Druhá časť práce bude vychádzať z textov Nancy Fraserovej a Axela Honnetha, v ktorých uvažujú o uznaní i prerozdeľovaní a diskutujú o svojich

Úvod Bakalárska práca sa zaoberá problematikou uznania v spoločnosti. Politická filozofia sa neustále stretáva s problémom nerovnosti, pričom možno povedať, že sa táto téma stáva čoraz aktuálnejšou v súčasnej modrenej dobe. Ide o nerovnosť ekonomickú aj sociálnu a je dôležité zvážiť práve úlohu uznania, ktorá je do veľkej miery zanedbávaná. Historicky môžme počiatky boja o uznanie vidieť už v dávnej minulosti, tu záleží od konkrétneho výkladu. Otázka uznania bola ústrednou už v období prechodu od feudálneho systému k modernej spoločnosti, ešte predtým pri zrušení otroctva a v podstate bola citeľná v každej etape ľudského vývoja. Dnes dostáva nový rozmer, keďže všetky formy fyzickej neslobody sú dávno zrušené. Dalo by sa povedať, že v rámci našej spoločnosti sa jednotlivci navzájom uznávajú ako samostatné sebavedomia, otázkou však ostáva, do akej miery a či ide naozaj o všetky skupiny ľudí. Čoraz citeľnejším sa stáva napríklad problém uznania medzi ľuďmi rôznych rás, kultúr, náboženstiev a sexuálnej orientácie. Rovnako závažný je tento problém medzi príslušníkmi rozdielnych sociálnych skupín. Napriek pokroku, ktorým ľudstvo prešlo od čias Hegelovho života, stále existujú oblasti, vzdialené ideálnemu usporiadaniu spoločnosti. Ústrednými textami, z ktorých bude táto práca vychádzať, sú Fenomenológia ducha a Základy filozofie práva G. W. F. Hegela. Pôvodné Hegelovo dielo vzniklo už na začiatku 19. storočia, no keď sa naň pozrieme opäť dnes v kontexte modernej doby, nie je možné poprieť jeho nadčasovosť. Z Hegelových myšlienok vychádzajú aj ďalší autori, ktorí koncept uznania aplikujú na súčasné spoločenské problémy (Fraserová, Honneth). Práve rozborom týchto textov a aplikáciou ich ideí sa bude táto práca snažiť dospieť k záveru, či je možné a či by bolo vhodné využiť uznanie ako náhradu, prípadne doplnok prerozdeľovania v snahe o odstránenie, alebo aspoň zmiernenie dôsledkov sociálnej nerovnosti v spoločnosti, vo svetle súčasného dôrazu na kultúrny aspekt spravodlivosti. V súčasnosti prevláda v politickej filozofii snaha nerovnosť riešiť rôznymi systémami prerozdeľovania. Tieto sú náročné ako finančne tak aj administratívne, nehovoriac o večne spornej otázke spravodlivosti. Úlohou tejto bakalárskej práce je preto pozrieť sa aj na druhú kategóriu, ktorú by verejné autority mali zvážiť, aby dosiahli u ľudí pocit uspokojenia a zmiernili sociálnu nespravodlivosť, a to na uznanie, ktorým by sa dal systém prerozdeľovania obohatiť. Napriek nepopierateľným výhodám prerozdeľovania sa objavujú otázky spojené s kultúrnou identitou, ktoré nie je možné týmto spôsobom riešiť. 9

Druhá časť práce bude vychádzať z textov Nancy Fraserovej a Axela Honnetha, v ktorých uvažujú o uznaní i prerozdeľovaní a diskutujú o svojich rozdielnych názoroch na úlohu uznania v súčasnom pojatí sociálnej a ekonomickej spravodlivosti a na spôsoby riešenia obidvoch typov nespravodlivosti. Obaja sú si vedomí, že je nutné kategóriu uznania začleniť do súčasnej politickej filozofie, ktorá bola až donedávna v oblasti spravodlivosti sústredená takmer výlučne na prerozdeľovanie. Fraserová predostiera teóriu perspektívneho dualizmu, kde zahŕňa obe kategórie, prerozdeľovanie aj uznanie, zatiaľ čo Honneth rozvíja teóriu normatívneho monizmu, kde uznanie je primárnou kategóriou, ktorej je prerozdeľovanie podradené. 10

1 Hegel a uznanie 1.1 Život a dielo G. W. F. Hegela G. W. F. Hegel sa narodil v roku 1770 v nemeckom Stuttgarte. Žil v období úžasných politických zmien, ako mladý muž zažil pád Bastily a obdobie napoleonských vojen. Aj čo sa týka osobností literatúry a filozofie, bolo toto obdobie mimoriadne plodné. Obrovský vplyv na Hegelovo dielo mal najmä Kant a jeho tvorba. Ako študent filozofie a teológie v Tübingene sa Hegel spoznal s budúcim významným poetom Friedrichom Hölderlinom a s Friedrichom von Schellingom, pričom toto priateľstvo malo na jeho intelektuálny vývoj tiež veľký vplyv. Po dokončení štúdií nejaký čas pracoval ako domáci učiteľ, no i počas tohto obdobia pokračoval vo svojich filozoficko-teologických úvahách. V neskoršom období, na prelome storočí, sa odobral na univerzitu do Jeny, kde obrátil svoju pozornosť a smer svojej filozofie od predchádzajúcich náboženských a sociálnych tém ku kritickej filozofii, nasledoval tak teda Kanta a Fichteho. 1 Na začiatku 19. storočia vyšlo Hegelovo prvé veľké dielo Fenomenológia ducha. V neskorších rokoch vydal Vedu o logike, Encyklopédiu filozofických vied a potom počas svojho pôsobenia na univerzite v Berlíne Filozofiu práva. Tu sa zároveň venoval aj prednášaniu, ktoré bolo po jeho smrti podkladom pre vznik viacerých diel: Prednášky o filozofii dejín, Prednášky o estetike, Prednášky o filozofii náboženstva a Prednášky o dejinách filozofie. 2 Mnohí považujú Hegelovu Fenomenológiu ducha za možno najdôležitejšie filozofické dielo, ktoré vzniklo v Jene, aj keď berieme do úvahy diela Fichta alebo Schellinga, ktoré majú takisto obrovský význam. Neodškriepiteľným faktom však je, že Fenomenológia patrí medzi zopár vrcholných diel v oblasti filozofie. Za tento význam vďačí Fenomenológia ducha koncepcii, podľa ktorej vývoj poznania, ku ktorému ľudstvo dochádza, teda proces sebauvedomenia ducha či absolútna prebieha len do určitej miery ako teoretický proces poznania ľudstva a uskutočňuje sa predovšetkým vo vzniku a vývoji sebavedomia, medziľudských vzťahov a v vnútornom 1 Standford encyclopedia of philosophy, Dostupné na: <http://plato.stanford.edu/entries/hegel>. 2 Singer, P.: Hegel. Praha: Argo, 1995, s. 9-17. 11

