BABYLONSKÁ PÝCHA A JAPONSKÁ SPUPNOSŤ

Transcription

1 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY JÚN 2012 BABYLONSKÁ BABYLONSKÁ PÝCHA A JAPONSKÁ SPUPNOSŤ V Knihe Genesis je poučný príbeh o spupných a pyšných Babylončanoch, ktorí chceli postaviť takú vysokú vežu, aby sa po nej dostali až nad oblaky, ba ešte vyššie, až k Bohu. Ich ideou bolo dostať sa do neba, dobyť ho útokom a potom tam postaviť vlastných bôžikov, ktorým sa budú klaňať. (Nevdojak som si pri týchto vetách spomenul na nie až tak dávny sen jednej úspešnej americkej firmy natrieť na mesiac obrovský nápis Coca-Cola.) Boh so znepokojením pozoroval ľudí na ceste za ich bláznivým cieľom. Keď už bola veža taká vysoká, že výstup robotníkom s tehlami na vežu trval celý rok, zasiahol. Zoslal na ľudí trest v podobe pomiešania jazykov. A stalo sa, že ľudia zabudli, že vzišli všetci z jednej rodiny a prestali si rozumieť. Dodnes máme s tým dosť problémov. Boh okrem iného tak zvýhodnil Angličanov, Američanov, ale aj Francúzov, Nemcov a Rusov, ktorí sa hneď od narodenia učia svetový jazyk. Ostatné národy sa musia svetovým jazykom učiť ešte popri svojom materinskom jazyku. Spravodlivý trest opäť raz nebol spravodlivý voči všetkým rovnako. Ale nie ne/spravodlivosť je témou týchto pár riadkov. Skôr ide o neutíchajúcu ľudskú pýchu a spupnosť ľudského rodu voči prírode a jej zákonitostiam. Hadov prísľub Adamovi a Eve, že ak zjedia jablko zo stromu poznania budú ako bohovia sa síce nenaplnil, no mnohí si myslia, že áno. Azda aj preto sa chcú na bohov podobať. Veža Bábel sa už dávno v jednej tretine preborila zemetrasením do zeme, tretinu pohltil nebeský oheň a zvyšok sa v toku času premenil na prach. No ľudská pamäť je príliš krátka na to, aby sa ľudia z katastrof poučili. Friedrich Hegel voľakedy sarkasticky poznamenal, že skúsenosť z dejín nás poučuje, že sa ľudia a vlády z dejín nikdy nepoučili. Zrejme sa nemýlil. Dňa 16. marca minulého roku priniesli svetové agentúry zdrvujúcu správu o mimoriadne silnom zemetrasení v Japonsku, ktoré si vyžiadalo tisícky životov a spôsobilo rozsiahle hospodárske škody. Zemetrasenie SPUPNOSŤ s magnitúdou 9,0 poškodilo japonské jadrové elektrárne, čo si vyžiadalo jadrovú pohotovosť a evakuáciu obyvateľov. Jedna z najhorších katastrof v histórii ázijskej krajiny bola denne pertraktovaná v médiách a svet ľutoval zdrvených, no udatných Japoncov ako vyrovnane a bez reptania nesú svoj krutý údel. Zábery na vlny cunami, ktoré unášali celé domy, ba celé ulice pripomínali potopu sveta, ktorou tiež kedysi strestal Boh spupnosť ľudí. Mnohé komentáre sa zmieňovali o údajnej japonskej náklonnosti k prírode a ich tichej pokore voči jej majestátu. Šintoizmus a jeho kami bôžikovia a duchovia pretkaní celou ostrovnou krajinou boli skloňovaní vo všetkých pádoch, neopomenul sa ani všeobjímajúci budhizmus a vyrovnaný konfucionizmus. Japonci v tých chvíľach vyzerali nielen ako jeden z najpacifistickejších národov sveta (k čomu, žiaľ, muselo dôjsť až po zhodení nukleárnych bômb na Hirošimu a Nagasaki), ale i ako jeden z najpokornejších a najekologickejších národov sveta. Razom sa zabudlo na to, že Japonci permanentne lovia vymierajúce veľryby, že podporujú čierny obchod so slonovinou a zabitými tigrami, že priemyslovými exhalátmi znečisťujú nielen svoje ale aj celoplanetárne ovzdušie, ako aj nato, že prístup k ľuďom v pásovej výrobe je zhodný s prístupom k robotom. Dňa 29. februára tohto roku obletela svet iná správa z Japonska. Tentokrát bola optimistická! Pokorní a prírode oddaní Japonci dovŕšili stavbu najvyššej televíznej veže na svete príznačne pomenovanej ako Tokijský nebeský strom (Tokyo Sky Tree). Tvorcovia ubezpečili, že je odolná tektonickým vrtochom, ktoré sporadicky sužujú ostrovy po celé stáročia. Na výstavbu veže merajúcej impozantných 634 metrov, ktorú už zapísali do Knihy rekordov Guinnessa, sa vydalo 812 miliónov dolárov. Aj keď táto stavba nie je najvyššou stavbou sveta, ešte vyšší je mrakodrap Burj Khalifa v Dubaji (828 m), predsa pôsobí ako novodobý Bábel. Vystatovanie Japoncov, že ich vežu nezdolá žiadne zemetrasenie, tak trochu pripomína vystatovanie Babylončanov, že dobyjú nebesá a Boha. Paradoxne, Babylončania sa najskôr rúhali a potom boli potrestaní zemetrasením (a pomiešaním jazykov), Japonci najskôr prešli peklom cunami a zemetrasením a až následne sa rúhajú. Alebo nie? Ivan Dubnička ŠTYRIDSIATDRUHÉ ÈÍSLO - 1/2012 EV 753/08

2 JÚN 2012 OBSAH Ročník 18, 2012, č. 42 1/2012 Úvodník Dubnička, I.: Babylonská pýcha a japonská spupnosť... 1 Štúdie Palitefka, J.: Kapitalizmus v súčasnom globalizovanom svete... 2 Lomnický, I.: Spoločný fenomén hry a hravosti v kontexte sebarealizácie človeka... 5 Mlyneková, M.: Židia na stránkach denníka Slovák : výrazové prostriedky, parazitológia a absurdné obvinenia... 7 Krno, S.: Vývoj politických strán v Grécku...11 Recenzie Krno Svetozár: Balkán (Historický vývoj, súčasnosť a naše vzťahy k jeho národom) (Ivan Dubnička) Lowenthal, A. F. Piccone, T. J. Whitehead, L. ed.: Shifting The Balance: Obama and the Americas (Posun rovnováhy: Obama a Ameriky) (PhDr. Andrea Mončeková) Dubnička Ivan: Misa Mäsa (Igor Lomnický) Informácie: Dubnička Ivan: Nátlakové skupiny, subkultúry a kontrakultúry (medzinárodná konferencia) Mgr. Jozef Palitefka, PhD. Katedra kulturológie FF UKF Nitra CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY KAPITALIZMUS V SÚČASNOM GLOBALIZOVANOM SVETE Palitefka, J.: Capitalism in the Contemporary Globalised World CIVITAS, 2012, Vol. 18, No. 42, p. 2 The process of globalization brings not only the creation of the single market in the world, but also the gradual dissemination of the principles of capitalist liberalism almost to the whole world. In his study the author analyses the functioning of capitalism in terms of the current globalized world, trying to point out certain limits of capitalism and possible depletion of its potential. Volume 18, 2012, No. 42 1/2012 Editorial Dubnička, I.: Babylon pride and Japanese haughtiness...1 Studies Palitefka, J.: Capitalism in the Contemporary Globalised World... 