SOCIÁLNA Bezdomovectvo a jeho prevencia. Reálna, ale náročná cesta

Transcription

1 SOCIÁLNA PREVENCIA O D B O R N Ý Č A S O P I S VYBRANÉ SOCIÁLNOPATOLOGICKÉ A NEŽIADUCE SOCIÁLNE JAVY Bezdomovectvo a jeho prevencia. Reálna, ale náročná cesta Tolerancia ako podmienka kvality spolunažívania Médiá ako faktor ohrozenia zdravého vývinu dieťaťa Učme sa tolerancii interaktívne tvorivé dielne Fetálny alkoholový syndróm na Slovensku ISSN Poruchy správania detí v dôsledku nestáleho bývania Kriminalita Rómov(?)

2 Príhovor Vážení čitatelia, Príhovory PhDr. Pavol Šimunič, CSc. Ministerstvo kultúry SR 3 20 PhDr. Ingrid Hupková, PhD. zostavovatelka a odborná redaktorka bulletinu 3 Príspevky zo zahraničia Sociálnopatologické javy a sociálne deviácie Prof. PhDr. Bohuslav Kraus, PhD. Katedra sociálnej patológie a sociológie, Univerzita Hradec Králové, Česká republika Poňatie normality. Niektoré princípy pôsobenia na jedinca, ktorého správanie vykazuje znaky sociálnej patológie PhDr. Jiří Němec psychológ, Vysoká škola finančná a správna, Praha, Česká republika Aký lektor, taká prevencia Mgr. Dagmar Nováková Institut Filia, Praha, Česká republika Štatistické príspevky 8 Úplnosť verzus neúplnosť rodiny vo vzťahu k drogám Doc. PhDr. Alojz Nociar, CSc. Katedra psychológie, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety, Teoreticko-informačné príspevky Poruchy správania detí v dôsledku nestáleho bývania Doc. PhDr. Judita Stempelová, CSc. Zariadenie núdzového bývania pre matky s deťmi, Dolná Krupá Médiá ako faktor ohrozenia zdravého vývinu dieťaťa Doc. PhDr. Albín Škoviera, CSc. Pedagogická fakulta, Katolícka univerzita v Ružomberku Prevencia bezdomovectva je reálna, ale náročná cesta Doc. PhDr. ThDr. Andrej Mátel, PhD., mim. prof. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava Kriminalita Rómov(?) Doc. PhDr. Michal Kozubík, PhD., a PhDr. Ivan Rác, PhD. Ústav romologických štúdií, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Tolerancia ako podmienka kvality spolunažívania PaedDr. Terézia Strédl, PhD. vedúca Katedry pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity J. Selyeho, Komárno Terénna sociálna práca Mgr. Barbora Kuchárová, PhD. Výkonná riaditeľka občianskeho združenia Prima Kyberšikanovanie znaky a možnosti pomoci Mgr. Monika Gregussová psychologička, Inštitút psychoterapie a socioterapie, Bratislava Fetálny alkoholový syndróm na Slovensku MUDr. Janka Nosková, MPH Centrum diagnostiky, terapie a prevencie FAS špecializované vedeckovýskumné pracovisko Katedry pedagogiky a psychológie PF KU v Ružomberku, Nosko Health Prevention, s. r. o. Finančná gramotnosť a sociálnopatologické javy Ing. Dušan Šmida SKARAB, o. z., licencovaný finančný sprostredkovateľ, držiteľ licencie Národnej banky Slovenska Príklady dobrej praxe Vplyv médií rieši aj preventívny program PaedDr. Alena Mateašíková Mgr. Peter Chomjak Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, Fedákova 3, Bratislava Učme sa tolerancii tvorivé dielne Mgr. Andrej Popluhár Galantské osvetové stredisko Som v pohode. A ak nie...? Ing. Olga Valentová Liga za duševné zdravie SR Začať treba už od základnej školy Ing. Darina Orbánová, PhD., Ing. Ľudmila Velichová, PhD. Katedra pedagogiky, Národohospodárska fakulta, Ekonomická univerzita v Bratislave Moderné PR kampane Mgr. Miriam Šramová MBA majiteľka marketingovej agentúry Chez Mimi Sebaskúsenostné príspevky Zdenka X Časopis Sociálna prevencia v roku 2015 vstúpil do desiateho ročníka svojej nepretržitej existencie. Odborný časopis prináša široké spektrum tém, príspevky popredných odborníkov, vysokoškolských pedagógov i zástupcov tzv. pomáhajúcich profesií. K udržaniu vysokého čitateľského záujmu prispieva atraktivita grafického spracovania, grafického vizuálu periodika. K odbornému renomé prispieva aj jeho publikovanie na stránke ministerstva zdravotníctva a jeho recenzovanie. Toto vydanie odborného časopisu Sociálna prevencia má podtitul Vybrané sociálnopatologické a nežiaduce sociálne javy. Prináša širšie spektrum nových, doposiaľ nepublikovaných tém, ako aj tém, ktorým sme sa už v minulých ročníkoch venovali, no z iného uhla pohľadu. Dovoľte mi vysloviť presvedčenie, že odborný časopis Sociálna prevencia bude naďalej podnetným a hodnotným čítaním nielen pre svojich stálych čitateľov, ale že aj v tomto roku rozšíri svoje čitateľské zázemie. PhDr. Ingrid Hupková, PhD. zostavovateľka a odborná redaktorka je mi cťou, že sa vám môžem prihovoriť v tomto čísle informačno-vzdelávacieho bulletinu Sociálna prevencia, ktoré otvára desiaty ročník vydávania tohto periodika. Pri tejto príležitosti mi dovoľte vyzdvihnúť a oceniť prácu zostavovateľov časopisu, ktorí dbajú o to, aby bol jeho obsah pútavý i poučný. Napokon, v tom spočíva kultúrno-osvetová práca v oblasti prevencie negatívnych spoločenských javov. Som veľmi rád, že Národné osvetové centrum sa systematicky venuje tejto činnosti a sprístupňuje verejnosti informácie o témach, ktoré ťažia našu spoločnosť. Listovanie v starších číslach časopisu je akýmsi odrazom doby, pričom je evidentný najmä posun v témach. Kým v minulosti dominovali články o látkových závislostiach či kriminalite, v súčasnosti sú pálčivejšími otázkami nelátkové závislosti, mediálna gramotnosť, problematika šikanovania, násilia, xenofóbie, extrémizmu, ale tiež témy týkajúce sa znevýhodnených a sociálne vylúčených spoločenstiev, chudoby a otázka sociálnej inklúzie. Všetci si uvedomujeme, že svet, v ktorom žijeme, je rýchly, globalizovaný, digitalizovaný, komplikovaný a že v časoch kríz sa dostávajú do popredia temné stránky ľudskej podstaty. Za zvlášť hrozivý faktor súčasnej krízy považujem fenomén konzumnej spoločnosti, ktorá namiesto skutočných hodnôt kvality vzdelania, tvorivosti, solidarity, vedomie súvislostí. Favorizuje zisk a bezbrehú spotrebu, trpí úpadkom vzdelanosti, nedostatkom kritického myslenia, neschopnosťou vidieť dôsledky nášho konania a ktorá stráca schopnosť rozoznať dobré od zlého. Tento stav znecitlivenia vedomia je živnou pôdou pre rôzne iracionálne výklady, škodlivé mýty, predsudky a stereotypy, rôzne formy nenávisti vrátane extrémistických prejavov. O to viac je žiaduce uvedomiť si potrebu vzájomnej spolupráce pri šírení vzdelania, pravdivých a objektívnych informácií. Zároveň je nevyhnuté presadzovať princípy humanizmu, solidarity, nediskriminácie a rešpektu k skupinám ľudí, ktorí sa v mnohých životných situáciách ocitajú na okraji spoločnosti. Veľmi rád na tomto mieste konštatujem, že tieto atribúty časopis Sociálna prevencia dôstojne napĺňa. Do nasledujúcich dekád prajem časopisu Sociálna prevencia a tímu jeho zostavovateľov a prispievateľov veľa úspechov, mnoho oduševnenia, odhodlania i trpezlivosti pri práci. Verím, že na stránkach Sociálnej prevencie si všetci prečítame ešte veľa poučných textov, ktoré nám priblížia rôzne negatívne spoločenské javy a inšpirujú nás k efektívnej prevencii. PhDr. Pavol Šimunič, CSc. generálny riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 3

3 Sociálnopatologické javy a sociálne deviácie Prof. PhDr. Blahoslav Kraus, PhD., Katedra sociálnej patológie a sociológie, Univerzita Hradec Králové, Česká republika Situácií, keď sa stretávame so správaním a javmi, ktoré nám prekážajú, ubližujú, spôsobujú škody na majetku i zdraví, stále skôr pribúda, než ubúda. Výrazov, pojmov na označenie takého správania a javov je celý rad. Hovorí sa o nežiaducom správaní, rizikovom správaní, o poruchách správania, pokleskoch, prehreškoch, o negatívnych javoch, sociálnopatologických javoch až po pojem sociálna deviácia. Ich použitie a posudzovanie je dané radom okolností. Predovšetkým z hľadiska odboru, v ktorom sa o takom správaní hovorí. Iné výrazy sa budú objavovať v psychológii, iné z hľadiska psychiatrie, pedagogiky, práva či v sociológii, ekonómii. Napríklad ekonóm bude vyhlasovať nezamestnanosť za normálny, zdravý, potrebný jav. Určitú rolu pri výbere patričného výrazu bude mať aj závažnosť, resp. povaha takého správania. Zastavme sa pri posledných dvoch, ktoré sa objavujú všeobecne a v poslednom čase často, aj keď sa už o nich veľa popísalo. Pojem sociálna patológia označuje vednú, resp. študijnú disciplínu. Nemyslím, že je šťastné týmto termínom označovať i samotné správanie, aj keď sa tak predovšetkým v médiách deje. V tom prípade by sme mali hovoriť o sociálnopatologických javoch. príspevky zo zahraničia Patológia (od slova pathos utrpenie, choroba) je pojem používaný predovšetkým v medicíne, ale aj v psychológii a v neposlednom rade v spojení s pojmom sociálny. Takto ho po prvýkrát použil anglický pozitivistický filozof a sociológ Herbert Spencer ( ), autor organistickej teórie spoločnosti, ako paralelu k chorobám biologického charakteru a sociálnopatologické javy chápe ako choroby spoločnosti. Sociálna deviácia je výrazom porušenia normy alebo pravidla, je to odchýlka od niektorej spoločenskej normy (všeobecne verbalizované pravidlo či predpis) správania. Teda nerešpektovanie požiadaviek, ktoré na jedinca či skupinu kladie určitá norma alebo súbor noriem. Podľa Veľkého sociologického slovníka sa sociálnou deviáciou rozumie narušenie ktorejkoľvek sociálnej normy, nielen normy sankcionovanej právne, nábožensky alebo morálne. Teda sociálnou deviáciou je aj porušenie iných normatívnych systémov, napríklad estetických noriem. Prehrešky proti módnym konvenciám môžu byť pre jedinca traumatizujúce, zvlášť keď sa v danej situácii ocitol napríklad v dôsledku nedostatočných finančných prostriedkov. Sociálna deviácia a sociálna patológia sú pojmy, ktoré smerujú do rovnakej oblasti sociálna, avšak ich obsah je predsa len odlišný. Vymedzenie sociálnej deviácie u rôznych autorov môže byť trochu odlišné, ale keby sme chceli nájsť prienik a ťažisko týchto vymedzení, dospeli by sme k akcentácii pozície a spôsobu správania mimo hlavného prúdu, mimo správania väčšinovej spoločnosti, na okraji sociálnej normy či dokonca mimo normy. Durkheim upozorňoval na nutnosť tolerancie voči sociálnej deviácii ako priestoru na nástup pozitívnych spoločenských zmien. Sociálna deviácia sa preto používa aj v pozitívnom zmysle. Pri pojme sociálna patológia sa zdôrazňuje chorobnosť daného javu a spôsobu správania. Zatiaľ čo pri deviácii ide predovšetkým o odlišnosť, pri patológii je hodnotiace kritérium iné, tvrdšie a jednoznačnejšie. Sociálne javy ako štruktúrované sociálno sú na škále normalita deviácia patológia rozložené kontinuálne, a preto môžu byť hranice medzi deviáciou a patológiou neostré a jav prestupuje hraničné oblasti normality a patológie. Ku kontinuite prispieva ich reflexia a hodnotenie a dynamika tejto reflexie a hodnotenia. Je teda zrejmé, že snaha o jednoznačné vymedzenie a používanie oboch pojmov je problematická. V každom prípade však pojem sociálna deviácia môžeme chápať ako zreteľne širší, ktorým sa dá označiť prakticky všetko nenormálne. Lenže v tom je práve problém, pretože predpokladá vymedzenie toho, čo je normálne. Vymedzenie normy a následne deviácie podlieha radu okolností. Zahŕňa rad javov, ako napríklad záškoláctvo, klamanie, ale aj rôzne nebezpečné adrenalínové situácie, ktoré nie sú normálne a môžu ohroziť samotného jedinca i jeho okolie, ale ktoré ťažko môžeme označiť za sociálnopatologické javy. Určenie, či je správanie deviantné, je problémom jeho posúdenia zo strany spoločnosti. V zásade existuje zhoda v tom, že na posúdenie deviantného správania je potrebné vychádzať zo sociokultúrneho kontextu, v ktorom k tomuto správaniu došlo. Pre pochopenie sociálnych deviácií je nepochybne dôležitá otázka samotných noriem. Vieme, že normy a ich dodržovanie sú dôležitou súčasťou fungovania každej spoločnosti, a taktiež vieme, že každá spoločnosť má nastavené svoje normy, a to tak tie stanovené zákonom, ako aj normy morálne, obyčajové. Jeden z najstarších normatívnych systémov predstavujú náboženské normy. V tejto spojitosti sa treba pýtať, ktorá sociálna situácia je ešte v norme, lepšie povedané, v istej tolerancii, a ktoré správanie už treba považovať za zreteľnú deviáciu. Z psychologického hľadiska, ako upozorňuje M. Wágnerová, sa mnohé vzorce správania môžu považovať za deviantné len z dôvodu chýbajúcej skúsenosti a nezrozumiteľnosti. V takom prípade potom môže prevažovať v hodnotiacom akte emotívna zložka. Neznáme je odmietané z dôvodu frustrácie potrieb bezpečia a istoty (Wágnerová, 2004, 25). Každé chápanie môže byť svojím spôsobom diskutabilné, pretože sa ako vzor (norma) môže proklamovať správanie, ktoré predstavuje zreteľne extrém. Napríklad prezentácia štíhlosti s odporučenými diétami vedie v rade prípadov k poruchám príjmu potravy. Ešte horším príkladom môže byť šírenie agresivity ako sprievodného javu súčasného života, takže napríklad americkí vojaci posielali bežne domov fotografie, na ktorých mučia väzňov, nehanbili sa ani najmenej za svoje správanie a považovali to za normálne. Vzhľadom na rôzne premeny v spoločnosti, posuny v hodnotovom systéme dochádza tiež k zmenám v chápaní noriem a miere tolerancie. Dobre to môžeme pozorovať napríklad v súvislosti s rozvodovosťou, kde došlo k posunu od minimálnej tolerancie ešte niekedy v päťdesiatych rokoch k dnešnej situácii, keď sa striedanie partnerov považuje takmer za normálne. Niekedy sa v dôsledku spoločenského vývoja zmení norma, a to aj právna, úplne príspevky zo zahraničia radikálne ako v prípade homosexuality. Navyše vieme, že miera tolerancie súvisí s ďalšími faktormi, ako napríklad i s vekom, takže väčšiu mieru tolerancie môžeme pozorovať u detí, mladistvých, menšiu u seniorov, nehovoriac o situácii v multikultúrnom prostredí. Podľa Hrčku do oblasti ľudských sociálnych deviácií patria štyri skupiny stavov: a) zjavné rozpoznané a označované za deviantné správanie (napríklad i v odievaní); b) zjavné poruchy psychických funkcií človeka (vnímania, myslenia, emócií, pamäti a pod.); c) zjavné deviantné fyzické charakteristiky (napríklad telesné choroby, maldeformácie, zmyslové defekty) pri normálnom správaní; d) zjavné deviantné sociálne charakteristiky (rozvedená žena, slobodná matka, sirota, nemanželské dieťa, príslušník stigmatizovanej etnickej, národnostnej, rasovej či náboženskej skupiny, bývalý väzeň či psychiatrický pacient) pri súčasnom normálnom vzhľade a správaní (Hrčka, 2001). Na záver teda možno povedať, že čo budeme pokladať za deviáciu, ešte nemusí mať sociálnopatologickú podobu, a po druhé, že hranica medzi tým, čo je ešte normálne a čo už označíme za deviáciu, je veľmi vratká a závisí od radu okolností. Poňatie normality HRČKA, M Sociální deviace. Praha: Slon, ISBN WAGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál, ISBN Niektoré princípy pôsobenia na jedinca, ktorého správanie vykazuje znaky sociálnej patológie PhDr. Jiří Němec, psychológ, Vysoká škola finančná a správna, Praha, Česká republika Štúdium normality predstavuje jeden zo základných logických predpokladov diagnostiky i terapie alebo nápravy abnormálneho správania. Modely správania, ktoré vykazujú znaky abnormality, nemožno vytvárať bez štúdia vývoja a zvláštností patologickej osobnosti ani bez ohľadu na základné podmienky normálnej psychickej činnosti. Problém normality osobnosti (či v zmysle absencie choroby, alebo v zmysle optimálnej psychologickej existencie) má na jednej strane korene vo všeobecných biologických zákonitostiach, na druhej strane v špecifických zákonitostiach psychického vývoja, a, samozrejme, i v eticko-filozofických normách. Ide o interdisciplinárny problém, ktorý nemožno riešiť len z úzko biologizujúceho ani len z úzko psychologického, špeciálnopedagogického alebo normatívneho hľadiska. V odbornej literatúre môžeme nájsť rôzne pokusy o triedenie kritérií normality. V tejto súvislosti niektorí odborníci uvádzajú duševné zdravie vo vzťahu k pocitom subjektívneho uspokojenia, sebadôvery, úspešnosti. Iní autori (G. W. Allport, M. Jahodová, R. B. Cattel) hovoria o priamo úmernom vzťahu duševného zdravia k realistickému sebahodnoteniu, pričom tento vzťah berie do úvahy tak potenciality, možnosti a schopnosti jedinca, ako aj jeho nedostatky. Problémom tohto prístupu je však to, čo možno považovať za objektívne a správne. Rozpor medzi faktickou a optimálnou existenciou je v podstate pre človeka charakteristický a môže byť za predpokladu kritického zhodnotenia vlastných potencialít podmienkou hlbšieho sebahodnotenia, tvorivej činnosti a rozvoja osobnosti. 4 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 5

