MEDZINÁRODNOPRÁVNA POVAHA EURÓPSKEJ ÚNIE DIPLOMOVÁ PRÁCA. 4d6ae883-1c a76d-bcb2a1a9566f

Transcription

1 UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI FAKULTA POLITICKÝCH VIED A MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV MEDZINÁRODNOPRÁVNA POVAHA EURÓPSKEJ ÚNIE DIPLOMOVÁ PRÁCA 4d6ae883-1c a76d-bcb2a1a9566f 2011 PhDr. Monika Skalická

2 UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI FAKULTA POLITICKÝCH VIED A MEDZINÁRODNÝCH VZŤAHOV Medzinárodnoprávna povaha Európskej únie Diplomová práca 4d6ae883-1c a76d-bcb2a1a9566f Študijný program: Európske štúdiá Študijný odbor : Medzinárodné vzťahy Pracovisko: Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie Vedúci diplomovej práce: PhDr. Peter Rosputinský, PhD. Stupeň kvalifikácie: magister (v skratke Mgr. ) Dátum odovzdania práce: Dátum obhajoby: Banská Bystrica 2011 PhDr. Monika Skalická

3 Čestné vyhlásenie Vyhlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracovala samostatne s využitím literatúry, ktorú uvádzam podľa zvyklostí.... podpis

4 ABSTRAKT Monika Skalická: Medzinárodnoprávna povaha Európskej únie, diplomová práca, Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, vedúci práce: PhDr. Peter Rosputinský, PhD., stupeň odbornej kvalifikácie: magister (Mgr.), Banská Bystrica, 2011, 75 s. Cieľom práce je poskytnúť ucelený pohľad na problematiku medzinárodnoprávnej povahy Európskej únie v kontexte zmien nedávno prijatej Lisabonskej zmluvy, ktorá nanovo definuje pozíciu EU v medzinárodnom priestore. Touto zmluvou bola Európskej únii priznaná právna subjektivita, posilnené postavenie Európskeho parlamentu i národných parlamentov členských štátov s cieľom zmierniť demokratický deficit. Táto zmluva taktiež redefinuje vzájomný vzťah EU a členských štátov napríklad aj presnejším výpočtom právomocí EU a členských štátov. Autorka využíva metódy analýzy jednotlivých problémov (suverenita, legitimita, vzťahy EU navonok, postavenie členských štátov v EU) a následnej syntézy v podobe hodnotenia celkového stavu. Prostredníctvom metódy dedukcie práca postupne prechádza od všeobecných teoretických a právnych charakteristík tejto medzinárodnej organizácie integračného typu po konkrétne problémy koexistencie členských štátov a EU. Kľúčové slová: Európska únia, legitimita a suverenita, vonkajšie vzťahy EU, Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, právomoci, členské štáty;

5 ABSTRACT Monika Skalická: International Law character of the European Union, diploma thesis, Matej Bel University in Banská Bystrica, Faculty of Political Sciences and International Relations, Department of International Affairs and diplomacy, Supervisor of thesis: PhDr. Peter Rosputinský, PhD., degree of the specialistic kvalification : magister (Mgr.), Banská Bystrica, 2011, 75 s. The goal of the thesis is to reach integrated sight on the international law character of the European Union in the context of changing EU on platforma recently aprooved by Lisbon threaty. This threaty define new position of the European Union in the international space. European Union reached legal subjectivity, position of the European parliament and member state s national parliaments was redefined and reinforced by Lisbon threaty. The reason was to detend democratic deficit. Lisbon threaty redefine the relationship EU and member states by the more exact competence counting. The autor is using analytical methods to solve problematic issues (suverenity, legitimity, external relations EU, position of the member states EU) Following synthesis provides appreciation of the general conditions from the sight of international law. Through the deduction method the thesis gradually goes through from general characteristics of this international organization to concrete problems of coexistencemember state and EU. Key words: Europan Union, legitimity and suverenity, external relations, member state,

6 Predhovor Diplomová práca sa týka problematiky povahy Európskej únie v medzinárodnom prostredí, ktoré definuje medzinárodné právo. Voľbu témy sprevádzalo systematické sledovanie okolností odmietnutia Ústavnej zmluvy a ratifikácie (i keď s určitými problémami) Lisabonskej zmluvy k Pokračujúci diskurz o štátnosti v súvislosti s Ústavnou zmluvou EU, právnom a politickom rozmere EU po odmietnutí Ústavnej zmluvy, či následne právny a politický rozmer EU v medzinárodnom prostredí po ratifikácii Lisabonskej zmluvy vo mne utvrdil rozhodnutie venovať sa práve tejto problematike. Veľmi inšpiratívnym sa pre mňa stala práca Legitimita v postmodernej dobe (2009) p. Bellinga, ktorý sa obšírne venuje problematike legitimity a suverenity postmoderných štátov Európy. Ďalšie štúdium Konsolidovaného znenia zakladajúcich zmlúv mi prinieslo väčší prehľad o nedávno prijatých zmenách. V súčasnosti je Európska únia kritizovaná pre demokratický deficit, ktorý však je riešený nekoncepčne a bez ohľadu na charakter tohto subjektu sú na riešenie aplikované nástroje známe z prostredia štátu. Očakávania teda logicky nie sú napĺňané. Cieľom práce je prostredníctvom metód analýzy, syntézy a dedukcie poskytnúť ucelený pohľad na problematiku medzinárodnoprávnej povahy Európskej únie v kontexte zmien nedávno prijatej Lisabonskej zmluvy, ktorá nanovo definuje pozíciu EU v medzinárodnom priestore. V súčasnosti sa mení charakter Európskej únie prostredníctvom presnejšieho vymedzenia samej seba v zakladajúcich zmluvách a začína byť vnímaná ako rovnocenný partner v medzinárodných vzťahoch. Avšak na to aby stabilizovala svoje postavenie navonok, musí sa sa stabilizovať a vymedziť smerom dovnútra, voči členským štátom. Moje poďakovanie patrí školiteľ diplomovej práce p. PhDr. Petrovi Rosputinskému, PhD., ktorý mi pri spracovaní témy poskytol odbornú pomoc a cenné rady.

7 Obsah Úvod Historicko-teoretické východiská európskej integrácie Krátky historický exkurz kreovania európskej integrácie Teoretický základ budovania európskej integrácie Vývoj medzinárodnoprávnej povahy Európskej únie v zakladajúcich zmluvách Európska únia a medzinárodné právo Vzťah medzinárodného, vnútroštátneho práva a práva Európskej únie Viac než medzinárodná organizácia, menej než štát Európska únia ako medzinárodná organizácia Európska únia štátny zväzok? Európska únia v súčasnosti. Stále organizácia sui generis? Demokracia, legitimita a demokratický deficit v Európskej únii Zvrchovaná rovnosť a supranacionalita ako základný antagonistický vzťah vo zvláštnej medzinárodnoprávnej povahe Európskej únie Zvrchovaná rovnosť a členské štáty Európskej únie Supranacionalita...61 ZÁVER...67

