Komparácia inštitucionálneho vývoja Slovenskej televízie a Českej televízie

Katedra politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave Petra Vancová Komparácia inštitucionálneho vývoja Slovenskej televízie a Českej televízie (diplomová práca) Školiteľ: Mgr. Andrej Školkay, Ph.D. Bratislava 2007

Čestné vyhlásenie: Týmto čestne prehlasujem, že som diplomovú prácu vypracovala samostatne, pod vedením môjho diplomového školiteľa a s použitím uvedenej literatúry. V Bratislave, 10.12.2007... Petra Vancová 2

Poďakovanie: Ďakujem svojmu diplomovému školiteľovi Mgr. Andrejovi Školkayovi, Ph.D. za jeho pomoc, cenné rady a pripomienky pri vypracovaní mojej diplomovej práce. Ďakujem tiež Mišovi, mojej rodine a priateľom. V Bratislave, 10.12.2007 3

Abstrakt Témou tejto diplomovej práce je inštitucionálny vývoj dvoch televízií vo verejnej službe Slovenskej televízie a Českej televízie a ich komparácia. Tieto televízie vznikli z bývalej Československej televízie. Na porovnanie sme si vybrali kritériá, ktoré sú inštitucionálneho charakteru a sú pod priamym vplyvom politicko-spoločenskej situácie v krajine. Diplomová práca začína teoretickým úvodom do problematiky televízie vo verejnej službe, ktorý poskytuje dôležité informácie o jej pozícii v spoločnosti. Samotná komparatívna časť je rozdelená na kapitoly, v ktorých priblížime vývoj v týchto okruhoch: legislatíva, regulačné orgány, financovanie, konkurenčný trh a politické tlaky. Všetky tieto fenomény v konečnom dôsledku určujú, do akej miery televízia vo verejnej službe napĺňa svoje poslanie. Ako sa v závere ukázalo, STV aj ČT dnes formálne fungujú ako štandardné televízie vo verejnej službe, i keď Slovenská televízia pravdepodobne čelila väčším výzvam. Vývoj v jednotlivých oblastiach totiž závisí od politického kontextu v krajine. Summary The topic of present paper concerns institutional development of the two public broadcasting televisions Slovak Television and Czech Television and their comparison. These televisions originated both in Czechoslovak television. To compare them, we chose the criteria, which are institutional and directly influenced by political and social situation in particular country. Diploma thesis begins with theoretical introduction to the issue of public service television and provides an important information about its position in society. Comparison part is divided into chapters, in which we draw legislature, regulation bodies, financing, competition market and political pressure. All these phenomena define to what extend public service television reaches its commission. To conclude it turned out, that Slovak television and Czech television formally perform today as a standard public service television, even thought Slovak television has been more challenged. Development in particular fields depended on country political context though. 4

Predhovor Táto práca je komparáciou inštitucionálneho vývoja Slovenskej televízie a Českej televízie od roku 1993. Metódou je sekundárna komparatívna analýza existujúcej literatúry v kombinácii s naratívnou deskripciou. Podľa našich zistení zatiaľ nie je dostupná analýza, ktorá by postavila vývoj Slovenskej televízie a Českej televízie do komparácie v súvislosti s vývinom politickej situácie v krajine. Politicko-spoločenský vývoj oboch krajín sa po rozdelení Československej federatívnej republiky v roku 1993 líšil a bezprostredne ovplyvňoval aj fungovanie televízií vo verejnej službe. Dôvodom pre výber práve týchto televízií bolo to, že sú nástupcami jedinej celoštátnej Československej televízie v bývalom Československu a vyvíjali sa spolu ako jedna inštitúcia v rovnakých nedemokratických politických podmienkach tridsaťsedem rokov (1953-1990). Porovnaním vývoja vybraných kritérií legislatívy, regulačných inštitúcií, spôsobu financovania, podmienok konkurenčného mediálneho prostredia a politických tlakov v oboch krajinách sme nakoniec dospeli k výsledku, že politické prostredie hralo významnú úlohu pri formovaní charakteru Slovenskej televízie a Českej televízie. Tieto inštitúcie spĺňali a spĺňajú jednotlivé podmienky verejnej služby, no to, v akom rozsahu vždy závisí aj od politickej vôle momentálnej vlády. Samotnej komparácií predchádza teoretický úvod, ktorý približuje politicko-ideologickú dilemu o opodstatnenosti televízie vo verejnej službe, diskusiu o jej presnej definícii a jej úlohu v európskom prostredí. Táto práca je určená všetkým, ktorí sa zaujímajú o mediálnu oblasť, politický vývoj po páde komunistického režimu a rozdelení Československa a o komplikované vzťahy medzi médiami, spoločnosťou a politikou, kde má televízia vo verejnej službe špecifickú pozíciu. Kľúčové slová: televízia vo verejnej službe, Slovenská televízia, Česká televízia 5

Obsah 0 ÚVOD...8 1 TELEVÍZIA VO VEREJNEJ SLUŽBE...10 1.1 Výber témy a vymedzenie pojmov...10 1.2 Problém jednotnej definície...12 1.3 Dilema o opodstatnenosti...15 1.4 Kríza vysielania verejnej služby...18 1.5 Európsky kontext (v skratke)...18 2 HISTÓRIA ČESKOSLOVENSKEJ TELEVÍZIE PRED ROKOM 1993...21 3 KOMPARÁCIA SLOVENSKEJ TELEVÍZIE A ČESKEJ TELEVÍZIE...22 3.1 Legislatíva...23 3.1.1 Vývoj zákonov upravujúcich fungovanie Slovenskej televízie...24 3.1.2 Vývoj zákonov upravujúcich fungovanie Českej televízie...27 3.1.3 Legislatívny vývoj v SR a ČR v komparácii...30 3.2 Inštitúcie regulujúce vysielanie televízie vo verejnej službe v SR a v ČR...31 3.2.1 Slovenské regulačné orgány...32 3.2.1.1 Rada pre vysielanie a retransmisiu...32 3.2.1.2 Rada Slovenskej televízie...33 3.2.2 České regulačné orgány...34 3.2.2.1 Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie...34 3.2.2.2 Rada Českej televízie...35 3.2.3 Regulačné orgány zasadené do kontextu v Česku a na Slovensku...36 3.2.4 Príčiny a možné riešenia...39 3.3 Financovanie televízie vo verejnej službe...40 2.3.1 Financovanie STV...42 3.3.1.1 Koncesionárske poplatky...44 3.3.1.2 Reklama...45 3.3.2 Financovanie ČT...46 3.3.2.1 Koncesionárske poplatky...46 3.3.2.2 Reklama...47 3.3.3 Výsledky komparácie...48 6

3.4 Konkurenčný trh koexistencia televízie vo verejnej službe a súkromných televízií...49 3.4.1 Duálny systém...50 3.4.2 Slovensko...51 3.4.2.1 Duálny systém na Slovensku...51 3.4.2.2 Konkurenčné prostredie slovenského televízneho trhu...52 3.4.3 Česko...54 3.4.3.1 Duálny systém v Česku...54 3.4.3.2 Konkurenčné prostredie českého televízneho trhu...55 3.4.4 Ďalšie príčiny rôzneho vývoja konkurenčného televízneho trhu v Česku a na Slovensku...57 3.5 Televízia vo verejnej službe pod politickými tlakmi...58 3.5.1 Slovenská politická situácia a fungovanie STV...59 3.5.2 Česká politická situácia a fungovanie ČT...62 3.5.3 Politické tlaky na STV a ČT v komparácii...65 4 TRENDY V TELEVÍZNEJ OBLASTI A BUDÚCNOSŤ TELEVÍZIE VO VEREJNEJ SLUŽBE...66 5 ZÁVER...68 Zoznam literatúry...71 7