4 V súvislosti s triedením kritérií normality sa spomína aj pocit identity, ktorý sa chápe ako tzv. vnútorný kapitál osobnosti, získaný skúsenosťou v priebehu jej vývoja. Pocit identity je zároveň predpokladom toho, že jedinec je schopný správne rozlišovať medzi samým sebou a objektívnou realitou. Za dôležitý znak normality považujú niektorí autori (napríklad G. W. Allport, H. S. Sullivan) aj schopnosť sebarealizácie. Tá je predpokladom na uskutočnenie vlastného vnútorného, geneticky daného plánu a na rozvíjanie nových vlastností a zručností, ktoré s ním nie sú v zásadnom rozpore. Normálne sa vyvíjajúci jedinec je schopný reálne zhodnotiť vlastné predpoklady, možnosti alebo naopak nedostatky, správne odhadnúť ciele dosiahnuteľné v rámci týchto potencialít a použitie vhodných aktivít potrebných na dosiahnutie životne dôležitých cieľov. Autonómia subjektu teda priamo závisí od hĺbky sebapoznania a od správneho vhľadu do objektívneho diania. Jedným z najvýznamnejších kritérií normálnej psychickej činnosti je integrita osobnosti. Niekedy sa v tejto súvislosti hovorí o koherencii, jednote alebo kontinuite osobnosti, t. j. o jednotnej štruktúre psychických procesov, vlastností a činností. V tomto kontexte býva zdôrazňovaná dynamická rovnováha psychických procesov, vlastností, činností a najmä potrieb, a to ako aktuálnych, tak aj geneticky daných. Popri vnútornej intraindividuálnej rovnováhe je predpokladom normálneho psychického vývoja dynamická rovnováha medzi osobnosťou a prostredím. Človek bez nádeje do budúcnosti, bez nádeje na možnosť sebarealizácie vo významných osobných vzťahoch a sociálnom uplatnení stráca základné predpoklady integrácie, ocitá sa na pokraji psychickej choroby alebo sebadeštrukcie. Zdravý človek mobilizuje v krízových situáciách svoje obranné mechanizmy a duševné rezervy, zvyšuje svoju aktivitu na riešenie a odstránenie krízy. Preto aj rezistenciu proti stresu a toleranciu úzkosti možno považovať za významné kritériá normality. Tolerancia záťaže závisí nielen od subjektívnej odolnosti človeka, ale taktiež od intenzity a frekvencie rušivých podnetov, ktoré na jedinca vplývajú. V súvislosti s tým možno uviesť ešte ďalšie kritériá, ktoré sa vzťahujú na normalitu osobnosti. Ide o adekvátnu percepciu reality a sociálnu adaptáciu. Tieto kritériá sú užitočné najmä z hľadiska praktického pozorovania, pričom stupeň prispôsobivosti je možné hodnotiť na základe podielu individuálnych potrieb a prejavov správania na požiadavkách a normách spoločnosti. Norma určujúca normalitu nespočíva teda v danosti, ale v procese tvorenia a sebatvorenia. Je to proces smerujúci nielen k optimálnej realizácii potenciálu človeka, ale zároveň k optimálnej realizácii ľudských hodnôt. Ak sa zameriame v tomto kontexte na problematiku správania, ktoré vykazuje znaky sociálnej patológie, nedá sa prehliadnuť, že značná časť výchovne problémových detí a mladistvých vykazuje nežiaduce formy správania, ktoré nie sú v súlade zo záujmami spoločnosti. Preto je nutné venovať týmto jedincom zvýšenú pozornosť, najmä v zmysle pochopenia ich problémov, uplatňovania efektívnych špeciálnopedagogických prístupov a vytvárania potrebných podmienok na ich úspešnú integráciu. V pedagogickej praxi by sa mali uplatňovať vo vzťahu k jedincom s asociálnym, antisociálnym či delikventným správaním minimálne dva základné typy výchovnovzdelávacích programov. Prvý je zameraný predovšetkým na sociálnu integráciu výchovne problémových detí a mladistvých, na posilnenie ich motivácie na prekonávanie školskej záťaže a zmeny správania a následné získavanie potrebných schopností a sociálnych zručností. Druhý príspevky zo zahraničia typ programov obsahuje prioritne liečebno-výchovné prvky, kompenzujúce nepriaznivé dôsledky znížených predpokladov učenia, ktoré súvisia s najrôznejšími formami vrodených alebo iných organických postihnutí či ochorení. V tejto súvislosti treba zároveň pripomenúť význam motivácie jedinca na zmenu správania. Stimulovať najmä mladého človeka k tomu, aby zmenil svoj spôsob myslenia a správania, ktorý mu spôsobuje spravidla iba samé problémy, predpokladá okrem iného vyvolanie emocionálneho zážitku a konfrontáciu jeho životných skúseností s objektívnou realitou sociálneho prostredia, v ktorom žije. Preto pri rešpektovaní zákonitostí psychologickej podmienenosti porúch správania a podielu učenia na rozvoji a udržovaní maladaptívnych prejavov treba uplatňovať také prístupy, ktoré rešpektujú fakt, že väčšina psychických ťažkostí a výchovných problémov je interpersonálnej povahy a týka sa medziľudských vzťahov. Cesty terapeutickej a poradenskej pomoci sa preto hľadajú v spoločenskom prostredí terapeutických a poradenských skupín. Tie majú jedincom pomáhať prostredníctvom využívania skupinových procesov a skupinovej dynamiky k zmierneniu ich ťažkostí, k ich socializácii, resocializácii a v rade prípadov i spoločenskej rehabilitácii. Práve skupinové formy práce umožňujú vyvolanie zážitku, keď výchovne problémový jedinec dostáva spätnú väzbu, že niekam patrí, že ho okolie akceptuje. Predpokladom naplnenia uvedeného cieľa je kombinácia skupinových foriem práce s cielene zameraným individuálnym prístupom k dieťaťu, ktoré si postupom času musí uvedomiť svoje reálne a nie odosobnené JA, lebo inak u neho nemôže dôjsť k sebaakceptácii. Musí vedieť včas rozpoznať, kedy sa dostáva do,,svojej náročnej, problémovej situácie, v ktorej obvykle zlyháva. Zároveň musí vedieť použiť naučenú sekvenciu aktivít, ktoré buď zabránia nepriaznivému vývoju tejto situácie, alebo ho z nej bezpečne vyvedú. To, samozrejme, vyžaduje učenie a systémový nácvik najrôznejších zručností. Tieto prevažne metodologické princípy a požiadavky, vytvárajúce predpoklady na efektívne pôsobenie najmä na jedincov s poruchami správania, treba vnímať nielen z pohľadu teoretických poznatkov, ale tiež v kontexte súčasnej životnej reality, životného štýlu i reálnych podmienok činnosti škôl a školských zariadení, v ktorých výchovno-vzdelávací proces prebieha. Preto sa najmä v posledných rokoch značná pozornosť, a to nielen odbornej verejnosti, zameriava aj na oblasť prevencie sociálnopatologických javov vyskytujúcich sa medzi deťmi a mládežou. Ide najmä o včasné odhaľovanie rizikových faktorov, ktoré vznik sociálnej patológie vyvolávajú, o tvorbu a realizáciu preventívnych programov a systémové vyhodnocovanie ich efektivity. príspevky zo zahraničia Aký lektor, taká prevencia Mgr. Dagmar Nováková, Institut Filia, Praha, Česká republika Dlhé roky diskutujeme o tom, kedy sa má začať s prevenciou závislostí, o jej obsahu a vhodnosti niektorých tém v určitom veku, aby sa znížila pravdepodobnosť experimentov s drogami a následná závislosť. Možno si menej uvedomujeme veľký vplyv lektora, učiteľa alebo inej osoby, ktorá prevenciu vykonáva. Najlepšie si to priblížime na prejavoch a správaní našich politikov. Niekto má charizmu a má veľkú šancu nás osloviť, zvlášť keď sa stotožňujeme s tým, čo hovorí. Iný môže obsahovo rezonovať s naším zmýšľaním, ale jeho nevýrazný prejav a mimika nás nudia natoľko, že sa na neho hneváme, pretože vieme, že takto nevýrazne pôsobí na všetkých. Pred rokmi sme robili taký výskum, v ktorom sme porovnali presný opis prejavov lektorov s dosiahnutým krátkodobým výsledkom prevencie. Pôsobenie lektora sme hodnotili podľa nasledujúceho formátu. Napríklad: lektor je pripravený lektor úplne improvizuje. Hodnotenie bolo rozdelené na bloky Realizácia programu, Verbálny prejav, Neverbálny prejav, Nadväzovanie kontaktov a postoj k žiakom, Celkové hodnotenie. Najúspešnejší boli, samozrejme, lektori hodnotení bodmi 5 a 4. Sú to tí, čo majú charizmu a veľkú šancu na úspech pri odovzdávaní akéhokoľvek posolstva. V nasledujúcom texte budeme zdôrazňovať práve hodnotenie tejto strany dotazníka, pretože je zrejmé, že opačné prejavy, s hodnotením 2 a 1, patrili k tým neúspešným. Ale ani vysvetľovanie tých negatív nemôžeme úplne vynechať, niekedy práve poznaný kontrast lepšie ukáže účinnejší postup. V bloku Realizácia programu sa posudzovala napríklad miera pripravenosti lektora, či zisťuje terajší stav vedomostí žiakov, čo je dosť dôležité pre to, čo budeme hovoriť, či je prúd informácií primeraný a nadväzujú v logickom slede, či je umožnená diskusia, či sa dôležité informácie opakujú a zhrňujú, či je použitý aj príklad a skúsenosti, či je verbálny prejav doplnený názornými prostriedkami. Na škodu nie je ani využitie humoru, veľký úspech mávajú rečníci, ktorí si vedia robiť žarty sami zo seba. Pri hodnotení bloku Verbálny prejav sledujeme to, či sa dotyčný vyjadruje spisovne, ale pravda je, že menej oficiálny prejav často prijímajú poslucháči lepšie. Nesmie, samozrejme, ísť o vulgarizmy. Vyjadrovanie má byť plynulé a logické, tempo musí umožňovať sledovanie výkladu. Hlasitosť prejavu musí byť primeraná priestoru. Nie každý má super podmanivý hlas, ale lektor s nepríjemným hlasom a ešte nedbajúci na výslovnosť sa môže stať aj zdrojom posmechu. Hľadanie slov, používanie rôznych citosloviec ako výplne medzi rečou určite nepridá na atraktívnosti nášho prejavu. Hlas si ťažko zmeníme, a tak lektor s tzv. pišťavým alebo kvákavým hlasom by sa mal svojej činnosti skôr vzdať, zbaviť sa inej chyby sa dá. Tak ako sme to mohli vidieť v známom filme Kráľova reč, kde zbavovanie rečovej chyby dokonale predviedol herec Colin Firth. Pri posudzovaní bloku Neverbálny prejav sa zameriavame na to, čo vyjadruje pri prezentácii naše telo. Mnoho ľudí si myslí, že najdôležitejšie je to, čo hovoríme, ale naše telo a mimika túto výpoveď ovplyvňujú dosť silno. Na čom všetkom teda záleží v tomto bloku? Je to v prvom rade telesný postoj, prirodzene vzpriamený, ktorý vyjadruje sebavedomie. V žiadnom prípade kŕčovitá meravosť, škrobenosť alebo zhrbenie a poklesnuté ramená. Gestá rúk musia byť ladné a vhodne doplňovať prejav. Spomeňte si na niektoré hlásateľky správ o počasí alebo sprievodkyne losovania mnohých lotérií. Stáť si vyžaduje aj čosi urobiť s rukami. Nechať ich voľne visieť či priamo pripažiť? Mnohé si ruky pridržiavajú na bruchu, ale pretože cítia, že ich vystúpenie vyžaduje aj nejaký pohyb, začnú, asi podvedome, pohybovať jednou rukou, akoby sa pokúšali vzlietnuť. Vyzerá to hrozne. Rad rečníkov pri svojom prejave zbesnene máva rukami, a ak to mávanie nie je zmysluplné, dosť to ruší. Vhodné, až priam umelecké používanie rúk na dokreslenie hovoreného slova patrí k niektorým brilantným rečníkom, pretože tým ovládajú pozornosť divákov a poslucháčov. Niekedy k tomu patrí aj pohyb po miestnosti, keď sa rečník snaží priblížiť k poslucháčom. To isté, čo sme povedali o gestách, platí aj pre mimiku. Pri menšom počte poslucháčov, v skupinke alebo v triede je dôležité udržovanie očného kontaktu postupne a občas so všetkými poslucháčmi. Sú to veľmi dôležité stotinky sekúnd. To už sme sa priblížili k bloku Nadväzovanie kontaktov a postoj k žiakom, kde sledujeme, či má lektor od počiatku záujem o kontakt, či sa snaží odstraňovať bariéry a provokuje diskusiu, pričom by mal dávať priestor na spontánne kladenie otázok. To znamená, pýtajte sa, na čo chcete, a ja odpoviem, a keď nebudem vedieť, tak to priznám. Keď už lektor kladie otázky a to je niekedy nutné - nevyvoláva, len v krajnom prípade skôr toho, na kom vidno ústretovosť. Odpovede na otázky musia byť kompetentné, ústretové a citlivé. Ani hlúpa otázka sa nesmie zosmiešňovať. Hodnotíme aj zaujatosť žiakov a z toho prameniacu disciplínu. Ak lektor nevie zaujať a ešte k tomu zaujíma autoritatívny, mentorský postoj, nemá šancu na úspech. Lektor sa nemá brániť ani emocionálnym prejavom a hovoriť, keď je to prínosné, o svojom osobnom prežívaní a pocitoch, musí dávať najavo pochopenie ich prežívania. Krátky blok Celkové hodnotenie potom stručne oceňuje základné parametre prejavu: Či je výklad lektora veľmi fundovaný v kontraste s druhým pólom, keď je lektor hodnotený ako po odbornej stránke nekompetentný. Či je metodická úroveň vysoká alebo lektor nezvládol metodické vedenie lekcie. Či je osobný prejav lektora veľmi presvedčivý alebo jeho vystupovanie uškodilo cieľu prejavu. Pre použitie tohto návodu ctenými čitateľmi zdôrazňujem, že to nie je dogma, je možné si vybrať tie hodnotenia, ktoré budú vyhovovať opisu činností vašich lektorov a vašich preventívnych programov, a že vám napríklad pomôže pri výbere vašich stálych lektorov. 6 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 7

5 štatistický príspevok štatistický príspevok Úplnosť verzus neúplnosť rodiny vo vzťahu k drogám dosť významný vplyv kompletnosť rodiny, ale aj ďalšie charakteristiky súvisiace s jej finančným a celkovým socioekonomickým statusom (pozri obr. 1 4): Obr. 1 Konzumácia akejkoľvek nelegálnej drogy jedenkrát alebo viackrát počas života Obr. 3 Výskyt pravidelného fajčenia (1 5 a viac cigariet denne) vo vzťahu k úplnosti rodiny Doc. PhDr. Alojz Nociar, CSc. Katedra psychológie, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava Po dlho stúpajúcom trende počtu narodených detí na Slovensku sme už viacero rokov svedkami opačného procesu. Ak vezmeme do úvahy nedávnych sedem chudobných rokov Slovenska, vidíme tieto zmeny: Pokles populácie Rok narodenia Vek (v 2015) Narodených celkovo Na obyvateľov ,51 10,21 10,42 10,68 10,988 11,19 11,45 Ak zoberieme do úvahy iných sedem bohatých rokov, je celkom zreteľné, že trend zmien bol u nás kedysi úplne opačný: drog, ako sú prchavé inhaláty, marihuana, trankvilizéry a sedatíva či alkohol spolu s tabletkami kvôli rýchlejšiemu či väčšiemu účinku. Okrem rozdielov ekonomicky silnejších voči slabším a sociálne lepšie postavených oproti znevýhodneným rodinám, čo sa premieta aj do vzťahov dospievajúcich k drogám, je vývojovo a psychologicky dôležité i to, či ide o úplnú (obaja rodičia), neúplnú (jeden rodič), alebo pozmenenú rodinu (jeden vlastný, jeden nevlastný rodič). Tab. 1 Zmeny v úplnosti rodín respondentov reprezentatívnych prieskumov v SR (v %) Rok / rodina Úplná Neúplná Pozmenená ,2 6,2 6, ,6 9,9 4, ,2 11,6 4,0 Obr. 2 Konzumácia akejkoľvek nelegálnej drogy (okrem marihuany a hašiša) jedenkrát alebo viackrát počas života podľa úplnosti rodinného prostredia Obr. 4 Nárazové pitie (5 a viac dávok trikrát a viackrát za ostatných 30 dní) vo vzťahu k úplnosti rodiny Nárast populácie Rok narodenia ,4 16,7 5, ,9 21,0 6,8 Vek (v 1993) Narodených celkovo Na obyvateľov ,30 20,50 20,60 20,90 20,60 20,80 20,00 Uvedené trendy boli vybraté z dokumentov na prípravu prvého Európskeho školského prieskumu o alkohole a drogách (ESPAD) na Slovensku v roku 1995 a z dokumentov pre šieste opakovanie ESPAD na budúcu jar v roku 2015 (ŠÚ SR, 2014). Skoro dvojnásobný pokles počtov narodených, ktorý ukázali štatistické dáta za vyše dve desaťročia, znamená pravdepodobne aj zmenu charakteristík rodiny. V ďalšej časti príspevku však uvediem nie celonárodné, oficiálne údaje ŠÚ SR, ale niektoré zistenia, súvisiace s typmi rodín u žiakov a študentov, z doteraz piatich vĺn reprezentatívneho prieskumu ESPAD od 1995 do Výsledky Spočiatku stabilné počty úplných rodín u respondentov klesli od roku 1995 do 2011 o viac ako 11 %; a aj keď počty pozmenených rodín zostali relatívne stabilné, za šestnásť rokov najmä počet neúplných rodín u respondentov vzrástol viac než 3,5-násobne. V štvorročných odstupoch klesajú percentá úplných rodín (v tab. 1) paralelizujú to aj celoslovenské údaje, kde to bolo: 81,4 80,3 78,9 77,9 73,6 %, keď sme počty manželstiev dali do vzťahu s počtami neúplných rodín definovaných ako celkové počty rozvedených a ovdovelých (ŠÚ SR 2014). Ukázalo sa, že okrem vzdelanostnej úrovne rodičov, ktorej vplyv na konzumáciu drog je dosť slabý, má Pri obr. 1 4 Zdroj údajov ÚVZ SR, ÚZV, NCPZ. Spracovanie a grafika: A. Nociar Analýza potvrdila výhody toho, že mladý človek žije v úplnej rodine, ako aj nevýhody, ktoré vyplývajú z neúplnej alebo pozmenenej rodiny. Hoci počas dvoch desaťročí od začiatku prieskumov ESPAD u stredoškolákov ani kompletné rodiny neodolali zmenám situácie v oblasti drog a výskyt užívania legálnych aj nelegálnych drog je u študentov z neúplných a pozmenených rodín vždy vyšší, úplná rodina si ďalej zachováva relatívne najmenej narušenú pozíciu vo vzťahu k drogám. Porovnania podľa druhu drog ukázali, že pri nákladnejších alebo módnych drogách, ako sú kokaín, LSD, extáza, či látkach, ako sú anabolické steroidy (Kokkevi et al. 2008), je mierny trend k vyššej frekvencii užívania u tých študentov, ktorí uviedli, že sú veľmi spokojní s finančnou situáciou svojej rodiny, a zároveň aj u tých, čo uviedli, že ich rodina má oveľa vyšší životný štandard v porovnaní s ostatnými rodinami na Slovensku. U tých študentov, ktorí uviedli, že sú dosť alebo veľmi nespokojní s finančnou situáciou rodiny alebo že ich rodina je na tom dosť či oveľa horšie v porovnaní s ostatnými rodinami na Slovensku, bol badateľný skôr trend k vyššej frekvencii užívania lacnejších alebo zdomácnených Kokkevi, A., Fotiou, A., Chileva, A., Nociar, A., Miller, P Daily exercise and Anabolic Steroids Use in Adolescents: A Cross-National European Study. Substance Use and Misuse, 43, 14, pp Nociar, A Európsky školský prieskum o alkohole a iných drogách (ESPAD) v SR za rok Záverečná správa k výskumnej úlohe P Bratislava, VÚDPaP 2011, 83 s. Internetové zdroje: ŚÚSR 2014 databáza SLOVSTAT, In: elisw/casovy_rad.procdlg; dňa SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 9

6 Poruchy správania detí v dôsledku nestáleho bývania Doc. PhDr. Judita Stempelová, CSc., Zariadenie núdzového bývania pre matky s deťmi, Dolná Krupá Výskyt porúch správania v detskom veku je pomerne častý, pričom diagnostika podľa stanovených kritérií medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH) nie je jednoduchá. Zmeny správania sú veľmi variabilné a často nevieme ich skutočnú príčinu, nedokážeme presne odpovedať, či sú spôsobené biologickými, psychologickými či sociálnymi faktormi. Pri opise porúch vidíme aj nejednotu podávaných zdrojov (rodičia sa snažia poruchy viac tolerovať, učitelia ich jasnejšie definujú, lebo ich porovnávajú s celým kolektívom žiakov, a odborník pri jednom sedení s problémovým dieťaťom nemusí postrehnúť všetky jeho prejavy). Pritom berieme do úvahy fakt, že správanie dieťaťa je aj sociálne podmienené, a tak doma pod vplyvom prísnejších rodičov dieťa môže byť utiahnuté, kým v škole chce získať pozornosť spolužiakov a nemiestne sa predvádza. K skresľujúcim poruchám správania patrí aj sociokultúrna začlenenosť dieťaťa (deti zo slabých sociálnych podmienok sú iné ako deti z rómskeho etnika či deti cudzincov žijúcich v emigrácii). Pri hľadaní príčin poruchového správania berieme do úvahy genetické a biologické dispozície, vplyvy sociálneho prostredia, úroveň inteligencie a sebaregulácie. Genetická predispozícia sa prejavuje najčastejšie na úrovni temperamentu dieťa je impulzívne, dráždivé, má sklon k úzkostnému prežívaniu, má znížené zábrany a slabšiu citlivosť na spätnú väzbu, čo spôsobuje problémy s fungovaním trestov a odmien. V prípade nesprávneho výchovného vedenia môže porucha prerásť v dospelosti do hraničných porúch osobnosti. Z biologických dispozícií najčastejšie registrujeme poruchu štruktúry a funkčnosti centrálneho nervového systému. Už prenatálne môže ísť o poškodenie mozgu vplyvom toxických látok (alkohol, lieky, iné drogy, toxické látky prostredia). Odlišná diferenciácia oboch hemisfér (pravostranná a ľavostranná orientácia) má vplyv na hyperaktivitu v detstve, na spôsob emočného spracovávania zážitkov. Hyperaktivita býva často spojená so zmenou koncentrácie dopamínu v mozgomiešnom moku (Malá, E., 2000), čo pôsobí na zrenie mozgových štruktúr a v konečnom dôsledku aj na kognitívnu výkonnosť. V sociálnych faktoroch nachádzame najviac zdrojov poruchového správania. Keďže najdôležitejším formujúcim prostredím je rodina, v nej je aj najviac podnetov na odpoveď na otázku príčin (nekompletnosť rodín, kompletnosť, ale s patologickým rodičom alkoholik, tyran, zanedbávajúci rodič, psychický narušený, prípadne autoritársky rodič). Dieťa si v rodine osvojuje normatívy a hodnoty premietajúce sa do jeho správania, tiež spôsoby, ako sa rodičia vyrovnávajú s konfliktmi a inými záťažovými situáciami (strata blízkeho, vážne ochorenie v rodine, náhla smrť v rodine a pod.). Niektoré rodiny si neplnia všetky úlohy, a tak môže rodina pôsobiť subdeprivačne, nerozvíja v dostatočnej miere osobnosť a potreby dieťaťa. Matoušek (1996) upozorňuje, že aj v niektorých funkčných rodinách sa objavuje nuda, nezáujem, nedostatok životného zmyslu, tiež nedostatok cieľového zamerania. Ak dieťa nemá jasne definované pravidlá, v ktorých sa vie orientovať, potom sa ich nemôže naučiť. Nepravidelné striedanie rytmu biologických návykov dieťaťa nepôsobí harmonicky na jeho vývin. Selektívne môže zlyhať aj jeden z rodičov vplyvom nepriaznivých životných udalostí (choroba, strata zamestnania, rozvod a rozpad rodiny), čo sa prejaví nezáujmom o výchovu a vedenie dieťaťa. Táto náhla zmena môže mať u dieťaťa vážne následky, zvlášť ak citová väzba s daným rodičom bola silná. Je to vážna strata oporného bodu v živote dieťaťa. Podobne je to pri náhlom alebo častom sťahovaní, menení miesta bydliska, dieťa nemá čas si vytvoriť bázu priateľov, spolužiakov, stále je ako hosť na dočasnom mieste, čo sa neskôr odrazí na stabilite sociálnych vzťahov voči iným osobám. Ďalším vplyvom na nežiaduce poruchy správania môže byť subkultúra sociálneho prostredia, skupina takéto poruchy toleruje, dokonca deti učí niektorým patologickým javom (krádeže v detstve, distribúcia drog, predčasný sex a i.). V tejto súvislosti možno pripomenúť existenciu vreckárskeho gangu alebo žobrajúcich detí, kde rodičia učia deti zlodejským skúsenostiam (Vágnerová M., 2008). Istý štýl správania sa formuje aj vplyvom životného prostredia (vidiek, mesto, segregované skupiny a pod.), kde sociálna kontrola a anonymita členov môže byť na rôznej úrovni a tým je podmienená aj miera normálneho či patologického správania. K častým poruchám správania v detskom veku zaraďujeme emočné poruchy, narušenie kognitívnej orientácie a narušené sebahodnotenie. Na odlišné citové prežívanie môže vplývať vysoká dráždivosť CNS a neschopnosť tlmiť dráždivé procesy. Deti sú napäté, impulzívne, niekedy až s agresívnymi prejavmi alebo nevypočítateľnými reakciami. Mávajú znížené sebaovládanie a vystavujú sa zbytočným rizikám, čo spustí reťazec na seba nadväzujúcich reakcií aj okolia (výsmech, tresty, negatívne vzťahy rodičov a učiteľov atď.) vrátane detí. Narušené sebahodnotenie detí a dospievajúcich súvisí s odchýlkou hodnotenia reálneho sveta a jeho sociálnej zložky. Často badáme demonštráciu vysokého sebavedomia a sebaistoty, čo môže byť obranná reakcia alebo kompenzácia vnútorne nízkeho sebaprežívania. Títo jedinci obyčajne nerešpektujú sociálne stanovené normy, sú odmietaví k akejkoľvek autorite. Na druhej strane to môžu byť časté pocity viny, neschopnosti až zbytočnosti vlastnej osobnosti. Všetky spomenuté poruchy správania majú svoj multidimenzionálny charakter, samozrejme, individuálne spracovávaný aj osobnosťou dieťaťa či dospievajúceho. Motivácia ich konania môže byť neuvedomená, ale i vedomá, ak potrebujú zaujať okolie (napríklad v škole chcú nejako vyniknúť), chcú získať pocit citového bezpečia (u rodičov vydierajú ich), chcú uniknúť z nepríjemnej situácie (napríklad pred písomkou v škole) alebo potrebujú uznanie od rovesníkov (chcú, aby boli uznaní ako schopní). Jednotlivé motívy sa môžu aj prekrývať a niekedy chcú mať z toho aj nejaký zisk (napríklad kúpa oblečenia, elektroniky). V našom prípade sme analyzovali rozbor porúch správania u detí vo veku 2 15 rokov, ktoré našli prechodné bydlisko v Zariadení núdzového bývania pre matky s deťmi v Dolnej Krupej. Za päť rokov existencie sa vystriedalo 139 detí a 15 adolescentov, ktorí vo svojich rodinách zažívali násilie zo strany otca, druha, ale aj matky (67,4 % fyzické násilie, 25 % psychické násilie, 7,6 % bez násilia). Samotný fakt násilia v rodine zanechával na deťoch následky, spôsobil rôzne vonkajšie či vnútorné problémy, s ktorými sa museli vyrovnávať pri súčasnej adaptácii na nové prostredie. Na jednej strane zažívali pokoj od útočníka, ale mali problémy adaptovať sa na denný režim a program, ktorý bol v zariadení (napríklad pravidelná návšteva školy a príprava na vyučovanie, regulovaný voľný čas s rozvíjaním vlastných zručností účasť na tvorivých dielňach, kultúrnych podujatiach, výletoch a pod.). Deti neboli zvyknuté na štruktúrovaný čas, zväčša doma nemali žiadny harmonogram dňa, vstávali a išli spať, kedy sa im chcelo, nudili sa alebo pozerali televíziu s rodičmi dlho do noci. Najviac poruchového správania sme zistili v súvislosti s pravidelnou dochádzkou do školy (často ich ráno bolela hlava, žalúdok, utiekali sa k návšteve lekára, predstierajúc zdravotné ťažkosti, ale v popoludňajších hodinách nemali žiadne ťažkosti). Fyzické násilie, ktoré zažili v minulosti, spracovávali v zmysle vlastných agresívnych reakcií na iné deti (vyvolávanie bitiek, ubližovanie menším deťom), ničením hračiek, nábytku či iných vecí okolo seba. Verbálna agresivita týchto detí bola zjavná nielen voči matke, ale aj voči ostatným osobám v zariadení, nešetriac ani personál. Nevedeli, čo si môžu dovoliť, javili sa ako sociálne neprispôsobivé. Dĺžka pobytu v zariadení sa pohybovala od mesiaca až po jeden rok (výnimočne viac ako rok), s priemerom 128 dní (čo predstavuje štyri mesiace). Matky týchto detí mali prevažne základné vzdelanie (58,1 %), nižšie odborné vzdelanie (27,9 %), stredoškolské s maturitou (14 %), vysokoškolské vzdelanie nemala ani jedna zo žien. Najviac porúch sme zaznamenali v prvom mesiaci a po polroku pobytu, keď už priebeh adaptácie pominul a viac sa ukazovali ich povahové a charakterové vlastnosti. U dievčat sa manifestovali viac emočné poruchy (plačlivosť, vysoká senzitivita, neschopnosť odolávať záťaži), u chlapcov to boli agresívne prvky správania, neraz kopírujúce správanie otcov či druhov, s ktorými predtým žili. V dvoch prípadoch sme zaznamenali viditeľné protesty voči otcovi, ktorý sklamal ich dôveru, a výrazne si zhoršili prospech. Nízke vzdelanie matiek sa podpísalo na slabej motivácii dosahovať dobré školské výsledky. Matky sa neučili s deťmi ani nemali záujem o ich prospech, boli veľmi ľahostajné k ich vzdelanostnej budúcnosti. V tomto výrazne pomáhal personál neustálou podporou detí (formou odmien pri systematickej príprave do školy), tiež osobnou pomocou s niektorými školskými úlohami. Zlozvyky matiek (fajčenie, zanedbanie hygieny), ako aj nesystematické pracovné a životné návyky sa tiež odrážali v sociálnom učení detí. Rovnako nedbali na poriadok vôkol seba ani na čistotu a poriadok širšieho okolia (napríklad pri stolovaní, pri rannom umývaní a pod.). Nemali výraznejší vzťah k prírode (ničili kvety a zeleň, vysadené záhony, kríky), akoby si svoju agresivitu odreagovávali vo vonkajšom prostredí. Tieto deficity sme pozorovali už u detí predškolského veku. V skorom ranom veku sa poruchy vyskytovali v zmysle hlasitého a neodôvodneného plaču, výkrikov či hlučného správania (trieskali, búchali dverami, hračkami, riadom a pod.). Napriek našim inštrukciám a odporúčaniam, matky nás len slabo rešpektovali pri navodzovaní systematických návykov u detí, nechali ich naďalej robiť, čo chceli. Najvýraznejšie to bolo u matiek z rómskeho etnika, ktoré deťom všetko povoľovali, dokonca im písali ospravedlnenia do školy, aj keď deťom nič nebolo. Ponechávali im úplnú slobodu vo všetkom, čo robili. Napriek všetkému treba konštatovať, že v našom súbore 154 detí a adolescentov sme nezistili výraznejšie (percentuálne častejšie) poruchy správania u detí, ako je to v bežnej populácii. S trestnou činnosťou sme sa stretli len v jednom prípade (krádež), aj to na podnet matky. V našom súbore temer polovica matiek (48,2 %) mala deti s viacerými partnermi, teda aj deti s rôznymi otcami sa museli častejšie adaptovať na rôzne štýly výchovy, na rôzne prostredia, kým sa nedostali do sociálneho zariadenia. Väčšina z nich po skončení pobytu išla do iného sociálneho zariadenia s vlastnými vplyvmi pôsobenia, čo predstavuje pre deti nový nácvik sociálnych zručností. V závere konštatujeme, že deti takto vyrastajúce, v ustavične sa meniacich vonkajších podmienkach, si môžu v osobitých prípadoch zlepšovať adaptabilitu, na druhej strane tieto podmienky môžu u labilných osôb spôsobovať neistotu, strach z budúcnosti a nezáujem o plánovanie cieľov. Treba pripomenúť aj fakt, že väčšina matiek bola slobodných (62,8 %) s nezáujmom o trvalý manželský zväzok, čím poskytujú deťom model nezáväznosti. Tieto matky v 27,9 % boli vychované v detských domovoch bez modelu rodiny. Okrem toho mali problémy so zdravím (fyzickým i psychickým), málo dbali o svoj zovňajšok a celkový výzor. Iba dlhodobým pôsobením sme získali u nich malé zlepšenia v osobnej i kolektívnej hygiene. Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že práca so sociálnymi klientkami a ich deťmi je beh dlhé trate. Zistili sme u nich slabú zakorenenosť v týchto znakoch: slabá stimulácia detí k návykom a školským povinnostiam, nedostatočné osvojenie si pracovných návykov, chybná alebo nedostatočná komunikácia, slabosť citového pripútania k deťom a osobám vlastnej rodiny (rodičia, súrodenci), nezáujem o sociálne kontakty, nízka kultúrna a hodnotová orientácia matiek. Sociálnym pracovníkom nestačí identifikovať tieto problémy, skôr ide o hľadanie riešenia, ako komplexne pomôcť tejto nekompletnej rodine. V sociálnom programe starostlivosti o rodiny nemáme jasne diferencovanú sociálnu pomoc (okrem finančných dávok), ako ich zaradiť perspektívne do spoločnosti. Niektoré zariadenia poskytujú pomoc dobrovoľníkov vo forme neziskovej organizácie Kmotričky alebo ponúkajú iné formy dobrovoľníckej pomoci. Možno by stálo za úvahu v niektorých prípadoch zaviesť rodinné tútorstvo, kde by sa dobre fungujúca rodina starala na diaľku o jednu matku s deťmi, alebo by sa viac hľadala pomoc vo vlastnej nukleárnej rodine. Narastajúci počet problémových rodín zaiste vyvolá tlak na riešenie týchto problémov v spoločnosti. MALÁ, E Poruchy chování. In Hort, V. a kol.: Dětská a adolescentní psychiatrie. Praha: Portál, 2000.ISBBN MATOUŠEK, O Práce s rizikovou mládeží. Praha: Portál, ISBN VÁGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhajíci profese. Praha: Portál, ISBN SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

