Ochrana práva vlastniť majetok v Slovenskej republike

Transcription

1 Ochrana práva vlastniť majetok v Slovenskej republike Júlia Ondrová Ochrana práva vlastniť majetok v Slovenskej republike Protection of property rights in the Slovak Republic Kľúčové slová: vlastníctvo, majetok, Ústava Slovenskej republiky, medzinárodná zmluva, obmedzenie, vyvlastnenie, súd, súdna ochrana. Key words: propriety, property, Slovak Republic Constitution, international agreement, constraint, expropriation, court, judicial protection. Úvod. Prvý človek, ktorý si ohradil pozemok, odvážil sa vyhlásiť: Toto je moje! a našiel nadostač prostoduchých ľudí, čo mu uverili, stal sa skutočným zakladateľom civilizovanej spoločnosti. Koľko zločinov, vojen, vrážd, biedy a hrôz by si ľudstvo ušetrilo, keby niekto vytrhol koly, zasypal priekopy a zavolal na svojich druhov: Majte sa na pozore pred tým podvodníkom, ak ho počúvnete a zabudnete, že plody patria všetkým a pôda nikomu, ste stratení! 1. Týmito slovami začal Jean-Jacques Rousseau druhú časť svojej Rozpravy o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Aj keď táto rozprava analyzuje pôvod a príčiny nerovnosti medzi ľuďmi, položil ňou základy dejín ľudskej civilizácie a možno ju označiť za prvý traktát z oblasti všeobecnej etnológie 2. Rousseau v tejto časti brilantným spôsobom opisuje vývoj ľudstva z hľadiska najprirodzenejšieho zmyslu, a tým je jeho snaha o sebazáchovu. Tento pud sebazáchovy si ľudstvo začínalo cibriť až dokiaľ zistilo, že môže žiť v blahobyte, ktorý je jedinou hybnou silou ľudských činov. Ľudia sa začali usádzať, pozvoľna zbližovať a združovať do rôznych hôrd, kým nevytvorili v jednotlivých krajoch osobitý národ spätý morálkou a povahou, nie predpismi a zákonmi, ale rovnakým spôsobom života, životosprávy a všeobecným vplyvom podnebia. Kým sa ľudia venovali práci, na ktorú stačili sami, a umeniu, ktoré si nevyžadovalo spoluprácu viacerých rúk, žili slobodne, zdravo, dobre a šťastne; vo chvíli, keď človek požiadal o pomoc druha, len čo vycítil osoh zo zásob pre dvoch, rovnosť sa vytratila, zaviedlo sa vlastníctvo, práca sa stala nevyhnutnou. Začiatky deľby práce spadajú do obdobia rokov pred Kr. až rokov pred Kr., čo je obdobím mladého paleolitu, v ktorom žil anatomicky moderný človek, tzv. homo sapiens. Vlastníctvo, vlastnícke právo alebo právo vlastniť majetok sa tak začína rozvíjať približne v rovnakom období ako samotný človek rozumný. S týmto záverom úzko súvisí po právnej stránke jeho zaradenie do prvej kategórie ľudských práv. Ústava Slovenskej republiky vyzdvihuje toto právo tým, že ho zaraďuje medzi základné ľudské práva a slobody. Výnimočné postavenie tohto práva podčiarkuje skutočnosť, že starovekí Rimania ho označovali za absolútne subjektívne právo pôsobiace erga omnes a dnešné novodobé civilné kódexy upravujú absolútne majetkové práva hneď po ustanoveniach o osobnom statuse resp. o rodinnom práve. Od čias prijatia Deklarácie práv človeka a občana, ktorá ho označovala ako neporušiteľné, posvätné a neodňateľné 3, sa vlastníctvo stalo stabilnou a nevyhnutnou súčasťou ústavnej ochrany v demokratických štátoch. V spoločnosti, ktorá považuje za svoj základ jednotlivca a je postavená na trhovom hospodárstve, je vlastnícke právo, vlastníctvo resp. právo vlastniť majetok právom posvätným, pretože vlastníctvo jednotlivca umožňuje tomuto jednotlivcovi uspokojovať svoje najzákladnejšie ako aj ďalšie potreby, a tento jednotlivec potom následne vstupuje do ďalších vzťahov, ako je rodina, skupina osôb s rovnakými záujmami a na konci tohto rebríčka sú celospoločenské vzťahy. Protipólom tejto koncepcie je tzv. socialistická koncepcia vlastníckeho práva, ktorá je založená na favorizovaní spoločenského vlastníctva v duchu antikapitalistickej ideológie. Takáto koncepcia je založená na favorizácii celospoločenských záujmov, ktorým musia byť užšie spoločenské vzťahy a jednotlivec podriadení. 1 ROUSSEAU J. J O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov/ Edícia svetových mysliteľov str LÉVY-STRAUSS C Jean-Jacques Rousseau, zakladateľ vedy o človeku. In: Anthropologie structurale deux Cit podľa: KOMOROVSKÁ, V. In: ROUSSEAU, J. J O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov/edícia svetových mysliteľov str ŠIMÍČEK V., LANGÁŠEK T., POSPÍŠIL I. a kol Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s str /1,