Úvod Pre politológa je mimoriadne dôležité sledovať množstvo informácii v odbore z rôznych zdrojov, ktoré majú rôznu dôveryhodnosť a najmä - naučiť sa tieto informácie selektovať na základe ich relevantnosti. To, samozrejme, neplatí len pre politológov, všetci sa potrebujeme vedieť orientovať v množstve informácií a dezinformácii a nenechať sa zmiasť. Veľa sa hovorí o nezávislosti, či závislostí médií na vonkajších vplyvoch a o objektivite informácií, ktoré nám ponúkajú. Ktovie, možno je už budúcnosť tu a malo by sa viac hovoriť o nezávislosti človeka na médiách. Toto však nebude témou tejto diplomovej práce. Túto otázku nech si zodpovie každý sám v sebe, zodpovednosť je na našich pleciach. V oblasti médií je však jeden fenomén, ktorý existuje na princípe, ktorý z nás robí hlavných aktérov jeho fungovania. Tento fenomén je tu kvôli nám, my nielenže sme jeho príčinou, sme hlavne jeho cieľom a v neposlednej rade jeho sponzorom. Pojem verejná služba v súvislosti s médiami v nás vyvoláva potrebu vysvetliť, prečo ju potrebujeme (sme jeho príčinou), či napĺňa svoje ciele (naše potreby) a akým spôsobom je zabezpečená jej existencia a funkčnosť (naše prostriedky). Témou tejto diplomovej práce budú médiá vo verejnej službe, konkrétne televízia vo verejnej službe a na zodpovedanie otázok, ktorým sa chceme venovať, si pomôžeme komparáciou Slovenskej televízie (ďalej STV) a Českej televízie (ďalej ČT) po roku 1993. Prečo práve tieto televízie a prečo toto obdobie bude vysvetlené podrobne neskôr. Cieľom tejto práce nie je prísť na zovšeobecnené tvrdenia, ktoré sa dajú aplikovať na veľké množstvo príkladov (napríklad na televízie vo verejnej službe v postkomunistických krajinách), ale komparatívnou analýzou vysvetliť osobitnosti a špecifickosť oboch individuálnych prípadov, ktoré sa vyvíjali z rovnakých základov. V súvislosti s médiami vo verejnej službe sa vynára množstvo otázok. Potrebujeme televíziu vo verejnej službe, ktorá nám má zaručiť širokozáberový program, načo je nám verejná služba, je platenie koncesionárskych poplatkov vhodný typ financovania, je politický vplyv v týchto médiách zhubný, má niekto právo nám hovoriť čo je pre nás dobré, majú mať výhody zo zákona a aký program by za to mali ponúkať. 8

Slovenská televízia a Česká televízia prešli obe dlhú cestu od formy štátnej televízie po typ, ktorému sa v odborných kruhoch hovorí televízia vo verejnej službe. Na mediálne, právne a ekonomické prostredie, v ktorom televízia existuje, má najvýraznejší vplyv politická situácia. Vývoj STV a ČT ako televízií, ktorým ich verejnoprávny štatút ukladá zo zákona špecifické podmienky vysielania, ale aj zaručuje istoty a v určitých prípadoch finančnú podporu, preto, samozrejme, kopíruje vývoj na politickej scéne. Od neho závisia faktory, ktoré majú priamy vplyv na fungovanie televízie vo verejnej službe ako financovanie, vedenie, či zloženie regulačných orgánov, ale aj faktory s nepriamym vplyvom ako legislatívne ošetrenie podoby mediálneho trhu - konkurenčného prostredia, prijímanie smerníc EÚ a všeobecná ekonomická stabilita. Na nasledujúcich stranách sa budeme, hlavne formou sekundárnej analýzy existujúcej literatúry, snažiť porovnať, v akej situácii sa nachádzajú dnes televízie vo verejnej službe, ktoré sa takmer štyridsať rokov vyvíjali ako jedna inštitúcia v komunistickom režime, ktorá fungovala v špecifických podmienkach ako štátna televízia v rukách politickej strany. Na začiatku v skratke opíšeme obdobie pred rokom 1989 a štartovací moment, ktorý Českej a Slovenskej televízii priniesol rok 1993. Potom priblížime problematiku médií vo verejnej službe, ich vývoj a krízu, ktorú prekonali po nástupe komerčných televízií a zavedení duálneho systému. Práve v tomto období nastala potreba redefinovania poslania médií verejnej služby a ich fungovania. Z politologického uhla pohľadu sa budeme venovať aj dileme o samotnej existencii takýchto médií a dichotómnemu prístupu k ich existencii z politicko-ideologického hľadiska. Priblíženie celkového kontextu médií vo verejnej službe je dôležité najmä z toho hľadiska, že STV a ČT začínali u nás takpovediac na bode nula, keď v tejto oblasti na medzinárodnom fóre prebiehali vášnivé debaty o budúcnosti médií vo verejnej službe a ich opodstatnenosti. Cesta, na ktorú sa tieto inštitúcie dali, tým bola ovplyvnená a pre mňa je zaujímavé práve to, ako sa s tým popasovali a čo si z toho zobrali. Je dôležité nezabudnúť, že táto cesta bola od začiatku formovaná v prostredí, v ktorom trendy udáva EÚ 1 a Rada Európy. 1 V dokumente Budúcnosť verejnoprávneho vysielania, ktorý bol prijatý na Štvrtej európskej konferencii ministrov o politike v oblasti hromadných médií 7.-8. 12. 1994 v Prahe sa ministri štátov zaviazali, že zaručia pre vysielateľov na základe zákona stále a primerané zdroje nevyhnutné na plnenie ich úloh. Zabezpečenie vysielania vo verejnej službe bolo jedno z kritérií, ktoré bolo sledované v štátoch, ktoré sa uchádzali o členstvo. 9

