Číslo 2 júl Hudba nie je kulisa

Transcription

1 Hudba nie je kulisa Číslo 2 júl 2006 Ako na Pohodu Pixies Michal Kaščák o festivale aj o kapelách Ako sa fotí hudba Andrej Šeban Lavagance Yxo v Metre The Frames Freestyle battle Zriaďujeme si domáce štúdio MP3 prehrávače Depeche Mode Sting Recenzie

2

3 editorial Hudba nie je kulisa Číslo 2 júl 2006 Ako na Pohodu Pixies Michal Kaščák o festivale aj o kapelách Ako sa fotí hudba Andrej Šeban Lavagance Yxo v Metre The Frames Freestyle battle Zriaďujeme si domáce štúdio MP3 prehrávače Depeche Mode Sting Recenzie hudobná príloha denníka SME Šéfredaktor: Marian Jaslovský Zástupca šéfredaktora: Oliver Rehák Redakcia: Peter Bálik, Tomáš Prokopčák Zodpovedný za s-music: Roman Krpelan Manažérka: Nataša Košútová Jazykový korektor: Ján Litvák Foto na obálke: Ctibor Bachratý Grafická úprava a layout: igor Kovár Logo: Pergamen, s.r.o. Tlač: Moraviapress, a.s. Vydavateľ: Petit Press, a.s. Riaditeľ vydavateľstva: Alexej Fulmek Redakcia: Námestie SNP Bratislava Tel: Mobil: Fax: marian.jaslovsky@sme.sk Inzercia: Námestie SNP Bratislava Tel: Fax: manazer@petitpress.sk s-music vychádza ako príloha denníka SME. Samostatne nepredajné. Kopírovane, znovupublikovanie alebo rozširovanie ktorejkoľvek časti časopisu sa povoľuje výhradne so súhlasom vydavateľa. Každé leto je leto lásky, nielen to v roku Z ideálov slobodomyseľných návštevníkov Woodstocku toho veľa neostalo. Myšlienku, že sa treba milovať krížom-krážom s každým naokolo zobral AIDS a konzervativizmus. Ilúziu, že drogy sú fajn, vyvrátili pobyty na psychiatrii a vyhorené mozgy. A kto by už zorganizoval festival zadarmo. Ale hudba je tu aj v časoch highendových digitálnych domácich kozubov zacítime potrebu vyštartovať niekde, kde na nás z niekoľkých pódií hučí hudba v prečudesnej zvukovej koláži, kde prežijeme dva dni v inak nepredstaviteľných hygienických podmienkach, aby sme sa vrátili domov pod sprchu naplnenejší o kúsok čohosi dôležitého. K zime ako keby štýlovo patrili pohľady ponad pariaci sa čaj a letmé dotyky. V lete to môžeme rozbaliť poriadne. Letná vyhňa nás ešte intenzívnejšie spája s tými a tým, koho a čo máme radi. A dovoľuje nám všetko si pekne užiť. Užite si aj vy. Jeseň prichádza nečakane. MARIAN JASLOVSKÝ, ŠÉFREDAKTOR

4 Obsah Pohoda čo by ste mali vedieť pred začiatkom festivalu Pixies comeback legendy pokračuje Michal Kaščák: pohoda mi dala desať rokov života Pohoda na pozeranie a spomínanie s fotografom Ctiborom Bachratým Andrej Šeban Nany, Lavagance Robo Opatovský, Sanyland Eduardo Borsuci in optima forma Metro/Yxo, Henry Tóth The Frames kapela, ktorá nechcela byť nikdy slávna VEX D Freestyle Battle Zriaďujeme si domáce štúdio MP3 prehrávače Podcasty bez obmedzení Wilsonic Depeche Mode Sting Bratislavská jazzová jar Recenzie Český jazz

5

6 pohoda Čo by ste mali vedieť pred začiatkom festivalu Foto: Ctibor Bachratý Text, mapa a graf: Agentúra Pohoda Vstupenky Na mieste bude stáť dvojdňový lístok 1299 korún. Lístok na sobotu stojí na mieste 999 korún. Jednodňové lístky na piatok sa nepredávajú. Lístky v predpredaji je možné zakúpiť cez alebo na viac než 40 oficiálnych predajných miestach po celom Slovensku. Doprava Zo železničnej stanice premáva kyvadlová doprava, autobusy Karosa sú posilnené o niekoľko Ikarusov. Kyvadlová doprava stojí 4 symbolických 10 korún, tak ako aj minulý rok. Premáva od štvrtka hod. v 20-minútových intervaloch, v piatok a v sobotu v 15-minútových intervaloch. V nedeľu sú takisto pripravené autobusy na zvážanie návštevníkov k železničnej a autobusovej stanici v Trenčíne. Príchod na festival Brány festivalového areálu sa otvárajú v piatok o 8.00 hod. Vstupy do areálu sú dva pre peších od časti Biskupice, pre motorizovaných od obce Opatovce. Dopravné navigačné značenie bude posilnené v okruhu niekoľko kilometrov v okolí Trenčína. Pri vstupe do areálu festivalu dostane každý návštevník identifikačný náramok, navigačnú mapku a festivalový časopis. Parkovisko Parkovisko, na ktorom sa zlepšila organizácia aj posilnila služba, bude tento rok spoplatnené na cca 50 korún na celý festival. Ubytovanie Najjednoduchšou možnosťou ubytovania je stanové mestečko, v ktorom sa návštevník môže ubytovať zadarmo. Nachádza sa vedľa

7 areálu festivalu a otvorí sa už vo štvrtok o hod. Stanové mestečká budú aj tohto roku dve, obe sa rozprestierajú na ploche približne m 2. Pre každé jedno mestečko budú k dispozícii dve úschovne. Čo so sebou preukaz poistenca, občiansky preukaz, hygienické potreby, peniaze, veci na prespanie podľa vlastnej náročnosti, potrebné lieky. POZOR možno sa zíde aj pršiplášť a gumená obuv, prípadne pokrývky hlavy podľa vlastného výberu šiltovky, klobúky, šatky. Myslite aj na ochranu pred slnkom (opaľovacie krémy, pokrývky hlavy, pitný režim...) Opaľovacie krémy bude možné zakúpiť aj priamo v areáli festivalu. Voda / hygiena / sprchy / WC O dostatok pitnej vody sa bude starať dvadsať cisterien. V tomto roku budeme mať pristavených nonstop deväť veľkých cisterien, desiata bude slúžiť na priebežné dopĺňanie. Zvyšných desať cisterien slúži najmä na zásobovanie backstage a stravovacích zariadení. Okrem pitnej vody budú na festivale aj

8 pohoda 6 dve veľké stanovištia s úžitkovou podzemnou vodou, vhodnou na umývanie. Sprchy sa rozšírili na 48 ružíc. Okrem zvýšenia počtu, štýlového stanu a väčšieho komfortu v nich bude prvýkrát tiecť teplá voda vďaka obrovskému boileru, dovezenému špeciálne na túto príležitosť. Avon bude rozdávať voňavé sprchové gély. Počet chemických záchodov sa rozšíril na 300. Zachovali sa takzvané cik zóny, oddelené plentami s farebným odlíšením pre mužov (modrá farba) a ženy (ružová farba). Bezbariérový prístup Celý areál festivalu je bezbariérový. Držitelia preukazu zdravotne ťažko postihnutý (ZŤP) majú výhodnú sumu permanentky len 100 Sk, cena pre sprievod je 899 Sk. Pre invalidov sú k dispozícii samostatné WC. Služby Ďalšie služby, ktoré budú môcť návštevníci festivalu Bažant Pohoda využiť, sú internetový pavilón, ktorý bude otvorený nonstop a zdarma, s dvojnásobnou kapacitou oproti minulému roku. Aj tento rok tu nájdeme službu straty a nálezy, v prevádzke je informačné centrum mesta Trenčín alebo Pohoda Čo bude na pohode naj... podľa Michala Kaščáka? Pixies a Zero 7 Sú to headlineri festivalu a vlastne aj moje najobľúbenejšie skupiny. Svet Svetozára Stračinu Premiéra. Na Pohodu privážame hudbu z celého sveta, ale zabúdame, že aj u nás je folklór, ktorý by mal poznať celý svet. Chicks On Speed a Skye Dievčenské poňatie hudby. Koncert Chicks On Speed patrí k mojim najveselším zážitkom. Speváčku Skye môžu ľudia spoznať z účinkovania v Morcheebe. Videl som jej koncert je to jemné a jednoducho krásne. Kevin Johannsen and The Nada Američan s argentínskymi predkami, ktorý spracúva latino úžasným spôsobom. World music zahraná s nadhľadom a ľahkosťou. Pi Jem and Matelko Svetová premiéra modranskej skupiny. Peter Tarkay, bývalý člen Malevilu. Hip-hop, tak ako sa páči mne. Vtipné. Danko Jones Malé prekvapenie. Svieža gitarovka. Na štábe patrí ich CD k najpočúvanejším. shop. Opäť je možnosť využiť bankomat Tatra banky priamo v areáli festivalu, umiestnený v blízkosti Tatra banka arény. Novinkou je mobilná pobočka Tatra banky s bežnými službami, okrem iného aj so zmenárňou. Otvorená bude v piatok od hod. a v sobotu od hod. Pohoda shop sa nachádza v budove informačného strediska mesta Trenčín. Jedlo / nápoje Na festivale sa nachádzajú ako tradične stánky s jedlom, s pivom, kofolou, čajovne a zelovoc. Novinkou je mliekareň. Rozširuje sa ponuka vegetariánskych a orientálnych jedál. Predaj tvrdého alkoholu je na festivale zakázaný. Nezabúdajte na dostatok tekutín a dodržiavajte pitný režim. Zdravotníctvo Na festivale budú zriadené pevné zdravotnícke stany, pristavené budú v pohotovosti štyri sanitky. Novinkou je klimatizovaná poľná nemocnica, uspôsobená aj na vážnejšie zdravotnícke zákroky. Drogy Drogy sú na festivale zakázané. Ich predaj a konzumácia sú ilegálne a upozorňujeme na to, že situáciu bude monitorovať polícia. Coldcut Ich vystúpenie zožerie veľa produkčnej práce, ale som rád, že sme ich získali. Prístup k elektronike, ktorý stojí za to. Vrchol tanečnej scény. Ješte jsme se nedohodli Legenda československej alternatívy, ktorá vystupuje sporadicky. Mali úsmevnú požiadavku chceli päť karafiátov. Erika Stucki Baba, tuba a trombón. Je to Tom Waits v ženskom vydaní Knot Fotogenic a Bratři Orffové Nové české skupiny. Orffové krížia elektroniku s folkom, Knot Fotogenic je skvelá tanečná záležitosť. Gangbé Brass Band Dychovka z Beninu. Pokračovanie tradície dychovkárov na Pohode. Kontrabas a Tiso Divadlo. Uvedenie Tisa v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom dostane po voľbách nový tragický rozmer. Kontrabas je jedna z najlepších hier, aké som videl. (peb)

9 Pixies V hudobnom slovníku sa tomu, keď sa skupiny alebo speváci rozpadnú tesne pred bránami úspechu, hovorí Never made it! Replacement, Hüsker Dü a Pixies to sú skupiny americkej postpunkovej scény osemdesiatych rokov, ktorým prorokovali veľkú budúcnosť. Namiesto tohto sa rozpadli a na ich priekopníckej hudbe sa neskôr zviezli mladšie generácie. Éra comebackov našťastie priniesla späť nejednu mŕtvu legendu. Platí to aj pre Pixies s tým rozdielom, že ich návrat v roku 2004 patril medzi najväčšie udalosti koncertnej sezóny. V ich prípade platí to, čo o legendárnej skupine Velvet Underground kto si vypočul ich album, ihneď založil hudobnú skupinu. Smell Like Teen Spirit? To bol len pokus vykradnúť The Pixies, povedal Kurt Cobain o najslávnejšej piesni Nirvany z roku Je to jedna z najväčších pochvál, ktorá sprevádza biografie o bostonskej kapele, ktorej pôvodným zámerom bolo spojiť zvuk cukrového folkového tria Peter, Paul and Mary a postpunkových Hüsker Dü. Tak to aspoň comeback legendy pokračuje Text: Peter Bálik Foto: ČTK/AP Headlineri Pohody. Neustále diskutovaná téma každého ročníka tohto festivalu. Ak na minulých rokoch niektoré hlasy z alternatívneho tábora frflali nad Molokom alebo Garbage, tentoraz zmĺknu. Na trenčiansky festival zavítajú Pixies, legendy americkej nezávislej scény. stálo v inzeráte Charlesa Thompsona (neskôr Black Francis) a Joeyho Santiaga, ktorí v roku 1986 hľadali basgitaristu a bubeníka. Na voľné miesto sa prekvapivo prihlásila žena Kim Dealová a bubenícky post zaujal David Lovering. Skupina, ktorej názov vznikol banálnym listovaním Santiaga v slovníku (pixies znamená škriatkovia), bola na svete. Pixies hrali zdanlivo jednoduché piesne, postavené na priamočiarych basových linkách a škriekajúcich gitarách, ktoré sa rozbíjali o nebeské vokály na spôsob The Beach Boys. Od začiatku boli na malej nezávislej scéne obletovanou partiu, ktorá sa presadila hneď debutovým albumom Surfer Rosa (1988), na ktorý nadviazala ešte lepšou dvojkou Doolitle (1989). Nikdy sa nestali slávnymi bránila im v tom na tú dobu nekomerčná hudba, ale aj irónia, ktorou si strieľali zo seba a zo svojho publika. O tom, že kapela ešte funguje, svedčil aj tretí album Bossanova (1990), ale vo vnútri štvorice to začínalo vrieť. Kim, nespokojná s pozíciou v skupine, (do Pixies chcela prispieť aj svojimi pesničkami, ale výhradný autor Francis s tým nesúhlasil), sa pridala k svojej sestre-dvojičke do kapely The Breeders. Návrat do niekdajšej formy ešte signalizoval Tromple Le Monde (1992), ale tento album bol už labuťou piesňou kapely. Tá si ešte zahrala ako predskokan na štadiónovom turné U2 a napriek faktu, že ju konečne videli davy, sa definitívne rozpadla. Black Francis, premenovaný na Franka Blacka, sa vydal na sólovú dráhu. Dealová pokračovala s The Breeders a vďaka hitu Cannonball dokonca prekonala svojho bývalého šéfa. Lovering a Santiago sa živili ako štúdioví hudobníci, Lovering dokonca aj ako kúzelník. Stačila vraj jedna skúška, aby kapela po dlhých štrnástich rokoch znovuobjavila svoju stratenú iskru. V roku 2004 stáli Pixies opäť na pódiu pred vypredaným hľadiskami severoamerického turné. O ich koncerty bol väčší záujem než na prelome ôsmej a deviatej dekády. 7 Black Francis Frank Black

10

11 rozhovor Michal Kaščák: Pohoda mi dala desať rokov života Text: Oliver Rehák a Peter Bálik Foto: Ctibor Bachratý Je to neuveriteľné, ale keď sa na trenčianskej Pohode naraz stretne sto hudobníkov z celého sveta a dvadsaťtisíc ľudí, môže za to jeden jediný človek. Hoci náš najväčší open-air festival dnes organizuje s veľkým tímom spolupracovníkov, on ho vymyslel, vypiplal z lokálnej akcie a po celý rok ním intenzívne žije. Pohoda mu dokonca vzala čas na vlastné hudobné projekty, ale MICHAL KAŠČÁK to neľutuje a tvrdí, že mu neutečú. Už sa nevie dočkať jubilejného desiateho ročníka, ktorý vypukne už pozajtra. Začali sme sa rozprávať o fungovaní jeho festivalu a skončili sme až pri chystanom spomienkovom DVD jeho legendárnej skupiny Bez ladu a skladu.

12 10 Michal Kaščák Diskografia so skupinou Bez ladu a skladu 1989 Xmetov 1991 Horúce hlavy 1994 Iba raz so skupinou Neuropa 2000 Neuropa filmová hudba 1994 Vášnivý bozk 2002 Pôvod sveta 2003 Zostane to medzi nami red nami je desiate výročie Pohody. PVšetko v pohode? Dúfam, že áno. To uvidíme až po festivale. Je takéto jubileum pre organizátora zväzujúce? Čím bude tento rok iný? Okrem dvoch-troch skupín, ktoré sme zámerne zopakovali, nekladieme nejaký dôraz na to, že to robíme už desiaty rok. Pre ľudí, ktorí prídu, je to rok ako každý iný, veľa ľudí príde na festival po prvý raz, takže nemajú prečo riešiť nejaké výročie. My tiež iba ideme v tej línii, ktorú sme si vytýčili robiť Pohodu stále lepšie ako rok predtým. Teraz to vyšlo na jubilejný rok, ale robili by sme to rovnako, keby šlo aj o dvanásty. Kládli sme väčší dôraz na sprievodný program, pestrosť festivalu a skvalitnenie služieb. aozaj ste ani na chvíľu neuvažovali, že Nurobíte niečo špeciálne? Uvažovali. Videl som napríklad taký prípad, že v prípade desiateho výročia organizátori poskladali program iba z tých, ktorí tam dovtedy hrali. Ale nechcelo sa nám urobiť to isté, prišlo mi nudné komunikovať s rovnakými ľuďmi. Vyzerá to, akoby sa človek už nemal kam posunúť. To číslo si naozaj veľmi nepripúšťame. le tento rok chystáte napríklad Auvedenie diel skladateľa Svetozára Stračinu so symfonickým orchestrom. To nie je práve najbežnejšia vec. Je to zhoda náhod. Aj tým, že to sadlo na desiate výročie jeho úmrtia. Stračinove skladby som chcel dostať na Pohodu už dávnejšie, ale vždy som sa snažil dať to dokopy s Lúčnicou, s ktorou dlho spolupracoval. Ale keď som počul, ako hrá dnešný hudobný súbor Lúčnice jeho veci, pochopil som, že to nepôjde. Rozhodol som sa postaviť nový orchester a celé to nanovo naštudovať. Ale špeciálne projekty, ktoré sa udejú, sa neskôr veľmi ľahko interpretujú ako oslavy desiateho výročia. (Smiech.) akže aj koncert Mariána Vargu Ts orchestrom je náhoda? No dobre. To je trošku myslené ako slávnostný koncert. Zaradili sme ho na úplný úvod, pretože chceme začať niečím typickým pre náš festival. Neviem to presne popísať, ale cítim, že Varga a Pohoda majú niečo spoločné. Asi to, že on sa s hudbou slobodne pohráva a o to ide aj nám. Marián vie narábať s hudbou tak, ako len málokto z Čiech a Slovenska. VEĽKÉ HVIEZDY ký je hlavný rozdiel medzi Pohodou Aa inými letnými festivalmi, ktorých je čoraz viac? Celá robota na festivale je pomerne nudná. Papierovanie, dávanie si pozor na technické požiadavky, na bezpečnosť ľudí. V podstate jedinou vzrušujúcou a peknou vecou je skladanie programu. Snažím sa, aby festival vyzeral ako celok dobre a všetci sa cítili príjemne. Dáte dokopy rôzne veci, ony chvíľu spolu fungujú a potom sa všetko rozuteká svojou cestou. Časom mi to začalo pripomínať tvorbu hudby. ké sú dramaturgické mantinely APohody? Máme veci od vážnej hudby cez world music a elektroniku až po alternatívu, pop, rock či punk. Niektoré veci zámerne nechceme, napríklad známe mainstreamové skupiny alebo heavy metal. Snažím sa priviezť to, z čoho by som bol sám nadšený. Aj zo štýlov, ktoré sa mne osobne ako celok nepáčia. ak inak: prečo Prodigy áno a Depeche TMode nie? Veľké skupiny nie sú pre festival príliš dobré. Špeciálne na Slovensku. V zahraničí, kde na festivaly chodí stabilný počet ľudí, je to jedno. Lístky sa predajú rovnako rýchlo, či tam Depeche Mode sú alebo nie. Veľká skupina robí festivalu navonok imidž, ale nemení zásadne jeho charakter. U nás by silné meno z festivalu spravilo svoj vlastný koncert plus zvyšný program, čo sa mi nepáči. V prípade Depeche Mode sa mi to zdá ešte aj nezaujímavé, pretože sa mi príliš nepáčia. ú problémom aj vysoké finančné Snároky veľkých hviezd? Samozrejme. Len náklady na Depeche Mode by nám napríklad zhltli rozpočet na

13 celý tohtoročný program. Pravdepodobne by nám narástla návštevnosť, takže nakoniec by sme si to mohli dovoliť risknúť. Mali by sme vyšší príjem zo vstupného, aj partneri by zrejme dali viac peňazí. Bol by to teda v podstate ten istý program plus Depeche Mode. Ale pozornosť by sa venovala iba jedinej skupine, čo sa mi nezdá zmysluplné. Preto napríklad aj vlani, keď sa nám podarilo získať ako headlinerov Prodigy a Garbage, sme stále tvrdili, že Pohoda nie je iba o nich. akže sa vlastne veľké mená nesnažíte Tpríliš naháňať? Hlavne sa nesnažíme naháňať veľké mená, ktoré nemajú žiadny obsah. Mediálne produkty alebo skupiny, ktoré ma nikdy nebavili. Napríklad Depeche Mode. Ale aj keby sme ich chceli, na 99 percent by sme ich nezískali. Mali sme ich v ponuke, no chceli hrať samostatný koncert a navyše by sme boli prebíjaní ponukami silnejších nadnárodných koncertných agentúr. čo povedzme Radiohead mali by Ašancu? Tých by som veľmi chcel. Dokazujú, že aj veľké mená vedia byť zaujímavé. Sú populárni, aj veľmi kvalitní. Pri nich by mi ani nevadilo, že všetka pozornosť bude patriť im. V hudbe totiž zaberajú veľmi široký priestor. Okrem nich si na Pohode viem predstaviť napríklad aj Red Hot Chili Peppers. oho ste sa snažili získať Ktento rok? Aj veľké mená typu Massive Attack, Franz Ferdinand alebo Placebo. Veľa vecí sa nám nepodarilo, ale mnohé sme zase sami odmietli. Napríklad Pet Shop Boys. Tí sú pre mňa až príliš srandovná skupina, no tiež sme ju mali vo vážnej ponuke. Hoci agenti, ktorí ich zastupujú, ponúkajú aj množstvo dobrých vecí, takže nie je dobré si ich pohnevať. (Smiech.) ž sa vám stalo, že po odmietnutí Upodobného návrhu s vami niekto prerušil spoluprácu? Nie. Vždy sa snažíme jednať otvorene a veľmi jasne. Raz sme sa však zobrali menšiu skupinu, ktorú agent práve tlačil s nádejou, že neskôr sa potvrdí aj väčšia a napokon zostala iba menšia. Ale výborná. ONE MAN SHOW? e festival len zrkadlom toho, čo sa páči Jtebe? Niektorí nám to vytýkajú, ale Pohoda nie je len o mojom osobnom vkuse. Často tam hrajú aj kapely, ktoré sa mi veľmi nepáčia, ale považujem ich za to lepšie v ich štýle. Ťažko sa mi presviedča niekoho o niečom, o čom sám nie som presvedčený. Preto sa snažím maximum programu koncentrovať na to, čo ma... no, baví. O tanečných scénach sa bavím s ľuďmi, ktorí robia tanečnú hudbu, o hip-hope s rappermi, vážnu hudbu robí violončelista Jozef Lupták a ja to prevažne iba formálne schválim. a webstránke Pohody je wishlist, kde Nmôžu ľudia hlasovať, koho chcú vidieť. Do akej miery zohľadňujete ich názor? Asi by som nemal povedať, ako to naozaj je. P rečo? Na wishlist sa pozriem asi dvakrát za rok. Veľmi často sa stalo, že tam niekto umelo natipoval hlasy pre svoju kapelu. Je to skôr zábavka pre ľudí, aby stránka stále žila. Wishlist však pravidelne kontroluje môj kolega, bubeník Peťo Slameň a občas mi referuje, že niektorá skupina je tam vysoko. o dobre, ale keby všetko bolo O.K. Na bol by tam naozaj veľký rozdiel v počte hlasov v prípade konkrétneho interpreta? Nahovárame si, že na náš web chodia prevažne ľudia zaujímajúci sa o náš festival, čiže mali by mať iný pohľad na hudbu ako je všeobecný. Teraz vychádzam z toho, aký my staviame program oproti povedzme výsledkom Zlatého slávika. Ponúkame ľuďom možnosť hlasovať o komkoľvek, aj o skupinách, ktoré ten rok vôbec nekoncertujú alebo na ne nemáme reálny kontakt. Druhá vec je, že voči rôznym anketám mám dosť laxný vzťah. Ale inak sa mi páči to úprimné fanúšikovanie skupine, ktorú má človek rád. Keď sú ľudia na festivale a tešia sa v prvom rade, je to úžasný pocit pre hudobníka aj pre organizátora. ie je to tak, že je pre vás väčšou N výzvou nadchnúť toho, kto hlasoval napríklad za Einstürzende Neubauten pred Prodigy? Wishlist nemá pre nás až taký význam preto, lebo sa točí dookola o skupinách, ktoré hrávajú ako keby všade. Nielen u nás, ale aj vonku. Chceme si zachovať jasnú rozpoznateľnosť. Keď sa človek pozrie na program festivalov v západnej Európe, mnohé sú takmer úplne rovnaké. Každý víkend sa presunie tá istá zostava hudobníkov inde. Veľká skupina robí festivalu navonok imidž, ale nemení zásadne jeho charakter. 11