2 Visegrad journal on human rights Vlastnícke právo a právo vlastniť majetok predstavuje jeden z kľúčových inštitútov súkromného práva, ktoré by malo zabezpečiť nielen plynulý priebeh trhového hospodárstva, ale aj, a možno predovšetkým, motiváciu ľudí zapojiť sa do neho s istotou najvyššej ochrany majetku získaného právne relevantným konaním. Po vypuknutí nežnej revolúcie musel ústavodarný a zákonodarný orgán prijať množstvo právnych predpisov súvisiacich s vlastníctvom. Prijatím ústavného zákona č. 100/1990 Zb. sa obnovila rovnoprávnosť všetkých foriem vlastníctva a jeho štátnom garantovanej ochrany 4. Následne boli prijímané právne predpisy, ktorými sa začala transformácia hospodárstva zo socialistického na trhové. Ústavno-právna úprava vlastníckeho práva v právnom poriadku Slovenskej republiky Vlastníckym vzťahom poskytuje ochranu v súčasnosti Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len Ústava Slovenskej republiky ) v dvadsiatom článku II. hlavy. V prvej vete deklaruje Ústava Slovenskej republiky každému právo vlastniť majetok. V nasledujúcej vete používa pojem vlastnícke právo. Ústavnoprávna ochrana slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa na púhe vlastníctvo, resp. majetok. Právo na ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie majetku je základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu k verejnej moci 5. Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo vlastniť majetok. Súčasná ústavná garancia vlastníctva zaručuje nielen oprávnenie nositeľa subjektívneho práva brániť v prípade odnímania či ničenia predmetu vlastníctva. Vlastníkovi je prostredníctvom tejto ústavnej garancie tiež poskytnutá možnosť slobodného vytvorenia nezávislého priestoru bytia (existencia) so svojou vlastnou zodpovednosťou, v ktorom môže ako osoba rozhodovať na základe svojich prianí a preferencií. Vlastníctvo sa tak stáva materiálnym základom slobodného rozvoja osobnosti a možno ho chápať ako regulatív ľudskej slobody, respektíve ako jej ekonomický komponent. Slúži taktiež na to, aby dôležité spoločenské životné a funkčné oblasti disponovali určitou obmedzenou schopnosťou súkromného sebautvárania, čím môžu odporovať prípadnej totalitnej štátnej dispozičnej moci. Jeho ústavná úprava sa tak môže chápať nielen ako individuálne právo, ale zároveň ako garancie tohto inštitútu v právnom poriadku. Konkrétny obsah vlastníctva môže potom zákonodarca upraviť v obyčajnom zákone 6. Obsah vlastníckeho práva určuje najmä ustanovenie 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Znenie prvej vety článku 20 ods. 1, podľa metódy gramatického a logického výkladu i so zreteľom na racionálnosť jeho zaradenia a jeho spojitosť s ďalšími ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a zákona o cenných papieroch možno chápať ako ústavou garantované právo mať vlastníctvo vecí a majetku, t.j. aj majetkové a iné práva, a nerušene ho užívať 7. Predmetom ochrany vlastníckeho práva je teda majetok, ktorý tvoria hodnoty oceniteľné peniazmi, veci, majetkové práva, pohľadávky, ako aj nehmotný majetok. Európsky súd pre ľudské práva k chránenému majetku zaraďuje aj práva duševného vlastníctva, a to dokonca aj prihlášku ochrannej známky, o ktorej príslušný úrad ešte nerozhodol (Anheuser-BuschInc. proti Portugalsku). Príčinou je to, že ak podaním prihlášky podľa vnútroštátneho práva vznikajú akékoľvek majetkové práva prihlasovateľovi resp. hodnoty oceniteľné peniazmi, ide o majetok. V prípade, že subjekt splní všetky povinnosti stanovené vnútroštátnym právom na získanie oprávnenia, povolenia alebo licencie, ale aj napriek tomu kompetentný štátny orgán tomuto subjektu oprávnenie, povolenie alebo licenciu neudelí, zmarí tak tomuto subjektu možnosť nadobúdať majetok vo forme zisku z podnikania, preto aj neudelenie licencie je zásahom do ochrany majetku (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tre Traktörer Aktiebolag proti Švédsku). Ide teda o ochranu legitímneho očakávania, teda ochrana nároku, na ktorého splnení má oprávnený subjekt prinajmenšom legitímne očakávanie. Všeobecné súdy pri poskytovaní ochrany majetku musia prihliadnuť na konkrétne a individuálne okolnosti prípadu, ktoré vo svojom súhrne mali založiť legitímne očakávanie ako majetkový záujem. Podľa názoru autorky môže byť zásahom do práva vlastniť aj to, ak súd neakceptuje oprávnene uplatnenú námietku premlčania, v dôsledku čoho je vlastník podľa právoplatného rozhodnutia súdu povinný odovzdať druhej strane určitú majetkovú hodnotu. Ak právo spája s uplatnením námietky premlčania následok v podobe nepriznania práva súdnym rozhodnutím, tak opačný postup súdu ukracuje majetok a odníma vlastníkovi očakávanie, že jeho majetok sa v dôsledku uplatnenia námietky premlčania nezmenší. 4 SVÁK J., CIBULKA Ľ Ústavné právo Slovenskej republiky. Bratislava: EUROKÓDEX str PL ÚS 19/ Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. novembra PRÍBELSKÝ P Metamorfózy vlastníckeho práva v postmodernej dobe. In:Justičná revue, 2010, roč. 64, č. 12. str ČIČ, M. a kol Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, str Visegrad journal on human rights

