KALLIGRAM Visnovsky_27 nov 2015.indd 1 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02: :02:13

Transcription

1 KALLIGRAM Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

2 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

3 EMIL VIŠŇOVSKÝ Richard Rorty a zrkadlo filozofie Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

4 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

5 Emil Višňovský Richard Rorty a zrkadlo filozofie KALLIGRAM Bratislava 2015 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

6 Vedecký redaktor: prof. PhDr. František Novosád, CSc. Recenzenti: prof. PhDr. František Mihina, CSc., Ing. Egon Gál, CSc. Jazyková redakcia: Mgr. Patrícia Elexová, PhD. Kniha vyšla s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Copyright Emil Višňovský 2015 ISBN Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

7 Mojim študentom Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

8 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

9 ... jediný logický dôsledok, ktorý si zaslúži, aby bol vytesaný do každej bašty filozofie: Nestojte v ceste skúmaniu. Charles Sanders Peirce Povahy ľudí s tým, po čom túžia a čo odmietajú, skutočne podmieňujú filozofiu, a vždy budú podmieňovať. William James Úlohou filozofie je lámať pancier konvencií. John Dewey... prečo v našej kultúre existuje fenomén filozofie... Richard Rorty Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

10 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

11 Obsah Predhovor Namiesto úvodu: Postmoderný filozof Richard Rorty? A. Post-mod B. Postmodernistické čítanie Rortyho C. Postmodernista Rorty? I. Rané obdobie ( ) 1. Zrodenie filozofa: Trockij a divé orchidey A. Súčasná americká filozofia a pragmatizmus B. Biografia a filozofia C. Trockij a divé orchidey Analytická filozofia: myseľ a jazyk A. Metafilozofia B) Problém mysle C) Problém jazyka II. Zrelé obdobie ( ) 3. Filozofia a zrkadlo prírody A) Myseľ ako zrkadlo B) Poznanie ako reprezentácia C) Filozofia ako konverzácia Dôsledky pragmatistického obratu A) Pragmatizmus a filozofia Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:13

12 B) Kontingencia, irónia, solidarita C) Filozofia a pokrok III. Neskoré obdobie ( ) 5. Politická filozofia A) Filozofia, politika, demokracia B) Rola intelektuálov C) Sociálna nádej Kultúrna politika A) Filozofia náboženstva B) Etika C) Kultúrna politika Namiesto záveru: Oheň života Poznámky Literatúra Menný register Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

13 Predhovor Pragmatizmus je založený na myšlienke, že nič nie je dôležitejšie ako ľudské šťastie. Pragmatizmus je politický skrz-naskrz (Rorty 1998: 549). O filozofovi menom Richard Rorty som prvýkrát počul takmer pred 30 rokmi. Boli to moji učitelia a kolegovia, profesori Jaroslav Martinka ( ) a František Novosád, ktorí dostali v druhej polovici 1980-tych rokov (v čase gorbačovovskej perestrojky ) výnimočnú možnosť vycestovať na študijný pobyt do USA. Hoci ani jeden z nich po návrate o Rortym neuvádzal podrobnosti, to zvláštne (neamericky i neanglicky) znejúce meno vo mne zarezonovalo tým viac, že ho uvádzali do súvislosti s pragmatizmom, vlastne jeho znovu oživením. A pragmatizmus, hoci v tom čase u nás ešte stále zakázaná filozofia amerického imperializmu, vo mne rezonoval už dávnejšie od čias mojich štúdií v druhej pol ovici 1970-tych rokov vďaka myšlienkam Ch. S. Peircea, W. Jamesa a J. Deweyho. To, že sa objavil niekto ďalší, nový, kto túto filozofiu teraz oživuje, bolo pre mňa čosi ako bomba. Ešte väčšou bombou pre mňa bolo, keď som sa v decembri 1989 odvážil Rortymu napísať a on mi odpovedal. A nielen odpovedal, ale poslal mi svoje práce vrátane Filozofie a zrkadla prírody. Ba nielen poslal svoje práce, ale čoskoro prijal moje pozvanie do Bratislavy, najprv v roku 1993 a potom aj v roku V nasledujúcom roku bol jedným z mojich garantov na Fulbrightovo štipendium v USA. Hoci potom moja rortyovská škola pokračovala väčšinou už len korešpondenčne až do marca 2007, keď som s ním komunikoval naposledy ( om), mal som šťastie stráviť nejaký čas v jeho úžas- 13 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

14 nej spoločnosti. Bol som preňho len jedným z mnohých neznámych adeptov (jeho) filozofie, akých mal a podporoval po celom svete. Nebolo to teda moje medzinárodné filozofické renomé, kvôli ktorému začala takáto svetová osobnosť s mojou maličkosťou komunikovať. Neviem, čo to bolo z jeho strany, možno len pozitívny vzťah k bývalému Československu, alebo prostá ľudská otvorenosť a veľkosť jeho osobnosti... 1 Už počas svojho života bol Richard Rorty označovaný za najzaujímavejšieho (H. Bloom) a najvplyvnejšieho (S. Blackburn) súčasného amerického filozofa, jedného z najoriginálnejších a najdôležitejších (R. Brandom), najkontroverznejších a najprovokatívnejších (R. Bernstein) za ostatných 50 rokov. Podľa Davida L. Halla (1994) bol prorokom a básnikom nového pragmatizmu, podľa iných renegátom analytickej filozofie, podľa ďalších filozofickým extrémistom, krajným relativistom a enfant terrible celej americkej filozofie; nebezpečným živlom, podvracajúcim základy etablovanej filozofie; antifilozofom par excellence. K tomu by sme mohli dodať, že bol jedným z najkritizovanejších a najodmietanejších amerických filozofov, ktorý v očiach svojich odporcov filozofiu znevažoval, čím ich poburoval až do takej miery, že niektorí sa urážali alebo urážali jeho. Myšlienkami trvalo provokujúci a iritujúci svoje publikum i čitateľskú obec čo vôbec nešlo k jeho pokojnému až ťarbavému zjavu; nijaký bitkár (naopak, k bitke mal už od mladosti odpor), ba ani bojovník. No v 1990-tych rokoch, keď bol na vrchole svojho vplyvu, nebolo takmer filozofa, akademika či intelektuála (nielen v USA), ktorý by nebol pociťoval potrebu referovať na jeho práce alebo vymedziť sa voči nim (pozri Gross 2008: 336). Tak či onak, Richard Rorty dráždil imaginárne myšlienkové centrum súčasnej filozofie takmer všetkým, čo hovoril a písal. Najmä keď sústavne (zato veľmi sústredene a pokojne) vyzýval zmeniť tému a orientáciu. Napríklad tisícročia filozofického boja o pravdu odbíjal 14 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

