Rímsky katolicizmus. Svedectvo histórie a Písem. Peter Slomski

Transcription

1 Rímsky katolicizmus Svedectvo histórie a Písem Peter Slomski

2 Dátum vydania: Slovenské vydanie: 2013 Nezávislé vydavateľstvo ORDO SALUTIS Anglické vydanie: 2006 Peter Slomski Preložené a vydané s povolením autora. Je povolené brožúru tlačiť a šíriť, ale iba zadarmo. Neumiestňujte PDF súbor na internete, aktuálnu verziu nájdete k prevzatiu na adrese: (Peter_Slomski).pdf Rôzne slovenské a české kresťanské knihy a DVD dokumenty nájdete v predaji na Množstvo biblických textových i zvukových vyučovaní nájdete zadarmo na web stránke cirkvi Nezávislé kresťanské zhromaždenie Bratislava na adrese Srdečne vás pozývame navštíviť naše otvorené kresťanské zhromaždenia, ktoré sa konajú každú nedeľu o 9:30 v Spoločenskom dome Nivy na ulici Súťažná 18 v Bratislave. nkzba@hotmail.com telefón: +421 (0944) História rímskeho katolicizmu

3 OBSAH Ako a prečo vznikla táto brožúra 4 História rímskeho katolicizmu 5 Náuka rímskeho katolicizmu 21 Ďalšie odporúčané zdroje 37 Poznámky 38

4 Ako a prečo vznikla táto brožúra Túto štúdia bola pôvodne pripravená ako kázania pre týždenne štúdium Biblie v mojom domovskom cirkevnom zbore v anglickom Halifaxe. Jej cieľom bolo informovať kresťanov o histórií a učení Rímskokatolíckej cirkvi a varovať ich pred jej omylmi. Následne celá štúdia prekročila Írske more a najprv ju na pokračovanie vydali v cirkevnom časopise Knock News v Belfaste v Severnom Írsku a potom v štvrťročníku evanjelikálnej protestantskej spoločnosti The Ulster Bulwark. Možno nepatríte k tým, ktorý sa bežne označujú ako protestanti či evanjelikáli, ale ste rímsky katolík. Možno sa pri čítaní tejto štúdie budete cítiť dotknutý tým, čo sa tu píše o rímskokatolíckej cirkvi. Pre takú situáciu mám k vám jednu prosbu prosím, pozorne zvážte, čo je tu napísané a preskúmajte historické pramene a Božie slovo, aby ste si overili či to tak skutočne nie je. Píšem ako človek, ktorý bol vychovaný v (poľskej) rímskokatolíckej domácnosti a pravidelne navštevoval omše a spovede. Vo svojom krátkom živote som zažil, ako môj strýko, stará mama a starý otec zomreli ako rímski katolíci. Zdá sa, že zomreli bez akejkoľvek istoty a pokoja, že budú s Bohom. Až do konca sa pridŕžali rímskokatolíckej viery, ale na úkor pravého pokoja. Kristus nám však dal nespochybniteľnú nádej a pokoj. Povedal svojim učeníkom: Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. idem (vám) pripraviť miesto. Ak by to záviselo na našich dobrých skutkoch a sviatostiach, nikdy by sme si nemohli byť istí nebom. Spasenie však môže byť isté, pretože Kristus a jeho dielo sú dokončené a isté. Na kríži povedal je dokonané. Je to viera v Neho samého a v jeho dokončené dielo nie v cirkev alebo v to, čo môžeme urobiť my sami ktorá nám umožní nájsť ten pravý pokoj, lebo vtedy máme odpustenie hriechov a istotu neba. Prajem si, aby ste aj vy spoznali tento zaručený pokoj s Bohom. Peter Slomski Halifax, Anglicko Január História rímskeho katolicizmu

5 Časť 1 História rímskeho katolicizmu

6

7 Závažné otázky Hovoria vám niečo nasledovný zoznam? Národný kongres evanjelikálnych anglikánov NEAC 1 2 (1977) a NEAC 3 (1998); Anglikánsko rímskokatolícka medzinárodná komisia, inak viac známa ako ARCIC 2 I (1982) a ARCIC II (1987); Evanjelikáli a katolíci spolu: kresťanská misia tretieho tisícročia ECT 3 (1994) a ECT II: dar spasenia (1997); Spoločné vyhlásenie svetovej luteránskej federácie a katolíckej cirkvi k učeniu o ospravedlnení (1999); Dokument Mária: Nádej a milosť v Kristovi (2005). Všetko sú to pokusy dať dokopy Rímskokatolícku cirkev (ďalej RKC) s protestantskými cirkvami a ukázať, že rozdiely medzi nimi nie sú až také veľké. Čo nasledovné kresťanské organizácie: The Billy Graham Association, Campus Crusade, Focus on the family, Promise Keepers, Scripture Gift Mission, Wyclife Bible Translators a YWAM? Toto sú organizácie, ktoré namiesto toho, aby sa usilovali rímskych katolíkov evanjelizovať tak s nimi spolupracujú. A čo nasledujúci uznávaní kresťanskí vodcovia Bill Bright, Chuck Colson, Nicky Gumbel, Billy Graham, J.I. Parker, Pat Robertson a John Stott? 4 Títo a aj ďalší podporujú presvedčenie, že hoci sú medzi katolíkmi a evanjelikálmi rozdiely, všetci sú bratia a sestry v Kristovi. Majú pravdu? Bola reformácia chyba? Bola chyba, keď Martin Luther v 16. storočí zaujal stanovisko a vzniesol svoj protest proti doktrínam RKC? Mýlili sa kresťania, keď zomierali rukami Bola reformácia chyba? Mýlili sa kresťania, keď zomierali rukami Ríma pre svoju vieru? Ríma pre svoju vieru namiesto toho, aby súhlasili s jeho učením? Žeby sa Rím zmenil? Mali by sme sa všetci pochytať za ruky a vystupovať ako jedna šťastná rodina? Uvidíme, že ako história, tak i Písmo dávajú na predošlé otázky odpovede, ktoré sú v dokonalom vzájomnom súlade. V tejto prvej časti sa pozrieme na históriu Rímskokatolíckej cirkvi. História rímskeho katolicizmu 7

8 Zvestovanie, uctievanie a prenasledovanie Aby sme porozumeli rímskemu katolicizmu a jeho vzniku, musíme sa najprv pozrieť na začiatok cirkvi Novej zmluvy (NZ). Činnosť a rast tejto cirkvi po prvý raz vidíme v knihe Skutky apoštolov v Svätej Biblii. Všimnime si v Skutkoch 2:41 47, čím sa vyznačovali: prijali jeho slovo [apoštola Petra] a dali sa pokrstiť vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách chválili Boha. V knihe Skutkov tiež vidíme, že prvotná cirkev pre vieru veľa trpela. 5 Toto obdobia charakterizovalo zvestovanie slova Božieho, uctievanie a prenasledovanie cirkev pritom neobyčajne rástla. Takto to pokračovalo až do začiatku štvrtého storočia Avšak, na scéne sa objavilo aj niečo iné do cirkvi sa začínali vkrádať omyly. Iróniou je, že niektoré omyly prišli preto, lebo cirkev sa snažila bojovať proti falošnému učeniu a herézam. Už v roku 115 po Kr. vo svojich dielach Ignác, biskup Antiochie, učil že úrad biskupa má byť nadriadený všetkým ostatným úradom. V roku 258 po Kr. Cyprián z Kartága učil, že biskupi sú postupnosťou prepojení až k Petrovi a majú moc vystupovať ako prostredníci medzi ľuďmi a Bohom. Možno vidíte, kam to celé vedie k pápežstvu a Rímu. Zatiaľ to však ešte nebola RKC. Prečo sa to dialo? Koncom prvého storočia už Muži s autoritou museli čeliť neboli nažive pôvodní vodcovia cirkvi apoštoli a mnohí z ich učeníkov sa blížili k starobe. herézam a prenasledovaniam a zaujať postoje Po druhé, NZ ešte neexistovala v podobe, ako ju poznáme dnes usporiadaná v jednom kánone ale pozostávala z viacerých kníh, ktoré sa čítali v cirkevných zboroch. Nestalo sa tak až do štvrtého storočia, kedy došlo ku kompletizácii a cirkev tak mala Bibliu v jednej väzbe. 6 Po tretie, musíme pamätať na to, že cirkev sa nachádzala v počiatočných štádiách. Nestáli tam, kde stojíme my dnes, nemali po ruke pomoc v podobe dvadsať storočného skúmania Božieho slova, ale stáli na začiatku cirkevnej histórie, a preto na počiatku teologického myslenia. 7 Okrem toho žili v neustálom prenasledovaní. Muži s autoritou museli čeliť herézam a prenasledovaniam a zaujať postoje. Takto sa začalo povyšovanie biskupov. Kríž na oblohe Nejeden zdroj sa vyjadril, že RKC sa zrodila v roku 313. Čo je na tomto roku významné? Ako sme už spomenuli, cirkev trpela v prenasledovaní a to od svojho zrodu. Zdrojom tohto prenasledovania bola pohanská Rímska ríša. Existovalo niekoľko 8 História rímskeho katolicizmu

