Pohybová pamäť: aké sú jej vlastnosti a ako sa dá ovplyvňovať Bakalárska diplomová práca

Transcription

1 JANÁČKOVA AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNĚ Divadelní fakulta Ateliér Tanečního a pohybového divadla a výchovy Taneční a pohybové divadlo a výchova Pohybová pamäť: aké sú jej vlastnosti a ako sa dá ovplyvňovať Bakalárska diplomová práca Autor práce: Mgr. Dorota Lichvárová Vedoucí práce: Mgr. Magdaléna Lípová Oponent práce: MgA. Hana Litterová Brno 2016

2 Bibliografický záznam LICHVÁROVÁ, Dorota. Pohybová pamäť: aké sú jej vlastnosti a ako sa dá ovplyvňovať [Movement Memory, what is the character of it and how you can influence it]. Brno: Janáčkova akademie múzických umění v Brně, Divadelní fakulta, Ateliér Tanečního a pohybového divadla a výchovy, s. 51. Vedoucí bakalářské diplomové práce Mgr. Magdaléna Lípová. Anotace Diplomová práca Pohybová pamäť: aké sú jej vlastnosti a ako sa dá ovplyvňovať pojednáva o téme pohybovej pamäti. Spracováva poznatky z neurológie, psychológie, kognitívnych vied a zvykových poznatkov z pedagogickej praxe. Objasňuje hlavné pojmy, ktoré s pamäťou, ako takou súvisia, a ukazuje ich vzťah k pohybu všeobecne a k tanečnému umeniu a osobe tanečníka zvlášť. Taktiež prináša výskumy a poznatky zo zahraničia, ktoré boli zamerané na túto tematiku. Annotation Diploma thesis Movement Memory: what is the character of it and how you can influence it deals with theme of movement memory. It combines findings from neuroscience, psychology, cognitive studies and findings in use from pedagogic experience. It illustrates main terms, which are related to the memory itself. Also it shows the relationship with movement in general and with dance art and dancer as well. Further-more it shows researches and findings from abroad, which were conducted in this field. Klíčová slova pohybová pamäť, pedagogika tanca, kognitívna veda, ako si zapamätať pohyb, edukačná kineziológia, Dennison, prepojenie hemisfér, pamäť Keywords movement memory, memory for movement, dance pedagogy, cognitive science, how to remember movement, educative kinesiology interconnected hemispheres, memory

3 Prohlášení Prehlasujem, že som diplomovú prácu vypracovala samostatne s využitím uvedených prameňov a literatúry. Zároveň udeľujem povolenie, aby táto práca bola umiestnená v Knižnici JAMU a používaná k študijným účelom. V Brně, dne 23. května 2016 Dorota Lichvárová

4 Poďakovanie: Ďakujem svojej vedúcej práce za odbornú pomoc a trpezlivosť. Tiež rovnako vrúcne ďakujem rodičom a Chrochtovi, za psychickú a duševnú podporu. A v neposlednom rade milovanému Martinovi, vďaka ktorému sa formátovanie stalo iba 10 minútovým oddychom. A ďakujem aj sebe, že som sa presvedčila ísť do toho ešte raz, aj keď som si už raz sľúbila, že nepôjdem.

5 Obsah ÚVOD SÚVISLOSTI JEDNOTLIVÝCH PSYCHICKÝCH JAVOV V NADVÄZNOSTI NA POHYBOVÚ PAMÄŤ VNÍMANIE POZORNOSŤ UČENIE PAMÄŤ MOTIVÁCIA VÔĽA ZVLÁDANIE ZÁŤAŽOVÝCH SITUÁCIÍ MOŽNÉ SPÔSOBY NA OVPLYVNENIE POHYBOVEJ PAMÄTI TEÓRIA MULTIDIMENZIONÁLNEJ INTELIGENCIE MOŽNOSŤ PREPOJENIA MOZGOVÝCH HEMISFÉR MOŽNOSŤ VIZUALIZÁCIE MOŽNOSŤ VYUŽITIA FONOLOGICKEJ PAMÄTI MOŽNOSŤ PRIRADZOVANIA ASOCIÁCIÍ MOŽNOSŤ AKTÍVNEHO/NEAKTÍVNEHO RETIKULA MOŽNOSŤ VYUŽITIA MOTIVÁCIE VÝBER PREFEROVANÉHO SPÔSOBU OVPLYVNENIA POHYBOVEJ PAMÄTI A JEHO ZDÔVODNENIE OSOBNOSTI ZO ZAHRANIČIA VENUJÚCE SA PODOBNEJ PROBLEMATIKE PROFESORKA RUTH DAY A JEJ TANEČNÝ VÝSKUM STEPHAN BRINKMANN ZÁVER ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV PRAMENE WEBOVÉ ZDROJE ZOZNAM OBRÁZKOV A ILUSTRÁCIÍ... 52

6 Úvod Téma zapamätania pohybu rýchlo a efektívne je pre každého tanečníka veľmi podstatná. Preto sa stala rozsiahlou v komunikácii medzi nimi, ale zároveň je aj málo zmapovaná 1. Všetci tanečníci, pedagógovia tanca a aj športovci o nej niečo tušia a podvedome s ňou pracujú. Využívajú ju ako niečo samozrejmé, ale nikto nevie povedať ako s ňou pracovať správne, ako sa na ňu napojiť, aby sme si ňou vedome a cielene pomohli pri ťažkých výkonoch, pri rozhodujúcich skúškach. Pre svoju bakalársku prácu som si túto tému zvolila z viacerých dôvodov. Samozrejme, vždy je tu dôvod osobný. Môže sa zdať frustrujúcim, ak sa na konkurze alebo len tréningu snažím technicky a výrazovo vystihnúť zadanú variáciu, no nemôžem sa na to sústrediť, pretože si nepamätám následnosť krokov za sebou. Plynulosť pohybu a voľnosť v mysli, ktorú potrebujete na vlastnú interpretáciu, je takto narušená. Každý tanečník, či choreograf vám povie, že sa do pohybu musíte ponoriť od prvej chvíle. Ale ako sa môžete noriť do hĺbky, ak vaše telo nevie čo má urobiť s rukami a nohami, aby ste vyplávali na hladinu? Utopiť sa by znamenalo ostať stáť v strede parketu, pokým okolo vás plávajú ďalšie ryby. A tak jediné, čoho sa chytíte je záchranné koleso v podobe osôb okolo vás, ktoré plávajú, zdá sa, bez problémov. Jedinou obtiažou zostáva, že ste ku kolesu chtiac nechtiac pripútaný, a tak stále na povrchu... Druhý dôvod sa odvodzuje z prvého. Veľmi dobre viem, že v tomto rozpoložení nie som sama a viacerým performerom, nie len tanečníkom, by sa zišlo, 1 Na Slovensku tak nazývajú, podľa českej literatúry, pamäť procedurálnu, i keď aj v českej literatúre nájdeme využitie tohto termínu v tom význame, ale s oveľa menšou frekvenciou. Činí tak napríklad psychológ Pavel Říčan (2013). V odbornej, knižne vydanej literatúre sa predsa len preferuje pojem procedurálna pamäť. Niekedy sa tento pojem uplatňuje aj v oblasti športu, kde referuje o naučení sa presného postupu k správne prevedenému prvku, čiže akoby vychádza tiež z pamäti procedurálnej, no podporuje cvičenca v tom, aby sa k prvku vedome v pamäti vracal a učil sa mu aj premýšľaním nad ním. Taktiež je tento pojem používaný v spojitosti s iným, než tradičným spôsobom učenia. Napríklad zapájanie pohybu tela pri učení predmetov, ktoré s pohybom nesúvisia. Je to súčasť alternatívnych metód, alebo ešte lepšie povedané inovatívnych metód v školstve, ktoré hľadajú nový, lepší prístup k žiakovi. Pozerajú na neho ako na individualitu. Takto k žiakovi pristupuje Gardnerova teória multidimenzionálnej inteligencie (Smith, 2002, 2008). Pohyb je iba pomôckou, nie hlavným protagonistom. Podrobnejšie rozpracovanie jednotlivých pojmov v tejto poznámke sa nachádza v nasledujúcich kapitolách. Vo svete, zdá sa, je pojem movement memory (pohybová pamäť), alebo dance memory (tanečná pamäť) interpretovaný vo význame, ktorý reprezentujem ja vo svojej bakalárskej práci. Ale keďže toto zahraničné pole je veľmi rozsiahle, nájdu sa aj príklady, kedy je pojem interpretovaný ako pocit (a jeho zadržanie), ktorý človek pri pohybe má a pomáha mu si ho zapamätať, a iné. Tiež je tu zastúpené tvrdenie referujúce k procedurálnej pamäti. Napriek tomu, odborníčkou, ktorá sa venuje dlhodobo problematike tanečnej/pohybovej pamäti v našom zmysle slova, je profesorka Ruth Dayová (Roberson, 2010) a jej postrehy tiež prinesiem neskôr v práci. 6

