Oceňovanie licencií v podmienkach SR

Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva Oceňovanie licencií v podmienkach SR Evaluation licenses in conditions of SR Bakalárska práca Autor: Lucia Potanková Právní administrativa v podnikatelské sféře Vedúci práce: Ing. Martin Balajty, PhD. Banská Bystrica apríl 2013

ČESTNÉ VYHLÁSENIE Vyhlasujem, že som bakalársku prácu spracovala samostatne a s použitím uvedenej literatúry. Svojím podpisom potvrdzujem, že odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, že sa práca bude archivovať v knižnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác. Vo Vyšných Ružbachoch, 29.apríla 2013... Lucia Potanková

POĎAKOVANIE Touto cesto si dovoľujem poďakovať sa vedúcemu bakalárskej práce Ing. Martinovi Balajtymu, PhD. za odbornú pomoc a cenné rady, ktoré mi poskytol pri jej vypracovaní. Banská Bystrica, 29. apríl 2013

Anotácia POTANKOVÁ, Lucia: Oceňovanie licencií v podmienkach Slovenskej republiky. [Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva. Vedúci práce: Ing. Martin Balajty, PhD. Rok obhajoby: 2013. Počet strán: 58. Predmetom tejto bakalárskej práce je proces oceňovania licencií. Úvod teoretickej časti je venovaný pojmom súvisiacich s touto problematikou. Následne formulujeme špecifiká oceňovania nehmotného majetku a faktory ktoré majú vplyv na jeho hodnotu. Ďalšia časť je zameraná na tri základné prístupy ocenenia a metódy používané na stanovenie hodnoty nehmotného majetku. Druhá kapitola sa zaoberá stanovením hodnoty nehmotného majetku a ocenením licencie na praktickom príklade. Tretia kapitola obsahuje sumár problematických bodov v procese oceňovania. Záver pojednáva o poznatkoch, ku ktorým sme dospeli a o predpokladanom smere vývoji oceňovania na Slovensku. Kľúčové slová: duševné vlastníctvo, nehmotné statky, prístupy k oceneniu, oceňovanie, licencie,

Annotation POTANKOVÁ, Lucia: Evaluation licenses in conditions of Slovak republic. [Bachelor thesis]. Bank institute university of Prague, foreign university Banská Bystrica. Department of economy, pricing, social science and law. Supervisor of thesis: Ing. Martin Balajty, PhD. 2013. Pages: 58. The subject of this bachelor thesis is a process of valuation licenses. Introduction of theoretical part is devoted to concepts related to this issue. Thereafter we define specifics of valuation intangible assets and factors that affect its value. Next part of thesis is aimed at three basic approaches of valuation and methods used to evaluate intangible assets. Second chapter deals with evaluation intangible asset and licensing on a model example. Third chapter contains summary of problematic points in process of valuation. Conclusion deals with results we came on with probable trend of valuation in Slovak republic. Key words: intellectual property, intangible assets, valuation approaches, valuation, licenses,

Obsah ÚVOD... 8 1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ... 9 1.1 DUŠEVNÉ VLASTNÍCTVO... 9 1.1.1 Pohľad do histórie pojmu duševné vlastníctvo... 10 1.1.2 Svetová organizácia duševného vlastníctva... 14 1.2 NEHMOTNÝ MAJETOK A JEHO OHODNOTENIE... 15 1.2.1 Úžitková hodnota... 18 1.2.2 Trhová hodnota... 18 1.3 PRÍSTUPY A METÓDY HODNOTENIA NEHMOTNÝCH STATKOV... 19 1.3.1 Prístupy hodnotenia... 19 1.3.2 Metódy hodnotenia... 21 1.4 FAKTORY VPLÝVAJÚCE NA HODNOTU NEHMOTNÉHO MAJETKU... 25 1.4.1 Použitie vhodnej metódy... 26 1.4.2 Podiel nehmotného majetku na tržbách alebo náklady na jeho obstaranie... 27 1.4.3 Prognóza tržieb do budúcnosti... 28 1.4.4 Stanovenie správnej miery kapitalizácie... 29 1.4.5 Stanovenie koeficientu zastarania, resp. zhodnotenia.... 30 1.5 KOMERCIONALIZÁCIA NEHMOTNÉHO MAJETKU... 31 1.5.1 Licenčná zmluva... 31 1.5.2 Diferenciácia licencií z rôznych hľadísk... 32 1.6 STANOVENIE CENY LICENCIE A JEJ PLATOBNÉ PODMIENKY... 35 1.6.1 Predplatba (vstupný poplatok, downpayment)... 36 1.6.2 Bežné licenčné poplatky (royalties)... 36 1.6.3 Vyjednávanie o cene licencie... 38 2 PRÍPADOVÉ ŠTÚDIE NA VÝPOČET HODNOTY NEHMOTNÉHO MAJETKU A OCENENIE LICENCIÍ... 39 2.1 PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA 1: OCENENIE NEHMOTNÉHO MAJETKU... 39 2.1.1 Ocenenie kapitalizáciou odčerpateľných zdrojov... 39 2.1.2 Ocenenie licenčnou analógiou... 42 2.2 PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA 2: OCEŇOVANIE LICENCIÍ... 45 2.2.1 Trhový prístup... 46 2.2.2 Výnosový prístup... 47 2.2.3 Nákladový prístup... 48 2.2.4 Záver k Prípadovej štúdii č. 3... 49 6

3 VÝSLEDKY PRÁCE... 50 3.1 SUMÁR POSTUPU OCENENIA LICENCIE S VÝBEROM PROBLEMATICKÝCH OKRUHOV... 50 3.1.1 Výber znalca/znalecká kancelária... 51 3.1.2 Získanie relevantných dát... 51 3.1.3 Stanovenie hodnoty nehmotného majetku... 51 3.1.4 Stanovenie ceny licencie... 52 ZÁVER... 53 7

ÚVOD V našej bakalárskej práci sme si zvolili za cieľ identifikáciu možných problémov pri stanovení hodnoty licencií a návrh riešení. Budeme formulovať základné východiská k nepochybne perspektívnej oblasti a to problematike oceňovania nehmotného majetku. Radi by sme zvlášť poukázali na úskalia v procese úspešnej komercionalizácie nehmotných statkov v rámci podmienok Slovenskej republiky. V úvode považujeme za vhodné v niekoľkých bodoch priblížiť historický vývoj tejto špecifickej formy vlastníctva, akou duševné vlastníctvo je. Spomenieme i dobu, kedy sa prvý krát objavili zmienky o predchodcoch dnešných licencií. Táto časť obsahuje i legislatívne prvky a definície z danej oblasti. V ďalšej časti budeme písať o špecifikách oceňovania typických pre nehmotný majetok. Považujeme za nevyhnutné zohľadniť každý z faktorov, ktoré majú vplyv na výsledok ohodnotenia. Následne priblížime fundamentálne princípy používané na ohodnocovanie nehmotného majetku a pokúsime sa zachytiť postupy, ktoré je vhodné aplikovať. S výslednou hodnotou majetku je potrebné ďalej pracovať. Teda zohľadniť politickú aj ekonomickú situáciu na trhu, objektivizovať hodnotu ku ktorej sme sa dopracovali a dospieť až k stanoveniu ceny licencie. Analyzujeme zmluvné licencie, ktoré sú uzatvárané subjektmi na báze dobrovoľnosti, i keď prax prináša i situácie, kedy je majiteľovi licencie uložená povinnosť poskytnúť licenciu a to buď zákonom alebo príslušným úradom. Tieto zmluvy možno diferencovať z rôznych hľadísk, pričom cena licencie závisí aj od rozsahu či povahy predmetu licencie. Priblížime aj spôsoby platby za licencie. Druhá kapitola bude obsahovať prípadové štúdie na ohodnotenie nehmotného majetku a ocenenie licencie. Ohodnotenie majetku budeme realizovať s použitím metódy kapitalizácie odčerpateľných zdrojov a metódy licenčnej analógie. Za cieľ sme zvolili identifikovať problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť v procese stanovovania hodnoty licencií pri použití tej ktorej metódy. Ich sumár uvedieme v časti výsledky práce. Podcenenie ktoréhokoľvek z faktorov vplývajúcich na hodnotu spomínaných statkov môže spôsobiť nemalé skreslenie či závažnú chybu výsledného ocenenia. Nesprávne stanovenie hodnoty predmetu licenčnej zmluvy môže so sebou priniesť viaceré problémy. 8