Jadro práce bude tvoriť samotná komparácia situácie v oboch televíziách na základe vopred určených kritérií. Médiá vo verejnej službe majú určité poznávacie znaky, ktoré ich odlišujú od komerčných. Jednotlivé bloky budú venované charakteristike momentálnej situácie a najmä vývoju v danej oblasti v SR a ČR, zároveň vysvetlíme, prečo som si vybrali práve tieto kritériá a pokúsime sa prísť na to, do akej miery sú v danej krajine relevantné a aký majú dopad na fungovanie televízie vo verejnej službe. Začneme legislatívnym zakotvením vývojom a novelami, pretože právne predpisy určujú prostredie, v ktorom média existujú. Nadviažeme blokom o regulačných orgánoch a porovnáme ich právomoci a politické pozadie. Dôležitou a veľmi diskutovanou problematikou v súvislosti s médiami vo verejnej službe je ich financovanie. Ďalej sa budeme venovať mediálnemu trhu, s ktorým súvisí konkurenčné prostredie a zavedený duálny systém v krajine. Z politologického hľadiska je zaujímavý pohľad na vonkajšie tlaky ekonomické, spoločenské a najmä politické, ktoré sú na ČT a STV ako na inštitúcie vo verejnej službe a platené z verejných financií vyvíjané. Poslednou kapitolou bude krátky pohľad na plány do budúcna a trendy. 1 TELEVÍZIA VO VEREJNEJ SLUŽBE V prvej, teoretickej časti diplomovej práce sa budeme snažiť odpovedať aj na otázky, na základe akých kritérií je možné hovoriť o úspešnosti, prípadne neúspešnosti televízie vo verejnej službe a aké otázky sprevádzajú jej existenciu. V druhej časti už porovnáme vybrané kritériá na situácii v ČT a v STV. Nanešťastie nemôžeme ponúknuť žiadny ideálny model fungovania televízie vo verejnej službe na komparáciu, pretože, ako si neskôr vysvetlíme, v odborných kruhov v tejto oblasti nepanuje konsenzus. 1.1 Výber témy a vymedzenie pojmov Aj keď u nás je zaužívaný pojem verejnoprávne médiá, nikde v právnom poriadku nenájdeme definíciu toho, čo to presne je. Vo všeobecnosti a vo väčšine jazykov je za najvhodnejší považovaný názov médiá verejnej služby, ktorý budeme používať aj my. Tieto dva pojmy sú však zameniteľné. Témou tejto diplomovej práce je televízia, nie všetky médiá. Pod pojmom médiá vo verejnej službe budeme rozumieť rozhlas a televíziu vo verejnej službe, ostatné 10

médiá nie, pretože vplyvom historických okolností sa nevyvinulo nič také, ako noviny či internet vo verejnej službe. Prečo to tak bolo je témou pre inú prácu. Podľa českého mediálneho analytika Milana Šmída je to preto, lebo elektronické médiá sa od tlačených odlišujú týmito špecifikami 2 : 1. sú závislé na kmitočtovom spektre, ktoré je ako fyzikálne a geograficky limitovaná veličina chápaná ako spoločné národné bohatstvo patriace všetkým, a ktorého využitie v moderných spoločnostiach spravuje - reguluje štát, 2. sú závislé na technologických zariadeniach, ktorých zavádzanie do praxe si vyžadovalo veľké finančné prostriedky, ktoré boli dostupné len veľkým korporáciám (USA) alebo národným štátom ( Európa), 3. vznikali ako zábavné médiá, až neskôr získali informačný potenciál, 4. vydobyli si privilegované miesto medzi ostatnými médiami, keďže ako auditívne a vizuálne médium sú z hľadiska konzumácie atraktívnejšie a prístupnejšie. (Šmíd 2004, s.3) Samozrejme, na priblíženie situácie médií vo verejnej službe na Slovensku a v Česku sme si mohli vybrať rádio aj televíziu, len rádio, alebo len televíziu. Komparovať obe by znamenalo príliš široký objekt záujmu a to by znemožnilo ísť do hĺbky tam, kde sa to vyžaduje. Televíziu sme si vybrali z toho dôvodu, že v súčasnosti má silnejšiu pozíciu, čo sa týka veľkosti publika a atraktívnosti. Ako už bolo spomínané vyššie, ČT a STV sú nástupcovia jednej inštitúcie Československej televízie (ďalej ČST). Práve tento fakt považujeme pre túto prácu za kľúčový. Na základe toho, že obe televízie vychádzajú z totožných podmienok a majú za sebou takmer štyridsať ročnú spoločnú históriu, sme si ich vybrali ako vhodné objekty porovnávania. Slovenská aj Česká republika sa po rozpade Československej federatívnej republiky v roku 1993 vyvíjali v rozličných podmienkach a menilo sa tu politické i spoločenské prostredie. Do akej miery sa v tomto prostredí podarilo televíziám vo verejnej službe napĺňať kritériá verejnoprávnosti a aké sú medzi nimi rozdiely, je zaujímavé pozorovať práve na pozadí toho, že vychádzajú zo spoločných koreňov. 2 Prvé dve podmienky pri súčasnom digitalizačnom trende strácajú svoj význam, technologický vývoj už umožňuje aj iný ako analógový prenos dát a technológie sú prístupnejšie širším masám používateľov. V prvých etapách vývoja však boli pre formovanie mediálnej oblasti kľúčové. 11

1.2 Problém jednotnej definície Na hodnotenie úspešnosti, resp. neúspešnosti televízie vo verejnej službe na Slovensku a v Česku je potrebné si najprv stanoviť definíciu, ktorú by mala televízia vo verejnej službe spĺňať. Táto úloha nie je vôbec jednoduchá, pretože na jednotnej definícii sa nezhodujú odborníci z praxe, ani z akademického prostredia. Ako vo svojej práci píše Tryne Syvertsen, definície verejnej služby sa menia od krajiny ku krajine a taktiež časom. Táto švédska mediálna analytička zozbierala a spracovala viac ako tridsať rôznych definícií a výsledkom výskumu bolo zistenie, že nielen, že sa definície rôznia, ale niektoré si dokonca aj protirečia (Syvertsen 1999, s.5) Oficiálne dokumenty a odborné publikácie sa venujú množstvu definícií pojmu médiá verejnej služby a nedospeli k spoločnému konsenzu. Pozrime sa na rôzne možné spôsoby nazerania na túto problematiku, ktoré vo svojej podstate zahŕňajú rovnaké parametre, no líšia sa v detailoch, niekedy významných. Syvertsen urobila sémantickú analýzu týchto definícií vysielania vo verejnej službe a prišla na to, že vo väčšine z nich sa nachádzajú tri zásadné významy: public utility verejná užitočnosť - ako služba zvyčajne poskytovaná štátom, ktorá má štandardnú úroveň, kvalitu poskytovaných služieb a univerzálnu dostupnosť vysielanie v službách verejnej sféry zabezpečovanie prístupu k informáciám, ktoré umožňujú jednotlivcovi vykonávať svoje občianske práva a povinnosti v demokratickom politickom systéme vysielanie v službe poslucháčom a divákom publikum je chápané ako súhrn individuálnych konzumentov médií, priorita nie je služba kolektívnemu záujmu, ale uspokojovanie individuálnych záujmov (Syvertsen 1999, s.6) V Európe je smerodajná definícia, ktorá je v Protokole o vysielaní verejnej služby z júna 1997, ktorý bol pripojený k Zmluve o EÚ (tzv. amsterdamský protokol) a definície sú zozbierané aj v dokumente č. 10029 3 Výboru pre kultúru, vedu a vzdelávanie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorý sa stal podkladom pre odporúčanie 1641 4 (2004) Parlamentného zhromaždenia RE vo veci vysielania verejnej služby. Tieto dokumenty sú základnými kameňmi legislatív týkajúcich sa vysielania verejnej služby v členských krajinách 3 Dostupné na http://assembly.coe.int/main.asp?link=http%3a%2f%2fassembly.coe.int%2fdocuments%2fworkingdocs%2fd oc04%2fedoc10029.htm 4 Dostupné na http://assembly.coe.int/main.asp?link=/documents/adoptedtext/ta04/erec1641.htm 12

