LUKÁŠ ŠVAŇA APLIKÁCIA TEÓRIE SPRAVODLIVEJ VOJNY NA FENOMÉN TERORIZMU

82 9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA LUKÁŠ ŠVAŇA APLIKÁCIA TEÓRIE SPRAVODLIVEJ VOJNY NA FENOMÉN TERORIZMU Problémy vojen a terorizmu sú globálnymi fenoménmi, ktoré si vyžadujú našu pozornosť a reflexiu. Dnešná postmoderná doba neustále prináša nové a nezodpovedané otázky, ktoré si vyžadujú náš zvýšený záujem. Táto situácia si vyžaduje teoreticky reflektovať aj problém terorizmu, ktorý v skutočnosti nie je úplne novým fenoménom ľudskej skúsenosti, no jeho postupná transformácia na jav, ktorý dnes už len ťažko definovať, je jasným a neprehliadnuteľným signálom pre potrebu racionálnej a analytickej reflexie. Terorizmus teda nie je novým fenoménom. Novým je akurát jeho súčasná forma a nevyspytateľná podoba, nekontrolované používanie samotného pojmu ako aj metódy a prostriedky použité pri jeho praktizovaní. Podobne sa k danej problematike vyjadrujú mnohí myslitelia, teoretici, filozofi či etici. S určitosťou teda možno hovoriť o nevyhnutnosti našej odpovede plynúcej práve z neustálej premeny terorizmu a z pribúdania týchto násilných útokov, ktorých terčom sa postupne stáva aj civilné obyvateľstvo tej danej krajiny. Jozef Fiala vo svojich futurologických, no zároveň filozofických úvahách, píše: V ľudských dejinách sa v každej dobe objavuje plno násilia, zabíjania, agresie a terorizmu, ale v 20. storočí týchto hanebných a neľudských skutkov pribúda. Účelovou zásluhou médií si ľudia zvykli na krutosť, vraždenie a masakre (Fiala, 2005, s. 98). Nové podoby terorizmu so sebou prinášajú nielen nové spôsoby umierania ľudí, ale celú škálu nových nepoznaných problémov, ktoré je potrebné správne interpretovať a teoreticky uchopiť. Táto práca sa zaoberá možnými reakciami na tento globálny, permanentne sa meniaci fenomén a ich možnou primeranosťou, efektívnosťou či prípadnou ospravedlniteľnosťou. Zároveň sa pokúša skúmať tieto možnosti našej odpovede na teroristické činy s prihliadaním na hodnoty humánnosti, ľudskej dôstojnosti apod. Relevantným v tejto problematike sa stáva pojem spravodlivej, správnej a oprávnenej vojny (just war) obsiahnutý v normatívnej teórii nazývanej teória spravodlivej vojny (just war theory). Snaha aplikovať teóriu spravodlivej vojny na fenomén terorizmu je podľa môjho názoru tým správnym krokom ku komplexnému uchopeniu tohto prejavu ľudského zla a zlyhania. Je v našom záujme nájsť uspokojivé odpovede na pálčivé otázky ľudskej existencie a spolunažívania. Existujú podmienky, za ktorých by nám bol povolený určitý typ násilného správania ako odpoveď resp. odozva na zlo či ako prostriedok dosiahnutia dobra, ktoré by svojou kvantitou a kvalitou prevyšovalo uskutočnené zlo, ktoré je potrebné na jeho dosiahnutie? Na tomto mieste je mojou povinnosťou spomenúť Doktrínu o dvojitom efekte, ktorú už v stredovekých časoch rozpracoval Tomáš Akvinský, ktorý je zároveň jedným z prvotných predstaviteľov teórie, ktorá bude predmetom týchto bádaní. Táto doktrína sa nám snaží objasniť dôvody, prečo môže byť za istých okolností a splnených podmienok aj zlý a nemorálny skutok ospravedlniteľný. Na podobnom princípe a v podobnom duchu je založená aj samotná teória spravodlivej vojny, ktorú doktrína predchádza. Tomáš Akvinský aplikuje túto doktrínu na situácie, v ktorých môže byť nevyhnutné a neodvratné spôsobiť stratu na nevinnom živote v snahe dosiahnutia vyššieho dobra. Princíp ďalej vraví, že takýto čin môže byť uskutočnený iba ak priniesť dobrý výsledok je úmyslom a zlý efekt, ktorý nám daný čin prinesie bude len nevyhnutným a nepriamym dôsledkom. Zároveň musia byť splnené tieto podmienky (McIntyre, 2004, s. 4): 1. Čin samotný musí byť morálne indiferentný (neurčitý) alebo morálne dobrý. 2. Zlý efekt nesmie byť dosiahnutý spôsobom akým je dosiahnutý efekt dobrý. 3. Motívom môže byť jedine dosiahnutie dobrého efektu 4. Dobrý efekt musí byť prinajmenšom v dôležitosti ekvivalentný k zlému efektu. Tieto podmienky je možné použiť aj pri uvažovaní o spravodlivých vojnách. Spravodlivá vojna. Existuje niečo ako spravodlivá vojna alebo ide už skôr o prázdny pojem, ktorý prestal mať význam v dejinách ľudstva už dávno? Môže byť vojna spravodlivá? Slová vojna a spravodlivosť sú predsa značne protichodné pojmy, ktoré by mohli byť pre nezainteresovaného čitateľa na prvý pohľad pojmami nezlučiteľnými. Zabíjanie ľudí je vždy prítomným sprievodným javom každej vojny a teroristických činov nech už sú ich ciele akékoľvek: náboženské, ideologické, ekonomické,