2 Lomnický, I.: The social phenomenon of the game and playfulness in the context of human self-realization.. 5 Mlyneková, M.: Jews in the newspaper Slovak : means of expresion, parasitology and absurd accusations... 7 Krno, S.: The Development of Political Parties in Greece Reviews Krno Svetozár: The Balkans (historical development, present days and our relationship to Balkan nations) (Ivan Dubnička) Lowenthal, A. F. Piccone, T. J. Whitehead, L. ed.: Shifting The Balance: Obama and the Americas (PhDr. Andrea Mončeková) Dubnička Ivan: Nerrivik (Igor Lomnický) Information Dubnička Ivan: Pressure groups, subcultures and countercultures (International conference) STRANA 2 Jedným z najvýraznejších znakov súčasnosti je proces globalizácie, s ktorým úzko súvisí aj postupné rozširovanie princípov kapitalistického liberalizmu takmer do celého sveta. Problematika globalizácie je ale veľmi široká a z daného dôvodu budem sledovať predovšetkým tie momenty, ktoré sa týkajú hlavne ekonomickej oblasti, t.j. venovať sa dôsledkom, ktoré súvisia s rozširovaním kapitalistického trhového hospodárstva. Je však samozrejmé, že s globalizáciou súvisia aj dôsledky politické, sociálne, kultúrne a podobne. Dodnes neexistuje všeobecne prijatá definícia globalizácie, no väčšinou sa na tento jav poukazuje ako na spontánny a neriadený proces, ktorý sa svojou vlastnou zotrvačnosťou rúti dopredu. Z. Bauman v uvedených intenciách hovorí o globalizácii ako procese, kedy sa nám věci vymikají z rukou a chápe ju ako nový světový neřád. 1 Je to teda proces, nad ktorým nikto nemá kontrolu a absentuje predstava ako by prípadná kontrola mala vyzerať. Podľa definície Medzinárodného menového fondu, ktorú uvádza aj Václav Mezřický, globalizáciu možno chápať ako rostoucí ekonomickou vzájemnou závislost zemí ve světovém měřítku v důsledku rostoucího objemu a druhu přeshraničních transakcí zboží a služeb a toku mezinárodního kapitálu, jakož i rychlejšího a rozsáhlejšího šíření technologií. 2 Uvedená definícia poukazuje len na jeden aspekt globalizácie. Okrem ekonomickej integrácie dochádza aj k integrácii politickej a kultúrnej. Poukázaním na globalizáciu chcem upozorniť na určité limity kapitalizmu a možné vyčerpanie jeho potenciálu. Pri svojich analýzach sa budem opierať predovšetkým o výskumy I. Wallersteina. Kapitalistická ekonomika existuje približne päťsto rokov a postupne sa z Európy a Ameriky rozširuje takmer do celého sveta. Možno teda povedať, že je v súčasnosti jediným systémom, ktorý zasiahol celú planétu. Čo je však jeho podstatou? Základním principem kapitalistické světoekonomiky je nekonečná akumulace kapitálu. To je její raison d être, a všechny její instituce jsou vedeny nutností sledovat tento cíl, odměňovat všechny, kdo tak činí, a trestat všechny, kdo ho nesledují. 3 Z uvedeného citátu vyplýva, že podstata a rozvoj tohto systému závisí od kumulácie zisku. Tento zisk sa dá následne použiť na ďalší rozvoj, ktorého cieľom je ďalšie zvyšovanie zisku. Zisk teda zabezpečuje (ak z nejakého dôvodu nedôjde ku krachu) ďalší zisk a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Výsledkom tohto systému je však stále ostřejší polarizace světosystému na horních 20 procent a spodních 80 procent polarizace, jež je současně ekonomická, politická, sociální a kulturní. 4 Mnoho kritikov globalizácie poukazuje práve na tento dôsledok. Medzi nich patrí aj Z. Bauman, ktorý odvolávajúc sa na dokument OSN Správa o vývoji ľudstva z roku 1996 a komentár Victora Keegana uvádza, že bohatstvo 358 globálnych milionárov sa rovná súhrnu 2,3 miliardy najchudobnejších ľudí (45 % svetovej populácie). 5 Hoci tieto údaje boli získané ešte na konci minulého storočia, Bauman sa prikláňa k názoru, že táto polarizácia naďalej pokračuje. Aké sú však jej hranice? Do kedy môže takýto trend pokračovať? Vrátim sa však k podstate fungovania kapitalizmu a jeho limitom. Ako už bolo spomenuté, základným princípom kapitalizmu je neustála kumulácia kapitálu (zisku). Zisk možno považovať za rozdiel medzi nákladmi na produkciu tovaru a cenou jeho predaja na trhu. Náklady na produkciu môžeme zjednodušene zhrnúť do troch hlavných položiek náklady na personál, na vstupy a dane. 6 Podľa I. Wallersteina dochádza postupne k tomu,

3 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY JÚN 2012 že náklady na všetky tieto tri položky narastajú, čo má za následok, že v súčasnosti existuje globální nedostatek zisku, jenž významně ohrožuje schopnost systému pokračovat v akumulaci kapitálu. 7 Pristavím sa pri jednotlivých vstupoch a pokúsim sa poukázať na zmeny, ktoré nastávajú. Ak sa pozrieme na náklady na personál, tak zjednodušene možno povedať, že ich výška sa odvíja od určitej dohody medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Zamestnanci požadujú zvýšenie miezd, zatiaľ čo zamestnávatelia sa snažia udržať mzdy na čo najnižšej možnej úrovni. Každá z týchto skupín používa na dosiahnutie svojich cieľov určité prostriedky. Zamestnanci používajú predovšetkým ako formu nátlaku možnosť štrajku a vyjednávajú pomocou odborových organizácií. Zamestnávatelia používajú ako formu nátlaku predovšetkým možnosť nájsť nových zamestnancov, ktorí budú ochotní pracovať za nižšiu mzdu. Príkladom tohto modelu môže byť v minulosti fungovanie Fordovej firmy, o ktorej sa zmieňuje Z. Bauman. 8 Predpokladom takto fungujúceho vzťahu medzi zamestnancami a zamestnávateľom je záujem oboch strán o jeho trvalosť, vzájomná závislosť a snaha udržať výrobu na nezmenenom mieste. Tento všeobecný model, ktorý bol viditeľný aj vo firme Forda, Z. Bauman nazýva pevná moderna alebo ortodoxný kapitalizmus. 9 Jej podstatou bolo, že pracovníci byli ve svém živobytí závislí na mzdě; a kapitál musel kvůli své reprodukci a růstu platit dělníkům. K jejich setkání docházelo na stálé adrese; ani kapitál, ani dělníci se nemohli jen tak přesunout jinam. 