8 Úvod Názory na európsku integráciu boli koncipované v rámci mnohých teórií utvárajúcich sa v priebehu času na základe zmien v podobe dodatkov, ktoré menili a dopĺňali zakladajúce zmluvy a prejavili sa v názoroch odborníkov v oblasti európskej integrácie. Prostredníctvom historicko-teoretického rozboru by sme sa chceli prepracovať ku konkrétnym znakom Európskej únie, ktoré majú význam z hľadiska jej medzinárodnoprávnej povahy. Pre vymedzenie historického utvárania EU do dnešnej podoby považujeme zakladateľské zmluvy ako i ďalšie zmluvy, ktoré sú súčasťou primárneho práva Európskej únie za právny základ z ktorého je možné odvodiť charakter a povahu Európskej únie. Pri definovaní medzinárodnoprávnej povahy Európskej únie chceme zohľadniť najmä hodnoty, ciele a úlohy, ktoré sú definované v zakladateľských zmluvách, v ktorých zdôrazňuje myšlienky mieru, bezpečnosti a hospodárskej prosperity, čo sú normatívne aspekty európskej integrácie. Z hľadiska nachádzania riadne definovaných a reálne fungujúcich znakov Európskej únie sme sa rozhodli prostredníctvom komparácie stanoviť, čo Európska únia je, teda či ide napr. o medzinárodnú organizáciu, alebo štát, či iný subjekt medzinárodného práva. Nevyhnutnou súčasťou tejto práce je charakteristika a pôsobenie európskeho práva v súvislosti s medzinárodným právom a právom jednotlivých členských štátov. Z ich koexistencie vyvstáva medzinárodná povaha Európskej únie, ako jednotky aktívne sa zúčastňujúcej a pôsobiacej v medzinárodných vzťahoch na základe pravidiel a zásad medzinárodného práva a takýto popis je vlastne cieľom tejto práce

9 1 Historicko-teoretické východiská európskej integrácie Pojem integrácia v sebe obsahuje mnoho definícii, ktoré môžu vyjadrovať rôzne prvky, vzťahujúce sa k rôznym akademickým disciplínam. Zjednodušene môžeme povedať, že je to proces vznikania celku z časti. (Brhlíková 2007, s. 29) Vzniká tak niečo nové, ale prvky tvoriace nový celok neprestávajú existovať. Ekonómovia v súvislosti s integráciou zvyknú odkazovať na medzinárodnú ekonomickú integráciu, pri ktorej dochádza k zlučovaniu ekonomík separátnych štátov do väčšieho celku, a práve jednotný európsky trh je pre nich príkladom takejto integrácie. Politológia skôr sleduje dôsledky integrácie a to najmä tie, ktoré úzko súvisia s dvojicou pojmov suverenita a národný štát, a zároveň sa zaujímajú i o správanie sa politických aktérov (volič, inštitúcie, politické strany, atď.) v danom integračnom procese. (Brhlíková 2007) V širšom poňatí, ako už bolo naznačené, teda pojem integrácia odkazuje na približovanie sa, spájanie sa oddelených jednotiek do jedného celku ekonómovia hovoria o jednotnom trhu, no v politickej terminológii to nevyhnutne nemusí znamenať nový štát či vznik superštátu, no každopádne je to proces, ktorého výsledkom je vznik nadnárodnej inštitúcie nadradenej pôvodným štátom v určitých vopred dohodnutých oblastiach. (Brhlíková 2007, s. 7) V neposlednom rade z hľadiska medzinárodného práva ide o subjekt s medzinárodnoprávnou subjektivitou, čoho dôsledky budú popísané v nasledujúcej kapitole. Pre popísanie medzinárodnoprávnej povahy Európskej únie (ďalej EU, Únia) sme sa rozhodli využiť postup hľadania a nachádzania pozitívnych (to, čo je) a normatívnych (to, čo by malo byť) znakov EU. Pre pozitivistické vymedzenie v tejto časti sme použili charakteristiku vývoja EU z hľadiska historického konštituovania tejto entity a z hľadiska vývoja európskej integrácie v zakladajúcich dokumentoch EU. Normatívna diskusia o podobe EU, teda akú podobu by sa Únia mala dosiahnuť, sa nachádza v časti venovanej teoretickým východiskám budovania európskej integrácie (EI). 1.1 Krátky historický exkurz kreovania európskej integrácie Idea zjednocovania Európy nie je nová, práve naopak existuje v tomto priestore celé stáročia. Ovládať európsky región bolo v možnostiach už starovekého Ríma ako jadra vtedajšej Európy, išlo však len o ovládnutie mocenské a nemalo hlbší zjednocovací kontext. Ako prvý príklad zjednocovania Európy Mazurek (2003, str. 613) uvádza ideu univerzálneho cisárstva, objavujúcu sa po korunovácii Karola Veľkého za

10 cisára, prostredníctvom ktorej mal byť cisár hlavou všetkej svetskej moci západného kresťanstva a tvoriť tak zjednocujúci prvok medzi sporiacimi sa stranami (kráľom a kniežatami). Neúspech pramenil z hlbšieho sporu cisára a pápeža. K myšlienke jednotnej Európy sa hlásili aj intelektuáli ako Ján Amos Komenský alebo Immanuel Kant, ktorých predstava integrácie preferuje spoluprácu štátov a odmieta vojny a násilie. Avšak s modernizáciou vznikla myšlienka národného štátu a tak ideu európskeho zjednocovania na dlhý čas zatlačil vývoj národných štátov a ochrana ich vlastných (štátnych) záujmov. Prvá svetová vojna ( ) a najmä versaillský mierový systém skomplikoval mapu európskeho kontinentu a snahy o zjednotenie Európy boli zriedkavé a nereálne. Európa sa rozdelila na víťazov, porazených a z vojnového konfliktu Európa ekonomicky aj politicky veľmi utrpela. (Vittek 2008) Vznik nových štátov znamenal skôr ďalšiu vlnu protekcionizmu a národnostných konfliktov. Veľká hospodárska kríza (od roku 1929) zostrila hospodársku konfrontáciu a v jednotlivých štátoch (najmä totalitných) sa začala presadzovať teória o sebestačnosti. V tom čase už v Taliansku vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler. (Slašťan 2009) Kataklizma, ktorú vyvolal Adolf Hitler konečne donútila európskych politikov spustiť jedinečný projekt nenásilnej integrácie Európy, a tak vznikol základ budúcej Európskej únie. (Vittek 2008) Po druhej svetovej vojne sa Európa ocitla v nezávideniahodnej situácii. Neúnosná sociálna situácia a ekonomicky vážne problémy väčšiny obyvateľstva európskeho kontinentu zničeného vojnou mohli prerásť do sociálnej krízy. V roku 1943 Winston Churchill vo svojom prejave navrhol zriadiť Radu Európy, ktorá mala brániť jednotlivé krajiny pred šírením nacistickej a boľševickej ideológie a neskôr, v prednáške na univerzite v Zürichu, vyzýval k vytvoreniu Spojených štátov európskych. V histórii možno evidovať viacero pokusov o zjednocovanie Európy, ale prvým ozajstným krokom budovania európskej integrácie sa stal 9. máj 1950, kedy Robert Schuman na tlačovej konferencii v Paríži informoval o pláne (ktorý predtým pripravil spoločne s Jeanom Monnetom a informoval o ňom nemeckého kancelára Konráda Adenauera), prostredníctvom ktorého navrhuje, aby sa celá francúzska a nemecká produkcia uhlia a ocele podriadila spoločnému Vysokému úradu, ako organizácii otvorenej pre účasť ďalších krajín Európy. (Mazurek, 2003) Spoločná produkcia a kontrola uhlia a ocele mala zaistiť spoločné základy pre hospodársky rozvoj ako prvý krok k federalizácii Európy a zmeniť osudy oblastí už dlho zasvätených výrobe prostriedkov na vedenie vojen. Spolupráca bol otvorená všetkým európskym štátom, no len Taliansko a štáty Beneluxu (okrem Francúzska a Nemecka)