1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ V úvodnej fáze považujeme za potrebné priblížiť základy duševného vlastníctva, bez ktorého by nebola možná existencia licencií. Myslíme, že vhodné je nazrieť aj do histórie a zhrnúť niekoľko významných medzníkov, ktoré formovali pojmy ako duševné vlastníctvo a nehmotný statok. 1.1 Duševné vlastníctvo Predmety duševného vlastníctva nie sú priamo konzumované pri svojom využití, ale slúžia k výrobe určenej na spotrebu, pričom svoju hodnotu nestrácajú. Práve to vypovedá o ich jedinečnosti. (Vyparina, 2007, s. 53) Predmetom vlastníctva v zmysle pozitívneho práva sú hmotné predmety (veci) a vlastnícke právo v tomto chápaní je základné vecné právo. Jeho právny obsah sa v modernom občianskom práve oproti rímskoprávnemu ponímaniu v zásade nezmenil. Zhŕňa notoricky známu triádu vlastníckych oprávnení: ius utendi et fruendi, ius possidendi, ius disponidendi. Na rozdiel od vlastníctva v tradičnom chápaní duševne vlastníctvo nemá iba majetkový aspekt, ale v podstatnej miere sa s ním spájajú aj osobnostné vzťahy, (zahŕňajúce i vzťahy vznikajúce v spojitosti s tvorivou duševnou činnosťou, keďže tvorivá duševná činnosť je vlastne najvýraznejším prejavom osobnosti). Prvý primárny rozdiel medzi vecným a duševným vlastníctvom možno vidieť v charaktere právnych vzťahov, ktoré pod jedným či pod druhým vlastníctvom máme na mysli. Druhý základný rozdiel je v povahe ich predmetu. Zatiaľ čo predmetom vlastníctva v prvom zmysle sú hmotné predmety veci, predmetom duševného vlastníctva sú právne objekty rozdielnej povahy, pre ktoré sa v slovenskej legislatívnej terminológii môžeme stretnúť s pomenovaniami nehmotné statky, prípadne ideálne objekty (ako protiklad materiálnych objektov ). (Švidroň, 2000, s.21) Tretí základný rozdiel medzi jedným a druhým vlastníctvom je v obsahu subjektívnych práv, ktoré sa viažu na vecné a duševné vlastníctvo. Je zrejmé, že triáda základných vlastníckych oprávnení upínajúcich sa na hmotné predmety je v podstatnej časti svojho právneho obsahu nepoužiteľná na právne vzťahy týkajúce sa predmetov duševného vlastníctva. Napríklad: Zatiaľ čo knihu ako vec (materiálny objekt) možno držať (ius possiden- 9

di), toto vlastnícke oprávnenie nemožno uplatniť na ideálny objekt v knihe spredmetnený román ako ideálny objekt nemožno držať. Z uvedených faktov vyplýva, že vlastníctvo v tradičnom chápaní a duševné vlastníctvo sú celkom odlišné právne inštitúcie. (Švidroň, 2000, s.21-23) 1.1.1 Pohľad do histórie pojmu duševné vlastníctvo Zatiaľ čo právna inštitúcia vlastníctva bola známa a právne prepracovaná už v antických právnych systémoch, duševné vlastníctvo je plodom až novovekých úvah. Právne predmety, ktoré dnes označujeme ako predmety duševného vlastníctva, teda napríklad literárne a umelecké autorské diela, technické vynálezy a označenia výrobkov, pochopiteľne existovali aj staroveku. Nevyvinula sa však nijaká špeciálna právna ochrana. Prvým zárodkom modernej právnej inštitúcie duševného vlastníctva by mohol byť označený Atheneom citovaný výrok spadajúci údajne do obdobia okolo roku 600 pred Kristom: Tak zákonmi ustanovili Sybariti ak nejaký kuchár vynašiel nejaké mimoriadne jedlo, nebolo ani jednému inému odborníkovi povolené pripraviť také jedlo po dobu jedného roka. Iba ten, kto toto jedlo vynašiel, mal nárok na všetok zisk z výroby tohto jedla na určitý čas, aby aj iní boli nabádaní namáhať sa a vyniknúť. (Švidroň, 2000,s.24) Konštatovanie neexistencie osobitnej ochrany duševného vlastníctva sa týka aj obdobia stredoveku, ktorý sa vyznačoval cechovou organizáciou výroby a obchodu. Chránil skôr tradičné postupy (vyvinuté v rámci cechu a v ňom generáciami remeselníkov pozvoľna zdokonaľované) ako prevratné technické novinky. S rokom 1445 sa spája Gutenbergov vynález kníhtlače, ktorý tým, že umožnil masové rozmnožovanie literárnych, grafických a hudobných diel (v notových záznamoch), stal sa prelomovým technickým medzníkom. V novej spoločenskej situácii, ktorú vyvolal, začali sa výraznejšie profilovať a presadzovať záujmy vydavateľov, tlačiarov, kníhkupcov a spolu s nimi aj autorov. Tie si v nasledujúcich storočiach vynútili inštitucionalizáciu autorsko-právnej ochrany, ktorej predmet sa neustále rozvíja v závislosti od vedeckotechnického pokroku. (Švidroň. 2000, s.24-29) Ako si trh začal uvedomovať hodnotu predmetov priemyselného vlastníctva a teda nehmotného majetku, začína byť aktuálnejšia aj problematika oceňovania nehmotného majetku. Prvopočiatky oceňovania predmetov priemyselných práv je možne hľadať v hlbokej minulosti v časoch, keď priemyselné práva začali vznikať. Vznikali najmä z potreby 10

odlišovať výrobky a identifikovať výrobcu tovaru a práve táto vlastnosť spôsobila aj obchodovateľnosť predmetov týchto práv. História oceňovania nehmotného majetku je teda úzko spätá s uvedomením si existencie nehmotného majetku ako majetku, ktorý môže byť predmetom obchodu, čo nastalo až po tom, ako sa výrobky stali tovarmi, čiže boli predmetom ponuky na trhu. Spočiatku by bolo možné hovoriť najmä o predchodcoch predmetov priemyselných práv, znakoch a značkách používaných na označovanie tovarov jednotlivých výrobcov, ktoré nadobúdali väčší význam s rozvojom obchodu. Medzi prvé značky, ktoré môžeme v prenesenom význame považovať za predchodcov ochranných známok, sú značky razené na uzávery amfor (napríklad znaky na nádobách z Mezopotámie cca 2000r. pred našim letopočtom, prípadne znaky na amforách, ktoré sa používali na označovanie vína, oleja alebo rybej omáčky v starom Ríme), pričom poskytovali podľa rímskeho práva ochranu pred zneužitím a právo na náhradu škody. Pri takejto formulácii by sme analogicky z vyčíslenej škody mohli odhadom oceniť právo k označeniu, poškodením ktorého škoda vznikla. (Belička, 2003, s. 29-30) Podobná situácia nastáva aj v druhom tisícročí nášho letopočtu v čase rozvitia feudálnej spoločnosti, keď už v 13.-15. Storočí sa začínajú za poplatky udeľovať takzvané živnostenské privilégiá, ktoré boli právami na monopolnú výrobu a obchodu s takto vyrobenými výrobkami. Podľa historikov takého rozšírenie udeľovania monopolov panovníkom viedlo ku štrukturálnej zmene ekonomiky, keď výlučne agrárne krajiny využívajúce takúto formu sa menili na krajiny s vyspelou remeselnou výrobou. Z minulosti nie sú známe informácie o oceňovaní nehmotného majetku, hoci pri rozvoji obchodu pravdepodobne nepriamo k nemu dochádzalo. Platby za udelenie monopolu, prípadne za poskytnutie práva používať napríklad cechovú značku môžeme považovať za predchodcov neskorších a súčasných licenčných poplatkov. S rozvojom rannej kapitalistickej spoločnosti a s objavovaním sa prvých právnych úprav týkajúcich sa najmä priemyselných práv sa vytvorili podmienky na to, aby sa priemyselné práva stali predmetom ponuky na trhu a teda predmetom obchodu. Keďže pri vytváraní právnych zásad ochrany v oblasti priemyselných práv sa vychádzalo z práva zvykového, predstavovali tieto zákonné úpravy len potvrdenie zvykových zásad používaných v obchode. To znamená, že predmety tohto práva boli pravdepodobne predmetom obchodu už podstatne skôr, ako vznikli prvé právne úpravy, ktoré ich chránia. Práve s rozvojom kapitalistickej spoločnosti priemyselné práva nadobúdali čoraz väčší význam, čoho dôkazom je prudký rozvoj legislatívy zaoberajúcej sa predmetmi du- 11

ševného aj priemyselného vlastníctva ku koncu devätnásteho a na začiatku dvadsiateho storočia. Keďže sa nehmotný majetok už stal predmetom obchodu, nevyhnutnou podmienkou ponuky na trhu bolo určenie jeho hodnoty a teda jeho ocenenie. (Belička, 2003, s. 29-30) Významné právne medzníky smerom k medzinárodnej inštitucionalizácii právnej ochrany duševného vlastníctva Pre oblasť patentového práva: - Dekrét o ochrane vynálezov na území Benátskej republiky (1474), ktorý je pokladaný za prvý patentový zákon; Pre oblasť autorského práva: - Anglický zákon kráľovnej Anny (1709 1710), prvý autorský zákon; - Francúzske zákony z obdobia revolúcie (1791 a 1793); Pre oblasť priemyselných vzorov: - francúzsky zákon kráľa Ľudovíta XVI. (1787) o ochrane vkusových vzorov, ktorý nadviazal na tradíciu privilégií (1466) a nariadení (1712 1737 a 1744) francúzskych kráľov v prospech lyonských výrobcov tkanín; Pre oblasť úžitkových vzorov: - Nemecký zákon z roku 1891 o úžitkových vzoroch; Pre oblasť práva ochranných známok a označení pôvodu výrobkov: - Glosátor Bartolus (1314 1375) vedeckým skúmaním odlíšil individualizačné označenia, ktoré patria konkrétnej osobe, od označení, ktoré identifikujú pôvod výrobku. 12