10 Tento predpoklad však už v súčasnosti nie je platný a veľmi často sa stretávame so situáciou, že náklady na výrobu na nejakom mieste sa zvýšili natoľko, že to nebolo pre zamestnávateľa výhodné. Následne dochádza k presunu výroby na miesto, kde boli ľudia ochotní pracovať za nižšiu mzdu. Prevažne sa výroba premiestnila do oblastí, kde bolo dostatočné množstvo ľudí, ktorí pracovali v roľníctve. Mzda, ktorú dostávali od nového zamestnávateľa, hoci bola nízka, prevyšovala príjmy, ktoré pôvodne mali. 11 Podľa uvedeného autora však načrtnuté riešenie problému je len dočasnou záležitosťou, pretože po uplynutí nějakých pětadvaceti až padesáti let se dělníci v nové zóně začali organizovat a požadovat vyšší odměňování, a zaměstnavatel byl zase tam, odkud vyšel. 12 V súčasnosti pod vplyvom globalizácie je trend presúvania výroby ešte výraznejší. Neustálym presúvaním výroby dochádza k tomu, že sa počet obyvateľov, ktorí žijú na vidieku a živia sa predovšetkým poľnohospodárstvom, neustále znižuje. Na túto skutočnosť upozorňuje E. Hobsbawm, podľa ktorého veľmi výrazným ukazovateľom súčasného sveta je dramatický rozklad a pád roľníctva. Predpokladá, že v priebehu niekoľkých desaťročí prestane ľudstvo byť tým, čím bolo od svojho vzniku, t.j. druhom, ktorý sa zaoberal predovšetkým lovom, zberom, či pestovaním potravín. 13 Súčasne ľudstvo prestáva byť druhom bytostne vidieckym a trendom súčasnosti je rozmach převážně urbánní společnosti a zejména megapolí, jejichž obyvatelstvo se měří osmcifernými čísly. 14 Práve postupný úbytok vidieckeho a roľníckeho obyvateľstva má podľa I. Wallersteina za následok to, že časom nebude možné výrobu presúvať tak, ako tomu bolo v minulosti. Súčasne to má za následok, že mzdové náklady v celosvetovom meradle v priemere narastajú. 15 Druhou položkou, ktorá je potrebná pri výrobnom procese, sú priame vstupy, medzi ktoré môžeme zaradiť napríklad nerastné suroviny, infraštruktúru, ale aj likvidáciu odpadu, ktorý pri výrobe vznikne. Taktiež tu môžeme zaradiť náklady na obnovu alebo regeneráciu surovín, ak je to samozrejme možné. Časť z týchto nákladov, ktoré pri výrobe vznikajú, sú často z producenta presúvané do neurčitej budúcnosti alebo ich na seba preberá štát, teda daňoví poplatníci, takže producenti získajú niektoré suroviny lacnejšie ako je ich skutočná cena. To do istej miery znižuje náklady producenta a zvyšuje jeho zisk. Tento postup však naráža na stále väčší odpor, ktorý jednak vzniká z narastania obáv z globálneho znečistenia, vyčerpávania nerastných surovín a stúpajúcich nákladov na infraštruktúru. Tieto dôvody podľa I. Wallersteina spôsobujú to, že sa postupne zvyšujú náklady na vstupy. 16 Do tejto položky teda spadajú aj náklady, ktoré úzko súvisia so životným prostredím. Je zrejmé, že pod vplyvom prudkého rozvoja techniky, neustále narastajú aj nároky na energie a nerastné suroviny. Podľa viacerých prognóz budú zásoby fosílnych zdrojov energie vyčerpané niekedy koncom 21. storočia. Istým riešením môžu byť alternatívne zdroje energie, otázkou ostáva, do akej miery budú schopné tento výpadok nahradiť a ako bude finančne náročná ich produkcia. V tejto súvislosti treba spomenúť aj vysokú mieru spotreby energie vo vyspelých krajinách sveta. Ak by menej vyspelé krajiny mali dosiahnuť alebo sa aspoň priblížiť k životnej úrovni vyspelých štátov, znamenalo by to obrovské zvýšenie spotreby nielen fosílnych zdrojov energie, ale aj ostatných nerastných surovín. Otázkou je, či a do akej miery je to vôbec možné a aký dopad by to mohlo mať na únosnosť Zeme. V konečnom dôsledku ale dochádza stále k väčšiemu zaťaženiu prírody. Istý čas síce bolo možné riešenie spomenutých problémov odkladať, no s rýchlo postupujúcim procesom globalizácie sa zaťaženie prírody stáva ešte neúnosnejšie, čo vyúsťuje do stále väčšieho ohrozenia samotnej existencie človeka. Ako uvádza I. Dubnička, problémy ekologické ale úzko súvisia s problémami ekonomickými a sociálnymi, takže riešenie problémov rýdzo ekologických, ak má byť pragmatické a účinné, musí byť zároveň riešením ekonomickým a sociálnym. 17 Dostávame sa do začarovaného kruhu. Ak budeme riešiť sociálne problémy chudobných vrstiev, ktorých je v globálnom meradle väčšina, ešte viac zvýšime zaťaženie našej planéty. Každopádne neriešenie tejto problematiky môže spôsobiť vážne konflikty a spôsobovať zvyšovania napätia vo svete. K tomu ešte pristupuje rozmer etický. Druhou možnosťou je znižovanie spotreby vo vyspelých štátoch sveta. Predpokladať však, že sa ľudia dobrovoľne vzdajú komfortu, na ktorý si zvykli, je naivné. Zrejme STRANA 3

4 JÚN 2012 najspravodlivejšou možnosťou by bolo znižovanie spotreby vo vyspelých krajinách sveta a súčasne zvyšovanie úrovne v chudobných častiach sveta. Poslednou možnosťou je zvyšovanie životnej úrovne globálne, čo však taktiež veľmi negatívne ovplyvňuje životné prostredie. Nech by sme si zvolili ktorúkoľvek z týchto možností, vždy bude niekto, kto nebude spokojný. Predpokladám však, ak sa tento problém riešiť nebude, dôsledky pre všetkých môžu byť katastrofálne. Pridržiavajúc sa pohľadu I. Wallersteina a na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že globalizácia predsa len prinesie určité vyrovnanie rozdielov vo svete, čoho dôsledkom je aj zvyšovanie príjmov (aj keď možno nie dostatočné) v menej vyspelých krajinách sveta. Vrátim sa k analýzam, ktoré sa týkajú limitov kapitalizmu a položkám súvisiacim s nákladmi na výrobný proces. Poslednú položku predstavujú dane. Odvolávajúc sa na vyššie spomenutého autora, aj táto položka neustále v celosvetovom meradle stúpa, čoho príčinou je postupný nárast požiadaviek pracujúcich vrstiev. Medzi takéto požiadavky patria hlavne zabezpečenie vzdelania, zdravotná starostlivosť a určité sociálne istoty (dôchodky, podpora v nezamestnanosti a podobne). 