9 dôvodov pre toto prenasledovanie, všetky však pramenili z oddelenia cirkvi od svetských svetonázorov a spôsobu života. 8 Písal sa rok 312 a prenasledovania neustupovali. Rímska ríša ešte stále nemala žiadneho vážneho konkurenta vo svojej svetovláde; zápasila však s nestabilitou, nepokojmi a vnútornými spormi. Samotní rímski vodcovia a vojská proti sebe bojovali; obzvlášť dvaja muži súperili o mocenské postavenie v Ríme. V Ríme bol Maxentius, kým Konštantín zo svojou armádou pochodoval do Itálie. Hovorí sa, že deň predtým, ako sa odohrala bitka pri meste Rím, Konštantín mal videnie, v ktorom videl na oblohe znamenie kríža a nad ním slová In hoc signo vinces v tomto znamení zvíťazíš. Na druhý deň, 28. októbra 312 Konštantín postupoval spolu so svojou armádou za krížom, ktorý vyrobili. Maxentia s jeho armádou porazili a Konštantín vyhlásil, že sa obrátil na kresťanstvo. Začalo obdobie Konštantínovej vlády na Západe.. V roku 313 nášho letopočtu vydal Milánsky edikt, ktorý kresťanom zaručoval náboženskú slobodu. Je diskutabilné, či sa Konštantín naozaj obrátil; história totiž zaznamenala, že sa uchýlil k vyvraždeniu členov svojej vlastnej rodiny. Avšak dôležitejšia pre túto štúdiu je a vyvoláva to ďalšie pochybnosti o jeho obrátení jeho stratégia pri rozširovaní cirkvi. Konštantín musel dôjsť k uzáveru, že lepšie ako mať ríšu rozdelenú na pohanov a kresťanov, by bolo zlúčiť tieto dve skupiny. Nebolo to prvý ani posledný krát, kedy sa začal presadzovať omyl jednoty bez pravdy. Dvere sa poodchyľujú Až do tohto času bolo prenasledovanie spôsobené najmä tým, že cirkev sa usilovala byť biblicky oddelená od sveta a jeho pohanských praktík. Teraz sa však kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, obrátenie bolo zrazu ľahké, a tak bývalí pohania prinášali do cirkvi svoje pohanské myšlienky. Zanedbávalo sa Božie prikázanie, aby jeho ľud bol svätý (1. Petrov 1:16), teda aby bol oddelený od sveta a jeho ciest. Hoci sa v cirkvi vyskytovali omyly aj predtým, prenasledovanie pomáhalo očistiť cirkev od falošných veriacich a falošnej viery. Spolu s Konštantínovým mierom a prosperitou prišlo aj pohanstvo; falošné učenie a zvyky sa začali množiť. Uctievanie bolo predtým v Duchu a pravde (Ev. Jána 4:23), ale postupne začalo byť estetické a svetské, zmenilo sa na výtvor človeka. Keď bol Konštantínopol v roku 330 nášho letopočtu vyhlásený za nové rímske hlavné mesto, konal sa obrad, ktorý bol História rímskeho katolicizmu 9

10 napoly kresťanský a napoly pohanský. Po čase si Konštantín prisvojil pozíciu toho, kto vládne v cirkvi, a predsedal dôležitým schôdzam, kde boli prítomní biskupi a cirkevní vodcovia. Písmo však hovorí, že zvrchovaná duchovná vláda patrí len jednému a to je Kristus (Izaiáš 9:6, Ev. Jána 18:36 37). Od čias Konštantína cirkev začala žať dôsledky tohto kompromisu. Konštantín poodchýlil vchodové dvere do cirkvi a svetskosť sa začala valiť do vnútra. Ako uvidíme neskôr množenie sviatkov, uctievanie svätých, martýrov a relikvií, vyzdvihovanie pútí a svätých miest často odtláčali pravé duchovné záležitosti do úzadia. 9 Nebolo to ešte viditeľné narodenie RKC, ako ju poznáme dnes, ale bola už v štádiu počatia. Okrem pohanstva existoval ešte ďalší faktor, ktorý zapríčinil zrod RKC na svetovej scéne bol to vzostup pápežstva. Päť otcov Ako sme už videli, ešte v roku 115 nášho letopočtu začalo byť postavenie biskupa povyšované nad biblický rozsah. Termín biskup už viac nebol synonymom termínov starší, dozorca alebo pastor 10. Namiesto toho označoval vedúceho staršieho v miestnej cirkvi, alebo hlavu všetkých zborov v meste. Cyprián, ktorý bol biskupom v Kartágu v rokoch , učil, že biskup je istý druh veľkňazského prostredníka a že má apoštolskú postupnosť od Petra, prvého rímskeho biskupa! Ale história a Písmo nič také nepoznajú. Nanajvýš by sa dalo povedať, že Peter pravdepodobne v Ríme zomrel. V roku 451 už boli v piatich mestách Rímskej ríše biskupi známi ako patriarchovia, čo v gréčtine znamená prvý (alebo vládnuci) otec. Piatimi mestami boli: Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem. Nielenže sa ich biskupi začali vyvyšovať nad biskupov v cirkvách menších miest, ale ešte medzi nimi bola aj rivalita, obzvlášť medzi Rímom na západe a Konštantínopolom na východe. Keď v kontexte cirkevných vzťahov prijali taký titul ako otec, zabudli na slová Pána Ježiša v Ev. Matúša 23:9: Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ale patriarcha v Ríme mal z geografického hľadiska najväčšiu moc. Bol hlavou cirkvi v celej západnej časti ríše. A práve on sám sa stal známy ako pápež, z latinského slova papa, čo znamená otec. Rímsky biskup V Ríme narastala stále väčšia a väčšia moc. Odkedy Konštantín presťahoval hlavné mesto rímskej ríše na východ do Byzantia (ktoré po sebe premenoval na Konštan- 10 História rímskeho katolicizmu

