ODPÚŠŤANIE V KONTEXTE DUŠEVNÉHO ZDRAVIA

Transcription

1 UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI PEDAGOGICKÁ FAKULTA KATEDRA PSYCHOLÓGIE ODPÚŠŤANIE V KONTEXTE DUŠEVNÉHO ZDRAVIA ( ŠVOK ) Konzultant: Autorka: Mgr. Ing. Eva Nábělková Jana Hašková Práca zadaná: Psychológia Práca odovzdaná: ročník Banská Bystrica

2 ABSTRAKT HAŠKOVÁ, Jana: Odpúšťanie v kontexte duševného zdravia [ŠVOK] / Jana Hašková. - Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pedagogická fakulta; Katedra psychológie. - Konzultant: Mgr. Ing. Eva Nábělková. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta UMB, s. Autorka po teoretickom priblížení fenoménu odpúšťania popisuje zatiaľ ojedinelý výskum v oblasti odpúšťania realizovaný na Slovensku. Ako ukázali predchádzajúce zahraničné výskumy, odpúšťanie má veľa pozitívnych účinkov na ľudské zdravie (psychické aj fyzické). Výskumný problém bol sformulovaný ako otázka vzťahu medzi odpúšťaním a životnou zmysluplnosťou. Údaje boli zozbierané prostredníctvom metodík Enright Forgiveness Inventory (americký dotazník zameraný na skúmanie odpúšťania preložený autorkou do slovenčiny) a Škála životnej zmysluplnosti (autor P. Halama) na vzorke 90 osôb: 40 väzňov, 17 študentov, 30 pracujúcich, 2 dôchodcovia, 1 nezamestnaný. Enright Forgiveness Inventory sleduje faktor odpúšťania pozostávajúci z troch dimenzií odpúšťania: afektívnej, konatívnej a kognitívnej. Škála životnej zmysluplnosti obsahuje tiež tri základné aspekty zmyslu života: afektívny, motivačný a kognitívny. Korelačná analýza poukázala na existenciu významného pozitívneho vzťahu medzi kognitívnou dimenziou odpúšťania a afektívnou zložkou zmyslu života. Analyzované boli aj ďalšie aspekty ako napr. úroveň odpúšťania a zmyslu života u väzňov v porovnaní s inými skupinami, rodové rozdiely v odpúšťaní a prežívaní zmyslu života, či korelačný vzťah medzi vekom a odpúšťaním. Kľúčové slová: odpúšťanie, afektívna dimenzia, konatívna dimenzia, kognitívna dimenzia, životná zmysluplnosť, väzni, Enright Forgiveness Inventory, Škála životnej zmysluplnosti. ABSTRACT The author, after the theoretical description of forgiveness phenomenon, presents the unique research in the area of forgiveness realized in Slovakia by now. The forgiveness has a lot of positive influence on human health (mental and physical), as previous 2

3 foreign research showed. The research problem was defined as a question of relation among forgiveness and life meaningfulness. The data were compiled by using the methodic - Enright Forgiveness Inventory (USA inventory for forgiveness research - translated into Slovak language by the author) and Life Meaningfulness Scale (the author - P. Halama) in a sample of 90 people: 40 prisoners, 17 students, 30 working people, 2 retired people, 1 unemployed. The Enright Forgiveness Inventory investigates the forgiveness factor consisted of three dimensions of forgiveness: the affective, the behavioral and the cognitive. Similarly the Life Meaningfulness Scale contains three basic aspects of life meaningfulness: the affective, the motivational, and the cognitive. Statistical analysis showed a significant positive connection among cognitive aspect of forgiveness and affective aspect of life meaningfulness. The other aspects were also analyzed - such as prisoner s levels of forgiveness and meaning of life in comparison with the other groups, gender differences in forgiveness and life meaningfulness, or correlation between the age and the forgiveness phenomenon. Key words: forgiveness, affective dimension, behavioral dimension, cognitive dimension, life meaningfulness, prisoners, Enright Forgiveness Inventory, Life Meaningfulness Scale. 3

4 Poďakovanie: Je mnoho ľudí, ktorým by som chcela vyjadriť svoju vďaku a bez ktorých by táto práca nevznikla. Preto ďakujem prof. R.D. Enrightovi Ph.D, ktorý pôsobí na Pedagogickej fakulte univerzity vo Wisconsine, za jeho ochotu a poskytnutie dotazníkovej metódy Enright Forgiveness Inventory, aj za jeho inštrukcie ohľadom vyhodnocovania dotazníkov. Ďalej ďakujem plk. PhDr. M. Kreslovej, generálnej riaditeľke Zboru väzenskej a justičnej stráže, za udelenie súhlasu k realizácii výskumu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici Kráľovej, riaditeľovi tohto ústavu - plk. Mgr. Š. Kameschovi, väzenskému psychológovi Mgr. R. Kleinovi, za distribúciu dotazníkov a dohľad nad ich vypĺňaním, PhDr. V. Sobotovej, za cenné rady, pomoc a sprostredkovanie kontaktu na Mgr. R. Kleina, Mgr. Ing. E. Nábělkovej, za ochotu, rady, odborné vedenie a pomoc pri štatistickom spracovaní údajov výskumu, ako aj za posúdenie teoretickej časti, Mgr. M. Šimkovičovi, za zhodnotenie prekladu dotazníka EFI a S. Kršteníkovej a Ing. T. Čulíkovi, za poskytnutie možnosti rozmnoženia dotazníkov. Vďaka patrí aj mojej rodine za podporu a pomoc a samozrejme všetkým, ktorí sa do výskumu zapojili, za ich trpezlivosť a snahu pri vyplňovaní dotazníkov. 4

5 OBSAH ABSTRAKT POĎAKOVANIE ÚVOD HISTÓRIA ZÁUJMU O OTÁZKU ODPÚŠŤANIA PSYCHOLOGICKÉ PONÍMANIE ODPÚŠŤANIA Vymedzenie odpustenia Čo odpustenie nie je Päť modelov procesu odpúšťania ODPUSTENIE V PSYCHOLOGICKÝCH ŠTÚDIÁCH A VÝSKUMOCH DIAGNOSTIKOVANIE POSTOJA OCHOTY K ODPUSTENIU ČO OVPLYVŇUJE PROCES ODPÚŠŤANIA Vplyv interných faktorov Vplyv externých faktorov POZITÍVNE ÚČINKY ODPUSTENIA A NEGATÍVNE DÔSLEDKY NEODPUSTENIA VÝSKUMNÝ PROBLÉM Teoretické východiská Cieľ výskumu Výskumné hypotézy METÓDA VÝSKUMU Výskumná vzorka Metodiky zberu údajov Štatistické spracovanie údajov VÝSLEDKY A INTERPRETÁCIA DISKUSIA A ZÁVERY ZÁVER LITERATÚRA PRÍLOHA 5