7 ak by si variáciu, viac alebo menej zložitú, dokázali zapamätať rýchlejšie, nech nie je ich dôvodom neúspechu pamäť a nech môžu zažiariť v tom, čo robia radi a s láskou a zároveň mať z toho dobrý pocit. Ako som spomenula v prvom odstavci, téma je veľmi široká a dala by sa poňať z viacerých uhlov, pretože pamäť ako taká, sa stala interdisciplinárnym problémom. Je zistené, že všetky pamäťové procesy vyvolávajú biochemické reakcie, ktoré sa odohrávajú v nervových bunkách. Osobitnú úlohu tu zohrávajú nukleové kyseliny, pričom ribonukleová kyselina je nositeľom individuálnej pamäti, deoxyribonukleová kyselina je nositeľom genetickej pamäti a samotné uchovávanie informácie v pamäti výrazne ovplyvňuje acetylcholin, ktorý sprostredkúva prenos nervového impulzu synapsiami. (Boroš, 2002, s. 186) Dal by sa zvoliť biologickoneurologický prístup, pozorovanie centier mozgu u jedincov, ktorí majú veľmi aktívnu dočasnú krátkodobú pamäť a porovnávať ho s tými, ktorí majú krátkodobú pamäť pomalšiu. Ale pozorovať mozgovú aktivitu na prístroje napojeného človeka je veľmi nákladné. Taktiež nie som študentkou medicíny a nie som súčasťou žiadneho výskumného centra. Preto sa k takto zameraným a získavaným poznatkom vo svojom štúdiu ani nedostanem. Napriek tomu čiastočné znalosti z neurológie potrebné sú. Vysvetlenie ľudskej psychológie s nimi veľmi úzko súvisí. Ďalšia možnosť by bola vychádzať už z poznatkov, ktoré o mozgu v dnešnej dobe máme o práci centier, ako funguje prenos vzruchov, informácií a hormónov, ktoré im napomáhajú a v akých neurónoch. A podľa toho dosadiť do chemických reakcií, ktoré tam vznikajú mediátory, 2 ktoré ich urýchlia. Možno by to pomohlo, ale nesmieme zabudnúť, že čokoľvek do tela človek vloží, môže pôsobiť nie len na miesto, kam jeho doplnenie bolo zamýšľané (napríklad nejaký chemický povzbudzovač mysle), ale aj v ostatných častiach ľudského tela. A to je už veľmi riskantná záležitosť, pretože je potrebné brať do úvahy zdravotné hľadisko a všetky možné spôsoby, akými môže táto látka pôsobiť. Napríklad hormón kortizol, okrem iného ovplyvňuje aj kognitívne funkcie. V nízkej koncentrácii zlepšuje pamäť, ale jeho vysoká koncentrácia je príčinou zhoršenia pamäti a vyvoláva smrť neurónov. (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 79) Obe tieto možnosti určite stoja za preskúmanie, ale iba veľmi okrajovo spadajú do odboru môjho štúdia, keďže som študentkou tanca 2 Mediátory (pozn. autorky: v literatúre môžete nájsť aj výrazy neurotransmitery alebo neuromediátory) sú špecifické látky, pomocou ktorých sa medzi kontaktmi nervových buniek presúvajú informácie. (Švíglerová, 2009, [online]) Keďže synapsie sú chemického pôvodu, aj prenos elektrického potenciálu sa medzi bunkami deje chemickou cestou, práve za pomoci mediátorov. 7

8 a pohybového divadla. Preto z nich vyčlením určité časti, ktoré mi pomôžu posunúť sa ďalej. Ešte mi ostáva jedna, nie menej podnetná možnosť, a to pozrieť sa na problematiku viac zo psychologického hľadiska, ktoré sa týka mňa ako pedagóga tanca. Naša myseľ je totiž ohromujúco silná a pomocou nej človek dokáže vykonať veci, ktoré vedecké oko považuje za nemožné, a to laické za zázrak. Budem využívať údaje zo psychológie, sociológie a k nim pridám aj trošku biológie, pretože už vyššie spomínané disciplíny sa o ňu v dnešnej dobe opierajú, (čo určite nie je na škodu) a bolo by chybou ju nezohľadniť. To všetko v nadväznosti a priamej závislosti s tanečným odborom. Čo skúmať a zohľadňovať nebudem? Estetickú a technickú kvalitu pohybu. Mojim cieľom je pozrieť sa na fungovanie pohybovej pamäti, jej zákonitosti, princípy a jej využitie v tanečnom a pohybovom divadle a schopnosť vložiť do nej tanečnú sekvenciu čo najefektívnejšie. 8

9 1. Súvislosti jednotlivých psychických javov v nadväznosti na pohybovú pamäť Ak by sme chceli telo a psychiku človeka skúmať oddelene, prišli by sme na to, že majú jednu podstatnú vec spoločnú: sú to nadmieru komplexné a zložité systémy, v ktorých má všetko súvis so všetkým a zároveň sú prepojené aj vzájomne. Pre skutočné poznanie je nemožné ich oddeliť. V snahe skúmať pohybovú pamäť som si uvedomila, že pre naše poznanie tohto fenoménu si musíme najprv zodpovedať konkrétne psychologické otázky. Čo je to vnímanie? Učenie? Pozornosť? Čo je to pamäť a ako s ňou súvisí motivácia a vôľa? Ovplyvňujú ju aj stresujúce záťažové situácie? V tejto kapitole tieto poznatky zhrniem. Pred tým, než sa k vyššie spomínaným pojmom dostanem, poskytnem vám podnetnú teóriu. Aby naše poznávanie bolo najefektívnejšie, potrebujeme prepojiť pravú a ľavú hemisféru mozgu. Nie je tajomstvom, že v dnešnom rýchlom a analytickom svete väčšina ľudí využíva ľavú - skúšajúcu, mozgovú hemisféru, v ktorej sa odohrávajú procesy ako vyjadrovanie (reč, písanie), počítanie, sebarealizácia, vedomá kontrola, videnie iba časti vecí, pokus omyl, tlak vyhovieť iným, strach, tlak na ostražitosť, vnímanie po vypočutí. A potom sú tu umelci, či ďalší typ ľudí, ktorí využívajú viac pravú - inštinktívnu, mozgovú hemisféru, v ktorej máme inštinkt prežitia, prijímanie, videnie vecí v perspektíve, tušenie, neverbálne myslenie, vedomie vlastného ja, neexistuje bolesť, pohyb bez konkrétneho cieľa, vizuálne vnímanie a priestorová konštrukcia (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 329; Denisson a Denisson, 1993, s. 6). Už aj z tohto stručného výčtu schopností je jasné, že prepojenie hemisfér a následne ich spolupráca, by nám uľahčili život globálne, nie len pri učení, pohybe, atď. Do druhého roku života si človek osvojuje poznatky veľmi rýchlo a zároveň má obrovskú potrebu pohybu. V tomto období sú hemisféry ešte prepojené a spolupracujúce, takže učenie nových vecí je bez vedomého úsilia, s radosťou. Okolo priateho roku života sa človek učí učiť sa, osvojovať si poznatky opakovaním a precvičovaním. To už nenesie vnútornú radosť z objavu, ako v predošlom období (Dennison a Dennison, 1993, s. 48). Výuka, ktorá sa zaoberá vnútornou schopnosťou učiť sa, využívajúca k tomu pohyb, sa nazýva edukačná kineziológia. Autormi sú manželia Dennisonoví. Doktor Paul Dennison a jeho manželka Gail Dennison, ktorá 9

10 Zadný mozog stredný mozog predný mozog je umelkyňou a pohybovou pedagogičkou. Oni tvrdia, že ak sa niekto naučí budovať úspešné spojenia v rámci nervovej sústavy a odučí sa automatizmom, ktoré v sebe vybudoval v priebehu telesných duševných poškodení, alebo násilným napodobňovaním iných, bude schopný riadiť svoj vnútorný vývin spôsobom, ktorý bude pre neho najzdravší. (Dennison a Dennison, 1993, s. 48) Jeden zo spôsobov, akým môžeme ovplyvňovať našu pohybovú, ale aj inú pamäť, ktorý som si zvolila pre môj výskum, sa bude venovať práve tejto problematike aktívneho prepojenia a spolupráce hemisfér, za účelom lepšej, rýchlejšej, efektívnejšej funkcie procesov Vnímanie Vyššie som vravela aj o ďalších pojmoch, ktoré je potrebné spomenúť v súvislosti so spoluprácou mozgu a tela na zapamätávaní si pohybov. Teraz sa k ním vrátim. Najprv začnem VNÍMANÍM. Je to proces poznávania prítomnosti. Zakladá sa na aktuálnom kontakte s vnímanými podnetmi. Dá sa chápať aj ako základný spôsob komunikácie s okolím. Človek prijíma, spracováva a reaguje na informácie z okolia a z vlastného organizmu. Náš mozog sa skladá z troch hlavných častí: zadný mozog, stredný mozog, predný mozog. Každá táto časť sa rozdeľuje na ďalšie menšie časti. predĺžená miecha Varolov most retikulárna formácia spodný a horný párový hrbolček substantia nigra talamus hypotalamus hypofýza limbický systém mozoček veľký mozog Obrázok 1: Skladba mozgu Retikulárna formácia, ktorá sa nachádza v zadnom mozgu, významne ovplyvňuje našu schopnosť zamerať pozornosť na požadované podnety, pretože všetky zmyslové receptory majú nervové vlákna, ktoré vedú práve do nej (Nolen- Hoeksema, 2012, s. 65). Prečo je to dôležité? Pretože sieť neurónov v retikule 10