vývoji človeka a v hodnotách, ktoré človeku pri tom vyvstali, a ďalej v názorových formách, v ktorých si ľudstvo uvedomuje absolútno v umení a náboženstve. 3 Tento konkrétny text bude zameraný na koncept uznania a jeho interpretáciu v kontexte súčasnej sociálnej nerovnosti, prípadne na jeho možnú aplikáciu ako komplementu prerozdeľovania. Uznanie však ani zďaleka nie je jedinou témou, vďaka ktorej si Fenomenológia získala celosvetové uznanie. Je len fragmentom obrovského filozofického celku, ktorý sa snaží vysvetliť postavenie jednotlivca ako samostatnej bytosti. Toto dielo poníma človeka ako výtvor jeho vlastných dejín, výsledok jeho vlastnej historickej aktivity 4. Svoju hodnotu nedostal ani od boha, ani od prírody, ale dal si ju sám, a dal si ju nie ako jednotlivec, ale spoločnou prácou generácií, ktorá sa uskutočňovala v dejinách. 5 Hegel tak položil základy myšlienky prepojenia človeka s dejinami, až postupne získava svojho ducha a stáva sa tým, čím je. Celá Fenomenológia ducha v podstate popisuje túto cestu, tento prerod od pôvodného prírodného človeka k samostatnému sebavedomiu. 1.2 Fenomenológia ducha Fenomenológia ducha je najvýznamnejším, kľúčovým textom ranej Hegelovej tvorby. Vysvetľuje tu totiž pojem ducha, ktorý sa objavuje v jeho ďalšej práci tak často a opisuje vývoj vedomia. Popisuje tu evolúciu poznania od zmyslovej istoty cez vnem a rozvahu, teda vedomie, až k sebavedomiu. Sebavedomie u Hegela predstavuje strednú fázu vývoja ducha, medzi vedomím a rozumom. V tomto bode podľa Hegela začína interakcia s okolitým svetom, keďže sebavedomie vzniká vymedzením seba samého oproti ostatným objektom, vonkajšiemu svetu. 6 Spočiatku je sebavedomie len bytím pre seba, absolútnym predmetom je preňho ja, teda ide o vedomie k sebe samému. Sebavedomie ďalej prichádza do kontaktu s cudzími predmetmi, a tým vzniká koncept žiadostivosti. Problémom je snaha sebavedomia prisvojiť si vonkajší svet, cudzie objekty, keďže tak vzniká stav nespokojnosti a snaha tieto predmety zničiť, keďže mimo seba vníma všetko ako záporné hodnoty. 3 Leško, V., Plašienková, Z. (eds.): Hegelova Fenomenológia ducha a súčasnosť. Košice: UPJŠ, 2008, s. 44. (vlastný preklad). 4 Sobotka, M.: Předmluva. In: Fenomenologie ducha, Praha: ČSAV, 1960, s. 13. (vlastný preklad). 5 Tamtiež. (vlastný preklad). 6 Singer, P.: Hegel. Praha: Argo, 1995, s. 77. 12

Isté si ničotou toho iného, kladie pre seba túto ničotu ako jeho pravdu, ničí samostatný predmet a dodáva si tým istotu seba samého ako pravú istotu, a to takú, ktorá pre neho samo vznikla predmetným spôsobom. 7 Zároveň by však v prípade, že by sebavedomie tieto objekty zničilo, nastala situácia, v ktorej by stratilo podmienky nutné na svoju vlastnú existenciu teda cudzie objekty, voči ktorým by sa mohlo vymedziť. Žiadostivosť a istota o sebe samom, ktorá bola dosiahnutá uspokojením žiadostivosti, je predmetom podmienená, lebo je prekonaním tohto iného; aby bolo toto prekonanie, musí byť to iné. 8 Konkrétne teda neskôr Hegel formuluje ideu, že takýmto objektom musí byť iné sebavedomie: Sebavedomie dosahuje svoje uspokojenie len v inom sebavedomí. 9, keďže na rozdiel od prostých objektov môže samo seba vlastniť a môže teda so sebou ako s vonkajším objektom skoncovať. 10 Existuje teda situácia, v ktorej pozorujeme pnutie medzi dvoma alebo viacerými sebavedomiami, každé z nich sa snaží podmaniť si ostatné. Túto myšlienku ďalej rozvíja v podobenstve o pánovi a rabovi. 1.3 Uznanie vo Fenomenológii ducha Presláveným je vo Fenomenológii podobenstvo o pánovi a rabovi, ktoré je mimoriadne významné aj z pohľadu uznania, keďže tvorí východiskový bod pre danú tému. Podľa Hegela totiž sebavedomie existuje ako uvedomené na základe toho, že prichádza do interakcie s iným sebavedomím a na základe uznania tohto iného sebavedomia. Hegel tu opisuje situáciu, v ktorej existujú dve sebavedomia, ktoré sa navzájom potrebujú. Na stanovenie vlastného vedomia o sebe potrebujú uznanie druhého sebavedomia, a zároveň pre seba navzájom predstavujú záporné hodnoty, keďže zo seba vylučujú všetko ostatné, predmetom týchto sebavedomí je ich ja. Proti sebe teda stoja sebavedomia, ktoré sami seba vidia pozitívne, zatiaľ čo všetko mimo seba chápu ako záporné. Tieto dve 7 Hegel, G. W. F.: Fenomenologie ducha, Praha: ČSAV, 1960, s. 151. (vlastný preklad). 8 Tamtiež, s. 151. (vlastný preklad). 9 Tamtiež, s. 152. (vlastný preklad). 10 Singer, P.: Hegel. Praha: Argo, 1995, s. 77. (vlastný preklad). 13

sebavedomia začínajú boj na život a na smrť, v snahe dokázať, že nie sú závislé na tele druhého, ani na svojom vlastnom. 11 Musia podstúpiť tento boj, lebo istotu seba samých, že sú pre seba, musia na druhom a na sebe samých povzniesť k pravde. a Indivíduum, ktoré nenasadilo život, môže byť uznané len ako osobné, ale nedosiahlo pravdu tohto svojho uznania za samostatné sebavedomie. 12 Snahou však nie je zabiť, keďže v takom prípade by víťazné sebavedomie stratilo zdroj uznania, vďaka ktorému sa vymedzuje ako samostatné. Výsledkom boja je teda stav, kde víťaz je pánom a porazený rabom. Pán svoje víťazstvo nadobudol vďaka potlačeniu pudu sebazáchovy a teda väčšej ochote riskovať svoj život, rab zase podľahol strachu zo smrti a zvolil život pod nadvládou pána. Pán takto preukazuje nadradenosť svojej ľudskej stránky nad tou animálnou. Konzekvencie tohto rozdelenia sú však v dôsledku priaznivejšie pre raba, napriek tomu, že je povinný slúžiť pánovi, ktorý si len nečinne užíva výsledky rabovej práce. Je to tak kvôli faktu, že rab sa takto pre pána stáva vecou, takže jeho uznanie nie je ďalej pre pána uspokojivé. Na rozdiel od neho rab sa vďaka svojej práci a jej produktom, ktoré sú reálnym výsledkom jeho myslenia, utvrdzuje vo vlastnej existencii. Z práce človek získava skúsenosti, ktoré sú významným stavebným prvkom utvárania jeho osobnosti a vzťahu k realite. Vďaka práci človek vyhráva boj nad animálnosťou a primitivizmom vlastnej prírodnej osobnosti bez toho, aby musel, tak ako pán počas boja na život a na smrť, násilne potlačiť svoju telesnosť. Rabovo popretie prírodnosti je, na rozdiel od pánovho, produktívne a odráža sa vo výsledkoch jeho práce. Z dvojice pán rab je teda tvorcom materiálnych hodnôt rab, a pán sa tým na ňom stáva závislým. Koncept práce rozpracovaný Hegelom neskôr rozvinul Karl Marx pod pojmom odcudzená práca vo svojich Ekonomicko-filozofických rukopisoch. Jeho koncepcia odcudzenej práce je založená na fakte, že robotnícka trieda vyprodukuje statky, do ktorých týmto procesom vliala časť svojho vedomia a kreatívneho myslenia, no následne sú tieto statky odcudzené, teda privlastnené kapitalistami, tak ako sú plody rabovej práce privlastnené pánom. Preto je podľa neho jediným riešením vytvorenie komunistickej spoločnosti, kde im vlastníctvo nebude môcť byť takýmto spôsobom upreté. 11 Tamtiež, s. 79. 12 Hegel, G. W. F.: Fenomenologie ducha, Praha: ČSAV, 1960, s. 156. (vlastný preklad). 14