6 ÚVOD Iste poznáte ľudí vo svojom okolí, ktorí nie sú schopní prehovoriť spolu čo len slovo. Keď sa stretnú na ulici, zďaleka sa veľkým oblúkom obídu a tvária sa, že jeden druhého ani nezbadali. Pritom o nich viete, že pred niekoľkými rokmi to boli možno najlepší priatelia, či príkladní manželia. Na svete je mnoho ľudí, ktorí sú životom sklamaní, ktorí už nič dobré nečakajú, lebo ich zranili tí, ktorým najviac verili. Niekedy sa v tejto role môžeme ocitnúť aj my sami. Možno sme príčinou niekoho zatrpknutosti, alebo naopak, sme to my, čo nemôžeme niekomu odpustiť dávnu krivdu. Sú aj situácie, v ktorých je ťažké nájsť vinníka, a obidve strany sa cítia ako obete. Aj keď v týchto situáciách ľudia myslia zvyčajne na pomstu, je to práve odpustenie, ktoré sa ukazuje ako vhodný spôsob riešenia konfliktov, sporov a tráum ktoré prežívame. Vieme však čo odpustenie znamená? Niektorí ho môžu mylne považovať za prejav vlastnej slabosti a tak sa uzatvárajú do svojej nenávisti a neuvedomujú si, že tak škodia sami sebe. Na to, aby sme takýmto ľuďom mohli pomôcť, a aby sme sa aj sami naučili odpúšťať, musíme najskôr vedieť, čo odpustenie skutočne je. Keďže slovenská psychologická literatúra túto tému ešte bližšie nepopísala, rozhodla som sa zhrnúť poznatky amerických autorov a tiež českého psychológa Jara Křivohlavého, ktorí sa touto témou zaoberajú. V práci som sa snažila poukázať na to, čo sa pod pojmom odpustenie v psychológii myslí a tiež čo odpustením naopak nie je. Tiež som sa zamerala na popis modelov, ktoré definujú jednotlivé kroky na ceste k odpusteniu, na oblasti výskumov v ktorých sa odpustenie ukazuje ako účinná pomoc, na metódy ktorými možno diagnostikovať ochotu jednotlivých ľudí odpúšťať, ako aj na jednotlivé faktory, ktoré nás pri voľbe odpustenia ovplyvňujú. Vo výskumnej časti som skúmala súvislosti medzi odpúšťaním a zmyslom života, pretože oba tieto fenomény majú kladný vplyv na psychické zdravie, čo potvrdzujú aj výskumami overené poznatky, ktoré uvádzam v práci. 6

7 1 HISTÓRIA ZÁUJMU O OTÁZKU ODPÚŠŤANIA Témou odpúšťania sa ľudia zaoberali odjakživa. Pretože konflikty medzi ľuďmi tu vždy boli, sú a budú, ani odpustenie nijako nezaostáva. Azda len v tom, že je omnoho ťažšie konflikt vyriešiť a odpustiť, ako ho vyvolať. S tematikou odpustenia sa tak možno stretnúť už v najstarších literárnych pamiatkach, najčastejšie v náboženských a literárnych prameňoch, ktoré odpusteniu venovali mimoriadnu pozornosť. Podľa Jara Křivohlavého 1 príkladom môže byť židovské spracovanie tejto tematiky v Mojžišových knihách a v Mišna tóra, v základnej knihe kresťanstva Biblii, a to ako v Starom zákone, tak aj v Novom zákone (evanjeliách i listoch apoštolov). V spisoch kresťanských mysliteľov je odpustenie jedným z najdôležitejších pojmov. Iným príkladom hlbšieho zaoberania sa otázkami odpustenia môžu byť pasáže Véd, Upanišád, Bhagavadgíty v hinduizme, Abhidhammy v budhizme, Koráne a prácach sufických mystikov v islame. Psychológovia zaoberajúci sa sociálnou interakciou a s ňou spojenými psychologickými javmi (napr. medziľudskými konfliktmi) sa javom odpustenia príliš nezaoberali a až donedávna ho nechávali mimo svojho hlavného záujmu. Pred rovnakou otázkou stáli aj psychológovia, ktorí sa zaoberali osobnosťou. I tam sa objavovalo odpustenie ako osobnostná črta, ktorá sa obchádzala mlčaním Predpokladalo sa, že motivácia k odpusteniu je založená na viere. Až v 80. rokoch minulého storočia sa začali objavovať knihy a články s touto tematikou. Tieto boli len neoficiálne, obsahovali mnoho príkladov odpustení, ale žiadny konceptuálny model ani inštrukcie, ako možno odpúšťať. Proces odpúšťania začali skúmať psychológovia až v polovici 90tych rokov. Za otca štúdií o odpustení je považovaný Dr. Robert Enright z Univerzity vo Wisconsine, v štáte Madison (v USA). Roku 1994 tu založil Medzinárodný inštitút zameraný na odpúšťanie (International Forgiveness Institute) a vyvinul 20-časťový model procesu odpúšťania. Psychológ Dr. Everett Worthington je tiež jedným z významných prednášajúcich na túto tému a autor pyramídového modelu odpúšťania. 2 Danou témou sa zaoberali aj psychológovia Smedes, McCollough, Sandage, Snyder, North, Arnold, Luskin, Fitzgibbons, Pargament, Thoresen a iní. O psychologické štúdium odpúšťania bol prejavený mimoriadny záujem ľudí a organizácií aj mimo 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s

8 psychologickej oblasti. Svedčí o tom napr. akcia John Templeton Foundation z r. 1997, ktorá vyzvala výskumné ústavy i jednotlivcov, aby predložili projekty k hlbšiemu štúdiu javu odpúšťania s prísľubom poskytnutia grantov. V tejto súvislosti bolo podaných celkom 100 projektov výskumných úloh zameraných na hlbšie psychologické štúdium javu odpustenia a 30 z nich bolo potom finančne zaistených grantmi. 1 2 PSYCHOLOGICKÉ PONÍMANIE ODPÚŠŤANIA Základom slova odpúšťanie je sloveso pustiť. To znamená prestať držať, uvoľniť niečo, vzdať sa niečoho, umožniť odchod (niekomu či niečomu), prestať sa o niečo zaujímať. Predpona od- ešte zdôrazňuje, že ide o to skutočne a dokonale sa od niečoho odlúčiť. Podobne je tomu tak aj v iných jazykoch (for given, ver geben). Slovné väzby, v ktorých sa používa termín odpúšťať ukazujú, že pri odpúšťaní ide jednak o to, kto o odpustenie žiada, jednak o to, kto odpustenie dáva. V súčasných psychologických štúdiách existuje niekoľko rôznych vnímaní odpustenia: 1) odpustenie ako interpersonálny jav, 2) odpustenie ako intrapersonálny jav, 3) odpustenie ako akt, keď odpúšťame sami sebe, 4) odpustenie ako činnosť, keď odpúšťame inštitúcii (podniku, kolektívu, strane, vláde...), 5) hľadanie odpustenia a poskytovanie odpustenia, 6) hľadanie odpustenia u Boha a odpustenie Bohu. 2 Väčšina psychologických prác sa však sústreďuje na odpúšťanie v dyadickom styku. Ide o spôsob riešenia situácie, kde medzi dvoma ľuďmi došlo vo fáze relatívne priateľských vzťahov k traumatizujúcej udalosti, pri ktorej jeden účastník je chápaný ako páchateľ (útočník, agresor) a druhý ako obeť. Odpustenie sa tu ponúka ako nádejná alternatíva k iným formám riešenia konfliktnej situácie napr. pomste. Táto alternatíva 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s. 147, KŘIVOHLAVÝ, J. : Pozitivní psychologie. Praha : 2004, s