3 Ochrana práva vlastniť majetok v Slovenskej republike Ústava Slovenskej republiky v druhej vete čl. 20 ods. 1 zakotvuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú ochranu. Historickým dôvodom zakotvenia tohto ustanovenia tkvie v ochrane vlastníckeho práva jednotlivca vo vzťahu k štátu, avšak toto ustanovenie akceptuje, že vlastnícke právo pôsobí erga omnes, a preto štát musí zaistiť, aby do vlastníckeho práva nebolo neoprávnene zasahované aj zo strany tretích subjektov. Takouto situáciou bola napr. v Českej republike situácia pri právnej úprave tzv. squeeze-out, v ktorej Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že minoritným akcionárom postačuje, ak im štát zabezpečí prostriedky právnej ochrany pri uplatňovaní práva na primerané protiplnenie za akcie. Oproti tomu, Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že takáto ochrana v kompenzačných konaniach nepostačuje. Akcionár má aj nemajetkové práva a tie nie sú nijako chránené v kompenzačných konaniach (rozsudok vo veci Minarik proti ČR). Ich uplatnením by si oprávnený subjekt mohol ovplyvniť výšku svojho nároku na primerané protiplnenie. Dedenie ako spôsob prechodu vlastníckeho práva taktiež napĺňa sociálnu funkciu vlastníckeho práva. Napĺňa tým vlastníka vedomím, že nadobudnutím vlastníctva zabezpečil svoju rodinu po svojej smrti. Zároveň mu poskytuje istotu, že nadobúdaním a zveľaďovaním majetku všetok majetok ostane v rodine, ktorej ešte počas života umožňoval nadobúdať prospech z jeho majetku, a rodine a dedičom poskytuje legitímne očakávanie, že tento majetok budú užívať aj po smrti vlastníka v určitom zákonom stanoveným pomerom. Ústava Slovenskej republiky je v otázke dedenia veľmi stručná. Aj keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodoval o obmedzení rozsahu dedenia detí nemanželských (rozsudok Marckx proti Belgicku, Vermeire proti Belgicku a Inze proti Rakúsku) či splodených z cudzoložstva (rozsudok vo veci Mazurek proti Francúzsku), v dnešnej dobe je priam nepredstaviteľné mať takúto vnútroštátnu úpravu. Ochranu tomuto právu vlastniť resp. nadobudnúť vlastnícke právo dedením musia skôr poskytovať súdy v rozhodovaniach v dedičských veciach. Zásahom do práva dediť by mohla byť situácia, keď dedičský súd by napr. neprerušil dedičské konanie počas prebiehajúceho konania o určenie otcovstva a rozhodol by o osvedčení dedičstva medzi dedičmi, ktorých okruh bol súdu resp. notárovi známy. Ďalším spôsobom porušenia by mohla byť situácia, keď v konaní o neplatnosť závete by súd vyhovel alebo zamietol žalobu, v dôsledku čoho dedič (zákonný alebo závetný) by bol ukrátený na majetku v dôsledku výsledku tohto súdneho sporu. Nepôjde však o zásah do práva dediť, ak je sporné medzi dedičmi či poručiteľ v čase smrti vlastnil určitý majetok, pretože ak v dôsledku výsledku súdneho sporu napr. o neplatnosť právneho úkonu sa objaví majetok poručiteľa, majú dedičia procesné práva na iniciovanie konania o prejednanie novoobjaveného dedičstva. Ak však takáto otázka je sporná už počas dedičského konania, súd by mal prerušiť dedičské konanie, pretože ak v dôsledku výsledku súdneho sporu sa rozšíri majetok poručiteľa o ďalší majetok, dedičia si ho môžu rozdeliť iným spôsobom, ako by si ho rozdelili v pôvodnom rozhodnutí v dedičskom konaní, a tak zásahom zo strany súdu do práva dediť by mohol byť zásah do práva nadobudnúť dedením výlučné vlastníctvo. Taktiež môže nastať situácia, že dedič nadobudol od poručiteľa počas života určitý hodnotnejší majetok bezodplatne a dedičský súd neakceptuje požiadavku ostatných dedičov na pomerné zníženie dedičského podielu tohto obdarovaného dediča, čím môže zasiahnuť do práva ostatných dedičov dediť. Aj keď pojem majetok je širokým pojmom, v podmienkach Slovenskej republiky neexistuje princíp neobmedzeného vlastníctva, čoho dôkazom je článok 4 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vymedzuje