7 Médiá ako faktor ohrozenia zdravého vývinu dieťaťa Doc. PhDr. Albín Škoviera, PhD., Pedagogická fakulta, Katolícka univerzita, Ružomberok O médiách sa často hovorí ako siedmej veľmoci či o strážnych psoch demokracie. Veľmoci však dokážu neraz arogantným spôsobom presadzovať svoje záujmy (ideovo-lobistické, finančné, geopolitické a pod.). A ich strážni psi dokážu očividne brechať a hrýzť veľmi výberovo a výberovo dokážu byť bezzubí. Najpopulárnejšie médiá, či už ide o bulvár, alebo o seriózne sa tváriace médium, sú celkom iste veľmocou, ktorá sa snaží (a vcelku úspešne) ovplyvňovať verejnú mienku. Nielen to. Médiá (vrátane reklamy) majú moc vytvoriť hrdinov i zločincov. Pamätáme si vznik politických strán na jedno použitie (SOP, Ruskovo ANO), ale aj praktickú likvidáciu SDKÚ cez doteraz nedoriešenú kauzu Gorila. Samovražda Ivety Bartošovej sa spája tiež s mediálnym tlakom. Navyše sú médiá súčasťou biznisu, správajú sa teda podľa pravidiel firmy, ktorej cieľom je finančný profit. Nie sú v skutočnosti vôbec verejnou službou. Čitateľov (divákov) vnímajú ako zákazníkov, ktorých sa snažia formovať podľa svojich predstáv do pozície konzumenta. Ilustratívnou ukážkou mienkotvornosti médií, čo je dnes vlastne synonymom pre selektívny a nevyvážený výber informácií, je napríklad futbalová liga u nás. Je v nej dvanásť mužstiev, ideálne by mohlo byť, keby sa každému tímu venovala zhruba 1/12 mediálneho priestoru. Sú, samozrejme, mužstvá, čo hrajú lepšie, ale aj tímy, ktoré majú viac divákov, čo môže vyváženosť informácií ovplyvniť. Ale aký je dôvod na to, aby sa celoštátne médiá zaoberali Slovanom cca desaťnásobne viac ako MFK Košice? Priemerný počet divákov má Slovan o 20 % nižší (je tak na desiatom mieste), v tabuľke je až piaty, len o dve miesta vyššie ako MFK. Nazdávame sa, že tým dôvodom je majiteľ prepojený s médiami a rozpočet klubu. Päť mediálnych ohrození detí Napriek tomu, že paleta spôsobov, ktorými médiá deti ohrozujú, je oveľa pestrejšia, vyberáme, vzhľadom na rozsah príspevku, len päť postupov, ktoré k ohrozeniu môžu viesť. Frekvencia predostieraného javu ako norma. Zastúpenie dvoch protikladných názorov vôbec neznamená, že ide o zastúpenie reprezentatívne. Ak teda médiá mnohonásobne viac pozornosti venujú rozvodom a následným novým a novým vzťahom ako funkčným rodinám či manželstvám, posilňujú predstavu o tom, že partnerská nestabilita nie je len norma štatistická, ale norma ideálna. Ak sa výberovo z piatich ľudí v ankete prihlásia traja k legalizácii marihuany, jeden bude proti (a bude napríklad výzorovo málo príťažlivý) a jeden sa nebude cítiť dostatočne kompetentný to posúdiť, vytvárame dojem, že väčšina ľudí je za legalizáciu marihuany. Cielené vyhľadávanie mediálnych senzácií, šokujúcich javov a informácií má minimálne dva účinky: to, čo je neštandardné, sa stáva normou a znižuje sa naša citlivosť voči tomu, čo je dobré a čo zlé. Mravné hodnotenie sa používa veľmi často len ako manipulácia v eticky zďaleka nie jednoznačných situáciách, čo vedie k mravnému zneisteniu dieťaťa. Agresívne činy ako prijateľný spôsob riešenia problému. Matoušek a Kroftová (2003) uvádzajú, že odborníci v Kanade a USA dospeli k záveru, že dvojnásobný nárast zabití spáchaných bielym obyvateľstvom v priebehu pätnástich rokov súvisel práve s tým, čo vysielala televízia. Rovnako v JAR v rokoch 1975 a 1987 stúpol počet zabití spáchaných belochmi o 130 %. Pritom trestaní mladiství v USA priznávali, že až tretina ich činov bola priamo inšpirovaná tým, čo pred tým videli v televízii. Podľa Banduru (Jedlička, 2004) televízne vysielanie vnáša agresívne správanie do spoločnosti dvoma spôsobmi. Jednak vytvára modely agresívneho správania, s ktorým dieťa nemôže mať vlastné skúsenosti, jednak znižuje zábrany proti použitiu agresívneho konania. Pokorná a Zlámal (2003) veľmi trefne konštatujú: Dieťa tak môže nadobudnúť dojem, že násilie je bežný každodenný jav a jeho páchanie je jednou z účinných možností, ako dosiahnuť svoj cieľ. Médiá tu napríklad práve cez kyberšikanovanie či hackerstvo otvorili priestor predtým neznámym možnostiam. Túžba po mediálnej existencii. Kto nie je v médiách neexistuje! Túžba dieťaťa nebyť len sivou myškou, byť súčasťou mediálneho priestoru ako hviezda, je rôznymi sieťami dlhodobo a systematicky posilňovaná. Aj oficiálne televízne stanice ponúkajú priestor pre mediálnu sebarealizáciu v programoch cielene útočiacich na pudovosť. Ak je to v televízii, dokonca v hlavnom vysielacom čase, je to normálne. Záznam, ktorý môžeme urobiť bežným mobilom, výrazne rozšíril možnosti. Na zavesených videách vidíme nielen vcelku nevinné selfie, ale často ide o prezentáciu spoločensky neakceptovateľného konania, ktoré sa paradoxne (a rýchlo) stáva hitom internetu. A počet lajkov je pochvalnou spätnou väzbou, ktorá z autora robí star. Ak v minulosti akýkoľvek vizuálny záznam a jeho plošné zverejnenie trvalo týždne, dnes sa hrdinami môžeme stať za niekoľko hodín. Premieta sa to do oslabovania našich zábran, pokiaľ ide o intimitu, zníženú sebareguláciu a celkovú neschopnosť vnímať možné dôsledky konania pre obete aj pre autorov. Spomíname si zo svojej praxe na jedného maloletého vraha, ktorý si naplánoval vraždu istého starého muža na Štedrý deň, pretože takto bude jeho čin väčšou mediálnou bombou. Zámerná neúplnosť informácie. Mnohí poznáme Goebbelsov výrok: Stokrát opakovaná lož sa stane pravdou! Čím väčšia lož, tým hlasnejšie ju treba kričať do sveta! Sme presvedčení, že aj tu mediálna psychológia pokročila. Ukázalo sa, že ešte účinnejšia než opakovaná lož je opakovaná polopravda. Väčšina vecí a javov okolo nás má svoje plusy i mínusy. Pri jednostrannej prezentácii čohokoľvek (či ide o pôžičky, biopotraviny, liberálnu výchovu, alebo o hormonálnu antikoncepciu) celkom stačí, ak mínusy zamlčíme alebo spochybníme. Účinnosť sa zvyšuje, ak niečo také prezentuje dôveryhodná osoba. Ukážkovým príkladom sú kampane týkajúce sa týrania žien. Výskum Národného centra pre prevenciu a sledovanie úrazov v USA z roku 2010 ukázal (podľa http.//xman.idnes. cz/), že až sedemdesiat percent jednostranného domáceho násilia majú na svedomí práve ženy. Mužov týrajú najmä psychicky, čo je často práve spúšťačom fyzického útoku muža na ženu. Podobný výskum v severských krajinách ukazoval na prakticky rovnaký výskyt týrania žien i mužov. Spájanie informácie s mediálne známym človekom. Je dôležité, s kým je akákoľvek informácia spojená, aký má mediálny obal. Ak sa môj mediálny idol vyliečil zo závislosti, ak bol vo výkone trestu, ak sa po štvrtýkrát oženil/vydal, je to pre mňa informácia, že ani závislosť, ani trestný čin, ani partnerská nestabilita nie sú až takým problémom. Ak sa prezentuje bez akéhokoľvek kontextu to, koľkí známi ľudia sa bez maturitného vzdelania dopracovali k naozaj špičkovým výkonom, znamená to, že ani ja sa nemusím učiť. To, čo by mal byť problém morálny, stáva sa problémom technickým. Médiá výrazne ovplyvňujú spôsob myslenia našich detí. Podsúvajú im polopravdy ako pravdy, prezentujú patologické či deviantné ako normálne. Sme presvedčení o tom, že ak je niečo naozaj reálne aktuálnou potrebou výchovy, ktorú by mala reflektovať, je to mediálna výchova. Mala by smerovať k tomu, aby deti dokázali z médií nielen čerpať informácie, ale aby ich dokázali aj kriticky triediť a overovať si ich, aby ich dokázali posudzovať. Aby neprestali rozmýšľať. Aby cítili, že naše žitie má nielen technický, ale aj etický rozmer. Giles, D Psychologie médií. Praha: Grada ( ) Jedlička, R Děti a mládež v obtížných životních situacích: nové pohledy na problematiku životních krizí, deviací a úlohu pomáhajích profesí. Praha: Themis. ISBN: , Matoušek, O., Kroftová, A Mládež a delikvence. Praha: Portál. ISBN X. Pokorná, J., Zlámal, J Vybrané sociálně patologické jevy. Sborník učebních textů II., Praha ( ) Suchý, A Mediální zlo-mýty a realita: souvislost mezi sledováním televize a agresivitou u dětí. Praha: Triton. ISBN Vplyv médií rieši aj preventívny program PaedDr. Alena Mateašíková Mgr. Peter Chomjak Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, Fedákova 3, Bratislava Oddelenie poradenstva sociálneho vývinu a prevencie v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP) na Fedákovej ulici v Bratislave sa popri poradenskej činnosti venuje aj univerzálnej a selektívnej prevencii sociálnopatologických javov. Základným a stredným školám z Bratislavy IV ponúkame rôzne témy na diskusiu i dlhodobejšiu prácu formou výcvikových skupín, preventívnych programov a klubov. Medzi najčastejšie objednávané preventívne aktivity pre žiakov prvého stupňa ZŠ patrí prevencia zaoberajúca sa vplyvom médií na vznik sociálnopatologických javov. Táto aktivita je ponúkaná predovšetkým žiakom 4. ročníka ZŠ, u ktorých môžeme ešte tvrdiť, že plní funkciu primárnej prevencie. Mnohí žiaci totiž v tomto období začínajú využívať vo väčšej miere internet, registrujú sa na sociálnych sieťach, komunikujú medzi sebou, hrajú príklady dobrej praxe rôzne on-line hry, sledujú videá, návody na hry, reklamy a podobne. Preventívny program sme rozdelili na tri stretnutia. Na prvom stretnutí si so žiakmi overujeme, či správne chápu pojem médiá a čo by do tejto kategórie zaradili. Hlavným cieľom stretnutia je však upriamiť pozornosť detí na pojem mediálna realita. Prostredníctvom obrázkov a následnej tvorby príbehov si účastníci uvedomujú rozdiel medzi realitou a mediálnou realitou. Táto sebaskúsenostná aktivita účastníkom dáva možnosť vidieť aj prípadné spôsoby manipulácie médií s realitou. Druhé stretnutie sa tematicky venuje problematike internetu, sociálnych sietí, chatovania a v neposlednom rade aj kyberšikanovaniu, ktoré patrí medzi najčastejšie negatívne prejavy na internete. Žiaci si môžu v rámci experienciálnych aktivít uvedomiť hrozbu zmenenej 12 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

8 virtuálnej identity a nakoniec prichádzajú sami na to, že najbezpečnejšie pre nich je pridávať si do kontaktov alebo na facebooku medzi priateľov len tých, ktorých reálne poznajú. Často sa nám stáva, že sú až šokovaní, kto sa skrýva za človekom, o ktorom si mysleli, že nie je pre nich ohrozujúci, lebo má približne rovnaký vek a záujmy ako oni. Príkladom môže byť fiktívny profil istého Alexa, ktorý je pre mnohých účastníkov atraktívnym rovesníkom pre pridanie do zoznamu priateľov, hlavne pre jeho podobné záujmy, ako napríklad jazdenie na skateboarde. Keďže je Alex vykreslený ako suverén, má úspech aj u dievčat. Náznak pochybností môže vzbudiť jeho žiadosť o fotku danej osoby, ktorá si ho pridá, čo niektorí účastníci prehliadnu alebo to nepovažujú za signál, ktorý by ich viedol k zvýšenej ostražitosti. Pri odhalení pravej identity spomínaného Alexa, za ktorým sa skrýva René, muž v stredných rokoch, dochádza k uvedomeniu si rizika hroziaceho pri akceptovaní žiadosti o priateľstvo od človeka, ktorého nepoznám. S týmto aha-efektom pracujeme ďalej v následnej diskusii. Stáva sa nám tiež, že niektoré deti sú dobre informované rodičmi a vedia sa už bezpečne správať v súvislosti s využívaním sociálnych sietí. No aj napriek tomu sa v rámci našej aktivity stalo, že takto poučený žiak si fiktívne pridal za kamaráta človeka, ktorý sa volal rovnako ako on. Keď sa odhalila identita fiktívneho človeka, tak bol tento žiak poriadne prekvapený a uvedomil si nielen hroziace nebezpečenstvo na sociálnych sieťach, ale aj to, že má počúvať rodičov. Pri diskusii o kyberšikanovaní si overujeme, či žiaci poznajú pojem šikanovanie. Z brainstormingu potom vyberáme len to, čo patrí ku kyberšikanovaniu. Žiaci si takto rýchlo uvedomia, že pri kyberšikanovaní sa nevyskytuje: fyzická agresia namierená voči obeti, ale len psychické prostriedky ubližovania, nepomer síl, takže aj slabší a mladší dokáže ublížiť silnejšiemu a staršiemu, ubližovanie face to face, ale prostredníctvom nových technológií, služieb a nástrojov, obmedzenie na školské prostredie, ale sa deje kdekoľvek, kde majú účastníci šikanovania mobilné telefóny alebo prístup na internet. Na demonštráciu toho, že táto téma nie je iba výmyslom, deti spoznávajú príbehy konkrétnych žiakov, ktoré boli medializované v dennej tlači. Dozvedajú sa aj to, ako narábať so svojimi súkromnými informáciami či ako sa preventívne ochrániť pred kyberšikanovaním a čo robiť, keby sa s ním stretli. Pri rozoberaní tejto témy sa nám dokonca podarilo odhaliť aj nevhodné zverejnenie fotiek v školskom prostredí. Posledné stretnutie je venované reklame a jej vplyvu na človeka. V diskusii rozoberáme okrem funkcie reklamy a jej možných druhov aj osobné skúsenosti účastníkov. Mnohé deti vedia napríklad povedať, aké hračky im rodičia kúpili na základe reklamy a ako ich to sklamalo, lebo to nebolo presne to isté, čo videli v reklame. Uvádzajú napríklad, že niektoré hračky sa nepohybujú tak, ako videli v televízii, niektoré sa tak netrblietajú. Na tomto stretnutí žiaci skúšajú sami tvoriť reklamu na školské potreby a na základe toho následne rozoberáme stratégie reklamy, ktoré niektorí aj vo svojich reklamách využijú, aby ostatných spolužiakov zaujali. Niektorí využívajú systém pridaného produktu, kde k prezentovanej školskej pomôcke ponúkajú aj inú (bonusovú) vec zdarma alebo s 50 % zľavou, niektorí sa snažia zaujať precízne nakresleným a farebne vyzdobeným obrázkom, iní zas pri vyššom počte kúpených produktov lákajú na ďalší výrobok zdarma. Žiaci sa niekedy snažia zaujať aj multifunkčnosťou výrobku. Príkladom môže byť pero, ktoré píše 6 farbami a vo vrchnej časti má priestor na malý ťahák. Pero má aj vstup na slúchadlá, po ich zapojení sa mení na rádio. Na tomto stretnutí sa venujeme aj detským periodikám, kde účastníci porovnávajú jednotlivé časopisy, všímajú si množstvo textu, obrázkov, reklám, tajničiek a nakoniec aj cenu. Stáva sa, že sa v rámci tejto témy otvorí aj problematika značkového oblečenia, na čo deti citlivo reagujú. Niektoré majú rodičov, ktorí presadzujú nakupovanie ako životný štýl a svojim deťom chcú dopriať všetko nové, čo sa objaví na trhu. Už v tomto veku sa nám javí ako významné hovoriť žiakom o nakupovaní nielen ako o životnom štýle, ale aj ako o nelátkovej závislosti. Na záver by sme chceli uviesť, že s týmto preventívnym programom sú spokojní nielen žiaci a učitelia, ale aj rodičia. Vychádzame z množstva spätných väzieb, ktoré sú zozbierané jednak po ukončení programu a jednak aj po dlhšom čase od samotnej realizácie. Práve tieto neskoršie spätné väzby hovoria o tom, že účastníci si nielen pamätajú témy jednotlivých stretnutí, ale o daných témach diskutujú aj doma s rodičmi. Prevencia bezdomovectva je reálna, ale náročná cesta Doc. PhDr. ThDr. Andrej Mátel, PhD., mimoriadny profesor Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava Bezdomovec, bezdomovkyňa, bezdomovci sú výrazy, ktoré v slovenskom jazyku označujú mužov a ženy, ktorí sú bez domova, nezávisle od toho, čo sa pod domovom myslí. Hoci sa toto označenie často používa v bežnej i masmediálnej komunikácii, je svojou povahou depersonalizujúce, pejoratívne a často aj etiketizujúce. Preto odporúčame používať spojenie človek (osoba, ľudia) bez domova. Samozrejme, aj proti nemu jestvuje výhrada, a v zásade aj oprávnená, totiž že aj tento výraz identifikuje ľudí výhradne na základne deficitu. Z hľadiska sociálnej symptomatológie je v sociálnej práci označenie adekvátne, keďže hovoríme o ľuďoch, ktorí sa ocitli v extrémnej biede a situácii mnohonásobného sociálneho vylúčenia. Jeho vonkajším vyjadrením je deficit základnej ľudskej potreby, a síce bývania. Nevhodné je však vtedy, keď komunikujem priamo s týmito osobami. Zo sociologického hľadiska bezdomovectvo je označením sociálneho javu, keď sa v spoločnosti nachádzajú osoby, ktoré nemajú vlastný alebo ľudskej dôstojnosti primeraný domov. Právo na bývanie Právo na bývanie patrí k základným ľudským právam, často však zanedbávaným. Nájdeme ho vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv (OSN, 1948, čl. 25), Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (OSN, 1966, čl. 11), Európskej sociálnej charte. V poslednom menovanom dokumente Rady Európy sa uvádza: Každý má právo na bývanie. Na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia určené na: 1. podporu prístupu k bývaniu na primeranej úrovni; 2. predchádzanie bezdomovstvu a jeho zníženie s cieľom jeho postupného odstránenia, 3. sprístupnenie ceny bývania tým, ktorí sú bez dostatočných zdrojov (RE, 1999, čl ). Ak sa človek práva na bývanie slobodne nevzdá, je pre štát povinnosťou zabezpečiť ho každému svojmu občanovi. Kvalita bývania môže byť úmerná miere participácie občana na jeho zabezpečení, ale má byť primeraná. Vo Fínsku interpretovali túto požiadavku od roku 1985 tak, že zrušili všetky útulky a podporované bývanie nízkej kvality a nahradili ich štandardným sociálnym nájomným bývaním, z ktorého je časť finančne podporovaná (Puttonen, 2013). Právo na pomoc s bývaním potvrdzuje aj Charta základných práv Európskej únie (EÚ, 2010, čl. 34). Typológie bezdomovectva Bezdomovectvo nie je homogénny jav. V najužšom význame je chápané ako úplná absencia bývania, v širšom kontexte ako absencia primeraného a dôstojného bývania. Z hľadiska subjektu môže ísť o dobrovoľne zvolený životný štýl, úplne nedobrovoľné sociálne vylúčenie alebo sekundárny dôsledok iných sociálnopatologických javov, najmä závislostí. Tu je namieste poznámka, že v prípade voľby medzi bývaním (v útulku) s podmienkou abstinencie a pobytom na ulici s možnosťou konzumovania alkoholu či drogy nejde o úplne slobodné rozhodovanie, keďže závislosť je choroba, ktorú jedinec nevie sám vyliečiť. Pomerne často sa u nás používa rozlíšenie na bezdomovectvo zjavné, skryté a potenciálne (Hradecký, 2007). V súčasnosti má najväčší vplyv na typológiu bezdomovectva v Európe organizácia Feantsa Európska federácia národných organizácií pracujúcich s osobami bez domova so sídlom v Bruseli. Táto organizácia vytvorila európsku typológiu bezdomovectva a vylúčenia z bývania, nazvanú ETHOS (European Typology of Homelessness and Housing Exclusion). V nej sa rozlišujú štyri základné kategórie širšie chápaného bezdomovectva, pričom domov je chápaný v troch dimenziách fyzickej, právnej a sociálnej (por. Ethos, 2005): 1. Osoby bez prístrešia (roofless): zjavné bezdomovectvo, kde patria ľudia žijúci priamo na ulici, prespávajúci vonku (v prírode, pod mostom, v kanáloch a pod.) alebo na verejných priestranstvách (lavičky, zastávky hromadnej dopravy, čakárne a pod.); osoby, ktoré využívajú núdzové ubytovanie na prespanie (nocľahárne, nízkoprahové zariadenia). 2. Osoby bez obydlia, resp. bytu/domu (houseless). Sem sa zaraďuje päť subkategórií: osoby dočasne ubytované v útulkoch pre ľudí bez domova; ženy, ktoré prežili domáce násilie, dočasne ubytované v ženských domoch (u nás zariadeniach núdzového bývania či krízových strediskách); migranti dočasne ubytovaní v azylových zariadeniach; osoby po ukončení inštitucionálnej starostlivosti v domovoch na pol ceste; osoby, ktoré potrebujú dlhodobú pomoc (v seniorskom veku alebo zdravotne postihnuté osoby dlhodobo ubytované v zariadeniach sociálnych služieb). 3. Osoby s bývaním neistým (insecure): neisté dočasné bývanie u rodiny, priateľov, resp. bývanie bez legálnej nájomnej zmluvy (ak osoba nemá dostatočný príjem, ubytovanie viazané na prácu a pod.); neisté užívacie právo, napríklad bývanie pod hrozbou súdneho vysťahovania; výpoveď z nájomného bytu; bývanie spojené s ohrozením násilia vzhľadom na obete alebo páchateľov násilia u nich jestvuje hrozba vykázania políciou alebo súdom. 4. Osoby s bývaním neprimeraným (inadequate): dočasné nekonvenčné, provizórne, resp. neprimerané bývanie (mobilné príbytky, unimobunky, maringotky, záhradné domy, chatky, hausbóty); nevyhovujúce, nedostatočne vybavené bývanie (bez elektriny, plynu, vody a pod.); extrémne veľa obyvateľov v jednom príbytku. Prvé dve kategórie spadajú skôr do zjavného alebo skrytého bezdomovectva, druhé dve do potenciálneho 14 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