EÚ. Ďalším dôležitým dokumentom EÚ, ktorý má výrazný vplyv v tejto oblasti je smernica Televízia bez hraníc. Jedným z možných spôsobov definovania vysielania vo verejnej službe môže byť spĺňanie kritérií na vstup do EBU 5. Jej aktívni členovia vykonávajú tzv. národnú službu a podmienkami na členstvo sú: 1. vysielaný program je dostupný v dostatočnej kvalite v podstate na celom území danej krajiny 2. vyrovnaný a široký záber programov pre všetkých, vrátane minorít, bez ohľadu na náklady a sledovanosť 3. vlastná produkcia programov Aj keď táto organizácia nepoužíva priamo pojem médiá vo verejnej službe, je zrejmé, že jej podmienky spĺňajú tieto médiá. Vo všeobecnosti a skrátene by však bolo možné povedať, že zmyslom pojmu verejná služba je pomenovanie takých spoločenských potrieb, ktoré nie je v dostatočnej miere možné zabezpečiť bežnými spoločenskými mechanizmami (napr. trhový mechanizmus, vládna moc a pod.), ale ktoré sú pre rozvoj spoločnosti nevyhnutné. Ide teda o oblasti, ktorých realizácia neposkytuje primárny ekonomický, resp. materiálny profit, ktoré však profit spoločnosti z dlhodobého hľadiska podmieňujú. (Fifík 1997, s. 4) Samotné fungovanie televízie vo verejnej službe, jej riadenie, financovanie, regulácia a jej pozícia na televíznom trhu už závisí od zákonov jednotlivých krajín. Vysielatelia vo verejnej službe sú všade viazaní množstvom povinností založených na troch základných princípoch: programy prispôsobené verejnoprávnemu vysielaniu, nestranné a presné informovanie a univerzálny prístup. Vo väčšine krajín sa zaväzujú k nasledujúcemu: vysielať nezávislé, presné, nestranné, vyvážené, objektívne spravodajstvo a informácie, zabezpečiť diverzitu programov a pohľadov, 5 European Broadcasting Union založená v roku 1950 ako medzinárodná rozhlasová a televízna organizácia v európskom vysielacom priestore, v roku 1993 rozšírená aj o bývalé členské štáty organizácie OIRT (vrátane Slovenska a Česka), viac informácií, vrátane podmienok na vstup viď na www.ebu.ch 13

vysielať v určitom pomere spravodajské, kultúrne, umelecké, vzdelávacie, menšinové, náboženské, detské a zábavné programy, presadzovať domácu kultúru a hodnoty, vyrábať a vysielať programy relevantné pre všetky regióny v krajine bezplatne poskytovať vysielací priestor oznamom vo verejnom záujme, dotýkajúce sa zdravotnej starostlivosti, bezpečnosti na cestách a urgentným oznamom štátnych orgánov. ( Televízia v Európe, Slovensko 2005, s. 52-53) Podľa autorov tejto monitorovacej správy povinnosti uložené televízii vo verejnej službe dokazujú všeobecný názor, že vysielanie vo verejnej službe je viac než len komunikačné médium a má preto napĺňať omnoho významnejšiu spoločenskú rolu. Táto formulácia má síce všeobecný charakter a nedá sa považovať za definitívnu, no veľmi dobre pomenúva kritériá štandardnej televízie vo verejnej službe európskeho typu a určuje obsahový rámec, ktorý je platný vo väčšine krajín. Rôznorodosť v charakteristike verejnej služby možno vidieť aj v rozdelení na tri typy systémov vysielania verejnej služby: 1. sociálno-devolučný charakteristický externou rozmanitosťou, rôzne kanály alebo časové bloky sú pridelené rôznym záujmovým skupinám v spoločnosti (Holandsko, Taliansko) 2. liberálno-korporatívny základným princípom je účasť rôznych záujmových skupín v dozorných a regulačných orgánoch (Nórsko, Dánsko, Fínsko, Nemecko) 3. štátnej služby potreby rôznych záujmových skupín zabezpečujú tie isté kanály pomocou širokej škály programov (Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska) (Curran 1991 in Metyková 2004, s. 4) Systém vysielania na Slovensku a v Česku by sa podľa týchto kritérií dal zaradiť do tretej skupiny. Na týchto troch typoch môžme vidieť, že aj keby sme našli jednotnú definíciu, jej napĺňanie v praxi môže byť dosiahnuté rôznym spôsobom, a preto sa vždy nájdu sporné body v diskusii o vysielaní vo verejnej službe. Takže ako môžeme hodnotiť úspešnosť televízie vo verejnej službe, keď nie sme schopní jednoznačne definovať čo to vlastne je a existuje množstvo rôznych prístupov k tejto problematike? Po obsahovej stránke je úloha televízie vo verejnej službe načrtnutá v zákone a je možné ju kontrolovať napr. percentuálnym podielom relácií venovaných menšinám, 14

vlastnej tvorbe, reklame, publicistike, kultúre a pod. Pomáha tiež porovnanie týchto faktorov s komerčnými televíziami a prieskumy verejnej mienky. Avšak na pôsobenie televízie vo verejnej službe je možné sa pozerať aj z ekonomického a politicko-ideologického hľadiska. Tu skôr ako prieskumy verejnej mienky zaváži mienka expertov, všeobecná mediálna vzdelanosť, politická kultúra a politická situácia. V tejto diskusii môžme vyčleniť dva momenty: definícia obsahu vysielania vo verejnej službe a forma vysielania. Obsah, ako som už vysvetlila vyššie, síce nie je jednotne definovaný, no základné prvky a princíp sa nemenia, či už ide o definíciu v zákone, či v historickej analýze. Objektom je divák, pokrytí majú byť všetci diváci a berie sa ohľad na ich záujmy a ich potreby. Subjektom je vysielanie, ktoré spĺňa vopred (zákonom) dané kritériá. Problematickejšia je však faktická existencia a fyzická podoba vysielania vo verejnej službe kontext, do ktorého je televízia vo verejnej službe zasadená jej udáva určité pravidlá, ktoré musí dodržiavať. Znenie pravidiel je ovplyvnené spoločensko-politickými podmienkami a reálna existencia takejto inštitúcie nadobúda širšie rozmery, ako len napĺňanie verejnej služby - do hry vstupujú finančné, personálne a trhové aspekty. My sa ďalej preto nezameriame na rozdiely v definovaní médií vo verejnej službe, pretože tam na jednej strane rozdiely sú, no na druhej strane to nebráni fungovaniu takýchto médií v praxi. V ďalšej časti sa budeme zaoberať touto problematikou vo svetle politických teórií, ktoré v tejto otázke hrajú dôležitú úlohu prostredníctvom politických strán, ktoré definujú prostredie, v ktorom médiá vo verejnej službe existujú. 1.3 Dilema o opodstatnenosti Problém opodstatnenosti televízie verejnej služby, prípadne jej predmetu činnosti veľmi úzko súvisí so všeobecným základným bodom sporu medzi spoločenskými a politickými ideológiami a síce či existuje nejaké verejné dobro a či je štát oprávnený vstupovať do života jednotlivcov. Pravicové ideologické smery vychádzajú z prirodzených práv a slobôd jednotlivca, slobody trhu a minimalizácie štátnych intervencií do života spoločnosti. (Žaloudek 1999, s.361). Na základe toho nemajú médiá verejnej služby žiadny dôvod existovať, pretože nikto nám nemôže diktovať, čo je pre nás dobré, keďže spoločnosť sa skladá z jednotlivcov a verejné blaho je len chiméra. Z ekonomického hľadiska je štátna podpora médií verejnej služby narúšaním stability na trhu, anomáliou, ktorá kazí zdravé konkurenčné prostredie. Ľavicové smery na druhej strane podporujú myšlienky štátom 15

