S P O L U S P O K A L I P S O U

Transcription

1

2 S P O L U S P O K A L I P S O U Ako predstaviteľ nášho časopisu som sa pred rokmi zúčastnil na stretnutí európskych časopisov na medzinárodnom festivale Vilenica, ktorý prebieha každý rok v Slovinsku. Odznel na ňom návrh, aby sme začali spolupracovať prostredníctvom internetovej siete. Sám som bol voči projektu predsa len kritický, lebo sa mi takéto spájanie síl videlo problematické. Prečo? Predovšetkým vďaka spoločnému jazyku navrhnutého projektu, ktorý menej známe európske jazyky, ktorými hovorí iba zopár miliónov ľudí, v okamihu marginalizuje. Moja mienka totiž bola, že časopis sa v cudzom priestore (samozrejme, popri originálnej jazykovej podobe) najautentickejšie predstaví práve v jazyku, ktorý je pre čitateľov domáci. Moju mienku zdieľali aj niektorí redaktori iných literárnych časopisov, napríklad švédskeho mesačníka Ord og Bild. Keďže ostalo len pri nevôli niekoľkých účastníkov vo vzťahu k európskemu projektu, ktorý vyžaduje prekladanie textov do jedného z dvoch najrozšírenejších európskych jazykov angličtiny alebo nemčiny a to len preto, že existujeme na nejakej abstraktnej európskej kultúrnej mape, ani my, hŕstka nespokojných, sme sa nedohovorili na ničom. Medzičasom začal v Nemecku vychádzať medzinárodný literárno-kultúrny časopis Kafka (nech mu je ku chvále započítané, že vo viacerých jazykových mutáciách) a na svete je aj prvé číslo literárneho časopisu Orient express (vychádza v an - gličtine), ktorý informuje o dianí v literatúrach juhovýchodnej Európe, hoci jeho redakcia sídli v Anglicku. Obidva časopisy sú však centralizované už svojou redakčnou koncepciou a ich nielen jazyková, ale aj vkusová a názorová demokracia je tak nevyhnutne obmedzená. Základ inej myšlienky a iného prístupu bol však na Vilenici položený. Prešlo niekoľko rokov a v meniacich sa okolnostiach a podmienkach, pri inom zoskupení síl sa vcelku spontánne zrodil aj projekt Časopis v časopise. 2

3 Jeho prednosť je v tom, že nemá centrum a ani svoju administráciu a vychádza z možností každej zúčastnenej redakcie zvlášť. Projekt rozbiehame v čase, keď je zrejmé, že bežné kultúrne a literárne časopisy ešte nikdy neboli tak vysúvané na okraj spoločnosti ako dnes. To si dovoľujem tvrdiť nielen vo vzťahu k slovinskému alebo slovenskému priestoru, ale vo všeobecnosti. To je ďalší z dôvodov, prečo sa treba aj takto združovať a spájať sily všade, kde je to možné a žiaduce. A, prirodzene, rozširovať špecifický, nie príliš početný a taký vzácny okruh čitateľov lite-ratúry a náročnejších intelektuálnych útvarov. Preto dúfam, že tento kontakt s vami, slovenskými čitateľmi, ktorý nie je prvý (a určite ani posledný), ponúkne drahocennú novú skúsenosť tak vám, ako aj nám. Vám, samozrejme, najmä čitateľskú. Pri výbere sme sa pokúsili vyjsť z toho, čo najlepšie a najcharakteristickejšie náš časopis ponúka zo svojich vlastných zdrojov a čo by mohlo byť zaujímavé aj pre slovenského čitateľa. Napriek tomu, že máme aj silné prekladové bloky, ktoré pre tento výber neprichádzajú do úvahy, pokúsili sme sa sprostredkovať čo najcelostnejšiu a obsahovo bohatú podobu časopisu Apokalipsa, a to z väčšiny jeho doterajších deviatich ročníkov. Tri tematické celky sú z nášho výberu celkom zjavné: blok o Balkáne, blok o totalitarizme a blok o pornografii. Z toho, o čom všetkom v Apokalipse premýšľame, je to však stále iba reprezentatívna ochutnávka. Odteraz po stránkach tohto dvojčísla Romboidu premávame (surfujeme?) spoločne, a to je pre všetkých zúčastnených z Apokalipsy pravé dobrodružstvo. Dobrodružstvo o to vzrušujúcejšie, že v okamihu, keď píšem tieto slová, pripravujeme predstavenie vášho Romboidu v Apokalipse, ktoré vyjde ešte v tomto roku v slovinčine. Teda v jazyku, v ktorom som sám doma. Jazda spolu je v týchto neistých časoch istejšia, do istej miery aj bezpečnejšia. Nám všetkým, zvlášť čitateľom Apokalipsy v Romboide, želám šťastnú cestu! Aby sme ešte dlho spolu putovali PRIMOŽ REPAR 3

4 DEKLEVA (nar. 1946) je básnik, prozaik, dramatik a esejista. Zaoberá sa hudbou a píše scenáre pre televíziu. Je autorom viac ako 20 kníh, nositeľom Ceny Prešernovho fondu za básnickú zbierku Človek v panike (Panični človek, 1990), Jenkovej ceny za poéziu a Rožancovej ceny za esejistiku. E K L E V AMILAN M I L A ND 4 Orientálny otos Keď zahnem popri cédroch, uvidím osvetlenú kupolu klimatronu. Pripomína oko obrovskej bábky, fazetovú rohovku, kaleidoskop dúhových zábleskov. Sklá sú rezané do tvaru rovnostranných trojuholníkov, ktoré sú navzájom pospájané do pravidelných šesťuholníkov a vsadené do kovovej konštrukcie. Z diaľky, zo zelene parku, sa kupola podobá na páperovitú Lunu, ktorá spadla na zem, a keďže bola priľahká, ponorila sa do pôdy len spolovice. Jej priesvitnosť je tajomná: tak vyzerá čerstvo napadnutý prachový sneh za ostrej zimy, sneh, ktorý vietor rozfúka a roznesie do diaľky. Ale v klimatrone, to viem, vôbec nie je zima, je tam večná jar, tropická jar, hustá, mastná, mokvavá teplota, ktorá poskytuje útočisko 1532 druhom exotických kvetín, stromov, kríkov, lián, machov, cudzopasných orchideí, ananásovníkov a papradí. Pichne ma pri srdci; pohľad na klimatron ma zas a znovu naplní úzkostným očakávaním, bázňou a úctou: aký to chrám prírody, katedrála premien, aká to modlitebňa rozkoše a klíčenia! V tejto obrovskej fotosyntetickej pôrodnici, inkubátore, v továrni hojnosti, kde výrobný proces prebieha nepretržite v troch zmenách, som premárnil veľkú časť života. Ale neľutujem. Som fanatik. A fanatizmus je mimo dosah ľútosti. Na mňa sa totiž nevťahuje okrídlená fráza: odovzdal sa vede, obetoval jej súkromný život. S blížnymi som si nikdy nerozumel ani s prvou, ani s druhou ženou, ani s deťmi. Veľmi dobre som si však porozumel s kvetmi. Doslova. Takže orientácia biológie ma v posledných desaťročiach, keď vsadila všetky tromfy na génovú chirurgiu a klonovanie, poriadne rozčarovala. A pobúrila. Keď som spočiatku polemizoval s kolegami a pokúšal som sa svoje postoje presadiť v odborných časopisoch a na sympóziách, bol som zlomený, na pokraji depresie. Ale zachránil som sa, s pomocou klimatronu, ktorý som vytvoril. Uvažoval som totiž takto: ak človek kvôli vede zabil Boha a vystúpil na jeho piedestál, musí sa vrátiť späť k prameňu. A založil som rajskú záhradu, idylickú Arkádiu! Samozrejme, že nový raj je priestorovo predsa len skromnejší než ten prapôvodný. Je vysoký presne tridsať metrov a je príliš nízky pre juhoamerické balsy a o sekvojách sa nedá ani rozprávať. S rozlohou dobrých tritisíc štvorcových metrov si nemôže merať sily ani s ihriskom hráčov Realu! Prirodzene! Na projekty, do ktorých človek vloží sny, nie je nikdy dosť peňazí. Kolegovia a ich mecenáši míňajú peniaze na klonovanie, lebo ponúka ilúziu večnosti, škrupinku večnosti. Pod ňou, samozrejme, nie je nič: bútľavina bez pamäti, bez náhody, dokonca bez možnosti omylu. Brrrr! Ešte aby ma tak klonovali! Všetko, čo sa mi v živote pritrafilo, trvalo veľmi dlho, vlieklo sa to ako duševná zmeravenosť, trýznilo to mňa aj čas. Okrem nebezpečného pomeru s kvetmi, pravdaže! Povedzme, prvé manželstvo: vopred stratená záležitosť. Žena neurotička, ustavične v pohybe, jasná pavúčica. Vliekla ma za sebou ako napoly oťapeného

5 trúda po obchodoch, do sauny, fitnesu, kozmetického salónu, kina, dokonca aj do filharmónie! Vylákala ma od rozčítanej knihy z pracovne, pri zapisovaní horko-ťažko rozlúšteného chemického procesu do počítača sa mi prikradla za chrbát od pásu nahor nahá a bradavkami mi šteklila rozpálenú hlavu. A kupovala ustavične nové postele! Ak som jej spomenul kvety, rozzúrila sa, kričala, že sa presťahuje do Tibetu, kde ešte nemá burina chuť rásť a že pôjde na nejakú skupinovú meditáciu do kláštora, ktorý leží Bohu za chrbtom a kde si mnísi vedia oceniť pružný ženský zadok. Ale oklamala ma, mrcha, zdúchla so zamasteným balkánskym zvodcom kamsi na Uršulinu horu, kde teraz vedie penzión pre exkluzívnu klientelu. Tak to aspoň tvrdia v inzertných stránkach časopisov s vysokým nákladom. Ešte šťastie, že som sa vtedy zaoberal výskumom šupinatých chĺpkov, ktoré pokrývajú výhonky louisianského machu, vsakujú vodu a poskytujú ju korienkom. Inak by som sa určite utrápil. Aký rozmach zažila moja duša, keď som pozoroval, ako pomaly napúchajú povrchové bunky machu. Toto je podľa mňa erotika, a nie penzión na Uršulinej hore! A potom sa mi dostalo do rúk rozhodnutie, ktoré podpísal prednosta oddelenia. Jasne a dôrazne mi prikázal, že mám hneď prestať s romantickými, neužitočnými a nezmyselnými výskumami, ktoré sú z hľadiska striktného pragmatizmu postinformačnej doby celkom detinské a urážajú dôstojnosť nášho vedného odboru. Tajomstvo louisianského machu bolo pre môjho šéfa iba nejakým detinským výčinom! Poponáhľal som sa do jeho kancelárie a otĺkol som mu o hlavu všetko, čo sa len dalo. V pondelok ma u vrátnika čakala výpoveď. Zo zúfalstva som sa druhý raz oženil. Nenapadlo mi nič lepšie, iba nahradiť pavúčicu baktériou s dvoma astenic kými deťmi. Presne si pamätám: bolo ráno, deň jesennej rovnodennosti, keď sa kvety zachvejú a začnú systematicky retardovať. Aký veľkolepý plán! Bránia sa pred smrťou umieraním! V porovnaní s rastlinami sú jogíni iba úbohí primitívi. Preto je opravovanie prírody, ktoré si vymysleli moji kolegovia, naozajstná detská hra a potupa vedy. Zo žartu ich nazývam génoví silikónisti, aj keď niečím takým ešte nie sú! Možno sú skôr výhybkári na slepej koľaji evolucionizmu. Ráno jesennej rovnodennosti, sivé a lenivé, kyslo páchnuce, bolo pre mňa ránom osvietenia! V čitárni národnej knižnice, kam som ako nezamestnaný, zo štátnej milosti žijúci botanik občas rád zašiel, ma na dvadsiatej siedmej strane poludňajšieho vydania novín medzi zaujímavosťami zo sveta, ktoré inak nikdy nečítam, čakala nasledujúca správa: Večný lotosový kvet. V porovnaní s práve objavenými semienkami sú ľudské životy iba meteory na nočnom nebi. Tokio, 21. V neolitickom člne, ktorý objavili v rašelinisku 6 metrov pod zemským povrchom v blízkosti japonského hlavného mesta, vedci z tokijského biologického univerzitného centra našli tri semená orientálneho lotosu. Keď po rádioizotopovej skúške určili vek semien, boli priam zaskočení. Ukázalo sa, že semená staršie ako dvetisíc rokov sú ešte vždy živé a že existuje možnosť, že by vyklíčili. Čo to znamená pre vývoj botaniky, ešte nie je celkom jasné, aj keď vedci sa zhodli na tom, že ide o epochálny objav. Semená, ktoré si pamätajú čas pred Kristom, prevzal do opatery a na výskum prof. Dr. Ičiro Ohga. Možno nebolo jasné, čo znamená objav pre botaniku, predo mnou sa však otvorili nebesá. V okamihu, ktorý sa stal večnosťou, sa mi zazdalo, že som v tranze, že som médium vesmírneho ducha. Tie semienka ma uchvátili, prezradili mi, čo je zmyslom existencie. Prezradia mi aj, či a ako existuje Boh. Kto, ak nie ony, sústredené vo svojom tisícročnom pokoji, v neznesvätenej, nikým nedotknutej meditácii o zrodení a smrti, by mohol vyriešiť prvé a posledné otázky, počiatočné i konečné axiómy vesmíru? Poznanie preťalo moje vedomie rovno cez jeho stred, šššš! Cítil som, že moje duchovno sa po symetrále rozpoltilo. V tej rane ležalo semienko 5

6 orientálneho lotosu a chystalo sa vyklíčiť. Vedel som, čo je moja životná úloha: postaviť klimatron, v ktorom bude okrem iných zázrakov prírody rásť aj lotos. Ešte niečo: treba sa naučiť reč rastlín. Takto sa to začalo: poponáhľal som sa za bývalým šéfom, aby som mu vysvetlil svoj zámer. Vrátnik ma nepustil do inštitútu. Keď som začal vystrájať, prikvitli ľudia z bezpečnostnej služby, zabránili mi v pohybe a surovo ma zhodili na zem. Nevzdal som sa, kričal som ako posadnutý, žobronil, pľul a bedákal, až kým neprišiel môj bývalý šéf. Hneď som sa upokojil a veľmi vyrovnane, celkom sústredene som mu vysvetlil ideu stavby klimatronu. Ticho ma počúval a prikyvoval. A naozaj! V našom sídelnom meste sme onedlho získali veľkolepý skleník. Taký nemajú ani v Amerike! Môj nápad síce pripísali pánu šéfovi, no to mi vôbec neprekážalo, lebo som dostal ročnú priepustku na voľný vstup do klimatronu. Za mimoriadne zásluhy o súčasnú botaniku, písalo sa o tom v revue Zdravotný vestník, v rubrike Krátko a stručne. Okamžite som začal chodievať do skleníka. Stal sa mojím skutočným domovom. Keby som mohol, tak by som v ňom aj nocoval, ale bál som sa, že by ma považovali za švihnutého a vzali by mi priepustku. Jazyk rastlín som sa začal učiť chladnokrvne a s plným sústredením. Čas pre mňa nič neznamenal. Bolo mi úplne jedno, kedy sa ho naučím, lebo deň po dni rástla v mojom srdci fanatická viera v úspech. Mohli by mi na hlavu hodiť atómovú bombu, a ani by som nežmurkol. Obyčajní ľudia vedia, že rastliny komunikujú s okolím. Častokrát mi sekretárky, keď som pochválil kvety v ich črepníkoch, na to, ako sa im darí, odvetili: To je preto, lebo sa s nimi rozprávame. A ich domnienka bola vyslovená len tak, mimochodom, povrchne, ako nepremyslená fráza. V skutočnosti sa vôbec nechceli venovať jazyku rastlín. Rastliny sú od nás veľmi odlišné, a tak je oveľa ťažšie preniknúť do tajomstva ich reči, než, dajme tomu, do tajov aramejčiny. Dôvodov je veľa. Podstatné je však toto. Rastliny sú dynamické iba pred zrodením, keď sa ukotvia v zemi, stávajú sa podobné Budhovi: v lotosovej polohe zotrvávajú, navzdory všetkým premenám, na tom istom mieste, ktoré im vybrali vetry, slnečné škvrny, tektonické pohyby vĺn, kolobeh vody: osud ako najhlbší rytmus prírody. My, ľudia, sme naopak bytosti ustavičnej dynamiky: pri nijakej veci a na nijakom mieste nevieme vydržať a venovať sa mu. Dokonca to nevieme ani pri vlastnej myšlienke či cite! Sme veční Ahasveri, a ani takto starostlivo ušitá obuv nám neslúži rok a deň! Náš jazyk je maximálne ošúchaný a opotrebovaný. Jazyk rastlín však nie! Je to jazyk, ktorý sa dobudúva do výšky, jazyk, ktorý odráža čas ako vosk odráža vodu. Aby som mu porozumel, musel som byť podobný rastlinám, v duši som sa začal stotožňovať s narcisom, šípovým kríkom, leknom a horčinkou obyčajnou, s voskovou ľaliou a červeným blatúchom. Všimol som si, že medzi rôznymi druhmi kvetov, bez ohľadu na to, či sú jedno alebo dvojdomé, jestvujú zanedbateľné jazykové rozdiely. Trúfam si povedať, že ide iba o rozdiely v dialekte. Lebo jazyk kvetov je esenciálny, je to rozvinutosť, rozvetvenosť samej vety. A tá sa nemení! Nie je to nič ľudské! A potom je problém v tom, že látková výmena rastlín, mám na mysli fotosyntézu, je priam protiklad ľudského, pažravo prežúvavého obhrýzania sveta! Cez žalúdok neprechádza iba láska, ale aj reč. A tak ďalej, ešte a ešte. Ak chceš rozprávať ako dub, musíš sa stať dubom jednoducho a jasne! Pomaly, postupne som začal rozuzľovať zmysel jemných svetelných premien na listoch, zopár postrehnuteľných záchvevov bunkových blán na povrchu kvetov, porozumel som symbolickému významu momentálneho tónovania jednotlivých častí rastlín, ktoré boli dôsledkom komunikovania kvetov so mnou, dôsledkom okamžite uvoľnenej biologickej plazmy a ionizácie vzduchu v dotyku s hovoriacimi kvetinami. Čistá realita, nič astrálne! Aká to rastlinná aura! Kirliansky efekt získal celkom novú dimenziu. A Lichtenbergove čísla onedlho sa ukázalo, že tieto čísla sú v skutočnosti slová, slová kompletného, zázračného jazy- 6

7 ka. Bol som omámený, ako fantóm som sa hnal cez zmeť rastlinných viet, celý bez seba a uchvátený, škvrna stratená medzi rozplývajúcimi sa farebnými škvrnami úplne duchovného Logosu. Mal som pocit, že som sa pohrúžil do jedného z plátien Vasilija Kandinského. Kým som sa učil, dozvedel som sa, že prof. dr. Ohga je na ceste k nám a že navštívi klimatron. Vedel som to, vedel! Prináša so sebou, tak aspoň hovorili v rozhlasových správach, jedno z neolitických lotosových semienok. Podarilo sa mi to, podarilo! Triasol som sa od šťastia a očakávania, každé ráno som sa ešte za tmy priplazil do parku a skryl som sa v skrýši medzi cédrovými konármi. Triasol som sa, čakal a dočkal som sa! Prof. Ohga prišiel, poobzeral si skleník a podaroval nášmu mestu, za to, že vybudovalo takéto útočisko pre kvety, semienko orientálneho lotosu. Nemusíte sa pýtať, prirodzene, že vyklíčilo! Nie, netrúfal som si priblížiť sa k lotosu, nechcel som rušiť jeho strašnú krásu, z diaľky som sa prizeral, ako rastie a pripravuje sa na kvitnutie. Potom jeho púčik, ktorý sa dlho, dlho pripravoval, vypučal a v okamihu dozrel. Od bolesti akoby ma skrútlo, cítil som, že sa zosunula Mliečna dráha. Štyri dni bude kvitnúť, to som vedel: prvý deň bude pripomínať vázičku na saké, na druhý deň šálku, na tretí deň polievkovú misu a na štvrtý deň tanier. A tak aj bolo. Na štvrtý deň som sa k nemu približoval po špičkách, milimeter po milimetri. Keď ma zbadal, poklonil som sa mu a vyjadril svoj obdiv. Mlčal. A čakal. Povedz, Vládca Krásy, oslovil som ho pokorne a padol som pred ním na kolená čo je zmysel života?. Prísť príliš neskoro, povedal; jeho myseľ bola ostrá ako britva. Nerozumiem, vydýchol som. Lebo si prišiel príliš neskoro. A Boh? zašepkal som. Čo je Boh? Odísť v pravý čas, zašelestil. Cítil som, ako tŕpnem. Ó, Lotos, venuj mi vysvetlenie, zadrkotal som zdrevenetými ústami. Nemôžem, preriekol, neodišiel si v pravý čas. V tej chvíli ma zaplavil azúr. V ňom ponorený som cítil, ako mi cez mozog prerastajú peľové nitky. Uprostred hlavy mi začal puchnúť semenník, lebka mi zmäkla a rozprskla sa na dvanásť lístkov kalicha. Fialových. Fialových v azúre. Bolo mi jasné, že som neodišiel v pravý čas. Ale teraz som mal čas. Bolo predo mnou veľa času. Toľko, že čas vôbec neexistoval. Existovala len fialová stŕpnutosť v medovom azúre, ktorý vyklíčil zo Slnka. Viem, prečo sa na mňa pozeráte tak prekvapene. Nerozumiete jazyku kvetov. To nič zopakujem svoj príbeh ešte raz a potom zas a znovu. Mám pred sebou toľko času a ľudí je viac než šesť miliárd. Raz sa predsa niekto naučí reč orientálneho lotosu! D E K L E V A (Apokalipsa, č /1999) Preložil KAROL CHMEL 7

8 T O N E TONE ŠKRJANEC (nar. 1953) je básnik a prekladateľ súčasnej americkej literatúry. Pracuje ako riaditeľ Kultúrno-umeleckého občianskeho združenia Franca Prešerna. Doteraz vydal 4 zbierky a svojou predposlednou knižkou Pagody na vietor (Pagode na veter, 2001) sa stal kandidátom na tohoročnú Jenkovu cenu. SKRJANEC ˇ J A Z D I M E P O M A L Y Ses bras blancs devinrent tout mon horizon. Max Jacob tak pomaly sa prechádzam po Venécii po tých Benátkach po kanáloch sa predbiehajú vody a pestré gondoly s roztopašnými malými gondoliérmi ktorí prespevujú staré talianske kancóny pomaly krájajú mútnu morskú vodu holuby sa zlietajú okolo davov vzrušených turistov na Trhu svätého Marka svet okolo seba nasávajú cez oko kamery a posedávajú po okolitých kafetériách prežívajú Mannovu smrť v Benátkach tú divnú bolesť vstrebávajú teplú klímu Stredozemia priam neuveriteľnú krajinu a bohatstvo niekdajšej kráľovnej prístavov ktorej konkuroval iba kedysi ešte náš Dubrovník kde ti policajti vcelku vľúdne spočítajú ak prespíš na pláži a nech ťa tu viac nevidíme hoci aj Prímorci sú prívetiví ľudia príjemne preklínajú po taliansky dijokano porkamadona pyšní na to že v zime je u nich teplo ak nie je vietor obvykle svieti slnce a ak zasneží je ľudová veselica a radosť najväčšia hlúposť je robiť veci ktoré neznášaš odporné je mať mokré topánky a prechádzať sa po ľubľanskej pľušti rovnako nepríjemne sa tlačiť v primalom napchatom lokáli dobré je len to že sa pri tebe celý čas tisnú baby ešte vždy veselo plné šibalské s energiou bez tej známej depresie a melanchólie keď sa ti život vidí dávno premrhaný a niežeby rovno už len čakanie na smrť aj keď štýl je podobný a smeruje k tomu je začiatok novembra mŕtvoly sme už dávno pochovali a uctili takže sa niet kam ponáhľať bárs aj času niet nazvyš treba pomaly jazdiť pretože speed kills. 8

9 M a l é s m r t i A R O S E I S A R O S E I S A R O S E Pretvaruješ sa že si rastlina kvitneš v jednom jedinom zelenom liste máš boky ktoré horia pália keď sa ich dotkneš zaerdžia ako nôž ak sa ti hompáľajú prsia je to z radosti zrastáš zakaždým zároveň vždy plná tajných vchodov viem že nie si ruža aj keď ti občas opadávajú okvetné lístky a že máš tajnosti ktoré nikdy nespoznám lebo nie si ja lebo nie sme rovnakí ja som ten ktorý život zabíja ty ho robíš aj keď rovnako kvitneš a opadávajú ti listy ak umriem ja je to stav trvá na veky vekov celý život ty zomrieš v momente a predsa ťa zostane viac život je ťa plnší a tiež by som ako Frank O Hara bol rád rich and famous a básne by som venoval priateľom ak by som bol sedliak pásol by som kravy hral na píšťalách na kopách sena by som sa váľal s dievčatami zuby si oplachoval vodou a drhol prstami nohy hrial v ešte teplom kravskom lajne a onanoval za kríkmi pretože nie tak chodím po ulici čo nie je alejou ani si nič také nenamýšľa nazývam to flákaním a aj ja by som rád na tejto ceste stretol Andreja Bretónca Apollinaira alebo nejakú inú mŕtvolu keďže poézia je život na druhú taký intenzívny život že je už takmer smrťou a jasné že viem že nie si ruža ani mačka hoci fučíš a driapeš si tanečnica v mojej posteli spíš a práve ťa prebúdzam. (Apokalipsa /1999) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 9

10 PRIMOŽ REPAR (nar. 1967) je básnik, prekladateľ a esejista, šéfredaktor časopisu a riaditeľ vydavateľstva Apokalipsa. Doteraz vydal 5 básnických zbierok a knihu esejí Spisy o apokalypse, s ktorou sa dostal do najužšieho výberu kandidátov na Rožancovu cenu za rok Zaoberá sa štúdiom a prekladaním filozofie dánskeho zakladateľa existencializmu Sorena Kierkegaarda. Z o n a, z a k á z a n é m e s t o PRIMOŽR E P A R Keď chcem rozmýšľať o Balkáne, zamrznem. A začnem sa zavíjať a zavíjať do seba. Nejaký strach, ktorý sa vo mne skrýva a nechce sa odhaliť, vo mne ustaví pohyb, dostane ma do štádia zamretia, statiky, ktorá nastoľuje istým spôsobom agóniu stavu. Taký stav ešte urýchli horkosť, ktorá paralyzuje túžbu vyjadriť sa jasne. Najľahšie je totiž poslúžiť nejakým vzorcom. Svedectvo môže byť jedine konkrétne, otvorí tak pole, ktoré je nebezpečné, pretože prebíja vzorce, ktoré nám umožňujú myslieť. Niečo vo mne sa vzpiera, otázka je prihlboko skrytá, aby som ju mohol dosiahnuť, nieto ešte obsiahnuť zo svojho tichého kúta. Pokúsim sa vyčarovať zopár myšlienok, ktoré zasahujú tam, kam sa nechodí. Preto sa pokúsim prísť tam okľukou, možno aj z opačnej strany, ale nie aby som sa vyhol téme, o ktorej som sa rozhodol písať. Moja skúsenosť s Balkánom nechce hovoriť o meste, v ktorom sa možno zazrkadlí negatív obrazu Európy. Na každú otázku, ktorá nás nesmierne presahuje, môžeme napriek tomu odpovedať iba my sami. A čo to znamená, že si odpovieme alebo sa o to aspoň pokúsime? A ako to povedať? Vo filme Andreja Tarkovského Stalker je Zóna mimoriadne zložitý systém pascí, ktoré sú všetky smrteľné, isteže vtedy, keď sa v jej oblasti objavia ľudia, keď priestor ožije. Teda Zóna, metafora zakázaného mesta, kde sa odrazu ocitneš stratený v nekonečnosti priestoru, ktorý viac nie je určovaný poriadkom starého kozmu. Bezpečné miesta sa odrazu stanú nepriechodnými. Môžeme ich sledovať a jednoznačne kontrolovať z bezpečnej vzdialenosti, alebo sa oddáme neistote nepochopiteľnej skúsenosti. Táto skúsenosť prekalila svoj výraz predovšetkým cez iróniu a humor v hudobnej tvorbe v jugo-rocku. No na tomto mieste, žiaľ, nemôžem o tom hovoriť. Táto skúsenosť je naozaj zvláštna, a ak sa vyslovuje povrchne, občas susedí s čudáctvom, ba dokonca s pátosom. Rozprávanie o Balkáne je aj rozprávaním o ľudskom osude, ktorý sa, ako by povedal Dostojevskij, nikdy nenapája z pravdy, že dva plus dva sú štyri, ale sa živí vlastnou vôľou, ktorá sa nemôže vytratiť, nemôže sa odriecť utrpenia, ani deštrukcie a chaosu. Je to nejakého druhu meteorit, ktorý padol na zem a zavŕtal sa do jej hlbín. Keď vletí medzi nás, upomenie nás, že život nie je mravenisko, lebo človekova sloboda nikdy nedopustí, aby také mravenisko vzniklo; ba aj keď sa zdá byť všetko beznádejné, ukáže sa, že sloboda závisí od vôle, ktorá nie je svojvôľou, ale vzťahom, pomerom k Inému, ktorý sa nesmie stať rukojemníkom tejto vôle, lebo tak celú situáciu stiahne na seba. Tým sa už dostávame k faustovskej dohode, ktorá nám odrazu slúži ako ospravedlňovacia ikona (keďže jej slovník je iracionálny, o to nebezpečnejšia!). Niet sporu, že v každej situácii ostáva nejaký iracionálny presah, ktorý je podnetom pre život. No v tom je ukrytá aj pasca, ktorá môže popri vyprodukovaných hraniciach samoľúbosti človeka priviesť až k možnosti stigmatizácie, negatívneho označovania ako vlastnej projekcie iného, teda pôsobiť patologicky. 10

11 M E T E O R I T Úctyhodná staršia dáma Európa sa v ostatnom desaťročí voči niektorým údom svojho tela správala celkom ľahostajne, zotrvačne. Jej moc sa stala taká ochromená, že zostala, takpovediac, bez reálneho významu. V sebazáchove používa už len racionálnu polovicu hlavy, vo svojej stareckej únave si však zatvára oči a uši pred trpkou pravdou o svojom význame, ktorý podlieha slabosti z vlastnej vypočítavosti. V tom je taká predvídateľná, že je až nudná. Z toho však má v podstate hrôzu, keď za každú cenu prisahá na samoľúbu, spektakulárnu podobu seba samej, a tým aj na podoby svojho opaku na ideologickú samokorekciu. Západ si zatváral oči a potichu pristál na mýtus, hoci by boli reálne analýzy možné a žiaduce, ba čo viac, bolo by ich treba urobiť, a tak vykonať dobrú prácu na ochranu a k úžitku celého tela, ktoré totiž nemá nič spoločné s modelom politicky prevládajúceho konceptu eurocentrizmu. Tento slúži záujmom iba niektorých údov, ktorým je takýto model servilne oddaný. A potom človeka zmetie: nečakať v každom okamihu je všetko inakšie. Nech sa len sloboda ponúka, dokonca v takýchto radodajných farbách, no najčastejšie sa potom rozptýli v konzumentsky ohraničenom despotizme diktátu korporatívneho libertanizmu, ktorý sa ako všeobecný model ponúka sám od seba ako základná matrica postindustriálneho, globálne kapitalistického sveta. Nemôžeme čakať na to, čo sa stane. Lebo keď sa tak stane, bude už neskoro. Nikto spomedzi zúčastnených viac z toho nevyviazne. No, našťastie, lineárnosť sa skôr alebo neskôr preruší a disonancie života zaznejú. Ak na jednej strane stojí predvídateľnosť pevného a pokojného Západniara, na druhej strane stojí nepredvídateľnosť divokého Balkánca, ktorý tento obraz vedome dopĺňa. Ak by ste súhlasili s týmto obrazom, mohli by ste povedať, že svet racionalizmu, ktorý je svetom nutnosti, sa zrkadlí vo svojom opaku, vo svete slobody, iracionalizmu. Ak tento film pustíme odzadu, podsúvame mu démonizmus, v čom sa skrýva svojrázna morálka Západu, vyprázdnený a plechový zvuk prežitých osvietenských hesiel o slobode a zatuchnutých fráz o práve na inakosť, na jej sebapotvrdenie. No práve balkánska skúsenosť nám potvrdzuje, že takéhoto sebapotvrdenia niet. To, čo je dnes na horizontále dištinkcia Západ Východ, je na vertikále dištinkcia Sever Juh. V tom je vyjadrená globálna situácia doby, svojská rovnováha hrôzy. A čo dobrá alebo zlá informovanosť, a vari to vôbec niečo znamená? Jediné zodpovedné informovanie je to, ktoré sa zakladá na vzájomnej komunikácii a do stredu stavia konkrétneho človeka. Najmä ak dôjde k zbesilosti más, a tým aj k mravnej idiotizácii ľudskej povahy, kedy sa stratia všetky kritériá dobrého a zlého. Tlak masy je totiž vždy neľudský. Strašnej atmosfére plnej krvi a zabíjania nemôže zodpovedať racionalizácia, ktorá by na otázku zločinu ponúkla normatívnu odpoveď. Človek ako slobodná bytosť za zlo zodpovedá. Neosobná sila masy nemôže zodpovedať za zlo (pravý dôvod je v osobnosti, vo vnútornej hĺbke účasti, ktorá je súčasťou osobnej kultúry). Násilie vyvoláva násilie: spriaznenie sa so zlom vedno znamená smrť, hoci by niekto uštipačne dodal, že len vnútorného človeka (pred televíznou obrazovkou Západu sa nám ustavične vnucuje snímka akejkoľvek vraždy a surovosti). V zlých správach sa zrkadlí charakteristická demagógia dnešného resentimentu bipolárne snímanie skutočnosti, ktoré pozná iba naše a ich, dobré a zlé, riadne a neporiadne. Ale v skutočnosti v živote ide o množstvo fragmentárnych ciest, ktoré neznesú bipolárne označenia, znak démonizácie. Jednoducho, také zjednodušenia nesmieme pripustiť. Nikdy. Koniec koncov, kvôli tomu ešte nie je potrebná mechanická demontáž Kusturicovho Undergroundu. Koniec koncov sme boli všetci v Bunkri. Jedni tak, druhí onak. Nevytvárajme nové stereotypy! Ak sa zájde priďaleko, niet viac vyhnutia. Samozrejme, že Európa, ktorej ideály sa už toľkokrát zvrhli vo svoj protiklad, má aj inú možnosť pri spoznávaní bytostných rozdielov a bohatstva rôznorodosti. P R VÁ KÓ TA Tok dejín ukazuje jasný smer. Moderný, novoveký karteziánsky svet sa začne v politicko- -globálnom zmysle nadvládou Španielska, ktoré sa stane svetovým hegemónom po prisvojení si zaoceánskych území Nového sveta. Pre každého hegemóna je charakteristické, že politickými prostriedkami šíri aj svoju monolitnú kultúru, ktorá je, pravdupovediac, základom 11

12 jeho ideológie a konceptu, ako by chcel ochraňovať človeka a zlepšiť svet. V tom je veľké nebezpečenstvo, lebo určitá kultúra sa stane politikou, a tým terorom, ktorý nedopustí roz - voj protirečení medzi rôznorodosťami príslušnej kultúry a otvorený dialóg s druhými, inými kultúrami. Ako so železnou pravidelnosťou nasledujú strašné veci: etnocída a genocída. Zdá sa, že ak sa rozprávanie moderných dejín začalo na juhozápade Európy, medzi iným vypudením arabskej islamskej kultúry z Európy, končí presne pol tisícročia po tom zničením multikultúrnej spoločnosti na juhovýchode Európy. Rovnaký vzorec, aký sme použili na znak začiatku, by, s uplynutím moderných dejín, mohol ponúknuť výklad vzopätia nejakého iného hegemóna, impéria Západu. Monolitná kultúra tohto hegemóna bola vlastne v embryonálnom štádiu svojho zrodu práve v čase, keď prvé európske lode začali objavovať Ameriku a Európania sa tam začali usídľovať. Problémom tejto kultúry je jej viachodnotový komplex, ktorý nevychádza z moci samotnej kultúry, ale z politicko-ekonomickej moci Západu, ktorý v ekonomickom zaostávaní ostatného sveta, či už Východu alebo Juhu, vidí svoju nadria - denú úlohu. Môžeme hovoriť o nerozvinutom svete, ktorý sa vďaka iným hodnotám a kul - túrnym významom, ešte viac vďaka neznalosti a predsudkom, chytro vytesní do tmy iracionálnosti a takto odbaví. Keď sa však začne podľa západných, univerzálno-civilizačných modelov osvetľovať a kultivovať, obvykle sa staneme svedkami výbuchu hrozného násilia. Násilia, keďže na seba zaútočia dva protiklady, dve sily, človek proti inému človeku. Žiaľ, je to tak, že čím viac je ľudí, ktorí veria v toleranciu, demokratizmus, osvietenstvo a pokrok, tým rýchlejšie a lepšie sú pripravení stať sa dobrovoľnými obeťami zatlačenosti do úzadia a sebapodvádzania. Hovoríme ešte stále v žargóne Veľkého pokroku, viera v ktorého predstavuje dedičstvo západného osvietenstva. Moderné spoločnosti zasahujú do všetkého, do seba včleňujú všetko do takej miery, že v svojom krajnom prejave sa považujú za cieľ histórie. Čo, samozrejme, ešte výraznejšie svedčí o radikálnom podceňovaní všetkých predchádzajúcich kultúr a najmä ich mystérií. Ľudské bytie viac nie je rozpoznávané ako vo východisku tajomné a otvorené, ale ako obecne spoznateľné, vymedziteľné a vyjadriteľné. Ak sa na balkánskom podloží objaví kultúra, ktorú chápeme ako počiatok európskeho človeka, kultúra produkujúca multi-mystériá, ktoré neskôr kresťanstvo historicky zredukuje na jedno jediné, tak v dnešnej profánnej spoločnosti bolo ešte aj to jediné vyvrhnuté zo sveta. Sveta ako celistvého ustrojenia sociálnych vzťahov. Usporiadanie, presnejšie svet, ktorý zachováva a stále viac hromadí sieť rozmnožujúcich sa inštitúcií a predpisov, dnešnému pasívnemu človeku dovoľuje iba vieru ako ilúziu. Ide o vieru, ktorá konzumentstvom iluzórne nahrádza primárnu ľudskú komunikáciu, o vieru v bezhraničný hospodársky po - krok, ktorý by mal prostredníctvom kvantitatívne vyššieho blahobytu zlepšovať svet. Najznepokojujúcejšie však je, že sa zdá, akoby sa človeku vymkla spod rúk kontrola nad samohybným kolesom produkcie, ktoré rozbehol novoveký človek. Tu sa znova objaví problém nehybného obrazu. Predsudky sa predsa obracajú voči tomu, čo prevláda ako obecný znak niečoho, čo nepoznáme, čo si nechceme priznať alebo s čím sa nechceme stretnúť zoči-voči, lebo z toho máme strach alebo aj hrôzu. Preto sú tieto predsudky viac než len použiteľné na konštruovanie názorov, ktoré fungujú ako silný symbol; keď sa však tieto symboly začnú používať v politike (teda zvonku času), sme na prahu katastrofy. Katastrofa vojny, ktorá sa rozvíjala na území bývalej Juhoslávie v ostatnom desaťročí, strašlivo zaťažila skúsenosť civilizácie, ktorá sa vyhlasuje za humánnu. Spoločenská dichotómia medzi Východom a Západom dnes totiž nie je taká očividná, no je tu fraktálový a chaotický vnútrocivilizačný rozdiel, ktorý sa tiahne zvnútra toho istého teritória, či už v tzv. rozvinutom alebo nerozvinutom svete. Zatváranie očí pred skutočnosťou je viac ako nebezpečné. Zdá sa, že jedna časť sveta, ktorá seba samu považuje za civilizačne superiórnu, odrieka sa svojho druhého a omnoho rozsiahlejšieho pólu ako neželaného dieťaťa. Aj keď je to spôsob rozmýšľania, ktorý vo všetkých dejinných obdobiach vyhlásil zelenú zmenám. Falošné skrývanie sa za civilizačné príčiny so zámerom, aby sa prikryli pravé dôvody určitého fungovania, ako jed ochromujúco vplýva na svet v jeho celkovom prejave. V tomto duchu, samozrejme, pod rozličnými zornými uhlami pozorovania, dosiaľ zanikli všetky impériá, koniec koncov aj to, ktoré som sám v dobe svojho vyrastania a dozrievania dožíval a prežíval. Tento juhoslovanský príbeh by mal byť upozornením a pripomenutím pre všetky ostatné príbehy, ktoré sa ešte neodohrali do konca. V dobe, keď korporácie vládnu svetu, sa zdá, že aj v tomto priestore jeden model zbožňovania idolov nahrádza iný: euro-idolatria. A pokračuje to závislosťou od svetových metropol modernizácie. Nuda, ktorá stále viac 12

13 a viac predstavuje univerzálne rozpoloženie moderného človeka, je nebezpečná preto, lebo sa vyhýba zodpovednosti za svoje správanie alebo nevychovanosť. Radšej sa oddá operatívnosti. Preto je dnešný človek čoraz viac ovládateľnejší a pasívne podlieha negatívnej identifikácii; ani pri tom však nezostane to všetko sa totiž stáva prevládajúcim modelom negatívnej realizácie osobnosti. Navyše, monolitná kultúra ešte viac osobnosť násilne potlačí. Pretrvávanie v ilúzii takto zamietnutých rozdielov samovoľne utvára traumatickú podobu Iného. Môžeme začať s tým, že si tú obtiaž priznáme R E P A R D R U H Á KÓ TA Už len niekoľko myšlienok. Nesmieme dopustiť, aby sme zavrhli úprimnú existenciálnu skúsenosť, naopak, treba sa jej otvoriť. Otvoriť sa jej však možno iba slobodne. Preto o tom nejde hovoriť len tak. Treba sa pozviechať a pospomínať si na svoje skúsenosti, tie zabudnuté, najtraumatickejšie skúsenosti vnútra. V tom nám, samozrejme, bráni vlastný strach, ktorý môže prekaziť voľbu. Keď si ťažkosť priznáme, v podstate sme si už vybrali. Udalosti, ktoré sa odohrali v našej blízkosti, nepochybne otvorene svedčia o konci humanistickej sebaistoty a spokojnosti človeka so sebou samým. Prirodzene, každý takýto objav zasadzuje boľavé rany. Hlavybôľ je zlý: prejavy pretvárky a resentimentu sprevádza strata identity, moci. Aritmetika moci sa skôr alebo neskôr zosunie. Keď sa najskrytejšia túžba preoseje cez sito utrpenia, láska sa stane hlbšou od humanistickej istoty; nekonečný súcit aj s hrozivou krutosťou nespočíva viac na ontologickom vzorci, ale etickom princípe súbytia, ktoré iného rozpozná ako blížneho. Vtedy padnú masky a účet spolu s nimi. Iba tak sa môžeme vyhnúť fungovaniu imperiálnej logiky, a to aj po páde impérií, násilnému zjednoteniu všetkého ľudstva, či už ide o násilný univerzalizmus Ríma alebo ideologický imperializmus Byzancie, v kultúre alebo v politike. Kľúč je v účasti! Totiž, práve do seba uzavretá ľahostajnosť umožňuje rozmach bezhraničného despotizmu. Keď rozmýšľa o svojej minulosti, stane sa človek lepší, hovorí Andrej Tarkovskij. A môže prekonať hlbokú osamelosť človeka, ktorý si myslí, že neuspel. Nakoniec si treba predsa len vybrať (Apokalipsa 51-52/2002; esej je v preklade publikovaná s menšími autorskými úpravami) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 13

14 ŽARKO PAIĆ (nar. 1958) je chorvátsky spisovateľ, vydavateľ, kritik a filozof, šéfredaktor časopisu Tvrdža. Doteraz vydal 4 knihy esejí a štúdií a 2 básnické zbierky. Do medzinárodne komponovaného tematického bloku o Balkáne (Apokalipsa 51-52/2002) prispel pôvodnou esejou, ktorú tu publikujeme. T r a u m y i m a g i n á r n e h o z e m e p i s u ( B a l k á n a k o k o l e k t í v n e p o d z e m i e Z á p a d u ) A I C Ž A R K OP Každá doba si vyrába svoj zemepis. Pokiaľ ide o odhalenia nových topografických modelov a zverejnenie starých bodov v priestore, nikto nepopiera hodnotu takýchto počínaní. Po páde Berlínskeho múru sa geografie a mapy celej Európy stali súčasťou politického folklóru, mýtu a potreby zaradiť sa do priestoru veľkých tektonických pohybov. Nové národné štáty vytvorené po rozpade ZSSR, Československa a Juhoslávie vytvorili z politického zemepisu vrcholovú disciplínu produkcie novej kartografie. Tak ako v Konfuciových časoch, v dobách mandarínskeho byrokratického zriadenia, bola profesia kartografa hodnotená skoro tak vysoko ako profesia hvezdára kvôli získavaniu nových území a stavbe Čínskeho múru, tak uplynulo aj posledných desať rokov na územiach bývalej Juhoslávie v znamení prerábania hraníc. V C H A P L I N O V O M D I K TÁT O R O V I je hra istého šarlatána s jemne zastrihnutými fúzikmi hrou na získavanie sveta, zároveň je to túžba po absolútnej kartografii tej, podľa ktorej sa idea ríše a štátu s jedným národom a jedným vodcom stanovuje ako jediný dôstojný cieľ boja. Všetko potom sme už videli. Miloševič a jeho Akadémia ako tajné bratstvo šialených kartografov a verejná spoločnosť zločincov s neobmedzenou zodpovednosťou; Tudjman a jeho servítková čmáranica s rozkazom sebaudržania Bosny a Hercegoviny, ktorá dodnes osudovo určuje chorvátsku politiku ako trauma narodenia. Žeby bola posadnutosť zemepisnými mapami, ktoré znamenajú viac než politika a kultúra, takmer trvalou duchovnou pečaťou, niečím, čo je charakteristické pre našu mentalitu? Od začiatkov vytvárania európskeho mýtu, v prameňoch gréckej vzdelanosti, bola otázka kontinentu nazvaného podľa bohyne, ktorú uniesol Zeus premenený na býka, viac než sporná. Európa je zemepisný nedonosenec. Je bastardom medzi Malou Áziou a vzdialenými hyperborejskými končinami na severe. Preto je Európa ešte aj dnes fiktívny zemepisný výtvor, ktorý viac určujú kultúrne dejiny od križiackych vojen až po ideologické systémy fašizmu a komunizmu, než pevné hranice medzi kontinentmi. Najvýznamnejšie knihy o pôvode a podstate Európy napísané za posledné desaťročia sa v tomto názore zhodujú. Nezávisle od rozdielov v postojoch autorov ako Sloterdijk, Le Goff, Liessmann, Derrida či Morin. Ako v tomto kontexte vyzerá záležitosť Balkánu? Zdanlivo odnepamäti je Balkán európsky polostrov, ktorý sa rozprestiera od Grécka cez Albánsko až po... Nuž a v krajnom bode tohto priestoru je kľúčový problém. Preto je Balkán univerzálna fikcia. Je to imaginárny zemepis, ktorý nahradzuje traumy kultúrneho pôvodu. Ak nie je sporné, že medzi balkánske národy patria Gréci, Rumuni, Bulhari, Macedónci, Albánci, Srbi, Čiernohorci, pre Bosniakov, Chorvátov, a najmä pre Slovincov je Balkán zóna (kultúrneho) temna. Je to miesto strašidelného Iného. Od freudovskej až po lacanovskú psychoanalýzu je strach z Iného základnou oblasťou vytvárania kolektívne nevedomého. Nevedomé sa ukazuje ako človek-vlk. To je ten prapôvodný barbar. Niekto, kto ohrozuje každú podobu normálnosti a civilizovanosti. Neexistuje iný spôsob vzdelávania osoby v občianskej spoločnosti než výchovná stratégia premeny divého na krotké, neznámeho na známe. 14

15 Spoločenské bytie nie je nikdy zaručené iba dohodou medzi slobodnými jednotlivcami, ktorou od spoločnosti/pospolitosti požadujú bezpečnosť života ako výmenu za absolútnu slobodu. Americký sociológ Dennis Wrong je jeden zo zriedkavých odborníkov, ktorí považujú otázku, ako vzniká spoločnosť, vlastne za jedinú serióznu otázku sociológie dnes, keď sa táto veda v zložitých multikulturálnych spoločnostiach konfrontuje s výzvou straty identity. Nejestvuje už nijaká ilúzia, že by spoločnosť mohla byť založená na predpokladoch prírody alebo tradície. Spoločnosť je ustavičný experiment slobody a strachu z nej. Je potom Balkán niečím viac než len imaginárnym zemepisom? S Ú Č A S N Ý M I N E G AT Í V N Y M I M O D E L M I, ktoré obývajú kultúrny labyrint racionálneho Západniara čo je taký istý produkt fikcie ako Balkán už nie sú ani divoký Východ s islamským fundamentalizmom, ani táraniny o malých šikmookých, ktorí v nájazdoch ovládnu Západ hneď potom, ako Mitsubishi preberie kontrolný balík akcií Microsoftu. Ak už nejestvuje skutočný nepriateľ Západu, akého sa Huntington v Konflikte civilizácií márne pokúšal vytvoriť na základe prastarého predsudku o Blízkom východe ako priestore nenávisti, lži a údajného primitivizmu, potom existuje už len prenos kolektívnej paranoje do strachu z Balkánu. Tam niet univerzálnych nepriateľov, ako sú Arabi. Ale všetko to, čo bolo v kultúrnej histórii presiaknuté násilím a etnickými konfliktmi, ako ukázal teoretik postkolonializmu Edward Said, poskytuje dostatok materiálu pre nové predsudky 1. Tak ako všetky predsudky a stereotypy, aj tento západniarsky o Balkáne a balkánstve ráta s množstvom lží, fikcií, poloprávd a hlúpostí. Zvyšok je plodom zovšeobecnenia sily posudzujúcej na základe izolovaných faktov, selektívnou pamäťou prevrátenej skutočnosti. Kľúčovým dielom presne o tomto a takomto Balkáne, ako v sebe vlastnom politickom diskurze bezohľadného pokusu odstrániť akékoľvek prímesy zemepisného, geopolitického a kultúrneho pôvodu vysvetľoval nebohý chorvátsky prezident Franjo Tudjman, tvorca osobitej národno-konzervatívnej revolúcie, známej pod teologicko-politickým pomenovaním duchovná obnova, je v každom prípade antropologická kritická štúdia bulharskej teoretičky Márie Todorovej 2. Pre vysvetlenie všetkých retrográdnych mýtov o balkánskej presile alebo o jeho univerzálnom barbarstve, čím sa vytvára postmoderný obraz imaginárneho Európana ako protikladu divého a špinavého Balkánca, sa Todorova prikláňa k tradícii kritickej analýzy nacionalizmu Benedicta Andersona a Edwarda Saida. Tak ako Said, aj ona predkladá genealogické rámce Balkánu v literárnej tradícii a archetypálnych obrazoch etno lógie. Balkán má, pravdaže, vždy negatívne konotácie. Je úplne jedno, že tento prapôvodne neurčitý, zemepisne fluidný priestor je kolískou Západu ako svetla civilizácie. Ak sa totiž má rozbiť každý ideologický klam o Balkáne ako niečom v podstate nezmeniteľnom, ako o večne sublimujúcej skúsenosti kultúrnych tráum, treba najprv nevyhnutne dekonštruovať imaginárne dejiny a zemepisnú fikciu nazývanú Balkán. Pre Todorovu je nespochybniteľné, že Balkán je historická a zemepisne konkrétna skutočnosť. Tým sa odlišuje od Saidovho konceptu orientalizmu. Čo je vôbec balkanizmus? Nič iné ako diskurz o skrátených protirečeniach. Ako každý dialektický pojem, aj Balkán sa utvára len v negatívnej projekcii sebadeštruktívneho činu. Byť Balkáncom už od dôb moderného národno-demokratického zrodu politických národov v 19. storočí v tomto zemepisnom priestore znamená byť niekým z periférie dejín. V chorvátskej literárnej publicistike tento komplex reprezentuje ustavičná zaujatosť Miroslavom Krležom. Pritom sa konštrukcia Balkánu odohráva ako negácia poddanskej mentality provinčného rakúsko-uhorského vedomia u Chorvátov a ako negácia toho druhu hegemónie, ktorá sa vnucuje ako protobalkánska obluda v podobe srbského imperiálneho vedomia, a literárne je spracovaná v avantgardistickom mýte o barbarogéniovi Ljubomirovi Micićovi. Dôvod, prečo sa Chorváti voľky-nevoľky považujú za Balkáncov, spočíva určite v tom, že historicky a kultúrne sa definujú ako traumatický národ so strateným centrom. Byť medzi znamenalo vždy byť v centre mocných geopolitických záujmov. Každá pozitívna konštrukcia vlastného mýtu mala preto obranný a o to zúfalejší charakter. Ak nie si ani tu, ani tam, a nie si určovaný antagonistickými silami, potom si odsúdený pokúšať sa vybudovať niečo, čo kultúrne pochádza z črepín Západu (Európy) a Balkánu. Nijaký div, že sa aktuálny politický strach pravice, historických prízrakov vedených mŕtvym Franjom Tudjmanom a vzkriesenou HDZ (Chorvátskou demokratickou jednotou, 15

16 pozn. prekl.), ktorá opäť pochoduje pomimo a cez inštitúcie systému k moci, dešifruje ako strach pred západným Balkánom. Balkán sa napriek svojmu európskemu geografickému statusu stal synonymom pre šialenstvo a nepokoriteľnosť Iného iba rezultátmi modernej politickej histórie. Čo sa dnes bežne chápe pod pojmom Balkán je zvyčajne iba synonymom pre juhovýchodné štáty Európy. Do tohto celku patrí Grécko, Albánsko, Bulharsko, Rumunsko, časť Turecka a štáty bývalej Juhoslávie. Ale všetky následnícke štáty nechcú byť za žiadnu cenu zahŕňané do balkánskej zóny temna. Útek pred Balkánom je pochopiteľný ako útek zo začarovaného kruhu ekonomickej biedy a kultúrnej provinčnosti. Zároveň je pochopiteľný aj ako obecný úkaz, že všetky krajiny prechádzajúce tranzíciou po rozpade reálneho socializmu a komunistickej ideológie ozlomkrky utekajú pod krídla neoliberálnej utópie, v ktorej vidia novú zasľúbenú krajinu. Neoliberalizmus na Balkáne je ešte horší variant globálneho kolonizovania 3. Po zániku všetkých impérií na týchto územiach (rakúsko-uhorskej, otomanskej a juhoslovanskej komunistickej utópie samosprávy a federalizmu národov), túžba po novom Impériu prevyšuje horizont racionálnych očakávaní. Ale to nie je nič nezvyčajné ani prekvapujúce, je to skôr nevyhnutnosť v masovo-psychologickej histórii más z periférie dejín. Obľúbený osvietenský model ušľachtilého divocha bol vytvorený v literárnych salónoch a v Rousseauovej fantázii len preto, aby sa Západ za svoju ukrutnosť voči Inému v priebehu dejín od genocídy severoamerických Indiánov až po pokorenie afrických etnických skupín morálne vykúpil za prvotný hriech civilizácie. Byť technickým pánom znamenalo byť zbavený ušľachtilých pudov ako prapôvodnej úprimnosti a krotkosti. To, čo dnes v kritike postmoderného rasizmu Západu robí Slavoj Žižek spájaním Lacana, Marxa a Saida však nemá ďaleko od analýzy funkcií predstáv o ušľachtilom divochovi. Tak možno objasniť, prečo Balkán napĺňa potrebu Západu so svojím traumatickým miestom narodenia. Možnosť byť Západniarom neznamená nevyhnutne byť obyvateľom Európy a Ameriky, lebo zemepis sa v dobe virtuálnej civilizácie stal tak ako kartografia otázkou zastaralej orientácie v priestore. Ale práve preto byť Balkáncom naozaj znamená byť odsúdený na večné nepríjemnosti spojené s pôvodom. Rasizmus napredoval od čiernobieleho konceptu rasovej nenávisti k všeobecne aplikovateľnej kultúrnej paradigme. Viac sa nenávidí niekto zato, že má inakšiu farbu kože, aj keď tupohlaví skinheadi na svojich nočných pochodoch európskymi mestami hľadajú za potenciálne obete práve ne-belošských prisťahovalcov, než niekto s odlišnou kultúrou, ako je tá naša. Brutalita skinheadov a ich neofašistická rétorika však nie je až tak strašne cudzia tej forme liberálneho rasizmu, ktorý Slavoj Žižek označuje ako reflexívny 4. Ide totiž o kritiku multikulturalizmu Západu ako inej podoby getoizovania Iného (Turkov, balkánskych národov, Arabov, Vietnamcov, Číňanov). Všetko to, čo sa v literatúre osvietenstva hodnotilo ako ušľachtilý divoch, sa tu pretvára na model Balkánca, ibaže bez toho zdanlivo pozitívneho znamienka. B A L K Á N P R E D S TAV U J E P R E Z Á PA D KO L E K T Í V N E P O D Z E M I E, presne toho ~ druhu, aký bol predstavený v rovnomennom Kusturicovom filme Underground. Všetko, čo sa odohráva pod maskou racionálneho reflexívneho subjektu Západu, nie je bunuelovský temný predmet túžby, ale skutočné podzemie so svojimi hrdinami a obeťami. Iní (Balkánci) sú iracionálny nereflexívny objekt vznešenosti, ktorý podlieha rovnakému pravidlu ako fungovanie ušľachtilého divocha. Zatiaľ čo napríklad Škandinávec má ešte nejaký oporný bod pre svoj odlišný kultúrny pôvod, a Nemec alebo Francúz si dokonca prisvojujú právo byť skutočným subjektom Západu. Pre nich je Balkán nočná mora v politickom zmysle, ale v kultúrnom niečo podstatne iné. Francúzi vďaka osvietenskej tradícii a ideologickému turizmu (cestopisy od Barrésa po Maspera alebo literárna remytologizácia v novelách Margaret Yourcenarovej) považovali Balkán zväčša za exotickú divočinu. Nemci boli viac užasnutí možnosťami geopolitiky, a tak sa stal Drang nach Osten realistickou odpoveďou na imperialistické ciele. Dejiny literárnej fikcie o Balkáne ako históriu kultúrno-politického šialenstva možno najlepšie dokumentovať na Krležových esejách a jeho románe Zástavy. Kde sú korene tohto mýtického obrazu balkánskej mentality ako niečoho primitívneho, náchylného k zlodejstvu a zrade, dvojakej morálke, barbarizmu a divošstvu? Určite nie v kultúre, ale v politickom diskurze. Všetky tie táraniny o Balkáne sú produktom mýtov a politiky ako v podstate autoritárnej a\alebo totalitárnej praxe vládnutia 16

17 v spoločnostiach s nedokončenou modernizáciou. Preto je kultúrny rasizmus Západu, či už reflexívny alebo liberálny, iba nadstavbou následkov politickej nestability. Hranice imaginárnej geografie sú fiktívne. Tak isto ako aj v prípade strednej Európy a Stredomoria. Ale zatiaľ čo na Balkán sa nikto netlačí, tlačenica okolo prípojov na stredoeurópske vlaky svedčí o druhej strane toho istého príbehu. V oboch prípadoch je spoľahlivým svedkom Peter Handke. On prvý použil ironickú poznámku o Mitteleurópe ako meteorologickom pojme po vzkriesení tohto geopolitického označenia pre nové Rakúsko- -Uhorsko v podmienkach postkomunizmu. Tak ako prvý zo západných intelektuálov hľadal prapôvodnú kultúru Balkánu v Pravde pre Srbsko proti tej falošnej, dekadentnej Európe 5. Zatiaľ čo pri prízraku Mitteleurópy bol na úrovni intelektuálnej úlohy, lebo všetci pred pádom komunizmu verili Kunderovej utópii a skoro nikto Handkeho irónii, v prípade obrany srbskej pravdy po Vukovare a Srebrenici sa dostal na úroveň kultúrpesimistického trabanta. Jeho obnova mýtu o ušľachtilom divochovi, no v podstate masovo rozšírené vedomie o Srbsku na Balkáne, najmä po vzdušných útokoch NATO kvôli genocíde v Kosove, je postmoderný rasizmus zavinutý do fólie Micićovho mýtu o barbarogéniovi. Takto sa k západniarskemu strachu z Balkánu pripája kultúrna apoteóza divošstva a brutality, toho prapôvodného srbstva, ktoré chráni pravú Európu pred barbarmi (islamom) z Východu. Barbari sú teda ešte vždy lokalizovaní ďaleko na Východe. Pre Chorvátov a Slovincov je Balkán miesto najhoršej nočnej mory, z ktorej sa treba čo najskôr vymotať. Chorváti s historkou o hradbe kresťanstva ako poslednej stráži Západu pred nájazdom barbarov (pravoslávia, islamu, Srbov a Bosniakov) a Slovinci s historkou o všetkých ostatných južných Slovanoch ako Balkáncoch potvrdzujú tézu, že strach z Balkánu je fakticky strachom z vlastnej barbarizácie. Obraz v zrkadle je skrivený vďaka sile kolektívnonevedomej táraniny o Inom. To znamená, že strach z politického západného Balkánu, z ktorého za zradu národných záujmov obviňuje chorvátska pravica aktuálnu moc, je strachom z vlastného politického pokrytectva. Nikto v tomto filme nie je bez viny, dokonca ani v tom prípade, ak sa drží bokom. Každý Západniar je liberálny rasista reflexívneho razenia, najmä ak si myslí, že Balkán je začarovaný kruh etnických nenávistí a vojen. Toto je predovšetkým onen tragikomický výsledok konštrukcie Balkánu ako imaginárneho zemepisu a ako kolektívneho podzemia Západu. Možno ho porovnávať s aktuálnym syndrómom amerického davovo-psychologického vedomia po teroristickom útoku na WTC a Pentagon. Ak sa prekvapenie Američanov na reakcie svetových médií, najmä tých, ktoré nechceli hrať na rovnaký ideologický manipulatívny roh ako CNN a FOX News, zredukovalo na otázku bez odpovede: Prečo nás tak strašne nenávidia?, potom je príšerný stereotyp Západu vo vzťahu voči Balkánu na reflexívne vyššom stupni abstrakcie. Pre každý neúspech európskej politiky na Balkáne od Disraeliho čias, a tento britský politik a diplomat je paradigmatický prototyp neúspešného a pokryteckého západného politika moderných čias, takže potom nie je prekvapujúce, že zaujíma kľúčové miesto aj v Saidovom Orientalizme a v Todorovovej knihe Imaginárny Balkán, príčina nespočíva v neschopnosti a oportunizme Západu, ale v iracionalizme Balkánu. Stáročná nenávisť, potláčaná zúrivosť, kolektívne šialenstvo... Akoby bol Balkán ideálnym miestom pre experimentálnu psychopatológiu postmoderny!? Je to však len ilúzia a výsledok údesného ideologického klamstva, ktoré ešte vždy určuje správanie západných štátov voči Balkánu. Kým sa Balkán nezbaví negatívnej antropológie, ktorá pomáha pri identifikácii Iného ako rodeného zločinca, divocha a barbara par excellence, nie je možné obdarovať tento imaginárny pojem akýmkoľvek pozitívnym zmyslom. Preto sú všetky pokusy literárnej rehabilitácie tohto denuncovaného pojmu blasfemicky obrátené na odhaľovanie nejakej nadreálnej krásy strateného domova. Postmoderný reflexívny rasizmus sa mieša s pokusmi o melancholicko-nostalgické objavovanie čistých, kultúrne pôvodných a originálnych Balkáncov ako vzoru pre obrodenie a obrat dekadentného Západu. Model je rovnaký ako v osvietenstve. Ale stratégie sú odlišné. Keď Handke vo svojom kultúrpesimistickom odhaľovaní nového srbského barbarogénia otvorene zastáva stranu Srbov a bráni ich, nerobí to kvôli nečakane osvietenskej politickej identite. Záleží mu na fiktívnom, imaginárnom Srbsku, ako aj na fiktívnom, imaginárnom Balkáne kvôli kritike Západu ako miesta morálnej dekadencie. Tú hlúpu, ale ustavične oživovanú historku počúvame od čias Rousseaua a univerzálne sa aplikuje všade. Globálny trh s ilúziami nie je nikdy presýtený takouto kvázifilozofiou cesty k stratenému počiatku 6. Iný smer rovnakej cestopisnej balkanologickej literatúry, s úplne inými motívmi, ale nie bez osvietenského zápalu pri poznávaní Balkánu P A I C 17

18 na konci 20. storočia, nachádzame v knihe Françoisa Maspereaua Balkan tranzit. Problém nespočíva v humanistickom zápale univerzalistu Maspereaua, ale v tom, že pre Balkán je ešte vždy cestopis rozhodujúci žáner teórie mentality z konca 19. storočia. Akoby sa medzitým nič nestalo!? Akoby cestopis mohol mať ideologicky katarznú hodnotu ako Susan Sontagová a jej Cesta do Hanoja! Bohužiaľ, môže. Príčinou je, že negatívna antropológia Iného v prípade Balkánu vychádza z predpokladu, že ide o temné oblasti vedomia a sebavedomia Západu. Balkán je preto to isté, čo aj Bali, ibaže s celkom inakším významovým posolstvom. Bali je číra exotika, kultúrny raj pre Západ, zatiaľ čo umenie protirečivého európskeho modernizmu určoval ešte model pastorály. Balkán je politická exotika, kultúrne peklo pre Západ aspoň pokiaľ ešte stále existuje potreba démonizovať Iné kvôli umývaniu si vlastného nečistého svedomia. Tak ako anglická literatúra počnúc Byronom stotožňuje B a l k á n s Väzňom zámku Zenda a Drakulom, tak občanov nových národných štátov, aké vznikli po rozpade Juhoslávie, dnes stotožňujú s turbo-folkom, čevapčiči a pachom rozkladajúcej sa mŕtvoly v nejakej údesne neurčitej provinčnej nore, v zapadákove tam ďaleko. Nemožno ujsť od mýtov o sebe samom, pokiaľ radikálne nezúčtujeme so zdrojom vlastných strachov a frustrácií. Tie predsa nie sú niečím prapôvodným a večným ako balkánske nenávisti. Balkán vznikol ako historický model, aby poslúžil na evidentné inštrumentálne účely. Balkán je preto číro historický a ideologický obraz s jasným zemepisným a politickým významom. Všetko iné sú len cestopisy. K E Ď P R E D N E D Á V N O M P R E D S E D A chorvátskej vlády Ivica Račan v hre okolo odovzdania Mirka Norca, generála obvineného z vojnových zločinov, poukázal na míting Štábu na obranu dôstojnosti vlasteneckej vojny kvôli tzv. balkanoidným metódam, ukázal, čo to znamená byť reflexívnym postmoderným rasistom. Je vedľajšie, že to bolo povedané s najlepšími úmyslami. Lebo predsudok, ktorý vyplýva z kultúry v politike, sa stáva nebezpečným prostriedkom manipulácie. Akoby nijaká iná geograficko-duchovná táranina nebola horšia ako tá o Balkáne ako sude pušného prachu? Keď som sa pred niekoľkými rokmi zúčastnil na medzinárodnej konferencii v Dubrovníku o kultúrnej identite Stredozemia, okrem súhlasu, že Braudelov Mediteran je už jediná utópia, ktorá z olív, plachetníc a červeného vína nerobí fanatikov a prorokov, porovnal istý maltský sociológ aktuálne Stredozemie s Balkánom pre všetky tie vojny, náboženské dogmy, národné netrpezlivosti, mafiánske klany, politické diktatúry, imigráciu a biedu. Pravdaže, všetko sa to týkalo tej druhej strany Stredomoria, od Izraela po Maroko. Maltský sociológ mal tiež tak ako Račan najlepšie úmysly. Čo iné je potom Balkán, ak nie imaginárny zemepis, ktorý určuje virtuálnu realitu Západu? Nie je hanba uznať, že všetci sme Balkánci, ale je hanba neuznať, že to neznamená takmer nič múdre, asi tak ako nebyť Mediteránec. Horšie než politické utópie sú kultúrne predsudky kolektívneho pôvodu, ktoré v živote (ne)reflexívne hlceme zo sveta literatúry, filmov a hudby. Pretože Balkán je západný mýtus o sebe samom v časoch konca tradície a prirodzenosti. Z exotickej divočiny by nezostalo nič, dokonca ani legenda o kráľovičovi Markovi a jeho koňovi Strakáčovi, keby ich nezvečnila Margaret Yourcenarová na pozadí romantického mýtu o národoch na tejto strane Západu. Balkán je dnes predsa len tým, čím bol v podstate aj v 20. storočí: ťažko riešiteľnou politickou otázkou. Iné sú len mýty a rasizmy v novom rúchu. Lord Cadogan to povedal bez štipky pátosu: Nechoďte do cudziny, je to údesné miesto! P O Z N Á M K Y 1 Edward W. Said: Orijentalizam. Konzor, Zagreb Maria Todorova: Imagining the Balkans. Oxford University Press, Oxford Michael Hardt/Antonio Negri: Empire. Harvard University Press Slavoj Žižek: You May! London Review of Books, september Peter Handke: Zimsko putovanje na rijeke Dunav, Savu, Moravu i Drinu ili Pravda za Srbiju. Europski glasnik 2/ Žarko Paić: Idoli, nakaze i suze: ideologijsko podjarmljivanje umjetnosti u XX. stoljecu. DHK, Zagreb (Apokalipsa 51-52/2002) Preložil KAROL CHMEL 18