15 vetami ako: Pravda je to, čo vám dovolia povedať vaši kolegovia; alebo O pravde nemožno mať nijakú zaujímavú filozofickú teóriu. Provokoval, i keď spory neobľuboval, ani si o sebe nenamýšľal, že je veľkým mysliteľom. Namiesto konfrontácie preferoval konverzáciu; namiesto argumentácie presviedčanie; namiesto racionality imagináciu. S rozruchom, aký spôsoboval, ostro kontrastovalo jeho osobné založenie a vystupovanie, ktoré zostávalo rezervované až utiahnuté. On sám ako osobnosť sa nevytŕčal, nevystatoval, naopak, ako človek bol skôr skúpy na slovo a povestný svojou skromnosťou. Ako filozofa bolo Rortyho počuť a vidieť ďaleko za hranicami USA. Vytvoril rozsiahle, myšlienkovo bohaté a rozmanité dielo. Hoci mnohými zaznávaný a ďalšími nepochopený, na nedostatok pozor nosti sa nemohol sťažovať. Od vydania Filozofie a zrkadla prírody (1979) až do smrti (2007) takmer 30 rokov žil v centre západného a svetového filozofického diania. Svojou kreativitou a imagináciou udivoval, šokoval, no hlavne predbiehal svoju dobu. Mnohí kritici a oponenti jednoducho nestačili tempu jeho myslenia. Aj preto sú ich kritiky obsolentné a irelevantné. Až dnes, keď je jeho dielo uzavreté (hoci v archíve, uschovanom na Kalifornskej univerzite v Irvine, zostalo ešte niekoľko nevydaných rukopisov), môžu všetci vidieť a začať chápať, na akú radikálne inú filozofickú trajektóriu sa Rorty vydal. Ak by napríklad od neho dnes naši domáci (alebo aj tí globálni) akademickí byrokrati požadovali, aby predložil zoznam a počty citácií čosi ako citačný index musel by ich zrejme oprávnene rozhnevaný poslať do hája. Sú autori, ktorí keby nenapísali nič iné, než jedno dielo, stačilo by to. Platí to tiež pre Rortyho. Ak by nebol napísal a vydal nič len Filozofiu a zrkadlo prírody, stačilo by to na to, aby zasiahol do filozofie. Richard Rorty je zrejme jeden z najvýznamnejších filozofov 20. storočia, hoci jeho význam v plnom rozsahu ešte len čaká na svoje objavenie, pričom ak platí aj v dejinách filozofie len kontingencia a nie nevyhnutnosť tak ako v ľudských dejinách vôbec tento význam môže zostať na celé generácie nepochopený a zakrytý nánosom súčasných i budúcich akademických praktík, ktoré preferujú niečo 15 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

16 úplne iné, než preferoval on: formálnosť oproti zmysluplnosti; čísla oproti pojmom; masovosť oproti originalite; stupiditu oproti múdrosti atď.; ba nič negarantuje, že vôbec niekedy bude tento význam rozkrytý a pochopený. Tento význam spočíva najmä vo výzvach, ktoré filozofii a filozofom adresoval: opustiť zastarané a prekonané spôsoby myslenia, pochopiť historicitu filozofie samej a vydať sa na cestu tvorivého hľadania nových spôsobov filozofovania. Spočíva tiež v odvážnej kritike filozofie aj za to, že kladie zlé a neužitočné otázky. Sú to výzvy na zmenu v orientácii i predmete, v metóde i štýle filozofie. Rortyho význam spočíva v pokuse o filozofickú revolúciu, ktorú chcel začať... 2 Odmietaný, kritizovaný, nepochopený... Rorty nebol prvý ani posledný, ktorému sa to prihodilo. Určite nie je problém nepochopiť filozofa; oveľa väčší problém je pochopiť ho. Bolo však obdivuhodné (čo uznávali aj Rortyho odporcovia), ako svoj údel priam nietzscheovsky znášal, a to vrátane ostatných pár rokov života, keď mu diagnostikovali rakovinu pankreasu. A čo dnes, takmer 10 rokov po jeho odchode? Dá sa to porovnať s tým, čo nastalo po smrti Kanta, Hegela, Nietzscheho, Heideggera, Wittgensteina, Deweyho a ďalších? Je konečne uznaná jeho relevancia? Je už jasné, kto bol Richard Rorty? Svetový filozof post mortem? Diskusie okolo jeho myšlienok ani zďaleka neutíchajú (a v roku 2014 bola založená The Richard Rorty Society, Je však jasné, že naša domáca filozofia sa s Rortym doteraz ani len nestretla. Míňala sa s ním, ba dokonca sa mu vyhýbala zväčša na základe predsudkov, ktoré o ňom mala a má. Záujem o jeho myšlienky a dielo bol už vopred paralyzovaný tým, že išlo o amerického filozofa, navyše pragmatistu a pre ďalších nebodaj aj postmodernistu. Už len jedno z toho by stačilo na apriórne odmietnutie. Pred našou filozofiou je teda skôr úloha vôbec sa s ním oboznámiť a začať ho 16 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

17 seriózne študovať, než úloha vyrovnávať sa s ním. Samozrejme, je tu legitímna otázka: prečo by sme to mali robiť, keď stále máme dostatok svojich európskych vzorov minimálne od Kanta po Habermasa? Čítanie Rortyho je dnes príležitosťou na filozofovanie o mnohých témach, ktoré sú rovnako aktuálne a závažné, ako boli počas jeho života, ak nie závažnejšie. Ide o základné témy každej filozofie: poznanie, hodnoty, ľudský život, morálka, politika, demokracia, spoločnosť, kultúra atď. Rorty nastavil filozofii svoje zrkadlo: kritické, ale aj imaginatívne, pragmatistické, ale aj metafilozofické; múdre a rozvážne, historické, nie absolútne. Rovnako nastavil filozofické zrkadlo ľudskému svetu a kultúre. Išlo mu predovšetkým o to, čo filozofia je a čím by mohla byť; o to, na čo je dobrá, ak vôbec na niečo. Išlo mu o jej užitočnosť a relevantnosť pre život; o to, čo filozofi robia a mali by robiť. Je to ľudské zrkadlo alebo zrkadlo ľudskosti, pretože filozofia je ľudská, priveľmi ľudská záležitosť s cieľom ovplyvňovať myslenie a konanie ľudí nielen v každodenných situáciách, ale zvlášť v kritických, ba mimoriadne kritických situáciách, v akých sa nachádza súčasné ľudstvo, balansujúce na pokraji vlastnej sebadeštrukcie aj vďaka tomu, že hlas filozofie bol vytlačený až na samý okraj kultúry, v dôsledku čoho kultúra i keď honosne nablýskaná celebritami a ich ešte nablýskanejšími imitáciami začala pripomínať niečo príšerne zaváňajúce jedinou modlou mamonom. To je situácia, ktorú v USA kriticky reflektoval už Rortyho starý otec Walter Rauschenbusch ( ), vedúca osobnosť hnutia Sociálne evanjelium, keď ako uznávaný teológ hovoril o mamonárstve ako o sociálnej chorobe a vo svojich prácach pranieroval služobníkov mamonu, čo vyciciavajú spoluobčanov kvôli zisku a ešte pritom zakrývajú svoje vydieračstvo evanjeliom Krista (Rauschenbusch 1910: 101). 3 Pred každým, kto vstupuje do filozofie, stojí otázka: ako filozofovať? Akej filozofii sa venovať? A pred každým, kto chce filozofovať ďalej aj po tom, čo s filozofiou už prešiel nejakú cestu a má s ňou svoje skú- 17 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