9 je zvlášť žiaduca tam, kde negatívny afektívny stav obete (zlosť zameraná na páchateľa holding grudges) pretrváva. Odpustenie tak môže byť jednou z možností redukcie negatívneho afektívneho aspektu utrpenia psychického zranenia obete. Odpúšťanie psychológovia považujú za proces, ktorý vedie k cieľovému stavu odpusteniu. 1 Je to vedomá snaha (rozhodnutie) znížiť hodnotu negatívnych myšlienok, citov, motivácie a jednania k tomu človeku, ktorý je chápaný ako útočník, a znížiť negatívne hodnotenie toho, čo je chápané ako urážka, krivda, prípadne až zločin, pri súčasnej snahe nezabudnúť na to, čo sa stalo. Pri odpustení nemusí nutne dôjsť ku zmiereniu poškodenej osoby s útočníkom. Jedná sa o dosiahnutie väčšieho pokoja mysle, o fyzické upokojenie a dobrý subjektívny pocit (zlepšenie kvality života) toho, kto bol zranený. Ide o zameranie pozornosti v prvom rade na intrapersonálne dianie v človeku, ktorý bol interpersonálnou krízou postihnutý. 2 Psychologické štúdie rozlišujú niekedy dva druhy odpúšťania. Jeden (písaný s malým počiatočným písmenom forgiveness ) sa vzťahuje k udalostiam bežného každodenného medziľudského styku k tzv. drobným javom (nepatrným traumám). Druhý (s veľkým počiatočným písmenom Forgiveness ) sa vzťahuje k mimoriadne ťažkým traumatickým udalostiam napr. znásilneniu, ťažkému úrazu, či zabitiu blízkeho človeka Vymedzenie odpustenia V moderných spisoch možno postrehnúť len malú zhodu v tom, ako čo najlepšie definovať proces odpúšťania. V skutočnosti literatúra poukazuje na fakt, že existuje toľko rôznych definícií, koľko existuje rôznych autorov. 4 Joanna North sa pokúsila filozoficky definovať odpustenie. Jej pokus potom výrazne ovplyvnil psychológov v ich poňatí odpúšťania: ak sme boli neprávom (nespravodlivo) zranení druhým človekom, tak mu odpustíme, keď prekonáme zlosť zameranú na páchateľa nie však tým, že poprieme svoje právo na zlosť, ale tým, že sa snažíme poskytnúť páchateľovi súcit, benevolenciu (prianie všetkého dobrého) a lásku; tým, že mu toto ponúkame, tým mu odpúšťame a konáme tak s vedomím, že páchateľ na tento dar nemusí mať nárok 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s KŘIVOHLAVÝ, J. : Pozitivní psychologie. Praha : 2004, s KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s KAMINER, D. STEIN, D. MBANGA, I. : Forgiveness: toward an integration of theoretical models. In: Psychiatry. Roč. 63, 2000, č. 4, s

10 Psychologické definície sa líšia v oblastiach, na ktoré kladú dôraz pri definovaní odpúšťania. Jedny kladú dôraz na fázy v procese odpúšťania, konkrétne na dvojstrannosť tohto procesu. Na jednej strane ide pri odpustení o to, niečo potlačiť, na druhej strane ide naopak o to, niečomu pomôcť niečo posilniť a presadiť. Napr. Enright hovorí, že odpustenie je ochota vzdať sa vlastného práva na namrzenosť (zlosť, hnev, odpor, závisť...), negatívneho posudzovania páchateľa a nedotklivého správania k človeku, ktorý ma nespravodlivo zranil a snaha pestovať v sebe k nemu postoj šľachetnosti, veľkorysosti, nezaslúženého zľutovania a dokonca i lásky. Podľa Worthingtona odpustenie je súhrnný termín, ktorý je charakterizovaný na jednej strane snahou znížiť intenzitu motivácie vyhľadávať pomstu a vyhýbať sa snahám takéhoto druhu, a na druhej strane snahou zvýšiť motiváciu hľadať zmierenie. Iné definície kladú dôraz na zmenu postoja: Snyder hovorí, že odpustenie je adaptívnym pretvorením rámca (vnímania druhého človeka). To, čo sa spočiatku zdalo previnením (druhého človeka voči mne) a jeho zámerne zlým jednaním či správaním ku mne, nevedie po tejto zmene už k tak kŕčovitému negatívnemu postoju k nemu. Tretia skupina definícií kladie dôraz na sociálnu interakciu: McCullough, Pargament a Thoresen uvádzajú, že odpustenie je individuálna prosociálna zmena vzťahu obeti k vnímanému páchateľovi, ktorá je situovaná v špecifickom personálnom kontexte Čo odpustenie nie je Mnohí ľudia proces odpustenia chápu nesprávne a často ho stotožňujú s inými, na prvý pohľad podobnými pojmami. Snáď aj preto môžeme tak často počuť slová: Nikdy mu to neodpustím. Myslíme si, že ak sme naozaj odpustili, bezprostredne po tom by sme mali zabudnúť. Stávame sa tak obeťou mnohých zbytočných emočných konfliktov. Takýto konflikt môže spôsobiť nezdravý pocit viny. Pretože vieme, že chceme odpustiť, ale pritom máme stále tento negatívny pocit neodpustenia, cítime sa byť pokrytcami. 2 Avšak je potrebné si uvedomiť, že odpustenie sa odlišuje od prepáčenia a ospravedlnenia, uzmierenia aj zabudnutia. Keď nám niekto niečo prepáči a ospravedlní, tak tým pripúšťa, že to čo sa stalo, nebolo až také zlé a nečestné a že sme na to mali dobrý dôvod. Uzmierenie znamená opätovné zblíženie dvoch osôb vo vzájomnej dôvere, zatiaľ čo odpustenie značí rozhodnutie jednej z osôb zanechať hnev a ponúknuť zľutovanie aj napriek nepoctivému konaniu druhej osoby. Takže niekto môže odpustiť, 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s PADOVANI, M. H. : Hojenie zranených emócií. Nitra: 2000, s

11 a nemusí sa pritom s danou osobou uzmieriť. Keď odpustíme, málokedy zabudneme. Pretože zabudnutie je dôsledkom zlej pamäte, ktorá si nepamätá urážku, teda keď to, čo bolo, vypadne z vedomia. Ľudia majú skôr tendenciu pripomínať si traumatické udalosti. Ale pri odpustení môžeme spomínať novým spôsobom tým, že sa zriekneme nášho hlboko ukrytého hnevu. 1 Odpustenie v psychologických štúdiách ďalej neznamená : popretie, t.j. snahu nevidieť, čo niekto urobil a nechuť zaoberať sa tým, čo sa stalo kompenzáciu, t.j. vyrovnanie škody nahradením či splatením dlhu, odškodnením (odpustenie nie je snahou odčiniť to, čo sa stalo) hru v zmysle Berneho ponímania taktických zámerných ťahov v spoločenskom živote tolerovanie zlého, nevhodného správania a konania ani môjho, ani nikoho iného schvaľovanie alebo podporovanie správania, ktoré niekomu robí zle a spôsobuje bolesť predstieranie toho, že všetko je v poriadku, keď cítite, že to tak nie je zaujatie povýšeného a nadradeného postoja k tomu, kto niečo vykonal Modely procesu odpúšťania Odpúšťanie je dynamický jav. To znamená, že nejde o jednorazový úkon, ale o proces, ktorý prebieha v čase niekedy v kratšom, obvykle však v dlhšom časovom úseku. V priebehu tohto procesu sa psychický stav ukrivdeného mení. 3 Psychológovia sa teda snažili popísať jednotlivé fázy procesu odpúšťania v zhode s vyššie uvedenými definíciami odpustenia. Boli vyvinuté nasledujúce modely procesu odpúšťania: Model 1 Tento (azda najvýznamnejší) model vyvinul Dr. Robert Enright v spolupráci s Human Development Study Group roku Pozostáva z dvadsiatich krokov (bodov) rozdelených do štyroch častí (fáz). Model bol postupne prepracovávaný od 17, 1 BASKIN, T. W. ENRIGHT, R. D. : Intervention studies on forgiveness : A Meta analyzis. In : Journal of counseling and development. Roč. 82, 2004, č. 1, s KŘIVOHLAVÝ, J. : Pozitivní psychologie. Praha: 2004, s C.d. s