Dôležité myšlienky v procese vývoja práva súvisiaceho s duševným vlastníctvom Myšlienky naznačujúce spojenie výtvorov ducha s existujúcou právnou inštitúciou (vecného) vlastníctva sa objavujú už v 16. 17. storočí ( v tomto zmysle použil výraz vlastníctvo aj Galieo Galiei). Ku skutočnému presadeniu sa teórie duševného vlastníctva, s ďalším širokým medzinárodným dosahom, došlo však až najmä pod vplyvom prirodzenoprávnej teórie a francúzskeho revolučného zákonodarstva z rokov 1791 a 1793. Z tohto obdobia je potrebné pripomenúť tri myšlienky, v ktorých je in nuce vyjadrená podstata francúzskej doktríny duševného vlastníctva. Mala veľký vplyv na medzinárodný vývoj a má ho dodnes: (Švidroň., 2000, s.24-29) Autorské právo je prirodzeným právom autora a autor je vlastníkom svojho diela. Diderot Najposvätnejšie, najodolnejšie a ak tak môžem povedať najosobnejšie zo všetkých vlastníctiev je dielo, ktoré je plodom spisovateľovej mysle; pravda je to vlastníctvo celkom odlišnej povahy ako iné vlastníctva. Le Chapelier Ak jestvuje nejaké skutočné vlastníctvo človeka, tak je to jeho myšlienka. De Boufflers Z francúzskej doktríny pochádza členenie duševného vlastníctva (fr. Propriété intellectuelle, nemecké geistiges Eigentum, anglické ( Intellectual Property ) na literárne a umelecké vlastníctvo ( propriété littéraire et artistique ) a priemyselné vlastníctvo ( propriété industrielle ). Toto dvojčlenenie (viď Tabuľka 1) pretrváva aj v súčasných názvoch základných medzinárodných dohovorov pre oblasť duševného vlastníctva, akými sú Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel (1886) a Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva (1883), ale aj v názvoch takých významných mimovládnych organizácií, akými sú Medzinárodné literárne a umelecké združenie (Association lettéraire et artistique internationale, známe pod skratkou ALAI, ktoré v roku 1878 založil Victor Hugo na podporu autorského práva a stal sa jeho prvým prezidentom) a Medzinárodné združenie na ochranu priemyselného vlastníctva (Association internationale pour la protection de la propriété industrielle, známe pod skratkou AIP- PI, ktoré bolo založené v roku 1887 na podporu ochrany priemyselných práv; jeho národná skupina pôsobí aj v Slovenskej republike.) (Švidroň., 2000, s.24-29) 13

1.1.2 Svetová organizácia duševného vlastníctva Po takmer storočnom medzinárodnom vývoji, v ktorom sa odzrkadľovala reakcia na vzrastajúci počet štátov i na vedecko-technický pokrok, bola napokon celá oblasť duševného vlastníctva v roku 1967 medzinárodne zastrešená zriadením Svetovej organizácie duševného vlastníctva (fr. l Organisation Mondiale de la Propriété Intellectuelle, OMPI; angl. World Intellectual Property Organization, WIPO), ktorá sa v roku 1974 stala špecializovanou medzinárodnou organizáciou pridruženou k OSN. Pojem duševné vlastníctvo tým dosiahol v konkurencii s inými pojmami svoje medzinárodné víťazstvo. (Švidroň., 2000, s.24-29) Pojem duševné vlastníctvo vymedzuje čl. 2 odsek VIII medzinárodného dohovoru o zriadení Svetovej organizácie duševného vlastníctva takto: V tomto dohovore sa... duševným vlastníctvom rozumejú práva na: Literárne, umelecké a vedecké diela Výkony výkonných umelcov, zvukové záznamy a rozhlasové a televízne vysielanie, Vynálezy zo všetkých oblastí ľudskej činnosti, Vedecké objavy Priemyselné vzory a modely Továrenské, obchodné známky a známky služieb, ako aj obchodné mená a obchodné názvy, Ochranu proti nekalej súťaži A všetky ostatné práva vzťahujúce sa na duševnú činnosť v priemyselnej, vedeckej, literárnej a umeleckej oblasti. (Švidroň., 2000, s.24-29) Celú oblasť práva nehmotných statkov, možno rozdeliť do dvoch základných oblastí: - Právo ochrany osobnosti fyzickej osoby a názvu a dobrej povesti právnickej osoby, - Právo duševného vlastníctva (to sa dá tiež deliť do dvoch základných oblastí: - autorské právo, právo príbuzné autorskému právu a práva súvisiace s autorským právom, 14

- priemyselné práva a práva obdobné priemyselným právam (Vojčík et al, 2012, s. 33) V našej práci sa ďalej podrobnejšie zaoberáme práve priemyselnými právami a právami obdobnými. V ďalšej kapitole riešime spôsoby stanovenia ich hodnoty. Tabuľka 1 Prehľadné delenie nehmotných statkov Nehmotné statky (Intangible Assets) Právo na ochranu osobnosti Autorské práva (Copyrights) Duševné vlastníctvo (Intellectual Property) Priemyselné vlastníctvo (Industrial Property Rights) Technické riešenia Práva na označenie Súvisiace práva sloboda autorské diela patenty ochranné známky odrody rastlín občianske práva súvisiace diela vzory dobré meno, povesť software topografie prejavy osobnosti človeka databázy vynálezy označenia pôvodu zemepisné označenia obchodné mená domény plemená zvierat objavy obchodné tajomstvo know-how Zdroj: Čada, 2007, goodwill 1.2 Nehmotný majetok a jeho ohodnotenie Oblasť nehmotného majetku je veľmi rozsiahlou a nejednoznačnou kategóriou, na čo ju predurčuje už samotná nehmotná podstata. Pojem nehmotný statok sa teória aj prax pokúšajú vymedziť všeobecne ako statok, ktorého podstatu tvorí konkrétny duševný výtvor či obsah( najčastejšie ide o výtvor duševnej činnosti, najmä tvorivej) vyjadrený v objektívnej forme, teda navonok tak, že môže byť vnímaný ľudskými zmyslami. Definovaný býva aj ako statok vytváraný konkrétnym duševným obsahom, ktorého objektívny 15

výraz je spôsobilý byť predmetom spoločenských vzťahov. Nehmotný statok ako duševný výtvor je spoznateľný či vnímateľný ľudskými zmyslami väčšinou na materiálnom substráte na papieri, zvukovom zázname atď. Z množiny nehmotných statkov môžu niektoré statky byť predmetmi duševného vlastníctva, ktorými možno disponovať. Z toho teda vyplýva, že nie všetky nehmotné statky môžeme považovať za predmety duševného vlastníctva. (Vojčík et al., 2012, s. 23) V názore na samotný pojem nehmotného majetku, delenie a systematiku v tejto oblasti sa však rozchádzajú aj odborníci. Teda ani delenie, ktoré sme spracovali v Tabuľke 1 nemožno považovať za definitívne, niektoré sa prelínajú. Ak sa k tomu pridá nedostatočné právne vedomie a pomerne malý počet odborných publikácií a článkov v tomto odbore, výsledkom je zlá situácia. Tá spôsobuje škodu, pretože hospodársky úspešné podniky dnešného globálneho priestoru ako aj malé a stredné proinovačné obchodné subjekty sa opierajú v súčasnej dobe predovšetkým o znalosti, ktoré konkurencia nemá k dispozícii. Znamená to, to že tento druh majetku sa stáva jednou z najdôležitejších konkurenčných výhod na trhu a význam tejto konkurenčnej výhody pre tvorbu hodnoty podniku treba zdôrazniť. (Mařík, 2007, s. 394) V priebehu posledných dvadsiatich rokov výrazne vzrástla potreba ohodnocovania všetkých druhov nehmotného majetku, najmä patentov, ochranných známok a know-how. Tento vývoj je logický, keďže podnikateľské jednotky si začali uvedomovať, že aj nehmotné aktíva, i keď nie sú viditeľné, zohrávajú významnú úlohu v celkovej podnikateľskej úspešnosti jednotlivých podnikov. Akú závratnú hodnotu môže dosiahnuť nehmotný majetok podniku je vidieť v každoročných rebríčkoch najhodnotnejších svetových značiek (viď Tabuľka 2). V poslednom čase sa stále intenzívnejšie dostáva do popredia problematika ohodnotenia webových stránok (domén). Tieto ohodnotenia sú najčastejšie spracúvané v súvislosti s ich predajom, prípadne realizáciou záložného práva, napr. pri exekúcii. Je nesporným faktom, že význam nehmotného majetku podniku a celkovo duševného vlastníctva rastie, keďže potrebu poznania jeho hodnoty si uvedomuje stále viac ľudí, ale aj podnikateľských subjektov. (Jakubec, Kardoš, 2012, s.13) Ohodnocovanie majetku avšak nie je exaktnou vedeckou disciplínou. Je to veda a umenie, exaktný matematický model spojený s intuíciou znalca, ktorý si overuje poznatky a uplatňuje praktické skúsenosti. V tejto súvislosti považujeme za nutné zdôrazniť, že celosvetový trend pri ohodnocovaní majetku sa v trhových ekonomikách zjednotil na tom, 16

že znalec prevažne zisťuje trhovú hodnotu majetku a nie jeho cenu. Cena je totiž vždy konkrétna čiastka, ktorá sa realizuje až predajom majetku. Na postup pri stanovení hodnoty majetku má podstatný vplyv dôvod prečo sa ocenenie vykonáva a zároveň aj čas, kedy sa vykonáva. Metódy a modely najmä matematické, ktoré sa pri stanovení hodnoty použijú sú nesporne objektívne, ale naplnenie modelov konkrétnou množinou údajov je vždy podmienené subjektívnym rozhodnutím znalca ovplyvneného prostredím, v ktorom pôsobí. Výsledná hodnota, ktorú využitím zvoleného modelu získame, môže vplyvom subjektívnych náhľadov mať široký rozptyl. Vynára sa preto potreba eliminovať tento rozptyl v čo najväčšej miere. (Szilágy, Sedláková, 2002, s. 67) Tabuľka 2 Rebríček najhodnotnejších značiek Kategória Najhodnotnejšie svetové značky za rok 2012 Značka Hodnota v mld. dolárov Zmena oproti 2011 Technológia Apple 182,951 19% Technológia IBM 115,985 15% Technológia Google 107,875-3% Stravovanie Mc Donald 95,188 17% Technológia Microsoft 76,651-2% Zdroj: www.financnytrh.com dostupné na internete dňa 3.4.2013 Pod ekonomické hodnotenie nehmotných statkov v zásade spadajú dva druhy činností, a to kvalitatívne a kvantitatívne hodnotenie. V prípade kvalitatívneho hodnotenia nehmotných statkov rozumieme pod tým manažérsku činnosť, vykonávanú s cieľom zodpovedného hospodárenia s podnikovým nehmotným majetkom, respektíve jeho riadením. Zatiaľ čo kvantitatívne hodnotenie, môžeme povedať i ocenenie, je vykonávané kvôli zisteniu presnej finančnej hodnoty. K tejto činnosti býva obvykle prizvaný profesionálny odhadca majetku-znalec. (Kubíček, Svačina, 2006, s. 39) Znalecká činnosť v ekonomických odboroch si nepochybne vyžaduje erudovaných špecialistov a zároveň aj koplexné posúdenie danej problematiky. (Szilágy, Sedláková, 2002, s. 243) 17