19 M ô j B a l k á n IGOR ISAKOVSKI je macedónsky básnik a prozaik, autor esejí. Pracuje ako webdizajnér a vydavateľský konzultant pre elektronické médiá. Je šéfredaktorom kultúrneho inštitútu Blesok. Do medzinárodne komponovaného tematického bloku o Balkáne (Apokalipsa 51-52/2002) prispel pôvodnou esejou, ktorú tu publikujeme. C H L I E B A S O Ľ Nie, nejde o skupinu (Leb i sol populárna macedónska rocková skupina, pozn. prekl.), ale o zvyk: patrí sa privítať hostí chlebom i soľou, povedať im pekne vás u nás vítame. Keď sa pozriem dozadu, vidím, koľko takých uvítaní majú za sebou balkánske národy, a koľko bolo potom rozlúčok! Ako na páse, odchádza socializmus (drahí moji, vy čo pľujete na komunizmus: ten tu nikdy nebol!), prichádza obdobie tranzície, obdobie veľkej permutácie, perióda mutácie. Akokoľvek hlúpo to znie, Balkán mutuje. V každom prípade treba podčiarknuť, že tá mutácia má blízko k degradácii. Preto sa niektorí zahraniční politici mohli opovážiť začať pripravovať Balkánu eutanáziu. Nikde by sa však nedostali, keby sme my mali (lepších, krajších a) múdrejších politikov. Lenže beda, my sme sa vždy rozhodli hlasovať za lotrov a podvodníkov. Hlavná balkánska choroba je ustavičné hľadanie lídrov a ideálu. Balkánske národy chcú za každú cenu tvrdú ruku a pokojný spánok: krása tejto neresti je v tom, že niekto iný vždy rozhoduje, niekto iný je zodpovedný. My s tým nemáme nič. My sme len hlasovali. Nás tak trošku oklamali. A potom vymysleli termín tranzícia. To by malo znamenať prechod, premenu. A prešli sme sa skoro všetci. Jedni aj za vodu. Keby to nebolo tragické, bolo by to smiešne. Zmenilo sa toho veľa, celkom určite. K horšiemu. Ale možno niekto túto katarziu aj potreboval. Len aby sa čo najskôr skončila. Všetko je čoraz ťažšie. A absurdnejšie. TA K E T H E M O N E Y A N D R U N Spolu s Tranzíciou prišli aj iné termíny: Nároky, Privatizácia, Národ. Nacionalizmus bol len maskou: nikto sa nestaral o svoje menšiny v iných štátoch. Tí ľudia slúžili iba ako výhovorka na rabovanie a zabíjanie, výhovorka na rozpredávanie veľkých a malých (až po tie najmenšie, dáš čo dáš!) továrne zaslúžilým jednotlivcom, výhovorka pre stavanie mediálnych stien všade okolo malých ohrád, kde na jahňatá čaká nôž a pastieri majú hostinu. A pahltne jedia všetko aj vnútornosti a kosti, aj krotké oči. Posledné (môžem povedať, že naozaj posledné?) balkánske vojny sa viedli pre peniaze. Územia boli jedným z platobných prostriedkov. Aj všetci ľudia, čo sa na nich ocitli: všetci tí, ktorým sa nepodarilo ujsť a všetci tí, ktorí zostali ľuďmi. R Y T I E R I U R B Á N N O S T I Posledné balkánske vojny sú, čiastočne, vojnami pastorály proti urbánnosti. Takto tvrdia nové tézy. Znovu si čítam Sarajevo pre začiatočníkov Ozrena Kebu. Znovu si čítam Listy nebeskému národu Gojka Beriča. To sú ľudia, ktorí túto vojnu nejako prežili. A zostali ľuďmi v Sarajeve. To sú knihy, ktoré aj dnes bojujú proti vojne: urbánne knihy pre urbánnych ľudí. Lenže vojny neviedli iba neurbánni ľudia. Vojny viedli všetci tí, čo ihneď akceptovali, ba dokonca rozpracovali idey o etnicky čistých a veľkých štátoch. A potom sa vydali za svojimi večne hladnými pastiermi. Tento vírus megalománie a naci-šovinizmu vyšiel práve z miest, aby sa odtiaľ šíril prostredníctvom mediálnej mašinérie. Pokiaľ viem, v médiách pracujú ľudia, ktorí žijú v mestách. A predsa títo ľudia z médií akceptovali to, že nebudú objektívni: oni si zvolili, na ktorej strane budú a potom zabezpečovali pozadie a ospravedlnenie vojnovej mašinérie. Veľký vírus sa vydal oslobodzovať vy- S A K O V S K I 19 I G O RI

20 volené národy od kolektívneho pocitu viny. To bola jedna z veľkých injekcií pre balkánsku eutanáziu. V šialenom cvale sa veľký vírus pokúšal zotrieť každého, kto sa mu vzoprel. Rytieri urbánnosti prežili. Teraz rozprávajú. Preto ja o tom veľa nerozprávam. Oni už povedali všetko, čo treba. Možno ich raz preložím do macedónčiny. V Skopje existuje veľmi presné označenie toho, kto mutoval z vidiečana: to označenie je sedlák, namiesto označenia pre skutočného poľnohospodára a pastiera, ktorý je sedliak. A pokiaľ dovoľujeme sedlákom otravovať mediálny priestor a produkovať gýč, neču - dujme sa, že sme obete. Nové ovečky v starom košiari. Na Baš Čaršiji, známom sarajevskom trhovisku, som si kúpil ruksak strednej veľkosti. Aby som si do Skopje mohol priniesť všetky knihy a časopisy, ktoré mi darovali niektorí z účastníkov Európskeho literárneho stretnutia v Sarajeve. Na letisku mi ruksak odvážili: mal okolo 25 kilogramov. Načo sú mi suveníry, keď práve toto je časť (kolektívnej) pamäti. Knihy sú na to, aby rozprávali. Aby sme si pamätali, čo sú ľudia schopní urobiť. Okolo dvadsať kíl vojny, krvi a blata, zákopov a obliehania, hladu, smädu a strachu. Lenže čo vie dieťa o tom, čo je to dvadsať kíl... R E C E P T Y, C U D Z I E. J A Z Y K Y, D O M Á C E A vôbec, najkrajšie by bolo zabudnúť. Začať odznova. Ten, kto presne odpovie na otázku ako?, bude vyhlásený za mudrca. Každý druhý prišelec totiž vie, ako by sme mali žiť. Tak to je napísané v príkazoch ich nadriadených. Ak sa niektorý z receptov ukáže ako neúspešný, už nám strkajú pod nos nejaký iný a ubezpečujú, že tento zaručene zaberie. No nechajme to tak. I keď mi predsa len príde na um: keby tí cudzí politici boli takí veľkí machri, určite by už vyriešili Írsko, Baskov, globálny terorizmus a ostatné sračky. A veru nevyriešili. Treba však uznať, že sú to veľkí experimentátori. To, že sme práve my, Balkánci, ich pokusné králiky, nemá pre nich nijaký význam. Včera to boli Afričania, zajtra to budú nejakí Aziati, Eskimáci, niekto sa už nájde... Kto prežije, ten o tom napíše. Čo ma privádza k otázke jazyka: píšem tento text v jazyku srbsko-chorvátsko-bosnianskom, lebo inak by mohli mať Primož a partia z Apokalipsy problém narýchlo prekladať z macedónčiny do angličtiny (áno, aj mne sa stane, že nedodržím termín). Nie je to môj materinský jazyk, ale ide mi. Vyrastal som na Politikinom Zabavniku, pozeral som YU-filmy, v srbochorvátčine čítal Millera, slúžil v armáde v Záhrebe, cestoval som po ex-yu, počúval Azru, Disciplinu kičme, EKV, Haustor..., musel by som byť hlúpy, keby som ten jazyk nepoznal. A predsa musí byť človek opatrný, keď hovorí o jazykoch. Chorváti pochorvátčujú srbské preklady, Srbi čistia slovníky, Bosniaci vo svojom jazyku hľadajú ďalšiu oporu pre posilnenie krehkého štátu. Namiesto toho, aby sa ľudia ponorili do úžasného balkánskeho melting pot, úporne sa rozdeľujú. No nech: ak sa nenaučili lekciu, nech si ju zopakujú. Možno sa za to tentoraz nebude platiť krvou. M U LT I K U LT Ú R A Existujú nejaké reči, že multikultúra vyvoláva rasizmus. Napočúval som sa už kadečoho, ale takéto perly v človeku uviaznu... Multikultúra nikdy nevyvolávala rasizmus. Problém s multikultúrou vznikol, až keď si nejakí múdri ľudia spomenuli, že to, čo sa zničilo, bolo multikultúrne. Keby to mali na zreteli pred všetkými sračkami po celej ex-yu, nemohli by všetci tí polovzdelanci a schizoidi strkať ľudí do oblakov pušného prachu. Odkedy si mudrci spomenuli na multikultúru, stáva sa čoraz väčšmi iba slovom na papieri. Priame uznávanie Iného nesmie prísť nikomu ani na um; veď prečo by som ja mal niekoho uznávať len preto, že je iný ako ja? Nie, ja hodnotím ľudí podľa ich skutkov, je úplne jedno, z ktorej kultúry sú. Stačilo mi, že som videl, ako vodcovia otravujú národ strachom a nenávisťou voči Iným. Takto sa nedá nikam dostať. V O J N O V Ý T U R I Z M U S Vošli sme do hrozivo tichého Mostaru jedným zo zriedkavých vlakov v Bosne a Hercegovine. Moji priatelia zo Záhrebu si vymýšľajú fóry na účet chorvátskeho Telekomu: ich mobilné telefóny prestávajú dostávať signál, keď prejdeme cez polovicu mosta. Keby to nebolo tragické, bolo by to smiešne. A všetkým nám je trocha trápne. Virtuálne rozhraničenie teraz pôsobí rovnako ako aj to druhé, reálne. Potom nás vodia po meste. Organizovaná túra pre spisovateľov. Vedú nás straight do ulice rozhraničenia. Ulica je tesná, sotva v nej prejdú vedľa seba dve autá. Ruiny stoja po oboch stranách. Je to vôbec 20

21 ešte ulica, keď rozdeľuje, a nespája? A čo sa tu, dočerta, rozdeľuje? Tieto úbohé zrúcaniny? A tak ideme ďalej, moji priatelia, Nedim, Meša, Katerina a ja, ďalej od ruín, priťahuje nás rieka, tú nikto nezbúral. V tej chvíli nás ujko, ktorý vedie výpravu, úctivo prosí, aby sme počkali. Aby sme ukázali našim kolegom, spisovateľom zo sveta, čo sa tu odohralo, hovorí. Spisovatelia, ba kieho! Vojnoví turisti s kamerami. Šťukajú ako posadnutí. Otáčam hlavu, aby som ich ne-videl, tie úbohé obludy, ale narážam na zvyšky múru a za tými zvyškami sú zvyšky nábytku, zvyšky číchsi životov. Opäť sa pozerám na tú malú ulicu. Pýtam sa, čo si mysleli, keď strieľali jedni na druhých z takej malej vzdialenosti. Ak vôbec mysleli. Je rok 2001, od vojny už uplynulo veľa času. Ale nie dosť. Kým existuje táto ulica, aby to pripomínala. Ulica nie je kniha. Pokiaľ táto ulica jednoducho nezačne ľuďom prekážať, pokiaľ ju pekne-krásne nezrovnajú so zemou, nezlikvidujú, a nepostavia tam nové domy, nové bary, nové čajovne, nové pekárne, dovtedy sa z vojny nestane minulosť. I S A K O V S K I V Y F I N T E N Á S L E Č I N K A A Z VÄ D N U TÁ D Á M A Balkánska politika sa vždy strká ako nejaká nevychovaná slečinka do prvého radu. Najdrzejšia je tam, kde pre ňu nie je miesto. Nijaká politika z Balkánu nepresadzovala svoju krajinu, svojich ľudí. Tí väčšinou polovzdelaní politici presadzujú len svoje mizerné malichernosti. Prirodzene, kultúra ako najsilnejší promotor ideí je tŕňom v oku politiky. Preto sa zrazu zjavili všetci tí tzv. speváci & speváčky. Nijaký rock, nijaký jazz. Vrhni sa na folk, ešte lepšie, ak je turbo. Toto bratku, dvíha adrenalín! A znižuje IQ, nech je nízke, aké chce. Sedláci nabrali silu. Kultúra pomaly vychádza na povrch. Hlboko ju zakopali, potvory. A tak sa zjavuje tam, kde ju nečakáš, a nie je tam, kde ju hľadáš. Vynára sa z alternatívy, z podzemia, z tmavých kútov, spoza rohov bulvárov. Zvädnutá dáma Kultúra pomaly dopíja svoj posledný pohárik v nejakom žiarivo osvetlenom salóne. Moja drahá, mladá a prudká Sub vyhadzuje zakorenené autority do smetí. Ideme ďalej, hovorí a usmieva sa. Obnoviť balkánsku kultúrnu scénu na obidvoch úrovniach, prikazuje, výmena ideí a umeleckých diel na jednej a umožnenie porovnávania na druhej. Pozerám sa na ňu. Výroba hesiel mi nebola nikdy zvlášť blízka, ale to, čo vraví, má nejaký zmysel. Ideme ďalej. P R E D AVA Č I O B J E D N A N Ý C H O B R A Z O V M A N U FA K T Ú R A S T E R E O T Y P O V Ale odkiaľ to máme ísť ďalej? Naše pozície nie sú celkom jasné. Aj my sme, voľky-nevoľky, boli súčasťou stáda, ktoré viedli zlí pastieri. A málo, veľmi málo bolo počuť náš hlas. Tak ako vždy, intelektuáli a umelci boli ľahkým sústom pre vojnovomediálnu mašinériu. Tí druhí, menej kreatívni, menej úspešní, menej odvážni, našli svoje krmelce v náručí novej totalitnej moci. Najhlučnejší boli tí, čo práve totalitarizmus opľúvali na plné ústa. Nuž a teraz... A bolo by pekne čierno-bielo, keby nejestvovali aj tretí, tí, čo začali Západu predávať taký image Balkánca, aký si Západ už projektoval, a tým aj hľadal: zaostalí krvilačníci s neskrotným temperamentom. Ľudia, ktorí raňajkujú deti a obedujú pálenku. Alebo naopak, ako to komu vyhovovalo alebo ako sa to hodilo. Nijaká kultúra, nijaká tradícia (okrem krvnej pomsty, pravdaže), nijaké dedičstvo, nič zo slávnej minulosti, iba predávkované dejiny krvi a spálenísk. Stali sme sa oddeleným stádom zo všetkých ostatných sa stali Iní. Nepriatelia. A spomínaní tretí otvárali filmové festivaly, ich knihy sa prekladali do cudzích jazykov, a tak ďalej. Tým sme sa mali hrdiť. Ja som sa však nehrdil. Tak strašne sa mi tá banda žoldnierov zhnusila, že im ani neviem prísť na meno. Takisto ako politikom. Ď A L E J Vízia nie je futuristická, skôr by som povedal, že je reálna: Balkán bude únia, ktorá bude vychádzať zo slobodného trhu, aby potom mohla prijať nejakú spoločnú valutu. Až potom začne EÚ uvažovať o Balkáne ako o partnerovi, a nie ako o priestore na exhibície a testovanie svojich bezmocných teórií. A, prirodzene, samotný Balkán získa viac sebadôvery. Dovtedy by však nebolo od veci, keby sme na sebe trocha popracovali: preklady, výmena ideí a umeleckých diel, urbanizácia mestských sedlákov. Roboty je tu viac než dosť... (Apokalipsa 51-52/2002) Preložil KAROL CHMEL 21

22 h a i k u komiks andrej štular Miera rozumu / pod zamračeným čelom / odoženie hlúposť. 22

23 ú r y v k y z r o z h o v o r u s p r o z a i k o m a e s e j i s t o m MARJAN ROŽANC ( ), spisovateľ, esejista, scenárista a dramatik. Vydal desiatky kníh, najmä románov (napr. Láska, Manichejská kronika, Vražda) a esejí (napr. Európa, vybrané eseje O slobode a Bohu alebo Breviár), posmrtne získal Prešernovu cenu za celoživotné dielo. Pomenovali po ňom cenu za najlepšiu esejistickú knihu roka Rožancovu cenu. T e l oa d u c h M A R J A N O M Z rozsiahleho rozhovoru s významnou postavou slovinského intelektuálneho a literárneho života M. Rožancom sme pre Romboid vybrali iba niekoľko vyhrotenejších tém, ktoré sa vzácne prekrývajú s neuralgickými miestami slovinského národného sebavedomia až po súčasnosť. Rozhovor vznikol ako prepis magnetofónového záznamu verejnej diskusie, predovšetkým medzi študentmi a hlavným protagonistom stretnutia, v roku 1985 a bol súčasťou celého cyklu stretnutí venovaných intelektuálnym hnutiam v Slovinsku počas 60. rokov. (S. Ch.-R.) Ako by ste v súvislosti s národnostnou otázkou a postavením národa opísali dnešné Srbsko a vzťah medzi Srbmi a Albáncami? Srbi sú na tom ešte horšie ako my. Na tieto veci sa nemôžeme pozerať len z úzkeho slovinského pohľadu. Srbi majú ten istý problém ako my - ohrozujú totiž sami seba. Majú veľmi zaujímavých spisovateľov (ja si dokonca myslím, že majú literatúru svetového významu), ak spomeniem len Čosića, Pekića, nehovoriac už o Crnjavskom, Andrićovi a Kišovi. Lenže momentálne nie sú schopní zaoberať sa národnostnou situáciou a už vôbec ju nie sú schopní perspektívne riešiť. Zoberme si napríklad len Pašićovu víziu, ktorá ani nie je taká stará, je z rokov 1912, V nej je aj predmestie Budapešti považované za srbské, a tiež Temešvár, Dubrovník a Solún. A čo na základe takýchto ideí dosiahli? Užšie Srbsko. To musí byť pre psychiku každého Srba veľmi traumatizujúce. Je síce pravda, že mali megalomanské chúťky, mýtické chúťky, to bola taká nacionalistická európska fáza, napriek tomu to nie je o nič menej bolestné. Je tiež pravdou, že sa v tom čase správali na Balkáne ako Prusi. Vôbec neuznávali, že Albánci existujú a ešte v roku 1868 chceli priviesť za kráľa nejakého anglického šľachtica. To všetko je pravda. Teraz sa však s nimi niečo deje. Konečne sú sami sebou. Ich charaktery sa formujú, stávajú sa čoraz viac európskym národom. Práve preto sa musia vyrovnať s vlastnou minulosťou s tou megalomanskou nacionalistickou politikou. Musia si vyjasniť spor s Albáncami, lebo ten ich sústavne namiesto do Európy privádza na Balkán. Zbalkanizujú sa vždy, keď tento spor otvoria. Tak v ich, ako aj v našom centre záujmu je Európa, a preto by asi mali Albáncom povedať: Nech sa vám páči, urobte plebiscit. Nech sa páči, urobte čo chcete, lebo my sa chceme upriamiť na Európu. My Slovinci sme Korutánsko ako svoju posvätnú krajinu stratili už pred neviemkoľkými rokmi a myslím si, že aj oni by mali od toho svojho Starého Srbska trochu upustiť. Lenže to sú veľmi, naozaj veľmi vážne problémy, o ktorých dnes nijaký Srb nemôže tak lucídne hovoriť ako napríklad ja. Ja môžem, ale ja nie som Srb. Do slovinského intelektuálneho religiózneho sveta nepreniká mnoho invencie, skôr by sa dalo hovoriť o sterilnom, zastaranom dogmatickom zmýšľaní Musím povedať, že to pociťujem ako studenú sprchu v slovinskom priestore, v slovinskej kultúre, v tejto nablýskanej religióznosti. Ale ešte raz zdôrazňujem, že nemám na mysli religióznosť v konvenčnom zmysle. Pokiaľ ide o mňa, tak to môže byť aj religióznosť kozmologického typu. Zdá sa, akoby sme vôbec nemali mysliteľov, akoby sme nemali esejistov religiózneho typu, ktorí by sa odvážili niečo také vôbec vysloviť. Vo vzťahu k svetu ešte stále prevláda isté prílišné upriamenie sa na človeka, prílišné dištancovanie R O Z ˇ A N C O M 23

24 sa od akejkoľvek osudovosti, prevládajú formy sebestačnosti. V Slovinsku sú vo veľkej miere prítomné typické formy intelektualizmu. Každý určite dobre vie, že typickým znakom intelektualizmu je dištancia. Samozrejme, že religióznosť s odstupom neexistuje. Ak je človek veriaci, potom dištancie niet. V tom prípade je človek tu a tento svet ho môže pohltiť, v relígii je totiž vždy trocha sebazničenia. Mám dojem, že je snaha udržať slovinskú duchovnú sféru v akýchsi sebestačných, bezpečných formách života. Že je primálo riskovania, alebo, celkom jednoducho povedané, primálo erotizmu. Čisto hypoteticky Keby sa mal Marjan Rožanc rozhodnúť pre konkrétne náboženstvo, ktoré by to bolo? Keby som sa mal rozhodnúť medzi katolicizmom a pravoslávím, tak by som sa rozhodol pre pravoslávie. Prečo? Katolicizmus (spolu s protestantizmom) je príliš podmienený svätým Pavlom, Svätým Duchom. Duch oživuje, telo vôbec nepomáha. Západoeurópska religióznosť, ako ju poznáme, je v podstate zdôvodnená Duchom svätým. Tento Duch svätý sa neustále emancipuje prostredníctvom nejakých foriem, ktoré sú pre mňa len dôkazom toho, že nie sú religiózne. Skôr by som povedal, že súvisia s koncom religióznosti. Neustále sa prejavujú ako askéza. Askéza takých alebo onakých mučeníkov, askéza takých alebo onakých mníšskych rádov, ak by som zašiel až do krajnosti, tak aj askéza komunistov. Tá v istom zmysle hlása znásilňovanie v mene ducha. Neverím v ducha, preto ho chcem zo sveta vypudiť. Pravoslávie sa zjavuje v akejsi ušľachtilejšej forme, je omnoho viac späté s telom. Pri čítaní Dostojevského, u ktorého je takéto pravoslávie najviac rozvinuté, človek vie, že má do činenia s hriešnymi ľuďmi a že títo ľudia majú neustále istú maximálnu potrebu očistiť sa od svojho telesného hriechu. Ich duch je vlastne prejavom hriešneho tela, to znamená, že viac súvisí s ľudskou bytosťou ako celkom, a nie iba s vôľou. Myslím, že v porovnaní s pravoslávím je západoeurópska religióznosť omnoho idealistickejšia a naopak pravoslávie je hlbšie religiózne. Pre pravoslávie by som sa rozhodol aj z iného dôvodu. Kým telo nie je živé a kým nie je ustavične prítomné v ľudskom vedomí, kým teda neexistuje telo ako to, čo je v nás smrteľné, kým niet smrti, dovtedy nemôže byť ani relígia. Relígia vzniká až túžbou po nesmrteľnosti. To znamená, že jej bez smrti vôbec niet. Lenže západoeurópska religióznosť, ktorú si Slovinci ešte stále vážime ako najvyššiu formu religióznosti, sa fakticky uskutočňuje v rámci akéhosi sebestačného ducha, ktorého by sme koniec koncov mohli nazvať aj patristickým. Zomriem, ale duša sa teší ďalej. To je lož. Lebo keď zomriem, tak sa už duša neteší. A ak nežijem vo svojom tele, ktoré mi hovorí, že zomriem naozaj a neodvolateľne, nemôže dôjsť k relígii. Až definitívna konečnosť môže človeku otvoriť tieto iracionálne komponenty. Takto treba napokon chápať aj Bibliu. Slovo sa telom stalo. To je ešte len začiatok. Telo sa slovom stalo to je Kristovo zmŕtvychvstanie. Kresťanstvo bez tohto celku, bez tohto uzavretého kruhu neexistuje. Pre slovinský katolicizmus a protestantizmus, a vôbec pre celú západnú Európu, je v popredí slovo sa telom stalo, a tu sa všetko skončí, veta sa skončí vo svojej polovici. Druhá polovica chýba chýba telo sa slovom stalo. Podľa mňa sa viera začína až tu. Ak nie je viera vo vzkriesenie tela, potom viery niet. A ak niet viery vo vzkriesenie tela, bol by som veriaci aj ja, takto však nie som. Ešte stále som skeptik. n Veľkým nedostatkom slovinského národa je to, že naše kresťanstvo (tento náš katolicizmus) fungoval akýmsi klerikálnym, jozefínskym spôsobom. Nebol schopný sprostredkovať nám v prijateľnej forme podstatné duchovné poznania, ktoré so sebou kresťanstvo prináša. Ja som bol aj na birmovke a birmoval ma dokonca sám biskup Rožman v roku Vedel som, že pred birmovkou musím ísť na spoveď a strašili ma, že si ma biskup podá. Našťastie nás bolo toľko, že nás nemal čas ani len pohladiť. Lenže birmovanie sa tým pre mňa skončilo. Dostal som hodinky a šaty od Olupa (to bol jeden obchodník s konfekciou na Starom námestí), a to bol koniec birmovky ako jednej zo sviatostí. Až po 40 rokoch som sa dozvedel, čo birmovanie vlastne znamená. Zrod individuálneho ducha, pubertu, ktorá si začne uvedomovať všetky existenciálne problémy: obmedzenosť v sebe samom, teda obmedzenosť ducha, ktorého treba neustále posväcovať a spájať s absolútnym duchom. To nám naši klerikáli nedokázali povedať. To nám povedal až Erich Fromm v knihe Útek od slobody. A táto elementárna duchovná kultúra nám chýba. Práve preto sa k nám ťažko dostávajú aj tieto existenciálne záležitosti. Napriek tomu prežívame pubertu na psychologickej úrovni všetci veľmi podobne. Matka o svojom dieťati hovorí: Úplne sa zbláznil, už ho 24

25 nedokážem zvládnuť. A práve to sú záležitosti ducha. Vedomie o sebe samom, vedomie o odcudzenosti, o osamelosti, vedomie o vlastnom ja, ktoré nie je ani táto fľaša, ani tento pohár, ale len človek sám, pocit nedostatočnosti, potreba spojenia so svetom, s blížnymi, zrod lásky, erotických potrieb n V súvislosti s tým by som spomenul hádam už len to, že v slovinskej kultúre nám chýba celý svet. Aj v prekladateľskej kultúre máme zastúpený len jeden komponent máme zastúpený predovšetkým komponent akcie. Máme Marxa a máme od Marxa ďalej. Descarta ešte máme a máme všetku tú racionalistickú zložku akcie, ale chýba nám celý kontemplatívny svet. Z toho nemáme nič. Máme Hegela, ale nemáme Kierkegaarda. A tak by som mohol pokračovať. Mohol by som pokračovať tým, že v tomto modernom svete máme temer všetko, máme moderných sociológov, takých aj onakých marxistov, ale nemáme personalizmus. Nemáme Gabriela Marcela, nemáme ruských personalistov, sme teda fakticky už na základe literatúry zameraní na akciovo spasiteľský historický svet, zatiaľ čo ten pasívny, kontemplatívny, religiózny skoro ani nie je prítomný. Ten ešte vždy musíme hľadať v cudzích jazykoch, čo je samozrejme niečo úplne iné. Dovtedy je človeku vedomie cudzie, kým mu nie je sprostredkované v materinskom jazyku. To vedia dokonca aj futbaloví tréneri, veď hovoria, že kým budú slovinskí chlapci hovoriť pazi leđa, nebudú hrať futbal. To je normálne, lebo to, čo chceš urobiť poctivo, to treba urobiť v materinskom jazyku. Niečo z toho možno pred vojnou bolo. Lenže cenzúra po roku 1945, ako iste viete, bola silná. Možno ani dnes ešte kdekto nevie o Kocbekovom časopise Dejanje, aj ku mne sa dostal až v roku A tento Kocbek už čerpal z Kierkegaarda a Bernanosa a veľa i z francúzskeho personalizmu. V roku 1945 to ale bolo prerušené. Teraz neviem presne, koľko z týchto vecí bolo vydaných už pred vojnou. V každom prípade málo, lebo knižný trh bol vtedy ešte úbohejší, ako je teraz. A čo bolo po vojne, to všetci dobre vieme. Po vojne bola nanútená jedna strana sveta, polovica sveta. Nevravím, že táto polovica sveta nie je skutočná, ale je to len polovica pravdy. n Keď som začal publikovať svoje eseje, musím povedať, že medzi svojimi kolegami som sa nedočkal žiadnej pochvaly. Všetci boli omnoho zapálenejší pre jednu veľmi obmedzene chápanú Heideggerovu ničotu. Až Pirjevec to potom rozvinul do nejakej prehľadnejšej podoby, nejakého prístupnejšieho, prijateľnejšieho, serióznejšieho tvaru, zatiaľ čo v prvej fáze, v rokoch, o ktorých vám rozprávam, sa to skutočne objavovalo ako jeden totálny defetizmus, ktorý však neskôr aj v umení, viedol k veľmi plodným výsledkom; opustili sme síce realizmus, ale rozvinul sa tu jeden veľmi bohatý a plodný modernizmus. I ja, musím povedať, som bol v tých rokoch trochu zablokovaný, pretože nedajbože, aby vtedy niekto napísal realistickú prózu, to by bol skoro hriech, no nedal som sa a napísal som veľmi slabý román Slepé oko pána Janka, ktorý neviem, či vôbec niekto v Slovinsku prečítal. Nepopustil som však ani v oblasti esejistiky, lebo som predsa len cítil svoj dlh vyjadriť sa k tomu, čo som pretrpel a prežil. Svoje eseje som začal publikovať v Moste v r. 1967, teda tri roky som potreboval na autoreflexiu, aby som získal isté poznatky a ako-tak prijateľnú formu. Najprv to boli eseje Ničota v Slovinsku, Démon Iva Daneva, Pokrokovo, Fotografia a ja tu som konečne ušiel marxizmu a spojil sa s Kierkegaardom, O dvoch základných štruktúrach, Trauma Tarasa Kermaunera atď. Tie eseje potom v prevažnej miere vyšli r. 1969, myslím, že v knihe Démon Iva Daneva. Aby bola informácia úplná, nemôžem zamlčať, že v roku 1968 som bol vďaka niektorým z týchto esejí odsúdený. A to na dva roky, podmienečne na pol roka. Keď ich dnes čítam, sú smiešne nevinné. Prečítam vám, ak dovolíte, prvú spomedzi nich, nie preto, že by bola najlepšia, skôr preto, že je najhoršia. A preto, lebo v istom zmysle, možno najužitočnejšie ilustruje ten pokus o prelom z marxistickej filozofie do existencialistickej, presnejšie, do blízkosti Karla Jaspersa, popri tom si však ešte ponecháva rad marxistických prvkov a pre porozumenie neustále privoláva na pomoc nejaké sociálne fakty; vtedy sa mi ešte stále videlo, že bez toho to predsa len nejde. Je to esej, ktorá aj medzi mojimi kolegami vyvolala odmietnutie a ktorá je začiatkom tematizácie paradoxnej existencie. Potom sa jej podarilo, ako si namýšľam, presadiť sa a ešte aj dnes je v určitom zmysle hojdačkou, na ktorej sa hociktorý Slovinec, ktorý sa zaoberá duchovnými záležitosťami, rád pohojdá. R O Z ˇ A N C (Apokalipsa 18-19/1997) Preložili ANEŽKA KOČALKOVÁ a STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 25

26 N i č o t a v S l o v i n s k u R O Z ˇ A N C MAR JAN V Slovinsku sa presadzuje Ničota. A táto Ničota nie je iba obsahom nejakého extrémneho aktivizmu či intelektuálnou módou, hoci je samozrejme prirodzené, že práve u intelektuálov sa prejavila najvýraznejšie a práve oni ju rozvinuli do programového ostria. Táto Ničota je všeobecnejšej povahy: prepašovala sa totiž do životného postoja väčšiny ľudí a do všetkých spoločenských vrstiev. Čerpá z rozličných prameňov a prežíva najrozličnejšie modifikácie, ale vždy a všade zachováva znaky dôkladného prehodnotenia humanistických hodnôt. Iluzionistickí hrdinovia klasických románov, či odporcovia v mene ľudstva, ba ani pozorovatelia sveta už nedokážu nadchnúť široký okruh spotrebiteľov, ale ani hŕstku intelektuálov. Ba práve naopak tak pre jedných, ako i pre druhých sa stali len dôkazom toho, že nadšenie ľudského ducha je v dôsledku svojhlavosti sveta vopred odsúdené na neúspech a že najdôkladnejšie a najpresvedčivejšie skutočnosti, na základe ktorých ľudia konajú, už vlastne Nič neznamenajú. Toto všetko všetko toto nadšenie je len samoľúbosťou, ktorá sa chce napriek všetkému presadiť ako božstvo, ale nakoniec musí uznať svojbytnosť sveta, ktorý dobyvateľského ducha mení na odcudzené formy predmetnosti, slobodu na otroctvo, záchranu na porážku, večný život na smrť V Slovinsku nie sú tohto trpkého poznania ušetrení ani mocipáni vo svojej všemocnosti oni už vonkoncom nie, veď práve oni sa viac než hocikto iný deň čo deň stretávajú s úpornou svojvôľou sveta a hoci disponujú neobmedzenými možnosťami fungovania, aj tak sa ich snaha hmatateľne javí ako daromná, bez ohľadu na to, či to na verejnosti priznávajú, alebo nie. Ničota sa skrátka, ako dôsledok neúspešnej spoločenskej praxe, rozširuje tak zhora nadol, ako aj zdola nahor. Je blízka tak robotníkom, ako aj študentom, ktorí sa navzdory násilnej povahe jediného uznaného a dovoleného humanistického ducha opierajú o porážky a vysvetľujú si ich ako jedinú ľudskú pravdu. Rovnako blízka je aj strednej vrstve, ktorá sa pod maskou životnej múdrosti snaží presadiť Ničotu ako spoločenskú normu. Táto najpočetnejšia vrstva, ktorá sa ešte len formuje a mala by podľa logiky dejín prejavovať mladícku nerozvážnosť, sa povýšenecky zrieka akýchkoľvek vlastných ideálov a už od samého začiatku je pripravená na spojenectvo s byrokraciou i na prerozdelenie moci, pričom je od hlavy po päty ponorená v hmatateľnej realite. A múdrosť tejto Ničoty tak sa aspoň zdá sa spolu s jej vývojom stáva povinnou pre všetkých. Je možné, že aj pod tlakom takejto nihilistickej nálady ešte v niekom tlie večná iskra, ale je hanblivo utajená a nesmelá, náboženská nálada voči človeku a spoločnosti je naivná, niekdajšie sebavedomie je už pri zrode vykorenené. Ničota je natoľko všeobecná a povinná, že dokonca aj konfesionálni veriaci, ktorí sa ešte nezriekli ani harmónie so svetom, ani večného života, vykonávajú svoje náboženské povinnosti potichu a hanblivo. Viera má síce ešte miesto v nejakom intímnom kútiku, ale skúsenosti a životná múdrosť už dokonca aj týchto ľudí naučili, že pre žiadny vznešenejší cieľ sa neoplatí pohnúť ani malíčkom. Lenže v tejto zdanlivo hrdinskej múdrosti a istote, v ktorej ľudia žijú bez skutočnej nádeje a bez akejkoľvek snahy vykonať záchranný čin, sa čoraz viac zväčšuje počet zúfalcov a samovrahov. Na základe toho by sme mohli v prvom momente predpokladať akúsi výnimočnú realitu. Zdanlivo to vyzerá, akoby v Slovinsku nebola skutočnosťou jednostranná ideologická realita sveta, akoby sa nakoniec presadila aj druhá stránka reality, ktorá bola zabudnutá v aktivistickom nasadení, teda samotný svet. Tento protipól človeka samého, na ktorý sme vo svojej zdanlivej slobode ochotní hocikedy zabudnúť, sa mal ľuďom s trpkými 26

27 skúsenosťami jednoducho nanútiť a teraz by mal rozumne spolunažívať v harmónii s ich slobodou. Lenže to tak nie je. Dôkazom toho je už i samotná samovražedná vášeň. Ničota nie je v Slovinsku realitou sveta, ktorá je vo svojej harmónii takmer neľudská a prístupná človeku iba ako poznanie, ktoré netrvá dlho Ničota v Slovinsku je hypertrofická. Podrobnejší pohľad nás presvedčí, že aj táto hypertrofia má ideologické základy, že Ničota je hypertrofické humanistické nadšenie, hypertrofické všetko, hypertrofický Človek a jeho sloboda vo vzťahu k svetu. Zároveň nás tento pohľad privedie k historickým koreňom slovinskej Ničoty. Azda ani neexistuje národ, ktorý by sa v konkrétnej historickej chvíli natoľko zameral na úplné vyriešenie svojich problémov a pre ktorý by v danom momente jeho vlastná vôľa znamenala tak veľa a skutočnosť tak málo, ako práve pre slovinský národ počas jeho národnooslobodzovacieho boja a revolúcie. Nebola to iba idealizovaná predstava sociálnej rovnosti a duchovnej slobody, ktorá mala osvietiť všetky vrstvy bola to predstava úplnej a konečnej jasnosti medzi ľuďmi, nového života v jednej osobe. Už vtedy, keď sa najjednoduchšie duše ešte len začínali poznávať ako niečo iné, ako niečo odtrhnuté od sveta a ľudí, a pritom trpeli vo svojej osamelosti a obmedzenosti, už vtedy mali v sebe harmonické prebývanie všetkého vo všetkom. Konečný výsledok ich utrpenia mal byť korunovaný realizáciou vyčerpaných jednotlivcov v novom telesnom a duchovnom centre, v ktorom sa jednotlivé do konca rozvinie skrátka: mala to byť realizácia Človeka vlastnými silami a pre samého seba, Človeka, ktorý by nahradil samotného Boha. A čo je výsledkom tejto nadnesenosti? Výsledkom je Ničota! A to Ničota v situácii, v ktorej by sme darmo hľadali vhodnejšieho vinníka katastrofálneho sklamania, v ktorej by bolo celkom zbytočné vypočítavať hriechy politických vodcov, ústupčivosť či nedbalosť keď je pravdou jedine to, že to bol vlastne absolútne ľudský čin, v ktorom sa každý nesebecky obetoval z posledných síl. To je Ničota v situácii, keď si jednoducho treba priznať, že práve taká je povaha sveta, ak jej dovolíme, aby sa prejavila. Na konci tejto humanistickej epopeje sa skutočne prejavila realita, ktorú sme pre nadšenie prehliadli prejavila sa prostá pravda, že človek sa nemôže uskutočniť ako Boh. Pravdou je tiež to, že po tomto dôkladnom pokuse odstrániť boha vo vlastnom mene, zostala v Slovinsku už len malá vrstva svätého. Napriek tomu táto porážka stále ešte neodhaľuje skutočný význam slovinskej Ničoty. Stále je to ešte v istom zmysle prirodzená Ničota, protipól Všetkého, zveličená a precitlivená v ľutovaní seba samej len do tej miery, do akej bolo kedysi zveličené naše sebavedomie. Porážka humanizmu nás mohla intímne zasiahnuť a ponížiť, lenže tento odraz minulosti nemôže v sebe obsiahnuť a objasniť všetky rozmery slovinskej Ničoty. Vysvetlenie treba hľadať v dnešnej dobe, v klamlivom predlžovaní niekdajšej ilúzie, v zastávaní sa idey, ktorú realita už dávno usvedčila z klamstva a popri ktorej Ničota Ničota ako druhá strana skutočnosti jednoducho nemôže existovať. Možno práve preto je v Slovinsku dodnes takmer zákonnou konvenciou slepá viera vo všemocnosť ľudského ducha a ľudského úsilia, na zá-klade ktorej sa vládnuca vrstva snaží získať svoju vlastnú Ničotu a ochrániť sa pred skutočnosťou. Kritika tohto ducha je síce dovolená, lenže ako sa už dostalo aj do jazyka musí to byť kritika konštruktívna, ktorá musí zachovávať nepoškvrnenú ilúziu o Človeku- Bohu a musí zachovávať rovnakú ilúziu a rovnakú pýchu, napriek jednoznačným historickým skúsenostiam. O čo jasnejšie je aj tým najprostejším ľuďom, že nemôžu zmeniť svet podľa svojich želaní, ale že majú možnosť iba opravovať to, čo svet robí z ľudí o to menej možností má táto rukolapná skutočnosť uplatniť sa ako pravda! Prenasledujú ju, akoby išlo o atentát sprisahancov na spoločného Boha. Čím viac svet potvrdzuje svoju svojbytnosť a čím viac plány degenerujú na niečo celkom iné, než bolo zamýšľané tým viac to platí pre svet, ktorý sa nám len na chvíľu vymkol z rúk, ale na základe rozumnejšieho rozumu ho ešte dokážeme zvládnuť, prostredníctvom rozhodnejších zákrokov a dôkladnejších spoločenských zmien pokoriť. Až v násilí Človeka-Boha nakoniec odhalíme skutočný význam slovinskej Ničoty. Ničota v Slovinsku nie je len obyčajné Nič. V Slovinsku je Ničota protiprogramom, ktorý by sa mal a, skrátka, bude sa musieť uplatniť ako skutočnosť oproti ilúzii je to už v zárodku protirečivá realita tých vrstiev, ktoré by chceli popri povinnej konvencii rozvíjať svojho veriaceho ducha, ale je im to znemožnené. A práve v tom je hypertrofia, v tom je ten nerozumný rozsah a samovražedná sila. Nešťastie je o to väčšie, lebo tento protiprogram Ničoty je 27

28 tiež programom a ako taký je takisto svojvoľný, je to takisto len neskutočná záležitosť nadšeného ducha ako ilúzia o všemocnosti. Človek-Boh má v ňom seberovného protihráča. Ničota je nové, obrátené násilie ľudskej svojvôle, ktoré chce povstať proti úradnej konvencii a odvoláva sa na vecnejšiu, poníženejšiu realitu človeka a sveta, ale pritom zostáva aktivistickou reakciou na čiastkovú skutočnosť. Prvá strana absolutizuje človeka a jeho slobodu všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii, ale pritom zabúda na svojbytnosť sveta. To isté však robí aj druhá strana, ktorá absolutizuje svojbytnosť sveta a pritom zabúda na človeka a jeho slobodu. Ničota je teda tiež len jednostrannou pravdou o človeku a svete, pohybuje sa takisto v neudržateľných hraniciach a nevykonáva v Slovinsku o nič šťastnejšiu úlohu ako Človek-Boh. Z tohto konfliktného vzťahu by sa dal na základe logiky dialektiky predpokladať spor, dala by sa predpokladať nová Skutočnosť. Delenie duchov, prílišné napätie tak na jednej ako aj na druhej strane, nevydržateľné rozpory, ktoré často podmieňuje materiálna situácia, a vplyv v spoločnosti to všetko nám vnucuje myšlienku konfliktu, prekonávania daného postavenia, opätovnej snahy v smere realizácie. Napriek tomu však Ničota, ktorá sa presadzuje zo všetkých strán, nejaví prehnaný záujem o akékoľvek prekonávanie, veď aj Všetko vyzerá uspokojivé, neohrozené a ústupčivé ako keby obidve strany, napriek nadšenému presvedčeniu o svojej pravde, stuhli v poznaní, že svet napriek všetkému nemožno zmeniť a boha nemožno dosiahnuť, ako keby bola akákoľvek nerozvážnosť, ktorá inak harmonický svet okamžite rozpoltí na ducha a tvar, na skutočné Nič a skutočné Všetko, ako keby bola taká nerozvážnosť po toľkých trpkých skúsenostiach nerozumná. Túto múdrosť samozrejme nemožno zosúladiť s horlivosťou, s napínavosťou neuskutočnených prianí a čoraz početnejšími samovraždami nemožno ju zosúladiť s ničím, veď je celkom zjavné, že ani ľudia v Slovinsku sa nesnažia svoj život spoznať, ale iba ho žijú, žijú ho v celej jeho metafyzickej rozpoltenosti a so všetkým bohatstvom zastaraných sakrálnych hodnôt. Prekonávanie sveta povedzme je ešte vždy aj pre nich bezpodmienečným ultimátom, ktoré je prítomné v každom ich čine, dokonca aj vtedy, keď chcú zostať v pasívnom vzťahu a zameriavajú sa na tie najpraktickejšie ciele. V prospech metafyziky nakoniec svedčí aj fakt, že existujú dve zastarané idey, ktoré majú bojovo protikladný a úplne ideologický charakter, v prospech toho hovorí samotná hypertrofia Ničoty A predsa sa Ničota neudeje. Intelektuáli programoví prívrženci Ničoty sú spokojní s minimálnymi možnosťami konania, ktoré im skúpo vymeriava moc, a necítia potrebu autonómie, robotníci už nie sú ochotní ísť hlavou proti múru a snažia sa z reality vydolovať, čo sa dá. Stredná vrstva, najpočetnejšia a najsilnejšia, sa v rámci tohto duchovného napätia konzumne vyžíva a nepociťuje ani najmenšiu potrebu deklarovať svoju vlastnú Ideu a už vôbec nie potrebu rozhodnúť sa pre jednu, či druhú stranu. Zaujíma ju predovšetkým možnosť manipulácie s daným svetom. Zakliesnila sa medzi Nič a Všetko ako neodmysliteľná skutočnosť. Nič a Všetko sa na ňu a cez ňu potom aj na seba navzájom len žiarlivo a opovržlivo pozerajú. A tak zostáva slovinský svet, napriek zdanlivej bojovnosti, spokojný sám so sebou, hoci je rozpoltený a vyčkáva na dve polopravdy, ktoré jestvujú jedna vedľa druhej a rozkladajú sa. Takto nám situácia v Slovinsku odhaľuje dôležitú skutočnosť moderného sveta a človeka vôbec odhaľuje nám zlom humanizmu a núdzu transcendencie. Z dnešného Ničoho a Všetkého už nemožno nikam, a už vôbec nie nahor. V momente, keď sa človek stavia do konštruktívneho vzťahu so svetom a chce v ňom namiesto Boha presadiť seba samého, v tom momente sa rozpadnú aj posledné zvyšky svätého a všetko pôsobenie v mene človeka sa zablokuje. Človek už nemôže byť Človekom, takisto ako boh už nie je Bohom. Keď samovoľne vyprázdni nebo, v ktorom kedysi koncipoval všetky svoje harmónie, tak už nič nemôže vysvetliť jeho činy. Krúti sa v začarovanom kruhu vlastného rozkladania sa, v ktorom je jeho tragický pocit padlého hrdinu len predĺženou samoľúbosťou. (Apokalipsa 18-19/1997) Preložila ANEŽKA KOČALKOVÁ 28

29 matej lavrenčič h a i k u komiks 29

30 AS O L D O V A T A T J A N D C É R E S T R I E B O R N É H O M E S I A C A (pre M. E.) 30 Ó, dievčatko, to, ktoré počúva krik sveta, ohnivý kvet votkali do tvojho náručia, dostala si ostrý hrebeň na hodvábne vlasy a hlas, ktorým sa nesmie hovoriť. Bolesť neba sa preliala do tvojej krvi a stala sa zmierajúcou mesačnou žiadzou. Akou by si ty bola bohyňou, Selena, dievčatko, keby si nepoznala každú cestu, každú ťarchu zla, čistá a biela, milá, veselá, ako sme boli kedysi, keď ešte svietilo slnce a na každý stupeň kože poslalo mužskú silu. Len občas navštevuješ pane naše spojené telá keď je nádoba čistá tá, ktorú ti každý deň znova so sklopenými očami ponúkam s očami uprenými na teba bez pohľadu slepá k tebe a ku mne, vtedy sú veci bez lesku bronz je uliaty a v tichu niet znaku niet zvuku Môžeš mi veriť že som ružová iba vtedy

31 TATJANA SOLDOVÁ ( ), poetka. Posmrtne jej vyšla básnická kniha Venovania (Posvetitve, 1994). Na vydanie vo vydavateľstve Apokalipsa sa pripravuje výber z jej pozostalosti. keď som dieťa keď som dieťa teba ktorý si tiež dieťa Ľalie nezdobia ulice ani sochy báseň ešte len pomaličky nalieva vtákom hrdlá neviem či je ráno alebo nie podľa tvojho kroku meriam bezveterný čas ktorý objíma ikony zabúdam všetky nedočkavé obrady všetky nezmerateľné horkosti pekných vecí Kiež ti šepocem odpusť mi a sebe že som sa stala tebou Pre muža je slnce, ktoré tepe ako srdce, pre ženu mesiac, voda, zem a priehlbne, vietor, čo všetko roznieti. Med, duté, vosk a sekera, ľad striebra, odhalené lístie, z pieskového neba. Dom je zvnútra a zvonku, svet je doma. Zaklopeš, než k sebe vstúpiš, do útulku, ktorý si predtým nechal, nech ťa čaká, keď sa vrátiš, tvoj skutočný hlas. 31

32 S O L D O V A K A S K A D É R Na ružovo ti premaľovali kulisy nebezpečných hĺbok bledé nevesty svoje nekonečné vrkoče pre teba spustili zo stredov neba Horror vacui ťa nebolí Za okamih budeš bleskom križovatky rozčlenených súradníc stopa stopy strieborná anatómia priestoru a všetko čo si Už hľadia cez rozkošné nič zárodky zmyselných laní odhalených v hĺbke rybníka čo sa bystrí Predbehli sme trysk smrtiacich túžob medená hviezda mamička buď k nám dobrá Do hlinených nádob zrastených so zemou vás položím a tak akoby ste boli moji vás kričiac zamlčím H E L E N A Za záclonou niet okien iba ružové steny toho väzenia voľnosť neba v spánku utkal môj dych. Chcela som sa vytrhnúť odrezať si vlasy Šepkajú že môj ľud vrieska Eleni prekliata a nevie o tom Ja som však včera nad plátnom visela trochu nižšie sklonená s pohasnutou lunou v čele s tieňom na viečkach a to je všetko. 32

33 S E P H E R I S O V I Ty si mi povedal začnime od tienistej strany tak som šla Členitú sme zostavili cestu na hrad Dala som všetko čo teba starec zhrýza do svojej zrenice aby bolesť v nej prespala Mäkko zvráskavené ruky smaragdových vĺn ťa odniesli tam ďaleko do eleosu domov. T U Tu s tebou zaobchádzajú veľmi pekne v dome vlkov prikrývajú ťa ľanovou prikrývkou ovíjajú do hodvábnych nití unavených pavúkov aby si sa nebála aby si prekonala hrôzu aby si nebola sama aby ti nebolo zima dievča Veľmi mdlo ohľaduplne svieti mesiac cez svetlík v ktorom vietor ohýba vrcholky nikdy nevyspaných konárov Bežíš s ním snami ktoré nie sú tvoje Cudzosť ktorá štípe v podrážkach druhý hlas nie je tvoj druhé náručie jazyk v ktorom ťa nadlho odsúdili do vyhnanstva navždy mama navždy otec navždy môj dom je zem čo pije kvapky neba moja dcéra je mladá lipa ktorá voňajúc vykvitá keď je jar moja ružová izba Apokalipsa 1-2/1993 Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 33

34 P r e n a s l e d o v a t e ľ k a U N S T O V A BOJAN AK Tá hysterická ženská so žiadostivými a naolejovanými stehnami ma prekliala v to ráno, keď som odchádzala na veľkej lodi plnej tučných turistov a neochvejná vo svojom rozhodnutí a zároveň rozpoltená túžbou som na ňu pozerala z paluby. Otočila sa mi chrbtom, nezrozumiteľne čosi zakričala vo svojom bľabotavom jazyku a zodvihla si širokú sukňu, aby ma pomocou svojho veľkého bieleho zadku prekliala v pramaterinskej zúrivosti. Trhlo mnou zároveň s odchádzajúcou loďou, nespúšťala som z nej oči a ona sa pomaly menila na biely fľak, svetlú bodku, čiaru na obzore. Opustila som ju zavčasu ráno, po dobitej, poprekrúcanej noci, počas ktorej som jej ten strohý fakt oznámila na kamennom balkóne jej bytu, práve keď polievala kvety, ktoré majú všetci už na základe inercie na bielych domoch tohto horúceho mesta, práve keď sa mi ponúkla, aby som ju chytila za spotené ohanbie a medzi jej nohami sa zaškľabila prázdnota, ktorú som už nemohla zaplniť. Odchádzam, šepla som (ako vždy málovravná). Pozrela na mňa sponad kvetov a pridržala moju ruku v hrozivej prázdnote, ktorá ma vystrašila. Kam? Domov, na sever. To som nečakala. Rukou ma hrubo postrčila do izby a silným pohybom ma zhodila na zem, sadla si na mňa, na svoj malý poklad, bláznivá hysterická ženská, najskôr neverila, potom si čoraz viac uvedomovala moje nečakané rozhodnutie (nemôžem jej predsa rozprávať o prázdnote); bila ma údermi zúri-vosti, syčala, že ma rozkúskuje mačetou, že mi vyreže vnútornosti; ja som sa len zavŕtala do zeme, čakajúc na ráno, keď na móle pristane loď, plná opálených turistov, ktorá ma navždy odvezie z mesta. Už som nemala síl pozerať sa na to zlé znamenie, na fľakatý zadok, rozmazaný na horizonte, chvíľami som preklínala, že som sa z ľahkovážnosti zaplietla so ženou z juhu, že som zaháňala jej osamelosť v nudnom meste a že som dovolila, aby ma priviazala na mosadzný rám svojej postele. Ona ležala bledá v prázdnej posteli, omámená práškami na upokojenie, a ja vystrašená na drevenej lavici veľkej lode; náš zámer bol rovnaký. ZABUDNÚŤ. Pevne som zomkla svoje myšlienky, ktoré pod vplyvom zlého zadkovitého znamenia rozhárane blúdili od príčin k následkom môjho nečakaného rozhodnutia, ktoré sa objavilo naraz so silným víchrom. Išla som do reštaurácie na palube a zamiešala som sa medzi tučných turistov, medzi farebné umelohmotné plavky, zašpinené vôňami syntetických krémov. Medzi veľkými cestovnými taškami som si ju chcela vygumovať z pamäti, medzi drevenými lavicami som ju chcela rozdláviť. Zatvorila som oči v klbku záchranných člnov a kolies, aby som nevidela prekliaty rozmazaný fľak, pozorne striehnuci na obzore. Keď mi čašník priniesol kávu, z ktorej sa mi urobilo nevoľno, začala som trasúcimi sa rukami hltať dvojitú whisky, ktorú som tak ako frajeri z amerických filmov neviem koľkokrát znásobila pri prázdnom rannom barovom pulte. Až potom som mohla jej prekliatiu pripísať neurotickú nepríčetnosť a zahnať ju na biely operačný stôl, kde ju pit- 34

35 z j u h u BOJANA KUNSTOVÁ (nar. 1969) je prozaička, asistentka na Katedre filozofie na FF Ľubľanskej univerzity, kde sa venuje najmä estetike tela. Kniha poviedok Višne v čokoláde (Višnje v čokoladi, 1997) jej vyšla vo vydavateľstve Apokalipsa. vali logické postupy môjho zabúdania. Neviem, čo som rozprávala mladému se - menom kypiacemu čašníkovi na druhej strane, možno o mestách, ktoré som videla, moriach, ktoré som preplávala, o zlate a hadoch, o koži zo studeného mramoru (koža jeho ženy), o zhasnutých svetlách v tmavých izbách, o priviazaných ženách, do ktorých keď sa surovo zareže, tak sa pokožka mierne rozstrapká. Pozeral na mňa tak, že som musela rozprávať. Ona, neurotická matka, videla som, ako vykrikuje na uliciach zaprášeného mesta, a ja na palube, bez toho, aby som chcela, bez toho, aby som si to nedajbože priala, som prijímala zúfalé signály jej opustenej nenávisti, vo zvuku lodných motorov zavýjalo jej prekliatie. Čo ak som niečo zabudla, možno kožný pór alebo kúsok drobnej kosti alebo ochlpenia na nočnom stolíku? A teraz ich bude vtláčať do tej veľkej prázdnoty, ktorú som minulú noc zacítila! Zašepkala som to do ucha ospalému dievčatku na drevenej lavici, ktoré sa prudko prehadzovalo v hrozivom sne. Vtedy nebola žiadna prázdnota (dávno pred behaním po veľkej lodi, na ktorej som neuvážene opúšťala svoje spomienky), keď som sa v jeden horúci večer ocitla v jedinom klube ospalého mesta, s maskou ľahostajnosti na tvári, voľne opretá o stenu, a v útrobách oheň, oheň. Kto mňa priviaže na posteľ v tomto nadržanom výletnom meste, kto ma vášnivo zraní? Odpoveď som našla v tieňoch na druhej strane tmavej miestnosti. Bola expertkou v nevyhnutnej komunikácii, natiahnuté chápadlo naolejovaných svalov, odrazu sa objavila v mojom zornom poli, hysterická južanka, pred ktorou som na chvíľku v neukojenej túžbe odhalila prosbu a vyslala jej naproti otvorený pohľad. Videla som samicu s rozšírenými nozdrami, nechala ma čakať, mňa, neschopnú prvého slova, mlčiacu netýkavku s napnutým žalúdkom, vždy ma vedela v pravej chvíli priviazať, keď som si už myslela, že ide o ilúziu, alebo možno o predávkovanú túžbu. A čo ja? A čo ty? zamrmlala paradajkovo zafarbená moleta pod farebným dáždnikom. Vedela som, že máme doma rovnaké postele s mosadzným rámom, rovnako mäkké, rovnako vyležané, rovnako hravé. Bola som zvedavá a zmätená, roztúžená pod zdanlivým chladom, čo roztúžená?!, rozpoltená a rozorvaná, takže som sa zmohla iba na stupídny pohľad. Preto som si nadránom v napoly prázdnom klube položila rétorickú otázku. Aké znamenie, aká myšlienka, aké prianie by dokonalejšie zapečatilo lovecký večer, než zistenie, že jedna z rovnakých postelí zostane dnes v noci prázdna? Nespozorovala som hneď jasne, kedy sa dostala do mojej blízkosti, kedy urobila nevyhnutný krok do kruhu, ktorý bol vyznačený pre ňu. Prekvapila ťa rozhodnou akciou, povedal Japonec s kamerou. Tak nejako. Surovo prekročila zakreslenú hranicu, rýchlymi krokmi a s odvrátenou tvárou (šibalsky presvedčivou) do mňa prudko narazila ľavým prsníkom, trafila ma do pleca, a obtrela sa mi ním o telo, na chvíľu ho tesne a bezstarostne pritlačila a potom pekelnou rýchlosťou zmizla. Odtlačok jej prsníka v tvrdej podprsenke ma rozpálil a na mieste, ktoré si čarodejnica vybrala, do mňa prenikla túžba, ktorú som už nemohla tlmiť, tým veľkým prsníkom do mňa vtlačila pečať, 35

36 ktorá hru nešikovnej komunikácie zmenila na posadnutosť. Keby sa tak ešte osopila, keby sa ešte prišla pritlačiť, aby som ju mohla skrkvať na podobnej posteli do plochej mäkkosti, zosúvajúcej sa medzi prstami, niečo by som jej zatlačila do vagíny, takže by sa s veľkým krikom roztvorila. Nechcela som odtiaľ už nikdy vyjsť, aj keď som ešte nikdy nebola vnútri. Psychiater na dôchodku v bodkovaných plavkách mi podal džús. Nemýľte si sex s anatómiou! To je vždy rada na prvom mieste. To nebol môj prípad. Ja včera večer, predtým než som sa rozhodla, som siahla do hrozivej prázdnoty, do čiernej diery, do mokrej škáry bezo dna, do tektonickej trhliny, zaprášenej pukliny po zemetrasení, ktorú som už nemohla zniesť. Aké to bolo úplne iné než to pobláznenie z jej prsníka, ktoré ma naviedlo k tomu, aby som na ňu, hoci nerada, ale pomáhajúc si pobláznením, ktoré vo mne vyvolala, počkala predo dvermi klubu a zabľabotala voľačo o tom, že to všetko nie je náhoda, niečo o podobných posteliach, o identifikovateľných znakoch, možno dokonca o spoloč - ných snoch. Tak som spoznala južanku, hysterickú čarodejnicu z horúceho mesta, ktorá svojimi veľkými prieskumníckymi prsiami hľadá milenky, aby ukojila horúčavu v ospalom meste. Povedala, že mi poukazuje ulice, ktoré ešte nepoznám, že mi ponúkne ruku na prechádzke počas ranného úsvitu, že pomaly vystúpime na vrchol kamennej hory! Nič z toho neurobila; poplietla si romantiku s hrubosťou (prečítala ma) a vtiahla ma do tmavého vchodu. Bolo to ľahostajné, strhujúce, napäté, keď ma viedla po úzkych schodoch a vo svojom byte mi ponúkla príliš sladký čaj. Teraz nás čakali už len vykonané fakty. Chcem, aby sa to prekliate putovanie už skončilo, aby sme už konečne zašli za horizont, za hranicu viditeľného, za hranicu spomienok, von z pekelne páliacej horúčavy, preč od rozmazaného fľaku, rozjebaného prekliatia. Prekliatie nie je zajaté na juhu, ako si to niektorí myslia, povedal mi mystik v safari oblečení. Videla som ju, ako bude dni a noci ležať v bielom dome, vkladať si prsia do tvrdej podprsenky, s naolejovanými bedrami sa po dlhej, dlhej bolesti vydá na lov, zradená korisťou, ale nie zabudnutá (ak sa jej prekliatie uskutoční). Ja som hysterická žena, ktorá ťa priviaže na posteľ, smiala sa, ako že to nemyslí vážne, a chytila ma za bradu. To mi stačilo na to, aby som sa otvorila, nič iné som už o nej nechcela vedieť, iba som k nej podišla, chytila som ju za široký prameň hrubých vlasov, zdanlivo hravo, v skutočnosti však s neľútostnou prísnosťou, ktorá potvrdzovala, že jej obtieranie prsiami malo pravý účinok. Si nebezpečná, povedala som jej, pobláznila si ma svojimi ponúknutými prsiami. Prečítala som ťa, odpovedala už blízko môjho tela, ty sama by si neurobila nič, vyšla by si odtiaľ von, akoby si nič nechcela, nič nezbadala, nič necítila v napätom bruchu. Presne to som potrebovala. Ona viedla komunikáciu, ktorej som ja bola iba vystavená, bez toho, aby som ju nadviazala, otvorene som priznala zhromaždeným pri bazéne. Pasívna hlupaňa, rozdaj nám letáky, zakričal jeden z turistov pri gýčovito modrom bazéne a ostatní sa k nemu pridali. Pustila som ich do jemného vetra, takže ich museli rýchlo pochytať. Jej prsia, jej správanie a znaky, boli to prvé, čím začala hru so mnou, vedela, akú spaľujúcu vášeň vo mne vyvoláva takto pritisnutá na mňa. Hrubo, vášnivo, neukojene som ju zacítila pri sebe, a ja rovnako hrubá, vášnivá a neukojená som vypustila jej prenasledovateľské prsia z brnenia, vyhrnula som jej sukňu nahor, bola pekná tá sviňa tam dolu, a ostrá vôňa zasiahla moje nozdry, až sa zachveli od omamnej vábivosti. Pobláznená naolejovanými bedrami som hltala telo na mosadznej pos- 36

37 teli, hrubo som priľnula na priliehavý vankúš rozmazaných pŕs. Jej tvrdé bradavky svedčili o nadržanom rozkroku, túžiacom po styku, teploslizký styk, kŕčovité prenikanie, vnikanie a parodovanie, nezastaviteľné rozpoltenie. Lenže južanka nebola obyčajnou hysterickou ženou. Vzrušenými pohybmi ma sotila do mosadzného rámu svojej vlhkej postele, až mi hlava zostala vkliesnená do dvoch kovových medzier a pomocou hrubých úderov sa do mňa pustila. Kolísala ma búrlivými návalmi svojho tela, rozškrabala mi pokožku, rozryla krvavé tkanivo, keď na mňa pritlačila svoje lovecké prsia, keď na mňa posadila svoju rozpálenú vagínu. Jej slina ma pálila v škrabancoch na koži, pálil ma jej pot tečúci v prúdoch po južanskom tele, láskojebanie sa stalo prudkou, bolestivou, rozkmásanou, barokovou bakchanáliou, najradšej by som jej bola zaryla dýku do vzdychajúcich pŕs, ale poriadne ma roztiahla a údermi svojej vagíny mi sploštila tvár. Sedela mi na tvári a mokrohustým, zaliatym rozkrokom, ktorý pritlačila na moje ústa, na môj vytiahnutý jazyk, ma mäsitou dokonalosťou oplodnila, naplnila mi ústnu dutinu rozrytorozkuštranou pobehlicou. Keď som jej (boľavá a ranená) vrazila do bublajúceho prameňa, do jej tropicky rozpáleného kanála, tak mne, papuľnatému zlatokopovi počarovala srdce. Tá žena nosila v rozkroku svoju dušu. Nemohla som pri tom zostať ľahostajná. Zamilovala som sa do tej dušpastierskej kurvy, priznala som dobromyseľne. A prepašovaní cigáni v záchrannom člne mi na husliach zahrali: Ó, dlhé dni so ženou z juhu. Nič som nepovedala o jej odhalenom zadku na pobreží, keď som sa so vzďaľovaním snažila zabúdať. Nasledovali komplikované, prepletené dni, rána, keď som sa úplne malátna od bolestí zobúdzala, večery, keď sme na seba čakali vždy rovnako pripravené, napäté, čľapkavo mokré, pomiešané s oparom bieleho mäsa. Priväzovala ma na mosadznú posteľ rituálne neurotickými pohybmi a ja som siahala po jej duši, kopala po jej rozkroku, ktorým mi hovorila o nekomplikovaných a jednotvárnych veciach v prepotenom meste, o prázdnom nezameniteľnom smút - ku, o vzrušujúcich strachoch, o neukojenej očakávanej láske, o nenásytnej smrti v horúcom piesku, o špinavých votrelcoch, o necitlivých racionalistoch, o rozprávaní a slovách, o predavačoch ovocia, o napätej podprsenke, o ostrúhanom kameni na morskom brehu. Vtlačila som sa do nej, hlbšie a hlbšie som škrabala v rove širokej duše, unudená dlhým časom nikoho a ničoho, pravá odberateľka nahromadených rokov, zhromaždených zážitkov, nazbieraného južanského života. Ona, prenasledovateľka, mi slepo verila, otvárala, rozdávala, rozdúchala, odhalila cisársku pokladnicu státisícov zázrakov, celý rad rokov chránených prázdnou otupnosťou tohto bieleho mesta. V ten večer, keď som na balkóne zrazu nečakane siahla do hrozivej tmy, nezaplnenej prázdnoty, som vytušila, čo som vykonala. Potratila som dušu ženy z juhu, napísala som veľkými krvavými písmenami na kormu lode a zástup turistov aplaudoval, poklepkávali na plastické obaly mastných krémov, ťapkali na svoje telá gumičkami svojich plaviek, otvárali a zatvárali farebné slnečníky, robili drepy a tanečné piruety. Pred prekliatím neutečieš, k r i č a l v reproduktore biely kapitán, keď sme za hlasných zvukov lodnej sirény pristáli ďaleko od rozmazaného fľaku, ďaleko od horúcej rovnobežky, ďaleko od hrozivej diery. A ja, lodná bolesť, odhalená rozprávačka, som pomaly schádzala po železných schodoch na breh mesta, kde som sa snažila celý ten čas zachrániť. Moji zabávajúci sa turisti mi spievali a kývali pri východe, povzbudzujúc ma v odvahe, posmeľujúci ma v samote prekliatia. Keď som stupila na zem, nadvihla som svoje vyzvedačské prsia a odišla som po uliciach studeného mesta, ja, prenasledovateľka zo severu, navždy prekliata lovkyňa. K U N S T O V A 37