18 Dalo by sa síce proti tomu namietať, keďže je v mnohých štátoch viditeľná politika rôznych daňových bonusov a úľav, ktoré majú za cieľ prilákať a udržať investorov na určitom mieste.to ukazuje na závislosť štátov na tom, aby udržali kapitál na nejakom mieste. Z. Bauman sa k tejto problematike vyjadruje nasledovne: Hrozba (spíše nevyslovená a pouze tušená), že zruší místní vazby a přesune se jinam, je něčím, co každá zodpovědná vláda musí řešit se vší vážností a v souladu s tím profilovat své postupy. Politika se dnes stala tahanicí mezi rychlostí, s níž se kapitál dokáže pohybovat, a zpomalovacími schopnostmi lokálních sil; a jsou to lokální instituce, které mají pocit, že vedou marný boj. 19 V súčasnosti sme naozaj svedkami procesu, ktorý tu popisuje Z. Bauman a presun kapitálu z jedného miesta na druhé sa pohybuje obrovskou rýchlosťou bez toho, aby vlády jednotlivých krajín mohli do uvedeného trendu zasiahnuť. Jednou z hlavných príčin presunov je znižovať náklady a vďaka tomu zvyšovať zisk. Môžeme si však položiť otázku, či existuje nejaká príčina, ktorá tieto presuny jednak spomalí a jednak zníži ich počet? Predpokladám, že touto príčinou môže byť samotná globalizácia. Hranice našej planéty sú pevne dané, takže po istom čase musia presuny naraziť na určité limity. To ale neznamená, že sa tento proces presunov úplne zastaví. Ďalším dôvodom obmedzenia premiestňovania výroby môže byť aj to, že sa niektoré štáty alebo bloky jednoducho zatvoria pred tlakmi globalizácie. To ale, do akej miery je to možné, závisí od sily daného štátu (bloku) ako aj miery závislosti na ostatných ekonomikách sveta. Zároveň by to znamenalo popieranie samotnej globalizácie a vytváranie určitých ostrovov, ktoré by existovali relatívne nezávisle od ostatných. Táto možnosť sa spomína napríklad aj v súvislosti s Európskou úniou. V. Mezřický uvádza dokument Scénare Európa 2000, kde jeden z piatich modelov pripúšťa možnosť silnej antiglobalizačnej politiky za predpokladu, že by se odehrály dostatečně silné ekonomické a politické šoky. Reakce by se mohla uskutečnit ve formě obchodního bloku tak, že velké regiony by zvětšily překážky proti pronikání globalizačních procesů na jejich trh. Podstatnou roli by přitom mohla sehrávat starost o zdraví společnosti, o životní prostředí a kulturní identitu nebo obavy o takové oblasti, jako je zemědělství, potravinářský průmysl, vliv masmédií apod. 20 Do úvahy pripadá ešte možnosť, že štáty alebo určité medzinárodné STRANA 4 politicko-ekonomické zoskupenia sa rozhodnú viesť aktívnejšiu hospodársku politiku a prostredníctvom rôznych obmedzení (napr. ciel) sa budú snažiť vytvárať také ekonomické prostredie na svojom území, ktoré by odradilo producentov presúvať výrobu z ich územia niekde inde, hoci by tam mohli počítať s lacnejšou pracovnou silou. Tento postup by však určite narážal na silný odpor nadnárodných spoločností, pretože by mal výrazný vplyv na výšku ich ziskov. Ako už bolo spomenuté vyššie, globalizácia je chápaná ako spontánny a neriadený proces. Nebola však položená otázka, k čomu tento proces speje? Dnes zrejme nikto presne nevie na túto otázku odpovedať. Danú problematiku komplikuje aj samotná ambivalentnosť jednotlivých globalizačných procesov i globalizácie ako celku. Z jednej strany sa v súvislosti s globalizáciou poukazuje na proces homogenizácie a planetarizácie, no súčasne sa s globalizáciou spájajú aj procesy heterogenizácie, fragmentarizácie a lokalizácie. Globalizace nejen spojuje, ale i rozděluje; rozděluje, právě když spojuje příčiny rozdělování zeměkoule jsou stejné jako ty, co podporují její sjednocování. 21 To, čo pre niektorých znamená slobodu, rozvoj, možnosť, pre iných môže znamenať krutý osud, závislosť a úpadok. Ekonomická otvorenosť, sloboda, voľný trh sú princípy, ktoré vyhovujú silným ekonomickým subjektom, zatiaľ čo pre krajiny ekonomicky slabšie, môže znamenať presadzovanie týchto princípov vážne existenčné ohrozenie. Aj zmienený dokument Európskej únie ráta s možnosťou, že v súvislosti s globalizáciou môžu nastať problémy, ktorých riešenie by bolo v protiklade s globalizačným procesom. A to môžeme Európsku úniu napriek viacerým krízam v jej vnútri (v súčasnosti najmä dlhová) považovať za ekonomicky veľmi silný blok. Takýto trend je potom možné očakávať aj v iných blokoch, ak by sa ukazovalo, že globalizačný proces silno ohrozuje ich existenciu. Napriek uvedeným možným rizikám, ktoré so sebou globalizácia prináša, je zrejmé, že dochádza k silnej previazanosti ekonomík jednotlivých štátov a rušia sa postupne hranice, ktoré by bránili voľnému toku tovarov, služieb a financií. V tejto súvislosti sa ale objavujú ďalšie otázky. Jednou z nich je životnosť systému, ktorý globalizácia vytvára. Silná vzájomná závislosť a previazanosť ekonomík v prípade vážnej krízy (ekonomickej, sociálnej, politickej, ekologickej) v ktorejkoľvek časti sveta môže spôsobiť kolaps celého systému. Platí totiž, čím je systém zložitejší, tým je ťažšie udržateľný v chode a je náchylnejší k rôznym poruchám, ktoré môžu znamenať jeho zánik. Ďalšou otázkou je ako a kým má byť tento systém riadený. Existujú obavy, napríklad A. S. Panarina, že sa pluralitní systém mezinárodní rovnováhy, který spočívá na principu národní suverenity, nahradí nepokrytým diktátem nositelů ideologie monopolárního světa; nepůjde tedy o globální přepojení světa, jak nás ujišťovali noví liberálové, o svět vzájemné závislosti, ale o svět prosté, jednoduché závislosti řízené z jednoho centra. 22 Hoci tieto obavy môžu byť do istej miery opodstatnené, narážajú na niektoré problémy. Prvým je už spomínaná previazanosť svetového systému. Z daného dôvodu aj riadiace centrum by bolo nejako závislé od toho, čo sa deje v rôznych častiach sveta. Predpokladám, že nie je možná úplná kontrola množstva procesov, ktoré sa v globálnom priestore dejú. Súčasne, aby taký systém mohol efektívne fungovať, musí mať určitú legitimitu, no jej získanie v celosvetovom meradle je dosť nepravdepodobné. To, do akej miery sa svet bude globalizovať, na akých princípoch bude svetový systém budovaný (v prípade, že sa z nejakého dôvodu nezrúti) a aké CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY miesto v ňom budú zohrávať kapitalistické princípy, ukáže síce budúcnosť, no ak sa máme vyhnúť nebezpečným konfliktom, nie je to možné bez vzájomného dialógu a dohody medzi bohatými a chudobnými krajinami, pretože