11 ovplyvňuje stav bdelosti. Táto malá plôška v mozgu musí byť dostatočne zaujatá aktivovaná na to, aby prepustila senzorické informácie do oblasti mozgovej kôry. Ak nie je, tieto senzorické informácie blokuje. Z toho vyplýva, že na to, aby človek vôbec senzoricky vnímal podnety z okolia, musí byť jeho retikulum v bdelom, aktivovanom stave. Iba tak je schopné podnety posunúť ďalej. To je aj jedna z podmienok pre to, aby sa vnímanie mohlo uskutočňovať, pretože prebieha v dvoch fázach. 1. fáza zmyslové vnímanie (pociťovanie) - podnety spracovávajú receptory, kde práve záleží na intenzite podnetu a toho, či je človek v stave primeranej aktivácie. (Človek by nemal byť ani v stave afektu, pretože afekt znižuje schopnosť adekvátneho vnímania. (Boroš, 2002, s. 147) 2. fáza kognitívne vnímanie etapa, kedy dochádza k utriedeniu a zaradeniu informácie do správnych kategórií (obohatenie, doplnenie, upresnenie doterajšieho systému poznania), prebieha vyšší stupeň poznania aktivizovaním pozornosti, pamäti, obrazotvornosti, myslenia, rozhodovania a reči, zároveň sa zovšeobecňuje, hlbšie poznávanie súvislostí a vzťahov. Obe fázy sú aktívnym procesom, nie iba zrkadlovým odrazom toho, čo sa deje okolo, je to selektivita vnímania. Z toho vyplýva, že človek sám si určí, čo si vyberie, ako predmet svojho vnímania. A to podľa toho, čo je pre neho situačne dôležité, aká je jeho hodnotová orientácia, potreby, záujmy, ciele a aké skúsenosti a poznatky sú uložené v jeho dlhodobej pamäti a v celom poznávacom systéme. (Boroš, 2002, s. 147) Z pôsobiacich podnetov si človek väčšinou vyberá tie, ktoré jeho subjektívny obraz sveta potvrdzujú a dopĺňajú a tie, ktoré v širšom kontexte, nie sú veľmi v rozpore s jemu vlastným sociálnym prostredím a kultúrou (Boroš, 2002). Samozrejme, sú aj situácie, kedy je človek nútený vnímať podnety, ktoré by si vôľou nevybral, ale sú tak výrazné, či už veľkou intenzitou stimulácie jedného zmyslu (napríklad hlasná hudba sluch), alebo súčinnosťou viacerých (ostrá hádka okoloidúcich medzi ľuďmi na ulici zrak, sluch, poprípade čuch), že je k tomu prinútený, aspoň po istý čas. Z toho, čo navnímame počas nášho celého života si nielen, že niečo zapamätáme, ale môžeme sa aj niečo naučiť. Tento proces prebieha mimovoľne, pretože je to prirodzená vlastnosť živých organizmov, avšak môže prebiehať aj cielene. 11

12 1.2. Pozornosť - je niečím, čo z veľkej časti dávame dobrovoľne. My určujeme komu a čomu sa budú venovať naše myšlienky, náš pohľad. Ak si to už vyberieme, všetko ostatné ide stranou. Takto výrazne ovplyvníme poznávanie a ďalšie aktivity. Toto všetko vieme samy, ale čo o pozornosti hovorí odborná literatúra? Pozornost je vždycky spojena s určitým uvědomovaným obsahem, nějakou další činností a určitou úrovní aktivace. Uplatňuje se především v uvědomovaných, tzv. kontrolovaných procesech, pro zautomatizované aktivity tak významná není. Kvalita pozornosti je závislá na koordinaci a integraci mnoha funkčních systémů lokalizovaných v různých oblastech mozku... závisí na souhře různých funkcí celého mozku. (Vágnerová, 2004, s. 44, 45) Čiže napriek tomu, že ju vo väčšine prípadov ovplyvňujeme a rozhodujeme, kam ju zacieliť (učíme sa to od obdobia, kedy nastupujeme do povinnej školskej dochádzky), je zraniteľná a citlivá na najrôznejšie záťažové vplyvy. Či našu pozornosť niečo upúta bez toho, aby sme o tom rozhodli, do istej miery závisí na sile, veľkosti, alebo dôležitosti podnetu. To je podobné ako pri vnímaní, ale taká pozornosť je mimovoľná a nedostačujúca pre zložité mozgové procesy, ktoré prebiehajú počas celého nášho života. Je využívaná už v prvých dňoch po narodení a je vrodená. Tú, ktorú ovplyvňujeme vôľou sa ovládať učíme. Pri tanci sa spôsob, akým vstrebávame informácie líši od normálnych činností. Alebo, možno by bolo presnejšie povedať, že sa prístup k ním zmiešava, teda skladá z dvoch základných, ktoré poznáme. Odlišujú sa na základe toho, ako sú prezentované a ako sú spracované. Vizuálne sa na informácie v bežných prípadoch môžeme dívať dlhšie prečítať si časť textu, sledovať obrázok, video, čím dochádza k lepšiemu sústredeniu na rozlíšenie detailov. Zvuk, vrátane hovoreného slova, môžeme vnímať iba určitý čas, pokým sa neskončí. V tanci vizuálne vnímame a venujeme pozornosť iba tak dlho, dokým pred nami niekto danú variáciu predvádza. Niekedy môžu pomôcť aj zrkadlá, ktoré sa nachádzajú v tanečných sálach, vo väčšine z nich. Tam môže tanečník sledovať nielen seba a korigovať vlastné pohyby, ale hlavne aj svojich spolutanečníkov a opisovať od nich. To je bohužiaľ zradné, pretože aj oni na tom môžu byť rovnako a pamätať si iba určitú časť variácie. Či už je to tak, alebo tak, na konkurzoch, ak je to čo i len trochu možné, sa otáča čelo sály mimo zrkadiel, k posudzovacej komisii, ktorá neviem z akého dôvodu, častejšie sedí na bočnej strane 12

13 voči zrkadlu. V tomto vidím dôležitosť pedagóga, aj mimo skúšania. Aby tak často ako predvádza a opakuje pohyb fyzicky, aby ho rovnako často doprevádzal slovom. A ak sa dá, pokračoval vo zvukovom inštruovaní, aj keď už netancuje. Teraz sa dostanem k postrehu, ktorý som spomínala už v úvode. Z radov pedagógov prevláda názor, že aj keď si sled pohybov ešte nepamätáš, máš sa napriek tomu vcítiť, ponoriť do tanca a ponúknuť mu maximálny výraz. Na základe odbornej literatúry, si dovolím tvrdiť, že je to do určitej miery bájny mýtus. Prečo? Zautomatizvané činnosti jsou méňě náročné na pozornost, probíhají bez větší účasti vědomí a mnohem rychleji. Automatizace je výsledkem častého opakování a dobrého zafixování daných znalostí i dovedností. Zautomatizování určité dovednosti usnadňuje zvládnutí úkolu, protože se takový člověk může soustředit na další činnosti, které jsou aktuálně důležité. (Vágnerová, 2004, s. 46, 47) To znamená, ak si pamätáme sled pohybov v choreografii, nemusíme na neho myslieť, a môžeme sa sústrediť na ich prevedenie - interpretačnú líniu. Čo je podľa mňa ešte zaujímavejšie a píše o tom profesorka Vágnerová je, že uplatňovanie zafixovaných a zautomatizovaných zručností môže byť narušené, ak by sme mali tendenciu ich vedome kontrolovať. Tento jav by mohol viesť k väčšej početnosti chýb a dlhšiemu času vykonávania. (Vágnerová, 2004, s. 46) Toto je stručný popis pojmu pozornosť vo vzťahu k tanci a jeho výskytu v tanečnej pedagogike. Skrýva v sebe aj ďalšie vlastnosti, ale nie sú pre potreby tejto práce podstatné Učenie Môže prebiehať iba bezprostredne v súčinnosti s procesmi pamäti. Bez schopnosti zapamätať si vnímané, pozorované a spracované informácie v pamäti, by sa človek nedokázal učiť. Pre účely tejto bakalárskej práce je najlepšie presne si vyčleniť pojem učenia, ktoré prebieha riadene a vyskytuje sa najmä v školách, alebo iných, osvetových, výchovno-vzdelávacích zariadeniach, kde sa sleduje rozvoj osobnosti. Učenie je proces cieľavedomého (zámerného), plánovitého a systematického nadobúdania vedomostí, zručností (spôsobilostí), rozvíjania osobnostných vlastností, návykov a foriem správania. (Boroš, 2002, s. 208) Poznáme viacero druhov učenia. Kognitívne, aktívne, riadené, sociálne, imitačné. Všetky druhy sú ovplyvňované dispozíciami a úrovňou danej psychickej funkcie. Učenie, a nie len to, veľmi výrazne závisí na motivácii. Tá ovplyvňuje aj pozornosť, 13

