INTELIGENCIA V RÔZNYCH KONTEXTOCH. Editor: Imrich RUISEL

Transcription

1 INTELIGENCIA V RÔZNYCH KONTEXTOCH Editor: Imrich RUISEL ÚSTAV EXPERIMENTÁLNEJ PSYCHOLÓGIE SAV BRATISLAVA 2003

2 Recenzent: PhDr. Alena Potašová, CSc. Zborník obsahuje príspevky vypracované v rámci grantového projektu VEGA č. 2/3020/23 a Centra excelentnosti výskumu inteligencie a tvorivosti CEVIT ISBN

3 OBSAH Úvod...3 FENOMÉN ČLOVEKA A MOŽNOSTI JEHO SKÚMANIA Marián MRÁZ...5 OSOBNOSŤ LEITMOTÍV PSYCHOLOGICKÉHO FINÁLE Damián KOVÁČ...10 INTELIGENCIA V KONTEXTE KULTÚR Imrich RUISEL...23 ZMYSEL ŽIVOTA AKO KOGNITÍVNY FENOMÉN: JE MOŽNÉ HOVORIŤ O EXISTENCIÁLNEJ INTELIGENCII? Peter HALAMA...37 ZMYSLUPLNOSŤ ŽIVOTA V KONTEXTE SOCIÁLNYCH VZŤAHOV Judita STEMPELOVÁ, Alexandra ČMÁRIKOVÁ...53 EMPATIA A OSOBNOSŤ Erika CSOLTOVÁ...60 INTELIGENCIA A INTELIGENTNÉ SPRÁVANIE V KONTEXTE VÝVOJA KOMPLEXNÝCH DYNAMICKÝCH SYSTÉMOV David LUPTÁK...71 VODCOVSKÉ VLASTNOSTI MUŽOV A ŽIEN V KONTEXTE SOCIÁLNEJ INTELIGENCIE Milan GÉCI...84 NÁBOŽENSKOSŤ, NÁBOŽENSKÉ PREDSTAVY A SOCIÁLNA INTELIGENCIA Mária JUHÁSOVÁ...92 OVEROVANIE ŠKÁLY SPIRITUÁLNEJ TRANSCENDENCIE Michal STRÍŽENEC

4 Ú V O D Ako je všeobecne známe, v súčasnosti dochádza k viacerým nedorozumeniam vo vymedzovaní inteligencie. Na prvom mieste prevláda presvedčenie, že inteligencia je kvalitou rozumu, vyjadriteľnou takými adjektívami ako bystrý, vynaliezavý, bdelý a pod. Avšak inteligencia výrazne reguluje aj reálne správanie, a preto súvisí so žiaducnosťou, efektívnosťou a užitočnosťou toho, čo ľudia robia alebo by chceli robiť. Druhým predpokladom je, že inteligencia je jednotlivou a jedinečnou schopnosťou (reprezentovanou g faktorom). Avšak táto téza už nie je akceptovateľná. Ukazuje sa, že o inteligencii je nevyhnutné uvažovať ako o rôznorodej entite, komplexe mnohých zložiek. Preto nie je definovateľná ako jednotlivá schopnosť. Tretím mýtom, snáď najrozšírenejším je predpoklad, že inteligencia verne kopíruje priebeh logických operácií. Ide však zrejme o nedorozumenie. Inteligentné správanie, aj keď zahŕňa rôzne kognitívne akty, nie je založené len na kogníciách. V kontraste s historickými pokusmi hodnotiť inteligenciu podľa plnenia logických kritérií alebo so súčasnejšími prístupmi k inteligencii ako odvetviu epistemológie, čoraz výraznejšie sa presadzuje predstava, že inteligenciu nemožno vymedzovať len ako kognitívnu schopnosť. Zaiste, inteligentné správanie zahŕňa aj usudzovanie, učenie, riešenie problému a pod. Avšak súčasne využíva aj kapacity, ktoré sú úplne iného druhu - konatívne, afektívne alebo osobnostné. Dokonca v tejto súvislosti možno hovoriť o jednotlivcovom potenciáli vnímať a reagovať na pôsobenie sociálnych, morálnych, spirituálnych a estetických hodnôt. Tieto faktory nezahŕňajú len poznatky alebo zručnosti, ale skôr tendencie primerane oceňovať výnimočnosť a hodnotu ľudských cieľov a výkonov. Súvisia s motiváciou, najmä s postojmi, a v neposlednej miere by mali byť prežívané ako súčasť sebaobrazu jednotlivca. V podstate tvoria autonómne faktory inteligencie. Predložené štúdie sa pokúšajú o opis autonómnych faktorov, ako aj o interfunkčné zarámovanie inteligencie do širšieho kontextu osobnostných a kognitívnych premenných. M. Mráz v štúdii "Fenomén človeka a možnosti jeho skúmania" upozornil na potrebu hlbšieho poznania sociálneho rozmeru človeka najmä v kontexte jeho utvárania ako osoby a osobnosti. D. Kováč v článku "Osobnosť - leitmotív psychologického finále" zdôraznil nevyhnutnosť úsilia o integrované osobnosti ako individuality vyžarujúce výrazné kompetencie a excelentnosť, ktoré sa vyznačujú všestrannou inteligenciou a tvorivosťou. 3

5 I. Ruisel v materiáli "Inteligencia v kontexte kultúr" upozornil na nevyhnutnosť rozšíriť pôvodný koncept abstraktnej inteligencie o sociálne a kulturálne kontexty. P. Halama v príspevku "Zmysel života ako kognitívny fenomén: Je možné hovoriť o existenciálnej inteligencii?" diskutoval o metodologických problémoch vyplývajúcich zo skúmania existenciálnej psychológie. J. Stempelová a A. Čmáriková v štúdii "Zmysluplnosť života v kontexte sociálnych vzťahov" vyzdvihli najdôležitejšie aspekty ľudskej existencie, najmä z hľadiska koncepcie V. E. Frankla. E. Csoltová v príspevku "Empatia a osobnosť" upozornila na čiastkové aspekty fungovania sociálnej inteligencie. D. Lupták v štúdii "Inteligencia a inteligentné správanie v kontexte vývoja komplexných dynamických systémov" vyzdvihol viaceré konatívne aspekty sociálnej inteligencie. M. Géci v príspevku "Vodcovské vlastnosti mužov a žien v kontexte sociálnej inteligencie" sa venoval najmä analýze aplikačných aspektov sociálnej inteligencie. M. Juhásová v príspevku "Náboženskosť, náboženské predstavy a sociálna inteligencia" upozornila na vzťah religiozity a sociálnej inteligencie. M. Stríženec v štúdii "Overovanie škály spirituálnej transcedencie" ponúkol možnosť empirického psychologického výskumu spirituality. Ide prevažne o štúdie teoretické a metodologické, ktoré tvoria rámec pre výskumy, prebiehajúce v rámci súčasného grantového projektu "Sebaregulácia osobnosti v kontexte sociálnej inteligencie, životnej spokojnosti a zmyslu života". Imrich Ruisel 4

