Stredisko pre štúdium práce a rodiny MEDZIGENERAČNÁ REPRODUKCIA CHUDOBY Sekundárne analýzy teoretických konceptov a empirických zdrojov Priebežná správa A u t o r s k ý k o l e k t í v: Bernardína Bodnárová Roman Džambazovič Daniel Gerbery Jarmila Filadelfiová Barbora Holubová Sylvia Porubänová Bratislava, júl 2005
Stredisko pre štúdium práce a rodiny Špitálska 6, 812 41 Bratislava Výskumná úloha: Medzigeneračná reprodukcia chudoby (sekundárne analýzy) Výskumná štúdia: Medzigeneračná reprodukcia chudoby (sekundárne analýzy teoretických konceptov a empirických zdrojov) Zadávateľ: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v rámci kontraktu na rok 2005 Riešitelia: Bernardína Bodnárová Roman Džambazovič Daniel Gerbery Jarmila Filadelfiová Barbora Holubová Sylvia Porubänová Technická spolupráca: Helena Podlesná Uloženie výstupu: Stredisko pre štúdium práce a rodiny, Bratislava Forma archivácie: printová a elektronická verzia Anotácia: Predkladaná výskumná správa predstavuje sumarizáciu teoretických prístupov a referenčných rámcov ku indikácii a skúmaniu medzigeneračnej reprodukcie chudoby, venuje sa sekundárnej analýze relevantných údajových zdrojov, identifikácii rizikových skupín a hlavných trendov vo vývoji chudoby. Stredisko pre štúdium práce a rodiny, Bratislava 2005 2
Obsah Predslov... 3 1. Chudoba: vybrané prístupy, koncepty a spôsoby merania... 4 1.1. Chápanie chudoby: prístupy a diskusia 1.2. Štatistiky o chudobe: chudoba z perspektívy štatistiky 1.2.1. Obnovený záujem o štatistiky chudoby 1.2.2. Štatistiky nezamestnanosti a štatistiky chudoby 1.2.3. Meranie absolútnej a relatívnej chudoby 1.2.4 štatistické nástroje používané pri meraní chudoby 1.2.5. Spôsoby využitia štatistík o chudobe 1.2.6. Výber z diskusie na 6. Stretnutí expertnej skupiny o štatistikách chudoby (Rio de Janeiro, 2003) 1.2.7. Stratégie zamerané na posilnenie informácií o chudobe 2. Kvantitatívny obraz empirického výskytu chudoby v SR... 26 2.1. Chudoba v deväťdesiatych rokoch 2.2. Aktuálny rozsah chudoby na Slovensku 3. Typy a aspekty chudoby relevantné k jej reprodukcii... 34 3.1. Dlohodobá chudoba 3.1.1. Prehľad zahraničných prístupov a skúseností 3.1.2. Náčrt výskytu dlhodobej chudoby v SR 3.2. Detská chudoba 3.2.1. Prehľad zahraničných prístupov a skúseností 3.2.2. Príčiny detskej chudoby 4. Analýza teoretických referenčných rámcov skúmania medzigeneračného prenosu chudoby... 47 4.1. Rozhodujúce faktory pri medzigeneračnom prenose chudoby 4.2. Sociálne siete a väzby 4.3. Ďalšie výskumy v oblasti ľudského, rodinného a sociálneho kapitálu 4.4. Priestorová dimenzia chudoby: lokalita a susedstvo 4.5. Kultúra chudoby 4.5.1. Kultúra chudoby a underclass: definície 4.5.2. Kultúra chudoby: otázky o zmysle a možnostiach empirického merania v SR 4.6. Medzigeneračná solidarita 4.7. Sociálna mobilita 5. Empirické analýzy relevantné k reprodukcii chudoby... 75 5.1. Kvalitatívne výskumy 5.2. Kvantitatívne výskumy 6. Zhrnutie a odporúčania pre výskum... 97 Literatúra... 99 Príloha 1: Počty poberateľov dávky v hmotnej núdzi: vývoj a štruktúra podľa zloženia rodiny Príloha 2: Vybrané demografické ukazovatele v regionálnom porovnaní Príloha 3: Vybrané demografické ukazovatele 3
PREDSLOV Problematika boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, resp. predchádzanie chudobe je v súčasnosti jedným z nosných smerov sociálnej politiky mnohých krajín. Otázkami chudoby sa zaoberá aj akademická sféra, a tá sa v tejto súvislosti snaží o identifikáciu ohrozených skupín, poznávanie mechanizmov a procesov, ktoré vedú k chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Novšie výskumy sa zameriavajú aj na medzigeneračný prenos chudoby. V rámci realizovanej výskumnej úlohy sa bude primárna pozornosť venovať sledovaniu tých skutočností, ktoré vedú (podporujú/bránia, uľahčujú/sťažujú) k reprodukcii chudoby z jednej generácie na druhú. Takýto predmet výskumu má význam nie len z hľadiska skladania teoretickej mozaiky, ale aj z hľadiska efektívneho nasmerovania programov boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Predkladaná priebežná správa je založená na sekundárnych analýzach - poskytuje prehľad relevantných výskumných konceptov i dostupných výsledkov výskumov. Štúdia je rozdelená do piatich relatívne samostatných častí. Prvá časť prezentuje niektoré konceptuálne otázky, ktoré sú častým obsahom diskusií zameraných na špecifikáciu chápania chudoby, ako aj prehľad štatistických a výskumných nástrojov na jej zachytenie. Druhá časť predstavuje základné empirické dáta o výskyte chudoby v SR, pričom sa zároveň usiluje zhrnúť charakteristiky skupín najviac ohrozených chudobou a sociálnym vylúčením. Tretia časť sa venuje bližšie tým druhom a súvislostiam chudoby, ktoré sú významné z hľadiska hlavného cieľa výskumnej úlohy, t.j. vo vzťahu k medzigeneračnej reprodukcii chudoby. Štvrtá subkapitola je zameraná na teoretické a praktické prístupy k sledovaniu prenosu chudoby z generácie na generáciu. Poskytuje prehľad vybraných výsledkov výskumov realizovaných v SR a v zahraničí, ktoré pokrývajú aspoň niektorý z aspektov celkového problému reprodukcie chudoby. Záver sumarizuje hlavné zistenia sekundárnych analýz a predstavuje výskumné otázky pre ďalšiu etapu riešenia úlohy. Prílohy k priebežnej správe obsahujú regionálne prehľady vybraných demografických ukazovateľov a grafické spracovanie vývoja počtu poberateľov dávky v hmotnej núdzi v SR a ich štruktúry. 4
1. CHUDOBA: VYBRANÉ PRÍSTUPY, KONCEPTY A SPÔSOBY MERANIA 1.1. CHÁPANIE CHUDOBY: PRÍSTUPY A DISKUSIA Chudoba patrí medzi pojmy, ktoré sú do značnej miery kontroverzné v teórii i v praktickej politike. Ide o tému, ktorá je plná ideologických obsahov a ktorá býva častým predmetom sporov medzi politickými aktérmi. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že sociálne uznanie chudoby končí pri vymedzení rozdeľovania dávok, ako aj pri definovaní nákladov určených na financovanie politiky tohto druhu. Široká diskusia o konceptualizácii pojmu chudoba prebieha aj v odbornej literatúre. Ako konštatuje David Piachaud a Holly Sutherland: definícia chudoby je objektom širokej, a občas aj užitočnej diskusie (Piachaud - Sutherland 2000, s. 2). Takýto stav neprekvapuje, nakoľko chudoba je koncept, ktorý obsahuje tak špecifikáciu empirickej podmienky, ako aj hodnotové stanovisko o stave sveta (Travers Riachardson 1993). Viaceré z definícií sa usilujú vyjadriť obidva tieto aspekty. Takou je napr. definícia Bruce Bradburyho: Jednotlivec sa charakterizuje ako chudobný, ak má neprijateľne nízky životný štandard (Bradbury 2003, s. 1). To, či je niečo prijateľné alebo nie, je z pohľadu jednotlivca etický a z pohľadu spoločnosti politický úsudok či mienka. Zmyslom definície chudoby je poskytnúť analytický nástroj na podporu lepšieho uvedomenia a diskusie o teoretických a praktických otázkach, ktoré sa viažu s meraním chudoby a s politickými stratégiami zameranými na tento problém. Odborná diskusia o meraní chudoby sa teda najčastejšie dotýka dvoch základných aspektov: stupňa prijateľnosti a definície životného štandardu. Čo sa týka definície životného štandardu, z analýzy literatúry o chudobe vyplýva, že sa uplatňujú dva základné koncepty: jednodimenzionálny a mnohodimenzionálny. Jednodimenzionálny koncept životného štandardu: K takémuto chápaniu sa prikláňa väčšina ekonómov. Spočíva na úvahe, že ľudia majú nižší alebo vyšší životný štandard a dá sa povedať, že životný štandard jedného jednotlivca je vyšší než životný štandard iného. Štatistika tiež vo veľkej väčšine výpočtov využíva jednoduchší jednodimenzionálny koncept, ktorý vychádza zo stupňa prístupu k ekonomickým zdrojom: ľudia sú chudobní, ak je ich úroveň prístupu k ekonomickým zdrojom (v porovnaní s ich potrebami) hodnotená ako obzvlášť nízka. V tomto jednoduchom rámci predstavujú ekonomické zdroje kľúčový vstup a zdroje vztiahnuté k potrebám sa používajú ako súhrnná miera životného štandardu jednotlivca či domácnosti. 5
Mnohodimenzionálny koncept životného štandardu: Sociálni vedci, ale aj niektorí významní ekonómovia vnímajú životný štandard skôr ako mnohotvárny, mnohorozmerný spôsob života a chudobu potom vnímajú ako znevýhodnenie na mnohých dimenziách. Niektorí výskumníci považujú jednodimenzionálny rámec za neúplný, ktorý nezodpovedá teoretickému súhrnu mnohotvárnej skutočnosti: Napr. Stein Ringen popisuje príjem ako nepriamy indikátor chudoby, ako priame indikátory ponúka podrobnú empirickú evidenciu o štruktúre spotreby a o tom, ako ľudia žijú (Ringen 1987). Podobný mnohodimenzionálny prístup k meraniu chudoby popísal aj Anthony Atkinson v roku 1987, ktorý ho založil na spotrebných cieľoch vo vzťahu k veľkému počtu špecifických tovarov (Atkinson 1987). Mnohodimenzionálny prístup prezentoval aj Amartya Sen, ktorý tvrdí, že zatiaľ čo príjem alebo všeobecnejšie ekonomické zdroje sa môžu využiť na získanie tovarov, životný štandard by sa mal posudzovať podľa schopností, ktoré treba získať pre využitie týchto tovarov. A to závisí tak na tovaroch, ako aj na osobnom, sociálnom a fyzickom prostredí (Sen 1985). Prístup Amartya Sena výrazne ovplyvnil definíciu chudoby, ktorá bola prijatá v roku 1995 na Kodaňskej svetovej konferencii o sociálnom rozvoji (OSN): Chudoba má rôznorodé prejavy, vrátane nedostatku príjmu a produktívnych zdrojov postačujúcich na zabezpečenie trvalo udržateľného živobytia; hladu a podvýživy; choroby; obmedzeného alebo žiadneho prístupu k vzdelaniu a ďalším základným službám; rastúcej úmrtnosti a chorobnosti; bezdomovstva a neadekvátneho bývania; nezdravého životného prostredia; a sociálnej diskriminácie a vylúčenia.... Absolútna chudoba je stav, ktorý sa vyznačuje výraznou depriváciou základných ľudských potrieb, vrátane jedla, bezpečnej pitnej vody, hygienických zariadení, zdravia, bývania, vzdelania a informácií. To závisí nie len od príjmu, ale aj prístupu k sociálnym službám. Podľa viacerých autorov sa z hľadiska jednodimenzionálneho konceptu chudoby dá na mnohé z vymenovaných prejavov chudoby nazerať ako na príčiny, dôsledky alebo empirické indikátory chudoby. V tomto zmysle je väčšina rozdielov (ale nie všetky) medzi jedno a mnohodimenzionálnym modelom chudoby jednoducho otázka terminológie. Mnohé faktory, ktoré sú obsiahnuté v mnohodimenzionálnom modeli, sa v jednodimenzionálnom chápu ako dôsledky alebo príčiny chudoby (Bredbury 2003). Rozdielny prístup má však výrazný dopad na politickú odpoveď na chudobu: mnohodimenzionálny prístup zdôrazňuje aj mnohorozmernú politickú odpoveď vrátane 6
širokej škály politík podpory príjmu, zdravia, bývania, sociálnej diskriminácie a podobne. Znamená tiež, že realizácia riešení v jednej oblasti (napr. podpora príjmu) nebude postačovať na vyrovnanie deficitov v iných oblastiach (napr. nedostatočný prístup k zdravotným službám). Pre multidimenzionálny prístup je situácia vhodná tam, kde je slabo rozvinutý trh (napr. chudobní sa nemôžu dostať k zdravotným službám, aj keby mali peniaze) alebo ak sa preferencie politikov vo vzťahu k ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, líšia (uplatňovanie tzv. princípu zásluhovosti). Zhrnutie hlavných problémových okruhov diskusií o chudobe Prvý problém sa týka merania chudoby Najbežnejším spôsobom merania úrovne chudoby je prijatie hranice chudoby. Takáto analytická možnosť reaguje na potrebu robiť mnohostranné komparácie. Hranica chudoby sa obyčajne definuje ako absolútna alebo relatívna (napr. Mingione 1999 a veľa ďalších, bližšie pozri časť Štatistiky chudoby) a môžu sa definovať na národnej alebo nadnárodnej úrovni. V prípade nadnárodných vymedzení hraníc chudoby sa zohľadňujú rozdiely v životných nákladoch medzi rôznymi regiónmi alebo oblasťami. Najčastejšie sa hranica chudoby vymedzuje cez príjem na člena rodiny alebo príjem domácnosti. Príjem domácnosti sa môže vyjadriť ako: y = M + S + P kde: M = trhový príjem (plat, úroky, výnosy, podiely,...) S = sociálne transféry/prevody očistené od dane z príjmu (sociálna pomoc a sociálne poistenie, zníženie dane z príjmu/odpisy z dane a príspevky sociálneho zabezpečenia) P = súkromné transféry medzi domácnosťami (napr. podpora detí) Trhový príjem sa potom môže vyjadriť ako: M = Σ n i w i h i + K kde: n = počet ekonomicky aktívnych dospelých členov domácnosti (ktorí sú na trhu práce) w = ich hodinová mzda h = ich počet pracovných hodín K = ďalšie zdroje príjmu, ktoré sa odvíjajú od kapitálu, ktorý domácnosť vlastní Hoci môžu byť hranice chudoby veľmi užitočné pre regionálne a medzinárodné porovnania, sú veľmi kontroverzné. Jedným z problémov je, že nie sú schopné pokryť nepeňažné formy príjmu a prístup k službám, ktoré sú veľmi dôležité pre stratégie prežitia znevýhodnených sociálnych skupín. Iný spôsob chápania chudoby sa odvíja od idey mnohonásobných dimenzií chudoby Takýto prístup spočíva na predpoklade, že chápanie chudoby sa nemôže obmedzovať len na hranice chudoby, ale cieľom by malo byť jej pochopenie v širšej perspektíve. Za týmto konceptom chudoby stojí idea, že chudoba sa nemôže definovať výlučne vo vzťahu 7