11 tínopol), pápež sa stal dominantnou a najmocnejšou postavou na západe, v Ríme. K nemu sa ľudia obracali, keď bolo potrebné rozriešiť spory. Tak ako sa objavovali rôzne cirkevné spory a konflikty; vplyv Ríma a jeho biskupa začal vzrastať a bol to práve úsudok Ríma, ktorý sa zväčša presadil. Citeľné sa to stalo obzvlášť po páde Západorímskej ríše v roku 476 po Kr.; pápež sa stal najvplyvnejšou osobou nielen v Ríme, ale v Európe. Už v roku 417 po Kr. rímsky biskup Inocent I. napísal, že najvyššia autorita patrí Rímu 11. Ešte ďalej to zašlo, keď následný rímsky biskup Zosimus povedal, že nikto nemá právo spochybňovať rozhodnutie rímskej cirkvi. V roku 445 po Kristovi rímsky biskup Lev vo svojom slávnom diele Tome as Leo (Levov doktrinálny list) si uplatnil titul pápež. V ten istý rok cisár Valentinián III. zdôraznil výnimočnosť Lea vplyv Ríma a jeho biskupa začal vzrastať a bol to práve úsudok Ríma, ktorý sa zväčša presadil. ako pápeža 12. Začali sa objavovať tvrdenia, že apoštol Peter bol prvý rímsky biskup. Počas nasledovných 145 rokov boli okolo titulu pápež spory, až kým v roku 590 po Kr. Gregor Veľký neodsúhlasil, že titul by sa mal zachovať. Rímsky biskup začal byť pokladaný za pápeža. Bol toto zrod Rímskokatolíckej cirkvi, tak ako ju poznáme dnes? Nie celkom, pretože Gregor Veľký sa nedopracoval až k poblúdeniu, ktoré v RKC môžeme nájsť dnes totiž že pápež je biskup celej cirkvi a Kristov zástupca (t. j. na Kristovom mieste). Keď si patriarcha Konštantínopolu Ján IV. nárokoval titul biskup celej cirkvi, pápež Gregor ho varoval, že takýto titul je rúhavý, protikresťanský a diabolský. 13 Až neskôr v siedmom storočí, rozvíjajúc líniu tvrdení Gregora Veľkého, sa RKC začala takpovediac pýtať na svet. Bonifác III., si ako pápež v roku 607 po Kr. nechal cisárom Fokasom udeliť titul biskup celej cirkvi. Práve od tohto bodu sa začal prejavovať tento protikresťanský duch Od tohto dňa postupne rástla moc pápežstva, kým sila a jasnosť kresťanských právd začala upadať. 14 Pápež si však nezačal uplatňovať len cirkevnú, ale aj politickú a svetskú moc. Keď sa v roku 800 stal Karol Veľký rímskym cisárom, korunoval ho rímsky biskup Lev III.. Od tej doby pápeži verili, že majú autoritu a moc ustanovovať a zosadzovať panovníkov podľa svojej vôle. V nasledovných rokoch sa objavili skorumpovaní a skazení muži, ktorí si navzájom odporovali a vraždili sa, aby dosiahli pozíciu pápeža. 15 História rímskeho katolicizmu 11

12 Nastolenie moci Avšak až v jedenástom storočí RKC dospela do plnej sily a celej poblúdenej pompy. Východná cirkev so svojím sídlom v Konštantínopole neuznala titul pápeža pre rímskeho biskupa ani vtedy a ani nikdy potom. Rozdiely v jazyku, náboženskej praxi a doktríne rozdelili západ a východ a vzostup pápežstva medzi ne nakoniec vrazil klin. Východ odmietol pápežstvo ako viditeľnú hlavu cirkvi a držal sa toho, že vedenie pre kresťanov pozostáva z piatich patriarchov. Objavili sa pokusy odstrániť rozdiely, ale tie zlyhali. V roku 1054 (po istých vzájomných politických a vojenských udalostiach medzi oboma stranami) sa cirkev napokon rozdelila. V tom roku sa viditeľne zrodili Rímskokatolícka cirkev 16 a Pravoslávna cirkev tá druhá dodnes neuznala autoritu pápeža. Prostredníctvom mieru, prosperity, pohanstva a pápežskej moci RKC oficiálne vstúpila na svetovú scénu. Irónia je, že obe východná aj západná cirkev si boli veľmi podobné. Obe boli ovplyvnené pohanstvom; obe niesli znaky kompromisu a odpadnutia. Obe cirkvi vyzdvihli pozíciu svojich biskupov vyššie ako to Písmo dovoľuje. Vztyčovali honosné budovy, Konštantín a jeho matka Helena s týmto začali ako prví, tie najskvostnejšie boli postavené v Konštantínopole. Biskupské tróny boli pokryté zlatom, kým biskupi nosili bohato zdobené a drahé rúcha. Bol to čas pompéznosti a pýchy, cvendžiacich kovov a zuniacich cimbalov ale bez duchovnej podstaty. 17 Žiaľ, obyčajní ľudia sa čoraz viac a viac nechávali uchvátiť obradmi a vonkajšou krásou, bez toho aby rozumeli ich zmyslu. Pravda a duchovno sa vytratili a nahradili ich predvádzanie sa a falošnosť. V tejto dobe okolo roku 1054 boli viditeľné aj ďalšie znaky odpadnutia. Ľudia sa modlili k svätým a uctievali obrazy. Pohanská viera, že mŕtvi môžu pomáhať živým sa prejavovala v uctievaní relikvií mŕtvych svätých. Konštantínova matka dokonca tvrdila, že našla pravý kríž, na ktorom Kristus zomrel. Máriu, Ježišovu matku, začali považovať za najväčšiu zo všetkých svätých a stala sa známa ako Kráľovná nebies. To viedlo k úkazom, pri ktorých sa objavovali mariánske zjavenia a budovali sa jej svätyne. V priebehu tridsiatich rokov ďalší rímsky biskup, Gregor VII. (Hildebrand) zapečatil moc pápežstva svojimi vyhláseniami. Boli medzi nimi aj tieto: Jedine rímsky biskup je biskup celej cirkvi. Jedine on sám môže zosadzovať biskupov alebo ich znovu dosadzovať. 12 História rímskeho katolicizmu

13 Iba on sám má moc vydávať nové zákony v cirkvi. Všetci panovníci mu musia bozkávať nohy. Žiadna kniha nie je kanonická (t. j. nemá autoritu) bez jeho schválenia. Rímsky biskup nepodlieha nijakým ľudským súdom. Rímska cirkev nikdy nepochybila a ani nikdy nemôže pochybiť (t. j. mýliť sa v tom, čo učí). Obrady, križiacke výpravy a úpadok Pomaly ale isto autoritu a moc Božieho Slova nahrádzala falošná moc obradov a takzvaných zázrakov. Dôvera ľudí sa už viac neupínala k jedinému pravému Spasiteľovi, ako ho nachádzame v Písmach, ale k samotnej cirkvi spolu s jej pápežmi a kňazmi. Rozšírená mienka bola, že počas omše (slávenia eucharistie) sa chlieb a víno premieňajú v Kristovo telo a krv (transsubstanciácia). Príchodom jedenásteho storočia sa toto učenie rozvinulo až do viery, že omša je znovu prinášanie Kristovej obete za hriechy živých a mŕtvych. autoritu a moc Božieho Slova nahrádzala falošná moc obradov a takzvaných zázrakov V roku 1095 začala RKC kázať, že človeku sa odpustia hriechy, ak zomrie v boji počas križiackej výpravy. O viac než sto rokov neskôr, v roku 1227, zaviedol pápež Inocent III. obávanú inkvizíciu organizáciu, ktorá odhaľovala, fyzicky trestala a upaľovala kacírov. Viera už viac nebola v duchu a pravde, ale mečom a ohňom. Pápežstvo, obraté o Ducha Božieho a opité svetskou mocou, pokračovalo v úpadku. V roku 1378 vzišli zo vzájomného mocenského boja dvaja súperiaci pápeži, Urban VI. a Klement VII. Cirkev zvolila každého z nich zvlášť a obaja sa navzájom exkomunikovali! V roku 1409 zase navzájom súperili traja rôzni pápeži Gregor XII., Benedikt XIII. a Alexander V.! Rozporuplnosť v tvrdení RKC, že pápež má priamu nástupnícku linku postupnosti od apoštola Petra už viac nemohla biť do očí. 18 Ľudia, obrady, tradície a metódy si uzurpovali miesto, ktoré patrí Kristovi a jeho Slovu. 19 Základná pravda, že tom, že človek sa má vierou spoliehať jedine na Krista a jeho Slovo sa stratila v temnote. História rímskeho katolicizmu 13