38 h a i k u komiks karina brumecová (karinabrumec@yahoo.com) 38

39 S e r g e j o v a v i n a E v o l u č n á e s e j o v l á d c o v e j p r a v d e IZTOK OSOJNIK (nar. 1951) je básnik, esejista a prekladateľ, riaditeľ medzinárodného literárneho festivalu Vilenica, nositeľ Jenkovej ceny, Veronikinej ceny a Župančičovej ceny. Doteraz vydal viac ako 15 básnických zbierok, 3 romány a knihu esejí. Preklad jeho poézie do angličtiny vyšiel v r vo vydavateľstve Modrý Peter v Toronte. Aktívne sa venuje alpinizmu. Tu som. To je základná podmienka každého rozmýšľania. Hovoriaca prítomnosť, jazyk, ktorým preniká konkrétne bytie. Vy, ktorí ste vycvičení písať eseje, v tom nevidíte nič zvláštne. Ale ja som vzrušený. Malo by sa totiž zaznamenať niečo rozhodujúce. Niečo ešte nenapísané. A pri tom by som mal spolupracovať. Živo prítomný v kruhu jasnej myšlienky a zvýrazneného svetla vedomia. Teraz, po dlhom premýšľaní, ktoré je podmienené mojím dlhoročným (intelektuálnym) odporovaním, totiž okamžite vidím, že kvôli blízkosti, do ktorej myšlienkovo vstupujem, jasnosť a rozhodnosť toho, ako sám problému rozumiem, ochabujú. Som teda prinútený, že odpovede na výnimočne jasne postavenú otázku ponúkam už len ako čiastočne zreteľné čriepky úmyslu, ktorý ma viedol k tejto eseji. Za všetko môže môj priateľ maliar Sergej Kapus. Jedného dňa sme sa plamenne zhovárali o maliarstve. V jednom sme sa zhodli: že maliarstvo nie je autonómna oblasť slobodnej umeleckej tvorby, ale veľmi ostro vymedzená križovatka sociálnych síl a politického správania, ktorú veda ukrýva pod autonomistické chápanie maliarskej praxe. Maliarstvo ako spoločensky uznaná činnosť (ako umenie) je oblasťou vedy, ktorú ovláda strohá ideológia. V rámci maliarstva obstojí iba to dielo, ktoré sa jej podriaďuje a zahŕňa ju do svojich výtvorov. Ideológia, ktorej sa hovorí Maliarstvo. Každá maliarska tvorba, ktorá nepristane na postuláty tejto ideológie, je inštitucionálne znemožnená a zavrhnutá, nie je maliarstvom. Maliarstvo však nie je niečím samým osebe, ale je pôsobením, lebo za ideológiou niekto stojí, nejaký človek alebo nejaká skupina ľudí. Tí pod zámienkou Maliarstva v skutočnosti robia niečo iné: kontrolujú a riadia inštitúcie (galérie, akadémie, múzeá, odborné médiá, udeľujú štipendiá atď.), ktoré socializujú účinok maliarskej práce. Kto sú to? Sú to politickí ideológovia umenia, sú to Vládcovia nad materiálnymi prostriedkami a vodcovia nesamostatných duchov. Sú to manipulátori masy, ktorá sa s maliarstvom stretáva len ich prostredníctvom. Ako tomu možno rozumieť? Jednoducho: ten, ktorý maľuje tak, že sa pri tom nepodriadi vyhovujúcemu chápaniu maliarstva (vnútenému zvonka), je ako maliar odbornou verejnosťou prehliadaný, a tým aj vyradený zo všetkých ustanovizní, ktoré odbornosť kontrolujú. A najdôležitejšia zo všetkých ustanovizní, ktorej odbornosť vládne, je živé oko, ktoré vstúpi do domu obrazu! to je divák obrazu. Žiaden pohľad nikdy nie je pôvodný, slobodný, nezaťažený, nepoučený, nehistorický atď. To sa len zdá, že keď stojím pred obrazom, vyťahujem z neho nejakú mimoinštitucionálnu správu, ktorá neprináleží maliarskej reči. Obrazy naozaj vždy a všade meriam zvnútra určitej reči (spôsobu myslenia), o ktorú sa iba málokedy a iba málokto spomedzi divákov obrazu zaujíma. Taká, v prípade maliarstva vizuálna reč už vopred utvára naše vizuálne pole zvláštnym spôsobom. Jazyk, ktorý štruktúruje maliarsku skúsenosť, nie je nezáväzný a prirodzene dostupný, ale je sprostredkovaný, naučený. A jazyk neštruktúruje iba vizuálne pole, ale aj nevedomý základ, z ktorého oko premeriava pole svojimi pohľadmi. To nevedomé sa však teraz ukazuje ako prestúpenie dvoch nevedomí: štruktúry ja a štruktúry politickej machinácie, prostredníctvom ktorej mašinéria moci vrastá do nevedomého v reči ja. Kritické vedomie, presnejšie, analytické myslenie, ktoré chápe tvorivú slobodu ako živé vnuknutie, ako aktívnu otvorenosť reálnemu, vychádza odtiaľto. S O J N I K 39 I Z T O KO

40 Vyzerá to zložito a v takých podmienkach, v akých dnes tvoríme, aj je. Preto netreba očakávať, že každý divák, ktorý sa postaví pred obraz, bude vybavený poznaním, ku ktorému ho privedie náročné štúdium maliarskej reči a jej účinkov. Nežijeme viac v časoch, kedy svet, v ktorom vidíme, aj bezprostredne nazeráme. Svet je ovinutý do videní a chápaní generácií ľudstva, ktoré žili pred nami. Každá z nich od predchádzajúcej prevzala jej videnia, jej omyly, klamstvá, reinterpretácie, a pretvorila ich podľa seba. My sme výsledok tohto dlhotrvajúceho procesu, tohto usporiadania sveta, ktorému sa povie história. Väčšinou sme ho viac či menej nekriticky prijali ako určujúci rámec svojho videnia a rozmýšľania. V hĺbke svojej mysle sme určení rečou, ktorú sme sa naučili, aby sme mohli byť tým, čím ako ľudia sme: hovoriacimi bytosťami, ktoré si uvedomujú. Teda to, čo si myslíme, že vidíme, je iba málokedy aj v skutočnosti to isté, zjavené ako také. A tu vo vnútri sa usídlili lživí proroci, ktorí svoje čiastočné poznanie využívajú pre svoju prestíž. Samozrejme, aj medzi vykladačmi sú ľudia, ktorí siahajú hlboko a odkrývajú veci, ktoré majú všeobecnú hodnotu. Tu upozorňujem na tých druhých. Lebo tí sú nebezpeční. Privlastňovatelia slobody. Falošní odborníci, ktorým ide len o osobnú prestíž. A takí vstúpili medzi obraz a jeho diváka, aby ho poučili o pravde obrazu. Tlmočníci, ktorí o sebe tvrdia, že vedia, o čo ide. Tí, ktorí si privlastňujú pravdu o maliarstve. Sprostredkovatelia, ktorí rozhodujú o tom, kedy a ako rozumieť a tlmočiť, akým spôsobom vidieť ktorú maliarsku výpoveď (statement). Tu sa ukrýva ten, ktorý svoje nahrabané poznanie len tak mimochodom vnúti ako pravdivosť maliarstva. Ibaže na takú pravdu sa, nepozorovateľne a narýchlo, prilepí ešte niečo. Názor alebo vy-hlásenie o pravdivosti obrazu. Hovorím o tých, ktorí si privlastnili moc rozhodovať, či je obraz vôbec pravdivý. Akoby bola pravda nejakou vecou osebe, ktorú na obraze nájdeme alebo nie. Pravda, ktorá má platiť pre maliarstvo všeobecne. Tak sa pri interpretácii obrazu nejaká pravda pripíše alebo odpíše. Stane sa niečo neobyčajné. Obraz sa premení na nositeľa nejakej pravdy (alebo ne-pravdy), ktorá viac nie je záležitosťou samotného obrazu, ale toho, ktorý sa postavil medzi obraz a jeho diváka, teda záležitosťou vykladača obrazu. Tento nie je iba neutrálny patrón, ale je aj veľmi šikovný obchodník so svojimi privilégiami. Veď si aj vybudoval celý rad ustanovizní, ktoré sa starajú o jeho sociálnu moc a postavenie. To, prirodzene, nespomína, s výnimkou keď zaštrngá svojimi akreditáciami. Ba ešte aj vtedy sú jeho argumenty veľmi opatrne podoprené všeobecne prijatými stanoviskami. Ktoré, jasne, znovu usmerňuje, kontroluje, formuje a overuje on. Pomenujme ho teraz pra - vým slovom: Vládca! Zámerom tejto eseje je, aby premyslela, ako je v tomto zvláštnom prípade štruktúrovaný postoj Vládcu, ktorý sa skrýva za vyjadrenie o pravde, ktorú pripisuje umeleckému dielu a očakáva od diela. A v mene ktorej niektorých pripustí, iných však vyženie pod zámienkou, že slúži Maliarstvu. To, že niektorí sa stanú Vládcami a iní nie, je možné až vtedy, keď pravdu Maliarstva príjmu (alebo nie) za svoju. Keď sa s ňou identifikujú. Odpoveď na vyššie uvedenú otázku teda spočíva v tom, že sa zrieknu svojej pravdy, toho, čo nemajú, a na jej miesto postavia pravdu Maliarstva. Ide tu o osobitne utváranú reč, ktorá je podmienená pravdou Maliarstva. Práve ona štruktúruje inštanciu obrazu, ktorý spätným svetlom osvetlí Vládcu, až sa zdá, akoby išlo o pravdu, a nie ideológiu. Teraz obráťme toto zistenie na hlavu a povedzme: Pravda Maliarstva je reč, ktorá určuje Vládcu. V konečnej fáze je Vládca samotnou rečou. Už v okamihu, keď človek chce ešte len vypovedať slovo o obraze, Vládca mu jeho pohľad prekazí. Ba ešte predtým, než vôbec pozrieme na obraz, nám nevedomky pohľad naň prekazí Vládca. A presmeruje ho k svojej pravde. Na ceste od diváka k obrazu (alebo od obrazu k divákovi) je teda potrebné najprv venovať pozornosť tomu Vládcovi, ktorý sa ukrýva, ktorý je neviditeľný v rámci uznávaného chápania umeleckého diela, resp. ktorý je vynechaný ako nejestvujúci. A to, ako je ustrojený taký Vládca, je predmetom tohto rozmýšľania. V L Á D C O V O S T R O V Kľúče sú uložené na Vládcovom ostrove Vládca, sám sa už raz zadus rečou, ktorou ma dusíš! Alebo si myslíš, že hneď vyskočím a budem mlátiť prázdnu slamu podľa teba? Ja, ktorý sa mučím slovami. Nezaujíma ma, čo 40

41 je v nich jasné, ale temné víry prítomnosti, ktoré z nich treba vylamovať kúsok po kúsku, ako hrudy uhlia zo zvráskavenej zemskej kôry. Vládca ma tak či tak nepustí na svoj pasienok. Čudujem sa? Pozrite, priblížil som sa k jeho dvorom, on však mávne rukou a vraví: O ňom mlčte pred ľuďmi! Keď sa teda objavím pred masou, tá je už hluchá a slepá, lebo počuje Vládcovými ušami a pozerá jeho očami. Stojím pred nimi a oni sa pýtajú: Čo tu chce ten šašo? A Vládca dodá: Zakreslite ostrú čiaru, uskutočnite jasnú myšlienku! A prívetivo (cynicky) sa smeje. Naozaj, nad ľuďmi má moc. Iba vnútri je nahryznutý a červavý. To nesmie priznať. Ani sám pred sebou. Lebo on nie je rovnaký medzi rovnakými. On síce vyhlasuje, že sa neodlišuje nejakou zvláštnou cnosťou alebo šľachetnosťou, aby nespáchal nijaké zlomyseľnosti alebo darebáctva, hoci, samozrejme, nemyslí si to. Je politik. No kto je, pravdupovediac, tento on? Tu, kde načúvam, formy vzniknú až potom. Až dodatočne, keď sa k nim vrátim ako čitateľ, keď o nich začnem premýšľať ako divák. Hoci som tu bol už pred nimi. Vtedy treba zvliecť plášť poznaného, aby som sa dostal k protoforme pozdĺž nacvičenej odvahy. A keďže som sledujúc inakšie cesty zmeškal to, že by som sa pocvičil aj v uznávanom 1, som teraz ukrátený o spoznávanie Vládcových vecí a jeho reči. Vidíte, ako tento Vládca na rozličných úrovniach skĺzne do zovšeobecňovania! Ale sa mu už približujem. Buďte bez starostí. Hniezdo prerastie do súostrovia, ja cez jeho prieplavy preplávam na odrobinkách svojho Predmetu. Ale ešte nie som tak ďaleko. Totiž, na čo sa dokážem sústrediť, ak sa mi nedostáva, aby som rozumne prevzal Vládcovo prežívanie Pravdy? Jeho Pravdu! Vládca sa skryl, prezradila Reč-Označujúce. Aká je teda alternatíva? Odkiaľ mi je dané vidieť to, čo je skryté pred Maliarstvom ako ideológiou? Odkiaľ pôžitok mojej reči? Odkiaľ živý nápor, ktorý vo mne rozkladá konformizmus, to Es ist (Ono je) na mieste, kde inakšie sedí Najvyšší Vodca, Veľký učiteľ, Maestro, Odvolávajúci sa. Jeho Es soll sein! (Ono nech je). Všetko spolu je ešte viac zamotané, ako sa zdá na prvý pohľad. Musím ďalej. Aj keď rozmetalo slová, že sa vo fragmentoch váľajú po trávniku a hovoria neslušne, s plnými ústami, narážajúc, uskakujúc a odmršťujúc sa od kolosu, ktorý ilustruje Vládcovo telo. Ocitol som sa ako v Meyrinkovom Golemovi vo Vládcovej veži. Nie pri jej úpätí, ale v tej izbe bez dverí v jeho hlave, zvnútra, tak, že ešte sám nevie (a či ho popadla hrôza, keď na to len pomyslí, ešte uvidíme), že pozerám cez jeho oči a že zajtra bude mojimi ústami hovoriť rovnako, ako dnes hovorí ústami už mŕtvych. To je miesto, ktoré ukrýva, táto izba bez dverí, boľavé vnútro, ten potlačený, skutočný on, ktorý viac nedokáže tak plynulo a rozumne hovoriť. Jeho reč nie je potom nič iné ako zastieranie toho, že mu naozaj záleží, aby Es soll nicht sein (Ono nebolo). Ja, ktorý som okamžite, ako som vystúpil zo seba a vstúpil do sveta (naozaj už veľmi dávno), narazil na Vládcovo ľadové mlčanie, si uvedomujem, že jeho reč (odteraz: Reč) treba očistiť, skôr než potiahnem nevydarený ťah na plátne (a tým autentický). V tom je rozdiel medzi lustráciou a ilustráciou. V prvom prípade ide o očistenie, v druhom o pretretie. Sledujúc to prvé, stiesnený ako orly, ktoré sebe samým trhajú Prometeovu pečeň opustil som Vládcovu vežu a krok za krokom som sa odplazil cez hroziace miesta osamotenia. No tak len vyzerali, ihneď sa ukázali byť niečím, čo je presne naopak. Boli totižto veľmi inšpiratívne. Keď som sa raz odtrhol, nerozmýšľal som viac o etike alebo estetike. Kým som ešte nevenoval potrebnú pozornosť Vládcovej falošnej pravdoľúbosti, kým som mu vďaka skutočnému nadšeniu a skúške ešte veril, stávalo sa, že čím lepšie som spoznával Vládcove prejavy, tým menej som rozumel jeho zavracaniu. Lebo v sieti jeho tvrdení svetielkovalo vajce, ktoré priamo vo mne poskakovalo ako malý ne-človiečik. Taký či onaký, len nie est-etický. Ale časom mi začalo svitať. Nikomu v skutočnosti nešlo o samotné umenie. Ak to preložím: Kde by mal byť Boh, je Nič. Pomiešal som pojmy. V nahote plátna som rozostril svoj pôžitok tak, že som svoju osobu znehodnotil s pôvabom nehanebnej otvorenosti, v ktorej je všetko dovolené, nie však možné. Narazil som, samozrejme, na prah nevedomia, ticha, čiže niekto vo mne vidí ešte viac. A odtiaľto prichádza to, čo ma rozptýli a čím zároveň zvážniem. Tu ma dobrovoľne nahovára celkom iný Vládca. Slabý Vládca. Lebo so svojimi planúcimi očami iba mlčí, mlčí stále viac. Nič, na ktorého posmrtnosť narazíš plánovito. Dodatočné volanie už vopred. Vstaneš, v inšpirovanom tvare opäť oživíš existenciálnu plnosť, ktorá odlišovala to, čo bolo kedysi zavracané, dnes si to však Vládca privlastnil ako svoje východisko. Vládca, ktorý sa kedysi nestaral ani o van Gogha, ani o Cézanna, dnes sa predvádza s obidvoma. Tak sa teda rodia Vládcovia: Z ničoho a s ničím. O S O J N I K 41

42 Odtiaľto treba byť vnímavý, lebo ja tiež zatajím to, čo neviem. V blízkosti Vládcu existuje nebezpečenstvo vedomého alebo nevedomého stotožnenia sa s ktoroukoľvek podobou jeho pravdivosti. Nebezpečenstvo, že aj ja sám sa stiahnem a presvedčím Vládcu, že som tu, že zvelebujem jeho meno, obdivujúc jeho diela umu. Mlčiac o svojom autorstve, klaňajúc sa superiórnemu nad-vedeniu, skromne prevezmem miesto v húfe, ktoré mi bolo prisúdené. Klaňajúc sa spoločnému (nejestvujúcemu) Bohu. Také správanie zaručuje, že budem napredovať po Vládcovej stupnici k Veľkému Otcovstvu. Ovenčený aurou jeho auto - rity navodím zdanie, ktoré je na inej úrovni do podrobností opísaná sieť obecne prijatých hodnôt. Sám sa stanem Vládcovým ostrovom. Aj keď sú takí, ktorí sa ním nestanú. Zostanú na svojich uliciach. Zahľadení do oblakov, prehľadávajúc kaluže, zamyslene pozorujú vrabce v kríkoch. Alebo pohľadom zapichnutí do prázdneho bodu v strede mesta celým telom premieľajú myšlienky, so zamračeným čelom a stisnutými zubami, s rukami odvisnutými vo vzduchu, s nezmyselným úsmevom na perách, neurčito mrmlúc, akoby žuvali tekvicové jadierka. Nemajú čas na pracovné schôdzky, na rázne dohody, na rýchle reakcie, na objavujúce sa oznamy o možnostiach napredovania a vlastnenia. Robia niečo elementárne ľudské. Načúvajú. Sú poslucháči. S tvrdohlavou vytrvalosťou prenikajú medzi stuhnuté spoje jestvujúceho a zaľúbene ho olejujú drobnými poryvmi duše, v ktorej nanovo ožíva ľudský svet. Sieť účinku navrie v telo, priečna rieka zaleje každodennosť a čerstvým blatom ju prešpikuje v póroch odmietnutých outsiderov, ktorí si nevedeli alebo nedokázali vybojovať sedadlo v parlamente slávy. Pre svoju Vec sa nedokázali alebo nechceli pokloniť Vládcovi (či Vládčekovi). Pomimo neho sa načiahli po Predmete a nasťahovali sa do zahaľovaného. A zato boli potrestaní vyhnanstvom, ako bolo už dávno ukázané: Nepokorného sluhu vyhoďte pred dvere medzi psov, kde je krik a plač a škrípanie zubov. V širšom svete ich označili apo - ftegmou, ktorá nie je ničím iným ako ne-viazanosťou Reči. Mnísi ticha, míľniky ľudského osudu, ktoré si nikto nevyvolil. Vstali a rozhliadajú sa očami dieťaťa, ktoré sa zobudilo a hľadí. Lenže nie sú deťmi. Sústredení vrezávajú zvedavé kvapky do drsnej kôry zastretého plátna v osobnom chráme užasnutého (aj keď anticipovaného). Totiž užasnutého nad skutočnosťou formy reálneho. A keď nerobia? Sú anonymní, ale nie v zmysle, že svet o nich nevie, ale bezmenní v hlbinách ducha. N A O S T R O V E Ak rešpektujem presvedčenie, že v reči vždy platia dve úbočia, som ja zaiste tretie úbočie. Čo nie je bez dôsledkov na súostrovie, kde som sa ocitol. Vládcu som totižto zastihol priamo na tom treťom úbočí, teda u seba. A tým som ohrozil aj jeho vystúpenie pred verejnosťou. Čo sa pekne odhalí, keď budem hovoriť o sebe. Tomu som sa chcel síce vyhnúť. Ale štruktúra, ktorá označuje Vládcov ostych (ignoranciu), sa tu odhaľuje. Vo vnútri sa odhalí, že ide o Vládcove ohrozenie. Čo znamená, že ho neohrozuje niečo, čo mu je vonkajšie, Iné, ale že ohrozenosť mu prislúcha už v základe. Niečo je v ňom také, že sám je ohrozenosťou. Alebo, ak uvediem parafrázu: Blízko je A ťažko pochopiteľný. Teda kde je Vládca, Rastie aj ohrozenosť. Keď sa v písaní zriekam takého alebo onakého rozumovania, keď pretrvávam v zákrutách a v slepých uliciach, keď často dlho chodím po nedôležitej ulici, dôležité a bezohľadné rýchlo miniem. Ak teda nie som každodenne čitateľný a jasný, má to svoj význam, svoju vnútornú určitosť, je to dôsledné. Samozrejme o tom dnes nie som až taký presvedčený. Hoci chcem uviesť túto hypotézu: Je možné, že tam, kde sa myšlienky zdajú byť čitateľné a jasné, konzervatívne zrozumiteľné, vo veci je ešte nejaké okúňanie sa, ktorému treba dopriať sluchu. Vládca ostrova si na krivke, po ktorej sa šmýka v slučke moci, odral perie. A ako Ikaros, ktorého vlastná nerozumnosť ženie k slnku, padá v ústrety morskej hladine. Tu, počas tohto 42

43 voľného pádu, je ešte len pozdvihnutý na Vládcu. Keď je už jasné, že zhorel. Prirodzenosť človeka je taká, že pri tej príležitosti sa objavia najušľachtilejšie šťavy a najväčší cynizmus. Napriek tomu, že padá, stanovuje podmienky. Akoby nič. Povaha a účinok Zákona si vyžadujú mlčanie o konkrétnom živote (biologickej substancii). V tom je úskalie a pokora, ktorá neodhaľuje/neohrozuje základné nedostatky Vládcovej logoreickej animácie. Len čo prišelec na to pristane, keď je takpovediac obradne odraný, otvorí sa mu brána ostrova a Vládcov dorast získal nového člena. O S O J N I K O PÄ Ť O S T R O V Keď som občas dokončil prácu na Predmete (keď som prestal maľovať) a obzrel sa na svet, zahatal mi cestu Vládcov ostrov. Zo všetkých svojich okien ma Vládca ľahostajne pozoroval (ako to veľmi dobre dokáže) tisícimi očami. Jasné, že sa pretvaroval, že ma vôbec nevidí. Odkiaľ sa tento berie? zháčil sa. Či hovorí zrozumiteľným jazykom (je pripravený pokoriť sa)? Alebo je jeho reč len ako kašeľ vtákov? Vari pozná a prijíma uznávané pravidlá a Zákony, je mu známa Pravda? Úlomky (môjho obrazu), ktoré som oddrapil z Predmetu, ležali rozmetané na dne môjho člna. Všetkým dobre viditeľné. Vládcove oči na nich na okamih ľahostajne spočinuli, v stotinke sekundy sa skúmavo začudovali a poohliadli, ale potom sa takmer počuteľne, otrávene a s úľavou zatvorili za obmurovanými ostrovnými viečkami. Exodus. Kamenné mlčanie Vládcu zaľahlo nad morom, ktoré sa, ľadové ako sever, rozbíjalo na útesoch. Ovinula ma hmla nemilosti. Stál som uprostred sveta, a nikto ma nevidel, nikto nepočul. Vládca odvrátil oči a obecenstvo odvrátilo pohľad. Pohŕdavý úsmev skrivil ich ústa. Ak je ten, ktorý pozerá, blízko toho, ktorý je pozeraný, potom je ešte bližšie ten, ktorý pozeranie kontroluje a utvára. Približoval som sa k nehostinným skalám, a keď som zahol okolo vydlabaného mysu, zistil som, že ostrov je vlastne skupina ostrovov, na ktorých prívrženci rozličných Vládcov postavili na nohy rozličné vojská a teraz ma úkladne volajú zo všetkých strán, rituálne ma hania, aby som sa roztrieštil na ich pobrežiach, a oni by ma prijali za posledného služobníka. Ale keď z toho všetkého nič nie je, opäť sa začnú venovať uctievaniu svojho Vodcu a povýšenecky ma ignorujú. Všetky tie ostrovné monády sú rovnaké v jednom: každá je sama pre seba presvedčená, že viac ako ktorákoľvek iná ovláda svoje ne-vedenie. F R A G M E N T Y Jedna spomedzi štruktúr, ktorá prechádza Vládcom: túžbu v ňom preskupí. Keďže v ňom pre ňu niet miesta, keďže je odrezaná, hluché vnútro sa preľne do autoritatívneho formalizmu (akademizmu). * Dnes, 3. januára 1994, sme boli s Alešom na Šmarnej Gore. Rozprával som mu, ako rozumiem gréckej tragédii vo svetle heideggerovského odhalenia bytia ako krehkej rovnováhy medzi rodovou priečkou a logosom, ktorý ju zaštepuje, tiež o myšlienkových (ontologických) stavoch, ktoré to privoláva. Vďaka zlým skúsenostiam z minulosti sa mi videlo potrebné zapísať to. * Hodnota je niečo, čo vyvstáva z tvorivej práce a neustále v sebe nosí je-etický (est-etický) náboj konkrétneho životného okamihu. Hodnota je teda biologická kategória, a nie formálny princíp. * Kdekoľvek Vládca operuje s hodnotami, nejde o hodnoty, ale o požiadavky, cez ktoré sa uskutočňuje mocenská vôľa. Vyjadreniu o kvalite nejakého diela teda rozumiem ako požiadavke poslušnosti, ako momentu v mocenskom aparáte, ktorý vyrába svojich poddaných. Vládca nikdy nie je prameňom hodnôt, ktoré propaguje, je hodnotovo prázdny, je len zdaním nejestvujúceho obsahu, o ktorom hovorí, iba škrupinou, ktorá bľabotajúc breše okolo seba, a tak kultivuje svoju moc, svoje územie vplyvu. Vládca je teda Platonik, Štátnik. Nezaujímajú ho obrazy, zaujíma ho to, čo skrýva pod obrazmi svoje mocenské telo. * 43

44 Hoci treba zdôrazniť, že Vládca vždy vnúti-vypovie svoje slovo. Reč 2 je tu na to, aby sme ho hneď rozpoznali, prijali, podriadili sa mu, pritajili-potlačili seba samých. Vládca Rečou uskutočňuje svoju moc. Reč je jeho zbraň. Pretože sme si vedomí jeho presily, len pokrčíme ramenami. A potom ho analyzujeme. * Nehľadaj ho viac. Už som ho našiel. Jasne, že sa vzpriečil medzi mnou, ktorý sa zaoberám Predmetom, a publikom (to som opäť ja sám!) Prečo vôbec? Lebo moje oduševnenie vnútornou radosťou (dym nad ohňom), rozvírené temným a zložitým labyrintom Predmetu, odrazu pod Vládcovou maskou odhalí kostru čistú mocenskosť. Jeho bľabot nad ohňom môjho nadšenia zotlie ako besná bublina. Teraz, keď stojí takto odhalený pred publikom, hrozí mu rehot a zúrivé uhryznutia podvedeného a premoženého publika, strata falošného statusu hodnotového experta. Prísľub, ktorému treba predísť rozhodným krokom. Toho sa bojí, tu je najnebezpečnejší. * Ona povie: Hamlet, teraz si mi rozsekol srdce (antivládcov výrok). * Ak niekto u-chová Vládcovu Reč, potom je to najmä moja reč. Rýchlejšie mi zastane cestu na ostrov, viac textu nasúkam, viac bude potravy a potešenia pre Vládcu. * Treba rozlišovať dva veci: Prvá vec: Spôsob reči a štruktúra Predmetu, ktorá je overená teda pripustená do Vládcových médií, a súhlas s požiadavkou, ktorá odhaľuje jeho potešenie mocnára ; Druhá: Vládca ako zdroj môjho textu, ako inštancia Oidipovského komplexu. Nepriznaný (kastrát) zaútočí na dom Otca. V podstate ho odvracia, aby ho nenútil do niečoho, čo neurobím. Eliminácia Otca, ktorý preloží bremeno na moje ramená. Totiž, aké bremeno? Utajenie! Tajiť, ako keby nevedel, o čo v Predmete ide, hoci o ňom musí celý čas rozhodovať. A niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Hoci vytvára moc, zdanie, že sa netreba zodpovedať. Aký zhubný omyl (hamartia)! Nebudem sa vopred sám súdiť. Vražda v minulosti je samovražda v budúcnosti. Veď dobre poznáme ten príbeh. To obnovovanie a pestovanie vraždy, ten nihilistický čin Metafyzickej Moci. * Neprišiel som, aby som zabíjal, ale v dohode zverejnil dielo, ktoré vás zatieni! * Vládca hovorí: Ja som ten, ktorý vám sprostredkuje túžbu, ktorá je vaša. Verejnosť sa divne uškŕňa. Samozrejme, čo oni vedia. A potom sa rozpŕchnu a tým, ktorých stretnú, povedia: Áno, ten a ten obraz je vrcholné dielo. * Vezmime si ako príklad takého, pri ktorom sa zdá, že vie, o čo ide. * S rečou, akoby ňou hovoril sused, a nie ja, ktorý som v nej. * Musím však konečne priznať, že na rozdiel od niekoho iného iba nešikovne dávam dohromady svoju esej. Z útočiacich predstáv, preblesknutí. Pretože samotná vec je už taká, že sa odkrýva iba útokom. A pretože je podľa definície temná Vládca zakrýva svoju vnútornú tvár (ustrojenie a väzby) a skrýva sa pred nami, väčšinou je neviditeľná. My, taviči, ukradnuté črepy reštaurujeme na artefakty vlastnej slávy, dúfajúci, že aspoň niektoré naše uhryznutia budú dostatočne bolestivé a Vládca nás už nebude môcť ďalej prehliadať, hoci mu to vôbec nie je po vôli. N A PAT R I A R C H Á L N O M P R A H U, V H N I E Z D E V L Á D C O V H O J A Nech teda zostúpim k Vládcovej pravde, k odhaleniu jeho osudu. Ako príklad, ktorý premyslím, vyberiem si jednu z najstarších podôb Vládcu, ktoré sú súčasťou nášho života. Hneď na začiatku sa ukáže niečo hrozné. To, čo konštituuje Vládcu, je zločin. A nejde o hocijaký zločin, ale o vraždu najbližšieho človeka. Aké tabu teraz dráždim? Uvidíme, že zákazu incestného obcovania predchádzajú ešte iné, rozhodujúcejšie. Pozrime sa teda spolu na tú vraždu, ktorá toľko dala našej dobe. A na konštitúciu charakteristickú pre svet, v ktorom 44

45 došlo k vražde. Azda ako narážku na ľudské a mimo-ľudské ak je človek ešte stále dielom niečoho vyššieho? Vychádzam z hypotézy, že Zákon je sám v sebe rozštiepený na dve časti, že to musím a podriaďujem sa v sebe nosí aj ono som a žijem. Čo sa skrýva v gréckych tragédiách za tým, že vražda otca sa ukáže byť začiatkom zostupu dovnútra osudu ako základu tragického diania? N A V L Á D C O V O M PAT I U O S O J N I K Ak sa v Sofoklovom Kráľovi Oidipovi niečo hovorí, potom je to celkom určite upozornenie Vládcovi. Preto sa tomu budem venovať. Podľa Gantarovho údaju bol delfský ortieľ pre kráľa Laia takýto: Radšej ostaň bez detí, lebo ak ti žena porodí syna, tento zabije vlastného otca (a ožení sa s vlastnou materou). Dovoľte mi trochu sa pohrať s rôznymi možnosťami, ktoré taký scenár ponúka. Predstavte si, že narodené dieťa je naozaj synom jeho ženy, ale nie aj jeho. Táto možnosť upomína na príbeh zo Svätého písma, ktorý pod pláštik ťažko pochopiteľnej dogmy ukrýva otázne divné počatie a, prirodzene, problematický náznak smilníctva zastieraného vyhlásením o božej inštancii? Vcíťme sa do Jozefovej kože (alebo Abrahámovej, ktorý sa musel úplne zrieknuť svojho pravého syna) a premyslime Apolónov ortieľ z tejto perspektívy. Kto bol otcom Izáka alebo Nazaretského? Vyľakal by sa aj vtedy Laios kvôli sebe samému? Ale nechajme to a vráťme sa ku Grékom! Len mimochodom spomeniem nejakú legendu, ktorá hovorí, že Oidipus bol bohom vegetácie (hľa, hľa), ktorý sa vždy zjari nanovo zrodil z Matky Zeme, nato sa v lete s ňou oženil a žil s ňou, no v zime trpel mukami a zomrel. Mňa, ktorý vidím v osnove gréckych drám šev medzi východiskami patriarchálneho a matriarchálneho sveta, taký údaj, samozrejme, rozveselí. Ale aj to ma odvádza bokom od hlavnej myšlienky. Kedykoľvek sa hovorí o Oidipovom osude, vždy sa vytiahne otcovražda a dôsledky, ku ktorým výlučne ona vedie. Najlepším príkladom toho je celkom iste oidipovský komplex. Ale mňa vzrušuje niečo iné. Vari nie je primeranejšie, že už od samého začiatku rozmýšľam o synovražde (hoci aj neúspešnej)? Či nebol Laios ten, kto sa zľakol syna a dal ho zabiť? Skutočnosť, že sa tak nestalo, nezmenšuje ťarchu otcovho úmyslu. V Oidipovom mýte je otec ten, ktorý doslova syna dotlačí k otcovražde. Otec je ohrozený a žiarlivý, ten, ktorý stratí ženu, keď syn získa matku. Keď sa žena stane matkou, otec ju stratí. Matkina starostlivosť o novorodenca ho vytlačí do druhého plánu. Povedzme, že to vysvetlíme takto: Pretože to nezvládol, prikázal spáchať zločin (ktorý nebol úspešne zavŕšený) a po dlhom čase za to zaplatil smrťou. Antigona by mohla, okamih predtým než ju zakopali živú, oprávnene skríknuť: Ech, keby náš ded nezhrešil a tak ďalej. Nuž teda skúsme vypátrať, v čom zhrešil Laios. Žiaľ, nemohol som odhaliť, čo znamená meno Laios. Grécko-taliansky slovník, o ktorom sa neskôr ešte zmienim, uvádza homonymum, ktoré vyjadruje slabý, zhubný. Nech je akokoľvek, pravý význam jeho mena na rozdiel od Opuchlonohého Oidipa (sústo, čo, homo symbolicus!) nám uniká. Ale nemyslite si, že pri tom ostane. V skutočnosti má tento Laios predsa len maslo na hlave. Pretože o čosi skôr sa zaplietol do akéhosi rozšíreného celogréckeho škandálu, totiž do pederastického pomeru s Pelopovým synom Chrysippom. Keďže sa tu zapodievam obrysmi základných vlastností európskeho Muža, ktoré sa počas storočí skoncentrovali do takého dôležitého popisu, ako je Oidipov komplex, ešte raz podrobnejšie preštudujem mýtus o Kadma starom kmeni, o jeho rodine, a pokúsim sa zo širšej perspektívy prehĺbiť-potešiť to svoje o tom chcem niečo vedieť. Aké základné významy tu odkrývam? Na dne starogréckeho sveta existuje reálno, o ktoré sa človek občas obtrie v mytologických dobrodružstvách (ako pevniny, ktoré občas narazia na korytnačkin pancier, na ktorom spočíva grécky svet), ktoré sa práve týmto ako také ešte len nastolia. Ide o rub zločinu, to znesvätenie rodu, ktoré vyvolá prekliatie, presnejšie spustí osud. Bohovia sa takisto koria tomuto poriadku, spolupracujú pri naplnení trestu. Aj keď ide o ich deti, nemôžu ich, keď si ich privlastní to, čo vzbudzuje hrôzu a súcit, ochrániť. Osudové previnenia nemožno ničím zmyť, osud sa musí dovŕšiť (aj sa dovŕši), hoci aj v nasledujúcej generácii. Osud sa naplní ako spoločný príbeh celého rodu/plemena. To, čo postihne jednotlivého hrdinu, je vždy spojené tak s rodovou 45

46 minulosťou, ako aj s jeho budúcnosťou. V širšom možno povedať, že ide o dejinný osud, ktorý však má svoj pôvod mimo dejinného sveta. Ale o tom neskôr. Pozrime sa teraz na rod, ku ktorému patria Laios a Oidipus. K A D M O S, B O H S V E T L A Ak Laios zatajil, čo vedel, bolo to možné iba preto, že nejaké vedenie jestvovalo. Totižto vedenie o osudových udalostiach, ktoré postihnú jeho, jeho ženu Iokastu a jeho opuchlonohého syna. Odkiaľ však prišlo to poznanie budúceho, táto Pravda? Samozrejme, z pukliny pod tripodom (symbolom trojitého Ženského božstva), na ktorom sedí Pýtia a vdychuje tie výpary čiže z Matky Zeme. V nejakom inom spise 3 som už ukázal, že osud tu má do činenia s odhalením ploditeľského podkladu, ktorý v gréckom svete prekrýva patriarchalistická revízia matriarchálnych mýtov (prenos rozhodujúceho dôrazu z rodových, ženských sfér z rodiny, na označujúce, mužské, politické na polis). Ťažko by sme na to uviedli lepší príklad ako sú samotné Delfy. Apolón, najgréckejší zo všetkých bohov, rozmaznaný a neposlušný Diov syn, boh svetla a pravdy, zazlievavý a mstivý lyrik, krvilačný krásavec a nie vždy úspešný milenec, si v dávnej minulosti privlastnil celé územie okolo Parnasu, vrátane veštiarne Matky Zeme a významnej delfskej pukliny. Že išlo o násilný akt, dozvieme sa na základe sťažnosti, ktorú Matka Zem pri tej príležitosti adresovala Olympu. A samozrejme zo samotnej skutočnosti, že sa musel popasovať s tým veľkým hadom. Akokoľvek už, bol uzurpátorom, ktorý si privlastnil veštiareň po tom, čo premohol Pytóna a zatlačil ho do už zmienenej pukliny na úpätí básnického zimoviska. Nech sa ako autor pri tejto príležitosti pochválim, že som sa už vyšplhal na tú vý - znamnú horu, a že som tam nestretol ani nesmrteľných básnikov, ani okrídleného koňa, ale veľké čriedy kôz, ktoré ma podozrievavo sledovali vo svetle zapadajúceho slnka. Prečítajte si moju zbierku Pohľadnice pre Dariu (Razglednice za Darjo) a môžete sa so mnou podeliť o trochu ovzdušia, ktoré mnou pri tom prenikalo. Narýchlo nech ešte uvediem, že Apolón prevzal od iného aj umelecký trón. Spočiatku totižto bol naším ochrancom krídlatý rýchlonohý Hermes. Faktom je, že sme takto zámenou prišli do svojho domova dôchodcov. Takže pokiaľ ide o osud Kadmovho rodu, má v ňom prsty aj Apolón. Žiaľ, nepodarilo sa mi zistiť, či má vždy a pri každej príležitosti k dispozícii celú Pravdu (celok všetkých veštieb, teda Osudovú pravdu ako takú), alebo je len sprostredkovateľom medzi Matkou Zemou a zákazníkmi, t. j. návštevníkmi a prositeľmi. Či Apolón pozná celý Osud Sveta, alebo je, tak ako ostatní, závislý od jednotlivých informácií, ktoré nádych za nádychom sprostredkúva cez Pýtiine ústa Matka Zem? Jedno však je isté: Apolón nie je v žiadnom prípade Osud sám. Tu som opäť zavadil o rub singulárnosti a zíva na mňa pažerák Neobsiahnuteľného. Reálneho, povedal by nejaký dávno sa pominulý analytik (ktorý, a ešte ako dobre, vedel, že v reálnom je obsiahnuté aj nejaké vedenie). A predsa mám ešte zopár údajov, na základe ktorých môžem pokračovať. Myslím si, že nikto nebude mať nič proti tomu, ak poviem, že existuje rozdiel medzi tými, čo sa zaoberajú umením, a tými, ktorí sa zaoberajú teóriou praxe označovania. A to deklarovaný. Aby ste mi dobre rozumeli. Chcem tu len upozorniť na istú podobnosť a istý rozdiel, teda na možnú rivalitu, ktorá sa ponúka v osnove nijako nie ľubovoľného vzťahu. Viem, že Apolón bol výnimočne ctibažný, pyšný, závistlivý a pomstychtivý. Spomínam si na jeho hudobné súťaže. Nešťastný Marsyas, Tamyris, Leukippos, ale tiež pramodel diabla Pan sa takým alebo onakým spôsobom museli pokloniť jeho samoľúbosti. Mimochodom, ak spomínam prvého smrteľníkapederasta (Laia), potom musím spomenúť, že medzi nesmrteľnými bohmi bol Apolón prvý zaľúbený do príslušníka svojho pohlavia, Hyakinta, nešťastného diskobola (pizzovrhača). Tu sa teda zmieňujem o Apolónovi, lebo je zapletený do Kadmovho príbehu od samého začiatku. Určite poznáte rozprávanie o prílive fenickej krvi do Grécka. Zeus, ktorý sa pre tú príležitosť zamaskoval za býka, unesie Feničanku, ktorá neskôr podaruje svoje meno nášmu kontinentu. Jej bratia sa na žiadosť otca Agenora (žiadosť Iného a to akého!) vydajú do sveta, aby ju pohľadali. Kadmos (semitsky Vzhod, staroslovansky Iztok 4 ) neotáľa, ale odputuje rovno do Omfalosu sveta, do Delf, aby sa povypytoval, kde je kotlina, v ktorej Zeus mieni s unesenou devou splodiť Mínoa, Radamantysa a Sarpedóna. Apolón mu sprostredkuje veštbu, ktorá hovorí, nech prestane hľadať svoju sestru a nech sa radšej usadí. Pozrite, opäť narazím na hovädo. Veštba mu radí, aby nasledoval kravu. Na 46

47 mieste, kde si od únavy ľahne, nech postaví mesto. Kadmos tak založí Téby a javisko pre hrozivé odhaľovanie strašnej metalurgie osudu je postavené. Pozrite, čo sa stalo! Začal som rozmýšľať o prekážke v sprostredkovaní a recepcii umeleckého diela, narazil na Vládcu, sledoval ho a ocitol sa v tragédii. Čo chcem povedať? Že problém Vládcovho ostrova viac nie je relevantný? Že poslúžil iba ako náhrada za štrukturálnu priepasť, ktorá sa roztvorila krížom cez text, aby mi mravce behali po chrbte? Alebo som, koniec koncov, ja ten, kto chce niečo povedať, presnejšie, ktorý rozhoduje o tom, čo tu bude vyslovené? Isto ide o moju túžbu, ale riadi a tvaruje ju text. Stalo sa to ako v gréckej tradícii. Všimli sme si nejaký jav z každodenného života a nabehli na rozčesnutosť, cez ktorú odspodu-odzadu (ako veštba z delfskej pukliny) prší nemé, nevyhnutné odhalenie. Text sa otvorí na celkom inej rovine víru, ktorý poháňa vnútro mojich myšlienok. Spomínajúc si na Parmenida zašepkám: Daná vám je cesta svetlej vonkajškovosti, ja sa však motám po temnom vnútre. Preto je mi tu už vopred súdené skákať ako Alica. Zo zrkadla a späť. Sem tam o sto osemdesiat stupňov odvrátený, namiesto toho, aby sme si, ako sa patrí, pozerali s obrazom v zrkadle z očí do očí. Zamyslený. Prirodzene. Kedy u mňa došlo k zmene, že tá polovica, ktorá sa vracia zo zrkadla, začala žiť vlastným životom? Pozrite: človek venuje nejakému problému zopár myšlienok, ale vrátia sa mu ako vyvrátené rukávy. Sedia a nesedia. Zvedavá myška, čoraz začudovanejšia, vykúka spod voyeristickej prikrývky. Kto by sa nad tým neusmial? Vedel teda Apolón? Ak áno, chcel mať Kadma niekde nablízku? Azda kvôli budúcim udalostiam? A čo znamenajú všetky tie hovädá, ktoré sa pletú do božsko-ľudských vzťahov? Zeus zvedie sestru v podobe býka, brata po horách po dolách vedie krava (vari jedna z tých, ktoré v noci na prelome 18. a 19. storočia všetky očerneli?). A príbeh o Minotaurovi! Ešte len uvidíte! O S O J N I K K A D M O S Kadmos, on, o (*kadmos, chiaro, splendente, cfr. kekasmai, Kadmos un attico dio della luce, secondo altri connesso con kosmos), Kadmon, figlio di Agenore, re di Tiro, fratello di Europa, fondatore della rocca di Tebe. agg. Kadmeios 3, ion. cadmeio, p. e. Kadmeia nike vittoria comperata a caro prezzo (come quella di figli di Edipo) Toľko o tom vynikajúci Gemollov grécko-taliansky slovník z ďalekého roku. Kadmos bol teda zvláštny muž, ktorého grécki bohovia poctili ako sebe blížneho tým, že ho oženili s olympskou bohyňou Harmóniou (plod hriešnej lásky medzi Areom, ktorý nemohol byť Kadmovi príliš naklonený, lebo zabil jeho draka, a Afroditou krv, ktorá neskôr prevládla v Kadmovom vnukovi Dionýzovi) a na svadbu s ňou prišli dokonca ako svadobní hostia. Taký zvláštny, že bol bohom svetla, pre Grékov ešte významnejší, lebo im priniesol alfabetu! Mne, ktorému je dobre známa Apolónova precitlivená povaha, by sa videlo divné, ak by sa v božskom pevcovi, ktorý mladomanželov rozveselil epickou piesňou na lýre, nevznietila iskra žiarlivosti a neskôr nevzplanula do osudného požiaru. Boli predsa súpermi úplne vo všetkom. Zabitie draka pri Kastálskom prameni nebol o nič menší hrdinský čin ako Apolónov zápas s Pytónom! Aj tak by bolo možné vysvetliť príčiny tragického príbehu vladárskej rodiny v meste na úpätí pohoria Kitairón. No nie je to také jednoduché. Vďaka bohu! Však o Apolónovej moci som zapochyboval, už keď som hovoril o delfskej veštiarni. Bolo by totiž čudné, keby nejaký boh, ktorý už vopred vie, čo sa stane, začal žiarliť ešte len dodatočne. S výnimkou, ak by aj bohom nebolo cudzie nevedomie. Alebo je Apolón žiarlivý už od samého začiatku, ale nemôže ihneď udrieť. Zapojení totiž boli aj ostatní olympskí bohovia, vrátane otca Dia. Azda preto splietol veštecké nite do siete, ktorá obsiahla čas viacerých generácií? Nie je predsa žiadne tajomstvo, že väčší diel koristi po víťazstve Argejcov nad Tébami skončil v Delfách. Vojnová korisť venovaná Apolónovi. Len si predstavme! A čo Matka Zem? A tá krava? 47

48 Budem ešte sledovať tú temnú a kľukatú stopu. Po prvé, pravda veštby prišla z ňadier Matky Zeme. Apolónov chrám bol iba inštitútom, kde ju sprostredkovali zainteresovaným návštevníkom. Išlo teda o preklad akéhosi Zemského Svoj-rázu na Označujúce 5. V takom prípade bol Apolón Vládcom označujúceho (a, samozrejme, opačne: označujúca prax jeho vládkyňou). Delfy boli omfalos, pretože práve na tom zvláštnom mieste zívala akási puklina: medzi reálnym a označujúcim, medzi matriarchálnym a patriarchálnym, akási predslovesná puklina medzi rodovým a logickým svetom. Miesto prechodu. Kadma do Grécka priviedol únos jeho sestry. Jej meno Európa znamená široká tvár. Znalci vravia, že to znamenalo plný mesiac To v ďalšom bohyňu Mesiaca, resp. fenickú Aštarot. Keďže bol oboznámený s prorockou mocou Pýtie, vybral sa priamo do Delf. No veštby boli vedno slávne svojou dvojznačnosťou. Možno sa nepretvarovali len veštby, ale aj tí, ktorí by mohli položenej otázke správne rozumieť. Európé totiž môže znamenať aj dobrý pre vŕby, t. j. namočený. O dnešnej tébskej rovine vieme, že bola kedysi dobre namočená, pretože v bezprostrednej blízkosti bolo Kopajské jazero (našli dokonca stopy neolitických pokusov preraziť horu a jazernej vode umožniť odtok tak, aby získali vynikajúcu pôdu na obrábanie. Dnes tam pestujú paradajky a bavlnu). Vŕba však vtedy bola nielen v Grécku, ale na celom európskom území spojená s kultmi úrodnosti a plodnosti (ktoré predstavuje tak Matka Zem, ako aj bohyňa Mesiaca). Určite nejde len o náhodu, že krava, o ktorej hovorí veštba a ktorá sa, inakšie, nikdy nepreslávila rozumnosťou, je tesne spojená s kultom úrodnosti a ešte zvlášť s bohyňou Mesiaca. 6 Až tak veľmi, že označuje sväté miesto-chrám bohyne Mesiaca. Nebudem sa púšťať do zložitých súvislostí medzi rôznymi mytologickými príbehmi, ktoré ma priviedli k tomuto zisteniu, ale už čítanie, povedzme, základnej literatúry o gréckych mýtoch potvrdí moje údaje 7. Tak či onak, mám tu ešte do činenia s matriarchálnymi intervenciami, po ktorých stope sa uberám celý čas aj v príbehu o Kadmovom rode. Apolón odovzdá Kadmovi odkaz Matky Zeme, nech zanechá hľadanie svojej sestry Európy (bohvie, ako to vyzerá v starej gréčtine), to, čo hľadá (Európé, miesto dobré pre vŕby, namočené), však nájde, ak bude nasledovať kravu na miesto, kde si ľahne, aby si odpočinula. Kadmos v súlade s návodom na ceste z Delf do Fokidy (Phokis) (známa kráľovská cesta ) naozaj nájde kravu s fľakom na oboch bokoch v tvare plného mesiaca. Ako ju sleduje, príde na miesto, kde si krava ľahne na zem. Tu založí Téby. Pretože však chce z vďaky a v súlade s veštbou obetovať kravu bohyni Aténe, musí z technických dôvodov najprv zabiť kastálskeho draka. Podľa Aténinej rady potom zaseje dračie zuby do boiótskej prste. Z nich vyhúknu vojaci, ktorí sa pobijú medzi sebou. Piati, ktorí prežili, pomáhajú Kadmovi založiť mesto a rod. Uvádzam to, lebo fakt, že Kadmov rod je zmesou dvoch krví (starousadlíkov a prišelcov), je dôležitý. Totiž tá dvojitá povaha, ktorá sa nemôže zliať do harmonického celku, ale seká krížom po Kadmovom rode a už v hĺbke znemožňuje normálny život. Ten latentný drak, dalo by sa povedať, ktorý čaká na najmenší prehrešok, aby potom vzplanul divou a ničivou silou a nakoniec zahubil aj seba samého. A aký groteskný zmysel pre humor majú tieto grécke mýty, keď do stredu toho všetkého umiestnia bohyňu Harmóniu. Kadmov rod je v každom prípade rodom tragických jednotlivcov, rodom, ktorý z generácie na generáciu vo vlne Osudovej horúčky ohýbalo ako oceľový plech v žiare, až kým tá na začiatku taká úžasná rodina nebola dokonale z-nič-ená. Preto sa zdá takmer neuveriteľné, že na jednej spomedzi vetiev Kadmovho stromu vyrazil Dionýzov strapec. Plod, v ktorom rozhodne prevažuje holá a primárna plodnosť, ktorá sa nezastaviteľne prediera cez múry poriadku a zákona. Len si spomeňte, ako smutne skončil Penteus (roztrhala ho vlastná matka), lebo vo svojom príbuznom nerozpoznal silnú božskú prítomnosť a moc. Zaujímavé, že jedna z teórií o počiatku tragédie toho aparátu na odhalenie Osudu tvrdí, že sa rozvinula v stope Dionýzových sprievodov, v ktorých poskakovali kozli (tragos). Hľa, aký je svet malý. Tragos, tragóidiá, Tragurion, Petroniov Satirikon. A tak ďalej. V každom prípade zaujímavé. No tu ma zaujíma druhá, hoci o nič menej slávna vetva Kadmovho rodu, t. j. Labdakova 8. Vedel som, chcem vedieť, viem, o tom nechcem nič vedieť, to, že viem, viac nemôžem nevedieť. Tak prebieha to prepletanie Logosa a tela. Ale teraz musím k svojej zubárke. Ešte ma čaká 48

49 O D R O B I N K Y A K E J S I P R E D N Á Š K Y Je nemožné urobiť omeletu, aby sme nerozbili nejaké vajce. Je pravda, že to bolo vyslovené v súvislosti s Hamletom, ale aj mne to vyhovuje. Ako ste už zrejme zistili, pozbieral som niekoľko škrupinkastých zvyškov, aby som vám pripravil omeletu iného druhu. Totiž, ak ich zhrniem na kopu, nejaký prenikavý um možno z ich krivoľakostí určí obsah, ktorý ich kedysi vypĺňal... Hovorím takmer doslovne z vajec. Hovorím a tvrdím, že niet naplnenia, niet konečnej dokonanosti. To zvádzanie a osemeňovanie žien, ktoré takto prakticky reprezentuje rovinu každodennosti, už v nasledujúcom okamihu vzlyká od túžby, a má ďaleko k ukojeniu. Nech ešte poviem, že vedno mysl í m z diery, ktorá ma už vopred čaká na samom konci. To vie aj Vládca, preto ma čaká práve na tomto mieste. Využije svoje právo posledného slova a zvrchovanú moc a pokúsi sa ma zlákať do pasce mojej konečnosti. Diskvalifikuje moje slovo, položí ma k iným dieram na svojom deravom ostrove. Spokojný nadovšetko, ale aj nadovšetko zdržanlivý, ignorantsky zavrhne outsiderovu obskúrnosť. Tak mu deravý základ, na ktorý sa odvoláva, umožňuje dve veci. Ďalej účinkuje ako piedestál, z výšky ktorého cynicky obmedzuje dialóg a zavádza samoreč moci, t.j. diskvalifikáciu diela, ktoré mrzačí taká diera. Inokedy ako ten výkrik: Ha, tam, kde si ty, som ja už bol! A potom príklad z histórie. Nejde o žiadnu nevinnú hru, lebo vypovedá o perverznosti moci, ktorá prevracia argument tak, že mu prisúdi hodnotu podľa vlastnej vôle. Avšak zabúda, že pasca nie je nastražená vonku, ale v samom základe-bytí toho, ktorý hrá Vládcu. Samotné dielo je vo Vládcovej Reči vždy pojednávané zastretím vyjadrenej pozície. Ten, kto rozhoduje, je niekto iný. Ten Iný, ktorého v skutočnosti niet. Autorita je to par excellence. No ja tu vidím ešte jednu dieru, ktorá je vlastnou možnosťou umenia. O tom o niečo neskôr, ak vôbec. Takého umenia totiž vo Vládcovom rozsudku niet. Tam čupí iba náhradná Pravda, ktorá je už celá pokorná, vykastrovaná. Iba vypilovaná reprodukcia formálnych štruktúr voľakedajších umeleckých diel, ktorá ako prízrak vstala zo zabudnutia-zastretia toho plného života (alebo odporného mrvenia), ktoré ju uložilo do pamäti. Uvediem k tomu príklad. Povedzme, že sa mi do rúk dostanú spodnice s vyťahanou, povädnutou gumou. Na základe tohto povoleného tvaru teraz autoritatívne prednášam o dievčati, ktoré ich kedysi nosilo. Ba čo viac, o tom, aké asi môže byť dievča, ktoré dnes nahé poskakuje na nejakej nudistickej pláži. Vari sa neprihodilo niečo podobné nedávno, keď Clintonovi vyčítali podozrivé daňové priznanie, pretože k úľavám pripočítal spodnice, ktoré podaroval vidieckemu múzeu vo svojom rodnom kraji. Formula Pravdy, ktorá ospravedlňuje ľadovú ignoranciu tých, ktorí nepatria na Vládcov ostrov, vychádza teda z cennej moci takej povolenej gumy, ktorou sa teraz pomeriava životná odôvodnenosť a kvalita nejakého umeleckého výtvoru. A práve také správanie identifikuje Vládcu. Inštitúcia moci, ktorá sa odvoláva na minulosť, nie je ničím iným ako angažmánom nihilistickej vôle k moci, ktorá je svojím pôsobením z-nič-ujúca. Aj nefilozofa zarazí, keď sa dozvie, ako často a na počudovanie rytmicky dôsledne terajší Vládca do ničoty uloží práve to, čo Vládca nasledujúcej generácie vyzdvihne ako svoje ideologické východisko. A to má byť celé? Aká túžba poháňa človeka, aby napísal verš, ktorý môžeme prečítať na slávnom sarkofágu našej blízkej minulosti: Pre čo som umrel, chcel by som ešte raz umrieť. Prečo radšej nenapíše: Pre čo som žil, ešte raz by som chcel žiť. Jestvuje totiž ešte niečo viac než smrť. Dokiaľ som živý, všetky tieto veci môžem robiť. Môžem načúvať (už som o tom písal?) tme jestvujúceho, tichu, ktoré ma osvieti a vyzdvihne. Môžem písať a maľovať, môžem plachtiť po šelestiacom jesennom lístí. Môžem utonúť v temnej priepasti Predmetu, rozihraný na drapérii tích, v ich vnútrach. A čo tá smrť, o ktorej mlčia osvietení budhisti? Alebo plamene lásky, ktoré požierajú mystikov. Alebo svrbiaci bod, z ktorého pozoruje Immanuelov kategorický imperatív, ako so zvlečenou košeľou svojich záujmov civím do filozofovho zrkadla s vykrikujúcimi myšlienkami? Toľko práce vloženej do toho, aby som sa zapáčil, aby som rozdal až po zdravé mäso svoju narcisoidnú, divoko rozstrapatenú ničotnosť, toho človeka, ktorý striehne ostrozrakými očami, oblizujúc sa a tancujúc. Hoci to lístie odveje, odveje ho do rieky a nebude nikoho, kto by zamyslene pozoroval, ako sa ľahostajne kĺže (a zároveň leží) v bezčasí. O S O J N I K 49

50 O N V E D E L Zaujíma ma teda to Laios vedel. Naň sa nabaľuje ono Laios zatajil. Vôbec, ako som už povedal, tento Laios nebol nepoškvrnená panna. Niečo už len spáchal, keď sa musel utiecť na Peloponéz. A bohvie, akého školenia sa zúčastnil Chrysippos. Nech je akokoľvek, keď sa vracal z Delf, určite ním lomcovalo ono o tom nechcem nič vedieť. A ešte ako dobre vedel. Najprv, tak hovoria, delfskú novinku utajil pred ženou Iokastou, zasvätenou bohyni Mesiaca (resp. Sfinge!). Žena, ktorá nemohla rozumieť, prečo sa odriekol manželských radostí, ho raz opila, opitého zviedla a otehotnela s ním. Oidipovský komplex by sme tak mohli interpretovať aj ako obrátený na hlavu. Otec sa odrazu dozvie, že na ceste je syn, ktorý ho p r e ž i j e a nahradí pri manželke, preto ho nechá zo žiarlivosti zabiť. Pre každý prípad ho ešte vopred sadisticky označí (symbolicky vykastruje). No predbieham. Priam v utajení keďže bol vopred oboznámený najprv vykastruje seba (zdržanlivý voči manželke), potom sa ešte aj zabije (syn ho zabije). Celá tragédia je dôsledkom tohto dvojitého utajovania vedeného. Syn namiesto vedenia dostane od otca nevedenie. 9 Otec sa mu zatají, tým však zakryje aj neho. Nechá ho zabiť. Myslel pri tom sebecky iba na seba? Pokúšal sa ochraňovať Iokastu? Rozmýšľal o hrôzach, ktoré zohavia jeho potomstvo? Azda si spomeniem na hádanku, ktorú Lacan označil takto: Ak som dlho trval na rozdiele medzi rovinou vyjadrovania a rovinou vyjadrenia, bolo to preto, aby funkcia hádanky získala svoj zmysel. Hádanka je zrejme to, určité vyjadrovanie. Ukladám vám, aby ste z neho urobili vyjadrenie. Poraďte si s tým, ako chcete a viete ako to urobil Oidipus a budete znášať dôsledky. To je to, o čo ide pri hádanke. 10 Pomyslime teda na Laia. Nedal žiadne vyjadrenie, napriek tomu znášal dôsledky. Alebo to, že sa nevyjadríš, je už samo vyjadrením. Hádanka teda funguje skôr ako výzva k vyjadrovaniu. Mne je dané vidieť nejaké vyjadrenie do konca, vďaka tomu pozrieť reálnemu bezprostredne do očí, ak ich má. Ja ich mám! Nech už teda akokoľvek rozmýšľal, jeho osud sa rozprestiera predo mnou ako text, aby som ho čítal a hrýzol si pery. A Myslím si, že myslel na seba. Na rozdiel od, povedzme, Antigony mu nezáležalo na starých zákonoch, na rode, rodine, potomstve, prirodzenom poriadku tých vecí (Umrie starý otec, umrie otec, umrie syn, napísal vynikajúci japonský zenový maliar Senghai). No Iokastina túžba rozdupala jeho sebeckú, rozumovú zdržanlivosť. 11 Oidipus bol počatý a rodený, postihnutý, ale zachránený, odnesený do Korintu, kde vyrástol v presvedčení, že je synom Meropy a Polyba. Osud, ktorý spustilo zámerné zabitie Laia, pomaly zreje do kvetu Oidipovho príchodu na scénu. Pochybnosti o pôvode ho povzbudia, aby sa vydal do Delf, kde ho zoznámia so strašnými prísľubmi jeho budúcnosti. On, ktorému otec zatajil pôvod a seba, beží smerom k Tébam, preč od tých, o ktorých sa mylne domnieva, že sú jeho rodičmi. Na ktoromsi rázcestí (troch ciest!) však stretne toho, ktorého zahnalo do kúta tak, že si viac nedokáže pomôcť sám, a preto sa ponáhľa do Delf, aby sa dozvedel, čo sa deje. 12 Ó, keby kedysi dávno neprikázal, aby zavraždili jeho syna, a napriek strašnému prísľubu by mu pomáhal radšej na nohy (namiesto zohavenia) a vstúpiť do života, nemohlo by sa to teraz stať. Lebo keď zakričí Oidipovi, aby mu uhol z cesty, ten riekne: Vyhýbam sa iba bohom a svojim rodičom! Laios sa teraz veľmi rýchlo blíži k tomu, aby zistil, nie však aj vedel, čo sa deje. Ide totiž o otcovraždu. Mohol ju tajiť, koľko chcel, krv nemožno zatajiť. Bol otcom syna, ktorý ho zapleteného do konských oprát pohnal na smrť. Išlo teda o strašnú a osudovú príhodu, ktorú čítame ako z knihy. Keďže kedysi dávno otec vedomky dvihol ruku na svojho syna, ten teraz nevedomky dokončil dávne napriahnutie rukou, pohnal ním kone s Laiom zamotaným v opratách po krivoľakej ceste a na smrť. Laios pred rokmi vydal rozkaz, aby zabili jeho syna, ktorý nebol vykonaný, pretože to nedovolilo srdce nejakého pastiera. Teraz dal Oidipus iný rozkaz, ktorý nevinné kone vykonali (aj tentoraz bol pastier pri tom, lenže teraz presne naopak jeho srdce nedovolilo, aby sa tento zhubný čin neuskutočnil.) Po preňho nedôležitej udalosti v priesmyku s tromi cestami sa Oidipus vypravil ďalej smerom k Tébam, aby sa tam stretol so Sfingou bohyňou Mesiaca, a pred ňou sa poklonil-potvrdil (to whom the new king offers his devotions before marrying her priestess, the Queen). Ktorá bytosť s jediným hlasom má občas dve, občas tri nohy, 50

51 občas štyri, a je najpomalšia, keď ich má najviac? Ešte si pamätáme: Umrie starý otec, umrie otec, umrie syn! Oidipus odpovie: Človek. Lebo ako dieťa plazí sa po štyroch, v mladosti stojí pevne na dvoch, v starobe opiera sa o palicu. 13 Sfingina úloha je vyriešená. Ten, na ktorého čakala, je tu. Zrúti sa do priepasti a rozletí na kúsky. Musím však dodať, že som v Tébach márne hľadal útes a priepasť, kde by sa to mohlo stať. Tých niekoľko o čosi väčších skál, ktoré som videl, by som ťažko zosúladil s opísanými očakávaniami. Videl som ale veľa paradajok. Tesne pred vstupom do mesta aj cigánske táborisko a niekoľko vozov, naložených melónmi. Ešte dodám, že moderné Téby nie sú vôbec príťažlivé. Oidipus sa ožení s už zmienenou a zasvätenou kráľovnou Iokastou, dcérou Menoikea, jedného z tých piatich, ktorí vyrástli z dračích zubov. Ležia spolu v kráľovskej posteli a robia veci, kvôli ktorým sa pri nejakej inej príležitosti hádali Zeus a Héra. Boh tvrdil, že ženy majú nekonečne viac pôžitku zo sexuálneho obcovania ako muži. Bohyňa, samozrejme, ostro odporovala. Zavolali Teiresia, nech ich rozsúdi (Úbožiak. A vôbec nie jediný toho druhu, ktorého pozná grécky svet). O S O J N I K Ak rozdelíme pôžitok z milovania na desať častí, trikrát tri ich pripadne ženám, iba jeden mužom. Povedal. Čo ho stálo zrak (o to sa postarala Héra). Ale Zeus mu ho nahradil vnútorným videním. Dôsledky kráľovskej lásky sa dali očakávať. Lebo tá nová mužnosť v kráľovej spálni bola súčasne zbesilá plodnosť, ktorá začala naraz ukazovať obe svoje tváre. Osud rozpäl hrozivé krídla na nebi nad Tébami, starodávna Matka ukázala svoju druhú zamračenú tvár. Krajinu zajala smrť. Tébania v kýchajúcom zovretí moru (Gesundheit!) kapali ako muchy. Dvor sa ustarostene pozeral na zbesilé vlnobitie smrti. Nakoniec poslali do Delf posla 14, aby sa dozvedeli, kde sa stala chyba. V Y Ž E Ň T E L A I O V H O V R A H A! Tak ako bol kedysi Laiov rozkaz (rozkaz kráľa) už sám osebe zločinom, ktorý musel byť potrestaný, tak je aj Oidipova neúmyselná otcovražda priestupkom, ktorý treba očistiť. Mor, tento vonkajší znak vyčíňania Plodnosti-Smrti, prispeje ku kľúčovému odhaleniu: Tamten je otec, tento syn, táto matka. Takže Laios, keď zamlčal základný údaj a zatajil pokrvné príbuzenstvo, umožnil porušenie ešte aj podstatne významnejšieho zákazu incestu. Osvietení odhalením hrozného osudu teraz stoja monštruózni bratia-synovia-vnuci a sestry-dcéry- -vnučky po boku bratovi-otcovi a babke-matke-švagrinej. A tak ďalej. Zmätok, zmätok (alebo, ako hovorí Hamlet: Úspornosť, úspornosť!) Na to sa viac nedá pozerať. Oidipus sa oslepí, Iokasta obesí (o čom znalci vtedajších pomerov pochybujú. Sú totiž presvedčení, že podobne ako jej bohyňa Sfinga aj ona sa vrhla z útesu do priepasti. Zdá sa, že to bol vtedy predsa len populárny šport. Jej otec urobil to isté.). V súvislosti s Oidipovským komplexom si najprv doprajme perverznú anekdotu. Graves vyja-drí svoju nespokojnosť s Freudovou interpretáciou Oidipovho mýtu tak, že ju ironizuje paralelou z Plutarchovho odkazu (O Izide a Osirisovi, 35): Nílsky kôň (hroch, pozn. prekl.) zabije svojho Vládcu a znásilní svoju paniu, ale Freud by celkom isto nikdy nenavrhoval, aby sa základná štruktúra ľudskej duše pomenovala na hipopotamusov (hipopotamus = hroch, pozn. prekl.) komplex. Jasné, že by som to mohol využiť na uvedenie druhej zásadnej myš - lienky, ktorou sa odlišovalo sebaporozumenie ľudského sveta v dvadsiatom storočí. Mám na mysli triedny rozdiel a počínanie revolučného proletariátu. Po dlhom preháňaní sa na kolovrátku po tkanive starých mýtov teraz sústredím na ten uhol Freudovho trojuholníka, kde čupí otec. Lebo otec, akokoľvek už, predchádza synovi, a napriek tomu, že kedysi bol sám synom, je teraz neodvolateľne otcom. Prehupol sa na druhú stranu a naspäť viac nemôže. Odtiaľ sa teraz díva smerom k svojmu synovi a, čo je isté, vie niečo, čo jeho syn ešte nevie. A mu to nepovie, ale čaká, že onen sa to nejako dozvie sám. Oidipus teda od Laia zdedí to, čo mu ten nezanechal. Totiž skutočnosť, že syn vždy akosi symbolicky zabije otca a nahradí ho, nie pri svojej matke, ale pri tej, ktorá je zasvätená 51