k materiálnej potrebe /nedostatku na prežitie. Ale mala by zohľadniť aj jednotlivcov, ktorí síce žijú z príjmu presahujúceho životné minimum, ale nemajú prístup k najdôležitejším výhodám či výdobytkom spoločnosti, ako napr. vzdelanie, základný systém sociálneho zabezpečenia alebo/a zdravotná, kultúrna alebo sociálna integrácia. Výhodou idey mnohonásobných dimenzií je, že umožňuje integrovať otázku o regionálnych rozdieloch v prístupe k verejným službám, ktorá je obzvlášť dôležitá v súvislosti s marginalizovanými oblasťami. Aj keď táto idea nie je z diskusií o hraniach chudoby úplne vylúčená, jej integrovanie je však skôr iba v rovine cieľa, nakoľko je ťažké začleniť túto dimenziu do porovnaní založených na kvantitatívnom prístupe. Ďalšou výhodou je, že takéto chápanie umožňuje zahrnúť medzi chudobné aj rodiny, ktoré môžu síce žiť nad hranicou prežitia (hranicou chudoby), ale mohli by žiť v situácii extrémneho ohrozenia, keď sa vyskytnú negatívne udalosti (také ako nezamestnanosť, choroby a podobne). Tretí spôsob, ako sa analyticky zaoberať chudobou, je založený na idei aktív (vkladov, predpokladov v zmysle sociálneho kapitálu) Ide o veľmi zaujímavú ideu, ktorú ako prvá prezentovala Carolin Moser (Moser 1998). Tvrdí, že rodiny žijúce v najhorších sociálnych podmienkach sa obyčajne definujú cez položky, ktoré nemajú, a nie cez aktíva, ktorými v skutočnosti disponujú (fyzický, ľudský a sociálny kapitál). Podľa tohto prístupu by sa malo skúmanie chudoby zameriavať na analýzu aktív, ktoré majú rodiny alebo komunity k dispozícii, a na situácie, ktoré môžu viesť k sociálnej zraniteľnosti a sú spôsobené oslabeným či zlým spôsobom nakladania či zaobchádzania s týmito aktívami. V tomto zmysle sa sociálna zraniteľnosť definuje ako situácia, pre ktorú je charakteristická veľká náchylnosť na pokles sociálnej mobility (Torres a kol. 2004, s. 3). Vhodná stratégia na prekonanie lokálnej situácie chudoby by potom mohla spočívať v uľahčení využitia aktív, ktorými daná populácia disponuje. Vzťah medzi aktívami a zraniteľnosťou rodiny je sprostredkovaný cez štruktúru príležitostí, ktorá je dostupná v danej lokalite (úloha trhu, štátu a komunity). Aj relatívne chudobná oblasť môže mať napr. dôležité formy prístupu k lokálnemu trhu práce, čím sa v dlhodobej perspektíve zvyšujú šance miestnej populácie na sociálnu mobilitu. A v tomto istom zmysle sa, naopak, môže komunita špecializovaná napr. na manuálnych robotníkov stať zraniteľnejšou za situácie technologickej zmeny alebo pri procese deindustrializácie, ktorý znehodnotí jej špecifické zručnosti (ľudský kapitál ako aktívum), stanú sa zbytočné. Zástancovia takéhoto prístupu teda zraniteľnosť chápu ako dynamickú kategóriu, ktorá sa radí k ťažkostiam, aké môžu vykazovať sociálne skupiny počas procesu prispôsobovania sa zmenám vonkajšieho charakteru (z vonkajšieho prostredia), t.j. zmeny na trhu práce a/alebo vo verejnej politike Do sledovania chudoby, ale najmä reprodukcie chudoby, by mali byť zaradené aj ďalšie dva elementy: segregácia bývania a sociálne siete v danej komunite (pozri samostatnú časť Priestorová dimenzia chudoby). 8
1.2. ŠTATISTIKY O CHUDOBE: CHUDOBA Z PERSPEKTÍVY ŠTATISTIKY 1.2.1. Obnovený záujem o štatistiky chudoby Chudoba je trvalo prítomná v celej histórii ľudstva, ale v priebehu času sa menilo jej vnímanie. Väčšina ľudí v tradičných spoločnostiach bola chudobná a považovalo sa to za prirodzené a nevyhnutné. Súčasné chápanie je založené na tom, že podmienky života v chudobe sú neprijateľné a preto treba hľadať cesty a spôsoby, ako ju odstrániť. Pri presadzovaní takejto zmeny pohľadu sa uvádzalo množstvo príčin, z ktorých sú najvýznamnejšie tri: Etické alebo morálne hľadisko: názor, že všetky ľudské bytosti sú si rovné a mali by mať oprávnenie nie len na občianske a politické práva, ale aj na sociálne práva (právo na jedlo, bývanie, vzdelanie a osobnú bezpečnosť). Tento názor získal zvýšenú podporu pred dvomi storočiami a je stále dosť intenzívny Praktické hľadisko: chudoba, najmä keď sa viaže s vojnou alebo ekonomickými ťažkosťami, vedie k sociálnym nepokojom, redukuje hodnotu miezd a tovarov, vedie k národnej a medzinárodnej migrácii a ohrozeniu životného štýlu tých, ktorí sú na tom lepšie Teoretické hľadisko: v minulosti viedol proces industrializácie, rozvoja vied a technológií a rozšírenie vzdelania k všeobecnému presvedčeniu, že problémy chudoby a deprivácie zaniknú - či už vďaka rozšíreniu súkromného podnikania alebo prostredníctvom zámerných a racionálnych aktivít národných vlád a medzinárodných organizácií (ako hovorí Simon Schwartzman, malthusov pesimizmus bol prekrytý obrazom slobodného Prométea a bezhraničného rozširovania bohatstva a blahobytu). Takýto obraz prevážil tak v kapitalistických, ako aj v socialistických krajinách a prijali ho aj rozvojové krajiny vo svojom nasadení za politickú nezávislosť a sociálno-ekonomický rozvoj. 1.2.2. Štatistiky nezamestnanosti a štatistiky chudoby V novodobej histórii štatistických zisťovaní sú staršie štatistiky nezamestnanosti, ktoré sa štandardizovali skôr ako štatistiky chudoby a sledovali sa bez previazania na chudobu. Z teoretického hľadiska - ak jednotlivec nemá zamestnanie ale chcel by, nie je chudobný, ale nezamestnaný. Ekonomické výkyvy viedli k vzniku nezamestnanosti ekonomická kríza v 30. rokoch minulého storočia vytvorila milióny nezamestnaných (v USA i Európe). Nezamestnanosť sa, na rozdiel od chudoby, vnímala ako vedľajší produkt modernej 9