12 potom 18 a nakoniec do 20 častí (jednotlivé časti ktoré usporiadal Dr. Robert Enright vytvorili rôzni autori, ich mená uvádzam v zátvorkách). 1 Odkrývacia fáza - v tejto fáze si človek začne byť vedomý hlbokej emocionálnej bolesti, ktorá vychádza z jeho zranenia. Počas tejto fázy môžu jednotlivci prežívať značnú citovú úzkosť, ale len keď hnev a iné negatívne emócie prejavia navonok, môže začať proces hojenia. 2 Fáza má 8 častí: 1) Skúšanie psychologickej obrany osoba skúša rôzne spôsoby psychologickej obrany, ktoré by ju mohli uchrániť pred emocionálnou bolesťou. (Kiel, 1986) 2) Vysporiadanie sa (konfrontácia) so svojím hnevom nie ho ukrývať, ale uvoľniť.(trainer, 1981) 3) Pripustenie si vlastnej hanby, keď je to potrebné osoba si uzná a pripustí istý stupeň viny a hanby, ktorú na situácii nesie (Patton, 1985) 4) Uvedomenie si množstva emocionálnej alebo mentálnej energie (Droll, 1984) 5) Uvedomenie si kognitívneho skúšania urážky (Droll, 1984) body 4 a 5 poukazujú na osobnú tendenciu vynakladať príliš veľa emocionálnej energie na prečin (priestupok) a neúmerné uvažovanie o ňom v snahe nájsť riešenie. 6) Poškodená strana porovnáva svoju situáciu so situáciou toho, kto jej ublížil seba vníma v menej priaznivej pozícii ako útočníka (Kiel, 1986) 7) Uvedomenie si, že dané zranenie ma ako osobu trvale ovplyvnilo a zmenilo (Close, 1970) body 6, 7 môžu ešte viac prehĺbiť osobný hnev a úzkosť 8) Preniknutie do zmeneného pohľadu na svet ľudia na základe prežitej emocionálnej bolesti zvyčajne usúdia, že život je nespravodlivý. (Flanigan, 1987). 1 Fáza rozhodnutia - počas tejto fázy ľudia zistia, že musia urobiť nejakú zmenu, aby sa zbavili bolesti. 2 9) Premena srdca a nový pohľad na staré stratégie a rozhodnutia, ktoré boli neúčinné.(north, 1987) 10) Ochota považovať odpustenie za možnú voľbu. (Enright, 2001) 1 BASKIN, T. W. ENRIGHT, R. D. : Intervention studies on forgiveness : A Meta analyzis. In : Journal of counseling and development. Roč. 82, 2004, č. 1, s RAFENSTEIN, M. : Forgiveness: A path to a better you. In: Current Health 2. Roč. 27, 2000, č. 4, s

13 11) Záväzok odpustiť vinníkovi. (Neblett, 1974). 1 Pracovná fáza - zahŕňa proces zmeny až k novému uvažovaniu o páchateľovi - nie ospravedlniť jeho konanie, ale snažiť sa ho lepšie pochopiť. 2 12) Prekoncipovanie rolí, pozrieť sa na osobu vinníka v celom kontexte zahŕňa cvičenia na uvažovanie o vinníkovi v novom svetle (Smith, 1981) 13) Empatia s vinníkom snaha vcítiť sa do role vinníka, jeho chaosu, bezradnosti, zmätku či stresu. (Cunningham, 1985) 14) Uvedomenie si zľutovania a súcitu, ktoré sa v nás voči vinníkovi vynárajú (Droll,1984) 15) Akceptovanie a prijatie bolesti (Bergin, 1988). 1 Výsledná (záverečná) fáza - osoba počas tejto fázy zisťuje, že dosiahla citovú úľavu procesom odpúšťania a uvedomí si paradox tohto procesu : keď prejavíme milosrdenstvo a lásku iným, vyliečime tak sami seba. 1 16) Nájdenie zmyslu pre seba a iných v utrpení a v procese odpúšťania (Frankl, 1959) 17) Zistenie, že človek potrebuje odpustenie iných (Cunningham, 1985) 18) Uvedomenie si, že nie sme sami máme podporu (Enright, 2001) 19) Zistenie, že môžeme mať nový cieľ života napr. pomoc tým, ktorí zažili podobnú zraňujúcu situáciu (Enright, 2001) 20) Uvedomenie si poklesu negatívnych pocitov a možno aj zvýšenia pozitívnych pocitov, ktoré sa začnú vynárať voči vinníkovi, uvedomenie si vnútorného emocionálneho oslobodenia. (Smedes, 1984). 2 Tieto štyri fázy procesu odpúšťania Enright diagnostikoval u niekoľkých skupín ľudí, a to u: - žien u ktorých došlo k incestu - dospievajúcich, ktorým sa (podľa ich názoru) nedostalo dosť rodičovskej lásky - detí, ktorým sa vrstovníci posmievali pre ich chudobu - starších žien, ktoré prežili psychické zranenie, ktoré považovali za nespravodlivé 1 RAFENSTEIN, M. : Forgiveness: A path to a better you. In: Current Health 2. Roč. 27, 2000, č. 4, s BASKIN, T. W. ENRIGHT, R. D. : Intervention studies on forgiveness : A Meta analyzis. In : Journal of counseling and development. Roč. 82, 2004, č. 1, s

14 - mužov, ktorých sa bolestne dotklo, že ich manželka podstúpila potrat proti ich vôli. 1 Model 2 Model opísali McCullough, Worthington a Rachal (1997). Je zameraný na podporenie kognitívnej aj emocionálnej empatie a obsahuje deväť krokov. Najskôr účastníci nadviažu vzťah so sprostredkovateľom. V druhom kroku, každý účastník musí objaviť, aká bola jeho reakcia na prežitú bolestnú situáciu. Tieto cvičenia sú podobné prvým ôsmim krokom predchádzajúceho modelu, s tým rozdielom, že všetky prebiehajú počas jedného sedenia. Tretí krok je zameraný na pochopenie zmyslu empatie a to pomocou diskusie. Štvrtá časť je poučná, terapeut vysvetľuje súvislosť medzi empatiou prejavenou útočníkovi a z nej vyplývajúcim odpustením. V piatej časti, pomocou písomných a slovných cvičení sa účastníci snažia zmeniť svoje vnímanie páchateľa a zameriavajú sa na jeho psychologický stav a všeobecnú životnú situáciu (podobné bodu 12, model 1).Ďalej osoby uvažujú nad všetkými situáciami, v ktorých potrebovali odpustenie od iných (bod 17, model 1). Nasleduje analýza chýb vo vnímaní, v ktorej sú účastníci vyzývaní k tomu, aby správanie vinníka vnímali vo vzťahu k okolnostiam, ktoré situáciu ovplyvnili. Potom prichádza zdôraznenie vinníkových potrieb (bod 13, model 1) a toho, ako môže odpustenie zlepšiť pocit duševnej pohody vinníka. Nakoniec sú pojmy ako ľútosť a zmierenie odlíšené od odpustenia (bod 10, model 1) a prediskutujú sa stratégie zovšeobecňovania a poučenia zo situácie (bod 19, model 1). Model 3 Tretí model, bol navrhnutý McCulloughom a Worthingtonom (1995) s cieľom vyvolať odpustenie počas hodinovej terapie, a to zameraním sa na vinníka a napísaním listov (ktoré neboli odoslané), v ktorých poškodené osoby vyjadria svoje pocity voči vinníkovi. Tento model slúži ľuďom ako stručný náčrt podstaty o ktorú pri odpustení ide a pomáha im tak pri rozhodnutí odpustiť. 2 Model 4 Je ním pyramídový model Everetta Worthingtona (1998) zložený z piatich fáz: 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s BASKIN, T. W. ENRIGHT, R. D. : Intervention studies on forgiveness : A Meta analyzis. In : Journal of counseling and development. Roč. 82, 2004, č. 1, s