SEKCIA FILOZOFIE A ETIKY 83 mocenské, politické, oslobodzovacie apod. Dnes si uvedomujem nie príliš šťastnú formuláciu, ktorú som zvolil v jednej zo svojich predchádzajúcich úvah, keď som sa vyjadril, že násilie, teror a vojny sú každodennou súčasťou života mnohých ľudí a tento fakt netreba podceňovať, či znevažovať aj keď sa nás bytostne netýka. No ako príslušníci ľudskej rasy sme do značnej miery povinní vyjadriť sa, zaujať pevné stanovisko a poprípade odsúdiť konania, ktoré prinášajú množstvo negatívnych sociálnych dôsledkov a spôsobujú morálnu škodu (Švaňa, 2012, s. 331). Primeranejšie by bolo slovo bytostne nahradiť pojmom priamo, keďže pojem bytostne by mohol naznačovať, že sa nás problém netýka vôbec t. j. ani ako príslušníkov rovnakej skupiny bytostí ľudí. Terorizmus je javom, ktorý sa dotýka nás všetkých aj keď zrovna nie sme jeho priamym terčom t. j. útoky nijako nepoškodia nás ani našich blízkych. Zatvárať oči a tváritť sa, že sa nás bombardovanie v Sýrii, výbuchy v Londýne či Madride, apod. netýkajú by znamenalo, že sa z nás stali skutočné obete terorizmu ľudia bez súcitu, empatie, či iných citov voči neznámym nevinným ľuďom. Jediný pocit, ktorý v nás bude naďalej pretrvávať bude pocit strachu a bezmocnosti, avšak to len v prípade, že tomuto javu nebudeme čeliť napríklad aj teoretickou reflexiou následne premietnutou do praxe o čo sa práve snaží táto práca. Ľudia vo vojnách nielen zomierajú, ale rovnako trpia, strácajú blízkych, sú zranení a zdravotne (fyzicky a psychicky) poznačení na celý zvyšok svojho života. Je teda možné, aby sme zabíjanie ľudí alebo spôsobovanie im utrpenia mohli za určitých veľmi špecifických okolností ospravedlniť touto normatívnou teóriou? To je jedna z mnohých otázok, na ktorú sa ľudstvo snaží nájsť odpoveď už dlhšiu dobu a aj napriek zdanlivému čiastočnému vyriešeniu týchto problémov práve prostredníctvom teórie spravodlivej vojny, zastávam názor, že k uspokojivým odpovediam má ľudské pokolenie ešte ďaleko. A to najmä kvôli každodenným krvavým konfliktom, ktorých sme svedkami a ktoré dokážeme bez povšimnutia odignorovať a akceptovať vyjadrenia akejsi legitímnej autority, ktorá je poväčšine za takéto zverstvá zodpovedná alebo na druhej strane takmer okamžite odsúdime všetky radikálne teroristické skupiny sveta za dôsledky ich konania. Problém je v tom, že v drvivej väčšine prípadov sa nám nedarí nájsť príčiny nežiadúcich javov. Mojou snahou nie je obrana terorizmu, ale skôr dosiahnutie kritického uvažovania o probléme terorizmu, ktoré je pri našej každodennej konfrontácii s jeho prejavmi a s prejavmi agresívnej stránky ľudskej povahy v podobe ohavných činov a ukrutností páchaných na ľuďoch takmer nadľudskou úlohou. Spravodlivá vojna nie je novým pojmom. Ide o doktrínu v rámci vojenskej etiky ako jednej z množstva aplikovaných etík, ktorá tvrdí, že každý konflikt (no najmä ten vojenský) môže a zároveň by mal spĺňať určité kritériá. Datovať myšlienky o spravodlivej vojne možno až do čias Cicera, a ako som spomínal už vyššie na dôležitosti a rozšírení tejto teórie sa podieľali najmä sv. Augustín a Tomáš Akvinský. Teória spravodlivej vojny má niekoľko veľmi dôležitých kritérií, ktoré je potrebné splniť na to, aby sme vôbec vojnu mohli nazvať spravodlivou. Tieto princípy spravodlivej vojny nám presne určujú podmienky, kedy sa môžeme uchýliť k použitiu násilia a zároveň striktne vymedzujú jeho množstvo, použitie, ciele apod. Obsahovo možno tieto princípy rozdeliť do dvoch skupín: princípy pre vstup do vojny (ius ad bellum) a princípy pre samotné vedenie vojny (ius in bello) 1. Mnohé z nich vystupujú z daného rámca a presahujú pole svojej pôsobnosti a tým sa zároveň dopĺňajú. Tieto princípy nachádzame aj v dielach súčasných autorov skúmajúcich túto problematiku. Z mnohých spomeniem napr. M. Walzera, D. Fishera, T. Kapitana 2, z ktorých každý sa snaží na problematiku nazerať vlastnou optikou, no princípy sú v konečnom dôsledku zhodné, keďže vyplývajú z historicky podstatne skoršieho obdobia. a) Princíp poslednej, krajnej možnosti, ktorý určuje, aby sme spravodlivú vojnu viedli ako poslednú možnosť s podmienkou, že boli vyčerpané všetky nenásilné možnosti. Až potom môže byť použitie sily odôvodnené. V jednoduchosti ide o princíp, ktorý zaväzuje vyskúšať úplne všetky možnosti nenásilného vyriešenia určitého konfliktu a v prípade, že dospeje spoločnosť do stavu, kedy spor nie je možné vyriešiť inak ako použitím násilia, sme oprávnení ba dá sa dokonca povedať morálne zaviazaní tak urobiť. Je našou morálnou povinnosťou zakročiť t. j. vyhlásiť vojnu, vstúpiť do 1 V súčasnosti už mnohí myslitelia považujú za nevyhnutné zaviesť 3. skupinu princípov, ktorá sa bude týkať obnovy povojnového stavu, súdenia vojnových zločincov a pod. Túto 3. skupinu princípov nazývajú obdobne ius post bellum. 2 Pre bližšie porovnanie pozri M.Walzer (1977), D. Fisher (2011), T. Kapitan (2007).