industriálnej ekonomiky, pre ktorej odstránenie (prípadne kompenzáciu jej dôsledkov) sa musia vytvoriť nejaké mechanizmy. Išlo o pohľad, že v modernej ekonomike by v princípe mohol mať prácu každý a podporná aktivita je potrebná vtedy, ak sa tak nestane. V období po roku 1929 vytvorila politika zameraná na redukciu ekonomických výkyvov a politika kompenzácie nezamestnanosti medzníky sociálno-štátneho kapitalizmu (Welfare State Capitalism). Preto sa postupne začala rozvíjať metodológia merania nezamestnanosti. Vychádzalo sa z toho, že nezamestnanosť sa musí merať a za týmto účelom boli navrhnuté vhodné štatistiky, ktoré sa ale nemali zmiešavať či zamieňať s chudobou. Byť nezamestnaný tento znak sa spájal len s priemyselnými robotníkmi, nie s ľuďmi, ktorí boli mimo produktívneho systému (ženy v domácnosti, starší ľudia, žobráci, lumpenproletariát a pod.). Aktuálna štandardizovaná definícia nezamestnanosti bola prijatá a implementovaná Medzinárodnou organizáciou práce (MOP). Podľa nej je nezamestnaný ten, kto je bez zamestnania, ale aktívne si ho hľadá, alebo ten, kto žije z dávky v nezamestnanosti. Teda ak jednotlivec nehľadá prácu, ak žije zo sociálnej podpory, ak žije z darov svojej rodiny, ak žobre na ulici, nie je nezamestnaný, ale jednoducho nepatrí do ekonomicky aktívnej populácie. Štatistiky nezamestnanosti sa stali výborným nástrojom merania krátkodobých výkyvov ekonomickej aktivity a slúžia pre rozvoj politík kompenzácií v nezamestnanosti a zabezpečovacích sietí. Široké využívanie podobnej metodológie umožňuje zmysluplné medzinárodné porovnania. A štatistiky chudoby? O predpoklade samohybného ekonomického rozvoja, ktorý by mal každému jednotlivcovi poskytnúť adekvátne zamestnanie, sa však začínajú v priemyselne rozvinutých krajinách vynárať pochybnosti. Navyše, v rozvíjajúcich sa a rozvojových krajinách takýto predpoklad nikdy reálne neexistoval - väčšina populácie tu bola a stále je mimo hlavného prúdu výroby a bez prístupu k základným tovarom a službám. Rastúce uvedomenie a záujem o problémy chudoby, ktorý bol za posledné roky vyjadrený na viacerých svetových konferenciách, ako aj narastajúci výskyt rôznych otázok chudoby v agende národných vlád a medzinárodných organizácií, viedol k obnoveniu záujmu o meranie a pochopenie reálií chudoby v jej rôznych prejavoch. Je to prvý a nevyhnutný krok k vyvinutiu politík na odstránenie chudoby alebo aspoň na riešenie jej najvyhranenejších dôsledkov. Meranie chudoby a jej štandardizácia je dôležitá tiež pre sledovanie jej priebehu a vývoja. 10
1.2.3. Meranie absolútnej a relatívnej chudoby V súvislosti s problémom merania chudoby sa opakujú viaceré otázky: Čo je chudoba? Kto ju definuje? Do akej miery je rozvoj štandardných systémov štatistík chudoby ovplyvnený agendou vlád či politických a náboženských skupín a združení? Ako existencia takýchto dát ovplyvňuje verejnú mienku a politiku? (Schwartzman 2003, s. 2) Tak ako u všetkých hlavných štatistických konštruktov, ani definícia chudoby a z nej odvodené meranie nie je len technickou záležitosťou, ale na jej konečnú podobu vplýva súhrn sociálnych záujmov, požiadaviek vlády, výsledky výskumov ekonómov a sociálnych vedcov a technické expertízy profesionálnych štatistikov. V súčasnosti štatistické úrady a výskumníci na celom svete využívajú dva veľmi široké koncepty chudoby, ktoré reagujú na rôzne záujmy: Absolútna chudoba: chápe sa ako minimálny súbor zdrojov, ktoré potrebuje jednotlivec na prežitie. Absolútna chudoba je otázka akútnej deprivácie, hladu, predčasného úmrtia a utrpenia. V praxi môže byť ťažké merať ju konzistentným spôsobom, ale je zhoda v tom, že je to netolerovateľná situácia vyžadujúca urýchlenú aktivitu na nápravu. Relatívna chudoba: v nej ide o meranie zdrojov a životných podmienok časti populácie vo vzťahu k ostatným. Meranie relatívnej chudoby je viac otázkou sociálnej spravodlivosti a je previazaná s rozvojom politík zameraných na znižovanie sociálnych nerovností a vytváranie mechanizmov vyrovnávania najextrémnejších rozdielov v bohatstve, životných podmienkach a príležitostiach. Zjednodušene sa dá povedať, že meranie absolútnej chudoby je typické pre rozvojové krajiny, zatiaľ čo meranie relatívnej chudoby je typickejšie v rozvinutejších krajinách. Tieto dve veľmi široké definície chudoby vedú k odlišným prístupom k ich meraniu, ktoré prijímajú jednotlivé národné štatistické úrady. Prevažuje prax merať úroveň chudoby domácností či už cenzových alebo bytových. Meranie absolútnej chudoby V zásade sa môže merať vo vzťahu k základným potrebám, ktoré musí jednotlivec uspokojiť, aby prežil - primerane modernej spoločnosti. V závislosti od dostupných dát sa uspokojenie základných potrieb môže merať priamo (cez antropometrické a medicínske merania fyzickej kondície obyvateľov) alebo nepriamo (cez skúmanie spotrebných vzorov obyvateľov alebo cez skúmanie úrovne príjmu obyvateľov). Ideálne je, ak sa využívajú všetky tri druhy informácií. 11
Použitie výrazu primerane a moderná spoločnosť v definícii absolútnej chudoby naznačuje, že je veľmi ťažké (ak nie nemožné) definovať absolútnu chudobu objektívne, t.j. bez použitia hodnotových súdov a prvkov komparácie. Jeden z možných prístupov, ktorý využívajú niektoré krajiny, spočíva v kalkulácii minimálneho príjmu kalórií a proteínov, ktoré potrebuje jednotlivec na prežitie, a takéto meranie sa používa ako základný kameň merania absolútnej chudoby. V súvislosti s takýmto prístupom sa objavuje celý rad technických problémov: ako definovať biologické minimum, jeho rôznorodosť podľa veku, pohlavia, ročného obdobia, klímy, stavby tela a aktivity danej osoby, otázka rovnocennosti medzi rôznymi typmi a rôznym množstvom jedla a výživy, problémy spojené s nevyváženosťou stravovania, ako aj potreba pridať niekoľko ďalších základných potrieb, ktoré nesúvisia so stravou ako bývanie a odev (s rovnakým problémom rôznorodosti a rovnocennosti). Prežitie primerané modernej spoločnosti si, samozrejme, žiada viac než púhe fyzické prežitie. Malo by okrem iného zahŕňať napr. zdroje na dosiahnutie zdravotnej a lekárskej starostlivosti, dopravy, vzdelania, prístupu k informáciám a sociálne prijateľného ošatenia a životných podmienok. Ak sa zavedú tieto ďalšie elementy, názor na to, čo je minimum sa stáva záležitosťou hodnôt, preferencií a porovnávania, čím absolútne meranie prechádza do relatívneho merania. Meranie absolútnej chudoby čelí typickým problémom. Prvým je potreba previesť položky, ktoré vstupujú do minimálneho koša základných tovarov a služieb (bez ohľadu na ich definíciu), na všeobecného menovateľa obyčajne peňažnú hodnotu. Môže to byť smelá úloha, vzhľadom na sezónne, regionálne a kultúrne rozdiely v spotrebných vzoroch a cenách. Aby sa to dalo urobiť, je nevyhnutné mať k dispozícii údaje o spotrebných vzoroch, rodinných účtoch a cenách, ktoré často poskytujú nezávislé prieskumy. Porovnávanie regiónov a aj porovnávanie v čase si vyžaduje úpravy a kompenzáciu inflácie a zmien v kvalite spotrebných tovarov a vytvorenie paritných štandardov kúpnej sily. Druhým problémom je započítanie nepeňažného príjmu a požitkov, ktoré pochádzajú z pestovania pre vlastnú potrebu, osobných služieb a presunov medzi členmi širšej rodiny a dávky poskytované štátom alebo obcou. Veľa konceptov domácnosti, rodiny alebo bytovej domácnosti vykazuje významné kultúrne, lokálne a historické odlišnosti a vyžaduje si pozornú analýzu. Je tiež dôležité zobrať do úvahy existenciu aktív vo vzťahu k aktuálnemu peňažnému a nepeňažnému príjmu. Čím je u chudobnejších spoločností a komunít širšia dôvera v rôzne druhy nepeňažných zdrojov, tým je ťažšie previesť tieto zdroje na nejaké zdôvodniteľné ceny. Vhodné postupy merania alebo odhadu nepeňažných príjmov predstavujú podstatnú zložku všetkých pokusov o meranie chudoby. 12