14 pretože ak má učenie pre žiaka význam, má tendenciu sa viac na činnosť koncentrovať. Tam, kde sa aktivita nedá ovplyvňovať motiváciou, musí zafungovať vôľa. Veľmi dobre vieme, že medzi nimi existuje vzťah. Ten sa premieňa na základe mnohých faktorov. Môžu to byť napríklad: vek, výchova, sociálne prostredie, atď. Ak sme vyrastali v prostredí, kde nás viedli k morálnej zodpovednosti a sme vo veku, kedy ju už vieme používať, pravdepodobne sa dostaneme do situácie, keď nie sme motivovaní vykonať určitú činnosť, ale zároveň vieme, že musíme. Zapneme svoju vôľu, ktorá nás k učeniu alebo inej činnosti donúti. Obecne však platí, že človek sa ľahšie učí niečomu, čo nakoniec vedie k jeho uspokojeniu, teda má priaznivý účinok. Ten istý pocit vplýva aj na upevnenie naučených informácií. Naopak, ak pociťujeme nepríjemné pocity, vytvára sa v nás averzia a informácie vyhasínajú. To je dobre známe pozorovanie z osobnej, aj pedagogickej praxe. Pre mňa osobne je rozdiel medzi učením a pamäťou tento: Učím sa, ako pohyb zvládnuť, ako ho technicky a koordinačne vykonať. Ale pamätám si sled viacerých pohybov za sebou, ktoré tvoria variáciu Pamäť Je základnou vlastnosťou živých organizmov. Je veľmi úzko spojená s učením, a preto človeku umožňuje vyvíjať sa a zároveň sa adaptovať na prostredie, v ktorom žije (Vágnerová, 2004). Skúsenosť, ktorá sa nám upevnila v pamäti sa prejavuje v prežívaní, uvažovaní a konaní a tieto skutočnosti nejakým spôsobom modifikuje. To môže pôsobiť pozitívne, aj negatívne. Tento proces prebieha vedome aj nevedome, a to v prípade zdanlivo zabudnutých, alebo vytesnených zážitkov. Kvalita paměti je závislá na integraci a koordinaci různých funkcí mnoha mozkových oblastí, tj. paměťových modulů. Tato síť zahrnuje jak centra mozkové kůry čelního, spánkového, temenního i týlního laloku, tak různé další mimokorové oblasti mozku (napr. hypokampu, striata, amygdaly a mozečku). Narušení paměti může tudíž mít mnoho různých příčin. (Koukolík in Vágnerová, 2004, s. 62) V pamäti prirodzene prebieha selekcia. Tá nám pomáha, aby náš mozog nebol zahltený nadmierou podnetov, keď si dokáže zapamätať iba určité množstvo. Informácie a podnety selektujeme podľa toho, čo je nám blízke sociálne, emočne, kognitívne. Tento výber prebieha vo všetkých fázach pamäti, v senzorickej fáze, fáze krátkodobej pamäti a dlhodobej pamäti. Senzorická pamäť je prvým stupňom 14

15 v ukladaní informácie - ostáva tu iba pár sekúnd. Ak by sa mala uskladniť, musela by na ňu byť zameraná pozornosť (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 322). Krátkodobá pamäť je záchytným zásobníkom, odohrávajú sa v nej mentálne operácie a drží poznatky približne 20 sekúnd. Ak chceme poznatok podržať, môžeme to urobiť ustavičným opakovaním, ale ak sa do nej chce dostať nová informácia, musí sa tá stará presunúť do pamäti dlhodobej, alebo z krátkodobej vypadnúť preč. Je zistené, že udržateľné množstvo položiek v krátkodobej pamäti je sedem (± 2). Do dlhodobej pamäti informácia prenikne, ak je určitým spôsobom výrazná emocionálne alebo opätovným opakovaním (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 322). V pracovnej, teda krátkodobej pamäti kódujeme fonologicky alebo vizuálne. Ak je to fonologický prístup, pamätáme si znenie pojmov, obrazov, napríklad čísel, ktoré si potrebujeme zapamätať. Sústreďujeme sa na melódiu, ktorú vytvárajú ich slovné názvy. Pri vizuálnej možnosti si naopak zo slov môžeme urobiť obrazy. Uvediem vlastný príklad, ktorý to podľa mňa, pekne ilustruje: Ak netanečníkovi povieme pojem battement tendu a k tomu pridáme vizuálnu ukážku, spojí si obraz pohybu s pojmom a zapamätá na pár sekúnd. On ale pohybu, ani pojmu nerozumie, je to pre neho iba slovo a nejaký pohyb tela, a preto ak by sme mu ho neskôr ukázali samostatne, spomenul by si na to, že ho videl (možno, záležalo by od doby, po ktorej by sa pokus konal), ale nevedel by, aký názov ten pohyb mal. S poznatkami vo vizuálnej pamäti môžeme aktívne pracovať a prepájať ich s tým, čo už poznáme. Tento proces si jasne uvedomujeme. Napriek tomu platí, ak ich už nepotrebujeme, z pracovnej pamäti sa vytratia (Nolen-Hoeksema, 2012, s.326). Fonologickú slučku sprostredkováva ľavá hemisféra a vizuálne priestorový zásobník sprostredkováva pravá hemisféra....nad oběma uvedenými systémy působí další, hlavní systém, kterému říkají 3 exekutivní (řídící). Tento systém řídí ostatní dva tak, že rozhoduje, které informace do nich budou zakódovány (tedy vlastně usměrňuje pozornost) a jaké operace budou na základě těchto informací provedeny.... potřeba formulovat ještě jednu složku pracovní paměti, které (se) říká epizodický zásobník.... funkcí systému je propojovat různé aspekty paměti....epizodický zásobník propojí fonologickou smyčku s vizuálně prostorovým zásobníkem, takže si jméno a tvář osoby vybavíme společně. (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 330) Výnimkou je fotografická, alebo odborne nazývaná eidetická, pamäť, ktorou disponujú najmä deti. Je to schopnosť, 3 (bádatelia Baddeley a Hitch) - poznámka autorky 15

16 kedy máme daný vizuálny vnem vo všetkých detailoch stále pred očami. Dlhodobá pamäť je relatívne permanentná a odoláva zabúdaniu. Momentálne poznatky zatiaľ nevedia presne určiť jej rozsah, predpokladá sa, že je neobmedzená. (Boroš, 2002, s. 193) Podmienkou pre to, aby sa informácie dlhšie uchovali je, že im jedinec rozumie, alebo ich dokáže vradiť do systému skôr získaných poznatkov, alebo sú častejšie využívané, alebo majú pre neho emočne výrazný význam. Ako Vám môže vyplývať už z predošlého textu, pracovná a dlhodobá pamäť sa nachádzajú v rozdielnych častiach mozgu. Obrázok 2: Hlavné štruktúry ľudského mozgu (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 66) Konkrétně hipokampus, který je uložen přibližně uprostřed mozku pod kůrou, je nesmírně důležitý pro dlouhodobou paměť, ale pro pracovní nikoli. (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 335) Informácie, ktoré do nej ukladáme v ňom ostávajú dva až štyri týždne, kde sa spracovávajú. Trvalá dlhodobá pamäť sa nachádza v mozgovej kôre, ktorá ho bezprostredne obklopuje. 16