18 senosti, stojí otázka: akú filozofiu rozvíjať? Aká filozofia má zmysel a perspektívu? Ako filozofovať inak, aby to niečo znamenalo? To boli Rortyho celoživotné otázky. A boli to tieto otázky i jeho odpovede ktorými ma zaujal. Pochopiť filozofa znamená študovať jeho dielo i život vo vzájomnej jednote. Mojím zámerom je predstaviť Rortyho filozofiu v takejto ucelenejšej podobe slovenskému čitateľovi, i keď táto práca podáva len základný prehľad o Rortyho intelektuálnom vývoji, jeho etapách a kľúčových témach, ktorými sa zaoberal. Je preto skôr úvodom do Rortyho filozofie než jej úplnou interpretáciou. Môj výklad sa sústreďuje prevažne na Rortyho myšlienky a postupy, ktoré prezentujem skôr v sympatizujúcom než oponujúcom tóne. Kritiky a polemiky uvádzam len v najnevyhnutnejšej miere. Rortyho filozofické dielo predstavujem genealogicky, t. j. tak, ako sa jeho názory vyvíjali a jeho filozofia prechádzala fázami od raného cez zrelé po neskoré obdobie počas polstoročia jeho prítomnosti vo svetovej filozofii ( ). Sú to celkom zreteľne tri obdobia (Malachowski 2010: 34 35), medzi ktorými je kontinuita, ale aj postupné napĺňanie pôvodného zámeru, s akým sa Rorty vydal na svoju filozofickú cestu. Rané obdobie tejto cesty zahŕňa vyše 20 rokov od Rortyho obhajoby doktorskej dizertácie v roku 1956 do vydania monografie Filozofia a zrkadlo prírody (1979). Tomu predchádzalo 25 rokov prípravy, pozostávajúcej z obdobia detstva, t. j. prvých 15 rokov života s rodičmi a rodinou, a obdobia dospievania, t. j. 10 rokov štúdií na vysokej škole najprv v Chicagu ( ) a potom na Yaleovej univerzite (New Haven, štát Connecticut, ). Toto rané obdobie, nepresne označované za analytické, je najmenej známe, je však rovnako významné ako ďalšie dva. Rortyho zrelé obdobie predstavuje ďalších takmer 20 rokov od vydania Filozofie a zrkadla prírody (1979) po vydanie 3. zväzku filozofických spisov s názvom Pravda a pokrok (1998). Napokon neskoré obdobie je posledných takmer 10 rokov života od vydania politickej práce Pozdvihnutie našej krajiny (1998) po vy- 18 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

19 danie 4. zväzku filozofických spisov s názvom Filozofia ako kultúrna politika (2007). K tomu môžeme pripojiť ešte niekoľko posmrtne vydaných prác do roku Rorty je filozof možnosti. Téma možnosti (potenciality) ho zaujala už v diplomovej práci (1952), pokračoval v nej aj v doktorskej dizertácii (1956) a vlastne celým svojím dielom ukazoval, ako sú možnosti dôležité nielen pre filozofiu. Otváranie nových možností cestou imaginácie pokladal za poslanie filozofie. Najdôležitejšou možnosťou, za ktorú by bol vymenil každú filozofiu, bola preňho sociálna nádej pre ľudstvo. Rortyho filozofiu som prednášal vyše 20 rokov na viacerých našich univerzitách a na Masarykovej univerzite v Brne, preto túto prácu venujem svojim študentom minulým, súčasným i tým, čo ešte len majú prísť Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

20 Namiesto úvodu Postmoderný filozof Richard Rorty? Podľa môjho názoru, James a Dewey nielen čakali na konci dialektickej cesty, ktorou prešla analytická filozofia, ale čakajú aj na konci tej cesty, ktorou dnes idú napr. Foucault a Deleuze. Dôsledky pragmatizmu (Rorty 1982/1998: 511). Vo filozofii nič nemizne len tak z povrchu sveta, nestráca sa bezo zvyšku, nanajvýš môže byť jednou či viacerými generáciami ignorované. Na druhej strane nijaká filozofia tu nie je na večnosť ako philosophia perennis, aj keby si to každá želala. Čo vo filozofii vzniká aj zaniká, sú rozmanité kombinácie myšlienok, ktoré sa môžu spájať či rozpájať, navzájom prelínať alebo vylučovať. To sa dialo vo filozofii vždy a zrejme bude diať dovtedy, kým tu filozofia bude. Neexistuje preto ani nijaká definitívna, konečná podoba filozofie, nijaké posledné slovo vo filozofii (Rorty 2009a: 404). Je teda celkom prirodzené, že aj vo filozofii sa z času na čas rozvlnia stojaté vody. Časy sa menia a zvlášť naša moderná doba sa vyznačuje nebývalou dynamikou, takže sa zdá, že už nie je to, čo bývala. Pribúdajú svedectvá, že moderná doba zostarla, že vyčerpala potenciál svojich tvorivých schopností, že už nie je schopná splodiť nové pokolenie odhodlaných pokračovateľov svojho diela. Nie je málo tých, čo sa cítia byť oprávnenými zvestovať jej smrť (Gál, Marcelli 1991: 7). Týmito slovami uvádzajú editori kolekcie s enigmatickým názvom Za zrkadlom moderny texty kľúčových predstaviteľov filozofie posledného dvadsaťročia : M. Foucaulta, J. F. Lyotarda, G. Deleuza, G. Vattima, P. K. Feyerabenda, K.-O. Apela, J. Habermasa a medzi nimi aj Richarda Rortyho. Editori celkom zámerne zakomponovali 20 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

21 do názvu zjavnú alúziu práve na Rortyho Filozofiu a zrkadlo prírody (Rorty 1979/2000). Bolo to vôbec prvé uvedenie tohto filozofa na našu filozofickú a kultúrnu scénu prekladom jeho dvoch statí Veda ako solidarita (1989/1991a) a Kontingencia liberálneho spoločenstva (1989/1991b) spolu s týmto iniciačným textom E. Gála: 1 Richard Rorty (nar. 1931) je profesorom humanistiky na univerzite vo Virginii. USA. Pokladajú ho za jedného z najzaujímavejších a najprovokatívnejších súčasných amerických filozofov. Ústrednou témou Rortyho filozofovania je kritika presvedčenia, že ľudia budú konať morálnejšie, rozmýšľať racionálnejšie a že ich poznanie bude bližšie k pravde, ak budú mať k dispozícii správnu teóriu o tom, čo poznanie, racionalita, dobro a pravda znamenajú (Gál, Marcelli 1991: 191). Čitateľ sa pri tejto príležitosti mohol dozvedieť, že podľa Rortyho je Platónova paradigma poznania ako reprezentácie, ktorú prevzali aj filozofi 17. a 18. storočia, nedorozumenie, a že terčom jeho kritiky je nielen platónske delenie na fakty a hodnoty, na poznanie a iba vieru alebo iba presvedčenie, ale najmä, že slová ako poznanie a pravda sú preňho len komplimenty tým našim vieram a presvedčeniam, ktoré pokladáme za zdôvodnené podľa našich vlastných ľudských kritérií nie objektívnych a od ľudí nezávislých kritérií, a to nie preto, že sú jedine možné, ale preto, že iné nemáme k dispozícii. Mohol si takisto prečítať, že Rortyho filozofiou je pragmatizmus, ktorý on sám pokladá za filozofickú terapiu, kým jeho kritici zasa za relativizmus. Ten však Rorty odmieta a vo svojich prácach odkrýva kultúrne pozadie všetkých našich názorov, kritérií, koncepcií či filozofií, spočívajúce v každodenných spoločenských praktikách a z nich vyrastajúcich noriem a poznávacích stratégií atď. (ibid.: ). Ba už v úvode k celej publikácii si mohol pozorný čitateľ všimnúť, že podľa Rortyho, ak sa vzdáme svojich metafyzických potrieb, tak náš život bude lepší a dôstojnejší, a uvedomíme si, že jediné, od čoho môže konečný a kontingentne jestvujúci človek 21 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