52 Matke Zemi, teda pri žene rodiacej deti, pri svojej symbolickej matke. Tragický tébsky otec do toho vnesie akúsi patriarchálnu prekážku, pred synom utají tento rodový fakt, prekryje ho činnosťou, ktorej hovoríme subjektová akcia akcia, ktorá sa zakladá v mysli, totiž mysli ignorujúcej telo, v telose. Zatajená pravda, odovzdaná do starostlivosti otcovi, ktorý ju priamo ako otec prevzal od zdroja, v pupku (omfalos), označená, takpovediac už zabalená, takže ju možno hneď zverejniť v otvorenom kruhu v kruhu alétheickej otvorenosti. Tá pravda, ktorá odhaľuje fysis, t. j. rodovú, biologickú substanciu-poriadok (neprehlia - dnuteľnosť tela ), sa uzavrie pri patriarchálnom predstaviteľovi ako takom, skĺzne do neproduktívnej vnútrajškovosti a blokuje nielen vlastnú rodovú otvorenosť, ale aj sociálnu komunikáciu (rodí povrch Zmyslu). Čo sa prejaví v sporoch a útokoch v tretej generácii medzi Tébanmi a bojovníkmi z Argosu, vzápätí ešte epigónmi (ide o všeobecné meno s významom potomkovia, pozn. prekl.). Blokáda a individualizácia Logosa teda znamená revíziu-vnesenie neprípustnej pred-incestnej fázy, čo má dôsledky na jej nadstavenú matriarchálnu fázu, ktorá je, a ešte ako, rozhodujúcim pod-politickým základom života t. j. fenoménom zrodu, rodiny a smrti (bez bytia nejestvuje ani moc). Prečo zadrhnutie práve v Laiovi? Čo je na Laiovi také, že určité produktívne poznanie odumrelo v tomto potomkovi zakladateľa gréckej označujúcej praxe? Čo je v jeho povahe také, že to prekazilo logos pravdivé slovo o holej skutočnosti sveta, toto individuálne vzopretie Pravde, Osudu, odkiaľ táto schopnosť a viera, tento vzpierajúci sa duch? Označujúce, symbolický záhyb? Ak išiel do Delf, aby sa dozvedel, prečo nemá potomka, potom isto veril v nevyhnutnú pravdu veštby. A predsa urobil všetko, aby sa jej vyhol. A práve preto sa jej, samozrejme, podložil. Čo je to teda táto individuálnosť, ktorá si o sebe myslí, že môže ísť proti temnému toku vesmíru? Čo sa pred ňou skryje, odkiaľ tie oči, ktoré pozerajú po svojom, akoby nevideli? Oči, o ktoré treba prísť, keď uvidia. Ako v Oidipovom a Teiresiovom prí - klade. Čo je tu také, čo v jednotlivcovi vytvára dojem, že koná po svojom, hoci zároveň práve to, čo vykoná, je tým, čomu by sa rád vyhol? Dospeli sme teda k nejakému zlomu. Ukáže sa, že Vládca nie je Vládcom, je však určitým bodom v biologickom tkanive ľudského sveta, čo ho stiahlo do neproduktívneho, zamotaného vnútra, ktoré vyvoláva osudné po-chybenia v sociálnom tele biologicky jestvujúceho. Ide o nejaké materiálne označujúce, o ktoré sme sa potkli odhalením strašnej otázky: Je existenciálny status tohto osudu niečo, čo inakšie objasňuje fungovanie subjektu? Ak si spomenie, že mu, napríklad, jeho matka povedala (a čo mu ešte len povedal otec!): Slovinec si, máme do činenia s patologickým vzrušením, ktorému sa hovorí: Otázka poézie, otázka národa. Ak mu však povedala: Človek si, potom ide o ekologickú otázku, t. j. o postkopernikovské zosadenie človeka z trónu najvyššieho Logosa na úroveň societas rovnocenných rozličných jestvujúceho, teda o etickú otázku. To sebazničenie, ktoré uskutoční tubytie kategorického imperatívu. Azda si teda označujúce a aletheia (pravda ako nezakrytosť) spoluprináležia? Alebo ide o nejaké celkom iné záležitosti? Patologické správanie sa teda neprejavuje iba ako disproporcia, ktorej treba venovať klinickú starostlivosť, ale ako ontologický a existenciálny stav, ktorý čosi vypovedá o samom osude. Rozhodnutie o tom, že niekto je Vládcom, nie je v rukách jednotlivca, ale ho určitým spôsobom vyberie, vyzdvihne prirodzený prúd matérie, samotné označujúce (tu nemám na mysli širšie označujúce, ktoré sa nevzťahuje iba na reč, ale to členenie vlastnej matérie, kozmu, ktoré označuje žitie ). Tým, že si niekto vyberie označujúce (už svojím narodením, resp. samotným počatím), bol vybraný za toho, koho zastihne príslušná konzekvencia. Povedané slovami Evagria Pontského: Ak si teológ, budeš sa naozaj modliť. A ak sa budeš naozaj modliť, si teológ. 15 Pretože pochybil v poriadku sveta čím ho priamo utvrdil bude potrestaný. Prometea prikuje akýsi hrbáč na Kaukaz, a aby sa nenudil, orly mu kľuvajú pečeň. Kadmos a Harmónia premenení na hadov sú vyhnaní do Ilýrie, ich rod sa nielenže incestne plodí, ale sa aj incestne zahubí. 16 Na záver ostávajú dve myšlienky. Prvá zisťuje, že Vládcov ostrov je zo svetového hľadiska naozaj agónom 17 v tragedickosti, jeho nihilizmus agóniou, ktorá sa začína tým ja som iný a tiež o tom všetkom nechcem nič vedieť. A že teda mlčanie o záležitostiach maliarstva, o ktorom sa veľa nevie napriek tomu, že principiálne ohrozuje jednotlivcovu rolu v distribúcii Pravdy, a tým aj jej privilégií, je zničujúce a zločinecké. Druhá sa opytuje, čo táto veštba rozpráva mne samotnému. Ľubľana, január

53 (Apokalipsa 14-15/1997) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR P O Z N Á M K Y 1 Slovinské slovo pri-poznan, ktoré autor v origináli zapísal cez spojovník, v slovinčine vyjadruje okrem uznávaného, osvedčeného, všeobecne prijatého aj zložený význam v-poznaný, teda v zmysle nášho vhľadu. Táto slovná hra je do slovenčiny nepreložiteľná (pozn. prekl.). 2 Slovinské slovo govorica, v originálnom texte zapísané cez spojovník a s veľkým začiatočným písmenom ako Govorica, ktoré znamená reč, umožňuje autorovi okrem iného aj narážku na postavu Vládcu, po slovinsky Go-spodarja (pozn. prekl.). 3 Esej o tomboli ali kako se naslov izogne naslovu, nepublikované. 4 Uvádzaný staroslovanský ekvivalent Iztok je okrem iného aj krstným menom autora tejto eseje (pozn. prekl.). 5 V istom zmysle tu mám do činenia so slávnou Lacanovu enigmou. To rozlišovanie medzi rovinou vyjadrovania a rovinou vyjadrenia sa preštepuje veštbou, ktorá v sebe obsahuje osudné dôsledky aj pre samotné telo. Toto preskočenie z neprehľadných hĺbok tela na povrch Zmyslu (Žižek, Deleuze s Heglom, Časť 8) sa, samozrejme, nepodarí, skutočné sa udeje z onej strany zrkadla a ten, kto skĺzol do označovaného na tomto strašnom trojcestí (falického momentu par excellence, prišlo predsa do zápolenia medzi otcom a synom), teda označujúci, uzrie, že pod symbolickým záhybom-hlbinou sa vskutku otvára tá druhá, dokonca oveľa osudovejšia hĺbka tela. Teda že existujú rozličné úrovne označujúceho, tiež napríklad tamtie ontické, biotické. A že teda ten, čo platí za Iného, presahuje obvykle chápanú reč. Napríklad, keď na mravenisko padne veľká skala. Enigma teda môže byť ešte iným eye-openerom. Vyjadrenie však funguje ako kvalita v kvantovej fyzike, ktorá nás pristihne v súčasnosti doslova z budúcnosti. Povedzme keď môj pohľad dovŕši svetelné putovanie lúča z ďalekej hviezdy. Samozrejme že v rámci toho nič nemôže zakryť náš homocentrizmus. 6 Krava ako symbolická postava je niečo, čo ešte len čaká na základné preskúmanie. Okrem mytologického významu v súvislosti s plodnostnými, matriarchálnymi kultmi sa tu vynára ešte jedna základná štruktúra nášho sveta, ktorá sa v pradávnych počiatkoch artikuluje cez symboliku hoväda. Tu mám na mysli Heraklove kravy, ktoré sú najpravdepodobnejšie tie isté kravy, pre ktoré Indra zápasil s Valom (pozri B. G. Tilak, Arktična pradomovina Ved, Književne novine, Belehrad 1987, s. 198 a ďalej). Teda kravy, ktoré sú v tesnej súvislosti s pojmom času, roka, kalendára. Ak narýchlo uzavriem svoj exkurz: Kravy mesačného roku, matriarchálne kravy. 7 Napríklad R. Graves, The Greek Myths. 8 Meno Laiovho otca, syna Polydorovho, dávajú do súvislosti s príchodom Božského Dieťaťa, ktoré nosili pastieri hovädzieho dobytka na Novoročných slávnostiach v sprievode fakieľ (Labdakos pomoc s fakľami). Tento advent bol najdôležitejšou časťou tzv. Eleuzínských zázrakov a možno vysvetľuje pozadie Oidipovho mýtu, ktoré hovorí o jeho vzniku v Kitairóne a prenesení do Korintu, pri čom dôležitú úlohu zohrali pastieri. 9 To pripomína niektoré iniciačné obrady, ktoré zasväcujú chlapcov do sveta mužov. Po prvé, vyženú ženy. Po druhé, tí, ktorí zasväcujú, sú zamaskovaní za rôzne idoly, ktoré symbolizujú také alebo onaké základné porozumenie ich svetu. Kľúčové však je odhalenie, keď maskované idoly snímu masky a prezradia sa pred zarazenými chlapcami ako ich každodenní a celkom obyčajní blížni. Teraz chlapci-muži vedia. Totiž vedia, ako je to s celým tým dedinským symbolizmom. Teda nijako. Pod hrozbou smrti sa však musia zaprisahať, že toto vedenie zamlčia pred nezasvätenými, čo vo väčšine prípadov znamená pred ženami. Teda to základné, čo ich urobí mužmi, je to, že taja, že vedia, že niet čo vedieť. 10 Citované podľa A. Zupančič, Zakon, Časť 8, s Možno to bola práve jeho zdržanlivosť, ktorá ju do takej miery znepokojila, že ho napadla a otehotnela. (Slovinská morféma ga zanosila, ktorú autor použil v súvislosti s Jokastiným otehotnením, umožňuje súčasne viacero interpretácií: 1/ otehotnela s ním, 2/ otehotnela ním ako svojím dieťaťom, 3/ otehotnila ho, 4/ ho obdrala, obnosila ako staré oblečenie pozn. prekl.) 12 Aby sa totiž dozvedel, ako zbaviť Téby vraždiacej Sfingy. Lavína sa spustila. Začína sa posledné dejstvo veľkej tragédie, ktorú sám vyvolal. Iróniou je, že odpoveď na jeho otázku stojí pred ním. Čo ho okamžite bude stáť život. 13 Oidipus teda pozná a rozumie rodovej pravde. Muž, dieťa, otec. Hoci ten s tromi nohami môže byť aj Ploditeľ, muž so zdvihnutou nožiskou ako niekde hovorí Sapfó. Alebo onen tripús-trojnožka, na ktorom sedí rodička budúcnosti P ý t i a. Aj Freud sa domnieval, ža hádanka má súvislosť s najstaršou a najhorúcejšou otázkou nezrelých odkiaľ prichádzajú detičky. M. Grant, Miti starih Grkov in Rimljanov, s Poslom bol Iokastin brat Kreón, neskorší kráľ. Pre matriarchálne sociálne organizácie je nadovšetko typické, že následníctvo prechádza z matky na matkinho brata, a nie na muža ako v patriarchálnych zriadeniach. V tom, ako po smrti obidvoch bratov-synov pokračuje dynastická línia v Kreontovi, vidím dodatočné dejstvo voľakedajších matriarchálnych zvykov, ktoré, ako to dokazujem, prerastajú vtedajšou tébskou realitou. 15 G. Kocjančič, Grški očetje o molitvi, s. 20. Tu je dôvod na to, že niečím si, niečím, čo ešte len urobíš. A ak budeš to niečo robiť, už teraz si tým. Zmieňnujem sa o tom ako o zaujímavosti, ktorú by som mohol rozvinúť do konjunktívnej teológie, teda metafyziky, a tým by som uviedol dôkaz o ne-bytí apoftegmatickej vedy. Už teraz si, ak ešte len urobíš tamto. Čiže už teraz si teológ, hoci sa ti ešte len ukáže nedosiahnuteľná božia tvár. To je iba pekný príklad Vládcovej Reči. 16 Na základe toho teraz môžeme usudzovať, že základom Oidipovho komplexu, tým zároveň aj Vládcovej Reči, je telesný fakt incestných zákazov, ktoré praxi označovania vytyčujú jasný prah, ktorý nemožno dvakrát prestúpiť. Patrí medzi ne aj incestné zabitie. 17 Pôvodom starogrécke slovo označujúce preteky vo vozatajských, športových alebo umeleckých disciplínach (pozn. prekl.). O S O J N I K 53

54 h a i k u komiks andreja kladniková 54

55 BORUT K A R D E LJ V e ľ k á t e m n á v l n a 1. Ak dieťaťu sľúbiš hračku, tak mu ju daj, buď mu daj hračku, alebo ho zabi. Deti nepoznajú milosť. 2. Teplé čierne zviera je úplne blízko pri mne, mäkké, vlnené, teplé čierne zviera. Veľká temná vlna, ktorá vonia divočinou, spráchniveným drevom, plesnivým, odhodeným kusom chleba, rozliatym strojovým olejom, roztopeným asfaltom. Teplé čierne zviera, veľká temná vlna. BORUT KARDELJ ( ) bol básnik. Z pozostalosti sa pripravuje na vydanie autorova druhá básnická zbierka s názvom Veľká temná vlna (Velik temni val). Prvá vyšla posmrtne s názvom Hladné zore (Lačne zarje, 1973). Malý čierny boh vo veľkom bielom priestranstve, malý čierny boh, úbohý. TAMTAM TAM TAM AM MŔTVY EV-EV-EV-EV EVEREREST ČE-ČE-ČE-ČE ČEEVAPČIČI AMAMAM 55

56 K A R D E LJ 5. Raz ako niečo čo si medzi hmyzom povedal si že po ňom (po hmyze) stúpame tak trocha zbytočne a potom no potom ti nijaké jedlo nevoňalo ako predtým nijaká z tvojich starých hier ti už nesedela do ruky a keď si ich odvrhol ostal si sám aztoho čo ťa zmenilo už tiež nič nezostalo. 8. Veľké modré kone veľké modré kone trocha ako farba ba veľmi ako farba! Útrapy krvavé kopce a malé oranžové východy pre každý prípad (Kandinskij modré nekonečno Marc blankytnú bolesť) duchovné vône geometrických útvarov sú privátna záležitosť (Kandinskij/read?) 56

57 9. Keď v kuse času ucítiš kosť, uvidíš ju a stisneš. Príď, vravíš, a už na to nemyslíš. Veď nevyrezávaš sám. Si trocha unavený a trocha opitý. Je dobré byť opitý a dobre byť dobrý, a čo ty vieš. 10. Na stoličke, na ktorú by si sadol, čupí prašivý živý potkan. má všetko, čo používa, zuby a život. A ako potrava si k dispozícii ty. Stolička, ktorú ti ponúkli, je normálna, upravená, sadni si. A ak sa zdržíš, kým sa zviera nakŕmi, budeš na nej spokojne sedieť naveky. (Apokalipsa 24-25/1998) Preložil KAROL CHMEL 57

58 h a i k u komiks olmo omerzu Moja cudzia planéta je moja hlava, kde sa miešajú údaje a veci, ktoré vôbec nepoznám a prvýkrát ich vidím. Môj mozog je fotoaparát, ktorý ukladá obrazy videného. Toto je moja planéta. 58

59 č i, k t o r é h ľ a d i a d o b e z v ý c h o d i s k o v o s t i R o z h o v o r J U R I J A H U D O L I N A DANE ZAJC sa narodil 26. októbra 1929 v Zgornej Javorščici pri Moravčah. Základnú školu navštevoval v Sv. Trojici. R sa zapísal do 5. ročníka polianskeho gymnázia v Ľubľane, býval v študentskom Domove Ivana Cankara. Spoznal Lojzeho Kovačiča, Vikiho Blažiča, Janeza Menarta a spolupracoval v internátnom spravodaji My mladí. R publikovaná prvá báseň v Mladinskej reviji. R zatvorený a odsúdený na tri mesiace väzenia na základe porušenia zákona o verejnom poriadku a pokoji. Vylúčený zo siedmeho ročníka polianskeho gymnázia a zo všetkých gymnázií v Slovinsku. R zamestnanie v Pionierskej knižnici, kde zostal až do odchodu do dôchodku r Na polianskom gymnáziu maturoval súkromne r Bol členom redakčného odboru časopisu Revija 57. S Tarasom Kermaunerom redaktor časopisu Perspektive v roku, kedy bol zrušený. Za svoje dielo získal veľa cien, ako sú Cena Prešernovho fondu, Prešernova cena, dve Grumove ceny; ako jediný slovinský básnik získal Goranov veniec (Chorvátsko). R získal šesťmesačné Fullbrightovo štipendium pre uznávaného umelca. Šesť mesiacov prežil V USA. Cestoval do Equadoru a Peru. Je členom dopisovateľom Slovinskej akadémie vied a umení. Viackrát bol zatvorený v ľubľanských a niektorých iných slovinských väzeniach. Jednu noc strávil v parížskom väzení. Na bicykli začal jazdiť v 10, plávať v 25, behať na lyžiach v 48 rokoch. Je vášnivý horský turista. Do slovinskej poézie si prostredníctvom časopiseckého publikovania vstúpil už v prvej polovici 20. storočia. Nakoľko sa v tých rokoch zmenil vzťah k poézii všeobecne a aká sa ti vidí poézia tvojich začiatkov vrátane Spálenej trávy (Požgana trava)? Zarazíš sa, keď čítaš nejaký verš, ktorý si napísal pred 40 rokmi? Obecne bola percepcia poézie v tých časoch podobná dnešnej: nebolo jej. Ako by aj mohla byť v meste, do ktorého (sme) vtrhli vidiečania so svojou podpílenou kultúrou, s prerušeným rozvojom a zavrhnutými hodnotami? Život pozostával z tichého boja a skrývačiek medzi jednotlivcami. (Ako dnes.) Predovšetkým skrývačiek a bdelých očí súdruhov, ktoré sliedili po myšlienkach, krokoch, stratenosti. Ak si vezmem svojich spolužiakov gymnazistov, poézia pre nich bola znenávidená španielska dedina. Pretože som sa vydával za básnika, pozerali na mňa s tichým posmechom. A to nehovorím o zväzákoch (členoch Zväzu komunistickej mládeže Juhoslávie, v srbskom origináli skratka SKOJ pozn. prekl.): hovorili novorečou, v ktorej nebolo poetického slova, ani ducha nie. Verejnosť? Zo svojho internátneho zátišia som ju nepoznal. Viem, že Minattijov verš (hovorím spamäti), že by bol rád vietor, ktorý by dievčatám dvíhal sukne, vyvolal verejné odsúdenie, zhrozenie. Ak sa nemýlim, kvôli tomu veršu ho označili za dekadenta. Dekadencia bola anatéma, ktorá visela nad básnikmi. Kto bdel nad veršami? Nejaká stranícka ideová komisia, ktorá chcela do poézie vniesť krompáče a lopaty. Však sa ohlasovala. Reagovala. Hľadala pošmyknutia. Dnes nad obsahom veršov nebdie nikto. Nikto sa nevzruší pre nejakú nemravnosť v poézii. Nie preto, že by táto doba pokročila v nemravnosti, veď povojnová doba bola veľmi uvoľnená, ibaže so štipkou väčšej pretvárky, ako je tá dnešná. Prenasleduje ma myšlienka, že my, ľudia, sa oslobodzujeme iba takým spôsobom, že odvrhneme dvoj - tvárnosť. Čím viac, tým sme slobodnejší. Samozrejme, dnes pretvárka narastá na iných stranách, nie na strane morálky. s 59 D A N E Z A J C O M

60 Percepcia poézie (všeobecná) sa nezmenila. Myslím si, že je určitý nízky počet čitateľov básní rovnaký ako v roku 1948, kedy vyšla moja prvá báseň. Pre väčšinu ľudí je báseň niečím ako popevkom alebo alpskou skočnou a skutočnú báseň nikdy nestretnú ani jej neporozumejú. Keď sa stretnem so svojou básňou napísanou pred päťdesiatimi rokmi, je to tak, akoby som stretol spomienku na miesto a príčinu vzniku básne, čo je vždy osvetlené úlomkom nejakého utonutého času; ako keby som stretol dávneho priateľa, ktorým som ja a ktorého viac niet. Je to aj tak, že občas by som veľmi rád opravil nejaké slovo, ktoré by som dnes za nič na svete nenapísal (aj v Spálenej tráve), alebo vyčiarkol nejaký verš, alebo vymazal, zničil nejakú báseň, nevydarenú, napísanú a vydanú v okamihu slabosti, vloženú do knihy z dôvodu kompozície. Ale ako? Veď to nejde. Bola skúsenosť druhej svetovej vojny rozhodujúca, že si napísal svoje prvé verše? Aj ďalšiu životnú cestu si pociťoval ako rad kompletne nezmyselných prejavov? Verše som písal už pred vojnou ako desaťročné dieťa. Samozrejme, vojna ma povzbudila, že som písal viac a predovšetkým o svojich postihnutiach vďaka vojne. Keď si vo vojne, ne - vidíš nezmysel. (Vtedy ľudia nepáchajú samovraždy.) Vojna dá človeku pocit spolupatričnosti a príčinlivosti. Tak ako napríklad futbalové stretnutie. Najmä ak sa rozhodneš pre prísluš - nosť (a ľudia sa väčšinou rozhodnú). Nezmyselnosť vojny sa mi odhalila v úplnom svetle až desať rokov po jej skončení. (Jalová sejba.) Minule som čítal zaujímavú myšlienku J. Brodského, že Mandeľštam by bol práve taký básnik, akého ho poznáme, aj bez stalinizmu. Osobne si myslím to isté. Keď si spomeniem na svoje prvé básnické pokusy, vidím, že ten svet, ktorý som sa pokúšal vypovedať, nebol svetlý. Že už ako dieťa ma priťahovali básne s temným pozadím. Preto by som mohol povedať, že vojna bola pre mňa rozhodujúca v tom zmysle, že vďaka svojej neľudskosti alebo odhalenej ľudskej povahe potvrdila to, čo som už v sebe nosil. Nezmysel? Jasné, že ho je viac ako zmyslu. Jasné, že si oprieš lakte o kolená a hlavu si chytíš do rúk a necháš, aby cez teba pretekali čierne iskry nezmyslu. Ale napísal by som vôbec niečo, ak by som sa neustále poddával tej polohe? Písanie, ktoré hovorí o nezmysle bytia, zároveň vášnivo hľadá zmysel, hoci ho neustále zavracia, lebo v každom zmysle je veľa klamlivého, vymysleného, vysloveného len tak. Zmysel počíta s človekovou vierou. Ak je však človek neverec, je ustavične nahý, a keďže nahí nemajú pravú vonkajšiu obranu, hľadajú ju v sebe. Hľadajú ju, nájdu ju a odmietnu ju. Tvrdo dekadentná, trochu provokatívna literatúra vo väčšine prípadov narazí na zmiešané kritické a čitateľské ohlasy. Mal si nezhody s komunistickým režimom vďaka veršom, alebo bolo dôvodom niečo, čo nemá s literatúrou nič spoločné? Roku 1951 ma zatvorili a odsúdili na tri mesiace väzenia kvôli niektorým vyjadreniam, vypovedaným v nepríčetnom stave. Záležitosť mala predsa len následky, pretože ešte desať rokov potom so mnou ľubľanská polícia zaobchádzala ako so svojím objektom. A, samozrejme, vylúčenie zo všetkých stredných škôl. A okamžitý povolávací rozkaz. A všade zatvorené dvere. Keď sme sa v dobe, keď udusili Reviju 57 a zatvorili Jožeho Pučnika, s vyslúchajúcim policajtom dotkli Jalovej sejby, povedal, že naozaj nevie, prečo som tú báseň napísal. Opýtal som sa ho, či by bola báseň opodstatnená, keby môj brat padol medzi domobrancami (slovinské jednotky, ktoré od r bojovali na strane okupátora pozn. prekl.). Samozrejme, povedal. Jalovú sejbu tu spomínam už druhýkrát. Robím to preto, lebo sa zdá, že mnohým hlavám ešte aj teraz, keď sú kosti padlých a zabitých už len prach a prsť, nie je jasné, že každý ľudský život je drahocennejší než akákoľvek spasiteľská idea. Že je barbarstvo myslieť si, že je možné s nejakou ľudskou obeťou uskutočniť plán akejkoľvek budúcnosti. Že sme v smrti všetci rovnako nedôležití a žiadna hrdinsky padlá alebo hanebne zabitá osoba nám dnes vôbec v ničom nepomáha. Pokiaľ ide o sociálny pohľad na mňa, mnoho intríg staršej, ale aj mojej generácie bolo vymyslených z čistej úbohosti a nerozumnosti. A nedôvera. Prirodzene, aj z mojej strany. Ako dôsledok. Kritici sa voči mne nedopustili (aspoň verejne nie) nejakých mimoriadnych krívd. Pretože 60

61 mnohokrát nemali kľúč do sveta mojej poézie, písali so známou tichou rezervou. Neboli programovaní na to, čo čítali. Dekadencia? Mrak, ústa, ktoré trochu zahnisané rozprávajú čierne slová do bieleho sveta. Príťažlivý svet v čase, keď sa zazdá, že všetko je stratené, ohrozené, všetko na odchode. Pád dáva temnú moc, keď si sám s tým, čo máš: telo. Oči, ktoré hľadia do bezvýchodiskovosti. A prídu zničujúce slová. Nie sme iba svetlé duchovné bytosti, ale sme aj telo, ktoré nás tlačí tam, odkiaľ prišlo. Z A J C V poézii a obzvlášť v dramatike si nastolil zvláštny vzťah voči rurálnemu, sedliackemu prostrediu. To si nadstavil osobitnou mytológiou, tak domácou (Mladá Breda, Kráľ Matjaž Matej, pozn. prekl.), ako cudzou (Kalevala, Médea). Je tak spisovateľský princíp hľadaním príbuzností v cudzích prameňoch, alebo zhola dodatkom k primárnej osobnej výpovedi? Kráľ Matjaž už nie. Je to totižto hra pre deti napísaná na ľudové motívy. Je to moja prvá hra pre bábky a je skôr pasovaním sa s formálnou stránkou tohto žánru než obsahovým hľadaním. Mladá Breda možno. Ak by som osoby v Hraniciach (Grmače) na javisku obliekol do bezčasových kostýmov, fungovali by mýticky. Rurálne? To slovo sa mi vzpiera. Kde je v Gotických oknách (Gotska okna) rurálnosť. Príroda, samozrejme, tam je. Ale skôr ako podobenstvo. A tiež v iných básňach. Ako symbol. Ako pozadie diania. Je vari Veľký čierny býk (Veliki črni bik) rurálna báseň? Je predsa známe a bolo už napísané, že v hrách sa zaoberám predovšetkým existenciálnymi otázkami. Na spôsob poézie, prirodzene. Mýty boli pre mňa vždy ako vrch, na ktorý vedie mnoho ciest, avšak žiadna z nich nie je definitívna, lebo každá je iná, s inými výhľadmi a nebezpečenstvami. Ešte aj tá istá cesta je vždy iná. Teda nedopovedanosť, lebo svet ostáva otvorený na všetky strany. Nedopovedanosť je už v Deťoch rieky (Otroci reke). Nie preto, že by som nemohol dosiahnuť veci sveta, ale preto, lebo neverím svojim očiam a úsudku mysle. Isteže, motívy pre svoje hry vyberám podľa svojich možností a posúdenia. A chcem ich rozprávať svojím jazykom, často si potichu vyslovujem slová, keď ich zapisujem. Viem, čo môže povedať taká alebo onaká moja postava, lebo je už od začiatku určená, to znamená, že je ohraničená, že som jej prisúdil iba kúsok sveta, v ktorom bude vystupovať, bude ho vyjadrovať. Však vieme, že sme z väčšej časti prízemné bytosti. A že takí aj ostávame. A len božia iskra, keď nás osvieti, spôsobí, že takí nie sme. Ešte niečo. Keď nahodím báseň, keď napíšem prvé verše, vytvoril som ich zo slov, ktoré pri pokračovaní básne vystupujú ako živé osoby, a na konci básne sa musí ich osud stiecť, zavŕšiť. Bezo zvyšku. Tak je báseň hra, chytená do desiatich, dvadsiatich, atď., veršov. Keď do hry vstúpia osoby, keď pokračujú prostredníctvom hry vo svojej ceste, určený im je rovnaký osud ako slovám v básni: Na konci sa musí ich osud, úloha skončiť, vysvetliť, ustrnúť. Skamenieť, ak je všetko v poriadku. Také sú zákonitosti nášho rozprávania, myslenia, písania. Viackrát som sa im vzpieral. Ale zbytočne. Vždy zbytočne. Dlhé roky si pracoval v Pionierskej knižnici. Organizovali ste literárne večery; stretávalo sa tam literárne spoločenstvo tvojich znalcov, priateľov? Musí sa spisovateľ venovať výlučne literatúre, aby dosiahol vrchol svojho literárneho výrazu? V Pionierskej knižnici som v 80. rokoch organizoval rozhovory o literatúre, ktoré boli určené pre verejnosť. Pozval som autora a kritika. Predstavili sme knihy Noc do rána (Noč do jutra), Umieranie na splátky (Umiranje na obroke), Levitan. Boli aj večery jednotlivých básnikov: N. Grafenauera, B. A. Novaka, Maje Vidmar atď. V spolupráci s kritikmi. Kritici si vybrali básnikov sami. V tom čase, a zdá sa mi, že práve v Pionierskej knižnici, sa v rozhovoroch, ktoré potom nasledovali, ujímala a kryštalizovala idea postmodernizmu. Pravda, vedenie knižnice Otona Župančiča, kam patrila aj Pionierska knižnica, nebolo veľmi nadšené mojimi podujatiami, ktoré prebiehali každý prvý štvrtok v mesiaci. Tak som ku koncu svojho zamestnania od predstavení upustil. V knižnici som mohol veľa čítať, keď nebolo návštevníkov. Práca ma, prirodzene, zaťažovala, keďže trvala sedem hodín denne a musel som byť k dispozícii pre všelijaké želania návštevníkov knižnice. Nie, okolo mňa sa počas mojej práce neschádzala skupina literárnych znalcov. Nebolo času a ani takých priestorov, aby boli dlhšie rozhovory možné. Samozrejme je dobré, ak sa spisovateľ môže venovať iba literatúre. Už preto, aby vytvoril to, čo chce a čo si žiada celú jeho osobnosť. Hoci takých šťastlivcov (?) je medzi slovinský- 61

62 mi literátmi málo. Príčiny sú známe a nemá zmysel ich tu opakovať. U nás je to tak, že zelená ratolesť oslobodenia sa od borby za chlieb je hociktorému spisovateľovi mnohokrát, takpovediac, pod nosom, ale práve vtedy, keď po nej siahne, vyšmykne sa mu. Poznáme však aj talentovaných spisovateľov, ktorí žili len z písania, a svoj dar premárnili, keďže sa utopili v potoku napísaných slov. Ktoré diela najviac ovplyvnili tvoj vývoj? Musí mať mladý básnik vo svojich začiatkoch nejakého básnického gurua alebo súhlasíš aj s úplným samolezectvom? Detstvo v samote. Škola na samote. Samota je sama osebe poetická. To, čo ma ešte naj - viac zbližovalo s poéziou, ktorá vo mne bola a nevedel som, čo to je, boli obrady pri om šiach (bol som miništrantom), obrady pri pohreboch, modlitby, odriekavanie ruženca. Litánií. Opakovanie určitých slov v nekonečnej monotónnosti. V našich čítankách (školských) sa rojili básne od Engelberta, Gangla, Silvina Sardenka, Cvetka Golara a čo ja viem ešte koho. Nerozumel som im, pretože najskôr asi nebolo veľmi čomu rozumieť. Potom ako desaťročný som staršej sestre potiahol básne Simona Gregor - čiča. Boli vodou na môj suchý mlyn. Začal som písať začiatočnícke básne. A ešte niečo iné: v tú jar ma každý večer a po všetky noci obchádzal nejaký čudný strach. Doňho, do neme - novaného pozadia, sa otláčali mnohé hlasy lesa, výkrikov ľudí, a všetky mali tajuplný, takmer nadprirodzený význam. Preto som začal písať. A neviem, či to bolo predtým, ako som začal čítať Gregorčiča, alebo neskôr. Počas vojny nebolo nič, žiaden básnický vývoj, žiadna významná kniha okrem Mohorovho veľkého vydania Príbehov svätého písma. Potom som ako šestnásťročný po vojne dostal od svojho krstného otca Tine Kosa Prešernove Poézie. Cez prázdniny som ich viackrát prečítal a popritom, že som mnoho veršov vedel naspamäť, som im aj trochu rozumel. Potom prišiel Ko - s o vel, potom Gradnik, potom Murn, keď som sa pre Župančiča nedokázal zapáliť. V podstate som začal plánovite a hltavo čítať, keď som mal osemnásť rokov, keď som prišiel do Ľubľany. Skôr som sa nemohol dostať ku knihám. Potom Puškin a Alexander Blok. Vzápätí Jesenin, ešte predtým Lermontov. Majakovského som nemohol nikdy prijať pod svoju strechu. Potom Baudelaire. A E. A. Poe. Samozrejme, všetko vyratúvam len tak napochytro. Áno, a Lorca! V čase, keď sme veľa hovorili o modernejšom spôsobe písania, do rúk mi prišli Amulety, zbierka básní primitívnych národov. Okamžite ma zasiahli. Tak, že som sa rozhodol opustiť rým a metrum a určitým spôsobom som sa vrátil tam, kde som ako dieťa začal: keď som ešte nevedel, čo je poézia. V neviazanej forme som hľadal svoj tvar. Guru? Myslíš na duchovné vedenie? Na to neverím. Veľa svojich vodcov som stretol a aj sám som v istom čase niektorých ľudí formoval. Napriek tomu je podstata niekde inde. Stačí, ak máš priateľov, ktorí ťa upozorňujú na tvoje vzopätia a pády. Najmä na pády. Kedysi som ich mal, takých priateľov. Pokiaľ viem, prózu si nikdy nepublikoval. Skúšal si to s ňou niekedy? Je proces tvorenia drámy bližší próze alebo poézii? Svojou poslednou drámou Hranice (Grmače hranice v zmysle vatry, pozn. prekl.) si len uzavrel svoj opus, alebo plánuješ napísať ešte nejakú inú drámu? Nikdy som neveril, že by som v próze mohol dosiahnuť to, čo dokázali moji rovesníci. Prečítal som veľa prozaických diel. Ale keď som si spomenul na muky, ktoré som prežíval, keď som hľadal svoju poéziu, do prózy som sa nepriberal. Žiada si predsa len iný prístup k látke a tiež k slovu, a, samozrejme, k spôsobu prežívania sveta. Hry, aké píšem, sú, prirodzene, hry, ktoré píše básnik. Majú svoj zvláštny svet, zvláštny jazyk. Drámy píšu tí, ktorí sú povahou prozaici. Moje hry stoja na tom, na čom moja báseň: slová v básni sú osobami v hre. Nikdy nepíšem, aby som niečo uzavrel ako celok. Hru píšem preto, lebo ustavične o nej niekoľko rokov premýšľam a pretože príde doba, keď ju treba napísať po tom, čo som ju utápal v rôznych spomienkových hlbočinách a znovu ju zachraňoval dýchaním z úst do úst. Myslím si, že v každej mojej hre sa zrkadlí inakší vzťah k svetu a slovu. Preto ich aj píšem. Plány? Zo zvyku alebo z naučeného spôsobu premýšľania vždy vyvstanú plány. Je však ťažké začať príbeh písania. A ešte ťažšie bude. Aký máš vzťah k určitým smerom v slovinskej literatúre; k modernizmu, avantgarde, postmodernizmu? Znamenali pre teba niečo etikety, ktoré hodnotitelia prilepovali na tvoje verše? 62

63 Smery v slovinskej literatúre vznikajú súčasne alebo v omeškaní voči iným literatúram. Mnohokrát ide len o mená pre nové literárne podnikania nových ľudí. Mnohokrát stratia svoje počiatočné nadšenie a uspokoja sa s pravdivými alebo fiktívnymi krátkodobými dielami. Etikety mi pri písaní ani nepomáhali, ani neškodili. Čiže boli nepodstatné. Z A J C Máš dnes nejaké intenzívne styky so súčasnými tvorcami? Čo si myslíš o tvrdení, že skutoční básnickí bohémi sa z tohto sveta vytrácajú? Bude poézia ešte len malomeštiackym šomraním? Nemám intenzívne styky so súčasnými tvorcami. Aspoň nie v tom zmysle, v takej opravdivej blízkosti, ako som bol zvyknutý kedysi. Neverím, že bohémi sa strácajú zo súčasného sveta. Tento svet je príliš neľudský, príliš stiesňuje, príliš zavracia a priveľa odopiera, aby neprodukoval nových, samozrejme, trochu iných bohémov. Bohémstvo a písanie nie sú vedno prepojené. Je toľko spôsobov písania, koľko je ľudí. A každý spisovateľ má svojský vzťah k jestvovaniu a tiež písaniu. Aspoň by sme mali písať rozlične, pretože hľadáme cesty do seba. Malomeštiactvo je pasca pre tých, ktorí sa podriaďujú spôsobom svojho okolia a prstom ukazujú na iných súkmeňovcov. Nie je tvorivé. Malomeštiaci sú jupiovia s mobilom a z úst sa im nerinú verše, ale marky, marky im šuštia v ústach. Pre nich sú dvere do poézie zatvorené. Ak niekto spomedzi nich cez ne vstúpi, čoskoro príde von zahanbený a vyvrhnutý. Každá literárna púť má svoje vzopätia a pády. Myslíš si, že si napísal aspoň časť toho, čo si chcel povedať, alebo svoj veľký text ešte len ukrývaš? Neviem. Neviem. Neviem. Otázka je takej povahy, že by som si musel buď napľuť do vlastnej studne, alebo sám seba zveličovať, alebo sa robiť, že ukrývam niečo, čo raz (kúzelník) ukážem začudovanému obecenstvu, ktoré tak či tak nič neočakáva. (Apokalipsa 6-7/1995) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 63

64 h a i k u komiks terrah zimný večer / aké hrozné / ihla zmizla! 64

65 P r o s t i t ú c i a a o t r o c t v o SAŠO GAZDIČ (nar. 1962) je sociológ, autor esejí a krátkych próz. Pracoval v Združení pre kultúru mieru a nenásilia, v r spoluzakladal Mierový inštitút v Ľubľane, kde pracoval vo výskume až do r V súčasnosti pracuje na Ministerstve kultúry RS. Pri premýšľaní o prostitúcii sa musíme vyhýbať dvom základným chybám. Najhoršie je nebezpečenstvo, že sa pustíme do diskurzu pro et contra. Nielen preto, že sa tak pustíme do jalového moralizovania, ale predovšetkým preto, lebo z týchto dvoch pozícií je už dávno všetko povedané. V revue, akou je Apokalipsa, takmer nemôžeme očakávať, že by sa niekto postavil zásadne proti, hoci práve takýto postoj by bol dnes najprovokatívnejší. Pravdepodobnejšie je, že niekto v literárnej maniere prostitútku opäť pozdvihne za vzor a ústrednú postavu ľudského spoločenstva. A ide pritom len o ďalší z celého radu ohlasov starodávnych chválospevov, ktoré môžeme sledovať minimálne od antiky. Motív prostitútky ako archetypálnej mamy (avšak nie slovinskej matky!) má v beletrii podobné miesto ako vražda. Tá je často hybnou silou príbehu, ale o smrti samotnej sa nikdy nedozvieme nič nové. Podobne je to s prostitúciou. Jej implicitná binárnosť je legitímnym východiskom umeleckých či moralistických prác, môže byť hlavným motívom sociologických alebo psychologických rozpráv, avšak o nej samotnej sa málokedy dozvieme niečo nové, a ešte zriedkavejšie niečo podstatné. Dôležitý rozdiel o ktorom na tomto mieste radšej pomlčíme je len v tom, že hybnou silou rozprávania o smrti je čin, to znamená vražda, zatiaľ čo hybnou silou rozprávania o prostitúcii je jeho predmet. Obvykle prostitútka. Druhou chybou je názor, že o prostitúcii nemôžeme povedať nič, pokiaľ sme za sex nikdy nezaplatili, alebo si zaň nenechali zaplatiť. Douglas Adams vďaka poznatku, že jeho dom (spolu s bagrom, ktorý sa chystá cezeň urobiť diaľničný obchvat) putuje cez vesmír, napísal takú presvedčivú príručku o vesmíre, že je ešte i pre prírodovedcov skutočnou bibliou. A dokonca hlavne pre nich! Vesmír nie je niečo, po čom sa môžeme pohybovať len pomocou nepredstaviteľne zložitých systémov. Je tu, len pár centimetrov od nášho nosa. Tak ako prostitúcia. No, tak sa postavme na hlavu. Prostitúcia je predovšetkým reálna možnosť, ktorá sa núka každému z nás. Pohlavie pri tom nehrá rozhodujúcu úlohu. Keď som bol mladší, viackrát som si predstavoval, že sa prevážam po Azúrovom pobreží v červenom športovom Mercedes kabriolete. Myšlienka, že vylihujem pri vile s bazénom na brehu Stredozemného mora, alebo sa vozím na plachetnici a to preto, lebo obrábam zrelú, zámožnú paniu sa mi páčila. Doslova som si vychutnával predstavu, že si ma vydržiava ako drahý symbol svojho statusu, že sa so mnou objavuje na spoločenských a kultúrnych podujatiach a že ma dokonca sem-tam požičia nejakej dobrej priateľke alebo známej. Prvej, lebo sú dôverníčky, druhej preto, aby jej ešte viac závidela. Kvôli takejto úlohe som bol ochotný urobiť všeličo. No v živote to tak, bohužiaľ, nevypálilo. Zrejme som nebol dostatočne kultivovaný, ani telesne, ani duchovne, hoci som jazdil na koni, bol lyžiarskym inštruktorom a veľa čítal. Alebo možno len socializmus nebol príliš naklonený ženskej emancipácii. A Z D I Č 65 S A Š OG

66 Ale nesnažím sa naháňať vodu na hollywoodsky mlyn. Mojím cieľom nie je cez prevrátenú mužskú optiku potvrdiť hlúpy výrok Všetky ženy sú kurvy. Naopak, táto hlúposť, ktorú najsilnejšia ideologická mašinéria našej doby systematicky živí v povedomí más (Pretty Woman, Indecent Proposal ), ma naozaj hlboko uráža, lebo je prostriedkom manipulácie a zotročovania. Je to ďalší zo spôsobov, najúbohejší zo všetkých, ktorý tému prostitúcie zneužíva na to, aby nám vnútil svoju pravdu: v tomto prípade predstavu o nekonečnej moci peňazí. Práve tomuto by som sa a obzvlášť pri premýšľaní o prostitúcii chcel rozhodne vzoprieť. Nebude to také ťažké, ako by sa na prvý pohľad zdalo. (Azda si poviete: červený kabriolet, dom s bazénom a zavrhovanie logiky kapitálu, to teda nejde dokopy!) Aspoň na tomto fóre Apokalipsy by nám mohlo prirovnanie k umeniu podstatne uľahčiť celú záležitosť. Nie, nemám v pláne uchýliť sa ku koncepcii prostitúcie ako umenia lásky to je zrejme jasné už od prvej vety. Ak však pustím k slovu i sociológa, ktorého mám v sebe, musím povedať, že existuje celý rad okolností, ktoré umožňujú rovnocennú existenciu jedného i druhého (umenia i lásky). Pre začiatok, ani umenie, ani prostitúcia sa nezaobídu bez svojho publika. Obe činnosti alebo obidva javy si vyžadujú určitý okruh ľudí, ktorí disponujú hmotnými statkami a časom. Bez toho ich nemožno pestovať. Inými slovami: ide o kultúrne javy. V i a c o tom, do akej miery ide o vysokú kultúru, poviem neskôr, zatiaľ však prosím čitateľa, aby sa sústredil na druhý charakteristický znak umenia, ktorý je podľa môjho názoru porovnateľný s prostitúciou. Ten sa nevzťahuje na používateľa, respektíve spotrebiteľa, ale na tvorcu, respektíve výrobcu. Ambivalentnosť vzťahu medzi umením a peniazmi sa dá oveľa ľahšie pochopiť z pozície tvorcu. Z tejto pozície je jasné, že umenie sa nedá kúpiť za peniaze. Nimi zaň možno len zaplatiť. Každý, kto niekedy skúsil niečo vytvoriť, obzvlášť v tom prípade, ak to malo byť umenie, vie, že pri tom peniaze nič nezmôžu, sú impotentné. Avšak môžu ho umožniť! Mecenášstvo, platenie za výrobok a udržiavanie ustanovizní, ktoré poskytujú priestor pre vzájomné ovplyvňovanie, komunikáciu a hodnotenie, je predpokladom jeho existencie. Podobne je to s prostitúciou. Hovorím podobne, nie rovnako. Základný a podstatný rozdiel je v tom, že pri prostitúcii sa neobchoduje so zvonkajštenými predmetmi, ale so sebou samým v celku a so sebou samým v neprenesenom význame. Len čo sa predmetom výmeny stane iba telo, nehovoríme viac o prostitúcii, ale o otroctve. To je rozhodujúce pre pochopenie! Aj keď nejde o dopyt konzumenta po tele, ale o jeho túžbu po dočasnom pocite zjednotenia dvoch ľudských bytostí v pohlavnom akte, prostitúcia sa prehupne do otroctva, ak poskytovateľ tento vzťah pochopí ako predávanie tela. Aj keď autonómne! Prostitúcia sa deje mimo priestoru intersubjektívnosti a je v zmysle obchodovania čistejšia ako umenie. V tomto ohľade má prostitúcia bližšie k obradnému darovaniu ako k umeniu. Koniec koncov, pokiaľ ide o ocenenie činnosti (základným prvkom prostitúcie nie je výrobok, ale časovo vymedzený akt pohlavného spojenia), je úplne jedno, či je za ňu ponúknuté kráľovstvo alebo mentolový cukrík. Pocit, nie vec, je to, čo sa počíta. Prostitúcia a umenie sú si najbližšie čarom tvorby. To znie už takmer ako spev na slávu láske. Na ceste zotročovania más (predovšetkým žien) bola v oblasti sexuálnych tokov vytvorená celá sieť odvodových kanálov, takže treba nemálo zasypávania a hatí, ak nechceme, aby nás spláchlo do bazéna predstáv o láske, umení alebo morálke, kde sa zbierajú energie, bez ktorých by sa dnešný svet netočil. Preto toľko hovorenia per negationem. Ak chceme zistiť, o čo pri prostitúcii skutočne ide, nesmieme sa nechať oklamať koncepciami, ktoré boli vytvorené aj preto, aby nás odvrátili od pravého jadra prostitúcie, ktoré nemá nič spoločné s otroctvom. Moderný pojem prostitúcie, ktorý je synonymom pre špeciálnu formu otroctva, má jedine tento cieľ. Zavádza svojím predpokladom, že prostitúcia je spojená s donútením, že nie je slobodným rozhodnutím. Práve to je najväčší omyl: prostitúcia vo svojom pôvodnom zmysle nie je spojená s donútením! Slovník slovinského spisovného jazyka hovorí, že podstatnou charakte- 66

67 ristikou prostitúcie je odrieknutie sa vlastných ideálov kvôli materiálnemu úžitku. To zna mená, že prostitúcia podkopáva východiskový bod každého vládnutia regulatívnu funkciu idey. Ak by sme zasypali všetky kanály, ktoré storočie po storočí po celom svete stavala západná civilizácia a celkom kapitulovali pred darovacou zásadou prostitúcie, stavba dnešnej ekonómie a náboženstva by sa v tom okamihu zrútila. Napríklad láska, obzvlášť láska romantická, je materiálom, ktorý drží pokope mnohé spoločenské inštitúcie. Čo všetko sme ochotní pretrpieť kvôli láske a aké osudové pre ňu môžu byť názorové nezhody. Nedokážeme si ani predstaviť, k akému preskupeniu síl a bohatstva by došlo, keby sme sa namiesto ideálom (povedzme láske) poddali vodcovstvu matérie a pudov. Táto revolúcia by bola najzásadnejšia zo všetkých, pretože by sa nezakladala na vopred vymyslenom poriadku. Prostitúcia je anarchistická v pravom zmysle slova, lebo anarchia je stav, ktorý nestojí na násilnom základe západnej kultúry. Vlastne vôbec nestojí, lebo sa kolíše a hýbe, existuje v čase, a nie v priestore. Slovinčina výraz pre takúto existenciu nepozná. Napriek tomu, že ju západný ekonomizmus už dlho vytrvalo premieňa v jej opak, prostitúcia sa vo vymedzených spoločenských priestoroch predsa len zachovala vo viac či menej neokyptenej forme. Nájdeme ju v závetrí nukleárnej rodiny, pri troche šťastia dokonca v bordeloch a početných typoch bežných stretnutí, ktorým omylom hovoríme ľúbostné. Hoci náchylnosť k prostitúcii môžeme zaradiť k tým ľudským vlastnostiam, pri ktorých Tolstoj zdôrazňoval, že nezávisia od historickej doby, aj tak je nepravdepodobné, že ju ešte niekedy zažijeme v jej pôvodnej forme. Takú, aká bola v antickom svete oddelenú od princípu otroctva, ktoré vládlo v rodinnom hospodárstve ju už určite nestretneme, lebo svet sa poddal osudu, ktorý predpovedal veľký prorok Platón. Verejný priestor, ktorý by nepodliehal násiliu idey a racionálneho plánovania, už ne-existuje. Ak môže byť samotný akt prostituovania, nazerajúc individuálne, ešte aj dnes úplne rovnaký ako ten pôvodný, je zajatý v kontexte mnohých neslobodných ustanovizní. Verejný priestor slobody už neexistuje ani v politike, ani vo verejných domoch. I napriek tomu však jestvujú oblasti súkromia, kde je neracionálny transfer medzi existenciou a statkami ešte stále možný. Vpádu násilnej, respektíve spoločenskej normy do verejného priestoru sa moderný človek vzoprel vynájdením intimity. Nekonformné formy ľudského bytia a medziľudských vzťahov sa zachovali v súkromných oázach. V týchto úzko vymedzených priestoroch môžeme prostitúciu ešte vždy nájsť v jej pôvodnej forme, ktorá je veľmi vysoko cenená. Tu by bolo prirovnanie k hazardným hrám viac na mieste ako prirovnanie k umeniu. Vklady na strane vyhľadávačov služieb môžu byť minimálne (mentolový cukrík) alebo velikánske (kráľovstvo), výhra však nezávisí od nich. Prostitútka (nech je šťastena žena, keď už peniaz je muž) si vyhľadá šťastlivca tak ako výhra v lotérii podľa svojich nepochopiteľných preferencií. A v čom sú si princíp slepého šťastia a prostitúcie najpríbuznejšie? Keď sa architekti začali učiť od zdivočeného princípu hry a Las Vegas (Learning from Las Vegas: Venturi, Azenour, Izenour, 1977)), počali postmodernizmus. Od prostitúcie by sa, kvôli jej konštitutívnej efemérnosti, mohli čosi naučiť i módni tvorcovia, no módu tak ako prostitúciu nemôžeme zúžiť na individuálny štýl. Postmodernizmus je presne to: odvodenie umeleckého slohu (v ktorom Frederic Jameson bez väčších problémov spoznal kultúrnu logiku neskorého kapitalizmu; Jameson 1992) z princípu (hazardnej) hry. Podobným spôsobom prostitúciu už dávno vstrebala láska, umenie, politika a to, čo sa dnes maskuje pod menom prostitúcia. Avšak nič z toho nie je prostitúcia, tak ako postmodernizmus nie je hazardná hra. Čo potom teda je prostitúcia? Dostala Ivana Trumpová tretinu Donaldovho impéria zámenou za predávanie sa v pohlavnom akte? O tom môžeme len špekulovať. Ale ak je to tak a ak jej správanie nebolo motivované len peniazmi či láskou, potom ide o prostitúciu. Takú čistokrvnú, nie takú, ktorá si v očakávaní zisku/pôžitku po kantovsky podrobí telo. Už vidím, ako teraz vyskočia všetci tí, ktorí si intelektuálne predstavy o pôžitku vytvorili s pomocou markíza de Sade, hovoriac: Pôžitok mimo princípu sub- G A Z D I Č 67

68 jektívnosti neexistuje. Nepopieram, že pôžitok vychádza i z porušovania zákona a bolesti, ale som presvedčený, že antický človek si už dávno pred markízom de Sade a Kantom absolútne bez problémov užíval v orgiách na verejných kúpaliskách. Bol to pôžitok síce odlišný od pôžitku z bitia otrokýň, otrokov a manželky (ktorá tak či tak mala rovnaký status ako otroci), no predsa len odlišný aj od predideologického čistopotešenia. Veď ešte ani dnes nie je jedno, či sa mi žena oddá preto, lebo sa mi ako manželka či kurva jednoducho musí oddať (a opačne), alebo preto, že z toho máme obaja pôžitok. V antických časoch bolo rozlišovanie medzi týmito dvoma druhmi sexu oveľa jednoduchšie ako dnes, veď i priestory slobody a neslobody boli oveľa jasnejšie oddelené. Dnes je jediným kritériom intímny pocit (ktorému z nedbanlivosti hovoríme subjektívny), preto o Ivane Trumpovej nemôžeme jednoznačne povedať, či je čistokrvná prostitútka, alebo nie. Množstvo moci a peňazí, ktoré dostala od Donalda, v žiadnom prípade nie je rozhodujúcim kritériom. Pre dvoch, ktorí sa sami spoja v akte pohlavného darovania, táto dilema väčšinou neexistuje. Namiesto slov sami a dvaja by sme mohli použiť tiež slová prítomní a viac, pointa je v tom, že sa priestor slobody scvrkol z jasne, dokonca fyzicky vymedzeného priestoru, na pocit v poli intimity, no napriek tomu ho jednotlivec poľahky odhalí. Teraz si musím zahryznúť do jazyka. Ak je teda pravda, že spoznanie pravej prostitúcie je závislé od pocitu, potom by film Neslušný návrh musel byť výnimkou zo série tých, ktoré šíria mylnú predstavu o prostitúcii. Sex v ňom je presne taký, ako ho opisujem v horných riadkoch. Dvaja, ktorí si to chcú spolu rozdať, si to spolu rozdajú. 1 Všetko sa odohráva v Las Vegas, peniaze, ktoré zmenia vlastníka podľa princípu rulety, však vážne ohrozia lásku. Bez ohľadu na to, že film bol pre veľkú časť verejnosti popudom ku komentárom typu: Však kurvy sú, len peniaze nie! (čo patrí do rovnakej kategórie ako Všetky ženy sú kurvy. ), je jasné, že základná kontroverzia filmu je v porušení dvoch pravidiel, na ktorých stojí kapitalizmus vernosti (ženskej) v manželstve a racionálneho zaobchádzania (boháča) s peniazmi. Takéto komentáre sú pokusom čriedy utiecť pred neistotou slobody k istote pravidla a otročenia peniazom. Priznávam, vo filme je výrazne prítomná aj narážka na porušovanie zákona, ale súčasne je jasné, že pôžitok protagonistov nie je založený na tom. Samozrejme, že dnes stojí prostitúcia, z ktorejkoľvek strany je posudzujeme, mimo zákona, lebo sa nepodriaďuje zásade subjektívnosti (mám na mysli, samozrejme, takú, o ktorej rozprávame, veď prostitúcia ako otroctvo je všelikde na svete úplne legálna), ani pôžitok z nej nevyviera. Ide o paradox, s akým sa stretávajú i teoretici, zaoberajúci sa skinheadovským násilím. Na rozdiel od iných typov násilia, ktoré sú ako antipódy vlastne doplnením (proti)násilia štátu, toto je neideologické, antipolitické, a práve kvôli tomu sa zdá byť nebezpečné. Samozrejme, že porušuje zákon, no na celkom inej úrovni ako ostatné druhy násilia. V skutočnosti ani nie je obzvlášť nebezpečné. Za také ho považujú len teoretici, lebo sa mu nemôžu vzoprieť na svojej úrovni. Polícia ho však poľahky zaženie do kúta tak, že ho stíha ako politický a ideologický problém. Tým istým spôsobom sa z prostitúcie urobí otroctvo, to však ešte neznamená, že si môžeme užívať len ako otroci. Okrem toho hlavný exces filmu je v tom, že dvaja, ktorí majú spolu sex, sa pravidlám vyhnú bez toho, aby ich porušili. Nič nelegálne sa nestalo, ak bol skok cez plot požehnaný (dokonca zmluvou!) zo strany manžela. 2 A keď sme už pri filme samotnom, využijeme ho ešte na záverečné salto. Ten je k svojmu obsahu v takom vzťahu, v akom je štýl k móde, postmodernizmus k hazardnej hre, otroctvo k prostitúcii, zákon k anarchii a umenie k pop-kultúre. Všetky prvé úkazy sú odvodené z druhých povedzme vysoká kultúra, respektíve umenie z ľudovej kultúry ale zároveň ich všetky prevyšujú svojou všeobsažnosťou. Tak ako sa umenie (ak urobíme ešte jednu paralelu) spolu so svojimi stĺpmi zo slonoviny v (post)modernej dobe opäť vrátilo do lona populárnej kultúry a stalo sa len ďalšou z oblastí masového obchodovania, tak sa slobodná prostitúcia, spolu s bordelmi a médiami, ktoré jej robia promotion, stala súčasťou sexuálneho obchodovania. Ups! Či by to nemalo byť, ak sle- 68

69 dujeme paralelu, práve naopak? Nie je sexuálne otroctvo to, čo vzniklo z prostitúcie a čo by sa malo vrátiť do jej náručia? Áno, malo by to tak byť, ale nie je. Ide teda o paradox? Nie, ide len o dôkaz, že pri prostitúcii nejde o obchodovanie s obyčajným tovarom, ale o predávanie vysokej kultúry. Príbeh Neslušného návrhu je znázornením čohosi, čo si môže dopriať len spoločenská smotánka (hoci je, v súlade s demokratickou paradigmou, ako možnosť dostupné každému), teda niečoho, čo patrí k tomu najlepšiemu, čo ponúka dnešná civilizácia, zatiaľ čo samotný film je typickým produktom populárnej kultúry. Tak ako napríklad film o Mozartovi. Prostitúcia, kedysi výlučné privilégium nemnohých vyvolencov, ľudí, ktorí boli slobodní a mali zaistené podmienky na pestovanie všetkých foriem vysokej kultúry, sa takýmto spôsobom stala predmetom masového obchodovania. Tým sa stala svojím opakom: ideálom, ktorý slúži ako krúžok v nose más. Avšak pritom si musíme uvedomovať, že je dnes zrejme viac ľudí, ktorí krúžok v nose používajú s úplne iným úmyslom a účinkom ako roľník, ktorému slúži na vodenie vola. G A Z D I Č * Ak teda k prostitúcii nepristupujeme ako k ideálu medziľudských vzťahov ani odsúdeniahodnej alebo človeka nehodnej činnosti, ľahšie odhalíme, v čom je jej podstata a čo ju dnes zakrýva. Tým ale nechcem povedať, že by bolo dobré, keby sme autonómne predávanie tela, ktoré som označil za otroctvo, posudzovali nejako inak ako predávanie iných služieb alebo duchovných produktov. Pokiaľ ide o to, som úplne konvenčný: tie praktiky, ktorá sú viac-menej závislé od slobodnej vôle človeka, sa mi zdajú byť úplne legitímne. Moderný subjekt má k dispozícii dokonca možnosť vyžívať sa vo (svojom) otroctve. Ak ju využívajú zaľúbenci (a zaľúbení básnici ešte viac), prečo by tak nerobili tí, ktorí predávajú svoje telo? Ak to však nejde, učia nás hedonisti, človek má nakoniec na výber aj samovraždu. (Apokalipsa /2000) Preložila SVETLANA LUHOVÁ P O Z N Á M K Y 1 Dialóg medzi Dianou Murphy (Demi Moore) a Johnom Gageom (Robert Redford), milionárom, ktorého stretne v herni, znie takto: J. G.: Myslíš, že si musím kupovať ženy? D. M.: Prečo potom práve ja? J. G.: Lebo si povedala, že si ťa nemožno kúpiť. D. M.: Veď ani nemožno. V noci si to len rozdáme, ak tomu dobre rozumiem. J. G.: A možno sa ti to bude páčiť. D. M.: Nespoliehaj sa na to. J. G.: A predsa sa budem! A keď do nej neskôr jej muž David Murphy (Woody Harrelson) rýpe otázkou: Bol dobrý?, nakoniec sa mu predsa len prizná: Áno. 2 V tom prípade najhoršie prekročenie zákona bolo to jeho, lebo sa povolením cudzoložstva zmenil na zvodcu, avšak ú ž i t o k z toho ani zďaleka nepatril jemu. 69

70 P r o s t i t ú c i a : ZORAN KANDUČ (nar. 1965) je odborník v oblasti kriminológie. Píše odborné príspevky a spolupracuje s tlačovými médiami. Č o j e n a n e j z l é? K A N D U Č Z O R A N Ak sa v názve položená otázka zdá byť, aspoň na prvý pohľad, jasná a zreteľná, treba okamžite priznať, že jazykový výraz tentoraz napriek nespornej jednoduchosti (alebo práve preto) klame. Prostitúcia totiž ešte zďaleka nie je ani vnútorne zjednotená, ani historicky nezmeniteľná inštitúcia, preto neprekvapuje, že popri rôznorodosti foriem, v ktorých sa objavuje, narazíme ešte i na rôznorodosť jej normatívnych ohodnotení. V každom prípade je však negatívne hodnotenie 1 prostituovania a najmä prostitútok v pomerne veľkej miere rozšírené a úmerne k tomu i pevne zakorenené v názoroch ľudí, ktorí patria k morálnej väčšine. 2 V súvislosti s tým je iste dosť dôležité, že sa otázka, čo je zlé na prostitúcii, zvyčajne scvrkne na zvedavé uvažovanie, čo je zlé na NEJ, teda na žene, 3 ktorá sa touto činnosťou zaoberá. V čom sa skrýva príčina, ktorá ju núti do niečoho, pre čo by sa normálna žena v žiadnom prípade nemohla rozhodnúť naozaj slobodne? Je zaujímavé, že premýšľanie o parametroch prostituovania je v prevažnej miere podmienené predchádzajúcim súdom o morálnej (ne)prijateľnosti tejto činnosti. Ten, kto vychádza z predpokladu, že prostituovanie je nemorálne, je na dobrej ceste, aby odhalil jeho príčiny v niektorej z biologických, psychologických alebo sociologických abnormálnych premien (jednoducho v súlade so všeobecnou teóriou, že zlo vznikne len z niečoho, čo je už samo osebe zlé, respektíve ak sa vyhneme moralistickému diskurzu patologické). A naopak. Ak si myslíme, že prostituovanie je len jednou z mnohých ekonomických činností (ktorej špecifický rozdiel je len v tom, že ponúka odberateľovi sexuálne uspokojenie), prirodzene sa skôr či neskôr stretneme s otázkou, prečo by sme sa vôbec mali zaoberať činiteľmi, ktoré môžu vplývať na rozhodnutie jednotlivca, že si zaistí (alebo vylepší) svoj príjem predajom sexuálnych služieb. Ak nás zvyčajne veľmi nezaujíma, prečo sa ženy rozhodnú, že si budú zarábať na chlieb ako právničky, výskumníčky, slúžky, sociálne pracovníčky, športovkyne, čašníčky, učiteľky, upratovačky, novinárky, lekárky, speváčky, poslankyne, herečky, letušky alebo inými podobne slušnými povolaniami, prečo by sme si mali robiť ťažkú hlavu z hľadania príčin prostituovania? Dôvod je, zrejme, len jeden, a to ten, že táto činnosť je zakázaná. Avšak, ktorým smerom nás v skutočnosti odkazuje tento fakt? K snahám o dekriminalizáciu/depenalizáciu prostitúcie alebo k vytvoreniu čo najlepších kriminalistických teórií, ktoré by vysvetlili, prečo jednotlivec jednotlivkyňa zíde na krivé chodníčky par excellence? Odpoveď, samozrejme, závisí najmä od hodnotového stanoviska prostituovania. Je táto činnosť nemorálna, morálna alebo nevinná, t. j. ani morálna, ani nemorálna? Vzhľadom na to, že v našom priestore je prostitúcia ešte stále právne zakázaná, sluší sa v takom prípade položiť si najskôr otázku, či je takýto normatívny status racionálne opodstatnený. Prostitúcia je jav s (aspoň) dvoma tvárami: ekonomickou (pre prostitútku, ktorá potrebuje najmä peniaze) a sexuálnou (pre stránku, ktorej ide hlavne o sexuálne uspokojenie). Práve táto dvojakosť je dôvodom pre prekrývanie dvoch normatívnych systémov, ktoré v kombinácii umožňujú odsudzo- 70