majetok, ktorý môže byť len vo výlučnom vlastníctve štátu. Takýmito vecami sú nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky. Takéto vyčlenenie vecí z vlastníctva súkromných osôb existuje z dôvodu, že Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií. Ústava Slovenskej republiky zároveň umožňuje zákonodarnému orgánu prijať také právne predpisy, ktoré vymedzia ďalšie veci, ktorých výlučným vlastníkom môže byť len obec alebo určená právnická osoba, z dôvodu ich nevyhnutnosti na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu. Vytvorenie záruk dostupnosti niektorých predmetov vlastníctva pre všetkých je jednou stránkou ochrany práva vlastniť majetok. Druhou stránkou tejto ochrany je vytvorenie záruk, že všetky materiálne hodnoty, ktoré nie sú vylúčené zo súkromného vlastníctva, sa môžu stať predmetom vlastníckeho práva 8. Ústavný princíp vyplývajúci z článku 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa prejavuje v tom, že na dosiahnutie rôznych štátu uložených alebo ním garantovaných cieľov je nevyhnutným predpokladom verejnoprávne obmedzenie zásady, že každý má právo vlastniť majetok. Podobne je tomu aj v prípade majetku, ktorý na vymenované ciele môže byť iba vo vlastníctve obce alebo určených právnických osôb. Zo znenia tohto odseku je nepochybné, že sa ním vyjadrila požiadavka, že určité časti majetku musia byť pre deklarované ciele len vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb 9. 8 DRGONEC J Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zväzok 2. Bratislava: MANZ Bratislava str ČIČ, M. a kol Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, str /1,

4 Visegrad journal on human rights Subjektom vlastníckeho práva je každá osoba, pričom ochrana vlastníckeho práva sa poskytuje bez ohľadu na to, či je vlastníkom právnická alebo fyzická osoba, štát alebo obec 10. Vlastníctvo je teda jednotný právny inštitút so zhodným obsahom a spôsobom ochrany bez ohľadu na to, kto je vlastníkom 11. Účelom tejto úpravy je poskytnutie záruky, že nebude dochádzať k diskriminácii akéhokoľvek vlastníka. Ochrana vlastníckeho práva sa teda priznáva štátnym občanom Slovenskej republiky, cudzincom, bezdomovcom (apolitom) a právnickým osobám, ktoré majú sídlo tak v Slovenskej republike, ako aj v zahraničí. Výnimky z tejto zásady sú obsiahnuté v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 202/1995 Z. z. Devízový zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v zákone č. 221/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. V zmysle predmetných právnym predpisov môžu cudzinci nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľným veciam, nachádzajúcim sa na území Slovenskej republiky. Výnimku 12 predstavuje ustanovenie devízového zákona ( 19a ods. 2), podľa ktorého cudzozemec nemôže nadobúdať vlastnícke právo k pôde tvoriacej poľnohospodársky pôdny fond, ktorý sa nachádza za hranicou zastavaného územia obce a rovnako aj k pôde tvoriacej lesný fond, ktorý sa nachádza za hranicou zastavaného územia obce. Ďalšie obmedzenia cudzozemcov pri nadobúdaní nehnuteľností sú obsiahnuté v zákone č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon), v zákone č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej Národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon), v zákone č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, ale aj v zákone č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov. Podľa článku 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva zároveň nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Nakoľko Ústava Slovenskej republiky samotný obsah vlastníckeho práva neurčuje, odvoláva sa na zákon. To znamená, že rôzne zákony obsahujú k rôzne druhovo určeným veciam rôzny obsah vlastníckeho práva. Základné vymedzenie obsahuje občiansky zákonník, ktorý je lex generalis k ostatným predpisom stanovujúcim rozsah vlastníckeho práva, ako sú napríklad Obchodný zákonník, zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, zákon o majetku obcí a pod 13. Uvedenú skutočnosť deklaroval vo svojom náleze aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že Všeobecné ustanovenia týkajúce sa obsahu vlastníckeho práva, rovnakých práv a povinností, ako aj ochrany vlastníkov môžu byť (a v určitom rozsahu aj sú) modifikované inými zákonmi, čo je v súlade s ústavnou zásadou o rovnakom zákonnom obsahu a ochrane vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Takéto