Konečným výsledkom týchto procesov je identifikácia jedného alebo viacerých prahov chudoby a stanovenie množstva ľudí pod týmito hodnotami. V niektorých prípadoch je nevyhnutné určiť hodnotu pre chudobu a pre biedu a neskôr ich vzťahovať k osobám a domácnostiam, ktoré sú pod minimálnou hranicou prežitia. Je tiež možné merať priepasť chudoby ako ďaleko je určitá populácia od definovaného minima, či patrí pod alebo nad túto hranicu. Kvôli veľkému počtu predpokladov, ktoré vstupujú do každého kroku celkového procesu štatistického postupu, konečné čísla sú do určitej miery ľubovoľné a mali by sa pozorne konfrontovať s inými dostupnými informáciami a zdravým rozumom a sociálnymi očakávaniami. Meranie relatívnej chudoby Rozporuplná podstata čísiel o chudobe je jasnejšia, keď sa prechádza k meraniu relatívnej chudoby. Je možné definovať rôzne, viac alebo menej ľubovoľné hranice chudoby: zárobok pod stanoveným percentom národného alebo regionálneho príjmu alebo zárobok, ktorý sa zaradil v určenej vzdialenosti pod národným priemerom, alebo prístup k stanovenému košu tovarov a služieb. Príklady: - EUROSTAT (Európsky štatistický úrad): Indikátory chudoby Eurostatu treba vidieť ako časť prvého súboru 18 indikátorov, ktoré boli prijaté na Laekenskej Rade EÚ v decembri 2001. Nadväzujú na oficiálnu definíciu chudoby, ktorá bola prijatá v roku 1984 na Rade EÚ v Dubline: Chudobní sú tí jednotlivci, rodiny alebo skupiny jednotlivcov, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú natoľko obmedzené, že ich vylučujú z minimálne prijateľného spôsobu života členského štátu EÚ, ku ktorému patria. Takáto definícia, hoci nie je podrobnejšie operacionalizovaná, jasne naznačuje na multidimenzionálny, dynamický a relatívny prístup. V prípade, ak indikátory chudoby zodpovedajú hodnote normálneho rozloženia, bol za základ relatívnej hranice chudoby vybraný medián okrem iného aj kvôli tomu, že je najstabilnejším ukazovateľom normálneho rozloženia. Aj keď by malo byť za premennú, na základe ktorej sa definuje hranica chudoby, vybrané bohatstvo alebo spotreba, v konštrukcii Eurostatu to je príjem. Relatívna hranica chudoby (mediánový príjem) sa používa spolu s ďalšími Leakenskými indikátormi peňažnej chudoby, ako napr. odhad trvania chudoby (miera trvania ohrozenia chudobou), vyhranenosť / hĺbka chudoby (priepasť rizika chudoby), rozdelenie príjmu v rámci obyvateľov mimo chudoby (Gini koeficient index podielu 80/20 príjmového kvintilu), ako aj nový návrh na špecifický indikátor, ktorý sa týka rizika chudoby u pracujúcich jednotlivcov. - ECLAC (Ekonomická komisia pre Latinskú Ameriku a Karibik): ECLAC používa hranicu relatívnej chudoby založenú na príjmovom rozložení. Zistilo sa, že rozdiely medzi krajinami Latinskej Ameriky sú podľa relatívnej hranice chudoby významne menšie, ako podľa absolútnej hranice chudoby. - Príklad z Kanady: Kanada založila svoju hranicu relatívnej chudoby na údajoch zo skúmania nízkopríjmových domácností (LICO Low Income Cut-Offs), ktoré sa realizuje od konca 60. rokov. Zisťovanie robí Štatistický úrad Kanady viac ako 30 rokov za účelom stanovenia výskytu nízkeho príjmu za rôzne sociálno-ekonomické skupiny. Často je kritizované za to, že má príliš zložitú metodológiu, ktorú je ťažko pochopiť, a tiež za to, že neposkytuje vhodnú bázu pre porovnanie provincií, pretože sa ráta na národnej úrovni a nedá sa poriadne prispôsobiť regionálnym odchýlkam v priestorovom rozložení populácie. 13
Meranie príčin a súvislosti chudoby Meranie chudoby je iba prvým priblížením k problému sociálnej a ekonomickej deprivácie. Chudoba môže byť zapríčinená rôznymi faktormi a podmienkami a môže mať veľmi rôznu podstatu a charakteristiky. Veľmi často je v záujme politikov identifikovať skupiny a regióny, ktoré sú obzvlášť zasiahnuté depriváciou a vyžadujú verejnú aktivitu také ohrozené skupiny ako detí, starší ľudia, ženy, rasové, etnické alebo jazykové menšiny. Ak zámerom nie je identifikovať skupiny v núdzi, ale lepšie pochopiť príčiny ich stavu, vtedy je nevyhnutné skúmať možné determinanty takýchto podmienok. Vidiecka chudoba v tradičných ekonomikách sa veľmi odlišuje od mestskej chudoby vo veľkomestách a každá z nich si vyžaduje veľmi rozdielne politiky. Štatistickými prostriedkami sa dajú merať a triediť rôzne determinanty a súvislosti chudoby - chudoba previazaná s demografickými podmienkami (ako veľkosť rodiny), chudoba vytváraná nezamestnanosťou, zapríčinená nízkou kvalitou práce, nedostatkom vzdelania, sociálnou diskrimináciou, klimatickými zmenami, prírodnými katastrofami a podobne. 1.2.4 Štatistické nástroje používané pri meraní chudoby Postupy, ktoré sa používajú na meranie chudoby, môžu byť veľmi zložité a môžu si vyžadovať dátové súbory, ktoré sa objavujú častejšie v bohatších krajinách, kde je problém chudoby menej vyhranený, než v chudobnejších, kde je problém významnejší. V rôznych krajinách sa na meranie chudoby využívajú nasledovné štatistické nástroje: Prieskumy stravovacích zvyklostí obyvateľstva, nutričného obsahu rôznych typov jedál a ich vzťahu so zdravotnými indikátormi: Tento typ výskumov obyčajne nie je súčasťou práce štatistických úradov, ale tvorí základ pre meranie základných potrieb. /Na Slovensku sa takéto prieskumy nerealizujú./ Prieskumy rodinných účtov: Tieto prieskumy spravidla realizujú štatistické úrady s istou pravidelnosťou na zistenie spotrebného koša rôznych sociálnych skupín, na základe ktorých sa počíta pre rôzne skupiny index životných nákladov. Prieskumy poskytujú informácie o zdrojoch vynakladaných na získanie základných tovarov (jedlo, bývanie, domácnosť), prípadne o prístupe obyvateľov k nepeňažným službám a peňažným transférom (dary, pomoc rodiny). /ŠÚ SR realizuje toto zisťovanie už dlhodobo, v súčasnosti sa mení jeho metodológia. Treba poznamenať, že údaje sa pravidelne nevyhodnocujú nijakou výskumnou organizáciou za účelom analýz spotrebných košov rôznych skupín domácností./ 14