11 vyjadrili záujem zúčastniť sa. Boli definované tri priority spolupráce: povojnová hospodárska obnova, potlačenie európskeho nacionalizmu aby už nikdy neviedol ku konfliktu a volanie po bezpečnosti v období vznikania studenej vojny. Jadrom spolupráce však hlavne bolo nepriateľstvo medzi Francúzskom a Nemeckom, ktorých eventuálna spolupráca povedie k širšej európskej integrácii. (Vittek 2008, screen 1) V tomto momente hovoríme o Európskom spoločenstve uhlia a ocele ako o klasickej medzinárodnej organizácii. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa začali častejšie objavovať snahy o politickú integráciu, Európa sa však stále zjednocovala predovšetkým v hospodárstve a nadobúdala atribúty jednotlivých stupňov ekonomickej integrácie. 1 Šesť zakladajúcich štátov Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ďalej ESUO) viedlo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy k vytvoreniu Európskeho hospodárskeho spoločenstva (ďalej EHS), ale už s oveľa ambicióznejšími cieľmi. (McCormick, 2005) Avšak spôsob a najmä rozsah prenosu výkonu štátnej moci na tieto tri spoločenstvá sa vymykal zo štandardu dovtedy uplatňovaného v medzinárodných vzťahoch. V ich prípade došlo po prvý raz v histórii k prenosu ucelených vetiev výkonu štátnej moci členských štátov na inštitúcie medzinárodných organizácií, z ktorých sa stali tzv. politiky spoločného záujmu, čo už možno chápať ako základy budovania politickej integrácie. (Čorba-Kľučka-Procházka-Vávrová 2002, screen 2) V roku 1967 vstúpila do platnosti Zmluva o európskych spoločenstvách alebo tiež Zlučovacia zmluva, ktorá prehĺbila inštitucionálnu integráciu spoločenstiev zlúčila orgány EHS, ESUO a Euratom. Parlamentné zhromaždenie v Štrasburgu a Súdny dvor v Luxemburgu sa následne stali spoločnými inštitúciami pre všetky tri spoločenstvá. Spoločenstvá začali používať spoločný rozpočet a spoločný názov Európske spoločenstvo (ES). V 60-tych a 70-tych rokoch sa proces zjednocovania spomalil, najmä kvôli opozícii Francúzska a jeho prezidenta Ch. de Gaulla, ktorý spochybňoval právomoci orgánov EHS a taktiež zablokoval vstup Veľkej Británie do Spoločenstva. (Brhlíková 2007) Do popredia vystúpili pozície tzv. euroskeptikov, ktorí pomenovali tento vývoj ako spill back 1 Pásmo voľného obchodu je prvým stupňom, kde sa rušia clá a kvantitatívne obmedzenia v obchode s tovarmi a službami, voči nečlenským krajinám si jednotlivé krajiny ponechávajú vlastnú colnú tarifu. Colná únia je priestor, kde sa okrem zrušenia colných a kvantitatívnych opatrení určuje i spoločná tarifa voči nečlenským krajinám. Spoločný trh vyžaduje zrušenie obchodných reštrikcií, ale aj rôznych obmedzení pohybu výrobných faktorov - voľný pohyb kapitálu a pracovných síl a následne hospodárska únia navyše predpokladá zjednotenie alebo aspoň určitý stupeň harmonizácie hospodárskych politík. Menová únia nevyhnutne potrebuje spoločnú menu, ktorá by odrážala ekonomickú a nakoniec aj politickú jednotu zúčastnených krajín. Úplná ekonomická integrácia ako zjednotenie menovej, fiškálnej, soiálnej a stabilizačnej politiky a vyžaduje vytvorenie nadnárodného riadiaceho orgánu, ktorého rozhodnutia sú záväzné pre členské krajiny. Úplná ekonomická integrácia by mala byť zavŕšená politickou úniou. Pri tom sa predpokladá, že prvky politickej integrácie sa vytvárajú súčasne s prvkami ekonomickej integrácie tak, ako postupne prechádza ekonomická, a tým aj politická právomoc na nadnárodný orgán. Tento vývoj možno sledovať v priestore EU.

12 oproti funkcionalistickej vízii spill over, alebo tzv. prelievaniu v zmysle rozširovania právomocí eurointegrácie. O tento stav bol však preklenutý a o členstvo v Európskom spoločenstve sa začali uchádzať aj ďalšie krajiny. Prehĺbila sa politická a kultúrna integrácia ES. Parlamentné zhromaždenie sa transformovalo na Európsky parlament a od 7. do 10. júna 1979 sa uskutočnili prvé priame voľby europoslancov, čo možno chápať ako prvý prejav demokratického kreovania európskych inštitúcií. Do toho času boli europoslanci delegovaní národnými parlamentmi. Po rozšírení spoločenstva v roku 1986 bol prijatý Jednotný európsky akt, ktorý odštartoval šesťročný program zameraný na odstránenie rozdielov vo vnútroštátnych nariadeniach a priznal väčšie právomoci Európskemu parlamentu. V Maastrichte zástupcovia ES podpísali 7. februára 1992 Zmluvu o Európskej únii (ZEÚ). Maastrichtská zmluva vytvorila podmienky pre vznik spoločnej meny, spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ale hlavne zaviedla samotný pojem EÚ. Od 1. januára 1993 štáty EÚ vytvorili jednotný trh so štyrmi slobodami: voľným pohybom tovaru, služieb, osôb a peňazí. V júni roku 1997 pribudla k európskym zmluvám Amsterdamská zmluva, ktorá pripravovala Európsku úniu na reformu inštitúcií, s cieľom posilniť jej pozíciu vo svete a umožniť rozšírenie o východoeurópske krajiny. Zmluva z Nice z roku 2000 reformuje pravidlá hlasovania EÚ. V roku 1999 jedenásť európskych krajín prijíma spoločnú menu euro. Vplyv Lisabonskej zmluvy na podobu EU je osobitne popísaný v samostatnej časti. 2 (Vittek 2008) Takáto analýza je postavená na pozitivistických základoch popisovania toho, čo v určitom časovom momente znamenalo popis aktuálnej reality v kontexte budovania EU. V nasledujúcej časti sa budeme zaoberať normatívnou analýzou toho čo by byť malo, alebo čo je považované za cieľ európskej integrácie z rôznych uhlov pohľadu, pričom využívame rôzne teoretické prístupy ako návody k dosiahnutiu určitého konečného bodu, teda výslednej podoby EU. Ide teda o ideové a hodnotové teoretické konštrukty podoby EU dané povahou integrácie a jej prostredia (ktorým chápeme prostredie medzinárodné, teda prostredie regulované medzinárodným právom) z pohľadu jednotlivých teoretických smerov (ako napr. je funkcionálna integrácia, federácia, sektorová/multisektorová integrácia, technokracia či spoločenstvo subordinovaných suverenít atď, o ktorých sa budeme zmieňovať v nasledujúcej časti). Takýto postup sme zvolili pre blízkosť vytvárania teoretických prognóz, ktoré sa následne stávajú súčasťou politických alebo strategických dokumentov európskej integrácie, a tie sa následne 2 Viac o téme v samostatnej časti o vývoji EU v dokumentoch.