9 s nedostatočnou kvalitou bývania. Zjavné bezdomovectvo je dôsledkom chudoby a krajnou formou sociálneho vylúčenia. Rizikové faktory Z hľadiska systémovo dobrého nastavenia prevencie je veľmi dôležitý výskum rizikových faktorov vzniku tohto javu (por. Fitzpatrick, 2004). Tieto môžu mať charakter štrukturálnych prekážok a individuálnych priamych príčin či spúšťačov, vzájomne sa môžu ovplyvňovať a v priebehu času meniť (Štěchová, 2009). V tabuľke uvádzame prehľad najčastejších rizikových faktorov. Individuálne faktory ukončená inštitucionálna starostlivosť (pobyt v detskom domove, vo väzení), závislosť (alkohol, drogy, gambling), psychické poruchy, zdravotné problémy / postihnutie, nízka inteligencia, nízke vzdelanie, strata zamestnania (s bývaním), dlhodobá nezamestnanosť, nezáujem o prácu, zneužívanie v detstve, delikventné / kriminálne správanie, zadlženosť / exekúcie, manažment osobných financií Faktory rodiny a vzťahu deficit rodinného zázemia, rodina žijúca v chudobe, nedobrý manažment rodinných financií, časté rodinné konflikty, strata kľúčového (partnerského) vzťahu, násilie v rodine Faktory komunity deficit podpory bývania, nedostatočné sociálne služby, slabá finančná gramotnosť, susedské vzťahy, migrácia, bezdomovecká subkultúra Spoločenské faktory celková sociálnoekonomická politika, chudoba, vysoká nezamestnanosť, nesystémový prístup, nedostatočná bytová politika, deficit ochrany pred úžerou Významným determinantom sociálnej prevencie bezdomovectva je jeho dĺžka. Ľudia žijúci dlhodobo na ulici využívajú menej sociálnych služieb, prejavujú menšiu snahu dostať sa z ulice, sú hlbšie včlenení do bezdomoveckej subkultúry a majú väčšiu sebaúctu v porovnaní s tými, ktorí sú na ulici krátko. Môžu sa nachádzať za bodom návratu a pôsobia, že si už nechcú dať pomôcť (por. Holpuch, 2013). Čím dlhšie sa pohybuje človek na ulici a v bezdomoveckej subkultúre, tým zložitejšie sa resocializuje a integruje do spoločnosti. Prepojenie so sociálnopatologickými javmi Bezdomovectvo chápeme skôr ako sociálno-ekonomický problém, ktorý je však veľmi úzko prepojený s viacerými sociálnopatologickými javmi. Závislosti napríklad britské výskumy opakovane zistili, že približne polovica ľudí prespávajúcich na ulici mala vážne problémy s alkoholom (Fitzpatrick et al., 2004). České výskumy zistili, že alkoholizmus sa týka najmä staršej generácie ľudí bez domova, mladší uprednostňujú iné drogy, najmä pervitín a marihuanu. Okrem toho kombinujú analgetiká, hypnotiká, niektorí pijú okenu, čuchajú toulén, rôzne lepidlá a riedidlá, ktoré sú finančne dostupné (Bulíček, 2005, Štěchová, 2009). Delikvencia a kriminalita bezdomovectvo samo osebe je asociálnym správaním, nie všetci ľudia bez domova porušujú zákon. Antisociálnym sa stáva až vtedy, ak je spojené s delikvenciou alebo kriminalitou. Z hľadiska kriminality sú ľudia bez domova predovšetkým páchateľmi drobných krádeží a je zrejmé, že je to dôsledok, nie príčina spoločenského úpadku. V poslednom období sa osoby s bezdomoveckým štýlom života podieľajú na krádežiach farebných kovov (meď, hliník) a často tým spôsobujú značné majetkové škody (Průdková Novotný, 2008). Pobyt vo väzení zvyšuje riziko pre trestanú osobu, že sa ocitne bez domova. Z hľadiska viktimológie jestvujú štúdie, ktoré uvádzajú, že bezdomovectvo zvyšuje riziko stať sa obeťou trestných činov. Domáce násilie v minulosti sa ocitlo pomerne mnoho žien, resp. matiek s deťmi bez obydlia v dôsledku dlhodobého domáceho násilia a následného úteku z domu. Legislatívne zmeny na Slovensku, podobne ako v iných krajinách EÚ, sa snažia o zmenu stratégie smerom k vykázaniu násilníka z bytu, ale realita sa mení dosť pomaly. Úbytok obetí domáceho násilia spomedzi osôb, ktoré sa ocitli bez domova, môže potenciálne nahradiť nárast násilníkov, ktorí boli z obydlia vykázaní políciou alebo súdom. Prevencia bezdomovectva Podobne ako pri iných spoločensky nežiaducich javoch platí, že ak chceme nastaviť adresne preventívne programy, je potrebné sa s ním čo najdôkladnejšie zoznámiť (Štěchová a kol., 2008). K tomu môžu dopomôcť výskumy (sociologické, kriminologické, sociálnej práce a pod.) a vytváranie účinného monitorovacieho systému pre všetky typy bezdomovectva. Preventívne opatrenia by mali spĺňať niekoľko princípov: systémovosť podobne ako rizikové faktory nie sú len na úrovni individuálnych nedostatkov, ale sú súčasťou celospoločenských, komunitných a rodinných systémov, prevencia musí byť systémovo nastavená tak, aby sa na nej podieľali všetky zložky spoločnosti v rámci vlastných kompetencií na úrovni štátnej správy, samosprávy, neziskových organizácií, podnikateľského sektora, cirkevných charít a diakonií, pretože spolu môžu vytvárať synergický efekt; medzisektorová spolupráca, keďže nejde len o problém v rezorte práce, sociálnych vecí a rodiny; efektívnosť s jasnými cieľmi (odstránenie bezdomovectva, nie jeho manažovanie) a stratégiami, vlastným finančným rozpočtom, politickým vedením (por. Owen, 2014); regionálna dostupnosť, zosieťovanie a koordinovanie služieb pre ľudí bez domova; diferencovanosť a adresnosť podľa rozličných podskupín (napríklad odchovanci detských domovov, závislí, duševne chorí a postihnutí a pod.); orientácia na protektívne faktory nielen na odstránenie symptómov. Na úrovni primárnej (univerzálnej) prevencie odporúčame koncepčné politické riešenie bezdomovectva, napríklad v podobe národnej stratégie a akčného plánu na riešenie bezdomovectva (dobrý príklad Írsko, Veľká Británia). V rámci multisektorového prístupu je dôležitá politika zamestnanosti. Okrem zvyšovania pracovných miest vo všetkých regiónoch by mala byť orientovaná na podporu zamestnávania ľudí s najrôznejšími druhmi znevýhodnenia, čiže zároveň ide o dôslednú politiku sociálnej inklúzie; mala by sa realizovať napríklad formou podpory individualizovaných služieb zamestnanosti (Austrália, por. Epic, 2014). Nemenej dôležitá je aj bytová politika, kde patrí výstavba nájomných bytov rôznych kategórií vrátane sociálnych bytov; špecifická podpora a pomoc ľuďom, ktorí môžu mať problém s bývaním (mladí ľudia, rodiny do zdravotne postihnutým alebo dlhodobo chorým členom a pod.); viacstupňové bývanie pre krátko-, stredno- a dlhodobé bezdomovectvo vrátane poskytovania prvého bývania pre ľudí, ktorí bezprostredne prišli o bývanie, napríklad formou modelu housing first (Fínsko) alebo tranzitných bytov, ktoré motivujú na osamostatnenie (Maďarsko). V sektore školstva odporúčame cielenejšie vzdelávanie k finančnej gramotnosti a v sektore spravodlivosti je nápomocná účinná legislatíva proti zadlženosti a úžere (u nás napríklad jej kriminalizáciou 235 Trestného zákona, a novelou Občianskeho zákonníka v 35a). Pomocou masmédií je dôležité kultivovať verejnú mienku o problematike bezdomovectva. V rámci sekundárnej (selektívnej) prevencie odporúčame posilnenie terénnej práce s ľuďmi bez domova, najmä služieb streetworku, a to aj v menších mestách a obciach. Dôležitá je sieť sociálnych služieb pre rôzne typy klientov bez vlastného bývania na Slovensku sa rozlišujú podľa zákona č. 448/2008 Z. z. napríklad zariadenia pre seniorov, DSS a špecializované zariadenia pre osoby so zdravotnými postihnutiami, domovy na pol ceste, útulky, (nízkoprahové) nocľahárne a pod., ale nie vždy sú dostupné pre klientov v danom regióne, poddimenzované sú najmä nízkoprahové nocľahárne, chýbajú špecializované zariadenia pre rodiny bez domova ; zariadenia s kontrolovaným pitím ( wet house v Írsku), špecializované zariadenia pre závislých seniorov (Dánsko). Inovatívne môže byť vybudovanie funkčnej siete občianskych poradní s ponukou poradenstva v oblasti dlhov, exekúcií, problémov s úžerou, manažovania osobných a rodinných financií (podľa vzoru dobrej praxe z ČR). Tieto poradne môžu byť prvokontaktné v prípade akýchkoľvek problémov spojených s bývaním (podobne ako v Írsku) a môžu sieťovať ďalšie služby podľa individuálnej potreby klientov jednotlivcov a rodín (podobne ako intervenčné centrá v prípade obetí násilia v ČR). Vzhľadom na pozitívne skúsenosti v minulosti, vhodné by bolo znovuvybudovanie siete rodinných poradní, kde bude poskytovaná kompletná psycho-sociálna pomoc rodinám, partnerom. V súčasnosti je možné využívať referáty poradensko-psychologických služieb na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny. Vzhľadom na špecifiká rizikových skupín sú dôležité programy sprevádzania odchovancov detských domovov po ich prepustení, sociálne služby (domov na pol ceste) a resocializačné programy pre osoby prepustené z výkonu trestu odňatia slobody nielen vyplácanie resocializačného príspevku na ÚPSVaR, ale proaktívne sprevádzanie týchto osôb, dôsledná kuratívna práca (za podmienky zníženia poštu klientov na pracovníka na úseku sociálnej kurately), motivovanie prepustených. Inovatívne môžu byť projekty orientované na poskytovanie výcviku sociálnych spôsobilostí pre dlhodobo nezamestnaných, užívateľov sociálnych služieb, osoby vo výkone trestu odňatia slobody a ďalšie ohrozené skupiny. Podporným nástrojom pre samotné osoby, ktoré sa už ocitli bez domova, môžu byť okrem toho potravinové banky, vytváranie informačných letákov typu sprievodca pre človeka bez domova. Intenzívnejšia by mala byť komunitná práca a v rámci nej programy na zvyšovanie susedskej zodpovednosti. V rámci terciárnej (indikovanej) prevencie bezdomovectva odporúčame realizovanie dôslednej katamnézy pri poskytovaní sociálnych služieb udržiavanie kontaktov s bývalými klientmi, v prípade recidív pomoc na začiatku krízy; podporu svojpomocných skupín a terapeutické výcviky zamerané na pomoc pri hľadaní zmyslu života (existenciálna analýza, logoterapia). Záver Prevencia bezdomovectva je reálna, ale náročná a dlhodobá cesta. Slovensko stojí na jej začiatku, hoci niektoré opatrenia sú v jednotlivostiach už funkčné (napríklad aktivity neziskových organizácií, viacstupňové možnosti bývania, legislatívne opatrenia vzhľadom na úžeru a pod.), máme sa veľa čo učiť z príkladov dobrej praxe. Súčasťou jej realizácie je systémový, efektívny, koordinovaný a diferencovaný prístup, do ktorého budú zainteresované viaceré sektory politického a občianskeho života. Včasná prevencia tohto sociálno-ekonomického problému môže napomôcť predchádzať aj mnohým sociálnopatologickým javom. Pomoc ľuďom bez domova nie je pritom žiadnou fakultatívnou možnosťou, ale povinnosťou založenou na koncepte základných ľudských práv. BULÍČEK, J Bezdomovství a závislosti. Ostrava: FF OU v Ostravě. ISBN Epic, n. o. Čo by mohlo fungovať. Príspevok zo 6. ročníka konferencie Ľudia bez domova ETHOS European Typology on Homelessness and Housing Exclusion. Európska únia Charta základných práv Európskej únie. FITZPATRICK, S. KEMP, P. KLINKER, S Bezdomovství. Přehled výsledků výzkumů z Velké Británie. Kostelec nad Černými lesy: Institut zdravotní politiky a ekonomiky. ISBN X HOLPUCH, P Za bodem návratu. Proč si bezdomovci nechtějí nechat pomoct? In Príspevok z 5. ročníka konferencie Ľudia bez domova HRADECKÝ, I. a kol Definice a typologie bezdomovectví. Praha: Naděje. ISBN MÁTEL, A. a kol Sociálna patológia a prevencia vybraných sociálno-patologických javov. Nitra: UKF. ISBN OSN Všeobecná deklarácia ľudských práv. A/RES/217/III. OSN Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. A/RES/2200/XXI. In Vyhláška č. 120/1976 Zb. OWEN, R. Homeless policies from EU perspective. Príspevok zo 6. ročníka konferencie Ľudia bez domova PRŮDKOVÁ, T. NOVOTNÝ, P Bezdomovectví. Praha: Triton. ISBN PUTTONEN, H Fínska stratégia v oblasti bezdomovectva. In Príspevok z 5. ročníka konferencie Ľudia bez domova RADA EURÓPY Európska sociálna charta (revidovaná). In Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 273/2009 Z. z. ŠTĚCHOVÁ, M Bezdomovci a vybrané sociálně patologické jevy. Praha: IKSP. ŠTĚCHOVÁ, M. LUPTÁKOVÁ, M. KOPOLDOVÁ, B Bezdomovectví a bezdomovci z pohledu kriminologie. Praha: IKSP. ISBN SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

10 Kriminalita Rómov (?) Doc. PhDr. Michal Kozubík, PhD. PhDr. Ivan Rác, PhD. Ústav romologických štúdií, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Život Rómov v Slovenskej republike je predmetom mnohých diskusií. Nejde len o laické diskusné fóra, ktorých možno vo virtuálnom prostredí nájsť neúrekom, ale najmä organizovanie medzinárodných vedeckých konferencií za účasti mnohých odborníkov a autorít. Najviac pertraktovanými sférami záujmu sú už všeobecne známe oblasti bývania, zamestnanosti, zdravia a vzdelávania. Okrem týchto fenoménov sa do popredia dostáva i téma kriminality Rómov. V našom článku sa zamýšľame nad oficiálnymi štatistikami kriminality príslušníkov rómskej národnostnej menšiny, najmä nad úskaliami tejto evidencie, ktorá de facto nejestvuje. Uvádzame dôvody tohto stavu a zameriavame sa na priblíženie každodennej životnej reality v chudobných segregovaných osadách východného Slovenska. Nie je práve nepriaznivá sociálna situácia príčinou tzv. drobnej kriminality? Zohľadňuje sa koncept kultúry chudoby? Cieľom textu je hľadať odpovede na stanovené otázky optikou terénnych výskumníkov, sociálnych pracovníkov a vysokoškolských pedagógov (absolventov študijného programu sociálna práca so zameraním na rómske spoločenstvo). O akých Rómoch je reč? Na Slovensku sa oficiálne štatistiky kriminality Rómov nevedú. Dokonca sa neeviduje ani miera nezamestnanosti rómskej populácie či podobné údaje. Problematické je predovšetkým deklarovanie vlastnej národnosti, ku ktorej sa, samozrejme, hlásia dobrovoľne. Rovnako aj čísla o počte Rómov môžu byť pre laika mätúce. V rámci sčítania obyvateľov, domov a bytov sa v roku 2011 prihlásilo k rómskej národnosti obyvateľov Slovenska (slobodné vyjadrenie príslušnosti k rómskej národnostnej menšine). V Atlase rómskych komunít z roku 2013 bolo identifikovaných Rómov, t.j. osôb, ktoré okolie považuje za Rómov. Vzhľadom na obsahové zameranie článku je dôležité explicitne vyjadriť počty obyvateľov segregovaných osád, pretože práve tí sú považovaní za najviac činných na poli kriminality. Ide približne o osôb ( Rómov býva v urbanistických koncentráciách na okraji obce, t.j. 23,8 % všetkých Rómov na Slovensku; býva v urbanistických segregovaných koncentráciách, t.j. 17,0 % všetkých Rómov na Slovensku). Z celkového počtu obyvateľstva Slovenska ( ) tvoria obyvatelia separovaných a segregovaných sídiel len 3,04 % ( ). Majoritné obyvateľstvo (mnohokrát pod vplyvom masívnej masmediálnej kampane) však často nadobúda dojem, že Rómovia en bloc sú priam predurčení správať sa protiprávne. Na základe nášho výskumu, ktorý stručne predstavíme v ďalšej časti článku, sa však domnievame, že všetky negatívne vlastnosti, ktoré majorita Rómom pripisuje delikventné správanie medzi ne patrí, sú dôsledkom reprodukovanej chudoby, a nie ich kultúry. Kultúra osady príčina kriminality? Predtým ako zadefinujeme nami vytvorený termín kultúra osady, je potrebné vymedziť koncept kultúry chudoby, ktorého autorom je americký antropológ Oscar Lewis (1966). Autor koncepcie sa domnieva (Kozubík Klika, 2014, s ), že jej význam môže pomôcť napraviť nesprávne pochopenie, ktoré opisuje určité vzorce správania etnických, národnostných alebo regionálnych skupín ako ich typické charakteristiky. Lewis napríklad uvádza, že v USA sa vysoký počet zväzkov uzavretých na základe zvykového práva vnímal ako typický pre afroamerické komunity a zdôvodňoval sa historickou skúsenosťou s otroctvom. V skutočnosti sa však ukázalo, že tieto domácnosti vykazujú základné črty chudoby, ktoré môžeme nájsť v mnohých častiach sveta u rozličných národov, a to aj medzi populáciami, kde otroctvo absentuje. Domnievame sa, že podobný vzorec správania funguje aj v segregovaných lokalitách. Predpokladáme, že počet detí by bol vysoký bez ohľadu na výšku prídavku na dieťa, napriek tomu, že oponenti počet detí vidia len ako zárobkovú činnosť. Kultúra osady je komplexný celok vyznačujúci sa vysokou mierou sociálnej stratifikácie, ktorá je však úzko vzájomne previazaná. Nie sú to len väzby rodinné (často nefunkčné, keďže v pomyselnej hierarchii rodín sa majetnejšie vrstvy s chudobnými nestýkajú) či lokálne geograficky vymedzené (ide síce o segregované územia oddelené od obydlí majority prírodnou či umelo vytvorenou prekážkou), ale ide tu o výrazný úžernícky výmenný obchod. Dlhodobá, priam chronická nezamestnanosť, nízky príjem, takmer žiadny majetok a úspory, absencia potravín, peňazí a materiálu potrebného na život (najmä dreva) uzatvára komunitu trojnásobnou marginalizáciou. Žijú na východnom Slovensku s vysokou mierou nezamestnanosti, v segregovanej osade a sú na periférii jej života. Jedným z najhlavnejších dôvodov tohto neželaného stavu je absolútna nemožnosť zamestnať sa. Majorita si často neuvedomuje, že človek žijúci v ťažkých podmienkach musí vynaložiť oveľa viac úsilia, aby sa presadil. Naozaj platí viackrát opakované a tak ťažko väčšinovou spoločnosťou prijímané: Cigán, čo robí s gadžami, musí byť stokrát lepší, lebo potom je len hlúpy Cigán. Platená práca je hlavným prostriedkom vymanenia z bludného kruhu chudoby. Je nepochybné, že Rómovia akejkoľvek úrovne kultúry osady majú štartovaciu čiaru na trhu práce postavenú oveľa ďalej. Laik by namietal: kto chce, robotu si nájde či sú leniví, nechce sa im robiť. U dieťaťa, ktoré sa narodí do chatrče tri krát dva metre a jeho rodičia sú druhou generáciou bez ukončenia základnej školy a bez práce, sa dá ťažko predpokladať, že bude v živote mať plnohodnotnú prácu. Je to ale chyba ich osobného zlyhania? S určitosťou by sme mohli súhlasiť v prípade, že každý na Slovensku, kto chce pracovať, aj pracovať môže. Ako by ste vysvetlili nezamestnanosť inžiniera či sociálneho pracovníka s dvoma doktorátmi? Prečo celé generácie našich rovesníkov žijú svoj život v anglickej továrni, nemeckej reštaurácii či opatrujú v Rakúsku? Ako je možné, že z priemyselných miest ostávajú len osudy amerického Detroitu? Rómovia ako obete kriminality Obyvatelia segregovaných osád, zasiahnutí trojnásobnou marginalizáciou (najchudobnejší z chudobných), sú, práve naopak, sami ohrození protiprávnym konaním novodobým otrokárstvom. Štátny tajomník MV SR Jozef Buček, ktorý je národným koordinátorom pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi, 10. februára 2015 odovzdal ocenenia víťazom súťaže o najlepší projekt realizovaný v oblasti prevencie kriminality v Európskej únii. Súťaž ECPA (European Crime Prevention Award) Európska cena za prevenciu kriminality bola v minulom roku zameraná na prevenciu obchodovania s ľuďmi (Poznáme mená víťazov..., 2015). Tretím oceneným projektom bol zámer združenia Člověk v tísni: Posilnenie spoločných opatrení v prevencii nútenej práce príslušníkov rómskych komunít a rozvoj referenčného mechanizmu. Úlohou združenia je implementácia výskumnej časti, ktorá má zmapovať aktuálny stav v oblasti príčin zraniteľnosti, podmienok a spôsobu vykorisťovania obetí z rómskych lokalít. Okrem výskumu je ďalšou úlohou organizácie Člověk v tísni v projekte zvýšenie povedomia príslušníkov rómskych lokalít o rizikách spojených s prácou v zahraničí, ako aj zvýšenie povedomia zástupcov vybraných odborných štátnych i neštátnych subjektov o účinnej prevencii v rómskych lokalitách, a to posilnením konkrétnych aktivít v oblasti prevencie. Záver V súčasnosti, a to bez ohľadu na sociálny, ekonomický a vzdelanostný status ľudí, ktorí to tvrdia, ešte stále počuť o kriminalite Rómov, o protiprávnej činnosti, ktorú páchajú ako na bežiacom páse. Ešte stále diskutujeme o tom, že je výrazné páchanie trestnej činnosti práve tejto skupiny ľudí podmienené ich mentalitou, že je to predispozícia, s ktorou sa rodia. Považujeme to za veľmi výrazný mýtus, ktorý sa v našej spoločnosti v súvislosti s Rómami traduje. Tých mýtov je, samozrejme, viac, a to aj napriek tomu, že v roku 2023 to bude 700 rokov, odkedy sa datuje prvá zmienka o Rómoch na území Slovenska. Je to takmer 700 rokov a tieto mýty a predsudky sú stále živé. Snáď máme pred sebou obdobie, ktoré bude kratšie ako to predošlé, a budeme môcť hovoriť o kriminalite Rómov ako o prežitku. KOZUBÍK, M. KLIKA, M Kultúra osady v subsystéme kultúry. In BALLAY, M. (ed.) et al. Minority v subsystéme kultúry. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, ISBN s LEWIS, O The Culture of Poverty. In Scientific American, sv. 215, č. 4, 1966, s ; (preklad Lenka Budilová, Marek Jakoubek, [online]. 2013, [cit ]. Dostupné na internete:< cz/studium/podklady/tk/kf.rtf)>. Poznáme mená víťazov Európskej ceny za prevenciu kriminality 2014, zameranej na problematiku obchodovania s ľuďmi. [online]. 2015, [cit ]. Dostupné na internete: < 18 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