14 12 SPONZORI ohoda je dnes najväčším festivalom, Pno začínala ako lokálna akcia, akých sú dnes na Slovensku vyše tri desiatky. Ako sa to prelomilo? Keď sa pozerám spätne, tiež tomu celkom nerozumiem. Na prvých dvoch ročníkoch sme mali malú návštevnosť, no na tretí rok, keď boli hlavné hviezdy legendy českého undergroundu Plastic People of the Universe, odrazu prišlo osemtisícové pulikum. Myslím si, že to bolo aj nedostatkom festivalovej tradície na Slovensku. Dovtedy existovalo len Alternatívne leto, inak sa chodilo masovo do Čiech. Všetci boli akoby radi, že je konečne niečo aj tu. Navyše, hoci sme mali nečakaný nával, snažili sme sa všetky problémy vyriešiť okamžite a čo najlepšie. Asi sa nám to podarilo, lebo v roku 2000 bol ďalší zlom, keď prišlo osemnásťtisíc ľudí. tedy ste prvýkrát získali veľkého Vsponzora? Áno. Je to zásluha Peťa Slameňa, ktorý pracoval v reklamnej agentúre a povedal, že musíme zohnať partnerov a priviezť väčšie veci. Preto sme vtedy mohli mať prvé veľké meno kapelu Boomfunk MCs, vtedajšiu aktuálnu jednotku v mnohých svetových hitparádach. ebol to však zároveň trochu krok Nvedľa v zmysle dramaturgie? Iste, medzi Plastic People a Boomfunk MCs je obrovský skok (smiech). I keď vtedy nás poradcovia z tanečnej scény presvedčili, že naživo to bude dobré a nič také tu nebolo. Ale bolo to rovnaké ako na albume. Na druhý deň však hrali Vinx a Iva Bittová, čo program nakoniec vyvážilo. ko vlastne funguje vaša spolupráca As komerčnými partnermi? Hovoria aj do programu spôsobom nám sa páči toto, nechcete ich zavolať? Našou výhodou bolo, že pri vstupe partnerov sme už existovali niekoľko rokov. Do rokovaní sme vstúpili so zaujímavou návštevnosťou a povesťou. Povedali sme im, nechajte nás robiť, to čo doteraz a vy urobte to isté. Samozrejme občas máme naťahovačky typu ani my vám nehovoríme do vašich vecí, sme partneri, nie organizátori vášho firemného dňa. le navonok sú partneri na Pohode Aprítomní všade. Podľa firiem sa volajú pódiá, hlavný sponzor sa dokonca votrel až do názvu naozaj to nejde inak? U nás chcú byť partneri stále zviditeľnení čo najviac. Ten názov je však kompromisom, nie je tam celý oficiálny názov piva, do loga festivalu napríklad nezasahovali vôbec. Je to trochu hra. ároveň problém, ktorý musia riešiť Zmédia, keď pri písaní vlastne robia skrytú reklamu. Čo by sa muselo stať, aby sa podľa vzoru maďarského Pepsi Szigetu aj Bažant Pohoda zbavila prvej časti názvu? Sziget to mohol urobiť, pretože existuje už dlho a mal šťastie, že dostal veľkorysú ponuku od ďalšej firmy. Takže dnes má dvoch generálnych partnerov. Pepsi možno vzdaním sa názvu ušetrila nejaké peniaze, ale festival získal tiež. V princípe sa na západe partneri festivalov prezentujú inak a očakávam, že tento trend už sa čoskoro objaví aj u nás. o akej miery partneri pokrývajú Dcelkové náklady? Sme absolútne odkázaní na ľudí. Príspevky od partnerov tvoria necelých tridsať percent rozpočtu. HUDOBNÍK estival ti zobral desať rokov života. Čo Fti dal? Presne to isté. Hoci festival trvá iba dva dni, žijem ním celý rok. Pred začiatkom som vždy v útlme a mám množstvo pochybností. Keď to však vypukne, je to také silné, že ma to celého pohltí a dokáže posúvať ďalej. o keď to vypukne, väčšinou kmitáš Npo celom areáli. Stihneš vôbec vidieť aj niečo z koncertov? Pravdou je, že z Prodigy, ktorí patria medzi moje najobľúbenejšie skupiny vôbec, som videl tri pesničky. Ale: stretol som sa s nimi v zákulisí pred koncertom, riešil pre Raz som sa sťažoval kamarátovi v Uherskom Hradišti a on mi povedal: Proč něco neuděláš sám? nich jedlo a malú aparatúrku, na ktorej si púšťali punk. To sú pre mňa skvelé veci, aj keď, samozrejme, viem, že organizátor pre hviezdy väčšinou nie je ničím dôležitým. Ale práve v prípade Prodigy to bola výnimka. U nás sa im veľmi páčilo, zostali sme v kontakte. ie ti trochu ľúto, že nemáš čas na Nsvoje hudobné projekty? Je fakt, že od skupiny Neuropa v roku 2000 som vlastne neurobil nič. Boli nejaké filmové hudby, ale tie nepočítam. Ale všetko sa napraví. Má to čas. Chvíľu som bol nervózny, ale povedal som si, že je jedno, či niečo urobím teraz alebo za rok či dva. Už mám veci v podstate vymyslené, vlastne to bude pokračovanie Neuropy. nejakými zásadnými zmenami v štýle Snapríklad preč od elektroniky? Nie úplne. Skôr ma láka naživo hraná elektronika. Predtým sme sa museli otrocky držať pripravených podkladov, teraz by to malo vznikať priamo na pódiu. šte pred vznikom Pohody si hrával Ev legendárnej skupine Bez ladu a skladu. Teraz chystáte DVD, čo na ňom bude? Nejde o znovuoživenie. Beriem to skôr ako uzavretú záležitosť. Mali sme množstvo natočeného obrazového materiálu a videoklipy. Chceme tam zaradiť aj koncert s Jiřím Stivínom, ktorý sme odohrali v roku 1987, vystúpenie na Pohode 2003 a ďalšie bonusy. ixujete v štúdiách OPUSu, pod M ktorého značkou ste vydali prvé dva albumy. Ako je vlastne možné, že na debute, ktorý sa nahrával ešte pred novembrom 89, prešli cez komunistickú cenzúru texty ako Udavač, Odtnite mu hlavu či Píšte všetci modrým perom? Neverili sme tomu, že niekedy budeme môcť nahrávať oficiálnu platňu. Laco Snopko nám tvrdil, že to vybavil cez spisovateľa Ľubomíra Feldeka, ktorý vtedy sedel v schvaľovacej komisii. Album produkoval Július Kinček. P roducentovi sa v tom čase ešte hovorilo zodpovedný redaktor. Aká bola jeho úloha? V štúdiu skoro vôbec nebol. Našťastie. Iba sme museli premenovať Jásira Arafata na Araba Mohamed Abdul Aliho. Text nám

15 všetkým pripadal strašne smiešny, nech tam stálo akékoľvek meno. Bol to náš jediný kompromis, ktorý sme kedy urobili a zároveň jediný producentský zásah Júliusa Kinčeka. ol koniec Bez ladu a skladu zároveň Bdôvodom vzniku Pohody? Hudobníci si predsa len skôr založia vlastné vydavateľstvo než festival. Keď sme s Bez ladu a skladu v roku 1997 končili, na festivaloch sa dalo hrať iba v Čechách. A vtedy, čo je vlastne na Slovensku bežné dodnes, keď niečo nefunguje, som sa raz sťažoval kamarátovi v Uherskom Hradišti a on mi povedal: Proč něco neuděláš sám? To si presne pamätám ako hlavný impulz. Potom tu bol Mário Michna. V Trenčíne organizoval Rock na hrade a ďalšie akcie, tak sme sa spojili. čo festival Slovenské alternatívne leto? AAbsolvoval si prvý ročník na hrade Bzovík, kde v lete 1995 hralo štyridsať skupín? Hrali sme tam aj my. Bolo to perfektné, strašne som veril chalanom, čo organizovali Alternatívne leto. Považujem ho za prvý slovenský festival. Trval tri dni, mal atmosféru českých akcií a bola v ňom úprimnosť. V takých provizórnych podmienkach sa však veľké akcie jednoducho nedajú robiť. Pódium bolo postavené z lešenia, zvuk nekvalitný, vypadávala elektrika, jeden chalan spadol z výšky a musel ho kriesiť môj brat doktor. Ale bol to naozaj legendárny festival a inšpirácia pre Pohodu. ORGANIZÁTOR šte pred revolúciou existovali Koncerty Emladosti v Pezinku a Ladislav Snopko, ktorý neskôr organizoval ďalšie akcie v Bratislave ako Čertovo kolo alebo Slovrock tvrdí, že to boli tie prvé festivaly. Tých akcií bolo naozaj už predtým niekoľko, ale neboli to klasické open-air festivaly, kde ľudia bývajú a okrem hudby sa dejú aj iné veci. Práve to ma začalo zaujímať neurobiť iba koncerty na jednom-dvoch pódiách, ale dať priestor aj divadlu, kinu či literatúre. Ale rozdiel je aj v hudbe, rozhodli sme sa postaviť vedľa seba žánrovo úplne odlišné veci ako rock a techno, od čoho nás dlho mnohí odhovárali. Vtedy ma prekvapilo, že ani v Čechách neexistovali také otvorené festivaly buď boli orientované na tanečnú hudbu alebo rock. Mňa však to spojenie bavilo a stále veľmi baví. Časom k tomu pribudla world music a klasika. čo najväčší európsky festival A Glastonbury? Tam chodím od roku 2003 a inšpirujem sa najmä čo sa týka služieb. Inak, zaujímavé je, že oni si každé štyri roky dávajú pauzu. Areál festivalu je totiž cez rok využívaný na farmárčenie a pôda si musí oddýchnuť. lastonbury je mamutia akcia, no aj na G Pohode vystupuje okolo 150 interpretov. Je pravdou, že zmluvy s umelcami sú pre organizátorov veľmi nevýhodné? Naše práva nie sú takmer žiadne. Umelec môže kedykoľvek zrušiť koncert pre náhlu chorobu, zmeškané lietadlo či iné okolnostiam. Nepredvídané veci sa dejú. Preto sa snažíme nestavať festival na jednom veľkom headlinerovi, jeho neúčasť by nás mohla v podstate zrušiť. Niečo podobné sa nedávno stalo v Čechách. Ale napríklad aj ja som až tento rok zistil, že väčšina kapiel nemá zmluvy s agentami, ktorí ich zastupujú. o vážne fungujú len na dobré T slovo? Áno. agent musí potom hľadať výhovorku, Akeď sa im nechce cestovať? Nie celkom. Veľmi dôležitú časť z toho, čo kapely zarábajú, tvoria koncerty. Takže hudobníci sú poslušní. Keď majú dobrého agenta, nerobí sa to. Stavovská česť sa berie ako vážna vec. Ale ak aj my zrušíme koncert vo vyššom štádiu dohadovania, zaplatíme plný honorár. Hoci je mesiac pred koncertom a nemáme podpísanú zmluvu, ktorá by nás k tomu zaväzovala. Urobíme to, lebo ide o bežný západný štandard a inak by sme pokazili meno. eď zverejňujete mená účinkujúcich na Kfestivale, máte ich vždy už definitívne potvrdených? Nikdy sme nevyšli von s niekým, kto nebol istý. yzerá to tak, že vlastne nie je celkom V jasné, prečo má zmysel robiť veľký festival. Čo je najväčšou odmenou pre organizátora? Keď festival beží a vidím, že všetko funguje ľudia sa bavia a hudobníci tiež. To je pre mňa ešte silnejší pocit, ako byť len tak na koncerte a počúvať. D okážeš si ešte vychutnať koncert ako normálny divák? Bez toho, aby si povedzme rozmýšľal, koľko tu majú toaliet a kde sú? Som do istej miery postihnutý, ale len niekedy. Napríklad týždeň po našom festivale pravidelne chodím na Žákovic open, kde sa odreagujem. Môžu tam hrať aj kapely, ktoré som videl stokrát, ale vždy ma to baví. 13

16 Rozhovor Pohoda na pozeranie a spomínanie Text: Marian Jaslovský Foto: Ctibor Bachratý Foto: Marian Jaslovský Neodmysliteľnou súčasťou Pohody je už roky fotograf CTIBOR BACHRATÝ. Jeho láskami sú hudba a divadlo, čo asi pochádza ešte z jeho mladíckych čias, keď tancoval vo folklórnom súbore. Na rockovom festivale s hučiacimi stejdžmi sa cíti úplne prirodzene. 14

17 Chiki liki tu-a Prodigy Jarek Nohavica Po prvom ročníku Pohody (v r. 1997, pozn. aut.) som stretol Miša Kaščáka a spýtal som sa ho, či mu niekto fotí festival, hovorí fotograf. Bol som naň zvedavý, chcel som sa tam pozrieť a zároveň aj navštíviť rodičov, ktorí vtedy ešte bývali v Trenčíne. On povedal že nie a ja na to ale potom nikto nebude o festivale vedieť. Lebo čo nie je nafotené, akoby nebolo. To je ako s divadelnou inscenáciou, keď sa nezdokumentuje, zmizne. Som hlavne divadelný fotograf, ale Pohoda je predsa úžasné divadlo. Na festivale sa mi vrátili pocity mladosti, slobody a nevinnosti. Videl som príjemných mladých Meky Žbirka ľudí, ktorí sa výborne zabávali a pocítil som aj takú malú závisť, že mne nedožičili v ich veku zažiť niečo také. Napríklad ísť na Woodstock (smiech). Skrátka, chytilo ma to tak, že som odvtedy nevynechal žiaden ročník. Medzi fotením hudby a divadla nevidí Ctibor Bachratý žiadne podstatné rozdiely okrem technických v divadle sa musí pohybovať opatrne a používať tichý fotoaparát. Vždy idem po hudobníkovi alebo hercovi, ktorý zabudne na celý svet, pretože hrá. Fotografia je špecifická je síce len nemý obrázok, ale atmosféru festivalu (a aj divadelného predstavenia) môže zachytiť vernejšie ako pohyblivé obrázky na dokumentárnom zázname. Po druhom ročníku Pohody zorganizoval Michal Kaščák Pohoda party v petržalskom kultúrnom dome, tam už Ctibor Bachratý vystavoval svoje fotografie. Najviac ma bavilo, keď sa ľudia spoznali na fotkách, pripomenuli sa im tie chvíle a boli šťastní. Vtedy ešte nebol taký rozšírený internet, teraz je už fotiek všade plno. Odvtedy sú výstavy súčasťou každého ročníka festivalu. Ctibor Bachratý je už úplne vyrovnaný s digitálnymi fotoaparátmi (väčšine naozajstných fotografov to robilo problém), 15

18 Návštevníčka Prodigy ale veľmi rád príjme zákazku, kde od neho chcú fotografie na diapozitívoch, aj keď je ich stále menej. Profesionálne, veľmi drahé digitálne foťáky sa už vyrovnajú klasickým. Technika sa nedá zastaviť, hovorí. Dokonca digitálne obrázky sa dajú preniesť na klasický film alebo diapozitívy, takže to už je potom na nerozoznanie od klasického materiálu. Aj mojím cieľom je dosiahnuť, nech sa digitálne fotografie charakterovo čo najviac podobajú klasickým. Dano Salontay (Dlhé diely) Garbage Ctibor Bachratý sa veľmi teší aj na tento ročník Pohody. Už minulý rok sme urobili výstavu fotografií úplne inak, na pristávaciu plochu letiska dal Mišo doviezť okrúhle betónové valce, aké sa používajú na plagáty a na ne sme vylepili asi dvesto fotografií v čiernobielej verzii. Vyzeralo to super a fotky sa dostali medzi ľudí. V stanoch a uzavretých priestoroch boli večne technické problémy. Minulý rok sa hneď v prvú noc spustil strašný lejak, tak som sa bál, že sa fotky vydujú, ale vydržali. Čo by Ctibor Bachratý odkázal majiteľom digitálnych fotoaparátov ktorých bude na Pohode nepochybne zasa viac ako po minulé roky? Najťažšie je naučiť sa robiť neštylizovanú fotku, zachytiť atmosféru. Keď si takúto fotografiu vytlačíte a zavesíte na stenu, pocit radosti sa pri pohľade na ňu vždy vráti. Vráťme si vzácne okamihy plné pohody malou výstavou prác Ctibora Bachratého. Tú veľkú si môžete pozrieť priamo na Pohode. Fotografi Ctibor Bachratý a Andrej Bán na Pohode Ako úplne nepokaziť fotky z festivalov? Ak ste manuál k fotoaparátu po vybalení zo škatule hneď hodili do šuplíka, nabaľte si ho a prelistujte v rámci denného leňošenia. Určite prídete na veľa fígľov aj sami. Naučte sa využívať režimy expozície a predvolené scénické režimy (viac nájdete v manuále). Pri fotení koncertov večer si nezabudnite prepnúť manuálne na najvyššiu citlivosť (pri malých kompaktoch to býva spravidla 400 ISO) a nastavte poloautomatický režim s prioritou clony (dajte čo najväčšiu). A, samozrejme, vypnite blesk, koncertné fotografie s bleskom bývajú totálne bez atmosféry. Pri fotení koncertov večer si foťák oprite o bezpečnostnú bariéru pred pódiom. Ak chcete naozaj pekné, nerozmazané fotky hudobníkov, skúste predpokladať, čo budú robiť. Tipy s-music pre začiatočníkov Napríklad gitaristi sa spravidla menej mecú v závere pesničky ako v sóle (a v závere zvyknú aj vystrúhať peknú sošnú pózu). Saxofonisti zasa zdvíhajú nástroj na vrchole sóla, aby sa blysli dlhým, vysokým tónom. Bubeníci sa menej hýbu medzi pesničkami. :-) Ak máte dosť veľkú kartu, využívajte sériové fotenie, zvyšuje to pravdepodobnosť, že niektorý obrázok zo série bude dobrý. Výrobcovia fotoaparátov sa predbiehajú v počte megapixelov aj v kategórii malých kompaktov, ale pokiaľ nechcete uverejňovať v časopisoch na kriedovom papieri, ich počet môžete zredukovať na 3 megapixle. Ušetríte miesto na disku a na karte. Trojmegové fotky sú vhodné na všetky bežné účely, aj do s-music vám takú pokojne zoberieme a dajú sa vytlačiť vo formáte A4 bez viditeľných pixelov. (maj) 16

19 Andrej Šeban sám (so) sebou Text: Oliver Rehák Foto: Ján Lörincz s-music explorer Ja sa živím celý život tým, že som štúdiový hráč. Tiež som aj koncertoval s rôznymi ľuďmi, ktorí ma zavolali a chceli so mnou robiť. Na Slovensku je taký zvyk: keď jazzman alebo rocker ide hrať s popíkom, okamžite je zapredanec. Ale keď hral Steve Gadd s Barbrou Streisand, tak boli všetci z neho pokakaní, aký je všestranný. Človek, ktorý aspoň z rýchlika sleduje našu scénu, by ani neveril, že toto povedal gitarista a skladateľ Andrej Šeban (v rozhovore pre už neexistujúci magazín Kankán). Bolo to v roku 1995 a v tom čase hral s každým. Odvtedy dospel. Sám k sebe. Už pred dlhším časom vycúval z pozície gitarového všadebola a viac než inými sa začal zaoberať sám sebou. Po pesničkovom albume Bezvetrie (2006) a vlaňajšom debute nadžánrového dua Spaceboys, ktoré vytvoril s klávesákom Kubasákom (Antonom), prišiel najnovšie s nápadom nahrať DVD. V polovici mája odohral dva koncerty v priestoroch Štúdia L+S v Bratislave. Na plagátoch stáli pod jeho menom slová prierez tvorbou. Šeban sa hudbou verejne a intenzívne zaoberá už švrťstoročie a tak môže bilancovať, väčšie prekvapenie skôr sľubovalo to, že pôjde o dvojicu čisto sólových večerov v malej sále, kde sa väčšinou hráva divadlo. Chcel som vyskúšať komornejší priestor, kde sa dajú hrať aj intímnejšie veci. To sa v bežných kluboch, kde sa neustále niekto baví alebo premáva, nedá. Je tam iná atmosféra. Hudba sa začína z ticha a v tichu aj končí, povedal nám Šeban pred koncertom. Svoj program vyskladal od coververzie skladby Ovce od skupiny Demikát, v ktorej na začiatku 80. rokov začínal cez spomienku na prvý sólový album pod vlastným menom a voľné improvizácie až po z playbacku pustenú ukážku z nefalšovaného slovenského gospelu à la Spaceboys. Bolo v tom všetko nie na efekt vytŕčaná virtuozita, originálne nápady (alebo už ste videli niekoho, kto si vyrobí rytmus zo zvuku vody kvapkajúcej z infúzneho stojana?) a navyše u nás rovnako zriedkavo slýchaný parodický nadhľad ( pôvodné blues odspievané s fujarovým sprievodom). Vyberal som hlavne skladby tých platní a období, kde som fungoval ako líder. Pri pár veciach som mal trochu iné predstavy už vtedy, keď vznikali a ako človek všeličo zažije, po čase zase cíti niektoré veci inak. Gitarové inštrumentálky nie sú až taká nuda ako partitúry pre sólovú flautu. O to menej, ak ide o nové verzie známych skladieb v podaní výborného hráča s multiefektom, samplerom, gitarovým syntetizátorom alebo dokonca stojanom na infúziu. A kdeže sa nám podelo to na úvod spomínané DVD? Nikde, ešte nevzniklo. Vlastne vzniklo, bude totiž obrazovo-zvukovým zostrihom z oboch koncertov. Na trhu by sa malo (mohlo) objaviť ešte tento rok: Nakrúcal to Ďuro Johanides a chceli by sme to vydať ako dvojdisk, DVD a tradičné audio CD. Okrem toho sa momentálne najzaujímavejší z našich gitarerov ešte chystá na ďalší výlet do sveta klasickej hudby. Po úspešnej úlohe sólistu v skladbe Malá suita pre malého Davida od Vlada Godára, ktorú uviedli vlani na festivale Bratislavské hudobné slávnosti, dostal ponuku postúpiť do skladateľského levelu. Na objednávku komorného orchestra v Žiline píše vlastnú kompozíciu. Podľa jeho vlastných slov to bude spojenie hudieb z rôznych žánrov. Plánuje si zaexperimentovať a nechať hráčov, aby robili aj veci, ktoré nie sú práve štandardné. Klasika sa už niekoľkokrát ukázala nad sily rockerov (za všetkých spomeňme napríklad Deep Purple), existujú však aj výnimky, ktoré s ňou dokázali vybojovať dosť zaujímavé súboje (Frank Zappa povedzme). Kam sa zaradí Andrej Šeban, uvidíme po jeho novembrovej premiére. 17

20 18 s-music explorer Nany a svetlo melanchólie Text: Peter Cagáň Foto: autor Keď náhodou stretnete v okolí Prievidze hrdzavého mladíka odetého v škótskom kilte, tak si ho zapamätajte. Máte totiž do činenia s jednou z najosobitejších postáv na tamojšej hudobnej scéne. Volajú ho Nany a jeho vlastné meno je Miro Hudák. Lavagance nadžánrový energy drink Text: Peter Cagáň Foto: Martin Deko Znalcom domácej klubovej scény možno niečo povedia názvy kapiel Testimony alebo Rajneesh. Z ich trosiek vznikol jeden z najvýraznejších objavov na našej domácej scéne. Líder, gitarista a spevák Marek Rakovický je ohnivkom, ktoré spája reťaz od oboch spomínaných formácií po súčasnú Lavagance, kapelu, ktorá si názov požičala od maličkého kaštieľa vo francúzskom Montpellieri. Zdanlivo nelogická bola cesta od hardcore cez ambientný rock až po niečo, čo sa ťažko definuje pomocou zabehaných pojmov. Hlavným motorom bola vnútorná nespokojnosť s tým, čo bolo, hovorí Marek. Skrátka som sa toho nabažil a pocítil potrebu pokračovať, nasledovať intuíciu. V Lavagance sa môže stretávať všetko bez obmedzení. Hudba Lavagance akoby odrážala všetky doterajšie vplyvy pôsobiace na jednotlivých členov. Od gitarového rocku nasiaknutého napríklad melancholickými The Smiths až po príjemne naivné synthipopové okrasy à la 80's, či súčasnejšie tanečné rytmy. Lavagance zároveň nostalgicky spomínajú na éru sixties a vdychujú jej súčasnú energiu. Vraj hrajú FutureRetro. Milujú cadillaky, Twin Peaks a westerny. Muzikanti zjavne neriešia, aký štýl budú hrať a kam ich budú kritici zaraďovať. Určitú predstavu o štýle a sounde som mal už pri zakladaní Lavagance, aj keď sa potom formovala s ostatnými členmi a ďalšími vplyvmi. Celok sa tvaroval skôr intuitívne. O zvukové efekty a sample sa stará hlavne klávesista a programátor Viliam Bujnovský, známy napríklad zo skupiny Žena z lesoparku. Na klávesoch a akustickej gitare hrá a vokály spieva Raduan Al Zafari. Hlavne pri živých koncertoch je nepostrádateľným členom energický bubeník Laco Kováč, inak známy aj ako techno dídžej Energy-X. Mnohí ho poznajú z kapely Midi Roba Grigorova či z akustického programu Mariána Greksu. Publikum si získava dynamickým preja- Jeho hudobná minulosť je pestrá. Pamätníci si iste spomenú na skupinu Bastila hrajúcu melodický speed-metal. Nasledujúca formácia Nemá flauta mala síce iba krátke trvanie, naznačovala však príklon k melodickým akustickým pesničkám. Zostal som sám. Len s gitarou. Tak som ju konečne začal aj počúvať. Prihovárala sa mi s pôvabom a nenútenosťou. Prišlo mi to tak, že som ju celé tie roky okrádal o jej najcharakteristickejšiu črtu. Hudobné združenie pomenované podľa hlavného protagonistu vzniklo spontánne. Nanyho vízia netradičnej formácie začala nadobúdať jasnejšie kontúry po stretnutí s violončelistkou Lienkou (Magdalénou Borákovou-Hianikovou) a spevákom a klarinetistom Fykesom (Milošom Mokrým). Nany vedel, že sa vo svojej novej kapele zaobíde bez klasického bubeníka, vystačí si s jemnými perkusiami. Sound kapely tak dostal zaujímavé zafarbenie tým, že rytmické frázy hrá v hojnej miere klarinet. Atmosféru skladieb určujú Nanyho texty s nápaditými metaforami. Debutový album Modré z teba (vlastný náklad, 2003) si kapela vydala a šírila svojpomocne, neskôr vznikol aj videoklip. Ďalším schodíkom by logicky malo byť oficiálne CD. Ako to zvyčajne chodí, ich netuctová produkcia nenašla pochopenie vo vydavateľstvách, hľadajúcich dobre predajný produkt. Prichýlilo ich až české vydavateľstvo Popron Music v rámci projektu Vydejte CD u Popronu, ktorý podporuje menej známych interpretov. Nebolo to však zadarmo, kapela si založila občianske združenie a na výrobu CD sa poskladala a prispela nezanedbateľnou sumou, rovnajúcou sa ročnému zárobku priemerného Slováka. Kombinácia violončela s klarinetom maľuje zdanlivo ponurý obraz. Oproti hravo-optimistickému debutu má nový album...kým mi lúče narastú... melancholickú náladu. Aj keď je melanchólia na prvý pohľad možno trochu šedivá a monotónna, v skutočnosti je to úžasne pestrá paleta emócií, hovorí Nany. Tento album je o hľadaní svetla, nie o tme. Od tej sme si len prepožičali jej temné rúcho, aby okamih objavenia ľudského vzájomna stál za to. vom, vrodeným šoumenstvom, vtipnými scatmi a vokálmi. Zdanlivo nenápadná a príliš nevyčnievajúca basgitara Vincenta Šušola vie pravidelnými pulzmi podporiť tempo aj duranovsky funkujúcou linkou priniesť kúsok napätia. Šiestym členom kapely je manažér Smasho, ktorý sa popri promotion stará aj o zvukové sample, či príležitostne hosťuje na pódiu s gitarou. Texty piesní Lavagance sú písané v angličtine. To môže na jednej strane kapele otvárať cestu do sveta, na strane druhej je to potencionálny kameň úrazu pri rokovaní so slovenskými vydavateľmi. Angličtina je jazyk, v ktorom sme odmalička boli zvyknutí počúvať hudbu, preto nám tam jednoducho pasuje. Neboli sme odchovaní na slovenskej hudbe. Ale máme jednu strofu po slovensky a veľmi sa nám to zapáčilo. Je to obrovský kontrast, čo máme radi, takže slovenčinou sa budeme zaoberať, len to musíme nechať dozrieť. Ak ste zažili ich živý koncert, určite viete, aká energia sála z prejavu Lavagance. Nespútanosť a veľmi svojská poetika si vás určite podmania aj na niektorom z letných festivalov, napríklad na Bažant Pohode. Kapela si vybrala vystúpenie v Tatra Banka Aréne v sobotu o jednej v noci. myspace.com/lavagance