17 Do dlhodobej pamäti kódujeme informácie hlavne na základe významu, ale potom aj fonologicky, zrakovo, chuťovo a pachovo. Ak chceme poznatky dobre uložiť, je vhodné, aby sme im už vo fáze kódovania pridávali spájajúci význam. Čím dômyselnejšie zachytíme význam, tým lepšie informáciu uložíme. Naspäť ju z dlhodobej pamäti získavame procesom vybavovania. Podľa druhu uložených informácií rozlišujeme tri spôsoby ich kódovania 4, ktoré sa deje vedome aj podvedome, na verbálny, motorický, senzorický. Tu sa dostávame k rozdeleniu pamäti 5, ktoré je veľmi významné z hľadiska témy celej tejto práce a v podstate tvorí základ pre možnosti ovplyvnenia pohybovej pamäti, ktoré som vytvorila. Ich podstatou je názor, že procesy ktoré prebiehajú v mozgu pri zapamätávaní choreografie alebo iba tanečnej variácie, sú vedomé, a tým pádom sú ovplyvniteľné našim konaním. Pre tento názor je dôležité vyčleniť druhy pamäti, ktoré sú pre tento okamih vedecky uznávané a vysvetliť si ich náležitosti a odlišnosti. Druhy pamäti podľa charakteru psychickej aktivity: deklaratívna pamäť (explicitná), uchováva fakty a udalosti. Tieto informácie sme schopný vybaviť si vo vedomí a nejakým spôsobom ich reprodukovať. Je to vedomá zložka ľudskej pamäti a v podstate sa práve na ňu vzťahuje všetko to, čo som tu doteraz o pamäti napísala. pohybová, procedurálna pamäť 6 (implicitná) slúži na zapamätanie, podržanie a vybavenie si rozličných pohybov a ich systémov. Je základom formovania praktických, pracovných, športových návykov tak isto, ako aj návykov chôdze a písma. Napríklad žonglovania, jazdy na bicykli, alebo ručných prác. Pani profesorka Marie Vágnerová vo svojej publikácii Základy 4 Kódovanie proces, pomocou ktorého sa do dlhodobej pamäti zapisujú informácie. Ide o pochopenie kódovaného predmetu z hľadiska rozdielnych atribútov alebo koncepčných psychologických dimenzií. (Boroš, 2002, s. 193) 5 Predpokladáme, že je len jeden mechanizmus pamäti. Pretože sú však rôzne spôsoby kódovania a rôzne úrovne spracovania informácií uvádzajú sa v psychológii viaceré druhy pamäti. Napríklad J. P. Guilford hovorí až o 8 druhoch pamäti. (Boroš, 2002, s. 188) Napríklad vizuálna, pamäť pre idey, pamäť pre význam, pamäť pre časové usporiadanie, atď. (Boroš, 2002, s. 188) Ja sama pracujem minimálne so štyrmi knihami psychológie a každá má trošku odlišné rozdelenie, názvoslovie. 6 V česky písanej literatúre nájdeme pojem procedurálna. Oproti tomu v slovensky písanej sa vyskytuje práve pojem pohybová. Nie je pohybovou pamäťou v zmysle slova, ktoré som si zvolila ja za náplň bakalárskej práce, preto budem ďalej využívať pojem procedurálna pamäť. Pomenovanie pohybová pre slovensky písanú literatúru, by som rada predložila k úvahe. Myslím, že by sa malo zmeniť spresniť, napríklad podľa Brunerovej teórie na svalovú pamäť. Mojim názorom je, že bude najvýstižnejšie používať pojem: procedurálna pamäť. 17

18 psychologie pridáva, že slúži na uchovávanie zvykov a emočných spomienok. Tie si nedokážeme vybaviť vo vedomí a nedajú sa vyjadriť a povedať. Prejavia sa v ľudskom chovaní. Samotná emočná pamäť funguje podobne. (2004, s. 65) Aj keď si tieto schopnosti a zručnosti uchovávame, častokrát nie sme schopní vykonať vedomé sebapozorovanie 7, alebo popísať, ako to robíme. Avšak tieto vedomosti sú veľmi odolné voči zabúdaniu a voči poškodeniam mozgu (Hill, 2004, s. 124). Prejavom dobrej pamäti je fyzická šikovnosť, zručnosť, zlaté ruky v práci. Toto je asi jediný druh pamäti, na ktorom sa psychológovia dokážu zhodnúť vo svojich publikáciách, pretože ďalšie rozdelenie sa už kríži, mení a záleží od toho, k akému prúdu sa prikláňate. Podstatou ostáva, že aj v prípade drobnejšieho rozdelenia dokážeme určiť, či autor hovorí o explicitnej alebo implicitnej pamäti. Dovolím si ešte malé upresnenie pamäti implicitnej, aby sme si ich neplietli: Projevuje se jako zlepšování některých percepčních, motorických nebo kognitivních výkonů bez vědomého vybavování zkušeností, které k tomuto zlepšení vedly. (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 345) Mimo to by som ešte rada doplnila tretí druh pamäti, a to z publikácie Moderní psychologie od Grahama Hilla: pamäť pre predstavy: Výskumníci Baddeley a Hitch vysvetľovali tento druh krátkodobej schopnosti uchovávať predstavy existenciou takzvaného vizuálne-priestorového náčrtníka. Ten človeku slúži na vyvolanie a prezeranie zrakových obrazov - predstáv (2004, s. 124). Nespracované pamäťové dáta z našich zmyslov - uší a očí odídu, ale... i poté co odejdou, uchovávame si schopnost vyvolat poměrně živé zrakové obrazy toho, co jsme viděli, a znovu slyšet melodie, jež jsme slyšeli... Fotografická paměť je extrémně vystupňovaná forma paměti pro představy... (Hill, 2004, s. 124) Ako vidíme, téma pamäti je oveľa zložitejšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Hádam najzaujímavejšie na nej je, že vedecké výskumy v tomto odvetví 7 Pri zlom pedagogickom vedení, alebo pri samoučení pohybu vznikajú zlé pohybové návyky ktoré sa potom z tohto dôvodu ťažko odstraňujú. Napr. zlé držanie tela, chybné zapájanie svalstva v určitých pohyboch, atď. Z toho dôvodu sa musí zapojiť vedomé zameranie na ten ktorý problém a vedome informáciu v procedurálnej pamäti zmeniť - prepísať. 18

19 neuropsychológie prebiehajú stále ďalej. Je dosť možné, že do desiatich rokov sa odhalia nové poznatky, alebo potvrdia tie, ktoré boli doteraz pokladané iba za subjektívne názory psychologických nadšencov. Bude sa musieť vytvoriť nová odborná literatúra, ktorá o týchto zisteniach bude informovať. Rozlišujeme tri fázy pamäťového procesu: kódovanie, uchovávanie a vybavovanie (Nolen-Hoeksema, 2012, s. 321). Vo fáze kódovania náš mozog to, čo prijmeme zmyslami zakóduje, nejako spracuje, ako je mu vlastné a tento kód vloží do pamäti. Ak by sme sa pohybovali v oblasti počítačov, mohli by sme tento proces nazvať kódovaním a komprimáciou s uložením do pamäte. Keď si zakódovanú informáciu zapamätáme po určitý čas, vravíme, že sme vo fáze uchovávania. Ak sme schopní prepojiť zakódovanú informáciu s niečím podobným čo vnímame, alebo práve s presnou časťou pôvodnej informácie, toto je fáza vybavovania. Určite ste si všimli, že som v tomto odstavci použila samé podmieňovacie vety. Je to z dôvodu toho, že v každej z týchto fáz môže dôjsť ku chybe a preto nie sú samozrejmosťou. Prečo? Pretože každá fáza je vykonávaná inou štruktúrou v mozgu. Výskumy 8 k tejto téme boli vykonávané pozitrónovou emisnou tomografiou a zistilo sa, že vo fáze kódovania (encoding) sa prevažne aktivujú oblasti v ľavej mozgovej hemisfére, kdežto pri vybavovaní (retrieval) sú to časti v pravej mozgovej hemisfére. 8 - sa odohrali v roku 1994 a stoja za nimi profesor Shallice a kolektív a doktor Tulving a kolektív. Viac sa o nich môžete dočítať v publikácii Psychologie Atkinsonové a Hilgarda, na strane 322, ktorú uvádzam v zdrojoch pod odkazom Nolen-Hoeksema, Alebo online, na webovom odkaze pod názvom science.ca, ktorý je uvedený v zdrojoch tohto dokumentu v tvare science.ca

20 Obrázok 3: Fotografie z pozitrónovej emisnej tomografie vo fáze kódovania a vybavovania (science.ca, 2001) Predstavme si, že úspešne a správne náš mozog zakóduje, čo po ňom chceme. Tú škatuľku, ktorú vytvoril založí do správneho zásobníka. Podarilo sa. Prejde určitý čas a my vidíme, alebo započujeme niečo, čo nám uloženú informáciu pripomína, alebo si ju presne od nás niekto vyžiada. Ideme na to. Prečo by sme chodili do toho oddelenia, kde sme ju uložili? Je tam tma a veľa starých vecí. Stačí, ak po ňu pošleme zo vzdialeného riadiaceho strediska. Je to síce trochu cesty a je možnosť, že sa po ceste stratí, ale dúfame, že nie. Viem, že tento proces popisujem asi trošku dobrodružne, ale v skutočnosti je možno dobrodružný ešte viac. Faktom ostáva, že znovu vybavovaná informácia musí putovať. Preto by bolo najvhodnejšie túto cestu poistiť a dohliadnuť na to, aby sa jej v priebehu nič nestalo. Obe hemisféry spája corpus callosum, teda pozdĺžna brázda, ktorá siaha od čelného laloku k temennému laloku. Je to široký pás nervových vláken a keďže hemisféry husto prepája, dokážu sa navzájom ovplyvňovať a spolupracovať. Tiež vieme, že motorické nervy sa na výstupe z mozgu krížia, takže pravá hemisféra ovláda ľavú polovicu tela a ľavá hemisféra pravú polovicu tela. Je to zložitý systém, ale náš mozog si s ním vie poradiť. Napriek tomu, vplyvom výchovy, dospievania, spoločnosti sa môže stať, že si dieťa rýchlo vyberie alebo mu je vybraná preferencia jednej mozgovej hemisféry, ktorú bude používať častejšie. Najjednoduchší príklad je 20