71 vanie prostituovania. Sú to sexuálna morálka a pracovná etika. Ich súčet poznáme: nie je správne (respektíve je nesprávne), že proletárka si zarába predajom sexuálnej služby. Prečo? Existuje viacero možných odpovedí. Pozrime sa, samozrejme len v hrubých obrysoch, na dosiaľ najsľubnejších»kandidátov«. Začnime predpokladom, že sexualita teda vlastne sexuálna služba klientovi, t. j. vyvolávanie/umožňovanie jeho sexuálneho pôžitku je niečo, čo nesmie byť predmetom predaja (respektíve komercializácie alebo skonzumnenia ). Zdá sa, že tento argument výrazne pokrivkáva. Len si pomyslite. Prostituovanie je forma inštrumentálnej sexuality, veď zahŕňa výmenu dvoch rôznych hodnôt: sexu a peňazí (prostitútka použije sex ako prostriedok na získavanie hmotných úžitkov, zatiaľ čo stránka použije peniaze, aby sa jej dostalo sexu). Čím sa potom prostitútka odlišuje od ženy, ktorá zneužije svoje kúzlo (sexuálne atribúty), aby si omotala muža, ktorý jej zámenou ponúka hmotné a morálne prednosti, napr. váženosť, participáciu na sile/moci, vysoký životný štandard alebo emocionálne bezpečie? Obe inštrumentalizujú sexualitu, až na to, že tá prvá to robí s väčším počtom mužov (avšak s každým z nich len na krátky čas), druhá s tým istým (ale na oveľa dlhší čas). Prvá je ešte stále predmetom opovrhovania (alebo súcitu), druhá neskrývaného obdivu alebo len tak-tak skrytej závisti. Vari to znamená, že problém nie je len v inštrumentalizácii sexuality, ale v prostitútkinej promiskuite? Súhlasná odpoveď na túto otázku je založená na mylnej interpretácii promiskuity. Neberie totiž do úvahy fakt, že pre prostitútku sú pohlavné styky so stránkami len práca : vo svojom voľnom čase však môže byť sexuálne monogamná alebo promiskuitná, pričom samozrejme neexistuje absolútne žiadny dôvod, aby sme ženskú promiskuitu (respektíve nestály sexuálny život s rôznymi partnermi) považovali za nemorálnu. Prečo by sme mali prostitútke vyčítať, že si zarába službami pre viaceré stránky, zatiaľ čo nám zjavne vôbec neprekáža, ak žena za peniaze promiskuitne 4 varí, perie, obsluhuje, stará sa, lieči, zabáva, upratuje, radí, učí, alebo masíruje? Na druhej strane je však dobré zdôrazniť, že tradičná sexuálna morálka schvaľuje len inštrumentálne sexuálne aktivity, t. j. sexualitu, ktorá je skrotená a má funkciu ( zdomácneného ) prostriedku na dosahovanie vyšších cieľov, napr. na prokreáciu, utužovanie manželského zväzku (vraj najpríkladnejšej inštitúcie na výchovu detí), budovanie intimity alebo vyjadrovanie lásky a iných hlbokých psychických obsahov; 5 odsudzuje však čistú sexualitu, t. j. l art pour l artistické sexuálne aktivity, ktoré sú samoúčelné a vyvierajú zo vzájomnej sexuálnej príťažlivosti/túžby (pritom nie je zbytočné upozornenie, že práve obmedzovanie sexuality na exkluzivisticky ľúbostný alebo monogamne manželský pomer je vodou na mlyn prostitúcii, ktorej najhorším nepriateľom sa skôr či neskôr stanú slobodné, samoúčelné či príležitostné sexuálne aktivity). Prečo nám prekáža komercializácia sexuality? Od kultúry, ktorá si neúmerne viac cení duševnú ( intelektuálnu ) prácu ako telesnú, by sme očakávali, že bude odsudzovať predovšetkým za skonzumnenie všetkých tých ľudských»oblastí«, ktoré sa zrejme ešte omnoho výraznejšie týkajú jednotlivcovho jastva ako len jeho sexuálnych atribútov. Ale nie k počudovaniu? po takomto odsúdení niet ani chýru, ani slychu. Práve naopak. V spoločnosti, ktorá sa nadzvukovou rýchlosťou mení na megalomanský supermarket, súdobí proletári (väčšina obyvateľstva!) verejne ponúkajú a predávajú takpovediac všetko, čo by mohlo byť predajné, napr. ľúbivé (odborne prevedené) emócie, charakterové rysy, religióznosť (alebo duchovnosť ), duchaplnosť, umeleckú krea tivitu, jazykové/komunikačné zdatnosti, iniciatívnosť, rôzne spôsoby rozmýšľania, od bor né vedomosti, múdrosť, všeobecný rozhľad, mravné cnosti Dôležité je, že v takomto počínaní väčšinou nevidia nič výnimočne sporné. Nemálo ľudí je dokonca otvorene hrdých, ak sa im podarí dobre sa predať na trhu práce. Pravdepodobne by na nás veľmi škaredo zazerali, keby sme im spomenuli, že sa prostituujú. A ešte viac by im podľa všetkého prekážalo, keby sme ich označili za proletárov, respektíve robotníkov. Ale možno je sémantické stotožňovanie súdobého predajcu pra- 71

72 covnej sily s kurvou dokonca nespravodlivé k prostitútkam. Dnešní zamestnávatelia 6 opití nepochopiteľnou mocou, ktorú im dáva globalizácia, flexibilizácia, deregulácia a automatizácia totiž vymáhajú od svojich úbohých poddaných čím ďalej intenzívnejšiu osobnú odo-vzdanosť, mobilizáciu všetkých produktívnych rezortov na dosahovanie heteronómne vytýčených cieľov a ponížené prijímanie nimi určených pracovných podmienok (+ mzdy). Jedným slovom: prostituovanie telom a dušou. Takýto stav má zhubné individuálne a sociálne dôsledky. Na jednej strane núti tých, čo predávajú pracovnú silu, do väčšinou nepotrebného obetovania pre nich životne dôležitých hodnôt, t. j. času a energie pre heteronómnu/abstraktnú prácu. Na druhej strane však okypťuje ich možnosť na subjektivizáciu, teda na utváranie samého seba samourčujúcimi (slobodnými a zmysluplnými) činnosťami: mimo»funkčných«spoločenských úloh,»teroristickej«ekonomickej logiky, normatívnych očakávaní (»dôležitých druhých ) a v socializácii uskutočneného (sociálne integrovaného a najmä kontrolovaného, normalizovaného a kolonializovaného) jastva. Z toho vychádza ďalší problém: Čím viac je ohrozená jednotlivcova možnosť subjektivizácie (t. j. samourčujúce alebo samostatne vymedzené pôsobenie), tým väčší je jeho»hlad«po identite (alebo»samopodobe«), respektíve spotrebiteľských útechách (novodobom ópiu pre ľudstvo). Tu sa odcudzený jednotlivec bleskovo dostane do začarovaného kruhu: čím viac peňazí potrebuje na financovanie spotrebiteľských orgií (napr. na oddych, adrenalínové zážitky, rozptýlenie, turistickú zmenu prostredia, rekreáciu, hľadanie a nachádzanie seba samého alebo dokonca samoaktualizáciu, tým viac a lepšie musí pracovať, t. j. predávať sa (teda vlastne prostituovať) v službách he-teronómne určenej výrobnej funkcie. Poučenie, ktoré sa dá vylúštiť z povrchného porovnania sexuálneho a nesexuálneho prostituovania (v ekonomickom kráľovstve nutnosti, vystrihnutom na mieru inštrumentálnej racionálnosti a kapitálovej logike), by sa dalo zhrnúť takto: Neexistuje absolútne žiadny dôvod, prečo by sme mali naďalej ideologicky uctievať kvázi váženú heteronómnu/abstraktnú prácu či veriť v jej doterajšiu morálnu, osob(nost)nú a spoločenskú funkčnosť. Oproti zlovestnému nacistickému heslu Arbeit macht frei je lepšie vychádzať z predpokladu, že heteronómna (spoločensky užitočná) práca je poväčšine ireduktibilná (viac či menej odporná) nutnosť, ktorú treba neprestajne zmenšovať (napr. skracovaním pracovného času) a rovno-merne ju prerozdeliť prirodzene paralelne so spoločnosťou vyprodukovaným bohatstvom/príjmami medzi všetkých členov spoločnosti. To okrem iného implikuje aj toľko očakávané rozlúčenie sa s pracovnou etikou, respektíve»etikou otrokov«(russell), ktorá je v skutočnosti neslýchaným anachronizmom (neskoro)modernej spoločnosti, ktorá potrebuje na zaistenie základného blahobytu všetkých svojich členov stále menej a menej produktívnej práce. Je problém ekonomickej transakcie prostitútky s klientom v tom, že je (aspoň vo väčšine prípadov) neosobná? Ale veď takmer všetky ekonomické transakcie sú presne také, teda neosobné, 7 to znamená oklieštené na púhu výmenu komodity/ služby za peniaze. Vari tým ponížime alebo degradujeme osobu, ktorá komoditu/službu vyprodukovala? Pravdepodobne nie. Pomyslime na bizarné implikácie, ktoré by vyplývali z prípadnej pozitívnej odpovede. V tom prípade by sme si museli s predajkyňou novín vytvoriť najskôr hlboký intímny vzťah, aby sme si potom s pokojným svedomím mohli u nej kupovať denné vydanie Športových noviniek. Ak by sme chceli morálne bezúhonne povečerať v reštaurácii, museli by sme sa najskôr zaľúbiť do čašníka a kuchára. A tak ďalej. V súvislosti s tým by niekto mohol namietať, že sexualita sa nedá prirovnávať k stravovaniu. To ani nie je potrebné, veď je viac než jasné, že sexuálna aktivita je spojená s úplne inými pôžitkami ako napr. stravovanie. V tom nie je vôbec problém. Problém vznikne, ak požadujeme, aby každá sexuálna praktika mala morálne alibi v emocionálne hlbšom intímnom alebo ľúbostnom vzťahu (respektíve manželskom zväzku alebo jeho mimomanželskom ekvivalente). 8 Tým totiž vylúčime príležitostné sexuálne aktivity, ktoré nie sú založené na láske, ale na vzájomnej túžbe 72

73 a príťažlivosti (a, samozrejme, na recipročnom rešpektovaní subjektivity/osobnosti sexuálneho partnera). V optike tradičnej sexuálnej morálky je takáto ( l art pour l artistická ) sexualita neprijateľná (už vôbec nie nevinná, teda ani morálna, ani nemorálna), čo je koniec koncov len dodatočný dôvod, kvôli ktorému sa oplatí čím skôr odvrhnúť zastaralé, nerozumné a škodlivé návody na smetisko mylných ľudských myšlienok. To treba urobiť neľútostne a bez štipky zlého svedomia, veď sexualita nepotrebuje nijakú špecializovanú morálnu reguláciu, teda normy, ktoré by sa podstatne líšili od príkazov (napr. rešpektovanie druhého ako autonómneho subjektu) a zákazov (napr. násilia a podvádzania), ktorými sa vo všeobecnosti riadia medziľudské vzťahy. Je problém prostituovania v tom, že prináša sexuálnej pracovníčke priveľký, nezaslúžený príjem (neprimeraný vynaloženej námahe či práci)? Zárobky prostitútok sa dosť líšia (bez ohľadu na to sú však zvyčajne vyššie ako príjem, ktorý by prostitútka získala slušnou prácou, napr. v továrni, nemocnici, úrade alebo obchode, čo je, viac-menej, kľúčovým popudom k prostituovaniu). Namiesto toho, aby sme si lámali hlavu otázkou (ne)zaslúženosti (ktorá je, prísne vzaté, ideologická a nemožno na ňu odpovedať vedecky rigorózne ), je dobré upozorniť, že prostitúcia ako povolanie je spojená s mnohými rizikami napr. zdravotnými, bezpečnostnými a statusovými, ktoré sú však väčšinou dôsledkom ilegálnej (respektíve najmä nemorálnej) pozície tejto činnosti, a práve preto sa dajú vo výraznej miere zmierniť rozumnejšou organizáciou a reguláciou (nijako ich však nemôžeme použiť ako argument pre oprávnenosť morálneho a právneho zákazu prostitúcie). Prostitúcia je nepochybne problematická, ak je k nej prostitútka nútená, 9 napr. fyzickým násilím alebo absolútnou depriváciou. To však nehovorí v prospech nemorálnosti prostituovania, ale naopak poukazuje na nemorálnosť a protiprávnosť donucovania a ochudobňovania o základné komodity/služby, na ktoré má každý ústavne a medzinárodnoprávne garantované integrované (»ľudské«) práva, a to politické, ekonomické, sociálne a kultúrne. Miesto toho, aby sme vyplakávali nad trpkým osudom úbohých žien, 10 ktoré sú nútené prostituovať, bolo by rozumnejšie postarať sa (politic - kými opatreniami v súlade s ústavným projektom) o to, aby mal každý (bez ohľadu na pohlavie a podobné atribúty) zaistenú elementárnu bezpečnosť: nielen bezpečie pred kriminálnou viktimizáciou, ale aj ekonomické a sociálne bezpečie, napr. vlastný byt, primeraný príjem bez ohľadu na to, či je momentálne zamestnaný!), možnosti na vzdelávanie a zdravotnú pomoc. Treba po tomto všetkom ešte nejaký špeciálny záver? Možno už len toľko: Na prostitúcii je najhoršie práve morálne odsudzovanie, teda normatívne okuliare, ktoré tvorí sexuálna morálka a pracovná etika. Kvôli tejto zastaralej nerozumnej a škodlivej normatívnej optike netrpia len prostitútky, ale hádam ešte viac všetky tie normalizované subjekty, ktoré v ňu stále veria. No zdá sa, že takýchto veriacich je čoraz menej a menej: už dlhšie (najmä od kultúrnej revolúcie v polovici šesťdesiatych rokov) sa zväčšuje počet ľudí, ktorých už nie je možné presvedčiť o oslobodzujúcich vlastnostiach heteronómnej práce, veď s touto inštrumentálnou činnosťou sa už nechcú a ne - môžu stotožniť, alebo sú na ňu dokonca alergickí. Hlavnými hodnotami sú pre nich napr. voľný čas (t. j. čas, ktorý je oslobodený od ekonomickej nutnosti, napr. osemhodinového alebo ešte dlhšieho denného robotovania v niektorom z kapitalistických»pracovných lágrov«), samourčujúce aktivity a spoločenskosť, ktorá je slobodne (vy)tvorená, a nie sprostredkovaná trhovými alebo mocenskými mechanizmami. Na druhej strane však nesporne a nezadržateľne slabne i ideologická sila tradičnej sexuálnej morálky (čo sa prejavuje napr. v úsilí o demokratizáciu intímnych/osobných vzťahov, individualizáciu sexuálnych úloh a odmietanie dvojakých štandardov v súvislosti s hodnotením slobodne zvolených sexuálnych praktík). Problém je nanajvýš v tom, že zmeny na úrovni mentality a senzibility ešte neprenikli dostatočne do priestoru verejného a politického diskurzu. Práve preto ich apologéti vládnucej ideológie ešte stále môžu nonšalantne ignorovať, alebo prezentovať ako exotické ( nihilistické, nezodpo- K A N D U Č 73

74 vedné či detinské ) úchylky a jedným (zatuchnutým) dychom nahovárať hypotetickým poslucháčom, že vrchol ich životného šťastia treba hľadať a, samozrejme, (čo je ešte len pravé umenie) nájsť v (stále diskutabilnejšej) práci a sexuálne monogamnom manželstve (podľa možností s čo najväčším počtom detí, veď jedno vraj nijako nestačí). Problém s tým súvisiaci nie je, samozrejme, v počte šťastlivcov, ktorým sa podarí k ich osobnej spokojnosti zavesiť sa na nosné stĺpy kapitalistického poriadku, ale skôr v permanentnej snahe, aby sa táto ideologicky ešte stále hegemonistická životná opcia prezentovala ako všeobecne platný morálny ideál. Ďakujem pekne! (Apokalipsa /2000) Preložila SVETLANA LUHOVÁ P O Z N Á M K Y 1 Negatívne normatívne hodnotenia sú spravidla poznačené mnohými do očí bijúcimi protirečeniami a nedôslednosťami. Napríklad: Skoro vždy je predmetom odsudzovania len prostitútka, avšak nie jej klienti, hoci bez ich dopytu po takýchto se-xuálnych službách by prostitúcia už podľa svojej definície vôbec nemohla existovať. A ešte k tomu, množstvo morálneho špiny, nakydanej na povesť a prácu prostitútky, je obvykle podmienené charakteristikou jej odoberateľov: Čím vyššie sú títo v spoločenskej hierarchii, tým vyšší je jej status (v tomto prípade sú, prirodzene, lepšie aj jej pracovné podmienky a samozrejme aj zárobky.) Na druhej strane však niektorí odporúčajú toleranciu prostitúcie (tí, ktorí ju chápu ako svojím spôsobom nutné zlo, lebo utvrdzuje mravný prestížny manželský zväzok a ochraňuje jadro rodiny, zároveň však umožňuje väčšine žien, aby hrali slušné sexuálne úlohy), súčasne však napriek tomu pohŕdajú prostitútkami. Prirodzene, odsudzovať možno aj prostituovanie, nie však jeho protagonistky, ktoré sú v tom prípade považované za viac či menej bezmocné obete (napr. ekonomickej núdze, vývojových osobnostných nedostatkov, nepodarenej socializácie, vrodenej nízkej inteligencie, pohlavného zneužívania v detstve, násilných a vykorisťovateľských zvodcov alebo jednoducho ešte stále odolávajúceho patriarchátu ). 2 To je jasné už z jazykového používania slova kurva, ktoré je ľudovým ( politicky nekorektným ) výrazom pre prostitútku. Táto nadávka sa zvyčajne pripisuje žene, ktorej sexuálne aktivity sa odlišujú od jej tradičnej úlohy, ktorá implikuje vyjadrovanie sexuálnych túžob iba v intímnom respektíve dostatočne vážnom vzťahu k jedinému mužovi (napr. svojmu chlapcovi, snúbencovi, mužovi alebo mimomanželskému partnerovi ), do ktorého je zaľúbená a na dôkaz svojej skutočnej lásky mu je nekompromisne verná (je zaujímavé, že vernosť sa týka len zákazu sexuálneho podvádzania, ale nie iných foriem užívania si: je napr. dovolené vyžívať sa v jedle, pití, hudbe, literatúre a podobných kultúrnych artefaktoch, hoci ich autorom nie je milovaná osoba, zatiaľ čo sexuálne pôžitky s nemilovanou osobou sú prísne zakázané a často vyvolajú výbuchy trápnej žiarlivosti najčastejšie vlastne najmä sexžiarlivosti a dokonca surového násilia a telesného trestania za neposlušnosť a nelojálnosť). Takýto normatívny stav je, prirodzene, veľmi nepríjemný, a to nielen pre slušné ženy, ale aj pre mužov. Len si pomyslite od žien sa očakáva, že budú sexuálne príťažlivé pre čo naväčší počet mužských obdivovateľov (máme tu dočinenia s požiadavkou, ktorá je nekonečným zdrojom príjmov rozvetveného priemyslu krásy ), súčasne by však mali byť sexuálne dosiahnuteľné len pre jedného muža. Ba čo viac, pri kultivovaní svojich sexuálnych kúzel musia starostlivo dávať pozor, aby nezašli priďaleko a nebezpečne sa nepriblížili obrazu kurvy. Na druhej strane sa však od muža očakáva, že bude žena, s ktorou pestuje intímny alebo ľúbostný vzťah, zo sexuálneho pohľadu len jeho : každá odchýlka od takejto (monogamnej) normy je interpretovaná ako znak jej nepravej lásky alebo jeho nedostatočného falického majstrovstva. Také poňatie (ktoré je založené na úplne mylnom chápaní sexuálnych túžob a na nerozlišovaní medzi sexualitou a trvalejšími medziľudskými vzťahmi) vedie k nezmyselnému vzájomnému kontrolovaniu, obmedzovaniu slobody pohybu, ponižujúcemu vypočúvaniu (napr. Kde si bola?, S kým si bol?, Čo ste robili spolu tak dlho?...), samocenzúre, klamaniu a nakoniec často k ochudobnenému sexuálnemu životu. Komu ku cti? Odpoveď máme na dlani: na večnú slávu sexuálnej morálky, ktorá vychádza z predpokladu, že sexualita je sama osebe hriešna, a preto ju treba všetkými možnými aj nemožnými spôsobmi ( pekne či nepekne ) potláčať a obmedzovať. 3 Prostituovanie, samozrejme, nie je výlučným monopolom žien, veď touto činnosťou sa zaoberajú aj muži (ako poskytovatelia homosexuálnych a heterosexuálnych sexuálnych služieb), ktorí však predsa len ostávajú v menšine. To ale neplatí pre záujemcov, ktorí sú v neúmerne väčšom počte mužského rodu (a väčšinou sú prekvapenie? ženatí). Ak teda berieme do úvahy všetky osoby, ktoré sú priamo či nepriamo (napr. ako organizátori či dozorcovia) zapletené do prostitúcie, vidíme, že máme dočinenia s javom, ktorý je v prevažnej (štatistickej) väčšine poznačený subjektmi mužského rodu (v súvislosti s ktorými budeme akokoľvek, zrejme z dostatočne pochopiteľných dôvodov darmo hľadať odpoveď na otázku, čo ich ženie do nákupu se-xuálnej služby.) 4 Ba čo viac, nie sme to len my, viac či menej vzdialení pozorovatelia, ktorým to nevadí, ale neznepokojuje to ani jeho, t. j. jej milého, čo vlastne ani neprekvapuje, veď on je vo všeobecnosti dostatočne rozumný a poľahky pochopí, že slúženie iným ľuďom v pracovnom čase nijako nespochybní jej slúženie jemu (samozrejme výlučne či aspoň väčšinou z lásky ). Prekvapuje však niečo iné: Prečo on (a prirodzene aj ona, berúc na neho ohľad) nevie pochopiť, že jej prípadné sexuálne kontakty mimo trvalého vzťahu nespochybňujú nutne ich intimitu (či lásku )? Paradox je ešte oveľa zjavnejší, pretože jemu je spravidla absolútne jasné, že jeho občasné mimovzťahové sexuálne styky neohrozujú primárny intímny vzťah (to, samozrejme, platí aj pre jej chápanie vlastných mimovzťahových sexuálnych stykov). 5 Normatívne reštrikcie, ktoré sexuálna morálka vnucuje sexualite, samozrejme zanechali stopu aj na jazykových výra- 74

75 zoch, ktoré označujú sexuálne praktiky. Tak je napríklad ešte najslušnejšie respektíve morálne a politicky korektné označenie milovať sa (ktoré vo všeobecnosti dostatočne jednoznačne poukazuje na lásku medzi protagonistami) alebo možno sexuálne obcovať (čo očividne naznačuje, že partneri sexuálnou činnosťou vyjadrujú najmä hlbšie emócie jeden k druhému). Ako potom pomenovať čistú sexuálnu aktivitu? Natíska sa výraz sexovať, ktorý však asi má príliš mechanickú alebo rutinnú príchuť (toto označenie vari najviac zodpovedá sexualite, ktorú praktizuje manželský pár, v ktorom neuhasli len sexuálne vášne, ale dokonca i nežné city). Zdá sa, že omnoho primeranejší je výraz šukať, ktorý je ale pre mnohé uši príliš hrubý. Prečo? Pravdepodobne najmä kvôli stigme, ktorú sexuálna morálka stále nalepuje na sexuálne aktivity, ktoré sa prihodia kvôli samotnej sexualite. Je veľkým šťastím, že si ľudstvo nevymyslelo ďalšie takéto morálky, napr. pravidlá, ktoré by predpisovali, že musíš jesť len jedlo, ktoré bolo pripravené ako výraz lásky, alebo s úmyslom vyjadriť dôležité psychické obsahy. 6 Označenie je, samozrejme, zavádzajúce, veď vlastne tým, ktorý dáva prácu, je pracovník (v slovinčine delodajalec = ten, kto dáva prácu = zamestnávateľ, preto táto autorova úvaha o primeranosti jazykového označenia pozn. prekl.); vlastník (verejný či súkromný) produkčných prostriedkov je ale ten, ktorý prácu odoberá, respektíve využíva. Na druhej strane je však toto pomenovanie predsa len primerané v miere, v akej sa vládnucej ideológii podarí presvedčiť skutočných a možných predajcov pracovnej sily, že len oni sú tí, ktorí potrebujú prácu ( zamestnanie ), nie však kapitál (respektíve spoločnosť alebo štát ): nazerajúc takouto nesporne prevrátenou optikou by mal byť pracovník azda vďačný kapitalistovi, ak sa tento nad ním zľutuje a daruje mu prácu; ešte viac by za novovytvorené pracovné miesto mal byť vďačný štát a dobrodinca odmeniť daňovými úľavami a inými výhodami. 7 Neosobnosť, ktorá väčšinou sprevádza prostitútkine transakcie s klientmi, je niekedy označovaná aj ako emocionálna indife-rencia. V súvislosti s tým zrejme nie je zbytočné pripomenúť, že aj sex, ktorý slušná žena (zvyčajne manželka ) umožňuje svojmu mužovi, ( kvázi exkluzívnemu odberateľovi jej sexuálnych atribútov), nie je vždy výrazom lásky (respektíve úprimnej citovej zainteresovanosti): Nie zriedkavo je to len vec rutiny alebo podvolenie sa stavu veci. 8 Len si pomyslime, aké následky by mala požiadavka, že stravovať sa treba len monogamne, t. j. každý deň na raňajky, obed, olovrant a večeru požívať len najobľúbenejšie jedlo (každý prehrešok voči tomuto pravidlu by bol dôvodom na mučivú jedložiarlivosť ). Ako by sme reagovali na literárnu morálku, ktorá by od nás vyžadovala, aby sme vernosť najobľúbenej-šiemu spisovateľovi vyjadrovali tak, že budeme čítať iba jeho diela? Výsledok by bol asi katastrofálny. Prečo je potom také ťažké chápať, že je vo všeobecnosti veľmi ťažké (ak nie dokonca nemožné) udržiavať sexuálne styky len s jedinou osobou (bez ohľadu na to, ako veľmi ju ľúbime)? Zdá sa, že problém nie je v chápaní, ale v tradičných sexuálnych úlohách, ktoré sa jednotlivci naučia hrať (respektíve sa v nich vyhrávať), pričom si veľmi dobre uvedomujú, že celá vec (respektíve umelecký dojem predpísaného predstavenia) je dosť tragikomická. V čom teda tkvie podstata problému? Vari v tom, že neexistuje žiadna alternatíva k tomuto trápnemu predstieraniu? To je nepravdepodobné. Možno je príčina práve v zradcovskom tichu, ktoré obklopuje zodpovedné vyzreté sexuálne aktivity, respektíve v nejasnom strachu, že by ten, kto by toto ticho nehanebne prerušil, príliš do očí bijúco ukázal, že cisár je v skutočnosti už úplne nahý. 9 To, samozrejme, neznamená, že vo vážených sexuálnych inštitúciách (napr. v manželstve alebo jeho neformálnych napodobeninách) neexistuje žiadny nátlak. Skôr naopak. Nátlak je vpísaný takpovediac už do ich morálnej podstaty, teda dogmy, že všetky sexuálne aktivity musia prebiehať iba v ich úzkom rámci. Aj keď si odmyslíme fakt, že máme dočinenia s jedným z najčastejšie porušovaných prikázaní, len ťažko sa vyhneme odpornému tušeniu, že dokonca i v slušných vzťahoch sex nie je vždy úplne nepoškvrnene konsenzuálny. Dôvodov na to je dosť, napr. pocit povinnosti, ekonomická (respektíve statusová) závislosť, strach, že si partner nájde uspokojenie inde, alebo možno túžba vyhnúť sa zlej nálade a zlosti partnera, pocitu, že nie je dosť dobrý (respektíve nie je už sexuálne zaujímavý ). Hlúpe. 10 V súvislosti s tým sa natíska otázka, či je prostitútka jediný možný objekt súcitu. Vari by sa nepatrilo odložiť si aspoň časť tejto šľachetnej emócie pre jej mužských klientov, ktorí musia platiť za niečo, čo si očividne nie sú schopní zaobstarať zadarmo. Avšak problém nie je v peniazoch, ktoré musia odrátať za želané sexuálne uspokojenie (zvyčajne ide o dobre situovaných jednotlivcov), ale azda viac v tom, že sa znižujú k väčšinou (výnimky sú bezpochyby vrelo vítané a úprimné cenené) jednostrannému sexu, čiže sexuálnej aktivite, ktorá je takou iba z ich zorného uhla : Prostitútke totiž nejde primárne o se-xuálny pôžitok, ale hlavne o peniaze. K A N D U Č 75

76 Č e r v e n é l a m p á š i k y v P a l m i r e MAJA NOVAKOVÁ (nar. 1960) je prozaička a prekladateľka. Vydala viacero žánrovo rôznorodých románov, napr. detektívku Zarka (1994), a poviedkových kníh, napr. Zvieratník (Zverjad, 1997). Je nositeľka Ceny Prešernovho fondu. O V A K O V A M A J AN Od intelektuálky sa zrejme očakáva, že sa bude zasadzovať o legalizáciu prostitúcie a naozaj, nič proti nej nemám, zároveň si však ako estét s nevôľou uvedomujem, že jej tým nepreukážeme žiadnu službu: či už uzákonené alebo nie, bordely budú vždy; legalizácia ich len oberie o tajuplnosť, ktorá dnes dráždi našu predstavivosť (a tým aj iné orgány), takže si budeme musieť nakoniec otvorene priznať, že v skutočnosti ide o predsa len nudnú záležitosť. Finančné a sociálno-zdravotné argumenty pre zákonné riešenie tohto prastarého remesla, ktorých majú všetci momentálne plné ústa, ma vôbec nedojímajú; faktom ostáva, že odkrytá a všade dostupná prostitúcia a pornografia sa robí na mieru osobám bez fantázie, na mieru, jednoducho, tým, ktorých mentálny pohľad neprenikne ani cez tkaninu dievčenských bikín na morskom pobreží. Iba takí môžu chodiť na nudistické pláže bez toho, aby sa nad tým trpko pousmiali. Je však pravda, že táto planéta je stvorená pre všetkých ľudí, že nedostatok zvedavosti a zmyslu pre krásu z pohľadu evolúcie je občas veľmi zreteľnou prednosťou a že aj verejné domy či gynekologicky presné obrázkové materiály sú potom zrejme nevyhnutným vedľajším produktom hromadného zostupu nahých opíc zo stromov. Príklad darvinisticky zjavne úspešnej Slovinky: Má 42 rokov. Jej muž je podnikateľ, a tak sa kúpe v peniazoch. Žena sníva o malom domčeku v rodnej prímorskej dedinke, hoci sa ho nikdy nedočká, pretože všetok zvyšný kapitál vždy treba okamžite vložiť do podnikateľovho audi. Každých päť rokov ho vymieňa za väčšie. Nenosí šaty ani šperky, ktoré by stáli za zmienku, pohybuje sa na obežnej dráhe medzi prácou a domovom, často ju to stiahne k susedke-dôchodkyni, kde skrytá pred manželom vypije na ex pár pohárov refoška, a občas hrá karty; inde by ju nedostali ani s párom volov, nie je totiž presvedčená, či jej správanie je dostatočne uhladené pre vysokú spoločnosť. Nečíta, a keďže jej podnikateľ je cukrovkár, ktorý má za sebou už dva infarkty, najskôr ani nesexuje. Napriek tomu bude všetkými dvadsiatimi bojovať o status quo, bude sa modliť, aby nebolo ešte horšie, aj napriek mužovým tvrdým pästiam sa ponamáha, aby si udržala svoje manželstvo. Nie kvôli dieťaťu, ako tvrdí (dieťa to má na háku: čoskoro sa zapíše na fakultu a potom ako všetci aspoň trochu rozumní Novogoričania v Ľubľane pravdepodobne aj navždy zostane), ale z toho istého dôvodu, z ktorého si pred osemnástimi rokmi dieťa vlastne zaobstarala, a tak si vynútila sobáš: pretože mužove prachy, hoci z nich nič nemá, a domnelá povesť jej dávajú aspoň aký-taký pocit bezpečia. Bieda. Nech mi niekto teda povie, v čom je tá slušná malomestská panička menšia prostitútka od tých, ktoré ako umelkyne drú v masážnych salónoch. S veľmi zaujímavými šľapkami som mala do činenia iba na Blízkom východe, priamo pri tom som ich však nikdy nevidela. Boli sme na stavbe a na stavbe sme mali vodcu operatívy a nákupcu a sekretárku. Tí traja sa spriatelili, nepýtajte sa prečo, keďže na zahraničných stavebných 76

77 pracoviskách niet logiky. V podstate si spolu popíjali a mudrovali o nezáväzných témach, akými vtedy boli blížiaca sa samostatnosť Slovinska a predsudky voči Arabom. Boli opatrní. Vedeli, že ešte žiadne murárske priateľstvo neprežilo samotný projekt, preto sa nechceli príliš naviazať jeden na druhého. Myslím si, že sekretárku jeden z mužov pohlavne veľmi priťahoval, nikdy sa však nevyjasní, ktorý, ani to, či o tom vôbec vedel. Každý piatok, čo je arabská nedeľa, sa operačný vedúci a nákupca vytratili z tábora; sekretárka ostávala doma. Ostatní projektanti si medzi sebou šuškali, že chlapi navštevujú bordel v obci vzdialenej asi 50 kilometrov, nazvime ho Palmira. Kedykoľvek sa v podvečer jej dvaja kumpáni vrátili z výletu, sekretárka sa ich okľukami povypytovala, či boli v bordeli, a oni dvaja vždy vážne prikývli. To sa stalo pred desiatimi rokmi. Prednedávnom som náhodou vrazila do jedného z vtedajších vedúcich, v podstate náfuku, čo vie všetko o všetkom najlepšie, a po niekoľkých pivách, ktorými sme zapili nečakané stretnutie, som sa ho opýtala, ako to bolo s tou Palmirou a s tou kurvárňou. Chlapa od smiechu prelomilo v páse. Verejný dom v islamskom štáte? povedal. Prosím ťa, nesranduj. Jasné, že ho nikdy nebolo a ani nemohlo byť, tobôž v Palmire, ktorá má päť ulíc a dva minarety. Ale čo mali náš nákupca a operačný vedúci z toho, keď sekretárke klamali, akože tam chodia, a čo mala ona z toho, keď im podvedome schválne vždy naletela? Jasne, že rajc. Že možno, keď sa sekretárka po piatkoch cítila sama, zabudnutá, určite trošku žiarlivá, azda ponížená, myšlienka na jej mužov v exotickom objatí Arab - ky ju zároveň vzrušovala. Trpko, ale sladko jej bolo pri srdci. Aj inde po tele. Niečo podobné, ibaže z diametrálne opačného hľadiska, najskôr platilo aj o jej kolegoch, ktorí by ju napriek jej zamestnaniu očividne nemohli označiť za človeka bez fantázie. Pravú ruku dám do ohňa, že za normálnych okolností by tí traja bez problémov spolu zaľahli. Uprostred púšte si netrúfali. Napriek tomu však potrebovali aspoň trochu ľudského tepla; a v tichej dohode vynašli hru, v rámci ktorej sa mohli vzrušovať bez toho, že by sa dalo niekomu spomedzi nich niečo dokázať, perfídnym spôsobom medzi sebou celé leto sexovali tak, že ani puritán by im nemohol nič vyčítať. Sex je, čert to ber, v hlave, a najlepšie kurvy sú tie, ktoré si vymyslíme. Preto mi je dosť ľahostajné, či bude v budúcnosti možné nájsť verejné domy v Zlatých stránkach pod heslom Bordely alebo nejakým iným, na prvý pohľad nevinnejším heslom. Budú jestvovať; a čím menej sa o nich bude hovoriť, tým budú lepšie. Preložila JELA KRAJČOVIČOVÁ 77

78 PANDREJ ŠPRAH (nar. 1960) je prozaik, filmový a literárny kritik, odborník na hudbu a najmä na film, o ktorom doteraz vydal dve knihy, redaktor časopisu Ekran. o d o b a p o r n o g r a f i e n a r á z c e s t í S ˇ P R A H ANDREJ Sex už neexistuje, nahradil ho strach. Paul Virilio Keď budeme mať lepšie porno filmy, budú v nich chcieť vystupovať mainstreamoví herci. Tak či tak sú všetci herci exhibicionisti. Autorom uvedenej myšlienky z augustového čísla filmového časopisu Sight and Sound je Peter Aalbeak Jensen. Jeho meno zrejme širšej verejnosti nie je obzvlášť známe. Zato však ilustratívnejší bude údaj, že pán Jensen je riaditeľom pornografickej spoločnosti Pussy Power. Tá vznikla pod krídlami producentského domu Zentropa, ktorý vedie preslávený dánsky režisér Lars von Trier. V takomto kontexte sa veci stávajú oveľa jasnejšie, veď meno von Triera je bezprostredne spojené s jedným z v poslednej dobe najtrúfalejších pornografických vsuviek v klasickom hranom filme. Hovoríme samozrejme o je - ho filme Idioti, natočenom podľa manifestačných zásad hnutia Dogma 95. Za tézou pornografie v klasike samozrejme stojí dvojitý otáznik. Prvý je výsledkom pochybnosti, či každá sexuálna scéna automaticky spadá pod označenie veľkých XXX-ov, druhý je podoprený faktom, že dogmatické zásady a filmy podľa nich nakrútené výrazne ustupujú od kritérií, ktorými by bolo možné vymedziť klasický hraný film. Keďže náš cieľ na tomto mieste nie je ani tak spojený s terminologickými alebo procesuálnymi zápletkami, príklad Idiotov sme potrebovali najmä na ilustráciu jedného pólu v názve nadhodeného rázcestia zvnútra produkcie pornografických scén v posledných pár rokoch. Von Trierov producentský angažmán v spomenutom projekte je pokusom o návrat pornografie na veľké plátno, odkiaľ ju po liberalizácii v sedemdesiatych rokoch vytlačilo zákonodarstvo a predovšetkým (na domáce použitie určené) video v rokoch osemdesiatych. V zlatých časoch porno grafického filmového priemyslu v polovici sedemdesiatych rokov sa dokonca v Gaumontových kinematografoch na Champs-Élysées premietali hard-core pornografické filmy. 1 Avšak vo von Trierových aktivitách nemôže byť ani reči o nejakom nostalgickom úsilí o návrat a obnovu všetkých segmentov filmovej produkcie pod jeden rámec, čo by sme možno mohli usúdiť z Jensenových vyhlásení, že nie je žiaden rozdiel medzi vytváraním festivalovej atrakcie a tvrdého porno filmu. Naopak. Aktivita jedného z kľúčových nositeľov ideového pozadia dogmatického hnutia má oveľa viac ako len symbolický význam. Ide o tendenciu k návratu pornografickej scény na územie filmovosti v jej kinematografickom kóde, naspäť do času, naspäť do socio-historického prostredia vzťahu ku konkrétnemu projektu, na mapu, odkiaľ bola vymazaná rozvojom technológie intimity, ktorá bola odštartovaná videom určeným na domáce použitie. Sme svedkami opätovného uskutočňovania konkretizácie pornografického textu, o ktorej medzi iným hovorí Linda Williamsová v prenikavej monografii o hard-core, predovšetkým vo východisku, že v kontexte modernej pornografie 78

79 absolútne nemôže byť reč o iba jednej, mužskému sexuálnemu princípu určenej porno - grafii, avšak že sa o nej dá uvažovať jedine ako o jednej z mnohých diskurzov se xuality. 2 Skrz takýto pohľad sa stretávame s rôznorodosťou pornografií, štruktúrovaných na predpoklade sexuálnych odlišností, na ktoré narazíme v množstve teórií túžby a pôžitku, ktoré skúmajú špecifické oblasti sexuálnej heterogénnosti. Taký predpoklad si samozrejme vyžaduje analýzu konkrétnych, jednotlivých príkladov v našom prípade filmov nie však fenoménu ako celku, ktorý ešte vždy príliš často podlieha teórii jedného, prevládajúceho stereotypu. Nastolenej problematike sa budeme podrobnejšie venovať na konci. V tomto momente by sme nemali prehliadnuť údaj, že prvé filmy z produkcie Pussy Power, Constance a Pink Prison, boli predvádzané na filmových festivaloch v Rotterdame a Stockholme. Fakt, že každoročné dianie v Rotterdame patrí, pokiaľ ide o kvalitu, k svetovým festivalovým vrcholom, hovorí sám za seba, v kontexte nášho názvu však zdôrazňuje, že aktivity von Triera a jeho partnerov nemôžeme chápať len ako úzke, postranné vybočenie z pornografického mainstreamu, ktorému vládne len video trhu, káblovej televízii a internetu určená distribúcia, ale ako dôležitú aj keď nateraz možno iba symbolickú aktivitu za reafirmáciu pornografie ako relevantného filmového žánru. V takejto konštelácii ich aktivita samozrejme nemôže mať okrajový význam ani pre filmový svet vo všeobecnosti, ani pre porno establišment, i keď sa v tomto momente možno javí práve taká. Druhý, oveľa osudnejší a určite i oveľa nepredvídateľnejší je smer, ktorým sa vyberá tá časť porno priemyslu, ktorá sa snaží prispôsobiť sa modifikáciám, prostredníctvom ktorých menia sexuálny život jednotlivca nové technológie na čele s digitalizáciou v jej kľúčových fenoménoch virtuálnou realitou a kybernetickým priestorom. Osudovosť, ktorú tu nastoľujeme, však nie je ani tak usmernená na historickosť, teda na vývojový oblúk pornografie, ale oveľa viac na samotný jej fenomén, obzvlášť v jej vizuálnom segmente, ktorý by mal byť aj ústredným predmetom tohto textu. Problém, s ktorým sa v digitálnej sfére stretáva pornografická scéna, je problém jej podstaty, jej funkčnosti a, ak chcete, jej základného cieľa, ktorý ju umiestňuje na sa - mot ný štatistický vrchol konzumu, ktorým by mal človek súčasných postindustriálnych spoločností stimulovať svoju sexualitu. 3 Náš fakt osudovosti vychádza z predpo kladu, že si pornografický priemysel v skutočnosti ani neuvedomuje nebezpečenstvo, ktoré číha v digitálnej sfére, veď v prvej fáze s náskokom obsadil kybernetický pries tor, a to prakticky bez akejkoľvek námahy. Tento fakt ani neprekvapuje, ak vieme, že rozvoj vizuálnych médií, no predovšetkým tzv. nových komunikačných technológií, bol skrz-naskrz spojený s pornografiou. Početné médiá, ktoré sú dnes tak silno integrované do nášho každodenného života, že si ich už ani nevšimneme, sa môžu za svoje spoločenské uplatnenie poďakovať pornografii. Práve cez používanie v tejto oblasti boli spopularizované, týmto spôsobom ich spoznávalo, nadchýnalo sa nad nimi a nato ich prijímalo najširšie publikum. (Zajc 2000: 4) Na domáce použitie určené video, satelitná a káblová televízia, celá digitálna sféra atď. zjavne mnoho dlhujú pornografii. 4 A v tomto momente zrejme najvychytenejšia komunikačno-technologická oblasť, teda internet, je od nej tiež závislá, a ešte ako. Schematicky môžeme vo W(orld) W(ide) W(eb) priestore hovoriť o dvoch variantoch kybernetickej pornografie, ako by sme s rizikom zovšeobecňovania fenoménu kybernetického priestoru mohli podmienečne pomenovať momentálne najrozvetvenejšie pornografické dianie vo sfére digitálnych technológií. Na jednej prevládajúcej strane sme svedkami prenášania inými, v podstate analógovými technologickými prostriedkami vytvorených obrazov do kybernetického prostredia. Klasicky reproduktívna fotografia a video sú popri animácii základné technologické prostriedky, ktorými je (bolo) generované najpodstatnejšie množstvo scén, na ktoré narazíme na XXXami dôkladne vymedzených internetových stránkach. V druhom, mohli by sme povedať, že internetu najvlastnejšom variante, sa stretávame s interaktívnou pornografiou, ktorej predpokladom je činný vzťah diváka, respektíve jeho bezprostredné vplývanie na 79

80 priebeh sexuálnych aktivít, ktorých je svedkom. Tak priame, real-time erotické prenosy s možnosťou divákovho interaktívneho zapájania sa a riadenia bezprostredného priebehu diania, ako aj softvérovo riadené (pred)programované verzie sexuálnych exhibícií, ktorých výberom pomôcok divák určuje i scenár, sú podľa všetkého momentálne technologický vrchol počítačového hard-coru. Súčasne však je XXXami vymedzený priestor i vynikajúcim polygónom pre technologické experimentovanie a zavádzanie noviniek je svojráznym parádnym koňom rozvoja internetových technológií, niečo také ako napr. formula 1 pre automobilizmus, veď je kvôli reálne najširšiemu a najviac zainteresovanému internetovému obecenstvu neustále vystavovaný permanentnému preverovaniu a bezprostredným odozvám konkrétneho publika. Dôvodov pre očakávanú explóziu pornografie na internete a iných počítačových sieťach je dosť, niekoľko podstatných načrtáva podrobná štúdia pod záštitou Carnegie Mellon University a pod vedením Martyho Rimma s názvom Marketing Pornography on the Information Superhighway. V prieskume je zdôraznených päť kľúčových činiteľov internetovej pornografie, ktoré svojským, k používateľovi priateľským, prístupom predstavujú základné podmienky momentálnej expanzie (len) dospelým určených webových stránok. V prvom rade je prízvukovaná súkromnosť a vyhýbanie sa akýmkoľvek rozpakom z vystavenia sa pri verejnom kupovaní alebo sledovaní pornografických materiálov. Počítač umožňuje výber a ukladanie len tých obrazov alebo informačných báz, ktoré si jednotlivec vyberie, čo znižuje výdavky za celé časopisy, videofilmy a podobné klasické porno médiá. Ukladanie materiálov v podobe počítačových datoték umožňuje jednotlivcovi absolútnu diskrétnosť tak v rodinnom, ako aj inštitucionálnom rámci. 5 K spomenutým dôvodom by sa dalo ešte všeličo dodať, avšak i tak dostatočne presvedčivo načrtnú prednosti počítačových programov a informačných báz pred všetkými ďalšími nosičmi pornografických materiálov. Bezpochyby by sa všeličo dalo povedať aj o brzdách a postranných cestičkách, s tým sa však stretávame najmä v praxi, ktorá je ale spravidla spojená s individuálnymi požiadavkami a samozrejme s kapacitami našich digitálnych zariadení. V oveľa širšom socio-kultúrnom kontexte však ide pri kybernetickej pornografii samozrejme o fenomén intimizácie verejného života jednotlivca, ktorý určuje, alebo možno lepšie povedané, zväzuje celú sféru techno kultúry, respektíve intímny život súdobého, odrôtovaného nomáda v jeho osídľovaní množstva teritórií bez toho, aby sa pohol spred obrazovky počítača. Faktom ale je, že väčšina technologických vynálezov, ktoré svoju komerciálnu expanziu prežívali i s pomocou pornografie, je (bola) určená na domáce (po)užívanie, že sa teda vizuálna kultúra z oblasti masovosti na mysli máme chápanie filmu ako masového média v kontexte vymedzenia Richarda Taylora 6 presťahovala do sféry masovej intimity. Cesta odtiaľ k potenciálnej masovej transformácii indivídua na kyborga už nie je naozaj nič iné, ako len informačná diaľnica. Ide o proces, ktorý aj pornografický priemysel, napriek momentálnemu úplnému ovládaniu priestoru a marketingových stratégií, priviedol pred vyššie spomínané nebezpečenstvo. Ba dokonca ešte viac. Nebezpečenstvo, v tomto momente už skutočne hodné pozornosti, preň totiž vyviera z toho istého titulu, z ktorého si dnes odrezáva jeden z najobjemnejších kusov novými technológiami vytvoreného koláča. Hrozba, ktorá dlhodobo nakoľko sa samozrejme pri bleskurýchlom vývoji digitálnych technológií vôbec o dlhodobosti dá hovoriť hrozí porno podobe, je nebezpečenstvo, ktoré má podstatu v modifikácii samotného ústrojenstva sexuality ako dôsledku technolo-gického vývoja a rozdvojenia osobnosti, ktoré potenciálne nemení len vzťah jednotlivca k sexualite, ale aj jej praktizovanie. Hovoríme samozrejme o fenoméne kybernetickej sexuality ako kľúčovom činiteli prechodu od perverzity k pohlavnej diverzite. 7 V digitálnom priestore sa totiž vytvára úplne nový koncept netelesnej pohlavnosti, ktorá neohrozuje len biologický reproduktívny proces homo sapiensa, ale aj niekoľko kľúčových spoločenských konvencií, ktoré by mali ešte stále? regulovať spôsoby komunikácie jeho ženského a muž - ského princípu. Teória kybernetického sexu tak rozlišuje niekoľko základných sexuál- 80

81 nych praktík, ktoré sú k dispozícii používateľom počítača: 1. počítačom sprostredkovaná interaktívna masturbácia v reálnom čase, 2. počítačom sprostredkované rozprávanie interaktívnych sexuálnych príbehov (v reálnom čase) s cieľom vzrušenia, 3. kybernetický sex na báze softvéru, 4. kybernetický sex vo virtuálnej realite, 5. elektronická pornografia, 6. kybernetický sex na báze MUD ( multiple user domains, resp. mnohoraké používateľské domény). Prvé dva a posledný variant interaktívneho sexu sú spôsoby vzájomného vzrušovania dvoch alebo viacerých on-line prítomných užívateľov, takže identita účastníkov je neznáma, čo samozrejme umožňuje experimentovanie alebo realizáciu zvnútra hladín mnohorakosti (pohlavných) identít každého jednotlivca. Tretí spôsob je softvérový variant kybernetického sexu, lebo je založený na programovom vybavení, ktoré užívateľovi umožňuje kreáciu vlastného virtuálneho partnera. Ľudia závislí od takýchto počítačovým hrám podobných programov sa neodvracajú od reality k virtuálnu, ale virtuálno používajú na stvárnenie svojich skutočných, i keď digitálne vytvorených partnerov, ktorí sa majú stať ich skutočnými objektmi lásky. Kybernetický sex vo virtuálnej realite je variant sexuálnej praktiky, známy najmä z vedecko-fantastických filmov. Ide o mentálnu činnosť, ktorá informačnými ťahmi umožňuje sex vo virtuálnej realite. Tak ako softvérová, aj virtuálna sexualita je založená na realite, avšak existuje opodstatnená pochybnosť, či bude niekedy možná úplná simulácia živého sexu. Piaty a šiesty variant sú spôsoby používania počítača na najklasickejšiu sexuálnu aktivitu, veď technológia je tu pre ich aktérov len médiom, cez ktoré sprostredkúvajú sexuálne obsahy v tradičných formách, ako sú fotografie, listy či príbehy. Tieto dva spôsoby sú tiež jediné, ktoré sú bezprostredne spojené s pojmom pornografický, pretože operujú so sprostredkovávaním uzavretých často pornografických obsahov, zatiaľ čo pri ostatných kybersexuálnych princípoch ide o komunikačné procesy, ktoré takým či onakým spôsobom simulujú sexuálny vzťah. Podrobnejšie pojednávanie o načrtnutých praktikách samozrejme presahuje záujmy tohto textu. To, čo ich združuje pod spoločný menovateľ nášho názvu, je fakt, že sa dá veľmi ťažko určiť, ktorá z nich má najväčšiu spôsobilosť na získanie nadvlády vo vývoji digitálnych technológií. Tá by potom samozrejme mala byť i novým základom pornografického priemyslu. Keďže sa však naše uvažovanie sústreďuje najmä na vizuálny segment pornografie, vynára sa otázka statusu samotnej scény v pornografii budúcnosti. Vychádzame pritom z predpokladu, že pornografická scéna je vo svojej podstate pevne spojená s fyzickou realitou a že proces jej oslobodzovania, proces divergencie, ktorý sa uskutočňuje vo sfére digitálna, vážne ohrozuje jej klasické chápanie a fungovanie. Vo svetle tohto predpokladu sa zdá byť potrebné presnejšie vymedzenie zmien, ktoré ani nie tak pri jednotlivých novotechnologických vynálezoch a konkrétnych sexuálnych praktikách, pre ktoré poskytujú možnosti, ako skôr pri fenoméne celkového rozpadu (Virilio) na poli kybernetickej pohlavnosti podmieňujú donedávna ešte neslýchané možnosti spomínaných technológií. Potom, čo kybernetika horúcich liniek odsúdila na technickú nezamestnanosť call girls a doslova ich,postavila na cestu, prepustí zajtra aj muža a ženu a ľudstvo absolútne degraduje v prospech pohlavných strojov mediálnej masturbácie. 8 Táto myšlienka z pesimistickej analýzy kybernetickej pohlavnosti Paula Virilia poukazuje na ten neuralgický bod kompjuterizovanej sexuality, ktorá by v konečnom dôsledku bezprostredne ohrozovala budúcnosť pohlavnej reprodukcie. Poddávanie sa nekopulačným sexuálnym praktikám, ktoré vedú do zavretého priestoru totalitného individualizmu neznamená len dovŕšenie individuálneho v možnosti vyžívania sa v mnohorakých jastvách, ale aj jeho rozpad porušením identifikačnej afirmácie vo vzťahu ja-druhý. Absolútne sústredenie na seba tak neohrozuje len stimulatívnosť zvnútra pohlavného rozlišovania v heterosexuálnych partnerstvách, ale rovnako subvertuje aj imanentnosť homosexuálnych rozdielov tým, že identifikačný bod túžby prenáša na spojkou sprostredkovaný, a nie už bezprostredný sexuálny vzťah. Prechod do priestoru prehrávania registrov mnohorakosti identít jednotliví výskumní- S ˇ P R A H 81

82 ci kybernetického sexu zdôvodňujú ako logický spoločenský akt hľadania celistvosti 9 jednotlivca. Lebo v sexuálne represívnej sociálnej sfére súčasnosti, ktorá vraj ohrozuje slobodné experimentovanie so sexualitou a spoločenským rodom (gender), vidia prestup do kybernetického priestoru ako bezpodmienečnú nutnosť ako akt oslobodenia. Avšak táto dvojitá hra tak hra oslobodzovania ako hra s identitami je veľmi reprezentatívny odraz rizikovosti budovania slobody bez toho, aby sme predtým precízne definovali samotnú represiu: Mystifikácia, ktorá pôsobí v perverznom vyhlásení,však je to len hra, ktoré sa týka kybernetického priestoru, je tak dvojitá: nielenže sú hry, ktoré v ňom hráme, vážnejšie, ako by sme sa mohli domnievať (vari to nie je tak, že pod maskou fikcie, toho,,že ide len o hru, subjekt artikuluje a predvedie sadistické,,perverzné, atď. črty svojej symbolickej identity, ktoré by sa nikdy nezmohol priznať vo svojich reálnych intersubjektívnych stykoch?), ale platí to aj naopak, t. j. také preslávené hranie sa s mnohorakými, prelínajúcimi sa osobnosťami (slobodne konštituovanými identitami) častokrát rado zahmlí obmedzenia spoločenského priestoru, v ktorých je zajatá naša existencia (a tak nás od nich klamne oslobodí). 10 Otázka oslobodzovania však naráža na ďalší podstatný moment špecifikácie kybernetického priestoru. Presahovanie telesnosti, kategorizované do teraz už zjavne protikladnej pojmovosti oslobodenia, teda nepredpokladá len vyvarovanie sa psychického ohrozenia vo forme ideologickej represívnosti súčasných spoločností a fyzických nebezpečenstiev, ktoré predstavuje fakt súčasných pohlavných a mnohých iných, bezprostredným kontaktom spôsobených chorôb teda ubránenia sa pred všetkými skutočnými nebezpečenstvami, ktoré striehnu na promiskuitných aktérov tradičnej telesnej sexuality, ale rovnako, ak nie ešte viac, sa dotýka aj siete dohľadu, ktorý je samozrejmou skutočnosťou pobývania v kybernetickom priestore, obsiahnutou už v etymologickom východisku kybernetična. 11 Oslobodenie tela je tak pritakaním k dobrovoľnému, vedomému otroctvu v naskrz- -odhaliteľnej prítomnosti zvnútra siete dátových báz a komunikačných tokov, v ktorých môže byť skutočne sexuálne stimulujúci práve fakt, že mnohorakosť identít jednotlivca je pod neustálym dohľadom. Lebo aký sexuálne stimulačný význam by mal povedzme fakt, že sa ako muž pokúšam preberať ženský emocionálny a sexuálny princíp, a tak realizovať akúsi neuskutočnenú túžbu, ak o tom, okrem mňa, nikto iný nevie. Práve možnosť nazretia, práve možnosť prezradenia odhaliteľnosti mojej skutočnej identity, až to môže byť sexuálne skutočne stimulujúce. Zmena voyerizmu na latentný exhibicionizmus tak vyvstáva ako jeden z kľúčových prvkov nanovo snovanej sexuality, ako taký sa však stáva aj základným východiskom, s ktorým sa bude zrejme musieť konfrontovať a popasovať skutočná kybernetická pornografia. Skutočná v zmysle, že jej základ už nebude kopulačný sexuálny akt bezprostrednej, fyzickej partnerskej interakcie, ale beztelesná praktika sprostredkovaného interaktívneho kybernetického sexu. Inou otázkou však, samozrejme, je, aká by bola táto skutočná kybernetická pornografická scéna bez fyzického originálu? Porážka faktov šírením informácií, do krajnosti syntetizovaných prostriedkami masovej komunikácie, kde podoba už vyhráva nad vecou, ktorej je,imidžom. Avšak aj a to nás teraz naozaj znepokojuje prehra faktu milovania, tu a teraz, v prospech strojného podvodu, keďže,vzdialenosť sa stane distentio, odcudzením a roztržkou medzi partnermi, ľúbostné hry a hazardné hry sa stanú vulgárnou spoločenskou hrou, svojským virtuálnym kasínom, analogickým s burzou, kde sa na chýrnych odvodených trhoch brokeri a iní zlatí chlapci zabávajú tým, že sa celý rok snažia priviesť banku na bubon. 12 Víťazstvo obrazu nad fyzickým originálom, ktorý má predstavovať, samozrejme, nijako neohrozuje momentálne postavenie scény v pornografickom priemysle, veď práve táto umožňuje obľúbenú manipuláciu s identitami sexuálnych aktérov, ktorým sa dodávajú ľubovoľné tváre slávnych osobností. (V takom kontexte možno úvodom uvedené Jensenovo vyhlásenie o mainstreamových hercoch v tvrdých porňáskoch vyznie naivne.) Avšak aj pri takýchto manipuláciách sme stále pevne ukotvení v priestore tradične chápanej kopulačnej sexuality a z nej vychádzajúcej pornografickej scény. Avšak v okamihu, ako klikneme do 82

83 oblasti,... kde sú rozkmotrení milenci spolu len cez vzájomné diaľkové ovládače... duch vysielania/prijímania energetického signálu tu nahrádza orgazmus... 13, potenciálna podoba nám zmizne z predstavenej oblasti. Lebo v pornografickej vizuálnosti, ktorá podľa encyklopedickej definície predpokladá dokumentárnosť tvrdého realizmu erekcie, koitu a ejakulácie, kde sa nič nenecháva na fantáziu, kde je zakázané všetko, čo nie je dostupné pohľadu filmovej kamery, kde sa obraz všetkými silami snaží diváka presvedčiť o svojej realistickosti, a kde je už v základe obsiahnutá konzumentova pozícia neviditeľného voyera, si ťažko predstaviť fyzickú reálnosť simulácie ako stimulácie sexuálneho pôžitku, ktorý dosahuje realizáciu aktérových najintímnejších vnútorných fantázií práve únikom od materiálnej reality k virtuálnej. V tejto nezávideniahodnej situácii, v ktorej sa ocitla pornografická obraznosť bez toho, aby si to možno skutočne uvedomovala, sa preto zdá byť o to dôležitejšie v úvode už spomenuté úsilie pod von Trierovým patronátom. Samozrejme, ani nie tak z pozície opozície voči digitálnym možnostiam sprostredkovania tradičnej pornografickej scény na sieť svetového internetu, a ešte menej ako alternatíva potencie skutočnej kybernetickej pornografie, ale skôr kvôli potrebe návratu pornografickej podoby naspäť do spoločensko-kultúrneho kontextu. Potreba návratu, ktorá súčasne vždy dáva vítanú možnosť opätovného posúdenia a zhodnotenia, vychádzajúceho z predpokladov procesu premeny kontextu samotného, je tiež jedna z kľúčových výsledkov výskumu hard-coru Lindy Williams, ktorá práve vo svojej práci vo svojom (opätovnom) prehľade na jednej strane porno trhákov, na druhej však produktov, ktoré sa nikdy nedostali ďalej ako do bezmennej kopy sebe podobných na policiach videoték postihuje proces ich reafirmácie: Dnes, keď je väčšina pornografických filmov nakrúcaná a distribuovaná priamo vo video formáte, bez kinematografických premiér, bez toho, aby boli súčasťou vykričanosti, ktorú predpokladá konfrontácia s veľkými skupinami divákov, je momentálny textuálny kontext jednotlivého filmu ťažšie odhaliteľný. Kazety sa stratia v množstve iných na policiach videoték, môžu sa požičiavať, alebo aj nie, ich sociologický či historický vplyv však upadá. Takáto naoko nadčasovosť je tak len ilúziou o časti titulov, ktorých by sa pôvodná kultúra tak či tak najradšej zbavila. Výzva toho, že si ich pozrieme, tak znamená ich návrat do času, vracia im význam historického rozmedzia v zdanlivej monolitnosti, spôsob, podľa ktorého predstavujú práve tak zmenu, ako aj opakovanie. 14 Zdá sa, že autorkinu pozíciu, ktorá bola rozpracovaná r. 1990, keď bolo masové používanie digitálnych technológií ešte v plienkach, dnes môžeme bez podstatných doplnení aplikovať i na oblasť kybernetickej pornografie ako tej, ktorá vďaka bleskovému technologickému rozvoju vlastne nemá reálnu možnosť relevantného kriticko-teoretického pokrytia, a preto svoju socio-kultúrnu úlohu hrá len v najširšom kontexte spoločenstva kybernetickej reality. Tak prídeme do bodu, keď návrat pornografie do kín, na veľké plátno, do priestoru masového média viac nevyznieva len ako nostalgické kinofilské gesto. Ak teda pristaneme na tézu, že pornografia je pôvodne v blízkej súvislosti s Foucaltovým chápaním túžby, ktorá nie je púhou túžbou po pôžitku, ale o to viac túžbou po spoznaní pôžitku, ktorú nám v najbezprostrednejšej podobe umožnil filmový obraz, zdá sa byť logika znovuspytovania filmovej oblasti, aby sme lepšie pochopili oblasť novotechnologickú, nadmieru primeraná. Lebo práve redefinovanie sociálneho statusu klasickej pornografickej scény môže napomôcť presnejšiu lokalizáciu v názve načrtnutého rázcestia, ale aj pochopenie potenciálnosti vizuálneho obratu v skutočnej podobe kybernetického sexu. Aktivity Zentropininho pododdelenia posväteného ženskej genitálnej energii tak môžeme uvítať v podobnom kontexte, ako bola chvályhodná provokatívna neo-avantgardná spektakulárnosť teoretických a najmä praktických zásad Dogmy 95. Tá razom pozdvihla oprávnenú a viac než nutnú vlnu redefinovania, zaujatia stanoviska k jednému z najvitálnejších segmentov súčasnej filmovej produkcie bezprostredne v čase, keď absolútny rozmach technologickej búrky stále násilnejšie ruší hranicu medzi umeleckými paradigmami a individuálnym angažmánom až do krajnosti dohnaného intímneho (intimistického) senzacionalizmu. S ˇ P R A H 83

84 (Apokalipsa /2000) Preložila SVETLANA LUHOVÁ P O Z N Á M K Y 1 Nesmieme, samozrejme, zabudnúť ani na obdobie domácej zlatej doby, ktorú s určitým fázovým posunom, samozrejme historicky poznačil najmä počet divákov prvého verejne prezentovaného tvrdého pornofilmu Vášne. 2 L. WILLIAMS, Hard Core: Power, Pleasure, and the Frenzy of the Visible. London, Pandora Press, Štatistika pre USA hovorí, že r Američania minuli za pornografiu 8 miliárd dolárov. Alebo inými slovami:...v USA je porno priemysel silnejší ako hudobný a filmový dokopy. J. W. SLADE, Pornography in the Late Nineties, in: Wide Angle, Volume 19, no. 3. (July, 19970), str. 1-12, str Podrobnejšie viď: M. ZAJC, High-tech, low-human move me: Kaj nas premakne v kinodvorani, galeriji in vsakdanjem življenju, in: Ekran, letnik XXXVII, č. 5/6 (200), str Podrobnejšie viď: 6 Film je jediným masovým médiom, ktoré sa k svojmu obecenstvu obracia ako k davu. Keď o verejných udalostiach referuje tlač, rozhlas a televízia, prenášajú správu jednotlivcovi, obzvlášť rozhlas a televízia skoro vždy jednotlivcovi v jeho dome. Film sa však obracia k jednotlivcovi ako k členovi davu. R. TAYLOR, Film Propaganda: Soviet Russia and Nazi Germany L o n d o n, I. B. Tauris Publishers, 1998, str P. VIRILIO, Rýchlosť oslobodenia, Ljubljana, ŠOU, 1996, str P. VIRILIO, ibid., str Napr. R. B. HAMMAN, Cyborgasm: Cybersex Amongst Multiple-selves and Cyborgs in the Narrow-Bandwith Space of America Online Chat Rooms. Podrobnejšie viď: 10 S. ŽIŽEK, Realno kiberprostora, in: Problemi, letnik XXXVII, č. 3/4 (1999), str. 5-16; str Hovoríme o etymológii terajšej verzie slov, ktoré sa začínajú koreňom kyber- a pochádzajú z gréckeho slova kybernetes kormidelník. Kybernetično je vždy presiaknuté významovosťou rozkazovania, vplývania na dianie zo vzdialeného kontrolného bodu v nadvláde rozličnosti. Ide o prenechanie dohľadu tej entite, ktorá (alebo kto) v základe predpokladá samotnú funkciu dohľadu. V procese dohliadania sa vždy v rovnakej miere prekrýva jeho vzdialenosť a ústrojenstvo. Celý dohľad podľa definície plynie zo vzdialenosti. Ak by tomu tak nebolo, dohliadacia činnosť by sa jednoducho spojila s tou, na ktorú dohliada, tá by sa potom stala neodlúčiteľná od seba samej. Takto sa však obe spájajú v jedinečnom priestore, kde vzdialenosť a dohliadanie, ľudská komplexnosť a jednoduchosť aparatúry, získavajú novú konfiguráciu. Priestor kybernetična je zároveň najdostupnejšia a najvzrušujúcejšia oblasť podmienok (v zmysle ľudského technologického rozvoja) a najreštriktívnejšia a najznásobiteľnejšia oblasť (v zmysle takmer nekonečných hraníc aparatúry). Rozdiel zrejme závisí od veľmi starej otázky: kto zaplatí prevozníkovi? A. McHOUL, Cybernetymology and ethics. Podrobnejšie viď: 12 P. VIRILIO, ibid., str Podoba, ktorá vyhráva nad vecou, ktorej je,imidžom, by podľa mienky niektorých teoretikov zaujala a oslobodila? aj oblasť klasickej kinematografie: Pomocou špeciálnych efektov (animácie, miniaturizácie) bolo kedysi možné vytvoriť objekty a veci, ktoré neexistujú, majú však referenty v reálnom svete objekty, kresby, hlinené figúrky. Teraz je možné vytvoriť počítačovo generované objekty, veci a ľudí, ktoré nemajú referenty v reálnom svete, ale existujú len v digitálnom priestore počítača. Inými slovami, film je oslobodený od svojej závislosti na histórii a fyzickom svete. B. CREED, The Cyberstar: Digital Pleasures and the end of the Unsconscious; in: Screen, Vol. No. 1 (Spring 2000), str , str. h a i k u komiks jakob klemenčič 84

85 J U R I JH U D O L I N H o v o r í ž e n a JURIJ HUDOLIN (nar. 1973) je básnik, prekladateľ, redaktor a publicista. Doteraz vydal 6 básnických zbierok, naposledy cyklus Hovorí žena (Govori ženska, 2001), ktorý už vyšiel v prekladoch v Macedónsku a Chorvátsku, pripravuje sa jeho preklad do angličtiny a nemčiny. 1 Vrastení sme do guče z černičia na sivom Krase. Občas zbierame špaky z kontajnera na smetie, vystierame a pripaľujeme si ich na elektrických platniach. To nikam nevedie, vravíš, a objímeš ma celou tiažou Kosovelových básní. 2 Ráno sú moje sny a percepcia umenia na vrchole. Napoludnie som zmätený a pri obede bľabocem slová o manichejských alebo fatve a fašistoch. Večer sa všetko prepadne a mám len jedno: spievam chrapľavú elégiu na mäkkých broskyňových prsiach. 3 List milej: nikdy never rečiam. Nikdy never, že moja poézia je pomstou za zavrhnutú lásku. Ver iba mne, keď ti vravím, že aj bojovník môže pre lásku vypiť cyankáli. 4 Nehovor viac: ulice voňajú rozmarínom, keď ti dvíham sukňu. 5 Agóniu som zahnal do bezvládnosti. Náš tanec je neľútostný a pozerá známej porážke hedonizmu do očí. Ty si pekná a voniaš, moja koncentrácia prenechala miesto holej odvahe. Maniaci milujú najvrúcnejšie a umrú starí, celí rozhorúčení a prepotení, keď listujú vo fotoalbume, kam si celý život starostlivo ukladali podoby svojich žien. (Apokalipsa 29-30/1999) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 85