21 Robo Opatovský jazzman, ktorého sa netreba báť Text: Marian Jaslovský Foto: Ondřej Pýcha Speváka Roba Opatovského väčšinou ľudia zaraďujú do stredného prúdu popu. Návštevníci klubov však vedia, že Opatovský je aj skvelý jazzový spevák, schopný odspievať sinatrovský repertoár s mimoriadnym zmyslom pre swing a frázovanie. Desať rokov po vydaní svojho debutu sa Opatovský priznal k láske k jazzu a latinskoamerickej hudbe aj albumom s jednoduchým, ale výrečným názvom Swing & Latin. Jazzman spozornie producentom albumu je gitarista, skladateľ a aranžér Matúš Jakabčic a platňu nahrala slovenská jazzová smotánka (klaviristi Ľuboš Šrámek či Klaudio Kováč, basista Juraj Griglák, bubeníci Peter Solárik a Marián Ševčík, trubkár Juraj Bartoš, saxofonisti Rado Tariška a Milo Suchomel, perkusionista Eddy Portella a ďalší. Jazz je pre mnohých strašiak, tento album však vchádza do uší bez najmenších problémov. Ja túto hudbu volám easy listening Sanyland hudba z iného sveta sa vracia Text: Marian Jaslovský Foto: Ivan Čaniga Je ťažké nájsť ľudí, s ktorými cítiš spoločné emócie, kde nastáva vnútorná komunikácia spriaznených ľudí. Všetko vznikalo spontánne, pocitovo. Toto som vlastne odvtedy nezažila. Boli to krásne chvíle. Tak spomína speváčka Silvia Josifoska na účinkovanie v skupine Sanyland, ktorá patrila medzi naše najzaujímavejšie a zároveň najmenej známe kapely. Pesničky akoby z iného sveta, nepodobné bežnému pokrmu návštevníkov folkových festivalov, obsahovali aj blues, latinu, jazz, soul či rock. Kapelník, skladateľ, spevák, gitarista a textár Slavo Sany Grék má bohatú harmonickú fantáziu, v ktorej nezaprie svoj obdiv k ľuďom ako Pat Metheny či Joni Mitchell. V kapele hrali aj gitarista Martin Zajko a bubeník Igor Ajdži Sabo, ktorí sú dnes uznávanými hudobnými celebritami, spolupracujú s inými celebritami s Richardom Müllerom, Janou Kirschner, Petrom Lipom, majú svoj vlastný projekt Slide & Udu a za album so Soňou Horňákovou toho roku obdržali prestížnu cenu Aurel. Sanyland zožínal úspechy skôr na českých pódiách, kde oceňovali jeho vyzretú a sofistikovanú hudbu. Ako predskokanov si ich vybral aj Jaromír Nohavica, bolo to v období, keď brázdil Čechy a Slovensko alebo smooth jazz. Je to skrátka príjemná muzička na počúvanie, hovorí Robo Opatovský. Možno nie je pre masy, ale aj ľudia, ktorí v jazze až tak nejdú, hovoria, že je to veľmi príjemné. Popri pope som vždy spieval aj toto. Povedal som si, že už je čas aj na album. Mám 34 rokov a cítim, že jazz a latinu by som mohol spievať až do dôchodku. Tak ako to robili Nat King Cole, Frank Sinatra, Tony Bennett. U nás takéto čosi nie je. Výnimkou je len Berco Balogh. Na albume sú známe jazzové štandardy, vlastné Opatovského skladby aj nečakané úpravy Milovanie v daždi Jara Filipa z repertoáru Richarda Müllera, Ursinyho Dvaja z muzikálu Neberte nám princeznú. Jednou skladbou prispel Matúš Jakabčic a jednou Peter Preložník, ktorý má na tomto albume netypickú úlohu zvukára a sound je naozaj excelentný. Rytmika a dychy sa nahrávali naživo v pezinskom Dome kultúry, potom sa dotáčali sláčiky a spevy. Aj v mojich skladbách Matúš upravil harmóniu, vdýchol skladbám dušu. V tomto je fantastický, môžem povedať, že som konečne robil so skutočným producentom. Rozpísal party, má jasnú predstavu, ako majú skladby znieť. Jedným príkladom za všetky je Opatovského rozhlasový hit Oceán, upravený na nerozoznanie od pôvodnej verzie, alebo neodolateľná latino verzia Ursinyho. Album nahrávali aj zaujímaví hostia Jozef Laufer v skladbe Raindrops Is Fallin On My Head, v skladbe Milovanie v daždi sa ozve Richard Müller. Prekvapením bola Ilona Csáková, hovorí Opatovský. Skladbu Night And Day naspievala úplne fantasticky, na prvýkrát. Má nižšie položený hlas a cítiť z toho až feeling à la Ella Fitzgerald. Opatovský si album vydal sám, preto si založil vydavateľstvo. Pre veľké labely to bol príliš nekomerčný projekt, aj keď jeden z nich sa ujal distribúcie. Zdá sa, že spôsob urob si sám začína mať na Slovensku bohatú tradíciu. Podobne už roky pracuje Slnko Records, vlastné vydavateľstvá si založili Peter Lipa, Richard Müller či skupina Le Payaco. Očividne aj tu platí čo si neurobíš, to nemáš. Opatovský si urobil album, ktorý na trhu chýbal a minimálne na európskej úrovni. s veľkou kapelou. V roku 1997 Sanylandu ponúkli spoluprácu pri nahrávaní debutového albumu Nohavicovi producenti, Zdeněk Vřešťál a Vít Sázavský. Tí ktorí mali prsty v jeho legendárnom prelomovom albume Divné století. Iní hudobníci by sa zbláznili od šťastia, Sanyland sa rozpadli, respektíve, kapela sa pomaly stratila. Sany dôvod mimo nahrávania prezradí, ale v podstate je to už dnes jedno. Dôležité je, že takmer desať rokov po odchode zo scény sa Sanyland vracia. Okrem starých verných kolegov Zajka (ktorý sa medzitým naučil hrať na veľmi zaujímavej elektrickej mandolíne), Saba a basgitaristu Ivana Poláka sa kapela obohatila o gitaristu Andreja Hrušku, vybaveného citom aj množstvom elektronických mašiniek, ktorému nerobí problém zahrať akýkoľvek žáner, a bubeníka Jakuba Hittricha (so Sabom si delia bicie a perkusie). Novou vokálnou posilou je speváčka Katarína Fečová. Spievala grunge, rock, funk, blues, jazz, soul, skrátka všetko možné, hovorí Sany. Ako členka externého zboru sa dokonca venuje aj opernému spevu v SND. Cítim silnú ľudskú spolupatričnosť, pretože Katka sa svojím hlasom akoby dotýka človeka. To sa vlastne vôbec týka hudby Sanylandu, ktorá akoby mala v sebe čosi, čo robí človeka iným. Možno lepším. Som rád, že sme po tých rokoch opäť spolu a je mi jasné, že pred hudbou, ktorá si tam niekde vnútri stále klokoce, sa proste neschováš, hovorí Sany. O to viac ma teší, že do tvorivého procesu vo vynovenom Sanylande sa ešte viac zapájajú aj ostatní, hudobne, ale aj textovo Katka píše anglické texty a nebráni sa ani slovenčine. Sloboda, ktorú som v kapele vždy cítil ako hlavný dýchací orgán, sa ešte viac rozdýchala. Tešíme sa na koncerty a príležitosti ukázať sa publiku a opäť s ním zažiť to zvláštne spojenie. Dúfam, že čoskoro aj s debutovým CD, na ktorom pracujeme. Demo nahrávky naznačujú, že to bude naozaj niečo. 19

22 s-music explorer V znamení jazveca Text: Matej Lauko Foto: Katarína Ovseníková Eduardo Borsuci je vraj veľmi známy spevák talianskych romantických songov z osemdesiatych rokov a toto je jeho kapela. Ak neveríte, nájdite si to na internete. Ale ešte kým vyťukáte Google upozorňujeme, že samotný spevák sa zatiaľ na žiadny koncert breznianskeho tria nedostavil. Kapela si ho vymyslela ako vtipnú mystifikáciu. Priezvisko je v skutočnosti plurálom slova jazvec, používaného v dialekte obce, odkiaľ pochádzajú dvaja členovia kapely. Bubeník a basista sú bratia, jedného dňa k sebe na jam pozvali človeka s počítačom a zistili, že to môže byť celkom dobré. Po prvotných neúspechoch dali spoločnému projektu ešte jednu šancu a koncom januára 2005 už pod menom Eduardo Borsuci in Optima Forma a v domácom breznianskom klube Bombura zazneli prvé skladby. Predstavili sa na uplynulých Nu Jazz Dayz, toto leto budú náročnejšiemu publiku hrať na niektorých festivaloch vrátane Pohody, kde vystúpia o tretej v noci na prelome piatku a soboty. Čo sa dá od nočnej produkcie čakať? Určite nič na dobrú noc. Sme radi, že sme dostali takýto čas, myslím, že to je tá správna hodina pre ľudí, ktorých by mohla naša hudba osloviť, vysvetľuje za celú kapelu Dušan. V decembri sa dokonca zúčastnili na súťaži Nové tváre slovenského jazzu, kde dostali cenu za presvedčivý výkon rytmiky, aj keď pôvodne mali hrať mimo súťaže pre nejazzové obsadenie. Trojica má v repertoári zhruba pätnásť stálych skladieb, no keď sa koncert vyvíja k obojstrannej spokojnosti, dostane sa aj na ďalšie, ktoré sú v improvizačnom štádiu. Každý z členov má iné zdroje inšpirácie, v pesničkách počuť veľa zo súčasných elektronicko-tanečných zvukov labelu Ninja Tune, sama kapela spomína mená ako Amon Tobin, Cinematic Orchestra, Biosphere či Funki Porcini, ale aj Milesa Davisa či Supersilent. V noci určite nebudú chýbať ambientné hmly, funkové i drum'n'bassové výlety, nutná dávka improvizácie a silné vibrácie, pri ktorých sa bude dať vyšalieť i pohojdávajúco počúvať. To, že mračiť ako borsuk sa rozhodne nebudete, potvrdzuje aj kapela: Nebojíme sa zvukov, improvizácia a experiment sú nám vlastné. Sme hladní po novom, nezabehanom a originálnom. Skupina neuvádza mená členov, ale hádam môžeme prezradiť, že ju tvoria Peter Stehlík laptop, kláves a programovanie a bratia Černákovci, Dušan (basgitara) a Radovan (bicie). web (MP3): 20

23 Novou tvárou Metra je Yxo Text: Peter Bálik Foto: SITA Som jednoducho exhibicionista, smeje sa Yxo pri odpovedi na otázku, prečo zobral ponuku moderovať hudobnú reláciu Metro, ktorá sa na jeseň objaví v STV. Ale nie, nie je to som mnou také zlé. Jednoducho sa rád rozprávam s hudobníkmi a vediem s nimi rôzne pivné reči, dodáva basgitarista bratislavskej skupiny Hex. Veľký Henry opäť sólo Text: Peter Bálik Foto: Tibor Hagrid Horváth Po dvojici Bebe a Daniel Baláž a bluesmanovi Bobošovi Procházkovi je Yxo už treťou tvárou neustále sa meniacej televíznej relácie, ktorá prinášala živé koncerty a rozhovory s hudobníkmi. Nebudú tam veľké zmeny. Ale presadili sme, aby sa v relácii ukazovali nielen alternatívni umelci, ale aj známe tváre zo slovenskej pop music. Popri nich sa predstavia aj začínajúce kapely, ktoré nemajú veľké možnosti presadiť sa v médiách. Sám dobre viem, keď sme s Hexom začínali, aké dôležité pre nás bolo hrať v televízii. Cvičili sme vtedy ako blázni, aby to dobre dopadlo. Predchádzajúce verzie Metra buď zlyhávali na príliš intelektuálne reči, alebo na ničnehovorenie. Yxo chce, aby v štúdiách STV vládla pohodová atmosféra. Nechcem sa s hudobníkmi baviť ako novinár, ale skôr ako ich kolega. S mnohými sa osobne poznám, takže vidím aj dosť do zákulisia. Chcem, aby to neskĺzlo iba do kamarádšaftu, rátam aj s otázkami na telo. Nová verzia Metra bude mať 80 minút a vysielať sa začne v septembri. V prvom dieli relácie sa predstavia kapely a interpreti, ktorých koncerty zachytili kamery počas ich vystúpenia na elektronickom festivale Wilsonic. Budú to francúzski Nôze a Brit Tim Exile (pozri aj recenziu na strane 33). Počas minulých dielov bol popri obsahovej stránke veľkým problémom aj zvuk, ktorý štúdiové vystúpenia sprostredkoval v zlej kvalite. Viem o tom, ale na toto už nebudem mať príliš veľký dosah. STV nemá príliš kvalitné zariadenia. Bude to ťažké, ale dúfam, zoženieme kvalitného zvukára, ktorý sa o to postará. Jediné čo môžem na Metre ovplyvniť, som hlavne ja. Chcem, aby som to robil tak, aby ma to bavilo, keď sa na seba pozriem. Nepoznám nič lepšie ako gitaru. Mám ju tak rád, že som sa nikdy poriadne nenaučil hrať na žiadnom inom nástroji, smeje sa slovenský inštrumentalista Henry Tóth. Nemožno nič, len súhlasiť. Svedčia o tom dva albumy, ktoré prednedávnom vyšli na jednom nosiči. Prvý Breath, je reedíciou debutu výrazného slovenského gitaristu, ktorý pôvodne vyšiel v roku 1996 a firma sa rozhodla vydať ho znovu, pretože bol dávno vypredaný. Druhý, Blue, je jeho najnovším počinom. Oba albumy skutočne hovoria o tom, že Henry zloží gitaru z krku, len keď sa musí najesť alebo ísť spať. Kým prvý je pesničkovejší rockovejší, najnovší album vystihuje Tóthov súčasný pohľad na hudbu, je plný jazzrockových pasáží, kde gitara hrá jasne dominantnú úlohu. Zistil som, že by som mal robiť to, čomu najlepšie rozumiem. Nie som dobrým skladateľom hitov, ako som si myslel, keď som nahrával Breath. Neuspokojuje ma byť priemerným skladateľom pesničiek. Rozhodol som sa ísť ťažšou cestou byť skvelým gitaristom, ktorý môže byť porovnateľný so svetovou špičkou! Henry Tóth sa v prípade najnovšieho albumu spojil so speváčkou world music Suí Vesan. Tá dáva jeho inštrumentálkam nový rozmer, ale základ Tóthovej hudby je jasný progresívna a náročná hudba sedemdesiatych rokov. John McLaughlin, Jimi Hendrix, Fermata, to sú moje tri zásadné vplyvy. Vždy sa k nim vraciam. Napríklad prednedávnom som si vypočul prvý album Fermaty. Niečo neskutočné. Ako mohli dokázať nahrať také skvelé veci!? Fero Griglák, môj veľký kamarát, mi raz povedal, že vtedy cvičili ako blázni, pretože chceli byť takí dobrí ako ich vzory. Takúto snahu v dnešnej hudbe nevidím. V poslednom čase Henry Tóth zrušil svoje nahrávacie štúdio a vykašľal sa na producentskú prácu s tým, že sa stane gitaristom na plný úväzok. Okrem hrania v koncertnej zostave Elánu je pripravený obnoviť projekt Big H a vrátiť sa ku klubovému hraniu. Už ma nezaujíma žiaden pop. Mám dosť rokov na to, aby som konečne mohol robiť iba to, čo ma baví. Komerčné veci boli pre mňa skúsenosťou a výzvou, do ktorých som investoval príliš veľa energie a nie vždy sa to stretlo s úspechom. Našťastie ma baví hrať na gitare. Dokonca ešte viac ako v minulosti. A to ma teší. 21

24 profil The Frames Kapela, ktorá nechcela byť nikdy slávna Text: Peter Bálik Foto: ČTK The Frames najlepšie tajomstvo, ktoré ukrýva Írsko pred svetom, napísali v internetovej encyklopédii allmusic.com o írskej skupine. Z fanúšikov tohto zoskupenia, vedeného pesničkárom Glenom Hansardom, by sa dal poskladať celý zoznam prominentov populárnej hudby od Bona z U2, Boba Dylana alebo Vana Morrisona. Vo svetových hitparádach však pesničky The Frames nájdete veľmi ťažko. Hansard totiž urobí všetko preto, aby si uchránil svoju umeleckú slobodu pred pchaním sa do hudobného šoubiznisu dáva radšej prednosť napísaniu novej pesničky. 22 Dodnes sa vedú spory, prečo The Frames, ktorých mnohí kritici nazývajú nové U2, nie sú slávnymi, ale zostali na polceste medzi undergroundom a oficiálnou scénou. Niektoré hlasy tvrdia, že sa im do hlavného prúdu nikdy veľmi nechcelo, podľa iných sú ich pesničky príliš introvertné, aby oslovili veľa poslucháčov. Tieto teórie sú ale bezpredmetné, pokiaľ sa ocitnete na koncerte The Frames a spoznáte svet Glena Hansarda so skvelými pesničkami a historkami zo života, ktorými ozvláštňuje svoje vystúpenia. Najbližšiu možnosť budeme mať 14. júla na tohtoročnej trenčianskej Pohode. Pôžička v banke na demo Glen Hansard (nar v Dubline) pochádza z muzikantskej rodiny. Jeho dedo bol operným spevákom, strýko zas potulným folkerom, ktorého zavreli do basy za nejasných okolností (Hansard o tom nechce hovoriť) a zostal po ňom gibson, obrovská gitara, na ktorú sa naučil hrať už v útlom veku. To, že bude profesionálnym hudobníkom, vraj vedel už vo svojich trinástich rokoch. Na rozdiel od drvivej väčšiny rodičov, ktorí by svoje detičky videli na istejších životných postoch, ho v tom podporila aj

25 jeho matka, obdivovateľka Leonarda Cohena a Boba Dylana. Moja mama vtedy povedala keď chce spievať, tak by si s tým mal niečo urobiť. Vyrazil som do ulíc a začal hrať okoloidúcim chodcom, spomína Ír v internetovej biografii. Na ulici a po dublinských krčmách sa zrodil aj jeho prvý repertoár. Prevzaté skladby a folkové piesne začal postupne doplňovať vlastnou tvorbou. V sedemnástich poprosil svoju matku o peniaze na nahranie prvého dema. Na druhý deň išla do banky a vymyslela si výhovorku, že potrebujeme opraviť náš dom. V štúdiu som nahral štyri pesničky, spravil 50 kópií a rozhodil ich do okolia, spomína. Nedopečený polopunk Zhodou okolností sa demo dostalo do rúk šéfov prestížnej nahrávacej spoločnosti Island. Najprv to vyzeralo nádejne, ale po čase z toho, ako spevák neskôr poznamenal, vypadol jeden z najhorších nahrávacích kontraktov v dejinách. Debutový album Another Love Songs, ktorý vznikal rok pod dohľadom známeho producenta Gila Nortona, prepadol a Hansard sa s The Frames, zloženej z jeho kamarátov z mokrej štvrte, ocitol tam, kde začínal na ulici. Bola to trochu aj moja chyba. Vtedy som počúval veľa Pixies a nahral som album, ktorý nebol príliš zo mňa, dodáva hudobník, ktorý svoj debut dodnes nazýva nedopečeným polopunkom. Po zlej skúsenosti s nahrávacou spoločnosťou sa Hansard vrátil k písaniu skladieb, ktoré mali základ v Cohenovom a Dylanovom pesničkárstve. Za inšpiráciou letel až do New Yorku, kde z neho vypadli prvé pesničky, ktoré dodnes tvoria základ koncertov The Frames. Dokonca som stál pri Dakote, dúfajúc, že mi duch Johna Lennona dá nejaké znamenie, spomína na svoj newyorský trip. V prvej polovici 90. rokov oprašuje značku The Frames a kapela sa stáva postupne klubovou senzáciou. Druhý album Fitzacarraldo (1995), pomenovaný podľa skvelého filmu, sa dodnes považuje za skutočný debut kapely, ale napriek ohlasu kritiky sa medzi masami nechytil. Album podľa Škvoreckého Každým novým albumom sa zlepšovalo aj Hansardovo skladateľské umenie. Dance The Devil (1999) definoval štýl The Frames pesničkárstvo s alternatívnym nádychom, plné dynamických zmien. Hansard dokáže spievať pološeptom a vzápätí na pozadí dravej hudby prejsť od kriku. The Frames hrajú hudbu plnú emócií, ako sme sa mohli presvedčiť v roku 2002, keď si skupina odskočila z českého turné. Hudobník si Česko tak zamiloval, že v Prahe v Nuslích má dodnes malý byt. Názov For The Birds (2001), čiže Do vetra, je určite najlepšou nahrávkou írskej kapely. Album po prvýkrát vyšiel na vlastnej značke Plateau, ktorú Hansard založil po zlých skúsenostiach s veľkými nahrávacím spoločnosťami. A pritom nechýbalo veľa a pesničky, o ktoré sa v štúdiu staral zvukový mág Steve Albini (producent Nirvany), by neuzreli svetlo sveta, pretože sa Hansardovi zdali príliš osobné. Moje pesničky sú ako predpovede. Jednoducho otvorím ústa a čudujem sa, čo z nich vychádza. Po šiestich mesiacoch potom zistím, čo sa mi vlastne pokúšali povedať, vysvetľoval hudobník pre magazín Classic Rock. S The Frames ešte stihol vydať Burn The Maps (2005) a prednedávnom v Prahe nahral aj prvú sólovú platňu The Swell Season, pomenovanú podľa knihy českého spisovateľa Jozefa Škvoreckého Prima sezóna. Tá vznikla v podstate náhodou Hansard pracoval s českou speváčkou a klaviristkou Markétou Irglovou na pesničkách pre nový film Jana Hřebejka a zrazu z toho bol celý album. Takto rýchlo robia skutoční majstri Neil Young a Bob Dylan, a vyzerá to, že ich žiak sa k svojim vzorom skutočne priblížil. Niečo navyše o The Frames The Frames je názov, ktorý Hansard odvodil od jeho lásky k bicyklovým rámom. V mladosti zbieral staré kusy, až mal rámami zaprataný celý dvor. Bob Dylan sa stal fanúšikom The Frames náhodou, keď počas skúšok na britské turné počul Hansarda a spol. hrať v skúšobni. Kapela vtedy nemohla uveriť, že hlava, ktorá sa objavila vo dverách miestnosti, patrí Dylanovi. Bol to šok, ani moja matka mi neverila, spomína Hansard. Dylan ich vzápätí pozval ako predkapelu na svoje britské turné. Spevák si zahral jednu z hlavných úloh v írskom kultovom filme The Commintments o sláve a páde dublinskej soulovej kapely. Ponuku na pokračovanie s honorárom pol milióna libier ale odmietol. Videoklip k piesni Relevate, nakrútený na bezpečnostné kamery dublinskej pošty, ktoré snímali Hansarda a jeho partiu prezlečených za lupičov, vyšiel na štyri libry a stal sa najlacnejším videom vysielaným na MTV. Ak budete mať šťastie, môžete Hansarda vidieť hrať na ulici v hociktorej európskej metropole. Ako hovorí, hranie na ulici ho učí pokore. 23

26

27 rozhovor Ľudia okolo dubstepu sa schovávajú v tieňoch Text: Tomáš Prokopčák Foto: Juraj Šušol Jamie Teasdale (vľavo) V Londýne to žije. Pulzuje. Mesto na tepe doby. Mesto novej hudby. Urban music a garáže. So štýlmi ako grime či dubstep. S Dizzee Rascalom, Kanom či Lady Sov, ak hovoríme o MCs. Alebo s VEX D, ak sa bavíme o dídžejoch a dubstepe. Nie vex dí. Vex d, čítať spolu na to si potrpia. Predovšetkým JAMIE TEASDALE. Polovica tejto zostavy, ktorá debutovala v roku 2005 albumom Degenerate. Čo je to, preboha, dubstep? Mám pocit, akoby sa v poslednom čase roztrhlo vrece so všelijakými hudobnými nálepkami. Nemôžem presne povedať, že práve my robíme dubstep. Aj keď niektorí ľudia to tak nazývajú. Iní zase grime. My to voláme jednoducho hudba. A je nám jedno, ako to kto nazve. Ale je pravda, že práve naša hudba sa uvádza ako príklad dubstepu. V podstate je to forma, ktorá pochádza z uk garage. Ale má vlastný zvuk. Vychádza z jamajského dubu. A čosi si tiež vzala z drum'n'bassu. Ale my to robíme inak. Hovorí sa, že dubstep je pre dídžejov a grime pre rapperov. To som tuším kedysi povedal ja. Pred mnohými rokmi, dnes si to už nemyslím. Je tam iná história. Dubstep je inštrumentálna hudba. Grime je o súťaživosti medzi MCs, je hlučnejší, agresívnejší, explozívnejší. Je o poskakovaní naokolo. Nehrozí dubstepu niečo podobné ako grime, kde sa ľudia ako Sway či Dizzee Rascal stali hviezdami a presiahli komunitu? Nemyslím si, toto sa nemôže stať. Ľudia okolo dubstepu sa schovávajú v tieňoch. Nie je to žiadne selfpromo, je to výhradne o hudbe. To sa napríklad o grime povedať nedá. To je jednoducho rap. A ten je o osobnostiach, o egu. Preto je rap, alebo ak chceš hip-hop, v súčasnosti taký populárny. Keď sa ľudia chcú stať hviezdami, urobia pre to všetko. A keď nechcú, stane sa pre nich dôležitejšia hudba. A mám pocit, že v našej scéne je jednoducho viac ľudí, ktorí milujú hudbu. Čím to je, že keď hovoríme o novej progresívnej hudbe, vždy v tom má prsty Londýn? Neviem. Mám rad Londýn, žijem v ňom, ale niekedy ho tiež nenávidím. Možno je to tými podmienkami pre hudbu. Zatiaľ sa to ešte nikto nepokúsil analyzovať. Azda to je množstvom štýlov ako rave, jungle a hardcore a ľuďmi, ktorí tu žijú. Je to taký špecifický mix ľudí. Myslíš rôznorodé národnostné zloženie? Áno, je tu napríklad silná jamajská komunita so svojimi akciami. Vždy to tu tak bolo. V dubstepe sú napríklad aj silné ázijské inšpirácie a vplyvy. Je tu totiž silná ázijská komunita a ono sa to nejako dostalo aj do dubstepu. Ale, samozrejme, sú tu aj iné vplyvy. Napriek tomu je ale vaša hudba dosť temná. Ale ja si nemyslím, že je naša hudba negatívna. Pre mňa je napríklad dôležité, aby sme ľudí neštvali. Inak ale takéto veci neriešime. Chceme len nejako zapôsobiť. A vytvoriť si vlastný zvuk. Nehráme hocičo len preto, aby sme niekomu vyhoveli, napríklad country. To je asi to, čo spája väčšinu našich singlov. Takže ako budú znieť noví Vex'd? Nový album chceme urobiť úplne inak. Chceme sa vydať do nových vôd. Najdôležitejšie ale je, že nechceme, aby naše veci zneli ako čosi, čo sa tu robilo pred tromi-štyrmi rokmi. Ale nemôžem hovoriť, čo bude v budúcnosti. Práve teraz to vyzerá tak, že sa vydáme k smerom k viac atmosférickým veciam, ktoré koketujú až s ambientom. Plus perkusie a možno i nejaké gitary. 25