21 asi to, akou rukou píšeme. Ak by sme mali obe hemisféry v dokonale rovnocennej pozícii a vedeli by sme zaručiť ich vysokú kooperáciu, dokázali by sme písať oboma rukami rovnako dobre a striedali by sme si ich plynule podľa ich unavenosti Motivácia Tanec a pocity spolu bezpochyby súvisia. Jeden bez druhého by nemohli existovať 9. Preto je tanec o vyjadrení samého seba, toho čo cítim. MOTIVÁCIA je spojená práve s emotívnym prežívaním, skúsenosťou a aktivuje určitý druh ľudského chovania. Delí sa na dva typy, buď vyplývajúce z vnútorných pudových faktorov, alebo z vonkajších stimulačných (incentívnych) faktorov. Pre naše potreby nám stačí venovať sa faktorom incentívnym. Tie zdôrazňujú úlohu vonkajších udalostí alebo predmetov túžby. Príkladom stimulov sú jedlo, pitie, sexuálni partneri, úcta, peniaze a úspech, vzťahy s ostatnými ľuďmi a ďalšie. Tieto stimuly sú predmetom motivácie a môžu byť aj zdrojom potešenia a posilňovať tak chovanie, ktoré vedie k ich získaniu. Tým pádom nás k tomuto chovaniu môžu učiť, pretože sú to sekundárne faktory posilňovania. Z toho vyplýva, že svoje postavenie získali na základe toho, že sme sa naučili, že môžu mať vzťah aj k ďalším udalostiam. Napríklad snaženie sa v hodinách tanca je stimulom pre obľúbenosť u pedagóga a to je stimulom pre spoločenské postavenie medzi ostatnými žiakmi. Čiže incentívna motivácia je chcenie niečoho a je bežne spojená s príjemným afektom, ľúbivými pocitmi s ňou súvisiacimi. Napriek tomu, že páčiace sa/ľúbivé odmeny sú tesne späté s incentívnou motiváciou, neznamená to, že chcenie a páčenie sa je to isté. Ľahko to odlíšime pomocou času. Keď niečo chceme, očakávame slasť predstava vydareného tanečného vystúpenia a veľkého potlesku a pocit šťastia z neho. Oproti tomu ľúbivý pocit zažijeme, keď ten potlesk konečne počujeme. Ak sa nám niečo v minulosti páčilo, budeme to chcieť aj v budúcnosti. Nastáva to aj v krátkom časovom rozmedzí ľudia vám zatlieskajú, a tak máte potrebu vystupovať zas, aby vám opäť zatlieskali. Vďaka tomuto môže afektívna odmena páčenie sa, podnietiť incentívnu motiváciu chcenie. Viete prečo sú všetky formy odmien tak žiadúce? Pretože aktivujú rovnaké mozgové systémy, ktoré vylúčia a prepravia svojimi axónmi látku dopamín. 9 Čisto teoreticky by asi mohli existovať jeden bez druhého, ale čokoľvek čo robíme a nevkladáme do toho vlastné pocity a emócie, alebo ešte horšie, ak to v nás žiadne nevzbudzuje, je odsúdené na zánik. Človek ku svojej existencii potrebuje cítiť. Je to súčasťou jeho prežívania a prežitia. 21

22 A ten je úzko spätý s incentívnou motiváciou chcením. Aktivita tohoto systému spíše ponouká jedince k tomu, aby si přál zopakovat událost, která vyvolala uvolnění dopaminu, bez ohledu na to, zda to nyní působí libé, či nelibé pocity. (Nolen- Hoeksema, 2012, s. 425) Z toho nám jasne vyplýva, že niekedy nás samotné telo núti robiť určité veci, pretože sa naučilo, že tá činnosť mu prinesie dopamín. Núti nás pokračovať v niečom, čo chce, aj keď nám to už nemusí spôsobovať ľúbivé pocity. Na tomto princípe pracujú drogy, ale aj akákoľvek iná závislosť. Je len na nás, ako ďaleko naše chcenie necháme zájsť a necháme alebo nenecháme sa ním ovládať. Motivácia je pre ľudskú myseľ a telo prirodzená a ako som spomínala na začiatku, jej časť závisí na vnútorných pudových faktoroch. Dokonca je možné, že si časť motívov ani neuvedomujeme. Ale jej ďalšiu časť máme v rukách my, aj keď tiež ovplyvňuje neurologické fungovanie nášho mozgu, a teda aj nášho chovania. Tu by mohol napomôcť poznatok o optimálnej miere motivácie. Tá sa vyvíja takto: najväčší výkon dosahujeme pri strednej sile motivácie. Nedostatočná motivácia vykazuje nízky výkon. Pri zvyšovaní sa motivácie sa zvyšuje aj výkon, ale pri nadmernej motivácii výkon klesá. (Nakonečný, 1992) Konkrétne by sme pomôcku motivácie mohli zapojiť do tanečného procesu takto: Vezmime si, že máme tanečníka, ktorý podstúpil tanečný konkurz so svojimi kolegami do prestížneho umeleckého diela. Komisia ho prijala na základe špecifického, až výnimočného interpretačného štýlu, ktorý sa im charakterovo veľmi hodí na stvárnenie určitej roly. Je však nesvoja, pretože tanečník má trochu slabšiu skokovú techniku, ako by si predstavovali. A tak mu dajú podmienku. Jeho prijatie bude platné a oficiálne, ak o dva týždne, kedy sa začne na kus skúšať, predvedie požadované zlepšenie pri dvoch podstatných skokov. Tanečník má v tomto prípade viac motivačných faktorov. Možnosť skúšať a vystupovať v prestížnom diele, možnosť zarobiť si peniaze na živobytie tým, keď bude prijatý, a ďalšie potenciálne faktory, možno aj osobného charakteru (napríklad vidina spolupráce s choreografom, ktorého obdivuje už od detstva, atď). Toto všetko sú faktory, ktoré ho podnietia k tomu, aby na nasledujúce dva týždne dal prednosť drilu v tanečnej sále, pred doterajším spôsobom života, kde mal menší počet tréningov. Samovoľne sa sústredí predovšetkým na skokovú techniku a požiada o pomoc aj svojho učiteľa alebo kolegov, aby mu pomohli a dali typy, kde robí chyby, alebo na ktorej časti by mal ešte zapracovať. 22

23 1.6. Vôľa - je vedomou zložkou samého seba ako aktívnej bytosti. Nachádza sa v nej určitá dávka slobody z vlastnej voľby a tiež zodpovednosti za svoje rozhodnutia. S ňou sme schopní sebakontroly a sebaregulácie na najvyššej úrovni. Tiež, je významnou integrujúcou zložkou osobnosti so stabilným hodnotovým systémom. Vůli jako osobní dispozici nelze jednoznačně vymezit, patří ve stejné míře mezi schopnostijako mezi tendence... je výsledkem učení. (Vágnerová, 2004, s. 197) Vôľové chovanie je vždy motivované a to čo chceme je hodnotené ako žiadúce, z čoho vyplýva emočná odozva. No niekedy je cesta k cieľu nepríjemná, nie ako pri motivácii a preto sú autoreguláciou tieto pocity tlmené. Ak by sme chceli uskutočniť ciele, z ktorých uspokojenie príde až v ďalekej budúcnosti, alebo možno nepríde vôbec, nemohli by sme to urobiť inak, len pomocou vôle, ktorú podporuje rozumové hodnotenie. Vôľa ovplyvňuje naše rozhodovanie a jednanie. Odmenou nám je v tomto prípade osobne uspokojujúci motív, ktorý musí mať určitú hodnotu. Napríklad vo forme hodnôt noriem spoločnosti, alebo osobného rebríčka hodnôt. Vôľové rozhodnutie môže vyplývať z vnútorných motívov ja chcem, alebo z tlaku vonkajšieho prostredia ja musím. V oboch prípadoch vidíme zreteľné ja, ktoré zobrazuje slobodné rozhodnutie uskutočniť určitú možnosť Zvládanie záťažových situácií Všetci vieme, čo strach a stres je a čo môže spôsobiť našej mysli a nášmu telu. Od drobného nervovania sa pred skúškou, po vážne a napäté stavy, ktoré môžu viesť až k existenčným problémom. Keďže to vieme, nemusím sa tomu vôbec v tomto texte venovať a rovno prejdem k technikám, ako by sme týmto stavom mohli predísť a ak nie to, tak sa s nimi aspoň vyrovnať, zneutralizovať ich. Než sa k tomu dostanem, ešte pripomeniem, že všetci sme rozdielni, a teda to, čo je pre jedného koniec sveta, pre druhého môže byť iba situácia na pousmiatie. Pochádzame z rôzneho sociálno-kultúrneho prostredia, rodiny, máme rozdielne hodnotové rebríčky a v neposlednom rade aj iné povahy, teda osobnostné črty. To všetko nás rozdeľuje pri jednotlivých konkrétnych stresových situáciách, ale spája pri intenzite stresu, ktorý môžeme cítiť (aj keď v iných prípadoch). Intenzitu stresu ovplyvňuje viac faktorov a jedným z nich je aj predvídateľnosť udalosti. Ak dokážeme predvídať, že stresová udalosť nastane, 23