kontrolovanej spoločnosti, kolektivizmu a sociálnej spoločenskej rovnosti. (Žaloudek 1999, s. 228) Z ich pohľadu je nutné mať médiá verejnej služby, ktoré by zabezpečovali vysielanie aj pre menšinových divákov. Platenie koncesionárskych poplatkov a dotácie zo štátneho rozpočtu sú opodstatnené, lebo podporujú kultúru, z ktorej máme všetci úžitok. Tieto dva extrémne pohľady na túto problematiku sa v realite (a myslíme tým európsku realitu, je výsledkom historických okolností, že v Európe máme systém médií verejnej služby, v USA sa to vyvíjalo iným smerom a aj súčasná situácia v mediálnej sfére je iná) ešte vždy stretávajú v dileme o opodstatnenosti médií vo verejnej službe. Z politologického hľadiska sú zaujímavé kritériá, ktoré sa týkajú práve samotnej podstaty existencie verejnej služby a nie obsahu vysielania, aj keď ten je priamo závislý na celkovom prostredí, do ktorého je televízia zasadená. Argumenty zástancov médií vo verejnej službe sú obsiahnuté v samotných definíciách, ktoré sme rozoberali vyššie, teraz sa bližšie pozrieme na postoj ich odporcov. Vysielanie vo verejnej službe sa dá rozoberať v dvoch rovinách : politickej a hospodárskej. Hospodárske dopady rozoberieme neskôr, politická rovina je dôležitá z toho hľadiska, že takéto médiá, a médiá všeobecne, sú pre politikov atraktívne ako prostriedok propagácie. V súboji o voličov je dôležité dať o sebe vedieť a samozrejme pomôže, keď politická strana má vplyv na médium, ktoré mu to umožní. Preto je otázka existencie a fungovania médií vo verejnej službe zahrnutá aj do politických programov. No nejde len o samotné ovplyvňovanie médií, táto problematika je súčasťou širšieho diskurzu verejného dobra v konflikte medzi spoločensko-politickými ideológiami. Tu vstupujú do hry argumenty oboch strán, ktoré riešia tento problém už v jeho podstate teda nie ako majú médiá vo verejnej službe fungovať, ale aký je dôvod na ich existenciu. Milan Šmíd vo svojej práci cituje výrok pravicovo orientovaného Ladislava Jakla z jednej diskusie o vysielaní verenej služby. Netvárme sa, že je iný dôvod na existenciu verejnoprávnych médií ako ten, že sme ich zdedili. Ja som presvedčený o tom, že okolo verejnoprávnych médií existuje vplyvná politicky a ekonomicky motivovaná lobby, ktorá až spätne tvorí teóriu, ktorá má zdôvodniť zmysel a oprávnenosť existencie týchto médií...všetko je len o záujmoch. (Šmíd 2004, s.1) Hlavným dôvodom na odstránenie televízie verejnej služby je pre jej odporcov jej poslanie. Ak má byť jej poslaním zabezpečovanie verejného blaha, vzdelávanie a kultúrna obroda, liberálni, pravicoví zástancovia nemôžu nič len nesúhlasiť, pretože to odporuje fundamentálnemu pilieru ich filozofie a síce, že žiadne všeobecné verejné dobro neexistuje, existujú len práva jednotlivcov. V liberálnej demokracii 16

je individualita vysoko cenená a spoločnosti nemôže byť predložená žiadna špecifická koncepcia dobra. (de Matos 1999, s.1) Zahŕňanie do stáda a poúčanie o tom, čo je pre mňa dobré, je pre jednotlivca ponižujúce a porušuje to jeho práva. Môj názor nie je o nič horší ako názor kohokoľvek iného. Tí, ktorí volajú po STV ako strážcovi kultúrnej identity Slovákov, zjavne nechápu, že kultúra a duchovno sú vecou individuálneho rozhodovania sa každého, a nie možným predmetom verejnej politiky. (Roháč 2005) Otázka neutrality a objektivity dráždi odporcov všade, no najmä v postkomunistických krajinách je evidentné ich spochybňovanie. Tu sa nám často pletie pojem štátna a verejnoprávna televízia, lebo od revolúcie nás ešte žiadny riaditeľ televízie vo verejnej službe nepresvedčil o tom, že nie je politicky motivovaný. Vzletné reči o vyvážených a objektívnych informáciách sú nezmyslom, fikciou, ktorá pred verejnosťou zakrýva propagandu určitých politických názorov. (Barák 2003) Takže dalo by sa povedať, že televízia vo verejnej službe jej odporcom prekáža preto, lebo jej existenciu vidia ako neopodstatnenú. Je neopodstatnená aj preto, lebo sa na ňu musíme zo zákona skladať všetci, aj keď ju nechceme pozerať. Odporcovia vyslovujú domnienku, že keby prestala byť financovaná zo štátnych peňazí, neprežila by konkurenciu komerčných televízií, keďže nezodpovedá požiadavkam publika, je len umelo vydržiavanou inštitúciou. Takmer všade v štátoch bývalého východného bloku sa komerčné stanice už v priebehu prvého roka presadili ako najsilnejší hráč na trhu. (Králik 2001, s. 29) Navyše sa ozývajú majitelia komerčných televízií, pretože výsostné postavenie televízie vo verejnej službe zo zákona zaváňa monopolizmom a nekalou súťažou. Komerčná sféra sa obáva, že nadmerné financovanie televízie z verejných zdrojov utlmí konkurenciu a inováciu v súkromnej sfére. (BBC naďalej smie zabávať 2006) Obáva sa toho, že aj keď na jednej strane využíva výhody toho, že je podporovaná z verejných zdrojov, na strane druhej konkuruje čisto komerčným vysielateľom tým, že vysiela programy komerčného charakteru. V európskych krajinách je však vysielanie vo verejnej službe väčšinou podporované ako verejnosťou, tak politickými predstaviteľmi a mediálnymi odborníkmi a neexistuje prípad, žeby bolo médium vo verejnej službe zrušené, či finančne skrachovalo. Rozdiely sú skôr v legislatíve, ktorá určuje všeobecné podmienky televízneho trhu a tým aj fungovanie všetkých typov televízií. Principiálne sa neobjavujú pokusy o zlikvidovanie televízie vo verejnej službe. Argumenty proti sú vo veľkej miere ekonomického a ideologického 17