modifikácie obsahu vlastníckeho práva vyplývajúce priamo zo zákonov sú označované ako pojmové obmedzenia vlastníckeho práva. Musí však ísť, v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 20 ods. 1 ústavy, o modifikácie obsahu vlastníckeho práva na základe zákona, aby bola rešpektovaná požiadavka rovnakého zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva. Zákonodarca preto nemôže obmedziť vlastnícke právo viac ako v primeranej miere a iba vtedy, ak je to nevyhnutné. Vždy musí sledovať legitímny cieľ či je v súlade s vnútroštátnym právom a či je primerané vo vzťahu k sledovanému cieľu. Vlastnícke právo však zaväzuje, čím je vyjadrená jeho sociálna funkcia, ktorá sa prejavuje v tom, že vlastník má záväzky voči spoločnosti, preto užívanie vlastníctva má zároveň slúžiť všeobecnému prospechu. Na druhej strane, ak je obmedzenie vlastníctva legitímne a legálne, ale vlastník by musel niesť neprimerané bremeno, je toto obmedzenie obmedzením podľa odseku 4 a štát je povinný poskytnúť spravodlivú náhradu. Za jedno z takýchto pojmových obmedzení vlastníckeho práva možno považovať súhrn opatrení smerujúcich proti drobeniu pozemkov, upravených v tretej časti zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Táto úprava však rešpektuje požiadavku rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, ktorých sa týka, pretože sa ex nunc vzťahuje na vopred neznámy počet vlastníkov pozemkov a na ich vlastnícke právo k nim. V prípade vzniku konkrétnej situácie, znaky ktorej vopred upravené v tretej časti citovaného zákona, sa vo všetkých týchto prípadoch určuje zákonný obsah vlastníckeho práva okrem iných zákonov aj zákonom č. 180/1995 Z. z. (jeho treťou časťou upravujúcou opatrenia proti drobeniu pozemkov), t.j. nemožnosťou vzniku vlastníctva k rozdeleným pozemkom, ktoré by z hľadiska výmery nedosiahli výmery uvedené v 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z PL. ÚS 38/95. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. apríla ŠIMÍČEK, V. - LANGÁŠEK, T. - POSPÍŠIL, I. a kol Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s str Obmedzenia sa nevzťahujú na cudzozemcov pri dedení a na cudzozemcov, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky alebo štátnymi príslušníkmi členského štátu Európskej únie a majú na základe registrácie právo na prechodný pobyt. Obdobne je tomu tak aj v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k pôde, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond a na ktorej hospodária najmenej tri roky po nadobudnutí platnosti Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii. 13 DRÁČOVÁ J Zákonné obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. [online] (cit. 18. jún 2015). Dostupné na internete : 14 PL. ÚS 36/1995. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.apríla Visegrad journal on human rights

5 Ochrana práva vlastniť majetok v Slovenskej republike Tradične je táto problematika riešená v Občianskom zákonníku inštitútom susedských práv. V zmysle ustanovenia 127 ods. 1 Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Podľa predmetného ustanovenia vlastník najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok. Z predmetného článku 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je na prvý pohľad možné identifikovať, čo mal zákonodarca pri koncipovaní tohto ustanovenia najvyššieho zákona štátu na mysli, keď použil slovné spojenie vlastníctvo zaväzuje. Odpoveď na túto dávno a opakovane nastolovanú otázku možno hľadať v jej spojení s ďalšími dvoma vetami článku 20 ods. 3 ústavy a v jej interpretácii. Teoreticko-právny dosah zásady Vlastníctvo zaväzuje je nepochybne dôvodom na taký jej výklad, že vlastníctvo ako právny inštitút sa prejavuje v práve jedného (oprávneného), ale na druhej strane v povinnosti iného v jeho práve ho nerušiť resp. v liberálnej zásade spočívajúcej v tom, že sloboda jednotlivca končí tam, kde začína sloboda druhého. Tento záver ďalej znamená, že vlastnícke právo i napriek jeho obsahovej a významovej šírke nemožno považovať za pojmovo neobmedzené, pretože niektoré jeho právne obmedzenia (okrem vonkajších obmedzení) vyplývajú priamo z podstaty pojmu vlastníctvo 15. Ústava Slovenskej republiky obdobne nedefinuje ani pojem zneužitie vlastníctva. Za zneužitie práva, teda i vlastníctva, treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie nedovoleného výsledku voči osobe, ktorá sama musí konať podľa práva. Len v takomto prípade možno zákaz zneužitia vlastníctva považovať svojou podstatou za dovolené obmedzenie vlastníckeho práva. Keďže druhá a tretia veta ústavného textu článku 20 ods. 3 priamo vymedzuje aplikáciu prvej vety vypočítaním konkrétnych prípadov všeobecného zákazu zneužitia vlastníctva alebo jeho výkonu smerujúceho k možnému následku, ktorý by znamenal zásah do ústavou chránených hodnôt, je tieto potrebné vykladať aj za pomoci zákonov upravujúcich jednotlivú problematiku vymenovaných oblastí 16. Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky možno k obmedzeniu vlastníckeho práva vo forme vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia, pristúpiť len na základe zákona a za primeranú náhradu. Z uvedeného ústavného znenia vyplýva, že k výnimočnému obmedzeniu vlastníckeho práva môže dôjsť iba za kumulatívneho splnenia všetkých štyroch podmienok, t.j. na základe zákona (nie zákonom), za primeranú náhradu, v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, ktorý musí byť preukázaný osobitne v každom jednotlivom vyvlastňovacom konaní, ktorému sa poskytuje procesná ochrana. Verejný záujem v tomto prípade nie je nožné chápať aritmeticky (je to v záujme väčšieho počtu obyvateľov), ani automaticky (každá diaľnica je vo verejnom záujme, a teda pozemky môžu byť automaticky vyvlastnené) 17. Verejný záujem však nie je vždy totožný so záujmom kolektívnym (uspokojovanie kolektívnych záujmov určitých skupín môže byť dokonca v rozpore so všeobecnými záujmami spoločnosti). Verejný záujem je potrebné chápať ako záujem, ktorý možno označiť ako všeobecne prospešný záujem a je predmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej otázke, napr. vyvlastnení, a nie je možné ho vopred a priori stanoviť. Z tohto dôvodu spadá jeho zisťovanie do právomoci moci výkonnej, nie zákonodarnej 18. Splnenie ústavných predpokladov vyvlastnenia nespočíva len v povinnosti zákonom upraviť nevyhnutnú mieru a verejný záujem zásahu do vlastníckeho práva, ale aj v povinnosti poskytnúť za vyvlastňovanú nehnuteľnosť primeranú náhradu. Pri úvahách o primeranosti vyvlastňovacej náhrady treba brať zreteľ na základný účel vyvlastnenia, ktorým je verejný záujem, ktorý nepochybne prevláda nad individuálnym záujmom vlastníka veci. Na druhej strane nemožno opomenúť ústavnú zásadu ochrany vlastníctva, ktorá je rovnaká bez ohľadu na subjekt a predmet vlastníctva. Kompenzácia rovnováhy medzi záujmom verejným a zásahom do vlastníckeho práva jednotlivca je zaručená aj poskytnutím peňažnej náhrady v primeranej výške. V tomto prípade ide o náhradu za to, že vlastník je povinný strpieť tento legitímny spôsob prechodu vlastníckeho práva na iného vo verejnom záujme ČIČ, M. a kol Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, str III. ÚS 201/2007. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. septembra DRÁČOVÁ J Zákonné obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. [online] (cit. 18. jún 2015). Dostupné na internete: 18 I. ÚS 198/95. Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 28. marca ČIČ, M. a kol Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, str /1,

6 Visegrad journal on human rights Zákonodarca na účel a podmienky vyvlastnenia ustanovil v právnych normách 108 až 116 stavebného zákona tak, že v zmysle 108 ods. 1 pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2, možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu. V právnej norme 108 ods. 2 sú ustanovené právne dôvody, pre ktoré je možné vyvlastnenie uskutočniť, v 109 je určený cieľ vyvlastnenia, ďalej v 110 sú stanovené podmienky vyvlastnenia tak, že vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom (ods. 1) a vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu (ods. 3 veta prvá). V 112 ods. 1 je ustanovená vecná právomoc na vyvlastňovacie konanie stavebného úradu a v odseku 2 tejto právnej normy je stanovené, že vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh orgánu štátnej správy, právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje, a v právnych normách 111 až 111b sú ustanovené zákonné predpoklady vyvlastnenia za náhradu. Podmienky poskytnutia náhrady sú v 111 ods. 2 vymedzené tak, že ak sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite atď. Ako vyvlastnenie možno považovať aj vyvlastnenie de facto, kedy vlastník stratí akúkoľvek možnosť vykonávať svoje vlastnícke právo či už jeho držaním, užívaním, požívaním jeho plodov alebo nakladaním s ním, a neúspešne sa pokúša