Aby sme sa vrátili k Hegelovi, z jeho diela teda vyplýva, že uznanie je základným stavebným kameňom formovania jednotlivcov a ich sebavedomí na ceste za uvedomením si seba samého, za prijatím seba ako osobnosti. Toto je podľa Hegela nevyhnutnou podmienkou pre jednotlivcov, aby mohli žiť ako ľudské bytosti a rozvíjať sa v rámci behu dejín. Podľa tohto konceptu teda k vývoju ľudskej spoločnosti dochádza najmä vďaka rozvoju ľudského sebavedomia, teda na základe uznania. Podľa Taylora Hegel v podobenstve o pánovi a rabovi rozvinul myšlienku ľudskej hrdosti a dôstojnosti, ktorej sa pred ním venoval Rousseau. Na rozdiel od hierarchicky usporiadanej spoločnosti nedochádza k zvyšovaniu statusu jednej osoby len na úkor inej, ale existuje tu stav rovnej dôstojnosti. Hrdosť nie je považovaná za zlo, naopak Hegel...považuje za fundamentálne, že môžme prosperovať len do tej miery, do akej sme uznaní. Každé sebavedomie hľadá uznanie u iného, pričom toto nie je to znak nedostatku sily. 13 Hegel vysvetľuje, že dôsledok boja o uznanie ako je opísaný v podobenstve o pánovi a rabovi nemôže nikdy viesť k uspokojivému výsledku, a to ako pre pána tak aj pre raba. Rab súboj prehral a je sluhom pána, teda sa mu uznania nedostáva a pánovi sa uznania síce dostáva, no ide o uznanie od raba, ktorý prehrou stratil na význame, nie je plnohodnotnou osobou a preto ani jeho uznanie nie je plnohodnotné. Práve z tohto dôvodu podľa Hegela boj o uznanie môže mať len jedno uspokojivé riešenie, a tým je režim vzájomného uznania medzi rovnými. Hegel nasleduje Rousseaua a nachádza tento režim v spoločnosti so spoločným cieľom, v takej, v ktorej existuje my ktoré je ja a ja ktoré je my. 14 Aby sme zhrnuli poznatky, ku ktorým nás privádza Hegel a jeho koncepcia uznania: ľudská bytosť pre svoju existenciu a pochopenie seba samého ako samostatného sebavedomia potrebuje byť uznaná iným sebavedomím, napríklad podľa Marcinkovej interpretácie Hegela Každé z indivíduí si uvedomuje svoju vlastnú hodnotu sebavedomia, no nie skutočnú hodnotu druhého. Tým stráca aj ich vlastná hodnota sebavedomia svoj význam, pretože môže byť iluzórna. 15. Po počiatočnom súboji vychádza najavo, že uspokojivý stav sa dá dosiahnuť len vzájomným uznaním, vo stave rovnosti týchto sebavedomí, nie v stave subordinácie 13 Taylor, Ch.: Politics of Recognition, s. 50. Dostupné na: <http://elplandehiram.org/documentos/joustingnyc/politics_of_recognition.pdf>. (vlastný preklad). 14 Tamtiež, s. 50. (vlastný preklad). 15 Marcinková, H.: Ľudská túžba po uznaní a fenomén otroctva v procese vývoja sebavedomia u G. W. F. Hegla. Dostupné na: <http://www.ostium.sk/index.php?mod=magazine&act=show&aid=275>. 15

jedného z nich: Oslobodenie je jednota s druhým, ktorá v sebe zahrňuje ako rovnocenné vzťah samého k sebe i vzťah k druhému. 16 1.4 Uznanie v Základoch filozofie práva Mimo Fenomenológie ducha sa Hegel problematike uznania čiastočne venoval aj v Základoch filozofie práva. Filozofia práva (pod týmto názvom je dielo bežnejšie známe) vyšla v roku 1821, teda v čase, keď už bol Hegel považovaný za významnú osobnosť filozofického sveta. Dielo pôvodne vyšlo v podobe učebnice, ktorá sprevádzala Hegelove prednášky na univerzite v Berlíne. 17 Tento text obsahuje mnohé kontroverzné motívy, ktoré sa rýchlo stali objektom kritiky nemeckej inteligencie. Jedná sa najmä o nekritický obdiv a idealizáciu pruského štátu. 18 Základ Hegelovho učenia vo Filozofii práva spočíva v prepojení slobodnej vôle a práva, pričom pod právom je nutné rozumieť komplex všetkých stránok života spoločnosti. 19 Najnižšou zložkou práva je abstraktné pravo, vyššie stoji moralita a najvyššie mravnosť. Pokiaľ ide o poňatie uznania, to vidíme v Základoch filozofie práva v dieloch Abstraktné právo a Mravnosť, v ktorej sa dá vyčleniť do oddielov rodina, občianska spoločnosť a štát. V každej z týchto častí nám poskytuje iný pohľad na uznanie v rámci spoločnosti. 1.4.1 Abstraktné právo Diel Abstraktné pravo nám v 36 hovorí: buď osobou a rešpektuj druhých ako osoby. 20 Uznanie (právne uznanie) vyplýva z práva na súkromné vlastníctvo a následne zo zmluvy medzi jednotlivcami. Vlastníctvo pre Hegela predstavuje významný vzťah, manifestuje suverenitu sebauvedomenia vôle 21. Vec je svojou povahou vonkajšia, sama osebe nemá účel, ako svoje určenie a dušu 22, a preto má človek právo si ju privlastniť, čím táto vec účel nadobúda. Vlastníctvo sa teda privlastnením stáva výrazom slobodnej, suverénnej vôle jednotlivcov. Na základe uvedeného Hegel odmieta myšlienku rovnosti 16 Tamtiež. 17 Standford encyclopedia of philosophy, Dostupné na: <http://plato.stanford.edu/entries/hegel>. 18 Major M., Sobotka M.: G.W.F. Hegel, Praha: Mladá fronta, 1979, s. 43. 19 Tamtiež, s. 76. (vlastný preklad). 20 Hegel, G.W.F.: Základy filosofie práva, Praha: ČSAV, 1992, s. 75. (vlastný preklad). 21 Tamtiež, s. 77. (vlastný preklad). 22 Tamtiež, s. 81. (vlastný preklad). 16

príjmov a spoločného vlastníctva, keďže jeho poňatie vlastníctva je založené na slobodnej vôli, ktorá by za takýchto podmienok bola narušená. 23 V Heglovom poňatí spoločenská rovnosť znamená, že všetci členovia spoločnosti sú vlastníkmi, čo je výrazom ich slobodnej vôle a za základné vlastníctvo sa pritom považuje už vlastné organické telo. Na rozdiel od súčasného chápania teda pre Hegela rovnosť neznamená vlastníctvo rovnakého podielu bohatstva spoločnosti. K existencii vlastníctva nestačí samotné vnútorné presvedčenie jednotlivca o tom, že danú vec vlastní. Je potrebné, aby toto bolo rozpoznateľné pre druhých, teda je nutné vziať vec v držbu (Základy filozofie práva, 51), čoho podmienkou je, samozrejme, aby vec dovtedy nemala iného vlastníka, podľa 50 Filozofie práva. Vec ale môže vlastníka aj meniť. Existencia zmluvy spôsobuje, že vlastníctvo už nie je určené len samotnou prítomnosťou veci a našej vlastnej vôle, ale pridáva sa k nim aj iná vôľa, je teda vyjadrením slobodnej vôle dvoch strán. Hovoríme tu o vzťahu vôle k vôli. 24 Významným z pohľadu skúmania problematiky uznania tu je, že: Zmluva predpokladá, že tí, ktorí do nej vstupujú sa vzájomne uznajú ako osoby a vlastníci. 25 Vlastníctvo a slobodná vôľa jednotlivca podľa toho musia byť uznané ostatnými jednotlivcami, aby mohlo dochádzať k právnym prevodom a výmenám vlastníctva. Reálnou zmluvou je podľa Hegela výmenná zmluva, pretože pre osoby na oboch stranách zmenného vzťahu platí vzdáva sa vlastníctva a získava ho a vo vzdávaní zostáva vlastníkom. 26 Pri tomto obojsmernom procese sa strany musia navzájom uznať ako vlastníci a následne stiahnu vlastnú vôľu, ktorou vec vzali do držby, zo svojho vlastníctva, čím umožnia druhej strane si ju privlastniť svojou vôľou. To znamená, že pre potreby fungovania zmluvných vzťahov je nevyhnutné, aby sa osoby navzájom uznali za slobodné individuálne vedomia. 1.4.2 Mravnosť Mravnosť je tretím dielom Základov filozofie práva. Tento pojem sa člení na oddiely rodina, občianska spoločnosť a štát. Rodina je z nich najnižšou, teda najmenej rozvinutou jednotkou. Je založená na láske, čo je cit, teda mravnosť v takej forme, akú jej dáva prirodzenosť. 27 Preto Hegel rodinu považuje za bezprostrednú, alebo prírodnú jednotku. 23 Major M., Sobotka M.: G.W.F. Hegel, Praha: Mladá fronta, 1979, s. 78. 24 Hegel, G.W.F.: Základy filosofie práva, Praha: ČSAV, 1992, s. 107. 25 Tamtiež, s. 108. (vlastný preklad). 26 Tamtiež, s. 111. (vlastný preklad). 27 Tamtiež, s. 197. (vlastný preklad). 17