6 FENOMÉN ČLOVEKA A MOŽNOSTI JEHO SKÚMANIA Marián MRÁZ Filozofická fakulta Trnavskej univerzity Hlbšie poznanie sociálneho rozmeru človeka je možné študovať iba v kontexte jeho utvárania ako osoby a osobnosti. Objavovanie vlastnej subjektivity, vlastného Ja, sa odohráva v priestore i v čase a predsa je tento proces súčasne aj transcendentný, presahuje nielen kategoriálne chápané bytie, ale aj jeho predikcia sa zdá byť nemožná. Vďaka rozumovému poznaniu a schopnosti slobodne sa rozhodovať a konať, človek prekračuje, transcenduje hranice fyzickej i biologickej determinácie a dokáže pretvárať nielen svet, ale i seba samého. V rámci nášho spoločného výskumu zameraného na sociálnu inteligenciu v kontexte osobnosti sa preto chceme zaoberať niektorými aspektmi objavovania a poznávania vlastného Ja, čiže procesu identifikácie, reflektovanej najprv v epistemologickej a potom aj v sociálnej rovine. Táto štúdia chce byť iba úvodom k zamýšľanej analýze fenoménu ľudského bytia v jeho psychofyzickej i spirituálnej dimenzii, čo je kľúčové nielen pre súčasnú antropológiu a psychológiu, ale aj pre filozofiu a teológiu. Metodologický prístup je podmienený viacdimenzionálnosťou danej problematiky, preto v postupnosti jednotlivých krokov sa chceme najprv zaoberať etymologickou a hermeneutickou analýzou niektorých pojmov, premenou ich chápania v dejinnom kontexte ako aj aktuálnym a často až protikladným vysvetľovaním a používaním. Filozofická analýza bytostnej štruktúry človeka nám pomôže precizovať i porovnávať rozličné antické, novoveké či postmoderné predstavy o človeku, ktoré podstatne ovplyvňujú aj konkrétne sociálne modely a stávajú sa v minulosti i teraz ideologickým základom rozličných politických systémov. Štúdium štruktúry procesu poznania predstavuje pre filozofiu základnú úlohu už od jej vzniku a v niektorých aspektoch ju aj predchádza. Tento fakt chceme potvrdiť výskumom ďalšieho konštitutívneho pojmu psyché duša. Bližšie osvojenie si tohto pojmu a jeho aplikácie v psychológii a teológii nám totiž môžu pomôcť objasniť proces formovania psychológie ako novej vedy od jej novovekého rozchodu s filozofiou. Antické dualistické koncepcie človeka boli vtedy nahradené racionalistickým ontologickým dualizmom, ktorým sa začal novoveký filozofický pohyb, v rámci ktorého sa proces myslenia začína postupne chápať a modelovať ako čisto fyzický proces. Pojem duša psyché sa stáva 5

7 zbytočným a jeho echo je zachytiteľné v pojmoch, ktoré si novoveká psychológia začína vytvárať, ako napr. psychika, vedomie, nevedomie a mnohé iné. Ak chceme tieto termíny bližšie osvetliť, znovu narážame na stále nevyriešený a obchádzaný problém vzťahov medzi tými nepopierateľnými dimenziami v bytostnej štruktúre človeka, ktoré označujeme ako somatické, fyzické, biologické, psychické, spirituálne a pod. Viaceré riešenia problému vzťahu duše a tela totiž nepochybne uškodili mnohým vedám vrátane psychológie. Cieľom nášho uvažovania je vlastne priblíženie sa k tomuto rozmeru nonsensu, ktorý je dôsledkom toho, že psychológovia si po celé roky nedokázali poradiť s dedičstvom filozofického uvažovania o tom, akým spôsobom sa duša kontaktuje s fyzickým telom. Aby sme lepšie porozumeli tomu, odkiaľ sa vzali tieto ťažkosti, musíme sa vrátiť až do antických čias, presnejšie až k chvíli, keď Platón formuloval svoju koncepciu duše ako rozumovej substancie stvorenej na oživenie tela. V časoch gréckeho filozofa sa v súvislosti s orfickým a pytagorovským prístupom a vierou usudzovalo, že duša má svoj pôvod v ideálnom svete, kde pred inkarnáciou prežívala šťastný život v nazeraní večných ideí. Žiaľ, v určitom momente sa spreneverila svojmu vysokému povolaniu, porušila kozmický poriadok a za trest bola umiestnená v nedokonalom a na skazu určenom materiálnom svete. Duša v tomto svete je iba nedokonalým tieňom dokonalého prvotného diela demiurga, preto si musí odpykávať svoj neblahý čin a ako odmenu za slušný život v tele dostane možnosť návratu do ideálneho sveta. Takto chápaná duša bola samozrejme považovaná za nekonečne a v každom ohľade prevyšujúcu telo, v ktorom bola uväznená za trest. Telo teda bolo väzením duše, obmedzovalo ju a znemožňovalo prejavovať jej výnimočné predispozície. Dušu a telo teda chápali v ich vzájomnej protikladnosti a nepriateľstve. Oživujúca duša bola aktívna telo bolo pasívne, duša bola dobrá, telo zlé, život bol trestom a smrť, paradoxne, odmenou vyslobodením duše z tela (Dobroczyński 1995, s. 59). V perspektíve dejín psychologického myslenia nie je najvýznamnejšie to, že platonizmus spôsobil znehodnotenie fyzis tela a telesnosti, ale skôr fakt, že platónska koncepcia duše priamo spôsobila neprekonateľné ťažkosti známe ako psychofyzický problém. Ak nie je totiž jasná povaha spojenectva medzi psychikou a telom, tak potom nie je zreteľné ani to, či človek patrí úplne do poriadku prírody, alebo či naopak, vďaka nejakej svojej špecifickej vlastnosti (napr. slobode, podmetovosti a pod.) človek prekračuje fyzikálny poriadok a podstatne sa od prírody odlišuje. Riešenie tohto problému má ďalekosiahle dôsledky. Treba totiž zodpovedne odpovedať na otázku, aký status má človek a či tento status vyplýva z faktu jeho bytia alebo či závisí na 6

8 arbitrálnom rozhodnutí nejakej autority. Tu sa dostávame k samým koreňom takých problémov, akými sú status prenatálneho človeka a jeho právo na život, problematika trestu smrti ale aj rovnosť a nerovnosť v sociálnom usporiadaní a problém spravodlivosti ako taký. Otázka, čo vlastne predstavuje telo a telesnosť a ako súvisí s takým nepochybným javom, akým je myslenie a poznanie, subjektivita, osoba a osobnosť - sú neustálou výzvou pre všetky antropologické vedy. Psychofyzická jednota človeka nám dovoľuje presvedčivo ukázať, ako telo vo svojej vonkajšej podobe i vo svojich skrytých štruktúrach, vnútorných funkciách a výkonoch prefiguruje bytostné možnosti človeka. Významný aspekt psychofyzického problému predstavuje fakt, že anatomicky a fyziologicky štrukturované ľudské telo sa ako celok i v jeho jednotlivých častiach stáva symbolom a rečou. Môže artikulovať nielen fonémy, vznikajúce v hrdle a premieňať ich na jazyk, ale vďaka možnej artikulácii jednotlivých častí tela človek je schopný toho, čo je osobné, transcendentné a čo nazývame nonverbálna komunikácia. Tohto vedomia prezentácie tela v procese sebazdieľania si boli vedomí aj tvorcovia anatomických názvov, veď väčšina prvých filozofov boli súčasne aj lekármi. Preto neprekvapuje, že naše neveľmi vydarené slovo kĺb latinčina označuje krásnym výrazom articulus článok, kĺb, ale aj jasný, zreteľný (Pražák, Novotný 1948, s. 114). Väčšina nonverbálnych prejavov je možná vďaka skĺbeniu tela do dynamického, členitého celku, čo umožňuje synkinézu častí tela, najmä hlavy a končatín nielen do účelovej ale aj zmysluplnej artikulácie napr. v podobe kinu alebo gesta. Už z tohto príkladu je možné tvrdiť, že anatomické a fyziologické mechanizmy nemôžu objasniť úlohu orgánov, napr. končatín v symbolike nonverbálnych prejavov, vyjadrujúcich napr. lásku, a tieto výkony iba umožňujú. Tieto jednoduché analýzy artikulácie pohybu a jeho symboliky pri vyjadrovaní abstraktných a transcendentných skutočností môžu načrtnúť aj smer uvažovania o tom, do akej miery je psychický a duchovný život fyzikálne analyzovateľný a nakoľko faktické anatomicko-fyziologické vlastnosti ľudského tela podmieňujú jeho psychické prejavy a duchovnú existenciu. Keď sa pokúšame hľadať odpovede na tieto iba načrtnuté problémy, veľmi rýchlo môžeme už v prvých vývinových štádiách utvárania fenoménu človeka spoznať prvé fázy personálneho sebavytvárania. Nebudeme sa tu teraz zaoberať tak fascinujúcou udalosťou, akou je počatie koncepcia čiže počiatok existencie človeka v jeho prenatálnom rozmere. Spermovium a zygóta, prvé 7