len týmto spôsobom je možné primerane riešiť problémy, s ktorými sa ľudstvo stretáva už dnes a bude im čeliť aj v budúcnosti. Literatúra: [1] BAUMAN, Z.: Globalizace. Mladá fronta: Praha 2000, ISBN [2] BAUMAN, Z.: Individualizovaná společnost. Mladá fronta: Praha 2004, ISBN X [3] BAUMAN, Z.: Tekuté časy. Academia: Praha 2008, ISBN [4] DUBNIČKA, I.: Kultúra a environmentálnakríza. FF UKF: Nitra 2007, ISBN [5] FUNDA, O.: Znavená Evropa umírá. Karolinum: Praha 2000, ISBN [6] HAJKO, D.: Globalizácia a kultúrna identita. FF UKF: Nitra 2005, ISBN [7] HOBSBAWM, E.: Globalizace, demokracie a terorismus. Academia: Praha 2009, ISBN [8] MEZŘICKÝ, V. (ed.): Globalizace. Portál: Praha 2003, ISBN [9] WALLERSTEIN, I.: Evropský univerzalizmus. Slon: Praha 2008, ISBN Poznámky: 1 BAUMAN, Z.: Globalizace. Mladá fronta: Praha 2000, s MEZŘICKÝ, V. (ed.): Globalizace. Portál: Praha 2003, s WALLERSTEIN, I.: Evropský univerzalizmus. Slon: Praha 2008, s Tamže, s BAUMAN, Z.: Globalizace. Mladá fronta: Praha 2000, s WALLERSTEIN, I.: Evropský univerzalizmus. Slon: Praha 2008, s Tamže, s BAUMAN, Z.: Individualizovaná společnost. Mladá fronta: Praha 2004, s Tamže, s Tamže, s WALLERSTEIN, I.: Evropský univerzalizmus. Slon: Praha 2008, s Tamže, s HOBSBAWM, E.: Globalizace, demokracie a terorismus. Academia: Praha 2009, s Tamže, s WALLERSTEIN, I.: Evropský univerzalizmus. Slon: Praha 2008, s Tamže, s DUBNIČKA, I.: Kultúra a environmentálna kríza. FF UKF: Nitra 2007, s WALLERSTEIN, I.: Evropský univerzalizmus. Slon: Praha 2008, s BAUMAN, Z.: Individualizovaná společnost. Mladá fronta: Praha 2004, s MEZŘICKÝ, V. (ed.): Globalizace. Portál: Praha 2003, s BAUMAN, Z.: Globalizace. Mladá fronta: Praha 2000, s MEZŘICKÝ, V. (ed.): Globalizace. Portál: Praha 2003, s Mgr. Jozef Palitefka, PhD. Katedra kulturológie FF UKF Hodžova Nitra jpalitefka@ukf.sk

5 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY JÚN 2012 S P O L O Č E N S K Ý SPOLOČENSKÝ FENOMÉN F E N O M É N HRY H A H HRAVOSTI R S T I V KONTEXTE SEBAREALIZÁCIE ČLOVEKA S E B A R E A L I Z Á C I E ČL OV E K A Doc. PaedDr. Igor Lomnický, PhD. Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky FF UKF Nitra Lomnický, I.: The social phenomenon of the game and playfulness in the context of human self-realization CIVITAS, 2012, Vol. 18, No. 42, p. 5 The presence of the game in human life is a sign of his interest in life itself. The game is in understanding the lifelong oscillation between perceived personal hobby as a form of entertainment and relaxation and work load which brings pleasure and satisfaction of self-realization. The game is perceived as part of sociability, which is an integral part of human personality. It is an inspiring personal element in shaping the world in which they will feel good. The game is an opportunity to implement mobility of thought and imagination for creative change. Hra je integrálnou súčasťou života človeka. Prostredníctvom nej sa nielen rozptyľujeme a bavíme, ale aj poznávame, učíme sa, myslíme. Zároveň sa aj osobnostne prezentujeme, odkrývame svoj charakter a vôľové vlastnosti a nebadane odtajňujeme aj to, čo má byť iným nedostupné. Z etického hľadiska je hra hodnotným impulzom pre stimuláciu kreatívneho myslenia, ale aj prostriedkom k sociálnej terapii, relaxácii a oddychu. Prostredníctvom hry sa človek prirodzeným spôsobom socializuje, ale aj hodnotovo stabilizuje. Uspokojuje tým aj svoju potrebu spoločenskosti, inšpiruje a necháva sa inšpirovať, ale cieľavedomým spôsobom môže prejavovať aj ašpiráciu, presahujúcu limitné hranice hry a byť tak vtiahnutý do života v najrozmanitejšej podobe svojej tvorivosti. Podľa J. Svetlíkovej (2000, s. 32) je to tiež potreba orientácie, aktivácia senzorickej činnosti, potreba sociálneho prostredia patriť k istej sociálnej skupine, mať istú sociálnu rolu, postavenie. Hra je fenoménom aj z dôvodu poskytovania priestoru pre slobodu a spontánnosť v rozhodovaní sa a konaní, ktoré nie je obmedzované a je teda príležitosťou na sebarealizáciu človeka a jeho vnútorný rozlet. Minimalizované je pri tom vedomie prílišnej zodpovednosti a splnenie si predurčenej povinnosti. Ak chýba spontánnosť a uvoľnenosť a nie je zážitok, nejde v pravom slova zmysle o hru, ale len štylizovanie sa do spoločnej činnosti, avšak bez vnútornej angažovanosti a teda aj radosti a túžby. Tento svet je pre jednotlivého a obmedzeného človeka tajuplný ten ho môže uchopiť len cez zážitok vlastnej existencie v tomto ohromnom svete, a tým sa môže povzniesť (Mistrík, 2006, s. 164). Hra sprevádza človeka celým jeho životom a človek preukazuje rôznu tvár svojej hravosti. A tak môžeme diferencovať podobu ľudskej hravosti z hľadiska sociokognitívneho a mravného vývinu osobnosti a zároveň aj diferencovať typológiu hry sprevádzajúcu človeka v jednotlivých obdobiach života. Teda hovoríme o hre detskej, spoločenskej, hazardnej, atď. Pričom kritérium veku nie je prísne viazané k typu hry, zvlášť v dnešnej dobe, keď sú deformované hodnoty, ktoré majú stabilizovať a rozvinúť osobnostný potenciál človeka. Preto sme svedkami narúšania životnej kontinuity aj pri hre z hľadiska prekračovania vekových hraníc a demonštrovania osobnej nezrelosti. Nie zriedkavo pozorujeme, že hazard a nežiaduci adrenalín vyvolaný hrou je deštruktívnym prvkom osobnosti dieťaťa a agresivita s tendenciou nadradenosti, manipulatívnosti a túžby vyhrať za každú cenu, je deformujúcim prístupom pre priateľské vzťahy a dobré výchovné spoločenstvo. Pri skúmaní etymológie slova hra sa nám vynára celá škála synonymických vyjadrení, ktoré nielen svojou jazykovou dikciou, ale aj významovou obraznosťou evokujú spätosť s realitou života, ale aj priľnutosťou človeka k nemu, práve prostredníctvom fenoménu modelu hry a možnosti naplnenia potenciálu jeho hravosti. V bežnom živote sú etablované rôzne explicitné hravé výrazy majúce však aj špecifické implicitné posolstvo. Hra s ohňom má konotačný význam zábavy v najširšom slova zmysle, predovšetkým však ako podoby rozptyľovania sa, zažitia niečoho výnimočného, ale zároveň aj využitia príležitosti pre neviazanú zábavu, autentického užitia si prítomného okamihu a prekračovania hraníc dovoleného. STRANA 5