84 9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA bojov apod. a ochrániť tým životy nevinných ľudí, ktorí spravidla bývajú do takýchto sporov nejakým spôsobom zapojený. Teroristické činy takmer nikdy nespĺňajú túto prvotnú podmienku. Je potrebné si však uvedomiť, že ľudia, ktorí sa k takýmto činom podujmú jednoducho nemajú na výber a nie je možné vyskúšať všetky nenásilné možnosti. Tu a aj v ďalších prípadoch je potrebné uplatniť princíp situačného relativizmu, ktorý je charakteristický pre moju metodologickú koncepciu, ktorou je etika sociálnych dôsledkov, ktorej autorom je V. Gluchman. Pre túto koncepciu sú relativizmus a situačný princíp jednými z určujúcich momentov hodnotenia istého konkrétneho konania 3. Z tejto pozície je teda jasný a nespochybniteľný rozdiel medzi prvoplánovým teroristickým činom, pri ktorom zahynú nevinné obete a medzi činom, ktorý je poslednou možnosťou na upozornenie na nespokojnosť s diktátorským režimom. K rozdielnym je prípadom potrebné sa postaviť rozdielne. b) Princíp legitímnej autority, ktorý hovorí o tom, že vojna je spravodlivá len ak je vedená legitímnou autoritou. Dokonca ani ak existujú oprávnené príčiny, nemôžu byť predmetom reakcie jednotlivcov či skupín, ktoré nepredstavujú žiadnu legitímnu a schválenú autoritu. Otázkou ostáva čo resp. kto je a môže byť legitímnou autoritou? Noel J. J. Farley sa pýta: Existujú výnimky v rámci princípu legitímnej autority? Čo sa stane ak legitímna autorita (nech už je to ktokoľvek pozn. autora) zlyhá pri plnení záväzkov voči svojim občanom? Čo ak skorumpovaná vláda skôr chráni ako stíha svojich prívržencov, ktorí sa za účelom osobného prospechu a záujmu správajú ako podvodníci a konfiškujú a ničia majetok ostatných spoluobčanov? (Farley, 2004, s. 9). A práve v identifikácii, kto je legitímnou autoritou vidím najväčší problém tohto princípu. Zrejme by bolo namieste zameniť pojem legitímna autorita za pojem morálna autorita, ale to len otvára množstvo ďalších otázok. Keď sa ľudia nedokážu zhodnúť, kto je legitímnou autoritou v štáte, ako by sa dokázali zhodnúť na tom, kto je autoritou morálnou? Prísľubom je snáď len fakt, že rozumní ľudia dokážu pripísať status morálnej autority len osobe resp. skupine osôb, ktorí nekonajú nehumánne, skutočne dodržiavajú princípy humánnosti, ľudskej dôstojnosti a morálnych práv. c) Princíp správneho zámeru či inak povedané spravodlivého dôvodu nám prikazuje viesť vojnu resp. ozbrojený konflikt len ak jeho účelom je náprava zla a utrpenia a účel takejto vojny musí byť správny t. j. zámerom musí byť odstránenie újmy. Z daného princípu vyplýva akási účelovosť, ktorú ale nemôžme stotožňovať s prospešnosťou, keďže máme na mysli správny účel, ktorým je najmä náprava škôd a odstránenie zla. Teroristi sú presvedčení, že ich zámer je tým správnym. Ľudské pokolenie má tendenciu súdiť iných ihneď bez akejkoľvek progresívnej diskusie. Ako inak možno vysvetliť fakt, že teroristami často nazývame práve ľudí, či skupiny ľudí, ktorých správnym zámerom je nastolenie slobody, rovnosti, dodržiavania ľudských práv apod.? Na druhej strane teroristami nenazývame expanzívne výboje tak typické pre časy minulé ako aj prítomné. Po páde kolonializmu svetové mocnosti predsa naďalej potrebovali spôsob ako mocensky, ekonomicky a politicky slabšie štáty vykorisťovať, destabilizovať a našli preto skutočne sofistikovanú cestu vyhlásením vojny proti terorizmu. Známy americký mysliteľ, filozof, politológ a lingvista Noam Chomsky píše, že mnohé kritériá spravodlivej vojny nemožno použiť na ospravedlnenie vojny proti terorizmu keďže agresor môže predsa otvorene vyhlásiť vojnu a uviesť akýkoľvek dôvod; najhorší zločinci majú predsa vždy tie najlepšie dôvody (Chomsky, 2006, s. 252). Mnohé z kritérií dnes v určitých konkrétnych situáciách buď nedávajú zmysel alebo ich skrátka nie je možné naplniť. Preto je potrebné rozumne uvažovať nad konkrétnymi prejavmi násilia v dejinách ľudstva, podrobiť ich prísnej historickej analýze a až následne posudzovať, súdiť, zatracovať či obhajovať. d) Princíp rozumnej nádeje na úspech je akýmsi limitujúcim faktorom