24 vnímame ju ako menej stresovú. Prečo? Lebo sa nám v tele aktivuje prípravný proces, ktorý tlmí účinky škodlivého podnetu. Telo sa na neho môže lepšie pripraviť, hoci len tak, že vedome vie, že pred tým, než to príde, uvoľní sa a bude v bezpečí. Kognitívna teória nás zase učí, že ak na svoju situáciu pozeráme s optimizmom a nádejou, dokážeme sa so stresom psychicky aj fyzicky vyrovnať lepšie. Ďalej existujú ľudia, ktorí zvládajú stres oveľa lepšie ako tí ostatní a sú voči nemu odolnejší a neprejavujú známky emočného ani fyzického oslabenia. Takým ľuďom vravíme, že sú nezdolní. Vyskytujú sa u nich tri elementy, ktoré by sme mohli prevziať: 1. odhodlanie sa angažovať v boji proti problémom 2. schopnosť chápať problémy ako výzvu 3. schopnosť vidieť možnosti, ako riadiť chod udalostí Ak sa rozhodneme uplatniť tieto body a dôjde k zvládnutiu záťaže, navodí nám to pozitívne emócie, ktoré môžu viesť k dosiahnutiu väčšieho výkonu. Ak nás tento výsledok uspokojí, posilní sebaistotu a sebavedomie. To samotné človeka nabáda k dobrému zvládnutiu záťažových situácií. Účinnou metódou predchádzania stresu môže byť aj cielené posilňovanie svedomitosti, vnútornej kontroly, emočnej stability, alebo rovno plná dávka optimizmu. Ak sme ešte pred stresovou situáciou, alebo sa v nej už rovno ocitneme, pomôže nám svoje pocity a postrehy s niekým zdieľať. Táto zdravá sociálna podpora nás podrží nad vodou a dodá novú nádej k prekonaniu toho, čo nás ťaží. No a nakoniec nám môže pomôcť, ak nájdeme zmysel a pochopenie v starom prísloví: Všetko zlé je na niečo dobré. S nepríjemnou situáciou, ktorá nás postretla sa zmierime a pokúsime sa nájsť pozitíva, alebo dokonca nájdeme ešte riešenie, ktoré sme doteraz nevideli. Zvládanie záťažových situácií v bežnom živote, kooperácia jedinca s tým, čo ho postretne, je určite výzvou pre každého. Nemôžem sa ubrániť názoru, že existujú povolania, ktoré sú stresovým, alebo nazvime to radšej, záťažovým faktorom vystavené oveľa viac. Komplexne ich môžeme zhrnúť pod kategóriu povolaní, ktoré predstavujú špičku vo svojom odbore. Ak ste na vrchole v tom čo robíte, tlak na vás je logicky najväčší. Ale zase, je veľký predpoklad, že ste sa na vrchol dostali postupom času, vypracovaním sa, a tým pádom tlak bol postupne zvyšovaný a stihli ste sa na neho adaptovať. A potom sú určité špecifické pozície, ktoré svojou náplňou vystavujú pracovníka zvýšeným nárokom. Napríklad chirurg, astronaut, sudca, policajt, atď. Patrí k ním určite aj 24

25 povolanie profesionálneho tanečníka (alebo gymnastu, všeobecne športovca). Samozrejme on nemá na zodpovednosti ľudské životy, ako tí predchádzajúci, iba ten svoj, ale nesmieme zabúdať na to, že jeho cesta k cieľu sa začína oveľa oveľa skôr, ako u tých predošlých. Niekedy už vo veľmi rannom veku, štyroch až šiestich rokov, ale častejšie niekedy okolo ôsmeho až desiateho roku života. To je obdobie, kedy sme ešte deti, naše videnie sveta sa mení každý deň. Každá zmena môže byť ohromujúca a zároveň devastačná, ak sa nezvládne dobre či už rodičom, alebo pedagógom. Naše poňatie sebadisciplíny sa ešte nezačalo vytvárať, alebo je iba v plienkach. Napriek tomu sme vystavovaní vplyvom, s ktorými má niekedy problém aj dospelý človek. Úloha rodiča a pedagóga je rozhodujúca, pretože v tomto veku sa utvára charakter našej osobnosti, ktorý s nami bude po celý zvyšok života. O tom, aké prekážky a výzvy na tejto ceste sú, písala docentka Jarmila Vondrová: Vliv psychiky na taneční výkon žáků a studentů 10. Jej text spracováva špecifické prostredie tanečného konzervatória, čo je skvelé, ale bolo potrebné, aby sa začalo odborne písať aj o zvyšku možností. Čo by tanec podľa mňa potreboval? Prepracovanú novodobú psychológiu tanca. Tak, ako je už viac než niekoľko rokov vyvíjaná psychológia športu a iné (práce, riadenia, samotnej pedagogiky, trhu a reklamy, atď.), tak aj tanec si nie len zaslúži, ale potrebuje mať vlastnú psychológiu. Určite vznikli podnety a dokonca aj publikácie, ktoré sa tejto problematike venujú. Vznikli ale už dávnejšie. Napríklad skvelý a vážený teoretik, pedagóg, prekladateľ a tanečný kritik, Jan Reimoser vydal knihu Psychologie tance v roku 1928 (redakce, 2004). Miloval klasický balet a preto sa venoval len jemu. Okrem neho sa knižne k téme vyjadril ( Tanec mimo nás i v nás 1937) aj Emanuel Siblík, tanečný estetik, kritik a publicista.... patřil k vůdčím osobnostem taneční teorie a kritiky v Čechách v období mezi světovými válkami, zasloužil se významně o rozvoj odborné teoretické reflexe tance u nás. (nkp.cz, 2008) V dnešnej dobe sa knižné publikácie viac venujú psychológii tanca v terapeutickom zmysle. V Českej republike je to napríklad Eva Kröschlová alebo Jaroslava Dosedlová. Táto stránka tanca je samozrejme tiež veľmi dôležitá a hlavne prínosná pre ľudí, ktorým pomáha z ťažkých psychických problémov. Ale čo ľudia, z ktorých sa majú stať profesionálny tanečníci? Pre nich sa tanec stane, do určitej miery, obživou, prácou a práve z tohto dôvodu to nebude vždy iba o príjemných 10 Vydané v roku 2007 v Brne Janáčkovou akadémiou múzických umení, dostupné k zakúpeniu v edičnom stredisku JAMU, alebo k vypožičaniu v knižnici JAMU. ISBN

26 pocitoch. Pedagóg tanca by mal byť potom presne vyškolený na špecifické prípady, ktorým je tanečník, či už začínajúci alebo profesionálny, vystavený. Máme už presne spracované psychologické otázky toho, ako pôsobí tanec na psychiku jedinca, ale mali by sa k tomu pridať aj špecifické faktory, ako sú tlak na výkon, osobnosť, výzor, súťaživosť, zranenie, formovanie životného štýlu tanečníka. Takáto vedomosť pomôže tanečníkom aj pedagógom pri prehodnotení svojej praxe a potvrdení, alebo vyvrátení učebných metód, ktoré sa používajú len preto, že sú zaužívané. 26

27 2. Možné spôsoby na ovplyvnenie pohybovej pamäti Možno sa Vám už niekedy stalo, že ste boli na hodine tanca, konkurze, či cvičení aerobiku a nastal čas, kedy by ste sa mali naučiť spoločnú variáciu. Skvelé. Posunie Vás to niekam ďalej, naučíte sa nový pohybový slovník a nezvyčajné prepojenie jednotlivých prvkov, dokonca aj zo zvyšného osadenstva hodiny vyplýva, že ste v približne rovnakej výkonnostnej skupine s podobnými interpretačnými schopnosťami. Poprípade ste na tom ešte o čosi lepšie, takže nebudete za nemehlo. Inštruktor/ka postupne predvádza prvky, všetkým rozumiete, zvládate ich. Opakujete časť jedna, ide vám to skvelo. Opakujete časť dva, ide vám to výborne. Opakujete časť tri, objavia sa malé problémy v prepojení, ale dá sa to ešte zvládnuť. Teraz musíte spojiť všetko dohromady. Dá sa to, ale s drobnými výpadkami. Prichádza váš čas, medzi tým vás rozdelia do skupín, aby ste sa netlačili. Zaujmete miesto a prvé, čo vám naskočí je: Ako sa to začína?!, vydesene vám prebehne hlavou. Niekto napovie, začína hudba a vy musíte zvládnuť celú variáciu úplne samy. Za predpokladu, že si informácie prijaté do krátkodobej pamäti dostatočne opakujeme, dôjde k ich prepracovaniu (ďalšie formy spracovania), alebo k ich elaborácii a zapíšu sa do dlhodobej pamäti. Tá je neobmedzená a k takto uloženým informáciám sa dostávame procesom vybavovania. Vtedy poznatky umiestnime opäť do pamäti krátkodobej, ktorá sa v tomto prípade využíva ako operačná pamäť v počítačoch (RAM). Môžeme s nimi manipulovať a využiť ich na splnenie úlohy. Niektorí vedci nazývajú preto krátkodobú pamäť pamäť pracovná. Človek v nej dokáže udržať 7±2 zhlukov. Zhluk preto, lebo ak máme napríklad sadu 20 písmen, ktoré spolu tvoria 3 slová, tak si nepotrebujeme pamätať jednotlivé písmená, ale kódujeme ich do 3 slov, čiže zhlukov. Domnievam sa, že presne tak to funguje aj v tanci, alebo iných disciplínach. Ak nám jednotlivé prvky dávajú zmysel, nadväzujú na seba, vnímame ich ako väčší celok a je jednoduchšie si ich zapamätať a následne s nimi aj ďalej pracovať. Avšak, ako som spomínala v predošlej kapitole, pracovná pamäť udržiava informácie, len pokiaľ s nimi pracujeme, čiže opakujeme, alebo ešte približne 20 sekúnd po tom. Čím dlhšie sa s nimi nepracuje, alebo sú natoľko rozsiahle, že nám to dlhšie trvá, je možné, že sa po častiach začnú strácať. To môže nastať aj z dôvodu preplnenia nad magický počet siedmich položiek. 27