o nápravu. K takejto situácii môže dôjsť napr. tým, že bude zmenený územný plán obce alebo mesta, v dôsledku čoho budú na území vlastníkovej nehnuteľnosti zakázané také činnosti, ktoré mal pred schválením územného plánu povolené. Podobne môže štát alebo tretia osoba zasiahnuť tým, že bez právneho dôvodu napr. uzavrie cestnú komunikáciu vedúcu k nehnuteľnosti vlastníka, v dôsledku čoho má vlastník sťažené alebo až znemožnené užívať svoju nehnuteľnosť. Faktickým vyvlastnením by však mohla byť argumentum a contrario aj situácia, ak by všeobecné súdy odmietli v prospech vlastníka zriadiť na cudzom pozemku vecné bremeno, ktoré ako jediné mu umožní užívať nehnuteľnosť oprávneného vlastníka. K problematike zásahu do vlastníckeho práva je na záver potrebné dodať, že mieru zásahu do vlastníckeho práva určuje aj pasívne správanie sa vlastníka veci, spočívajúce v povinnosti strpieť určitý zásah do jeho vlastníckeho práva. Miera zásahu do vlastníckeho práva upravuje teda na druhej strane rozsah ochrany tohto práva a podľa ústavy ju musí ustanoviť zákon (čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy). Z tohto vyplýva, že právne dôvody, ktorými možno do vlastníckeho práva zasiahnuť, či už so súhlasom vlastníka (napr. dohodou o nájme k zastavanému pozemku, dohodou o zriadení vecného bremena na pozemku v prospech vlastníka stavby a pod.) alebo nútené (napr. rozhodnutím štátneho orgánu o vyvlastnení pozemku v prospech vlastníka stavby alebo o zriadení vecného bremena na pozemku v prospech vlastníka stavby), upravujú zákony 20. V Listine základných práv a slobôd je právo vlastniť majetok upravené v článku 11. Z predmetného ustanovenia vyplýva, že právo na vlastníctvo je právom prisvojovať si hodnoty, ktoré podmieňujú ľudskú existenciu a patria k prirodzeným právam človeka. Vlastníctvo je jednotný právny inštitút so zhodným obsahom a spôsobom ochrany bez ohľadu na to, kto je vlastníkom. Nedá sa teda diferencovať zvláštny druh vlastníctva (napr. štátne, družstevné, súkromné, osobné) s odlišnou úpravou. Hranice vlastníckeho práva môžu byť stanovené iba v prípade záujmu spoločnosti alebo ochrany práv druhých, a to zákonom. Vyvlastnenie je výnimočným opatrením a môže k nemu dôjsť jedine vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Nespornou zásadou vlastníckeho práva je aj ochrana dedenia Medzinárodná ochrana práva vlastniť majetok V európskom meradle je vlastnícke právo upravené v mnohých významných dokumentoch. Jedným z nich je Európsky dohovor o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len Dohovor ), pričom problematike vlastníckeho práva je venovaný článok 1 dodatkového protokolu, tzv. Protokol č. 1, ktorý bol prijatý 20. marca Podľa predmetného článku, každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikto nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva (ods. 1). Prechádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút (ods. 2). Z uvedeného vyplýva, že v prípade Doho- 20 PL. ÚS 37/1995. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. septembra ŠIMÍČEK V., LANGÁŠEK T., POSPÍŠIL I. a kol Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s str Visegrad journal on human rights

7 Ochrana práva vlastniť majetok v Slovenskej republike voru absentuje úprava inštitútu dedenia ako jedného zo spôsobov nadobúdania vlastníckeho práva. Článok 1 Protokolu č. 1 teda obsahuje 3 rôzne pravidlá: prvé pravidlo, zakotvené v prvej vete prvého odstavca majúce všeobecný charakter, vyhlasuje zásadu ochrany vlastníckeho práva; druhé, obsiahnuté v druhej vete tohto odstavca, hovorí o zbavení majetku a podriaďuje ich určitým podmienkam; tretie pravidlo, obsiahnuté v druhom odstavci, priznáva štátom mimo iného právo upraviť užívanie majetku v súlade s obecným záujmom. Tieto pravidlá sú však vzájomne prepojené. Druhé a tretie pravidlo sa vzťahuje na zvláštne prípady zásahov do vlastníckeho práva, a preto je nutné ich vykladať vo svetle zásady zakotvenej v pravidle prvom 22. Hlavnou a najdôležitejšou požiadavkou článku 1 Protokolu č. 1 je, aby každý zásah orgánu verejnej moci do pokojného užívania majetku bol v súlade so zákonom; druhá veta prvého odstavca dovoľuje zbavenia majetku iba za podmienok, ktoré stanoví zákon a druhý odstavec priznáva štátom právo upravovať užívanie majetku prijímaním zákonov 23. Citovaný článok Protokolu č. 1 zároveň, ukladá štátu, aby prijal opatrenia, ktoré sú potrebné k ochrane práva na pokojné užívanie majetku, a