22 odvodiť zmysel svojho života, sú iné konečné, kontingentne jestvujúce ľudské bytosti (ibid.: 18). Ak takýto Rortyho pragmatizmus niekomu ihneď pripomenie Nietzscheho Menschliches, Allzumenschliches, nebude ďaleko od pravdy, pretože aj sám termín pravda obaja filozofi, Nietzsche i Rorty, používali celkom zhodne na označenie tých názorov alebo vier, na ktorých sa vieme zhodnúť, teda v zmysle intersubjektivity, nenásilnej zhody a vzájomného dorozumenia v ľudskom spoločenstve (ibid.: 20). A aby toho nebolo málo, Rorty sa zhoduje s Foucaultom a Lyotardom v tom, že nejestvuje nič také ako univerzálna ľudská prirodzenosť, na ktorej by sa dal vybudovať nejaký univerzálny, pre všetkých prijateľný sociálny projekt... (ibid.: 24). Napokon, ak si čitateľ, túžiaci po odpovedi na otázku Kto je Richard Rorty?, už vtedy dal námahu a neodolal provokatívne znejúcim názvom jeho textov ( Veda ako solidarita, Kontingencia liberálneho spoločenstva, Priorita demokracie pred filozofiou ), mohol v nich nájsť tieto provokácie jednu za druhou. Napríklad takéto: Delenie na tvrdé fakty a mäkké hodnoty, pravdu a pôžitok, objektivitu a subjektivitu je slabý a neúčinný nástroj. Problémy skôr vyvoláva, než rieši. Zdá sa, že bude potrebné nájsť nový slovník, začať odznova. Predovšetkým je potrebné novým spôsobom chápať prírodné vedy... Bolo by omylom nahrádzať kňaza vedcom... Omylom je aj myšlienka, že niektoré pravdy sú objektívne, zatiaľ čo iné sú len subjektívne alebo relatívne, myšlienka, že pravdivé výroky možno rozdeliť na skutočné poznanie a číru domnienku, alebo na výroky o faktoch a výroky o hodnotách. Omylom bola myšlienka, že vedci majú metódu, pri ktorej, ak by ju použili humanisti pri skúmaní hodnôt, by sme mohli mať rovnaké istoty o morálnych cieľoch, aké máme o technologických prostriedkoch... Ťažko si predstaviť, že raz nastane chvíľa, keď si ľudia budú môcť sadnúť a povedal si: Výborne, teraz, keď sme už konečne dosiahli pravdu, si môžeme oddýchnuť.... Mali by sme vychutnať myšlienku, že veda podobne ako umenie bude vždy vzrušujúcim bojiskom alternatívnych teórií, smerov a škôl. Na konci ľudských 22 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

23 aktivít nie je pokoj, ale bohatšie a lepšie aktivity... Jediné, v čom môže veda slúžiť ako vzor, je, že je modelom ľudskej solidarity. Inštitúcie a praktiky rozličných vedeckých komunít by sme mohli pokladať za vzor pre zvyšok kultúry... To však neznamená, že prírodovedci majú metódu, ktorá im umožňuje lepšie poznávať svet a ktorú by ostatní mali napodobniť... Ľudia, ktorých dnes nazývame vedcami, prestanú pôsobiť dojmom kvázikňazského rádu a verejnosť prestane mať pocit, že potrebuje ochranu práve od tohto rádu (Rorty 1989/1991a: 194, 196, 201, 202, 208). Alebo takéto: Ja nechcem inovovať racionalizmus ani univerzalizmus, chcem ich odstrániť, chcem ich nahradiť niečím iným... V mojej poetizovanej kultúre sa nik neusiluje zjednotiť ľudské súkromie spôsob, akým ľudia zaobchádzajú so svojou konečnosťou s ich pocitom povinnosti k iným ľudským bytostiam... Náboženský a filozofický výklad približovania sa ku koncu histórie alebo nadhistorických základov by som chcel nahradiť historickým príbehom o vzostupe liberálnych inštitúcií a zvykov, ktorých cieľom je odstrániť krutosť, umožniť, aby vláda vznikala zhodou medzi ovládanými, a umožniť toľko neautoritatívnej komunikácie, ako je to len možné. Taký príbeh by mohol objasniť podmienky, za akých by idea pravdy ako zhody so skutočnosťou mohla byť postupne nahradená ideou pravdy ako niečoho, čomu ľudia začnú veriť v priebehu slobodných a otvorených stretnutí (Rorty 1989/1991b: 234, 235, 236). Prípadne aj takéto: Predpokladám totiž, že človek si môže slobodne skonštruovať model subjektu, ktorý mu vyhovuje, môže ho prispôsobiť svojej politike, svojmu náboženstvu či svojmu vlastnému chápaniu zmyslu ľudského života. A to zasa vedie k predpokladu, že neexistuje nijaká objektívna pravda o tom, že toto skutočne ľudský subjekt je... a že rozlišovanie medzi subjektívnym a objektívnym pred- 23 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

24 stavovalo stupienky na rebríku, ktorý už teraz môžeme spokojne odhodiť... Podporovanie neviazanosti vo vzťahu k tradičným filozofickým problémom slúži tým istým cieľom ako podporovanie neviazanosti vo vzťahu k tradičným teologickým problémom. Tak ako vznik ekonomík širokého trhu, vzrast vzdelanosti, rozmanitosť umeleckých žánrov, aj takáto filozofická povrchnosť a neviazanosť napomáha odkliatie sveta. Napomáha, aby sa obyvatelia tohto sveta stali pragmatickejšími, tolerantnejšími, liberálnejšími a citlivejšími na výzvy inštrumentálnej racionality (Rorty 1988/1993c: 238, 239, 240). Týmito prvými preloženými textami išlo o transpozíciu Rortyho filozofie do nášho prostredia ukážkami prác z jeho zrelého obdobia po pragmatistickom obrate, v ktorom chtiac-nechtiac zapadol do kontextu vtedy vzostupnej vlny postmodernity. A to bol jediný kontext, v rámci ktorého sa Rorty u nás stával ako-tak zrozumiteľným, nie však automaticky akceptovateľným (skôr naopak). Nečudo, že recipient, odchovaný prevažne naším domácim alebo aj tradičným európskym intelektuálnym prostredím, tvrdo narážal na hranice zrozumiteľnosti a akceptovateľnosti jeho téz. Veď už kontinent, z ktorého prichádzal Severná Amerika bol filozoficky pre nás (a v mnohom je dodnes) vskutku terra incognita. A. Post-mod... Vtedy, po roku 1989, sme boli takmer všetci (nielen vo filozofii) zrazu iní... Alebo aspoň sme mnohí chceli byť... Jednou z inakostí či inovácií, ktoré sa na nás hrnuli a ktoré transcendovali filozofiu široko-ďaleko do všetkých oblastí kultúry, bol prúd s podivným názvom postmodernizmus, resp. postmoderna alebo postmodernita. 2 Aj keď tento postmodernistický mam mal (aspoň u nás) pomerne krátke trvanie (približne jedno desaťročie) a koncom tych rokov po ňom zostali už len dozvuky či pazvuky, 3 práve pod 24 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