9 fenomenálne zviditeľnenie každej ľudskej bytosti prináša oveľa viac nových otázok, než dokážeme zodpovedať. Filozofia a psychológia poznajú aj veľmi bežnú formu revelácie, zjavenia a objavenia vlastného Ja je to reflexia vlastnej telesnosti, ktorá kreuje aj koriguje naše sebaponímanie. Sebapoznávanie sa začína spoznávaním vlastného tela, jeho fenomenálne limitujúcich hraníc, ktoré v topografii poznávaného sveta dovoľujú odlišovať to, čo je dosiahnuteľné od toho, čo nás presahuje, čo tvorí naše okolie, čo je ďalej, než je nami zistiteľný koniec. Nie nadarmo sa primárne ľudské prostriedky, s pomocou ktorých poznávame a pretvárame seba i svet naše ruky a nohy nazývajú končatiny, lat. extremitates. Koreňom tohto výrazu je exter- vonkajší, cudzí, krajný, medzný, hraničný, najvzdialenejší (Pražák, Novotný 1948, s. 525). Fyziológia motoriky sa obmedzuje len na opis východiskových pozícií a príčiny ich premeny, avšak nie je schopná vypovedať o významovej plnosti fenoménu ľudskej vertikality alebo schopnosti chôdze či gesta ako spôsobu interpersonálnej komunikácie a vytvárania cesty (Buytendijk 1970, s. 202). V určitom vývinovom štádiu sa dynamizujú skryté schopnosti dieťaťa druhu Homo sapiens sapiens odlíšiť od seba nielen predmety a okolie, ale aj spoznať seba samého ako tvorivý podmet uprostred spoznávaného sveta. Je to objavenie vlastného Ja, keď s pomocou prostredníkov (iných ľudí, zrkadla, techniky) si tvoríme obraz - imago vlastného tela, t.j. projekciu seba samého, s ktorým sa súčasne aj identifikujeme. Je to spoznanie osobnej prítomnosti, ktorá sa dožaduje uznania vo vzťahu k sebe samému i vo vzťahoch k iným. Tento aspekt utvárania vzťahu vďaka poznaniu Iného a inakosti je pre človeka konštitutívny a pre nás bude dôvodom pokúsiť sa o filozoficko-logickú interpretáciu xenologického modelu utvárania identity ako východiska pre každý poznávací proces. Psychická identifikácia síce závisí na fyzickom tele, ale nie je s ním totožná. Význam psychického imaga opísal francúzsky psychológ Lacan a vo vývinovej psychológii sa označuje ako štádium zrkadla, keď osemmesačné dieťa je schopné spoznať v zrkadle seba samé (Umlauf 2002, s. 11). Schopnosť sebareflexie je prvým a experimentálne ľahko potvrditeľným zážitkom transcendencie v ľudskom živote, ktorý je podmienený ľudskou schopnosťou vytvorenia primárneho obrazu Ja v našom vedomí. Tento presah, seba-prekročenie je súčasne aj vykročením na životnú cestu smerom k plnosti osoby. * 8

10 V tejto reflexii sme sa pokúsili načrtnúť niektoré myšlienkové línie a postupy, vďaka ktorým sa chceme aspoň priblížiť k tajomstvu ľudského bytia. Ak si súčasná teológia (alebo aspoň niektorí teológovia) priznávajú neschopnosť objasniť a vyjadriť súčasnými termínmi a metodickými postupmi mnohé základné teologické pravdy a namiesto precizovaných traktátov dávajú prednosť teopoetike poézii básnikov, reflektujúcich biedu i veľkosť človeka a jeho túžbu po Absolútne, potom aj naše uvažovanie sa môže dostať k tej hranici, za ktorou krásu fenoménu človeka bude možné vyjadriť jazykom dosť odlišným od toho, o čo sme sa práve pokúsili v tejto práci. LITERATÚRA BUYTENDIJK, F.J.J.: Zvláštní biologické postavení člověka. In Bolest a naděje. Praha, Vyšehrad DOBROCZYŃSKI, B.: Ostryga, szyszynka, mgła na mózgu. Szkic historyczny o problemie psychofyzicznym w psychologii. Kraków, Znak XLVII/6/1995 No 481. PRAŽAK, J., NOVOTNÝ, F.: Latinsko-český slovník. Praha, Grafická unie UMLAUF, V.: Evropské cesty k vlastnímu Já. Brno, CDK

11 OSOBNOSŤ LEITMOTÍV PSYCHOLOGICKÉHO FINÁLE Damián KOVÁČ Ústav experimentálnej psychológie SAV Psychológia sa etablovala ako moderná veda skúmaním periférie (senzorika), avšak po storočnom vývoji by už mala smerovať k svojmu centru (osobnosť). Takýmto vývinom sa uberala aj výskumná činnosť psychologického pracoviska v Slovenskej akadémii vied za uplynulých 50 rokov. Osobnostno-centrické zameranie, demonštrované organizačnými aktivitami, autor dovádza do integračného vymedzenia osobnosti v kontexte päťúrovňového chápania človeka; akcentuje sa v ňom dotváranie sebou samým (self). Keďže osobnosť má v psychickej regulácii centrálne postavenie, osobnostné charakteristiky Pb by sa mali náležito zohľadňovať v akomkoľvek psychologickom projekte. V tejto súvislosti sa autor kriticky vysporadúva s prevládajúcim vymedzením psychológie. Formuluje osobnostno-regulačnú koncepciu, ktorú opäť kriticky konkretizuje ako na výskumných aktivitách psychológov tak aj v psychologických intervenciách. M i n u l o s ť Zatiaľ čo k doménam európskeho aj orientálneho filozofovania od nepamäti patrilo poznávanie človeka v jeho celistvosti (Hambden-Turner, 1991), vznik psychológie ako modernej vedy nebol v tomto smerovaní kontinuitný; sústredil sa na perifériu, ak, pravda, touto metaforou označíme výskum senzoriky (Lück et al., 1984). No nebola to náhoda či svojvoľnosť. Takýto začiatok vyplynul z "Zeitgeist"-u 19. storočia, keď prototypom "science" sa stala fyzika, neskoršie chémia (Bernal, 1962). Skúmanie elementov v tejto oblasti pocitov sa klasikom psychológie ponúkalo ako najpriechodnejšia vedecká cesta k odhaľovaniu záhad duše či fungovania mysle človeka (Hoskovec, 1992). No čoskoro, v začínajúcej sa epoche všestranného uplatňovania poznatkov vedy a techniky v praxi, sa takáto psychológia ukázala ako málo platná (Hunt, 2002). V psychologickom poznaní sa z rôznych prameňov začala ako jedna z psychologických disciplín etablovať psychológia osobnosti (Stern, 1923) a v intervencii vedeckých poznatkov do praxe sa popri špecifických oblastiach (práca, zdravie, vzdelávanie) rozvinula aj širokospektrálna personálna psychológia (Smékal, 2002). No ani ich etablovanie v psychologicky vyspelých krajinách neviedlo k plnému uchopeniu osobnosti ako terča psychologického bádania a rutinnej činnosti psychológov. V princípe tu ide, podľa mňa, o oveľa viac. Toto som plne pocítil aj na vlastnej 10