to aj v prípade sporu medzi jednotlivcami alebo súkromnými spoločnosťami. Štát má predovšetkým povinnosť zaistiť stranám také súdne konanie, ktoré bude vykazovať požadované procesné záruky tak, aby vnútroštátne súdy mohli rozhodnúť účinne a spravodlivo v rámci príslušných právnych predpisov 24. Čo sa týka práva štátu zasahovať do vlastníckeho práva, zásah musí nielen sledovať, fakticky i principiálne, legitímny cieľ vo všeobecnom záujme, ale zároveň musí existovať vzťah primeranosti medzi použitými prostriedkami a cieľom akéhokoľvek štátom prijatého opatrenia, vrátane opatrenia k úprave užívania majetku jednotlivcom. Táto požiadavka je vyjadrená pojmom spravodlivá rovnováha, ktorú je potrebné zachovávať medzi požiadavkami verejného záujmu spoločnosti a potrebami ochrany základných práv jednotlivca 25. Na medzinárodnej úrovni je ochrana vlastníctva zakotvená v článku 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá priznáva právo vlastniť majetok každému jednotlivcovi a viacerým osobám a zároveň zakazuje zbaviť vlastníka jeho majetku na základe svojvôle. Zhrnutie Cieľom predkladaného článku je analyzovať zakotvenie ochrany majetku a vlastníctva v ústavnoprávnej rovine, ako aj na úrovni medzinárodného práva verejného. V úvode autorka rozoberá podstatný vývoj inštitútu vlastníctva a jeho ekonomické a sociálne príčiny. Ďalšia časť článku je venovaná úprave ochrany majetku a vlastníckeho práva zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky. Článok pojednáva aj o ochrane majetku a o ochrane vlastníckeho práva, ktoré sú zakotvené v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú prednosť pred zákonom. Summary The aim of the presented article is to analyze an enactment of the proprietary rights and good title by the constitution and the international public law as well. In its introductory part the author analyzes the basic development of the proprietary institute and its economic and social reasons. The next part of the article deals with the adjustment of the protection of the good title and proprietary rights which are encored in the Slovak Republic Constitution. Besides that the article deals with the protection of the good title and proprietary rights concluded by the international agreements which are bound for the Slovak Republic and which have priority over the law. 22 Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č /97 zo dňa 19. júna Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č /01 zo dňa 31. júla Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č /00 zo dňa 4. februára Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č / 97 zo dňa 19. júna /1,

8 Visegrad journal on human rights Zoznam použitej literatúry: 1. ČIČ, M. a kol Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, s. 2. DRGONEC J Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zväzok 2. Bratislava: MANZ Bratislava, s. 3. DRGONEC J Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. 2. vydanie. Šamorín: HEUREKA, s. 4. KMEC J., KOSAŘ D., KRATOCHVÍL J., BOBEK M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, s. 5. PRÍBELSKÝ P Metamorfózy vlastníckeho práva v postmodernej dobe. In: Justičná revue, 2010, roč. 64, č ROUSSEAU J. J O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov/ Edícia svetových mysliteľov, s. 7. ŠIMÍČEK V., LANGÁŠEK T., POSPÍŠIL I. a kol Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., s. 8. SVÁK J., CIBULKA Ľ Ústavné právo Slovenskej republiky. Bratislava: EUROKÓDEX, s. 9. SVÁK J Ochrana ľudských práv. Žilina: Poradca podnikateľa, spol. s.r.o., s. 10. DRÁČOVÁ J Zákonné obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Dostupné na internete : odborny-clanok/zakonne-obmedzenia-vlastnickeho-prava-k-nehnutelnosti-1.aspx. 11. ÚS 198/95. Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 28. marca PL. ÚS 38/95. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. apríla PL. ÚS 37/1995. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. septembra PL ÚS 19/ Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. novembra Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č /97 zo dňa 19. júna Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č /00 zo dňa 4. februára Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č /01 zo dňa 31. júla JUDr. Júlia Ondrová, PhD. odborná asistentka Katedry ústavného práva Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Právnická fakulta 18 Visegrad journal on human rights