25 týmto problematickým menom sa k nám dostala aj Rortyho filozofia. Bude preto namieste vyjasniť si aspoň niektoré základné súvislosti ešte predtým, než ukážeme, že táto filozofia je priveľmi košatá nato, aby sme ju mohli redukovať na postmodernú. 1 Čo je však postmodernita vo vzťahu k modernite? Môže to byť naozaj iná kvalita, nová epocha či stupeň vývoja v dejinách? Môže to byť zlom, ruptúra v spôsobe života ľudí, k akému už došlo pri prechode od antiky k stredoveku alebo od stredoveku k modernite samej? Máme prefix post- chápať skôr vo význame anti- než v akýchkoľvek iných významoch? Pri hegelovskom, dialektickom pohľade zrejme každé post- zahŕňa v nejakej podobe aj ante-, teda to, čo prvému predchádza. Post- znamená skôr kontinuitu než diskontinuitu, pokračovanie v evolúcii toho istého, hoci aj jeho nové štádium, ale nie oddelenie sa od predošlého; nie prerušenie jeho existencie, iba ak prerušenie niektorých stránok. Môže znamenať tiež opozíciu, napätie, vznikanie nových stránok, nie však celkovú negáciu predošlého. Post- sa preto javí skôr ako inter-, ako medzičas, medziobdobie, v ktorom sa odohráva spor medzi starým a novým, tradičným a revolučným; dochádza k rekonfigurácii niektorých prvkov etablovaného systému, zďaleka však nie je jasné, ktoré stránky nakoniec prevážia; teda aký systém alebo paradigma sa nakoniec presadia. Možno preto súhlasiť s týmto názorom: Sama existencia skupiny javov, ktoré odporujú povahe modernej doby, teda ešte nedokazuje, že jej projekt definitívne stroskotal. Dosiaľ vždy bola schopná cudzí prvok, s ktorým bola konfrontovaná, integrovať do vlastných systémov, hoci aj za cenu ich pretvorenia. Povedané hegelovským jazykom, Iné premenila na svoje Iné (Gál, Marcelli 1991: 8). 25 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

26 A čo ak sa už viac nepresadí nijaký systém? Čo ak zmena a nová kvalita spočívajú práve v tom, že nastúpi otvorená éra v zmysle konca systémov? Čo ak to, čo poznáme z dejín len ako prechodné obdobie od jedného systému k druhému, stane sa odteraz trvalým stavom bez dominancie akéhokoľvek systému? Čo ak postsystémová éra je tou pravou postmodernou érou? Teda érou bez systémov, ktorú sa ešte len musíme učiť chápať a hľadať spôsoby, ako v nej žiť? Nech je to akokoľvek, každá éra post- prináša situáciu ambivalencie, kritiky zaužívaných praktík, neistoty a zmeny perspektív, s ktorými sa treba vyrovnávať. Každá z týchto tendencií má, prirodzene, svojich aktérov aj kontra-aktérov. 2 Po prvé, bez ohľadu na pomenovanie, dominantným pocitom onej doby posledných desaťročí 20. storočia sa stala ambivalencia: na jednej strane znechutenie zo starého, zo všetkého čo pripomínalo systém, pretože ten akoby nemohol byť ničím iným ako totalitou ; na druhej strane túžba po novom, po emancipácii od systému spojená s nemalými ilúziami o tom, že odteraz už nijaký systém potrebovať nebudeme; prípadne s nádejami, že ak, tak nový systém bude úplne iný a prekoná všetky choroby toho starého. Napriek tejto ambivalencii sa zdalo, že v rámci euro-americkej civilizácie sme predsa len dospeli na koniec dejín, ako sme ich dovtedy poznali, a náš ďalší postdejinný pobyt na tejto planéte už sotva môže niečo skaliť, keďže sloboda a liberálna demokracia sa napokon ukazovali ako víťazné hodnoty (Fukuyama 1992). Ani Rortyho postmoderný buržoázny liberalizmus ako jeho hegeliánsky pokus obhájiť inštitúcie a praktiky bohatých severo-atlantických demokracií (Rorty 1991a: 198) v tom čase netvrdil iné. Liberalizmus ako filozofia slobody bol dostatočne široký pojem, na ktorom sa mohli zhodnúť Hegel i Mill, Dewey i Rawls, Fukuyama i Rorty. Preto, intelektuálne vzkriesenie liberalizmu nebolo len jedným z najväčších prekvapení v anglo- 26 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

27 saskej sociálnej a politickej filozofii posledného štvrťstoročia, ale aj dôkazom jeho životaschopnosti (Novosád 1993: 7 18). Moderné myslenie chcelo vo svojej osvietenskej viere v rozum a vedu nastavovať zrkadlo všetkému; verilo, že všetko sa dá odzrkadliť, že už nič nemôže uniknúť jeho totalizujúcemu zobrazeniu; že to zrkadlo bude absolútne. Teraz sa ukazovalo, že vždy zostáva nejaký zvyšok, ktorý je neuchopiteľný, prchavý, nepolapiteľný. Za zrkadlom vždy zostáva odvrátená strana, na ktorej odzrkadlenie potrebujeme nové zrkadlo a nový uhol... Iba ak by sme zostrojili obojstranné a potom aj všestranné zrkadlo, ktoré bude zrkadliť súčasne všetky strany zo všetkých uhlov... Oko rozumu chce mať všetko pod dohľadom a neznesie rozbité zrkadlá. Ako je potom možná sloboda v krajine, kde na všetko dohliada toto oko rozumu? Ako je možné zladiť moderný liberalizmus s osvietenským racionalizmom? Tu už Rortyho filozofia začína vnímať problém na rozdiel od tých, čo chcú oboje zachovať, ako napr. Habermas, alebo oboje odhodiť, ako napr. Foucault. Rorty súhlasí s autormi Dialektiky osvietenstva (Adorno, Horkheimer 1944/2009), že inštrumentálna racionalita skrachovala a treba ju opustiť, no nesúhlasí, že spolu s tým skrachoval aj liberalizmus ako filozofia slobody. Liberalizmus má uňho prioritu pred racionalizmom, sloboda pred rozumom v prípade, že rozum nevieme chápať inak ako kriteriálny, metodický a kontrolujúci rozum. On však ukazuje dve veci: že rozum môžeme chápať inak, a to ako tolerantný, civilizovaný, a teda komunikatívny rozum (podobne, ako to chápe Habermas); a že liberalizmus nepotrebuje (a už vôbec nie nevyhnutne) svoje ukotvenie vo filozofickej koncepcii rozumu, ale len v solidarite (podobne, ako to chápal Dewey). Tak či onak, Rortyho postmoderný buržoázny liberalizmus ako aj radikálna kritika osvietenského rozumu boli pre mnohých dostatočnými (nielen nevyhnutnými) dôvodmi, aby ho ihneď zaradili medzi postmodernistov. 27 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

28 3 Po druhé, bola to doba stále hovoríme o posledných desaťročiach minulého storočia, ktorá chcela nielen naprávať pokrivené zrkadlá modernity, ale mnohé z nich rozbíjať na márne kúsky, ako sa na pravú revolučnú dobu patrí. A bol to zasa Rorty, kto začal ukazovať, že zrkadlový obraz skutočnosti, na aký ašpirovala tradičná filozofia (ale i veda, ba celá kultúra), je len naša ilúzia, náš výtvor, ktorému chceme veriť; že takýto verný obraz skutočnosti vlastne ani nie je možný, ba dokonca ho ani nepotrebujeme. Medzi naším zrkadlom s jeho obrazmi a realitou samou nie je taký vzťah, ako sme si dlho mysleli totiž vzťah reprezentácie, korešpondencie a pravdy. Naše zrkadlá sú len naše nástroje, ktoré sme si vytvorili a používame ich, aby sme sa v skutočnosti samej orientovali s cieľom dosiahnuť to, čo potrebujeme a chceme. Do zrkadla ani zaň sa nedá vstúpiť a uchopiť realitu takú, aká je sama osebe mimo našich zrkadiel, ktoré priznajme si sú vždy tak či onak nami samými ľudsky pokrivené. To neznamená, že nemáme v tejto realite opory, ktoré by nás navádzali na to, ako dosiahnuť to, čo potrebujeme a chceme. Lenže týmito oporami nie sú a nemôžu byť veci, ani také úžasné, ako sú zrkadlá. Môžu nimi byť len druhí ľudia, lebo len oni nám môžu potvrdiť alebo vyvrátiť chápanie sveta každého z nás. Naši sprievodcovia filozofiou posledného dvadsaťročia priam prozreteľne napísali: Možno, že nás za zrkadlom modernej doby a jej myslenia čakajú podobné prekvapenia. Treba len vstúpiť do tejto neznámej krajiny. To však vôbec nie je jednoduché, pretože najskôr sa musíme zbaviť viery, že zrkadlo moderného rozumu nám sprostredkúva celú skutočnosť. Skrátka, treba spochybniť univerzalistické nároky moderných totalizácií a prebudiť v sebe schopnosť vnímať udalosť ako udalosť (Gál, Marcelli 1991: 12). Rortyho antiuniverzalizmus a antireprezentacionizmus kritika tradičných obrazov sveta boli ďalšími, nemenej výraznými dôvodmi na jeho zaradenie medzi postmodernistov. 28 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