12 koži, resp. prežil v polstoročnom rozvoji vedeckovýskumnej činnosti môjho odbornopracovného domova v SAV (D.Kováč, 1995, 1998). Ako to teda vlastne bolo? Po administratívnych zásahoch politickej moci "Víťazného februára 1948", ktoré vzápätí viedli k likvidácii všetkých výdobytkov predchádzajúceho vývoja psychológie na Slovensku, nebohému M. Bažánymu sa podarilo založiť vo vtedajšom Filozofickom ústave SAV relatívne samostatné Psychologické oddelenie (D.Kováč, 1957). Jeho hlavným poslaním malo byť "prebudovanie psychológie vychádzajúce z marxizmu" (Pardel, 1953) podľa "vzoru sovietskej psychológie" (Jurčo, 1953). No čoskoro malá skupina nadšencov vybudovala Psychologické laboratórium, v ktorom sa začala výskumná psychologická činnosť v takých témach, akými sa svojho času zaoberali klasici psychológie. Bola to vlastne psychosenzorika, aj keď v tom čase sa to označovalo inakšie výskum podmienených reflexov v rôznych analyzátoroch (Psychologické štúdie SAV, I. 1956). Teda aj my, tu na Slovensku, sme v nových politicko-spoločenských podmienkach začali základný výskum rozvíjať na periférii psychologických prístupov k človekovi; navyše v tom čase vynúteným redukcionizmom. No už v 60. rokoch, keď sa v psychologickom pracovisku SAV začal systematický experimentálny výskum základných poznávacích procesov vnímania a pamäti došlo k širšiemu tematickému rozšíreniu experimentovania. Ukázalo sa, že už senzorická a tým viac percepčná diskriminácia, vigilancia a distinkcia, jednoduchá reprodukcia alebo zložitejšie znovupoznanie a i., sú viac-menej ovplyvňované premennými "vyššieho rádu" psychického uspôsobenia; v konečnom výsledku osobnosťou Pb, aj keď sme ju vtedy ešte priamo neskúmali (D.Kováč, 1970). Tieto zistenia však vyústili do koncepcie interfunkčnosti akejsi náhradky u nás vtedy ideologicky kritizovaného systémového prístupu; interfunkčné tézy vnímania a pamäti akceptovala aj širšia výskumne zameraná psychologická komunita u nás (bližšie napr. J. Hoskovec, S. Hoskovcová, 2000). Keď potom začiatkom 70. rokov spoločenská klíma v Československu bola, žiaľ, voči psychológii opäť nepriaznivá (Linhart, 1972), Ústav experimentálnej psychológie SAV si naďalej uchoval monotematické výskumné zameranie centrované už priamo na poznávacie procesy osobnosti. Dodávam, že kým väčšina výskumných a pedagogicko-výskumných pracovísk v Československu bola v tom čase začlenená do skúmania "socialistického vedomia" (na Slovensku koordinovaného Filozofickou fakultou UK pod dohľadom najvyšších orgánov KSČ), my sme v ústave s niekoľkými externistami pokračovali v skúmaní tzv. vyšších kognitívnych funkcií osobnosti. A to v zaštítení rámcom Štátneho programu lekárskych vied, koordinujúc jednu z hlavných úloh psychológie (popri fyziológii, neurológii, psychiatrii a ď.). Na kognitívne funkcie osobnosti sme nielen skúmali akoby pre seba, ale z toho zamerania vzniko viacero monografií aj učebných textov, ktoré sa svojím obsahom stali nadčasovými, využívajú sa dodnes (podrobnejšie D.Kováč, 1995). 11

13 A v historickom pohľade možno pokračovať ďalej. Koncom 80. rokov sa po viacerých organizačných výdobytkoch (Komisia pri Predsedníctve SAV, interdisciplinárna konferencia, bulletin) sformuloval "Komplexný výskum človeka" (ďalej KVČ) ako nový štátny prognostický program v Československu pod gesciou Ústavu experimentálnej psychológie SAV (D.Kováč, 1988); okrem niekoľkých ťažiskových úloh problematika osobnosti v ňom mala osobitné postavenie. S odstupom času možno povedať, že projekt KVČ treba pokladať za naše najvýraznejšie prihlásenie sa k všestrannému skúmaniu osobnosti do r Avšak ani po demokratickom prerode u nás a v okolitých krajinách sme sa problematiky osobnosti nevzdali. Vyústením grantového projektu o metodologickej koherencii v bádaní komplexných problémov sa stala interdisciplinárna konferencia "Osobnosť v spoločenských makrozmenách" (D.Kováč, 1997). Okrem psychológov sa na nej zúčastnili filozofi, sociológovia, ekonómovia, pedagógovia, historici, lekári, technici a iní odborníci. O výsledkoch, resp. odporúčaniach pre riadiace inštitúcie, informovali aj médiá (dokonca aj Katolícke noviny), oslovení však ako je to u nás už tradícia ostali indolentní. Osobnostno-centrické aktivity ÚEP možno zaznamenať aj v ďalších rokoch (napr. Ruisel, 1998, Jurčová, ed., 2000, Potašová, zost., 2001, Ficková, ed., 2001), ale to je už p r í t o m n o s ť. Pri príležitosti 50. výročia SAV ako aj nateraz opomínaného 50-ročného pôsobenia jej psychologického pracoviska sme sa opätovne vrátili k našej srdečnej záležitosti. Poučený minulosťou, prihliadajúc na prítomnosť a dúfajúc v tvorivú budúcnosť, som sa pokúsil vypracovať trojetapový projekt KO/21 Kultivácia integrovanej osobnosti na prahu 21. storočia. Jeho prvú etapu tvorilo vypracovanie ankety s 12 otázkami, ktoré sa týkali osobnosti teoreticky i aplikačne, intenzívne i extenzívne, historicky i prognosticky. Anketa (spolu s náčrtom projektu) bola zaslaná vedeniu všetkých psychologických vedecko-výskumných pracovísk v SR a ČR, predstaviteľom katedier psychológie na Slovensku a osobným prizvaním jedincom zo SR a ČR, ktorí napísali knižky a štúdie z psychológie osobnosti, resp. tento predmet vyučovali a vyučujú na slovenských vysokých školách, alebo v rôznych zoznamoch sa k tejto disciplíne hlásia. V príslušnej prosbe sa konkretizovalo, že je žiaduce odpovedať na čo najviac otázok ankety zaujatím osobnostno-hodnotiaceho postoja, pričom všetky odpovede spolu nemajú prekročiť rozsah desiatich strán. Tak vznikol zborník rovnakého názvu (D.Kováč, ed., 2003), ktorý sprístupnil všetky odpovede všetkým nádejným riešiteľom projektu KO/21. Jeho promptné vydanie ústavnou 12

14 tlačou tvorilo prvý stupeň druhej fázy projektu KO/21. Druhý stupeň predstavoval jednodňový workshop, ktorý prebiehal približne takto: vybraní moderátori k vybraným blokom problematiky podali najprv stručnú charakteristiku anketových odpovedí, potom upozornili najmä na to, v čom sa ich autori rozchádzajú a napokon navrhli 2-3 otvorené otázky do rozpravy. Tej sa krátkymi vstupmi mohli zúčastniť všetci prítomní; rozprava sa registrovala audiozáznamom a pri každom bloku trvala cca 1 hodinu. Žiaduci záver sa však moderátorom ani za pomoci organizátora nepodarilo vždy namieste sformulovať. V čase, keď píšem tieto riadky, sa ešte raz oboznamujem so všetkým, čo sa na workshope udialo; samozrejme, zo záznamu, čo nemôže nahradiť živú atmosféru rokovania. Z toho vzácneho "materiálu" názorov, polemík, nápadov i odporúčaní pokladám za užitočnú už teraz, pred realizovaním tretej fázy projektu KO/21, t.j. pred zamýšľaným publikovaním príslušnej monografie, sprístupniť aspoň východiskový problém. A tým je nie len samé vymedzenie osobnosti, ale aj z toho vyplývajúce dôsledky. Nechcem predbiehať udalosti v tom zmysle, ako prítomné fórum prijalo či pripomienkovalo mnou prednesené zdôvodňovanie. Konštatujem len, že všeličo je tu iné než to, čo sa u nás, na Slovensku, prezentuje v oficiálnych zdrojoch, za aké možno azda pokladať učebné texty, prípadne aj niektoré pôvodné práce. Mojím zámerom je súčasne akcentovať miesto osobnosti v psychologickom poznávaní. V príslušnom bloku workshopu projektu KO/21som m.i. uviedol: Predovšetkým sa dá konštatovať, že sa anketu oplatilo začať otázkou vymedzenia osobnosti. Vyjavili sa tu prinajmenšom tri odlišné stanoviská. Prvé: Osobnosť je konštrukt, ktorý sa nedá presne vymedziť, resp. ani nemá zmysel ho vymedzovať. Na jednej strane preto, že príslušná fenomenológia je nanajvýš multivariantná a druhej preto, že v pluralistickom stave psychológie sa nedá dôjsť ku konsenzu. Aj keď čiastkovou pravdou je jedno i druhé, predsa len, alebo aj mimochodom: prevažná časť aplikácie poznatkov psychológie osobnosti v praxi od psychokorekcie k psychooptimalizácii života takýto liberálny agnosticizmus vyvracia. Myslím si však, že v pozadí názorov na údajnú psychologickú nevymedziteľnosť osobnosti sú prinajmenšom dve protirečenia. To prvé sa týka samej psychológie. Pokiaľ by sme ju vymedzili nomoteticky, skepsa o tom čo je osobnosť podľa Wiliama Sterna "unitas multiplex et avriabilis" je do istej miery odôvodnená, totiž "variabilis". No s rizikom osobného dotknutia sa príslušných kolegov tuším aj iný dôvod: zdráhanie sa alebo vyhnutie sa priamej odpovedi. Veď ako si dobromyseľne vysvetliť, že na túto otázku 13