1.2.1 Úžitková hodnota Existujú aj situácie, kedy nemáme v pláne obchodovať s našim majetkom, ale napriek tomu potrebujeme či chceme poznať jeho hodnotu. Práve takýto pohľad nám dáva úžitková hodnota. Potrebná je obvykle pre interné účely. 1.2.2 Trhová hodnota Cieľom oceňovateľa je vo väčšine prípadov dospieť k trhovej hodnote nehmotného aktíva. Medzinárodné oceňovacie štandardy (International Valuation Standards) definujú trhovú hodnotu nasledovne: Trhová hodnota je odhadnutá čiastka, za ktorú by bol majetok zamenený k dátumu ocenenia na voľnom trhu medzi ochotným kupujúcim a ochotným predávajúcim pri transakcii medzi samostatnými a nezávislými partnermi po náležitom marketingu, v ktorej by obe strany jednali informovane, rozumne a bez nátlaku. (Mařík, 2007, s. 22) Avšak trhová realita je veľmi rozmanitá, dochádza tu k transakciám pod nátlakom, medzi spriaznenými stranami a i. Oceňovateľ pri hľadaní trhovej hodnoty sa pokúša simulovať optimálne trhové správanie priemerných strán. V skutočnosti je takýchto transakcií realizovaných za týchto podmienok malé množstvo. (Svačina, 2010, s. 76) Dôvody ohodnotenia nehmotného majetku: Ohodnocovanie nehmotného statku nikdy nie je samoúčelné a vždy sa robí s určitým cieľom. Preto aj výsledok ohodnotenia musí viesť k jednoznačným záverom a odporúčaniam. Požiadavky na hodnotenie nehmotného majetku majú celý rad dôvodov, ktoré sú zahrnuté v rade rôznych právnych úprav, nariadení a vyhlášok najmä Ministerstva financií a Ministerstva spravodlivosti. Taktiež sú súčasťou aj iných zákonov týkajúcich sa priemyselného vlastníctva. Na začiatku deväťdesiatych rokov bolo jedným z najrozšírenejších dôvodov oceňovania predmetov priemyselných práv oceňovanie v rámci malej a veľkej privatizácie. V súčasnosti oceňovanie z takéhoto dôvodu ustúpilo a do popredia sa dostalo oceňovanie zapríčinené rozvojom trhovej ekonomiky na našom území. Je nepísaným pravidlom súčas- 18

nej trhovej ekonomiky, že podnik, ktorý nemá nehmotný majetok nie je podnikateľsky perspektívny. (Belička, 2003, s.30) Motívov znaleckého stanovenia hodnoty existuje viacero. Aj tie bývajú jedným z faktorov, ktoré majú zásadný vplyv na výber použitej metódy a výslednú hodnotu ocenenia. (<http://www.dusevnevlastnictvo.gov.sk> dostupné na internete 17.01.2013)Medzi najčastejšie sa vyskytujúce dôvody radíme transfer nehmotného majetku, delenie a zlučovanie (fúzie či akvizície), zmeny obchodných spoločností, zakladanie podniku so zahraničnou majetkovou účasťou, účtovníctvo a daňové predpisy, nepeňažné vklady do základného imania obchodných spoločností, založenie nehmotného majetku, konkurz, likvidácia a vyrovnanie, reklamné dôvody, vyporiadania dedičstva, pre stanovenie primeraného zadosťučinenia pri nekalosúťažnom jednaní alebo niekedy majitelia práv chcú vedieť hodnotu svojho majetku, a to i len ako vstupnú informáciu, napr. pri rôznych obchodných jednaniach.(mařík, 2007, s. 398) Pre účel našej práce pracujeme s predpokladom potreby ocenenia nehmotného majetku pre účel transferu práv k nehmotnému majetku, ergo licencie. 1.3 Prístupy a metódy hodnotenia nehmotných statkov Pri posudzovaní hodnoty jednotlivých druhov nehmotného majetku môžeme pozorovať isté vzájomné interakcie, na ktorých základe možno stanoviť niektoré spoločné faktory, ktoré treba posudzovať pri všetkých druhoch, resp. väčšine druhov nehmotného majetku. Podobným spôsobom môžeme klasifikovať aj základné východiská metodológie, ktoré sa na ohodnotenie nehmotného majetku využívajú v praxi. 1.3.1 Prístupy hodnotenia Poznáme tri základné prístupy, ktoré sú následne rozvíjané a rozpracované do konkrétnych postupov ohodnotenia typických pre príslušnú kategóriu. (Jakubec, Kardoš,2012, s.67) Najjednoduchšie zhrnutie sme sa pokúsili spracovať a prezentovať v Tabuľke 3. 19

Tabuľka 3 Prístupy k stanoveniu hodnoty majetku Otázka Koľko prostriedkov majiteľ vynaloží v súvislosti s nehmotným majetkom? Za koľko je možné získať obdobný majetok na trhu? Koľko činí čistý príjem z nehmotného majetku? Prístup k ohodnoteniu nákladový prístup porovnávací prístup výnosový prístup Zdroj: Kubíček, Svačina, 2006, s. 41 Výnosový prístup (Income approach) Môžeme sa s ním stretnúť aj pod anglickým ekvivalentom benefit principle/approach. Je založený na princípe ekonomického očakávania, teda na myšlienke, že záujemca nie je ochotný za nehmotné aktívum zaplatiť viac, než je súčasná hodnota očakávaných príjmov z využitia aktíva pri miere rizika na úrovni porovnateľnej investície. (Svačina, 2010, s.95) V oblasti nehmotných statkov je práve tento prístup najviac rozšírený a vetví sa (predovšetkým v zahraničí) do nespočetného množstva metód ocenenia. (Suchý et al., 2010, s. 130) Nákladový prístup (Cost approach) Tento prístup je založený na princípe ekonomickej substitúcie, teda myšlienke, že záujemca ako dobrý hospodár nie je ochotný za nehmotné aktívum zaplatiť viac, než by zaplatil v ekonomických nákladoch za vytvorenie nehmotného aktíva s porovnateľnou užitočnosťou. (Svačina, 2010, s.95) Iná definícia zas hovorí, za hodnotu nehmotného majetku sa považujú náklady, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na získanie náhradného nehmotného majetku, identicky užitočného ako príklad tzv. invent-around. (Hálek, 2009, s.76) 20

Tento prístup je využiteľný len v situáciách, kde vynaložené prostriedky sú práve tou čiastkou, za ktorú by si strany tento nehmotný majetok vymenili. Príkladom môže byť bežný software, novo registrovaná dosiaľ nepoužívaná ochranná známka a pod. Nie je vhodné tento prístup zvoliť ak ide o nehmotné statky s väzbou na konkurenčnú výhodu. (Suchý et al., 2010, s. 130) Porovnávací/trhový prístup (Market approach) Porovnávací princíp je založený na princípe rovnováhy, teda myšlienke, že konkurenčné trhy nehmotných aktív sú schopné vytvárať rovnovážne ceny nehmotných aktív s porovnateľnou užitočnosťou, a záujemca túto cenu preberá z trhu. (Svačina, 2010, s.95) Napriek tomu, že podstata tohto princípu bežným ľuďom najbližšia a zdá sa im najzrozumiteľnejšia, v podmienkach slovenskej znaleckej praxe sa používa v menšom rozsahu. Je to dané kvalitou a kvantitou informácií potrebných pre jej aplikáciu. Nemožno hovoriť o dostatočne rozvinutom trhu s týmito tovarom na Slovensku. Pretože i keď sa obchody s nehmotným majetkom nepochybne uskutočňujú, ceny a ostatné náležitosti bývajú predmetom obchodného tajomstva a sú verejnosti nedostupné. Tento fakt komplikuje jej uplatnenie u nás, nakoľko neexistuje, resp. existuje iba zlomok dôveryhodných zdrojov relevantných dát. (Harumová,2008 s. 304). Nepovažujeme za vhodné, použiť ho ako ťažisko ohodnotenia v prípade jedinečných, unikátnych nehmotných statkov. Tie logicky nie je s čím porovnať. 1.3.2 Metódy hodnotenia Tieto základné prístupy sa používajú pri ohodnocovaní väčšiny druhov majetku, ako aj pri ohodnocovaní podniku, pričom ich možno zovšeobecniť. Samozrejme jednotlivé metódy sa v rámci týchto prístupov odlišujú, resp. aj pri rovnosti metód sa používajú iné parametre. Nákladové metódy Nákladové metódy sa v podmienkach SR využívajú najmä vtedy, keď sa predmetný statok dlhodobo nepoužíva, ak je napr. podnik niekoľko rokov v konkurze a výroba bola zastavená. V rámci tejto metódy sa využívajú dva rozdielne postupy, a to: 21