29 4 Po tretie, znakom doby bola (a je) strata istoty alebo neistota ako trvalý stav (ibid.: 12). Ak postmodernu budeme chápať nie ako časový posun, časovú dimenziu, ale ako kultúrny posun, ako zmenu perspektívy, respektíve zmnoženie perspektív (ibid.: 15), tak sa nám ukáže ďalší kľúčový problém: ak je totiž realita, v ktorej žijeme, len jedna, potom zo všetkých našich perspektív musí byť pravdivá tiež len jedna tá, ktorá realite priamo zodpovedá, je s ňou v súlade, verne ju zrkadlí, reprezentuje. Potom je to tá pravá skutočnosť, ktorá sa zrkadlí v takomto obraze, a všetky ostatné skutočnosti sú nepravé, falošné, pretože ich obrazy sú také. Ak nemáme pevný základ, ako správne, t. j. racionálne pristupovať k svetu, nemáme nič, a práve moderná filozofia od Descarta tvrdila, že takýto základ našla. Spochybňovať a rozbíjať tento ťažko nájdený základ ľudského poznania je hriech, jeden z najťažších. Ak je úlohou odlíšiť pravdivý a falošný obraz skutočnosti, teda porovnať rôzne obrazy skutočnosti a rozhodnúť medzi nimi, ktorý zodpovedá skutočnosti a ktorý nie, tak arbitrom nemôže byť ten, kto tie obrazy vytvoril, ani nikto iný z ľudí, ale znovu len skutočnosť sama. Na to musí ten, kto chce takýto obraz, verne zodpovedajúci skutočnosti, dostať, zaujať objektívne, nezaujaté a neutrálne, teda mimoľudské stanovisko. Alebo, inak povedané, vyzliecť sa z ľudskej kože, pozrieť sa na svet zo stanoviska mimo priestoru a času, odnikiaľ, z večnosti či pohľadom Božieho oka, nie ľudského. Kto to zvládne, musí byť najvyššou autoritou v oblasti poznania i celej kultúry. Tým základom má byť metafyzika, ktorá nám dáva to, čo presahuje každú historicitu, partikularitu a pluralitu. To, čo je univerzálne, objektívne, nevyhnutné, nezávislé od každého konkrétneho človeka, spoločenstva i ľudstva vôbec, teda je mimo dejín a spoločnosti. Proti tomu Rorty kladie kontingenciu a radikálne varovanie, že je neredukovateľná a neodmysliteľná v našom svete; že jedinečnosť, neopakovateľnosť, nepredvídateľnosť sú tu s nami rovnako ako všeobecnosť, pravidelnosť a predvídateľnosť. Tento názor ho viedol k antiesencia- 29 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

30 lizmu a antifundacionizmu k vyvracaniu tradičných názorov, že vo veciach samých existujú ich vnútorné podstaty, ktoré máme spoznávať, ak chceme spoznať vec samu takú, aká je, a že poznanie týchto podstát má tvoriť základy nášho poznania, ktoré keď dosiahneme, tak naše poznanie bude pevné, nespochybniteľné, objektívne a záväzné pre všetkých ľudí vo všetkom, čo robia a o čo sa usilujú. Rortyho kritika metafyziky, historizmus, kontextualizmus a pluralizmus, nepochybne, takisto zapadajú do optiky, ktorá z neho robí postmodernistu. B. Postmodernistické čítanie Rortyho Bolo by zbytočné popierať fakt, že po tom, ako Rortyho myšlienky masívne prekročili hranice krajiny svojho zrodu, USA po vydaní Filozofie a zrkadla prírody (1979) boli prvé ich čítania a interpretácie naozaj postmodernistické, a to nielen u nás. 4 Na kontroverzný zoznam postmodernistov sa dostal už začiatkom 1980-tych rokov a udržal sa na ňom takmer dve desaťročia. Treba povedať, že nie celkom bez vlastného pričinenia, aj keď nie zámerného. 1 D. Harvey (1990: 9) bez váhania zaradil Rortyho obnovu pragmatizmu do kontextu postmodernizmu, ktorý sa podľa neho vyznačuje v protiklade k modernému pozitivizmu, technocentrizmu, racionalizmu, univerzalizmu, viere v lineárny pokrok, absolútne pravdy, racionálne sociálne plánovanie, štandardizáciu poznania a produkcie takými črtami ako heterogenita, diferencia, fragmentácia, neurčitosť, nedôvera voči univerzálnym a totalizujúcim diskurzom. Do tejto línie podľa Harveyho spadá aj Kuhn a Feyerabend vo filozofii vedy, Foucaultova archeológia, Levinasov rešpekt voči druhému atď. Ďalší zaraďovali Rortyho medzi postmodernistov zasa preto, že spolu s nimi odmietal veľké teórie a tradičnú filozofiu (Smart 30 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

31 1993; Sim 1998). Mnohí ho označovali za hlavného reprezentanta postmodernizmu v anglo-americkej filozofii, ba za jedného z jeho troch duchovných otcov dokonca za proroka spolu s Derridom a Foucaultom, pretože odmietal teóriu pravdy (Grenz 1997: 8, 16, 122). Ako jeden z hlavných teoretikov postmodernizmu mal Rorty stáť v jednom rade s takými mysliteľmi ako Bachtin, Gramsci, Lacan, Rushdie, Vonnegut a ďalší. Radikálny variant postmodernizmu mu pripisovali za to, že kriticky vystupoval proti reprezentacionizmu, fundamentalizmu, univerzalizmu, racionalizmu, za historický kontextualizmus, nominalizmus atď. (Bertens, Natoli 2005: 253). S. R. C. Hicks (2004: 78, 85) ho zaradil do predvoja postmodernistov kvôli jeho antirealizmu i ľavicovej politike. Najostrejší kritici postmodernizmu (R. Scruton, T. Eagleton, S. Blackburn, R. Bhaskar) ho neušetrili obvinení z nezodpovednosti, cynizmu a nihilizmu, pretože neuznáva objektívnu pravdu, vedu ani univerzálne ľudské práva, vďaka čomu ho vraj lepšie prijímajú v Nemecku a Paríži než v Londýne. Podobne v jednej z prvých rozsiahlejších štúdií, ktorá udala tón nášho domáceho diskurzu o Rortym, J. Peregrin nesporne jeden z mála Rortyho znalcov v našich končinách ho uviedol ako svojrázneho príslušníka tábora analytických filozofov, 5 ktorý o tejto filozofii napísal, že spáchala pomalú samovraždu a svojou knihou Filozofia a zrkadlo prírody zaútočil nielen na establishment analytickej filozofie, ale na podstatnú časť západnej filozofickej tradície vôbec, s takou mierou kacírstva, že čoskoro získal, obzvlášť v Spojených štátoch, povesť akéhosi filozofického extrémistu... (Peregrin 1994: 385), a ktorý si napokon zvlášť vďaka ďalšej knihe Kontingencia, irónia, solidarita (Rorty 1989/1996) vyslúžil obvinenia z postmoderného relativizmu až iracionalizmu. Peregrin ho nevyníma zo zoznamu postmodernistov, nabáda však na rozvážnejšiu interpretáciu: Ak však nebudeme Rortyho súdiť podľa niekoľkých citátov, vytrhnutých z kontextu, a zamyslíme sa nad tým, čo skutočne hovorí, zistíme, že spor postmodernizmu s modernizmom nie je (alebo aspoň nie výlučne) ďalším kolom odvekého sporu romantizmu 31 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