28 To, aby sme boli schopní niečo vložiť do pamäti, musíme požadovanú vec vnímať, najčastejšie vizuálne. Vnímame vtedy, ak získavame informácie z daného objektu. Ak sme napríklad ospalí, alebo apatický voči informáciám z iného dôvodu, náš stupeň ich získavania bude nízky, respektíve skoro žiaden. Ale ak však svoju myseľ nabudíme, sme schopní prijať viac podnetov, porozumieť im a zapamätať si ich. Ešte raz, prečo by som mala učenie a snahu zapamätať si choreografiu prirovnať k procesu podobnému zapamätania si textu? Pretože sa sled pohybov pokúšame zapamätať, rovnako ako slová, vedome, takže používame pamäť explicitnú. Oproti tomu implicitná pamäť nie je kontrolovaná racionálnym vedomím. Tam prechovávame schopnosti, ako sú držanie tela, motorika, bicyklovanie. Domnievam sa teda, že za túto našu schopnosť plne zodpovedá pamäť explicitná, no k samotnému tancu musíme ešte zahrnúť: funkce exekutivní, pozornostní, zrakově-prostorové a zrakově-paměťové i sluchově-paměťové. Přirovnala bych spíš hře na hudební nástroj, učení se nových skladeb, což také není procedurální paměť, byť ovládání hudebního nástroje je naučeným "pohybem". Takto sa k problematike vyjadrila 11 pani profesorka Masarykovej univerzity, Irena Rektorová, taktiež pôsobiaca ako neurologička vo Výskumnej skupine aplikovanej neurovedy v Stredoeurópskom technologickom inštitúte Teória multidimenzionálnej inteligencie Než prejdem k predstaveniu možných spôsobov slúžiacich na ovplyvnenie pohybovej pamäti na základe toho, čo ste sa doteraz mohli dočítať, rozvírim vody doterajších vedeckých poznatkov teóriou multidimenzionálnej inteligencie. Tá odkrýva vrodenú inteligenciu človeka, jej typ a jeho následné prepojenie s učením a vôbec schopnosťou zapamätávať si látku k poznaniu. Túto teóriu vytvoril profesor Harvardovej univerzity, Howard Gardner. Podľa neho existuje deväť odlišných inteligencií. Táto teória sa objavila v osemdesiatych rokoch 20. storočia v kognitívnom výskume a dokumentuje rozsah, akým študenti disponujú rozdielnymi druhmi mysle a tým pádom sa učia, zapamätávajú si, vystupujú a chápu rozdielnymi spôsobmi. Treba povedať, že nie je prijímaná väčšinou psychológov, pretože jej 11 konverzácia pochádza zo súkromnej ovej komunikácie (2016), nie je dostupná v knižnej alebo elektronickej podobe. 28

29 poznatky sú založené na empirických dôkazoch. Zatiaľ nebola podrobená silným experimentálnym testom. Napriek tomu si myslím (samozrejme je to moja osobná preferencia), že ponúka rozdielny pohľad všeobecne na vzdelávanie, či len základné vstrebávanie informácií, a taktiež vysvetlenie, prečo funguje toľko rôznych spôsobov, ako si veci zapamätať. Na každého platí nejaký iný a ak si nájdeme ten, čo platí pre nás, bude naše cielené vzdelávanie efektívnejšie. Podľa tejto teórie sme všetci schopní poznávať svet prostredníctvom jazyka, logickej matematickej analýzy, priestorovej orientácie, hudobného myslenia, použitím tela na vyriešenie problémov, alebo vytvorenie nových vecí. Pochopením okolia a individualít v ňom a pochopenie samých seba. Takže využívame všetky inteligencie, no líšime sa v intenzite, akou ich používame. Všetci sme rozdielni a každému vyhovuje iný pomer v ich zastúpení, a nachádza tak ideálny spôsob, ako spoznávať svet (SMITH, 2002). Taktiež je možné kombinovanie podľa typu úlohy, ktorá je pred nás postavená a rozvíjanie v rôznych doménach. Tento systém by mal zjednotiť rôzne úrovne žiakov, ktorí sú rozkategorizovaní podľa tradičného vzdelávacieho profilu, ktorý vyhovuje iba určitej skupine. Tu je základných deväť 12 inteligencií. Vizuálnopriestorová; Telovo-kinestetická; Hudobno-rytmická a harmonická; Interpersonálna; Intrapersonálna; Lingvisticko-verbálna; Logicko-matematická; Prírodná; Existenciálna. (LANE, [s.a.]) Pri tanci samozrejme najviac používame telovokinetickú, pretože pri nej sa telo využíva efektívne. Nesie v sebe vycibrený cit pre povedomie tela a šikovné narábanie s objektami. Sprevádza ju taktiež radosť z pohybu, vytvárania vecí a dotyky. Veľmi dobrá komunikácia prostredníctvom reči tela a učenia sa cez fyzickú aktivitu, práve priamy dotyk s poznávaným predmetom, či hranie rolí. Cit pre načasovanie. Pomôcky môžu byť náradie a skutočné objekty. Mimo pohybovej, tanečník rozvíja aj inteligenciu vizuálno-priestorovú a hudobnú. Pri nich si je veľmi vedomí svojho okolia/prostredia a pre lepšie pochopenie zložitejších choreografických reťazcov by mu mohol pomôcť nákres pôdorysu a v ňom značenie pohybujúceho sa tela ako keby mal mapu. Predstavivosť je tiež na vysokom stupni, a preto dokáže efektívne vizualizovať a spracovávať pohyby v mysli a, čo je dôležité, následne ich preniesť do skutočného pohybu. Medzi pomôcky sa rátajú všetky médiá, ktoré pracujú s obrazom a vizuálnymi podnetmi. 12 Graf je v angličtine, pretože iba tam je uvedených všetkých deväť častí. V českom jazyku som našla iba jeden, na ktorom bolo sedem častí. Je to z dôvodu toho, že inteligencia naturalistická, teda prírodná, a existenciálna, bola pridaná trošičku neskôr po prvom zverejnení teórie. Českí a slovenskí psychológovia síce dodatky uznávajú, ale neobjavujú sa v žiadnom grafickom prevedení. 29

30 Z hudobnej inteligencie je tu láska k hudbe, citlivosť na rytmus, zvuky akékoľvek vo svojom okolí. Je možnosť, že sa mu lepšie učí s hudbou na pozadí. Nápomocná je rytmizácia pojmov, ktoré si má zapamätať. Využitie akýchkoľvek nástrojov, ktoré produkujú hudbu. Toto všetko by sa hodilo v tanečníkoch rozvíjať, prepájať a posilňovať nápomocné inteligencie. Napriek tomu je podľa mňa rozhodujúca úloha pedagóga, ktorý tanečníkov usmerní v používaní pomôcok, alebo len správne naladí študentov na zostrené vnímanie určitého druhu podnetov, s ktorými chce ďalej pracovať. Obrázok 4: Asociačné zobrazenie deviatich druhov multidimenzionálnej inteligencie (360 ERP, 2015) Aj keď psychologická verejnosť túto teóriu údajne neprijíma, v našom vzdelávacom systéme sa stále viac a častejšie objavujú interaktívne metódy vzdelávania, ktoré práve ako by čerpali z myšlienky, že každé dieťa (študent) je iné a zapamätáva si inak. Sám Gardner si je vedomý zneužívania jeho teórie pre štýly učenia a podáva radu, že by sa jedna látka mala vyučovať viacerými spôsobmi, a tak duplikovať a nabaľovať informácie. (Wikipedia, 2016) 30