- Metóda vychádzajúca z reprodukčnej ceny, - Metóda vychádzajúca z precenenia historických nákladov. Metóda vychádzajúca z reprodukčnej ceny Základným princípom tejto metódy je zistenie nákladov, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na získanie ohodnocovaného predmetu. Je to najvyššia cena, ktorú by kupujúci zaplatil, pričom berieme do úvahy aj koeficient zastarania, resp. zhodnotenia (bližšie popíšeme v nasledujúcej časti). Všeobecnú hodnotu určitého nehmotného majetku vypočítame tak, že najprv stanovíme hodnotu identickej kópie daného predmetu ohodnotenia a následne stanovíme koeficient zhodnotenia, resp. znehodnotenia. Predpokladom tejto metódy je skutočnosť, že náklady na získanie predmetného majetku sú porovnateľné s jeho ekonomickou hodnotou. Metóda však neberie do úvahy budúce prínosy z využívania, je teda príliš statická. Táto metóda je pomerne náročná na spracovanie a na získanie informácií. Znalec by mal komplexne zhodnotiť jednak marketingovú kampaň realizovanú v minulosti, ale aj vývoj hodnoty nehmotného majetku z historických pohľadov. Preto sa tento postup využíva skôr na teoretickej úrovni. Metóda vychádzajúca z precenenia historických nákladov Použitie tejto metódy je postavené na prepočte všetkých nákladov vynaložených v minulosti na získanie a udržiavanie majetku na úroveň súčasných cien. V tomto prípade ide najmä o náklady na vytvorenie daného nehmotného majetku, jeho zápis vo všetkých krajinách v prípade možnosti ochrany a náklady na udržiavanie (udržiavací poplatok napr. za ochrannú známku sa platí každých 10 rokov). Táto metóda neberie do úvahy zhodnocovanie, preto je vhodnejšia na ohodnotenie takých typov chráneného duševného vlastníctva ako napr. patentov. (Jakubec, Kardoš, 2012, s. 70) Výnosové metódy Používanie výnosových metód ohodnotenia nehmotného majetku je veľmi populárne, keďže ide o dynamické metódy zamerané na rozbor budúcich úžitkov spojených s predmetným nehmotným majetkom. Výnosových metód existuje viacero, napr. metóda 22

prírastku výnosu, reziduálna metóda, metóda kapitalizácie odčerpateľných zdrojov apod. Najdôležitejšou a najpoužívanejšou z nich je metóda licenčnej analógie. Metóda licenčnej analógie Vo svete je známa ako Relief from Royalty Method. Ide o metódu založenú na predpoklade, že hodnota príslušného nehmotného majetku sa rovná cene, ktorá by bola s najväčšou pravdepodobnosťou zaplatená za súhlas s jeho využívaním, prípadne za jeho prevod, ak by ho spoločnosť sama nevlastnila. Práva na využívanie nehmotného majetku sú podľa ustálenej praxe predmetom licenčnej (prípadne obdobnej) zmluvy. Za toto právo platí nadobúdateľ primeranú finančnú čiastku, obvykle vo forme licenčných poplatkov, ktoré sú zvyčajne kombináciou pevných poplatkov a poplatkov odvodených od objemu predaja, tržieb, respektíve od zisku. Výška licenčných poplatkov sa pritom vo väčšine prípadov stanovuje v percentách z čistej predajnej ceny. Za mimoriadnu výhodu tohto postupu považujeme fakt, že obchodovanie s týmto druhom majetku na otvorenom trhu vo svete má pomerne dlhú históriu, teda predmetné ceny sa v závislosti na niektorých aspektoch v podstate ustálili v určitom, odborníkom známom rozpätí. (Mařík, 2007, s. 402) Ročnú hodnotu nehmotného majetku pomocou metódy licenčnej analógie môžeme stanoviť pomocou vzťahu: HV RV LP KZ PM KK Charakteristika jednotlivých premenných: HV hodnota nehmotného majetku za konkrétny rok; RV ročný rozsah výroby, obvykle budúce tržby prognózované vo finančnom pláne. Je nutné preskúmať, či je dosiahnutie navrhovaných tržieb vo finančnom pláne reálne; LP licenčný poplatok. Nadobúdateľ licencie môže na základe uskutočnených analýz platiť poskytovateľovi licencie licenčné poplatky až vo výške 25-45 % zo zisku. Keďže v rámci premennej RV sú zahrnuté tržby, treba vychádzať z predpokladaného objemu výroby alebo predaja, pričom licenčný poplatok sa pohybuje zvyčajne v intervale 0,5-10 % tržieb; (Kardoš, 2012, s. 16) 23

KZ koeficient zastarania, prípadne zhodnotenia. Pri ochranných známkach sa používa koeficient zhodnotenia, keďže sa predpokladá postupné zvyšovanie jej hodnoty. Pri ostatných druhoch nehmotného majetku sa využíva obvykle koeficient zastarania (príkladom je know - how) PM podiel nehmotného majetku. Podniky majú väčšinou svoju hlavnú ochrannú známku, ktorú aplikujú na 100% svojho tovar. Okrem nej vlastnia aj OZ, ktoré sa používajú len na časť výrobkov. Je potrebné skúmať, na akú časť výrobkov sa ochranná známka využíva, teda aká časť z celkových tržieb podniku pripadá na výrobky chránené ohodnocovanou OZ. KK koeficient miery kapitalizácie (respektíve koeficient diskontnej sadzby). Ten slúži na zohľadňovanie časovej hodnoty peňazí a na odúročenie možných budúcich výnosov z vlastníctva. (Kardoš, 2012, s. 16) Metóda kapitalizácie odčerpateľných zdrojov Metódou kapitalizácie odčerpateľných zdrojov; základom je stanovenie dĺžky obdobia v rokoch, počas ktorého sa nehmotný majetok bude využívať; výpočet objemu odčerpateľných zdrojov, ktoré sa vytvárajú využívaním ohodnocovaného nehmotného majetku; stanovenie podielu, ktorý pripadá na ohodnocovaný nehmotný majetok podniku z vytváraných odčerpateľných zdrojov a to podľa nasledovného vzťahu VŠH NIM = SH OZ P NIM [Eur] kde VŠH NIM všeobecná hodnota nehmotného majetku podniku. OZ l 1 Kde pracujeme s týmito premennými: n počet rokov používania nehmotného majetku podniku (rok), 24

SH OZ súčasná hodnota budúcich odčerpateľných zdrojov ku dňu vypracovania znaleckého posudku majetku P NIM percentuálny podiel, ktorým sa ohodnocovaný nehmotný majetok podieľa na tvorbe odčerpateľných zdrojov, ktorý sa do výpočtu dosadzuje v desatinnom tvare (%/ 100), i úroková miera v percentách vypočítaná podľa prílohy 1 časti 2 Vyhlášky MS SR č. 429/2004 Z. z., ktorá sa do výpočtu dosadzuje v desatinnom tvare (Jakubec, Kardoš, Kubica, 2006, s. 158) 1.4 Faktory vplývajúce na hodnotu nehmotného majetku V prípade východísk pri ohodnotení, ktoré musia znalci brať do úvahy pri väčšine druhov nehmotného majetku, ide o predpoklady, z ktorých vychádzajú experti na ohodnotenie. Tie môžu mať zásadný vplyv na výslednú hodnotu konkrétneho druhu nehmotného majetku. Za rozhodujúce faktory vplývajúce na hodnotu nehmotného majetku považujeme: - Životnosť nehmotného majetku, - Použitie vhodnej metódy, - Podiel nehmotného majetku na tržbách/náklady na jeho obstaranie, - Prognózu tržieb do budúcnosti, - Stanovenie správnej miery kapitalizácie - Stanovenie adekvátneho koeficientu zastarania, resp. zhodnotenia. Využívanie jednotlivých faktorov závisí vo veľkej miere aj od použitej metódy. Posledné dva faktory sa využívajú len pri výnosovom prístupe, ktorý sa považuje za najpoužívanejší princíp ohodnotenia nehmotného majetku. Či už ide o metódu licenčnej analógie, metódu kapitalizácie odčerpateľných zdrojov, alebo iné moderné metódy (ktorých jadro je založené na predchádzajúcich dvoch), vo všetkých prípadoch ide o pohľad do budúcnosti a prepočet na čistú súčasnú hodnotu. Práve pri takýchto postupoch sú stanovenie miery kapitalizácie a odhad tržieb do budúcnosti kľúčové. (Jakubec, Kardoš, 2012, s.67) 25

1.4.1 Použitie vhodnej metódy Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov veľmi striktne stanovuje možnosti využívania len dvoch metód na ohodnotenie nehmotného majetku podniku - metódy licenčnej analógie a metódy kapitalizácie odčerpateľných zdrojov. Odborníci zo znaleckej praxe sa v názoroch či je to správne, alebo nesprávne značne odlišujú. Faktom je, že prax často vyžaduje použiť aj iné výnosové metódy ohodnotenia, ktoré sa nepoužívajú tak často. Je to žiaduce, aby bolo možné dopracovať sa k presnejším výsledkom, prípadne použiť nákladový alebo porovnávací princíp. Ako je uvedené vyššie, výnosový, nákladový a porovnávací princíp sa bežne používajú pri rôznych druhoch nehmotného majetku. V rámci týchto skupín existuje viacero metód. (Jakubec, Kardoš, 2012, s.69) Samozrejme, použitie správnej metódy je podmienené viacerými faktormi. Na výber v rámci skupiny metód má vplyv životnosť nehmotného majetku, fáza, v ktorej sa konkrétny majetok nachádza, historická dĺžka ochrany práv na označenie, starostlivosť a údržba nehmotného majetku, prosperita spoločnosti a odvetvia a v nemalej miere aj účel ohodnotenia. Výber príslušnej metódy v rámci už vybratej skupiny nie je jednoduchý najmä pri výnosovom princípe, v rámci ktorého je k dispozícii široká škála metód, pričom každá z nich je vhodná pre iný typ podniku a pre iný typ nehmotného majetku. Metódy na ohodnotenie sa začali prudko rozvíjať približne v osemdesiatych rokoch minulého storočia, pričom najmä pri nehmotnom majetku na označenie vzniklo neuveriteľné množstvo metód, aj keď niektoré z nich sú využívané len sporadicky až výnimočne. G. Salinas vo svojej publikácii The International Brand Valuation Manual uvádza, že od roku 1988 do roku 2007 vzniklo až 35 metód na ohodnotenie ochrannej známky. Toto číslo je ohromujúce, pričom otázkou je, koľko z týchto metód sa využíva v praxi. (Jakubec, Kardoš, 2012, s.70) Nesprávny výber metódy môže pri ohodnotení spôsobiť závažné nedostatky. Nezanedbateľné rozdiely sú najmä medzi nákladovým a výnosovým princípom, keďže napríklad ohodnotenie funkčnej ochrannej známky nákladovou metódou pri kalkulácii nákladov na marketing ochrannej známky a jej udržanie v súčasnom stave sú len veľmi ťažko kalkulovateľné. Obdobná situácia je i pri ohodnotení patentov. Z toho vyplýva, že považujeme za vhodné upraviť aj slovenskú legislatívu tak, aby umožnila použiť aj iné modely, ktoré sa v praxi používajú. Možnosti slovenských znalcov 26