86 A m e r i c a n Wa y C ˇ A T E R D U Š A N Som v Spojených štátoch. Vo Filadelfii. Presnejšie, vo Woodbury, a to blízko Candemu, a tam sú študenti a tam mám pár prednášok. Bývam v prenajatom dvojizbovom dome na konci Lewintownskej avenue. Všetko dokopy je na prízemí a veľmi lacné. A prišiel som na niečo, čo ma žralo celú cestu sem a na čo som mal prísť už dávno. Zobudilo ma chlapča na bicykli, keď do mojich dverí hodilo noviny zvinuté do rolky. Tak som sa zobúdzal a tak sa tu žije. Otvoril som oči a cez privreté dvere som videl svoju, och, hrôza!, ženu, ležiacu na kuchynskom stole. A na nej bol ten Jim alebo John alebo čo a boli holí a pohlavne obcovali. Videli ma a ja som, neviem prečo, prešiel popri nich po noviny a nakoniec som sa postavil pred nich iba v spodných gatiach a s novinami pod pazuchou. Pozerali sme sa na seba. Žena zodvihla hlavu a zmätene sa na mňa pozerala a ten Jim alebo John alebo čo akosi nešikovne obrátil hlavu a pozeral sa na mňa. Mal ho ešte stále v mojej žene a tu i tam pudovo mykol zadkom a skúšal sa do nej ešte viac predrať. A mal červenú riť, ten kovboj. Prvá prišla k sebe moja žena. Odstrčila kovboja nabok, skotúľala sa zo stola a povedala: A? Mykol som plecami. Žena si zapálila cigaretu a aj John či Jim urobil to isté. A? Ešte raz sa ma spýtala. A, a, a Čo dočerta som ja vedel, čo sa teraz stane a čo nie. Nevedel som, čo mám povedať a sadol som si za stôl. Roztvoril som noviny a pozeral na akési titulky, ktoré som, samozrejme, vôbec nevnímal. Zblázni sa, povedala moja žena tomu Jimovi alebo Johnovi. Zo škatuľky, ktorá ležala na zemi, som vzal cigaretu a strčil si ju do úst. Camel! Zapálil som si a vydýchol pod strop. Pozeral som sa na nich a v hrdle som cítil hrču. Videl som, že sa cítia zle, a to sa mi páčilo. Radšej choď, povedala moja žena svojmu kovbojovi. Zblázni sa! Ešte ťa zabije. A ten Jim alebo John si chcel zobrať svoje džínsy, ale ja som bol rýchlejší. Vzal som ich a sadol si na ne. Prihlúplo sa na mňa pozeral. Aj ja som sa naňho pozeral bol dobre stavaný. Široké ramená a samý sval. Poznal som ho, toho Jima 86

87 DUŠAN ČATER (nar. 1968) je prozaik a redaktor, doteraz vydal viacero románov a poviedkových kníh, naposledy román Oco je znovu opitý (Ata je spet pjan, 2002). Je autorom viacerých monografií o známych osobnostiach mainstreamu (Marylin Monreau). alebo Johna. Vybavoval pre mňa akési právne záležitosti týkajúce sa mojich prednášok a odporučila mi ho moja žena, ktorá sa s ním spoznala na vlaňajšej návšteve Spojených štátov. A vôbec som nevedel, aký je to chlap. A na prsiach bol chlpatý, to by som si ani vo sne nevedel predstaviť. Oh, come on, povedal, čo malo znamenať čosi ako ale choď, no alebo no tak, neser sa. Pozeral som sa na jeho chlpaté prsia a moja žena povedala: No tak, buď rozumný. Rozumný! Chcel som niečo povedať, ale fakt som nevedel čo. Čokoľvek by som povedal, by mi neskôr bolo ľúto. Tak je to s takými vecami. No tak, daj mu tie nohavice, ešte raz povedala a ten Jim alebo John sa nejako blbo rehotal. Bolo mu nepríjemne, možno dokonca trpel, a to sa mi páčilo. Dal som mu jeho nohavice. Pozeral som sa naňho, ako ich na seba navlieka. A nemal žiadne spodky a myslel som, že si ho pricvikne. Nič také sa mu nestalo. Keď si natiahol aj košeľu, pozrel sa na moju ženu a ona mu povedala: Choď! A tak šiel. Moja žena ho odprevadila k dverám a ja som si pomyslel, že veľmi trpím, a v tej chvíli som sa vyžíval vo svojej bolesti. Pozeral som sa na nich, očakával som nejaký bozk a tak. Nič. Žena sa pozerala za ním a ja som sa pozeral na ňu. Cítila sa zle, a to sa mi páčilo. Vrátila sa a opäť sa spýtala: A? To sa mi nestáva často. Nevedel som, prečo nemám slov. Zatvoril som noviny, odhodil ich na zem a urobil niečo celkom americké. Pristúpil som k nej a neviem prečo ju pritlačil na stôl. Ešte stále nahá roztiahla nohy a ja som jej olízal brucho. To som urobil a len v spodkoch vybehol na ulicu. A tak to bolo by american way, zdá sa mi. A tam, na konci Lewintownskej avenue, som bol opäť bez slov. Avšak na niečo som si spomenul. Stalo sa to v jednom nočnom lokáli, tam, odkiaľ pochádzam. Bola to jedna sadomaso bejbi a bozkávali sme sa. A vôbec som nevedel, že má v ústach žiletku a zmasakrovala mi jazyk. Viem ale, prečo som vtedy bez slov utiekol na ulicu. (Apokalipsa 6-7/1995) Preložila SVETLANA LUHOVÁ 87

88 h a i k u komiks bajabak (boris baćić) z krehkosti dreva / ohnisko / na tehlovom základe / plamene požierajú vzduch 88

89 N á s i l i e, o b e t o v a n i e a u m e n i e Ú V O D Naša kultúra sa rozpadla na fraktálny vzorec ako svetlica v ohňostroji. Stalo sa tak po objavení fotografie a počítača, v istom časovom bode, ktorý sa nedá presne určiť. Všetky kultúrne hodnoty a idey sa postupne rozplynuli a stratili v nasýtenej transparentnosti. V prvej prirodzenej fáze mali hodnoty úžitkovú cenu, v druhej fáze, ktorá spočívala na všeobecnom ekvivalente, cenu výmennú a vo fáze tretej, ktorá spočívala na kóde, cenu znakovú. Lenže vo štvrtej fraktálnej fáze sa hodnoty rozpadli a stratili akúkoľvek referenciu alebo dôležitosť. Už sa presne nevie, čo je skutočnosť a čo klam, čo je dobro a čo zlo, čo je pekné a čo škaredé A hoci sa všetky idey stratili, veci ešte stále fungujú vo svojej auto-referencii. Preto Jean Baudrillard videl dnešného človeka ako človeka bez tieňa (Baudrillard, 1993, str. 3-13). Napriek tomu si však netreba zúfať nad podobou sveta, v ktorom sa človek ocitol v postavení rukojemníka. Práve človek ako rukojemník, ako nezameniteľný a čistý objekt, ako centrum operácie, ktorá sa nazýva všemohúce myslenie, sa totiž najradikálnejšie stavia na odpor čistému, fraktálnemu subjektu. Rukojemník je totiž ako čistý objekt fetiš nezameniteľný (Baudrillard, 1991, str. 40), a preto je aj jeho stratégia mimo komunikácie v umení. Ale nie v umení reprezentovania, ktoré udržiava hodnotový systém politiky a divadla, ale v umení všemohúceho myslenia 1, ktoré povzbudzuje udalosti k tomu, aby sa stali. Sila myslenia, ktoré sa oslobodzuje poznaním, že realita sveta pozostáva zo znakov, je v simulácii. Vďaka médiám, ktoré sú fascinujúce práve premenou skutočnosti na systém znakov, patrí privilégium umelej simulácie reality všetkým. V dôsledku mediálnej transformácie výmeny na komunikáciu, v dôsledku autonómie systému podôb, ktorý drží ochrannú ruku nad zmyslom, sa uvoľňujú imorálne energie, ktoré rozbíjajú zmysel založený na platónskej predstave. Tieto energie sa prepletajú s magickými a archaickými, ktoré vždy verili vo všemocnosť myslenia oproti všemocnosti reálneho sveta. (Baudrillard, 1991, str. 63) Stratégia tohto myslenia nie je aktívna. Nevytyčuje si ciele a nehľadá prostriedky na ich dosiahnutie. Sila objektu je v tom, že je bez imaginárneho, že nie je obeťou identifikácie, želania, zrkadla, produkcie Či ako sám o sebe hovorí Baudrillard: Jediné, čo môžem urobiť, je to, že vytvorím oblasti strategickej indiferencie, lenže to nie je bez nebezpečenstva, lebo pri tom dávam do zálohy svoj život. To nie je ani militantné, ani spektakulárne obetovanie. Je to opak toho, čo zvyčajne nazývame akciou (Baudrillard, 1993, str. 196). Nie je to heideggerovský variant myslenia, ktorý Baudrillard nazýva nekrospektívou (Baudrillard, 1993, str. 89), ani to nie je perverzná fascinácia s návratom k prameňom smrti. Vo svete, v ktorom je realita prefiltrovaná cez médiá, nie je možné historicky chápať tragické udalosti minulosti. Jediné, čo môžeme urobiť, preto, aby sa nám ako prvotná scéna znova a znova neopakovali, je mytologicky ich zrekonštruovať. To, čo Baudrillardovu stratégiu odlišuje od metafyziky násilia a akcie, je indiferencia. Indiferencia sa môže stať hrou, v ktorej protivník padne do pasce diferencie, takisto ako v perverznosti padne do pasce zákona. (Baudrillard, 1993, str. 192) Obklopuje nás svet, v ktorom je indiferencia predovšetkým indiferenciou sveta bez kvality, sveta čoraz menej diferencovaného, v ktorom ľudia hovoria a pokúšajú sa o čokoľvek. Pričom hovoriť niekomu čokoľvek, znamená zmeniť ho na čokoľvek. Táto indiferencia je indiferenciou A Z D I Č 89 S A Š OG

90 púšte v negatívnom zmysle. Indiferencia, o ktorej hovorím ja, teda úplná indiferencia túžby, je púšťou duše. Neprítomnosť kvality sa tak stáva výnimočnou kvalitou. Urobiť niekoho indiferentným voči sebe samému, zbaviť ho jeho vlastných diferencií, vziať mu úlohu herca, aby tak stratil vyvážené postavenie subjektu to je stratégia. (Baudrillard, 1993, str. 191) Aj Roland Barthes, podobne ako Baudrillard, si pri zdôvodňovaní dnešnej extatickej reality pomáha s konceptmi východných kultúr. Možno sú pre opis digitálne generovanej reality naozaj vhodnejšie koncepty inaktivity, satória a čínskej opery, než koncepty platónovskej metafyziky. Technologická konštrukcia reality je možno bližšia východnej zástene ničoty, na ktorej sa odohráva hra protikladov, než jaskyni, v ktorej človek pozoruje hru tieňov. Máme to prijať ako dôkaz porážky západnej kultúry? Ak rozmýšľame na základe metafory sveta ako priestoru neustáleho boja, tak je odpoveď kladná. Lenže ak si túžbu, podobne ako Baudrillard v snahe zmocniť sa prázdneho priestoru bojového umenia (ako aj v snahe dobyť prázdne srdce skutočnosti, ako to robí západná politika a divadlo), predstavíme ako bláznovstvo a konfrontujeme ju s metaforou sveta ako hry a ceremónie, potom no, potom máme ešte niekoľko možností vidieť svet v inom svetle. V tom prípade sa úbohý svet neužitočného násilia, násilia konfúzie zobrazí ako svet osudného zániku a vzniku. Môžeme ho vidieť ako hru rituálneho, ceremoniálneho strácania sa a divokej kreativity, ktorú Gréci nazývali paideia. V tom prípade stavíme na umenie. Lenže tentoraz v umení nepôjde o prepojenosť zmyslu, ale o prepojenosť javov. Každé telo je tak znásobením pohybu iného tela (tak ako v čínskej opere) a objavuje sa ako návnada, v nej však nachádza iba prázdnotu. Stavíme na vábnu ceremoniálnu krásu hry, ktorej pravidlo je tajomné a nevysloviteľné. V takom prípade aj obscénny mediálny priestor uzrieme ako scénu, v ktorej sa menia, v ktorej sa (v súlade s tajomným pravidlom) strácajú staré a vznikajú nové, známe pravidlá hry. Lenže tajomné pravidlo je kruté. Je omnoho rigoróznejšie ako Zákon, ktorý sa vždy dá prekonať. Naša túžba narušiť ceremóniu a zmeniť osud je násilím, lenže toto násilie je predestinované krutosťou ceremoniálneho poriadku. Každá ceremónia je násilná, ale nie v zmysle porušovania Zákona. Obidve, tak ceremónia, ako aj hra, sú totiž bez zmyslu. Nevytvárajú diferencie, ktoré majú zmysel, ale diskrimináciu ako najrigoróznejšiu a najnásilnejšiu formu označovania. Ceremónia je umenie obetovania, ktoré človeku zaisťuje suverenitu. P O S T M O D E R N Ý F U N D A C I O N A L I Z M U S Vo svojej analýze postmodernizmu, ktorý rozoberá ako kultúrny jav a ktorého hlavnou charakteristikou je proces dediferenciácie, sa Scott Lash oprel o dosť nejasné slovo fundacionalizmus. Jeho význam môžeme predpokladať len nepriamo. Najjasnejšie ho vari definoval, keď písal o modernistickom rozchode s ním. Fundacionalizmus je protiklad už sám osebe alebo protiklad autonómnej zákonitosti. Je to heteronómna zákonitosť, ktorá vychádza z nejakej inej univerzalistickej,inštancie, a nie z prírody, rozumu, reality alebo boha. (Lash, 1993, str. 19) Lash vychádza zo štandardnej štrukturálno-funkcionalistickej idey modernizácie na základe diferenciácie. Jeho dediferenciácia, ako posledná kapitola modernizačného procesu, sa podobá na Baudrillardovu implóziu (Lash, 1993, str. 15). Postmoderna je teda záverečnou fázou modernizácie a nasleduje po fáze primitívnej, religiózno metafyzickej a mo-dernej. Nasleduje teda po troch fázach, počas ktorých sa sväté pomaly vytrácalo zo sveta. Parametre, ktoré Lash prevzal od Piageta, nás vedú od prvej nediferencovanej fázy, v ktorej spoločnosť a kultúra ešte neboli rozdelené a sväté bolo imanentné svetskému, k druhej religiózno-metafyzickej fáze, v ktorej sa kultúrne a spoločenské, sväté a svetské oddelia. Po nej nasleduje fáza nezávislosti (autonómnosti) svetskej kultúry od religióznej (v renesancii) a fáza trojdielnej kantovskej diferenciácie teoretickej, etickej a estetickej oblasti (v 18. storočí). V tomto modernom období dôjde tiež k oddeleniu svätého a religiózneho. V období vydiferencovania svetskej kultúry pripadne svätosť existencii morálky zdôvodnenej príro dou a/alebo rozumom, ktorá sa odlišuje tak od profánnej spoločenskej oblasti každodenného života, ako aj od religióznej sféry (Lash, 1993, str ). V opisovaní zrelej kultúrnej modernosti, v ktorej každá kultúrna oblasť dosiahne najvyšší stupeň autozákonnosti, začne Lash, namiesto o svätom, hovoriť o antifundacionalizme. Bolo azda vymiznutie svätého v modernej dobe len dočasné a v postmodernej dobe sa vo 90

91 forme fundamentálnej heteronómnosti imanencie 2 vracia? Ak je to tak, potom vo vojne modernizmu vôbec nešlo o boj proti poriadku, svätosti a prevládajúcemu štýlu, ako si myslí Lash, ale iba o boží trón. Lenže ak chceme definovať dnešný štatút násilia, tak v tom prípade musíme zistiť, kto sedí na svätom stolci. Návratom k mytologickému rozmeru postmoderného sveta, ktorému je sväté (opäť) imanentné, je nám viac než Lashova postmoderná diferenciácia nápomocná Baudrillardova indiferencia a jeho zistenia o mediálne vyprodukovanej archaickosti dnešnej globálnej spoločnosti. Mytologický rozsah nášho života totiž nie je totožný s predracionálnym, v ktorom boli podoby absolútnej skutočnosti považované za sväté a za centrum sveta. Práve naopak, digitálne podoby reality sú v porovnaní s primitívnymi úplne profánne a decentralizované. Centrum mediálnej spoločnosti je virtuálne. Surogát kultúry. Napriek tomu je mediálne sprostredkovávaná virtuálna skutočnosť podobná mytologic kej skutočnosti, ktorú opisuje Mircea Eliade (Eliade, 1992). Je s ňou najpríbuznejšia určite svojou hrozivou fascináciou. Podoby, sprostredkované elektronickými médiami, vyvolávajú v človeku také pocity ako Ottov numinózny objekt. To sú pocity, ktoré v protiklade s moder - ným chápaním svätého nezapájajú nijaký racionálny alebo morálny moment, ale človek ich napriek tomu môže určiť ako absolútne skutočné (Otto, 1993). A hoci je komunikačná technológia virtuálna, predsa len je centrom dnešnej spoločnosti. V nej sa takisto ako v mýte stráca špecifický časopriestor udalostí a vecí. Lenže teraz sa autonómia vecí a ľudských činov stráca v technológii komunikácie, a nie v archaických rituáloch. Na znázornenie tejto straty, ktorá nie je iba stratou ľudskej autonómie, ale aj spoločenskosti vôbec (Baudrillard, 1983), použil Baudrillard fyzikálny pojem. Nazval ju i m p l ó z i o u a týmto spôsobom nadviazal na vedecký pohľad na svet. Implózia je názov záverečnej kapitoly v sekularizovanom mýte o (explozívnom) vzniku sveta (Hribar, 1990a). Vedecky ako veľký Príbeh modernej doby (podobne ako početné iné kozmológie) objasňovala význam ľudského utrpenia tak, že ho pripisovala postaveniu, aké prítomnosť obsadzuje na časovej koľaji. A teraz, keď sa už tento lineárny a historický príbeh odvinul skoro k svojmu eschatologicky danému koncu, ocitla sa na samom okraji významového horizontu. Nakoľko sa priblížil svojmu záveru, možno predpokladať zo slov, ktoré v roku 1949 zapísal Mircia Eliade: Vo chvíli, keď sa histórii darí to, čo sa nepodarilo kozmosu, človeku a ani náhode, teda vymazať ľudskú rasu, sme svedkami zúfalých snáh dosiahnuť zákaz,historických udalostí pomocou opätovného uzavretia spoločností do umelého, predpísaného vzoru archetypov a ich opakovaní. Inými slovami: možno nie je neprípustné hovoriť o dobe, ktorá ani nie je taká vzdialená a v ktorej sa ľudstvo kvôli sebazáchove zriekne ďalšieho,vytvárania histórie a bude opakovať iba predpísané prapôvodné činy, ale predovšetkým sa bude snažiť vyhnúť akémukoľvek spontánnemu činu, ktorý by mohol mať historické dôsledky. (Eliade, 1992, str ) Baudrillardov pokus zobraziť nezmyselnú realitu sveta ako opakovanie pôvodného činu je iba jeden spomedzi zúfalých pokusov zachovať si kontakt s bytím, tieto pokusy sú charakteristické tak pre postmodernu, ako aj pre archaickú ontológiu (Eliade, 1992, str. 97). Jeho mysticizmus neznamená odstúpenie od aktuálneho momentu, ale je to pokus zobraziť prehnanú realitu mediálneho teroru ako znamenie, že sa svet obrodí v obetnom rituáli. Vedie ho pre primitívov typické presvedčenie o absolútnej skutočnosti, ktorá je v protiklade s profánnym svetom,neskutočnosti. Neskutočnosť totiž nie je súčasťou sveta, ale v pravom význame slova,neskutočnosť par excellence, nevytvorená, neexistujúca: prázdnota (Eliade, 1992, str. 97). Keďže je na strane všemocnosti myslenia oproti všemocnosti reálneho sveta (Baudrillard, 1991, str. 63), je presvedčený, že sa násilie nachádza v diere, ktorú obrazovka otvára v mentálnom svete (Baudrillard, 1993, str. 75). V Baudrillardovej vízii sa teda násilie nachádza na tom istom mieste ako v archaických mytológiách. Jeho svet nie je svetom nezmyselného násilia, aký vytvára komunikačná technológia, ale pokusom postaviť sa písaním na odpor nezmyselnej, digitálne kódovanej realite. Realite, ktorá nemá silu brániť sa pred násilím. Realite vytvorenej elektronickými podobami, ktorá spomienky eliminuje na prvotnú udalosť. Digitálne, technologicky vyrobené podoby reality sa totiž, na rozdiel od mytologických podôb, nestavajú násiliu na odpor, ale znásobujú ho. Práve preto digitálne podoby nie sú mytologické. Sú to podoby chaosu a násilia, ktoré vytvára paradigma vedecko-technického rozvoja. Ale napriek tomu sa mediálna spoločnosť G A Z D I Č 91

92 podobá na archaickú, a to najmä preto, lebo hrozivá sila technológie má magické účinky. Nie je s ňou však totožná, pretože nemá silu, akú mal mýtus. Nemôže sa postaviť na odpor násiliu. Preto je silou digitálnej technológie v skutočnosti bezmocnosť. Jej skutočnosťou je absolútna skutočnosť prvotného násilia. O B E T N É R I T U Á LY Rene Girard, na rozdiel od Baudrillarda, zaujal voči násiliu postoj klasického vedca hľadajúceho fundamentálne zákonitosti. Preto absolútnu skutočnosť formuloval takto: Naša epocha je časom novej obetnej krízy, lenže táto kríza nie je rovnaká ako predchádzajúce. Zabudli sme na fundamentálne násilie, a preto sa s ním znova stretneme. Esenciálne násilie sa nám spektakulárne približuje, a to nielen na úrovni histórie, ale aj na úrovni po-znania. Práve preto nás táto kríza po prvýkrát navádza k porušeniu tabu, ktoré neporušili Herakleitos a ani Euripides, a k tomu, aby sme úlohu násilia v ľudskej spoločnosti stvárnili v úplne racionálnom svetle, a tým ho urobili úplne zjavným. (Girard, 1990, str. 340) Girardovo racionalistické zotrvávanie na absolútnej pravde o násilí odporuje Baudrillardovým pokusom (estetickej) metamorfózy násilia. Lenže bez jeho zistení by bolo rozmýšľanie o násilí, svätom a o ich postavení v postmodernej dobe nemožné. V centre Girardovho záujmu je násilie a obetovanie ako akt jeho odstraňovania. Podľa jeho názoru vychádza inštitút obetovania z nekontrolovateľného násilia prvotnej udalosti, z lynču, ktorým členovia spoločenstva dali voľný priechod fundamentálnemu násiliu. Toto násilie bolo vykonané nad náhodným človekom, ktorý bol zabitý vo viere, že spolu s ním bude zo sveta živých odstránené aj násilie. Týmto spôsobom mala byť zabezpečená jednomyseľnosť. Tento náhodný výber obete, ktorú Girard nazýva zádušnou obeťou, je najtajomnejším prvkom fundamentálneho násilia. Girard je preto presvedčený, že lynč nie je symbolickým inštitútom, ale je to základné tajomstvo každej kultúry. Zádušná obeť je podporným pilierom všetkých mytologických a obradných,stavieb, je základným kameňom, ktorý poznanie robí inteligibilným. (Girard, 1990, str. 324) Lynč je teda konštitutívnym prvkom každej kultúry a jej základným tajomstvom. Spoločenský život by nebol možný, keby neexistovala zádušná obeť a keby sa na druhej strane toho istého vrcholu násilie nepretvorilo na kultúrny poriadok. (Girard, 1990, str. 155) Psychologické výskumy dokazujú, že sa mechanizmy násilia u jednotlivcov len veľmi málo odlišujú. To priviedlo Girarda na hypotézu, ktorú dokazuje vo svojej knihe a ktorej sa vzhľadom na technologickú globalizáciu kultúry nemožno vyhnúť. Podľa jeho názoru sú totiž mechanizmy násilia relatívne nezávislé od kulturologických premenných veličín. Preto po opätovnej interpretácii množstva antropologických a kulturologických výskumov zapísal: Na druhej strane zdanlivo veľkej rôznorodosti sú nielen všetky mytológie a všetky obrady, ale aj všetky ľudské kultúry, tak náboženské ako i protináboženské, jedno a to isté. Vytvorené sú z viacerých jednotiek a založené na mechanizme, ktorý vždy funguje, lebo nikdy nie je poznaný, na mechanizme, ktorý spontánne zabezpečuje jednomyseľnosť spoločenstva ohľadne zádušnej obete a jej okolia. (Girard, 1990, str. 317) V jadre každého spoločenstva by mal teda fungovať samočinný mechanizmus násilného odstraňovania násilia. Spoločným predmetom rozličných kultúrnych praxí je teda technika odstraňovania násilia. Podstatné je pritom to, že sa obetovanie uskutočňuje v pietnom duchu. Iba zánik sebaspytovania zaisťuje ľuďom, že môžu svoje vlastné násilie vidieť ako absolútny imperatív, ako strašnú a precíznu požiadavku od nich nezávislej inštancie. Iba tak možno násilie skutočne oddialiť od ľudí. Až reifikáciou získava násilie zmysel. Násilie, ktoré zostane na svete, je považované za nečistotu, za infekčné fluidum podobné vírusu, ktoré treba izolovať a zničiť. Vystaviť sa mu môžu iba tí, čo už sú nečistí a špecialisti ovládajúci techniku očisťovania. S uvedenou nečistotou násilia súvisí aj Girardov pojem obetnej krízy. Dôjde k nej, keď sa infekt rozšíri a keď sa stratí hranica medzi čistým a nečistým. Obetná kríza je proces narastajúceho vzájomného násilia, ktoré ohrozuje už dosiahnutý, kultúrny, organizovaný systém rozdielov. Proti epidémii pomstychtivého esenciálneho násilia, ktoré stiera všetky rozdiely, bojujú primitívne spoločnosti pomocou obetných rituálov, ktorými sa spoločenstvo očistí a obnoví. Obetné rituály sú teda prevenciou pred lynčom a esenciálnym násilím. V nich nie je obetovaný náhodný človek, ale násilie sa usmerní na náhradný objekt, ktorý nie je súčasťou spoločenstva, a preto nevyvolá vnútornú pomstu. Obetovaní môžu byť vojnoví 92

93 zajatci, otroci, deti, ktoré ešte neabsolvovali iniciáciu, dokonca i králi, ktorí sú nad spoločenstvom, zvieratá, potrava atď. Funkcia obradu je v tom, že ochráni všetkých členov spoločenstva. Až na základe obradu, ktorý spoločenstvo očistí a obeť posvätí, sa tá stáva symbolom fundamentálnej jednomyseľnosti. Obetovanie je náhradou za násilie a obeť je symbolom, ktorým sa spoločenstvo chráni pred vlastnou agresiou. Girard zdôrazňuje, že obetovanie možno definovať bez odvolávania sa na božstvo iba vo funkcii svätého (Girard, 1990, str. 272). Schopnosť preniesť imanentné násilie zo vzájomných vzťahov do transcendentna má každý jazyk svätého. Jedinou spoločnou vlastnosťou všetkých jazykov o svätom, aj tých, ktoré vylučujú boha, je však len to, že sa násilím zaoberajú ako danosťou, ktorá človeka ovládne vo chvíli, keď si myslí, že ho už prekonal. G A Z D I Č N Á S I L I E A R E L Í G I A Podľa Girardovho názoru je religiózne každé myslenie, ktoré dehumanizuje násilie (Girard, 1990, str. 146). Je to súbor mýtov a obradov, ktoré simulujú pôvodnú udalosť. Každý mýtus je príbehom o prvotnej udalosti (a tá nie je mýtická!), a každý obrad je jej mimetickým opakovaním. Neexistuje spoločnosť bez relígie, lebo bez relígie by nijaká spoločnosť ani nebola možná. (Girard, 1990, str. 146) Práve preto je jeho definícia religióznosti veľmi široká: Religióznosť v najširšom zmysle je najskôr súmrak, do ktorého sú zahalené všetky prostriedky, ktoré má človek k dispozícii v boji s vlastným násilím. Je to tak kuratívny, ako aj preventívny súmrak, ktorý ovládne právny systém, keď ten prevezme úlohu obetovania. Transcendencia svätého, legálneho a legitímneho násilia je zahalená do súmraku, ale nespravodlivé a ilegálne násilie zostávajú imanentné. (Girard, 1990, str. 31) Hoci sa moderné právne systémy explicitne neodvolávajú na sväté, nie je podstatný rozdiel medzi neracionálnymi a racionálnymi spôsobmi odporovania násiliu. Podľa Weberovho zistenia je etika človeka stále ešte protestantskou etikou sebaobetovania, a to napriek tomu, že zmluva, ktorou sa moderný človek bráni pred násilím, je pozemská a jeho prostriedky racionálne. Lenže v protiklade so spomínanými prostriedkami odoberá mediálna technológia násiliu jeho transcendentálnu dimenziu. Mediálne podoby násilia odstránia akékoľvek rozlišovanie medzi svätým a profánnym. Girard je toho názoru, že presúvanie transcendencie, ktorá (štátu) zaisťuje legitímne použitie násilia do imanencie znamená len toľko, že (v postmodernej dobe, pozn. S. G.) je legitímneho násilia toľko, ako násilných jednotlivcov (Girard, 1990, str. 32). K U LT Ú R N E R I E Š E N I E O B E T N E J K R Í Z Y Televízne obrazovky nás konfrontujú s indiferenciáciou, totálnou metonýmiou, zotieraním všetkých rozdielov, skrátka s mýtickým krátkym stykom, ktorý všetky rozdiely redukuje na identickosť (Girard, 1990, str. 259), a práve preto žijeme v mýtickom svete. Transpolitika (svetová politika, z ktorej zostala už len prázdna škrupina), ktorá nie je schopná oddeliť spravodlivé násilie od nespravodlivého a snaží sa izolovať a ohraničiť rodiace sa vojny ako nejakú nákazu, táto neschopná transpolitika uzamyká svetovú kultúru do mytologického obrysu archaických spoločností. To však neznamená, že sa politika a právo vytrácajú z povrchu zeme, veď ani rodina sa nestratila po vzniku nacionálnych štátov. Znamená to len toľko, že vznikajúca globálna spoločnosť je pri rozpade veľkých mytologických príbehov znova konfrontovaná s esenciálnym násilím a obetnou krízou. S názorom, že na našej planéte došlo k vážnej kríze zmyslového sveta, nesúhlasia iba západní experti. Možno sa však len príliš obávajú ničivej sily zbraní, ktorá súvisí s touto tragickou metaforou. Čínskym mudrcom (ktorí sa zriekli túžby ovládnuť osud) to však môže pripadať ako veľká príležitosť. Ak však bude ľudstvo chcieť prežiť, bude sa musieť v každom prípade oprieť buď o niektorý z vyskúšaných modelov vyháňania násilia, alebo si bude musieť vymyslieť nejaký nový, účinnejší. Otázne zostáva iba to, čo je pravdepodobnejšie v dnešnej dobe, keď sú ľudia prvýkrát postavení pred explicitné a úplne vedecké rozhodnutie o tom, či všetko zničia, alebo či sa zrieknu násilia (Girard, 1990, str. 254). Budeme trvať na neprítomnosti svätého a z toho vyplývajúcej nezmyselnosti násilia, alebo sa ho budeme snažiť ospravedlniť v súlade s nejakým (už vyskúšaným, alebo novým) religióznym vzorcom? Vzhľadom na to, že postmodernému zotieraniu rozdielov, rozpadu starých príbehov a obradov je vlastná aj estetická dimenzia, môžeme predpokladať, že je táto kríza predsa len 93

94 úvodom smerujúcim ku kultúrnemu riešeniu. Dediferenciácia sa objavuje vo forme viac či menej ritualizovaných hier. Podľa Girardovho názoru však tieto rituály nie sú religiózne, lebo nezabraňujú transcendentnému upadnúť do (ničivého, pozn. S. G.) dialogického násilia (Girard, 1990, str. 135). Hra všeobecného násilia je, v protiklade s religióznymi obradmi, dionýzovskou oslavou. Je to nereligiózna, ale napriek tomu kultúrna komemorácia obetnej krízy. Z pohľadu západnej kultúry je súčasná esteticky kódovaná realita tragická. Divák pred obrazovkou je podobný starovekému Grékovi na tribúne. Je konfrontovaný so skutočnosťou. Baudrillard má pravdu: obrazovka nesymbolizuje dionýzovské orgie, neoponuje realite prostredníctvom ilúzií a neklame. Dnešný zbor satyrov, ktorý stvárňuje (neodstraňuje!) dionýzovskú skutočnosť, tvoria politici, športovci, šľapky, umelci, vojaci, biznismeni, proroci, ktorí sa objavujú na obrazovke. Lenže tragickosť nie je to isté ako umelecké dielo tragédie! Tragédia v pravom zmysle sa rodí ako verbálne (podčiarkol S. G.) pokračovania fyzického boja. (Girard, 1990, str. 54) Symetria tragickej rozpravy sa totiž stavia na odpor asymetrii svojho mytologického podkladu. Sleduje desymbolizujúce účinky médií a ukazuje ich. Dialóg, ktorý sprevádza dionýzovskú realitu modernej doby a mení ju na (postmodernú) prax, je teoretický. T R A G I C K Á R O Z P R AVA Násilie teórie je imaginárne. Môže jedine sledovať extatickú realitu. Veci sú vždy ďaleko pred teóriou pre jednoduchý fakt, že použitie diskurzu je v doméne metafory. (Gane, 1993, str. 125) Výsledok tragického sporu medzi vedcami odvolávajúcimi sa na absolútnu pravdu (teda na násilie) a postmodernistami (tí absolútnu pravdu popierajú) je v dobe, ktorej charakteristickým znakom je súčasná existencia vylučujúcich sa časových horizontov, známy už vopred. Riešenie tragického sporu je totiž vždy závislé od mytologickej podstaty, a nie od argumentov účastníkov. Aby sme vedeli, na čej strane je Apolón, ktorý na konci tragédie prehovorí v jazyku Dionýza, musíme okrem mytologického základu poznať aj ústredného hrdinu tragickej rozpravy. Vieme o ňom preto, lebo hľadanie obetného baránka sa vždy skončí u toho, kto s hľadaním začal. Skazonosný dialóg teórie sa ale začal vo chvíli, keď Boh vedy zostúpil k satyrom. Teória sa zaplietla do tragickej polemiky vtedy, keď si veda vyzliekla plášť svätej Pravdy. Tak sa chladné, vedecké, objektívne hodnotenie situácie vyrovnalo s paranoickou projekciou. Podľa Girardovho učenia je predmetom všetkých tragických rozpráv technika ovládania násilia. Mircea Eliade uvádza dve základné techniky: archaickú, ktorá ponúka človeku možnosť zničiť násilie kolektívnym regenerovaním a ďalšiu, ktorá ponúka možnosť ochrániť sa pred násilím ideou o Spasiteľovi. Základom prvej je mýtus večného návratu, ktorý človeku umožňuje periodické ničenie času a ponúka mu možnosť začínať stále znova a znova, základom druhej je mýtus, ktorý každému človeku zaisťuje miesto na priamke konečného spasenia (Eliade, 1992). Obe sa odvolávajú na svätosť jedna na svätosť obradného, druhá na svätosť historického násilia. Nietzsche (ktorý historickú priamku stočil do kružnice) objavil tretiu, už odskúšanú možnosť odporovania násiliu. Vzkriesil spomienku na kult Helénov, ktorý im umožňoval uvoľňovať skazonosné násilie v umení, a nie v obetnom rituáli a/alebo religióznom odmietnutí. Nietzsche nám pripomenul, že dionýzovské oslobodzovanie jednotlivcov nemusí nutne viesť ku krajnej profanizácii, do ktorej sa dostala politická kultúra antického sveta (hrozivý vrchol dosiahla v Rímskom impériu) a takisto nemusí viesť ani k religióznej indiferentnosti a tragickému odosobneniu jednotlivca, ako je to v brahmanskej kultúre. Týmto liečivým prostriedkom starých Grékov bola tragédia ako umenie a tento liečivý prostriedok sa napriek výnimočnej sile svojich dionýzovských a politických pudov nevyčerpal ani rojčivým zahĺbením sa do seba, ani ničivou nenásytnosťou dosiahnuť svetovú silu a slávu (Nietzsche, 1983B, str. 121). Mysteriózne poznanie, ktoré ponúkala tragédia, je poznanie jednomyseľnosti prostredníctvom umenia, a nie prostredníctvom religiózneho rituálu. Keďže sa dnešná tragédia neodohráva v (amfi)teátri, ale na javisku sveta, tak sa postmoderná reifikácia Dionýza, na rozdiel od starej antiky, nevolá Apolón, ale Gaia. Nietzsche, ktorý nás zaviedol do archaického sveta večného návratu, nám nechtiac vychodil chodník 94

95 k pôvodnému delfskému božstvu. T R A G I C K Ý O S U D V E DY Tragický osud vedy, ktorá dlho vládla svetu, je zapísaný už v jej prísľube, že na základe ovládnutia prírody a jej zákonov zachráni ľudstvo. V túžbe zmocniť sa a ovládnuť základnú pravdu, otvorila Pandorinu skrinku a prebudila mytologickú podobu sveta. Jürgen Moltman píše, že táto jej podoba je taká stará ako ľudská kultúra (Moltman, 1978). Cesta, ktorá ju priviedla k tragickému poznaniu, že základné prírodné mechanizmy nemôže ovládnuť, bola nasledujúca: Jej cesta nadol sa začala potom, čo nahradila symbol sveta ako práce a stroja (fungujúci na zásade kauzálneho prepojenia Prírodných zákonov a v dôsledku toho fungujúci sám zo seba aj bez boha) Blochovým Experimentom mundi, ktorý sa od svetovej mašinérie odlišuje tézou o otvorenej budúcnosti a o neukončenom kozmose. To je podoba kyberneticky riadeného, digitálneho sveta. Jeho centrom je človek a prostredníctvom neho sa svetový experiment vo svete buď uskutočňuje, alebo zlyháva. Ale tento prechod ešte neznamenal návrat k prvotnému svetu, ktorý symbolizuje Veľká svetová matka. Bol to len prvý krok na ceste návratu. Bola to len zastávka pri symbole kozmického pračloveka, ktorého zvyšky môžeme nájsť aj v spôsoboch rozprávania o pupku sveta, srdci veci alebo anuse mundi, ktorý prevzalo kresťanstvo. Veľký kozmický človek sa totiž volá Kristus a tu sa prejaví to, že svet ako experiment je ešte stále patriarchálnou podobou sveta, v ktorom existuje ostrý rez medzi materinskou Zemou a otcovským Duchom. V tejto podobe je skutočným prameňom života ešte stále otec, ktorý plodí, a nie matka, ktorá je len surovinou pre stvoriteľovu prácu. Z tohto rezu, z diferencie medzi transcendenciou ducha a imanenciou zeme, sa zrodilo kráľovstvo človeka ako dieťaťa, kráľovstvo slobodnej hry. Malý Mesiáš preskúmal rozličné možnosti významového zjednotenia sveta. Zriekol sa hľadania základného mechanizmu a prepustil sa vedomiu o celku bez základov. Krása jeho sveta spočívala v hre náhody, ktorá vôbec nie je nepríjemná. Otvorená sieť názorov sformovaných v minulosti mu ponúkala najrozličnejšie možnosti významového formovania budúcnosti. Vo svete, ktorý má podobu hry, sa stratila dokonca i religiózna nadvláda muža nad ženou. Hra je totiž skoncentrovanou metaforou, ktorá v sebe spája predstavy o svete ako o divadle, tanci, hudbe, keby však nebolo dimenzie presahujúcej človeka, prestala by byť hrou. Extatický tanec na javisku, v ktorom sa každý tanečník mení na boha, by nezobrazoval obnovenie života, keby sa hry nemohli zúčastniť všetci a nie iba muži. Muži, ženy, deti, mladí i starí, hrajú svoje úlohy, a predsa sa ešte nepoznajú. Keď sa hra skončí, budú si v smrti rovní. (Moltman, 1987, str. 848) Preto je kozmický tanec zrodenia a smrti, ktorý sa odohráva na javisku sveta, mesiášskym tancom večného návratu. A od sveta, v ktorom je každý človek novým zjednocovaním jeho dialektickej rozorvanosti, ku konečnému návratu do lona Gaie bol už iba krôčik. Týmto krokom veda nakoniec odhalila svoj mytologický základ. Objavenie Gaie bolo zároveň aj konečnou rozlúčkou so svetom, v ktorom sa telo podriaďuje duchu. Práve prechodom od kresťanskej predstavy sveta ako kozmického človeka ku Gaii bolo odstránené akékoľvek rozlišovanie medzi transcendenciou a imanenciou. Vo svete Gaie neexistuje polarita. V ňom sa človek cíti domácky ako embryo v tele matky. Hoci v takomto svete medzi transcendenciou a imanenciou platí zjednotenie, nie rozdiel, človek prežíva svoju nevšímavosť alebo iným slovom indiferenciu ešte stále religióznym spôsobom. Zrodenie z matky Zeme a návrat do nej v smrti patria do religiózneho chápania narodenia a opätovného narodenia. (Moltman, 1987, str. 844) G A Z D I Č J E G A I A S VÄTÁ? Gaia je teda bohyňou a ako sa na bohyňu patrí, je aj očarujúco pekná a múdra. Jurij Gagarin, prvý, komu technológia umožnila (ešte za života!) vidieť Zem z mimozemskej perspektívy, vraj povedal: Nebo je čierne, zem je modrá. O tom vieme bez umelcov, kňazov i vedcov všetci, čo sme videli jej fotografiu. Meno Gaia sa nám vyjavilo, keď sme sa pripojili na digitálnu technológiu. Lenže jej krása nezmierňuje hrozivú skutočnosť násilia. Esenciálne prirodzené násilie obetnej krízy, s ktorým akoby nás spájala pupočná šnúra, nie je metafyzické. Preto obete, ktoré sú obetované na TV-oltári, padajú do prázdna. Tak sa uprostred ľudskej moci usídli akási bezmocnosť. Nie je to bezmocnosť etiky pred mocou techniky, ale bezmocnosť človeka ovládnuť etický 95

96 priestor technickým spôsobom. (Hribar, 1991, str. 210) Krása Gaie nie je ani dobrá, ani metafyzická, ale napriek tomu je heteronómna. Politická a zároveň citlivá. Hoci digitálne podoby Gaie v protiklade s apolinskými podobami gréckej tragédie nie sú umelecké, religiózne, ani morálne, ukazujú nám absolútnu pravdu o jednote sveta, ktorá je desivá a krásna zároveň. Rovnaký je aj jazyk, ktorý kopíruje kruhovú formu Gaie. Jej desivosť nezmierňuje, ale prispôsobuje sa jej. Sférické myslenie, veda a jazyk podôb môžu spoznať jedine to, že násilie je prítomné všade a všade je elementárne alebo mediálne prerozdelené (Sloterdijk, 1993, str. 1375). Preto jediné, čo môže zmierniť absolútnu skutočnosť ničivého násilia (a ničivé násilie absolútnej skutočnosti), je jazyk svätého. Ten je dnes, keď sme sa zásluhou spirituálnych strojov (akým je Antigona ak žije!) vrátili naspäť do tela Gaie, zrozumiteľný každému. Negácia reality prenikla tak hlboko do vecí samých, že už nie je privilégiom filozofov, ale stala sa axiómou patriacou všetkým. (Gane, 1993, str. 143) Všetci sme za živa pochovaní. Preto poznanie, ktoré zmierňuje ničivé násilie, nie je možné vyjadriť inak ako autognostickým jazykom. Svätosť Gaie vyplýva iba z autonómneho rozhodnutia každého jednotlivca a konkrétneho človeka, že si nebude privlastňovať smrť inak ako metaforicky. A preto tragické poznanie vedy znie: Prírodné zákony, ktoré ovláda veda, nie sú sväté. Svätý je život, ktorý ich popiera. L I T E R A T Ú R A Barthes, Roland: Camera lucida, Studia Humanitatis, Ljubljana, Baudrillard, Jean: In the Shadow of the Silent Majorities or, The end of the Social and Other Essays, Semiotext(e) Foreign Agents Series, New York, Baudrillard, Jean: Ekstaza komunikacije, Literatura, št. 1, Ljubljana, Baudrillard, Jean: The Transparency of Evil: Essays on Extreme Phenomena, Verso, London-New York, Berger, Peter L.: Pyramids of Sacrifice: Political Ethic and Social Change, Basic Books, New York, Eliade, Mircea: Sveto in profano v modernem svetu, Nova revija, št. 50/51, Ljubljana, Eliade, Mircea: Kozmos in zgodovina: Mit o večnem vračanju, Hieron, Ljubljana, Fayerabend, Paul: Wissenschaft als Kunst, Suhrkamp, Frankfurt/M, Gane, Mike: Baudrillard Live: Selected Interviews, Routledge, London New York, Girard, Rene: O skritih rečeh od stvarjenja sveta naprej, Nova revija, št. 75/76, Ljubljana Girard, Rene: Nasilje i sveto, Književna zajednica Novog Sada, Novi Sad, Goltz, Peter: Softwere in suverenost, Nova revija, št. 139/140, Ljubljana Hribar, Tine: Mitični horizont znanosti, Nova revija, št. 103, Ljubljana 1990 A. Hribar, Tine: Znanost v postmoderni dobi, Teorija in praksa 6/7, Ljubljana 1990 B. Hribar, Tine: Tragična etika svetosti, Slovenska Matica, Ljubljana Lash, Scott: Sociologija postmodernizma, Znanstveno in publicistično središče, Ljubjana, Leach, Edmund: Kultura i komunikacija, Prosveta, Beograd, Luhmann, Nikas: Avtopoezis socialnih sistemov, Časopis za kritiko znanosti, št. 140/141, Ljubljana, Moltman, Jürgen: Simboli sveta, Nova revija, št. 61/62, Ljubljana, 1987 Nietzsche, Fridrich: Genealogija morala, Grafos, Beograd, 1983 A. Nietzsche, Fridrich: Rođenje tragedije, BIGZ, Beograd, 1983 B. Otto, Rudolf: Sveto: O iracionalnem v ideji božjega in njegovem razmerju do racionalnega, Hieron, Ljubljana, Peitgen, H. O. & Richter, P. P.: The Beauty of Fractals: Images of Complex Dynamic Systems, Springer, Berlin, Sloterdijk, Peter: Sli nasilja: Človek kot metalec in strelec k metafiziki akcijskega filma, Nova revija, št. 139/140, Ljubljana, Strehovec, Janez: Subjekt umetniške prehodnosti, Nova revija, št. 104, Ljubljana, Strehovec, Janez: Umetnost virtualnih strojev, Časopis za kritiko znanosti, št , Ljubljana, P O Z N Á M K Y 1 Okrem magického je také aj racionalistické myslenie, pretože dáva človeku nádej, že silou myšlienky prekoná krutú realitu každodennosti. 2 Paradox heteronómnej imanencie preniesol Heglov dedič, Niklas Luhmann, na konštitutívny paradox procesu vnútrosvetového funkčného diferencovania. (Apokalipsa 6-7/1995) Preložila ANEŽKA KOČALKOVÁ 96

97 To t a l i t a r i z m u s a č a s MIKLAVŽ OCEPEK (nar. 1963) je filozof a redaktor, zaoberá sa najmä hermeneutickou filozofiou. Pripravuje knihu filozofických esejí, ktorá vyjde budúci rok vo vydavateľstve Apokalipsa. Veľa kníh, analýz a kritík už bolo napísaných na tému totalitarizmu. Hoci je viac tých, ktoré osvetľujú nacisticko-fašistický totalitarizmus, dnes je jasné, že totalitarizmus zahŕňa tak fašizmus, ako aj komunizmus. Tu samozrejme neporovnávame ich ideológie, ale samotný systém ovládania ľudí, médií, času a priestoru. Práve túžba ovládať všetko existujúce, totalizovať všetko v jedno v masu, ktorá sa dá formovať, je príznačná pre každý totalitarizmus. Každý totalitarizmus hľadá a nachádza svoju kredibilitu vo vzbure alebo revolúcii proti inému, domnelému alebo skutočnému totalitarizmu. Tak ako fašizmus hľadal svoju dôveryhodnosť a ospravedlniteľnosť v revolúcii proti liberalizmu a iným rasám, tak komunizmus na druhej strane našiel ospravedlnenie v revolúcii proti buržoázii, iným triedam a fašizmu. Pre oba systémy je príznačné, že nejde o vyhubenie alebo totálne zničenie protivníka, ale že si chcú protivníka podmaniť a úplne ho riadiť. Totalitarizmus totiž potrebuje obeť. Tu sa nám odkrýva dvojitý význam obete. Na jednej strane ide o obeť vo vlastných radoch, ktorá sa obetuje pre presne určené ciele, na druhej strane o obeť, ktorá zaisťuje zmysel existencie svojho kata. Ak nie je obeť, na čo by bol kat? Doteraz sa v každom totalitnom systéme ukázalo, že tento systém bol nastolený pomocou vonkajšieho protivníka, ktorý však stále viac prenikal dovnútra, do srdca samotného totalitného systému, dokiaľ sa tento nerozpadol. Hoci v histórii doteraz zatiaľ padol každý totalitný systém, ešte stále pretrváva totalitné myslenie. Tak sa stáva, že jeden totalitný systém nahradí iný, ktorý je ešte rafinovanejší, hanebnejší a zločinnejší. Z rôznych analýz nám je dnes už známe, ktoré fenomény sú príznačné pre totalitné systémy, ako vznikli, poznáme všetky ich obete, a tiež to, ako sa rozpadli. Známe sú rozličné kritické teórie, ktoré pojednávajú o jednotlivých totalitarizmoch, a hoci sú v týchto teóriách spomenuté i všetky milióny mŕtvych, napriek tomu postrádajú istý osobný vzťah, zanechávajú za sebou prázdnotu, ak nie dokonca indiferenciu. Pri takýchto analýzach ide totiž viac o vyrovnávanie si účtov jednej ideológie s druhou, čo opäť vyústi do ideologického a myšlienkového totalitarizmu, ako o demonštráciu tragickosti takéhoto počínania. Pri vyčíslení všetkých mŕtvych v rôznych totalitných systémoch nejde len o ich množstvo, ale o fakt, že tieto milióny sa skladali z jednotlivcov, indivíduí, aj napriek tomu, že ich v táboroch označovali len číslom. Samotné milióny ľudí, ktorí boli donútení žiť v týchto systémoch, nie sú také dôležité ako skôr fakt, že to boli konkrétni nešťastníci s deťmi, mužmi, ženami, rodinami. Popasovať sa samozrejme treba aj s ideológiou totalitarizmov a ešte oveľa dôležitejšie je uvedomiť si, ako prostučko tieto ideológie fungovali a systematicky utláčali každého jednotlivca zvlášť. Pokiaľ sme na úrovni samotnej ideológie, môžeme alebo nemusíme s ňou súhlasiť. Keď však pred sebou uvidím znetvorenú obeť fungovania tejto ideológie, som zasiahnutý na oveľa osobnejšej úrovni. Práve vo vzťahu totalitarizmu ku každému jednotlivcovi sa nám odkrývajú niektoré O C E P E K 97 MIKLAVŽ

98 špecifiká, ktoré obsahoval každý totalitný systém. Vieme, že toto storočie (20. storočie pozn. red.) je časom totalitarizmov a vieme, že tento čas sa ešte neskončil. Je teda náš čas časom totalitarizmu, alebo má totalitarizmus teraz svoj čas? Všetky totalitné systémy totiž majú svoje špecifické chápanie a hodnotenie času, ktoré realizujú aj v každodennosti. Práve chápanie časovosti v tota - litných systémoch je jedným z ukazovateľov, ako hlboko do každodenných pórov života jednotlivca preniká totalitarizmus. Človek bol vždy s časom nejako spojený alebo konfrontovaný. Vždy však bolo cítiť, že vo vzťahu človeka k času a jeho sprievodným javom viac prevažuje podmienenosť ako nezávislosť. Lévinas zdôrazňuje, že bolestivý pocit ľudskej prirodzenej nemohúcnosti voči času, ktorý človeku spôsobovala i grécka Moira, nahradilo židovsko-kresťanské chápanie, ktoré človeka zachránilo pred týmito sponami zakliatosti. Mýtické chápanie času nahradilo chápanie, ktoré odmietlo kruh večného návratu, ktorý vládol človeku. Človek v novom ponímaní času vidí istý úmysel, sám čas sa stane zmysluplným. Nie je viac času podriadený, ale chce ho zažiť, správne prežiť, a tým ho už i presahuje. Čas už nie je pánom človeka, kresťanstvo ponúklo človeku možnosť odpútať sa od zakliatia a prekliatia histórie a minulosti. Tým nadobúda svoj zmysel aj budúcnosť, ktorá sa stáva možnosťou pre tvorivosť a už nie je len prestrašeným očakávaním akéhosi osudu, počatého v minulosti. Tým sa človek stáva i zodpovedným za svoj čas. Práve z tejto zodpovednosti vytušil, že čas nie je len jeho. Popri kozmickom čase, pomocou ktorého meral hodiny a dni, človek pocítil význam osobného, subjektívneho času, ktorý je prítomný v každom človeku. Zodpovednosť človeku odhalila, že nie je zodpovedný iba za svoj čas, ale i za čas svojho blížneho. Zmysel spoločného života sa začal odvíjať na iných úrovniach. Zodpovednosť človeka v láske druhého neznásilňuje svojím časom, ale cení si čas druhého a daruje mu svoj. Z tejto perspektívy zodpovednosti je človeku dané, že druhému čas nekradne, ale mu ho dokonca daruje. Druhý nesmie už byť ohrozený časom, ani zo strany osudu, ani zo strany človeka. Čas sa stáva subtílnym putom medzi ľuďmi, naplneným zodpovednosťou, ktorá človeka zachraňuje pred časom samoty a osamelosti. Netreba mať viac obavy a strach z času. Človek sa stal pánom času, v ktorom hodnotí minulosť históriu, sám seba uskutočňuje v prítomnosti a plánuje budúcnosť. S totalitarizmom sa objavuje aj nová koncepcia času. Každý totalitarizmus si vychová elitu ľudí, ktorí sú nositeľmi nového času. Príklady uvedené v súvislosti s touto tematikou sú typické pre každý totalitarizmus, takže slúžia len na ľahšiu predstavu problematiky. Každý totalitarizmus si svojím nástupom k moci hneď pripisuje dôležitosť pre začiatok novej epochy času. Namýšľa si totiž, že sa začalo akési nové obdobie, najvznešenejšie a najspravodlivejšie zo všetkých, a že si zaslúži nový letopočet narodenia. Toto nové obdobie je kritické k celej histórii a minulosti. Herman Rausching v knihe Rozhovory s Hitlerom zachytil i túto Hitlerovu úvahu: Až naším hnutím sa skončil stredovek. My sme skoncovali s poblúdením ľudstva. Svet musím oslobodiť od jeho historickej minulosti. Hitler sa vrátil k už dávno prežitému mýtickému zmýšľaniu. Neúnavne, vždy v novej forme vyhlasoval, že to, k čomu poháňa nemecký národ a svet, je večný pohyb, večná revolúcia. To je oslobodenie ľudstva, ktoré podľa jeho učenia celých sedemsto rokov prekračovalo jediný schod. Oslobodenie, ktoré pre väčšiu časť ľudstva zároveň znamená spojenie v akejsi novej forme poníženia. Lebo ide o slobodu božských synov. Tu vidíme, že toto preonačenie histórie už načrtáva i víziu budúcnosti, kde sa rodia vyvolení, nositelia a uskutočňovatelia novovznikajúceho času. Čas akejsi spoločnosti, akýchsi ľudí sa pominul, prichádza čas novej spo-ločnosti, nových ľudí. Prichádza nový čas magického uskutočňovania sveta, uskutočňo-vania z vôle, a nie z poznania. No a čas tlačí, veď už viac nepripúšťa existujúci stav. Budúcnosť však nie je určená všetkým, veď nie všetci si ju zaslúžili. Jedni sú vyradení kvôli nepravej krvi, iní kvôli postaveniu, tretí preto, lebo prekážajú a štvrtí preto, že vôbec sú. Zahubení budú i všetci tí, ktorí s takýmto myslením nesúhlasia. Nepotrebná 98

99 a nezmyselná je aj každá inertnosť a pasivita, tá je nepriateľom nového poriadku. Totalitaristi si tak privlastňujú i právo nad životom a smrťou. To všetko v službách nového cieľa, všetko pre novú dobu. Každý zločin spáchaný za týmto účelom je povolený. V novom čase bude platiť aj nová morálka, nová etika. Čas, ktorý ich volá a očakáva, už maľuje svoje krvavé zore. Elita, strana, systém určujú čas smrti a čas života. Určujú čas sejby a čas žatvy. Určujú čas mieru a vojny, a stále viac už len vojny. Každý zločin má zmysel. Teraz pracuje strana. A čo jednotlivec? Hitler v spomínanej knihe odpovedá: Čas osobného šťastia je preč. Namiesto toho sme vynašli spoločenské šťastie. Či existuje niečo obšťastňujúcejšie, ako sú schôdze strany, v ktorej sa všetci cítime byť jedným, hovoriaci i poslucháči? To je šťastie spolupatričnosti. Stále viac sa zasahuje do priestoru a času jednotlivca a jeho rodiny. Obmedzenie času pohybu a zhromažďovania sa je najjednoduchšia forma totalitného zasahovania do osobnej dôstojnosti a integrity človeka. Je známe, že totalitarizmus dospel tak ďaleko, že ľudia udávali nielen svojich susedov a známych, ale dokonca aj svojich blízkych príbuzných, rodičov, deti. Systém určoval aj voľný čas človeka, čas na stravovanie a spánok. Jednotlivec začal strácať možnosť sám si ohraničovať a budovať svoj čas. Strácal svoj vlastný čas a začal ho venovať strane. Čas, určený strane, sa už nechápal ako ukradnutý ani ako darovaný, ale ako zasvätený. Systém si dokonca začal prisvojovať miesto náboženstva. Tak začal vyhlasovať za svätých tých, ktorí mu prepustili všetok svoj čas, ktorí zabudli na svoj čas, ktorí dopustili, aby systém ešte aj myslel miesto nich. Bolo veľa takých, ktorí sa nepoddali tomuto času a chceli si zachovať vlastnú osobnosť a dôstojnosť. Systém vo všetkých totalitarizmoch však myslel i na takú možnosť. Pre takých ľudí pripravil špeciálny priestor láger, ktorý však mal i svoj skutočne špeciálny čas. Čas ponižovania, tortúry, čas bez času. Každému totalitarizmu, ktorý si vymyslel svoj vlastný čas a všetkých ním znásilňoval, boli velikánskym tŕňom v oku ľudia, ktorí skrz dlhú históriu svojej existencie svoj čas chápali oveľa osobnejšie a neboli ochotní vzdať sa ho za žiadnu cenu. Tak nacisticko- -fašistický systém, ako aj komunizmus výnimočne nenávidel Židov. Židovský národ je hrdý na svoju dlhú históriu, je na ňu veľmi naviazaný, a aj odpovede na osobné otázky hľadá v národnej histórii. Taký národ sa len tak nevzdá svojej histórie, v ktorej nachádza svoju identitu a nepodhodí sa akémusi novému systému s históriou sotva narodenou. Totalitaristi si to uvedomovali a zároveň so svojím nástupom k moci hneď obmedzovali Židom práva. Hitler tiež musel k Židom cítiť priam metafyzickú nenávisť. Izrael, historický národ duchovného Boha, musel byť pre novovyvolený národ, národ prírodného boha, nového Baala, býka plodnosti, prekliaty nepriateľ. Jeden Boh vylučuje druhého. V hitlerovskom antisemitizme je boj bohov jasne hmatateľný. Či nebol navyše Žid vždy a všade nositeľ sebavedomého ducha, nepriateľ novoprichádzajúcich dôb na život a na smrť? V totalitarizme totiž nemôžu byť dva vyvolené národy. Židia boli ponížení na najnižší stupienok, aký si len bolo možné predstaviť. V knihe Treblinka francúzsky Žid Jean-Francois Steiner opisuje nasledujúcu udalosť: Neskôr strážnik pridal k tej hrôze ešte psa menom Barry. Hneď, ako zbadal nejakého väzňa, ktorý podľa neho nepreukazoval dosť snahy, poštval naňho Barryho:,Len sa pozri, človek boží, tento pes nerobí! A Barry, vycvičený, aby útočil mužom na pohlavné orgány, sa už rozbehol na Žida, ktorého mu ukázal pán. Strážnik potom svojej obeti vo svojej dobrote dal ranu z milosti. Hlúpy strážnikov vtip, že psa volal,človek boží a Židom hovoril psy, čo opakoval každý deň, sa väzňom dostal do krvi tak, že mu takmer začali veriť ak nie v zmysle absolútnom, tak aspoň v pomeroch čudného sveta Treblinky. Každá spoločnosť má svoju hierarchiu. V Treblinke psy stáli nad Židmi. Pre ľudí v tábore sa čas zastavil. Nemali nijaké kontakty s vonkajším svetom, nijaké správy, len každodenné stretnutia so smrťou. Židia nijako nemohli pochopiť, prečo táto hrôza postihla práve ich. Avšak, keďže vec sa nezrodila v zdravom mozgu, nemohli ju ani rozumom pochopiť a vysvetliť. Ľudia, ktorí prichádzali do týchto táborov smrti, O C E P E K 99

100 začali strácať vieru v budúcnosť, tým sa im však rúcala i minulosť. Indivíduá, z ktorých sa skladala táto trieda, žili v akomsi prechodnom stave, ktorý kvôli svojej nezmeniteľnosti niesol všetky znaky smrti a bol len drobučkým plamienkom, takmer nepozorovateľným dychom, ešte spojený so životom. V tejto nirváne sa všetky časové pojmy včera, dnes, zajtra, hodiny, týždne, roky zúžili na jednoduché rozlišovanie dňa a noci. Modlitby zmĺkli. Určite nikdy predtým okrem mystickej extázy nebolo na svete ľudí, ktorí by boli takí izolovaní od vonkajšieho sveta, takí neprítomní. Židia boli do takéhoto príšerného stavu uvrhnutí už hneď na začiatku, keď vstúpili na stanicu pred lágrom. V knihe Treblinka je toto dianie opísané dosť šokujúco. Veliteľ tábora zvolal väzňov, vybral tesárov a prikázal im, aby pred táborom postavili perón a drevenú stenu. Tú museli aj namaľovať. Vhodnými živými farbami na ňu namaľovali okná a dvere. Každé dvere mali osobitné označenie:,náčelník stanice,,wc,,prvá pomoc. Výnimočným majstrovským kúskom bolo okienko na predaj cestovných lístkov a cestovný poriadok. Keď bolo všetko dokončené, veliteľ si obdivne prezeral svoje dielo. Všetko bolo hotové a predsa ešte niečo chýbalo, nejaká maličkosť, nejaká drobnosť, ktorá sa nedá sfalšovať. Celé dopoludnie sa prechádzal po peróne a popoludní, keď odkráčal do jedálne na obed, mal zlú náladu, bol zamyslený a roztrasený. Svitlo mu až pri káve.,hodiny!, zvolal.,samozrejme, hodiny, to je to! Okamžite dal zavolať tesárov a pred svojimi užasnutými kolegami im vysvetlil, čo chce: ciferník s ručičkami s perspektivisticky namaľovanou hĺbkou dvadsať centimetrov. Keď skončil so svojimi vysvetleniami a chcel ich už prepustiť, jeden zo stolárov sa ho spýtal:,a koľko hodín bude v Treb-linke?,Tri, povedal. Untersturmführer SS Kurt Franz v Treblinke nastavil čas. Od svoj-ho príchodu trestanci v tábore poznali len tento čas. Na šťastie všetkých ľudí však čas vypršal aj tomuto totalitnému systému, tak ako mnohým pred ním a po ňom. Avšak samotný príbeh hrôz, ktoré ľudia prežili v takýchto režimoch, nikdy nebude zavŕšený. Ľudia, ktorí tieto hrôzy zažili, na celý život ostali poznačení časom, ktorý boli nútení prežiť. Znova a znova zažívali tento čas, nechtiac a v utrpení. Veľa ľudí v táboroch prežilo kvôli tomu, aby na výstrahu neskorším pokoleniam vypovedali o hrôzach tohto času. Dúfam, že náš čas ešte vie naslúchať týmto výstrahám a podať ich ďalej. (Apokalipsa 6-7/1995) Preložila SVETLANA LUHOVÁ 100

101 To t a l i t a r i z m u s : MARTINA SOLDOVÁ (nar. 1962) je prekladateľka Hannah Arendtovej, Petra Sloterdijka, Martina Heideggera, Wolfganga Welsha a iných autorov. Časopisecky publikovala eseje a prózu. V 80. rokoch spolupracovala s hnutím NSK (Noe Slovenische Kunst). f a t a m o r g á n a p o r i a d k u Mohli by sme to nazvať: imitácia mechanizmu osudu. Lebo štruktúra osudu obsahuje tlak neprestajnej, neznesiteľnej hrozby nevyhnutnej smrti. Z hľadiska osudu je smrť nielen jediná istota, zdroj a východisko, ako aj posledné útočisko na ceste každého človeka, ale aj najväčšie, neprekonateľné, večné tajomstvo a inšpirácia ľudského ducha. Jeden z elementárnych duševných stavov človeka je zrejme poznamenaný neznesiteľným, zvrhlým a surovým strachom pred strmhlavým pádom do chaosu, do šialenstva, ktoré predstavuje imaginácia odlúčenia od prapôvodu. Človeka od univerza. Paralela s osudom sa zdá byť jediným možným spojivom, jedinou zárukou neodlúčiteľnosti oboch horizontov, ľudského bytia a vesmírneho bytia, ktorá sa tajomným spôsobom odhaľuje v strachu pred neodvratnou záhubou. V náboženstve sa obmedzujúci aspekt osudu presahuje a zmierňuje metafyzikou univerzálneho odpúšťania, ktoré umožňuje spirituálny skok jeho rozpriestranenia do oblasti nekonečna. Namiesto slepej a pudovej nutnosti nastupuje možnosť poznania a vykonania slobodného súhlasu, potvrdenia osudu, ktorý už nie je chápaný ako Moira, ale je sakralizovaný a roztvára sa, prechádza do nového začiatku, vykúpenia. Existuje filozofický poryv, trúfalá línia ľudskej špekulácie, ktorá upozorňovala na potrebu hľadania zavrhnutých prameňov, väzieb medzi človekom a tým, čo umožňuje jeho bytie. Klasická dichotómia medzi telom a duchom sa totiž zvrhla na glorifikáciu duchov-nej sféry a musela nakoniec okrem mnohých iných námietok prehltnúť aj výčitku, že si chápanie transcendentálnych realít vytvorila podľa vzoru vlastnej, pozemskej, vykastro-vanej predstavy o presile rozumu, umu a ducha nad pudovou, telesnou stránkou človeka. Klasická filozofia by sa teda mala skutočnosťou zaoberať v kompenzačnom r e f l e x e a nahrádzať skúsenosť ľudskej krehkosti, slabosti a konečnosti tvorbou predstáv o nadskúsenostnej pravdivosti, ktorá v sebe obsahuje transcendentálne cnosti sily, istoty, úplnosti. Tak či tak, problém nie je natoľko v samotných atribútoch, ktorých súčasťou sa stal druhý svet, ako skôr vo fakte, že tieto atribúty sú odvodené len z polovice ľudskej intuície. Rozpoltenosť, pred ktorou sme sa triasli, tým nijako nie je presiahnutá, ale len naďalej stupňovaná, potvrdená, legitimizovaná. Smrť, ktorej sme sa báli, sa tak stala konečnou a všepostihujúcou. Obsiahla naše vedomie, ktoré rozpoltené nemôže viac existovať ako vedomie, ale zmocňuje sa ho akási zábudlivosť. Zabúda byť. Autorov tejto filozofickej kritiky ontológie, predovšetkým Nietzscheho, Marxa a Heideg - gera, paradoxný cynizmus osudu osudovo spojil s koncepciami totalitných ideológií dvadsiateho storočia. Ak je Nietzsche chápaný ako duchovný otec monštruóznych konceptov superiórneho človeka árijskej rasy, ak je Marx ideový krstný otec utopického polisu revolúciou zachránenej proletárskej čriedy a ak Heidegger v istom momente v Hitlerovi spoznal toho Boha, ktorého čakáme, nepoukazuje to len na deformované vedomie slávnych autorov, ktoré by si zaslúžilo pohŕdanie a zhrozenie (aj oni totiž boli, tak ako my všetci, dedičmi toho istého konceptuálneho hriechu, rovnako rozpoltení). Viac než symptóm a následok, odpoveď na ich zvrátenú filozofiu alebo materializácia ich nevyslyšaných ideí, je totalitarizmus materializovaná, stelesnená otázka, ktorú si títo filozofi kládli. Totalitarizmus by sme teda mohli chápať ako latentný stav rozpolteného ľudstva, ktorý sa ako ideológia uskutoční vtedy, keď sa nejaká spoločenská skupina pokúša S O L D O V A 101 MAR TINA

102 velikánskym gestom, takpovediac jedným (heroickým) gestom opäť nastoliť celistvosť. Ide o klasickú chorobnú reakciu, ktorá je nepochybne spojená s tým, čo Levinas nazýva prebudenie elementárnych pocitov. Všetci, ktorí máme akékoľvek skúsenosti s totalitarizmom, sa môžeme viac spoľahnúť na svoje prežívanie a pocity v priamom kontakte s ním ako na strohú racionálnu analýzu. Problematika sa vo veľkej miere týka psychologických poryvov a psychologickej, duševnej štruktúry ľudského diania. Je známe, že mnohí apologéti a prívrženci, aktivisti a spolupracovníci totalitných režimov po páde systému, v ktorý verili, prežili akúsi amnéziu. Nejde len o odmietanie a zatajovanie viny, spojené so spáchanými zločinmi, ale o fakt, že zrútením moci, na ktorú boli viazaní a s ktorou boli spojení, stratili kontakt so skutočnosťou, ktorá ich napĺňala pocitom identity a zmyslu. Zomrela modla, ktorú vyznávali, stvoriteľ ich sily. Amnéziu však často prežívali aj ich obete, ktoré sa snažili teror a poníženie prežiť ako neskutočné, snové uskutočnenie pekelných mor. Zdá sa teda, že máme dočinenia s akýmsi spoločenským okultizmom, s mágiou, v ktorej sú tak kati ako obete spojení skupinovou vidinou zločinu a trestu, moci a bezmocnosti. Trochu zjednodušene a schematicky by sa to dalo ukázať na podobenstve, v ktorom sa ľudský elementárny strach zo smrti, disperzie a chaosu neobráti smerom k premáhaniu a kompenzácii tohto pocitu hľadaním opodstatnenia a vykúpenia v nekonečne, tak ako v legitímnych duševných operáciách metafyziky a náboženstva. Nehľadá útechu v ustálených vzorcoch religióznej duchovnosti, lebo zúfalo baží po istote, po zaručenom druhom svete. Po raji na zemi. Idea samozrejme ešte stále vychádza z podnetu metafyziky. Avšak metafyzika je, ako vieme, rozpoltená. Ten odmyslený, opovrhnutý, neuvedomelý a neuzemnený aspekt ľudskej prirodzenosti, ten pud, dionýzovské vnuknutie, ktorý metafyzika nemohla integrovať a ktorý sa v ľudskej psyché prejavuje ako zastretý pocit bytia, sa v totalitaristickej filozofii objavuje ako vášeň túžby po moci. Jediný spôsob, akým sa táto vášeň môže vybúriť, je zničenie všetkého, čo by sa mohlo postaviť proti uplatneniu moci. Tu sa Dionýz premieňa na chorého inkvizítora, akéhosi paranoidného hľadača nepriateľov, krotiteľa duchov, toho, čo nastolí poriadok z chaosu. Máme tu dočinenia s dvojakou predstavou, predstavou metafyziky (nesmrteľnosti, večnej sily, univerzálneho poriadku) a predstavou prapudových síl, ktoré človeku umožnia, aby z metafyzických snov odvodil a uskutočnil prvotný plán ľudstva nebo na zemi. Metafyzický cieľ sa teda môže realizovať iba nemetafyzickými prostriedkami. Len vtedy, ak by bola židovská otázka raz a navždy vyriešená, by sa Hitler znova začal venovať maliarstvu. Vodcom totalitného projektu sa, samozrejme, nemôže stať ktokoľvek. Na taký projekt je potrebný človek s mocnou a jasnou víziou, niekto, kto svoju patologickú štruktúru vypracoval do najsubtílnejších podrobností. K nemu sa bez pochýb pridružia všetci, ktorí sú akokoľvek poznačení takým istým strachom, avšak nemajú dosť vízie a odvahy, aby fungovali samostatne. Vodca, ktorý teda dospel k úplnej identifikácii s vlastnou pravdou, zaistí svojim prívržencom to, na čo by sa bez jeho sily nezmohli: identitu hrdinov. Bežný historický okamih sa stane hrdinskou epochou, v ktorej sú vyvolení povolaní uskutočňovať veľké dielo. Radšej päť minút nesmrteľnosti, ako večnosť neistoty. Radšej lož, okrášlená všetkými atribútmi pravdy, filozofickou rétorikou, znejúcimi ideami a heslami, monumentálnou a zrozumiteľnou ikonografiou, ako krehká a nepostihnuteľná skutočnosť ľudskosti, ktorá po sebe nezanecháva nijaké hmatateľné stopy. Osud, jediný prostredník medzi strachom zo smrti a pohŕdaním smrťou, je totalitarizmom pozdvihnutý na fascináciu. Tým, ako sa snaží modelovať osudy ľudí, stáva sa totalitná ideológia sama osudom. Neuvedomelý, trhavý strach sa ocitne zoči-voči sebe samému a nespozná sa. Strach stretne svoju obludu, svoju moru, a už sa jej nezľakne, ale práve toto stretnutie ho zázračne upokojí. Človek sa pozrie sebe samému do očí: namiesto smrteľníka zbadá hrdinu. Jeho nadšenie je bezhraničné. Avšak nevšimne si, že hrdina už zomrel, že je mŕtvy. Liek na túto smrť neexistuje. My ľudia sme všetci vystavení pokušeniu totalizácie, možnosti, že podľahneme nádeji vo svoje zacelenie na účet cudzích rán. Bola by to prázdna rétorika, ak by sme vyzývali k duchaprítomnosti a čisto moralisticky odsudzovali podľahnutie klamlivej identite hrdinov, ktorí sa nimi stali zo strachu pred sebou samými. Existuje však nádej, že človek ako bytosť je schopný premôcť strach bez toho, aby sa podroboval vôli tých, ktorí sú silnejší slabosi než on. 102

103 ciril horjak h a i k u komiks 103

104 ˇ CU P R I M O Ž Č N I K A M E R I K A poľským oharovcom 104 Nedala si mi veľa a ešte aj to ti vraciam. Dôležité básne boli zasunuté za šiškami Franka O Haru, zatvorené v čajových listoch a päťminútovom čajovom vrecku. Nastupoval som v predmestiach a potácal sa cez centrum na okraj, žobráci žobrali, bezdomovci boli všade doma, a nevzal som veľa, nedal som veľa, z miest by som bežal aj sám. Naozaj som sa preľakol malého, a preto si osvojil Poľsko? A dala si slobodu, zhrabli sme slobodu, a čo mám z toho, dala si demokraciu, zhrabli sme demokraciu, a čo mám z toho, dala si rôznosť, zhrabli sme rôznosť, a čo mám z toho, dala si Whitmana, dala si bítnikov, a čo mám z toho, dala si mestá, avenues, mrakodrapy, nablýskanú fascináciu, a čo mám z toho, vezmi všetko, odnes to, dala si beh, hľadanie, Walden, Disobediance, odnes to a nevracaj sa. Dala si jazz, New York, dala si Factory, pre všetkých rovnaké možnosti, a dala si jedine teraz, dala a vzala, pre prst by si uchmatla ruku, dala si $ a sny, gýč, odnes to všetko, odnes to, vraciam ti nadávky. Dala si poriadok a strč si ho, dala si hipíkov, odnes si hipíkov, dala si chudobu, choď, odnes si ju, dala si kvílenie a škrípanie, dala si Toma Waitsa a vari je to všetko, čo si mi dala? Maj si to, odnes si to, nerozumieš tomu chripeniu. Dala si černochov, rasizmus, príklad spoločenstvá, solidárnosť, cirkvi aby som zostal ľahostajný? Odnes si spolky, meradlá, cirkvi, dala si rôznosť a rozdiely, cestu, jed, panoptikum, voltov. Vezmem underground a vraciam ho, dala si debilného Warhola, pop-art, dala si V.U., zveličovala si a zveličuješ, nepotrebujem tvoje povýšenie, dala si Millera, pohŕdanie a sex, maj si ten sex.