Prieskumy domácností: Mnohé krajiny robia pravidelne (každý rok alebo vo väčšom intervale) prieskumy domácností, ktoré pokrývajú také aspekty, ako podmienky bývania, prácu a zamestnanie, vzdelanie, príjem a pod. Tieto prieskumy sú podrobnejšie a širšie zamerané ako kontinuálne prieskumy zamestnanosti a spotrebných cien a tiež pokrývajú v širšom rozsahu jednotlivé skupiny a regióny v danej krajine. Prieskumy domácností sú základným nástrojom na sledovanie životných podmienok obyvateľov, ich príjmu a zamestnania. Majú však svoje obmedzenia: obyčajne nie sú reprezentatívne za malé regióny alebo malé skupiny populácie, nemôžu sa robiť príliš často. Mali by sa preto kombinovať s informáciami o rodinných účtoch, výdavkoch a cenách, ako aj s empirickými výskumami zameranými na špecifický problém či skupinu. /Z prieskumov ŠÚ SR by sa sem dal zaradiť Mikrocenzus (realizovaný v päťročných cykloch), ktorý však pokrýva len príjmovú situáciu domácností, a potom zisťovanie EÚ-SILC, z ktorého budú údaje dostupné až na budúci rok./ Kontinuálne prieskumy zamestnanosti a spotrebných cien: Obyčajne ide o dobre zamerané mesačné prieskumy, ktoré sledujú krátkodobé výkyvy v zamestnanosti a cenách. Ak sa kombinujú s informáciami z iných prieskumov, môžu tiež poskytovať informácie o zmenách v podmienkach chudoby v populácii. /Na Slovensku sa realizujú, no bolo by potrebné systematicky analyzovať súbory dát vo vzťahu k chudobe./ Prieskumy životných podmienok: Táto metodológia sa uplatnila v niektorých krajinách s podporou Svetovej banky. Prieskum je založený na veľmi rozsiahlom dotazníku a realizuje sa na relatívne malej skupine domácností. Jeho zámerom je kombinovať v jednom prieskume všetky hlavné dimenzie týkajúce sa životných podmienok špeciálne chudobných domácností: spotrebné vzory, rozpočty domácností, antropometrické indikátory, príjem, nepeňažné dary a transféry a pod. Tento typ výskumu je špeciálne zameraný na hĺbkovú analýzu podmienok chudoby a jej súvislostí. Keďže ide o malé súbory a veľmi komplexný dotazník, prieskum je menej využiteľný na stanovenie parametrov, štandardov a hraníc chudoby pre širšie regióny alebo za celú krajinu. /V SR sa s podporou Svetovej banky a UNDP v tomto roku realizoval takýto prieskum na rómskych domácnostiach v separovaných osadách. Dáta by mali byť k dispozícii v druhej polovici roka./ Cenzové dáta: Cenzové dáta sú dobrým základom, ak je treba merať chudobu na lokálnej úrovni. Viažu sa s ním však dva problémy. Prvým je dlhé obdobie medzi jednotlivými sčítaniami (10 rokov) a druhý problém spočíva v obmedzenom počte premenných v sčítacom hárku: obyčajne sa v cenze nesleduje príjem a je v ňom málo alebo vôbec 15
žiadne informácie o nepeňažných transféroch. Je však mnoho spôsobov, ako kombinovať a nadstavovať cenzové dáta rôznymi druhmi prieskumov domácnosti, aby sa uvedené obmedzenia prekonali. /V SR sa sčítanie realizuje tiež každých 10 rokov, chýbajú jeho analýzy v prepojení na iné zisťovania./ Administratívne registre: Ak štát poskytuje dávky viazané na podmienky chudoby, môže si vytvoriť administratívne záznamy, ktoré budú zachytávať nie len počty, ale aj iné charakteristiky obyvateľov považovaných za chudobných. Tieto údaje je možné kombinovať s dátami z prieskumov domácností a iných zdrojov. /MPSVR SR a ÚPSVR má vytvorený informačný systém o poberateľoch dávok v hmotnej núdzi, v budúcnosti by stálo za zváženie využitie týchto databáz na analytické účely./ Dá sa teda zhrnúť, že existuje pomerne široká škála nástrojov, ktoré sa dajú využiť na meranie chudoby a je v zodpovednosti štatistických úradov, aby identifikovali, ktoré sú najvhodnejšie z hľadiska daného špecifického zámeru, ako aj z hľadiska praktických otázok teda čo sa týka finančných zdrojov a technických a administratívnych zručností. 1.2.5. Spôsoby využitia štatistík o chudobe Definícia chudoby a výber štatistických nástrojov závisí na tom, pre aký účel budú výsledky využité. Na základe aktuálnych medzinárodných skúseností sa dajú vymedziť tri hlavné účely: Stanovenie hranice chudoby: V takomto prípade je cieľom identifikovať hranicu príjmu alebo uspokojenia potrieb, ktorá rozdeľuje, čo je ešte v danej spoločnosti prijateľné a čo už nie. Akonáhle je hranica chudoby definovaná, môže sa využiť napr. pri rozdeľovaní rôznych druhov dávok - či uprednostniť finančné dávky alebo vecné dávky, pri identifikácii skupín alebo regiónov, ktoré si vyžadujú špeciálne opatrenia na redukciu chudoby alebo na monitorovanie úspešnosti týchto programov v čase. Keď už je raz hranica chudoby stanovená, či už štatistickým úradom alebo vládou, spájajú sa s ňou rôzne očakávania a nasleduje za tým pridelenie verejných fondov na špecifické programy, preto je dosť ťažké ju meniť. Či krajina príjme alebo nepríjme oficiálnu hranicu chudoby, to je záležitosť národnej politiky. Zo štatistického hľadiska sa zdá ako najlepšie použiť metodológie, ktoré sa dajú jednoducho pochopiť tak z hľadiska postupov ako i súvislostí. Mala by tiež obsahovať podrobný rozpis mechanizmov prehodnotenia podľa zmien v cenách, spotrebných zvyklostiach populácie a národného bohatstva. Medzinárodné porovnania: medzinárodné organizácie majú prirodzený záujem na porovnávaní krajín podľa ich hranice chudoby. Takéto informácie sú veľmi užitočné na identifikáciu krajín, ktoré potrebujú medzinárodnú pomoc, na monitorovanie a hodnotenie 16
dopadov politík orientovaných na sociálny a ekonomický rozvoj a ich aktuálneho dopadu na najviac ohrozené skupiny. S medzinárodnými porovnaniami sa však viažu významné technické problémy. Vyplývajú z toho, že jednotlivé krajiny tvoria svoje miery chudoby na veľmi rozdielnych prístupoch, ako aj z toho, že vzhľadom na odlišné spotrebné vzory a kúpnu silu obyvateľstva je potrebné vytvoriť pre účely porovnávania medzi krajinami isté ekvivalenčné, vyrovnávajúce koeficienty. Jedným zo spôsobov, ako tieto problémy odstrániť, je prijatie rovnakej metodológie pre tvorbu národných štatistík chudoby. (Niektoré medzinárodné organizácie vyvíjajú v tomto smere aktivity poskytujú technickú pomoc krajinám, ktoré majú záujem na vytvorení takýchto mier alebo sponzorujú aktivity, ktoré slúžia na vzájomnú výmenu skúseností a prijatie rovnakej metodológie určitou skupinou krajín.) je to však dlhodobý a stále otvorený proces. Iný spôsob spočíva v prijatí veľmi jednoduchej a absolútnej miery chudoby. (Tento spôsob využíva Svetová banka, ktorá stanovila hranicu jeden dolár na osobu a deň.) Dá sa využiť na vytvorenie veľmi