15 ankety neodpovedali jasne viacerí tí, čo o osobnosti napísali knižky?! --- Ibaže tak, že sami si nie sú istí načisto vyčerpávajúcou odpoveďou. Tú sa za nich, ako aj za ostatných naširoko sa rozpisujúcich, osmeľujem formulovať takto: Obr. 1 OSOBNOSŤ D.K JE (?) PSYCHOLOGICKÁ KVALITA ČLOVEKA VZNIKAJÚCA Z GENETICKÉHO VYBAVENIA FORMOVANÁ ENVIRONMENTOM, SOCIÁLNOM, KULTÚROU DOTVÁRANÁ SEBOU SAMOU VLASTNÝM SELF PODĽA SKÚSENOSTÍ, HODNÔT, SNAŽENÍ, CIEĽOV PREJAVUJÚCA SA OSOBITOSŤAMI A KONŠTANTNOSŤOU 14

16 Z tohto vymedzenia vyplýva otázka kontextu osobnosti v živom človeku. chvalabohu, v odpovediach na anketovú otázku sa už nevyskytol sploštený bio-socio-kontext; veď by to pre psychológov bolo aj paradoxné, že nerešpektujú im prislúchajúcu realitu. No nie je to nič chvályhodné, že značný počet výpovedí sa uspokojuje s bio-psycho-socio-vymedzením kontextu osobnosti. V porovnaní s minulosťou to je síce pokrok, no nie dostatočne dôsledný. Aj keď niektorí respondenti, najmä pod vplyvom V. E. Franklových spisov obohatili trojdimenziový kontext o spiritualitu, iní zas týmto komponentom negovali sociálno; len výnimočne sa v anketových odpovediach o osobnosti viac-menej koketovalo s kultúrou ako s jednou z úrovní osobnosti a jej konania. Preto mi neostáva iné ako prízvukovať, že človek a teda aj jeho psychologická kvalita v osobnosti je entitou bio-psycho-socio-kultúrospirituálnych kompenentov. Sociálne je, pravdaže všeobecné, kulturálne však špecifické. Mnou sformulované psychologické videnie človeka tu uvádzam v encyklopedickej skratke. Obr. 2 človek (--) z psychologického hľadiska živá bytosť schopná nielen prispôsobovať sa ale aj upravovať svoje prostredie (svet) svojim potrebám, zámerom, túžbam a v rámci toho meniť aj seba samého podľa nadobúdaných skúseností a osvojovaných hodnôt. Umožňujú to predpoklady č. k vytváraniu rečových symbolov skutočnosti a ich používanie na vyjadrovanie vlastných obsahov psych. reality (--> duša, --> psychično). V č. sa psych. realita prejavuje sebauvedomovaním a vôľovým zameraním konania na ciele, kt. prekračujú vlastné biologické prežitie (--> ideálno): Výnimočnosť č. zabezpečujú najmä jeho schopnosti abstraktne myslieť a spôsobilosti neosobnej medziľudskej komunikácie. Všetko to umožňuje č. (ľudstvu) vytvárať civilizáciu, sociálny svet, kultúru. Predtým uvedenému chápaniu sotva zodpovedajú tendencie postmoderny, ktoré tu prezentujem taktiež v istej, mnou zostavenej skratke. 15

17 Obr. 3 CHÁPANIE ČLOVEKA V POSTMODERNE (viaceré pramene parafr. D.K., 2001) 1. ČLOVEK JE NADOVŠETKO INDIVÍDUUM - nie je osoba v tradičnom chápaní - ani subjekt niekomu zodpovedný za svoje konanie - je tým, ako sa cíti a uvedomuje 2. ČLOVEK JE PLNE AUTONÓMNY - neexistuje metafyzický poriadok - niet ani mravne záväzných zákonov pre všetkých - treba akceptovať etickú pluralitu v ľudstve 3. ČLOVEK JE PRIRODZENE DOBRÝ - riadi sa sám sebou - koná to, čo je dobré pre neho - neverí v mravné zlo - 4. ŠŤASTIE ČLOVEKA SPOČÍVA V PÔŽITKOCH - v uspokojovaní všetkých potrieb - v zbavovaní sa utrpenia - v odstraňovaní námahy a trestov 5. ČLOVEK JE VIAZANÝ IBA DOHODAMI - výhodné uzatvára, neužitočné neobnovuje - sám seba pokladá za referenčný bod - presúva váhu od ochrany ľudských práv k ochrane práva indivídua 6. ČLOVEK ŽIJE V PRÍTOMNOSTI - nemá historickú pamäť - hlása koniec "veľkých príbehov" - pochybuje o všeličom, ale verí v ďalší vývojový skok 16

18 Napokon je tu otázka otázok, čo je vlastne určujúce a zodpovedné za človeka ako osobnosť. Gény? Environment? Historický čas? Výchova? Médiá? Alebo azda...? Moja odpoveď je tu jednoznačná: Psychická realita, v človeku vyvinutá v doteraz najvyššom stupni psychickej reflexie t.j. vo vedomí ale azda aj vo svedomí, a psychická regulácia, t.j. na cieľ zamerané, hodnotovo sýtené a na kvalitu života orientované chcenie zodpovedať za to, čo zo seba v danej historickej dobe a v danej mikrosociálnej situácii utvoríme. O tom však podrobnejšie neskôr. V tomto smere možno v anketových odpovediach nájsť celý rad pojmov počínajúc klasickými, ako sú sebaformovanie, sebavýchova, sebautváranie, a i., cez viaceré novotvary, ako napr. sebadefinovanie, sebariadenie, transakcia, sebakulturalizácia, psychovedenie, sebamenenie, sebakultivácia a ď. Vzhľadom na to, že môj BIO-PSYCHO-ENVI model osobnosti som v ostatnom čase publikoval na viacerých miestach (prezentovaný je aj v mojom podklade k workshopu KO/21, sprístupňujem ho tu bez náležitého komentára, no v kontextovej verzii. Obr. 4 17