15 1. sústredenie pozornosti na to, čo sa stalo a zaoberanie sa vlastným hnevom a konfliktom 2. vznik silného empatického vzťahu k vinníkovi 3. prijatie záväzku vzdať sa snahy po odplate a pomste 4. rozhodnutie sa pre odpustenie 5. vydržať v rozhodnutí vinníkovi odpustiť. 1 Model 5 Vyvinul ho Frederic Luskin zo Standfordskej univerzity. Pozostáva z 9 krokov: 1. Zisti presne, ako sa cítiš kvôli tomu, čo sa stalo a vzopri sa tomu, čo na danej situácii nebolo v poriadku. Potom povedz ľuďom, ktorým dôveruješ, o svojom zážitku. 2. Daj si záväzok, že spravíš, čo budeš musieť, preto aby si sa cítil lepšie. Odpustenie je pre teba a nie pre niekoho iného. 3. Odpustenie nevyhnutne neznamená zmierenie sa s osobou, ktorá ťa zranila, alebo prehliadnutie jej konania. To, čo je dôležité, je nájsť pokoj. 4. Získaj správnu perspektívu na to, čo sa stalo. Uvedom si, že tvoja úzkosť pramení zo zranených citov, myšlienok a duševného zmätku, ktorým trpíš teraz, a nie z toho, čo ťa zranilo pred dvoma minútami, či pred desiatimi rokmi. 5. Vo chvíli, keď sa cítiš rozrušený a nahnevaný, vyskúšaj jednoduché protistresové cvičenie na utíšenie svojich negatívnych pocitov. 6. Vzdaj sa očakávania vecí od života, alebo od ľudí, ktoré sa ti sami nerozhodli dať. Pripusti, že tvoje pravidlá, podľa ktorých sa musia iní správať, sú neúčinné. Uvedom si, že môžeš dúfať v zdravie, lásku, mier a blahobyt a snažiť sa o ich dosiahnutie. 7. Vlož svoju energiu do hľadania inej cesty, ako dosiahnuť svoje ciele. Miesto toho, aby si sa v mysli stále vracal k svojmu zraneniu, nájdi nové spôsoby, ako získať to, čo chceš. 8. Pamätaj, že dobre prežitý život je tvoja najlepšia pomsta. Zameraním sa na svoje zranené city, dávaš osobe, ktorá ti spôsobila bolesť, moc nad tebou. Namiesto toho sa uč hľadať lásku, krásu a dobro vôkol seba. Odpustenie je znak osobnej sily. 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Pozitivní psychologie. Praha : 2004, s

16 9. Vylepšuj svoj smutný príbeh utrpenia, aby ti pripomínal tvoju odvážnu voľbu - odpustiť. 1 3 ODPUSTENIE V PSYCHOLOGICKÝCH ŠTÚDIÁCH A VÝSKUMOCH V prehľadnom článku časopisu Annual Review of Psychology naznačujú Emmons a Paloutzian štyri hlavné témy psychologických štúdií: 1) Vytváranie metód merania dispozície k odpúšťaniu 2) Štúdium psychofyziologických a zdravotných dôsledkov neodpustenia ako aj odpustenia 3) Štúdium situačných okolností a dispozičných osobnostných charakteristík vo vzťahu k odpusteniu a neodpusteniu 4) Skúmanie kladných vplyvov odpustenia na psychické zdravie a medziľudské kontakty. 2 Organizácia John Templeton Foundation sa zameriava na skúmanie vplyvov a účinkov odpustenia v štyroch oblastiach a to: a) odpustenie medzi jednotlivcami skúmajú sa modely a teórie odpustenia, ako sa ľudia učia odpúšťať, účinky odpustenia na telo a psychiku, zmeny prebiehajúce v mozgu počas procesu odpúšťania b) odpustenie v rodinách ako odpustenie ovplyvňuje trvanie a dĺžku manželstva, odpustenie medzi rozvedenými jednotlivcami. c) odpustenie medzi národmi efektívne riešenie rasových a etnických problémov, vplyv a účinok formálnych politických stretnutí na uzmierenie medzi národmi, ochota ľudí odpúšťať skôr členom vlastnej skupiny (národa) ako tým ostatným d) odpustenie v prírode skúma sa odpustenie u zvierat, konkrétne u šimpanzov EMMONS, R. A. - PALOUTZIAN, R. F. : The psychology of religion. In: Annual Review of Psychology. Roč. 54, 2003, s

17 Tiež podporujú tvorbu projektov o odpustení, ktoré boli doposiaľ použité na pomoc pre: rizikové skupiny dospievajúcich, ktorí prežili fyzické alebo psychické zneužívanie látkovo závislých ľudí, ľudí v konečnom štádiu ochorenia a starších ľudí vyrovnávajúcich sa s otázkami o konci života obete domáceho násilia ľudí žijúcich s vírusom HIV ľudí fyzicky invalidných ľudí, ktorí prežili svoj pokus o samovraždu 1 obete vojnových tráum: - genocída v Rwande - vojnoví utečenci žijúci v Chicagu - Vietnamskí veteráni s post-traumatickou stresovou poruchou. 2 4 DIAGNOSTIKOVANIE POSTOJA OCHOTY K ODPUSTENIU Ak dôjde k činu, ktorý je možné riešiť formou odpustenia, stretávame sa so značnými rozdielmi medzi ľuďmi. V prvom rade ide o rozdiely v tom, ako kto hodnotí to, čo sa mu stalo. Na druhej strane ide o rozdiely v ochote odpustiť. Na diagnostikovanie tejto druhej osobnostnej charakteristiky (ochoty k odpusteniu) sú zamerané 3 typy psychologických metód.: A. Metódy zisťovania ochoty odpustiť určitému človeku v konkrétnej situácii: 1. Heartland Forgiveness Scale HFS Standard et al.,2001. Ide o dotazník, ktorý má 24 výpovedí. Napríklad : Keď mi niekto niečo zlé urobí, veľmi sa tým netrápim. Alebo Snažím sa nezaoberať pocitmi, ktoré mám vo vzťahu k negatívnym veciam v mojom živote. K týmto výrokom dotazovaná osoba uvedie stupeň súhlasu