vykonania našich skutkov, ktoré by mohli byť založené na bezhlavej, nerozumnej a vopred nepremyslenej snahy o zmenu situácie k lepšiemu, ktorá by však mohla priniesť ešte viac zla, utrpenia, straty na životoch a majetku či iných nežiadúcich následkov našej angažovanosti. Vojna môže byť spravodlivá len ak existuje skutočne reálna a rozumná šanca na úspech. Úmrtia a zranenia vzniknuté ako dôsledok beznádejnej snahy by nemohli byť teda za žiadnych okolností ospravedlnené. Išlo by teda o nemorálne konanie v rozpore s týmto princípom, keďže je v naších kompetenciách rozumne zvážiť prostriedky, dôsledky a najmä šancu na kladný výsledok nášho konania. Aj človek, ktorého dnes označujeme za teroristu no 3 Pre blžšie informácie o etike sociálnych dôsledkov pozri knižné monografie V Gluchman: Etika sociálnych dôsledkov a jej kontexty (1996), Človek a morálka (2005), Etika a reflexie morálky (2008) a iné.

SEKCIA FILOZOFIE A ETIKY 85 v skutočnosti ním nie je, je povinný zvažovať do akej miery dokáže daným (často však skutočne nehumánnym) činom uspieť a dosiahnuť isté pozitívne sociálne dôsledky, ktoré by mohli aspoň čiastočne kompenzovať (v istých veľmi špecifických situáciách dokonca aj prevyšovať) negatívne sociálne dôsledky, ktoré z jeho činov vyplynú (smrť, utrpenie, strach, beznádej, deštrukcia apod.). e) Konečným cieľom spravodlivej vojny je obnova mieru. Mier však musí byť prijateľnejší ako mier, ktorý by existoval bez spravodlivej vojny. Za teroristické činy často označujeme činy, ktoré nimi v skutočnosti nie sú. Problém spočíva v našej neschopnosti správneho si zadefinovania pojmov. Nie je mojou snahou otvárať túto problematiku, ktorej sa plánujem venovať v iných úvahách. Spomínam to preto, aby sme si uvedomili, že to, čo je nám takmer so stopercentnou platnosťou prezentované ako teroristický čin, tak teroristickým činom byť v skutočnosti nemusí. Potom by nebolo zložité pripustiť, že cieľom dnešných moderných teroristických činov (resp. ich úzkej skupiny) by mohlo byť nastolenie mieru a pokojnej situácie v krajine. f) Princíp proporcionality resp. akejsi úmernosti požitého násilia je v aplikovateľný aj v terorizme. Zákaz použiť silu, ktorá nie je nevyhnutná na dosiahnutie zníženia utrpenia ľudí, je praktickým zákazom a v prípade skutočných teroristických činov ide samozrejme o porušenie tohto princípu. Škody plynúce z teroristických činov sú takmer vždy proporčne neúmerné stavu, ktorý by bol pretrvával. To však nemožno povedať o oslobodzujúcich útokoch teroristov, ktorých násilná povaha je nevyhnutnou na zlepšenie situácie ľudí. g) Posledným v tejto práci diskutovaným princípom je princíp rozlišovania medzi civilným a necivilným obyvateľstvom. Je neprijateľné do jedného vreca hádzať všetkých ľudí, tak ako to robia samotní teroristi nerozlišujúci medzi vojskom a civilným obyvateľstvom určitej krajiny. Civilné obyvateľstvo sú nelegitímne ciele tzv. ne-bojovníci (non-combatants), ktorý nie sú priamymi aktérmi vojen, či vojenských konfliktov. Na druhej strane tu máme legitímne ciele našich činov bojovníci (combatants) a ich nástroje skazy. Otázkou ostáva akú mieru viny nesieme my, civilné obyvateľstvo, za činy, ktoré pácha režim, ktorý sme legitímne zvolili, tolerujeme ho a tým vlastne ospravedlňujeme jeho skutky. Pre mnohých teroristov je už len fakt, že v danej krajine žijeme a platíme dane, postačujúcim faktorom na pripísanie viny. Chrániť pred ublížením pomocou uváženého násilia nám musí byť povolené, avšak násilie by malo byť posledným východiskom z určitej situácie. Dôležitejšou podmienkou by mala byť náprava, obnovenie a zameranosť na nastolenie pôvodného mierového stavu. Musíme mať však vždy na zreteli, že násilie, ktoré použijeme musí za každých okolností byť primerané k našim morálne schváleným cieľom. Použitie príliš veľkého násilia a spôsobovanie veľkého utrpenia nevinným ľuďom by nás postavilo do rovnakej pozície v akej sú samotní teroristi. Škody, ktorými svojim konaním napáchame nesmú presahovať určitú úroveň. Túto úroveň môžeme vnímať ako akýsi bod, ktorý nesmieme presiahnuť či hranicu, za ktorú nesmieme prejsť. Predstavuje