13 premietajú do práva EU, ktoré určitý vývoj európskej integrácie pomenuje a zreguluje. 1.2 Teoretický základ budovania európskej integrácie V súčasnosti sú veľmi aktuálne diskusie povahe o fungovaní Európskej únie, ekonomických, politických a právnych aspektoch i teóriách a možných alternatívach jej budúceho vývoja. Veľký počet aktérov, komplexný model fungovania a meniace sa postoje spôsobujú, že sa európsky integračný proces javí ako zložitý a neprehľadný. Čo sa týka integrácie ako pojmu, ekonomická integrácia ako ekonomická kategória vyjadruje najvyšší stupeň internacionalizácie hospodárskeho života, je prejavom medzinárodnej ekonomickej spolupráce, ktorá sa kvalitatívne odlišuje od ekonomických smerov, foriem a metód, ktoré sa vytvorili v minulosti. Medzinárodnú ekonomickú integráciu charakterizujeme ako objektívny proces rozvoja hlbokých, stabilných vzájomných vzťahov a deľby práce medzi národnými ekonomikami, vytváranie medzinárodných hospodárskych komplexov v rámci skupiny štátov. (Kosír 2010) Dá sa povedať, že tento vývoj EU prekonala tým, že naplnila relevantné znaky medzinárodnej ekonomickej integrácie, resp. Hospodárskej a menovej únie, a obrátila sa k realizácii politickej úrovne spolupráce členských štátov EU. Brhlíková (2007) ponúka vysvetlenie medzinárodnej politickej integrácie ako proces odohrávajúci sa medzi politickými aktérmi pôsobiacimi v rôznych oblastiach medzinárodnej politiky, kedy rokujú a vzájomne sa presviedčajú o presune svojej lojality, očakávaní a politickej činnosti na nové centrum, ktorého inštitúcie sa riadia nadnárodným právom. Zároveň táto autorka (Brhlíková 2007, s. 7-8, porovnaj Belling 2008) uvádza, že integračný proces obsahuje jednak dobrovoľné zrieknutie sa politickej zodpovednosti nezávisle rozhodovať v dohodnutých politických oblastiach zo strany štátu., a jednak ide o mimovoľný presun lojality, očakávaní a činnosti národných politických aktérov na nové politické centrum. Toto tvrdenie spolu s názorom Bellinga (2009, screen 1), že: Nadnárodná inštitúcia vďačí za svoju existenciu politickej moci národných štátov, ktorá (politická moc národných štátov) sa týmto inštitúciám dobrovoľne podriaďuje i napriek tomu, že nadnárodné entity nedisponujú vlastnou mocou, či politickou zodpovednosťou... nadnárodné spoločenstvo nieje vybavené ani originálnou mocou, ani sociologickou základňou, tvorí základnú os uvažovania o zvláštnej medzinárodnoprávnej povahe EU, ktorú jej práve nadnárodná úroveň poskytuje. Rozhodovanie a rozhodovací proces sa teda prenáša na supranárodné inštitúcie a/alebo je spoločne zdieľané s inými štátmi. Zároveň sa vyznačuje fenoménom tzv.

14 pozitívnej integrácie, ktorý sa týka budovania spoločných inštitúcii a politík a negatívnej integrácie, ktorý sa vzťahuje k odstraňovaniu cezhraničných bariér a prekážok. Vznik jednotného európskeho trhu vykazuje prítomnosť oboch prvkov - pozitívnu a negatívnu integráciu ( pozitívna: budovanie novej spoločnej politiky, negatívna: odstraňovanie cezhraničných obchodných prekážok). (Brhlíková 2007) Naším cieľom je tu ponúknuť pohľad na charakter či povahu európskej integrácie a budovanie prognóz jej vývoja (európskej integrácie) prostredníctvom rôznych teoretických smerov. Pri vymedzení európskej integrácie z hľadiska teórií využijeme Kratochvílovu (2008) schému vypracovanú pre potreby definovania teórií objavujúcich sa v jednotlivých obdobiach. Fázy skúmania európskej integrácie: Obdobie Novopoložené otázky Príklady teórií roky Ako integráciou odstrániť konflikt? Funkcionalizmus, teórie komunikácie roky Aké sú príčiny integrácie a kto sú hlavní aktérmi členské štáty alebo nadnárodné inštitúcie 80. roky Ako funguje systém vládnutia v ES/EÚ? 90. roky Ako ES/EÚ mení normy a identity aktérov? Kratochvíl, P.: Téorie evropské integrace s. 30 Neofunkcionalizmus, realistický medzivládny prístupprístup Viacúrovňové vládnutie, model politických sietí Sociálny konštruktivizmus, sociologický inštitucionalizmus Začiatok kreovania európskej integrácie v medzinárodných prostredí znamená súboj dvoch hlavných teoretických smerov: funkcionalizmu a federalizmu. Hlavnou myšlienkou bolo odstránenie konfliktu z medzinárodných vzťahov. Federalizmus rieši tento problém (odstránenie konfliktu) prostredníctvom potlačenia národných štátov Európy a vytvorením federácie. 3 Funkcionalizmus chcel potlačiť konflikt vytvorením podmienok pre výhodnú a flexibilnú spoluprácu dotknutých subjektov. Teoretici ako Leon Lindberg a Ernst Haas, ako predstavitelia funkcionalizmu zastávali názor, že dôležitým prvkom európskej integrácie sa stane mimovoľná integrácia, kde supranárodné inštitúcie budú súperiť s národnými inštitúciami o politickú lojalitu a 3 Federáciu, ako možnú formu spolupráce načrtli už Altiero Spinelli a Ernesto Rossi v Manifeste z Ventotene. Altiero Spinelli konštatoval, že národné štáty stratili ospravedlnenie/dôvod svojej existencie, pretože nemohli ďalej svojim občanom poskytovať politickú a ekonomickú bezpečnosť, a preto by sa mali zjednotiť vo federácii nazvanej Európska únia.