18 v sedemstupňovej škále od platí to o mne presne tak, ako to je uvedené po to o mne neplatí. Pri spracovaní získaných údajov sa zisťuje ochota odpúšťať sebe samému, odpúšťať druhým ľuďom a nepriaznivým situáciám, a to z morálnych dôvodov, z dôvodu vyhýbania sa zodpovednosti alebo snahy vyhnúť sa vyhroteniu sporu. Zisťuje sa aj miera falošnosti postoja k odpúšťaniu (tzv. pseudoforgiveness). 2. The Rye Scale - Standard et al.,2001. Ide o dotazník s 15 výrokmi, s ktorými dotazovaná osoba vyjadruje stupeň súhlasu či nesúhlasu v päťstupňovej škále Enright Forgiveness Inventory Subkoviak et al., Dotazník je zameraný na zistenie 6 aspektov prítomnosť pozitívnych afektov, myšlienok a správania a na druhej strane prítomnosť negatívnych afektov, myšlienok a správania. Zisťuje stupeň nášho odpustenia voči osobe, ktorá nám ublížila, zranila nás hlboko a to v nedávnom období. Pozostáva zo 60 výrokov, rozdelených po 20 do troch spomínaných kategórií (afekty, myšlienky, správanie). Respondenti vyjadrujú svoj súhlas s výrokmi v 6 stupňovej Likertovej škále od bodu 1 (nesúhlasím) až po bod 6 (súhlasím). Vyššie celkové skóre vyjadruje vyšší stupeň odpustenia Wade Forgiveness Scale Wade Ide o 83 výrokov, ku ktorým je potrebné zaujať určitý postoj a vyjadriť ho na päťstupňovej škále. Pri spracovaní výsledkov sa prihliada k celkom 10 aspektom postoja. 5. Forgiveness Likelihood Scale Standard et al., Ide o dotazník s 10 výrokmi, ku ktorým treba vyjadriť osobný postoj na päťstupňovej škále. Napríklad: Váš priateľ si od vás požičal vami vysoko cenenú vec. Potom ju stratil. Na vašu žiadosť o jej náhradu hovorí, že ju nenahradí. S akou pravdepodobnosťou by ste tomuto človeku odpustili? 1 6. Metóda MFF Motivation for Forgiving diagnostikuje druh motivácie pri odpustení a má 15 výrokov typu: Tým, že druhému odpustím, keď mi niečo urobí, tým mu dám vlastne najavo, že som morálne vyššie ako on. Touto metódou sa od seba odlišujú tri druhy motivácie tzv. skutočná, autentická (intrinsic) motivácia, motivácia motivovaná povinnosťou vyplývajúcou z role daného človeka (role expected forgiveness) a účelová motivácia odpustenia (expedient forgiveness) použitá v nádeji, že sa odpustením niečo získa. Túto motiváciu zverejnila autorská dvojica Mary Trainerová a McCullough. 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s TOUSSAINT, L. - WEBB, J. R. : Gender Differences in the Relationship Between Empathy and Forgiveness. In: The Journal of Social Psychology. Roč. 145, 2005, č. 6, s

19 I keď existuje všeobecné presvedčenie o tom, že by mieru ochoty poškodenej osoby odpustiť mal posudzovať tiež vinník, t.j. ten, kto sám bol v role útočníka a kto na vlastnej koži zažil prejavy postoja toho, komu ukrivdil, dosiaľ nie je vyvinutá vhodná metóda na zisťovanie tohto aspektu odpustenia. B. Diagnostikovanie ochoty odpustiť konkrétnemu človeku: Príkladom takejto metódy je metóda IRRS Interpersonal Relationship Resolution Scale, ktorá je zameraná na trvalosť pocitu bolesti z toho, že mi konkrétna osoba urobila niečo negatívne, a na mieru odpustenia tejto osobe. Meria sa tu na jednej strane zloba, zmätok, zahanbenie, a na druhej strane porozumenie páchateľovi, hlbší vhľad do situácie, v ktorej k činu došlo, snaha dať páchateľovi príležitosť prejaviť sa inak a pod. C. Metódy na zisťovanie všeobecnej (dispozičnej) ochoty odpustiť: V týchto metódach sa stretávame s dvoma neobvyklými termínmi. Jedným z nich je rozohnanie zlosti (dissipation). Označuje schopnosť danej osoby vymaniť sa zo zajatia negatívnych emócií a snahy odplatiť druhému človeku krivdu, ktorú danej osobe spôsobil. Druhým termínom je rozmýšľanie, dumanie (rumination). Týmto výrazom sa rozumie neustále uvažovanie a rozoberanie určitých myšlienok, v tomto prípade snáh po pomste človeku, ktorý danej osobe urobil niečo negatívne. Na zisťovanie týchto tendencií je zameraná metóda zvaná Škála hĺbania o odplate DSR (The Dissipation Rumination Scale) a tiež metóda na diagnostiku odpustenia druhým ľuďom FOS (Forgiveness of Others Scale). Na nevzdanie sa snáh po odplate je zameraný Dotazník o snahách odplatiť a pomstiť sa BARQ (Beliefs about Revenge Questionnaire) a tzv. Škála pomstychtivosti (Vengeance Scale). Pomerne klasickým je už dnes spôsob zisťovania hodnoty odpustenia Rokeachovým systémom merania hodnôt RVS (Rokeach Value System). Účastník má zoradiť 18 hodnôt podľa toho, ako si ich v živote váži. Jednou z nich je aj odpustenie. Ukázalo sa, že ľudia, ktorí dávajú hodnotu odpustenia na vyššiu priečku hodnotového rebríčka, sa vyznačujú tým, že majú nižšie hodnoty charakteristiky tzv. machiavelizmu, t.j. tendencie až bezohľadne využívať druhých ľudí pre svoje vlastné účely. 1 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Pozitivní psychologie. Praha : 2004, s

20 5 ČO OVPLYVŇUJE PROCES ODPÚŠŤANIA Faktory ktoré pozitívne pôsobia na odpustenie a tým ho umožňujú, možno rozdeliť podľa toho, kde leží ich centrum či v obeti, ktorá o odpustení uvažuje, alebo vo vplyvoch vonkajšieho prostredia. 5.1 Vplyv interných faktorov Z týchto faktorov sa najväčšia pozornosť venuje zmenám postoja a otázkam osobnostných čŕt. Je možné sa domnievať, že zmena zamerania na odpustenie namiesto odplaty patrí medzi najradikálnejšie zmeny v živote aj keď prebehne rýchlo, aj keď sa vyvíja pomerne pomaly. Doposiaľ boli zverejnené rôzne teórie ako takúto zmenu chápať. Jedno ponímanie zmeny postoja k odplate vychádza z teórie chaosu a radikálnych zmien, ktorú v roku 1962 zverejnil Thomas Kuhn. Iné teórie vychádzajú z fenomenologického rozboru procesu odpustenia a kladú dôraz na empatiu. Ďalšie teórie vychádzajú z poňatia radikálnej zmeny postoja ako ju vníma psychológia náboženstva, kde ide o problematiku radikálnej zmeny presvedčenia. Mimoriadne silným faktorom v negatívnom zmysle slova je aj veľkosť psychickej bolesti a zranenia danej osoby. Negatívne pôsobí aj neschopnosť obete ovplyvniť chápanie agresie páchateľom ako nefér a príliš dlhé čakanie aj na najmenší prejav uznania viny páchateľom. Veľká pozornosť je venovaná osobnosti ľudí, ktorí nie sú ochotní odpustiť (ako aj tým, ktorí sú ochotní) a vzťahu tejto črty osobnosti k iným črtám. 1 Zistilo sa, že osobnostná črta narcizmu je hlavným znakom ľudí, ktorí nie sú schopní odpúšťať. Platí to ako o mužoch, tak aj o ženách. U ľudí s vysokou hodnotou narcizmu sa často objavujú fantázie o pomste a ceste k moci, úspechu a sláve. Vyznačujú sa tiež vyššou mierou neustáleho zaoberania sa tým, ako im bolo ublížené (rumination). Sú mimoriadne precitlivení na čokoľvek, čo sa týka ich osoby a aj neutrálne udalosti ľahko chápu ako voči nim zamerané nepriateľské činy. Na pocity aj domnienky ukrivdenia reagujú často so zvýšenou agresivitou až násilne a emocionálne vzrušenie z takýchto zážitkov u nich pretrváva podstatne dlhšiu dobu. Pretože odpustenie vyžaduje pokoru 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s