sú totiž veľmi oklieštené a niekedy vznikajú situácie, keď je naozaj ťažké vysvetľovať zahraničným klientom obmedzené slovenské postupy, ktoré nemajú vo vyspelej Európe obdoby. (Jakubec, Kardoš, 2012, s.70) 1.4.2 Podiel nehmotného majetku na tržbách alebo náklady na jeho obstaranie Táto problematika sa týka tak výnosového, ako aj nákladového princípu ohodnotenia nehmotného majetku. Pri nákladovom ohodnotení ide najmä o skúmanie nákladov na obstaranie majetku v súčasnom stave, pri výnosovom ohodnotení ide o licenčný poplatok, resp. podiel nehmotného majetku na tržbách, v závislosti od použitej metódy ohodnotenia. Spomínané faktory faktory sú zohľadnené pri dvoch najznámejších metódach ohodnotenia metóde licenčnej analógie a metóde kapitalizácie odčerpateľných zdrojov. (Jakubec, Kardoš, 2012, s.70) Čo sa týka nákladov na obstaranie majetku, už v minulosti sa táto metóda využívala prioritne pri ohodnotení nevyužívaného nehmotného majetku, napr. vyvinutý softvér, ktorý sa v súčasnosti nevyužíva; ochranné známky ktoré boli registrované, ale nevyužívajú sa; patenty, ktoré sú síce registrované, ale ich praktické využitie je nulové. Pri nevyužívanom nehmotnom majetku sa náklady na jeho obstaranie dajú stanoviť relatívne jednoducho. Ide o náklady, ktoré boli vynaložené na jeho obstaranie, napr. náklady na registráciu ochrannej známky + náklady na jej grafický návrh, náklady na registráciu patentu + náklady na jeho vývoj atď. Horšia je však situácia, ak sa táto metóda využije v prípade funkčného a fungujúceho majetku, čo sa v zahraničí deje stále častejšie. Potom treba zohľadniť v nákladoch najmä pri právach na označenie aj uvedenie tohto majetku do súčasného stavu. To znamená nezanedbať analýzu nákladov na marketing a ostatné náklady, ktoré boli vynaložené na zvýšenie ekonomickej hodnoty majetku. Stanoviť takéto náklady je pritom značne náročné, keďže treba skúmať účtovníctvo za pomerne dlhé obdobie v minulosti. Čo sa týka často využívanej metódy licenčnej analógie (alebo tzv. Royalty Method), výška licenčného poplatku je známa predovšetkým pri patentoch. Azda ešte problematickejšie ako stanovenie licenčného poplatku je stanovenie podielu nehmotného majetku na celkových tržbách pri metóde kapitalizácie odčerpateľných zdrojov. Ide najmä o prípady kow-how keď je všetkým zainteresovaným subjektom jasné, že bez kow-how by spoločnosť nebola taká úspešná a nedosahovala by také vysoké tržby 27

ako využitím tohto typu nehmotného majetku. Stanoviť však konkrétny podiel kow-how na celkových tržbách a zároveň si toto tvrdenie obájiť vyžaduje naozaj fundovaného znalca z príslušného znaleckého odboru. Ten by mal preskúmať aj historické tržby spoločnosti, keď sa ešte kow-how nevyužívalo, pričom na ohodnotenie je možné dnes použiť aj rôzne počítačové simulácie. (Jakubec, Kardoš, 2012, s.70-71) 1.4.3 Prognóza tržieb do budúcnosti Stanovenie predpokladanej výšky tržieb spoločnosti v budúcnosti závisí aj od toho, kto stanovuje hodnotu nehmotného majetku. V podmienkach Slovenskej republiky je to obvykle znalec v odbore Priemyselné vlastníctvo, na rozdiel od zahraničia, kde to môžu vykonávať rôzne osoby alebo spoločnosti: - Audítori a účtovníci, - Konzultanti špecializujúci sa na nehmotný majetok a ohodnotenie spoločnosti, - Reklamné agentúry, konzultanti na ochranné známky a značky, - Špecialisti marketingového výskumu, - Špecialisti na duševné vlastníctvo a právnici, - Nezávislí akademici a školy, - Brokeri a obchodníci špecializujúci sa na duševné vlastníctvo. Je zjavné, že v zahraničí sú hodnotiteľmi nehmotného majetku v prevažnej miere ekonomickí experti na danú oblasť, ktorí by nemali mať so stanovením prognóz tržieb do budúcnosti také problémy ako napr. technickí znalci bez základného ekonomického vzdelania. Otázkou samozrejme je, kto by mal vôbec prognózovať tržby do budúcnosti a akým spôsobom by sa mala táto prognóza realizovať. (Jakubec, Kardoš,2012, s.72) V princípe možno súhlasiť s tvrdením, že odborník na ohodnocovanie nehmotného majetku nemôže byť odborníkom aj na tvorbu finančného plánu, resp. sa od neho neočakáva, že bude odborníkom v danej oblasti. Zároveň každá oblasť má isté špecifiká, ktoré najlepšie ovládajú práve v ňom pracujúci odborníci. Preto zdieľame názor, že autorom finančného plánu, ktorý obsahuje aj prognózu tržieb do budúcnosti, by mal byť odborník v danej oblasti podnikania (či už externý alebo interný, priamo z podniku), pričom tento by mal byť schopný preskúmať základné princípy uplatnené vo finančnom pláne a posúdiť ich 28

opodstatnenosť. To znamená, že by mal byť schopný identifikovať nezrovnalosti finančného plánu. (Jakubec, Kardoš,2012, s.72) Prognóza budúcich tržieb by mala vychádzať z historických výkazov so zohľadnením možností spoločnosti do budúcnosti. Pomerne častý je odhad založený na uplatnení zvýšenia tržieb o infláciu, najmä ak sú tržby stabilizované aspoň v strednodobom časovom horizonte. To znamená, že súčasné tržby, resp. budúce tržby z ročného plánu sú zvýšené o priemernú dlhodobú infláciu, odhadovanú na úrovni približne 2 2,5% ročne v zmysle odhadov Európskej centrálnej banky. (Jakubec, Kardoš,2012, s.72) 1.4.4 Stanovenie správnej miery kapitalizácie Miera kapitalizácie (stretnúť sa môžeme aj s názvom odúročiteľ) môže významne ovplyvniť celkovú hodnotu nehmotného majetku, pričom platí základná axióma, že čím nižšia je miera kapitalizácie, tým vyššia je hodnota nehmotného majetku. Napríklad pri miere kapitalizácie 5% je hodnota nehmotného majetku dvojnásobná oproti miere kapitalizácie 10%, za predpokladu nezmenených parametrov, t.j. tieto zostali zachované na rovnakej úrovni. Čo sa týka intervalov, v ktorých sa miera kapitalizácie pohybuje, môžeme hovoriť o 8 40 %. Tak uvádza odborná literatúra. V slovenskej znaleckej praxi je však bežnejší užší interval 6 25 %. Opätovne možno diskutovať o kvalifikácii slovenských znalcov v tejto oblasti. Niektorí znalci nemajú podľa názoru odborníkov dostatočné vedomosti na erudované posúdenie a stanovenie miery kapitalizácie. Túto úlohu však už nemožno ponechať na zákazníka alebo odborníka z danej oblasti, ako to bolo pri prognózovaní tržieb. Znalec by mal byť schopný samostatne stanoviť mieru kapitalizácie, odvíjajúcu sa od kapitálovej štruktúry podniku so zohľadnením príslušných rizikových prirážok. V tomto smere majú nepochybne výhodu zahraniční experti s ekonomicky zameraným vzdelaním. (Jakubec, Kardoš, 2012, s. 72) Znalcom je odporúčané vychádzať z dostupných modelov, ktorých je niekoľko komentovaných v odbornej literatúre. Spomeňme najčastejšie aplikované a to model vážených priemerných nákladov kapitálu (WACC - Weighted Average Cost of Capital) poprípade tzv. stavebnicovú metódu. Odborná literatúra hovorí, že intervaly, v ktorých by sa mal koefiecient miery kapitalizácie pohybovať je 8-40 %. V Slovenskej Republike sa pou- 29