ju práve také použitie násilia alebo iných (v ostatných prípadoch nemorálnych a nesprávnych) činov a praktík, ktoré zabezpečí dosiahnutie vopred stanoveného účelu a nič viac. Aj keď by sa v skutočnosti dalo nájsť množstvo prípadov, kedy by nemorálne konanie človeka mohlo byť oprávnené a následne ospravedlniteľné, tak nemôžeme medzi takéto činy zaraďovať teroristami spáchané hrôzostrašné násilie voči nevinným pasažierom v lietadlách alebo nevinným ľuďom v blízkom okolí ich dopadu resp. v zóne výbuchu nastraženej bomby. Takýto čin sa jednoducho vymyká možnostiam svojej morálnej oprávnenosti či správnosti a je za hranicou morálne uváženého konania. Teroristický čin, tak ako ho poznáme a vnímame by podľa našich zaužívaných myšlienkových postupov samozrejme nemohol spĺňať ani jeden zo spomínaných princípov. Práve v tomto drieme jadro problému a zároveň aj hrozba budúceho ospravedlňovania skutočných teroristických činov (genocíd, čistiek, prejavov štátneho terorizmu apod.). Mojim cieľom nie je hľadať ospravedlnenie pre nemorálne, nehumánne a ľudskú dôstojnosť nedodržiavajúce činy skutočných teroristov, ale starostlivo a umne prezentovať problematiku, ktorá bude oslobodená od prevládajúceho dogmatizmu a absolutizmu v týchto sférach. Ak si vezmeme príklad útokov na ciele v USA, ktoré sa odohrali 11. septembra 2001, spĺňajú 3 základné kritéria na ich označenie za teroristické útoky. Prvým znakom je, že útoky obsahovali obrovskú dávku násilia. Za druhé je nadmieru jasné, že dané útoky vyvolali pocity hrôzy, strachu, teroru a paniky v mnohých ľuďoch a to nielen v mysliach obyvateľov danej krajiny. No a po tretie: tieto

86 9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA deštruktívne a zničujúce útoky boli spáchané na nevinné obyvateľstvo i keď ako sme už spomínali pre teroristov to boli legitímne ciele ich útokov a brali svoje obete za vinné, no s takouto myšlienkou súhlasiť nemôžeme, keďže išlo samozrejme o nevinné obete. Môžeme si položiť otázku: Prečo môžeme tieto útoky označiť za morálne zlé? Odpoveďou je zabitie nevinných ľudí a zničenie majetku (ktorý nepatril teroristom). V histórii USA však nájdeme niekoľko príkladov na činy, ktoré by sa s prihliadnutím na spomenuté kritériá dali označiť za teroristické ako napr. bombardovanie Drážďan počas 2. svetovej vojny (35 000 až 135 000 obetí), útoky na mestá Hirošima a Nagasaki (približne 120 000 mŕtvych) a s nimi súvisiace zničenia budov, majetku a domovov ľudí či následné omnoho početnejšie úmrtia ako dôsledky zranení, ožiarenia apod. Preto by si ľudia a najmä občania USA mali uvedomiť, že spáchali rovnako zlé a nemorálne činy ako boli neskôr spáchané voči ich národu. Uvedomuje si to aj Ivo Samson keď uvádza: Bezprostredne po udalostiach z 11. septembra sa táto forma akéhosi ospravedlnenia teroristických aktov dala vyčítať aj z tých reakcií, ktoré síce útoky na USA odsudzovali, ale zároveň pridávali ale zahraničná politika USA si tieto činy navodila sama. Výhrady tohto typu zaznievali najmä v kruhoch a krajinách, kde vládne tradičný antiamerikanizmus (Samson, 2002, s. 20). USA sú predsa demokratickou krajinou a za politické rozhodnutia vládnucej elity, ktorá je pri moci predsa musí byť zodpovedný celý národ. Každý člen národa ma právo vyjadriť svoj názor prípadne je v jeho moci v prípade nesprávnych rozhodnutí zvrhnúť a vymeniť vládnucu elitu za inú. Odvekým problémom je však ľudská ľahostajnosť a nezainteresovanosť občanov do vecí verejných. Pár svetlých výnimiek možno badať či už u jednotlivcov alebo väčších skupín, ktoré sa snažia zmeniť tento nie najlepšie fungujúci systém 4. Následná vojenská intervencia USA do Afganistanu je len akousi pomstou, ktorá za žiadnych okolností nedokáže naplniť kritériá spravodlivej vojny, aj keď si to väčšina svetovej populácie v tom čase myslela a dodnes je o správnosti týchto krokov presvedčená. Ak chceme morálne uvažovať o terorizme čiže skúmať ho ako fenomén v medziach morálky, musíme sa snažiť vžiť do pozície tých, ktorých sa týka, ktorí sú v ňom priamo zapojení a pozerať sa na vec z ich perspektívy. Dosiahnuť to úplne je však dosť