6 JÚN 2012 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY S výrazom hra prírody sa spája čosi neobyčajné, zvláštne, tajomné, ale aj nevysvetliteľné a maskujúce. V prenesenom význame na človeka ako hra s človekom je v pozitívnom zmysle vnímaná ako jeho obdarenosť v pohľade na jeho fyzickú krásu a príťažlivosť a z toho profitujúca nežiaduca a neetická tendencia k sebavyzdvihovaniu bez primeraného aktivizovania psychických mechanizmov svojej osobnosti. Aj keď táto obdarenosť môže byť vonkajšou výhodou, nesmie sa stať vnútornou nevýhodou, paralyzujúcou osobnostný potenciál človeka. Ak však ostaneme v ríši prírody, slovné spojenie hra prírody má aj zreteľné prírodné posolstvo smerom k prírodným útvarom, nad ktorými človek žasne, ako dielo neskonale dokonalé. To nás ako ľudí robí pokornejšími a neoprávňujúcimi štylizovať sa do pozície jej vládcu, ale skôr zodpovedného správcu k svojmu životnému prostrediu ako domovu nielen pre naše generačné, ale aj civilizačné prežitie. Slovné spojenie hra osudu je azda najintenzívnejšie komunikačné spojenie sprítomnené na úrovni intrapersonálnej komunikácie človeka, keď sa zamýšľa nad svojím životom. Z hľadiska pudu sebazáchovy a často aj vlastného ospravedlňovania sa pred sebou samým, je hra s nepriazňou osudu preňho akoby vykúpením a možno aj sebaoslobodením pred vlastnou zodpovednosťou. Naopak, v období žičlivosti osudu sa často prejavuje nezdravo vypínajúca sa sebadôvera, komunikujúca jeho veľkosť a výnimočnosť. Na úrovni interpersonálnej komunikácie má však spojenie hra osudu diametrálne odlišný významový kontext. Už nejde o úľavu a prejavy súcitu a podpory pre iných v štádiu nepriazne osudu, ani o pokoru a prijatie štedrosti osudu voči druhým. V tomto prípade je to často naopak komunikovaná nespravodlivosť voči priazni osudu druhým a z toho prameniaca závisť, ba až nenávisť. V lepšom prípade vedome neangažovanie sa vo vzťahu k osobe, neprejavovanie priateľského správania a nekonanie dobra v jeho prospech. Takáto hra osudu je bariérou k prejaveniu ľudskosti, pričom si neuvedomujeme, že je to cesta k našej rýchlej pominuteľnosti. Etické posolstvo v rovnomennej básnickej zbierke k tomu hodnotne poeticky vyjadril J. Leikert (2005): Nikto z nás nie je bez viny, všetci sme hriešni. Padáme dolu tvárou a prosíme o odpustenie. Len čo sa zdvihneme, znovu zhrešíme (Pominuteľnosť, s ). Ďalší jazykový a s ním spojený etický význam hry je spojený s umeleckou činnosťou, ako je divadelná hra alebo hra spojená s prezentáciou hudobného diela. V prenesenom slova zmysle s jasným etickým podtextom je od toho odvodené spojenie etablované v našom komunikačnom portfóliu ako hrať komédiu. Identifikuje sa to prevažne v hanlivom kontexte osobnej a spoločenskej pretvárky. Toto spojenie sa zvyčajne spája aj s preexponovanosťou prejavov človeka s vysokou mierou neautentického osobného patetizmu, neúprimnosti a nedôveryhodnosti. K takejto hre sa človek uchyľuje aj vtedy, keď chce nenáležite profitovať, získať pre seba výhodu, prípadne sa neadekvátnym spôsobom uchádzať o podporu, sympatie alebo aj poľutovanie a súcitnú náklonnosť. Eticky špecifickým a svojsky dráždivým slovotvorným spojením je hra na nervy. Ide o expresívnejšie vyjadrenie, ale s jasným nocionálnym posolstvom. Presne rozumieme tejto forme hry ako nepríťažlivej komunikácie, ktorej nositeľ prostredníctvom svojho vnútorného nepokoja a nízkej miery sebakontroly vnáša napätie a disharmóniu do vzájomných vzťahov. Často sú to prehnané nároky, alebo emocionálne prejavy, ktorými atakuje svoje okolie. Výsledkom takejto nežiaducej hry, ktorá je buď precízne premyslenou komunikačnou konštrukciou STRANA 6 samotného aktéra a v takom prípade je zavrhnutiahodným nespoločenským počinom alebo prejavom nedbanlivého správania, ktoré je síce dočasne tolerovateľné, ale z hľadiska očakávanej pokračujúcej komunikácie je taktiež neakceptovateľné. Iné je to v prípade takto pomenovanej hry dieťaťa, kedy je potrebné rozlišovať, či ide o nevhodnosť jeho správania, ako prejav rozmaznanosti, nedisciplinovanosti a nenáležitého vynucovania si pozornosti. Oprávnene sa však môže zdanlivo problémovým správaním uchádzať o pozornosť svojich rodičov, učiteľov a vychovávateľov. Nereflektovanie na komunikované prejavy dieťaťa, aj v štádiu neustáleho pýtania sa, prehliadanie jeho osobných potrieb, prehlbuje vzťahové pnutie a zakladá nedôveru, ktorá môže mať ďalekosiahle negatívne dôsledky pre vzájomné porozumenie. Najnedôstojnejším prejavom dospelého voči dieťaťu je jeho ignorovanie, majúce podobu buď razantného umlčania so stupňujúcou agresivitou alebo necitlivého nevšímania si ho až do štádia jeho emočného vysilenia. V takomto prípade sa hra nervov stáva bojom, ktorý nemôže mať víťaza, v ktorom však dieťa, práve pre svoju detskosť, nesmie nikdy prehrať. Zároveň to môžeme identifikovať ako prehru nezvládnutej role vychovávajúceho, ktorého láska je azda málo obetavá, trpezlivá a dobrotivá. Prítomnosť hry v živote človeka je znakom jeho záujmu o samotný život v mnohodimenzionálnej podobe aktivít kultúrnych, spoločenských, umeleckých, športových. Hra je v celoživotnom chápaní osciláciou medzi osobne vnímaným koníčkom ako forma zábavy a relaxu a prácou, ktorej náplň prináša taktiež potešenie a sebarealizačné uspokojenie. Teda aj samotná práca je hrou, ak je výsledkom dlhodobého motivačného úsilia vykonávať ju a dospieť do štádia osobnej zrelosti zodpovedne si plniť pracovnú povinnosť. Potom je život nie o upracovanosti, únave a vyčerpanosti, ale o zážitku zo žitia, vedenia, poznania, cítenia a milovania. Nie je to hra so životom v zmysle ľahkovážneho pohrávania sa, ktorá nás má lákať, ale taký život je pre nás hrou, ak k nemu pristupujeme s dôverou, pokorou a zodpovednosťou. Treba sa nám bezodkladne, tu a teraz ujať vlastnej zodpovednosti (Diatka, 2001, s. 127). Vtedy si budeme môcť dovoliť aj neuspieť a život nás začne baviť ešte