19 B u d ú c n o s ť Rozvoj psychológie ako účinného nástroja na prospech optimálneho vývoja človeka závisí akiste predovšetkým od dôsledného zbavovania sa viacerých, viac-menej už identifikovaných nedostatkov, ktoré sa nahromadili v uplynulom storočí. Patrí k nim od samého začiatku málo zreteľná autentickosť psychológie v interdisciplinarite, potom svojho času proklamovaná, no celou históriou modernej psychológie vlečúca sa metodologická kríza, a najnovšie stále častejšie poukazovanie aj na nevyhnutnosť naplno rozvinúť interkulturálne výskumy. Iný, nie menej starý spor o nachádzanie objektívnej psychologickej pravdy sa už dávno vedie medzi kvantitatívnym a kvalitatívnym prístupom k psychickým javom; menovite však podľa mňa nepatrične, medzi experimentálnou a tzv. začiarkovacou psychológiou. Poznamenávam, že u nás, t.č. módny sociálny konštruktivizmus ako zrejmý truc voči akademickej psychológii je z iného súdka. No v doterajších pokusoch o charakter nášho odboru je najvariantnejší predmetový prístup k tomu, čím by sa psychológia ako moderná veda mala zdokonaliť; nielen v smere vedeckej exaktnosti ale aj v praktickej užitočnosti. Z histórie vieme, že pôvodnú mentalistickoštrukturalistickú paradigmu o prežívaní a vedomí sa pokúsila vylepšiť behavioristická o správaní ako výlučnom predmete psychológie; pochopiteľne nemohla uspieť, aj keď v istých transformáciách žije v celosvetovom meradle dodnes. Medzitým sa však k slovu prihlásili rôzne varianty tejto dilemy, ktoré sa centrovali na nevedomie, maturáciu, činnosť, situáciu, environment a i. Keď sa potom k originálnosti vymedzenia predmetu psychológie prihlásili kognitívna psychológia, humanistické hnutie a najnovšie transpersonálna psychológia, historikom neostalo iné ako prehlásiť psychológiu za vyslovene pluralistický odbor. Áno, tak je to naozaj vo svete a čím ďalej aj u nás. Avšak: môžeme sa s touto skutočnosťou uspokojiť?! Už svojho času som sa pokúsil uplatniť všeobecnú teóriu regulácie paradigmaticky aj v psychológii (D.Kováč, 1985). Formulácie, že psychológia je veda o správaní a prežívaní severoamerický variant psychologického pluralizmu (napr. Ph. Zimbardo A. Web, 1999 a mnoho ďalších) alebo formulácia západoeurópskeho variantu, že psychológia je veda o prežívaní a správaní (napr. W. Schőnpflug, 1994, ako aj väčšina domácich učebných textov v ostatných rokoch), nie sú, podľa mňa, pluralistické ale evidentne oportunistické. Nepoznám taký vedný odbor, ktorý by svoj predmet vymedzoval dvojpredmetovo so spojkou "a". Skúma azda psychológia prežívanie, teda psychickú reflexiu seba a sveta samú osebe a správanie vonkajší prejav žitia človeka v tomto svete nezávisle od toho, čo je v jeho vnútri?! Alebo sa 18

20 máme vrátiť do starého behaviorizmu a skúmať napr. erotickú lásku len na základe svalových kontrakcií, zvýšenej činnosti neurovegetatívneho systému, vylučovania vnútororganizmových žliaz a pod.?! A ďalej. Je azda úlohou psychológov pátrať len ex post po prípadných vzťahoch medzi týmito dvomi realitami v človeku, t.j. prežívaním a správaním? Som presvedčený, že sa tu hrubo zavrhujú základné poznatky o fylogenetickom vzniku a aktuálnom fungovaní psychiky. Veď tá predsa nie je rozmarom evolúcie človeka a ontogenézy ľudského jedinca, ale slúži na lepšie prispôsobovanie sa prostrediu, umožňuje mu meniť ho, resp. od istého stupňa vývinu ho uspôsobuje riadiť seba samého! (pozri napr. D. Lupták, 2003). Nemienim sa tu vracať k argumentom psychoregulačnej koncepcie, ktorým som svojho času venoval v rôznych štúdiách (najmä D.Kováč, 1985) nie len desiatky strán. Pripomínam, že viedli k nasledujúcemu vymedzeniu psychológie: Psychológia a tentoraz nech mi je zohľadnená súčasná hantírka je o tom, ako psychická reflexia v človeku vzniká a funguje v ľudskom správaní. Vyjadrené stručne a konzekventne, psychológia je veda o psychickej regulácii správania. Ak je to tak, prečo toto ex tempore uvádzam práve v závere tohto príspevku zameraného na zvýraznenie skúmania osobnosti, a to ako špecificky tak aj kontextovo? A tu je moja odpoveď, ktorú som voľne podal na príslušnom workshope. Vítajte teda na workshope pri príležitosti našich jubileí. Polstoročie v akademickej psychológii osobitne našej tu na Slovensku by malo priniesť "zrelé ovocie" historickej cesty, aj keď bola poznačená nemalými peripetiami. Nepatrí sa však teraz piplať sa v nich, aj keď osobne by sa mi to žiadalo pre menej alebo falošne informovaných. Malo by stačiť, ak poviem prežili sme (aj našich nežičlivcov a renegátov). Síce s jazvami ale bezosporu obohatení istými hodnotami. Kruciálnou je tu skúsenosť, že už vieme a teraz netlmočím to len za seba čo je v psychológii hlavné, podružné a čo iné. Tým hlavným sa stala osobnosť človeka, úsilie poznávať ako sa utvára, ako funguje, ako ju meniť naprávať či zveľaďovať. Teda kultivovať. Navyše to všetko v historickom čase, keď sme aktérmi ako aj obeťami epochálnych turbulencií vývoja ľudstva, či hľadania novej paradigmy budúcnosti. Azda nikdy tak naliehavo ako teraz náš život nepostrádal osobnosti, integrované osobnosti, kultivované osobnosti, slovom v mojej terminológii individuality vyžarujúce výrazné kompetencie a excelentnosť. Samozrejme vyznačujúce sa všestrannou inteligenciou a tvorivosťou, čo t.č. tvorí terajšie hlavné zameranie Ústavu experimentálnej psychológie ako aj Centra excelentnosti SAV v zmysle príslušného uznesenia Predsedníctva SAV. A propos, osobnosť! To je predsa špecializácia len niekoľkých z nás, myslím tým aj "úepkárov". Pripusťme, že je to tak terčovo, nie však kontextovo. Tento ústav totiž už od

21 rokov ostatného storočia bol ako celok výskumne orientovaný na kognitívne funkcie osobnosti. Teda nie na púhe kognitívne procesy, ale kogníciu osobnosti. Tým sme vlastne predbehli neskorší vývoj kognitívnej psychológie vo svete, aj keď, ako je to už osud malých, tento svet nás len slabo vzal na vedomie. A ďalej, od 70. r. fungovalo v ústave oddelenie psychológie osobnosti, ktorého vedenie po mne neskoršie, v 80. rokoch, prevzal I. Ruisel. Dobre si pamätám, aké zadanie vtedy dostal a prijal: rozvinúť experimentálnu psychológiu osobnosti. A týmto, t.j. osobnostno-centrickým smerom sa uberal aj ďalší koncepčný zámer bádania, ako sa to už naznačilo. Bez ďalšieho historizovania ak pravda preskočím isté kritické udalosti opakovane konštatujem, že aj terajšie úsilie koncentrovať rozdrobené výskumné týmy ústavu do dvoch ústredných tém inteligencie a tvorivosti je napokon osobnostno-centrické. Preto ma dosť zarazilo, keď som sa od domácich ale aj ďalších kolegov a kolegýň pri výzve zúčastniť sa projektu KO/21 dozvedel, že "ja som sa osobnosťou nezaoberal". Neuveriteľné až šokujúce! Ak je to tak, potom sa mi žiada na konto toho odpovedať: "Potom si Ty a Tebe podobní, bohužiaľ, na periférii psychologického poznávania. Obrazne povedané, ideš do lesa, skúmaš trávu a stromy nevidíš!" A keď už prišla reč o stromoch, dovoľte v metafore pokračovať: Psychológiu osobnosti by som prirovnal ku kmeňu statného stromu, ktorý živia zdravé korene (motivácia?), ktorého konáre vytvárajú rôzny tvar (štruktúra?) a ktorého vetvy, listy a prípadne plody vytvárajú jeho fenomenológiu (správanie?). Avšak bežnému pozorovateľovi nie je dostupné zistiť, čo všetko životodarné prúdi vo vnútri stromu (prežívanie?). Vieme iba, že korene stromu potrebujú výživnú pôdu, teplo a slnko (environment?), že mladý strom treba podoprieť stĺpikom, aby ho vetry neskrivili alebo nevyvrátili (psychologické intervencie?) a vôbec, treba sa oň všestranne starať (kultivácia?). A už treba s analógiou skončiť, pretože strom nemá to podstatné, čo je v osobnosti človeka: self. Ibaže sa žiada z toho všetkého vyvodiť, že väčšina psychológovvýskumníkov sa pri poznávaní analogického stromu zameriava len na listy a ich vzťahy, a len niektorí si uvedomujú, že listy rastú na vetvách, tie zas na konároch vystupujúcich z kmeňa stromu. Nájdu sa dokonca aj takí, ktorí prežívajú skúmaním chradnúcich lístkov na podlomených halúzkach. A výsledok? Tiež poznanie, aké je známe z Ezopovej bájky o mravcoch a spiacom slonovi. 20