11 Tolerancia ako podmienka kvality spolunažívania PaedDr. Terézia Stredl, PhD., vedúca Katedry pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity J. Selyeho, Komárno Byť slobodným je namáhavá práca, za ktorú je každý z nás zodpovedný! Daniel Goleman, autor Emocionálnej inteligencie (1997), písal vo svojej knihe, že tretie tisícročie neprežije bez empatie, sebakontroly a tolerancie. Keď máme tréning s mienkotvorcami, akými sú i odborníci pomáhajúcich profesií (psychológovia, sociálni pracovníci, pedagógovia a i.), ich názor je taký, že dnes je viac agresie ako v minulosti. Tento jav treba upresniť nie je viac agresie, ale nefunguje sebakontrola. Ďalším častým názorom je, že žijeme v rivalizujúcej spoločnosti. Človeku je prirodzenejšia rivalizácia ako kooperácia, lebo spolupráci sa treba učiť. Rodina ako prvoradé socializačné prostredie má najviac možností odovzdať tento model, ale vieme, že aj na Slovensku sa rodí málo detí, je veľa jedináčikov, a aj keď je súrodenec, tak s veľkým vekovým rozdielom. Chýba prirodzené učenie navzájom, dieťa sa nemá s kým deliť, komu sa prispôsobovať, veď jemu sa prispôsobuje každý... Vytvorí sa v ňom postoj k životu ja a ostatní, a súperenie mu je prirodzené, veď vo všetkom je ono prvé... Sebakontrola zároveň koreluje s toleranciou, čiže obidve kompetencie sú veľmi dôležité pre vytvorenie spolupracujúcej skupiny, pre takú klímu, kde uvažujeme v prospech seba. Tolerancia podľa slovníka cudzích slov znamená znášanlivosť. V bežnej reči toto slovo málokedy používame, častejšie sa preferuje opak neznášanlivosť, čo je ukazovateľom nášho negatívneho postoja k životu. Základom postoja k tým druhým je tolerancia. Ak chceme, aby oni znášali nás, musíme aj my znášať ich. Musíme sa naučiť pravidlám vzájomného spolužitia, aby sme dokázali spolu vyjsť. Nie je to ľahké ani vo svojej rodine. Ťažšie je to so spolužiakmi, s rovesníkmi, s učiteľmi, s kolegami, so všetkými ľuďmi z nášho najbližšieho okolia, v ktorom sa každodenne pohybujeme. A najťažšie je to s tými cudzími, ktorí príležitostne vstupujú do nášho sveta a ktorým sa nemôžeme vyhnúť. Ľudské práva vymedzujú postavenie človeka v spoločnosti, bez ich uplatňovania človek nemôže žiť ako plnohodnotná spoločenská bytosť. Nimi presadzuje svoje nároky na zmysluplný život, na jeho kvalitu, na spoločenstvo, obec a štát, kde žije, na svoj podiel pri rozhodovaní o obecných záležitostiach. Ľudské práva sú formou mravných práv a od iných mravných práv sa líšia tým, že sú to práva všetkých ľudí, platné vo všetkých časoch a za každých okolností. Človek má množstvo postojov voči ľuďom, k predmetom, spoločnosti, politickým a ekonomickým javom, umeniu, Bohu a má veľa postojov aj voči sebe. S vývinom človeka sa vyvíjajú aj jeho postoje. Postoje, ktoré sa u každého človeka vyvíjajú, sú podobné postojom jeho rodiny, priateľov, susedov a krajanov. Postoje ovplyvňujú aj informácie, ktorým je jednotlivec vystavený. Pridružovanie človeka ku skupinám má životne dôležitú úlohu pri vytváraní jeho postojov. Tak skupiny, ktorých je jednotlivec členom a s ktorými sa stýka, ako aj skupiny, ktorých nie je členom, ale na členstvo v nich ašpiruje, sú dôležité pri formovaní jeho postojov. Priaznivé postoje človek prejavuje k predmetom a ľuďom, ktorí uspokojujú jeho potreby. Nepriaznivé postoje zaujíma k predmetom a ľuďom, ktorí skutočne alebo iba zdanlivo ohrozujú dosiah nutie jeho cieľov. Tolerancia, na rozdiel od rasizmu, xenofóbie, etnickej, náboženskej či triednej výlučnosti a nadradenosti, je základom demokratického postoja voči každému, kto sa odo mňa líši far bou pleti, pôvodom, kultúrou a jazykom, zvykmi a tradíciami, názormi, vierou a politickým presvedčením, spôsobom života a podobne. Tolerancia je odmietanie predsudkov vo všetkých oblastiach ľudského spolužitia. Poznáme rôzne formy a stupne tolerantného správania: pasívna tolerancia (ľahostajnosť) nevšímam si iných ľudí, neberiem ich na vedomie. Pasívna tolerancia je teda introvertná a egoistická, je to tolerancia ľudí, ktorí chcú mať pokoj od všetkých, čo im nemôžu byť užitoční, z ktorých nemôžu bezprostredne profitovať; laissez faire, laissez passer ži a nechaj žiť (ja dám pokoj tebe, ty dáš pokoj mne) je pasívna tolerancia, ktorá nezakladá spolužitie, iba umožňuje žiť vedľa seba. Je iba elementárnym spoločenským konsenzom, čímsi ako ozbrojeným mierom nevstupujeme si do cesty, vyhýbame sa navzájom, snažíme sa žiť vedľa seba tak, aby sme si čo najmenej všímali jeden druhého. V prípade, že jedni sú dominantnými občanmi, stávajú sa tí druhí občania druhej kategórie; aktívna tolerancia ako úsilie pochopiť tých druhých, poznať, v čom a prečo sú iní, brať do úvahy ich inakosť. Pochopiť ich znamená zbavovať sa predsudkov voči nim. Demokratický štát spočíva na jednotnej občianskej spoločnosti. Tolerovať znamená uplatňovať výsostne demokratický princíp občianskej rovnosti. Aktívna tolerancia je ako záväzok integrovať tých iných do spoločnosti, v ktorej žijeme vedľa seba, pomáhať im pri tejto integrácii; integrovať znamená brať ich s ich vlastnou identitou a inakosťou ako seberovných. Východiskom tolerancie musí byť úsilie o porozumenie, snaha pochopiť toho druhého, poznať jeho kultúru, tradície, mravy a zvyky, dať si vysvetliť jeho spôsob života a celý jeho hodnotový systém. Aktívna tolerancia je hybnou silou poznania toho druhého, porozumenia jeho inakosti a jej zdrojom. Čím viac toho druhého poznávame, vieme pochopiť jeho pohnútky a zvyky, čím viac sa zbližujeme s jeho kultúrou a mravmi, tým menej je ten druhý pre nás cudzincom, záhadou, voči ktorej sme v strehu, tým je nám bližší. Čím viac niekomu rozumieme, tým viac sme ho schopní tolerovať. O toleranciu sa musí snažiť každý sám prehodnocovaním svojich názorov, predsudkov, so Učme sa tolerancii tvorivé dielne Mgr. Andrej Popluhár, Galantské osvetové stredisko Na predchádzanie negatívnych javov v spoločnosti, ako sú intolerancia, diskriminácia a extrémistické nálady, nestačia len existujúce právne predpisy, ale dôležité sú aj účinné prevenčné programy, vzdelávanie, dostupné metodické materiály a pomôcky. Efektívnejšia ako represívne postupy je v mnohých prípadoch práve prevencia. Zastarané vzdelávacie metódy je potrebné zmeniť a nahradiť ich aktuálnymi informáciami a modernými edukačnými formami vzdelávania. Galantské osvetové stredisko v spolupráci so Spolkom pracovníkov miestnej a regionálnej kultúry Slovenska v Galante sa dlhoročne venujú vzdelávaniu a šíreniu informácií v oblasti predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. V rámci posilňovania osvetovej činnosti v problematike tolerancie, ľudských práv a slobôd vytvorili interaktívnu tvorivú dielňu pod názvom Učme sa tolerancii, zameranú na zážitkové vzdelávanie detí a mládeže ako významnú aktivizujúcu formu učenia, ktorej realizáciu finančne podporil aj Úrad vlády Slovenskej republiky. Interaktívna tvorivá dielňa je moderná pomôcka pozostávajúca z 8 prenosných priestorových výstavných panelov s obsahom zameraným na toleranciu, ktorá napomáha zefektívniť vzdelávací proces. Keďže naše organizácie pôsobia v rámci Trnavského kraja na jazykovo zmiešanom území a tiež z dôvodu značného záujmu snahou o ústretovosť voči každému a všetkému (hľadieť na každú bytosť ako jedinečnú, neopako vateľnú, rovnocennú). Tolerantný človek vyslovuje svoj názor, mienenie, ale nesúdi, dáva priestor na vyjadrenie aj druhému. Tolerancia súvisí so slobodou, autenticitou človeka. Nie je nemenným prejavom, je možné ju meniť, rozvíjať a budovať. Ľudia svoj život prežívajú najradšej vo svete, ktorý poznajú. Ku každej zmene, novinke pristupujú s dávkou nedôverčivosti. Snažia sa zaradiť nový objekt do svojho poznaného sveta, získať informácie, ktoré ich oslovia, atď. Tak je to aj s ľudskými vzťahmi, kontaktmi. Koho nepoznáme, s tým sa nesnažíme o spoločný zážitok. Keď sa nám nepodarí ho zaradiť do svojho sveta, zostáva pre nás neznámy, naďalej sme k nemu nedôverčiví, neprístupní až odmietaví. Stretnutie a kontakt s inakosťou prehlbuje sebapoznávanie, znižuje predsudky. Ľudia, ktorí sú vo vzájomnom kontakte, dokážu argumentovať, spolupracovať, znižuje sa ich obranný postoj, sú otvorení voči druhým. Učenie sa tolerancii, jej každodenné uplatňovanie v premenlivých životných situáciách je programom na celý život. Čím skôr s tým začneme, tým ľahšie sa nám bude žiť. Goleman Daniel Emoční inteligence. Praha: Columbus. ISBN Kusý Miroslav, Stredlová Terézia Tolerancia. Dunajská Streda: Lilium Aurum. ISBN príklady dobrej praxe o vzdelávanie v slovenskom aj maďarskom jazyku, bolo efektívne, aby interaktívna tvorivá dielňa mala dvojjazyčnú formu a zároveň ostala zachovaná jej prehľadnosť a mobilita. Obojstranné prenosné panely s ľahkou konštrukciou majú z jednej strany obsah v slovenskom jazyku a z opačnej strany v maďarskom jazyku. Odbornú spoluprácu pri realizácii interaktívnej tvorivej dielne a príprave informačno-vzdelávacích materiálov poskytla PaedDr. Terézia Stredl, PhD., z Univerzity J. Selyeho v Komárne, ktorá má bohaté skúsenosti v oblasti ľudskoprávneho vzdelávania a výchovy k tolerancii v slovenskom i maďarskom jazyku. Interaktívnu tvorivú dielňu Učme sa tolerancii sme predstavili osvetovým a výchovným pracovníkom, predstaviteľom organizácií tretieho sektora a zástupcom štátnych a verejných inštitúcií, pracujúcim s deťmi a mládežou. Tvorivá dielňa vzbudila veľký záujem ako kvalitná edukačná pomôcka, prostredníctvom ktorej informácie a myšlienky tolerancie a nediskriminácie budú smerovať k mladej generácii. Deti a mládež ako aktívni účastníci interaktívnych tvorivých dielní majú možnosť získať nové poznatky a informácie zo vzdelávacieho obsahu, ktorý je vsadený do moderného a atraktívneho grafického dizajnu. Obsah panelov tvoria témy ľudských práv, tolerancie, diskriminácie, rasizmu a xenofóbie, predsudkov a stereotypov, komunikácie a kultúry. 20 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

12 Súčasťou tvorivých dielní sú aj pracovné listy o tolerancii v slovenskom a maďarskom jazyku a tiež vzdelávacie letáky a motivačné pomôcky vo forme záložiek s užitočnými informáciami k problematike tolerancie. Rozširovanie informácií a materiálov o tolerancii sa zabezpečilo taktiež vydaním brožúry a odbornej vzdelávacej publikácie s aktivitami k výchove k tolerancii. príklady dobrej praxe Som v pohode. A ak nie...? Ing. Olga Valentová, kontakty s verejnosťou, Liga za duševné zdravie SR Liga za duševné zdravie pripravila v roku 2007 vzdelávací program pre študentov stredných škôl pod názvom Som v pohode. A ak nie...?. Je to program o tolerancii, efektívnom riešení konfliktov a záťažových situácií, v ktorom sa študenti učia rozvíjať toleranciu vo vzťahoch, rozvíjať komunikačné zručnosti, naučia sa rôzne spôsoby zvládania záťaže, stresu a trémy v škole. Učitelia, výchovní poradcovia a koordinátori prevencie na stredných školách dlhoročne upozorňujú na viaceré problémy študentov, týkajúce sa sociálnych, emocionálnych či študijných aspektov. Najvýraznejšie problémy sa týkajú sociálnych vzťahov v triedach či medzi triedami, komunikácie so spolužiakmi alebo aj s učiteľmi, akceptácie a tolerancie odlišností u spolužiakov, adekvátneho riešenia konfliktov, mobbingu a šikanovania v škole, zvládania záťaže a stresu, ale aj správneho samoštúdia, voľby vhodného štýlu učenia, profesijného rozhodovania a voľby vysokej školy. Prvá časť preventívneho programu Duševné zdravie na stredných školách vznikla v roku 2007 pod názvom Som v pohode. A ak nie...?. Program vznikol pod odbornou garanciou prof. PhDr. Antona Heretika, CSc., a prof. MUDr. Vladimíra Novotného, CSc., s cieľom destigmatizácie duševných porúch a psychiatrie. Autorsky sa na programe podieľali MUDr. Dušan Alakša, Mgr. Anton Heretik, PhD., a Mgr. Lenka Práznovská. Program Som v pohode. A ak nie...? bol v roku 2008 pilotne zrealizovaný na viacerých stredných školách v Bratislave (program absolvovalo viac ako 500 študentov). Kvalitné informácie sú cestou k znižovaniu stigmatizácie Ciele interaktívneho projektu pre stredoškolákov sú destigmatizácia psychiatrických pacientov a duševných chorôb a zvýšenie ochoty navštíviť psychológa a psychiatra v prípade potreby. Obsah a témy projektu pre stredoškolákov Normalita, zdravie a choroba, Depresia a smútok a Priateľov si vyberáme, rodinu nie boli časom doplnené o aktuálne témy, ako napríklad PPP poruchy príjmu potravy. Potreba nájsť ďalších odborníkov Tento preventívny program pre stredné školy nesmierne ocenili študenti aj učitelia. Preto Liga za duševné zdravie pripravila aj školenie pre multiplikátorov projektu. Projekt školenia pripravili: MUDr. Dušan Alakša, MUDr. Magdalena Interaktívna tvorivá dielňa Učme sa tolerancii podporuje ľudskoprávne vzdelávanie a zároveň sa ňou posilňuje osveta v oblasti ľudských práv a slobôd, čím sa zvyšuje informovanosť o tolerancii, právach a slobodách. Vzdelávaním a výchovou mladej generácie k tolerancii a nediskriminácii sa vytvára v spoločnosti snaha o slušné a pozitívne prostredie pre život. Frecer, Mgr. Iva Gacíková, Mgr. Anton Heretik, PhD., Mgr. Viera Jamrišková, Mgr. Dita Leczová, Mgr. Lenka Práznovská v roku Obsah školenia pre školských psychológov bol: Som normálny(a)?... o duševnom zdraví a chorobe, Priateľov si vyberáme, rodinu nie, Nikto nie je dokonalý!, Yes I am (aj jem), Verím neverím si. Program Som v pohode. A ak nie...? sa prostredníctvom projektu Posilnenie ľudských zdrojov vzdelávaním, uskutočňovaného vďaka podpore Európskeho sociálneho fondu, realizoval vo všetkých regiónoch v SR. Cieľom projektu bolo vyškoliť rôzne kvalifikovaných pracovníkov pôsobiacich na stredných školách, prostredníctvom ktorých je program multiplikovaný. Na vzdelávaní multiplikačných pracovníkov sa zúčastnilo 140 pracovníkov pôsobiacich na stredných školách z radov školských, poradenských psychológov a špecificky zameraných pedagógov. Do roku 2012 absolvovalo program Som v pohode. A ak nie...? cca 170 tried, teda približne študentov. Program pokračuje vždy, keď sa naň nájdu finančné prostriedky, školy ho už poznajú a majú oň mimoriadny záujem. Menej alkoholu je ťažká úloha Liga za duševné zdravie sa roky venuje vysvetľovaniu faktu, že alkoholizmus je vážna duševná porucha a že my Slováci pijeme priveľa alkoholických nápojov. V našej spoločnosti naďalej pretrvávajú tendencie k zľahčovaniu komplikácií súvisiacich s nadužívaním alkoholu. Vyplýva to aj z neprijatia faktu, že syndróm závislosti od alkoholu je komplexné psychosomatické ochorenie, ktoré so svojimi biologickým, psychologickými a sociálnymi dôsledkami môže byť v konečnom dôsledku smrteľné. Rozhodnutie naliať si pohárik je jednoduchšie ako rozhodnutie vedieť ho odmietnuť. Ďalej presviedčanie samého seba o tom,,,že predsa to mám pod kontrolou, môže práve predstavovať už existujúcu stratu kontroly. Ale ak dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté, každý človek sa otrávi pri iných dávkach alkoholu, má individuálnu toleranciu alkoholu, rýchlosť vzniku závislosti je variabilná, dokonca ani nemusí vzniknúť. Z toho vyplýva, že nadmerné užívanie alkoholu je škodlivé a nikto z nás nevie, ako rýchlo tento najrozšírenejší jed zapôsobí na náš organizmus. V našich končinách všeobecne pijeme alkohol vo väčších množstvách ako v iných civilizovaných krajinách, a preto s ním máme aj historicky problémy. Práve z týchto závažných celospoločenských dôvodov Liga za duševné zdravie SR pripravila na svojej webovej stránke ( podstránku o zneužívaní alkoholu, vydala leták o alkoholizme, ktorý odborne pripravili lekári skúsení v práci s alkoholikmi. Zverejnila aj tri stretnutia odborníkov pri diskusnom okrúhlom stole, stále dostupné na webovej stránke Ligy za duševné zdravie SR. Neustále sa pýtame významných osobností na ich názor na vysokú konzumáciu alkoholu na Slovensku a ich názory nakrúcame na video a tiež zverejňujeme na webovej stránke Ligy za duševné zdravie SR. Ľudské práva platia pre všetkých a pre znevýhodnených ešte akútnejšie Liga za duševné zdravie v rámci projektu Informácie pomáhajú uplatniť právo na ľudskú dôstojnosť a znížiť diskrimináciu realizuje množstvo aktivít, ktoré informujú o potrebách poznať svoje práva a účinne ich obhajovať. Odborníci pri dvoch okrúhlych stoloch sa zhodli, že ľudské práva nezanikajú znevýhodneným skupinám občanov, aj keď to tak niekedy vyzerá. Ľudské práva sa spravidla členia na tri generácie. Toto členenie vyjadruje nielen podstatu a znaky jednotlivých typov ľudských práv, ale aj historickú genézu ich vzniku. Svoje základné práva nepoznáme Prvá generácia ľudských práv zahŕňa občianske a politické práva. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Druhá generácia zahŕňa aj sociálne práva: právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa, právo na ochranu zdravia, právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny. Ľudské práva nezanikajú ani postihnutým Fakt, že o svojich právach veľa nevieme, neznamená, že neplatia. Práve znevýhodnené skupiny obyvateľov musia presnejšie poznať svoje práva, aby ich vedeli účinne obhajovať. Liga pripravila stretnutie odborníkov právnikov, psychológov a terapeutov, ktorí diskutovali pri okrúhlom stole na témy ľudských práv. Okrúhle stoly boli dva a videozáznam je zverejnený na webovej stránke LDZ SR. Okrem diskusií s odborníkmi sme uskutočnili školenia o ľudských právach pre členské organizácie LDZ SR a vydali leták a brožúru Ľudské práva pre všetkých. ADHD môžu mať deti, ale aj dospelí Liga za duševné zdravie zverejňuje na svojich webových stránkach informácie, ktoré znižujú sociálne vyčlenenie a diskrimináciu ľudí s duševnými poruchami. Poznanie nášho zdravotného stavu zlepší kvalitu života. V roku 2014 pripravili odborníci v Lige za duševné zdravie SR informácie o ochorení, ktoré sme doteraz laicky priraďovali len k deťom. Duševná porucha ADHD môže pretrvávať aj v dospelosti. Keďže u nás je o tejto problematike zatiaľ málo informácií, zverejnila Liga za duševné zdravie podrobnosti na podstránke ADHD u dospelých na svojej webovej stránke. Čo je to ADHD? Porucha pozornosti s hyperaktivitou, inak nazývaná aj hyperkinetická porucha alebo ADHD (z angličtiny Attention Deficit Hyperactivity Disorder), sa môže týkať aj dospelých a informácie na novej podstránke pomôžu aj ich príbuzným a priateľom. Pomôžu porozumieť diagnóze a v konečnom dôsledku naučiť sa s touto poruchou žiť. Je dôležité, aby ľudia porozumeli svojmu ochoreniu, môže im to pomôcť pri zabezpečení čo najlepšej liečby. Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) má tri základné skupiny príznakov: nepozornosť, hyperaktivitu, impulzívnosť. ADHD nie je spôsobená nedostatkom disciplíny, nadmerným sledovaním televízie alebo zlou stravou. Ide o neuro-biologickú poruchu, čo znamená, že jej príčiny sú biologické. V skutočnosti ju vyvoláva nerovnováha určitých chemických látok v mozgu. Príznaky môžu pretrvávať do dospelosti. Dnes, žiaľ, len malý počet postihnutých osôb vyhľadáva vhodnú pomoc. Práve znevýhodnené skupiny obyvateľov, ako napríklad aj ľudia so skúsenosťou s duševnou poruchou, musia mať relevantné informácie a dostávať sa tak k najmodernejším spôsobom liečby. Nemocničná starostlivosť je na Slovensku na vysokej úrovni, chýba nám len dostatok informácií a potláčanie predsudkov. Informácie sú najcennejšie, čo máme, a správne vedomosti na základe korektných informácií môžu zlepšovať kvalitu nášho života a života našich blízkych. Liga za duševné zdravie SR vydala brožúrku s názvom ADHD u dospelých. Napíšte nám na ovú adresu kancelárie dusevnez@dusevnez. sk a môžete túto brožúrku získať, pretože ak sa duševné poruchy liečia, tak sa s nimi dá žiť. 22 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