žíva užší interval, ktorý však nie je celkom ustálený, a to v rozmedzí 6-25%.(Jakubec, Kardoš, 2012, s. 27) Zvládnutie výpočtu miery kapitalizácie by rozhodne malo patriť k elementárnym vedomostiam znalca, ktorý pracuje v oblasti ohodnocovania nehmotného majetku a duševného vlastníctva. Okrem už spomenutých faktorov existujú ešte ďalšie faktory, ktoré pôsobia na výslednú hodnotu nehmotného majetku. Sú to napr. koeficienty zhodnotenia alebo znehodnotenia, určenie, či je výpočet bez alebo s daňou z pridanej hodnoty, alebo stanovenie percenta výrobkov, ktoré sú patentovo chránené, resp. sú označované chráneným označením. (Jakubec, Kardoš, 2012, s. 72) 1.4.5 Stanovenie koeficientu zastarania, resp. zhodnotenia. Ako je známe, koeficient zastarania sa využíva hlavne pri technických riešeniach, ako sú napr. patenty a know-how, kde je vývoj neustály a je predpoklad, že po istom čase stratí technológia celú svoju hodnotu. Preto napr. pri ohodnotení know-how, ktoré je v účtovníctve ešte evidované a bolo nadobudnuté pred desiatimi rokmi, je vysoko pravdepodobné, že v súčasnej dobe je už jeho hodnota nulová, nakoľko bolo vývoj ide dopredu a zrejme bolo nahradené novými myšlienkami a postupmi. S inou situáciou prichádzame do styku pri ochranných známkach, právach na označenie. Je však potrebné zdôrazniť, že tento koeficient sa nevyužíva pri každom ohodnotení a slovenskí znalci ho v praxi využívajú len minimálne. Koeficient zhodnotenia sa využíva v prípadoch, keď nová známka, eventuálne stará známka už nepoužívaná, v dôsledku správne zvolenej propagácie a jej širokého použitia sa stáva populárnou a hodnotnou veľmi rýchlo. Teda jej hodnota stúpa rýchlejšie ako objem výroby, ktorý predaj ochrannej známky zabezpečuje. Preto je potrebné týmto špeciálnym koeficientom upraviť jej hodnotu smerom nahor, aby adekvátne zodpovedala reálnemu stavu. Znalci tento koeficient zabúdajú používať v rámci Slovenskej republiky. Je veľmi dôležité citlivo zvážiť, najmä pri nových, rýchlo sa rozvíjajúcich ochranných známkach, či plánovaný rast v objeme výroby v plnej miere zohľadňuje aj rast hodnoty ochrannej známky. (Kardoš, Jakubec, 2009, s. 550) Dôležité je striktne sledovať odbornosť znalca a jeho schopnosť ďalšieho vzdelávania, keďže ohodnocovanie je proces, pri ktorom je sústavné vzdelávanie nutné. O nutnosti 30

nových znalcov v danej oblasti podávajú svedectvo aj štatistiky poukazujúce na nedostatočný počet znalcov a ich nevhodnú regionálnu a vekovú štruktúru. (Jakubec, Kardoš, 2012, s. 72) 1.5 Komercionalizácia nehmotného majetku Ako sme písali v prvej časti tejto práce, aj s nehmotným majetkom sadá obchodovať. Transfer práv k nehmotnému majetku možno vykonať na základe viacerých zmlúv. Pomerne dobre známa je franchisingová zmluva, pôvodom z Ameriky. Pre účel našej práce rozoberáme podobný ale nie identický typ zmluvy - licenčnej zmluvy. Práve tá je totiž najvýznamnejším nástrojom obchodu s nehmotnými statkami a priemyselnými právami. 1.5.1 Licenčná zmluva Pod slovom licencia, odvodeného od latinského slova licentia, znamenajúceho dovolenie, povolenie niečo vykonávať, prevádzkovať, zaisťovať a pod., sa hlavne v zahraničnom obchode všeobecne rozumie zvláštne povolenie vydávané príslušnými orgánmi alebo úradmi potrebné k prevádzkovaniu niektorých činností, ako vývozu či dovozu určitých komodít, na predaj alkoholických nápojov, tabakových výrobkov, chemických látok a podobne. (Kubíček, Svačina, 2006, s. 23) V oblasti duševného vlastníctva je pojem licencie celkom bežný pri nakladaní s chránenými priemyslovými právami a výrobne technickými poznatkami, znalosťami a skúsenosťami (know-how); licencia v tomto prípade znamená povolenie udelené k využívaniu takéhoto chráneného alebo utajovaného technického alebo technologického riešenia (know-how) za úhradu zjednanú v príslušnej licenčnej zmluve. (Kubíček, Svačina, 2006, s. 23) Licenčná zmluva predstavuje dvojstrannú zmluvu, ktorou jedna strana (poskytovateľ licencie) udeľuje druhej strane (nadobúdateľ licencie) povolenie užívať chráneného práva v odbore priemyselného vlastníctva (predovšetkým patent, ochranná známka, priemyselný vzor), ale licenčné zmluvy sa uzavierajú i na tzv. know-how (nechránené znalosti a skúsenosti, technológie, nechránené vynálezy,, obchodné metódy či skúsenosti, vrátane konštrukčnej a technickej dokumentácie, receptúry atď.). Ich ochrana spočíva výlučne v ich nezverejnení a dôslednom utajovaní. Spravidla je však predmetom licenčnej zmluvy 31

kombinácia ochranných práv a know-how, pričom know-how tvorí často jeho podstatnú alebo i najvýznamnejšiu časť. (Kubíček, Svačina, 2006, s. 23) Obvyklým účelom licenčnej zmluvy je, aby nadobúdateľ licencie hospodársky zhodnotil svoj nehmotný majetok a získal podiel na výnosoch z neho. (Gregušová, Chlipala, 2005, s. 25) Pri písaní v anglickom jazyku je možné použiť buď termín license (s tým spojenie license agreement ), ktorý sa spája s americkou angličtinou, alebo zvolíme spôsob písania podľa britskej angličtiny ako licence ( licence agreement ). V praxi sú prípustné obe verzie, avšak prevláda americká verzia. (Kubíček, Svačina, 2006, s. 24) Tiež môžeme konštatovať, že licenčné zmluvy sa obsahom, spôsobom prejednávania, dobou platnosti a v neposlednej rade i špecifickým spôsobom stanovovania ceny licencie značne líšia od iných (zahraničných) obchodných operácii, predovšetkým od kontraktov na dodávky tovarov či služieb. To znamená, že musí byť uzatvorené stranami alebo osobami k uzatváraniu zmlúv právne spôsobilými alebo oprávnenými, musí mať právny dôvod, určitú stanovenú formu, musí byť obojstranne splniteľné a majú vyjadrovať jasne formulovaný riadny prejav vôle obidvoch strán. (Kubíček, Svačina, 2006, s. 23) Licenčná zmluva na predmety priemyselného vlastníctva je upravená ako typová zmluva v Obchodnom zákonníku v 508 až 515, a to jednotne pre všetky nehmotné statky z oblasti priemyselných práv, ktoré sú spôsobilými predmetmi licenčnej zmluvy. Ak čo i len jedna zo zmluvných strán nespĺňa potrebné podmienky na aplikovanie ustanovení Obchodného zákonníka, použije sa Občiansky zákonník. Ten však neupravuje licenčnú zmluvu ako typovú, preto pôjde o tzv. inominátnu zmluvu podľa 51 OZ. (Lazíková, 2012, s. 162) 1.5.2 Diferenciácia licencií z rôznych hľadísk V praxi môžeme delenie licencií uskutočniť z viacerých hľadísk. My sme sa pokúsili zhrnúť niekoľko podstatných. Považujeme to za dôležité, pretože aj to, o aký druh licencie ide, má v konečnom dôsledku vplyv na cenu licencie. Teda vplýva na odplatu, na akej sú schopné sa jednotlivé zmluvné strany zhodnúť. 32

Podľa rozsahu práv Podľa rozsahu práv, ktoré sú predmetom licencie môže ísť o výlučné (tzv. exclusive licenses), niekedy nazývané aj sólo licencie alebo nevýlučné (non exclusive) licencie. Ich výlučnosť sa môže týkať rozsahu oprávnení využívať zmluvné práva alebo zmluvných území, a to výrobných a vývozných pre export zmluvného licenčného výrobku. Tieto licencie viac obmedzujú pôvodne výlučné (exkluzívne) práva poskytovateľa; (Kubíček, Svačina, 2006, s. 23) Výlučná (exclusive) licencia obvykle popisuje situáciu, kedy práva udelené nadobúdateľovi licencie dokonca vylučujú práva poskytovateľa licencie na danom území. Sólo licencia vystihuje situáciu, kedy okrem poskytovateľa licencie, rovnako ako nadobúdateľa licencie, už nik iný nemôže používať technológiu na danom území. Tento rozdiel môže byť v praxi nejasný a použitý termín "výlučná" niekedy znamená jediná licencia. V každom prípade v súlade s oboma typmi licencie, poskytovateľ licencie nesmie udeliť ďalšie licencie (aspoň pre dané územie, na ktorom sa k licencii vzťahuje výhradné alebo jediné právo). Na tomto území poskytovateľ licencie závisí na jednom nadobúdateľovi licencie. Z toho dôvodu je dôležité zabezpečiť, aby zmluva obsahovala vhodné sankcie na ochranu držiteľa licencie v prípade neplnenia zo strany nadobúdateľa licencie. Tieto môžu zahŕňať platenie ročného minimálneho poplatku. Ak nadobúdateľ licencie neuhradí požadovanú sumu, potom sankcia môže byť ukončenie platnosti licencie alebo prevod výlučnej licencie na nevýlučnú licenciu.(stonier et al, 2012, s. 50) Pri nevýlučných (non-exclusive licenses) ide o také, ktoré menej obmedzujú pôvodné výlučné práva poskytovateľa licencie. V prípadoch, kedy poskytovateľ uzatvára s nadobúdateľom nevýlučnú licenčnú zmluvu, ponecháva si oprávnenie uzavierať obdobné (ergo nevýlučné) licenčné dohody i s ďalšími výrobcami alebo záujemcami spravidla v tretích krajinách, avšak môže tak učiniť i v tých krajinách, pre ktoré už nevýlučnú licenciu poskytol pôvodnému nadobúdateľovi. Sám poskytovateľ sa tiež spravidla nezrieka na rozdiel od licencie výlučnej, výroby predmetu licencie popri nadobúdateľovi. Nevýlučnému nadobúdateľovi licencie tiež licenčná zmluva obvykle zakazuje poskytovanie sublicencií..(svačina, Kubíček, 2006, s. 26) Preferovanou možnosťou väčšiny poskytovateľov licencie je nevýlučná licencia, kedy je nadobúdateľ licencie jedným z niekoľkých nadobúdateľov licencie, s ktorými poskytovateľ licencie uzavrel dohody o používaní a využívaní predmetu licencie. Rozdelením rizík a výhod medzi niekoľkých nadobúdateľov licencií nie je poskytovateľ licencie závislý na 33