nepravdepodobné, keďže je to pozícia, v ktorej sme sa nikdy neocitli a ktorá je nám do značnej miery cudzia. Tým čím viac je nám odoprená schopnosť sa do takejto pozície dostať, tým zároveň klesá naša možnosť a schopnosť dosiahnuť prístup k týmto praktickým otázkam, ktorý by bol morálne správny a presný. Do značnej miery si musíme vypomôcť práve teóriou spravodlivej a oprávnenej vojny. Prečo práve teória správnej, spravodlivej a oprávnenej vojny sú tými pomocníkmi v snahe nájsť a zaujať morálne správny postoj a odpoveď na terorizmus? Odpoveď je podľa J. Sterbu jednoduchá a uvádza ju vo svojej práci Terorizmus a medzinárodná spravodlivosť, ktorá je súčasťou rovnomennej zbierky prác o tomto fenoméne: Pretože stále nás nabádajú k tomu, aby sme mali na zreteli to, čo potrebujeme na dosiahnutie morálne správnych etických rozhodnutí a zaujatie správnych postojov (Sterba, 2003, s. 207). Množstvo teoretikov vidí riešenie problematiky terorizmu cez prizmu pacifizmu. Väčšina ľudí pod pojmom pacifizmus rozumie určitú teóriu či formu nenásilia. To nazývame nenásilný pacifizmus (pacifizmus nepoužívajúci násilie). Ten tvrdí, že každé použitie násilia voči iným ľudským bytostiam je morálne zakázané, neprípustné a navyše neospravedlniteľné. Je zaujímavý aj preto, lebo je podobný k princípu: Nekonaj žiadne zlo, ktorý je súčasťou väčšiny etických teórií. Zároveň sa však môžeme postaviť proti nenásilnému pacifizmu a kritizovať ho najmä pre jeho nesúvislosť či útržkovitosť a do značnej miery nepremyslenosť. Na jednej strane uznáva právo na život a hodnotu ľudského života stavia veľmi vysoko, čo je pozitívnym faktom, avšak vylučuje použitie násilia a sily (násilnej) v prípade obrany tohto práva na život a ochrany života ako takého. V tomto vidí množstvo teoretikov filozofov a etikov jeho najväčšiu nevýhodu. Prívrženci pacifizmu sa však vynašli aj proti takejto ostrej kritike a to tým, že schvaľujú formu pacifizmu, ktorý nevylučuje všetku silu a jej použitie, ale len použitie smrtiacej sily či násilia. Forme tohto pacifizmu hovoríme nesmrtiaci pacifizmus (pacifizmus nepoužívajúci násilie či silu, ktorá spôsobuje smrť ľudí). Preto potom každé smrť prinášajúce použitie sily voči ľudským bytostiam je mo- 4 Som toho názoru, že demokracia nie je systémom, ktorý by sa s terorizmom dokázal jednoducho vysporiadať bez toho, aby narušil piliere, na ktorých je postavená jeho legitimita a funkcionalita. Pre viac informácií pozri Švaňa (2012).

SEKCIA FILOZOFIE A ETIKY 87 rálne zakázané. Táto forma pacifizmu je typická najmä pre kresťanstvo a hinduizmus. Je tu však ešte jedna forma pacifizmu a to tzv. proti-vojnový pacifizmus, ktorý nezakazuje použitie sily ani použitie smrtiacej sily. Ostro však vystupuje proti masívnemu použitiu sily, ako je tomu napríklad vo vojnovom stave, a považuje to za niečo morálne neprípustné. Tento typ pacifizmu vystupujúci proti vojne je príznačný pre kresťanskú filozofiu približne do roku 180 n. l. Od tohto obdobia možno badať zvýšený počet bojovníkov či vojakov najmä z radov kresťanov. Až po obdobie rokov 170 180 n. l. je veľmi málo priamych dôkazov kresťanskej vojenskej služby. Od tejto doby však narastá počet zmienok o kresťanských vojakoch. Ich množstvo sa nedá spočítať, hoci najrozsiahlejšia účasť kresťanov vo vojne bola na východnej hranici impéria. Preto nikoho neprekvapí, že obdobie, z ktorého nemáme žiaden priamy dôkaz o bojujúcich kresťanoch je rovnako obdobím, kedy zároveň takáto vojenská služba, činnosť nebola zakázaná. Akosi automaticky nás teda napadne myšlienka, že práve z pozície pacifizmu nemôže byť terorizmus nikdy morálne ospravedlniteľný. Takýto postoj by si vyžadoval úplný zákaz zámerného ubližovania ostatným. Takýto zákaz by však nemohol byť za žiadnych okolností ospravedlniteľný, lebo v ľudskom živote sa veľakrát vyskytnú situácie kedy by tak musel konať čiže zámerné ublížiť inému, zraniť ho alebo mu aj za nevyhnutných okolností spôsobiť smrť s cieľom ochrániť množstvo ďalších životov. Ublíženie iným (zámerné) by bolo možné ospravedlniť hneď v niekoľkých prípadoch. Všeobecne je však akýmsi kritériom dosiahnutie