13 Terénna sociálna práca Mgr. Barbora Kuchárová, PhD., výkonná riaditeľka občianskeho združenia Prima Terénna sociálna práca je práca s klientom v situácii vyhľadávania, pričom v pomáhajúcom vzťahu je znížený vplyv až úplná absencia inštitucionálnej moci (Klenovský, 2006, s. 16). Ak definujeme streetwork, tak hovoríme o vyhľadávacej, sprievodnej a mobilnej sociálnej práci s nízkoprahovou ponukou sociálnej pomoci, zameranou na rizikových jednotlivcov a neformálne skupiny, ktoré kontaktujeme v čase a na miestach, keď a kde sa obvykle zdržiavajú, spontánne schádzajú a trávia svoj voľný čas (Bednářová, Pelech, 2000, s. 7). Pod sociálnou prácou s jednotlivcom chápe Levická (2006) priamy kontakt sociálneho pracovníka s klientom v záujme vyriešenia jeho sociálne problémovej situácie. Streetwork Streetwork znamená v doslovnom preklade prácu na ulici. Je to špecifický druh neinštitucionalizovanej činnosti vykonávanej v prostredí klienta. Často sa s termínom streetwork uvádza aj pojem terénna práca, ale pri terénnej práci môže ísť aj o prácu u klienta doma či asistentskú prácu na ulici alebo v byte u postihnutého, čo nie je to isté ako streetwork (Bednářová, Pelech, 2003). Podstatou terénnej sociálnej práce je nadväzovanie priamych opakovaných kontaktov s klientmi v mieste ich pôsobenia a v čase, keď sa na týchto miestach obvykle 24 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 vyskytujú. Pri hľadaní definície streetworku sme narazili na množstvo rôznych definícií od rôznych autorov, preto uvádzame viaceré z nich. Podľa Bednářovej a Pelecha (2000, s. 7) streetwork reprezentuje metódu terénnej sociálnej práce, ktorá namiesto pasívnych stacionárnych modelov riešenia sociálnych konfliktov ponúka aktívnu vyhľadávaciu formu sociálnej intervencie a krízovej pomoci. Sociálny pracovník, využívajúci vo svojej činnosti formu streetworku, tzv. streetworker, sa orientuje na podporu záujmov skupín či jednotlivcov pri akceptácii ich videnia sveta, ich názorov a spôsobu života. Streetworker sa zaoberá riešením problémov týchto skupín, nie problémov, ktoré svojím správaním spôsobujú spoločnosti. Druhá definícia od tých istých autorov znie: Ide o aktívnu vyhľadávaciu, sprievodnú a mobilnú sociálnu prácu, ktorá zahŕňa nízkoprahovú ponuku sociálnej pomoci, určenú nositeľom sociálnopatologického správania a osobám žijúcim rizikovým spôsobom, pri ktorých je predpoklad, že sociálnu pomoc potrebujú a vyhľadávajú ju. Tieto osoby alebo prijímatelia sociálnych služieb sú kontaktované v čase a na miestach, kde sa obvykle zdržujú, spontánne stretávajú a trávia svoj voľný čas na už uvedenej ulici, v reštauráciách, herniach, rockových kluboch, v opustených domoch, pivniciach, parkoch, priestoroch diskoték a podobne (Bednářová, Pelech, 2003). Podľa Oláha a Schavela (2006) streetwork možno definovať ako metódu sociálnej práce, zaoberajúcu sa rizikovými skupinami klientov, ktorých životný štýl je priamo spojený s pouličným životom. Výhodou je, že klienti sú kontaktovaní vo svojom prirodzenom prostredí. Orientuje sa na podporu skupín a jednotlivcov v zmysle uľahčenia ich životnej situácie, znižovania rizika a tiež ich akceptácie spoločnosťou. Levická (2006) definuje streetwork ako jednu z metód terénnej sociálnej práce, ktorá namiesto pasívnych modelov sociálnej práce v inštitúciách ponúka aktívnu vyhľadávaciu formu pomoci pre tých jedincov a skupiny, ktorí by inak pomoc sami nevyhľadali. Z uvedených definícií vyplýva, že všetci autori sa zhodujú na tom, že ide o prácu s klientom v jeho prirodzenom prostredí alebo v teréne a ide o klientov, ktorí sa vyhýbajú bežnej pomoci v rôznych inštitúciách. Vzhľadom na špecifiká práce s touto skupinou klientov sa vytvorili metódy a formy práce s klientelou, ktoré sú reakciou na požiadavky tejto konkrétnej klientely a vychádza sa v nich z jej reálnych potrieb. Streetwork na Slovensku sa datuje od roku 1997, keď Open Society Fund v septembri 1997 organizovala sériu workshopov o harm reduction. Nasledovalo založenie dvoch bratislavských projektov Odyseus a Prima, ktoré sa zameriavajú hlavne na prácu s užívateľmi drog a osobami pracujúcimi v pouličnom sexbiznise. Od tohto roku sa tieto dve občianske združenia značne vyprofilovali a sprofesionalizovali svoju činnosť. Streetwork je práca na uliciach a v prirodzenom prostredí klienta. Streetworker sa dostáva do prostredia, kde nie je doma. V tomto prostredí má klient výhodu, lebo je to jeho prirodzené prostredie a cíti sa tu v bezpečí. To je jeden z dôvodov, prečo klienti vyhľadávajú služby ponúkané streetworkermi. Klienti často odmietajú akúkoľvek pomoc len preto, že musia prejsť byrokratickým procesom v štátnych a neštátnych inštitúciách a musia komunikovať s ľuďmi, ktorí sa na nich pozerajú zhora a neakceptujú ich životný štýl. Preto vznikol streetwork ako forma práce s klientom, lebo má za úlohu podchytiť klientov, ktorí by inak boli mimo starostlivosti a pomoci. Streetwork delíme na: peší streetwork - pracovníci chodia pešo za klientmi na vopred dohodnuté miesta, nosia im potrebný zdravotnícky materiál, injekčné striekačky a zbierajú použité injekčné striekačky. Väčšinou ho vykonávajú dvaja streetworkeri. Nevýhodou pešieho streetworku je, že peši sa dá obsiahnuť len malé územie a nemajú so sebou technické vybavenie, ako má mobilný streetwork v dodávke; mobilný streetwork - na konkrétne miesta chodia pracovníci v aute alebo v upravenej dodávke. Výhodou je, že v aute sa vozí väčšia zásoba materiálu a môže sa takisto obsiahnuť väčšia lokalita, prípadne viac lokalít s výskytom klientov. Ďalšou výhodou je, že v aute môžu pracovníci vykonávať ošetrovanie klientov v diskrétnom prostredí; stacionárny streetwork - ide o poskytovanie služieb na pevnom mieste, väčšinou v budove. Na tento druh streetworku sú najvhodnejšie nízkoprahové kontaktné centrá. Výhodou je, že poskytujú klientom väčšiu ponuku služieb, ako napríklad potravinový servis, hygienický servis a podobne, a aj lepšie ošetrenie. Klient si môže v centre aj oddýchnuť a porozprávať sa o svojich problémoch a môže sa mu poskytnúť odbornejšie poradenstvo (Klenovský, 2006). Kontaktné centrá v rámci streetworku Streetwork je práca na ulici, ale postupne sa väčšina organizácií zaoberajúcich sa touto prácou čiastočne inštitucionalizuje, lebo pociťuje potrebu rozšíriť svoje služby a mať svoje zázemie pre nízkoprahové služby a administratívnu činnosť. Prechádzajú tak do nízkoprahových centier alebo kontaktných centier (Matoušek, 2003). Kontaktnými centrami sú najčastejšie nízkoprahové zariadenia, kde pracovníci poskytujú klientom, čo sa ešte nerozhodli skoncovať s rizikovým správaním, kompletný servis služieb, ktoré takéto centrum ponúka, a zároveň ho podporujú v jeho prípadnom rozhodnutí skoncovať so svojím rizikovým správaním. Ak klient nechce s takýmto správaním prestať, tak sa pracovníci centra snažia jeho situáciu aspoň stabilizovať a minimalizovať škody v zmysle harm reduction, ktoré súvisia s aplikáciou drog, prostitúciou či iným rizikovým správaním. Výhodou kontaktného centra je možnosť nadviazať kontakt s takou časťou populácie, ktorá je do značnej miery anonymná a neprístupná pre akýkoľvek iný terapeutický kontakt. Cieľom pracovníkov kontaktného centra je pomôcť takémuto klientovi (Jírešová, Javorková, 2003). Kontaktné centrá majú najčastejšie charakter stacionárnej stavby, ale môžu byť aj mobilné. Výhodou mobilných centier je, že sa môže podľa potreby presúvať z miesta na miesto (Matoušek, 2003). Kontaktné centrá poskytujú klientom najčastejšie tieto služby: výmenu striekačiek a zdravotníckeho materiálu, základnú hygienickú očistu, bývanie, stravu, nápoje, lekárske, právne, sociálne a psychologické poradenstvo a krízovú intervenciu. Ďalej klientom poskytujú edukačné materiály, rozdávajú brožúrky o hepatitíde, o tom, ako Zdena X sebaskúsenostný príspevok Volám sa Zdena, mám 27 rokov a môj príbeh sa začal skoro pred desiatimi rokmi. Som z malého mesta v strede Slovenska. V škole sa mi príliš nedarilo a ani doma to nebolo ideálne, otec pil. Na učňovku som začala chodiť do blízkeho mesta. Mala som kamarátky, s ktorými som cestovala každé ráno do školy a poobede späť. Boli sme také normálne baby, chodili sme na diskotéky. Všetko sa zmenilo, keď som na diskotéke stretla krásneho mladého muža. Môj život sa zmenil na rozprávku. Po dvoch-troch mesiacoch chodenia sme začali rozmýšľať, že pôjdeme žiť do Belgicka. Martin, tak sa asi volal, tam mal kamarátov. Mama protestovala, ale keď sme jej vysvetlili, aké možnosti Belgicko ponúka, súhlasila. Požičali sme si auto, plán bol taký, že keď sa presťahujeme, Martin ho dovezie a vráti sa autobusom. Zdalo sa mi, že si berie málo vecí, ale vravel, že viac nepotrebuje. V Belgicku nás čakal muž, ktorý nás priviedol do bytu. Nasledujúci deň vzal Martin všetky moje doklady a odišiel s tým, že nám ide vybaviť prácu v reštaurácii. Viac sa nevrátil. Ako som zistila neskôr, vzal mi aj mobil. Večer prišiel pán, ktorému asi patril byt, s cudzím mužom a začalo sa moje osemmesačné peklo. Musela som poskytovať sexuálne služby mužom, ktorých vodil do bytu domáci. Keď som protestovala, vždy ma zbili. Muž, ktorý vlastnil byt, nehovoril po slovensky a ja som nevedela žiaden jazyk. Raz prišiel s mobilom a podal mi ho, na druhej strane bol Martin. Nadával mi a vyhrážal sa, že ublíži mojej matke a sestre, že v našom meste má kamošov, ktorí to vybavia, a to bola pravda, boli to naši miestni mafiáni, hrozne som sa bála. Prosila som mužov, čo za mnou chodili, aby ma pustili, ale nerozumeli mi. Po ôsmich mesiacoch prišiel pán, ktorý bol iný, pochopil, že som tam proti svojej vôli, a zľakol sa. Nevedel, čo má robiť, ale mal kľúče od bytu, rovnako ako všetci zákazníci. Odomkol a ukázal, aby som bežala. Neváhala som a tak ako som bola oblečená, len v tričku a nohaviciach, som utiekla. Bežala som a bežala. Nevedela som, čo mám robiť, bola noc. Nakoniec som na jednej ulici našla auto s poľskou ŠPZ. Asi o hodinu prišli k autu poľskí turisti. Konečne mi niekto rozumel. Na druhý deň sa vracali domov a zobrali ma so sebou. Boli moja záchrana. Keďže som nemala doklady, na hraniciach som vždy vystúpila a prešla pešo mimo priechodu. Doviezli ma až na hranice so Slovenskom na východe. Tam som požiadala o pomoc našich policajtov. Ocitla som sa v projekte pre obchodované ženy. Občianske združenie, ktoré ma malo na starosti, kontaktovalo moju mamu. Bolo to hrozné, mohla som sa s ňou stretnúť iba na pumpe v Trenčíne, bývala som v utajenom bývaní a nesmela som sa vrátiť domov. Potom sa začal policajný kolotoč, ktorý pátral a potom vyšetroval ľudí, čo mi to spravili. Za mnou chodila psychologička, aby som sa dostala z problémov, mala som totiž stále strach, nemohla som jesť ani spať. Nakoniec som sa presťahovala do iného zariadenia na východnom Slovensku, kde som si urobila aj maturitu. Ostala som tam žiť, už mi je lepšie, ale nechodím domov. Mama za mnou chodí, ale nie príliš často, pretože je to finančne náročné. Môj život sa ešte stále vracia do normy, mám už vlastné bývanie, prácu, ale mužov sa vlastne stále bojím. SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

14 správne používať jednotlivý materiál, ktorý klientom poskytujú, o tom, kam všade sa dá ísť liečiť, a poskytujú ošetrenie a sprostredkujú odborné ošetrenie lekárom, distribúciu do liečební, vykonávanie krvných testov na prítomnosť chorôb ako HIV, hepatitída, pohlavných chorôb a ďalšiu potrebnú pomoc (Jírešová, Javorková, 2003). Obchodovanie s ľuďmi Všeobecne prijatú definíciu obchodovania s ľuďmi obsahuje dodatkový protokol k Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu Protokol o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi (ďalej len protokol ). Obchodovanie s ľuďmi je v zmysle protokolu verbovanie, preprava, odovzdanie, prechovávanie alebo prevzatie ľudí pod hrozbou alebo použitím násilia alebo iných foriem donucovania, únosu, podvodu, ľsti, zneužitia právomoci alebo zraniteľného postavenia, alebo prijatia, alebo poskytnutia platieb alebo prospechu na dosiahnutie súhlasu osoby majúcej kontrolu nad inou osobou s cieľom vykorisťovania. Vykorisťovanie zahŕňa vykorisťovanie iných prostitúciou alebo iné formy sexuálneho vykorisťovania, nútenú prácu alebo služby, otroctvo alebo praktiky podobné otroctvu, nevoľníctvo alebo odoberanie orgánov. Pri identifikácii obchodovania sú spravidla prítomné tri základné atribúty, a to nábor, preprava a úmysel donucovania a zneužívania (pozri bližšie EMN Identifikácia obchodovania s ľuďmi..., 2013). V procese pomoci obetiam obchodovania, najmä pri ich vyhľadávaní, identifikácii a krízovej intervencii, majú nezastupiteľné miesto terénne sociálne programy. Mgr. Monika Gregussová, psychologička, Inštitút psychoterapie a socioterapie Kyberšikanovanie má niektoré znaky spoločné so šikanovaním tiež ide o zámerné a opakované ubližovanie. Medzi agresorom a obeťou je zjavný nepomer moci, obeť kyberšikanovanie pociťuje ako nepríjemné, zraňujúce a nevie sa pred ním dostatočne brániť. Pri kyberšikanovaní sa však agresor pohybuje vo virtuálnom priestore a ako nástroje na ubližovanie používa moderné technológie. Ľudia dakedy považujú nástup nových technológií za príčinu objavenia kyberšikanovania. Internet takéto negatívne správanie umožňuje, vytvára preň vhodné podmienky, samotná príčina kyberšikanovania však nespočíva v nástroji, ale v ľuďoch, ktorí ho používajú. Kyberšikanovanie nie je niečím novým, iba jednou z foriem šikanovania, má však svoje špecifiká, ktoré súvisia s internetom a virtuálnym priestorom. V čom sa líši od klasického šikanovania Medzi základné charakteristiky virtuálneho priestoru patria dostupnosť, dosiahnuteľnosť a anonymita, ktoré prispievajú k takzvanému disinhibičnému efektu uvoľneniu zábran v správaní v prostredí, kde má človek BEDNÁŘOVÁ, Z. PELECH, Ľ Sociální práce na ulici. Brno: Streetwork Akcent, s. ISBN BEDNÁŘOVÁ, Z. PELECH, Ľ Slabikář sociální práce na ulici. Brno: Akcent, s. ISBN JÍREŠOVÁ, K. JAVORKOVÁ, S Harm reduction v problematike injekčného užívania drog. Zohor: Kníhtlač Gerthofer, s. ISBN JÍREŠOVÁ, K. SARANG, A. VAVRINČÍKOVÁ, L. McVINNEY, Don. MSSW, ACSW, CASAC Úvod do harm reduction: príručka pre učiteľa. Bratislava: Dolis, s. ISBN KLENOVSKÝ, Libor Terénna sociálna práca. 1. vyd. Bratislava: Občianske združenie sociálna práca, s. ISBN LEVICKÁ, J Na ceste za klientom. Trnava: Tlačové štúdio, s. ISBN MATOUŠEK, O Slovník sociální práce. Praha: Portál, s. ISBN Ministerstvo vnútra SR Dokumenty na stiahnutie. [online, citované ]. Dostupné na internete: < sk/?dokumenty-na-stiahnutie>. OLÁH, M. SCHAVEL, M Úvod do štúdia a dejín sociálnej práce. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, s. ISBN TAMPEP International Foundation, Sex work migration health. TAMPEP International Foundation, Work safe in sex work. Kyberšikanovanie - znaky a možnosti pomoci kontrolu nad mierou svojho odhalenia a je menej vystavený sociálnej kontrole. Disinhibičný efekt spôsobuje, že ľudia ľahšie a rýchlejšie prezradia o sebe aj intímne podrobnosti a slobodnejšie prejavia všetky stránky svojej osobnosti vrátane hnevu a agresivity. Anonymita páchateľa: vo virtuálnom prostredí sa páchateľ cíti bezpečnejšie, je ho ťažšie odhaliť, jeho konanie nevidia svedkovia. U obete prispieva anonymita páchateľa k ešte väčšej podozrievavosti, neistote a strachu nevie, voči komu sa má brániť, nevie, odkiaľ príde ďalší útok, páchateľom môže byť ktokoľvek. Dehumanizácia obete: tým, že páchateľ nie je vo fyzickom kontakte s obeťou, môže ľahšie oddeliť svoje konanie od skutočného človeka a zjednodušiť ho iba na jeho technickú stránku. Nevidí okamžitú reakciu obete, prežívanie, emócie, ktoré spúšťajú v druhom človeku reakciu v podobe ľútosti, súcitu, pocitu viny. Menej si uvedomuje, čo jeho správanie vyvoláva alebo nakoľko je závažné, dokonca ho môže považovať za neškodnú zábavu. Prekonanie rozdielov: kvôli anonymite, ľahkej dostupnosti internetu a použitiu techniky sa páchateľom kyberšikanovania môže stať ktokoľvek so základnými znalosťami práce s počítačom a internetom. Na kyberšikanovanie nepotrebuje ani fyzickú silu, ani podporu skupiny. Páchateľ tak môže ľahko zaútočiť aj na niekoho, na koho by si v reálnom svete pre jeho autoritu alebo pozíciu netrúfol, napríklad na silnejšie dieťa alebo na učiteľa. Kedykoľvek a kdekoľvek: kým klasické šikanovanie sa väčšinou viaže na jeden priestor, napríklad na školu alebo zamestnanie, v prípade kyberšikanovania môžu útoky prichádzať kedykoľvek a kdekoľvek. Obeť sa tak pred útokmi nemôže nikde skryť, môžu sa diať aj v čase, keď sa ona sama nepohybuje na internete. Rýchle šírenie: v prípadoch klasického šikanovania sa o ňom väčšinou dozvedia priami účastníci v danej skupine. Pri kybernetickom šikanovaní sa z dôvodu rozšírenia internetu a prepojenia virtuálnych sociálnych sietí môžu akékoľvek obsahy, zverejnené na internete, rozoslané cez mobil alebo , rýchlo dostať k veľkému počtu ľudí, pričom je ich šírenie nekontrolovateľné. Obeť tak ani nevie, kto všetko sa už o jej ponížení dozvedel, kde ju čakajú ďalšie posmešky a útoky. Nepriame ubližovanie: na rozdiel od fyzického šikanovania páchateľ a obeť nie sú v priamom kontakte, po kybernetickom šikanovaní nezostávajú viditeľné stopy ublíženia (zranenia, modriny, poškodené oblečenie a pod.). Páchateľ používa psychické prostriedky ubližovania a manipulácie, zraňuje slovami, nie údermi. Aj preto sú páchateľkami kyberšikanovania častejšie dievčatá. Za všetkým hľadajte vzťahy Kyberšikanovanie sa môže diať výlučne vo virtuálnom priestore medzi neznámymi ľuďmi, ale vo väčšine prípadov sa ukazuje, že je úzko prepojené so vzťahmi v realite. Neraz býva kyberšikanovanie súčasťou narušených vzťahov medzi deťmi, súčasťou šikanovania, ktoré sa deje v kolektíve. Kyberšikanovanie býva odplatou za ublíženie v reálnom živote alebo spôsobom, ako zlepšiť svoju pozíciu medzi rovesníkmi a zvýšiť si pocit vlastnej hodnoty ponížením niekoho iného. Je odrazom vzťahov v realite ak sa šikanovanie v akejkoľvek forme prehliada, tak sa stáva sociálne prijateľnou formou správania. A môžeme sa pozrieť vo vzťahoch ešte ďalej do primárnej rodiny. Tu si deti osvojujú základné hodnoty a vzorce správania odzeraním od dospelých, tu vzniká ich pocit vlastnej hodnoty alebo naopak menejcennosti. Tie deti, ktoré sa cítia isté samy sebou a vnímajú, že majú čo dávať ostatným, sa vedia dostatočne obrániť, vymedziť sa voči ostatným a zároveň nepotrebujú ubližovať iným, ponižovať ich, aby sa cítili lepšími, silnejšími. Platí tiež, že čím sú v akejkoľvek skupine (rodine alebo triede) vzťahy rovnocennejšie, založené na rešpekte voči všetkým jej členom, tým je aj miera negatívnych javov nižšia. Naopak, konflikty a záťažové situácie v živote detí vytvárajú živnú pôdu aj na vznik šikanovania a kyberšikanovania či už sa dieťa stane obeťou, páchateľom, alebo sa bude nečinne prizerať, ako sa niekomu ubližuje. Pri tom zohrávajú úlohu vnútorné a vonkajšie zdroje dieťaťa, ktorými disponuje na zvládanie náročných situácií v živote: jeho zázemie a ukotvenie v pevných a bezpečných vzťahoch, osobnostná výbava a sociálne zručnosti, odolnosť proti záťaži, schopnosť brániť sa, schopnosť rozpoznávať a pomenovávať svoje emocionálne prežívanie. Prevencia a intervencia Rozvoj vzťahov z uvedeného vyplýva, že najlepšou prevenciou pred kyberšikanovaním je rozvíjať vzťahy v reálnom svete, či už tie v rodine, alebo v školskom kolektíve. Kyberšikanovanie sa nedeje vo vákuu, býva reakciou na udalosti vo vonkajšom svete, súvisí s reálnymi vzťahmi. Nevypovedaný hnev, pocity krivdy, nedoriešené konflikty sa ľahko môžu preniesť do virtuálneho sveta. Zamerať sa iba na samotné kyberšikanovanie, ak sa nič nezmení v medziľudských vzťahoch, nestačí. Technická obrana a sociálna opora obete, ktoré zažili kyberšikanovanie, opisovali tieto dve stratégie ako najúčinnejšie pri vyrovnávaní s kyberšikanovaním. Pomohlo im, ak sa mohli so svojím zážitkom zveriť niekomu, kto ich vypočul, pochopil a podporil. Lepšie sa cítili, aj ak neboli úplne bezmocné voči agresorovi, ale ovládali technické spôsoby ochrany (zablokovanie agresora, odstránenie zo zoznamu kontaktov, zmena profilu, nahlásenie). Preventívne aktivity v školách by sa preto mali zameriavať na zvyšovanie povedomia o rizikách vo virtuálnom priestore a možnostiach, ako sa pred nimi chrániť. Treba aj podporiť deti, aby sa obrátili na dôveryhodného dospelého, ak sa im niečo podobné stane. Pre niektoré deti bude postačujúca aj podpora, ktorú im vedia poskytnúť rovesníci, pre iné môže byť užitočná odborná psychologická starostlivosť, najmä ak kyberšikanovanie odkryje hlbšie problémy v pozadí. Naučiť deti chrániť samy seba niekedy si dospelí myslia, že najlepšie je deti ochrániť pred rizikom kyberšikanovania tak, že im zabránia v prístupe na internet. Takto by však deti prišli aj o pozitíva internetu. Okrem toho by sa nikdy nenaučili, ako sa zachovať v rizikových situáciách, len by sa spoliehali, že ich vyrieši niekto iný. Úlohou dospelých je postupne deti pripravovať aj na stretnutia s náročnými situáciami tak, aby si v nich poradili, a chrániť ich iba v takých situáciách, ktoré presahujú ich 26 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