Rodina predstavuje zrieknutie sa čistého individualizmu, izolácie a bytia pre seba. Namiesto toho ľudia žijú vo vzájomnej jednote, vďaka ktorej sa stávajú úplnými a navzájom sa uznávajú v plnosti svojho ľudstva. 28 Rodina je dobrovoľným zväzkom založeným na spolupráci, vzájomnom rešpekte a uznávaní sa. Podľa 160 Filozofie práva sa uskutočňuje v troch bodoch, a to v manželstve, vlastníctve a majetku a vo výchove detí. Získavanie a správa majetku rodiny náleží mužovi ako hlave rodiny. Z tohto majetku sú živené a vychovávané deti, pričom spočiatku je potrebná najmä výchova zo strany matky. Každý má teda v rámci rodiny svoju funkciu, a povinnosťou každého člena rodiny je ju vykonávať. Tým napĺňa svoju úlohu a získava si uznanie v rámci rodiny. Existencia viacerých rodín, ktoré v podobe samostatných jednotiek medzi sebou vytvárajú rôzne spoločensko-ekonomické vzťahy, ústi v občiansku spoločnosť. Na rozdiel od Rodiny je Občianska spoločnosť (druhý oddiel Mravnosti) založená na individuálnych potrebách a záujmoch, jednotlivci tu sledujú len vlastný úžitok. Tento stav existuje v podmienkach modernej kapitalistickej spoločnosti, kde je človek slobodným jedincom a má právo na obhajobu vlastných sebeckých záujmov. V procese snahy o dosiahnutie vlastných potrieb však dosahujú členovia spoločnosti aj dosahovanie potrieb ostatných ľudí: Tým, že napomáham svojmu cieľu, napomáham tomu, čo je všeobecné, a to zase napomáha môjmu cieľu. 29 V tomto vzájomnom vzťahu závislosti na produktoch práce jednotlivých členov spoločnosti stojí na jednej strane potreba prijímať druhých a uznávať ich ako osoby a na druhej strane možno očakávať rovnaký druh uznania od ostatných, keďže sú všetci rovnako poskytovateľmi prostriedkov na uspokojovanie potrieb ľudí. To je podľa Hegela dôvodom, prečo by každý člen spoločnosti mal pracovať, pretože ak by to tak nebolo, bolo by to proti princípu občianskej spoločnosti a pocitu samostatnosti a cti indivíduí tejto spoločnosti 30. Ako je uvedené v 193 Filozofie práva, vidíme tu požiadavku rovnosti medzi ľuďmi čo do prostriedkov a spôsobov uspokojovania potrieb a zároveň tu existuje aj potreba zvláštnosti, individuality. 198 je venovaný deľbe práce. Produkcia statkov sa ňou stáva jednoduchšou a zároveň sa ňou zvyšuje vzájomná závislosť a previazanosť ľudí ako jednotlivých článkov produkčnej reťaze. Hegel na základe rozličných druhov potrieb a prostriedkov ich uspokojovania rozlišuje zvláštne systémy potrieb stavy. V 202 vymedzuje tri druhy stavov; substanciálny, 28 Major M., Sobotka M.: G.W.F. Hegel, Praha: Mladá fronta, 1979, s. 83. (vlastný preklad). 29 Hegel, G.W.F.: Základy filosofie práva, Praha: ČSAV, 1992, s. 221. (vlastný preklad). 30 Tamtiež, s. 266. (vlastný preklad). 18

formálny a všeobecný. Každé indivíduum sa obmedzuje výlučne len na jeden systém sféru spotreby. Ich cieľom v tomto systéme je: učiniť sa, a to podľa vlastného určenia, svojou činnosťou, pracovitosťou a zručnosťou členom jedného z momentov občianskej spoločnosti a ako taký sa udržať a starať sa o seba len skrz toto sprostredkovanie s všeobecnom, ako aj byť skrz toto sprostredkovanie uznaný vo svojej predstave a v predstave druhých. 31 Človek teda v rámci systému spoločnosti získava uznanie ostatných ľudí na základe svojej činnosti v prospech danej spoločnosti. Zároveň je toto uznanie podmienkou potrebnou na samotné vymedzenie sa človeka ako tej ktorej súčasti systému potrieb, keďže toto nemôže nastať len na základe vlastného presvedčenia, ale je nutné aj uznanie ostatnými členmi spoločnosti. Tretí, teda posledný oddiel Mravnosti má názov Štát. Na rozdiel od občianskej spoločnosti, ktorá je ovládaná egoistickými záujmami jej členov, v štáte sa priority posúvajú smerom k všeobecným záujmom. Zároveň Hegel štát chápe ako jediný spôsob presadenia ľudskej slobody: Štát je skutočnosť konkrétnej slobody. 32 V rámci štátu sú zároveň prítomné individuálne záujmy jednotlivcov, no tieto sčasti prechádzajú do všeobecného záujmu: ani indivíduá nežijú len pre zvláštny záujem ako súkromné osoby, bez toho aby nechceli súčasne vo všeobecnom a pre všeobecné... 33 1.5 Vplyv Hegelovho konceptu uznania Na základe prečítaného môžeme teda prísť k záveru, že uznanie, ako ho rozpracoval Hegel, pre nás znamená počiatky teórií, na ktorých stavali mnohí jeho nasledovníci a ktoré sú pre nás významné až do dnes. Snaha o uznanie je prirodzená ľudská vlastnosť, ktorá je typická pre jednotlivé sebavedomia. Po počiatočnej metóde boja o nadradenosť a moc prichádzame k zisteniu, že jediná možná cesta k uznaniu vedie spätným uznaním ostatných. Je teda nutne vidieť ich ako rovnocenných, rovnako ako sme my uznaní nimi, v najvyššom stupni dokonca celou spoločnosťou. Postupne by malo prísť k vytvoreniu spoločnosti, kde je každý uznaný všetkými ostatnými členmi tejto spoločnosti. 31 Tamtiež, s. 237. (vlastný preklad). 32 Tamtiež, s. 281. (vlastný preklad). 33 Tamtiež, s. 281. (vlastný preklad). 19

V neskoršej dobe koncept uznania prevzali a rozpracovali ďalší autori, pričom sa často krát vybrali mierne odlišným smerom ako povodne Hegel. Niektorí boli už spomenutí vyššie v texte, ako Karl Marx, pre ktorého bol Hegel významným východiskovým bodom pri tvorbe jeho filozofie. Ďalším, ktorý je považovaný za významného interpreta Hegelovho konceptu uznania, je Alexandre Kojève, ktorý vkladá do žiadosti po uznaní aj motív dominancie. 34 Kojèva najviac preslávila jeho teória konca dejín, na ktorú neskôr nadviazal Fukuyama. Nižšie bude venovaný priestor najmä súčasnej aplikácii teórie uznania vypracovanej N. Fraserovou a A. Honnethom. V súčasnej českej filozofii sa otázke uznania a jeho postaveniu v politickej filozofii venuje Karel Kosík (1926 2003), celosvetovo uznávaný český filozof, hlásiaci sa k marxizmu. Jedna zo súdobých interpretácií jeho diela (Dialektika konkrétného, Století Markéty Samsové, Poslední eseje) sa ho snaží pochopiť ako jednu z verzií teórie uznania 35, ako novohegelovsky inšpirovanej kritickej teórii. Boj človeka o uznanie prináša vedomie časových dimenzií existencie človeka, ukazujú sa v ňom existenciálne momenty ako úzkosť, strach zo smrti, radosť, nádej. Marek Hrubec skúma súvislosť medzi pojatím uznania v Dialektice konkrétního a v Kosíkovych neskorších esejach, v ktorých Kosík kritizoval globálny kapitalizmus, a ukazuje, že Kosíkov prínos k teórii uznania je predovšetkým v prepojení externých a interných momentov, v previazaní prvku spoločenskej štruktúry a prvku slobody. 36 34 Leško, V., Plašienková, Z. (eds.): Hegelova Fenomenológia ducha a súčasnosť. Košice: UPJŠ, 2008, s. 45. 35 Hrubec, M.: Kosíkova koncepce uznání. In: Hrubec, M., Pauza, M., Zumr, J. (eds.): Myslitel Karel Kosík, Praha: Filosofia 2011, s. 117-133. 36 Tamtiež, s. 133. 20