14 Plamene v temnote Zmizla pravá cirkev? Stratila sa pravda? Odpoveď nájdeme nielen v histórii, ale aj v Biblii. Kristus povedal: postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu (Ev. Matúša 16:18, pozrite aj Daniel 7:13 14). Veriaci mimo aj vo vnútri rímskej cirkvi boli celý čas súčasťou Kristovej nezničiteľnej cirkvi. Prv než temnota začala zostupovať na rímsku cirkev, v iných častiach Európy horeli jasné plamene. Vzhľadom na rozsah tejto štúdie sa nám podarí opísať ich len v krátkosti. V roku 405 po Kr. muž, ktorý sa stal známy ako Patrik ( ), prišiel spolu s inými do Írska. Patrik nebol ani Írom, ani pod autoritou rímskej cirkvi. 20 Prostredníctvom jeho kázania a neúnavnej práce sa mnohí obrátili ku Kristovi. Ešte pred jeho smrťou v roku 461 vznikla keltská cirkev a táto cirkev potom vysielala misionárov. V roku 580 sa Kolumbán spolu s dvanástimi spolupracovníkmi vydal do dnešného Francúzska a Švajčiarska. Ešte predtým sa v roku 563 iný írsky mních Columba ( ) v sprievode dvanástich spolupracovníkov doplavil do Škótska a na ostrove Iona založili kláštor, z ktorého šírili evanjelium do Škótska a severného Anglicka. Z Iony vyslali Aidana (zomrel v roku 651) do Lindisfarne, odkiaľ spolu s ďalšími mníchmi evanjelizoval kráľovstvo Northumbria. Hoci sa mýlili v tom, že žili v celibáte a kláštorným životom, boli to aktívni evanjelisti, ktorí poznali duchovnú podstatu evanjelia a to ako mení životy. Avšak keltskú cirkev po čase pohltila rímska cirkev, a to najmä cez rozhodnutia, ktoré sa uskutočnili v roku 664 na cirkevnom sneme vo Whitby. Ako rímska cirkev začala upadať do temnoty odpadnutia, ďalšie plamene zažiarili oveľa jasnejšie. Záblesky slávy Približne v roku 1170 kupec z Lyons vo Francúzsku, Peter Valdés (alebo Waldo) porozumel, že je len jeden Prostredník, že svätým sa nemáme klaňať a základom viery je iba samo Písmo. Čoskoro už mal skupinu nasledovníkov a vzniklo hnutie, ktoré bolo nazvané valdénstvo. Navštívili južné Francúzsko, Švajčiarsko, severné Taliansko a kázali Božie slovo. Niekoľko storočí ich RKC prenasledovala a zabíjala. V Anglicku v štrnástom storočí začal katolícky učenec a kňaz menom John Viklef (alebo Wycliffe) ( ) verejne odsudzovať predaj odpustkov, 21 omše za mŕtvych a uctievanie obrazov a relikvií. Spochybnil rímsku doktrínu o transsub- 14 História rímskeho katolicizmu

15 stanciácii, vytvoril rád kazateľov (boli známi ako lolardi ) a preložil Bibliu z latinčiny do angličtiny, aby všetci mohli spoznať pravdu. No po jeho smrti sa mu RKC odplatila. Lolardov upaľovali ako kacírov,viklefov preklad odsúdili a jeho kosti vykopali a spálili. 22 V Čechách ovplyvnili Viklefove spisy verného študenta Božieho slova Jána Husa ( ). Stal sa kazateľom v rímskokatolíckej kaplnke v Prahe, kde odhaľoval hriechy kléru a kŕmil hladných chlebom života. 23 Husa za jeho vernosť exkomunikovali a v roku 1415 ho na koncile v Kostnici odsúdili a upálili ako kacíra. Slová, ktoré povedal tesne pred svojou smrťou, odrážajú srdce a myseľ mnohých, ktorí zomreli v rukách zúriaceho Ríma: Kvôli tvojmu evanjeliu a kázaniu tvojho Slova som ochotný trpezlivo a verejne si vytrpieť túto strašnú, hanebnú a krutú smrť. 24 Približne o osemdesiat rokov neskôr, v talianskej Florencii, katolícky mních Girolamo Savonarola ( ), začal kázať proti skazenosti v cirkvi a o potrebe pokánia z hriechu. Účinkom toho sa mnohí obrátili. Pápežovi sa to však nepáčilo. Pápež Alexander VI. sa pokúšal Savonarolu podplatiť, a keď sa mu to nepodarilo, tak ho znevažoval. Savonarolu napokon mučili a upálili. Jeho zločin: kázanie Božej pravdy. Títo muži predstavujú len časť z mnohých, ktorí žiarili v temnote. Až v ďalšom storočí sa tieto roztrúsené plamene spojili a vytvorili v RKC takú žiaru pravdy, že temnota sa napokon z mnohých sŕdc a národov vytratila. 25 Protest a oddelenie: reformácia Počas štúdia listu Rimanom Martin Luther ( ), nemecký augustiniánsky mních, pochopil podstatu Pavlových slov spravodlivý bude žiť z viery (Rimanom 1:7). Uvedomil si svoju vlastnú bezmocnosť a neschopnosť zaslúžiť si spasenie dobrými skutkami. V roku 1511 sa jeho oči otvorili ešte viac keď navštívil Rím, uvidel jeho skazenosť a úpadok. Ale až 31. októbra 1517 sa začala reformácia cirkvi. V ten deň Luther pribil na dvere hradného kostola vo Wittenbergu svojich 95 výpovedí. Bolo to 95 dôvodov alebo argumentov proti predaju odpustkov (pozrite pozn. XX) a zároveň vysvetlenie, čo je to pravé pokánie. Vďaka tomu, že ich začali kopírovať, tlačiť a rozširovať, čoskoro sa čítali po celej Európe. Lutherov verejný protest išiel priamo do samého srdca RKC 26 (aj keď to tak Luther ešte nevidel). Božia milosť a spasenie sa celý rímskokatolícky systém nedá kúpiť alebo zaslúžiť, inak by to nebola sviatostí bol založený na princípe, História že rímskeho cirkev katolicizmu udeľuje Božiu 15 milosť (Efezanom 2:8 9). Avšak celý rímskomilosť za určitú cenu.

16 katolícky systém sviatostí bol založený na princípe, že cirkev udeľuje Božiu milosť za určitú cenu. Pápež Lev X. si skoro uvedomil, akou hrozbou môže byť Lutherov protest pre jeho autoritu a učenie cirkvi a žiadal, aby Luther odvolal svoje tvrdenia. Luther neodvolal, ale namiesto toho pokračoval a postavil sa proti Rímu. Kým Luther razil cestu pravdy v Nemecku, iných mužov Boh povolal, aby rozohnali temnotu po celej Európe. Mužov ako bol Ulrich Zwingli ( ), kňaz zo švajčiarskeho Zurichu; ďalej John Knox ( ) kňaz v Škótsku; a Ján Kalvín ( ) v švajčiarskej Ženeve. Všetci títo muži boli rímski katolíci, ktorí dúfali, že zreformujú katolicizmus zvnútra, ale Rím sa nechcel zmeniť. Nasledovalo oddelenie, ktoré sa stalo známe ako reformácia. Aj Anglicku sa dostalo svetlo. Jedným z najpoprednejších reformátorov bol William Tyndale ( ), vzdelanec v oblasti hebrejčiny a gréčtiny. RKC mu odmietla dovoliť, aby preložil Písmo z originálnych jazykov do angličtiny, a tak ušiel na kontinent. Tam preložil NZ a väčšinu SZ do angličtiny. Napokon bol v Antverpách zradený, zajali ho, verejne uškrtili a upálili. Pre RKC to však bolo príliš neskoro anglický ľud už mal v rukách Božie slovo. Päť základných doktrín Kľúčové doktrinálne témy reformácie vyjadril Luther cez tieto zásady: sola gratia (jedine z milosti), sola Christi (jedine skrze Krista), sola Scriptura (jedine podľa Písma) a sola fide (jedine z viery). Všetky tieto body poukazujú na to, že v spasení platí soli Deo gloria (jedine Bohu sláva). 27 Reformátori vedeli, že už viac nemôžu ostať v Rímskokatolíckej cirkvi [a] boli presvedčení, že rímska cirkev v týchto kľúčových bodoch opustila biblické kresťanstvo. 28 Avšak RKC nielenže pokračovala v tvrdom prenasledovaní, ale aj tým, čo sa neskôr stalo známe ako protireformácia. Tá mala za cieľ znovu získať srdcia a mysle ľudí. Pápež Pavol III. zvolal Tridentský koncil ( ), ktorý odmietol reformáciu a opätovne potvrdil doktríny RKC ako ospravedlnenie z viery a skutkov, transsubstanciáciu, očistec a celibát kňazov. Nastala i obnova inkvizície a postavy ako Ignác z Loyoly a jeho Jezuitský rád kňazov používali doslova takmer akékoľvek prostriedky na to, aby znovu získali ľudí pre Rím. Hoci dosiahli určitý úspech, pravda, ktorú priniesla reformácia, zmenila srdcia a mysle a ľudia sa už viac nechceli vrátiť do temnoty. 16 História rímskeho katolicizmu