charakteru a vychádzajú z radov ekonómov a nie špecialistov v mediálnej oblasti. Do praxe sú politikmi aplikované málo a ak áno, tak len obmedzením priestoru pre televíziu vo verejnej službe zmenou zákonov. 1.4 Kríza vysielania verejnej služby V minulosti bol televízny mediálny priestor len záležitosťou napĺňania verejnej služby. Zo začiatku bolo prijímanie televízneho signálu luxusnou zábavou, pretože relatívne drahý televízny prijímač si nemohol dovoliť každý a v Európe neexistovali súkromné televízne stanice. Ak chcel niekto pozerať televízny program, musel za to platiť koncesie. 6 Postupne sa ceny znižovali a vlastníctvo televíznych prijímačov rozširovalo. Tento scenár sa opakoval viac menej v rovnakej podobe vo väčšine európskych krajín, Československo nevynímajúc. Tu centrálne kontrolovaný trh v tomto období nebol schopný vygenerovať súkromné televízie, navyše nebolo dosť konzumentov a reklama v televízii mala marginálnu úlohu. Televízia bola schopná prežiť len s finančnou podporou štátu a štát ju ako verejnú službu dotoval. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia však začali vznikať prvé súkromné televízne spoločnosti, ktoré predstavovali pre televíziu vo verejnej službe dovtedy nepoznanú konkurenciu. Mediálne prostredie sa radikálne zmenilo a prinieslo nové výzvy, na ktoré nie všetky televízie vo verejnej službe dokázali promptne odpovedať. Vznik súkromných televízií a podpora konkurenčného trhu zo strany štátu priniesla väčší výber pre diváka, rozšírenie celého odvetvia a nové možnosti pre reklamu. V tomto období sa vysielanie verejnej služby začalo zmietať v kríze, ktorá má podľa nás dvojitý charakter a viacero príčin. Prvou úrovňou krízovej situácie je fyzická existencia televízie vo verejnej službe, kde sa v pomerne krátkom čase zmenili podmienky a prostredie a televízia musela reagovať zmenou svojej organizácie, programu a celkového prístupu k divákom. Druhou úrovňou je potom kríza filozofie verejnej služby. Pozícia takejto televízie už odrazu nebola taká pevná a samozrejmá, s príchodom súkromných televízií prišli otázky, či je vôbec potrebná a či jej úlohu nemožno napĺňať aj iným spôsobom. 6 Od toho je odvodený názov koncesionársky poplatok, ktorý dnes už nemá ten istý význam ako v dobe jeho vzniku. 18

Aj keď sa v tejto súvislosti hovorí o úpadku televízie vo verejnej službe, Jean Bernard Münch, generálny tajomník Európskej vysielacej únie tvrdí, že členom jeho organizácie priniesla narastajúca konkurencia dosť problémov, ale vyrovnali sa s tým priamo zázračne. Zaviedli lepšie, profesionálnejšie programovacie metódy, ktoré skutočne berú do úvahy požiadavky diváka. Snažili sa tiež rôznymi opatreniami dynamizovať personál, väčšina staníc prešla dôkladnou reštruktualizáciou a znížila náklady. (Münch 2001, s.16) Mediálny priestor je dynamicky sa rozvíjajúcou oblasťou a neustále prináša nové výzvy, ak chce televízia vo verejnej službe obhájiť svoju existenciu, musí reagovať rýchlo a zároveň ostať stabilnou časťou systému. Nie každá európska televízia vo verejnej službe bola schopná takejto sebareflexie. Niektorej to trvalo dlhšie, inej kratšie, no pre žiadnu to nepredstavovalo jej zánik a dnes je situácia znova iná, podmienky sa menia a televízie majú pred sebou iné otázky ako napr. digitalizácia, nové médiá a rastúci objem peňazí z reklamy. Tým, že u nás v osemdesiatych rokoch existovala len jedna štátna Československá televízia, nemusela podobné problémy riešiť vôbec. Avšak v deväťdesiatych rokoch sme sa ani my nemohli vyhnúť tejto zaťažkávajúcej situácii a aj na Slovensku a v Česku sme si museli prejsť podobnou vlastnou krízou spojenou s celkovou spoločensko-politickou transformáciou. Aj keď si naše televízie vo verejnej službe mohli zobrať príklad zo zahraničia a takpovediac sa poučiť na cudzích chybách, prvé roky ich existencie boli citlivé na rozhodnutia a náročné na fungovanie. Keď zoberieme do úvahy všetky aspekty, ktoré sa dotýkajú mediálneho priestoru a ktoré udávajú jeho trendy, na Slovensku, v Česku aj v ostatných krajinách stále zásadná voľba nespočíva medzi štátnym licencovaním a kontrolou na jednej strane a minimálne regulovanými trhovými mechanizmami na strane druhej. Ide o voľbu medzi politikou, ktorá má za cieľ oživiť verejné komunikačné systémy, ktoré sú relatívne nezávislé od štátu aj trhu a politikou, ktorá má za cieľ marginalizovať ich či vyhubiť (Murdock in Raboy,s. 9) Práve nájdenie tohto ekvilibria, aj keď to môže znieť alibisticky, je kľúčové pre vyrovnanú existenciu televízie vo verejnej službe v podmienkach konkurenčného trhu. 1.5 Európsky kontext V súčasnosti určuje rámcové pravidlá pre fungovanie televízneho trhu a aj podmienky pre vysielanie vo verejnej službe Európska únia. Slovenská republika a Česká republika sa stali jej súčasťou v roku 2004, no už pred tým v rámci prístupových rokovaní boli povinné prijímať zákony v súlade s nariadeniami EÚ. Najväčší dopad na tvorbu legislatívy v tejto 19

oblasti má EÚ (konkrétne parlament a komisia) a Rada Európy. Primárna legislatíva EÚ Zmluva o ES sa explicitne nevenuje problematike médií, avšak dotýka sa fenoménov, ktoré s nimi súvisia 7. Podpora verejného sektora vysielania je dnes súčasťou politiky EÚ, ktorá vo svojich dokumentoch (napr. tzv. Amsterdamský protokol z júna 1997) deklaruje, že systém vysielania verejnej služby v členských štátoch sa bezprostredne vzťahuje k demokratickým, sociálnym a kultúrnym potrebám danej spoločnosti a k potrebe zachovať mediálnu pluralitu 8. Túto tému načrtneme len na dokreslenie situácie, pretože udáva základné mantinely, v ktorých sa STV a ČT pohybujú, európska mediálna politika je témou na samostatnú diplomovú prácu. Mediálna sféra sa v rámci EÚ začala detailnejšie rozoberať začiatkom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď už nebolo možné nevšimnúť si zvyšujúcu sa dôležitosť médií. V roku 1983 Európsky parlament prijal tzv. Hahnovu správu 9, ktorá sa zaoberala rozhlasovým a televíznym vysielaním v Európskych spoločenstvách. Išlo v nej najmä o harmonizáciu legislatív a pomenovanie reality a tendencií v tejto oblasti v členských krajinách ES, požadovala ošetrenie ochrany mládeže, copyrightu a reklamy. Na základe týchto požiadaviek v roku 1984 vydala európska komisia Zelenú knihu, s jej obsahom sa členské krajiny nestotožnili, ale poslúžila ako podkladový materiál pre smernicu Televízia bez hraníc, ktorá sa neskôr stala na dlhú dobu jediným dokumentom ovplyvňujúcim televízne vysielanie v EÚ. Smernice v európskej legislatíve majú úlohu harmonizácie legislatív členských štátov, samotné krajiny si môžu ďalej vybrať vlastnú formu ich implementácie. Smernica Televízia bez hraníc bola prijatá v roku 1989, o dva roky neskôr bola ratifikovaná. Venovala sa nasledujúcim témam: definície základných pojmov, kritériá stanovenia jurisdikcie, zaistenie slobody príjmu, štandardy reklamy, sponzoringu a teleshopingu, právo na odpoveď, ochrana mladistvých a verejného poriadku, kvóty európskej produkcie, kvóty európskych relácií a nezávislých producentov, udalosti značného 7 Venuje sa hospodárskym otázkam napr. pravidlám koncentrácie a štátnej podpory, tiež slobody trhu, z kultúrneho hľadiska ide najmä o vylúčenie harmonizácie v kultúrnej politike EÚ a podporu kultúr v členských štátoch 8 Pre plné znenie Amsterdamskej zmluvy viď http://www.eurotreaties.com/amsterdamtreaty.pdf 9 Pre plné znenie Hahnovej správy viď http://aei.pitt.edu/3120/01/000057.pdf 20