viac. Hra je možnosťou realizácie tvorby, ktorá dáva zmysel ľudskému sneniu a to prestáva byť iba projektom a hypotézou. Stáva sa modelovou predstavou tvorivej činnosti. Hra si vyžaduje sprostredkujúcu mieru aktivity, ktorá je aj funkčným prvkom etickej výchovy ako prostriedku utvárania osobnosti dieťaťa prostredníctvom tvorivej činnosti. Hra sa vo všeobecnosti podľa V. Žbirkovej (1999) vyznačuje aktivitou, pri ktorej dieťa uplatňuje svoju osobnosť a riadi svoju činnosť podľa vlastných schopností a možností. Cieľom hry nie je výsledok, ale zážitok; hra je vývinovou potrebou a zároveň prejavom úrovne rozvoja osobnosti. Vytvára vhodný priestor pre prosociálne správanie, s vyššou mierou senzibility, empatie a rozvíja zdravé sebavedomie a sebaúctu. Využívanie formy hry vo výchove je najprirodzenejšou cestou porozumenia životu a výchovy k hodnotám. Prítomnosť hry v našom živote je prítomnosťou nároku na prekonanie živočíšnosti a detskosti pri ich súčasnom zachovaní. Je to prítomnosť takého konania a správania sa, ktoré je jednou z určujúcich stránok ľudskej skutočnosti. Život človeka sa totiž odohráva na viacerých rovinách: základnou rovinou, ktorá poznamenáva ľudské bytie a formuje ľudskú skutočnosť, je praktická činnosť, uvedomovaná na pôde ľudskej sebareflexie, na pôde vedomého poznávania a usporadúvania vecí, ktoré patria k svetu človeka (Hajko, 1992, s. 29). Robiť niečo hravo samozrejme neznamená, len zabávať sa, netvorivo a nehodnotne využívať čas. Literárne hádanky teda nelúštime bez námahy a nemáme úspech vopred zaručený. Predstavivosť a obraznosť, však človek neuplatňuje samoúčelne, iba pre hru samotnú. Je zároveň transferom do života a zdrojom inšpirácie pre tvorivé riešenia v mnohých oblastiach praktického života. Globálne je dôležitá aj z hľadiska plnenia kultúrnej funkcie, ako spoločenská spojitosť a motivačný faktor pre zdieľanie spoločnej aktivity v integrujúcom sa spoločenstve ľudí, ktorí deklarujú spoločné záujmy. Osobitné postavenie má hra v spojení s literatúrou. Sú to pojmy navzájom kompatibilné, pretože prostredníctvom literatúry môže percipient hrať hru objavnú a objavujúcu a ak je tvorivá, vznikne nová realita vnímania života. Poetická reč má svoje zvláštnosti, ku ktorým patrí aj to, že je obrazná. Umelecká literatúra sa s týmito obrazmi doslova hrá. Čím je umelecké dielo hodnotnejšie, tým sú jeho možnosti byť predmetom recepcie a umožňovať variabilitu recepcie väčšie. Ale recipované dielo sa stáva zároveň určitým objektom manipulácie v priebehu akejkoľvek recepcie, najmä však v procese takej formy recepcie, ktorá smeruje k tvorivej činnosti vo vlastnom vývinovom rade. A to evidentne platí nielen o vývinovom rade samotnej literatúry, ale aj o vývine osobnosti čitateľa. To je kľúčové predovšetkým z pohľadu etickej výchovy. Nejde nám však len o deklaratívnu podobu, ale najmä o tvorivosť vo vzťahu k žiaducej prosociálnosti človeka. Literárne dielo sa z tohto hľadiska javí ako dôležitý prostriedok vnútornej sebavýchovy, čiže nielen ako vonkajší vplyv či vzor pôsobiaci masovo. Dielo pôsobí jedinečne v súlade s požiadavkami na osobitý rozvoj každého človeka. Pôsobí tak ako celok, nielen prípadnou deklarovanou moralitou. Vyvoláva zážitok v podobe autentickej skúsenosti a pôsobí kvalitou funkcie tejto skúsenosti, ktorú sprítomňuje a komunikuje. Práca s literárnym textom v rôznej žánrovej podobe je vo výchove veľmi dôležitá. Pestrosť žánrov je nielen tvorivou možnosťou zoznamovania sa so spoločenským kódom literárneho výrazu, ale aj vovádzanie percipienta do sveta svojej fantázie a predstavivosti, motivujúcej k premýšľaniu a hodnotovej reflexii. Taktiež je dôležitá mnohorozmernosť pôsobenia literárnych žánrov vo vedomí detského percipienta. S rešpektovaním vekovej osobitosti je dôležité pripomenúť komunikáciu literárneho diela hrou. Hra je neustálym približovaním a vzďaľovaním. Ale vždy je tichým a vytrvalým volaním po spolupatričnosti (Hajko, 1992, s. 31). Komunikačný vzťah autor čitateľ sa mení na vzťah rozprávač (respektíve predčítavač v období predškolského veku dieťaťa) prijímateľ, počúvajúci, účastník hry. V tomto vzťahu, opäť závisí od veku, sa uplatňujú nielen myšlienkové komponenty vnímania, ale aj vizuálne, akustické a pohybové. Základnou možnosťou aplikovania literatúry vo výchove je zážitková forma hry. Hrá každý, kto dúfa. Kto verí v možnosť identifikovať určitú situáciu ako svoju situáciu a nájsť v nej odpoveď, adresovanú iba jemu (Hajko, 1992, s. 31). Písaný text sa prevteľuje do toho, kto ním žije. Učiteľ ako moderátor výchovy má k dispozícii určité žánrové prostriedky, ktorými v rámci prijatej konvencie hry usmerňuje činnosť jej účastníkov. Na základe znalosti textu majú potom možnosť rozvinúť svoj tvorivý potenciál a stať sa autentickými hercami s jedinečnou formou osobnostnej prezentácie. Charakter a intenzita percepcie diela závisí samozrejme aj od intelektuálnej a emočnej vyspelosti percipienta. Zážitková forma učenia umožňuje byť nielen zainteresovaný na interpretácii textu,

7 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY JÚN 2012 ale byť aj sám sebou vo vnútornom premýšľaní, vciťovaní sa a ich vonkajšom komunikovaní s kultivovaným verbálnym či neverbálnym prejavom. Môžeme využívať reflexívnu, akustickú, vizuálnu, pohybovú reprodukciu textu, z čoho vyplývajú dominantné činnosti zamerané na celostné myšlienkové porozumenie textu, hlasovú kultivovanosť, vizuálnu pozornosť, pohybovú kultúru a výrazovú schopnosť. Práca s textom má nevyhnutné etické presahy, korešpondujúce so životom. Nie je to teda uzavretý text, iba umelecký či odborný projekt. Učiteľ, ktorý s dielom pracuje, by mal oň vyvolať záujem ako o hru svojho druhu, ale pritom veľmi dôležitú. Mal by to byť aktuálny zážitkový model hry s literárnym či odborným dielom. Každá čitateľská konkretizácia totiž takou hrou je. V rámci tejto hry ešte aj imperatívy strácajú svoj strohý výzor. Výchova hodnotami podľa V. Brožíka (2006) totiž nepodceňuje úlohu noriem, ale ešte aj tie sa usiluje predstaviť ako konceptuálne