15 podporu. (Brhlíková 2007) Predstaviteľ funkcionalizmu Mitrany ako uvádza Dolná (2009) tvrdil, že konečnú politickú nadnárodnú komunitu vytvorí automatická a technokratická postupná integrácia. 4 Teória neoliberálneho inštitucionalizmu (do ktorej možno zaradiť tak funkcionalizmus, ako aj neskorší neofunkcionalizmus), sa líši od federalistov v troch smeroch: za prvé motorom zmeny tejto špecializovanej ekonomicko-sociálnej integrácie (EU), ktorá bola v čase formulovania teórie do značnej miery nepolitická, nie sú štátnici, alebo profesionálni diplomati, ale technickí experti; za druhé integrácia do novej politickej jednotky je regionálna a nejde o vznik svetového štátu, ale o vytváranie lokálneho politického aktéra, pričom konečným cieľom je vytvorenie federálneho štátu v hraniciach kontinentu; a za tretie fungovanie takejto integrácie (EU) malo mať za následok prenikanie integračných tlakov do iných oblastí, ako efekt vetvenia integrácie (čoho autor je Mitrany) alebo prelievania do nových sfér, spomenutý tzv. spill over (autorom je Haas). (Krejči 2010) Mitrany, teoretik rumunského pôvodu, ktorý svoju teóriu načrtáva vo svojom diele Fungujúci mierový systém, ďalej uvádza: Cieľom funkcionalizmu bolo nastolenie podmienok, ktoré by zabezpečili harmonické spolunažívanie národov. Išlo o úplne nové chápanie medzinárodného života, keďže funkcionalizmus považuje človeka za centrum medzinárodného diania. (Mitrany 1964, citované podľa Brhlíková 2007, s. 10) V súčasnosti takýto vývoj zaznamenávame aj v súvislosti s medzinárodnoprávnou subjektivitou fyzických osôb. 5 V súčasnosti právo EU je schopné regulovať správanie nielen jednotlivých členských štátov, ale prostredníctvom princípu priameho účinku i fyzické a právnické osoby, zdržiavajúce sa na území členského štátu EU, na ktoré sa právny akt EU vzťahuje. Základ, ktorý sme tu položili, bude analyzovaný v časti o sui generis (svojho druhu) povahe EU. Kľúčová vec, ktorú mal neofunkcionalizmus, ako predstaviteľ ďalšieho obdobia, spoločnú s funkcionalizmom bolo: dôležité veci v politike sa neodvíjali od rozhodnutí vysokej politiky, ale od uspokojovania materiálnych potrieb a blahobytu. Neofunkcionalisti videli dôležitú úlohu aktérov, ktorí sa riadili svojimi vlastnými záujmami, preto radšej hovorili o procese, nie o konečnom výsledku 6. Neofunkcionalizmus identifikoval tri základné podmienky pre úspešnú integráciu: 4 Belling 2008 širšie rozpracúva myšlienku technokracie oproti demokracii v priestore EU. Viď časť supranacionalita v tejto práci. 5 V určených prípadoch (sporadicky) môžu byť subjektom medzinárodného práva verejného i fyzické osoby (ak sú subjektami práv, napr. ochrana civilného obyvateľstva; alebo povinností - zodpovednosť za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti). (Azud 2009) 6 V porovnaní s federalizmom, ktorý sa snažil o vytvorenie federácie, ako výsledku svojho snaženia.

16 pluralitné sociálne štruktúry, dostatočný ekonomický a priemyselný rozvoj a spoločné ideologické vzory medzi účastníkmi. Otcovia EU (Monet a Schuman) sa pri budovaní zjednotenej Európy rozhodli pre uplatňovanie myšlienok neofunkcionalizmu. Federálny politický projekt zostal hlavným cieľom, zhodli sa však, že nie je možné ho dosiahnuť racionálnymi argumentmi za ústavnú zmenu, ale cez strategické a postupné prostriedky. (Dolná 2009) Poznanie Schumana, ktoré nadobudol v spolupráci so Jeanom Monnetom, spočívalo v tom, že k významnej zmene politickej koncepcie v národnej i európskej politike bude možné prejsť len postupnou spoluprácou v jednotlivých ekonomických sektoroch členských štátov integrácie a až neskôr i v oblasti politickej. Preto za rozhodujúce považoval urobiť výber sektorov ekonomiky a ekonomickú integráciu začať uskutočňovať v jednotlivých etapách. Ekonomická integrácia jedného sektoru ekonomiky krajín Európy vytvorí podmienky a otvorí cestu pre integráciu ďalších sektorov. (Čáky 2003) Preto dnes možno hovoriť v tejto súvislosti o EU ako medzinárodnom zoskupení multisektorovej integrácie štátov. (Politikum založené na ) Monet a Schuman pri budovaní vtedajších ES vychádzali z predpokladov, že je potrebné integrovať najprv oblasti s nízkym stupňom politiky, ale obsahujúce strategické ekonomické sektory (uhlie a oceľ) a vytvoriť im (sektorom) vysokú autoritu, ako dozor nad integračným procesom bez zaťaženia národnými záujmami. Integrácia partikulárnych ekonomických sektorov medzi národmi vytvorí tlak na integráciu priľahlých ekonomických sektorov a vytvorí tak predpoklad ďalšej európskej inštitucionalizácie. Politická integrácia bude vedľajším efektom ekonomickej integrácie z čoho vyplýva, že postupná ekonomická integrácia sprevádzaná určitým stupňom nadnárodnej inštitucionalizácie je efektívnym spôsobom, ako zaistiť v Európe dlhotrvajúci mierový systém. (Dolná 2009) Z toho vyplýva, že na začiatku budovania európskej integrácie jej autori v zmysle neofunkcionálnej logiky spill over predpokladali, že takýto subjekt postupne nadobudne nadnárodnú povahu, avšak vtedy mali skôr na mysli federáciu v podobe Kalergiho Paneurópy, alebo skôr Churchilových Spojených štátoch európskych. Takúto povahu Európskej únie však dodnes sporná a bude predmetom nášho dokazovania v druhej kapitole v analýze o štátnosti Únie. Klasický realistický pohľad ako ďalší teoretický smer, ktorý sa pokúsil definovať európsku integráciu, nedokázal dostatočne zdôvodniť napredovanie a vplyv vybraných aktérov svetovej politiky aj napriek nedostatočnosti ich vojenského potenciálu. V klasickej integračnej teórii hral hlavnú úlohu koncept komunity. Nedostatkom školy

17 realizmu je absolutizácia úlohy moci v medzinárodnej politike a podceňovanie alebo teoretické opomenutie významu iných faktorov, ako napríklad duchovných hodnôt, sociokultúrnych reálií ako normatívnych ukazovateľov účasti v medzinárodných organizáciách atď. Moc je v ponímaní klasických teórií ponímaná ako kapacita umožňujúca konať, pričom sa jednotliví autori v snahe charakterizovať moc ako premennú uchyľujú k prízvukovaniu materiálnych, teda hmatateľných mocenských faktorov, ktoré sú navyše aj kvantifikovateľné a porovnateľné. (Krejči 2010) Podceňovanie nehmatateľných atribútov moci je badateľné aj v podceňovaní úlohy medzinárodných organizácií. Ďalšie teoretické prístupy neoliberalizmus a neorealizmus sú štátocentrické, teda ich poznaniu unikajú transhraničné alebo transnárodné fenomény, ktoré sa pohybujú naprieč hranicami a nie je možné ich uchopiť cez dichotomické termíny rovín systémovej a domácej politiky. (Pešout-Tokár 2007, s. 19) Z hľadiska charakterizovania povahy Európskej únie v medzinárodnom prostredí v kontexte teórií európskej integrácie považujeme za dôležité obdobie 90. rokov, počas ktorého sa do popredia dostáva otázka identity a noriem európskej integrácie. Teda vystupujú do popredia teórie sociálneho konštruktivizmu a inštitucionalizmu. Racionalisti (realisti, liberálny intergovernmentalisti a neoinštitucionalisti) zdôrazňujú materiálnu moc ako determinant národných záujmov. Konštruktivisti naopak kladú hlavný dôraz na nemateriálne koncepcie moci a vplyv noriem, ideí a identít na formovanie záujmov. Konštruktivizmus zdôrazňuje taký model medzinárodných vzťahov, ktorý sa zaoberá normatívnym vplyvom základných inštitucionálnych štruktúr a prepojením medzi normatívnymi zmenami a identitou. V konštruktivizme sú podstatné najmä pojmy normy a idei. Tieto pojmy zahŕňajú dôležitosť ideí ako kapacít, ktoré sú popri materiálnych kapacitách taktiež dôležité; a predpoklad duálnej kvality noriem ako štrukturujúcich a štrukturovaných pomocou interakcie (Wiener 2003, s. 140, citované podľa Mišík 2007, s. 12). Konštruktivizmus zvýrazňuje úlohu noriem ako pravidiel správania sa a ich obmedzujúceho vplyvu. Konštruktivisti si kladú otázku, ako normy ovplyvňujú záujmy subjektu medzinárodných vzťahov, jeho správanie a identitu. Európska únia hrá kľúčovú úlohu vo vytváraní identít v Európe: Štáty Európy sú čoraz viac definované ako členovia EÚ, nečlenovia, alebo potencionálni členovia. Ich status v Európe a do istej miery aj vo svete závisí od týchto kategórií. Žiaden európsky štát nemôže ignorovať EÚ, ani taký oddaný nečlen ako Švajčiarsko (Risse 2001, s. 205 citované podľa Mišík 2007, s. 14) Novodobé teórie hovoria o novej sile na medzinárodnej scéne, napríklad podľa