22 A teraz opäť k odbornej stránke veci. Opätovne sa mi stalo, či vlastne pošťastilo, že výsledky nedávneho empirického výskumu v tomto prípade kvality života ma vedú spresniť niektoré z mojich teoretickometodologických pozícií. Zisťujem totiž, že všetko podstatné, čo vytvára kvalitu života jednotlivcov, skupín a spoločenstiev, sa točí okolo jedného stĺpa (v metafore spomínaného kmeňa stromu): ním je kultivovaná osobnosť utváraná v priebehu života tradične "teba"- kultiváciou, t.j. výchovou, no nadovšetko sebakultiváciou. A pravdaže takou, ktorá vyviera z osvedčených hodnôt vývoja humanizmu, no realizovanou modernými validnými psychologickými postupmi. Na podrobnosti ďalšieho rozvíjania tejto tézy tu niet času a miesta. V dôsledku toho sa osmeľujem spresniť doteraz uvedené takto: Psychológia ako veda o psychickej regulácii správania môže zvyšovať svoju efektívnosť nadovšetko tým, že na základe stále hlbšieho poznávania toho ako sa osobnosť vyvíja, utvára, funguje v živote, stane sa teóriou a odborno-praktickým návodom na kultivovanie osobnosti jednotlivcov tvoriacich kvalitný život v spoločenstvách. Premeniac túto tézu "na drobné", žiada sa uviesť aspoň toto: 1. Osobnosť človeka nie je špecifickým predmetom jedného z psychologických odborov psychológie osobnosti; osobnosť sa má stať v rôznej miere spolupredmetom alebo aspoň kontextom každej, pretože len takto sa môžu rozvíjať plauzibilné disciplinárno-špecifické systémy, teórie i metodológie. 2. Treba skoncovať s takými tiež psychologickými výskumami, v ktorých probandi (klienti) figurujú ako vzorky s policajnými generáliami počet, vek a pohlavie; isté penzum osobnostných premenných má byť pod kontrolou v akomkoľvek psychologickom projekte, pričom v projektoch s tzv. vyššími psychickými funkciami je namieste požiadavka efektívne variovať relevantné osobnostné premenné; hoci len ex post. 3. Súčasnosť, keď s psychologickými intervenciami sa ako-tak počíta v psychokorekcii a psychoterapii, zďaleka nezodpovedá možnostiam psychológie efektívne vystupovať v živote moderných spoločenstiev. Osobnostno-regulačnú 21

23 psychológiu nepotrebujú len chorí, postihnutí, v núdzi sa nachádzajúci a pod., ktorí zatiaľ v našich spoločenstvách tvoria, chvalabohu, menšinu. Psychologické intervencie sú, po skúsenostiach z vyspelých krajín, stále viac účinnými prostriedkami v úsilí o osobnostne primerané štúdium, profesiu, pracovisko, v snahe o osobnostne súladné partnerstvo, funkčnú rodinu, sebanaplňovanie potomstvom, ďalej v potrebe mať osobnostne bohatý sociálny život s príbuznými, priateľmi, blízkymi, napokon v intenciách po osobnostno-kultúrno-duchovnom živote; slovom, všade tam, kde žijú ľudia medzi ľuďmi, pre seba a pre druhých. Všetko to i ďalšie tvorí kvalitu života jedincov i spoločnosti, ktorú pokladám za jedno z najaktuálnejších zadaní pre psychológiu a vedy o človeku v novom storočí Predpokladám, že uvedeným som sa zreteľne prihlásil k hnutiu psychológov vyznávajúcich tzv. pozitívnu psychológiu. Osobnostno-regulačná koncepcia tam totiž jednoznačne patrí. LITERATÚRA Je k dispozícii u autora. 22

24 INTELIGENCIA V KONTEXTE KULTÚR Imrich RUISEL Ústav experimentálnej psychológie SAV Prevratné sociálno - politické zmeny, ku ktorým dochádza v jednotlivých svetových regiónoch, prinášajú závažné zmeny v prežívaní a správaní jednotlivcov i celých sociálnych skupín. Dochádza k výraznému migračnému pohybu medzi príslušníkmi rôznych národných celkov i kultúr. Nedostatočné porozumenie medzi kultúrami prináša značné ťažkosti pri riešení závažných ekonomických i politických problémov. Do tesného kontaktu sa dostávajú kultúry, ktoré boli doposiaľ oddelené masívnymi geografickými i politickými bariérami. Nové, často náhodne nadväzované kontakty predtým izolovaných jednotlivcov i skupín prinášajú mnohé ťažko riešiteľné praktické problémy, najmä ak nie sú k dispozícii empirické poznatky uľahčujúce vzájomné porozumenie. Prehlbuje sa nedôvera medzi väčšinovými celkami a národnostnými menšinami, kde neraz dominujú historické predsudky a rasové stereotypy. Nedostatočné riešenie závažných politicko - psychologických problémov sa môže stať rozbuškou budúcich rasových i etnických konfliktov. Preto je nevyhnutné venovať väčšiu pozornosť poznatkom medzikulturálnej psychológie, ktorá si vytýčila úlohu skúmať odlišnosti medzi príslušníkmi rôznych kultúr. ČO JE KULTÚRA? Kultúra každej spoločnosti má štyri zložky: 1. obvyklé formy správania - aktivity, ako je práca a každodenný život, štýl prejavovania afektivity, priebeh vývinu, spôsoby reakcie na choroby a smrť, postup v spoločnosti, zaobchádzanie s nadprirodzenými javmi, 2. prijaté zásady a normy, očakávania a emócie, ovplyvňujúce obvyklé správanie ľudí, 3. artefakty - predmety ktoré majú osobný význam, 4. inštitúcie - ekonomické, politické, náboženské a sociálne. Kultúra formuje charakteristický štýl prežívania a správania ľudí, vyžadujúci určité kompetencie (vrátane "inteligentného" správania podľa vlastných definícií). Pritom jednotlivci tvoria, menia a prenášajú naučené kultúrne vzorce na svoje deti, ktoré ich môžu 23