28 FREESTYLE BA Poézia v novom šate ako náhrada pouličných bitiek Text: Tomáš Prokopčák Foto: Artattack.sk Módne trendy sú jasné. Tým najnovším je na Slovensku hip-hop. Pred dvoma-troma rokmi o ňom vedela len malá komunita, dnes ho sponzorujú už i nadnárodné spoločnosti. Aj média ho prestali ignorovať. Táto špecifická kultúra sa vyhrieva v žiare reflektorov a ich svetlo vyťahuje z tieňa všeličo. Aj freestyle. 26

29 TTLE Freestyle je významnou súčasťou rapového prejavu. Aj keď určite nepatrí len k hip-hopu, práve v hip-hope je taký populárny. Azda si spomínate na Eminemov film 8. míľa. Tak presne toto je freestyle, presnejšie freestyle battle. Päste tento raz ostávajú v kľude, freestyle battle je súboj slovami. Ak chcete, improvizovaná poézia. Novodobá oral poetry. Súboje vo freestyle sú populárnym oživením mnohých hiphopových akcií. Tou najvýznamnejšou na Slovensku je Artattack Freestyle Battle. Víťazom sa nakoniec stalo iba sedemnásťročné zázračné dieťa domácej hiphopovej scény Strapo. V poslednom čase obchádza väčšinu takýchto súbojov a vyhráva ich. Poraziť dokázal dokonca aj také známe mená ako sú Zverina či český Tafrob. Vždy som sa chcel dostať vyššie, upozorniť na seba. Ľudia už dnes rozdeľujú hip-hop na taký a onaký. A keď ťa nepoznajú, ešte o tebe nikdy nepočuli, teda nemáš vybudované meno a nie si známy, tak ťa jednoducho nemajú radi, hovorí. Preraziť je tak stále veľmi ťažké. Nie však nemožné sám je toho najlepším príkladom. Prišiel som na pódium, kde boli samé známe mená a dokázal som vyhrať. A nikto ma nepoznal. Mám pocit, že som dôkazom toho, že ak je človek dobrý, nezáleží ani na veku, ani na tom, či niekto má album, alebo nie, sebavedomo vysvetľuje pomery na domácej hip-hopovej scéne. Napokon, jeho nízky vek je na hiphopovom internete stále jednou z najrozoberanejších tém. Napriek tomu, freestyle nie je o veku. Je o slovnej zásobe, o schopnosti improvizovať, prispôsobiť sa. A tiež o nálade publika a niekedy i zadanej téme. Predovšetkým však je záležitosťou hudby a hudobného podkladu. Sú veci, pre ktoré sa musíš narodiť. Ja napríklad neviem hrať futbal, basketbal ani ping-pong. Som proste poleno. Ale toto robím tak, aby som to robil dobre, vysvetľuje Strapo. Myslí si, že jednou z najdôležitejších vecí pri freestyle i pri rape vo všeobecnosti je čítať. Mrte na svoj vek čítam. Čítam slovenské knihy, čítam české knihy. Strašne pozerám filmy. Je to soľ nad zlato. Lebo najdôležitejšie pri freestyle je skloňovanie, živo gestikuluje. Máš danú tému a vyskloňuješ ju, vieš si ju predstaviť kreatívne. Dobré narábanie s jazykom je nevyhnutnosťou. Druhou dôležitou vlastnosťou je sebavedomie. Strapo sám o sebe vyhlasuje, že má silnú schopnosť presviedčať ostatných ľudí. Keď je človek zakomplexovaný a tichý v spoločnosti, nemôže robiť ani dobrý freestyle. Napriek tomu sa aj improvizovanie na pódiu dá nacvičiť. Asi ako všetko ostatné. Jediný recept je sťahovať si sety s polminútovými výsekmi hudby a písať do toho texty. Tie najťažšie témy. Ak to človek ustojí, nemá problém s témami ani podkladmi. Sú však isté veci, ktoré sa nacvičiť nedajú. Nejde pritom len o talent. Strapo si myslí, že oveľa podstatnejší je cit pre rytmus. A ten sa niekedy nedá dosiahnuť ani skúsenosťami. Je ale pravda, že stále stojí len na začiatku svojej cesty. Plánuje síce album, ale o budúcnosti špekulovať veľmi nechce. Uvidíme, čo budem robiť, keď budem mať päťdesiat. Možno vtedy nahrám najväčší oldschool. Neviem. Ako ti stúpa vek, mení sa aj charakter, inak rozmýšľaš. Má pravdu. Freestyle i hudba môžu byť spočiatku iba hobby, neskôr sa ale môžu stať prácou. Zamestnaním. Ťažko sa odhaduje budúcnosť. Isté však je, že napriek nárekom mnohých predstaviteľov literatúry, poézia nie je mŕtva. Len sa vyvíja. A tou dnešnou, modernou, môžeme úplne pokojne nazvať freestyle. Neslúžila predsa poézia kedysi na zábavu ľudí? Dnes sa k tomu iba vracia. Strapo Má sedemnásť, pochádza z Malaciek. Tento rok pôjde do maturitného ročníka na gymnáziu. Rapuje asi štyri roky. Ako mnoho iných začínal doma v izbe. V minulosti pôsobil v zostave Noane produkcia, ktorú tvorili dve skupiny STT a Presso 63. Spolu s Mravcom z tohto zoskupenia práve nahrávajú album. Ten by mal vyjsť niekedy v septembri. Inštrumentálne by na ňom mali spolupracovať producenti ako Viktor Hazard alebo Konko. K rapovaniu sa dostal cez tvrdšiu numetalovú hudbu, ktorej zložkou je aj rap. Po vypočutí albumov od Trosiek či Názvu Stavby si povedal, že to chce tiež skúsiť. Dnes je považovaný za jeden z najväčších talentov slovenského rapu. 27

30 uments S-instruments S-instruments Štúdio v špajzi Text: Marian Jaslovský Foto: archív spoločnosti M-Audio Pred takmer tridsiatimi rokmi som dostal od otca páskový magnetofón značky Tesla. Typ si nepamätám, ale bol to vtedy najlepší, stereo. Umožňoval malý fígeľ pri prehrávaní zo stopy na stopu sa vždy dal pridať jeden záznam, takže vznikol akýsi falošný viacstopový záznam (aj keď staršie stopy strácali kvalitu viacnásobným prepisovaním). Ako mladý začínajúci hudobník som bol úplne nadšený. Kto by to bol vtedy povedal, že o tri desaťročia bude môcť mať doma celé štúdio s neuveriteľnými možnosťami. Ale je to tak kto vlastní čo len trocha slušne vybavený počítač a zopár kúskov príslušenstva, môže doma nahrávať hudbu, na akú mu len talent stačí. A navyše, domáce nahrávanie hudby určite nepatrí k najdrahším možným koníčkom. S-instrumen S-instruments S-instruments Printz Board, kapelník sprievodnej skupiny Black Eyed Peas, v zájazdovom autobuse 28 Zvuková karta je základ Pokiaľ máte počítač mladší ako dva-tri roky a nekupovali ste ho zo second handu, na nahrávanie hudby bude zaručene stačiť. S jednou výnimkou je takmer isté, že si budete musieť kúpiť novú zvukovú kartu. Tie bežne používané totiž majú vysokú latenciu, t. j. oneskorenie, napríklad od momentu, keď zahráme tón po chvíľu, keď ho začujeme. Okrem toho môžu vydávať pazvuky, šum, skresľovať a podobne. Riešením môžu byť aj lepšie zvukovky Soundblaster Audigy. Tie sú určené skôr pre hráčov a na počúvanie hudby či domáce kino, ale robiť sa s nimi dá. Na nahrávanie hudby v notebookoch však rozhodne neodporúčam kreditku PCMCIA kartu Audigy II (inak skvelú na veľmi kvalitné počúvanie). Pre domáce štúdio sú v každom prípade najvhodnejšie špeciálne karty od výrobcov, ktorí majú s takouto technológiou dlhoročné skúsenosti (série Delta, Audiophile, Marc alebo podobné). Jednotlivé typy sa líšia aj komfortom obsluhy niektoré majú externú Virtuálny organ Hammond škatuľku so vstupmi a výstupmi, lacnejšie iba konektory vyvedené na kábloch, dobrú službu nám však urobia všetky. Definitívne riešenie Náročnejšie to majú majitelia notebookov. Tých čaká trochu väčšia investícia, ale za ňu dostanete mobilitu štúdio si zbalíte behom piatich minút do tašky a môžete sa ísť realizovať hoci na chalupu. Ultimatívne riešenie (nielen pre notebooky) sa volá recording interface, teda externý zvukový prevodník. Ponúka ich viacero výrobcov, spomeňme M-Audio, EMU, Egosys, ESI či MOTU). Prevodník je úhľadná škatuľka, ktorá sa k počítaču pripojí cez rozhranie USB alebo FireWire. Od tejto chvíle sa stará nielen o vysokokvalitné spracovanie zvuku, ale ponúka aj vstupy a výstupy pre mikrofó-

31 ts S-instruments S-instrumen Rubrika ny, gitary či klávesy a ďalšie výdobytky. Je dobré zvážiť, čo vlastne budeme nahrávať a podľa toho kúpiť hardvér. Ak hráte na gitare, harmonike, spievate a nepoužívate klávesy, asi budú pre vás MIDI vstupy na klávesy zbytočné a kúpite si prevodník, ktorý má mikrofónový a gitarový predzosilňovač. Samostatný MIDI prevodník sa dá dokúpiť vždy, ale treba porozmýšľať, či nie je lepšie mať od začiatku všetko v jednej škatuľke MIDI vstup na karte alebo prevodníku totiž predstavuje asi jedno percento jeho ceny, inak povedané, prevodník s MIDI nie je oveľa drahší ako bez neho. Pri neskoršom dokúpení môže vzniknúť problém: ďalšia škatuľka naviac, málo USB portov, nedostatočný výkon USB portu a podobne. Aby sa zabránilo problémom, každý dobrý predajca vám dovolí vyskúšať prístroj na vašom počítači a prípadne ho vymeniť za iný. Čo ešte Ak máte elektrickú gitaru, elektrické husle alebo čokoľvek, čo má snímač, môžete začať nahrávať. Hudobnému softvéru sa na tomto mieste úmyselne nevenujeme, to by sme sa asi riadne zamotali a spotrebovali všetkých 48 strán s-music. Je to problematika, ktorá vás určite pripraví o mnoho príjemne strávených nocí (nahrávanie hudby je stroj času ani neviete ako, a sú štyri hodiny nadránom a o chvíľu treba vstávať). Na začiatok môžeme spomenúť, že ide o akoby viacstopové virtuálne magnetofóny, umožňujúce nahrávanie živých nástrojov, MIDI stôp (pozri ďalej) a následnú editáciu a mixovanie zvuku. Popri profesionálnych nástrojoch (Cubase, Sonar, Logic, alebo ACID na vytváranie sľučiek) si môžete vyskúšať aj oveľa dostupnejšie aplikácie, ktoré už niečo vedia aj zadarmo, napríklad Anvil Studio alebo Quartz Audio Master. Domáce štúdio bez mikrofónu nie je štúdio. Len mikrofónom sa dajú nahrávať všetky tie skvelé vokály a živé nástroje, bez ktorých by vaše nahrávky nemali šťavu. Kúpu mikrofónu je dobré dôkladne zvážiť (čo všetko sa ním bude nahrávať? Budem ho používať aj naživo alebo len doma?), ale rátajte s investíciou minimálne 5000 korún, inak budú vaše nahrávky znieť mizerne. Mikrofón vydrží roky, takže odporúčam nešetriť. Kým dominantou naozajstného štúdia je mixážny pult, doma ho pravdepodobne nebudete potrebovať. Iba že by ste chceli mixovať hudbu z viacerých stôp naraz. Ale pokiaľ neviete čo s peniazmi, pultík sa pri S-instrumen S-instruments nahrávaní a mixáži vždy zíde je príjemnejšie a presnejšie ťahať fadery (to sú tie dlhé šable ) ručne ako na obrazovke myšou. A čo takto syntetizátory? Aj jednoprstoví klávesisti majú v domácom štúdiu šancu. Viackrát sme spomínali technológiu MIDI, plným menom Musical Instrument Digital Interface. Je to spôsob komunikácie medzi prístrojmi a elektronickými nástrojmi. Tento protokol zaviedli veľmi dávno, v roku 1983, ale je tak dobre vymyslený, že prežil dodnes. Pomocou MIDI sa ovládajú hlavne aspekty tónu vlastne veľmi jednoduché informácie. Kedy a v akej výške zaznel, akou silou ste ho zahrali, či ste stlačili pedál, ohli ho kolieskom, rozvibrovali druhým kolieskom, a podobne. Samotný zvuk nástroja nie je fixný. Napríklad nahráme do skladby akustický klavír, ale zistíme, že by sa nám viac hodil klavír elektrický, tak zvuk bez problémov zmeníme. Môžeme aj opraviť nepresnosti pri hraní, prípadne opravu nepresností zveríme automatike. Aby sme využili potenciál MIDI, potrebujeme kláves. Na tento účel sa dá využiť hocaká lepšia samohrajka, ktorá má MIDI výstup (okrúhly s piatimi dierkami), ale ideálne je investovať pár tisíc korún do MIDI controllera. Nie je to nástroj v pravom slova zmysle, aj keď vyzerá ako syntetizátor. Nemá totiž vlastné zvukové banky a využíva zvuky v počítači. Pre majiteľov notebookov, ktorí chcú hudbu robiť kdekoľvek, sú určené malé a ľahko prenosné controllery. Niektoré obsahujú aj zvukový prevodník, takže ide o riešenie všetko v jednom. Tí, ktorým záleží na kvalite svojich výstupov a nechce sa im investovať do drahých nástrojov a externých modulov, využívajú softvérové syntetizátory. Ich kvalita býva pozoruhodná, tieto nástroje sú síce virtuálne, ale obsahujú aj sample skutočných nástrojov v štúdiových podmienkach (vrátane reálnych ruchov ako zvuk rotujúceho S-instruments reproduktoru Leslie v prípade organu). Disponujú aj množstvom profesionálne nastavených farieb zvuku, čo je výhodné v prípade starších, ale stále populárnych nástrojov, kde si človek musel zvuk vyrábať sám, ako organ Hammond alebo analógové syntetizátory. V ponuke firiem alebo aj voľne na internete nájdeme všetky druhy virtuálnych nástrojov. Pre úplnosť dodajme, že spoločnosť Creative podporuje vlastný formát, SoundFont. Aj medzi nimi sa nájdu veľmi použiteľné zvuky a, navyše, sú dostupnejšie na internete; virtuálne softvérové nástroje sú predsa len profesionálna záležitosť a firmy ako Native Instrument, Arturia či Edirol ich nerozdávajú len tak zadarmo. Investícia však stojí za to. Takmer sa bojím spomenúť softvérové efekty, ktoré nahrádzajú efektové škatuľky všetky tie reverby, echá, flangery, simulácie skresleného zvuku gitary alebo úplne nevídané-neslýchané veci. Tento svet je obrovský a vzrušujúci. Niekedy je problém nestratiť v ňom zo zreteľa samotnú hudbu. Začiatok Zdá sa, že sme vybavení. Časom získame zručnosti pri obsluhe programov, strihaní, editovaní aj mixovaní. Moderná technika dokáže zázraky. Opraviť chybičku, keď nestíhajú prsty, doladiť falošný tón, vybrať si jediné dva vydarené takty gitarového sprievodu a nakopírovať ich do celej skladby, takže hráč pôsobí, že šliape ako hodinky. Je skvelé, že sa niekto môže hudobne realizovať aj bez toho, aby predtým desať rokov poctivo cvičil na nástroji. Technológie však nie sú samospasiteľné. Tam, kde nie je nápad, nič nezmôžu. A hudba nie je milenka na jednu noc. Pravé uspokojenie pocítime až pri dlhom vzťahu. 29

32 MP3 prehrávače Hudba do vrecka kedykoľvek a kdekoľvek TExt: Milan Gigel Foto: ČTK/AP, Reuters a archív Vreckové prehrávače spôsobili revolúciu v konzume hudby. Kým minulosť patrila kazetovým walkmanom, ktoré neskôr vystriedali praktickejšie CD prehrávače, súčasnosť patrí empétrojkám do vrecka. Dnešná generácia vreckových prehrávačov dokáže obsiahnuť celý váš hudobný archív. Inteligentné ovládanie zabezpečí, aby ste sa nestratili medzi tisíckami skladieb a vypočuli si tie, na ktoré máte práve náladu, osobný DJ vám môže namixovať skladby, ktoré ste už dávno nepočuli, alebo si pomocou zobrazovaných textov piesní môžete zanôtiť obľúbené songy svojho interpreta. Je iba na vás, pre aký prehrávač sa rozhodnete. I keď sú na prvý pohľad veľmi podobné, odlišujú sa v mnohom. Záplava formátov Ľudové pomenovanie MP3 prehrávač je trochu klamlivé, pretože vreckové prehrávače podporujú okrem MP3 aj množstvo iných formátov. Najčastejšie sa stretnete s formátom WMA (Windows Media Audio) ktorý používajú niektorí internetoví predajcovia hudby, vrátane slovenskej To preto, že pomocou DRM rozšírenia dokážu skladby doplniť o ochranu autorských práv. Ďalším populárnym formátom predajcov je AAC (itunes.com), stretnete sa i s otvoreným formátom OGG, komerčným ATRAC a menej používanými ASF, MP2, WAV a podobne. Dôležité je, aby ste si vybrali taký prehrávač, ktorý dokáže spracovať skladby z vášho archívu. Spracovať tisíce skladieb do formátu podporovaného prehrávačom môže zabrať nemálo času a nahrávanie skladieb s konverziou počas prenosu dát nemusí byť najrýchlejšie. Dôležité však je, že súbory neobsahujú iba samotnú hudbu. V hlavičke sa nachádzajú informácie o interpretovi, albume, hudobnom štýle a podobne, ktoré pomôžu prehrávaču skladby roztriediť a vám zorientovať sa v nich. Niektoré prehrávače dokážu súbežne s prehrávaním skladieb zobrazovať i texty piesní. Aký je rozdiel medzi formátmi? Každý ponúka iný pomer medzi veľkosťou súborov a kvalitou skladieb. Kvalita reprodukcie je rozhodujúca V cene prehrávačov sa odráža nielen ich vyhotovenie a výbava, ale aj kvalita hudobného výstupu. Prehrávanie skladieb zaisťuje DSP čip, ktorý v najlacnejších verziách ponúka iba základné korekcie, kým pokročilejšie inteligentnejšie čipy dokážu upraviť reprodukciu tak, aby výstup dosahoval požadované kvality. Najjednoduchšie prehrávače vám ponúknu okrem regulácie hlasitosti ekvalizér s niekoľkými prednastavenými hodnotami, čím možnosti končia. Kvalitnejšie prístroje ponúkajú používateľom nastaviteľný grafický ekvalizér, špeciálne funkcie pre zvýraznenie basov, ovládajú algoritmy pre rekonštrukciu komprimovaných skladieb tak, aby odstránili defekty vzniknuté kompresiou a ponúkajú rôzne parametrické technológie úpravy zvuku, akými sú napríklad SRS, WOW, DBB a podobne. Keďže každý z nás má inak citlivé uši a iný vkus pre hudobné podanie, vypočujte si sound prehrávača. Najlepšie na vlastných slúchadlách, ktoré s ním budete používať. I v ukladaní skladieb sú rozdiely Prehrávače sa nelíšia iba kapacitou, ale aj spôsobom, akým ukladajú skladby do vnútornej pamäte. Kým niektoré majú pevne vymedzenú kapacitu elektronickej flash pamäte, iné sú vybavené čítačkou pamäťových kariet. To znamená, že ich kapacitu môžete v priebehu rokov rozširovať, poprí- 30

33 pade môžete prehrávač použiť i ako čítačku pamäťových kariet. Druhá skupina prehrávačov je vybavená miniatúrnym pevným diskom. Ten poskytuje vysokú kapacitu, je však citlivý na nešetrné zaobchádzanie. Stačí jediný pád prehrávača na zem a pevný disk sa môže zničiť. Rozdiely sú i v spôsobe pripojenia prehrávača k počítaču USB 1.1, USB 2.0, FireWire či bezdrôtový BlueTooth a v rýchlosti prenosu dát. Kým pri malých kapacitách nie je rýchlosť príliš rozhodujúca, pri niekoľko gigabajtovom priestore na nej záleží. Rýchlosť ukladania dát však nezáleží iba na použitom rozhraní, ale i na rýchlosti použitej pamäte výrobcovia ju zvyčajne uvádzajú v technických parametroch. V prípade, že má prehrávač zastúpiť i pamäťový kľúč na prenos dokumentov, dbajte na to, aby nevyžadoval obsluhu špeciálnym softvérom. Nielen zvukové súbory Keďže vreckové prehrávače sú na trhu už niekoľko rokov, okrem uloženej hudby dokážu pracovať i s ďalšími multimédiami. Najpoužívanejším rozšírením je zabudovaný FM tuner. Ten vám umožní počúvať rozhlasové vysielanie, ak vás pesničky omrzia a pomôže vám prekonať malú zostávajúcu kapacitu batérií. Počúvanie rádia totiž vyžaduje omnoho menej energie ako prehrávanie skladieb. Niektoré prehrávače sú vybavené mikrofónom, aby zastúpili diktafón, iné s rozmerným farebným displejom umožňujú prehliadanie fotografií či sledovanie videozáznamov, alebo flash animácií. Vždy ste však prísne obmedzení podporovanými formátmi, takže ak plánujete tieto funkcie využiť, overte si, či vlastnosti vyhovujú vašim potrebám. Ak je prehrávač navyše vybavený aj linkovým vstupom, dokážete pomocou neho digitalizovať analógové nahrávky z pások a platní. Menej často sa môžete stretnúť i so zabudovanými videohrami, prehliadačom textových dokumentov, telefónnym zoznamom a drobnosťami, ktoré ponúka väčšina mobilných telefónov. Na vyhotovení záleží Ak sa rozhliadate po dostupných vreckových prehrávačoch, pouvažujte i nad tým, ako často a ako intenzívne ich budete používať. Kým niektoré sú z plastu pre konzumné využitie, iné sú vyhotovené z hliníka či iných kovov tak, aby odolali každodennému intenzívnemu nasadeniu. Líši sa i dostupnosť a kvalita vyhotovenia tlačidiel, ako aj displej, ktorý podstatne určuje cenu prehrávača. Nepriplácajte za to čo nepotrebujete, overte si však, či sa dá prehrávač pohodlne nosiť vo vrecku, či na krku. Dajte na pocity rovnako ako pri výbere mobilného telefónu. Budete to práve vy, kto bude s prehrávačom neustále prichádzať do kontaktu. Osobitnú pozornosť venujte napájaniu. Prehrávače zvládnu na jedno nabitie 7 až 30 hodín reprodukcie, v závislosti od modelu. V prípade že je akumulátor pevne zabudovaný, nebudete môcť v teréne vyriešiť vybitie batérií ako pri prehrávačoch, ktoré používajú vymeniteľné monočlánky formátu AAA. V lacnejšej výbave nájdete iba USB káblik na nabíjanie pomocou PC, pri drahších zostavách nájdete i napájací adaptér či stolovú základňu, ktorá vám poskytne pohodlie pri nabíjaní. Ak sa pri výbere neviete rozhodnúť, poraďte sa so známymi, alebo si na prezrite recenzie prehrávačov v sekcii Tech-Hračky. 31