15 aktuálne možnosti a schopnosti. Dôvera detí v seba a svoju schopnosť vyrovnať sa s ťažkosťami vyrastá z dôvery, ktorú im prejavia dospelí. Sila prizerajúcich sa jedným z najsilnejších faktorov, ktorý pomáha predchádzať (kyber)šikanovaniu je, ak sa proti nemu vymedzí skupina. Deti, ktoré vedia vystúpiť na obranu ostatných, majú spravidla vyššie sebavedomie, sebadôveru a väčšiu mieru empatie. Tým sa zase vraciame k primárnym vzťahom dieťaťa, ale aj v školskom prostredí je možné tie vlastnosti rozvíjať a takéto správanie podporovať. Kyberšikanovanie je signál a ako každé správanie má niekde svoju príčinu. Pozerajme sa naň ako na posolstvo, ktorým deti niečo vyjadrujú. Čo sa dozvedáme o obeti kyberšikanovania? Možno je to dieťa, ktoré si ťažko hľadá priateľov a potrebuje sa naučiť lepšie brániť, možno doma zažíva od rodičov veľa neprijatia, a preto si neverí ani v iných medziľudských vzťahoch. Čo naznačuje kyberšikanovanie o páchateľovi? Začnime rozmýšľať, čo je v jeho živote také ťažké, bolestivé, zraňujúce, že potrebuje ubližovať iným. A čo svedkovia kyberšikanovania? Všimnú si, že sa deje niečo zlé? Pokúsia sa kyberšikanovanie zastaviť alebo pred ním budú zatvárať oči? Akú pomoc alebo podporu by každé z týchto detí potrebovalo? Správanie dospelých ovplyvňuje výskyt kyberšikanovania a rovnako aj iných negatívnych (a pozitívnych) prejavov v správaní. Dospelí sú pre deti vzorom najsilnejším sú, samozrejme, ľudia, s ktorými majú najbližší vzťah, ale aj učitelia a vychovávatelia sa pre ne do istej miery stávajú príkladom. Nastavujú pravidlá fungovania v triede, v škole a to najmä v situáciách, keď zareagujú bez rozmýšľania, prirodzene. Vtedy ukazujú, podľa akých hodnôt skutočne žijú či si všimnú kyberšikanovanie alebo pred ním zatvárajú oči, či sa okamžite ozvú, ak sa deje niečo zlé, či sa zastanú slabších, či sa posmievajú iným, ako sa sami bránia proti Fetálny alkoholový syndróm na Slovensku MUDr. Janka Nosková, MPH, Centrum diagnostiky, terapie a prevencie FAS špecializované vedeckovýskumné pracovisko Katedry pedagogiky a psychológie PF KU v Ružomberku, Nosko Health Prevention, s. r. o. Alkohol je známy teratogén a pravidelná konzumácia alkoholu počas tehotenstva je závažným rizikom pre vyvíjajúci sa plod. Experimenty na zvieratách ukázali, že aj malé množstvá alkoholu počas gravidity môžu mať negatívne účinky. Na Slovensku sa z globálneho pohľadu pije vysoko nadpriemerne. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je SR na 19. mieste v spotrebe alkoholu na svete. Obzvlášť závažný je stúpajúci trend pitia nápojov s vyšším obsahom alkoholu. Časté bývajú nielen kombinácie rôznych druhov alkoholu, ale aj kombinácie s inými psychoaktívnymi látkami, napríklad liekmi na upokojenie a liekmi proti bolesti (Okruhlica, 2012). Alarmujúce je, že na Slovensku ubližovaniu, nakoľko trvajú na tom, aby sa k nim ľudia správali s úctou a nakoľko sa aj oni sami správajú voči deťom s úctou a rešpektom, nakoľko vyžadujú poslušnosť bez diskusie, nakoľko vyjadria svoj hnev priamo, ale aj umožnia vyjadriť hnev iným, či sa vedia ospravedlniť, keď spravili chybu atď. Deti potrebujú dospelých, o ktorých sa dá oprieť či už je to rodič, učiteľ, alebo iný blízky človek. Obeť kyberšikanovania, páchateľ aj prizerajúci sa potrebujú, aby dospelí zostali pevní a rozhodní, aby sa tejto situácie nezľakli. Páchateľovi nepomôže, ak budú dospelí jeho správanie kryť alebo zatvárať pred kyberšikanovaním oči naopak, mali by od neho žiadať nápravu. Obeť potrebuje od dospelých vnímať, že situácia nie je neriešiteľná a že mu dôverujú, že to dokáže s ich pomocou zvládnuť. A aj svedkovia potrebujú od dospelých cítiť, čo je správne a čo nie, tak, že sa jednoznačne postavia na stranu spravodlivosti a nastavia hranice. Černá, A. (ed.), Dědková, L., Macháčková, H., Ševčíková, A., Šmahel, D Kyberšikana. Průvodce novým fenoménem. Praha: Grada Publishing. S ISBN Gregussová, M., Drobný, M Kyberšikanovanie.sk. Bratislava: eslovensko, o. z. S ISBN Gregussová, M., Drobný, M Deti v sieti. Bratislava: eslovensko, o. z. S ISBN Gregussová, M., Tomková J., Balážová, M Dospievajúci vo virtuálnom priestore. Bratislava: Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, eslovensko, o. z. S. 27. Livingstone, S., Haddon, L., Görzig, A., Ólafsson, K Risks and safety on the internet: The perspective of European children: Full findings and policy implications from the EU Kids Online survey of 9-16 year olds and their parents in 25 countries. EU Kids Online Network, London, UK. P ISSN X. alkohol čoraz viac pije mládež, pričom dievčatá dobiehajú chlapcov. Priemerný vek prvého kontaktu s alkoholom je 10 rokov. Podľa údajov Štatistického úradu SR je priemerná ročná spotreba čistého alkoholu mládeže vo veku od 15 do 18 rokov takmer rovnaká (10,2 litra/rok) ako u dospelých (10,8 litra/rok). Ako uviedol aj A. Heretik, podľa výskumov je zrejmé, že skoršie užívanie alkoholu dospievajúcim prináša vysoké riziko rýchleho rozvoja problémového užívania alkoholu či závislosti so všetkými sprievodnými súvislosťami. Vzhľadom na nezrelosť centrálneho nervového systému (CNS) a rastúci výskyt nárazového pitia v tejto vekovej skupine sa dá očakávať skorý nástup závislosti aj u dievčat v reprodukčnom veku. Dôsledkom bude prenatálna expozícia alkoholom (PAE) u budúcej generácie. Opodstatnenosť takýchto obáv potvrdzujú aj štatistiky, podľa ktorých až 60 % šestnásťročných učníc, ktoré pravidelne fajčia a majú skúsenosti s alkoholom, už má za sebou prvý sexuálny styk. Niektoré majú pohlavný styk už pravidelne. Z učníc v rovnakom veku, ktoré nefajčia a nepijú alkohol, má prvý pohlavný styk za sebou len 26 %. Z toho vyplýva, že alkohol výrazne urýchľuje štart sexuálneho života a prináša nežiaduce a ohrozené tehotenstvá. Prenatálna expozícia alkoholom (PAE) je faktor, ktorý si do svojho života nikto nepraje a dobrovoľne nevyberá. Následkom pravidelnej konzumácie alkoholu v gravidite môže u dieťaťa vzniknúť celoživotné postihnutie, ktoré sa môže, ale nemusí prejaviť na vzhľade dieťaťa. Našťastie sú deti, ktorým sa napriek značnej prenatálnej expozícii alkoholom nezistili príznaky fetálneho alkoholového syndrómu (FAS), na druhej strane je pravda, že spektrum následkov, ktoré si deti nesú životom, je veľmi rôznorodé. Preto sa diagnóza FAS stala súčasťou FASD (Fetal Alcohol Spectrum Disorder), ktorá ako dáždnik skrýva ďalšie stupne postihnutia CNS v dôsledku PAE. Pokiaľ ide o diagnostiku detí matiek alkoholičiek, situácia sa na Západe vyvíjala priaznivejšie ako na Východe. Hoci deti s FAS a ich osud v Európe prvýkrát opísal v roku 1968 francúzsky lekár Paul Lemoine, odborná verejnosť im na starom kontinente nevenovala pozornosť. Až po uverejnení článku v Lancete (1973), kde Američania Jones a Smith opísali syndróm FAS, odborná verejnosť prijala túto diagnózu. Veľkú úlohu zohrala profesorka psychiatrie Ann Streissguth a jej pokračovateľky Susan Astley pri vytvorení a validizovaní 4-kódovej diagnostiky a Therese Grant pri vytvorení programov na účinnú prácu s matkami alkoholičkami. Európa je minimálne 10 rokov pozadu za USA a Kanadou, čo sa týka diagnostiky, terapie a prevencie detí s FAS/FASD. V krajinách bývalej východnej Európy je diagnostika FASD len v začiatkoch. V Českej republike a Maďarsku doteraz neexistujú diagnostické centrá FASD. Inštitúcie, ktoré ju realizujú, boli do roku 2013 len v Poľsku, Chorvátsku, Rusku, od roku 2014 je aj na Slovensku. Túto staronovú tému na Slovensko prinieslo občianske združenie Návrat, ktoré hľadalo pomoc pre deti v náhradných rodinách. Na rozdiel od zahraničia sa na Slovensku diagnóza FASD u detí podceňuje. Diagnózu FAS dostanú po pôrode len deti s výraznou faciálnou dysmorfiou a zjavným alkoholizmom matky. Postupne sa z ich záznamov vytratí a prekryjú ju iné diagnózy ako mentálna retardácia, poruchy učenia, správania, ADHD alebo autistické rysy. Prevalencia FASD v Európe sa odhaduje na 1/100 živonarodených detí. Podľa Štatistického úradu SR sa v roku 2012 na Slovensku narodilo detí, čo by znamenalo 555 narodených detí s FASD. S podobným počtom nových postihnutých detí s FAS/ FASD možno počítať každý rok. Ak by sme odhadovali nediagnostikované deti do 19 rokov, hovorili by sme o skupine detí. Väčšina detí s diagnózou FASD je umiestnená v náhradnej starostlivosti. Nádejou pre tieto deti a ich rodiny je činnosť Centra diagnostiky, terapie a prevencie FAS pri KU v Ružomberku so systematickým zameraním na FAS/FASD v rámci spolupráce zdravotníctva a školstva. Ak deti so syndrómom FASD nemajú stanovenú diagnózu, nedostanú špeciálnu pomoc potrebnú na liečbu a kompenzáciu porúch CNS a ani pomoc pre zaradenie do spoločnosti so svojím postihnutím. Vďaka činnosti centra sa vytvára sieť pripravená kvalifikovane pomáhať deťom lepšie zvládať následky postihnutia. Deti s FAS/FASD Hoci tieto deti majú poškodený mozog, väčšinou sa vzhľadovo líšia od iných detí minimálne a do predškolského veku aj ich správanie je porovnateľné s vrstovníkmi. Majú schopnosť komunikovať, ale nedokážu rovnako myslieť, vnímať a reagovať z dôvodu senzomotorických porúch a nevyvíjajúcich sa exekutívnych funkcií. Tieto deti majú podobné prejavy ako deti s ADHD alebo s autizmom, pretože problémy so správaním a učením sú veľmi podobné. Poškodenie mozgu je závažné najmä v kognitívnej a emocionálnej oblasti a prejavuje sa ako poruchy pamäti, hypersenzitivita, nadmerné alebo nedostatočné vnímanie zmyslami, ktoré môže byť detekovateľné už po narodení alebo sa prejaví až v predškolskom veku (Roebuck, 1998). Poškodené bývajú bazálne gangliá a častým nálezom je menšie cerebellum. Alkohol poškodzuje hlavne čelové laloky, ktoré deti do predškolského veku ešte nepoužívajú. Frontálne (čelové) laloky sú centrom exekutívnych funkcií. Deficit vyšších exekutívnych funkcií spôsobuje celkové zlé percepčné nastavenie, neschopnosť zapamätať si viacnásobné inštrukcie a aj to, že dieťa nevydrží čakať na svoje poradie, nerozumie abstraktným pojmom (čas, peniaze), nie je schopné pochopiť príčinu a následky, teda odhadnúť, kedy si vyrobí problém. Nevie si predstaviť vec, ktorú nikdy nevidelo, má problém predstaviť si a zapamätať priestorové vzťahy, naplánovať každodenné činnosti, nie je schopné kreatívne myslieť, preto je nutné ho neustále usmerňovať, a ak jeho režim nie je pravidelný a nemeniaci sa, znamená to stres, ktorý sa prejaví nezvládnutým správaním. Deti s FASD navonok pôsobia, že môžu dokázať viac, ako sú ich reálne možnosti, a to vďaka tomu, že používajú slová, ktorým nerozumejú. V skutočnosti zostávajú celý život veľkými a bez nášho pochopenia a pomoci aj nešťastnými deťmi. Alkohol narúša schopnosť detí sústrediť sa (Mattson et al., 1998). Hoci ADHD je spolu so vzdorovitým správaním a autistickým spektrom častá komorbidita FASD, stratégie terapie sú odlišné (Stevens et al., 2008). Prenatálna expozícia alkoholom je najčastejšou príčinou nefunkčnosti alebo nevyvinutia corpus callosum, ktorý je tvorený nervovými vláknami prepájajúcimi pravú a ľavú časť mozgu. Podľa niektorých štúdií až 7 % detí s FAS nemá corpus callosum, čo je incidencia dvadsaťkrát vyššia ako v bežnej populácii. U týchto detí je narušené zmyslové vnímanie a nastavenie zmyslových receptorov, takže dochádza k situáciám, že deti nereagujú na veľmi silné podnety alebo naopak, sú precitlivené na primerané podnety z okolia. Primárne, sekundárne a terciárne postihnutia detí s FAS/FASD Primárne postihnutie je dané postihnutím orgánu alebo orgánov a ich nefunkčnosťou. Na podklade prvotného postihnutia sa pri nesprávnom prístupe, neprimeranej výchove či nevhodnom prostredí rozvinú ďalšie, sekundárne či terciárne poruchy, ktoré majú často závažnejšie dôsledky ako pôvodné, primárne postihnutie. Pri FASD je primárne postihnutý mozog a CNS. Okrem zmenených čŕt tváre a drobného vzrastu sú závažným spôsobom dotknuté mentálne funkcie, najmä nevyvinuté exekutívne funkcie, oslabená pamäť, neschopnosť príčinného myslenia a riešenia problémov, senzomotorická integrácia a ďalšie. Podľa skríningového dotazníka FASCETS od Diane Malbin (2014) sú do primárneho 28 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

16 postihnutia zaradené ťažkosti súvisiace s učením, vývinom a/alebo telesnými reakciami človeka na prostredie, v ktorom žije, a tiež iné prejavy správania, ktoré sú v dôsledku poškodenia mozgových štruktúr alebo ich funkcií. Koncentrácia pozornosti je tiež primárna charakteristika. Autorka diferencuje tieto postihnutia na 9 domén: 1. vývinová úroveň fungovania: sociálne zručnosti a adaptívne správanie, 2. senzoricko-motorická integrácia, 3. problémy spojené s príjmom potravy, 4. reč a komunikácia, 5. rýchlosť spracovania informácií, 6. učenie a pamäť, 7. abstraktné myslenie, 8. exekutívne funkcie, 9. motivácia. Sekundárne postihnutie sú ťažkosti, s ktorými sa dieťa nenarodilo. Vhodným prístupom pri skorej diagnóze im dokážeme predísť. Vzniká ako prirodzené obranné správanie človeka, ktoré sa vyvíja v priebehu života ako následok chronickej frustrácie, traumy alebo zlyhania. Sekundárne postihnutie je odrazom konfliktu medzi potrebami dieťaťa a prostredím, v ktorom žije a ktoré na neho reaguje nevhodným spôsobom. Presahuje rámec primeraného správania. Prekrýva primárne postihnutie za prejavy, ako sú: záchvaty hnevu; úzkosť; osamelosť, izolovanosť; ľahká ovplyvniteľnosť; bojazlivosť, uzavretosť; depresia; ľahké podliehanie frustrácii, jedinec je prchký a rýchlo sa nahnevá a vybuchne; rýchlo sa dostáva do problémov alebo je ľahko manipulovateľný inými; sebapoškodzujúce správanie; vyhýba sa iným, izoluje sa od spoločnosti; výrazná sexuálna aktivita; striedanie partnerov; neplánované alebo priskoré tehotenstvo (v puberte); agresivita; deštruktivita (nie zo zvedavosti, ale vychádzajúca z jeho povahy); rušivé správanie v triede alebo v práci ako dôsledok úzkosti alebo frustrácie; tvrdohlavosť a hádavosť ako dôsledok kognitívnej nepružnosti. Terciárne postihnutie definujeme podľa Streissguthovej (2004), ktorá deklaruje pre dospelých neliečených s diagnózou FASD tieto typické ťažkosti: 80 % sa lieči na psychiatrii, 61 % neukončená školská dochádzka, 60 % problémy so zákonom, 50 % inštitucionalizácia vo väzení alebo liečebni pre psychiatricky chorých, 46 % vlastná závislosť od alkoholu a drog. Ak je FASD diagnostikovaný až vo veku rokov, prognózu je ťažké ovplyvniť. Vedecké štúdie ukázali, že postihnuté deti sú marginalizované, utekajú z domu, majú zvýšený výskyt psychiatrických ochorení, častejšie užívajú návykové látky, častejšie sa u nich vyskytujú krádeže, sebapoškodzovanie, pokusy o samovraždu, nadmerná riziková sexuálna aktivita, nedokážu si udržať prácu. Včasná intervencia má veľký význam pre zlepšenie prognózy týchto detí. S cielenou intervenciou mnohí fungujú v dospelosti dobre. Protektívne faktory k diagnóze FASD vedci identifikovali aj napriek závažným negatívnym faktorom, ktoré sťažujú život a vývoj deťom s FASD. Tieto zmierňujú následky primárneho poškodenia a môžu zabrániť vzniku sekundárneho a terciárneho postihnutia. Výskumom boli identifikované 4 ochranné faktory, ktoré zabránili vzniku sekundárneho a terciárneho postihnutia u detí s FAS/FASD: 1. Skorá diagnóza do piateho roku veku, ktorá objasňuje rodičom a pedagógom, prečo dieťa reaguje inak ako ostatné deti. 2. Stabilné, predvídateľné a nestresujúce prostredie. Deti s FAS sú zvlášť citlivé na stresy, narušené vzťahy. Aby sme predišli ďalšiemu postihnutiu, je potrebná podpora jednej rodine, nestriedať náhradné rodiny. 3. Život v rodine bez násilia. Deti, ktoré neprežili v rodine alebo v partii agresivitu a násilie, nemali sekundárne a terciárne postihnutie. 4. Dostupnosť individuálnych liečebných a terapeutických programov. Deti a ich rodiny, ktoré neabsolvovali terapeutické programy, mali viac sekundárnych postihnutí. Prevencia FASD je možná a v zahraničí je dokázané, že môže byť efektívna. V prevencii je podstatné sa zamerať na viaceré cieľové skupiny. Autorkou jedného z úspešných programov pod názvom PCAP (Parent Child Assistance Program) je aj Therese Grant. Program funguje od roku 1991 na Washingtonskej univerzite v Seattli. Therese Grant rozdelila prevenciu vo vzťahu k alkoholu na univerzálnu, selektívnu a indikovanú. 1. Univerzálna prevencia Všeobecné vedomosti o účinkoch alkoholu na prenatálny vývoj, napríklad varujúce príznaky, kampane organizované oddeleniami verejného zdravia, označenia na fľašiach, nálepky vo WC. 2. Selektívna prevencia Sem patrí skríning gravidných žien, týkajúci sa pitia alkoholu, tréning zdravotníckych pracovníkov na efektívne kladenie otázok, krátku intervenciu a odoslanie rizikových tehotných na liečbu. 3. Indikovaná prevencia Je zameraná priamo na najrizikovejšie skupiny žien s pravdepodobným závažným postihnutím dieťaťa: tehotné alkoholičky a ženy, ktoré už porodili dieťa s FASD. ASTLEY, S. J., Diagnostic Guide for FASD. Diagnostic Guide for Fetal Alcohol Spectrum Disorders: The 4-Digit Diagnostic Code. Third Edition HERETIK, A., Rizikové pitie alkoholu a jeho dôsledky, Humanita Plus 2/2012; s. 9. MATTSON, S.N., RILEY, E.P. A review of the neurobehavioral deficits in children with fetal alcohol syndrome or prenatal exposure to alcohol. Alcohol Clin Exp Res 22(2): , 1998 OKRUHLICA, L., Negatívne dopady nadmerného pitia na Slovensku, STEVENS S.A., NASH K, KOREN G, PEADON et al.; International survey of diagnostic services for children with Fetal Alcohol Spectrum Disorders, BMC Pediatrics 8:12, 2008 STREISSGUTH, A. P., O MALLEY, K Neuropsychiatric implications and long-term consequences of fetal alcohol spectrum disorders. Semin Clin Neuropsychiatry; 5:177 90, Dnes tak často skloňované a moderné slovné spojenie finančné zdravie, finančná gramotnosť sa začína etablovať v rôznych aspektoch života. Čo vlastne toto slovné spojenie predstavuje, ako je prezentované v literatúre, čo sa pod ním ukrýva? Mnohí majú na mysli náuku alebo vzdelávanie o peniazoch. V skutočnosti ide však o širšie spektrum podnetov, s ktorými sa dennodenne stretávame vo svojom okolí, pracovnom živote a aj vo voľnom čase. Ide o riadené budovanie kapitálu na naplnenie životných cieľov, ako sú vlastné bývanie, sociálne a dôchodkové zabezpečenie. Prostredníctvom riadeného plánovania finančných tokov v domácnosti možno dosiahnuť pasívne príjmy z vytvoreného kapitálu a tak nahradiť príjmy zo závislej činnosti či podnikania. Pojem finančné zdravie (gramotnosť) je komplexnou množinou tvorenou prostredím, v ktorom sa jednotlivec či rodina nachádza, postavením v spoločnosti v nadväznosti na to, akú prácu alebo zamestnanie vykonáva, následným správaním v postoji k vlastným príjmom a výdavkom, ktoré jednotlivec alebo rodina majú k dispozícii s ohľadom na ich záujmy, plány, ciele a potreby. Každý človek má základné potreby spojené s uplatnením v spoločnosti. Na to, aby mohol jednotlivec fungovať v spoločenskom systéme, teda v sociálnej skupine, v ktorej sa narodil a žije, bol vychovaný, študoval, je potrebné, aby sa neskôr uplatnil na trhu práce a tak zabezpečil pre seba príjem. Žijeme v regióne, kde je už dnes citeľný postupný odstup podpory štátu a štátnych inštitúcií pri riešení zabezpečenia potrieb jednotlivca či rodiny, t. j. bývania, sociálneho a penzijného zabezpečenia. Štát postupne tieto riešenia ponecháva na jednotlivca, rodinu, a to prostredníctvom súkromných inštitúcií, ako sú banky, poisťovne, špecializované banky (stavebné sporiteľne) a správcovské spoločnosti. Tento model zabezpečenia prostredníctvom súkromných finančných inštitúcií je známejší v západných krajinách Európy, kde si týmto spôsobom buduje osobný majetok približne dvadsať percent obyvateľstva. V súvislosti so zmenami v hospodárstve jednotlivých krajín hovoríme o reforme. V našom regionálnom priestore je veľmi pomalý a postupný presun zodpovednosti štátnych inštitúcií smerom na jednotlivca; skupina obyvateľstva, ktorá je priamo dotknutá, sú mladí ľudia do 35 rokov. Zároveň sa táto sociálna skupina často ťažko uplatňuje na pracovnom trhu z dôvodu zmien, ktorým sa musí prispôsobovať a naberať absolventskú prax. V praxi sa stretávame s rôznymi názormi, modelmi správania, ktoré si prinášajú jednotlivci zo sociálneho prostredia, kde vyrastajú, vo vzťahu k peniazom a riešeniam jednotlivých životných cieľov. Dnes sú ľudia zvyknutí a akceptujú celoživotné úvery spojené s bývaním, rekonštrukciou či výstavbou bytovej jednotky v rodinnom dome. Avšak tieto názory často vedú aj k rôznym sociálnopatologockým javom a následnému Finančná gramotnosť a sociálnopatologické javy Ing. Dušan Šmida, SKARAB, o. z., licencovaný finančný sprostredkovateľ, držiteľ licencie Národnej banky Slovenska rozvratu spoločenskej jednotky, rodiny. Dôvodom býva nedostatočná koncepcia a plánovanie rozpočtu konkrétnych úkonov komplexného celku jednotlivých krokov finančného plánovania. Napríklad ak si predstavíme dvoch mladých ľudí, ktorí si nájdu ideálne zamestnanie, majú predstavu o spoločnej budúcnosti a začnú ju spoločne aj plánovať, môže sa stať, že nie všetky kroky na spoločnom pláne budú spojené s akceptovaním názoru druhého alebo dokonca názoru odborníka v danej problematike, samozrejme, s ohľadom na ich finančné možnosti, príjmy, výdavky a možné finančné záväzky z minulosti. Tu sa dostávame k začiatku budovania osobného majetku, spoločného, spoločnými silami. V deväťdesiatich piatich percentách prípadov sa prehliadajú riziká daného projektu osobného plánovania financií, a teda cieľov, plánovania toho, ako sa daný spoločný cieľ zrealizuje a z akých finančných prostriedkov sa bude realizovať. V tomto okamihu môžeme začať hovoriť o tzv. finančnom zdraví. Máme cieľ, zistíme možnosti, aké nám dovolí rozpočet, urobíme si prehľad, aké možnosti ponúka finančný trh, a v závislosti od toho, akú náročnosť v danom projekte požadujeme, môžeme začať reálne počítať, čo sa dá dosiahnuť a ako následne zabezpečiť prevádzkové náklady spojené s konkrétnym cieľom, napríklad bývaním. Zabezpečenie proti poškodeniu alebo zničeniu je tiež vhodné od začiatku započítať do položky, ktorá bude predstavovať sumu odčerpávajúcu z rozpočtu časť finančných prostriedkov. V rodinnom prostredí, samozrejme, so zvýšením životnej úrovne, zabezpečením osobných potrieb a bývania prichádzajú noví členovia rodiny deti. S príchodom detí klesajú v rodine príjmy a s tým môžu pri nedostatočnom plánovaní prichádzať aj problémy s financovaním dosiahnutej životnej úrovne. Spôsob života, ktorý má rodina zaužívaný, určitý štandard, na ktorý je zvyknutá, môže byť tak narušený. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia dominovalo v spoločnosti skôr sporenie ako nástroj budovania osobného majetku, dnes začína prevažovať úverové zaťaženie jednotlivca. Pri sporení sa vyhýbame najmä jednému veľkému riziku, a to, že by sme v budúcnosti boli viazaní určitou sumou, ktorá je určená na nejaký konkrétny životný cieľ. Ak si však zoberieme dvadsaťalebo tridsaťročný úver spojený s pravidelným splácaním, zabezpečíme si potrebu a naplníme cieľ, no v prípade, že prídu zdravotné problémy, problémy so zamestnaním alebo dokonca s rozdeľovaním spoločne nadobudnutého majetku, môže táto nepredvídateľná situácia viesť k rizikovému správaniu a k rozvoju sociálnopatologických javov, ako sú hráčstvo, užívanie drog, domáce násilie, a k následnému rozpadnutiu spoločenskej jednotky rodiny, prípadne k samovražde. Vhodná kombinácia na napĺňanie osobných cieľov a budovanie majetku je sporenie a až následné zaťaženie úverovým produktom. Je to v celkových možnostiach 30 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