25 časom prispôsobovať svojim potrebám. Kultúra sa tiež môže meniť pôsobením vonkajších okolností. Ľudia cítia, myslia a správajú sa v rozdielnych "kultúrnych svetoch". Kultúra je rámcom, podľa ktorého jednotlivci vidia svet okolo seba, interpretujú udalosti, ktoré sa okolo nich odohrávajú a správajú sa podľa vzájomne odsúhlasených vzorov. Aby sme pochopili myslenie a správanie členov určitých spoločenstiev, je nevyhnutné najskôr pochopiť ich kultúru. Kultúrne odlišnosti sa formujú vplyvom určitého prežívania a správania, ako aj nadväzujúcich predpokladov, pravidiel a významov. Napríklad pre väčšinu ľudí žijúcich v Európe nadvihnutie obočia znamená prekvapenie, avšak obyvatelia Marshallových ostrovov v Pacifiku takýmto spôsobom vyjadrujú súhlasnú odpoveď, zatiaľ čo Gréci nesúhlasnú. Významné rozdiely v mimických prejavoch nájdeme aj v kultúrach, ktoré sú si pomerne blízke. Ak u nás známe pokrútenie hlavou všeobecne vyjadruje nesúhlas, u Bulharov naopak, súhlas. Odlišnosti medzi členmi rôznych jazykových skupín sa prejavujú v spôsobe, akým užívajú jazyk na opis svojho prostredia a skúseností. Preto sa rečníci z dvoch jazykových skupín sa môžu líšiť v označovaní a hodnotení rovnakého prostredia alebo skúsenosti. Niektoré pojmy, ktoré príslušníci jednej kultúry hodnotia ako prirodzené, nie sú nevyhnutne univerzálne. Určité pojmy môžu v niektorých jazykoch chýbať, pretože sa nepoužívajú na kódovanie skupinového prostredia, prežívania alebo aktivít, to jest, nie sú súčasťou skupinovej funkčnej adaptácie. Rozhodne však tieto pojmy nechýbajú kvôli akejsi nežiaducej kombinácii génov alebo nedostatkom v učení. Proste preto, že sú v určitom prostredí zbytočné. Napríklad Angličania bežne používajú pomerne bohatú slovnú zásobu na označenie aktivít a pojmov spojených s lietaním, zatiaľ čo príslušníci afrického kmeňa Hopi majú pre lietanie iba jeden pojem. Ak my používame na opis snehu niekoľko pojmov, Eskimáci ich majú podstatne viac, zatiaľ čo v tropickej Nigérii je takýto pojem neznámy. Ak my jazykovo rozlišujeme medzi modrým a zeleným, Navajovia používajú spoločný pojem pre obe farebné kvality. Príslušníci jednotlivých kultúr sa odlišujú v matematických systémoch, pojmoch i správaní. Západný decimálny alebo desiatkový systém čísel, je iba jedným z číselných systémov. Niektoré spoločenstvá, ako sú napríklad potomkovia Keltov v Severozápadnej Európe, Ainu v severovýchodnej Ázii, Yorubas a Ibos v Nigérii, Baganda v Ugande používajú dvadsiatkový systém. A niektoré austrálske kmene a bušmeni v juhozápadnej Afrike uprednostňujú dvojkový systém. 24

26 Odlišnosti v matematických pojmoch a správaní sú ilustrovateľné pri porovnaní príslušníkov kmeňa Kpelle v Libérii s bežnými Američanmi. Obe skupiny sú si podobné v aritmetických pojmoch, pretože oba systémy klasifikujú veci. Napriek tomu sa odlišujú, pretože Kpelle inak chápu niektoré mentálne aktivity. Žiaden Kpelle vo svojom výpočtovom systéme nepozná pojmy ako sú "nula" alebo "číslo", a tiež nemajú pojmy pre abstraktné operácie ako sú sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie, napriek tomu, že v praxi spočítavajú, odpočítavajú, násobia i delia konkrétne predmety. Kpelle merajú dĺžku, čas, objem a peniaze podobne ako Američania, avšak nemerajú hmotnosť, plochu, rýchlosť alebo teplotu. Prečo vlastne dochádza k týmto odlišnostiam medzi príslušníkmi rôznych kultúr? Hlavne preto, že jednotlivé typy populácií sa rôznia v kultúrnej adaptácii alebo v riešení problémov. Kultúry sa líšia v spôsobe riešenia bežných ľudských problémov, to jest vo významoch, ktoré pripisujú životu (ekonómia a technológia), vedeniu (politika), usporiadaniu domáceho života kvôli reprodukcii (rodina a výchova detí, vzdelávanie), v prežívaní vzťahov k nadprirodzenému (náboženstvo) a vo vzájomnej výmene myšlienok (jazyk a komunikácia). Každá oblasť súčasne vyžaduje a podporuje svoj vlastný repertoár schopností, poznatkov alebo vedomostí, ako aj predpokladov a emócií, ktoré podporujú vhodné alebo "inteligentné" správania. Jednotlivé populácie sa v týchto riešeniach alebo v kultúrnej adaptácii odlišujú preto, že žijú v rozdielnych fyzikálnych a sociálnych prostrediach a majú nejednoznačné historické skúsenosti. Kultúrne odlišnosti nie sú však totožné. J. Ogbu (1992) rozlíšil dva typy kultúrnych odlišností. Prvý typ sa týka primárnych kultúrnych odlišností, to jest rozdielov, ktoré existovali pred tým, že dve kultúry prišli do kontaktu. Takéto vzťahy sa zistili v štúdiách porovnávajúcich ľudí z tradičných spoločenstiev a imigrantov. Druhý, sekundárny typ kultúrnych odlišností sa zistil medzi menšinami v industriálnych spoločenstvách, ktoré žijú v mestských priemyselných aglomeráciách. Tieto kultúrne odlišnosti vznikli ako reakcia menšinových skupín na tlaky väčšiny a sú obvykle opozičné. Oba typy kultúrnych odlišností môžu rozdielne ovplyvňovať reakcie na socio - psychologické problémy. Širší prínos kultúry spočíva v pomoci jednotlivcovi, aby sa stal aktívnym členom svoje sociálnej skupiny. Ako dieťa dozrieva, získava od svojej skupiny normy pre bežné správanie, osvojuje si myšlienky i emócie, ktoré takéto správanie sprevádzajú a podporujú, poznáva a hodnotí kultúrne artefakty alebo symboly, a získava praktické a poznávacie schopnosti, ktoré môže použiť v praxi. Osvojuje si jazyk svojej skupiny, učí sa zmysluplne komunikovať s 25

27 ostatnými, myslieť, kategorizovať, formovať pojmy, generalizovať, pomenovávať, pamätať si a rozhodovať spôsobom, ktorý je schvaľovaný príslušnou kultúrou. Pre výskumníka (často neovládajúceho jazyk), ktorý je v pomerne uzavretom prostredí neznámy, je zložité preniknúť do tohto komplikovaného a vzájomne prepleteného sveta a zamerať sa na jednotlivé poznávacie funkcie (napríklad počítanie alebo zapamätávanie). METODOLOGICKÉ PROBLÉMY Niektoré medzikulturálne odlišnosti v inteligencii vyplývajú z metodologických problémov. Treba ich mať na pamäti najmä pri interpretácii informácií, podľa ktorých deti z tradičných spoločenstiev zaostávajú o dva až sedem rokov za svojimi európskymi alebo americkými rovesníkmi. Problémy vyplývajú najmä z možných skreslení, ku ktorým môže dochádzať, ak sa pri výskumoch nepoužijú primerané metódy. Upozorňuje sa napríklad na metodológiu merania, výber detí a administráciu testu. Napríklad skúmaný problém môže mať v rôznych kultúrach odlišné chápanie. Pripomeňme si len rozdiely medzi interpretáciou zdvihnutého obočia v troch odlišných spoločenstvách. Výber účastníkov súvisí s reprezentatívnosťou výskumu. Významným problémom môže byť aj nedostatok efektívnej komunikácie, pretože výskumníci nemusia primerane ovládať lokálny jazyk. Nedostatok oboznámenosti s miestnou kultúrou spôsobuje zníženú platnosť výsledkov inteligenčných testov. Výskumníci neraz nemávajú dosť poznatkov o príslušnej kultúre, aby dostatočne detailne poznali domáce interpretácie rôznych javov reálneho života, ktoré vyžadujú a podporujú určité poznávacie zručnosti. Deťom sa pri testovaní predkladajú neznáme materiály, čo ovplyvňuje ich odpovede. Je všeobecne známe, že testové výkony zvyšuje oboznámenosť s používanými podnetmi. Napríklad pri riešení prelievacích úloh možno v niektorých kultúrach namiesto predpísaných vysokých pohárov použiť miestne nádoby na vodu. Výsledky výskumov môžu ovplyvniť aj kultúrne bariéry vyplývajúce z nedostatku poznatkov o jemnostiach interpersonálnych vzťahov, ktoré vládnu v určitom spoločenstve. Výskumníci často nerozumejú kultúrnym normám ovplyvňujúcim vzťahy medzi dospelými a deťmi, chlapcami a dievčatami, mužmi a ženami, prípadne aj rovesníkmi. 26