34 Ako riešiť zlyhania MP3 prehrávača? Mnohokrát sa stáva, že používatelia nedokážu vyriešiť bežné problémy s používaním vreckového prehrávača a s každým problémom bežia do záručného servisu. Vo väčšine prípadov však každý dokáže vyriešiť problémy i sám. Ušetríte si tak týždne čakania. Najčastejším problémom býva nedostupnosť internej pamäte prehrávača. Pri prenášaní skladieb môže zlyhať napájanie, alebo používateľ vytiahne prehrávač z USB portu skôr, ako sa ukončí kopírovanie. V takýchto prípadoch je potrebné internú pamäť prehrávača sformátovať. Výrobcovia ponúkajú túto funkciu prostredníctvom rôznych tlačidlových skratiek, ktoré popisujú v návode, alebo ponúkajú formátovanie priamo v menu prístroja. Ak potrebnú skratku nenájdete, skontrolujte CD nosič dodávaný v prehrávači či neobsahuje potrebný nástroj, alebo pomocou kontextového menu diskovej jednotky použite funkciu formátovania, kde zvoľte súborový systém FAT/FAT16. Ak prehrávač pri niektorých funkciách zamŕza alebo neponúka na rozdiel od novších kusov v predajni lokalizované menu, môžete skontrolovať webovú stránku výrobcu, či pre prehrávač nevydal novú verziu firmvéru. Ide vlastne o softvér riadiaceho čipu prehrávača, ktorý môže v nových verziách ponúkať nové funkcie, lepší výkon, dokonalejšiu stabilitu či upravené menu. Spolu s firmvérom si z internetu stiahnite i softvér pre jeho nahranie do prehrávača. Pred samotným upgradom nezabudnite reštartovať PC pre vyššiu stabilitu a nabiť akumulátory prehrávača na plnú kapacitu. Niekedy môže prehrávač z nevysvetliteľných príčin zamrznúť. Ak sú akumulátory odnímateľné, vytiahnite ich a zasuňte späť. Ak sú zabudované, hľadajte nenápadné miniatúrne tlačidlo RESET, prehliadnite v manuáli príslušnú kombináciu tlačidiel alebo v najhoršom prípade počkajte, kým sa akumulátory úplne nevybijú, aby bolo po nabití možné prístroj opätovne naštartovať. Ide o zriedkavý problém, ktorý však dokáže nemilo prekvapiť. Ak prehrávač odmieta prehrávať skladby, skontrolujte, či nejde o súbory typu WMA. Ak ste ich namiesto kompletného prenosu softvérom iba skopírovali a ide o skladby chránené autorskými právami, bez licenčného kľúča nebudú prehrateľné. Vymažte ich a prekopírujte dodávaným softvérom alebo prehrávačom Windows Media Player. Nepozorný používateľ môže funkciou HOLD zablokovať tlačidlá, ktoré prestanú fungovať. Kým niektoré prehrávače na displeji vypíšu informáciu o zámke, iné môžu ticho mlčať. Skontrolujte, či prepínač HOLD nie je v polohe uzamknuté, alebo jeho ovládacia časť nie je ulomená. Ak prehrávač nereaguje vôbec, nie je možné nabiť ho ani nabíjačkou, ani USB káblikom, nepracuje displej, alebo nefungujú niektoré tlačidlá, využite právo na reklamáciu. Podcasty bez obmedzení V poslednom čase sa začal častejšie spomínať termín podcast. Podcasty sú vlastne internetové zvukové weblogy. TExty: Milan Gigel Foto: archív Namiesto textu sa ich autori vyjadrujú slovom a hudbou. Podcasty vznikli pre hudobné prehrávače ipod (čo naznačuje aj názov), prehrávať ich však môžete na ľubovoľnom MP3 prehrávači alebo priamo na počítači. Stačí ak si zaobstaráte softvér, ktorý sa postará o automatické sťahovanie a prehrávanie. Softvérový balík KCRW Pubcatcher, ktorý je voľne dostupný na adrese je určený pre operačné systémy Microsoft Windows a Mac OS X. Je navrhnutý tak, aby čo najjednoduchším spôsobom sprístupnil používateľovi podcasty, ktoré je možné ukladať na pevnom disku PC alebo v internej pamäti vreckového prehrávača. Prvým krokom po inštalácii je nastavenie adresára, do ktorého sa budú stiahnuté súbory ukladať. Predvolený je špeciálny priečinok v dokumentoch používateľa, zameniť ho však môžete priamo za úložisko vášho vreckového prehrávača, na ktorom si môžete pre podcasty vytvoriť samostatný adresár, alebo ich môžete vkladať do archívu medzi ostatné nahrávky. KCRW Pubcatcher je dostatočne intelignetný na to, aby do hlavičky súborov zapísal, že ide o podcast, aby bolo možné v prehrávači určiť, ktoré nahrávky chcete počúvať. Zmenu adresára uskutočníte v menu File/Preferences/General/Download podcasts into this folder. V prípade, že ste sa doposiaľ s podcastami nestretli, môžete si pri ich výbere pomôcť katalógom, ktorý vám softvér ponúka. Nájdete tam množstvo zdrojov triedených do kategórií, pričom okrem internetových projektov nechýbajú ani záznamy vysielania rozhlasových staníc. Akonáhle získate lepší prehľad o tom, čo vás zaujíma, môžete si ručne vložiť adresy domácich podcastov, ktoré vás zaujali. Na internetových stránkach bývajú označené špeciálnym logom. Následne už nie je potrebné urobiť nič, len spustiť sťahovanie, alebo aktivovať plánovač, ktorý sa postará o to, aby pravidelne skontroloval, či na internete nepribudli nové nahrávky. V prípade, že ich ukladáte priamo do pamäte svojho prehrávača, nezabudnite ho pripojiť k počítaču. Ak ste sa rozhodli pre ukladanie na pevnom disku v PC, môžete si nahrávky zosynchronizovať ručne alebo pomocou softvéru, ktorý je súčasťou dodávky vášho prehrávača. (mg) 32

35 Wilsonic 2006: Dobrý produkt Text: Patrik Garaj Foto: Miro Nôta knot Photogenic Keď nie ste spokojní so zakúpeným tovarom, máte vždy možnosť žiadať predajcu o nápravu alebo o vrátenie peňazí. V druhú júnovú nedeľu ráno na Tyršovom nábreží v Bratislave nikto nekričal, že chce svoje peniaze naspäť. Usporiadatelia tohtoročného festivalu Wilsonic vyprevádzali spokojných hostí a ich samých uspokojoval fakt, že ľudia prišli v hojnom počte. Pre niekoho je možno scestné redukovať (pop)kultúrne podujatie na ekonomickú rovnicu, ale každý promotér isto potvrdí, že mu stačí letmý pohľad na počet predaných lístkov, aby vedel, či svoje pódiá postaví i o rok. Aj z tohto dôvodu tvorcovia Wilsonicu už týždne vopred vyrazili so svojím zeleným logom do ulíc, časopisov a na internet. O festivale sa písalo a hovorilo všade, vyhnúť sa mu dalo len ťažko. Nôze MC Conrad Matthew Herbert Rozbeh V piatok večer, hodinu po otvorení brán festivalu, situácia nevyzerala najružovejšie. Otvárajúci Tony Granko so svojim gitarovoelektronickým setom čelil na hlavnom pódiu len hŕstke divákov, ktorí hľadiac na sťahujúce sa mraky premýšľali, či predsa len nemali radšej investovať do blížiaceho sa koncertu Massive Attack, alebo ostať doma pri futbale. Festivalovú atmosféru nepriniesol ani maďarský laptopista Tigrics. Keď skončil s trištvrtehodinovým dunením, hlúčik na trávniku to ani nezaregistroval. Našťastie sa v tom čase už začali roztáčať gramofóny v klubovom stane pri divadle Aréna, a tak sa pomaly pribúdajúce publikum aspoň rozliezlo po areáli. Pri vystúpení sympatických Poliakov Smolik s vocoderovým downtempom a vlniacou sa speváčkou začalo byť zrejmé, že usporiadatelia stavili na žánrovú pestrosť. Kto sa pri avizovanej advanced, urban a electronic music možno trochu obával, že víkend strávi sledovaním zhrbených programátorov v pralese káblov, bol hneď v úvode festivalu vyvedený z omylu. Upršané finále Keď o jedenástej na hlavné pódium vstúpil Matthew Herbert so sprievodnou skupinou, taktiež so sebou nepriniesol žiadnu avantgardu, ale skôr humor. V papučiach, bielych ponožkách a bodkovanej pyžame, ktorá tvorila i korporátnu identitu celého telesa, predstavil svoj nový album Scale. Riedkovlasý aktivista sa zdržal antikonzumnej osvety, ba čo viac, s oranžovým uterákom okolo krku a pod lampiónom rovnakej farby sám nechtiac (?) pôsobil ako živá reklama na mobilného operátora. Herbertov agitačný kabaret, pri ktorom zvykol ničiť a zároveň samplovať značkové výrobky, sa v Bratislave obmedzil na krátku hru s prázdnou plechovkou. V centre pozornosti preto stál jeho hranatý house, ktorý za sprievodu vokálneho dua a dychovej sekcie rozhýbal geometrickým radom pribúdajúce publikum. Po polnoci to už v areáli dunelo zo všetkých strán a festivalovú náladu kalil len spúšťajúci sa dážď. Sobotné slnko Sobota síce priniesla slnko, poobedňajší program Wilsonicu to však nezachránilo. Mestský festival, ktorý nechá ľudí tancovať celú noc, no vydýchať sa ich pošle domov, nemôže na druhý deň počítať s triezvymi hlavami už okolo obeda. Vystúpenia pod hlavičkou Wilsonic day preto spočiatku opäť sledovalo len zopár zblúdilých turistov a poctivých novinárov. Prekvapením bolo, že hlavné pódium elektronického festivalu paradoxne ovládli dychové a strunové nástroje. Trojica Le Charme Discret stavila na funkový groove, do ktorého saxofonista súkal slučky vypožičané od Maceo Parkera či Freda Wesleyho. Keď sa nástrojov ujali nasledujúci LP Sessions, pomaly pribúdajúca digitálna mládež pod pódiom už len nechápavo žmúrila cez slnečné okuliare. Z pódia sa totiž vyvalil nefalšovaný jazz rock a klenuté gitarové sóla isto potešili prechádzajúce sa rodinky v Sade Janka Kráľa. Program na hlavnom pódiu uzavreli slovenskí Nikki Tresor, ktorí kombinovali živý breakbeat s trúbkou a éterickým hlasom speváčky. Slušné, ale i toto sme tu už za posledných desať rokov v rôznych variáciách mali. Dobrá dramaturgia Na mieste je nepochybne otázka, do akej miery Wilsonic skutočne reflektuje budúcnosť, tak ako to hlása jeho slogan. Najzarytejších kritikov nepresvedčí ani argument, že festival niekoľko mien z čela hudobného progresu vo svojej ponuke určite mal. Dôležitejšou než bombastické ťaháky je však pestrosť programu, fungujúca organizácia a slušne dodržiavaný timing. Najväčšie plus festivalu cit pre dramaturgiu jednotlivých pódií bol neprehliadnuteľný. Návštevník si teda mohol vybrať, či bude brázdiť areálom, alebo zakotví pri jednom pódiu. Komu sa počas sobotňajšej noci napríklad nechcelo sledovať laptopovú ekvilibristiku v klubovom stane, mohol sa stiahnuť do sály divadla Aréna. Takmer barovú atmosféru tu navodili Colors of Soul, ktorých remeslene zvládnutý soul a r&b bol ideálnou príležitosťou na oddych. Po nich nasledujúci knot Photogenic priniesli neviazanú zábavu a roztancovali publikum. Skvelá speváčka, šikovný rapper, dobré rytmy a k tomu sem-tam nejaký ten ťah harmonikou a vrzg huslí na ozvláštnenie výsledkom bol šťavnatý mix hip-hopu, dubu a rocku. Pokračovať v tanci sa dalo v Aréne i pri rakúskych Parov Stellar a Wolf Myer Orchestra. Väčšina divákov sa ale tlačila von, aby zhliadla druhého headlinera festivalu. Privítal ich strnulý LTJ Bukem, ktorého drumandbassový set bol postavený skôr na hlasitosti ako na invencii. Bukemov otrok MC Conrad postupne krikom vyháňal stále viac divákov do ostatných kútov areálu. Napríklad do stanu k šibnutým Francúzom Nôze, ktorí sa spolu s publikom zabávali na preorávaní obstarožného elektropopu. Toto bol od organizátorov tiež dobrý ťah: kto sa vo finále o tretej ráno smial, kúpi si Wilsonic aj nabudúce. 33

36 Rubrika DEPECHE MODE Text: Oliver Rehák Foto: Miroslav Hudák prvýkrát na Slovensku 34 Nie je veľa skupín, ktoré spolu vydržia 25 rokov, ešte menej z nich sa stále oplatí vidieť naživo. O Depeche Mode to platí. A keďže spevák tejto legendárnej britskej skupiny Dave Gahan dodržal sľub o návrate, ktorý dal fanúšikom na svojom bratislavskom koncerte pred tromi rokmi, v nedeľu 11. júna sa to stalo. Vyše tridsaťtisíc predaných lístkov je slovenským rekordom a zároveň dôkazom, že kult značky DM stále funguje. Už o piatej, keď sa otvorili brány na štadióne Interu Bratislava, dokonca niekoľko stoviek fanatikov oblečených v tradičnej čiernej farbe šprintovalo cez plochu, aby si chytili čo najlepšie miesta pod pódiom. Než zazneli prvé tóny ich idolov, absolvovalo publikum zložené zo všetkých kútov Slovenska, Čiech (a dokonca aj poľština sa dala začuť) dve zahrievacie kolá. Byť predskokanom veľkých mien je asi rovnaké, ako posadiť sa s klobúkom namiesto pešej zóny na rušnú ulicu a dúfať, že si vašu hudobnú produkciu niekto všimne. Napriek tomu sa stále nájdu mnohí, ktorí si chcú prepožičať trochu lesku od hviezdy v nádeji, že sa ňou sami raz stanú. To bol prípad českých Sunshine. Okrem nich ponuku predkapely prekvapivo prijali aj britskí Sisters of Mercy. Gothic-rockové pesničky tejto legendy 80. rokov by lepšie vynikli v tmavom klube než na veľkom pódiu pri zapadajúcom slnku a tradične "odfláknutom" zvuku (daň za lepšie vyniknutie hlavných hrdinov večera). Krátko po deviatej večer sa aparatúra rozoznela naplno tónmi Pain That I m Used To. Táto a ďalšie skladby z aktuálneho albumu Playing the Angel tvorili kostru koncertu. Pochopiteľne, keď ide o legendu typu Depeche Mode, staré hitovky sa obísť nedajú. Trio Dave Gahan, Martin Gore, Andrew Fletcher posilnené o živého bubeníka a druhého klávesistu z nich vybralo na istotu Question of Time, Behind the Wheels, Enjoy the Silence, Walking in My Shoes, I Feel You, Personal Jesus a obligátna Never Let Me Down Again ako prídavok. Na pár výhrad sa dá hovoriť o skvelom zážitku. Najviac sa oň zaslúžilo publikum, ktoré odspievalo väčšinu skladieb a pomohlo hlasovo trochu indisponovanému Gahanovi. Ten obmedzil komunikáciu na minimum a medzi slohami a refrénmi prekvapivo svoj hlboký hlas nahrádzal povzbudzujúcim škriekaním. Pódiu dominoval hlavný skladateľ skupiny Gore. So strapatou čiernou čapicou odohral aj dva sólové bloky a najviac pesničiek strávil s gitarou v ruke. Dokázal tak, že Depeche Mode už dávno definitívne patria skôr do rockového než synthpopového tábora. Silu hudby ešte umocnili kongeniálne vizuály dvorného imidžmejkra kapely Antona Corbijna. Žiadne trápne ohňostroje alebo desiatky halogénových reflektorov, len skvele zvládnuté minimalistické videá na niekoľkých obrazovkách a dokonale prepracovaná scéna (visiaca zemeguľa s nápismi, futuristické stojany na syntetizátory). Keď zneli I Feel You a Personal Jesus, boli to vrcholy večera tučná pastva pre oči možno ešte viac než pre uši. Kto nebol, zmeškal okrem doteraz spomínaných vecí aj nadupanú verziu Photographic, najstaršej skladby DM vôbec. Cez internetovú stránku kapely si však môže objednať napálené CD so záznamom celej bratislavskej šou. Nedostatky štadióna Interu (nízke pódium, nedostatok toaliet, zlý výhľad na pódium z niektorých sektorov) vyvážil pocit vydareného večera. Depeche Mode síce neodohrali koncert z kategórie výnimočných, ale naživo sa ich stále oplatí vidieť. A že to mohlo byť konečne po prvýkrát aj u nás, je ďalšie plus.

37 report Sting je stále veľká ryba Sting je stále veľká ryba (nielen o bratislavskom koncerte) Text: Marian Jaslovský Foto: TASR/EPA Na prvé stretnutie so skupinou Police sa pamätám veľmi dobre. S bratrancom sme sa nesmierne zaradovali, keď sme sa dozvedeli, že vystúpia v programe Rockpalast, každý o nich totiž hovoril. Pre neskôr narodených: Rockpalast bola nemecká show, vysielaná v priamom prenose. Cez priezor čiernobielych televízorov so zašumeným zvukom sme mohli sledovať, aké by to mohlo byť na koncerte slávnych kapiel. Police hrali prvého októbra Zásobili sme sa s bratrancom pochutinami a nápojmi (vtedy ešte nealkoholickými) a pripravili sa na opakovaný orgazmus. A nič. Od Police sme predtým nepočuli ani tón, čakali sme rinčivé gitarové riffy a ťažké šupy bicích. Alebo aspoň niečo múdre a komplikované ako Yes. Ničoho takého sa nám nedostalo. Gitarista hral nejaké riedke rozmazané éterické akordy, bubeník búchal akoby naopak a spievajúci basista vyludzoval jednoduché figúrky, ťahal strašne vysoko a stále vyspevoval jé jo. Bol som skrátka hlúpy, čo som, aspoň v prípade Police, rýchlo napravil. Predsa len mi nedalo. Nahral som si album Regatta De Blanc z vinylu prepašovaného z Juhoslávie a postupne som sa Police zamiloval. Keď sa v roku 1983 rozpadli po vydaní svojho najúžasnejšieho albumu Synchronicity, bolo to nepochopiteľné, ale asi to treba robiť takto a nečakať s kasičkou v ruke na tvorivú senilitu. A už o dva roky Sting vydal The Dream Of The Blue Turtles, kde sa neuveriteľne empaticky zbratal s jazzmanmi. Z jeho novej hudby boli hotoví všetci, híkali sme, ako vie upraviť aj staré policeovky do strhujúceho jazzrockového či jazzpopového hávu. A roky utekali. Osobne som sa so Stingom rozlúčil albumom Mercury Falling z roku Dokonca v polovici. Prvé skladby boli znamenité, a potom ako keby to odstrihol nožnicami a natlačil do popového črievka. Vlastne potom ešte vydal vynikajúci jazzový živý album...all This Time. Ale keď som ho občas zazrel na MTV, už som len uvažoval, kedy naspieva duet aj s Britney Spears alebo s Madonnou. Asi také čosi cítil aj on. Že je vlastne rocker. A do Bratislavy dotiahol na prvý letný deň, 21. júna, s reinkarnáciou Police. Na štadióne bolo vraj asi 15-tisíc ľudí, ale mne sa zdalo, že to nie je priveľa nikto nikomu nedýchal na zátylok. Na ceny v bufetoch všetko za 50 korún sme boli pripravení ešte od Depeche Mode. Trestuhodné, ale Sting tu predsa nehrá každý deň. Kapelu Fiction Plane sme prečkali slušne a spôsobne, veď v nej hrá a spieva Stingov syn. Hlas má podobný ako otec, ale ktovie, či spevákom v gitarovkách v Británii dnes niekto prikazuje tak bolestne mňaukať. Stinga neprezradil žiaden pompézny úvod predstavenia. S kapelou jednoducho nenápadne prišli na pódium (už sa zvečerilo) a bez slova začali hrať. Message In A Bottle je prvá skladba z albumu Regatta de Blanc a jedna zo zásadných policeovských hymien. V Bratislave zaznela v takmer autentickom podaní. V priebehu sekúnd bol štadión zaplavený niečím teplým a príjemným, čo vošlo do ľudí a prešlo celým telom. A už nevychádzalo, len sa občas hladivo preskupilo. Bubeník Abraham Laboriel jr., inak syn prominentného amerického basgitaristu, sa poctivo hral s protirytmami ako niekdajší Stewart Copeland, ale dal do hry aj horúci čierny groove, do ktorého sa vkladal celým svojím zavalitým telom. Gitarista Dominic Miller so svojou mimoriadne vkusnou a noblesnou hrou je už hádam k Stingovi prirastený. Z druhej strany ho doplnil o kus rockovejší Lyle Workman, ktorého si na albumy pozývajú ľudia ako Beck, Sheryl Crow, Shakira alebo prominentný jazzman Tony Williams. Skrátka univerzál. Gitaristi akoby spolu hrávali odjakživa, party ladili dokopy charakterovo aj zvukovo, gitarových sól sme počuli málo a ak, tak obsahovali málo tónov skrátka Police. Takto by hrali dnes. Je tam kontinuita, ale aj nový sound. Policeovské skladby boli trochu bližšie originálu (aj keď vďaka dvom gitaristom a inému bubeníkovi pôsobili hustejšie ) ako Stingove sólové hity. Na ne som bol špeciálne zvedavý. Spolupráca s jazzmanmi bola krásna a inšpiratívna, ale ukázalo sa, že povedzme Englishman In New York nestojí na saxofonistovi Branfordovi Marsalisovi a klaviristovi Kennym Kirklandovi a podobne je to s ostatnými. Dokonca človeku napadla milá konštrukcia keby sa Police nerozpadli a Sting by im nosil pesničky aj naďalej, zneli by takto. A zneli by fantasticky. Najlepšia je pieseň, ktorá funguje nezávisle od aranžmánu. Dokonca krásna Walking On The Moon (aj tú sme v Bratislave počuli) si môžeme doma zahrať na jednej strune gitary a keď sa trafíme zo spevom, bude to stále tá istá pesnička. Je to ako u Beatles. Práve som premýšľal, že Police sú vlastne Beatles mojej generácie (štyridsiatnikov), keď sa ozvala jediná cover verzia koncertu a práve od nich A Day In The Life. Bez efektného aranžmánu Georgea Martina, klavíra, symfonického orchestra. Dve gitary, basa, bicie. A bolo to tam. Sting inak v repertoári dôkladne ignoroval albumy, ktoré vyšli po Ten Summoner's Tales (1993). Bol by som šťastný, keby sa mu podarila nahrať nová silná kolekcia piesní. Vraj to bude s touto zostavou. Ľudia celý koncert spievali, pohojdávali sa a boli šťastní, Sting neokázalo žiaril a pôsobil ako pravý britský gentleman. V zadnej časti skromnej scény svietili svetelné panely. Žiadne veľké projekčné plátna. V podstate komorná atmosféra. A na záver ohňostroj, akože sa začalo Kultúrne leto. Neskoro. Ten ohňostroj vybuchoval celé dve hodiny vystúpenia priamo v nás. 35

38 report Bratislavská jazzová jar Text: Marian Jaslovský Spolu s nesmelým jarným slnkom začala v Bratislave koncertná sezóna. Bolo načase zimná diéta trvala príliš dlho. Avšak práve, keď sa koncerty sľubne rozbehli, sme sa dozvedeli nepríjemnú správu. Klub Babylon sa presťahoval. Koniec starého Babylonu Babylon, bývalá YMCA, sa stal familiárne známym miestom, kde sa pravidelne stretávali čudní obyvatelia inej planéty jedinci, ktorí majú radi kvalitnú hudbu. V Babylone sme počas dvoch rokov mohli vidieť naozajstné hviezdy našej aj zahraničnej scény, buď vďaka promotérovi s dobrým vkusom Rudolfovi Hošnovi, alebo organizátorom, Bezerru Jr. považujú za novú perkusionistickú superstar. Vie slúžiť pulzu aj sa predviesť vo frontlajne ako natešený virtuózny showman. Druhým perkusionistom a spevákom bol Maročan Aziz Sahmaoui, ktorý sound dopĺňal exotikou trochu iného, severoafrického typu. Bubeník Nathaniel Townsley hrá so Zawinulom už niekoľko rokov a všetci vieme prečo. Je skrátka strhujúci. Dan Bárta, foto Michal Burza 36 The Zawinul Syndicate, foto Marian Jaslovský ktorým priestor prenajal. Mike Stern, John Scofield, Richard Bona, George Clinton, Marcus Miller, Joe Zawinul to sú mená, za ktorými sme zrazu nemuseli cestovať do Viedne alebo do Prahy, ale zahrali nám kúsok od Račianskeho Mýta. Priestory starého kina so slušnou akustikou, dobrým zvukom rezidentnej aparatúry a šialene pomalým barom nám počas vrcholných zážitkov prirástli k srdcu, preto sme boli priam šokovaní, že Babylon sa pre nezhody s majiteľmi sťahuje do iného priestoru (letný pavilón Incheby vedľa haly C). Zawinul opäť zavítal do Bratislavy Nebýva celkom zvykom, aby superhviezda formátu Joea Zawinula zopakovala koncert na jednom mieste po pol roku. Ale stalo sa. Vystúpenie sa konalo 28. marca, tesne po prvom jarnom dni. Príznačné. Nebolo bežne naplánované v rámci šnúry. Zawinulovi vypadol termín v Dubaji a keďže má Bratislavu rád a jeho syn Erich má dobrý vzťah s bratislavským promotérom Radom Tomekom (DJ Kinet), bleskovo a priam jazzovo zaimprovizovali a tí, čo nestihli septembrové vystúpenie alebo sa naň nedostali (bolo beznádejne vypredané), sa mohli na vlastné uši presvedčiť, prečo je Zawinul taký veľký. Formácia The Zawinul Syndicate je tradične združenie mimoriadnych hudobníkov z viacerých kontinentov. Zawinul hral world music ešte predtým, ako niekto vôbec tušil, že sa z nej stane taká móda a dostane sa aj do televíznych reklám. So Syndikátom roky nenahral štúdiový album, ale živé nahrávky a koncerty sú vždy mimoriadne povznášajúcim energy drinkom, plným povzbudzujúcich elektrických aj prírodných akustických ingrediencií. Osou Syndikátu je tradične virtuózny basgitarista; Zawinul vychoval najväčších basgitarových borcov. Tým zatiaľ posledným je Linley Marthe, rodák z ostrova Mauricius. Hrá trochu inak ako jeho predchodcovia (Gerard Veasley, Victor Bailey, Richard Bona). Pri neuveriteľnom zmysle pre groove a technike má mimoriadnu schopnosť netrčať, jeho hra je organicky zapustená do ďalších zvukov. Marthe si k Zawinulovej hudbe našiel svojský prístup. Brazílčana Jorgeho Novou tvárou Syndikátu je brazílska speváčka Ana Paula da Silva. Na prvý pohľad pôsobí introvertným dojmom, ale pocit sa hneď rozplynie, keď to vybalí. Zawinul nechal da Silvu, aby vybalila aj niekoľko sólových sámb v duu s gitaristom Alegre Correom. Na takéto zážitky sa nezabúda. A aj tí, čo nevedeli, že Correa a da Silva sú manželia, isto začali niečo tušiť. No a Zawinul. Boh elektrických kláves a telepat skupiny. Pôsobí nenápadne, starší pán za hradbou syntetizátorov, ale všetko sa odvíja s ním a cez neho. Jeho neuveriteľné blúdivé témy sú ako z iného vesmíru a pritom Zawinul vo svojom Syndikáte vytvára svet, kde sa dá žiť krásne, čisto a vzrušujúco. Každý člen obohacuje kapelníkove skladby o svoje vlastné korenie rytmy, tóny, farby, chute, vône. Súznenie to je slovo, ktoré skupinu vystihuje najviac. A čo na tom, že Syndikát už roky nepriniesol nič nové. Ani