105 PRIMOŽ ČUČNIK (nar. 1971) je básnik, prekladateľ a redaktor. Za prvú básnickú zbierku Zima (1999) získal Cenu za najlepší debut Slovinského knižného veľtrhu. Vezmem a ešte aj to nevezmem, low-budget friendship, dala si Židov, prijala Židov a dáviš Židov, dala si gejov, prijala gejov a dáviš gejov, dala si otvorenosť, sny a dáviš sny, zober si svoje dávenie. Dala si bombu, tichých lovcov, vyzleč si svojich pilotov & pešiakov & námorníkov, dala si Vietnam a dostala Vietnam, dala si Martina Luthera a vzala si Martina Luthera, dávaš a berieš, zober si svoju dobrosrdečnosť. Dala si Poľsko a vzal som Poľsko, dala si fast food a bol fast food, dala si NATO a vzali NATO, a čo mám z toho, ponúkaš jazyk a vezmem jazyk, dáš verš a vezmem verš, a čo mám z toho, odnes si svoje súdnictvo a preklínaj utópiu, dáš svoju báseň a vezmi si ju, lebo si nedala pápeža, lebo nemáš pápeža, lebo si nedala Krakov, lebo nemáš Krakov, lebo si nedala jantár, lebo nemáš jantár, lebo si nedala dejiny, lebo nemáš dejiny, lebo si nedala stredomorie, lebo nemáš stredomorie, lebo si nedala Buddhu, lebo nemáš Buddhu, lebo si nedala čajovník, olivovník, levanduľu, citrónovník, Atény a Jeruzalem, Alexandriu a Mekku, Rím a Emonu, Byzanciu a Baltik, Afriku a Áziu, lebo si nedala Ježiša, ale to nie je viac náboženstvo, to nie je utrpenie, to nie je viac tá istá nádej, dala si bes a teraz máš svoj bes, dala si trest, maj si ten trest, dala si rezervácie, no tak, zbúraj ich! O.K., ešte vždy dávaš nádej! Ešte raz vraciam tvoju nádej. Zasľúbená si, že budeš rodiť kapitánov, keď kážeš najšťastnejšej väčšine. Dávaš najviac dobrého svojim ľuďom? No tak, potop svoje flotily, pošli deti do kina a presmeruj kapitál, nech sa rozpadne burza, rozmetá dolár, zrútia banky a nech až k hviezdam vybuchne Factory, Amerika, ani polovicu toho si mi nedala, čo dávaš poľským básnikom. (Apokalipsa /2000) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 105

106 P E T E R SE M O L I Č PETER SEMOLIČ (nar. 1967) je básnik, nositeľ Ceny Prešernovho fondu, Jenkovej ceny a Kryštálu Vilenice. Doteraz mu vyšlo 6 básnických zbierok. S T A R Á C E S T A Asfalt na Starej ceste. Morost je pod vodou. Dnes je jedenásteho augusta. Dátum, kedy mal nastať koniec sveta. Polnoc už uplynula. Zas sme raz boli svedkami predstavenia, a prepásli sme pointu. Viera je na Fužinach. Ja som na Lavrici. Pozerám sa, ako na úhory padá čierna hustá masa. Mám rád tú vôňu. A to, že sa mi asfalt lepí na podpätky. V tomto sa líšime. Stará cesta je naša Maracana, newyorská avenue, naozaj je to len vydláždené nič medzi Golovcom a výsadbou fazule? Môj brat od istého času vidí Morost ako jazero. Predstavivosť je jediné, čo má zmysel. (Apokalipsa /2000) Preložil KAROL CHMEL 106

107 I V A ND O B N I K IVAN DOBNIK (nar. 1960) je básnik, prekladateľ a literárny kritik. Vydal básnickú zbierku Kaligrafia lýry (Kaligrafija lire, 1999). K A L I G R A F I A L Ý R Y VI. Tvoje telo je z vosku zabudnutých predkov, alchýmia fantastických spletí spomienok, snov a meditujúcich povodí hodín či území, rozpustených v íle z meteoritov, staráš sa o riešenia, čo ťa pochovajú, z nezvládnuteľnej divokosti bitúnkov voláš tým, ktorí sú mimo. Tebe. Ó, Tebe! Ktorá ma teraz zažíhaš, v ozubení tichej vody páliš! Keď pôjdeme obaja cez kopec, otvor si srdce a vyrozprávaj minulosť. Juch! Ty si hrdlička sviatočných krokov, ja rosný lišaj na tvojom čele, ktoré spaľuje útroby sveta. Vo všetkom pretrváš. Apokalypticky budeš mávať a brať z usadeniny bytia. Vizionár; komu teda torbu pútnickú? Moje telo je z hájov Tvojej reči. Som vodnár času a smäd Jej lásky blčí ako svätá kniha nečujných žalmov, na vôňu po hnedom gaštane sa premieňa a v jaskyni Polyfémovej odovzdávaš odkaz svetla. VIII. Zvieratá sa sústreďujú s tajomnosťou bardov v záhybe tvojich spečených pier, v žite vzdoru za múrmi právd o jedovatom hadovi, kde utopenú stratu ilúzií nakloníš od nádeje z presťahovania k písmenám, že ti požiare vracajú, zaceľujú bodnutia neviditeľných ôs. Z toho domu už neprídeš. Zostaneš šťavou pre nástroj, púčikom pre veselú vlnu bystrých veveríc sna, hľadaním eldoráda stavov živého nadšenia v slasti pulzovania medzi ulicami rokov: neprečítaná smilníčka ešte v zime pod tehlami zelene šepoceš svoje tichovodné volanie preludu. Striehne zo vzduchu. Prievan v nozdrách stuhnutej zveri. Hudba vo všetkom čistí zrná divín, v Tebe poslušne čaká zrodenie sveta. Ešte viac neba ti prší na srdce, labyrint v enigmách perutí Boha sa dusí, medzi tvojimi prstami šelestia katedrály skamenených priestorov. Lýra spieva. 107

108 XI. Som hlas hrdzavejúcich tráv, svišťanie premeny, čo osamoteným bytostiam v mútnom meste hovorí vrúcne slová na dobrú noc, vášeň prvého vzlyku, anjel útechy, uctievač ilúzií, stožiar bolestí v úzkostiach vymretých národov, hniezdo odpočinku štvanej zveri, pokojná izba pre zbierku Tvojich odváh, meč zabudnutia, neha lýrovej uspávanky, už ráno, už putovanie, už strata nepoškvrnenosti. Náhla rana bez Teba. Bez Teba priepasť pekla vo vzlykote, bez pier, so zabitou lýrou. S jesenným lístím na svojom stole. Kto hovorí Tvojím hlasom? Si to Ty? Po novembrovom snehu sa kĺže balada čiernych vtákov: vynašiel som formy zvádzania opájam sa tvojou dušou. Chrbát bezstarostnej hmly krúži medzi Tvojimi chodidlami vo vzdialenej ulici, kde Ťa hľadám. Ešte je čas. Chvíľa pre čaj a bozk, pre plaché stony zázraku. Ešte je. V prežehnávaní, v uchvátení, v hodinách. (Apokalipsa 24-25/1998) Preložil KAROL CHMEL 108

109 C I R I LB E R G L E S CIRIL BERGLES (nar. 1934) je básnik a prekladateľ. Vydal 13 básnických zbierok a edične pripravil viacero básnických antológií, z ktorých najväčší ohlas vzbudila antológia súčasnej hispánsko-americkej poézie. P R Á Z D N A I Z B A KEĎ si myslím, že som na svete sám a že táto prázdna izba je peklo, priletí odkiaľsi vták a ustavične kľuve do dverí. Vstúpi do mojich nervov, zvíri krídla a vzlietne do mojej hlavy, do srdca, a premení sa na popol, ktorý zvestuje niečo, čo ešte príde. Sipot ohňa alebo hada. Cyklón, slepá hudba. Neviditeľná ruka mi ponúkne cigaretu, dúšok kávy. Niekto ma počúva, zboku, vzdychá: moja matka, môj brat, nejaký priateľ, možno mŕtvy? Sám medzi štyrmi stenami, ktoré nič nedávajú, nič neberú. Ibaže by niečo vysvetľovali? Som kráľ alebo žobrák? Maznanie sa s melanchóliou. Len jediná túžba: aby mi duša neklesala v takomto riedkom vzduchu, v tomto zmľandravenom svetle. Všetko strácam, keď si myslím, že som na svete sám, že táto prázdna izba je peklo. (Apokalipsa 24-25/1998) Preložil KAROL CHMEL 109

110 h a i k u komiks gregor grošelj Hotely so pstruhmi Chlapec v strede mesta Jazero 5 ***** hviezd svieti 110

111 Ak a d e m i z m u s j e m ŕ t v y IVAN URBANČIČ (nar. 1930) je filozof a prekladateľ Heideggera. Pracoval na Inštitúte sociológie a filozofie Ľubľanskej univerzity, kde sa venoval fenomenologicko- -hermeneutickému výskumu. Spolupracoval pri založení Novej revije, ktorá v 80. rokoch združovala slovinskú intelektuálnu opozíciu. Znalec filozofie Nietzscheho, o ktorej napísal obsažnú monografiu Zarathustrov odkaz I, II (Zarathustrovo izročilo I, II, 1993 a 1994). R o z h o v o r s f i l o z o f o m Do výberu pre Romboid sme zaradili tri rozhovory, prostredníctvom ktorých by sme radi predstavili nielen troch pre nás dôležitých autorov, ale aj tri rôzne vetvy tvorivosti v Slovinsku. Všetci traja autori sa narodili okolo roku 1930 a slovinská kultúrna a intelektuálna scéna je dnes bez ich osobného a tvorivého príspevku nemysliteľná. Okrem interview s básnikom Dane Zajcom a dnes už nebohým spisovateľom a esejistom Marjanom Rožancom vám prinášame aj rozhovor s filozofom Ivanom Urbančičom, ktorý sme museli z priestorových dôvodov dosť radikálne skrátiť. V tomto zmysle je teda nielen Rožancovo, ale aj Urbančičovo premýšľanie prezentované iba fragmentárne. Napriek tomu, že do r bolo jeho dielo charakterizované ako ideologicky neprimerané, svojím filozofickým výskumom osnoval východiská pre štúdium hermeneutiky a fenomenológie v Slovinsku, výučbu vlastnej slovinskej filozofickej tradície, ale aj prekladanie a interpretovanie Husserlových a Heideggerových diel. Urbančičovo myslenie pokrýva predovšetkým to pole súčasnej filozofie, ktoré je konfrontované s krízou humánnosti v svetovom a historickom meradle. Zvláštnu pozornosť v tejto súvislosti venoval najmä prácam Friedricha Nietzscheho. Vrcholom je Urbančičovo premyslenie dejín európskeho bytia (a dekadentného súcna modernej doby) v diele Zarathustrov odkaz I a II. Tesne pred vyjdením jeho ďalšej knihy Sila a moc, v ktorej nadväzuje na svoje predchádzajúce výskumy, sme sa rozprávali najmä o otázke»produkcie v jej permanentnej revolúcii ako absolútnej subjektivite bez subjektu«, resp. o hroziacom bujnení všetkého k tomu disponovaného, teda všetkého, čo vedie k podporovaniu a ovládaniu produkcie a jej prostredníctvom aj k osvojovaniu si moci. Popri Nietzschem sa tak z našej diskusie ako nanovo aktuálny vynoril ďalší filozof Karl Marx P. R. Najprv by som vám chcel úprimne zablahoželať k vašim sedemdesiatinám. Pohnutá životná púť vám priniesla veľa skúseností: zmenu viacerých politických systémov, svetovú vojnu aj samostatné Slovinsko. Čo bolo vo vašom živote oným kameňom úrazu, ktorý vás nasmeroval na cestu filozofie? Ako a pri čom ste sa rozhodli, že vaším osudom a životnou záležitosťou bude filozofia? Dobrá otázka ale aj odpoveď by mala byť dlhá. Po vojne som šiel na priemyslovku, vtedy povedali, že to bude stredná škola, ale ukázalo sa, že predbiehali. Zistil som, že vedecké zameranie je síce zaujímavé, ale že ponecháva úplne pomimo podstatné dimenzie mojich záujmov a toho, čo očakávam od života. Doma som začal literatúrou, čítaním klasických románov: Tolstoj, Dostojevskij, Gogoľ, ktorí ma pritiahli a šlo to čoraz hlbšie a hlbšie. Pritom som ako technológ v Iskre začal súkromne študovať filozofiu. Prvý bol Schopenhauer, čo bolo neprirodzené, potom Kant, a zároveň som si zdokonaľoval nemčinu. V šesťdesiatom roku sa ukázala možnosť zapísať sa napriek nedokončenej strednej škole na filozofiu na Filozofickej fakulte. Najprv ako diaľkový študent pracoval som ďalej ako technológ v Iskre, kde mi toto štúdium umožnili. V poslednom ročníku 64/65 som získal štipendium, takže som mohol opustiť zamestnanie a študovať denne. Neskôr som ukončil postdiplomové štúdium alebo magistratúru, ako mi povedali. Doktorát som si urobil v Záhrebe u profesora Sutlića, kde boli v komisii ešte Pirjevec a Pažanin. Prví dvaja už umreli, Pažanin ešte žije. Potom som ako štipendista rakúskej vlády študoval dva semestre vo Viedni a potom ako štipendista nemeckej európskej MURBANCICOM ˇ ˇ I V A N O 111

112 nadácie tri semestre v Kolíne. Na fakulte som netajil, že nie som marxista, aj keď som z Marxa robil diplomovku i doktorát. Po skončení štúdia sa predo mnou dvere na fakulte zatvorili. Prijali ma na Inštitút sociológie a filozofie, tam som sa, aby som nekazil mládež, mohol venovať svojmu štúdiu. Zameral som sa na fenomenologicko-hermeneutický smer a v tom aj pokračujem. Na konkrétnu vec, na konkrétny problém sa možno pozerať z rozličných zorných uhlov: ako technológ, matematik, filozof alebo teológ. Bolo vo vašom živote niečo také prevratné, že ste pri tom cítili, že sa na celú vec pozeráte z inakšieho zorného uhla, že ste sa pristihli, že o tom rozmýšľate ako filozof? Áno. Prvý raz to bola akási nespokojnosť s obecným duchovným smerovaním v čase takzvaného socializmu. Celá verejná kultúrna sféra, v ktorej som žil a ktorá sa cez masmédiá a publikácie dostávala ku mne, ma nechávala v stave extrémnej nespokojnosti. To ma podnecovalo k hľadaniu, predovšetkým v literatúre, v hudbe. Nespokojnosť so stavom ducha u nás a dehumanizácia, totálne spovrchnenie ľudského bytia v predošlom systéme, to bolo to, čo ma hnalo k čoraz hlbším otázkam tohto bytia. Musím však povedať, že veda tu mala skôr vedľajšiu úlohu, aj keď som nikdy nebol zameraný nijako protivedecky. Pravá, ozajstná veda, exaktná ako, povedzme, fyzika či elektrotechnika, je predsa niečo prísne, strohé, zatiaľ čo otázka samotnej humanity zostáva vlastne nezodpovedaná. Presne to ma hnalo k hlbším otázkam. Predovšetkým z tých skúseností, ktoré mi poskytoval reálny život, ale aj to, o čom sa hovorilo v románoch, literatúre, umení. Išlo tu o pravdu vtedajších čias; kde je vlastne náš zmysel? Ubúdanie zmyslu v bytí bolo pre každého naozaj vnímavého človeka v minulom systéme čímsi veľmi zlým. Človek nemal nijaké možnosti kontaktovať sa s ľuďmi svojho druhu. Literatúra sa nedala zohnať. Zvonka prichádzala len predpísaná marxistická literatúra. Ozajstnú súčasnú filozofickú literatúru, ktorá vznikala v Európe, u nás nebolo možné celé roky vôbec získať. Boli sme teda iba samoukovia. Prednášky, ktoré sme počúvali na fakulte, neboli také, aké som očakával. Neposkytli mi nič z očakávaného. Bola to takpovediac strata času. Skúšky a podobné veci sme robili mechanicky. Keď si na skúškach odpovedal, hovoril si to, čo od teba profesor očakával, nie to, čo si si naozaj myslel. Tak to bolo a s tým sa nedalo nič robiť. Musím však povedať, že v konflikte s marxistickou, straníckou sférou som bol už počas štúdia na univerzite. Nasledoval prechod do literatúry, k časopisom, k Perspektívam. To, čo ma predovšetkým hnalo k úvahám, bola Kocbekova skúsenosť. Keď som sa začal zaoberať týmito vecami, práve prebiehala štvanica na Kocbeka. Náhodou sa mi dostalo do rúk jeho dielo Strach a odvaha a prečítal som ho. Celá záležitosť mi pripadala veľmi ľudská a jasná, v časopisoch som však čítal útoky na Kocbeka, ktoré boli extrémne vyšinuté, tobôž s ohľadom na to, o čom sa písalo v tých novelách. Kocbekova kniha ma nasmerovala do akejsi inakosti. Potom tu boli Perspektive, kde som sa stretol s Pučnikom, s ktorým sme chodili spolu do základnej školy, ibaže on bol o niečo mladší. On ma vtedy pritiahol k štúdiu filozofie. Pohnútky pre filozofiu teda vznikali zo skúsenosti konfliktu medzi živým životom a duchovnosťou a verejne proklamovanou absolútne platnou ideológiou, ktorá bola marxistická a celkom povrchná. Tu už ani Marx nebol ten pravý, veď som potreboval štyri roky, kým som sa prekliesnil cez tie verejné deformácie v chápaní Marxa k čistému filozofickému jadru Marxa, ktorý je vlastne jedným z mysliteľov svojej doby. Človek vtedy potreboval veľmi veľa času na samoštúdium. To, čo poskytovali, poskytovali prostredníctvom marxistickej ideológie. Počas toho štúdia ste napísali aj článok Morálka je nemorálna! Bol to článok, ktorý spočiatku vznikal ako reakcia určitého druhu na stav u nás. Zrazu totiž začali hovoriť, ako to už často býva: Morálka slabne, hodnoty sa strácajú. Toto hovorili všetci komunisti a takzvaní občianski myslitelia. Na druhej strane to isté tvrdili aj marxisti. Majer hovoril, že morálka slabne a pod. Mne sa to však nepáčilo. Vtedy som už solídne preštudoval Marxa, čiastočne aj Nietzscheho, a bolo mi jasné, že táto otázka nie je taká jednoduchá, že by sa konflikty a problém zmyslu spoločnosti a života dali vyriešiť morálkou a hodnotami. Tak som napísal kritický článok o stave ducha v Slovinsku. Vystúpil som tak proti občianskym, ako aj proti marxistickým ideológom. Celá vec vyvolala viacero pozitívnych i negatívnych reakcií, takže som mal ťažkosti. Čítali ho ako určitý imoralizmus, i keď ten článok ničím takým nebol, vôbec v ňom o to nešlo. Dnes by som ten text prerobil, lebo vtedy som ešte nemal preštudované kadečo, čo by som mal mať. Napriek tomu to však bola 112

113 záležitosť, ktorá sa pokúšala ísť hlbšie pod povrch každodennej rezonancie na otázky morálky a morálneho života. Keď som si čítal vaše články, aj tie z ostatných rokov, mal som pocit, že ste vždy trocha v predstihu, ba dokonca, že prichádzate nevhod? Skôr azda platí to, že prichádzam nevhod. Čím úprimnejšie alebo autentickejšie pristupuješ k záležitosti samotného myslenia, tým viac si nie opustený, nie osamotený sám v zmysle svojej vlastnej mysle a cesty k svojmu problému. Každý, kto rozmýšľa vlastnou hlavou alebo sa o to aspoň pokúša, alebo, ak nič iné, pokúša sa aspoň skutočne kráčať v stopách veľkých mysliteľov európskej histórie, je samotár, je samotársky chodec. To som si skúsil a nič sa s tým nedá robiť. Neprekážalo mi to však v tom, aby som sa nepripojil k skupine slovinskej inteligencie, ktorá sa pokúšala rozmýšľať mimo všeobecne platných modelov. Už od Perspektiv som udržiaval styky s ľuďmi, ktorí s časopisom spolupracovali: Veljko Rus, Taras Kermauner, Grafenauer, Kozak, Rožanc, Smole, Zajc, s celým radom ľudí. Ja som pripravoval diskusie skôr z filozofickej stránky. To, čo nás spájalo, bola nezávislosť vis-a-vis totalitnej moci, inak sme boli veľmi rozdielni. U R B A N C ˇ I Č Zároveň ste veľa písali. Zdá sa mi zaujímavé, že do úzadia boli zatlačené vaše skoršie knihy o slovinskej filozofii alebo aj vaša vynikajúca štúdia o Diltheyovi nie sú na zozname literatúry ani na fakulte. Nie sú, ale tá o Diltheyovi vyšla v Belehrade. Neviem, zdá sa, že u nás je to už takto. Sme primalí, je primalé intelektuálne publikum a v ňom je ešte menej tých, čo sa na úrovni zaoberajú filozofiou. Okrem toho je filozofia naozaj samotárska záležitosť, u nikoho nepripúšťa úľavy. Ako človek môžeš komunikovať s inými ľuďmi, ale sama záležitosť filozofického myslenia je exkluzívna. Nepripúšťa kompromisy s inými, ak chceš byť poctivý. Tak sa mi vidí, že ľudia ako ja, ak nie sú literáti, sú na tom rovnako. Literáti majú svoje zoskupenie, starajú sa o svoju propagáciu, prekladanie, ceny. Existuje organizácia, ktorá to robí, a oni sú sami a vedia sa presadiť aj v spoločnosti. My filozofi zostávame vždy mimo. Keď ide o vedu, vravia: Vy nie ste vedci, z tohto hľadiska to nemožno oceňovať. Tí z druhej strany vravia: Vy nie ste básnici ani spisovatelia, musíte ísť niekde inde. Jednoducho, vždy si akosi vylúčený, nejestvuješ. A predsa sa mi zdá, že chýba sebakritika aj medzi samotnými filozofmi. Nepochybne. Pripadalo mi celkom zaujímavé, keď mi dva roky po prevzatí diplomu oznámili, že ma prijmú do filozofic kej spoločnosti, ak zaplatím členské. Ani slovo o nejakom programe či praktickej činnosti a vlastne ani nepočuť, že by táto spoločnosť vyvíjala nejakú aktivitu. Súhlasím, je to tak. (...) Viac než dvadsať rokov prednášate o svojom obľúbenom filozofovi Friedrichovi Nietzschem. Vrcholom vášho tvorivého prístupu je dielo Zarathustrov odkaz I a II, ku ktorému sa ešte vrátime. Rád by som sa vás opýtal, čo vám jeho filozofia ponúkala také rozdielne od iných, že ste sa v nej našli, že ste sa pre ňu rozhodli, že ste s ňou mohli oživiť svoj vlastný pátos? Prvé slovo, ktoré môžem povedať, je záchrana pred ilúziami. To je skúsenosť môjho štúdia Nietzscheho, ale aj Marxa. To sú dvaja myslitelia na začiatku modernej doby, ktorí myslia rovnako, aj keď úplne rozdielne. Pri mojej lektúre Nietzscheho bola prvá vec strata ilúzií, dezilúzia o celej tradícii, ktorá kvôli tomu nebola zavrhnutá. Ďalšie dezilúzie prišli s ohľadom na väčšinu moderných autorov, ktorí sú v porovnaní s Marxom a Nietzschem sladkastí, mäkkí, skôr utešitelia ako myslitelia. Utešitelia nešťastných duší. To nie je myslenie, nemá to nijakú silu. V celej Európe je toho strašne veľa. Moja skúsenosť z dnešného diania na európskom území je, že najpočetnejšia väčšina tzv. filozofov a mysliteľov, ktorí sa takto verejne predstavujú, nie je pripravená prijať to, čo sa v európskych dejinách ducha stalo v prípade Hegla, Marxa a Nietzscheho. Nietzsche je taká radikálna myseľ a taká radikálna dezilúzia, taký radikálny prevrat vzhľadom na celkové dejiny filozofie, že ho akademická obec skrátka neprijme. To je tá skúsenosť, ktorá ma vlastne vrhla, postrčila, prem kla, a tým vlastne sotila do prostredia súčasnosti ako súčasnosti, toho, čím je dnes 113

114 Európa. Je to hrôza, ktorá sa nám deje bez ilúzie a bez nejakej možnosti prešmyknúť sa okolo problému, ktorý vznikol zároveň s myšlienkami, čo sú tu vlastne už od Hegla, ale až Nietzsche ich vyslovil: smrť boha, koniec dovtedajšieho bytia človeka (animal rationale), absolútna moc techniky, prípadne dnešnej vedy ako produkcie, ako praxe vedy, ktorá zaberá úplne všetky oblasti moderného bytia a ktorá človeka odľudšťuje a mení ho na viac disponovaného pre produkciu na spôsob provokovania disponovaného, čo je všeobecná prax vedy a sebaformujúca moc. Tento poryv je tá úplná dezilúzia, ktorá ťa iba postrčí, aby si sa začal pýtať, čo je to, čo si myslel Platón, a čo je to, o čom uvažoval Aristoteles, a čo je vlastne všeobecná tradícia v novoveku, čo viedlo k tomu, že sa rozvinula moderná veda a že sa človek dostal do stavu, v akom dnes sme. Čiže dezilúzia o slobodnom človeku. Verejnosť je plná slov o slobode, ľudských právach a slobodách. To je veľký šláger. V skutočnosti je dnes celá liberalistická sloboda (nehovorím o straníckom liberalizme), celý liberálny demokratizmus iba pláštikom, ktorý zakrýva úplnú neslobodu a zotročenosť podstaty človeka. Ak teda hovorím, že Nietzsche bol pre mňa skúsenosťou tej dezilúzie, potom to myslím v tomto zmysle čiže byť posotený do stavu toho, čo je. Byť teraz, a nedovoliť, aby ti slová minulosti a niekdajších humanizmov či krásnych dnešných ilúzií zakryli reálny stav, skutočnosť takú, aká je. Dezilúzia o slobode a humanite moderného človeka otrasie tvojou vierou v liberálny demokratizmus európskeho a amerického typu, ktorý sa dodnes takpovediac planetárne používa a rozširuje svoju ideu slobody. Samozrejme, zdá sa to prijateľnejšie než totalitný teror, či už fašistický alebo komunistický. Čo však robiť, ak vnímaš tú slobodu len ako oponu (možno zakrývajúcu fantazmy) pre zotročenosť podstaty moderného človeka, ako jeho mnohorakú disponovanosť pre modernú produkciu, ako prax vedy, ktorou je zahalená absolútna moc? Musíme pripustiť, aby nás premkol tento dnešný stav ľudskosti, ktorá je extrémne ohrozená. Nesmieme si dovoliť, aby nám kadejakí Levinasovia, rôzni mäkko- a krasoduchí ľudia, ktorí sú inak celkom dobrými utešiteľmi, tieto veci zahmlievali. Totiž všetky tie filozofémy, ktorí vznikli z neokantovstva, neohegeliánstva, empirizmu, pragmatizmu, persona - lizmu, existencializmu, filozofickej antropológie, axiológie atď. všetky tieto smery v Európe vznikli od druhej polovice 19. storočia dodnes; nie sú pripravené prijať udalosť, ktorá sa stala s príchodom Hegla, Marxa a Nietzscheho. Nie sú skrátka pripravené konfrontovať sa so stavom, aký tu je. To je moja výhrada. To je moje zdesenie zároveň. To je najhoršie, čo vlastne zakúšam, lebo v tom vidím najväčšie nebezpečenstvo, aké vôbec hrozí človeku, ktorý sa nechce konfrontovať s vlastnou ohrozenosťou. Preto som veľmi rád, že ste mi položili túto otázku. To, čo som zažil pri Nietzschem, bola nekompromisná dezilúzia. Lebo Nietzsche je nekompromisný. Zároveň však musím povedať, že Nietzsche je príliš jánusovský mysliteľ, že každé jeho slovo je jánusovsky dvojtvárne; nesmieme mu nikdy sadnúť na lep v tomto zmysle je vlastne veľmi nebezpečný. (...) Do akej miery sa sám Heidegger môže vhĺbiť, napriek všetkej svojej dejinnosti možno teraz robíme chybu, lebo rozprávame skôr o filozofoch, a nie filozofii, ale vy sám ten problém zvrtnete naspäť do filozofie, do akej miery sa možno s Heideggerom vhĺbiť do problematiky samotnej filozofie, teda celostného sveta, keď sa mi priam paradoxne zdá, že ľahšie je prečítať Heideggerove spisy, koniec koncov, človek sa pri nich môže ešte esteticky nadchýnať, než čítať Levinasa, ktorý ťa núti k činom? Akým činom? Povedzme etickým. Rozprávanie o inom? Keď Levinasovi vyčítali práve toto: kde je tvoja etika drahý Emmanuel, povedal: Už keď vchádzam do dverí, dávam prednosť inému. Možno je jeho odpoveď takáto preto, lebo si už mohol uvedomovať výčitky, ktoré ste teraz uvádzali aj vy, a tak sa odvoláva znovu na tie najbanálnejšie veci, ktoré sú záležitosťou bontónu, a nie etiky. Ešte raz zdôrazňujem, že by som nechcel znevažovať úsilia takéhoto druhu. V nijakom prípade. Pravdepodobne však potrebujeme nejakú určitú etiku, potrebujeme nejaký usporiadaný vzťah k iným ľuďom. V tomto zmysle treba hľadať nejaké možnosti pre medziľudské správanie, ktoré by nebolo len vražedné. Preto tieto úsilia rozumný človek vôbec nemôže len tak zavrhnúť. O tom sa nemusíme rozprávať nemám v úmysle akokoľvek ich 114

115 dehonestovať. Len to, že nie som v stave túto vec nelokalizovať tam, kde má byť. Môžem súhlasiť, že je dobré usporiadať vzájomné vzťahy nejako uspokojujúco, a pritom môžu pomôcť aj Levina-sove myšlienky. O tom niet pochýb. Ale mám zostať len pri tom? Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že nie, lebo práve dejinnosť umožňuje dostať sa von. To, čo ste sa pýtali aj pri Heideggerovi, aby som sa vrátil k téme. Pozrite sa, pri štúdiu filozofie si dnes nepochybne skôr či neskôr človek položí otázku, aké štúdium filozofie je to pravé, ako študovať filozofiu, veď to nie je čosi také ako fyzika alebo matematika. Nič pevné a nič raz a navždy dané; len vďaka vlastnej mysli sa ti odhalí pravá podstata filozofie. Filozofia je tým, čím je, zo svojej vlastnej dejinnej podstaty, totiž pravdy a bytia bytujúceho. Svojvôľa tu neexistuje. Ak sledujem to, čo sa stalo s dejinami filozofie, teda s dejinami pravdy a bytia bytujúceho, čo sa dialo s touto záležitosťou u Hegla, Marxa a Nietzscheho, potom je to už jeden z návodov, ktorý povie, čo je v podstate relevantné a čo nie pre najvyššieho európskeho ducha dneška. Vrcholy rozhodujú. A kým sme neobjasnili to, čo sa na vrcholoch vykonalo, nevyriešili sme nič. Práve tu Heidegger ukázal na skutočný posun. Preto mi teraz vyvstáva základná otázka, čo vlastne ten Heideggerov objav prináša pre dejiny filozofie a náš vzťah k ich odkazu, čo je istým spôsobom imanentné vo vašej otázke. Pozrite sa, ak nemôžeme myslieť začiatok týchto dejín, potom nevieme a nemôžeme vidieť ani ich koniec, koniec týchto dejín sú tí myslitelia, ktorých tu celý čas spomínam. Ten koniec je možné myslieť, iba ak si zapamätáme začiatok. A to, čo Heidegger priniesol, ak vôbec niečo priniesol, je to, že vlastná vnútorná dejinná veličina európskej filozofickej metafyziky v jej rôznych epochách až dodnes sa ukázala ako tá osudová záležitosť Európy a európskej ľudskosti, na ktorej oni stoja. Bez opätovnej skúsenosti, opätovného premyslenia vecí, ktoré premysleli dejiny metafyziky na to nás upozornil Heidegger a nikto pred ním nemôžeme rozumieť sebe samým vo svojej modernej dejinnosti, ani nemôžeme pochopiť moderný svet. Práve vďaka tejto absencii je moderná inteligencia dezorientovaná: dnešný intelektuál nie je pripravený skutočne a seriózne sa popasovať s otázkou: kto je, čo je a ako existuje človek dnes, v čom spočíva jeho ľudskosť. Dnešné psychologické, sociologické, biologické, filozoficko -antropologické teórie, ktoré síce aj kadečo zaujímavé o človeku objavia, si nikdy nepostavia neodkladnú otázku, kto je a ako existuje človek a odkiaľ je vlastne určované jeho súcno. Napriek tomu sú však vo svojich teóriách a praxi v úplnosti uväznené v metafyzickom chápaní človeka ako rozumného živočícha, čo je vo svojej modernej podobe odľudšťujúce v zmysle, o ktorom som predtým už hovoril. Tak je dnes človek zajatcom akejsi do súčasnosti predĺženej minulosti bez skutočnej budúcnosti. A Heidegger je ten, ktorý od základu premyslel túto záležitosť a tiež otvoril možnosť pre budúcu európsku človečenskosť. Pri tom nemohol obísť Nietzscheho. U R B A N C ˇ I Č (...) Ak sa dáme do filozofovania s Nietzschem, dôjdeme k základným otázkam, ako je pojem nadčloveka, pravdy, prehodnotenia hodnôt, smrti boha, otázkam, ktoré zostávajú nezodpovedané. O niečo lepšie možno pochopiť koncept vôle k moci a dionýzovský princíp. Ak sa na tieto tri významné otázky nedá odpoveď, zdá sa mi, že sa rozloží a zrúti jeho systém. V prvom rade ide o pravdu, chápanie pravdy....druh bludu, bez ktorého istý druh živočíchov nemôže žiť, asi tak to bolo povedané, nie? A najmä jeho veta: Nič nie je skutočné, všetko je dovolené. To je Dostojevskij... ale hej, aj Nietzsche. Dostojevskij má: Niet boha, všetko je dovolené. U Nietzscheho som si všimol túto vetu práve preto, že mi pripadala taká podobná Dostojevskému. Máte pravdu. A chcem povedať, že ak platí táto Nietzscheho veta, môže platiť len v rámci vôle k moci, ale tým sa problém iba posunie. Ak však budeme trvať na samotnej syntagme, že nič nie je skutočné, potom nie je skutočné ani to, že všetko je dovolené. Samozrejme, lebo táto myšlienka je v skutočnosti u Nietzscheho taká, že sama seba zožerie. Je to vír, ktorý rozožiera sám seba. Ak zostaneme pri tom, potom je to krajný nihilizmus. 115

116 Poďme ďalej. O smrti boha. Vraví: Boh je mŕtvy, my sme ho zabili. Neskôr, niekde vo Vôli k moci vraví, že je to obraz dobrého boha. V podstate Nietzsche zabije len obraz boha, teda obraz nejakého obrazu. Dalo by sa to tak povedať. A ten obraz je navyše neúplný, je to len dobrý boh. A podľa Nietzscheho by sme mohli ešte povedať: diabol ešte vždy žije. (...) Nietzscheho myšlienka o smrti boha je záležitosť toho boha veľkého odkazu európskych svetových dejín. Preto smrť boha podľa Nietzscheho neprináša človeku len temnotu a hrôzu a absurdno, ale aj akési vyjasnenie a nádej v nového, mladého boha budúcnosti, v nového budúceho človeka. Ak si tú myšlienku naozaj premyslíme, vyjde najavo spornosť tvrdenia, že u Nietzscheho ide vo všeobecnosti o smrť nejakého obrazu boha. Takéto tvrdenie totiž sugeruje, že boh sám zostáva nedotknutý týmto obrazom, takže teraz iba odstrčíme ten zastierajúci obraz a uvidíme za ním pravého, živého boha. To by bolo priveľmi jednoduché a lacné. Lebo boh ako absolútna idea v predtým určenom zmysle nie je vôbec nijaký obraz, ale je to sama najvyššia historická skutočnosť. Absolútna idea nie je v nijakom prípade celkom zoslabená myšlienka nejakého jednotlivca, ktorý sa zabával jej vymýšľaním, ale je taká skutočná, aká je pre nás skutočná všeobsiahla prax vedy. Preto so smrťou boha vo vopred určenom zmysle zostáva ležať na človeku a na ľudskom svete oná neznáma božia mŕtvola, ktorá vo svojej dnešnej nepoznateľnosti môže byť tým najvyšším nebezpečenstvom, ktoré je nepomerne nebezpečnejšie než čokoľvek nebezpečné v dnešnom svete (napr. globalizácia, ekokatastrofy, atómové vojny, totalitarizmus, populačné explózie a pod.). Božia mŕtvola je dnes pre nás bezbožná všeobsiahla prax vedy vo svojej nepoznanej podstate. Preto je pre nás dnes prvou a najvyššou potrebou duchovná skúsenosť určenej záležitosti, prebudenie tej záležitosti a s ňou stavu človeka a sveta a možnej budúcnosti. Takéto prebudenie nevyhnutne vyžaduje dôkladnejšie premyslenie dejín pravdy a podstaty jestvujúceho, teda metafyziky; musí byť dôkladnejšie než všetok doterajší filozofický odkaz. S duchovnou skúsenosťou danej veci sa totiž nastoľuje dnešnému mysleniu úloha myslieť v ústrety sľubnému príbehu inakšieho človeka a boha v ich vzájomnej svetovej blízkosti a diaľke. Lebo dnešný človek ako človek doby mŕtveho boha alebo ateizmu, je priechod, v ktorom sa pripravuje neznáme rozhodnutie: buď prejde do ničotnej ničoty, alebo do inakšej, prapôvodnejšej ľudskosti v jej rozblíženosti s božskosťou. (...) Ja by som dodal len jednu pripomienku. Pokiaľ som sledoval vaše myšlienky, určite by ste súhlasili s tým, čo povedal Kierkegaard, že kresťanstvo nie je učenie, ale existenciálna komunikácia. Absolútne. Myslím si, že bez tejto existenciálnosti nemôže byť vzťah k nábožnosti, ba ani tej rýdzej ľudskej dimenzii, keď na scéne niet hry, keď už nič nehráš, lebo je to smiešne. Zastávam názor, že bez tejto existenciálnej dimenzie a citovosti človek dosť hrá. Kresťans - tvo však má vo svojom jadre istú možnosť, aby sa naozaj obnovilo. Aj pri tom si však musíme uvedomiť, že takzvaná existencia je z mena pravdy odvodené ľudské bytie, a vôbec nie niečo dané. Treba si uvedomiť existenciu mimo metafyzického pojmového páru existencia esencia; treba umiestniť vlastné ľudské bytie do naplánovaného bytia pravdy, prebudiť sa doň, a takto sa v podstate premeniť. Ani Kierkegaard tento skok z metafyziky ešte neuskutočnil. (...) Rád by som sa spýtal na vašu poslednú knihu Sila a moc, ktorá má onedlho vyjsť... Kniha má podnázov Zo spomienok na koniec a začiatok. Začínam ju problémom štúdia dnes, téma sily a moci je tu myslená predovšetkým úplne mimo politických, sociálnych, vojenských či psychologických termínov sily a moci. Ide o silu, resp. moc ako onen vzťah voči všetkým veciam a bytostiam sveta, ktorým je metafyzicky rozplánovaná a podložená sama veda: sciencia est potencia, ako sa hovorilo na začiatku nového obdobia európskych dejín, počiatok však nájdeme už u Aristotela a Platóna. Poznanie, že ako vyprodukované je známe už aj to, s čím disponuješ, čo je tvoje vlastníctvo. Aristotelovo základné slovo ousia znamená jestvujúcu podstatu a vlastníctvo; a tá jestvujúca podstata je to, čo je na sebe poznateľné z poznania. Teda je to to osvojené, s čím môžeš rátať v ďalšom skúmaní. Tu sa vyjaví zdroj toho, čo považujem za moc ako reálnu prax vedy dnes, toho, čo zahŕňa všetko a pri čom je 116

117 táto reálna prax vedy produkciou na spôsob provokovania použiteľného. Použiteľného, nie pre človeka, ale pre použitie, ktoré je ďalšou produkciou. Každý produkt je tu na to, aby bol zapojený do systému provokovania nových produktov. Tým je svet poznateľného ako celok vyprodukovaného v moci samej vedy ako takéhoto produkovania, teda v prvom rade nie pre človeka. Človek je totiž v tomto vzťahu sám svojím vzdelaním a špecializáciou vyprodukovaný ako použiteľný produkt pre túto prax vedy, je adaptovaný pre tento proces, a preto v podstate neslobodný, teda dehumanizovaný. Tento spôsob moci je mojou témou. Politická moc a iné druhy moci sú len deviácie tohto najzákladnejšieho prisvojovania ako produkovania. Preto uprednostňujem témy z novšej filozofie, ako aj tie zo začiatku, kapitoly z Aristotela, problémy z metafyziky, ktoré dnes treba spoznávať z tohto zorného uhla. Ako spomienku z prapočiatku európskeho myslenia som do knihy umiestnil interpretáciu Aischylovej tragédie o Prometeovi, čo je vlastne mýtus sily a moci v súvislosti s Prometeovým darom božského ohňa človeku ako zdroja všetkých jeho schopností a spôsobilostí. V druhej časti knihy sú úvahy o priemyselnej revolúcii ako revolúcii produkcie, ktorá so sebou prináša aj sociálne revolúcie. Tam sa pokúšam podať aj nejaké vysvetlenie a interpretáciu zvrátenosti týchto revolúcií, či už komunistických, alebo nacistických a fašistických, alebo občianskych. Pokúšam sa nájsť odpoveď, prečo sa tieto revolúcie zvrhnú na krvavý teror. Celá záležitosť by si žiadala viac a mal by som ešte o nej písať takto to nie je dokončené. U R B A N C ˇ I Č Toto je pekný návod na čítanie. Je to len prehľad tematiky na duchovnej ceste rozpamätávania sa na začiatok a koniec európskych dejín pravdy a bytia a na nich založenej európskej humanity človeka. Na tejto ceste som nerobil kompromisy, pokiaľ ide o všeobecnú zrozumiteľnosť bojím sa, že táto ťarcha nebude nikoho zaujímať. (...) A predsa výmena a konfrontácia názorov je veľmi potrebná. Ak človek všetko premieľa len v sebe, nedochádza k zbystreniu myslenia. Ale aj stretnúť človeka, s ktorým by si mohol zdravo konfrontovať názory, je veľký luxus. To je naozaj šťastie, to sa nestáva každý deň. V podstate sme všetci samotári, aspoň sa mi to tak zdá. Nie je to osamelosť, každý má svoju spoločnosť ale aj v spoločnosti patrí k bontónu nezačínať s ťažkými myšlienkami. Podobne je to dnes aj s básnikmi. Problém komunikácie v rovine myšlienkovej či básnickej je dnes, v kybernetickej ére, ešte o čosi väčšmi na ostrí noža. Ak čítame Baudrillardovu Patafyziku roku 2000, ak vstúpime do apokalyptickej oblasti, ide o akési predbiehanie už vnútri samej histórie a zároveň i o akési zastavenie sa, akúsi stŕpnutosť, čo zastavuje čas, o fixovanosť. Vzniká tu ešte iný problém. Dochádza k takej rozdrobenosti, že ľudia jednoducho neznesú viac koncentrácie, aby si niečo naozaj vypočuli, aby boli ochotní vypočuť si nejakú prednášku, aby vôbec ešte vedeli čítať nielen v zmysle technického čítania, ale v zmysle zaregistrovania cudzej myšlienky a zmyslu, čo sa za ňou skrýva. Je to veľmi ťažké. Najťažšie je vlastne to ak sa na to pozriem z vlastnej skúsenosti že je veľmi málo ľudí, ktorí počúvajú to, čo hovoríš. To neznamená, že prijímaš, ale len to, že vypočuješ, aby si pochopil, aby si nestrieľal vedľa. To je ťažké. Páči sa mi názov vášho časopisu, Apokalipsa, ale táto záležitosť pôvodne znamená zjavenie, odhalenie. Má to, prirodzene, aj konotáciu, ktorá je najsamozrejmejšia, teda istú katastrofickosť, ale veď mne to je celkom blízke No, my sme vychádzali práve z toho pôvodného významu, určite nie z katastrofickosti... Tak to sa mi páči ešte väčšmi......vlastne z toho pôvodného zjavenia je dokonca apokalypsa alethea, je na to zameraná. Ja som si tak trochu myslel, že ste tým názvom možno deštruktívne naladení voči dnešnému stavu... (...) Existuje u nás problém inertnosti vnútri niektorých tvorivých priestorov, alebo tých priestorov, ktoré chcú 117

118 byť tvorivé, sa potom pristupuje na niektoré jestvujúce matrice, ktoré sú niekedy už celkom vyprázdnené. Máte úplnú pravdu. To naše osvetárstvo sa točí v kruhu matríc, ktoré sú celkom prázdne, prípadne sa vyprázdňujú. Presne to bolo to, čo ma hnalo položiť si otázku, čo vôbec chceme. Chýbalo mi formulovanie spoločného zámeru, kam vlastne smerujeme. Je jasné, že niektoré požiadavky akejsi programovej vízie v kultúre sú dnes otázne. Zdá sa mi, že ani básnici dnes nepociťujú potrebu definovať sa v rámci nejakého časopisu, evidentne je ešte dosť priestoru na publikovanie všetkého vyprodukovaného. Aj teraz teda ide o istý stav, v ktorom sa kedysi v druhej polovici osemdesiatych rokov objavil tzv. postmodernizmus a vlastne ustrnula živá diskusia o literatúre, duchovnom úsilí a podobných veciach. A tak sa, ako to ja pociťujem, všetko spolu teraz točí v akejsi samozrejmosti. Neviem, či je to dobre, prikláňam sa skôr k názoru, že nie. Literatúra nie je nikdy niečo samozrejmé. Musí vznikať z nejakého tlaku, potreby. Túto potrebu treba potom niekde formulovať. To znamená, že by to malo plynúť zároveň s básnickým či myšlienkovým prúdením. (...)... napriek materiálnej hojnosti je ohrozenosť človeka oveľa väčšia. Človek sa stáva absolútne manipulovateľným. Nielenže je manipulovateľný technikou, ale neohraničene aj technológiou... a celým systémom výroby nepotrebuje už pracovať rukami alebo nohami, ale ani hlavou. Zároveň je výkonnostne oveľa účinnejší, hoci na úkor seba samého ako človeka, svojej humanity....v tejto túžbe po slasti, po moci, po vládnutí sme už pripravení vnímať seba samých ako nástroje... Ba aj to krajné, vydať zo seba posledné sily, len aby bol človek výkonnejší, zbaviť sa seba samého. To je zotročenosť, o ktorej hovoríme. Nejestvuje tu nijaká sloboda. Totiž podstata človeka je zotročená v tom zmysle, že sa takto vníma on sám. Akoby to bola jediná možnosť. Uvedomenie si tohto stavu je dnes naozaj nevyhnutné a mohol by to byť programový prvok kultúrneho časopisu. Je to problém vízie, určité vízie sa tu značne vyčerpali, podľa všetkého je to problém, ktorý zasahuje aj slovinské časopisy, možnože tie zvlášť... a potom sa z nich stávajú poštové schránky pre všetko možné alebo sú celkom ponorené do nejakého konkrétneho diskurzu, zväčša určeného len sebe. To je ono. Na to som sa už toľkokrát pýtal, hneď po zmene politického režimu. Vyžaduje si to veľa aj z tej stránky, že ak to človek myslí dôsledne, nemôže sa z neho stať optimista......optimista demokratizmu... Nemožné, ak človek reálne uvažuje. Čo ešte môže ľudstvo alebo, dajme tomu, európsku civilizáciu z tohto dostať? Prvý krok je vždy uvedomenie si stavu. Lebo dnes si ten stav vôbec nechceme uvedomiť. Väčšinou sa úsilie zameriava na to, aby sme čo najfunkčnejšie zorganizovali systém liberálnej demokracie. Samozrejme, že spoločenský systém treba zorganizovať tak, aby zodpovedal požiadavkám fungovania všetkého, aby vyhovoval požiadavkám dnešnej všestrannej praxe vedy. Ale to nie je konečný zmysel a ani sa to netýka potreby dnešného človeka, totiž ohrozenosti vlastnej humanity v totálnej použiteľnosti pre akékoľvek produkovanie použiteľného. Lebo tento proces je reálnym uskutočnením nihilizmu, ktorý zostáva celkom skrytý a neuvedomený. (...) Rozhovor je podstatne krátený. Za Apokalipsu otázky kládli MIKLAVŽ OCEPEK a PRIMOŽ REPAR. Apokalipsa /2000) Preložil KAROL CHMEL 118

119 ivan mitrevski h a i k u komiks 119

120 O V A K O V A M A J AN S v a d b a O polnoci prvého dňa na vnútornom dvore ubytovacej kasárne bosí bubeníci v bielych sukniach a tesných čiapkach z pestrých umelých drahokamov sa vďaka hašišu vo vodných fajkách pomiatli a končekmi palcov vyťukávali rytmus po zamastených liatinových pekáčoch, v ktorých pred nich iba pred chvíľou položili nízke lepkavé koláče z medu a šafranu. Za zvukov pozáun a činelov na ramenách priniesli natvrdo uvarené vajce, vložené do sliepky, ktorá bola zašitá v ovci, tá v teľati a teľa v ťave, ktorú muži tri dni tyčami obracali v ílovej jame, naplnenej žeravou pahrebou; a nevestin otec ženíchovi daroval fontánu s vodným pramienkom, ktorý cez deň vrhal tieň na ďalších dvanásť, takže vodomet bol súčasne ešte aj slnečnými hodinami. Domáci spali. Nikdy sa nedozvedia, ako sa ocitli na svadbe. Každý deň po robote, ktorá ich vykoľajovala, no netrápila, zablúdili do toho istého bufetu, a keď krčili plecami v ošúchanej džínsovej bunde, ktorá im nesiahala ani po zadok, medzi chrómovými motýlikmi na hrdlách prevrátených fliaš za drevenou obrubou nad výčapom, kam chodili umierať staré žiarovky, ozval sa jeden z mládencov: Celý týždeň potrvá svadba cudzincov. Cudzinci vždy oslavujú celý týždeň bez prestávky. Páni, to by bol dlhý, dlhý žúr a zadarmo. A ešte aj všeličo nové vidíš: brušné tanečnice napríklad, rozvážne povedal prvý. Neskôr nikdy neprizná, že svoj úmysel spomenul pred druhým, ten zase cez osem medzistupňov pred desia - tym. Desiatemu cudzinci dlhovali službu. A tak ich naozaj pozvali, asi tucet. V roztrhanom rade domáci prikvitli cez bočnú bránu kasárne. Ak by neskôr rozmýšľali o svojej tiesni, zistili by, ako je za všetko na vine to, že sa celý čas správali, akoby hrali telefón : každý sa potichu dorozumieval s tými dvoma, ktorí mu robili spoločnosť za výčapom, no hlava a chvost živého hada by jeden druhého nespoznali, keby sa stretli niekde inde. A aby bolo ešte horšie, prišli privčas a vnútorné nádvorie s vlahým pieskom na zemi bolo takmer prázdne. Domáci očakávali, že cudzinci budú ich návštevou poctení. V skutočnosti sa im rehotali; ťažko by bolo vôbec povedať, kto bol vo väčšom pomykove. Rozprávali sa v jazyku, ktorému nerozumeli, a ten, čo ich tam dostal, sa nedal prehliadnuť. A tak sa za vchodovou bránou pohojdávali z piat na prsty a uhášali cigarety v cigaretových škatuľkách. Konečne ich starešinovia so zlatom v čeľustiach pohybmi tetovaných rúk prizvali na plastové stoličky za hliníkovými stolmi uprostred dvora a načapovali im z fliaš, v ktorých bol, v podstate prekvapujúco, alkohol. Domáci pili, lebo im bolo trápne, lebo im bolo pod vodnatým nebom farby cínu zima a lebo napriek zvedavosti nemohli 120

121 c u d z i n c o v vyskúmať, ktorá kabala zlaďuje zložité trasy ženičiek v papučiach, ktoré medzi s t o l m i v náručiach nosili svadobné lampióny. Ešte skôr ako padla tma, ešte skôr, ako sa zišli svadobčania a ešte skôr ako prvý spomedzi svadobčanov z čínskej misy, ponorenej do ľadu, načrel prvú lyžicu semien granátových jabĺk, ktoré zažehnávajú opicu, museli ich cudzinci popod rameno odprevadiť do svojich izieb a uložiť krížom cez postele, kde opito chrápali do rána, medzitým čo vonku pod pestrofarebnými reflektormi, ktoré zo strechy kasárne porozvešiavali nízko nad chodníkom, plecnatý černoch so slnečnými okuliarmi na nose odháňal nepriestrelné limuzíny so zatemnenými sklami, hovoriac: Nové brušné tanečnice? Nie, vďaka, už teraz ich máme priveľa. Ráno domáci vytušili, že zameškali čosi neopakovateľné. Prepadla ich hanba a zostali pevne rozhodnutí, že ostanú. Bolo treba dočkať nový večer a s ním nové predstavenie. Keď sme už tu, musíme vidieť brušné tanečnice, priklincovali. V opačnom prípade si jedného pekného dňa budeme pripadať sami sebe smiešni, už zato, že sme vôbec prišli. Vydržme, uzhodli sa. Nakoniec, ešte máme k dobru šesť dní. Potom sa aj s opicou hrbili za arkádami na im už dobre známych stoličkách a končekmi topánok sa mlčky prehrabávali v zlepenom piesku. Mrzelo ich, keď sa pozorovali, zaryto uvzatí, nenasýtení a nepresvedčení o sebe, ale pomôcť si nevedeli. Vytrvalosť a čakanie sa im ešte stále videli najlepším riešením. O mraky si sa mohol obtierať, tak nízko viseli. Cudzinci sa utiahli, lebo teraz odpočívali oni. Do dvora sa otvárali čierne brlohy, z ktorých vanulo po spiacich telách. Iba sem a tam im starena so zakrytou tvárou, ktorá sa pohybovala ako duch, poslúžila novou fľašou. Osamelí a unudení z čakania vyprázdnili všetko, a keď v podvečer cudzinci priliezli z dier, počas tanca na ich duchom neprítomné postavy odkladali svoje kaftany. Tak to potom šlo po celý týždeň. Ráno na ôsmy deň sa domáci popri rieke, ktorá hustla v hmle nehybná ako sklo, trmácali domov a niekto tresol: Ale čo, veď sme sa mali aj tak celkom fajn. Hmkavo mu prisviedčali, zároveň však rozmýšľali, či ho nehodiť do vody, a ďakovali bohu, že oni nemuseli preriecť tú zakázanú frázu. A keď pri prameni rieky nenašli rodné mesto, v ktorom boli pokolenia ich otcov tisícročia pred príchodom cudzincov guvernérmi a lodiarmi presnejšie, keď ho našli, ale nespoznali, lebo v skutočnosti spali rozprávkových tisíc rokov, ani ich to veľmi neprekvapilo. (Apokalipsa 16-17/1997) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 121

122 Ta n g o LUCIJA ZELIČOVÁ STEPANČIČOVÁ (nar. 1969) je prozaička, esejistka. Doteraz publikovala dve knihy próz. Z E L I C ˇ O V Á S T E P A N C ˇ I C ˇ O V A L U C I J A Veď im vôbec nerozumieť, tak bezohľadne rapocú jeden cez druhého. A mne ani len to nie je jasné, ako sa mohlo toľko ľudí natlačiť sem, ku mne domov. Ešte stále prichádzajú a zdá sa mi, že všetkých som ani nepozvala. Už sa čudujem len tomu, že sa tu ešte nikomu nezdá byť príliš tesno. Stoličky, pritlačené ku stene, a stôl, ktorý jednoducho zmizol, a všetci títo ľudia. Steny, ktoré sa roztiahli, možno preto, že sa zničili skrine? Vďaka tomu vznikol tanečný parket solídnej veľkosti. Pritom namojpravdu neviem, kto sú tieto ženy, ktoré budú teraz do mňa húsť, aby som už prestala s tou žiarlivosťou. Ani len to mi nie je jasné, ako ma vôbec mohli zbadať. Ešte stále rozdávajú rozumy, hoci by som ich vôbec nemala počúvať. Dohovárajú mi, aby som nebola taká. Nech si len kvákajú, že je Silvester a že sa musíme zabávať, a aby som išla tancovať aj ja, stelesnená otrava. Vraj sa nemám tváriť tak unudene, kto sa má na mňa pozerať, a aby som bola taká dobrá a išla na vecko, tam sa môžem otravovať ďalej. A vôbec, že nie som normálna, nové tisícročie že nie je každý deň, treba sa dobre baviť. Lebo všetci sme tu preto, aby sme sa zabávali. A ak mi ani to nestačí, mám si zapamätať, že viac tancoval so mnou ako s ňou, čo je to za žiarlivosť. Ak mi ani to nepomôže, tak mi má vraj byť jasné, že ho vôbec nemôžem vidieť. Lebo zmizol voľakde vzadu. No dobre, prečo ich vlastne počúvam. Veď si to aj tak nechcem pripustiť. Má mi byť už konečne jasné, že tých dvoch ani počuť nemôžem. A ony začali znova, že vraj ako môžem vedieť, že sa mu znova spotili ruky, keď ju chytil okolo pása. Mám si vraj zapamätať, že je tu tlačenica, že sa vôbec nedá vidieť ponad tie hlavy. Mám sa vraj poriadne pozrieť a priznať si, že ich vôbec nevidím. A ja znova, však, že ju chytil, ako mňa nikdy nechytil, znova samé nedokázateľné veci. Zakvákajú, no tak ju drží okolo pása, aj mňa tak držal, veď som aj ja s ním tancovala, mám si vraj spomenúť. Sa mi zdajú všetky poriadne nepresvedčivé, veď ani sama seba nemôžem presvedčiť, že sa vôbec nedostanem ďalej než k tomu chalanovi s bradavicovým nosom, a k tej nešťastnej plešine, ktohovie čej, a k tomu podbradku, a k tej kozej briadke, a k tomu nízkemu čelu. Popri všetkých tých vyrážkach, čo ich tu vidno. Nemôžem uveriť, že je to všetko, čo sa dá odtiaľto vidieť. Ešte stále blúznim o jeho rozšírených zreničkách. Akoby sa vznášali pod stropom, ponad celú túto spoločnosť, či ako? II Ale aj tak som nemusela byť hrubá a nadať všetkým tým dobrým ženám, ktoré mi chceli iba dobre. Nemusela som sa pýtať, odkiaľ to vedia, keď sa vôbec nepoznáme. Veď mali len ten najlepší úmysel. A ja na to, aby mi dali pokoj. Iba to povedali, aby som sa netrápila, že on ju tak či tak nemiluje. Boli také milé, že to povedali. Tak prečo som potom na ne vrieskala? Keď mi prezradili dokonca aj to, že ani ona nemiluje 122