32 s racionalizmom; že jeho podstata je hlbšia. Popri postmodernistoch, ktorí iba oprašujú romantické témy dešpektu k rozumu, sú i takí a práve k nim patrí Rorty, u ktorých je ono diskutované post dôsledkom presvedčenia nie o tom, že by sme mali odmietnuť racionalitu v mene niečoho vyššieho ( citu, Boha, novej spirituality či systematickej plurality ), ale o tom, že to, čo za racionalitu pokladá moderná doba, vyvracia samo seba. Moderní myslitelia totiž v podstatnej miere stotožnili racionalitu s pohybom rozumu vo vopred vymedzenom priestore, čo ako namietajú ich postmoderní odporcovia, znamená sterilizáciu rozumu, pretože s vymedzením priestoru, v ktorom sa má pohybovať, máme už eo ipso vopred vymedzené všetky možnosti, ku ktorým môžeme dospieť (Peregrin 1994: 400). Podobnú rozvážnosť či vyváženosť sa nepodarilo zachovávať tým zopár slovenským i českým interpretom, ktorí sa Rortymu venovali a predstavovali ho ako postmodernistu. Napríklad T. Hauer ho neprestal nazývať jedným z jazykových vagabundov (Hauer 2002a), radikálnym epistemologickým relativistom (Hauer 2002b) a americkou verziou európskeho postmodernizmu (Hauer 2004: 509). Za prominentného predstaviteľa neopragmatického prúdu v súčasnej postmodernej filozofii ho pokladá I. Blecha (2007: 11, 12, 37), čo podľa neho môže vyústiť iba do úplnej sebadeštrukcie filozofie a vedy samej (ibid.: 41). 6 Vyváženejšími pokusmi o interpretáciu, hoci neopomínajúcimi postmodernistický kontext Rortyho filozofie sú práce R. Šípa (2008), R. Madziu (2010) a najnovšie aj S. Dachovej (2013) a T. Marvana (2014). 2 Prvým podnetom pre takúto reputáciu sa stalo Rortyho opus magnum (1979/2000), v ktorom sa síce termíny postmodernita ani postmodernizmus nevyskytujú, no III. časť, v ktorej využil koncept hermeneutiky a otvorenú analýzu sociokultúrnych súvislostí filozofie ako profesie, sa celá nesie v duchu zásadnej kritiky osvietenstva 32 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

33 a modernej kultúry, nielen filozofie, čo konvenuje s prístupmi, aké už skôr prezentovali Derrida, Foucault, Lyotard, Deleuze, či Baudrillard. V mnohom s nimi súhlasí, napríklad pokiaľ ide o úlohu jazyka a filozofie, zároveň ich však kritizuje za zvyšky metafyziky a transcendentalizmu. Jeho postmodernizmus je umiernenejší, neextremistický, keďže k nemu prišiel cez postanalytickú filozofiu Quina a Kuhna, z pozície ktorej začal konverzáciu s Derridom (Levin 1986). L. Cahoone (1988: 17, ) označil Filozofiu a zrkadlo prírody za jeden z najhlbších a najúspešnejších kritických projektov, ktorý Rortyho zaradil do postmoderného kontextu kvôli kritike karteziánskej filozofie ako aj kritike nárokov filozofie na privilegované miesto v kultúre. J. Tartaglia (2007) vidí postmodernistický impakt tohto Rortyho diela v presahu za hranice profesionálnej filozofie, do oblastí sociohumanitných disciplín (kritickej teórie, literárnej vedy, kultúrnych štúdií, histórie, práva), kam predtým zasiahli už práce takých filozofov ako Derrida a Foucault. Teraz sa k nim pridal aj Rorty svojou invenčnou obhajobou humanistiky voči tlakom zo strany pozitivistov, analytikov a prírodovedcov tým, že odhaľoval ich spoločné sociokultúrne pozadie: Sme dedičmi tristoročnej rétoriky zdôrazňujúcej dôležitosť ostrého rozlišovania medzi vedou a náboženstvom, vedou a politikou, vedou a umením, vedou a filozofiou atď. Táto rétorika formovala európsku kultúru. Vďaka nej sme sa stali tým, čím sme dnes (Rorty 1979/2000: 278). Teraz však potrebujeme také chápanie vedy, pri ktorom nás fakt, že je to činnosť založená na hodnotách, nijako neprekvapí. Bráni nám v tom iba zakorenená predstava, že hodnoty sú vnútorné, kým fakty vonkajšie a že fakt, že vychádzame z hodnôt a pritom dokážeme vyrábať bomby, je rovnakou záhadou ako to, že vychádzame z privátnych udalostí nášho vnútra a pritom dokážeme nenarážať do vecí (ibid.: 287). 33 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

34 Preto podľa neho bude lepšie dopracovať sa k predstave, podľa ktorej, ak sa na skúmanie vedeckého hľadania pravdy o fyzikálnom svete dívame z hermeneutického hľadiska, potom ho budeme chápať ako aktivitu ducha, t. j. ako schopnosť vytvárať, a nie ako uplatňovanie schopností odzrkadľovať, ktorými nachádzame to, čo už vytvorila príroda (ibid.: 289), a teda prekonať predstavu, že hermeneutika sa mimoriadne hodí na skúmanie ducha či pre vedy o človeku, kým iné metódy (metóda objektivizácie a metóda pozitívnych vied) sú vhodné na skúmanie prírody..., potom je zrejmé, že epistemológia s hermeneutikou nesúperí, ale že si navzájom pomáhajú (ibid.: 291). Takto podľa neho bude lepšie, ak sa rozlíšenia medzi duchom a prírodou celkom vzdáme (ibid.: 297). Hermeneutika totiž nie je iným spôsobom poznávania sveta na rozdiel od prírodných vied, ale iba iným spôsobom vyrovnávania sa so svetom, než to robia prírodné vedy (ibid.: 299). Keď uvažuje o predstave, čo znamená byť filozofom, v ušiach postmodernistov a ich sympatizantov zvlášť rezonuje jeho idea post- -Filozofickej kultúry na základe rozlíšenia medzi systematickou a výchovnou filozofiou, resp. profesionálnou a konverzačnou či normálnou a revolučnou filozofiou (čo je zjavná aplikácia Kuhna na charakteristiku filozofie). Ideu post-filozofickej kultúry však formuluje až v záverečnej časti úvodu k Dôsledkom pragmatizmu (Rorty 1982/1998: ) na základe rozlíšenia medzi filozofiou, ktorú praktizujú pragmatisti, a Filozofiou, ktorú praktizujú platonisti a pozitivisti (ibid.: ). Ide o obraz kultúry, v ktorej na rozlišovaní medzi vedou a literatúrou už nezáleží (ibid.: 516); kultúry, ktorá môže napredovať bez Filozofie, bez platónskych po- 34 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