39 východ slnka sa diametrálne nemení. A ako by nám chýbal, keby ho nebolo. Dan Bárta kompletne jazzový Madonna je slávna a nahráva prostoduchý verklíkový dancefloor. Nepochybne preto, aby mala ešte viac peňazí. Dan Bárta je slávny (aspoň na naše pomery) a dal sa na jazz. Jazzu väčšina mladých ľudí nerozumie, ale na Bártu prídu, veď On My Head zo Snowboarďákov je taká dobrá pesnička. Babylon sa 19. apríla zaplnil rôznorodým publikom. Tým, ktorí poznajú jeho jazzové výlety (ešte máme v pamäti skvelé septembrové vystúpenie so speváčkou Yvonne Sanchez), neopakovateľnú tvorbu so skupinou Illustratosphere a aj to ostatné teda rock, funk, muzikály a všetko, čo sa do hyperuniverzála Bártu zmestí. Takže pre snowborďákov to bol trochu výchovný koncert a možno si z neho odniesli, že ten jazz vôbec nehryzie. Trio Roberta Balzara bolo v pomyselnom programe uvedené rovnako veľkými písmenami ako samotná hviezda a tak to fungovalo aj na pódiu. Kontrabasista kapelník Balzar, klavirista Stanislav Mácha a bubeník Jiří Slavíček. Všetci sú aj členmi Illustratosphere, takže kompatibilita na úrovni telepatie je zaručená. Balzarovo trio dostalo dôstojný priestor. Napokon, ide o autonómne teleso, ktoré spolu hrá presne desať rokov. A sám Bárta pozerá na trojicu svojich kolegov s veľkým rešpektom. So spevom to funguje absolútne. Bárta využíval subtílnejšie, vláčnejšie hlasové registre. Netlačil príliš, neexhiboval, bol jedným z nástrojov skupiny. Je to dôkaz veľkosti a zrelosti, pokiaľ takýto veľký spevák necíti potrebu ukazovať všetky exponované polohy v každej skladbe, o to viac žiari. Ale to sa, napokon, týkalo všetkých hudobníkov. Nech už hrali čokoľvek náročné, vždy z nich vyžarovala pokora pred hudbou. Bártovo frázovanie je ultimatívne. S kapelou sú schopní ušiť si na svoj strih čokoľvek a s nadhľadom najväčších hudobníkov to interpretovať absolútne svojsky to sa týka Bártovych vlastných piesní aj prevzatých vecí, ktoré nemuseli byť len jazzové (napríklad Stevie Wonder). To je píseň! a to je kapela! to boli Bártove najfrekventovanejšie repliky. Šialení Japonci v Dune Dvadsiateho prvého apríla bolo v Bratislave vskutku jarné počasie, ale kto sa na koncert japonského kvarteta Soil & Pimp Sessions poriadne nepoobliekal, spravil chybu. Duna je totiž studená, ako len môže byť chladný bývalý protiatómový kryt a vystúpenie skupiny sa oneskorilo o dve hodiny, takže štyria Japonci začali hrať až o jednej po polnoci. Väčšina z návštevníkov teda musela prepnúť na interné vyhrievanie destilátmi. Japonsko je z hľadiska nového jazzu zem zasľúbená a stále má čím prekvapiť. Soil & viac jazzových kapiel. To by bolo na svete veselšie. Basový šaman z Izraela Tridsaťšesťročného kontrabasistu a basgitaristu Avishaia Cohena poznajú asi hlavne fanúšikovia Chicka Coreu. Tak, ako si Corea kedysi odchytil vtedy mladého a málo známeho Johna Pattitucciho, tak pred troma rokmi chňapol po basistovi, ktorý je napriek svojmu relatívne nízkemu veku veľmi vplyvným a univerzálnym hudobníkom. Cohen sa v dvanástich presťahoval z Izraela do USA, študoval hudbu a etabloval sa ako sideman mnohých osobností. Že ja aj potentným skladateľom a kapelníkom, dokazuje so svojím triom, s ktorým v Bratislave vystúpil 23. apríla. S potešením som zaregistroval jediný nástroj klaviristu Sama Barscha. Bežne hrá na akustickom klavíri, ale tu mal Fender Rhodes. Možno vďaka nemu, alebo skôr vďaka zmyslu pre groove, znelo trio miestami až Soil & Pimp Sessions, foto Marian Jaslovský Avishai Cohen, foto Marian Jaslovský Pimp Sessions je akustický kvartet v štandardnom inštrumentálnom obsadení (bicie, kontrabas, klavír, altsaxofón, trúbka), ale hudobníci sa tvárili, akoby skôr patrili do nejakej extrémne nadupanej crossoverovej partie, kapely, čo je v stupnici tvrdosti niekde medzi korundom a diamantom. Päticu hudobníkov dopĺňalo mafiózovské indivíduum, akýsi MC, hlasový ceremoniár, ktorý rapom povzbudzovaním a niekedy aj s pomocou megafónu poháňal hudbu ešte viac dopredu. Bol to skrátka neskutočný, priam hardcoreový nátresk. Groovy sa valili ako obrnený transportér a virtuózna hráčska technika, spojená so strašným nasadením, lietala niekde na osi podzemie stratosféra. Japonskí hudobníci mávajú sklony k akejsi naučenej procesorovosti, ale toto boli naozajstní chuligáni. Samozrejme, s absolútne autentickým jazzovým kódom vo svojom DNA. Ktovie, prečo takto živočíšne nehrá nujazzovo. Cohen je basový šaman, na kontrabase hrá nielen prstami a slákom, ale nástroj využíva aj ako perkusie. To, že je dominantným členom trojice, je jasné. Jeho spoluhráči sú chápaví, ako to je už v dobrom triu nutné, a toto je dobré trio. Barsch vie citlivo sprevádzať aj rozbaliť extrovertné sólo, pri ktorom spod seba odkopne stoličku, bubeník Mark Giuliana je veľmi muzikálny a melodický, ale v priebehu koncertu sa riadne, až rockovo roztatáril. Na záver si Cohen zobral basgitaru, Barsch fúkaciu klávesovú harmoniku s hadičkou, pri ktorej sa mohol prejaviť aj ako tanečník, a na rad prišla vtipne poňatá skladba Caravan. Úplný záver už bola jamovačka na jednom akorde a ospravedlnenie, že viac piesní už skupina nevie, ale ešte sa veľmi rada sa na Slovensko vráti. Dopočutia. 37

40 recenzie Pink Rytmus The Streets Živé kvety The Twilight Singers Marián Varga Red Hot Chili Peppers CatHead Bratři Orffové Coldcut Adem Loka Feist Vladimír Godár Screaming Masterpiece Cibelle Trio Beyond Liquid Soul Dave Douglas Nguyen Le Duos Top Gun Tori Amos Pixies Pink I m Not Dead (La Face / Sony BMG) Čože, Pink? Koho už dnes zaujíma nejaká popová hviezda? Teda okrem tých miliónov fanúšikov po celom svete? Úprimne, odsúdiť dopredu najnovší, už štvrtý, album tejto talentovanej speváčky len preto, že sa hráva v kadejakej hitparáde to by bola škoda. Samozrejme, aktuálny nosič kontroverznej Američanky s civilným menom Alecia Moore nie je žiadnym veľkým umením. Po všetkých tých pseudointelektuálnych pokusoch, ktoré mnohé médiá v poslednom čase tak obľubujú, však pôsobí ako osvieženie. Pretože I m Not Dead je technicky výborne zvládnutý album, ktorému azda možno vyčítať iba to, že Pink predsa len rešpektuje rádiovú dĺžku skladieb, takže v niektorých sa až príliš ponáhľa. Chcelo by to postaviť si hlavu, predĺžiť skladby a viac sa v nich vyhrať. Veľmi príjemným prekvapením je však samotný prejav Pink. Tá sa síce cíti doma aj v klasicky poprockových skladbách, viac jej však pristanú nu soulové polohy, ktoré vytiahne napríklad v Nobody Knows. Prejavom trochu pripomína Aliciu Keys, najmä na jej poslednej živej platni. Najviac jej ale sedia akustické skladby ako Dear Mr. President a The One That Got Away. Svojím charakteristickým hlasom dokáže upútať pozornosť a vy si ani neuvedomíte, že na albume sa vlastne stretávate s viacerými hudobnými žánrami. Naopak, album pôsobí dostatočne kompaktne. Hlavným kladom sú však texty. Je to trochu paradoxné, žeby tá napomádovaná hviezdička z televíznych hitparád vedela naozaj napísať čosi zaujímavé? Pravdupovediac vie. Práve skladbu Dear Mr. President možno v poslednom čase považovať za jednu z najsilnejších. Vezie sa síce na obľúbenej vlne kritiky prezidenta Busha, to však nič nemení na jej údernosti. Dokonca aj v jemne pokryteckom hite Stupid Girls nájdeme silné zvraty. What happened to the dream of a girl president? / She s dancing in the video next to 50 Cent. Pink vo svojich skladbách nešetrí scénu, hudobný biznis, mužský šovinizmus na diskotékach, rada sa vŕta vo vlastnej súčasnosti i minulosti, ktorá bola podľa nej všetko možné len nie ružová. Tento album obsahuje chutný pop rock s prvkami r&b, okorenený štipkou folku, country a soulu. Možno ho považovať za jedno z najpríjemnejších prekvapení súčasnej strednoprúdovej hudobnej scény. A stredný prúd v prípade girl power Pink ani náhodou nie je nadávkou. Tomáš Prokopčák Rytmus Bengoro (Tvoj Tatko Records / Forza) V súčasnosti asi najznámejší slovenský rapper, ktorý kráča so slovenským hip-hopom už od jeho začiatkov. Je asi najkontroverznejšou postavou slovenského šoubiznisu, ktorý rozdelil na dve polovice. Jedna ho miluje a druhá nenávidí. Na svoj nový sólový album si k spolupráci prizval nielen homeboyov z kapely Kontrafakt, hudbu mu urobili i ľudia ako pražská producentská jednotka Wich, Buro zo zostavy Abysi, Hajtkovič, Jožo Engerer či Kino. Práve s posledným menovaným sa však spája aféra týkajúca sa kontroverzného používania cudzích slučiek. Na albume pôsobí príjemne spolupráca Rytmusa s kapelou Kmeťo band. Funk a rap k sebe pasujú, a tak skladby ako Kures funk patria k tomu lepšiemu na tomto nosiči. Rytmusovým problémom však je, že mu možno len ťažko veriť. Výnimkou sú skladby ako Prečo, Mama, Pravdivý príbeh či Moja štvrť. Vždy keď sa Rytmus prestane na čosi hrať, jeho skladby sú silné. Opačne to neplatí. To však nič nemení na fakte, že po technickej stránke je tento album výborne zvládnutý. Dobrý zvuk, dobrý flow, kvalitní hostia ako kolega z Kontrafaktu Ego, Slipo a Miky Mora, Orion a Wladimir z PSH alebo Alex Sási. Pod nablýskanou formou sa ale často neukrýva žiaden obsah. Našťastie je album dostatočne variabilný a pri dvadsiatich dvoch položkách v playliste si každý môže nájsť čosi svoje. Bulvárne média tak napríklad poteší skoro škandalózna skladba Ivan T. z Prešova, ktorú možno považovať buď za detinskú a trápnu, alebo za jednoducho vtipnú. V každom prípade za absurdnú. A asi trocha zbytočnú. Tak či onak, Patrikovo Bengoro síce žiadne veľké posolstvo nie je, no ak máte radi Kontrafakt, bude sa vám páčiť aj tento album. Ak ich ale, naopak, neznášate ruky preč! Veľmi otázna výpovedná hodnota, skoro žiadne zásadné myšlienky, zato zábava a diskotéky. To je cieľová skupina tohto dielka. Napokon, veď aj tak je to iba divadlo. Tak prečo sa občas nezabaviť? Najmä keď je to na slovenské pomery urobené na vysokej úrovni. Ale naživo sú KF aj tak lepší. Tomáš Prokopčák The Streets The Hardest Way to Make an Easy Living (Vice / Warner Music) Rock and roll je mŕtvy, nech žije rap and roll. Neveríte? Pustite si nový album Mike Skinnera alias The Streets. Keď hotelové izby demolujú obstarožní šesťdesiatroční rockeri, vyznieva to prinajmenšom trápne. Ak ho zdemoluje Skinner, je to nové umenie of hotel expressionism. Vraj. Neverte ale ani tým, čo vravia, že 38

41 hip-hop v poslednom čase stagnuje. Nie je to pravda. Lenže, čo to je ten hip-hop? Dá sa londýnska urban (kedysi nám stačilo označenie black) music ešte nazvať hip-hopom? Síce tam ktosi stále rapuje, ale znie to skôr ako spomalený jungle rezaný breakbeatom, dubom a trochu i diskotékami. Čítajte: uk garage. Vlastne presnejšie, grime. Práve z neho si Skinner tak rád vypožičiava. Je to on, kto dnes udáva taký špecifický zvuk bitského rapu. Spolu s Roots Manuvom, Dizzee Rascalom či Lady Sovereign. A tiež je príkladom, že z klubu do hitparády či na MTV to nie je až tak ďaleko. Súčasná hudba však nie je všetko. Čím by bol album síce s peknými spodkami, no prihlúplymi textami? Ničím. Napokon, väčšina hudobných celebrít skončí tak, že popri divokých večierkoch, sexe, drogách a rôznych iných extempore zrazu prestane robiť hudbu. Buď vôbec, alebo aspoň tú počúvateľnú. Nie však Skinner. Ten svoje zážitky s hudbou i bez nej prepísal do textov. Raz vtipných, inokedy trochu vážnejších. Nie však veľmi. Oproti minulému albumu A Grand Don t Come for Free je ale tento aktuálny rozhodne veselší. Aj keď aj tu sa dajú nájsť vážnejšie skladby ako Two Nations či Never Went to Church. Jedinou prekážkou k inak výbornému zážitku môže byť iba to, že Skinnerovým textom jednoducho neporozumiete. To je veľmi pravdepodobné, jeho birminghamský prízvuk (za ktorý sa mu komunita smiala až dovtedy, kým ju celú nepreskočil) je celkom slušnou prekážkou. Často i pre rodených Angličanov. Napriek tomu, toto je výborný súčasný album. Či sa vám to páči, alebo nie. Tomáš Prokopčák Marián Varga Hommage á Marián Varga (Forza / Opus) Kompilácie, obšas výborný kšeft, občas nutné zlo alebo aj spôsob ako so zoznámiť s tým najlepším. Mariánovi Vargovi vyšiel prednedávnom zaujímavý debut. Hommage à Marián Varga je jeho prvým výberovým albumom, na ktorom je zahrnutá jeho tvorba s Prúdmi, Collegiom Musicom, Paľom Hammelom aj jeho sólové práce. Je zbytočné hodnotiť obsah tohto dvoj-cd, rozdeleného na pesničkársku a inštrumentálnu tvorbu, o kvalite Vargovej hudby sa napísali stohy papiera. Skôr by sme sa mohli pristaviť pri tom ako piesne vedľa seba žijú. Pre tých, ktorí nepoznajú jeho Zelenú poštu (1971), Konvergencie (1971), Zvoňte zvonky (1969), alebo Všetko je inak (1989), je výberovka skvelým začiatkom. Pre fajnšmakerov trochu nesúrodým kompilátom, pri ktorom si namôžeme zvyknúť na to, že po S rukami vo vreckách nasleduje Smutná ranná električka, po Ľalii poľnej Čierna ruža Škoda, že sa v inštrumentálnej časti neobjavila skladba z nedoceneného skriňového albumu Marián Varga a Collegium Musicum (1975), ani z nasledujúceho Continua (1977). A prečo je tam toľko piesní z muzikálového Cyrana? Potom nezostalo miesto na iné skryté skvosty Vargovej tvorby napr. Zrnko piesku zo spomínaného Všetko je inak. Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa, ale pravda je taká, že albumy Mariána Vargu by sa vždy mali počúvať ako celok. Preto je potešiteľné, že Forza, majiteľ katalógu Opusu, pristúpi začiatkom roka k znovuvydaniu starých titulov v dôstojnej forme. Ak budú vyzerať ako táto best of, je sa na čo tešiť. Peter Bálik Živé kvety Sloboda (Slnko Records) Nájsť kapelu, ktorá by bola nekompromisná a verila si napriek ignorancii rozhlasových hudobných dramaturgov, nie je jednoduché. Aspoň na Slovensku, kde väčšina z nich podlieza latku, aby dosiahla mediálnu slávu. Živé kvety o tom nikdy nesnívali. Ich história je pestrá: existujú už od polovice deväťdesiatych rokov, skladby z prvého albumu, ktorý po mnohých výmenách členov vyšiel až v roku 2000, dnes už na koncertoch prakticky nehrajú. Dvojica Piussi Bálik s kamarátmi má totiž veľa nových pesničiek s realistickými textami a rockandrollovou ostrosťou. Nová platňa sa nahrávala práve tam, kde sa kapela cítila byť doma v bývalej bratislavskej Stoke. Hneď úvodná Túlať sa ulicami je dôkazom spontánnosti a zmyslu pre jednoduchú pesničku s krátkou minutážou, ale trvácim efektom vznikla improvizáciou priamo na mieste. Keď v piesni Dni ako komíny počúvate, že v sladkom lete roku 91 ešte Bratislava bola skanzen, máte pocit, akoby ste tú krásnu atmosféru zažívali opäť, v blues Z celého srdca Piussi rebelsky kričí a zo slov nabrúsených ako žiletky zamrazí. Melancholické Ópium nezaprie stiesnenosť, ku ktorej niekedy dochádza aj medzi najbližšími ľuďmi. Pieseň Doba je zlá je ešte odvážnejšia, do folklóru zahaľuje pocity Za projektom The Twilight Singers stojí pesničkár Greg Dulli, bývalý frontman amerických The Afghan Whigs. Tí sa rozpadli v roku 2001 a Dulli sa dal na tvorbu osobnejších skladieb. Platňa vychádza z drogového rozpoloženia a života v troskách, odhaľuje spevákovu beznádej a úzkosť. Osobné katastrofy (zomrel mu priateľ, filmový režisér Ted Demme) splývajú s prírodnými pesničky vznikali v New Orleanse pred ničivým hurikánom Katrina, finálny mix v čase, keď ľudia, čo prežili, začínali odznova. Paralely nachádzame v živote pesničkára i zničeného mesta (záverečná I Wish I Was). Spev už tak nemieri ku cohenovskej clivote ako na predchádzajúcej platni, do popredia sa dostáva zahmlený gitarový zvuk v energických fúziách s elektronirecenzie zo zdeformovanej slovenskej reality a obratne ich kombinuje s útržkami zo života. Vládnu hajzli, zlodeji v rukavičkách / nedá sa tu dýchať, vraví čašníčka, rýmuje Piussi a nie je o čom pochybovať. O Živých kvetoch môžeme pokojne vravieť ako o punk rocku či obyčajných silných pesničkách postavených na speváčkinej textárskej bravúre. Toto sú piesne zo všedných dní, žiadne patetické rozplývanie v rannej rose. Schopnosť kapely reagovať na to, čo ju trápi sa umocňuje na koncertoch, dôkazom je vytrvalo hrávaná skladba Daniel Tupý, ktorú nový album ešte nestihol zachytiť. No trinásť piesní zo Slobody vraví, že máme do činenia s tým najlepším, čo slovenská scéna ponúka. A surový (čítaj nerádiový ) zvuk? Na ten si musíte zvyknúť, v hudbe Živých kvetov nie je novinkou ani pózou, ale nevyhnutnosťou. Matej Lauko The Twilight Singers Powder Burns (One Little Indian / Wegart) 39

42 recenzie kou. V skladbe I m Ready Dulli spieva, že už je pripravený niekoho milovať, kým Dead to Rights je takmer hymnickým sprievodom a bravúrnou pesničkou. Album je temný a z piesní srší úprimnosť. Pomalé tempá (The Conversation) museli logicky ustúpiť, aby sa na povrch predrala Dulliho nepokojná duša túžiaca po očiste. Dynamická a mrazivá hudba vznikla za vokálnej podpory vyzretých kolegov pesničkárov Ani DiFranco a Josepha Arthura. Matej Lauko Red Hot Chili Peppers Stadium Arcadium (Warner Bros) Ako veľký návrat do formy hodnotia svetové magazíny nový album kalifornskej skupiny Red Hot Chili Peppers. Stadium Arcadium je určite najvýpravnejšou nahrávkou, obsahujúcou všetko na čo táto štvorica rokmi prišla. Funk, soul, hip-hop, rock, pesničkárstvo na spôsob The Beatles, to všetko nájdeme v 28 nových pesničkách, ktoré sa zmestili na Kapela, u ktorej kde najvýraznejšiu úlohu dnes hrá gitarista John Frusciante, stále vie robiť nádherné melódie, dokonca už aj dospelé texty, ako všímajú recenzenti, ale Stadium Arcadium je skôr bilačným albumom, zmeskou rôznych vín z kalifornského vinohradu. Na novú chuť Red Hot Chili Peppers si budeme musieť zatiaľ počkať. Peter Bálik CatHead Ricochet (Eyeball / Pointy Records) Pre rodeného Kanaďana Tima Phillipsa bolo vlaňajšie vystúpenie na Bažant Pohode vôbec prvou skúškou na veľkom pódiu pred mnohopočetným publikom. Za rok sa na scéne aklimatizoval a tento rok už patril medzi nemnoho vyvolených interpretov vystupujúcich aj na renomovanom festivale Isle Of Wight. Tim kľudných a exponovaných pasáží s trochou psychedelického oparu. Tu a tam zas opráši spomienky na Davida Bowieho, ktorého akoby dal dokopy s Electric Light Orchestra (skladba Alcoholic). V najvýraznejšej skladbe celého albumu balade Vampire zas akoby skombinoval súčasných Coldplay s Beatles v psychedelickom období. Aj v gitarových sólach postavených na minime tónov ukazuje, že podstatnými hudobnými zložkami nie sú pre neho kadencia a rýchlosť, ale nápad a atmosféra. Väčšinu nástrojov (gitary, klávesy a programovanie) si Tim nahral sám, v štúdiu a na koncertoch mu vypomáha trojica muzikantov Henrik (basgitara), Paul Stewart (bicie) a Alex Dickson (akustická gitara). Peter Cagáň Bratři Orffové Bingriwingri (Quazidelict Records) V severomoravskom Krnove sa objavila ďalšia formácia vymykajúca sa bežným žánrovým škatuľkám. Ivan Gajdoš a Lukáš Novotný sa rozhodli dať nový šat pesničkám pochádzajúcim ešte Jaroslav Ridzoň (programovanie), Daniel Salontay (dobro) a Marian Jaslovský (flauta). Druhá dobrá správa je, že Bratov Orffovcov si budeme môcť vypočuť na Bažant Pohode upozorňujem však, že v živom prevedení kladú dôraz skôr na akustické nástroje a o elektronické ozdôbky zavadia len občas. Peter Cagáň Coldcut Sound Mirrors (Ninja Tune / distr. Wegart) Dvojica producentov Jonathan More a Matt Black sa konečne vracia na scénu aj so svojou materskou skupinou. Zakladatelia dnes už kultového londýnskeho labelu Ninja Tune si s ďalším dva disky. Vraj mali byť tri, ale po dohode s vydavateľom kapela nakoniec zopár pesničiek vyhodila. Pri počúvaní ich nového majsterštyku sa nedá zbaviť dojmu, že podobné zhluky tónov sme už niekde v ich predchádzajúcej tvorbe počuli. Teraz nejde o tom, či papričky vykradli v singlovej Dani California hit Toma Pettyho Mary Jane Last Dance, čím sa dnes zaoberajú americké médiá. Je to predsa rokenrol a formulky sa v tejto hudbe v istej forme opakujú. Albumu skôr chýba nový nečakaný krok, tak ako ho kapela spravila na revolučnom Blood Sugar Sex Magic (1991) alebo na harmonickom beatlezujúcom By The Way (1999), čím vlastne poprela svoj predchádzajúci sound. je umelcom so širokým záberom, popri hudbe a nahrávaniu sa venuje aj divadlu a komponovaniu scénickej hudby. Štúdium klasickej gitary ho na prelome tisícročí zavialo do Londýna a na britskej scéne zotrval dodnes. Našiel si tu aj spoluhráčov a pod menom CatHead mu práve v týchto dňoch vychádza debutový album Ricochet. Jeho tvorba nezaprie v sebe inšpiráciu britskou indie-popovou scénou, hoci na rozdiel mnohých jednoalbumových zázrakov bulvárom aj seriózne sa tváriacou tlačou pasovaných za nástupcov Beatles mu predpovedám dlhšie pôsobenie na scéne. Predurčuje ho k tomu predovšetkým pestrosť a množstvo melodických nápadov. Nestavia svoju kariéru na sprievodných javoch, ale na pesničkách samotných. Ani Tim v sebe nezaprie všadeprítomnú inšpiráciu The Beatles, hoci si z nej vybral hlavne harrisonovskú vetvu. Vo svojej podstate je pesničkárom rozvíjajúcim odkaz Boba Dylana, ale hlavne Jeffa Buckleyho. K nemu ho prirovnávam hlavne vďaka častému používaniu falzetu a striedaniu z čias Gajdošovej kapely U Hřebíčků a po predstavení idey kamarátovi Matoušovi Godíkovi (formácia ZKA4T) a ďalším spriazneným dušiam, napríklad Tomášovi Dvořákovi (Floex) vznikol akýsi novodobý folk pre 21. storočie okorenený jemnou elektronikou. Nápadité slovné spojenia, pôsobivé metafory, takmer až bártovsky zvukomalebná hra s češtinou a krehko zaranžované nástroje vrátane flautových okrás a kontrabasových liniek Petra Tichého (Alvik) robia zo zľahka avantgardného akustického downtempa bratov Orffovcov jeden z českých objavov roka Nás na opačnej strane rieky Moravy môže tešiť aj to, že malým dielom prispeli slovenskí muzikanti z projektu Frogski Pop štúdiovým počinom dali načas. Od posledného regulárneho albumu Let Us Play uplynulo už deväť rokov a pri ich neprehľadnej diskografii plnej maxisinglov, remixov, setov a popri záplave ostatných ninjovských titulov sa ani nenazdáme, ako ten čas letí. More & Black sa však vrátili vo veľkom štýle a v plnej forme. Z hľadiska formy ani technológií síce nič prevratné neprinášajú, umne však lepia zvukovú mozaiku z maličkých zrkadielok najrozmanitejších farieb ústiacu do tucta nápaditých skladieb. Už úvodná skladba (na niektorých edíciách siedma) je explozívny pilotný singel Everything Is Under Control s ostrými gitarami a hosťujúcimi rebelmi MC Mikem Laddom a Jon Spencerem. Nezameniteľný je hlas Rootsa Manuvu hneď v nasledujúcej skladbe True Skool, ktorá pre zmenu načiera do etnických prameňov. Väčšina skladieb sa nesie na elektronickom základe, zlámaných synkopických beatoch, no svoje špecifické čaro jej dávajú hlavne hosťujúci vokalisti, MCs či rapperi. Z hľadiska Slovenska je zaujímavou skladba Aid Dealer. Nielen 40