17 História falošného učenia Zmenila sa RKC? Niektorí by tvrdili, že v 21. storočí je to predsa už inak. Avšak, keď sa zbežne pozrieme na vývoj oficiálnych doktrín RKC, uvidíme len prudký postup a nie kajúcny ústup od falošného učenia. 600 Bohoslužby v latinčine. 750 Svetská moc pápeža. 788 Povolenie uctievať relikvie. 850 Svätená voda Celibát (kňazi nemajú dovolené ženiť sa) Ruženec (opakujúce sa modlitby s korálikmi) Predaj odpustkov (skrátenie času v očistci za peniaze dané cirkvi) Transsubstanciácia (chlieb a víno sa zmenia doslovne na Kristovo telo a krv) Spovedanie sa z hriechov kňazom Uctievanie hostie (uctievanie Kristovho tela ) Laikom je zakázané čítať Bibliu Očistec (miesto medzi nebom a peklom, kde sa platí za hriechy) Modlitba Zdravas Mária (modlenie sa k Márii) Tradícia dostala autoritu rovnakú s Písmom (Tridentský koncil) Apokryfy dostali autoritu rovnakú s Písmom (Tridentský koncil) Nepoškvrnené počatie Márie (dokonalá pri narodení) Neomylnosť pápeža (pápež je dokonalý v tom, čo ustanoví) Mária spoluvykupiteľka spolu s Kristom Nanebovzatie Panny Márie (vzatá do neba a neokúsila smrť) Pápež Pavol VI. prehlásil Máriu za Matku cirkvi História rímskeho katolicizmu 17

18 Až dodnes tento proces rýchlo napreduje. Namiesto toho, aby odmietla tieto doktríny a zvyklosti veď nemajú žiadnu oporu v Biblii ich RKC nanovo potvrdila. To zdôrazňujú niektoré nedávne príklady. Keď v roku 2001 priniesli do Írskej republiky ostatky Sv. Terézie, prichádzali ich uctievať davy ľudí. V sobotu 14. septembra 2002 sa v novinách Times písalo, že tým istým relikviám povolili presun do Bagdadu v Iraku. Keďže sa schyľovalo k vojne, tieto kosti mali poskytnúť útechu irackým rímskokatolíkom, ktorí si pred nimi kľakali a modlili sa za mier. Pár rokov predtým, v roku 1998, pápež Ján Pavol II. ( ) uviedol: Vyhlasujeme, že Svätá apoštolská stolica a rímsky veľkňaz vlastnia primát nad celým zemekruhom, a že sám rímsky veľkňaz je nástupcom svätého Petra, prvého spomedzi apoštolov, a pravým nástupcom Kristovým, a že je hlavou celej Cirkvi a otcom a učiteľom všetkých kresťanov, že jemu bola vo svätom Petrovi od nášho Pána Ježiša Krista odovzdaná plná moc pásť, riadiť a spravovať všeobecnú Cirkev 29 V máji 2005 vydali predstavitelia RKC a anglikánskej cirkvi dokument Mária: Nádej a milosť v Kristovi. Tento dokument v podstate potvrdil, že rímskokatolícke učenie o nepoškvrnenom počatí a nanebovzatí Márie je adekvátnym vyjadrením kresťanskej viery. Ďalej sa v ňom uvádza, že prosby k Márii a svätým, aby sa za nás modlili, nepovažujeme za prekážku pre vzájomné spoločenstvo a k tomu dopĺňa, že osobné prejavy zbožnosti inšpirované zjaveniami Márie sú prijateľné Až dodnes si relikvie, pápeži, svätí a vyvyšovanie Márie privlastňujú a znehodnocujú postavenie Krista a jeho Slova. Čo sa týka systému sviatostí ako cesty k spaseniu a pápežskej autority, Rím sa očividne vôbec nezmenil. 32 Nové šaty, no žiadna zmena Keď sme túto štúdiu začali, uviedli sme hneď niekoľko kresťanských organizácií a jednotlivcov, ktorí sa na RKC pozerajú ako na kresťanskú cirkev. Niektorí tvrdia, že Rím je zmierlivejší a otvorený zmene. Lenže stačí preskúmať niektoré dokumenty, ako napríklad ECT a spoločné vyhlásenie o ospravedlnení s evanjelickými cirkvami, a keď k tomu pridáme to, čo sme videli v predchádzajúcich odsekoch, jasne sa ukáže, že doktríny Ríma sa nezmenili. 33 Avšak, odohrali sa isté udalosti, ktoré vyvolávajú dojem, že došlo k pozoruhodnej zmene, ak aj nie v učení, tak prinajmenšom v praktikách RKC,. Dokonca to vyzerá na zmeny, Rím sa snaží legitimizovať v očiach iných a pritom 18 História rímskeho katolicizmu minimalizovať opozíciu

19 ktoré idú ďalej než len ich prístup k protestantským a evanjelikálnym cirkvám. V roku 1964 bol zvolaný II. Vatikánsky koncil a vzišli z neho isté vyhlásenia. Ohľadom protestantských cirkví hovorí: Preto tieto oddelené cirkvi hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam. 34 Ešte pozoruhodnejšie je, že uvádza aj toto: Plán spásy zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov 35 V roku 1986 pápež Ján Pavol II. zvolal stretnutie v talianskom Assisi, kde sa spolu modlilo 160 vodcov rozličných náboženstiev. Pápež povedal: Budeme stáť bok po boku a žiadať Boha, aby nám dal mier. V roku 1999 sa v americkom Dallase uskutočnilo ekumenické stretnutie. Zúčastnil sa ho aj nigérijský kardinál RKC menom Francis Arinze. Keď sa ho spýtali, či človek môže byť na poriadku s Bohom aj keď neverí v Ježiša Krista, Arinze sa odvolal na II. Vatikánsky koncil: Boží plán spasenia zahŕňa nielen kresťanov, ale aj Židov, moslimov, hinduistov a ľudí dobrej vôle. Keď sa ho spýtali: Môže ísť človek do neba aj bez toho, aby prijal Ježiša?, odpovedal, rozhodne, áno! 36 Nie je nepodstatné, že pred smrťou pápeža Jána Pavla II. v roku 2005 si mnohí mysleli, že Arinze bude ďalším pápežom. Dvanásť dní po teroristickom útoku 11. septembra 2001 vyhlásil pápež Ján Pavol II. pred prevažne moslimským kazašským národom: Toto je pravda, ktorú kresťania zdieľajú s moslimami: je to viera v jedného Boha 37 Doktríny tejto cirkevnej organizácie sa nezmenili. V skutočnosti dnes k starým chybám pridávajú ešte aj nové. Čo sa teda vlastne deje v RKC? Pravda je taká, že Rím sa nezmenil; iba si obliekol nové šaty. Rím sa snaží legitimizovať v očiach iných a pritom minimalizovať opozíciu. Hlása, že iné hnutia a náboženstva majú nejakú pravdu, ale konečná pravda patrí Rímskokatolíckej cirkvi to oni sú tá matka cirkev a jej systém spasenia zo sviatostí naďalej zostáva. 38 Vážne varovanie Na začiatku tejto štúdie sme videli, ako mnohé nasvedčuje tomu, že niektorí ľudia a hnutia sa už začali skĺzať do lona matky cirkvi. Stratili vnímanie toho, aké smrteľné dôsledky majú omyly Ríma a zdá sa, že ich očaril zvod jednoty bez pravdy. Niekto by sa mohol spýtať, či zabudli na poučenia histórie. Nespomínajú si, čo prv viedlo rímsku cirkev do temnoty, ako tá temnota pokryla cirkev a ako svetlo pravdy napokon v 16. storočí zažiarilo? História rímskeho katolicizmu 19