úspechu jedného nadobúdateľa licencie. Dokáže si uchovať lepšiu kontrolu nad technológiou a na základe skutočnosti, že niektorí nadobúdatelia licencie používajú a využívajú technológiu na viacerých trhoch a možno aj na rôznych výrobkoch, má technológia šancu sa ďalej rozvíjať. Avšak, v prípade, že ide o počiatočné fázy technológie, ktoré vyžadujú veľké množstvo dodatočných investícií zo strany nadobúdateľa licencie, väčšina potenciálnych nadobúdateľov licencie vyhľadáva exkluzivitu, aspoň na určitých územiach.(stonier et al, 2012,s.50) Podľa predmetu Ďalej môžeme hovoriť o delení podľa predmetu licenčnej zmluvy. Za takých okolnosti zadelíme licencie na : - Patentové licencie (patent licenses) spájajú sa s poskytnutím práva využívať platný patent. - Vzorové (industrial design/ utility licenses) ich predmetom býva priemyselný alebo úžitkový vzor. - Známkové licencie (trademark licenses) zmluvy umožňujúce využívanie ochranných známok. - Technologické licencie (know-how licenses) nimi sa poskytuje know-how chránené iba jeho dôsledným utajovaním. Môže ísť napríklad o postup pri výrobe určitého druhu piva alebo špeciálne výrobné postupy v sklárskej výrobe a pod. (Suchý et al., 2010, s. 138) Ďalšie typy licencií vyskytujúcich sa na trhu, pričom práve združené a zmiešané licencie sú dnes najobvyklejšou formou daných zmlúv, sú: - Združená licencia (package licenses) je zmluvou, ktorá udeľuje povolenie užívať/používať niekoľko nehmotných statkov alebo priemyselných práv naraz, teda v rámci jednej zmluvy. Väčšinou medzi nimi existuje určitá spojitosť, nadväznosť alebo sa vzájomne dopĺňajú. - Zmiešané licencie (combined licenses) sú kombináciou vyššie uvedených a dnes patria k najviac používaným. Vo väčšine prípadov sú tieto zmluvy spojené tiež s dovozom strojov a zariadení, komponentov a surovín. - Krížové licenie (cross-licensing agreement) sú dohody, na základe ktorých si zmluvné strany vzájomne poskytnú práva k využitiu svojich vynálezov chránených patentom, a to bezodplatne. (Suchý et al., 2010, s. 138) 34

Podľa krajiny sídla Tiež je možné diferencovať licencie podľa toho, kde sídli subjekt, s ktorým sa uzatvárajú licenčné zmluvy: - Exportné licencie (export licenses) - je uzatváraná medzi tuzemským poskytovateľom a zahraničným nadobúdateľom. - Importná licencia (import licenses) tie, naopak charakterizuje nadobúdateľ so sídlom v našej krajine a poskytovateľom je zahraničný subjekt. Treba spomenúť, že okrem uvedených zmluvných licencií je tu i tzv. zákonná licencia, ktorá je vlastne odlišným prípadom, kedy právo na využívanie určitého nehmotného statku bez povolenia vlastníka je dané priamo zo zákona. Narozdiel od nútenej licencie, kedy k udeleniu práva dochádza až na základe rozhodnutia súdu alebo príslušného úradu. (Suchý et al., 2010, s. 138) 1.6 Stanovenie ceny licencie a jej platobné podmienky Na oceňovanie licencie vplývajú viaceré faktory, pričom ich sumarizácia prináša užitočné informácie pre skúmanie hodnoty duševného vlastníctva.: - skutočná kvalita (významnosť technológie alebo fáza vývoje a i.) - ochrana (napr. rozsah a uplatnenie) - trhové hľadiská (veľkosť a podiel) - hľadisko konkurencie (porovnateľné technológie) - finančné hľadiská - riziko (zodpovednosť za chyby a i.) - vláda (napr. mieste zákony upravujúce podmienky) Jedným z významných znakov licenčnej zmluvy je pre ňu typický spôsob odplaty. Celková cena licencie nie je takmer nikdy splatená naraz, jednorázovo. Býva rozdelená do niekoľkých platieb, ktoré sú popísané nižšie. Štruktúru platieb si zmluvné strany dohodnú takým spôsobom, aby odrážala reálnu povahu a okolnosti licenčnej dohody. 35

1.6.1 Predplatba (vstupný poplatok, downpayment) Je využívaná najčastejšie s bežnými licenčnými poplatkami. Je súčasťou celkovej očakávanej úhrady za poskytnutie/získanie licencie za dobu jej trvania a plní dve základné funkcie: Prvá funkcia: Je vyjadrením nákladov na obstaranie/vyhotovenie a postúpenie zmluvnej technickej dokumentácie a ich prednostnej úhrade, čo je zvlášť významné v prípadoch právne nechráneného know-how a jeho možného zneužitia. Druhá funkcia: Je i určitou zárukou pre poskytovateľa, že nadobúdateľ vynaloží patričné úsilie, aby zaplatenú predplatbu čo najskôr amortizoval výrobou a predajom licenčných výrobkov. Obrázok 1 Prehľad stredných hodnôt licenčných poplatkov Automob. Priemysel Počítače Chémia Elektronika Energetika Potraviny Zdravotná starostlivosť Internet Stroje a nástroje Zábava a média Farmácia a biotechnológia Polovodiče Softvare Telekomunikácia 2.90% 4.00% 4.00% 3.50% 4.00% 3.40% 4.60% 5.00% 4.80% 4.80% 5.20% 6.90% 7.60% 8.00% Zdroj: Suchý et al., 2010, s. 133 0% 1% 2% 3% 4% 5% 6% 7% 8% 9% Mediány licenčných poplatkov 1.6.2 Bežné licenčné poplatky (royalties) Ide o najpoužívanejšiu formu vyplácania podielu poskytovateľa na zisku nadobúdateľa z licenčnej výroby/predaja a sú pravdepodobne najznámejším znakom licenčných zmlúv. Väčšinou bývajú stanovené percentuálnou sadzbou z tzv. čistej predajnej ceny výrobného 36

a predaného licenčného výrobku, to znamená z ceny účtovanej nadobúdateľom, zníženej o položky presne definované v zmluve. Ide napríklad o cenu obalu, dopravné, poistné, dane a dávky alebo rôzne zľavy poskytnuté kupujúcemu. Licenčné poplatky sú väčšinou hlavným zdrojom príjmu poskytovateľa, a správny odhad ich optimálnej výšky je veľmi dôležitý. Tabuľka 4 Početnosť licenčných poplatkov vyskytujúcich sa v jednotlivých sektoroch v intervaloch Zdroj: Kubíček, Svačina, 2006, s. 46 Pri stanovení výšky bežných licenčných poplatkov je preto nutné vziať do úvahy predovšetkým: charakter poskytovanej licencie (teda výlučná alebo nevýlučná), stupeň znalosti licenčného výrobku alebo technológie (pokiaľ je ešte len v štádiu výskumu či vývoja, v tom prípade riziko na strane nadobúdateľa znižuje ich výšku), dĺžku platnosti licenčnej zmluvy, kvalitu a rozsah patentovej a známkovej ochrany, mieru zisku daného odvetvia, výška predplatby (vstupného poplatku), veľkosť trhu a postavenie nadobúdateľa na ňom známosť predmetu licencie vo svete. (Suchý et al., 2010, s. 142) Stredné hodnoty v intervaloch licenčných poplatkov možno vidieť na Obrázku 1. V akej výške sa najčastejšie pohybujú tieto pravidelné platby v rámci rôznych sektorov zobrazuje Tabuľka 4. Licenčné poplatky majú dva kľúčové komponenty, a to základ a sadzbu. Základom licenčných poplatkov môžu byť výrobné náklady alebo zisk z predaja licenčných výrobkov. Tie sa nepoužívajú často. Najbežnejším základom licenčných poplatkov tržby nadobúdateľa licencie. Toto by mohlo byť množstvo jednotiek licenčného vý- 37

robku, ktorý predal nadobúdateľ licencie so zaplatením pevnej sumy. Je potrebné zistiť počet predaných jednotiek a splatné licenčné poplatky budú stanoviteľné. V rámci tohto základu môže poskytovateľ licencie požadovať, aby sadzba bola časom prehodnotená za pomoci príslušných indikátorov, ako napr. domáci spotrebiteľ alebo Index výrobných cien. Prípadne by mohli byť základom licenčného poplatku hrubé alebo čisté tržby nadobúdateľa licencie. Nakoľko však hrubé tržby neumožňujú odpočítateľné položky (výdavky na balenie či prepravu), nie sú pre používanie technológie relevantné. Z tohto dôvodu bývajú zvyčajne vylúčené. V konečnom dôsledku sa preto ako základ častejšie používajú čisté príjmy nadobúdateľa licencie. (Stonier et al., 2012, s. 56-57) 1.6.3 Vyjednávanie o cene licencie Majiteľ si odhadol minimálnu čiastku, za ktorú je ochotný vstúpiť do cenových jednaní. Záujemca naopak prichádza s čiastkou maximálnou, na ktorú je ochotný v jednaní pristúpiť(viď obrázok 3). Predpoklad pre zmysluplné jednanie o cene je splnený jedine vtedy, ak maximálna zvažovaná čiastka záujemcu je vyššia, ako minimálna zvažovaná čiastka majiteľa. Netreba zabúdať, že do tohto procesu vstupujú rôzne podnety a vplyvy vrátane emócií účastníkov. Záleží teraz na šikovnosti tej ktorej strany, pretože platí pravidlo: Nedostanete cenu, akú si zaslúžite, ale takú akú si vyjednáte. Následné jednanie zúčastnených strán by malo končiť zhodnutím sa na cene licencie, teda hodnote nehmotného statku s ktorou súhlasia obe strany a za ktorú bude predmetný tovar zamenený. Obrázok 2 Tvorba ceny licencie Zdroj: Kubíček, Svačina, 2006, s. 36 38