2 Spravodlivosť V priebehu ľudskej histórie bolo vypracované obrovské množstvo teórií spravodlivosti, nasledujúca sekcia sa len zľahka dotýka problematiky prerozdeľovania ako najpopulárnejšieho riešenia ekonomickej nespravodlivosti v priebehu histórie. Ďalej je opísaná teória spravodlivosti ako ju rozpracoval John Rawls, teda ako komplexný pojem zahŕňajúci viaceré aspekty. 2.1 Prerozdeľovanie Nerovnosť, nespravodlivosť a chudoba v spoločnosti nie sú novými konceptmi. Už v ranných štádiách existencie ľudskú civilizáciu charakterizuje boj o moc a získanie čo najlepšieho postavenia, ako sociálneho, tak aj materiálneho, pričom tieto bývajú často silno prepojene. Túto myšlienku sme už uvažovali aj v rámci úvah o Hegelovi a jeho podobenstve o pánovi a rabovi. Nevyhnutným výsledkom snahy indivíduí o dominanciu je subordinácia iných jedincov. V každom období vývoja ľudskej civilizácie sa tento stav prejavoval odlišným spôsobom, v závislosti na type spoločnosti a kultúrnych zvykoch. Riešením nerovnosti sa stalo prerozdeľovanie bohatstva, ktoré čiastočne rieši problém nerovnosti príjmov jednotlivcov. Myšlienka redistribúcie v podobe zdanenia je samozrejme veľmi stará, no podobu, ktorú má dnes, teda to, že si za hlavný cieľ a ústredný záujem kladie zníženie nerovnosti medzi jednotlivcami, z dôvodu úcty k ich individualite a snahe poskytnúť im rovné postavenie v spoločnosti, nadobudla v pomerne nedávnej histórii. Je ťažké určiť jej počiatok presne, no dalo by sa povedať, že táto myšlienka vo svojej dnešnej podobe nastúpila spolu s príchodom štátov blahobytu, takzvaných Welfare States. Encyklopédia Britannica ho definuje ako koncept, v rámci ktorého hrá štát kľúčovú rolu v oblasti ochrany a ekonomického a sociálneho blahobytu svojich občanov. Je založený na princípoch rovnosti príležitostí, rovnomerného rozloženia bohatstva a verejnej zodpovednosti za tých, ktorí nie sú schopní si sami zabezpečiť minimálne predpoklady pre dobrý život. Často sa však stáva, že zásahy štátu blahobytu majú na ľudí demotivačné účinky, a to v prípadoch, keď výška dávok sociálnej pomoci a pomoci v nezamestnanosti nie je nastavená adekvátne. Štáty blahobytu sa rozvinuli už koncom devätnásteho storočia, plne však zaujali svoje miesto v usporiadaní štátu v období po Veľkej hospodárskej kríze v tridsiatych rokoch, kedy nadobudli formu poskytovania pomoci od kolísky po hrob. 21

Nemalú úlohu tu zohráva aj nástup takzvaného fordizmu. Toto označenie sa používa pre obdobie od začiatku 20. storočia, po zavedení montážnych liniek a masovej výroby v továrňach Henryho Forda. Svoj vrchol tento koncept dosiahol v období po druhej svetovej vojne, v období vysokého konzumizmu v USA. Bol úžasným prelomom v doterajšom systéme práce a znamenal obrovský nárast efektivity a produktivity ako aj rast miezd pracovníkov. 37 Tento systém však nebol bez negatívnych následkov. V jeho dôsledku dochádza k odcudzeniu a automatizácii, ľudia sú používaní ako stroje, musia konať výlučne mechanicky, opakovane tú istú činnosť, a s postupným vytrácaním sa individuality v pracovnom procese sa vytvárajú kolektívne identity. Je to teda koniec pôvodného stavu aktívnej participácie, používania inteligencie, fantázie a iniciatívy. 38 Tento stav samozrejme vyvolal vlnu spoločenskej nespokojnosti a vyústil v sociálne boje a v nástup post-fordizmu a s ním postmodernistickej spoločnosti. Prerozdeľovanie má veľký význam pre znižovanie nerovnosti a nespravodlivosti v spoločnosti. Jeho ospravedlnenie môžeme nájsť napríklad v utilitaristickom hesle: čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí. Existuje však mnoho ďalších faktorov nespravodlivosti, ktoré prerozdeľovanie nerieši. Toto bolo vyjadrené v ekonomike prechodom od fordizmu, ktorý zmazával rozdiely medzi jednotlivcami a zavadzal uniformitu, k postfordizmu, ktorý charakterizuje špecializácia, diverzifikácia, individualizmus, inovácia a multikultúrna spoločnosť. 39 Práve prechod k post-fordizmu a postmodernizmu a vytvorenie multikúlturnej spoločnosti znamenalo zlom v ponímaní spravodlivosti a príklon k ďalším kategóriám spravodlivosti. 2.3 Spravodlivosť u Johna Rawlsa John Rawls (1921 2002) bol americký politický filozof liberálnej tradície. 40 Je známy svojou teóriou sociálnej spravodlivosti, ktorá predstavuje alternatívu k utilitarizmu. Vo svojom diele Teória spravodlivosti (Theory of Justice, 1971) Rawls prichádza s teóriou zvanou spravodlivosť ako férovosť. Jeho teória je postavená na teórii spoločenskej zmluvy a deontologických zásadách spravodlivosti, ktoré sú zavedené pomocou fikcie takzvaného prvotného stavu alebo pôvodnej pozície (original position). Toto je fiktívna situácia, kde 37 Wilamette University, Dostupné na: <http://www.willamette.edu/~fthompso/mgmtcon/fordism_&_postfordism.html>. 38 Tamtiež. 39 Globalization and Autonomy, Dostupné na: <http://globalautonomy.ca/global1/servlet/glossarypdf?id=co.0021>. 40 Standford encyclopedia of philosophy, Dostupné na: http://plato.stanford.edu/entries/rawls/. 22