20 Táto štúdia začala vážnymi otázkami a končí vážnymi varovaniami: Dnes si niektorí evanjelikáli myslia, že časy sa zmenili a že dnes už je možné viesť spoločný dialóg a spolupracovať s Rímskokatolíckou cirkvou, aby sme dosiahli kresťanskú jednotu. Je to však Satanovo klamstvo. Doktríny tejto cirkevnej organizácie sa nezmenili. V skutočnosti dnes k starým chybám pridávajú ešte aj nové, obzvlášť sa teraz snažia priviesť k sebe všetky ostatné náboženstva Preto je v týchto časoch nesmierne dôležité poslúchať napomenutie Božieho slova neťahajte jarmo s neveriacimi! (obrátený kňaz Salvatore Gargiulo). 39 Ďalší obrátený kňaz, Bartholomew F. Brewer, napísal: História katolíckej cirkvi je históriou pohanstva, korupcie a túžby po moci. Cirkev sa nepolepšila a nemali by sme jej veriť. 40 Omyl Ríma nie je nič nové. Apoštol Pavol si nedal servítku pred ústa, keď povedal: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty! (Galaťanom 1:9). Poznal evanjelium a preto vedel, že ide o spasenie duší. Rím popiera pravdy Božieho Slova, že len Písmo samotné je dostatočné (2. Timotejovi 3:15 17), že ospravedlnenie je iba z viery v Krista (Rimanom 3:28, Galaťanom 2:16) a že táto viera pochádza iba z Božej milosti (Efezanom 2:1 10). Môžeme veriť, buď systému sviatostí a omylnému pápežovi, alebo môžeme dôverovať dokonalému Spasiteľovi a jeho dostatočnému slovu. Tak ako valdénci, Viklef, Hus, Luther, Tyndale, Kalvín a mnohí ďalší sa aj my musíme postaviť proti omylu a teda sa oddeliť od RKC. Tak ako títo muži histórie, aj my musíme so súcitom varovať tých vo vnútri RKC pred duchovným nebezpečenstvom, v ktorom sa nachádzajú. Vyžaduje si to pravda. Vyžaduje si to Božia Sláva. Vyžaduje si to večný osud duší. Soli Deo Gloria. Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi. (2. Timotejovi 3:15) Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. (Efezanom 2:8 9) 20 História rímskeho katolicizmu

21 časť 2 Náuka rímskeho katolicizmu

22

23 Rímskokatolícke doktríny V tejto druhej časti preskúmame doktríny Rímskokatolíckej cirkvi (RKC) tak, že si položíme desať otázok. Tieto otázky sa venujú konkrétnym učeniam RKC a každú otázku sprevádza krátka odpoveď z Písma. Uvedené citáty sú z katolíckeho prekladu Svätého Písma podľa vydania Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme z roku Každého zároveň povzbudzujeme, aby si ich vyhľadal v ktoromkoľvek preklade. 1. Bol Peter prvým pápežom? RKC verí, že Peter bol jej zakladateľom a hlavou, teda prvým z mnohých pápežov. a. RKC zakladá túto svoju vieru hlavne na výklade Ev. Matúša 16:18: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev. Učia, že Kristus urobil Petra základom cirkvi. Túto pasáž však musíme preskúmať v kontexte: i. Meno Peter pochádza z gréckeho slova petros (mužský rod) = kamienok. Grécke slovo označujúce skalu je petra (ženský rod) = skala. Pán Ježiš tu hovorí o dvoch rozličných veciach, len jedna z nich môže tvoriť základ; malý kamienok alebo skala veľkosti Gibraltaru (Stuart Olyott)! ii. Kristus (o päť veršov ďalej) Petra pokarhal a nazval ho Satanom! Nezdá sa, že by Petrova osoba bola stabilným základom. Pozrite Ev. Matúša 16:23. iii. V kontexte celého Písma je Skala Kristus, to On je základom cirkvi (aj sám Peter to uvádza). On je Mesiáš (Spasiteľ), ktorý prišiel založiť svoju cirkev. Pozrite Izaiáš 28:16; 1. Korinťanom 3:11 a 10:4; Efezanom 2:20; 1. Petrov list 2:5 8. iv. Je to Kristus a Petrovo svedectvo o Ježišovi Kristovi ako Mesiášovi a Božom Synovi, ktoré spolu s učením ostatných apoštolov tvorí základ (skalu) cirkvi. Pozrite Ev. Matúša 16:16 18; Efezanom 2:20. Základ už bol položený, a tak už netreba apoštolov, a teda netreba ani ich postupnosť. Treba už len stavať na existujúcom základe (pozrite Efezanom 2:21 22). Náuka rímskeho katolicizmu 23

24 v. Kľúče od kráľovstva nedostal iba Peter, ale všetci veriaci máme zvestovať evanjelium o tom, že Ježiš je Kristus a Syn Boží. Tým otvárame kráľovstvo pre neveriacich. Pozrite Ev. Matúša 16:19; Ev. Matúša 18:18 19, Ev. Jána 20:23, Skutky apoštolov 2:38. Ďalšie dôležité biblické pravdy: b. Peter nikdy nenazýval sám seba pápežom alebo rímskym biskupom. A nikdy ani neodovzdal svoj úrad nikomu inému, teda neexistovalo žiadne následníctvo 1. Petrov list 1:1, 5:1; 2. Petrov list 1:1. c. Peter bol omylný a Pavol ho pokarhal Galaťanom 2: d. Nemal vyššie postavenie ako iní apoštoli Skutky apoštolov 15:1 29; Galaťanom 2:9; 2. Korinťanom 12:11. e. Peter bol ženatý (na rozdiel od pápeža) Ev. Matúša 8:14; 1. Korinťanom 9:5. f. Nikdy by nedovolil, aby sa pred ním niekto poklonil, pretože bol len človek Skutky apoštolov 10: g. Kristus je hlavou cirkvi, nie Peter Efezanom 5:23. h. Nemáme nikomu hovoriť otec (teda pápež ) v kontexte cirkvi Ev. Matúša 23:9. i. Po Pavlovi už nemôže nikto splniť kritéria pre úrad apoštola Skutky apoštolov 1:21 22,25; 1. Korinťanom 15: Má cirkevná tradícia rovnakú autoritu ako Písmo? a. Jedine Písmo je dostatočné vo všetkých otázkach viery a konania 2. Timotejovi 3: b. Boli sme varovaní, aby sme k Písmu nič nepridávali Deuteronómium 4:2; Kniha zjavenia 22: c. Ježiš odmietol ľudské tradície Ev. Matúša 15:3, 6, 9; Ev. Mareka 7:5 13. d. Tradície, na ktoré odkazuje Pavol, sú jeho vyučovania ako apoštola, ktorý spolu s ostatnými apoštolmi položil základ cirkvi (pozrite vyššie) 2. Solúnčanom 2:15; 3:6 (Táto kniha sa zvykne označovať aj ako 2. Tesaloničanom). Odsúdil však ľudskú tradíciu (Kolosanom 2:8; List Títovi 1:14). e. Pavol povedal, že máme študovať a hlásať slovo, a nie cirkevnú tradíciu 2. Timotejovi 2:15; 4:2. 24 Náuka rímskeho katolicizmu