35 kusov oddeľovať čisto náhodné a konvenčné pravdy od právd, ktoré sú čímsi viac než len týmto (ibid.: 534). Rortyho vízia takejto kultúry je naozaj radikálna a stojí za dlhšiu expozíciu: Bola by to kultúra, v ktorej by sa ani kňazi, ani fyzici, ani básnici, ani Strana nepovažovali za racionálnejších alebo vedeckejších, než sú tí druhí. Žiadna oblasť kultúry by sa nevyčleňovala ako stelesnenie (alebo ako exemplárny prípad neschopnosti stelesnenia) podmienok, na ktoré ašpirujú všetci ostatní. Neexistoval by žiaden pocit, že za súčasnými vnútrodisdplinárnymi kritériami ktoré uznávajú napríklad dobrí kňazi alebo dobrí fyzici existujú ďalšie, transdisciplinárne, transkulturálne, ahistorické kritériá, ktoré uznávajú rovnako. Aj v tejto kultúre by existovalo oslavovanie hrdinov, ale nebolo by to oslavovanie hrdinov ako detí bohov, odlišujúcich sa od ostatného ľudstva svojou blízkosťou k nesmrteľným. Bol by to jednoducho obdiv k vynikajúcim mužom a ženám, ktorí sú veľmi dobrí vo výkone veľmi rozdielnych vecí, ktoré robia. Takíto ľudia by neboli tými, ktorí poznajú Tajomstvo, ktorí sa prepracovali k Pravde, ale jednoducho ľuďmi, ktorí sú dobrí vo svojej ľudskosti. V takejto kultúre by sa a fortiori nevyskytovalo nič také ako Filozof, ktorý by vedel vysvetliť, prečo a ako sa určité oblasti kultúry tešia zvláštnemu vzťahu k realite. V takejto kultúre by sa nepochybne vyskytovali špecialisti v chápaní toho, ako veci navzájom súvisia... Mohli by pripomínať súčasných profesorov filozofie... Boli by to všestranní intelektuáli, pripravení poskytnúť názor na čokoľvek v nádeji, že bude zapadať do jedného celku so všetkým ostatným (ibid.: ). V post-filozofickej kultúre by filozofia nebola ničím viac, než čo od nej chcel Hegel súčasnou epochou uchopenou v myslení, a preto by sa veľmi podobala na to, čo sa nazýva kritika kultúry (ibid.: ). 7 Post-Filozofická kultúra by teda bola taká, v ktorej by ľudia cítili, že sú sami ako konečné bytostí a bez akéhokoľvek spojenia s niečím Vyšším (ibid.: 540). 35 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:14

36 3 V ďalších rokoch na základe takých textov ako Postmoderný buržoázny liberalizmus (1983; Rorty 1991a: ), Kozmopolitizmus bez emancipácie: odpoveď Jean-Francois Lyotardovi (1985; Rorty 1991a: ) a Habermas a Lyotard o postmodernite (1984; Rorty 1991b: ) a takisto knihy Kontingencia, irónia, solidarita (1989/1996), v ktorých sa Rorty nielen explicitne vyjadroval k postmodernistickým témam, ale priamo sa zapojil do konverzácie s postmodernistami, sa jeho reputácia ako postmodernistu ešte upevnila. Zároveň jeho povesť ako filozofa musela strpieť množstvo kritík a atakov, pretože ani jeho koncept postmoderného buržoázneho liberalizmu, ani liberálneho ironika (nemenej postmoderného ) sa nestretol s veľkým pochopením. Obhajoba liberálnej kultúry, liberálnych inštitúcií a takých jej prvkov ako ľudské práva, zbavená metafyzických základov a univerzálnych princípov čo bola aplikácia jeho filozofického antiesencializmu na túto oblasť, sa tradične mysliacim liberálom javila ako naivná či nebezpečná (alebo aj oboje). Rovnako jeho irónia, ktorá podporuje postmoderných skeptikov voči tradičným pravdám a obrazom sveta (Butler 2002: 118, 123) nevzbudzovala dôveru a náklonnosť voči jeho myšlienkam. O nič menej podozrivo a postmodernisticky nepôsobila ani jeho priama obhajoba etnocentrizmu, keďže sa spájala s kultúrnym relativizmom a sociálnym konštrukcionizmom. 8 Od úplného stotožnenia s francúzskymi postštrukturalistami ho oddeľovalo vari len to, že bol Američan a že okrem Quina a Kuhna stále masívne čerpal zo Sellarsa a Davidsona; a takisto to, že svoje konverzácie okrem Foucaulta a Derridu viedol aj s Putnamom či Ecom. Obraz o jeho filozofickej identite bol teda dostatočne rozmazaný, komplexný a kontroverzný, aby mohol byť jednoznačne zaradený hoci aj k postmodernistom, čo však bolo výsledkom jeho vlastného úsilia o rovnováhu medzi všetkými rozmanitými zdrojmi a stránkami jeho koncepcie. Preto, podobne ako pri Habermasovi, existujú dôvody odlíšiť ho od plnokrvných teoretikov postmodernity na rozdiel od amerických teoretikov ako Ch. Jencks, 36 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:15

37 F. Jameson či H. White alebo amerických dekonštrukcionistov ako J. Culler, H. Bloom či P. de Man (Bertens 1995). Pre Rortyho bolo naozaj charakteristické, že v diskusiách s postmodernistami, resp. o problematike, ktorú nastolili, sa usiloval zaujímať vlastnú vyváženú pozíciu. Takou bola jeho pozícia medzi kantovcami a hegelovcami v otázke sociálnej zodpovednosti intelektuálov (Rorty 1991a). Prví povyšujú ahistorické morálne princípy nad konkrétnu komunitu, ktorej sú členmi, a posudzujú jej inštitúcie podľa týchto princípov; druhí, naopak, odvodzujú všetky princípy z konkrétnych podmienok, potrieb a praxe komunity. V situácii, keď ide o zachovanie a rozvoj liberálnych inštitúcií (napr. ľudských práv), odmieta kantovcov, ak by ich princípy mali viesť k odmietnutiu existujúcich liberálnych inštitúcií, no rovnako je schopný odmietnuť aj hegelovcov, ak by ich praktiky nemali viesť k zachovaniu a rozvoju týchto inštitúcií. Na to, aby sa inštitúcie rozvíjali stačí zachovávať lojálnosť voči vlastnej komunite a jej tradícii v každej situácii; táto lojálnosť ako i znalosť vlastnej tradície stačí na zodpovedný postoj voči nej. Postoj, ktorý identifikuje ako postmoderný, je bližší hegelovskému než kantovskému postoju, pretože preberá Lyotardov pojem postmodernizmu ako nedôvery k metanará ciám (ibid.: ), čo je len iný výraz nedôvery voči ahistorickým princípom. Postmoderný buržoázny liberál je tak ten, kto zakladá svoju zodpovednosť a moralitu len na historických naráciách alebo na spoločných my-intenciách (termín, ktorý prevzal od W. Sellarsa), čím vlastne Rorty dáva postmodernizmu pozitívny pragmatistický, deweyovský obsah a v takejto interpretácii ho zbavuje dokonca aj relativizmu, pretože pojem relativizmu stráca zmysel, ak môžeme vychádzať iba z tradície vlastnej komunity. Postmodernizmus ako antimetafyzická koncepcia, ktorá odmieta ahistorické metanarácie, je takisto v súlade s post-filozofiou (ibid.: 202). Už Deweyho pragmatizmus, ktorý ponúkal historické narácie o americkej demokracii, bol predchodcom lyotardovského postmodernizmu (ibid.: 211). Je v tom dokonca dôslednejší a radikálnejší, pretože aj u Lyotarda napriek jeho nedôvere voči ahistorickým metanaráciam zostal 37 Visnovsky_27 nov 2015.indd :02:15