racionálne osoby so zmyslom pre spravodlivosť a vlastný úžitok majú stanoviť pravidlá budúceho spoločenského poriadku, pričom tieto osoby nevedia, aké budú mať v danej spoločnosti spoločenské postavenie a psychické a fyzické znevýhodnenia a nemajú ani znalosti o ekonomickej a kultúrnej situácii vo svojej konkrétnej spoločnosti, no majú základné znalosti z oblasti psychológie, ekonómie, biológie a ostatných spoločenských a prírodných vied, ktoré im umožňujú prijať čo najrozumnejšiu variantu spravodlivosti. 41 Tieto osoby teda rozhodujú o princípoch spravodlivosti za závojom nevedomosti (veil of ignorance), čím je podľa Rawlsa zabezpečená nestrannosť a snaha o férový prístup ku všetkým jedincom, bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti a prirodzené schopnosti. Zvolené princípy musia byť všeobecné, univerzálne a verejne známe. Z pôvodnej pozície vychádzajú dva princípy spravodlivosti. Prvý princíp garantuje rovnosť základných práv a slobôd potrebnú na zabezpečenie základných záujmov slobodných a rovných občanov, druhý princíp vyžaduje, aby z prípadných sociálnych a ekonomických nerovností vyplýval pre ľudí prospech. Ekonomické a sociálne nerovnosti by teda mali byť regulované tak, aby (1) boli späté s funkciami a pozíciami, ktoré sú otvorené všetkým za podmienok rovnosti príležitostí a (2) prinášali najväčší prospech najmenej zvýhodneným členom spoločnosti. Prvý princíp nesúvisí priamo so socioekonomickou nespravodlivosťou, jeho úlohou je zabezpečiť rovnaký systém práv a slobôd pre všetkých občanov. Toto je základným predpokladom pre ďalšie zvyšovanie spravodlivosti v rámci spoločnosti, vrátane možnosti redistribúcie statkov. Čo sa týka druhého princípu, v jeho prvej časti vidíme snahu o zabezpečenie rovného prístupu k benefitom vyplývajúcim z výkonu verejných funkcií. Ide tu o odstránenie znevýhodnení na základe osobných, sociálnych a kultúrnych charakteristík jednotlivcov a nastolenie skutočnej rovnosti príležitostí. Druhá časť druhého princípu sa už týka priamo ekonomického prerozdeľovania, pričom bohatstvo Rawls chápe ako výsledok vzájomnej spolupráce ľudí. Dalo by sa očakávať, že v pôvodnej pozícii by si ľudia zvolili možnosť úplného rovnostárstva čo sa prerozdeľovania týka, avšak z druhej časti druhého princípu vyplýva, že by podľa Rawlsa za vhodnejšie považovali miernu distribučnú nerovnosť v prospech občanov v nevýhodnejšej pozícii, s menšími životnými prospektami. Rawlsova koncepcia spravodlivosti sa svojimi princípmi odkláňa od systému čisto materiálneho prerozdeľovania. Toto je zaujímavý pohľad na spravodlivosť, najmä v súvislosti so skúmaním spravodlivosti ako širšieho pojmu, ktorý sa sústreďuje nie len na materiálnu rovnosť, ale aj na rovnosť kultúrnu, ako sa o to snaží tento text. Daná problematika bude 41 Standford encyclopedia of philosophy, Dostupné na: <http://plato.stanford.edu/entries/original-position/>. 23

ďalej predmetom skúmania v nasledujúcej kapitole, ktorá rozvinie myšlienku opustenia ponímania spravodlivosti ako čisto ekonomického pojmu, ako tomu bolo napríklad za fordizmu a diskutuje o obohatení koncepcie spravodlivosti o kategóriu kultúrnej spravodlivosti, teda spoločenského uznania. 24

3 Uznanie Ako vyplýva z predchádzajúceho textu, počas ľudskej histórie bol dôraz kladený prevažne na spravodlivosť ekonomickú. Toto môže mať rôzne dôvody. Prerozdelenie materiálnych prostriedkov je ľahšie merateľné aj uskutočniteľné a zároveň je to kategória, ktorá bola považovaná v konzumnej kultúre za kľúčovú. Treba si však uvedomiť, že existuje aj druhá kategória, a to spravodlivosť kultúrna (spoločenské uznanie). V súčasnosti samotná otázka uznania naberá na dôležitosti, keďže spoločnosť čelí hrozbám, ktoré so sebou prináša globalizácia a migrácia. Často sledujeme prejavy rasovej neznášanlivosti namierenej proti imigrantom, či už kvôli ich rase, kultúre, vierovyznaniu alebo iným dôvodom. Traume z neuznania vlastnej identity čelia aj skupiny, ktoré nie sú znevýhodňované ekonomicky. Preto sa otázka uznania stáva jednou z ústredných tém politickej filozofie. V povojnovom období boli presadzované hlavne myšlienky distributívnej spravodlivosti, a otázky diferencie boli zanedbávané s odvolávaním sa na princípy, ktoré možno považovať za univerzalistické. 42 Dnes však politickí filozofi tento prístup prehodnotili a uznanie sa stáva jedným z dvoch komponentov spravodlivosti. V dnešnej dobe sme teda svedkami oživenia bojov za uznanie, a to v mnohých jeho podobách a rozsahoch. Rovnako sledujeme úpadok snáh o ekonomickú rovnosť, a to aj zo strany politických aktérov. Zároveň sa dá povedať, že tieto dve oblasti sú od seba navzájom jasne oddelené a celkovo je daná situácia prekvapivá, preto je vhodné pochopiť jej príčiny. Dôvody pre prechod od prerozdeľovania k uznaniu pochádzajú z nedávnej minulosti. Povojnová situácia určila za najvýznamnejšiu kategóriu prerozdeľovanie, až vplyvom postfordizmu, postkomunizmu a globalizácie sa táto situácia zmenila v prospech uznania. Počas fordizmu keynesiánsky štát blahobytu kládol požiadavky na ekonomickú rovnosť, až príchod postfordizmu znamenal prelom a otázka uznania sa dostala do popredia. Paralelne sa situácia vyvíjala v komunistických krajinách, postkomunizmus so sebou priniesol boje za uznanie. Spolu s týmito dvoma zmenami v spoločnosti sa zrýchlil aj proces globalizácie, čo prinieslo mnoho nového v oblasti spoločnosti a kultúry, čo takisto posilnilo boje o uznanie. Súčasne sa tieto boje prenášajú z obmedzeného územia národných štátov do všeobecnejšej, decentralizovanejšej roviny. 42 Fraserová, N. a Honneth, A.: Předmluva. In: Přerozdělování nebo uznání?, Praha: Filosofia, 2004, s. 13-14. 25

3.1 Kritická teória spoločnosti Dôležitú úlohu v rámci diskusií o uznaní hrá kritická teória spoločnosti. Podľa Standfordskej encyklopédie filozofie si v užšom zmysle pod týmto pojmom môžme predstaviť učenie neo-marxistických filozofov Frankfurtskej školy, z nej prvým bol Max Horkheimer. Znamenala príklon k praktickému riešeniu otázok a zároveň nepokračovala striktne marxistickým smerom, v nových podmienkach sa kriticky stavala ako ku kapitalizmu, tak k socializmu. Kritická teória sa od tradičnej teórie odlišovala práve snahou o emancipáciu ľudí a o ich oslobodenie. Kritizovala spoločnosť a snažila sa o jej zmenu, zatiaľ čo tradičné teórie sa snažili len o pochopenie a vysvetlenie. Vzniklo aj množstvo kritických teórií v širšom význame, v súvislosti s rôznymi sociálnymi hnutiami. Podľa Horkheimera kritická teória musí spĺňať tri kritériá: musí byť zároveň vysvetľujúca, praktická a normatívna. Musí teda vysvetľovať, čo nie je v poriadku so súčasnou sociálnou realitou, identifikovať činitele zmeny a poskytnúť jasné normy pre kritiku a dosiahnuteľné praktické ciele pre sociálnu transformáciu. 43 Kritická teória používa interdisciplinárny výskum a siaha do mnohých oblastí sociálnych vied. Nech už ide o akúkoľvek interpretáciu kritickej teórie, vždy sa snaží v rámci svojho napojenia na sociálne hnutia o znižovanie dominancie a rast slobody. Konkrétny boj závisí od cieľov toho ktorého sociálneho hnutia. Korene kritickej teórie spoločnosti môžme nájsť v nemeckom idealizme, do ktorého zaradujeme aj Hegela. Jeho nasledovníci, medzi inými aj Marx, si považovali za cieľ prejsť z tejto teoretickej roviny do praktickej. Kritická teória úzko prepojila filozofiu s humanitárnymi a sociálnymi vedami. V súčasnom kontexte boja o kultúrne uznanie a materiálne prerozdeľovanie má so svojím interdisciplinárnym prístupom dôležité miesto v rámci snahy o emancipáciu v multikultúrnej spoločnosti. 3.2 Prerozdeľovanie a uznanie Keď sa dnes hovorí o spravodlivosti, treba tento pojem vidieť ako širokú kategóriu, do ktorej patrí rovnako prerozdeľovanie, ako ekonomická kategória, ako aj uznanie, kultúrna kategória. Oba tieto komponenty treba brať do úvahy v politickej filozofii, pričom vzťah medzi nimi je ťažké definovať. Uznanie je tu pomerne novou kategóriou, predtým dlho zanedbávanou, pričom v popredí dlhú dobu stála materiálna redistribúcia. V poslednom 43 Standford encyclopedia of philosophy, Dostupné na: <http://plato.stanford.edu/entries/critical-theory/>. (vlastný preklad). 26