spoločenského významu. Smernica prešla odvtedy dvoma novelizáciami, v roku 1997 10 a v roku 2007, keď bola premenovaná na Smernicu pre audiovizuálne mediálne služby. Inovácie sa týkajú prevažne reklamy a definičného aparátu, ktorý sa mení v súlade s digitalizačnými trendmi. V období prijatia Televízie bez hraníc bol Radou Európy prijatý Európsky dohovor o cezhraničnej televízii 11, ktorý sa venoval rovnakým témam, avšak vo všeobecnejšej a v nezáväznej rovine. V roku 1997 bol tiež novelizovaný na základe zmien v novele Televízie bez hraníc. 2 HISTÓRIA ČESKOSLOVENSKEJ TELEVÍZIE PRED ROKOM 1993 Vývoj v oblasti televízneho vysielania začal v Československu už pred druhou svetovou vojnou, no nástup nacistickej okupácie ukončil tieto výskumy. Neskôr, až na pár experimentov na akademickej pôde, sa na tomto poli nič nedialo a oficiálna štátna televízia začala vysielať až 1. mája 1953. Prvé roky sa vysielalo len pár dní v týždni a televízor vôbec nebol bežnou súčasťou domácností. V roku 1955 sa začali platiť koncesie a koncom päťdesiatych rokov sa krivka nákupu televíznych prijímačov začala prudko zvyšovať. Obdobie vzniku ČST už naznačuje, že televízia od svojho začiatku bola nástrojom v rukách komunistickej strany a aj keď drvivú časť jej programu tvorili nepolitické programy ako prenosy z divadiel, zábavné, hudobné a dokumentárne relácie v stále sa zvyšujúcej kvalite, stále bolo možné vidieť politické pozadie televízie, ktorá ani nemala za úlohu byť neutrálnou a objektívnou. V podmienkach riadeného hospodárstva bez konkurencie bol tento nový fenomén braný z úplne odlišného pohľadu, ako ho vidíme dnes my. Na začiatku roku 1968 sa však program televízie pridal k celkovému trendu zmeny politického kurzu, za čo bol zodpovedný riaditeľ Jiří Pelikán. V auguste 1968 sa preto ČST jednoznačne postavila proti okupácii a i po obsadení televíznych štúdií sovietskymi vojakmi vysielala ďalej z improvizovaných, narýchlo vybudovaných pracovísk. Rovnako ako 10 Zjednotená verzia Televízie bez hraníc a jej novelizácie je dostupná na http://209.85.135.104/search?q=cache:imgtl1w28yej:archiv.rrtv.cz/zakony/download/televizebezhranic.doc+( 89/552/EHS)&hl=cs&ct=clnk&cd=6&gl=sk 11 Dokument je dostupný na http://www.radartv.sk/data/modules/download/1167955137_europsky%20dohovor%20o%20cezhranicnej%20tv_(edct).pdf 21

Československý rozhlas, plnila svojim vysielaním veľmi dôležitú informačnú úlohu a burcovala proti okupácii. (Růžička 2006). Neskôr nastúpila pre celú spoločnosť fáza normalizácie, kde bolo vysielanie ČST súčasťou politickej propagandy, t.j. uplatňovala sa cenzúra a preferované boli programy o úspechoch socializmu. V roku 1989 v období revolúcie sa však televízia ukázala byť znova základným informačným médiom, keď vysielala záznamy z verejných protestov na Václavskom námestí, politické diskusie s ľuďmi z budúcej VPN a necenzurované komentáre. Umožnila tým rýchly prenos aktuálnych informácií do celej republiky a podporila pád totalitného režimu. Avšak to bolo možné až po tvrdých protestoch zamestnancov televízie sprevádzaných podporou verejnosti, ktorí prekonali začiatočné pokusy o politické využitie televízneho vysielania v prospech strany a v konečnom dôsledku podporili nástup demokracie. V roku 1990 sa ČST transformovala a vznikol jeden federálny program F1, druhý program sa rozdelil na dva samostatné vysielacie okruhy slovenský S1 a český ČTV. Na týchto základoch potom vznikla Slovenská televízia a Česká televízia, ktorých ďalší inštitucionálny vývoj je predmetom tejto práce. 3 KOMPARÁCIA SLOVENSKEJ TELEVÍZIE A ČESKEJ TELEVÍZIE Do komparatívnej časti tejto diplomovej práce sme sa snažili vybrať kritériá inštitucionálneho charakteru, ktoré úzko súvisia s jej predmetom. Všetky z týchto kritérií majú významný vplyv na fungovanie televízie vo verejnej službe nie len na Slovensku a v Česku, ale aj v krajinách, kde takéto televízie existujú. Spĺňanie časti týchto kritérií udáva to, do akej miery televízia vo verejnej službe napĺňa požiadavky dané pre médiá verejnej služby, ktoré sú ukotvené v zákone. Na ďalšiu časť kritérií má vplyv spoločenská zmena a vnímanie tejto problematiky občianskou spoločnosťou. Keďže porovnávame dve krajiny, ktoré sú si blízke a dokonca sú postavené na rovnakých základoch, je zaujímavé pozorovať, aké rozdiely vznikali od rozdelenia ČSFR v roku 1993. Neočakávame, že prídeme na priepastné rozdiely medzi mediálnymi sférami, ale niekedy aj drobné nuansy udávajú nastupujúci trend a reflektujú dianie v celkovom spoločenskom prostredí, do ktorého sú médiá dosadené (a ktoré v neposlednom rade samotné médiá pomáhajú formovať). Všetky kritériá je možné skúmať v oboch prípadoch, nenašlo sa žiadne, ktoré by nebolo prítomné aj tam aj tam, čo je určite dané práve spoločnými koreňmi ako v mediálnej oblasti, tak v ostatných aspektoch spoločensko politického života a tým, že vývoj bol od začiatku ovplyvnený snahami o začlenenie do Európskej únie, a teda koordinovaním svojho rozhodovania s požiadavkami EÚ. 22