hrubých odhadov a prehľadov, pričom sa dá predpokladať, že nebudú oveľa horšie ako tie, ktoré by sa vytvorili na základe podrobne prepracovaných postupov a prepočtov. Identifikácia syndrómov chudoby a jej súvislostí: V tomto prípade nie je cieľom meranie úrovní chudoby, ale pochopenie hlavných charakteristík chudobných skupín obyvateľstva. Vychádza sa tu z predpokladu, že rôzne druhy chudoby si vyžadujú rôzne opatrenia na jej znižovanie. Pre tento účel sú potrebné iné druhy štatistík, ako v prípade stanovenia hranice chudoby. Mali by pozostávať zo širokého súboru sociálnoekonomických premenných a mali by byť zároveň prispôsobiteľné pre komplexnú ekonometrickú analýzu (tá je však dôležitejšia pri definovaní hraníc chudoby). V tom najlepšom prípade by tiež mali umožniť sledovať skupiny zasiahnuté chudobou v priebehu času, čo umožňujú jedine panelové zisťovania. Uvedené ciele sa navzájom nevylučujú a štatistické úrady sa môžu a často sa aj zaoberajú všetkými tromi a poskytujú širokú škálu metodológií a prístupov, ktoré sú vhodné pre odlišné požiadavky rôznych klientov. Odporúčanie založené na najlepších skúsenostiach v oblasti štatistík chudoby by sa dalo sformulovať tak, že by sa žiaden z týchto cieľov nemal uprednostňovať. Pri tvorbe štatistík sú však nevyhnutné prinajmenšom tri veci: mať jasnú predstavu o tom, na čo budú vytvárané štatistiky slúžiť, s využitím dostupných skúseností upraviť metodológiu tvorby štatistík a byť čo najexplicitnejší pri popise toho, akým spôsobom sa dospelo k dosiahnutým výsledkom. 17
1.2.6. Výber z diskusie na 6. stretnutí expertnej skupiny o štatistikách chudoby (Rio de Janeiro, 2003) Najčastejšie používané miery Eurostat štandardne používa prah rizika chudoby, ktorý sa zhoduje s percentom mediánového príjmu. V praxi sa ráta a aj sa publikuje miera chudoby stanovená ako určité percento z mediánu alebo z priemeru (ako 40 %, 50 %, 60 % alebo 70 %). ECLAC pre svoje výpočty používa ako štandard 50 % mediánu, hoci pre svoje vnútorné potreby používa aj iné percentá mediánu a priemerného príjmu. Kanadský LICOs vyjadruje príjmovú úroveň, od ktorej môže byť rodina v obmedzených podmienkach, ak podiel jej nákladov na stravu, bývanie a ošatenie tvorí z celkového príjmu rodiny o 20 % viac než je priemer za rodinu s rovnakým počtom členov. Súhrnne sa dá povedať, že Eurostat a ECLAC používajú miery pokrývajúce tak kalkulácie z mediánu, ako aj kalkulácie z priemerného príjmu. Aj keď kanadský LICOs nemá štandardný spotrebný kôš, tiež sa vzťahuje k tomuto konceptu v zmysle vytvorenia minimálnej úrovne zabezpečenia stanovenej podľa toho, čo má väčšina obyvateľov. Nadnárodné porovnávania Za posledné obdobie Eurostat venuje špeciálnu pozornosť používaniu výpočtov porovnateľných medzi krajinami. Do roku 1994 sa táto otázka nesledovala ani pri pionierskom zisťovaní Panelový prieskum domácností Európskeho spoločenstva (ECHP) a ani v skorších prieskumoch zameraných na výdavky domácností známych ako Rodinné účty. ECHP okrem iných premenných zbieral informácie o čistých peňažných príjmoch, ktoré do domácnosti priniesli z rôznych zdrojov všetci jej členovia (vrátane pracovného príjmu, príjmu z investícií a bohatstva a priamych sociálnych transférov). Nevenovala sa v ňom pozornosť nepriamym sociálnym transférom, splácaniu pôžičiek, prevodom medzi domácnosťami, ziskom zo živnosti či podnikania a vecným dávkam. Keďže tento longitudinálny prieskum sa spustil ešte pred prijatím tzv. Canberrského manuálu, nemohol s ním harmonizovať (jeho nasledovník, ktorým je EÚ-SILC, je s ním vo väčšej zhode). Ekvivalenčné škály Hoci sa zbierajú údaje o celkovom čistom mesačnom príjme (alebo výdavkoch), čísla sa obyčajne konvertujú tak, aby reflektovali rozdiely vo veľkosti a zložení domácností. Za týmto účelom sa používajú ekvivalenčné škály. Hoci sa takéto vyrovnávanie všeobecne akceptuje ako vhodné, existuje množstvo takýchto vyrovnávacích škál a ich výber je v podstate 18
ľubovoľný. Všetky predpokladajú väčší alebo menší stupeň odlišného podielu celkových zdrojov domácnosti na jednotlivých jej členov. V rámci EÚ sa používajú tzv. modifikované OECD škály, ktoré prideľujú váhu 1,0 prvému dospelému v domácnosti, váhu 0,5 každej ďalšej osobe nad 14 rokov a váhu 0,3 každému dieťaťu. každému členovi domácnosti sa prisudzuje výsledná hodnota. V kanadskom LICOse sa príjem domácností ráta pre dva odlišné koncepty príjmu: príjem pred zdanením a po transféroch a príjem po zdanení a po transféroch. Od roku 1980 sa publikovali dve série príjmových prahov, ale štatistický úrad odporúča používať hranice založené na príjme po zdanení a transféroch. Svoje odporúčanie zakladá na dvoch argumentoch: takýto príjem vyjadruje celkový vplyv mechanizmov príjmového prerozdelenia v Kanade (dane a transféry) a nákup nevyhnutných tovarov sa robí až zo zdaneného príjmu. Hoci LICO nemá explicitné škály ekvivalencie, hranice sa rátajú pre domácnosti s rozličným počtom členov, čo je vlastne implicitná ekvivalenčná škála. Financovanie a verejná dostupnosť výsledkov Laekenské indikátory a ďalšie štatistiky zbiera a produkuje Eurostat z verejných zdrojov a výsledky Eurostatu sú preto verejne dostupné. Sú publikované v pravidelných sériách (elektronická databáza New Cronos a v textovej podobe napr. Eurostat Yearbook, Social Situation Report, IP&SE Detailed Tables, Statistics in Focus,...), ako aj v príležitostných publikáciách. Výsledky sa dodávajú aj jednotlivým oddeleniam EK pre využitie do pravidelných publikácií (Joint Inclusion Report, Joint Inclusion Memoranda for Acceding and Candidate Countries, Commision sythesis Report...) a pre iné účely. Sú tiež dostupné pre jednotlivé členské krajiny v zúženej verzii. ECLAC je dostupný pre 16 krajín od roku 2000, LICO je dostupný od samotného začiatku zisťovania (koniec 60. rokov). Základné triedenia štatistík chudoby Eurostat svoje dáta triedi viacnásobne. Indikátor miery ohrozenia chudobou sa tvorí podľa nasledovných analytických premenných: - vek - rod - typ domácnosti - status ekonomickej aktivity - vlastnícky status ( vlastnený majetok ) Takéto triedenie umožňuje identifikáciu najohrozenejších skupín v spoločnosti: starší ľudia (najmä ženy), deti vo veku 0-15 rokov, mladí dospelí vo veku 14-24 rokov, domácnosti 19