25 f. Všetci veriaci môžu pomocou Ducha Svätého vykladať Písmo Skutky apoštolov 17:11; 1. Jánov list 2:27. g. Pavlovo učenie bolo preverené samotným Písmom, tak by to malo byť aj s cirkevnými tradíciami Skutky apoštolov 17: Má mať cirkev kňazov? Titul a pozícia kňaza a. Je len jeden veľkňaz, Ježiš Kristus Hebrejom 7:17, b. Starozákonné kňazstvo zaniklo, keď Kristus priniesol sám seba ako dostatočnú a konečnú obeť Hebrejom 10: c. Cirkevní správcovia sa nikde v Novom zákone nenazývajú kňazi Skutky apoštolov 20:17; 1. Timotejovi 3:1. d. Všetci veriaci sú kňazmi v tom zmysle, že majú priamy prístup k Bohu skrze Krista 1. Petrov list 2:5 9, Kniha zjavenia 1:5 6 (aj Hebrejom 10:19 20). Celibát kňaza a. Služobníci cirkvi sa nielenže môžu ženiť, ale je to pre nich dokonca prospešné, pretože schopnosť dobre Do pozornosti: Apokryfy pozostávajú zo siedmych kníh a piatich dodatkov, ktoré do Starého zákona pridala RKC. V pôvodnom hebrejskom Starom zákone sa nenachádzajú, Kristus z nich nikdy necitoval a RKC ich k Starej zmluve pridala (v roku 1546) takmer až 2000 rokov po tom, čo bola SZ skompletizovaná! Vidíme, že jedine Písmo má autoritu učiť o Kristovi a kresťanskom živote. viesť svoje deti dokazuje spôsobilosť viesť cirkev 1. Timotejovi 3:2 5. b. Kňazi v SZ, ako aj apoštoli, boli ženatí Levitikus 21:13. c. Apoštol Pavol povedal, je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť vášňou 1. Korinťanom 7:9. Kňaz ako spovedník a. Jedine Boh môže odpúšťať hriechy. Iba k Nemu samému sa máme modliť. Ev. Mareka 2:5 11; Skutky apoštolov 8:22. b. Ak zhrešíme, máme iba jedného obhajcu pred Bohom, a to Ježiša Krista 1. Jánov list 2:1. c. Všetci veriaci môžu povedať ak veríš v Krista, tvoje hriechy sú ti odpustené a rovnako aj ak neveríš, tvoje hriechy sú ti zadržané Ev. Jána 20:23. Náuka rímskeho katolicizmu 25

26 d. Svoje bremená navzájom zdieľame s inými veriacimi, nechodíme sa spovedať kňazovi Jakubov list 5:16 Keď Peter zhrešil, vyznal to Bohu a bolo mu odpustené; keď zhrešil Judáš, vyspovedal sa skupine kňazov a spáchal samovraždu! (Ev. Matúša 27:3 5) (Ralph Woodrow). 4. Je potrebné dookola obetovať omšu? Premena chleba a vína na Kristovo telo a krv a. Keď Kristus vykonal zázrak a premenil vodu na víno, došlo tam k viditeľnej fyzickej zmene Ev. Jána 2:8 10. Na omši sa však nič viditeľne nemení! b. Aj potom, čo sa Kristus vyjadril, že chlieb reprezentuje jeho telo, ďalej ho Písmo označuje ako chlieb. Nepochybne hovoril symbolicky, tak ako keď povedal, že On je brána a vinič 1. Korinťanom 11:24 26 (pozrite aj Ev. Jána 2:19; 6:48; 8:12; 10:9; 15:1). c. Mať účasť na Kristovi neznamená jesť Ho fyzicky, ale veriť v Neho Ev. Jána 6: d. Pokloniť sa pred chlebom je modlárstvo, keďže je to chlieb a nie Boží Syn Exodus 20:4 5. Obetovanie Krista v omši ako obeť za hriechy živých a mŕtvych a. Denné obetovanie (v omši) nemôže odňať hriech Hebrejom 10:11. b. Kristus priniesol jednu obeť za hriechy raz a navždy, ktorá sa nemá nikdy viac opakovať. Božie Slovo jasne hovorí, že už niet obety za hriech Hebrejom 9:12, 26; 10:12, 18. c. Ježišove posledné slová na kríži boli, Je dokonané Ev. Jána 19:30. Mýlil sa? d. Kristovo vzkriesenie ukázalo, že jeho zástupné dielo stačí na ospravedlnenie človeka pred Bohom Rimanom 4:25. e. Kristus prežil uspokojenie, že jeho dielo je vykonané Izaiáš 53:11 (pozrite aj Rimanom 6:9 10; Hebrejom 10:17 18). f. Spokojný so svojim dielom si sadol po Božej pravici. Kristus je teraz v nebi a nie v oblátke Efezanom 1:20; Hebrejom 10:12 (pozrite aj Skutky apoštolov 1:9). g. Kristova obeť uskutočnila konečné a dostatočné spasenie pre všetok Boží ľud Hebrejom 10:14. h. Účasť na jedení chleba a pití vína máme zachovávať na pamiatku 26 Náuka rímskeho katolicizmu

27 a prehlasovanie Kristovej smrti, nie na to, aby sme znovu obetovali jeho život. 1. Korinťanom 11: Pôjdeme trpieť do očistca, keď zomrieme? a. Ježiš povedal, že tí, ktorí v Neho veria, prešli zo smrti do života a nikdy nebudú odsúdení Ev. Jána 5:24. b. Zlodejovi na kríži sľúbil Ježiš, že v ten deň bude v raji a nie v očistci Ev. Lukáša 23: c. Božie deti idú po smrti rovno ku Kristovi Filipanom 1:23 (pozrite aj Ev. Lukáša 18:19 31). d. Kristus už vytrpel všetko, čo bolo nevyhnutné ako trest za hriech Hebrejom 10:12, 17. e. Kríž je jediný očistec, na ktorom Kristus očistil svoj ľud od hriechov Hebrejom 1:3. f. Tí, ktorí umrú v Pánovi, odpočívajú a sú požehnaní Kniha zjavenia 14:13.(Odpočinok a požehnanie zjavne na nijaký spôsob nezodpovedajú stavu človeka v očistci!). Pasáže o očistci? Nasleduje tých niekoľko pasáži, ktoré sa často používajú na podporu doktríny o očistci. Ku každej z nich pridávam prirodzené kontextové biblické vysvetlenie. a. 1. Korinťanom 3:8 15 Pasáž hovorí, že služobníci v cirkvi majú zodpovednosť dobre robiť svoju prácu. To ich práca, nie oni sami, môže zhorieť. b. 1. Petrov list 3:19 Neposlušní sú neveriaci, ktorým Kristus kázal skrze Noema (pozrite v. 20). c. Ev. Matúša 5:21 26 Ak zomrieš bez zmeny srdca, neunikneš pekelnému väzeniu. Je zrejmé, že ani v jednej z týchto biblických pasáží sa nespomína očistec. 6. Máme Máriu uctievať zvláštnou úctou (tzv. hyperdulia) a ako prvú svätú? Jej nepoškvrnené počatie (ona sama počatá bez hriechu) a. Mária povedala môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi. Je zjavné, že potrebovala záchranu od hriechu Ev. Lukáša 1:47. Náuka rímskeho katolicizmu 27

28 b. Mária musela priniesť obetu očistenia po Kristovom narodení Ev. Lukáša 2: c. Mária sa mýlila v svojom chápaní Ev. Lukáša 2: d. Kristus vyzdvihol Božie slovo a tých, čo ho poslúchajú, nad Máriu Ev. Lukáša 11: e. Biblia jasne hovorí, že všetci zhrešili Rímanom 3:23. Mária vždy panna (Pannou aj po narodení Ježiša až navždy) a. Jozef sa zdŕžal sexuálneho vzťahu s Máriou iba pred Kristovým narodením Ev. Matúša 1:25. b. Ježiša Písmo opisuje ako Máriinho prvorodeného, to znamená, že mala aj iné deti Ev. Lukáša 2:7. c. Náš Pán mal bratov a sestry Ev. Mareka 6:3; Galaťanom 1:19. d. Nič nenaznačuje tomu, že by Mária neposlúchla Božiu vôľu pre manželstvo Genezis 1:28. Jej nanebovzatie (bola vzatá do neba bez toho, aby zomrela) Božie slovo hovorí iba o Henochovi a Eliášovi ako o tých, ktorí nevideli smrť. Neexistuje žiaden biblický text alebo dôvod tvrdiť to isté o Márii Genezis 5:21 24, 2. Kráľov 2:11. Máriina účasť na vykúpení spolu s Kristom (spoluvykupiteľka) a jej úloha prostrednice a. Ježiš nedbal vždy na prosby svojej pozemskej matky Ev. Matúša 12: b. Tiež sa stalo, že Kristus pokarhal Máriu, keď ho o niečo požiadala Ev. Jána 2:4. c. Pán svojich učeníkov učil modliť sa, nie k Márii, ale k nášmu Otcovi Ev. Matúša 6:9. d. Ježiš povedal hriešnikom poďte ku mne. Nepovedal choďte k Márii Ev. Matúša 11:28. e. Biblia hovorí, že je iba jeden prostredník 1. Timotejovi 2:5. Ak nám Boh hovorí, že je iba jeden prostredník, nemôžu byť dvaja. (Tak či onak, ako môže hriešna žena byť prostredníkom pre hriešnikov?). f. Oroduje (prihovára sa) za nás Mária, keď zhrešíme? Písmo nám hovorí, že tak robí Kristus 1. Jánov list 2:1 2. Zvláštna úcta iba pre Máriu (tzv. hyperdulia) a. Všimnime si, že mudrci uctievali Pána Ježiša, nie Máriu Ev. Matúša 2:11. b. Mária nie je nikde označená ako matka Božia. Bola matkou Kristovej ľudskej prirodzenosti, ale nie jeho 28 Náuka rímskeho katolicizmu