18 Moravscika (2002) Quiet Superpower (Tichá superveľmoc, prekl.). Čoraz viac sa ozývajú hlasy o oslabovaní civilnej, vojenskej a normatívnej spôsobilosti Spojených štátov amerických a medzinárodné spoločenstvo sa čoraz viac obracia na EU, ktorá v spomenutých intenciách hodnôt, noriem a identity nadobúda povahu Európskej integrácie ako civilnej a normatívnej sily (civil and normative power), resp. Krohn 2009 uvádza i vojenskú silu, ale zároveň ju ako takú v súvislosti s EU odmieta na základe definície vojenskej sily podľa Huntingtona: Jej kapacita môže... byť použitá na humanitárne alebo civilné aktivity, ale armáda nie je prioritne organizovaná alebo trénovaná na vykonávanie takýchto úloh. Vojenská sila je fundamentálne antihumanistická a jej zámerom je likvidácia ľudí najefektívnejšou možnou cestou. (citované podľa Khorn 2009, s. 9) Z hľadiska naplnenia takejto definície Khorn (2009) navrhuje z moderných štátov príklad Severnej Kórei. Avšak Hašťáková (2009) sa odvoláva sa Mannersa, ktorý v EU nachádza znaky vojenskej sily. Pešout-Tokár (2007) zdôrazňujú, že civilná mocnosť vychádza z akceptovania a podporovania potreby spolupráce s ostatnými za účelom sledovania medzinárodných cieľov; koncentrácie na nevojenské, primárne ekonomické prostriedky zabezpečenia národného záujmu s vojenskou silou ako reziduálnym nástrojom na zaistenie ostatných prostriedkov medzinárodnej interakcie; ochoty rozvíjať nadnárodné štruktúry, v rámci ktorých môže prejaviť kritické postoje k medzinárodnému riadeniu. Khorn (2007) využíva k definovaniu EU ako civilnej mocnosti silnú civilnú historickú tradíciu mieru a prosperity, ktorú však do určitej miery ovplyvnili Peterburské úlohy: humanitárne a záchranné úlohy, udržovanie mieru, úlohy ozbrojených síl v manažovaní kríz, vrátane operácií na nastolenie mieru. Spomenutý autor však zdôrazňuje, že to nijak neoslabuje civilný charakter EU, pretože mierové a humanitárne misie sa nepovažujú za vojenské akcie. Smith (2004) však odporuje, že udržiavanie mieru a humanitárne misie niekedy nemusia pripomínať civilnú akciu a ako príklad uvádza humanitárnu misiu v Somálsku po útoku zmenené na bojovú a oprávnenie zabíjať ľudí podľa neho takto spochybňuje jednoznačnú civilnú povahu únie. Khorn (2007) taktiež spomína takéto akcie, ale zdôrazňuje hodnoty, v mene ktorých sa tieto akcie odohrávajú a civilnú zahraničnú politiku s využívaním nevojenských nástrojov tzv. mäkkej politiky. Šírenie noriem v medzinárodnom systéme je tak následne podľa Mannersa (2002) ovplyvňované 6 faktormi: nákazlivosťou, neformálnou difúziou, procedurálnou difúziou, prenosnosťou, otvorenou difúziou (verejnou), kultúrnym filtrom. Zároveň Pešout-Tokár (2007, s ) poukazujú na základnú premennú, v rámci koncepcie absolutisticky nadraďovanú

19 princípu difúzie noriem, ktorá paralelne diferencuje normatívnu a vojenskú mocnosť teda absenciu použitia fyzickej sily pri presadzovaní noriem. Preto, najdôležitejším faktorom definície medzinárodného postavenia EÚ nie je to, čo robí, alebo čo deklaruje, ale to, čím je. Zároveň by sme chceli dodať, že normatívne určovanie podoby EU a EU ako normatívna sila nie je to isté, pretože to prvé je predmetom analýzy tejto kapitoly, no to druhé (EU ako normatívna sila) vypovedá o EU ako subjekte, ktorý vie prostredníctvom noriem, ako pravidiel správania sa, ovplyvňovať správanie svojich subjektov. Manners (2002) v súvislosti s normatívnou mocnosťou hovorí o etickej politike, pretože EU propaguje sériu všeobecne aplikovateľných a známych normatívnych príncípov: právne udržateľný mier, sloboda, demokracia, ľudské práva, vláda práva, rovnosť, sociálna solidarita, udržateľný rozvoj a dobrá vláda, z ktorých väčšina je súčasťou Zmluvy o EU (napr. čl. 2,čl. 3 ods. 1-4,čl. 7). (Manners 2008) V tejto časti sme sa pokúsili o teoretické vymedzenie EU. Prečo však vôbec takto teoretizujeme, ak téma práce je medzinárodnoprávna povaha EU? Pretože si uvedomujeme, že je potrebné najprv vytvoriť myšlienkové a hodnotové vzorce pre pochopenie a uchopenie určitého javu/procesu/stavu, ktorý je nový a jedinečný (v tomto prípade EU). A len cez takýto proces určovania znakov skrze prizmu teoretických východísk môžeme takýto subjekt pomenovať, či priradiť do nejakej skupiny, alebo ho z určitej skupiny vylúčiť. Len na základe takéhoto uvažovania následne môže reagovať právo a definovaný subjekt môže začať regulovať. Dôvod prečo sa zaoberáme EU ako civilnou a normatívnou silou je, že EU tieto charakteristiky vo veľkej miere reflektuje vo svojom primárnom práve, ktoré je súčasťou medzinárodného práva a tak môžeme povedať, že má civilnú a normatívnu medzinárodnoprávnu povahu. 1.3 Vývoj medzinárodnoprávnej povahy Európskej únie v zakladajúcich zmluvách V tejto časti sa pokúsime vymedziť medzinárodnoprávnu povahu Európskej únie, keďže zakladajúce zmluvy sú súčasťou (ako si neskôr vysvetlíme) medzinárodného práva, pretože ide o zmluvy medzi suverénnymi štátmi, ako subjektmi medzinárodného práva. Tieto zakladajúce zmluvy skĺbili oba horeuvedené prístupy analýzy medzinárodnoprávnej povahy EU (v zmysle definovania toho čo je a čo by malo byť pozitivizmus, normativizmus). Aj keď sa nikde v týchto (zakladajúcich) zmluvách, či v práve EU sa nehovorí nič o konečnej podobe, či povahe EU, je možné vyvodiť aktuálny reálny stav integrácie z jednotlivých ustanovení o právach a povinnostiach Únie. V