osamelých jednotlivcov, osamelí rodičia, rodiny s viac ako 2 deťmi, nezamestnaní, ekonomicky neaktívni, podnájomníci a podobne. Eurostat poskytuje pravidelne aj dodatočné triedenia rizika chudoby na základe premenných: - hlavné zdroje príjmu - úroveň dosiahnutého vzdelania Sú možné aj ďalšie triedenia podľa znakov: - národnosť (občianstvo, etnický pôvod, jazyk) - zamestnanie (manažérske administratíva manuálne, trvalé - dočasné) - zdravotný stav - sídlo (vidiek mesto) Medzi požiadavkami na meranie relatívnej chudoby sa objavuje potreba spájať alebo doplniť tento indikátor s inými, čo môže pomôcť vysvetliť špecifické okolnosti chudoby. Potreba kombinovať peňažné a nepeňažné indikátory predstavuje ďalší spôsob, ako naplniť túto úlohu. Ďalšie špecifické triedenia môžu závisieť od charakteristík danej krajiny. Prístup k základným službám a vlastníctvo/vlastnenie základného kapitálu Pre tento prístup je charakteristická veľká nevyváženosť medzi návrhmi a praxou. Veľa postupov sa týka tzv. máp chudoby, ktoré vychádzajú z cenzov domácností a obyvateľov. Z tohto dôvodu je možnosť vytvorenia frekventovaného postupu obmedzená frekvenciou zisťovaní tohto typu (raz za 10 rokov). Mnohé z indikátorov zaradených v cenze sa týkajú charakteristík bývania. Existuje zopár metód, ktoré kombinujú populačný cenzus s cenzom domácností a s prieskumami domácností, čo umožňuje rozšíriť tento typ indikátorov a zvýšiť frekvenciu výstupov. Na stretnutí expertov k štatistikám chudoby v roku 2003 bola odporúčaná nasledovná kategorizácia prístupu k základným službám: - úroveň vzdelania - úroveň a typ zdravotných služieb - zdravotne nezávadná voda - hygienické zariadenia - dávky v nezamestnanosti 20
Čo sa týka vlastnenia základného kapitálu, návrhy obsahovali nasledovné oblasti: - minimálne charakteristiky bývania - kvalita podlahy, stien a strechy - dostupnosť a typ kúrenia - rozloha (sledovaná viacerými indikátormi než počet osôb na 1 izbu) Infraštruktúra najbližšieho okolia - kvalita urbanizácie - existujúca výbava (školy, nemocnice, verejná doprava) - bezpečnosť Ľudský kapitál - úroveň vzdelania ekonomicky aktívnej populácie - zdravotná úroveň (výživa, úmrtnosť) Sociálny kapitál Sociálna exklúzia, sociálna deprivácia, posilnenie a ďalšie sociálne a politické dimenzie previazané s chudobou Uvedené analytické kategórie sa obyčajne vnímajú v súvislosti s chudobou a niekedy sa používajú ako synonymá chudoby. Z praxe je najznámejšie vylúčenie z primeraného príjmu, z prístupu na trh práce a zo základných služieb. Pre takéto vylúčenie sa používa operatívnejší termín deprivácia. Jeden z najrozpracovanejších postupov založených na takomto prístupe vypracovala skupina expertov z Veľkej Británie previazaná na Petra Townsenda, ale existujú aj iné praktické skúsenosti. Koncept nedostatočného prístupu k základným službám a vlastníctvu základného kapitálu sa často vníma tak, ako by bol v rozpore s používaním hranice príjmovej chudoby. Na rozdiel od tohto pohľadu, Dave Gordon s kolegami vytvoril procedúru, ktorá pri vymedzení chudobnej populácie kombinuje obidva prístupy. Príklad: Gordon Pantazis Townsend (2000): Na definovanie peňažnej chudoby sa štandardne používa úroveň disponibilného príjmu. Štandardom národného štatistického úradu v UK je čistý bežný celkový týždenný príjem domácnosti, teda po odvedení dane. Celkový príjem pre daného jednotlivca treba chápať ako príjem v čase, kedy sa rozhovor s respondentom uskutočnil a získava sa napočítaním zárobku, dávok, dôchodkov, divident, úrokov a iných priamych platieb. Hrubý týždenný príjem zamestnancov a tých, ktorí poberajú dávky sa ráta vtedy, ak z vymenovaných zložiek príjmu chýbajú len dividendy a úroky. Ak boli výdavky domácnosti v čase realizácie sledovania neobvyklé (napr. platba za dovolenku alebo vyrovnanie daní a pod.), respondent je požiadaný o uvedenie bežného príjmu (napr. týždeň predtým). Tomu, či je práca daného jednotlivca dočasná alebo trvalá sa nepripisuje význam. Platby, ktoré sa vyplácajú v inom intervale ako raz za týždeň sa prevedú na týždňový rámec (koľko je to týždenne). Bežný hrubý týždenný príjem domácnosti predstavuje súčet bežných hrubých týždenných príjmov všetkých dospelých členov domácnosti. Do zisťovania boli zahrnutí aj tí, s ktorými sa robil rozhovor prostredníctvom zástupcu (Bridgewood 2000). Bežný čistý týždenný príjem sa ráta odpočítaním priamych daní z bežného hrubého týždenného príjmu. 21
Pre vyváženie autori navrhli ekvivalenčné škály, ktoré vychádzajú z výsledkov štandardného spotrebného koša tak, že sú sociálne významné. V Prieskume chudoby a sociálnej exklúzie vo Veľkej Británii sa využila ekvivalenčná škála založená na zjednodušených pomeroch nízkonákladového, ale prijateľného spotrebného koša pre rôzne idealizované typy domácností (Bradshaw 1993, Parker 1998 a 2000). Išlo o škálu s nasledovnými ekvivalenčnými hodnotami: - hlava domácnosti = 0,70 - partner = 0,30 - každý ďalší dospelý člen (nad 16 rokov) = 0,45 - prvé dieťa = 0,35 - každé ďalšie dieťa = 0,30 - ak je hlava rodiny osamelý rodič = + 0,10 - ak je člen domácnosti zdravotne postihnutý = +0,30 Prístup založený na indikátore deprivácie má za cieľ zistiť, či sú ľudia žijúci pod minimom verejne prijateľného štandardu. Ak sa chudoba definuje z hľadiska toho, ako verejnosť vníma minimálne potrebné, bez čoho by nemal byť nikto, je potrebné vychádzať z prieskumov verejnej mienky (nie z pohľadu expertov). Celý prístup pozostáva z 3 úloh: - identifikovať, čo tvorí sociálne vnímané nevyhnutnosti života - identifikovať, kto je z dôvodu nedostatku ekonomických zdrojov nútený zostať bez týchto nevyhnutností - zistiť, na akej úrovni príjmu sa ľudia dostávajú do veľkého ohrozenia, že nebudú schopní mu čeliť Sumarizácia krokov procedúry výpočtu indexu deprivácie: 1. vytvorenie politicky valídneho indexu deprivácie zahŕňa iba tie položky, ktoré aspoň 50 % obyvateľov považuje za nevyhnutnosť života, ktorú by mal mať každý. Súbor potenciálnych nevyhnutností bol nasledovný: - posteľ pre každého člena - kúrenie v byte - suchý byt (bez vlhkosti) - navštevovanie priateľov alebo príbuzných v nemocnici - dve jedlá za deň - lekárske predpisy od lekára - chladnička - denne čerstvé ovocie a zeleninu - teplý plášť neprepúšťajúci vodu - vymeniť pokazené elektrické prístroje - návštevy priateľov alebo rodiny - oslavy pri špeciálnych príležitostiach - peniaze na zabezpečenie skrášlenia bytu - pozvanie priateľov a rodiny na jedlo - peniaze pre vlastnú potrebu raz týždenne - TV - biftek (vegetariánsky ekvivalent) raz do týždňa - návštevy školy (napr. športový deň) - účasť na svadbách, pohreboch - mäso, ryby alebo vegetariánsky ekvivalent 22