21 a ustúpenie z pozície nadradenosti (opustenie egocentrickej orientácie), je to pre narcistické osobnosti veľmi ťažké. Podobne negatívne predpoklady k odpusteniu majú aj tzv. osoby typu A, ktoré sa podobajú narcistickým osobnostiam. Vyznačujú sa nadmernou citlivosťou ku kritike, sú mocensky orientovaní, preceňujú vlastné schopnosti, sú precitlivení i na najmenšie frustrácie, neschopní oddýchnuť si a tiež nedokážu chápať neverbálne znaky v komunikácii. K iným sa správajú nepriateľsky a snažia sa ich robiť závislými od seba; druhých ľudí využívajú na vlastné ciele a nezaujíma ich to, čo pociťujú iní. Naopak osobnostné črty, ktoré kladne korelujú s odpustením sú empatia, pokora a skromnosť. Ľudia, ktorí sú schopní dobre sa vcítiť do situácie druhej osoby, sú tiež schopní v krízových interpersonálnych situáciách, v ktorých sú obeťami krivdy, vinníkovi odpustiť. 1 Aj keď výskumy potvrdili vyššiu mieru empatie u žien ako u mužov, rozdiely v schopnosti odpúšťať sa nepotvrdili. 2 Ďalšia oblasť, ktorej sa venuje pozornosť pri skúmaní odpustenia, je schopnosť obete vymaniť sa z vplyvu psychických obranných mechanizmov. Tie sa najvýraznejšie objavujú v prvej fáze po traumatizujúcej udalosti, ale tam, kde pretrvávajú dlhú dobu, sa stávajú prekážkou odpustenia a niekedy vedú až k patologickej forme nenávisti a zlobe. Štúdie odpustenia v oblasti vývinovej psychológie ukazujú, že odpustenie sa objavuje neskoršie v živote človeka (až v období neskorej adolescencie) a má úzky vzťah k psychosociálnej zrelosti osobnosti. Ukazuje sa, že medzi dospelými ľuďmi sa častejšie objavuje ochota páchateľovi odpustiť u starších, než u mladších ľudí. U starších dospelých ľudí sa zistila menšia závislosť odpustenia na okolnostiach, za ktorých bol trestný čin spáchaný. Výskumy naznačujú, že ochota odpúšťať dozrieva v priebehu celého života človeka a vzhľadom k prežitým situáciám sa môže meniť. Pozornosť sa venuje aj motivácii zmeny postoja od neodpustenia k odpusteniu. Študujú sa i stratégie, ktoré túto zmenu ovplyvňujú. 3 Nasledovné motívy (T0) vedúce od neodpustenia až k odpusteniu sú usporiadané od najmenej konštruktívnych, až po najúprimnejšie a najautentickejšie. 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Pozitivní psychologie. Praha : 2004, s TOUSSAINT, L. - WEBB, J. R. : Gender Differences in the Relationship Between Empathy and Forgiveness. In: The Journal of Social Psychology. Roč. 145, 2005, č. 6, s KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s

22 T0: Prehľad motívov vedúcich k odpusteniu (zdroj: Motív: Pomsta Strach Povinnosť Zdanie Spravodlivosť Harmónia Ľútosť Oslobodenie Očakávanie, odôvodnenie, domnienka, alebo stratégia: Keď sa pomstím, bude to spravodlivé a až potom budem schopný ti odpustiť. Určite ti ale neodpustím skôr, ako sa mi celkom neospravedlníš. Zraníš ma znova, (ako dôkaz tvojej nadvlády nado mnou) ak ti neodpustím (alebo aspoň nepoviem, že som ti odpustil) aj keď tvrdíš, že to bolo naposledy. Učili ma: Odpusť a zabudni. Môj šéf, rodičia, kňaz, Boh, či priatelia odo mňa očakávajú zakopať vojnovú sekeru a preniesť sa cez to. Nastaviť druhé líce či chcem, či nie. Budem pôsobiť ako dobrý človek, keď prehliadnem tvoj priestupok. V skutočnosti pre to ale budem cítiť odpor sám k sebe. Ale je to dobrý spôsob, ako si udržať imidž pred inými. Zaplatíš svoj dlh spoločnosti pomocou právneho systému. Verím, že právne zákony túto situáciu vyriešia. Iba trest vedie k spravodlivej spoločnosti Nechám všetko tak. Ak o veci nebudem hovoriť, tak sa vyrieši sama. Budem sa ďalej správať priateľsky a už sa nič zlé nestane. Musíme predsa spolu dobre vychádzať. Musíme nájsť cestu, ako spolu pokračovať v práci. Odpustím, aby som tak zachoval naše priateľstvo. Máme tendenciu ľutovať a odpúšťať tým, ktorí sú slabí, mladí a zraniteľní, miesto toho, aby sme ich robili zodpovednými za ich priestupky Už som unavený tým, že som stále nahnevaný, odporný a pomstychtivý. Už nechcem, aby si viac ovládal môj život. Rozhodol som sa oslobodiť sa od snahy pomstiť sa ti. Zbavujem sa svojej horkosti a zatrpknutosti voči tebe. Chcem zmeniť svoje srdce a nechcem už viac cítiť nenávisť. 22

23 Empatia Nemôžem pochopiť, prečo si mi tak ublížil, ale možno z tvojho hľadiska, to dáva nejaký zmysel. Prajem ti len to najlepšie, aj keď to neznamená, že som prehliadol to, čo si mi urobil. 5.2 Vplyv externých faktorov V psychologických štúdiách odpustenia je pozornosť venovaná vplyvu faktorov, ktoré z vonkajšku ovplyvňujú odpustenie rozhodujúcej sa osoby. Ide v prvom rade o vplyv tých faktorov, ktoré odpustenie tlmia (brzdia). Príkladom môže byť negatívny vplyv neuznania agresie páchateľom za neférové správanie, jeho necitlivosť k bolesti obete, jeho neochota požiadať o odpustenie a zmeniť násilné konanie, ktoré viedlo k traumatizujúcej udalosti. Na odpustenie pôsobí negatívne aj to, keď je páchateľ nedostupný napr. z toho dôvodu že umrel, prípadne sa páchateľ stratil a nevie sa, kde je. Pozornosť sa venuje aj vplyvu ľudí z okolia obeti na priebeh jej odpúšťania zvlášť sociálnej opore obeti a vzoru odpúšťajúceho konania tých ľudí, ktorí sú pre obeť autoritou a vzorom. V súlade so všeobecnou skúsenosťou výsledky empirických štúdií ukazujú, že priznanie viny páchateľom a radikálne zlepšenie jeho správania, ochota nahradiť spôsobenú škodu, majú výrazne kladný vplyv na ochotu obeti odpustiť páchateľovi. Stále otvorenou je však otázka, či platí aj opak, t.j. že ochota vinníkovi odpustiť má kladný vplyv aj na páchateľa, na jeho ochotu priznať vinu a radikálne zmeniť svoje správanie. 1 6 POZITÍVNE ÚČINKY ODPUSTENIA A NEGATÍVNE DÔSLEDKY NEODPUSTENIA Výskum a pozorovania ukázali, že osoby, ktoré odpustili sú šťastnejšie a často aj zdravšie. Richard Fitzgibbons uvádza nasledujúce účinky odpustenia: 1 KŘIVOHLAVÝ, J. : Odpouštění současný stav psychologických studií. In: Československá psychologie. Roč. 48, 2004, č. 2, s