období však pád komunizmu, konjunktúra ideológie voľného trhu, vzostup politiky identity 44 prispeli k tomu, že uznanie sa čoraz viac dostáva do centra pozornosti, čo sa sociálnej rovnosti týka. Tejto téme sa venuje napríklad Charles Taylor, známy kanadský filozof, ktorý sa zaoberal filozofickými myšlienkami G.W.F. Hegela a k téme uznania napísal dielo Multikulturalismus: Zkoumání politiky uznání. 45 Aktualitu témy uznania dokladá aj dielo Od zneuznání ke spravedlnosti, ktorého autorom je Marek Hrubec, český filozof zaoberajúci sa kritickou teóriou spoločnosti. Dielo prináša kritiku rôznych foriem zneuznania prítomných v dnešnej spoločnosti a analyzuje možné cesty k dosiahnutiu spravodlivosti. 46 Zaujímavým textom, ktorý pojednáva o význame uznania ako komponentu spravodlivosti v politickej filozofii je aj dielo N. Fraserovej a A. Honnetha Přerozdělování nebo uznání? Ide o dva rozdielne pohľady na úlohu uznania v súčasnom koncepte spravodlivosti. N. Fraserová, severoamerická filozofka, a A. Honneth, nemecký filozof, predostierajú svoje teórie a navzájom na ne reagujú. 3.2.1 Perspektívny dualizmus Americká filozofka Nancy Fraserová vidí sociálne konflikty v oblasti spravodlivosti ako problém pozostávajúci z dvoch častí: materiálne boje za prerozdeľovanie a kultúrne boje za uznanie. 47 Podľa Fraserovej nie je možné ciele prerozdeľovania subsumovať pod kategórie uznania 48, a preto prichádza s teóriou perspektívneho dualizmu, kde uvažuje obe kategórie prerozdeľovanie aj uznanie pričom sú obidve rovnako pôvodné, rovnocenné a nedajú sa podradiť jedna pod druhú. Ciele prerozdeľovania a uznania sú teda oddelené, samostatné ciele, ktoré existujú vedľa seba. Fraserova vytvára dvojdimenzionálnu koncepciu spravodlivosti. 44 Fraserová, N. a Honneth, A.: Přerozdělování nebo uznání?, Praha: Filosofia, 2004, s. 22. (vlastný preklad). 45 Praha: Epocha 2004, Multiculturalism and 'The Politics of Recognition', Princeton: Princeton University Press, 1992. 46 Hrubec, M.: Od zneuznání ke spravedlnosti, Praha: Filosofia, 2011. 47 Fraserová, N. a Honneth, A.: Předmluva k českému vydání. In: Přerozdělování nebo uznání?, Praha: Filosofia, 2004, s. 12. 48 Fraserová, N. a Honneth, A.: Přerozdělování nebo uznání?, Praha: Filosofia, 2004, s. 15. (vlastný preklad). 27

V súčasnej politike môžme podľa nej vidieť čoraz väčšie oddeľovanie kultúrnej a sociálnej politiky, teda uznania a prerozdeľovania, niekedy prichádza až k polarizácii. Pojmy prerozdeľovanie a uznanie sú spájané s určitými koncepciami, a to konkrétne prerozdeľovanie s politikou tried a uznanie s politikou identity. V takýchto prípadoch sme podľa Fraserovej postavení pred možnosť výberu medzi týmito dvoma politikami. Podľa náhľadu zástancov prerozdeľovania je robenie rozdielov medzi skupinami prejavom nespravodlivosti, preto by skupinové odlišnosti mali byť zrušené. Na druhej strane zástancovia uznania sú presvedčení, že zvláštnosti skupín by mali byť znovu ohodnotené a mala by sa im prikladať adekvátna dôležitosť, alebo na druhej strane by sa mali dekonštruovať tie koncepcie odlišnosti, ktoré pôsobia kontraproduktívne. 49 V prípade, že by sa pri riešení nespravodlivosti aplikoval len jeden z konceptov, znamenalo by to, že by takáto politika vždy riešila len jeden typ nespravodlivosti, teda by sa zaoberala buď triednymi (pomocou prerozdeľovania) alebo statusovými (pomocou uznania) otázkami. Existujú však skupiny, na ktoré je nutné aplikovať obidve formy nápravy, keďže trpia oboma typmi nespravodlivosti. Toto je dôvod, pre ktorý Fraserová svoju teóriu vytvorila ako pozostávajúcu z oboch komponentov spravodlivosti a prečo na ne nahliada ako na rovnocenné kategórie. Je podľa nej nutné navrhnúť dvojdimenzionálnu koncepciu spravodlivosti, ktorá je schopná zladiť obhájiteľné nároky na sociálnu rovnosť s obhájiteľnými nárokmi na uznanie odlišností. 50 Fraserovej teória je postavená na špecifickom pojatí uznania, takzvanom statusovom modeli. Na rozdiel od mnohých významných súčasných teoretikov uznania chápe pojem uznania ako záležitosť spravodlivosti, nie sebauskutočnenia. Tento prístup je nutný pre fungovanie konštrukcie participačnej parity, ktorú vytvorila. V rámci jej dvojdimenzionálnej koncepcie spravodlivosti sú požiadavky prerozdeľovania aj uznania posudzovane na základe toho, či jednotlivcom bránia v plnohodnotnej a rovnej participácii na verejnom živote. Participačná parita reprezentuje hlavný idióm verejného rozumu, preferovaný jazyk vhodný pre vedenie demokratickej politickej argumentácie o otázkach rozdeľovania a uznania. 51 Podľa Fraserovej existujú minimálne dve podmienky participačnej parity, a to objektívna a intersubjektívna podmienka. Objektívna podmienka je zaistená prerozdeľovaním, a to tak, že je nim zabezpečená nezávislosť členov spoločnosti a hlasovacie právo. Intersubjektívna podmienka pomocou inštitucionalizovaných kultúrnych hodnotových vzorcov poskytuje 49 Tamtiež, s. 33. 50 Tamtiež, s. 24. (vlastný preklad). 51 Tamtiež, s. 72. (vlastný preklad). 28