17 jednotlivca, ktorý si takto vytvorí návyky a vie, akú sumu je schopný na určitý cieľ odkladať a následne aj splácať v prípade zhoršenia životnej situácie, či už z dôvodu straty alebo zmeny zamestnania, zhoršenia zdravotného stavu, alebo začlenenia do sociálneho systému štátu, napríklad ako čiastočne invalidný dôchodca, invalidný dôchodca. Životná úroveň môže takto prudko klesnúť. Stretávame sa s tým, že prostriedky na sociálne zabezpečenie zamestnávateľ neuhrádza načas alebo vôbec. V týchto prípadoch nároky dotknutého jednotlivca posudzuje za individuálnych podmienok posudkový lekár. Človek sa tak ocitne v sociálnej sieti štátu, kde je nútený prispôsobiť sa administratívnym úkonom, ktoré musí absolvovať, aby dosiahol do príjmovej zložky aj dávku v hmotnej núdzi a zabezpečil si tak aspoň základné potreby na prežitie. Jednotlivec, ktorý sa danou problematikou predtým nezaoberal, alebo jeho osobná situácia nevyžadovala zaujímať sa o tieto informácie, môže upadnúť do stavu beznádeje či do depresívneho stavu. Stretávame sa s vysokokvalifikovanými, akademicky vzdelanými ľuďmi, ktorí vplyvom stresových situácií v živote prišli o nadobudnutý majetok. Dnes sa nachádzajú na okraji spoločnosti a mnohí z nich sú bezdomovcami, pritom majú vyššie či vysokoškolské vzdelanie. Ich príbehy sú dojímavé, avšak týmto ľudom chýba práve finančná gramotnosť, znalosť práva a legislatívy. Ďalšia ohrozená sociálna skupina sú ľudia v strednom veku. Ťažšie sa uplatňujú na pracovnom trhu. V tomto veku prichádzajú aj zdravotné problémy. Rekvalifikácia je síce možná, ale motivácia zo strany jednotlivcov je štatisticky nižšia. Mladí ľudia, ktorí sú dnes tridsaťroční, sa dostanú do tejto skupiny už o dvadsať rokov a budú veľmi zaťažení finančne, pretože mnohí z nich ešte nebudú mať vyrovnané dlhodobé záväzky spojené s bývaním. A to ešte väčšina z nich odkladá prípravu na jeseň života dôchodkové zabezpečenie. Príprava na dôchodkové zabezpečenie je veľmi podceňovaná. V sociálnom modeli, ako nám je predostreté, je spojené obdobie dôchodkového veku predovšetkým so starobou, zlým zdravotným stavom a pasívnym spôsobom života. V našich zemepisných šírkach to tak je, a to hlavne z dôvodu slabej alebo takmer žiadnej prípravy na toto životné obdobie. Vždy je lepšie sa pripraviť riadeným budovaním kapitálu, poprípade iným finančným alebo majetkovým zabezpečením. Zo zákona o sociálnom zabezpečení síce vyplýva, že je povinnosťou príbuzných postarať sa o svojich najbližších, avšak v praxi sa stretávame s rôznymi modelmi doopatrovania príbuzných. V prípade, že osoba vyžadujúca celodennú starostlivosť vlastní majetok a príbuzní neprejavujú záujem o doopatrovanie, môže túto úlohu prevziať štát poskytnutím štátnej sociálnej pomoci prostredníctvom samosprávneho kraja, a to formou starostlivosti v sociálnom zariadení, ktoré má voľné vhodné kapacity na príjem takejto osoby. Záleží na tom, ako je táto osoba spôsobilá na úkony bežného dňa, ako sú samostatnosť pri obliekaní, samostatné stravovanie a vykonávanie základných ľudských potrieb, a či je spôsobilá samostatného pohybu. Na základe stupňa odkázanosti je možnosť umiestniť osobu s požadovaným stupňom odkázanosti do niektorého zo zariadení v príslušnom samosprávnom kraji, uvedeného vo zverejnenom zozname samosprávneho kraja. Čakacie lehoty sú dlhšie ako jeden kalendárny rok. Oproti sociálnemu zabezpečeniu zo strany štátu ponúkajú súkromné zariadenia alternatívu sociálnej starostlivosti formou hospicovej starostlivosti alebo liečenia pre dlhodobo chorých. V takomto zariadení je zabezpečená dvadsaťštyrihodinová prítomnosť, a teda starostlivosť lekára a príslušného zdravotného personálu. Prostredie býva komfortnejšie ako v zariadení, ktoré poskytuje štátny sektor. Stretávame sa tu s rozdielnym spolufinancovaním zdravotnej starostlivosti. Súkromné zariadenia bývajú podporované spoluúčasťou iba určitý čas, čo väčšinou vykryje a odbremení rodinu seniora iba čiastočne. Po absolvovaní a vyčerpaní spolufinancovanej časti pobytu seniora stojí rodina pred rozhodnutím, či pokračovať v starostlivosti takouto formou zabezpečenia dôstojného dožitia, alebo hľadať finančne dostupnejšie riešenie. Informatívna cena takéhoto ubytovania s príslušným komfortom sa pohybuje v rozmedzí od 450 eur až do1 350 eur v závislosti od lokality a regiónu, v ktorom sa zariadenie sociálnych služieb nachádza. Ak si predstavíme túto sumu v ročnej sume výdavkov na zdravotnú starostlivosť, pohybujeme sa v rozmedzí eur až eur v závislosti od možností, ktoré si zvolíme pre svojho najbližšieho príbuzného. Samozrejme, aj tu môžu platiť interné pravidlá sociálneho zariadenia, a je možné, že sa človek ocitne v poradovníku zariadenia sociálnych služieb. Vhodným komplexným riešením osobného finančného zdravia sú poznatky o tom, aký má človek príjem, aké sú jeho pravidelné výdavky spojené so životnými potrebami a následne výdavky spojené s riešením budúcich potrieb. Informácie o peniazoch, dotáciách, štátnej a daňovej podpore, ktoré máme k dispozícii, nám majú byť nápomocné pri riešení vlastných cieľov a potrieb. Plánovanie je vhodným nástrojom na dosiahnutie osobných cieľov bezpečne, najlepšie s vykrytím rizík, ktoré prináša sám život. Pavlík, M., Základy finančného zdravia s. ISBN George S. Clason, Najbohatší muž v Babylone, Citadella. 128s. ISBN Ministerstvo školstva vedy výskumu a športu SR Národný štandard finančnej gramotnosti verzia 1.1 Ministerstvo školstva Národný štandard finančnej gramotnosti verzia 1.0 Centrálny informačný portál rezortu školstva Metodika finančnej gramotnosti Začať treba už od základnej školy Ing. Darina Orbánová, PhD. Ing. Ľudmila Velichová, PhD. Katedra pedagogiky, Národohospodárska fakulta, Ekonomická univerzita v Bratislave Finančné rozhodnutia sprevádzajú ľudí počas celého života a významne ovplyvňujú ich životnú úroveň. Pre súčasnú spoločnosť je charakteristický rýchly rozvoj finančného sektora, ktorý prináša jednotlivcom veľkú ponuku finančných produktov a služieb. Ich rozsah a zložitosť predstavujú zároveň riziko prijatia nesprávnych finančných rozhodnutí, ktoré majú dlhodobé účinky na konanie jednotlivcov, môžu viesť k ich neprimeranej zadlženosti, chudobe a ďalším sociálnopatologickým javom. Finančná gramotnosť je v dnešnom svete otázkou prežitia bez ohľadu na to, či je človek bohatý, alebo chudobný. Mnohí ľudia dokážu zarábať peniaze, avšak nevedia ich v dôsledku nízkej finančnej gramotnosti spravovať. Požiadavka zvýšenia finančnej gramotnosti vychádza z potreby naučiť sa manažovať svoje financie, objasniť základné súvislosti finančného trhu a rozvíjať zručnosti ľudí potrebné na orientovanie vo svete financií. Finančnou gramotnosťou v tomto kontexte chápeme schopnosť jednotlivcov porozumieť cenám a finančným produktom, schopnosť spravovať peniaze, sporiť, plánovať výdavky a v konečnom dôsledku dobre hospodáriť. Prax potvrdzuje, že len finančne gramotný jednotlivec sa vie orientovať v problematike peňazí a finančných nástrojov tak, že dokáže zodpovedne spravovať svoj osobný alebo rodinný rozpočet. Prijímanie rozhodnutí o vlastnej finančnej budúcnosti nie je jednoduché a vyžaduje si viaceré odborné vedomosti. Tému zodpovedného zaobchádzania s peniazmi je preto potrebné integrovať do obsahu vzdelávania všetkých stupňov škôl, pričom osobitný význam nadobúda finančné vzdelávanie a rozvoj finančnej gramotnosti na základných a stredných školách. V súčasnosti existuje v Slovenskej republike množstvo vzdelávacích programov na podporu finančnej gramotnosti. Z tých, ktoré už boli úspešne aplikované, možno uviesť napríklad Banky v akcii, Poznaj svoje peniaze, Finančná inteligencia, Myslím ekonomicky, Kvalitní v škole úspešní v živote, Investland, Finančná olympiáda Deň finančnej gramotnosti a i. Úspešná aplikácia týchto programov vo vzdelávacom procese však vyžaduje aj zanietených a odborne pripravených učiteľov. Na požiadavku pedagogickej praxe zvýšiť odborný a metodický potenciál učiteľov základných a stredných škôl v oblasti finančného vzdelávania žiakov reagovala Katedra pedagogiky Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorá úspešne riešila projekt KEGA s názvom Finančná gramotnosť na základných a stredných školách. Projekt bol zameraný na podporu iniciatívy OECD, v rámci ktorej sa má zvýšiť finančné povedomie obyvateľov, a tiež vlády SR, ktorá implementovala odporúčania OECD v tejto oblasti do svojho programového vyhlásenia. Korešpondoval tiež s Návrhom stratégie vzdelávania vo finančnej oblasti a manažmentu osobných financií. Elementárnym cieľom projektu bol návrh a praktická realizácia systému skvalitňovania vyučovania v oblasti finančnej gramotnosti pre cieľovú skupinu učiteľov základných a stredných škôl a študentov v rámci pregraduálnej prípravy učiteľov odborných ekonomických predmetov. Pozornosť riešiteľov sa zamerala na zistenie a kritickú analýzu stavu vyučovania danej problematiky na vybraných školách a na tvorivé východiská pri riešení odborných a metodických problémov. Realizované aktivity boli zamerané na rozširovanie, modernizáciu a aktualizáciu edukačných kompetencií učiteľov. Za najvýznamnejšie možno považovať tieto výstupy: vypracovanie teoretických východísk finančnej gramotnosti, zameraných na psychologickú a pedagogickú stránku problematiky, ktoré boli prezentované na vedeckých konferenciách v Slovenskej republike i v zahraničí; uskutočnenie komparatívnej analýzy obsahu a rozsahu vzdelávania zameraného na finančnú gramotnosť. Komparácia bola zameraná na vybrané stredné školy na Slovensku, v Českej republike, Nemecku a v Rakúsku. Získané poznatky sa uplatnili pri tvorbe učebníc pre vybrané predmety obchodných akadémií a stredných odborných škôl umeleckého zamerania, ako aj pri tvorbe ich školských vzdelávacích programov; priebežná podpora diskusie o potrebe a obsahovom zameraní finančného vzdelávania účasťou riešiteľov na vedeckých seminároch, konferenciách a publikovaním článkov v odbornej tlači, v ktorých poukazovali na súčasný stav a potrebu aktualizácie obsahu učiva o finančnom vzdelávaní v rámci prípravy učiteľov. Osobitný význam mala konferencia na Ekonomickej univerzite v Bratislave pod názvom Finančná gramotnosť ako súčasť ekonomického vzdelávania, realizovaná riešiteľským kolektívom. Výsledkom je aj akreditovaný program kontinuálneho vzdelávania Vzdelávanie učiteľov základných a stredných škôl k finančnej gramotnosti, ktorý ponúka Katedra pedagogiky Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave učiteľom základných a stredných škôl; vytvorenie metodických príručiek Finančná gramotnosť na základných školách a Finančná gramotnosť na stredných školách, ktoré môžu využiť učitelia v rámci prípravy vyučovacieho procesu na rôznych druhoch a typoch škôl. Úspešný projekt priniesol už niekoľko praktických výsledkov v podobe zapracovania jeho výstupov do školských vzdelávacích programov mnohých škôl a do samotného výchovno-vzdelávacieho procesu, v rámci ktorého učitelia implementovali problematiku finančnej gramotnosti do mnohých odborných, ale aj všeobecnovzdelávacích predmetov. Je dôkazom toho, že potreba vzdelávania zameraného na zvyšovanie finančnej gramotnosti žiakov by sa mala stať trvalou súčasťou vzdelávania v každej krajine. príklady dobrej praxe Orbánová, D. Velichová, Ľ Význam podnikavosti a finančnej gramotnosti v socioekonomickom a osobnom rozvoji mladých ľudí v SR. In Sociológia, ročník 45, 2013, č. 5. ISSN Šlosár, R. a kol Finančná gramotnosť na stredných školách. Bratislava: Vyd. Ekonóm, ISBN Šlosár, R. a kol Finančná gramotnosť na základných školách. Bratislava: Vyd. Ekonóm, ISBN SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/

18 Moderné PR kampane Mgr. Miriam Šramová, MBA, marketingová agentúra Chez Mimi Odborná konferencia Prevencia nežiaducich javov si vyžaduje nielen spoluprácu odborníkov zo štátneho, verejného a tretieho sektora či charitatívnych organizácií a nadácií, ale aj kreatívne nápady. Aj dobrú myšlienku treba adresátom vedieť predať získať si ich pozornosť a zaujať ich. V časoch, keď je všade množstvo reklamy a výziev pomôcť raz tomu, raz onomu pribúda, je preto dôležité robiť osvetu tak, aby zaujala a zároveň vzdelávala. Že sa to dá, svedčia viaceré moderné PR kampane. na medzinárodnom fóre v Európskom parlamente v Bruseli. Projekt úspešne pokračuje už niekoľko rokov a dostal sa o úroveň vyššie, keď spojil konkurenčné spoločnosti a výrobcov piva na Slovensku. K anjelom strážnym sa pridali atraktívne policajtky a záštitu prebralo Prezídium Policajného zboru. Počítadlo alkoholu ProMile pod záštitou ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR Anjeli strážni na cestách Príkladom netradičného prístupu k prevencii sociálnopatologických javov je aj akcia anjeli strážni na cestách, ktorej cieľom bolo poukázať na to, že alkohol za volant nepatrí. Prvý rok bol ambasádorom projektu motokrosový pretekár, šesťnásobný majster Európy v motokrose a reprezentant SR na Rely Dakar Štefan Svitko. Vďaka jeho zvučnému menu mal projekt veľkú mediálnu podporu a zapojila sa do neho aj sieť čerpacích staníc. Anjelské hliadky odštartovali pilotný projekt na východnom Slovensku, kde na čerpacích staniciach zastavovali vodičov a skúšali ich z pravidiel cestnej premávky. Tí, čo na otázky odpovedali správne, dostali ako odmenu nealkoholické pivo. To malo demonštrovať, že aj za volantom sa dá správať zodpovedne, napríklad konzumáciou nealko piva. Svetovej organizácii piva sa projekt tak zapáčil, že si ho vybrala ako ilustráciu zodpovedného podnikania Najmä pre vodičov, ktorí oslavovali, je mimoriadne dôležité vedieť, akú majú hladinu alkoholu v krvi a či si už môžu sadnúť za volant. Naučiť ich zistiť, ako na tom sú, mala za cieľ aj online aplikácia ProMile vo farbách nealkoholického piva. Nadviazala na webovú stránku www. promileinfo.sk, ktorá bola podporená sms službou. Na určené číslo poslal záujemca informácie o počte vypitých alkoholických nápojov, type nápoja, veku, váhe a naspäť mu prišla sms o stave promile v krvi a čase vytriezvenia. Tieto funkcie plne nahradila mobilná aplikácia pre eos systém aj android. Keďže je však konzumácia alkoholu a jeho odbúravanie individuálna záležitosť, aplikácia má len orientačnú hodnotu. Špeciálna aplikácia ProMile Lady je určená aj pre ženy. Okrem aktuálneho stavu alkoholu v krvi vypočíta aj odhadovaný čas vytriezvenia. Kuriozitou je blokovanie vybraných kontaktov v prípade nadmerného požitia alkoholických nápojov. ProMile Lady v princípe povie dámam, kedy majú prestať piť. Dôležitá je tiež časť o fetálnom alkoholovom syndróme (FAS pozri str ) a následkoch pitia alkoholu počas tehotenstva. Ambasádorkou kampane bola známa slovenská herečka Kristína Farkašová, ktorá v tom období čakala dvojičky. Súčasťou podpory projektu bola limitovaná kolekcia ružových tričiek, ktoré Kristína navrhla. Ružový bazár Takmer eur sa podarilo vyzbierať na pomoc deťom s fetálnym alkoholovým syndrómom vďaka dobročinnému Vintage bazáru. Príznaky FAS sa nedajú ľahko rozpoznať a niektoré sa prejavia až v neskoršom veku. Terapia je náročná a vyžaduje koordináciu viacerých odborníkov (pediater, psychológ, neurológ, sociálny pracovník, logopéd, fyzioterapeut). Takýmito terapiami sa zaoberá napríklad Nadácia Petra Dvorského Harmony. Peniaze na pomoc deťom sa vybrali vďaka bazáru, do ktorého venovali známe osobnosti slovenského šoubiznisu značkové kúsky oblečenia a tie sa dali potom v určenom čase kúpiť za zlomkové ceny. Do bazáru okrem iných prispeli napríklad Iveta Radičová, Dominika Cibulková, Mária Reháková, Monika Céreová, Gabriela Drobová. Hlavnou cenou v dražbe boli luxusné ružové šaty od Rashmi Kumari známej indickej návrhárky žijúcej v Dubaji. Počas celej akcie sa návštevníčky mohli zúčastniť na odborných konzultáciách na témy zdravie, prevencia, správna životospráva, na meraní tlaku a onko poradni. 4. jún 2015 V-klub Námestie SNP 12, Bratislava Organizátori konferencie: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch Centrum Slniečko, n.o., člen Koalície pre deti Partner konferencie: Národné osvetové centrum Organizátori konferencie: Partner konferencie: 34 SOCIÁLNA PREVENCIA 1/2015

19 Z recenzného posudku Informačno-vzdelávací bulletin Sociálna prevencia 1/2015 obsahuje aktuálne odborné poznatky, informácie, výsledky výskumov aj praktické skúsenosti z oblasti nežiaducich sociálnych a sociálnopatologických javov, ktoré prinášajú čitateľom významní experti z akademickej sféry a sféry sociálnej a sociálnopsychologickej praxe psychológovia, sociológovia, sociálni pracovníci, pedagógovia zo Slovenska aj z Českej republiky. Posudzovaný bulletin 1/2015 je štruktúrovaný do piatich častí (príspevky zo zahraničia, štatistické príspevky, teoreticko-informačné príspevky, príklady dobrej praxe a sebaskúsenostné príspevky), ktoré na seba úzko nadväzujú, sú veľmi dobre vzájomne prepojené a vytvárajú kompaktný celok. Vysoko pozitívne hodnotím kvalitu jednotlivých príspevkov. Sú napísané na veľmi dobrej odbornej úrovni a čitateľom pôsobiacim na vysokých, stredných aj základných školách, v sociálnych, zdravotníckych či výchovných a edukačných zariadeniach, ale aj inde prinášajú nové teoretické a praktické poznatky z oblasti sociálnopatologických javov a sociálnych deviácií, porúch správania detí a mladých ľudí, nelátkových aj látkových závislostí, bezdomovectva, kriminality Rómov. Príspevky prinášajú aj poznatky z oblasti metód sociálnej práce, zo sociálnej prevencie a intervencie, ako napriklad z terénnej sociálnej práce a preventívnych a intervenčných programov pri rozvíjaní tolerancie, duševného zdravia, finančnej gramotnosti. Prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD. Fakulta psychológie PEVŠ Odborný časopis Sociálna prevencia NEŽIADUCE SOCIÁLNE A SOCIÁLNOPATOLOGICKÉ JAVY ISSN EV 4957/14 1/2015 Vydavatelia: Národné osvetové centrum Nám. SNP 12, Bratislava IČO: Prečo som na svete rad/rada, o. z. Nábrežie I. Krasku Piešťany IČO: Periodicita: 2 x ročne Korešpondenčná adresa redakcie: Námestie SNP 12, Bratislava Zostavovateľka a odborná redaktorka: PhDr. Ingrid Hupková, PhD. Recenzentka: prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD. Jazyková redakcia: PhDr. Katarína Vrablicová Za obsahovú stránku publikovaných príspevkov zodpovedajú autori. Zdroj ilustračných fotografií použitých v bulletine Shutterstock.com. Ročník I. Dátum vydania: máj 2015 Náklad: 300 ks Nepredajné.