20 zakladajúcich zmluvách sa nachádzajú i ciele, úlohy a hodnoty, z čoho je možné vyvodiť, čo EU je, čo by sa mala dosiahnuť a čo dosiahnutie určitých cieľov pre Úniu znamená. Súčasná podoba zmluvnej základne EU: Vysvetlivky: EU Európska únia TEU Zmluva o Európskej únii (obsahuje základné ustanovenia) TFEU Zmluva o fungovaní Európskej únie (obsahuje podrobnosti o činnosti inštitúcií a orgánov EÚ a ich kompetenciách) Charter Charta základných práv EÚ, ktorá predstavuje kôru či obal, ktorý EÚ musí pri svojej činnosti dodržiavať a nesmie prekročiť. (Slašťan 2009, s. 25) Toto grafické znázornenie reprezentuje súčasný stav existencie a vzťahov zakladajúcich zmlúv Európskej únie. Tento stav je výsledkom určitého historického vývoja, ktorý je predmetom opisu v nasledujúcich riadkoch, ako základ pre chápanie stavu aktuálneho. Európska únia odvodzuje všetky svoje činnosti zo zakladajúcich zmlúv, ktoré sú predmetom dobrovoľnej a demokratickej dohody so všetkými členskými krajinami. Zakladajúce zmluvy tvoria tzv. primárne právo Európskej únie (ďalej EU), ktoré je na štátnej úrovni porovnateľné s ústavou. Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele - Parížska zmluva (ďalej ESUO) podpísali 18. apríla 1951 (vstúpila do platnosti 26. júla 1952) v Paríži Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Nemecká spolková republika, Luxembursko a Holandsko. Zmluva bola podpísaná na 50-ročné obdobie (platnosť skončila 23. júla 2002) a položila základy dnešnej európskej integrácie.

21 Zmluva zakladajúca Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) spolu so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom) boli podpísaná v Ríme 25. marca 1957 (tzv. Rímske zmluvy). Zmluva o EHS znamenala začiatok novej etapy v procese európskej integrácie. Zriadili sa inštitúcie a rozhodovacie procedúry, ktoré mali umožniť zosúladenie národných záujmov so spoločným cieľom a vznik EHS sa stal kľúčovým medzníkom v ďalšom vývoji európskej integrácie. EHS vzniklo s cieľom uskutočniť tzv. horizontálnu integráciu, tzn. hospodársku úniu s výhľadom na vybudovanie veľkého spoločného trhu s voľným pohybom kapitálu, tovaru, služieb a pracovných síl. V Ríme bolo založené i Spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom, ESAE) podpísaním Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu 25. marca 1957, ktorá vstúpila do platnosti 1. januára Cieľom bola integrácia a vytváranie spoločného trhu v oblasti mierového využití atómovej energie. (Rímske zmluvy ) Už v čase vzniku EHS sa členské krajiny rozhodli vytvoriť colnú a menovú úniu, zaviesť režim voľného pohybu osôb a uskutočňovať spoločnú daňovú, finančnú, obchodnú a sociálnu politiku. Postupným vývojom európskej integrácie došlo k transformácii pôvodných inštitúcií na spoločné, (Zlučovacou zmluvou, Zmluvou o zriadení jednotnej Rady a jednotnej Komisie Európskych spoločenstiev z roku 1967). Ako už bolo skôr zdôraznené Európske parlamentné zhromaždenie sa následne zmenilo na demokratický prvok Spoločenstiev, teda od roku 1979 priamo volený Európsky parlament. Na základe toho môžeme odvodiť, že cieľom bolo postupne dosahovať demokratickú povahu integrácie, a tým ju legitimovať v očiach obyvateľstva, preto je dnes možné vôbec uvažovať o demokratickej povahe EU, alebo o jej deficite. Ďalším názvom pre niekdajšie EHS boli Európske spoločenstvá (ES), ktoré zaviedla Zmluva o EU (ZEU). Základným kameňom integračného procesu bol Jednotný európsky akt prijatý 17. februára 1986, ktorý patrí medzi kľúčové zmluvy ES a jeho cieľom bolo uviesť Spoločenstvá do súladu s potrebami 90. rokov a pretvoriť ich na jedinú obrovskú ekonomickú jednotku zo spoločného trhu vytvoriť skutočne jednotný vnútorný trh bez hraníc umožňujúci na území všetkých krajín ES voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a osôb (štyri základné slobody). Jednotný európsky akt si vytýčil cieľový dátum 1. január 1993, odkedy mali začať platiť štyri základné slobody voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu. K pomerne hladkej implementácii Jednotného európskeho aktu prispela aj skutočnosť, že jednotlivé opatrenia smerujúce k jeho realizácii mohli byť prijímané kvalifikovanou väčšinou, ako formy rozhodovania v komunitárnom práve, teda nie jednomyseľne (a ako si neskôr ukážeme, práve tento spôsob rozhodovania

22 spolu s priamym účinkom a prednosťou pred vnútroštátnym právom tvorí os vytvárania nadnárodného charakteru EU). JEA však priniesol aj významné zmeny v inštitucionálnom fungovaní ES. V ňom bola napríklad ako stála súčasť inštitucionálnej štruktúry prvýkrát definovaná funkcia Európskej rady, ktorá sa mala schádzať najmenej dvakrát do roka. Došlo i k rozšíreniu oblastí, v ktorých Rada EU (vtedy ešte Rada ministrov) rozhoduje kvalifikovanou väčšinou o problematike vnútorného trhu a týmto bola vlastne vytvorená supranacionálna povaha EU, pretože v tejto oblasti bolo možné vydať právny akt záväzný i pre štát, ktorý nehlasoval v prospech prijatia tohto právneho aktu. Jednotný európsky akt tak umožnil dosiahnuť vyššiu úroveň európskej integrácie a tým vytvoril predpoklady aj k neskoršiemu vzniku Európskej únie. (Jednodný európsky akt 2004) Maastrichtská zmluva v širšom kontexte pozmenila Zmluvy o ES a vytvorila predpoklady pre politickú jednotu medzi jednotlivými členskými štátmi a zaviedla trojpilierové členenie Európskej únie. V rámci tohto piliera sa presadzovala forma nadnárodnej spolupráce. Druhý pilier zahŕňal spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Tretí pilier sa dotýkal spolupráce v oblasti justície a vnútorných vecí (dnes súčasť práva EU). Európska únia vznikla na základe Zmluvy o Európskej únii (ZEU) z Maastrichtu, ktorá bola podpísaná vtedajšími dvanástimi členskými štátmi 7. februára Predmetná zmluva sa tak stala jednotným právnym rámcom pre tri Európske spoločenstvá, ktoré disponovali medzinárodnoprávnou subjektivitou a zároveň vytvorila EU, avšak iba ako nadstavbu bez právnej subjektivity. Preto medzinárodné akty, ktorých stranou bola EU sa prijímala menom ES. Medzi hlavné ciele založenia Európskej únie podľa ZEU z Maastrichtu patrí napríklad podporovanie vzájomného hospodárskeho a spoločenského rozvoja, postupné vyrovnávanie ekonomickej nerovnováhy medzi štátmi a regiónmi, posilňovanie súdržnosti a spolupráce v sociálnej oblasti, vytvorenie priestoru bez hraníc, kde bude zabezpečený voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu, vytvorenie hospodárskej a menovej únie, zavedenie inštitútu občianstva Únie atď. (Historický vývoj zmluvnej základne ) Maastrichtská zmluva bola následne zmenená Zmluvou z Amsterdamu v roku 1997 (do platnosti vstúpila 1.mája 1999) a znamenala určitý pokrok v procese európskej integrácie, pretože jej zámerom okrem ekonomického zjednocovania európskeho kontinentu bolo aj budovanie Európy občanov, čo považujeme za snahy o vytváranie základov pre federalizáciu európskej integrácie. Výsledkom medzivládnej konferencie Európskej únie v roku 2000 v Nice bolo prijatie textu, ktorým sa mení ZEU z Maastrichtu v znení Zmluvy z Amsterdamu. V histórii Európskej únie sa práve na pôde medzivládnej