rovnaký rešpekt v rámci spoločnosti a rovnakú možnosť získať si spoločenskú vážnosť. Obidve podmienky musia byť splnené aby sa dalo hovoriť o participačnej parite, prerozdeľovanie a uznanie sú teda neredukovateľnými aspektmi spravodlivosti. 52 Je nutné, aby jednotlivci, ktorí vznášajú požiadavky ohľadom zneuznania, vo verejných diskusných fórach dokázali, že aktuálne inštitucionalizované kultúrne hodnotové vzorce bránia participačnej parite a že nimi navrhnuté alternatívne vzorce paritu podporujú bez súčasného vzniku iných disparít. Participačná parita je univerzalistickou normou, to znamená, že zahŕňa všetkých dospelých členov spoločnosti a predpokladá rovnakú morálnu hodnotu všetkých. Otázkou, ktorou sa ďalej autorka zaoberá, je, či je potrebné zájsť tu ešte o krok ďalej a uznať aj konkrétne zvláštnosti jednotlivcov alebo skupín. Tu prichádza Fraserová k záveru, že forma uznania, ktorú je potrebné uplatniť, závisí na konkrétnej forme zneuznania, teda ak je nejaká osoba neuznávaná ako všeobecná súčasť ľudstva, nápravou bude univerzalistické uznanie, ak je však neuznaná zvláštnosť takejto osoby, je nutné napraviť túto nespravodlivosť uznaním zvláštnosti, pričom stále platí, že oprávnené sú len tie nároky, ktoré prispievajú k participačnej parite. Tu Fraserová protirečí mnohým teoretikom distributívnej spravodlivosti, podľa ktorých v záujme dosiahnutia spravodlivosti treba uznávať len vlastnosti, ktoré prislúchajú všetkým ľuďom, teda nie vlastnosti, ktoré ľudí od seba navzájom odlišujú. Zároveň odmieta aj možnosť, že každý človek potrebuje uznanie svojej zvláštnosti, keďže v mnohých prípadoch sa ľudia takémuto násilnému uznávaniu zvláštnosti brania, keď je pre nich v ich postavení výhodnejšie uznanie univerzalistické. Oba tieto problémy sú pomocou modelu participačnej parity prekonané, keďže uznanie tu funguje ako riešenie konkrétnych typov nespravodlivosti a zameriava sa na to, čo konkrétne neuznaným ľuďom chýba, a platí len pre tie nároky, ktoré prispievajú k participačnej parite. Pre pochopenie vzťahov, ktoré existujú v spoločnosti medzi nerovnomerným prerozdeľovaním na jednej strane a zneuznaním na druhej, sa treba pozrieť na historický vývoj tried a statusu v spoločnosti. Pojmy trieda a status Fraserová používa ako spoločensky zakorenené formy podriadenosti. Existencia triednej štruktúry alebo statusovej hierarchie predstavuje prekážku na ceste k participačnej parite, a teda nespravodlivosť. 53 V spoločnosti s triednou štruktúrou ide o vytváranie ekonomických nespravodlivostí, osobám sú teda odopierane materiálne prostriedky, ktoré potrebujú pre participačnú paritu, a v spoločnosti so 52 Tamtiež, s. 63-64. 53 Tamtiež, s. 80. (vlastný preklad). 29

statusovou hierarchiou sa niektorým členom nedostáva spoločenského uznania, preto nemôžu vystupovať ako rovnoprávni občania v spoločnosti. Obe dimenzie spravodlivosti, teda kultúrna aj ekonomická, sú podľa Fraserovej každá spojená so samostatným aspektom spoločenského rádu. Dimenzia uznania tak zodpovedá statusovému usporiadaniu spoločnosti, zatiaľ čo dimenzia rozdeľovania hospodárskej štruktúre. V každej bežnej spoločnosti sú tieto dva rády, ekonomický a kultúrny, vzájomne prepletené. Fraserová ďalej uvádza modely dvoch extrémnych typov spoločnosti, jednu založenú na čisto sociálnych vzťahoch, riadenú napríklad príbuzenstvom, a ďalšiu plne riadenú ekonomickými impulzmi a trhom. V takejto spoločnosti riadi daný mechanizmus (rodina alebo trh) obidve sféry ekonomickú aj kultúrnu. Jedno jediné usporiadanie sociálnych vzťahov zaisťuje ekonomickú a kultúrnu integráciu spoločnosti. Podobne tu vzájomne splývajú triedna štruktúra a statusové usporiadanie. 54 Na základe uvedeného vidíme, že v spoločnosti riadenej rodinou má zneuznanie priamo za následok distributívnu nespravodlivosť, a naopak v spoločnosti riadenej trhom nerovnomerné rozdeľovanie vedie k zneuznaniu, keďže tu neexistujú žiadne konkrétne ekonomické ani kultúrne inštitúcie, na základe ktorých by spoločnosť fungovala, okrem trhu alebo rodiny, v závislosti na type spoločnosti. V takýchto extrémnych spoločnostiach sa kryjú nerovnomerné rozdeľovanie a zneuznanie, jedno je možné odvodiť od druhého. Tieto spoločnosti môžeme pochopiť pomocou sociálnych teórií kulturalizmu a ekonomizmu. Pokiaľ však ide o reálne spoločnosti, ako je napríklad tá naša, tieto teórie nemožno použiť, pretože v nej existujú rôzne oblasti riadené rôznymi typmi inštitúcií. Triedna štruktúra a stausové usporiadanie na seba síce pôsobia, rozhodne však ani zďaleka nie sú identické, ako je tomu vo vyššie opísaných typoch spoločností. Jeden typ nespravodlivosti sa teda nepremieňa na druhý, aj vďaka oddeleným inštitúciám. Na základe tohto argumentu sa Fraserová zasadzuje za vytvorenie novej teórie, ktorá by zahŕňala obidve dimenzie života a skúmala ako kultúrnu tak aj hospodársku stránku ľudskej spoločnosti. Pokiaľ ide o pojem statusové usporiadanie, vysvetľuje ho Fraserová v kontexte modernej doby, aby nedošlo k nejasnostiam. V modernom režime už neexistuje žiadne stabilné, pyramídové usporiadanie spolkov alebo spoločenských stavov. 55 Naša spoločnosť je Hybridizovaná, diferencovaná, pluralistická a sporná, je preniknutá antihierarchickými 54 Tamtiež, s. 83. (vlastný preklad). 55 Tamtiež, s. 90. (vlastný preklad). 30

normami. 56 Existujú tu však nevhodné inštitucionalizované kultúrne hodnotové vzorce, ktoré narušujú participačnú paritu. Statusové podriadenie teda stále existuje, aj keď zmenilo svoju podobu do modernejšej formy. Ako jednu z možných sociálnych teórií Nancy Fraserová navrhuje teóriu substanciálneho dualizmu. Ten vidí prerozdeľovanie a uznanie ako dve oblasti spravodlivosti v spoločnosti. Prerozdeľovanie sa vzťahuje k hospodárskej sfére spoločnosti a uznanie ku kultúrnej. Táto teória však nie je ideálna, keďže zanedbáva vzťah previazanosti medzi sférami hospodárstva a kultúry, vidí ich ako dve oddelené kategórie. Dôsledkom tohto oddelenia je aj rozdelenie riešení nespravodlivosti v týchto dvoch oblastiach do dvoch rozdielnych politických sfér, čo v konečnom dôsledku problém riešenia nespravodlivosti len zväčšuje. Preto sa Fraserová prikláňa k variante perspektívneho dualizmu. Táto teória nám ponúka dve analytické perspektívy perspektívu uznania a prerozdeľovania, ktoré môžeme použiť rovnako na analýzu kultúrnej ako aj hospodárskej dimenzie. Podľa Fraserovej má daná teória oproti iným možným poňatiam viaceré výhody. Na jednej strane perspektívny dualizmus rozlišuje medzi prerozdeľovaním a uznaním, a na strane druhej nedovoľuje, aby bola narušená vzájomná previazanosť týchto kategórií tým, že by jedna kategória bola redukovaná na druhú. Obe kategórie tak ostávajú prepojené nie len teoreticky, ale aj prakticky v rámci politických opatrení. Praktický problém, ktorý sa perspektívny dualizmus snaží riešiť, je spojený s faktom, že prerozdeľovanie pôsobí na uznanie a naopak. Príkladom sú dávky sociálnej podpory, ktoré by mali ľuďom vo finančnej núdzi pomocou prerozdeľovania dopomôcť k zlepšeniu ekonomickej situácie. Dôsledkom však často je, že sa k chudobe pridáva zneuznanie, keďže spoločnosť vidí ľudí závislých na sociálnej podpore ako žobrákov, ktorí sa sami neuživia a žijú z podpory daňových poplatníkov. Ako dodatok k hospodárskym reformám je teda vhodné započať aj boj o kultúrnu zmenu v rámci spoločnosti a zmeniť tak nesprávne kultúrne hodnotové vzorce. Rovnaké dôsledky plynú z opačnej situácie nároky na uznanie môžu v niektorých prípadoch zhoršiť hospodárske postavenie občanov. Zároveň však reformné snahy o uznanie niektorých skupín alebo jednotlivcov nemôžu byť úspešné bez toho, aby zároveň s nimi prebiehali boje o prerozdeľovanie. 56 Tamtiež, s. 89. (vlastný preklad). 31