43 recenzie preto, že Coldcut budú patriť k headlinerom Bažant Pohody, ale v heslovitom texte kritizujúcom humanitárne mašinérie sa pri vymenovávaní krajín ocitne Slovakia bok po boku Juhoslávie, Ghany, Libérie, Somálska, a ďalších krajinách tretieho sveta. V skladbe navyše hosťoval saxofonista Soweto Kinch známy aj z Bratislavských jazzových dní. Spomedzi ďalších hostí spomeniem legendárneho Roberta Owensa v epickej Walk A Mile In My Shoes podoprenej okrem samplov pulzujúcich o niečo pomalšie ako na zvyšku albumu aj mobyovskými sláčikmi. Hneď ďalšia skladba Mr. Nichols, ktorej text patrí ďalšej ninjovskej akvizícii menom Fog, sa tempo ešte spomalí až takmer k ezoterickému ambientu. Titulná skladba potom tvorí predel medzi oddychovou a experimentálnejšou pasážou albumu vrcholiacou záverečnou psychedelickou codou Colours The Soul. Coldcut sa vydali na cestu pesničiek, aj tie im však ponúkajú dostatok priestoru na hry so zvukmi a neopočúvané koláže a ponúkajú majstrovsky namixovanú kolekciu, ktorá vás skladbu po skladbe drží v napätí od začiatku až do konca. Peter Cagáň Adem Love and other Planets (Domino / distr. Wegart) Adem je konzervatívec. A to nemá byť nadávka. Nie každý musí nevyhnutne pociťovať potrebu posúvať hudobné dejiny. A tak zatiaľ čo Kieran Hebden alias Four Tet skúma staré platne od Sun Ra a diskutuje s techno-producentami, jeho bývalý spolupútnik Adem nad tým len nechápavo krúti hlavou. Z ich spoločnej materskej kapely Fridge si odniesol skôr cit pre klasický gitarový zvuk a nezlákala ho ani priehradka folktronica, cez ktorú prefrčal i neposedný Four Tet. Adem sa drží starej školy indie-folku, ktorú nezaujímajú šikovné softvéry a ostatné vymoženosti techniky. V tomto teritóriu ide stále predovšetkým o toto: vymyslieť melódiu, drcnúť do gitary, vytiahnuť staré harmónium, zavolať kamarátke, nech nahrá nejaký ten husľový part a pred mikrofónom neúspešne ladiť svoj nalomený hlas. Výsledkom môže byť znôška malicherností, alebo práve niečo také, ako sympatická kolekcia Love and other Planets od Adema. Jedinou pre mnohých potenciálnych poslucháčov ale možno rozhodujúcou slabinou tohto albumu je, že pri prvom počutí určite neohúri. K tomu, o čom Ademove skladby sú, treba sa postupne prepracovať. Až pri opakovanom počúvaní sa totiž vykryštalizujú všetky tie umne skryté melódie, rytmicky nesené úspornými bicími, tlieskaním dlaní a hlasovými slučkami. Koho ani potom nezasiahne sila uspávanky Love and other Planets, ktorá dala platni meno, tomu jednoducho Ademove gitarové príbehy nie sú súdené, a ten nech si radšej preladí na inú frekvenciu. Patrik Garaj Loka Fire Shepherds (Ninja Tune / distr. Wegart) Deväťdesiatdeväť percent soundtrackov je nuda. Nech už je autorom akýkoľvek génius, úlohou jeho diela je vždy v prvom rade dopĺňať film, a nie naháňať vlastné ambície. Filmová hudba odlúčená od vizuálu a príbehu sa preto často stáva len torzom, ktoré stráca opodstatnenie. Je jednou z najväčších zásluh labelu Ninja Tune, že vychováva komunitu hudobníkov, ktorí uvedený nedostatok pretavujú v cnosť. Ich zdanlivo jednoduchá metóda spočíva v tom, že štruktúry filmovej hudby zbavujú závislosti od filmu. Dramatickosť a gradácia potom nie sú limitované zápletkami konkrétneho filmového deja, ale píšu si svoj vlastný príbeh. K najnovším akvizíciám nindžovskej stajne v tomto smere patrí duo Loka z Liverpoolu. Ich debutový album Fire Shepherds dýcha dravosťou filmového funku éry blaxploitation, je však obohatený košatým orchestrálnym zvukom, nevyhýbajúcim sa dychovým a sláčikovým aranžmánom. V centre pozornosti teda nestojí rytmicky úderná naháňačka po špinavých dovoroch geta, ale skôr sústredená obhliadka rajónu cez spustené okienko limuzíny. Chlapci z Loky sa neľakajú dlhšej minutáže, cítiť, že tušia, ako kontrolovať napätie v hudbe. Vedia presne, kedy zaradiť kvákajúci wah-wah gitary, na ktorý už poslucháč netrpezlivo čaká, a taktiež správne odhadnú miesto na zvoľnenie tempa a na prehliadku galérie perkusií. Album Fire Shepherds ponúka trištvtehodinu impozantnej inštrumentálnej hudby, ktorá sa tvári ako soundtrack, ale nepotrebuje žiaden film. Patrik Garaj Feist Open Season / Remixes and Collabs (Universal) Kanaďanka Leslie Feist sa vďaka debutu Let It Die stala objavom roku 2004, hoci pozornejší poslucháč jej mohol prísť na meno a chuť už pri duetách s vychytenými novými folkáčmi Kings of Convenience, aj na albumoch elektro-čudáka Gonzalesa (nepliesť s Josem Gonzalezom), drsnej Peaches a alt-rockerov Broken Social Scene, s ktorými rada a často spolupracuje. Feist vzhľadom pripomína Nico, šírkou výrazových prostriedkov a vyváženosťou repertoáru je však absolútne unikátna. Môže znieť ako Tracey Thorn alebo Joni Mitchell, miestami je rezignovaná, inokedy naštvaná, o chvíľu sarkastická, no vždy svoja, okamžite identifikovateľná. Je tam všetko, čo si od modernej pesničkárky a šansoniérky môže človek priať. Vrcholmi albumu remixov a kolaborácií sú tie nemnohé žánrové polohy, ktoré si speváčka zatiaľ nestihla dosýta vychutnať hitovka Mushaboom najprv v urban úprave rappera K-osa (hosťoval u The Chemical Brothers) a potom aj v strhujúcom housovom tempe od indie-popových Postal Service za asistencie Johna Tejadu, cinematický ambient s vtipnou harfou a éterickými zbormi v Snow Lion od Readymade FC a hitom albumu je brokenbeatový klubový Do right remix pôvodne vcelku nenápadnej skladby Gatekeeper. Takto má vyzerať zmysluplný remixový projekt. Každá skladba iná a všetky výrazné, zaujímavé, dobré. Daniel Baláž Vladimír Godár Mater (Pavian music) Trvalo to dlho, ale konečne to prišlo. V katalógu prestížneho zahraničného labelu sa ocitla pôvodná slovenská nahrávka. Hovoríme o mníchovskej značke ECM a novej Godárovej nahrávke. Mater pokračuje v tematickosti svojich troch predchodcov po albumoch pre husle, pre violončelo a komornej hudbe Godár predstavuje svoju tvorbu pre ženský hlas a sláčikový orchester. Presnejšie pre Ivu Bittovú a súbor Solamente Naturali hrajúci na starých sláčikových nástrojoch. Sedem skladieb prepája téma matky a pochádzajú z posledných rokov. Rovnaké obsadenie ich už odpremiérovalo koncertne, hlavne na slovenských festivaloch (BHS, Košická hudobná jar) alebo ide o soundtrack z filmu režiséra Martina Šulíka (Godár je jeho dvorným skladateľom). Spolupráca s Ivou Bittovou vznikla práve vďaka Šulíkovej Krajinke a rovnako tak Godár pokračuje vo svojom nadväzovaní na velikánov minulosti. Už dávno totiž rezignoval na nejaké experimenty, viac sa venuje tomu, čo sám nazýva hudobnou archeológiou. Jeho hudba sa preto nevyhýba postupom, ktoré využíval renesančný génius Monteverdi, ako aj ponáškam na slovenské ľudové piesne, či priznaným vplyvom veľkých skladateľov 20. sto- 41

44 recenzie ročia ako Górecki či Kančeli. Práve osud týchto dvoch autorov je veľmi podobný Godárovmu obom sa im podarilo dostať klasickú hudbu z uzavretého geta avantgardy k širokému publiku a to nielen vďaka skúsenosti s písaním pre film. Prestali sa hanbiť za vrúcne melódie a nekomplikované akordy, lebo si uvedomili, že ich tvorba získa na vnútornej sile. To čaro funguje aj na tejto nahrávke. Godárove veci majú dramatický náboj a dokážu očariť už na prvé počúvanie. Je to najmä zásluhou úprimného a civilného speváckeho prejavu Ivy Bittovej, ako aj špecifickým zvukom súboru Solamente Naturali, ktorého členovia si pozreli noty nielen na generálke pred nahrávaním, ale strávili s nimi dosť dlhý čas na to, aby im dokázali dať správne emócie. Výsledku veľmi napomohla aj akustika kostola vo Svätom Jure a krásne, výtvarne veľkorysé spracovanie obalu CD. Je to skrátka jeden z albumov roka a jasný exportný artikel. PETER KOLÁRIK Cibelle The Shine of Dried Electric Leaves (Crammed Discs / Ziriguiboom, distr. Wegart) Brazílska speváčka Cibelle zažiarila v roku 1999 na mimoriadnom albume producenta Subu Sao Paulo Confession. Subu považovali za nastupujúceho hlavného architekta novej brazílskej hudby, kombinujúcej podmanivú bossa novu a sambu s elektronikou aj keď pochádzal zo Srbska. Po vydaní albumu však Suba tragicky zahynul pri požiari štúdia. Svoj debut vydala Cibelle pred troma rokmi a bol to album z kategórie mimoriadne príjemných, ale nezanechávajúcich trvalé následky. Druhý album, ktorý vznikal osemnásť mesiacov, je však trochu iná káva. Vlastne trochu aj čaj, lebo nahrávky vznikali v Brazílii aj Londýne, kde Cibelle tiež žije. Na prvé počutie sa zdá, že pekné pesničky nahrávala partia hračičkárov, pretože v nich počuť okrem akustických a elektrických nástrojov, elektroniky a archaických syntetizátorov aj rôzne reálne zvuky, napríklad klepoty lyžičiek o šálky. Pri opakovaných počúvaniach sa hudba sa zrazu vynorí duch hudby a oprie sa do človeka s nevšednou silou. Už to zrazu nie sú len zaujímavé akustické štruktúry a všetko sa zvýznamní. Okrem hravosti začujeme vášeň aj dramatickosť, ale nadhľad to istí pred prepätím. Okrem Cibelle producentsky zažiarili a akustický dizajn originálne dokreslili brazílsky producent Apollo Nove, Francúz Yann Arnaud, či Brit Mike Lindsay. Cibelle nie je len speváčka s ohybno-hodvábnym hlasom, ale definitívne aj osobnosť, akých je tu málo. Mimoriadna nahrávka. Marian Jaslovský Rôzni Screaming Masterpiece (One Little Indian / distr. Wegart) Ťažko povedať, ako to tí Islanďania robia, ale ich hudobná scéna je nesmierne pestrá a zároveň veľmi originálna. Celý svet, samozrejme, registruje speváčku Björk a post-rockovú skupinu Sigur Rós, ostrov na severozápade Európy však zatiaľ ukrýva ešte niekoľko ďalších muzikantských vulkánov. Objaviť ich môžete vďaka dokumentárnemu filmu Screaming Masterpiece a rovnomennému soundtracku, ktorý je v tomto prípade nielen príveskom obrazu, ale jeho samostatným doplnkom-albumom. Oplatí sa ho mať rovnako ako originálne DVD s filmom. Čo teda ponúka pohľad do výkladnej skrine toho najlepšieho, čo vzniká na Islande? Okrem spomínaných (a overených) Björk a Sigur Rós, ktorí sú podpísaní dohromady pod šiestimi rôznymi skladbami, tu nájdete jedenásť ďalších hudobníkov. Melancholickú elektroniku v podaní Múm, svojráznu folkovú pesničku Mugisona, elektropop v podaní Apparat Organ Quartetu, ale aj divoké zvukové experimenty skupiny Ghostigital a nostalgickú spomienku na rockovú kapelu Sugarcubes, v ktorej sa prvýkrát v zahraničí zviditeľnila práve Björk. Je to až neuveriteľné Islanďanov je ledva tristotisíc, ale v hudbe sú v podstate veľmocou. Hýria nápadmi i emóciami, ich scéna pokrýva takmer všetky žánre a zároveň ponúka ich veľmi originálne kombinácie (úplným vrcholom je záverečná skladba Hrafnaguldur, kde počujete symfonický orchester s rockovou kapelou a tradičnými hudobníkmi). A poslednou šokujúcou vecou je jazyk islandčina musí pôsobiť na ucho Američanov či povedzme Japoncov asi rovnako exoticky nezrozumiteľne ako slovenčina, ale takmer všetci títo skvelí muzikanti využívajú predovšetkým ju. Samplerové albumy sú väčšinou nudné, málokedy sa nájde vyrovnaná kolekcia pesničiek. Toto je však jedna z mála výnimiek, ktoré sa na trhu objavili v poslednom čase. Určite vám to potvrdí každý, kto si ho aspoň raz vypočuje. Oliver Rehák Trio Beyond (Jack DeJohnette Larry Goldings John Scofield) Saudades (ECM, distr. Divyd) V katalógu éterického jazzového labelu ECM vychádza čosi veľmi expolozívne, a navyše supertrio. Gitarista John Scofield, bubeník Jack DeJohnette a klávesista (hlavne organista) Larry Goldings to sú mená, pri ktorých sa človek podvedome stavia do pozoru. Pred troma rokmi sa dali dokopy, aby si uctili bubeníka Tonyho Williamsa (1945), ktorý veľmi mladý nastúpil do skupiny Milesa Davisa a patril medzi najväčších hráčov na bicích v histórii zomrel v roku 1997 úplne nečakane na infarkt po banálnej operácii žlčníka. Trio Beyond, ako sa nazvalo supertrio, vychádza z prelomového Williamsovho tria Lifetime, ktoré spájalo elektrický jazz s progresívnym rockom a kde hral na gitare John McLaughlin a na organe Larry Young. Novinku a zároveň debut album Saudades nahralo Trio Beyond naživo v roku Predtým, ako začnete počúvať toto dvojité CD, sa pripravte na riadnu jazdu, pri ktorej sa nebudete ulievať. Hudba si vypýta celú vašu pozornosť a patrične sa vám za to odmení. Všetci traja muzikanti sú extrémne flexibilní a pohybujú sa od tradičnejšieho jazzu cez blues, soul, fusion až po progresívny rock. Zároveň sú to veľkí mágovia. Scofield ťahá zo svojich nespočetných škatuliek neskutočné zvuky, ktoré však majú korene v jeho hlave a nadzemskom cítení, tento hudobník sa naozaj nepotrebuje skrývať za techniku. Goldings sa s Hammondom samozrejme nenechá zahanbiť (a okrem všetkého, samozrejme, stíha hrať aj basovú linku). A k tomu čáry- -máry DeJohnettových bicích, ktoré vedia strašne šliapať aj čarovne farbiť. V repertoári nájdeme okrem pôvodných vecí aj 42

45 skladby z repertoáru Lifetime aj od Milesa Davisa. Toto je určite jeden z jazzových albumov roka. S jednou výhradou: To im naozaj v tom ECM zakazujú kreatívne obaly? Marian Jaslovský Liquid Soul One-Two Punch (Telarc / distr. Divyd) S touto kapelou sa našinec na každom kroku nestretáva. Pritom je to jedna z najpozoruhodnejších partií, akú si môže predstaviť človek, ktorý ľúbi mixy acid jazzu s hip-hopom, funkom, rockom, be-bopom, DJingom a vôbec celú túto klubovú scénu. Liquid Soul pochádzajú z Chicaga, vznikli v roku 1993, tretia platňa Here s The Deal bola nominovaná na Grammy a One-Two Punch je ich šiesty album. Šéfom Liquid Soul je saxofonista (aj klávesista, programátor a operátor elektroniky) Mars Williams, ktorý má osobnú skúsenosť s alternatívnym jazzom, Billym Idolom aj tradičnejším funkom. Asi preto im skvele ide takýto chuligánskoumelecký funk, v ktorom cítiť vplyvy be-bopových klasikov (Dizzy Gillespie, Miles Davis), otcov (James Brown, George Clinton), alternatívnych starších súrodencov (Defunkt) aj úplne súčasných hip-hopových darebákov. V zostave počuť (okrem saxofónu) dve trúbky, trombón, gitaru, basu, bicie, klávesy a niekoľkých spevákov a rapperov, ako aj vychýreného DJa Logica. V škatuľke s príznačným komixovým obrázkom sa skrýva dobrý, silný materiál, ktorého špičkovú kvalitu certifikuje gitarista Vernon Reid (z legendárnych Living Colour) hosťujúci v jednej skladbe. Marian Jaslovský Dave Douglas Meaning and Mystery (Greenleaf Music / distr. Divyd) Od založenia vlastného vydavateľstva Greenleaf Music na sklonku roku 2004 stihol americký trubkár a skladateľ Dave Douglas vydať už tri albumy. Každý iný, s inými inšpiráciami a obsadením. Meaning and Mystery tretí v poradí bol nahraný za jeden deň a je z tejto trojice najortodoxnejší. Staronové Douglasovo kvinteto (Uri Caine elektrický klavír, James Genus kontrabas, Clarence Penn bicie) s novým tenorsaxofonistom Donnym McCaslinom vychádza hudobne z odkazu legendárneho kvinteta Milesa Davisa a raz vzdáva hold nedoceneným velikánom amerického jazzu 60. rokov. Preto znie zvukovo archaicky, akoby z konca tejto dekády, keď do tradičného jazzového inštrumentáru začal prenikať elektrický klavír. Z dnešnej perspektívy však môže pôsobiť trochu jednotvárne a chladne. A to aj napriek neustálemu prílevu nových, moderných myšlienok, premenlivosti hudobného toku, neúnavných sól, osobitému Douglasovmu rukopisu a príťažlivej, neraz aj vzrušujúcej jazzovej pulzácii. Douglas v niečom pripomína svojho černošského kolegu Wyntona Marsalisa. Má podobné sklony k nadprodukcii, komponuje s evidentnou ľahkosťou, čím vyvoláva v človeku pocit, že podobných, kvalitatívne vyrovnaných albumov by dokázal nahrať niekoľko ročne. Je tiež dokonalý hudobník, čo mu niekedy (podobne ako Marsalisovi) trochu škodí. Akoby mu chýbala potreba prekonávať samého seba. Všetko je dokonalé, dokonalosť je uňho samozrejmá. Inými slovami: Douglas nikdy nesklame, no nie vždy prekvapí. To, čo by v podaní iných pôsobilo ohurujúco, je u Douglasa bežné. Hrá s neskutočnou istotou, rovnako ako jeho recenzie hudobní partneri a bravúrne aranžuje. Akurát nenechá človeka veľmi vydýchnuť a zahrieva iba mierne. Augustín Rebro Nguyen Le Duos / Homescape (ACT Music / distr. Divyd) V rámci svojej rôznorodej diskografie sa francúzsko-vietnamský gitarista Nguyen Le nie vždy prezentoval rovnako presvedčivo. Asi najmenej mu sedí tradičnejšia, jazzovo-mainstreamová poloha. Vie byť však aj razantne rockový alebo sa s nezameniteľným čarom a istotou pohybovať v teritóriu etnicky okorenenej fusion. Homescape patrí do tejto kategórie, a je preto tým najlepším zrkadlom Nguyenových schopností. Ponúka duetá s tuniským spevákom a hráčom na tradičnej arabskej lutne oud Youssefom Dhaferom a s trubkárom zo Sardínie Paolom Fresu. Na Homescape Nguyen zrealizoval svoju dlho živenú ideu albumu kompletne pripraveného v domácich podmienkach. Vznikol takmer doslova v obývačke. Časť ako čistá improvizácia (duetá s Paolom Fresu) a časť po sústredených predprípravách (s Dhaferom). Spoločným a sceľujúcim momentom týchto dvoch svetov bola postprodukcia. Duetové základy Nguyen následne domyslel, vo svojom domácom štúdiu doaranžoval ďalšie party, dlhé improvizácie zostrihal do kratších, zmysluplných celkov a k väčšine skladieb dokomponoval elektronické podklady. Výsledok je veľmi pestrý. Hudobne album komunikuje prekvapujúco modernými prostriedkami, má príťažlivý klubový background a je zasadený do širo- 43

46 recenzie kého kontextu inšpirácií. Od Európy cez Áziu až po Afriku. Nguyen zaujme pozoruhodnou predstavivosťou. Vie sa sladko votrieť do pozornosti i jedovato provokovať. Predvádzať konvenčné gitarové improvizácie s ešte konvenčnejšími zvukmi à la 80. roky i prepnúť na etnickú nôtu, či prepašovať do elektronických podkladov napríklad atmosféru a zvuky gongov jávskeho gamelanu. Taký je nu-world-jazz podľa Nguyena. Napriek občasným (pochopiteľným) podobnostiam s Dhaferovými sólovými projektmi originálny, nespútaný a nezaškatuľkovateľný. Nguyen naozaj zažiari iba občas, no o to ostrejšie. Augustín Rebro SOUNDTRACKY Stoned (Warner Music) Stephen Woolley sa ešte ako producent podieľal na filme Backbeat o zakladajúcom členovi The Beatles Stuartovi Sutcliffeovi. Tentoraz sa v Stoned ako debutujúci režisér rozhodol priblížiť divákom zakladajúceho člena Rolling Stones Briana Jonesa. Škoda, že Stones odmietli účasť na projekte a tak vo filme neznejú ich piesne a Jagger s Richardsom sú v ňom len epizódnymi postavami. Preto medzi osemnástimi skladbami na soundtracku nájdete z ich tvorby len The Last Time a nimi upravený tradicionál Stop Breaking Down, ktoré spolu s ďalšími skladbami zo stonesovského repertoáru (Not Fade Away a Time is on My Side) naspievali The Bees kapela, ktorej základ tvoria multiinštrumentalisti Paul Butler a Aaron Fletcher a ktorá nadväzuje na odkaz sixties. A Butler a Little Barrie pridali ešte Love in Vain. Zvyšok albumu tvoria pôvodné nahrávky od The Small Faces (Lazy Sunday), Jefferson Airplane (White Rabbit), Traffic (Paper Sun), Roberta Johnsona (Stop Breakin Down Blues), ktoré patria v tomto výbere k najlepším a vo filme fungujú na dotvorenie dobovej atmosféry i ilustráciu deja. Pôvodnú hudbu k filmu skomponoval David Arnold. S Rolling Stones by bol tento soundtrack, samozrejme, neporovnateľne lepší, ale i táto zmes originálov a cover verzií (medzi nimi i úvodná Little Red Rooster v podaní Counterfeit Stones) stojí za pozornosť. Miroslav Ulman Top Gun (Columbia / Sony BMG) Film Tonyho Scotta Top Gun bol v čase svojho vzniku fenoménom. A rovnako i soundtrack k nemu. Predalo sa ho sedem miliónov kópií (bol jedným z najpredávanejších soundtrackov všetkých čias), bol päť týždňov na čele rebríčku časopisu Billboard a pochádza z neho i niekoľko singlových hitov, z ktorých najznámejší je asi Take My Breath Away (Love Theme from Top Gun ) v podaní kapely Berlin, ktorý bol číslo jeden a získal i Oscara. Kenny Loggins s Danger Zone sa vyšplhali na druhú priečku, rovnako ako Loverboy a jeho Heaven In Your Eyes. K dvadsiatemu výročiu jeho vydania (1986) vyšlo toto digitálne remastrované vydanie s niekoľkými bonusmi The Righteous Brothers (You ve Lost That Lovin Feelin ), Otis Redding (Sittin On) The Dock Of The Bay), Jerry Lee Lewis (Great Balls Of Fire), Harold Faltermeyer (Memories) boli už na vydaní z roku 1999, ale skladby Reo Speedwagon (I Can t Fight this Feeling Anymore), Mr. Mister (Broken Wings), Europe (The Final Countdown), Starship (Nothing s Gonna Stop Us Now), Jennifer Rush (The Power of Love) a remix Playing With The Boys nájdete len na tejto Deluxe Edition. Ak túžite po rýchlom návrate do polovice 80. rokov, určite sa nespoliehajte na F14 pilotovanú Tomom Cruiseom, ale vložte do prehrávača tento album. Miroslav Ulman DVD Tori Amos Video Collection: Fade to Red (Rhino / Warner Music) Každý fanúšik Tori Amos si pri pohľade na toto 2DVD musel povedať Konečne. Videoklipy Tori Amos sú totiž, podobne ako jej albumy, výnimočné. Hoci nemá svojho dvorného režiséra, tvorcom, s ktorými v priebehu tých rokov spolupracovala sa podarilo atmosféru jej piesní preniesť i do obrazu. Devätnásť videoklipov k jej skladbám od albumu Little Earthquakes (1992) až po jej posledný The Beekeeper (2005) a dva bonusy, ktoré majú spolu okolo 90 minút, však vydavateľ nepochopiteľne rozdelil na dva disky. Obraz i zvuk (5.1 DTS surround mix) sú v dobrej kvalite aj u najstarších klipov, a tak sa môžete tešiť na také nezabudnuteľné kúsky, ako sú Cornflake Girl, Crucify, Silent All These Years, Spark či A Sorta Fairytale. Napríklad posledne spomínaný klip, v ktorom si zahrala s držiteľom Oscara Adrienom Brodym a kde ich hlavy sú vďaka výborným digitálnym efektom umiestnené len na rôznych končatinách, je poriadny úlet. Výhodou DVD je, že môže ponúknuť i čosi navyše. V tomto prípade zaujímavý audiokomentár, v ktorom sa Tori rozprávajúca v tretej osobe často odvoláva na históriu a mytológiu. Každý fanúšik Tori Amos si však po skončení tohto výberu povie: Škoda, že namiesto rovnakých bonusov na oboch diskoch nedostali priestor napríklad klipy k Strange Little Girl či Glory Of The 80s. Miroslav Ulman Pixies Sell Out 2004 Reunion Tour (Rhino / Warner Music) Hoci sa Pixies rozpadli ešte v roku 1992, mnohí ich pokladajú za jednu z najdôležitejších formácií na poli alternatívneho rocku. Aj sám Kurt Cobain vyhlásil, že keby nebolo Pixies, Nirvana by asi neexistovala. Hlavne striedanie dynamických a ležérnych pasáží s obdivuhodným darom pre melodiku a údernosť zároveň robili z Pixies výnimočnú, hoci mediálne nie natoľko známu kapelu. Sólové ambície Francisa Blacka a Kim Deal skupinu na dlhší čas rozdelili, o to pompéznejšie a spontánnejšie bolo turné k reunionu kapely v roku Záznam z koncertu na festivale vo francúzskom Belforte tvorí základ tohto DVD. Pixies v plnej forme odohrali všetky hity ako Here Comes Your Man, Monkey Gone To Heaven, Tame, Gigantic, U-Mass. Do 82-minútovej minutáže sa vošlo 28 skladieb vrátane úvodnej Bone Machine, zostrihanej z viacerých koncertov. Ťažisko ako obvykle tvorili skladby z albumu Doolittle (1989). Solídne obrazové aj zvukové spracovanie, štandardný zvuk LPCM a 5.1 (hoci bez DTS) a hlavne plno bonusov. Hodinové bonusy taktiež priaznivcov potešia, pretože obsahujú 15 skladieb zaznamenaných na najrozmanitejších kútoch zemegule od Japonska cez Manchester, Edinburgh až po Texas či New Orleans. Toto DVD spolu so zastávkou Pixies na Bažant Pohode tak môžu byť nielen pekným darčekom pre skalných pri príležitosti reunionu legendy, ale aj celkom dobrým šlabikárom pre tých, čo sa s ich tvorbou doteraz nestretli. Peter Cagáň 44