väčšieho dobra čo však do značnej miery inklinuje k utilitarizmu a mnohí by mohli namietať proti pozícii utilitarizmu z rôznych dôvodov a to najmä z toho, že niekedy pripúšťa nemorálne konanie a často môžu záujmy väčšiny prevládnuť nad záujmami menšiny či jednotlivca. Ak by sme boli schopní prehliadnuť určité nedostatky utilitaristickej etiky a to uvedomením si, že žiadna etická teória nie je schopná poskytnúť nám univerzálne a vždy platiace odpovede na pálčivé otázky modernej doby a to aj napriek svojej komplexnosti, potom by sme kritérium väčšieho dobra a s ním súvisiace použitie násilia či skôr sily mohli uplatniť v týchto prípadoch, ktoré uvádza J. P. Sterba: 1. Ublíženie (resp. spôsobená škoda) je nepatrné a zanedbateľné (Sterba uvádza ozaj triviálny prípad, kedy niekomu stúpime na nohu s cieľom dostať sa z preplneného metra). 2. Ublíženie (resp. spôsobená škoda) je ľahko napraviteľné (klamanie priateľovi, ktorý sa ocitol v dočasnej depresii a snažil sa spáchať samovraždu). 3. Ublíženie (resp. spôsobená škoda) je nenapraviteľné, ale značne prevážené (dobrými) dôsledkami nášho konania. Len 3. kategória sa zdá byť relevantná pri snahe obhájiť a ospravedlniť teroristické činy. Sterba kladie otázku: Ale kedy je úmyselné spôsobenie škody či ublíženie iným nenapraviteľné a zároveň prevážené dôsledkami? (Sterba, 2003, s. 212) Uveďme nasledujúci príklad často diskutovaný v kruhoch etikov a morálnych filozofov: Vedúci skupiny speleológov (objemnejšej postavy) sa zasekne v jaskynnom otvore, ktorý sa postupne zaplavuje vodou. Skupina má pri sebe dynamit a je na nich rozhodnúť sa buď danú osobu odpáliť a zachrániť sa alebo sa utopia všetci vrátane zaseknutej osoby. Keďže obeť, ktorú by tým museli priniesť by v tomto prípade v porovnaní s počtom zachránených bola omnoho menšia je vo všeobecnosti takýto čin povolený a to aj v medziach morálky. Ale čo ak je hlava danej osoby mimo jaskyne a tým, že by sa jaskyňa zaplavila vodou by tento človek prežil? Sú v tejto situácii speleológovia oprávnení použiť dynamit na svoju záchranu? Predstavme si, že by tam bolo desať, dvadsať, sto alebo omnoho viac uväznených speleológov. A tak: nebolo by ich množstvo v určitom bode dostatočné nato, aby odpálenie jednej osoby bolo morálne akceptovateľné, aj keby to znamenalo, že daná osoba je morálne zaviazaná obetovať svoj život v prospech života druhých? Aj keď sa nám takéto situácie, kedy jedinec obetuje svoj život v prospech iných, môžu zdať neobvyklé či zvláštne, je podľa Sterbu odpoveď na predchádzajúcu otázku áno. Je preto dosť pravdepodobné, že niektoré teroristické činy, no najmä množstvo antiteroristických opatrení, sú práve takto ospravedlňované. Čiže potom ide o obetovanie života niekoľkých s cieľom záchrany života viacerých. Táto akási utilitaristická pozícia však mnohým môže pripadať ako neadekvátna a nepovažujem ju za správny argument v snahe ospravedlnenia takýchto a podobných (mnohokrát aj teroristických) činov, kedy sa podľa môjho názoru prihliada na kvantitu životov než na kvalitu životov každého jedného človeka, ktoré práve kvôli týmto činom vyhasnú. Rovnakou metódou či pozíciou sa snažili ospravedlniť zhodenie atómových bômb na mestá Hirošima a Nagasaki počas 2. svetovej vojny Spo-

88 9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA jené štáty americké, keď hovorca kabinetu vtedajšieho prezidenta Trumana James Byrnes vyhlásil toto: Naše dve atómové bomby spôsobili sice mnoho obetí ale ani zďaleka sa to číslo nepriblížilo tomu, ktoré by bolo ak by ich vzdušné sily zhadzovali bomby na tieto mestá (Sterba, 2003, s. 213). Išlo teda o použitie menšieho zla s cieľom predísť zlu ešte väčšiemu a strašnejšiemu? Tieto vyslovene teroristické činy USA nemožno jednoducho ospravedlniť ani s prihliadaním na to, že pôsobili ako varovný signál s cieľom rýchleho konca vojny a vyhnutia sa iných obetí. Ľudský život ako hodnota, ktorá stojí v hierarchii hodnôt na najvyššom stupni je hodná zachovania za akýchkoľvek podmienok. Ako píše Ragnar Ohlsson vo svojom skvelom a prelomovom diele z roku 1979 Morálny význam zla: Zabitie človeka znamená spôsobenie