123 M a g d a l é n a jeho. Hoci si to ani neuvedomuje. Skrátka, že je do neho príliš málo zamilovaná a v porovnaní so mnou vôbec nie. To vraj bolo, podľa nich, hneď vidieť. Prečo som to vôbec spomínala, veď sme sa ešte nikdy nestretli, nech sú ticho, veď o tom nič nevedia. A potom znova, znova moje pochybnosti o tom, že tých dvoch odtiaľto nemôžu vidieť. Veď sú tu natlačené všetky tie hlavy a plešiny. Lenže vedeli mi povedať dokonca aj to, že to, čo s ňou má, nemôže dlho trvať. Jeden takýto flirt, možno sa to teraz zdá byť zábavné, ale keď prídu starosti, tak sa ukáže, kto z koho. A ja na to samozrejme, aby už vypadli, že ich do toho nič nie je. A mám, čo som chcela. Teraz naozaj zmizli. Ani som nezbadala kedy. Iba to, že ich odrazu niet. Prečo som musela byť taká, a akurát k nim. Staré sú ako svet, do jednej boli pri tom, keď som sa narodila, a budú pri tom, aj keď budem na smrteľnej posteli, a ja takto neúctivo. Už mi nikto nehovorí, že sa nemám trápiť. Že ona je síce krajšia, ale že ja mám úplne iné kvality. Lebo že skutočná láska musí zvíťaziť, to by v tom bol čert, keby nie. Lebo mi je súdený, do paroma, akoby nie. Už tu niet nikoho, kto by mi čokoľvek povedal. Ani len to nevidím, že tí dvaja práve zmizli z parketu. Utajene, jeden za druhým. A to tvrdím, že na nich stále pozerám. III Ako to, že nezbadám, že medzitým nastalo úplné ticho. Vari všetci niekam odišli, alebo čo? Dokonca aj tí, čo prišli výlučne len kradnúť, aj tí už zjavne všetko pokradli. Už niet ani len tých, čo prišli dobre žrať a dobre piť. Dokonca aj tí, čo príležitostne najradšej znásilňujú, už zjavne znásilnili všetko, čo chceli, a tiež už odišli. Až do neskorého rána sa ešte ozývali všetky možné výkriky. Ale teraz tu už naozaj nikoho niet. Už iba ojedinelé delobuchy, ako hlas volajúceho na púšti. Prečo si vlastne nesadnem, prečo akosi nechcem vidieť, že všetky stoličky sú už dlho prázdne. Napriek všetkému ich dosť zostalo celých. Keby som sa posadila, keby som si trocha odpočinula, tak by pravdepodobne hluk v hlave pomaly poľavil. Takto ani len to nevidím, že je už dávno ráno, že je, čo je čudné, už vidno. Mala by som zhasnúť všetky tie svetlá, ktoré sú už zbytočné, to by bolo vari najlepšie. Dovtedy by hádam aj ten neznámy delobuchár prestal. A dal by už konečne pokoj. Prestal by podaromnici vystreľovať. Veď to predsa nikam nevedie, ale ako to, že to sám nezbadá? Potom by sa mi snáď podarilo zaspať. Veď nemá zmysel takto pobehovať po byte, a najmä nemá zmysel ísť von. Už len tieto skrine, ktoré sa akoby zázrakom objavili z ničoho nič, a všade ohorky, tak, ako sa to dalo čakať. Vari mi už zostáva iba to? Veď už ani len to nechcem vidieť, že už prestali súložiť, tam u neho doma. Teraz, keď konečne zaspali, teraz by som už snáď mohla aj ja. Zaspať myslím. Keď sa už tak či tak nedá nič robiť. Môžem sa utešovať, že sa otočili jeden od druhého. Vidieť, ako si ukazujú chrbty. A ako sa im nepríjemne obracajú oči pod viečkami. Môžem byť spokojná, že v tejto chvíli snívajú: o všetkom možnom, len jeden o druhom nie. (Apokalipsa 22-23/1998) Preložila ANEŽKA KOČALKOVÁ 123

124 h a i k u komiks jernej slak Tam na hore nebi 124

125 O S O J N I K I Z T O K Hluchota na pontónovom moste 1. Strašná je táto nútenosť svetla. Je také evidentné, že nič nepresahuje mimo jeho podobu. Boh, hovorím, je tu. Takže je celkom blízko. A hoci sa pozerám jeho očami, každú chvíľu uprostred všeobsahujúceho mora, vnáram pohľady do sveta a pobieham ako vták nakazený snami z jednej chvíľky na druhú. Potom sa ešte spustí noc. Aká je to hra mimo rozumu a mimo strachu! Božie svetlo naplní noc baršúnom. Vravím vám, keď Boha oslavujú uchvatitelia svätosti, niet ho! Sám vstáva človek do dňa a púšťa sa s Bohom verejne do osobného rozhovoru. Vidím sám seba rovnakými očami ako čerešňu pri plote spustnutej záhrady. Viečka mesta sú ťažké od zrelého hrozna spomienok. Hrozna zmytého ako staré fresky. Popukaného a poďobaného. Bolesti a úzkosti zhoreli v plameňoch prázdnoty. Žičlivo sa pozerám na staré trampoty a s pichnutím v srdci si spomínam na minulé šťastie. Tak ako sa usádzajú osobné príbehy, tak rastie pieseň lásky a krásy. Ako zlatá patina či odlesk zapadajúceho slnka na oknách v starom meste. Ak sa náhodné okno pod rukou neznámej ženy pohne a odrazí slnečný lúč ako výkrik 125

126 O S O J N I K cez nebeskú prázdnotu nad mestom. Vtedy som nevedomky blízko. A predsa sú to len hry. Boh otvorený na celé pľúca mlčí v nekonečnej prázdnote. Ešte nikdy neprehovoril. Nútenosť svetla je neznesiteľná. Vo voľnosti v duši oslavujem tú neznámu chvíľu. Pre toho, kto sa už narodil, nie je Božia tvár nič zvláštne. O B R Á T E N I E I A I I prebiť sa z dnešnej paradigmy do chaosu za okraj medzi ňou a nejakou inou, ktorá ešte neprišla, do pukliny, kde sa rodí rozkoš, šialenstvo, blízkosť anjelov a hviezd a modrá čistota neba. mystika, záväzná pozornosť, ktorá ustavične, každú sekundu ruší poznanie v neskrotnej túžbe nevedomosti zavrhnúť presne to, čo je dovolené a už tým určené a prisúdené. nad stolom sa skláňa mesiac. Vtedy píšem scenáre videofilmov, pornofilmov, fotorománov čínske afrodiziaká a pijem biele víno. kosť a špik z kosti, to je staroba. (vyleštený moped Jawa, zaplátané nohavice socrealistického dandyho, a pri pulte mladá dáma a vínne streky a básnici, bohémi a kabalisti, menej než hysterici a viac než tí predtým, v ktorých sa cudzie túžby menia na plieseň, mach a zívanie) nedokončená báseň píšem ju zakaždým odznova, navzdory všetkému, čo kuje úklady vo filozofovom štáte. A so všetkým: na mieste boha je prenikavý pohľad a na jeho dne topánky, ktoré treba zaviazať múdrosť a jednota. 126

127 divý pokoj, nijaké masky, prevísajúce útesy, čajky nad morom; a ak treba, onanovať, lebo sila verša je v očiach, ktoré ho slabikujú. pozorujem zajace, srnce, slivôčku rozkošnej sedemnástky. horský tiger, pruhovaný, v juhoamerických románoch. temný. rozkreslený na série pohybov, čiar, šikovný v močiarnatom teréne pod Golovcom, holým kopcom, práve sleduje nejakého prekladateľa, čo číta moju knihu. tiger stabilizačného komunizmu. tiger na lyžiach a ešte jeden tiger, ktorý je zároveň prvým aj druhým tigrom, totiž tigrom vo vysokom poraste, urastený, Vojtech a džungľa, po tri. potom tiger Derganc, septembrové svetlo v severnom Taliansku, De Chiricove plátna, zaprášené, V nejakom antikvariáte na via Gaetano Finci, a to, čo zamlčal Platón: Sokratov pohreb. podľa slov Prokopa Cezarejca alebo Helmholda z Vilniusu a tretieho, ale aj najslávnejšieho Tomáša Akvinského, po ktorom zostalo v slovinskom preklade slávne vyhlásenie: som, kto som lebo všetko osudové, čo sa deje v živote, sa v literatúre stane až po konci. Don Quijote zomrie, aby sa uplatnila skutočná lož, totiž tá, že bolesť neexistuje. ak sa nad tým zamyslím: úžasné! 16. nebo nad Ľubľanou. a vtáci ráno, keď slnko ožiari sobotné ticho. odchádzam do nového roka. deti som vystriekal do umývadla. stretol Justu, pil kávu. Knihy, zázračné vtáky. A ktorý kľúč? rozplynula si sa v poludní. zostala rieka, Prule a most. 127

128 O S O J N I K nebo nad Ľubľanou, ktoré výkrikmi prekrižovali vtáci. sivé kocky v starom meste, nežné lístie gaštanov. kolóny gastarbeitrov na križovatke pred Svätojakubským mostom. volaj! lebo ťa čakajú. karavána odíde, opustený vietor znovu prináša piesok. Na záchode, medzi Tele de Chien a Cerro Torre, Ginsberg a sex. z čriev mi vyteká Paklenica a hnis desaťročia. to ťažké telo. a hluchota. nevýrazné aprílové popoludnie sa stráca kamsi na Krym. zase zvláštne kruhy, cesty čierne od slnka. Niet už návratu. hluchota lezie zo zeme, lezie z ciest, fasád, ľubľanských močiarov. John Donne spí. spí. spííí! 17. Sergejovi K. v detaile je vesmír prerýľovaný sklom. mestá so svojimi nárožiami a speváci paláca pohľadov. v skrini, v studni, na čerstvom vzduchu nikdy sa nestretnete? v zbrojnici uložené vraždy, amputácie, zakáľačky. stojíte celkom blízko, najdrahší. zostane japonský televízor a bulharská hotelová izba. maďarský spevák, dlhý prázdny pohľad akéhosi Osojnika. do pupočníka, medzi hnačkou a dolármi, Iveco, repa. utekala si a budeš, Nadja, ďalej unikať do ticha. vyparená do priehľadna, ó, bezstarostná klietka detailu. jazz, hard core, anarchia, atonálna repetícia. Kriste, jedli ťa ako chlieb a pili pre svoju krv. Kľúč leží na stole. Pentagram sa ligoce. (Apokalipsa 14-15/1997) Preložil KAROL CHMEL 128

129 andreja kladniková h a i k u komiks 129

130 N i č n a v y š e ( DIMITAR ANAKIEV (nar. 1960) je básnik, prekladateľ, vydavateľ a redaktor, spoluzakladateľ World Haiku Association i d e á l n a (2000). Doteraz vydal asi 10 kníh najmä haiku poézie, za ktoré získal viacero významných f o r m a medzinárodných cien. Edične sa podieľal na mnohých antológiách haiku po svete, v tejto oblasti je činný aj ako konzultant a organizátor. h a i k u ) DIMITARA N A K I E V Otázka ideálnej formy haiku ma už dlho zamestnáva, možno preto, lebo prázdne vyplnenie formy sedemnástich slabík často vyznieva banálne a len veľmi ťažko predstavuje vysoký básnický ideál ; to len vtedy, ak sú splnené aj iné podmienky, ako: samostatnosť a kumulačný fókus-efekt veršov. Pekný zvuk, zlom a pointa. Súčasne si myslím, že ideálna forma vlastná haiku je niečo, bez čoho by haiku nebolo haiku. Povedal by som, že ideálnosť haiku nie je v správnej forme, ba čo viac, tá jeho ideálnosť je organická, možno je to niečo, čo najlepšie vyjadruje syntagma nič navyše. Prebytočné môže byť slovo, ktoré neškolený básnik vloží do verša, aby dosiahol sedemnásť slabík (napríklad hľa, pozri, rôzne formálne deminutíva atď.), ako aj zreteľ kvantitatívneho presahu alebo kvalitatívneho vrcholu tých básnických intervencií, ktoré haiku neprináležia: metafora, personifikácia 1, úmysel, zhrnutie a pod. Organická jednota by mohla znamenať jednotu formy a obsahu a veľkú závislosť formy od prvého impulzu práve tak, ako je asi ideogram v kalligrafii v mnohom závislý od prvého ťahu štetcom, alebo ako je to s akvarelom pri pravom akvareli niet opráv. Zaujímavý je príklad známeho Santôkovho* haiku, ktoré mnohí označili za majstrovské a súčasne nesprávne alebo defektné (majstrovstvo nepozerá na správnosť!): teppatsu no naka e mo arare žobrácka miska po nej plieska kamenec A keď už spomínam nesprávnosť: niektoré rešpektované Santôkove haiku sú napísané gramaticky nesprávne! Na ilustráciu organického haiku uvádzam tiež haiku amerického básnika Jima Kaciana: thunderclap six crows in six directions zahrmí šesť vrán šiestimi smermi Čo pridať a čo odňať týmto veršom? Prišiel, videl, zapísal! To je ono a inakšie to byť nemôže. (Apokalipsa /1999 REPAR Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ- 130

131 ( F E I K U B E Z svet bez ticha ticho bez vesmíru život bez smrti smrť bez dna I V A N V O L A R I Č F E O ) IVAN VOLARIČ FEO (nar. 1948) je básnik, hudobník, člen bývalej legendárnej skupiny Buldozér, filmový herec. Doteraz vydal 6 básnic - kých zbierok, z nich ostatná pod názvom Kratkice (2000) vyšla vo vydavateľstve Apokalipsa. ( R E A L S O N G pre každý liek choroba sa nájde ( K R Á T K A H I S T Ó R I A S L O V I N C O V Slovinci sa oslobodili spod cudzieho jarma a svoje si navliekli ( S M R Ť Smeť ( P O D K O N T R O L O U ( r e k l a m a ) Upáľme čarodejnice, vyháňame diabla, trháme konope! 131

132 D A R J A K O C J A N Č I Č O V Á ) DARJA KOCJANČIČOVÁ (nar. 1964) je autorka haiku, viackrát ocenená na Open Slovenia haiku súťaži, ktorú už 5 rokov vy - hlasuje časopis Apokalipsa. Pracuje ako banková úradníčka. ( ( nebo sprané jeansy a trochu tŕstia vôňa sladu za pivovar zapadá slnce ( z reproduktorov duní Bachov koncert veľtrh nábytku ( na ľadovej ceste sa mihajú záblesky jazda proti slnku ( ( mráz medzi konármi divej čerešne; cez chlad prichádza mesiac horúcu čokoládu z okraja misky sŕka zimné slnko 132

133 D I M I T A R A N A K I E V Šesť haiku ( ( ( ( Zažal som lampu, prišli priatelia: roj hmyzu. Slovo priateľovi napadlo mi s dažďom v jarný večer. Prvý sneh padá na horúce gaštany a topí sa. ( ( ( Biely motýlik mávne z druhej strany okna: šťastnú cestu! Kýpeť slivky ohnutý pred búdou, celý v kvete. Čas návštev; na balkóne nemocnice púpava osamieva. 133

134 D I M I T A R ANAKIEV ) Br atislav ské haiku ( turisti, turisti, turisti na hradbách Devínskeho hradu ( ( štyri prsty natiahnuté cez Dunaj: Bratislava na Kolibe vyklíčila bukvica: malé oko nad rovinkou ( kde sa zlievajú Dunaj a Morava slovanský krik holubov ( ( odbije osem: posledný Roland pozerá laserovú projekciu z Petržalky po Novom moste do katedrály sv. Martina ( pivnica Mamut medzi sto rokov starými stolmi tučný pivopijak ( ( s uchom plným hrkotu električiek: ticho Michalskej brány Vedľa ministerstva vnútra: divadlo Stoka ( básnik Hviezdoslav hovorí slovensky: hlas kelnera v pivnici 134

135 P R I M O Ž R E PA R Lesy, ikony ( ( dym vietor diera pred komínom náplasť na oko ( ( pred chrámom Jovana Bosilského bosonohí mnísi veľmiest hriadka šafranu priskoro, prineskoro žeriavy sivých karavanov v súkvetí na opustených Gorjancoch ( ( ( voda oheň drevo lesy zem, vinie sa dym do nebies v hlbočine sa umýva drevo ihličnanov bijúc ju po chrbte jedna samučká ihlička diviaka zapichne v stvrdnutej žile ľudstva hlboký nádych na kraji smrek povieva so slnečným a oblačným vetrom mana padá z neba (Apokalipsa 14-5/1997; 37-38/ 2000 a /2001) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR 135

136 h a i k u komiks matjaž bertoncelj Dievčatko s balónom 136

137 P o s t o p á c h j e d n é h o e x p e r i m e n t u h a i k u komiks BORIS BAČIČ (nar 1968), dlhoročný šéfredaktor a zakladateľ komiksového časopisu Stripburger, dizajnér, technický a grafický redaktor. Popri komikse sa venuje aj fotografii, organizuje početné prednášky a dielne v súvislosti s komiksom. Slovinský haiku-komiks publikujeme v jeho výbere. Haiku si berie svoje obrazy z prirodzenosti života. Vždy vychádza z každodennosti, z terajšieho okamihu, ktorý je základom haiku zážitku a s ktorým sa zjednotí. Nikdy nie je vyumelkovaný, vyjadruje sa jasne a jednoducho. Je to jadrná básnická forma, ktorá s čím menej slovami, bez zbytočností, vyjadrí všetko. Vo svojej humornej zameranosti ako sanryu je tiež neľútostnou kritikou spoločenskej reality. V tej bezprostrednosti a jednoduchosti je jeho radikálnosť, v čom vidíme príbuznosť s výraznosťou komiksu. Viac než báseň je tu rozohraný výraz. Pri tom nechce navodiť múdrujúci alebo šokujúci dojem, takže používa silné, ale jednoduché slová a obrazy, a to konkrétne. Nevysvetľuje, preto nehovorí o hodnotách, morálke alebo úsudkoch. Je určitou udalosťou, a nie niečím zovšeobecneným. Haiku nie je krátky príbeh o niečom. Je to skica, ktorá naznačí hlbšie myšlienky alebo pocity, ktoré nie sú vypovedané. Haiku je spôsob života a práve tak ako život nie je jednodimenzionálne. Ak haiku vychádza z jednoduchosti, jadrnosti, používania čím menej slov bez zbytočností, ktoré vyjadrujú všetky dimenzie haiku okamihu, ktorý je východiskom a súčasne cieľom v tvorbe majstra haiku, môžeme pri interpretácii komiksu hovoriť o experimentovaní s časom, resp. okamihom. Práve uvádzané komiksy predstavujú výber diel, ktoré dopĺňali blok o haiku v dvoch číslach Apokalipsy (vyšli v roku 1999 a 2001). Odrážajú viacúrovňovosť rozmýšľania, formovania idey vo vzťahu k splývaniu médií, ako sú komiks a haiku. Médium komiksu je vo svojom výraze podriadené zoraďovaniu okamihov, ktoré vo vzájomnom previazaní dávajú príbehu určitý zmysel, určitý rytmus, a tak v určitom čase sprostredkúvajú o ňom sprá-vu. Vo výbere príspevkov môžeme vidieť hĺbku nášho experimentu, ktorý v sebe spája zamrznutý okamih formou rýchlej skice alebo ilustrácie, rozložený okamih vo forme pásových krátkych historiek, ktoré koketujú s animátorskými postupmi, a jedno- alebo viacstrán-kovú formu, ktorá vizualizuje konkrétne haiku alebo vytvára atmo-sféru; tá zvnútra svojho časového rámca tvorí podklad pre porozumenie určitému okamihu, oznamu akebo myšlienke. Určitým spôsobom je v našom pilotnom projekte, ktorý sa rozrastá v čosi ako work in progress experiment, predstavený nový rozsah komiksovej tvorby, ktorý sa pokúša prerásť jestvujúce rámce komik - sovej formy a definovať novú oblasť, význačnú predovšetkým vizualizáciou času, presnejšie haiku okamihu. (písané pre Romboid) Preložila STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR B A C ˇ I C ˇ 137 B O R I S

138 h a i k u komiks magda dulčićová/todorovska v starigradskom vetre / písmená bežia k moru / papier odlieta 138

139 haiku: herman o., kresba: marko kociper h a i k u komiks mesiac mi svieti, / odišla si, opustila / ranené srdce 139

140 h a i k u komiks jernej slak uletená sekera reže medzi oblakmi 140

141 jure perpar h a i k u komiks 141

142 h a i k u komiks jaša (matjaž sketelj) 142

143 nashii (martin bricelj) h a i k u komiks 143

144 h a i k u komiks matej kocjan linorez návšteva 144

145 janja gedrihová h a i k u komiks Som to ja? / Nie; ja som tu. / To je minulosť. 145

146 h a i k u komiks romeo štrakl P R E K L A D A T E L I A KAROL CHMEL (nar. 1953) je básnik, prekladateľ a redaktor. Vydal 3 zbierky poézie a množstvo knižných prekladov. Prekladá najmä zo srbčiny, slovinčiny a poľštiny. ANEŽKA KOČALKOVÁ (nar. 1973) končí doktorandské štúdium na Filozofickej fakulte v Ľubľane, prekladá a tlmočí zo slovinčiny, doteraz jej vyšli 2 knižné preklady zo slovinskej prózy (Drago Jančar, Jože Hudeček). SVETLANA LUHOVÁ (nar. 1977) absolvovala angličtinu a slovinčinu na FF UK v Bratislave, pracuje na Veľvyslanectve Slovinskej republiky na Slovensku, umelecký preklad zo slovinčiny doteraz publikovala časopisecky. STANISLAVA CHROBÁKOVÁ-REPAR (nar. 1960) je poetka, prozaička, literárna vedkyňa a kritička, editorka. Príležitostne prekladá z angličtiny a slovinčiny. Pracuje na ÚSL SAV a v redakcii časopisu Romboid. Doteraz vydala dve básnické a dve prozaické knižky, jednu vedeckú monografiu o poézii Mily Haugovej a je hlavnou editorkou antológie Sto rokov slovenskej literatúry, ktorá vyšla v angličtine a slovinčine. Žije v Ľubľane. JELA KRAJČOVIČOVÁ (nar. 1973) publikuje literárnu kritiku, občas aj poéziu, prekladá z angličtiny. Okrem toho sa venuje hudbe a všeličomu možnému aj nemožnému. 146

147 oliver marčeta h a i k u komiks A U T O R I H A I K U K O M I K S O V strana 22 ANDREJ ŠTULAR (Valjavčeva 3, 4000 Kranj, Slovinsko) strana 29 MATEJ LAVRENČIČ (Pot na golovec 6, 1000 Ľubľana, Slovinsko, matej.lavrencic@s5.net) strana 38 KARINA BRUMECOVÁ (karinabrumec@yahoo.com) strana 58 OLMO OMERZU (Masarykova 28, 1000 Ľubľana, Slovinsko) strana 64 TERRAH (Forum Ljubljana, Metelkova 6, 1000 Ľubľana, Slovinsko) strana 84 JAKOB KLEMENČIČ (Adamičeva 17, 1000 Ľubľana, Slovinsko) strana 88 BAJABAK BORIS BAĆIĆ (Reboljeva 5, 1000 Ľubľana, Slovinsko) strana 103 CIRIL HORJAK (Dolenjska cesta 54, 1000 Ľubľana, Slovinsko) strana 110 GREGOR GROŠELJ (Dobja Vas 181, 2390 Ravne pod Koroškem, Slovinsko) strana 119 IVAN MITREVSKI (Ljubljanska 89, 1230 Domžale, Slovinsko) strana 54 a 129 ANDREJA KLADNIKOVÁ (Čeplje 3, 3342 Gornji Grad, Slovinsko) strana 136 MATJAŽ BERTONCELJ (Na kresu 11, 4228 Železniki, Slovinsko) strana 138 MAGDA DULČIĆOVÁ/TODOROVSKA (Matije Gubca bb, Stari Grad/Hvar, Chorvátsko) strana 139 haiku: HERMAN O., kresba: MARKO KOCIPER (Log 45, 4228 Železniki, Slovinsko) strana 124 a 140 JERNEJ SLAK (Starovaška 15, 1351 Brezovica, Slovinsko) strana 141 JURE PERPAR (Ulica Talcev 1, 8210 Trebnje, Slovinsko) strana 142 JAŠA MATJAŽ SKETELJ (Glinškova pl. 6, 1000 Ľubľana, Slovinsko) strana 143 NASHII MARTIN BRICELJ (Brodarjev trg 10, 1000 Ľubľana, Slovinsko) strana 144 MATEJ KOCJAN (Santorjeva 7a, 6000 Koper, Slovinsko, matej.kocjan@kiss.uni-lj.si) strana 145 JANJA GEDRIHOVÁ (Preradovičeva 6, 1000 Ľubľana, Slovinsko) strana 146 ROMEO ŠTRAKL (Cankarjeva 1, 2235 Sveta Trojica v Slovenskih Goricah, Slovinsko, strakl@siol,net) strana 147 a obálka OLIVER MARČETA (Rembrandtstr. 30/1/11, 1020 Viedeň, Rakúsko) 147

148 p a n p t i k u m VIKTOR SUCHÝ (*1976 v BA) bol medikom, pomocným robotníkom a redaktorom Kultúrneho života. Pracoval v kníhkupectve Ex Libris. Študuje slovakistiku na FF PU v Prešove, venuje sa najmä poézii, píše recenzie pre Romboid a občas aj čosi iné zatiaľ len pre seba. Žije vo vlaku medzi rodiskom a študoviskom. r o m b o i d 148 Prvýkrát som navštívil Juhosláviu v polovici 80. rokov. Na pláži v Kašteli Lukšić pri Splite som sa naučil plávať. Druhýkrát som bol pri Jadrane tesne pred vojnou, v lete Dozvedel som sa od pána domáceho, že oni sú Chorváti a že sú iní ako Srbi. Malý kultúrny šok som zažil v bosnianskej Banja Luke, kde sme zaparkovali pri mešite a počuli muezína zvolávať veriacich k večernej modlitbe. Najdlhší výlet sme s rodinou z nášho hlavného stanu v Crikvenici pri Rijeke podnikli do Benátok a cestou späť sme vďaka zlému dopravnému značeniu zablúdili a ocitli sme sa v krásnom mestečku Koper. Pri tomto prvom kontakte so Slovinskom som ešte netušil, že tu vyrastal významný a zaujímavý básnik Tomaž Šalamun. Niekoľko jeho básní sa objavilo v prvom slovinskom čísle Romboidu (7/1999), ku ktorému sa oplatí vrátiť už len preto, aby ste si pri listovaní vychutnali uhrančivé kresby čudáka a búrliváka Jože Tisnikara či prečítali zopár básní Aleša Debeljaka alebo Iztoka Osojnika. Ale späť k Šalamunovi. Pred pár mesiacmi mu vyšiel vo vydavateľstve Drewo a srd (ktoré akoby malo na slovinských básnikov monopol, keďže všetky knižky, o ktorých tu vypustím na slobodu niekoľko viet, sú z jeho dielne) reprezentatívny výber Slovesá slnka (viac ako 180 básní z 28 zbierok od 60. rokov až do roku 2001) v preklade Karola Chmela. Šalamunova hviezda zažiarila v 60. rokoch po tom, ako bol uväznený za publikovanie urážlivej básne, no najmä po vydaní debutu Poker. Spontánnosť, hravosť, provokácia a irónia autora pri zaznamenávaní črepín života v podobe spomienok, zážitkov, vecí a detailov (kaleidoskop juxtapozícií) sprevádzajú aj v ďalších zbierkach. Takto sa čalúni každý deň vo svete ostrých hrán, kde inžinieri ľudských duší plánujú: odstránime niektoré hlúpe čísla / aby sme si mohli konečne vydýchnuť / a slobodne rátať / jeden dva tri sedemnásť / odstránime všetky slová / ktoré majú menej ako päť písmen / lebo je úplne jasné / že také slová / sa len povalujú. Šalamun v polemike s Bibliou (pieseň Šalamunova kontra Pieseň Šalamúnova) prichádza na to, že svet je rozpad sveta (napríklad expresívny, apokalyptický obraz sveta v básni Okupácia sprostredkovaný optikou chalanov, ktorí sú ňou fascinovaní), ale zároveň trvá na tom, že je nám daná schopnosť večného života. Dlhé básne-pásma hry s riekankovito sa opakujúcimi bizarnými pasážami (drsné chrlenie ako mimikry zraniteľnosti) sa striedajú so stručnými, vydestilovanými gnómami (báseň Boh: Ja / vyžadujem / bezpodmienečnú / lásku a / totálnu / slobodu. / Preto / som / strašný. ). Básne o konkrétnych miestach, osobách a udalostiach sa prelínajú s abstraktnými, surreálnymi a blúznivými traktátmi: moje básne sú také, ako keby som rozbíjal skaly / vylamoval čeľuste a kričal. Nad tým však stále ticho blikocú anjeli a svetlo roztavuje hrany, čo je vlastne úlohou poézie. Tomaž Šalamun rozširuje okruh základných otázok, ktoré si človek kladie, keď sa večer prehadzuje v posteli. Odpovede, ktoré dáva, sú do seba hermeticky uzavreté nemôžeme si ich osvojiť. Sme nútení hľadať sami a dôležité je podať správu o svojich pocitoch, aj keby mala byť nezrozumiteľná, lebo: slovo je jediný základ sveta. / Ja som jeho sluha a pán. (P.S.: Slová sa trasú, či sú tie pravé. ) Sporadicky v 60. rokoch, potom niekoľkými básňami v balkánskom čísle Revue svetovej literatúry (3/1999) avroku 2000 i výberom z tvorby v knižke Dolu dolu a iné básne (DAS; preložil Karol Chmel) k nám vstúpil temný rozprávač príbehov o smrti, rozpade a zániku Dane Zajc. Antiiluzívne básne plné krutosti, bolesti a hnusu ma zasiahli priamo hlasom samého autora v Literárnej revue rádia Twist avnasledujúcich dňoch sa tmavozelená kniž-

149 V I K T O R A S U C H E H O ka stala mojím znepokojivým spoločníkom. Existenciálne pátranie pohyb po stopách, ktoré sa zrazu vnárajú do hmly a blata / do premočeného mrazu, smeruje dolu dolu, do magického priestoru tieňa, ktorý nie je ničím vrhnutý. Prázdnota, ale akosi podozrivo hustá. Drobenie, elipsy, fragmenty, rozdvojenie; motív popola, jazyka, úst. Podobenstvá o kontakte so zlom, ktorý prináša poznanie, spájajú Zajca do pomyselnej línie s Vaskom Popom a Jánom Ondrušom. Zaujímavé je, že okrem hnedej a čiernej farby zeme dominuje u Zajca biela jedna z farieb popola, jamy úst, nahých pŕs, kostí, ale najmä vzdialených zvukov. Situácia človeka je situáciou zabíjača hadov alebo škorpióna, ktorý žije s tŕňom namiereným na vlastné srdce. Určujúcou témou je teda sebaohrozenie, jeho čírym prejavom lož. Oheň srdca sa premieňa na popol v ústach. A namiesto slova sa skotúľa / hrča popola medzi sadze / v tvojom hrdle. / Preto odhodíš zhrdzavený kľúč. / Potom si vytvoríš nový jazyk zo zeme. / Jazyk, ktorý hovorí slová z prsti. V neskorších básňach pribúda extatický divoký pohyb, spaľujúca vášeň i pochmúrna erotika. Dominujú symboly mlieka, krvi, zubov a ohňa. Náznaky nádeje sú slabé, blikocú, hasnú, lebo cudzincom je môj jazyk v drevených ústach. Himalájsky región Kašmír podľa legendy zo 17. storočia opísal slávny vládca Džahángír takto: Ak je niekde raj na Zemi, tak je to tu. Od októbra 1947 je krvavým bojovým poľom, rozčesnutým na hinduistickú korunu Indie a moslimskú krčnú žilu Pakistanu. Šrínagarské dočasné riešenie trvá už vyše päťdesiat rokov a je symbolom strateného raja ako neschopnosti človeka rešpektovať blížneho a pokojne s ním nažívať v spoločnom priestore. Tento kontrast, toto napätie medzi spomienkou (slabo obnovovanou len letmým dotykom pokožky rúk a tváre s jemnou tkaninou z česanej srsti kašmírskych kôz) a smutnou prítomnou skutočnosťou sa stalo základným priestorom výpovede mladého slovinského básnika Aleša Štegera v druhej zbierke Kašmír z roku 1997 (slovenský preklad opäť od K. Chmela vyšiel v DAS v októbri 2000, obohatený o niekoľko básní priamo z rukopisu autora). Priestor je to prázdny, napĺňaný vedomím, oscilujúcim medzi snom a realitou. Ilúzie sa tiahnu z mi-nulosti, cez záblesk prítomnosti ( Náboj, ktorý už od narodenia letí medzi vami, / Sa v tom okamihu ešte posledný raz zastaví. / Antilopa v savane vystrie svoj ľahký trup, / Pozrie sa rovno do kamery a žmurkne. ) a stále bežia ďalej pokračujú donekonečna. Neustále obno-vovanie východiska putovania je nesústredeným obnovovaním identity. Ale vždy (všetko) prichádza neskoro. Konanie ľudí je urputným úsilím o odpútanie sa od hmotného a reálneho. Sú v hraničnej situácii vedia, že zázrak je už / nevyhnutný a trvalý a jeho absencia by mohla byť osudná. Existencia je možná len ako láska. Pravá láska je možná len ako dialóg. No je len milimeter od splynutia ( vo dvojici je ľahšie byť aj mŕtvy ) k vojne a ruky sa chvejú. Hlas prosí pred spaním: Prosím Ťa, existuj bez pochybností, prudko a účinne, nech ko-nečne môžem zatvoriť oči a zaspať. Zvláštnym a výnimočným žánrom (azda viac ako žánrom, možno paralelným druhom) poézie je skutočná poézia zenu japonské haiku. Jeho vznik zvyčajne datujeme do obdobia druhej polovice 17. storočia vtedy žil Macuo Bašó, považovaný za najväčšieho majstra lyrickej formy narábajúcej s párovým rýmom, ktorá pozostáva zo sedemnástich slabík, rozdelených do troch veršov (5, 7, 5). No forma nie je záväzná, ani veľmi dôležitá, lebo haiku 149 r o m b o i d

150 nemá základ v jazyku, ale v bytí. Jediným nemenným prvkom tejto unikátnej básnickej koncepcie je minimalizovaná expresia poetickej pravdy (makoto). Je to intuitívne zachytenie jediného okamihu. Haiku je živým jadrom japonskej poézie a v 20. storočí sa presadilo aj na Západe. V 20. rokoch vo Francúzsku, od 50. v USA. V 90. rokoch sa rozšírilo a stalo populárnym v juhovýchodnej Európe vďaka revue Apokalipsa najmä v Slovinsku. Ak sa nedostanete k dvojčíslu z roku 1998, určite si prečítajte osemnásťstránkový výber v slovenčine v Romboide 9-10/2000. V dobe nevšímavosti a nedbanlivosti sa haiku prejavuje ako dar pozorovania, drahocenné cvičenie pozornosti, konštatuje v rozhovore Primož Repar a na inom mieste pripomína takmer zabudnutý etický rozmer poézie. Jedno slovinské haiku od Almy Anakievovej: Slimačia ulita / cez zimu v nej / spí list. Dvojité presťahovanie sa úspešne podarilo realizovať bosnianskemu básnikovi Josipovi Ostimu. Po tragických udalostiach v rodisku odišiel do krajiny predkov do Slovinska. Po dvanástich zbierkach v srbčine druhýkrát debutoval Narcis z Krasu z roku 1999 je autorovou prvou knižkou v slovinčine (presťahovanie v jazyku). A dvojitý vstup uskutočnila zbierka, ocenená Veronikinou cenou za najlepší básnický počin roku, aj do nášho jazykového priestoru: vyšla v českom preklade Františka Benharta v slovenskom vydavateľstve Drewo a srd (v máji 2001). Prírodná impresívnosť, jemnosť výrazu, vedomie nedokonalosti a krehkosti výsledného tvaru to sú najdôležitejšie atribúty Ostiho písania. V priestore budovanom najmä vertikálne (medzi kvetmi a hviezdami) sa nám v presných a starostlivo vyberaných detailoch ohlasujú magické príbehy a podobenstvá. Pořád ještě bloudíš po tmavém lese mých veršů. V nich je najdôležitejšie nevidené, neviditeľné a neskutočné sú to sny o Krase, o Tomaji, Sarajeve, o budovaní intímneho priestoru: Znovu / stavím dům. Z ničeho. Pro nikoho. / Dům z jazyka. Ale sú to aj jesenné ulice, po ktorých sa prechádza Fernando Pessoa, trávou zarastený hrob Srečka Kosovela, Ohnivá zem Adama Zagajewského, ktorý v Bratislave nedávno povedal: O iróniu sa dá oprieť. Svet bez nej by bol smutný a nudný. Ale poézia nemôže byť len ironickým glosovaním. A práve k tomuto sa hlási aj Josip Osti, ktorého rovnako ako Zagajewského nezaujímajú správy zo sveta v televíznych novinách, ale drobné udalosti v záhradke: A kolem mne / je všechno, i to úplně, úplně nejmenší, / několikrát větší. A na záver pestrého panoptika: S a m o m l u v a Jestliže tvrdě usnu a nikdy se nevzbudím, zaspím i smrt. r o m b o i d 150

151 M A D E I N V I L E N I CA N U A L JURA J M A L I C E K K A D E N T N É H O T E L E K T U A L A 4. až 8. septembra spolu s poetkou Stanislavou Chrobákovou, literárnym vedcom Petrom Zajacom a spisovateľom Michalom Hvoreckým sa zúčastnil podujatia nesúceho oficiálny názov 17 TH INTERNATIONAL LITERARY GATHERING VILENICA 2002 i popkultúre programovo sa venujúci autor tohto textu. Ako debutujúci elév vstupujúci do prostredia atmosférou nie nepodobného kulisám románu Davida Lodga Svet je malý, som onehdá zložil sľub, že o podujatí podám správu. Aj vďaka tomu som sa stal svedkom kolosálneho veľkoryso organizovaného literárneho stretnutia pomenovaného po jaskyni. Vo výbornej spoločnosti, v krásnej krajine som strávil takmer päť dní počúvajúc literárne čítačky, diskutujúc a mudrujúc o literatúre a občerstvujúc sa, označený visačkou Juraj Maličék Slovak republic. Z Bratislavy som vyrazil v stredu na obed v spoločnosti renomovaného literárneho vedca a úspešného spisovateľa v zánovnom automobile renomovanej japonskej značky zaručujúcom vysoký štandard kvality prepravy. Diskutujúc o slovenskej i svetovej literatúre, politike, kvalite ciest, colníkoch, policajtoch, fajčení a ďalších ľahkých univerzálnych cestovných témach sme sa za necelých niekoľko hodín prepravili do malebného Slovinska. Samotný pobyt v krajine, s ktorou si nás často pletú, začala naša bizarná trojica na predmestí Ľub ľany neoficiálnou návštevou popredného slovinského slovakistu Andreja Rozmana. Srdečné privítanie, chutné pohostenie, zaujímavý rozhovor nielen o literatúre a predovšetkým ne smierne charizmatická osobnosť hostiteľa, s ktorým som mal tú česť stretnúť sa po prvýkrát, akoby naznačovali, že pobyt v Slovinsku nebude žiadnym strojeným koženým sterilným formálnym frustrujúcim márnením času. Od pána Rozmana sa nikomu príliš nechcelo, takže sa netreba čudovať, že do miesta konania 17. medzinárodného literárneho gathe ringu (zhromaždenie, hnisanie, vred, žatva, hnisajúci otlak, zošité hárky, zbierka, zber, zbieranie, zhromažďovanie, pozorovanie, zber úrody; neviem, ktorú zo slovníkom ponúka ných možností prekladu tohto anglického slovka zvoliť), mestečka, či skôr chovateľsko-rek reačného areálu Lipica sme dorazili dávno po 18.30, termíne forsírovanom v programe, ale zato včas na večeru. Ubytovali sme sa v hoteli Klub, pojedli čo to zo studeného bufetu, ochutnali lahodné suché biele víno a vyrazili na prvú z literárnych čítačiek k o n a n ú o 21.30, open air, v údolí na mieste zasvätenom lipickej Matke Božej. Do noci burácajúce verše niekoľkých autorov vo vlastnom prednese a väčšinou v jazykoch, ktorým nevládnem, ma priviedli k dojmu, ktorý som si v nasledujúcich dňoch ešte niekoľkokrát potvrdil. Poézia funguje, i keď jej nerozumiete (metaforicky i doslova), stačí počúvať hlas, jeho zvuk a jazyk a ďalší, konkretizovaný význam je zbytočný. Prvý večer sme vypointovali priateľským posedením pri Dionýzovom moku v komornej diskusii, predovšetkým o literatúre, ako inak. Toto večerné či skôr nočné intermezzo anticipovalo ďalšie podobné glosujúce neformálne 151 r o m b o i d

152 posedenia, ktoré završovali každý z nasledujúcich dní. Vo štvrtok doobeda, po výdatných raňajkách sa účasťou na workshope The literature and the picture, konanej v Pube hotela Klub, naplnila prvá časť môjho oficiálneho poslania. Diskusiu, a teda i samotný workshop iniciovala sofistikovaná, naivno-semiotická prednáška pevne ukotvená v modernistickej metodológii, spočívajúca v komentovanom prezentovaní čiernobielych diapozitívov a ústiaca do na všetky nohy krívajúcej tézy o tom, ako vizuálne médiá ničia fantáziu tým, že konkrétne zobrazujú literárne postavy; nepobúrila len mňa popkultúrneho pozorovateľa, ale i progresívneho slovenského epika Michala Hvoreckého. (Možná interpretácia tézy: Hollywood zničil fantáziu detí čítajúcich Harryho Pottera tým, že dal literárnej postave tvár konkrétneho herca.) Keď sa však Hvoreckého vtipný paradox o tom, že čitateľ si predsa nepredstavuje literárne postavy podľa toho, kto a ako ich stvárnil vo filmových či televíznych adaptáciách (Tarzan v mojej fantázii predsa nevyze - ral ako Johny Wiesmuller, o Christopherovi Lambertovi ani nehovoriac), rúcajúci spomínanú tézu ako domček z karát, stretol s tolerantnou ignoranciou zúčastnených, rezignoval som skôr, ako som sa sám odhodlal ku konštruktívnejšiemu prejavu. Voľná atmosféra workshopu a prostý fakt, že účastníci literárneho stretnutia sa vo väčších či menších hlúčikoch už v prvý deň potulovali kade tade po okolí viac-menej ignorujúc tie body programu, v ktorých nešlo o čítačky a občerstvenie, naznačovali, že oficiálny program slúžil len ako leitmotív pre neformálne stretnutia takmer stovky spisovateľov, prekladateľov, teoretikov z celého sveta, výlety do blízkeho i vzdialenejšieho okolia a iné príjemné kratochvíle. Znovu ma nadchla nezištná veľkorysosť organizátorov, ktorá akoby nepoznala medzí. Všetko, čo som v Slovinsku videl, naučil sa a zažil, nebolo podmienené ničím iným, len mojou ochotou vidieť, učiť sa a zažívať. Po workshope a s ním súvisiacom zvelebení ducha nastal čas pre telesné pôžitky. Jedáleň hotela sa pomaly začala zapĺňať. Chutný obed a následnú siestu vystriedal poobedňajší program. Prezentáciu slovinského, s Romboidom nielen tematicky a obsahovo príbuzného časopisu Apokalipsa sme vymenili za návštevu neďalekého Terstu, aby sme v ňom s nadšením nasávali genius loci a atmosféru zašlej slávy Rakúsko Uhorska. Reči o starej vlasti, o tom, ako je Terst vlastne súčasťou nášho kultúrneho dedičstva a o tom, ako by sa malo Rakúsko Uhorsko obnoviť, aby sme boli aj v Terste doma, sa niesli v úplne nedemokratickom a nostalgiou poznačenom duchu. Po našom návrate do Lipice sme sa pár minút pred siedmou spolu s takmer stovkou ďalších hostí nasúkali do dvoch klimatizovaných autobusov, aby sme si v neďalekej obci Lokev v kostole svätého Michala vypočuli ďalšiu sériu čítačiek. V pamäti mi najviac utkveli majestátne verše Knuta Odegarda, nórskeho poetu. Jeho zvučný hlas naplnil svätostánok i uši prítomných a poézia v nórčine bola neopakovateľným zážitkom. Vzhľadom na to, že som opäť väčšine veršov nerozumel, nahliadol som do slovinského katolíckeho časopisu Ognjišče, ktorý ma uchvátil nielen vyspelou grafikou a farebným kriedovým papierom, ale predovšetkým obsahom. Chcel by som byť veriacim v krajine, kde náboženský časopis vy - zerá ako štandardný spoločenský týždenník a ovečky sa v ňom môžu dočítať nielen o najnovších filmoch, knihách či pophviezdičkách (všetko, samozrejme, v katolíckom du - chu), ale i o tom, že najobľúbenejším filmom jedného zo slovinských biskupov sú Hviezdne vojny. V kostole svätého Michala v Lokvi sa stala ešte jedna zaujímavá, takmer mystická vec. Takmer som mal pocit, že metafyzično mi chce niečo naznačiť. Pred Lokvou som bol totiž naposledy v kostole na svojej svadbe a mladý kňaz vtedy, snažiac sa byť moderným, zvýznamňoval v súvislosti s láskou nejaké pasáže z filmu Titanic. A po troch rokoch, a takmer o tisíc kilometrov ďalej navštívim náhodou kostol, a tam opäť Titanic, tentoraz spredmetnený v hudobnej ukážke miestneho zboru. No neviem, nebyť neveriacim, pripisujem tomu hlbší význam. Ale vráťme sa do Lokvi. Okolo deviatej sa čítačka skončila, aby ju vy - striedalo milé pohostenie lokevských domorodcov. Frazeologizmus hladný ako spisovateľ potvrdil svoj význam v momente, keď sa spisovatelia, literárni vedci, teoretici, kritici a tí ostatní vyhrnuli z chrámu, vtrhli do dvora, v ktorom sa grilovala pleskavica a malé rybičky obaľované v múke a napriek protestom organizátorov, aby počkali na obsluhu, prevzali hostia iniciatívu do vlastných rúk a začali konzumovať. Takmer sa nám neušlo. Štvrtok končil štandardne, maškrtením zbytkov pleskavice a rybičiek, popíjaním výborného miestneho piva a diskusiou, najprv v Lokvi, potom v hoteli. Piatok sľuboval ďalšie mimoriadne zážitky. Ráno sme sa opäť výdatne naraňajkovali. Niektorí z nás (hostí, nielen zo slovenskej delegácie) sa vydali navštíviť prezentáciu chorvátskej literatúry, iní zase poctili svojou prítomnosťou r o m b o i d 152

153 akciu nazvanú Retrified images (poetry and slides of Snežana Bukal and Marjory van den Hoog). Všetci vospolok sme sa však tešili do Ľubľany, lebo návšteva tohto slávneho mesta bola kľúčovým bodom piatkového programu. Opäť sme nasadli do autobusov, opäť sme vyrazili naprieč malebným Slovinskom. Program v Ľubľane sme, ako inak, odštartovali obedom v hoteli Union. Ja, McDonaldom vychovaný gurmánsky ignorant, som sa ocitol zoči voči luxusnému, v exkluzívnom hoteli podávanému a do priestoru aranžovanému jedlu. Nervozitu z vlastnej neokrôchanosti v takomto prostredí znásobila inak veľmi milá prítomnosť Stanislavy Chrobákovej pri spoločnom stole. Nuž čo, pojedli sme, pohovorili, a keď nastal čas na kávu, vytratil som sa do vestibulu, veď i pľúca potrebujú svoje. Pofajčievajúc a obzerajúc si interiér exkluzívneho hotela, pridal sa ku mne maďarský spisovateľ Pál Závada (do Romboidu uvádzať, že ide o autora Jadviginho vankúšika, hádam netreba, hoci už sa stalo). Niežeby pán Závada nejako prahol po mojej spoločnosti, ako jediný som však disponoval vlastným prenosným popolníkom, a tak ma spoločná vášeň pre cigarety spojila s popredným maďarským spisovateľom. A dali sme sa do reči, o čom inom ako o literatúre. Najprv som si síce skúšal prihriať svoj popkultúrny fast food a spýtal sa pána Závadu, ako je to so súčasnou maďarskou sci-fi, ale keď ma počastoval pohľadom naznačujúcim, že popolník-nepopolník, o sci-fi sa predsa baviť nebude, presedlali sme na inú tému. Peter Pišťanek. Obaja sme ho čítali, mne sa celkom páči, hlavne Mladý Dônč, pánovi Závadovi nie. Ja som ho považoval, vzhľadom na moje vkusové preferencie, za vysoké literárne umenie, v ktorom sa nevyznám a nemám ho rád, pánovi Závadovi sa zdá, že je príliš masový, komerčný a rozhodne nie je veľkou literatúrou. Dofajčili sme a zdvorilo sa rozišli po svojom. Ľubľana je nádherné mesto, svojím géniom loci pripomínajúce Bratislavu, Budapešť, Viedeň či Terst. Úvahy o obnove Rakúsko-Uhorska sa vrátili s novou intenzitou. Len škoda, že organizátori nepomysleli na to, že i ľudia ponorení až nad hlavu v literatúre, sa občas len tak sami na vlastnú päsť motajú mestom a nakupujú suveníry. Vysoko síce hodnotím, že sme mali k dispozícii sprievodcu, ktorý nás vodil ako turistov kade tade po pamätihodnos - tiach mesta, len som bol smutný, že som nemohol nasať atmosféru Laibachu len tak sám za seba. A chcel som i nakupovať. Nebyť Michala Hvoreckého, o architektovi Plečnikovi, ktorý sa mi na základe niektorých stavieb javil ako čistý génius a dal mestu jeho dnešnú tvár, by som ani netušil. Možno som sa mal spýtať hneď naobed, kde nás autobus večer vyzdvihne a vyraziť na túlačku, lenže na možnosť, že v Ľubľane nebude oficiálny rozchod, som ani nepomyslel. Veď aj piatkový večerný program sa odohrával v tomto meste, konkrétne na hrade týčiacom sa nad ním. O tom, akú má medzinárodné literárne stretnutie Vilenica prestíž, svedčí aj fakt, že vrcholnú zámockú čítačku a oficiálne otvorenie poctili svojou prítomnosťou šarmantná primátorka Ľubľany Viktorija Potočnik, a prezident Republiky Slovinsko Milan Kučan, ktorí si spolu s nami vypočuli ďalšie verše v rôznych jazykoch. Na zámku okrem iných recitovala i rumunská poetka Ana Blandiana, laureátka hlavnej literárnej ceny Vilenica Táto dáma sa dostala do naozaj výnimočnej spoločnosti, lebo cenu Vilenice si v minulých rokoch odniesli takí autori ako Péter Nádas, Milan Kundera, Zbigniew Herbert, Péter Esterházy, Jan Skácel či našinec Pavel Vilikovský. Po čítačke pochopiteľne nasledovala recepcia, tentoraz taká smotánkovská, plná vína a všakovakých dobrôt. Do Lipice sme dorazili v noci, ale to nám nezabránilo, aby sme neposedeli a nepohovorili v pohodlných domovských hotelových kreslách. V sobotu sa dostavila únava, raňajky už boli menej výdatné, nevládal som. Program však bol nadmieru bohatý a zaujímavý, podujatie vrcholilo, pomaly sa blížila očakávaná pointa. Po raňajkách som krátko pohovoril s rovnako strateným rumunským spisovateľom Tiberiusom Piuom. O rumunskej literatúre toho síce veľa neviem, podobne ako pán Piu o slovenskej, našli sme však spoločnú tému v upíroch a Transylvánii a dumali nad tým, ako zaujímavo nás (Slovákov) ten Stoker v Drakulovi interpretoval. Cestovateľskú sobotu sme začali exteriérovou čítačkou v kaštieli Štanjel, v krásnom prostredí opevnenej dediny/hradu. Presun autobusmi už nikoho nevzrušoval, pozornosť sa sústredila na občerstvenie na hradnom nádvorí a samozrejme na čítačky. Na rad konečne prišiel aj slovenský spisovateľský reprezentant Michal Hvorecký, ktorý predniesol úryvok zo svojej novely Brand Party. Michal vymenil rodný jazyk za angličtinu a hoci sa s návštevníkmi nepodelil o krásu nášho zvukomalebného jazyka, aspoň mu väčšina zúčastnených 153 r o m b o i d

154 rozumela. Hrad Štanjel bol i miestom odovzdávania ďalšej ceny nazvanej Kristal Vilenica, tentoraz za najlepší príspevok v autorskom zborníku Vilenica Získal ju už spomínaný Pál Závada. Zo Štanjelu som odchádzal nadmieru spokojný, azda i preto, že som po celý čas ochutnával rôznofarebné domáce pálenko-likéry. Posledný obed v rámci oficiálneho programu Vilenice 2002 sa konal v reštaurácii v dedinke na ceste zo Štanjela a spôsobil mi traumu, ktorá ma máta dodnes. Ako som pochopil, tak tento obed je akousi vilenickou tradíciou. Účastníci dostanú možnosť vybrať si medzi pig or fish, teda medzi bravčovým a rybou, pričom ryba predstavuje chutný štandard a bravčové to je miestna špecialita pečené bravčové koleno. Ako veľký fanúšik hriechu zvaného obžerstvo som nezaváhal a zvolil: pig. Onedlho predo mňa čašník s potmehúdskym výrazom v tvári položil tanier, ktorému dominoval obrovský, do zlatista prepečený, kus končatiny mŕtveho zvieraťa vkusne doladený fragmentmi zemiakov a kapusty. Spadla mi sánka, ale neohrozene, s veľkým odhodlaním som sa pustil do pojedania bravčového kolena z prasaťa, ktoré určite dopovali rastovými hormónmi. Matka príroda by bez pomoci také veľké zviera určite nezrodila. Bil som sa statočne, prehĺtal sústo za sústom, onedlho však moja telesná schránka rezignovala, jedlo prestalo byť potešením a zmenilo sa na utrpenie. Prvýkrát v živote som nedojedol porciu a v duchu preklínal čašníka, ktorý teraz už s neskrývanou iróniou odnášal zbytky toho kulinárskeho zážitku. Francúzsky kultúrny atašé v Slovinsku, ktorý si prisadol k nášmu stolu a družne s nami konverzoval, zostal šokovaný nielen mojimi stravovacími návykmi, ale predovšetkým tým, aké nezdravé jedlo som jedol. Fat but good, odvetil som na jeho poznámku o tuku a cholesterole a s plným bruchom som si prevzal knižky, ktoré mi nezištne daroval. Hoci boli pobyt na Štanjeli a predovšetkým obed naozaj vyčerpávajúce, časť účastníkov v sebe našla dosť síl na návštevu výstavy voľnej slovenskej výtvarnej skupiny A.R. (Avance Retard) konanú v kultúrnom dome Srečka Kosovela v Sežane. Vďaka pánovi Zajacovi, ktorý za výstavou stál čoby dôstojná šedá eminencia, získala jedna z tém Vilenického stretnutia The Text and The Picture výbornú pointu. Obrazy a ready made Kláry Bočkayovej, Milana Bočkaya, Daniela Fišera, Ladislava Čarného, Otisa Lauberta, Mariána Murdocha, Vladimíra Kordoša, Mariána Meška a Igora Minárika vzbudili v ospalé sobotné popoludnie nevídaný záujem u väčšiny prítomných. Výtvarné umenie ako priestor pre verbálnu interpretáciu, ktorá prináša nový význam, priam diváka núti, aby o obrazoch mudroval, a to sa mi páči. Po čiastkovej pointe A. R. nasledovala po krátkom prepravnom intermezze pointa celková, konkretizovaná v poslednej čítačke a slávnostnom odovzdaní hlavnej literárnej vilenickej ceny rumunskej poetke Ane Blandiane v magickom prostredí jaskyne Vilenica, ktorá dala celému podujatiu meno. Pred jaskyňou zhromaždení literáti, teoretici, kritici, nakladatelia atď. so zatajeným dychom sledovali elegantný príchod pani Blandiany v otvorenom kočiari ťahanom majestátnymi bielymi lipicanmi. Snáď som nebol sám, čo dúfal, že koníky, ktoré sa vykadili priamo na cestu hneď potom, ako pani Blandiana vystúpila, nenaznačovali takýmto symbolickým gestom nič negatívne o kvalitách poetkinej poézie. Pani Blandiana získala mramorový podstavec s vlastným menom v parčíku pred jaskyňou; to, že spomínaný podstavec zo všetkého najviac pripomínal pomník zosnulého, asi vadilo len mne. V samotnej jaskyni prebehli posledné babylonské čítačky i slávnostné odovzdanie ceny. Keďže teplota sa motala okolo ôsmich stupňov Celzia, dlho sme sa nezdržali pálenka, ktorou pragma - tickí organizátori hojne častovali prítomných, bola síce chutná, ale zahriala len na chvíľu, a tak sa všetci z jaskyne radostne vyhrnuli na záverečnú párty. Guláš, pršut, víno a miestna pseudopopová etno kapela vystriedali literatúru a distingvovaní páni i dámy sa postupne začali meniť na hedonistickú roztancovanú pospolitú chasu. Späť do hotela sme odchádzali v hlbokej noci. Tmou prázdnych ciest nočného Slovinska sa rútil rozžiarený autobus plný veselých spisovateľov, kritikov a ďalších hostí vyspevujúcich do noci Quantana Mera, Quantanáá méééra tadijááá quantanna méééra. Aj v sobotnú noc sme našli dosť síl, aby sme sa naposledy zišli na pohár vína a nejaké to múdre slovo. V nedeľu ráno 17 th International Literary Gathering Vilenica 2002 skončil. Len potácajúci sa anglický poeta v tričku fuck work a prepadnuté tváre hostí naznačovali bakchanálie minulej noci. Slovenská výprava zarámovala svoje pôsobenie vo Vilenici neoficiálnym stretnutím s pánom Roz - manom. A potom sme sa srdečne rozlúčili a vrátili domov. r o m b o i d 154

155 Od: Dátum: november 2002 Komu: Predmet: SOM RÁD AGENTOM DOBRÝCH KNÍH Túto vetu vyslovil so sebe vlastnou nonšalanciou Jiří Trávníček na ceste z Berlína do Brna, odkiaľ sme sa spolu s Adamom Bžochom a Mariánom Milčákom vracali z konferencie O českej a slovenskej lyrike neskorej moderny. Bola to na tej ceste z Berlína do Brna akási bodkočiarka za mojím slovinským rokom Vlastne až pri slovách Jiřího Trávníčka som si uvedomil, že presne o to v ňom štyrikrát šlo byť agentom dobrých kníh. Reč bude teda o prezentácii slovenskej literatúry v zahraničí. Náš základný problém spočíva v paradoxe: slovenská literatúra je vo svete neznáma, a keď ju prezentujeme, robíme to tak, že jej k tomu všetkému skôr škodíme, ako pomáhame. Keď som sa v októbri rozprával v Ľublane s Primožom Reparom, šéfredaktorom časopisu a vydavateľstva Apokalipsa, bol celý nešťastný, že slovinskí spisovatelia sa na knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom neotvorili voči nemeckému publiku, ale debatovali sami medzi sebou. Spomenul som si na malý slovenský stánok v roku 1999, na húfik bezradných alternatívnych vydavateľov, krčiacich sa popri veľkom, poloprázdnom stánku Matice slovenskej v malej kóji. Tí nediskutovali ani len medzi sebou. Rovnako ťažko bolo diskutovať s ruským básnikom, chasníkom ako vystrihnutým z éry štadiónových recitácií poézie, keď sa vo Vilenici pýtal Michala Hvoreckého, či s nami prišiel najvýznamnejší a najprekladanejší slovackij poet Milan Richter, s ktorým sa toť len stretli u nás doma na udeľovaní Ceny Jána Smreka. A radšej som bol celkom ticho, keď som mal na októbrovej ľubľanskej konferencii o literárnom dejepisectve odpovedať na otázku, či môžem slovinským kolegom odporučiť anglický preklad dejín slovenskej literatúry z pera Vladimíra Petríka, ktoré zhrnuli do štandardnej podoby základné cnosti a necnosti všetkých dejín slovenskej literatúry posledného polstoročia. Všetky tri príklady spája jedno sú výsledkom nekultúrnosti našej kultúrnej politiky, inštitucionálnej, takrečeno ministeriálnej či podministeriálnej prezentácie slovenskej literatúry v zahraničí. Slovenskí autori sú na rozdiel od svojich šťastnejších poľských, českých, maďarských, ba aj tých slovinských autorov (s ktorými si ich v lepšom prípade v zahraničí mýlia) v európskych literárnych salónoch neznámi. Ich inštitucionálna prezentácia ich však do tých salónov celkom iste nedostane. Začína sa to už výberom literárnych výprav, ktoré pripomínajú križiacke spisovateľské delegácie z čias komunizmu: na jedného slušného autora pripadajú piati priemerní (a z nich aspoň dvaja neslušní). Koza prostrednosti tak síce ostáva celá a občas sa nažerie aj vlk originality, ale možno by bolo kultúrne lacnejšie zaplatiť niektorým autorom zájazd s cestovnou kanceláriou, ako šíriť inštitucionálne nekultúrnosť. Celkom iste nemajú všetci maďarskí autori radi Imre Kertésza, ale keď dostal Nobelovu cenu napísali György Konrád, Péter Nádas či Péter Esterházy o jeho tvorbe žičlivé a uznanlivé slová. Jeho úspech bol aj ich úspechom a ich úspech aj jeho. Bez nich a bez ich úspechu by si totiž Kertésza nikto ani len nevšimol. Zo správania našich autorov usudzujem, že aj keby sme nejakého slovenského Kertésza mali, ostane zaručene nepovšimnutý. V maďarských, ale aj poľských či slovinských pomeroch sa vytvára reťazec dobrých autorov.oni si uvedomujú, že úspech jedného vytvára pôdu pre úspech druhého. U nás vzniká len reťazec závisti. Priemerný autor sa pýta: keď má niekto niekam ísť, prečo by som to nemal byť ja, ale niekto iný? A keď tam nemôžem ísť ja, prečo by tam mal ísť niekto druhý? Jedno dobré odporučenie môže pomôcť aspoň jednému autorovi. Jedno zlé odporučenie dokáže zničiť povesť ostatných. Platí, že spoločenstvo priemernosti plodí priemernosť. Ale rovnako platí, že ho plodí aj neexistujúca solidarita nadpriemerných. A platí aj to, že kto si vie pomôcť sám, tomu pomôže aj Pánboh. Ale čo, keď náš dobrý autor najradšej sedí doma. A vlastne po tom úspechu ani tak netúži ešte keby mu ho tak dodali na kľúč. Napokon, ako by sa vôbec dohovoril? A tak máme dve sorty autorov: tých, čo vedia písať, no nevedia sa dohovoriť a tých, čo sa vedia dohovoriť, ale nevedia písať. Tých, čo vedia organizovať najmä sami seba, ale nevedia písať, a tých, čo vedia písať, ale nevedia organizovať ani sami seba. Výsledkom sú naše literárne zájazdy, ale nie nájazdy. A zúfalí zahraniční šíritelia a prekladatelia slovenskej literatúry, ktorí čakajú na slovenského Godota. Je to ako v ruskej ľudovej rozprávke, kde sa hovorí, že bude aj kôň, aj meč, aj nevesta, ale pre niekoho iného. A tak máme literárne, penové a osvetové centrá, aj Slolie, aj zahraničné kultúrne strediská a inštitúty len pre koho, keď šírime priemer a priemer sa šíriť nedá? Ak je prezentácia slovenskej literatúry v zahraničí predobrazom našej situácie v EU, radšej si hovorím: to je už lepšie ostať doma pod perinou. Aj ja som rád agentom dobrých kníh. Mám taký sen o slovenskom roku na frankfurtskom knižnom veľtrhu. Keď si však predstavím frankfurtskú delegáciu slovenských spisovateľov, založenú na proporcionalite a zmysle pre slovenský kompromis, otvorím radšej oči a poviem si: rok čo rok o slepačí krok. Na slovinský rok radšej zabudnem, veď viem, že u nás sa deje všetko aj tak raz za uhorský rok. PETER ZAJAC (nar. 1946), literárny vedec, kritik, prekladateľ, publicista, editor, germanista a politik. Je profesorom slavistiky na Humboldtovej univerzite v Berlíne a vedeckým pracovníkom v ÚSL SAV. Odborné práce publikuje knižne aj časopisecky. 155 r o m b o i d

156 OB S A H m y s l í m s i, ž e... od Stanislavy CHROBÁKOVEJ-REPAR / 1 Primož REPAR: Spolu s Apokalipsou (slovo na úvod) / 3 Milan DEKLEVA: Orientálny Lotos (próza) / 4 Tone ŠKRJANEC: Malé smrti (básne) / 8 Primož REPAR: Zóna, zakázané mesto (esej) / 9 Žarko PAIĆ: Traumy imaginárneho zemepisu (esej) / 14 Igor ISAKOVSKI: Môj Balkán (esej) / 19 Telo a duch (rozhovor s esejistom a prozaikom Marjanom ROŽANCOM) / 23 Marjan ROŽANC: Ničota v Slovinsku (esej) / 26 Tatjana SOLDOVÁ: Dcére strieborného mesiaca a iné básne / 30 Bojana KUNSTOVÁ: Prenasledovateľka z juhu (poviedka) / 34 Iztok OSOJNIK: Sergejova vina (esej) / 39 Borut KARDELJ: Veľká temná vlna (úryvky z básnického cyklu) / 55 Oči, ktoré hľadia do bezvýchodiskovosti (rozhovor Jurija HUDOLINA s básnikom Danem ZAJCOM) / 59 Sašo GAZDIČ: Prostitúcia a otroctvo (esej) / 65 Zoran KANDUČ: Prostitúcia: Čo je na nej zlé? (esej) / 70 Maja NOVAKOVÁ: Červené lampášiky v Palmire (úvaha) / 76 Andrej ŠPRAH: Podoba pornografie na rázcestí (štúdia) / 78 Jurij HUDOLIN: Hovorí žena (úryvky z básnického cyklu) / 85 Dušan ČATER: American Way (krátka próza) / 86 Sašo GAZDIČ: Násilie, obetovanie a umenie (štúdia) / 89 Miklavž OCEPEK: Totalitarizmus a čas (esej) / 97 Martina SOLDOVÁ: Totalitarizmus: Fatamorgána poriadku (esej) / 101 Primož ČUČNIK: Amerika (báseň) / 104 Peter SEMOLIČ: Stará cesta (báseň) / 106 Ivan DOBNIK: Kaligrafia lýry (báseň) / 107 Ciril BERGLES: Prázdna izba (báseň) / 109 Akademizmus je mŕtvy (rozhovor s filozofom Ivanom URBANČIČOM) / 111 Maja NOVAKOVÁ: Svadba cudzincov (krátka próza) / 120 Lucija ZELIČOVÁ STEPANČIČOVÁ: Tango Magdaléna (krátka próza) / 122 Iztok OSOJNIK: Hluchota na pontónovom moste a iné básne / 125 Dimitar ANAKIEV: Nič navyše (krátka úvaha o haiku) / 130 Ivan VOLARIČ FEO, Darja KOCJANČIČOVÁ, Dimitar ANAKIEV, Primož REPAR / haiku / 131 h a i k u k o m i k s / Boris BAČIČ: Po stopách jedného experimentu / 137 b o n u s r o m b o i d u panoptikum od Viktora SUCHÉHO / 148 made in Vilenica od Juraja MALÍČKA / 151 attachment od Petra ZAJACA / 155 r o m b o i d 8 9 / /r o č n í k X X X V I I 156

157 ROMBOID, časopis pre literatúru, umeleckú komunikáciu a interdisciplinaritu. Vydáva Asociácia orgnizácií spisovateľov Slovenska s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR. Ročník XXXVII. Redakcia: Ivan Štrpka (šéfredaktor), Stanislava Chrobáková-Repar (zodpovedná redaktorka), Jela Krajčovičová (jazyková redakcia), Eva Kovačevičová (grafická úprava a technické spracovanie). Adresa redakcie: Laurinská 2, Bratislava, tel.: , romboid@nextra.sk. Vytlačila Eterna Press. Objednávky na predplatné prijíma PONS, a. s., každá pošta a doručovateľ. Objednávky do zahraničia vyba-vuje: PONS, a. s. Vývoz tlače, Záhradnícka 151, Bratislava. Cena dvojčísla 60, Sk. Predplatné na polrok 150, Sk, na rok 300, Sk. Neobjednané rukopisy sa nevracajú. Index ISSN