47 S&J STRUČNE&JASNE TOMÁŠ PROKOPČÁK Daedelus Denies The Day's Demise (Ninja Tune / Wegart) Album, ktorý nemožno prehliadnuť. Ktorý je taký silný, až je škoda, že ho väčšina ľudí nepochopí. Kombinuje sambu a distorzné synťáky, chillout s tancom a kolotočmi. Ktosi vravel o jazze pre 22. storočie. Daedelusa s jeho novým elektronickým albumom možno totiž len veľmi ťažko niekam zaradiť. A to je dobre. Pretože z tohto originalita len tak preteká. SSSS LL Cool J Todd Smith (Def Jam / Universal) Album, ktorý je dokonalým dôkazom, že všetko sa nedá kúpiť. Rapový pamätník LL Cool J si zaplatil v súčasnosti najvychytenejších hiphopových producentov, ako sú Scott Storch, Jermaine Dupri či The Neptunes, a pozval Jenifer Lopez, Mary J. Blige alebo Jamieho Ray Foxxa. Napriek tomu nuda. S niekoľkými dobrými skladbami. SS Matisyahu Youth (Jdub / Sony BMG) Kóšer reggae? Tak presne to je Matthew Miller alias Matisyahu s kapelou. Po debute Shake Off The Dust... Arise z roku 2004 vydávajú nový album. Židovské korene premiešané s reggae odkazom vytvárajú charakteristickú a neprehliadnuteľnú kombináciu. Texty sú často kázňami odetými do kabátu z Jamajky. Nie, toto Hodnotenie: Maximálny počet je SSSSS, minimálny S naozaj nie je vtip. Naopak, toto je skutočne dobrý album. A že v hudbe sa už niet kam posúvať. SSSS Rendezska-SK Čas vyložiť karty (Vagon lejbl / Black Out) Debut známej bratislavskej hip-hopovej zostavy, za ktorou stoja rapperi Elban, Blažo a Pan Tau. K spolupráci si prizvali ľudí ako Moe či Opak z AMO, Zetuzetu, Dekana či básnika Daniela Heviera. Na albume síce prevláda zbytočná vata, no nájdeme na ňom i niekoľko naozaj silných skladieb. Škoda, že ich nie je viac. SSS knot photogenic Underexposed (X Production) Česko-britská zmes mestskej hudby s odkazmi na breakbeat, hip-hop, nu jazz či uk garage. Za projektom sa ukrýva Boris Carloff, speváčka Charlie One, známa už z Ohm Square a MC Bob Mustard z Londýna. Album je príjemným, aj keď trochu uvraveným tanečným spestrením scény toto je výborná hudba do pozadia k inej činnosti. SSS Blockhead Downton Science (Ninja Tune / Wegart) Pomalý, inteligentný hip-hop, ktorý si vypožičiava z postupov jazzu, funku či blues a ktorý sa snaží uchopiť atmosféru New Yorku a pretaviť ju na hudobný epos. Abstraktná (inštrumentálna) mestská hudba najvyššej kvality, v duchu dnes už skoro zabudnutého hesla crate digging. SSSS Spank Rock Yoyoyoyoyo (Big Dada / Wegart) O tom, že sa britská garáž nerobí len v Londýne, vás presvedčí debut zostavy Spank Rock. Prvky z grime, dubstepu a breakstepu skombinované so špecifickými producentskými postupmi ako lo-fi zvuky, neklasické bicie a časté distorzie. Negatívom albumu však je nie vždy zaujímavý rapový prejav. SSS Nickodemus and Mariano Turntables On The Hudson Six (Wonderwheel / Soul Seduction) Každý prestížnejší label má dnes svoju mixovanú radu. Šieste pokračovanie tej od Wonderwheel pod hlavičkou dua Nickodemus a Mariano sa nesie v duchu brokenbeatu a latinoamerickej world music v novom, tanečnom kabáte. Výbornú atmosféru inteligentnej tanečnej hudby kazí, bohužiaľ, záver setu. SSS Dj Krush Stepping Stones (Sony BMG) Japonský hip-hopový dídžej a producent Krush sa rozhodol vydať bestofku. Nachádza sa na nej koktail namiešaný z urban music, nu a acid jazzu. Dvojalbum s jedným inštrumentálnym a druhý aj s vokálnymi stopami je však nevyvážený. 45

48 S&J Inštrumentálne CD Soundscapes je totiž podstatne zaujímavejšie než rapovo nevyvážené CD Lyricism. SSS Desmod Uhoľ pohladu (Sony BMG) Povedali si, že urobia nový zvuk. Urobili lenže dosť otrasný. A spolu s naivnými textami teda nič moc. Popularita je síce pekná a dôležitá vec, o kvalite albumu však nič nepovie. Toto je kapela zaujímavejšia naživo než na albume. Bohužiaľ. Plus bod za Duchoňovu V dolinách. SS MARIAN JASLOVSKÝ Cassandra Wilson Thunderbird (Blue Note Records) Človek podľa posledných albumov veľkej speváčky s hlbokým vláčnym hlasom očakáva krehké akustické tóny, a tu sa ozvú sample, loopy, syntetizátory, klávesy a kopa rytmiky. Samozrejme, aj akustika sa nájde, aj veľmi krehké atmosféry, ale album znie veľmi moderne. A zároveň ešte konzervatívnejšie ako tie doteraz, lebo Cassandra sa vydala do teritórií americkej ľudovky. S pomocou producenta T Bone Burnetta, ktorý spolupracoval s Bobom Dylanom. Vlastne zamierila tam, kde operujú aj Pat Metheny a Bill Frisell. Cassandra nemá problém a počuť to. Skvelý album. SSSS Marcus Miller Power / The Essential Marcus Miller (Deuces Records, dist. Divyd) Jeden z najznámejších jazzových (či popjazzových) inštrumentalistov je aj u nás dobre známy. Masívne basové témy, skvelá kapela a popovo-funkový ťah. Na výberovke je zachytených päť z jeho albumov, ten úplne prvý z roku 1984 bol ešte charakterovo iný. Plus jeden bonus novinka. Album opäť dokazuje, že Marcus Miller je veľký hráč, skladateľ a producent, ale kto ho pozná, vie, že ešte väčší je, keď robí s naozajstným géniom. Žiaľ, Miles Davis už nežije. SSSS Mariane Bitran All One (Stunt Records, distr. Hevhetia) Sólové albumy flautistov sú nebezpečné v tom, že flauta je zvukovo dosť jednostranný nástroj a po troch-štyroch pesničkách omrzí. Dánka Marianne Bitran má viac typov fláut a hrá na ne viacerými technikami, takže necítime potrebu preladiť na iný kanál. Nič svetoborné, ale vkusná hudba s peknými melodickými témami, tu jazz, tu latino. SSS Gulo Čar Gypsy Goes To Hollywood (Columbia / Sony BMG) Po prvých tónoch by človek povedal, že je to čierna funková kapela z New Yorku. Gulo Čar však vyrastali spolu v brnianskom gete. Tento funk je ako víno, netrpí presladenosťou (rómski muzikanti vždy mali sklony ku košatým akordom) a neskutočne šliape. Je úplne jasné, že keď nahrávky deväťčlenného bandu počul jeden z najlepších basgitaristov na svete Doug Wimbish z Living Colour, povedal, že do toho radostne ide a na nahrávaní sa zúčastnil ako producent a hudobník. A nahrával nielen on, ale aj Dan Bárta, David Koler, saxofonista Štěpán Markovič, trubkár Lazaro Cruz či rapperi z kapely Cherry Hill. Okrem esenciálneho funku tu môžeme počuť aj vplyvy latina. Naozajstné prekvapenie. SSSSS Erik Rothenstein Bratislava Jazz Days Edition (East West Promotion) Hlavný sponzor Bratislavských jazzových dní tradične a záslužne sponzoruje vydanie záznamu jedného slovenského umelca. Po Milovi Suchomelovi a Jozefovi Dömeovi si môžeme do zbierky položiť CD z vystúpenia barytónsaxofonistu Erika Rothensteina a jeho medzinárodného Rainbow Projectu, kde hrali hudobníci zo Slovenska, Rakúska a krajín bývalej Juhoslávie. Veľmi príjemný svetácky jazz s prvkami world music. SSS Emergency Funk Radio (ESC Records, distr. Divyd) Album ideálny na dlhé cesty autom, mikrospánok zaručene nehrozí. Táto kompilácia nás zoznamuje s mladšou a mladou generáciou hudobníkov, pre ktorých sú prioritami funk, jazz a groove. Okrem iných tu nájdeme trio Medeski, Martin & Wood, Lettuce, Soulive či Deana Browna. SSS Steve Khan The Green Field (ESC Records / distr. Divyd) Gitarista Steve Khan je rovnako fascinujúci ako nenápadný. Patrí medzi špičky ako John Scofield či Mike Stern, ale je možno menej extrovertný, čo je asi výhodné pri rôznych spoluprácach Khan je excelentný štúdiový a koncertný sideman. Na vlastných albumoch nakukol do blues a fusion a teraz namieril do čistého jazzu s tými najväčšími STRUČNE&JASNE hráčmi kontrabasistom Johnom Patituccim a bubeníkom Jackom DeJohnette. V niektorých skladbách kolaboruje aj perkusionista Manolo Badrena. Čo dodať? SSS Bob Mintzer Big Band Old School / New Lessons (MVG Jazz, distr. Divyd) Saxofonista, skladateľ, aranžér a producent Bob Mintzer, známy z pôsobenia v skupine Yellowjackets, vedie svoj vlastný big band už vyše dvadsať rokov. Je to nepochybne jeden z najlepších orchestrov na svete a najlepší robia s najlepšími, preto s big bandom už minulý rok začal spolupracovať spevák Kurt Elling, výrazne posúvajúci hranice možného (aj po Bobbym McFerrinovi sa to dá). Ellinga môžeme počuť aj na poslednom albume. A nielen jeho, ale aj Mintzerovu materskú skupinu Yellowjackets. SSSS Ed Thigpen In Copenhagen (Stunt Records / distr. Hevhetia) Reedícia dvoch rôznorodých albumov v jednom sympatickom obale, ktoré spája osoba Eda Thigpena (1930), amerického bubeníka, ktorý hrával s Oscarom Petersonom a Rayom Brownom. Oba vznikli v Kodani a na oboch hrá s dánskymi hudobníkmi. Album Resource nahral The Asmussen Thigpen Quartet, v ktorom hral veteránsky huslista Svend Asmussen. Možno aj vďaka expresívnemu organu má veľmi súčasný souljazzový zvuk. Druhá kapela, už pod Thigpenovým menom, je krásnou ukážkou dobového mahavishnovského fusion. Na trúbke tu hrá známy Palle Mikkelborg. Veľmi zaujímavý dokument. SSS Sony Rollins Saxophone Colossus (Prestige / Universal) Sony Rollins patrí medzi hudobníkov, ktorí možno neboli takými ultrarevolucionármi ako Charlie Parker alebo John Coltrane, ale bez neho by asi jazz nebol taký, aký ho poznáme. Jedným z jeho najvýznamnejších albumov a zároveň jednou z najvýznamnejších nahrávok doby po bebopovej revolúcii je Saxophone Colossus z roku Rollins ju nahral s nesmiernou kapelou, klaviristom Tommym Flanaganom, basistom Dougom Watkinsom a bubeníkom Maxom Roachom. Takáto hudba tiež definovala klubový jazz. Neokázalé majstrovstvo Rollinsa je stále aktuálne. Škoda, že sa do bookletu nezmestilo viac fotografií a textov. SSSSS Hodnotenie: Maximálny počet je SSSSS, minimálny S 46

49 s-music štúdia Český jazz zahořklost i světlé zítřky Text: Petr Vidomus Foto: autor Jaromír Honzák a bubeník Roman Vícha Na mnohé to zapůsobilo jako šok. Najponk v jazzové krizi!, Najponk končí, hlásal český hudební tisk letos na jaře. Najponk, tedy Jan Knop (1972), jeden z nejvýraznějších českých mainstreamových jazzových pianistů, se už, pravda, novou studiovou deskou neozval delší dobu, u anglo-české firmy Cube-Metier mu loni vyšla pouze reedice starší desky Ballads, Blues and More či se producentsky podílel na debutu mladého hammondkáře Ondřeje Pivce. Ale konec Najponka? Tomu nikdo nechtěl věřit. A někteří publicisté spojovali Najponkův případ obecně s existenční krizí českého jazzu. Je na tom jazz v Česku opravdu tak špatně? Asi jak pro koho. V českých klubech na sebe upozorňuje slibná nejmladší generace jazzmenů, ale jen umět dobře hrát dnes často nestačí. NAJPONK Je pravda, že Najponkovi se asi nevědomky podařilo vystihnout pocit české jazzmenské generace třicátníků vynikajících hudebníků na vrcholu své kariéry, kteří se mezi sebou všichni dobře znají a potkávají se v pražských klubech. Já si nechci sám sebe představit za deset let, až mi bude čtyřicet čtyři, jak hraju pořád za stejné peníze U malého Glena pro pár turistů a pár kamarádů. To budu dělat radši cokoliv jiného. Tohle je cesta do blázince, řekl Najponk rezolutně měsíčníku Harmonie. A v zápětí dodal: Musím si dát pohov, protože tu hudbu nechci začít nenávidět kvůli těmhle věcem. Každý kouká jenom na svůj byznys. A plácání po ramenou, to už mě fakt nebere. Z toho se nenajím. Zobecňovat se nevyplácí, ale přesto: pouze hraním jazzu, natož jen mainstreamového s vlastní skupinou, se v Česku uživit nedá. Praxe je taková, že si hudebník většinou na svůj tříhodinový koncert v jazzklubu za maximálně 1000 Kč hrubého přinese jenom svůj hudební nástroj a víru, že se turisté příliš neopijí, aby vůbec nějakou hudbu byli schopni vnímat, vysvětluje saxofonista František Kop. Jazzmani většinou nemají na vlastního agenta peníze, takže kluby obvolávají sami. Kapel je však mnoho, takže vydělat si na živobytí není vždy jednoduché. Hudebníci se liší v tom, jak jsou schopni si to připustit, a jak obratně dokáží balancovat mezi ryzím jazzem, výukou na školách, komerčnějšími projekty či zahraničními melouchy. FRANTIŠEK KOP František Kop (1959), kdysi spoluzakladatel jazzrockové Naimy, o sobě novou nahrávkou nedal vědět pěkných pár let. Hráč, který získal pověst jednoho z nejlepších tenorů, se živí hlavně spoluprací s funkovými J.A.R, doprovázením Hany Hegerové či dalších hvězd pop music. S vlastním jazzovým kvartetem nicméně hraje po pražských klubech velmi často. V jednom z nich, U Staré paní, také natočil jedno z prvních českých jazzových Robert Balzar DVD, což je v české kotlině odvážný obchodní kousek. Kvarteto si nehraje na stylovou čistotu, tu a tam zaloví ve škatulkách free, blues, funku či latiny. ROBERT BALZAR Na již zmiňované loňské reedici jednoho z nejlepších jazzových alb mladé české generace, Ballads, Blues and More (původně vydáno v roce 1999), swinguje s Najponkem a bubeníkem Martinem Šulcem také basista Robert Balzar (1962). Balzarův osud se od Najponkova zřetelně liší. Jestliže před šesti lety, kdy Balzar vydal dvojalbum Alone, byste jej jen stěží představovali mladšímu publiku, loňskou skvělou triovou desku Overnight si mohl basista dovolit natáčet ve zvukově kvalitnějších studiích varšavského rozhlasu a vydat u Columbie (Sony BMG). Nabídky z klubů přišly také a do nich rovněž o poznání jiné publikum než dřív. Důvod je zřejmý, jeho trio je na roztrhání při doprovázení komerčně úspěšné zpěvačky Yvonne Sanchez a hlavně Dana Bárty. Díky Danu Bártovi nás poznalo dost lidí, kteří by do jazzklubu nikdy nepřišli. Ti nám pak říkají: Tak tohle je ten jazz? Ale to se nám líbí. U nás je pořád trochu zakořeněné, že jazz je nějaká divná, starobylá věc, říká basista. Nejde ale jen o obchod. Bárta i Balzar přiznávají, že jejich poněkud odlišné výchozí pozice vedly k vzájemnému hudebnímu obohacení. Co si o situaci v českém jazzu myslí ten, kterému se podařilo uspět, a zároveň si zachovat integritu? Hudebníkům u nás často chybí tradice, přeskočí zásadní epochy vývoje jazzu, a pak není z čeho vycházet a na co navazovat tak se to tváří jako nějaký nu-jazz, a přitom to je jako krásně naleštěný auto, kolem kterého chodíte, ale ještě nevíte, že mu chybí motor. Vyhraněný názor má Balzar i na módní fúze jazzu s elektronikou. Dokonce podezírám hodně hudebníků, že si záměrně na nástroj navěsí různé krabičky-efekty, aby nebylo slyšet, že vlastně neovládají třeba hru smyčcem na kontrabas. To je třeba moje zkušenost se švédskými E.S.T. 47

50 JAROMÍR HONZÁK I to je ale věc názoru a osobních preferencí. Lze to dokumentovat na jiném kontrabasistovi Balzarovy generace, Jaromíru Honzákovi (1959). Jeden z nejlepších zástupců české basistické školy studoval počátkem 90. let na proslulé bostonské Berklee, živí se hlavně výukou na pražské Konzervatoři Jaroslava Ježka a rozhodně ho nelze podezírat z nadbíhání módním vlnám. Vždyť jeho poslední sólové album Present Past (2003) patřilo k výjimečným jazzovým počinům i v širším středoevropském prostoru, také díky světově známým participujícím hudebníkům (Piotr Baron, Michal Tokaj, Lukasz Zyta, Christian Rover). Odvaha jít do dosud neprozkoumaných vod mu nechybí. Kdysi se nechal slyšet: Kdybych nehrál na basu, byl bych DJ. Jungle a drum'n'bass mě z hudby, kterou nedělám, teď inspirují nejvíc. Tento svůj sen o elektronice dokázal zhmotnit letos na jaře při turné s novým triem Face of the Bass. Kapela bezpochyby setrvává svou duší v jazzových vodách, rytmika však jasně dává tušit inspiraci soudobými tanečními rytmy (drum'n'bass, jungle). Na koncertech Face of the Bass lze slyšet samplované basové smyčky, klávesové imitace moogů ze 70. let, vždy však s technicky vyspělým zázemím předních jazzových hráčů současnosti. BEATA HLAVENKOVÁ Zhruba polovinu repertoáru Face of the Bass má na svědomí Beata Hlavenková (1978), pianistka, jež by vystačila na samostatnou kapitolu. Spolu s manželem, kytaristou Patrikem Hlavenkou spustili v roce 2000 v Praze kvarteto Power of Jazz, v němž navazovali na fusion typu Pata Methenyho či Yellowjackets. Výrazněji se ale etablovali až po návratu z USA, kde několik let studovali kompozici a aranžmá na University of Massachusetts. Po návratu domů Beata Hlavenková sestavili kvinteto S'aight a vydali stejnojmenné oceňované album. Mnohé ze skladeb vznikly na základě cvičebních úkolů zadávaných ještě americkými učiteli. Jedním z nich byl i vycházející kytarista Kurt Rosenwinkel, který tu z povzdálí spolu s Bradem Mehldauem zaznívá. Po tomto návratu na scénu se Hlavenková může přetrhnout (hrává téměř každý den). Pro Čechy znovu objevila krásy kláves Fender Rhodes a hraje také ve kapele zpěvačky Lenky Dusilové, s Katkou Šarközi a dalších skupinách. Nedá se říct, že by studenti či absolventi pražské Konzervatoře Jaroslava Ježka, kteří stáli za ambiciózními alby posledních let, byli nějak obzvlášť zaujati mainstreamem. Totéž bychom ale mohli říct o vztahu k progresivní elektronice. Zkrátka projektů, které by svým zvukem připomínaly norskou či francouzskou odnož nu-jazzu (na Slovensku dejme tomu v podobě Barflies či Oskar Rózsa Sextet), je v Česku velice poskrovnu. I tak nejmladší generace sází na žánrovou, či alespoň zvukovou neotřelost. NUSELSKÝ UMĚLECKÝ ORCHESTR Jedním z důkazů je debut Nuselského uměleckého orchestru (NUO), vesměs složeného z žáků Milana Svobody. Jeho leaderem je Jakub Zitko (1974), pianista, který vystudoval skladbu u Karla Růžičky. Pod jeho dohledem jsem tam psal takové jakoby standardy, ale potom jsem objevil Scofielda. To mě naorientovalo někam jinam. Taky jsem začal uvažovat o nějaké větší kapele. Vzniknuvší NUO je recesistickou partičkou velikosti malého big bandu podpořenou zvukovými možnostmi kláves Fender, kytar, ale též houslí. S takovým složením bychom možná mohli odkazovat k bigbandům Milana Svobody či ještě jazzrockového Pražského výběru ze 70. let. NUO je ale jen těžce zařaditelné. Lze u nich nalézt vlivy Charlese Minguse, Theloniouse Monka či jambandového Johna Scofielda, ale taky artrockových King Crimson. V říjnu se NUO chystá nahrávat nové album a zvukové spektrum se ještě rozšíří o sampler a syntezátor. VERTIGO Dva ze členů NUa saxofonista Marcel Bárta a trumpetista Oskar Török stáli u zrodu kvinteta Vertigo, které v posledním roce asi nejvíc rozvířilo vody českého jazzu. Jeho zvuk se vzdaluje tradicionalistickému pojetí, které bylo typické pro mladý domácí jazz 90. let. Napětí ve spojení s meditativností by mohly být hlavní přívlastky jejich hudby, přirovnávané k produkci labelu ECM. Konkrétněji se hlásí k tomu nejlepšímu, co se odehrává na evropské scéně. Většina skladeb pochází od pianisty Vojtěcha Procházky, který v sobě nezapře skladatelskou školu Karla Růžičky staršího a je to právě on, kdo vnáší do výrazu kapely ohlasy fúzí jazzu s vážnou hudbou. Za první slibné album obdrželo Vertigo v březnu cenu Anděla v kategorii jazz a brzy vydá také novou live desku s hostujícím smyčcovým kvartetem nebo zpěvačkou Lenkou Dusilovou. ONDŘEJ PIVEC Opravdovým objevem se ovšem stalo zviditelnění Ondřeje Pivce (1984). Kluk v teniskách à la Jamie Cullum sice nezpívá -náctiletým fanynkám, zato v jazzových kruzích se mluví o vycházejícím talentu. Už volbou nástroje varhan Hammond (i když ne nezaměnitelným typem B3, ale jejich přenosnou italskou kopií) dokázal získat konkurenční výhodu v zástupech mladých pianistů čekajících na příležitost. Na hammondky se v době syntezátorů pomalu zapomnělo i v Čechách, takže když roku 2002 sháněl kytarista Roman Pokorný varhaníka do své kapely, byl zřejmě první na ráně. Po klubových štacích vzniklo víceméně průměrné Pokorného bluesové album 2 Faces, které bylo jakýmsi Pivcovým uvedením do pražského jazzového světa. Zpráva o novém varhaníkovi se rychle rozkřikla. Velmi brzy se osamostatnil a založil vlastní skupinu Organic Quartet. Basovou linku obstarává levou rukou sám mladičký leader ovládající specifický dvoumanuálový nástroj se suverenitou až zarážející. Loni v listopadu zvítězil v kategorii sólista roku v soutěži talentů na pražském Philips Jazz Festivalu. Pořádající firma mu pak umožnila s kvartetem nahrát debut Don't Get Ideas, který produkoval Najponk. Úspěch na festivalu byl vlastně symbolický. Pivec zde měl totiž možnost setkat se se svým hlavním vzorem, varhaníkem Samem Yahelem, který spolu s kapelou Josuy Redmana Elastic Band přijel do Prahy představit desku Momentum. S Yahelem mnohé technické záludnosti řešil Pivec již dříve em, ale pořád sní i o studiu za oceánem. Můj velký sen je dostat se na čas k němu a naučit se něco přímo na místě, říká Pivec, Yahel je nyní můj miláček a největší vzor: to byl první varhaník, u kterého jsem vlastně všemu rozuměl. Album Don't Get Ideas rozhodně není bez nápadů, jak by se podle názvu slušelo. Je plné mladistvé svěžesti a rozhodně netrpí smithovskými klišé. Střídají se tu příjemné bluesové polohy, swing, ale i ráznější groovové pasáže. MATEJ BENKO Mohlo by se zdát, že na formát klasického klavírního tria by mladí čeští jazzmani nejraději zanevřeli. V tomto ohledu je zajímavé sledovat, jak se v Praze dokázal uchytit slovenský pianista Matej Benko (1979). Prešovský rodák si na pražské konzervatoři vlastně splnil svůj sen studovat u svého dětského vzoru, pianisty Milana Svobody. Sen se mu splnil a dnes na stejné škole sám vyučuje. Do širšího povědomí se uvedl hlavně účinkováním na desce Keporkak (2004) tria basisty Víta Švece. Úžas nad talentovaným pianistou způsobil, že v mnoha recenzích Benko paradoxně zastínil i leadera souboru. Benko nepůsobí jen jako interpret, ale také jako invenční skladatel. Už Keporkaku vtisknul svou skladatelskou vizi, jen dvě skladby totiž pocházely od Švece. Kompozičně se tu pianista naštěstí vyhýbá zavedeným newyorským schématům, prvky moderní vážné a latinsko-americké hudby tu integruje do celku klasicky jazzové rytmiky i melodiky s naprostou samozřejmostí. Benko dnes s uplatněním problémy nemá, hraje v mnoha projektech a rovněž se osamostatnil. Původní trio No Borders přejmenoval na Matej Benko Trio a na počátku června s ním vydal u labelu Arta desku Universality. Převážně na ní dále rozvíjí svou zálibu v latinskoamerické hudbě, jež byla patrná už na Švecově Keporkaku. A jak se na mladý české jazzmeny dívají staří lvi? Myslím, že se jim poměrně daří. Mají celkem dost kde hrát a hlavně mají malé nároky na honoráře, takže hrají dost často, říká Milan Svoboda, pod jehož rukama, coby učitele kompozice a harmonie na konzervatoři, prošla většina členů české jazzové líhně. Podle něj novým hráčům nechybí kvalitní interpretace a slušné ovládání nástrojů. Jak tvrdí, postrádá u nich spíše osobitost a původnost projevu. Zatím u všech slyším hudbu, která pouze opakuje již známé postupy, i když jde třeba o příjemné připomenutí jazzové avantgardy. Pořád ale chybí nějaká výrazná osobnost, která by jasně měla svůj osobitý rukopis. Ondřej Pivec 48

51 Kopírovanie zabíja hudbu FOTO: Reuters Autorský zákon chráni Haberu, Táslera, Patejdla, Smatanovú, ale aj Stinga, Madonu, alebo Shakiru... A PREČO?...lebo sú tvorcami hudobných skladieb, ktoré znejú v TV, v rádiu, na koncertoch a diskotékach, v mobiloch a na CD - čkach a nemali by byť používané bez ich súhlasu... Autori majú právo na odmenu za šírenie ich hudobných diel na verejnosti. Nelegálne napaľované CD, nelegálne stiahnutá hudobná MP3 alebo melódia do mobilu toto ich právo poškodzuje. SME proti pirátskemu používaniu hudby.

52