nenávratného konca jeho života a smrť (zavinená, zámerne spôsobená iným človekom) je u väčšiny ľudí považovaná za najväčšie zlo. Smrťou sa nestráca len samotný človek, ale spolu s ním aj jeho jedinečné a hodnotné skúsenosti (Ohlsson, 1979, s. 96). Možnou výnimkou by snáď mohla byť situácia, kedy by človek bol v takej pozícii, že by preňho smrť bola značne lepším riešením ako jeho situácia kedy by si zúfalo želal zomrieť. V prípade terorizmu a s ním súvisiacich činov však o takomto niečom nemá význam hovoriť. Na druhej strane extrémna situácia kedy by zabitie človeka, za účelom odhalenia pripravovaných masívnych teroristických útokov, nemuselo byť prejavom zla a zlyhania ľudskej morálky ale skôr prejavom dobra a záchrany množstva nevinných obetí, ako sme spomínali pri aplikácii teórie menšieho zla na tento problém. Vždy si však musíme uvedomiť, že nebezpečenstvo, ktoré plynie z kalkulácie s ľudskými životmi a vyvažovania smrtí jednotlivcov počtom zachránených nevinných je všadeprítomné. Práve kombinácia teórie spravodlivej vojny a pacifizmu je podľa Sterbu východiskom pre celý americký národ. Vraví, že je toho veľa, čo je možné v súlade s medzinárodnou spravodlivosťou urobiť a vyhnúť sa tým ďalším utrpeniam amerického ľudu. Spojené štáty americké toho musia urobiť viac ako je vyhlásenie vojny terorizmu. Krajina by nemala byť tým štátom, ktorý sa prezentuje viditeľným naťahovaním sa pri medzinárodných dohodách a zmluvách a má prispievať k spravodlivému rozdeleniu zdrojov medzi bohatými a chudobnými tak ako si to vyžaduje medzinárodné právo. Jedine potom sa bude v USA žiť podľa mravných ideálov a to sa osvedčí ako najlepšia obrana proti terorizmu zameraného na jej vlastných obyvateľov (Sterba, 2003, s. 221). Toto však platí univerzálne a teda otázka primeranej reakcie na teroristické činy je relevantná globálne a pre všetkých. Selektívny prístup je to, čo chceme z myslenia ľudí odstrániť. Terorizmus ako najnebezpečnejšia forma ľudského násilia je fenoménom, ktorý si vyžaduje pozornosť celého ľudstva. Reflektovať terorizmus v medziach morálky a etiky je neľahkou úlohou. Teórie, ktoré nám dokážu pomôcť je potrebné aplikovať do praxe. Teória spravodlivej vojny je pre mnohých dnes už len nič neriešiacou teóriou, ktorú je potrebné do značnej miery obnoviť revitalizovať. To, do akej miery sme my ľudia schopní tak učiniť, je otázkou hodnou nielen nášho zamyslenia, ale aj kritickej reflexie a najmä odhodlania zmeniť smer vývoja ľudstva ako takého, pre ktoré sa stalo násilie tak charakteristickým pojmom.

SEKCIA FILOZOFIE A ETIKY 89 Literatúra: FARLEY, N. J. J.: Can war be morally justified? [online] [Cit. 2013-27-3] Dostupné na internete: <www.brynmawr.edu/emeritus/gather/farley.doc> FIALA, J.: Máme ještě šanci? (aneb kam kráčí naše civilizace?). Bratislava: Eko-konzult 2005. 127 s. FISHER, D.: Morality and war. Oxford: Oxford University press 2011. 303 s. CHOMSKY, N.: Hegemonie nebo přežití. Praha: Mladá fronta 2006. 344 s. KAPITAN, T.: Can terrorism be justified? [online] [Cit. 2013-25-3] Dostupné na internete: <http://www.niu.edu/phil/~kapitan/pdf/canterrorismbejustified.pdf> MCINTYRE, A.: Doctrine of double effect. Stanford encyclopedia of philosophy, [online] [Cit. 2013-25-3] Dostupné na <http://plato.stanford.edu/entries/double-effect/> SAMSON, I.: Medzinárodný terorizmus. Bratislava: Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku 2002. 250 s. STERBA, J. P.: Terrorism and international justice. New York: Oxford University Press 2003. 252 s. ŠVAŇA, L.: Vojenská etika. In: V. Gluchman (ed.): Profesijná etika minulosť a prítomnosť. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2012, s. 327 345. ŠVAŇA, L.: Kríza demokracie, bezpečnosť a terorizmus. In: I. Dudinská (ed.): Kríza v politike politika v kríze? Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, s. 183-191 [online] [Cit. 2013-28-3]. Dostupné na internete: http://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/dudinska1 OHLSSON, R.: The moral import of evil. Štokholm: Akademilitt 1979. 121 s. WALZER, M.: Just and unjust wars. New York: Basic books 1977. 361 s.