23 konferencie EÚ po prvý krát prerokovávali inštitucionálne problémy, ktoré súvisia s rozšírením Európskej únie o krajiny strednej a východnej Európy. Konferencia sa zaoberala najmä inštitucionálnou reformou a problémami, ktoré môžu nastať v dôsledku rozšírenia Únie o krajiny strednej a východnej Európy. Zmeny, ktoré prináša Zmluva z Nice sa dotýkajú reformy inštitucionálneho systému a rozšírenia Európskej únie o nové členské štáty. (McCormick, 2005) Dňa 1. decembra 2009 Lisabonská 7 zmluva vstúpila do platnosti, čím sa definitívne ukončili niekoľkoročné vyjednávania o inštitucionálnych otázkach. Lisabonská zmluva mení a dopĺňa súčasné Zmluvy o EÚ a ES bez toho, aby ich nahrádzala. Únii poskytuje právny rámec a nástroje potrebné na riešenie budúcich výziev a napĺňanie očakávaní občanov. Lisabonská zmluva ustanovila, že Únia nahrádza Európske spoločenstvo. Týmto Zmluva o založení Európskeho spoločenstva bola premenovaná na Zmluvu o fungovaní Európskej únie (ZFEU) s rozšírenými právomocami. Únia je založená na Zmluve o Európskej únii a na Zmluve o fungovaní Európskej únie (ďalej len zmluvy ). Tieto dve zmluvy majú rovnakú právnu silu. Únia nahrádza Európske spoločenstvo a je jeho právnym nástupcom. (Článok 1, ods. 3). Lisabonská zmluva zaviedla funkciu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a predsedu Európskej rady. Najvýznamnejším posunom, ktoré Lisabonská zmluva priniesla, bolo zlúčenie troch pilierov, resp. obsah prvého a tretieho piliera sa stal predmetom úpravy práva EU (PEU), kde sa uplatňuje väčšinový princíp rozhodovania a iba druhý pilier ostal pri medzivládnom princípe v rozhodovaní. Viac demokracie a transparentnosti v Európe, s posilnenou úlohou Európskeho parlamentu a národných parlamentov, väčším počtom príležitostí pre občanov, aby presadili svoje názory a prehľadnejším rozdelením právomocí na európskej a vnútroštátnej úrovni. Posilnená úloha Európskeho parlamentu: Európsky parlament volený priamo občanmi získal nové dôležité oprávnenia v procese schvaľovania právnych predpisov EÚ, rozpočtu EÚ a medzinárodných zmlúv. Obzvlášť rozšírenie postupu spolurozhodovania na nové oblasti politík zabezpečuje, že Európsky parlament má pri prijímaní prevažnej väčšiny právnych predpisov EÚ rovnoprávne postavenie s Radou, ktorá zastupuje vlády členských štátov. Národné parlamenty sa môžu intenzívnejšie zapojiť do fungovania EÚ, a to najmä vďaka novému mechanizmu monitorovania skutočnosti, či Únia koná len v prípadoch, ak je na dosiahnutie cieľa vhodnejšie opatrenie na úrovni EÚ (subsidiarita). Spolu s posilnenou úlohou Európskeho parlamentu sa tým upevnila 7 Plné znenie Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii (ďalej Lisabonská zmluva, LZ, reformná zmluva)

24 demokracia a zvýšila legitímnosť fungovania Únie. Silnejší hlas občanov: vďaka novému inštitútu (iniciatíva občanov) môže milión občanov z významného počtu členských štátov vyzvať Komisiu, aby predložila nové legislatívne návrhy. Rozdelenie právomocí: vzťahy medzi členskými štátmi a Európskou úniou sa stali prehľadnejšie vďaka roztriedeniu právomocí. Efektívnejšia Európa, s jednoduchšími pracovnými metódami a pravidlami hlasovania, optimalizovanými a modernými inštitúciami pre EÚ s 27 členmi a zlepšenou schopnosťou konať v oblastiach, ktoré sú prioritné pre dnešnú Úniu. Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v Rade sa rozšírilo na nové oblasti politík s cieľom zefektívniť a zrýchliť proces prijímania rozhodnutí. Od roku 2014 bude počítanie kvalifikovanej väčšiny založené na dvojitej väčšine, t. j. väčšine členských štátov a obyvateľov, čo lepšie zodpovedá dvojitej legitimite Únie. Dvojitá väčšina sa bude považovať za dosiahnutú v prípade, ak rozhodnutie schváli 55 % členských štátov zahŕňajúcich aspoň 65 % obyvateľstva Únie. Lisabonská zmluva vytvára pozíciu predsedu Európskej rady voleného na funkčné obdobie dva a pol roka, zavádza priamu súvislosť medzi voľbou predsedu Komisie a výsledkami volieb do Európskeho parlamentu, prináša novú úpravu budúceho zloženia Európskeho parlamentu a obsahuje aj jasnejšie pravidlá pre posilnenú spoluprácu a finančné ustanovenia. Lisabonskou zmluvou sa zlepšuje schopnosť EÚ konať vo viacerých oblastiach, ktoré sú prioritné pre dnešnú Úniu a jej občanov. Prejavuje sa to najmä v oblasti politík zameraných na slobodu, bezpečnosť a spravodlivosť, konkrétne v boji proti terorizmu a zločinu. Do určitej miery sa to týka aj ostatných oblastí vrátane energetickej politiky, verejného zdravia, civilnej ochrany, zmien klímy, všeobecne prospešných služieb, výskumu, vesmíru, územnej súdržnosti, obchodnej politiky, humanitárnej pomoci, športu, turizmu a administratívnej spolupráce. Európa založená na právach a hodnotách, slobode, solidarite a bezpečnosti, propagovanie hodnôt Únie, začlenenie Charty základných práv do primárneho európskeho práva, úprava nového mechanizmu solidarity a lepšia ochrany európskych občanov. Lisabonská zmluva podrobnejšie rozvádza a posilňuje hodnoty a ciele, na ktorých je Únia postavená. Tieto hodnoty slúžia ako oporný bod pre európskych občanov a na demonštráciu toho, čo Európa ponúka svojím partnerom po celom svete, zaručuje slobody a zásady ustanovené v Charte základných práv a jej ustanoveniam udeľuje právnu záväznosť. Ide o občianske, politické, hospodárske a sociálne práva. V zmysle ustanovení Lisabonskej zmluvy Únia a jej členské štáty konajú spoločne v duchu solidarity, ak sa niektorý členský štát stane cieľom teroristického útoku alebo obeťou prírodnej katastrofy alebo katastrofy spôsobenej ľudskou činnosťou.