24 Zníženie úrovne hnevu a hostility Zvýšenie pocitov lásky Zlepšenie schopnosti kontrolovať svoj hnev Zvýšenie schopnosti dôverovať Oslobodenie sa od udalostí v minulosti Koniec opakovanému správaniu s negatívnymi dôsledkami Zlepšenie telesného zdravia Významné zlepšenie v oblasti psychických porúch. 1 Okrem spomenutých účinkov, odpustenie tiež znižuje depresiu, zvyšuje nádej, znižuje úzkosť, zvyšuje emocionálnu sebadôveru, zvyšuje schopnosť súcitiť s inými, podporuje osobný rozvoj a zlepšuje celkovú kvalitu života. 2 Štúdie preukázali, že: Odpustenie vedie k menším telesným prejavom stresu. Neodpustenie naopak môže viesť k vzniku chronického stresu. V takom prípade sa zvyšuje produkcia kortizolu a epinefrínu, čo vedie k zmenám srdcovej činnosti a krvného tlaku. Stúpa hladina katecholamínov, čo potláča imunitný systém a zvyšuje riziko vírusových ochorení. Tiež sa nadmerne uvoľňuje histamín, čo u ľudí s astmou môže spôsobiť náhle zúženie priedušiek. 3 U ľudí, ktorí obviňujú ostatných z vlastných problémov, je vyšší výskyt kardiovaskulárnych chorôb aj rakoviny. U ľudí, ktorí si predstavujú že niekomu neodpustia, možno zaznamenať negatívne zmeny v krvnom tlaku, svalovom napätí a imunitnom systéme U ľudí, ktorí niekomu odpustili, sa zaznamenalo zlepšenie ich kardiovaskulárneho, svalového aj nervového systému. 2 Túžba po pomste (ako protiklad odpustenia) vedie k vyššiemu výskytu trestných činov

25 7 VÝSKUMNÝ PROBLÉM Výskum je zameraný na zistenie súvislostí medzi javmi odpúšťania a prežívania zmysluplnosti vlastného života u troch skupín študentov, pracujúcich a väzňov. 7.1 Teoretické východiská Jednou z dôležitých tém, ktoré sa spomínajú v súvislosti s optimálnym duševným fungovaním a kvalitou života, je problematika zmyslu života a životnej zmysluplnosti. 1 Súčasné psychologické skúmanie problému zmyslu života sa posunulo od hľadania zdrojov zmyslu života k snahe o analýzu úlohy zmyslu života, ako aj k analýze zážitku zmysluplnosti a podmienok, v ktorých sa zmysel života môže prežívať a rozvíjať. 2 Bolo by možné, že človek ktorý viac odpúšťa, prežíva svoj život ako zmysluplnejší? To zatiaľ nemôžme s istotou povedať. Predchádzajúce výskumy v oblasti prežívania zmyslu života však poukazujú na fakt, že vzťahy, rodinný život, láska a priateľstvo nepochybne patria k oblastiam, v ktorých ľudia vidia zmysel svojho života. 3 Aj podľa G. Mosera najhlbší zmysel života spočíva v prijatí a prejavovaní lásky. 4 Preto narušenie medziľudských vzťahov a následná neochota odpustiť by mohla súvisieť so zníženým prežívaním zmyslu života. Následky straty zmyslu života sú nasledovné: takýto človek prežíva vnútornú prázdnotu, sklamanie zo života, nudu, nezáujem, apatiu, rezignáciu, môžu sa objaviť aj samovražedné tendencie. Pri takomto patologickom prežívaní nezmyselnosti života dochádza k neurózam alebo depresiám, ktoré sa v existenciálnej psychológii označujú ako noogénne, čiže neurózy, ktorých zdrojom sú duchovné problémy, morálne konflikty alebo existenciálne vákuum. 3 S. Zika a K. Chamberlain konštatujú, že prežívanie zmyslu života je najkonzistentnejším prediktorom životnej pohody. K. Balcar taktiež zistil významné kladné korelácie medzi prežívaním zmysluplnosti života a prežívaním duševnej pohody. Konštatuje významný vzťah medzi nízkou mierou prežívania zmysluplnosti (existenciálnou frustráciou) a neurotizmom, psychotizmom, 1 HALAMA, P. : Vývin a konštrukcia škály životnej zmysluplnosti. In: Československá psychologie. Roč. 46, 2002, č. 3, s HALAMA, P. : Teoretické a metodologické prístupy k problematike zmyslu života. In: Československá psychologie. Roč. 44, 2000, č. 3, s BOROŠ, J. : Psychologické aspekty zmyslu a kvality ľudského života (so zreteľom na stredoškolákov, vysokoškolákov a dôchodcov). In: Pedagogická revue. Roč. 52, 2000, č. 1, s TAVEL, P. : Viera a zmysel života. In: Acta facultatis theologicae Universitatis Comenianae Bratislaviensis. Roč. 5, 2005, č. 4, s

26 kriminalitou a tendenciou k drogovej závislosti. 1 Psychologické nazeranie na zmysel života ovplyvnili za posledné desaťročia najviac koncepcie A.M. Maslowa, I.D.Yaloma a predovšetkým V.E.Frankla. Podľa Frankla zmysel života, a najmä vôľa k zmyslu, je hlavnou motivačnou silou jednotlivca. Vytváranie zmyslu chápe ako proces objavovania jedinečného zmyslu a hodnôt v každej situácii. 2 Zmysluplnosť je relatívne nezávislá od vonkajších podmienok a vôbec nemusí súvisieť s nepriaznivými životnými okolnosťami. Úlohou jednotlivca je tento zmysel objaviť a realizovať. 3 Pokiaľ ide o fenomén odpustenia, vychádzali sme z výsledkov vytvorených teórií a realizovaných výskumov (ktoré sú sprehľadnené v kapitole 5). Možno pripomenúť, že predchádzajúci výskum, ktorý realizovali v tejto oblasti L. Toussaint a J. R. Webb ukázal, že v schopnosti odpúšťať neexistujú rodové rozdiely. 4 Analogicky možno predpokladať, že rodové rozdiely sa nevyskytnú ani v miere prežívania zmysluplnosti života u osôb, s rovnakou tendenciou k odpúšťaniu. 7.2 Cieľ výskumu Hlavným cieľom výskumu je overenie existencie možných súvislostí medzi faktorom odpustenia a mierou prežívania zmysluplnosti života u osôb s rôznymi tendenciami k odpúšťaniu, vychádzajúc z poznatkov predchádzajúcich výskumov v daných oblastiach. Výskumom chceme overiť aj zistenia predošlých výskumov, či schopnosť odpúšťať s vekom rastie, či skutočne neexistujú rodové rozdiely v schopnosti odpúšťať a ako súvisia s mierou zmyslu života a tiež, či ľudia, u ktorých predpokladáme nižšiu schopnosť odpúšťať (väzni) sa budú vyznačovať aj nižšou mierou zmyslu života, v porovnaní s bežnou populáciou, napriek tomu, že tento zmysel možno objaviť v každej situácii. 1 ORAVCOVÁ, J. : Súvislosti medzi vzťahom k náboženstvu a prežívaním zmysluplnosti vlastného života. In: Psychológia a patopsychológia dieťaťa. Roč. 37, 2002, č. 1, s ORAVCOVÁ, J. : Súvislosti medzi vzťahom k náboženstvu a prežívaním zmysluplnosti vlastného života. In: Psychológia a patopsychológia dieťaťa. Roč. 37, 2002, č. 1, s BOROŠ, J. : Psychologické aspekty zmyslu a kvality ľudského života (so zreteľom na stredoškolákov, vysokoškolákov a dôchodcov). In: Pedagogická revue. Roč. 52, 2000, č. 1, s TOUSSAINT, L. - WEBB, J. R. : Gender Differences in the Relationship Between Empathy and Forgiveness. In: The Journal of Social Psychology. Roč. 145, 2005, č. 6, s