Začneme vývojom právnej úpravy médií vo verejnej službe, pretože práve legislatíva udáva mantinely, v ktorých tieto médiá operujú a je možné pozorovať, za akých politických podmienok vznikali zákony a novely. Fungovanie a právomoci regulačných orgánov sú dané zákonom. Budeme sa im venovať v osobitnej kapitole, pretože sú dôležitým aktérmi na scéne a ich politické pozadie je pre politológa zaujímavé. Financovanie je mimoriadne dôležitá a v praxi často rozhodujúca téma, ktorá je ohniskom konfliktov nielen medzi odporcami a zástancami verejnej služby, ale aj medzi samotnými zástancami, pretože peniaze sú vždy citlivou témou. Vo svete existuje množstvo modelov financovania médií vo verejnej službe a ani na Slovensku ani v Česku sa odborníci a politici (každý má pre svoje argumenty iné dôvody) nezhodnú na jednotnom ideálnom type. Kritériom, ktoré je dané zákonom a trhovými vzťahmi, je fungovanie mediálneho trhu duálny systém a pravidlá konkurenčného prostredia sú veľmi dynamickou témou, do rozhodovania v tejto oblasti má záujem vstupovať veľa subjektov a najsilnejšie sa tu ukazujú dopady štátnych intervencií a regulácií. Ďalšou témou budú tlaky na médiá vo verejnej službe. Táto problematika je ukotvená v zákone v zmysle zabezpečenia ich obmedzenia a vylúčenia ich dopadov. Avšak prax je (žiada sa tu uviesť príslovku samozrejme) iná. Situácia nikdy nebola a dovolíme si tvrdiť, že z dôvodu dynamičnosti tejto oblasti ani nikdy nebude taká, aby médiá vo verejnej službe neboli vystavované tlakom rôzneho druhu, najmä však politickým. Na záver ešte v skratke priblížime nastupujúci trend digitalizáciu a nakoniec zhrnieme výsledky komparácie. A aké sú očakávané výsledky? Na základe preštudovanej odbornej literatúry, ktorú sme zhrnuli v predchádzajúcej teoretickej časti tejto diplomovej práce, sme si vybrali kritériá, ktoré sú významné pri analýze televízie vo verejnej službe. Našou úlohou je na základe analýzy dostupných údajov opísať rozdiely vo vývoji a určiť, aký majú dopad na fungovanie televízie vo verejnej službe. 23

3.1 Legislatíva Začať komparáciu priblížením situácie v legislatívnej oblasti je mimoriadne dôležité najmä z toho dôvodu, že práve právny rámec určuje mediálne prostredie krajiny. Ako sme už vyššie uviedli, legislatíva v oboch krajinách vychádza zo smerníc Európskej únie a hľadanie novej podoby televízie v rodiacej sa demokratickej spoločnosti sa medzi odborníkmi i v politických kruhoch celkom prirodzene orientovalo na tzv. európsky model verejnoprávneho vysielania. Pritom ako reálna sa ukázala len alternatíva hlbokej vnútornej transformácie tak v oblasti právnej subjektivity, ako aj v rovine obsahovej, programovej a samozrejme i ekonomickej. Túto cestu volili všetky bývalé štátne televízie v postkomunistických krajinách. (Mistríková, Zmeček 2001) Aby sme sa vyhli len suchopárnemu vymenovávaniu jednotlivých zákonov a opakovaniu toho, čo je v nich, priblížime aj podmienky, v ktorých vznikali a prostredia, ktoré malo na vývin v tejto oblasti vplyv. Samozrejme, budeme sa podrobnejšie venovať rozhodujúcim zákonom, ktoré sa dotýkajú fungovania televízie vo verejnej službe a zákony, ktoré sa tejto problematiky dotýkajú marginálne len spomenieme na dokreslenie celkovej situácie. Pri ich rozoberaní sa však budeme snažiť vyvarovať témam, ktorým sa neskôr budeme bližšie venovať pri ďalšej komparácii. Za najdôležitejšie témy pri tvorbe a implementácii mediálneho práva považujeme politickú situáciu, čiže aj motiváciu politikov, ktorá ich vedie k jednotlivým novelám súvisiacim s regulačnými orgánmi a managementom televízie. Ďalej je významný prístup laickej verejnosti k problematike, pretože práve verejnosti by mali médiá vo verejnej službe slúžiť a tiež vnútorné dokumenty televízií vo verejnej službe udávajúce pravidlá fungovania, ktoré zákon priamo nepomenuje. 3.1.1 Vývoj zákonov upravujúcich fungovanie Slovenskej televízie Televízne vysielanie je spomenuté aj vo fundamentálnom zákone štátu ústave, pretože je spojené s informáciami. Listina základných ľudských práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Z.z..) a Ústava Slovenskej republiky garantujú základné ľudské práva, vrátane práva na informácie a práva na slobodné vyjadrovanie názorov a myšlienok, pričom tieto základné práva sa realizujú predovšetkým prostredníctvom rozhlasového a televízneho vysielania. Ústava SR zakazuje cenzúru. Podľa článku 26 odsek 4 Ústavy SR možno slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti. 24

Mediálne prostredie na Slovensku sa od rozpadu ČSFR vyznačovalo viacerými charakteristikami, ktoré vo veľkej miere ovplyvňovali tvorbu legislatívy a pôsobenie STV. Významné boli najmä značné politické tlaky na jej vedenie, ktoré sa tiež odzrkadľovali v novelách mediálnych zákonov 12. Takýto trend sa dá badať počas celého vývoja na politickej scéne nielen na Slovensku, ale aj v ostatných postkomunistických krajinách. To je do značnej miery dané tým, že medzi politickou elitou prevládal akýsi stereotyp ešte z čias, keď všetky médiá boli pod správou štátu a boli považované za nástroj propagácie a moci. Obdobie tesne po rozdelení republiky bolo poznačené nutnosťou vypracovať jasnú a zreteľnú koncepciu transformácie STV. Avšak podľa Kollára bola slovenská mediálna legislatíva nedokonalá a vyžadovala zásadné zmeny. Mediálne zákony boli mnohokrát účelovo politicky menené. Legislatívci sa sústredili skôr na reguláciu, ako na tvorbu podporných nástrojov rozvoja televízie. (Kollár 1999, s. 12) Charakteristickým pre spoločnosť bol aj nedostatok verejnej diskusie o budúcnosti a podstate médií vo verejnej službe, o ich úlohe, obsahu, financovaní a kvalite. Nezáujem verejnosti o veci verejné pramení z nedostatku informácií a z nechuti podporovať médiá, ktoré sú neobjektívne a servilné vláde, čo bol veľký problém najmä počas dvoch vlád Vladimíra Mečiara. Verejnosť nemala dostatok informácií o tom, ako majú fungovať médiá vo verejnej službe a žiadnym spôsobom nebola zainteresovaná do procesu tvorby legislatívy. Takže 1. januára 1993 začala vysielať Slovenská televízia ako verejnoprávna vysielacia služba nového štátu. 5. januára 1993 zvolila Národná rada Slovenskej republiky všetkých deväť nových členov Rady STV. Formálne vznikli všetky podmienky pre samostatnú Slovenskú televíziu. Do augusta 1996 ostávala jedinou celoštátnou televíziou na Slovensku s univerzálnou programovou skladbou. Toto obdobie mohlo byť ideálnym pre vypracovanie novej štruktúry a prijatie zákonov, ktoré by stabilizovali miesto STV v mediálnej sfére. Obdobie rokov 1993 1996 prinieslo namiesto stabilizácie a postupného rozvoja stav permanentnej improvizácie. Váha a prestíž verejnoprávnej STV, ktorá bola 4 roky jediným výrazným hráčom na domácom trhu, postupne klesala. (Mistríková, Zmeček 2001) 12 Okrem účelovo formulovaných noviel sa vzťah politikov odrazil aj na nestabilite vedenia STV, čoho následkom bolo, že za dvanásť rokov sa v nej vystriedalo trinásť managementov. 25