29 božskej prirodzenosti, ktorá existovala od večnosti Ev. Jána 1:1 3, 14; 8: c. Kristus prikázal iba Jánovi, aby prijal Máriu ako svoju matku Ev. Jána 19: d. Kristus povedal, že človek má uctievať a slúžiť jedine Bohu Ev. Matúša 4:10. e. Ak si chceme uctiť Máriu, pamätajme na jej slová, že máme urobiť všetko, čo nám Kristus povie Ev. Jána 2:5. 7. Máme uctievať sochy a modliť sa k svätým? Sochy a. Nemáme si vyrábať žiadne druhy obrazov a klaňať sa im alebo im slúžiť Exodus 20:4 6. (Toto je 2. prikázanie, ale RKC tieto verše zlúčila s 1. prikázaním a 10. prikázanie rozdelila na dve urobila z neho 9. a 10. prikázanie!). b. Boh sa zámerne neukázal svojmu ľudu, keď im dal desať prikázaní Deuteronómium 4: Prečo? Aby si nevytvorili jeho obraz. c. Boh pochválil kráľa Ezechiáša, za to, že zničil medeného hada (hoci Boh pôvodne prikázal Mojžišovi, aby ho vyrobil), pretože ľudia začali medeného hada uctievať 2. Kráľov 18:3 4. d. Nový zákon zakazuje vyrobiť si akýkoľvek obraz na uctievanie Skutky apoštolov 17:16, 29; Kniha zjavenia 9:20. e. Nemáme dôverovať sochám, ale musíme dôverovať len samotnému Bohu Kniha žalmov 115:4 9; Izaiáš 46:6 7. Svätí a. Slovo svätí sa v množnom čísle používalo na označenie bežných kresťanov Rimanom 1:7; Efezanom 1:1, 3:18, 5:3. b. Biblický význam slov svätý alebo posvätený je jednoducho oddelený, to znamená oddelený Kristovou obeťou od života v hriechu a patriaci Bohu 1. Korinťanom 1:2; Hebrejom 10:10. Všetci, ktorí uverili v Krista, sú v tomto zmysle svätí alebo oddelení. c. Peter ani Pavol nedovolili ľuďom, aby sa pred nimi poklonili Skutky apoštolov 10:25 26; 14: d. Pavol povedal, že môže pomáhať veriacim, iba kým žije Filipanom 1: e. Na modlitbe máme prosiť Boha Otca a nie svätých Ev. Matúša 7:7 11. Náuka rímskeho katolicizmu 29

30 f. Boh pozná a miluje tých, ktorí mu patria naňho máme zložiť všetky svoje starosti 1. Petrov list 5:7. g. Keď prichádzame k Otcovi, máme prichádzať jedine v Ježišovom mene Ev. Jána 15:16. h. Nepotrebujeme svätých, veď máme Krista, ktorý má pre nás pochopenie a cíti s našimi slabosťami Hebrejom 4: V odpovediach na otázky 3 7 vidíme, že istota nášho spasenia spočíva jedine v Kristovom diele. 8. Dosiahneme spasenie cez cirkev a jej sviatosti alebo jedine cez Božiu milosť? RKC verí, že spasenie sa získava cez poslušnosť voči cirkvi: 1. Človek sa rodí s dedičným hriechom = kvôli Adamovmu hriechu je človek zranený a nie je už spravodlivý, stále však má schopnosť natiahnuť sa k Bohu. 2. Krst (1. sviatosť) očisťuje človeka od dedičného hriechu a vlieva doňho milosť, čím nastáva duchovné oživenie. 3. Kristova smrť otvára dvere a tým sa stáva spasenie možné pre každého človeka. Kristus vykonal svoju časť na spasení, teraz musíme spolupracovať a vykonať svoju časť. 4. Kristus svojou smrťou vydobyl milosť, ktorú ale môžeme prijať iba cez sviatosti. Keďže človek hreší aj po krste, je potrebné, aby sa cez prijímanie ostatných sviatostí nanovo očisťoval. Takisto musí konať dobré skutky, aby si získal zásluhy potrebné pre vstup do neba. 5. Aj napriek tomu všetkému ale katolík ide po smrti do očistca, kde pyká a platí za akékoľvek hriechy, ktoré mu neboli odpustené. (Dajú sa získať odpustky, ktoré pobyt v očistci skrátia.) 6. Celý čas počas svojho zemského života katolík nemá žiadne uistenie či sa dostane do neba a či neskončí v pekle. Celý tento systém posilňuje cirkev a vyzdvihuje ľudskú pýchu. Výsledok závisí od toho, čo človek urobí; Boh je vysunutý na stranu ako jeden z účastníkov. Avšak Biblia nám hovorí, že spasenie je celé z Božej milosti. Musí to tak byť kvôli tomu, aký hlboký a vážny je 30 Náuka rímskeho katolicizmu

31 hriech v človeku. Jediné riešenie je Božia milosť. 1. Človek sa rodí v dedičnom hriechu = kvôli Adamovmu hriechu človek úplne padol. Je mŕtvy v hriechu a, tak ako Lazar v hrobe, nemôže sa vzkriesiť sám. Nemá vôľu priblížiť sa k Bohu, nakoľko jeho vôľa je zotročená. V človeku nie je nič, za čo by si zaslúžil ísť do neba. Pozrite Genezis 2:17; Kniha žalmov 51:7; Rimanom 3:1 12; 5:12; 1. Korinťanom 2: Záchrana človeka leží mimo neho samého, pretože nejestvuje nič, čo by sám mohol urobiť. Ten, ktorý je väčší ako človek, musí rozlomiť reťaze a vzkriesiť mŕtvych. Preto si Boh vyvolil svoj ľud nie podľa ich snahy alebo podľa ich dobrých skutkov (lebo nič z toho nestačí), ale podľa svojej milosti svojej nezaslúženej láskavosti Pozrite Ev. Jána 15:16; Skutky apoštolov 13:48; Rimanom 9:15 16; Efezanom 1: Kristova smrť účinne zachraňuje tých, ktorých si Boh vyvolil a dal svojmu Synovi. Kristus splatil dlh, kúpil ľud pre Boha a jeho vlastná spravodlivosť sa im pripočíta (vkladá) na ich účet. Je to konečné a dokonané dielo, ktoré sa už nepotrebuje opakovať. Kristova smrť neotvorila dvere, tými dverami je Kristus sám. On kúpil ľudí a nie len možnosť spolupracovať. Pozrite Izaiáš 53:11; Ev. Jána 17:9, 19; 19:30; Rimanom 4:25; Efezanom 5: Na základe Kristovej smrti a spravodlivosti, nie na základe skutkov človeka, Boh obživuje svojich vyvolených. My nemáme silu na to, aby sme sa sami zachránili, tak ako ani nemáme vôľu veriť. Avšak Boh mení našu hriešnu prirodzenosť tak, aby sme boli ochotní veriť. Pozrite Ev. Jána 3:7 8; 6:37, 44; Skutky apoštolov 16:14; Efezanom 2:1 10; List Títovi 3: Tých, ktorých si Boh vyvolil, vykúpil a povolal, zachová do slávy. Tvrdiť čokoľvek iné by znamenalo, že Boží plán spasenia zlyhal. Pozrite Ev. Jána 6:39; 10:28 29; 17:1 2, 15 a 22; Rimanom 8:1 a 28 39; Efezanom 1: Náuka rímskeho katolicizmu 31