hodnoty, prípadne ako vízie žiaduceho stavu. Hra s textom je teda dôležitou metódou výchovy osobnostného utvárania človeka zvnútra. Tým, že je vovádzaný do variabilného ľudského sveta polarizovaného dobrom a zlom originálnym tvorivým spracovaním, je človek nútený utvárať si svoj hodnotový svet s možnosťou permanentnej sebatranscendencie. Iba človek, ktorý si uvedomuje svoju určenosť inými ako možnosť prekročenia seba samého, je opravdivý hráč. Hra je anticipovaním stavu porozumenia (Hajko, 1992, s. 31). Hru vnímame ako súčasť prosociálnosti, ktorá je integrálnou súčasťou osobnosti človeka. Je inšpirujúcim prvkom pre utváranie osobného sveta, v ktorom sa bude cítiť dobre. Je to hra tvorivej zmeny pre uplatnenie mobility myslenia a fantázie, pre fascinovanie sa krásou a dobrom, pre zážitok a pôžitok zo samotnej hry. Literatúra: [1] BROŽÍK, V O hodnotách a ľuďoch. Nitra-Polianka: UKF, ISBN [2] Diatka, C Etika a súčasnosť. Nitra: UKF, ISBN [3] Hajko, D Rozpätie dňa a noci. Bratislava: H & H, ISBN [4] LEIKERT, J Pominuteľnosť. Bratislava: Luna, ISBN [5] MISTRÍK, E O blízkosti (stretnutia so sebou samým). Bratislava: H & H, ISBN [6] SVETLÍKOVÁ, J Výchova hrou. Bratislava: Mabag, ISBN [7] ŽBIRKOVÁ, V Hra a jej sociálne súvislosti. Nitra: UKF, ISBN Doc. PaedDr. Igor Lomnický, PhD. Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky FF UKF Hodžova Nitra ilomnicky@ukf.sk ŽIDIA N A S T R Á N K A C H ŽIDIA NA STRÁNKACH DENNÍKA S SLOVÁK L O : : VÝRAZOVÉ P PROSTRIEDKY, S T R I E D K PARAZITOLÓGIA A ABSURDNÉ OBVINENIA A A B S U R D N É OBVINENIA PhDr. Miriam Mlyneková, PhD. Katedra politológie a európskych štúdií FF UKF Nitra Mlyneková, M.: Jews in the newspaper Slovak : means of expresion, parasitology and absurd accusations CIVITAS, 2012, Vol. 18, No. 42, p. 7 The author describes and summarizes the thematic references of Jews in the newspapers Slovak post-war years The article provides a statistical overview of printed texts about Jews. The autor deals and works with the expressive means, parasitology and absurd accusations. Where clearly confirms the evidence of open and dagerous presence of anti-semitism in newspaper Slovak pages. Po skončení prvej svetovej vojny a vyhlásení Československej republiky začína tzv. poprevratové obdobie. Vo vzťahu k židovskej komunite je ho možné vnímať ako etapu, ktorú charakterizovali prejavy otvorených antisemitských útokov. Situácia v novovznikajúcej republike na slovenskom území bola značne komplikovaná. Traumy vojny prenikli veľmi hlboko a jej dôsledky sa dotkli životov jednotlivcov i celej spoločnosti. Väčšina dospelých mužov slovenskej populácie bojovala priamo na frontoch prvej svetovej vojny a potýkala sa so zraneniami, vojnovou brutalitou i demagógiou. Zázemie bolo poznačené nedostatkom bezpečia, jedla, základných životných istôt a potrieb. Vojna prehĺbila rozpory v rakúsko-uhorskej monarchii a zároveň otvorila cestu k riešeniu problémov národov a národností žijúcich na jej území. Kreovanie demokratického politického systému, nové spoločenské hodnoty a konvencie, nové usporiadanie medziľudských vzťahov vygenerované vojnou boli pre obyvateľov neraz ťažko čitateľné a zrozumiteľné. Formovanie politickej a spoločenskej kultúry v mladej republike na jednej strane vzbudzovalo obavy i veľké očakávania, na strane druhej toto zložité medziobdobie poskytovalo možnosti vytvárať platformy pre ventilovanie resentimentov minulosti, nespokojnosti s predchádzajúcou existenciou v rámci monarchie a rovnako aj hnevu za utrpenie vo vojne. Hľadali sa vinníci za existenčné problémy, domnelí i skutoční nepriatelia. Vyjadrovanie túžob po lepšom živote sprevádzali situácie, pri ktorých sa preukázala malosť, politická nezrelosť, neskúsenosť a obavy o vlastnú, veľmi krehkú štátotvornú a národnú identitu Slovákov. STRANA 7

8 JÚN 2012 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY Historické skutočnosti viažuce sa k dejinám slovenského národa, sila a variabilita etnických a konfesionálnych skupín, absencia či minimum politických, kultúrnych a vzdelanostných elít, ale tiež integrujúcich národných ideí a z toho vyplývajúce nízke národné sebavedomie Slovákov a ich politická nezrelosť spôsobili, že životaschopnosť národa bola veľmi slabá. Pavol Mešťan vo svojej práci dokonca tvrdí, že v roku 1918 otázka stála tak, či je slovenský národ vôbec schopný života. 1 Na Slovensku absentovali samotní Slováci, 2 ktorí zároveň museli prejsť náročným hľadaním svojej národnej, kultúrnej i politickej identity. 3 Vzhľadom na svoje predchádzajúce historicko-politické skúsenosti sa iba pomaly, bolestivo a za pochodu učili chápať princípy fungovania nového štátu. Situáciu v poprevratovom období dokresľoval aj významný fakt, že Slovensko bolo aj napriek svojmu relatívne malému územiu etnicky, konfesionálne aj sociálne výrazne rozvrstvené, avšak bez dostatočnej miery tolerancie voči iným národnostným či konfesionálnym skupinám. V prvých mesiacoch (a nielen počas nich) budovania štátu a posilňovania slovenského elementu v ňom je možné vidieť veľmi silnú potrebu najmä negatívneho vymedzovania sa voči iným, hľadanie štátnej a národnej identity vo vzťahu k ostatným etnikám žijúcim na slovenskom území. 4 Vývojom v novom štátnom útvare neprechádzali iba Slováci. Cestou hľadania si svojho miesta v spoločnosti vzhľadom k historicko- -politicko-spoločenským zmenám museli prejsť aj iné etnické, prípadne konfesné skupiny, ktoré sa po vzniku ČSR ocitli v spoločnom politickom útvare, ale zároveň nevedeli, čo majú a čo môžu od neho očakávať. Jednou z takýchto komunít v mimoriadne komplikovanom postavení bola komunita židovská. V tomto období chaosu, nepokojov a nestability sa Židia stali cieľom útokov (pogromov, rabovania) a padali na nich rôzne obvinenia. Vojaci prichádzajúci z frontu rabovali predovšetkým židovské obchody a krčmy, aby sa nasýtili a oslávili slobodu. K prepusteným vojakom sa pridávalo aj civilné obyvateľstvo, pričom Židia a ich majetok sa stali vhodnými objektmi na ventilovanie nahromadenej agresivity a nenávisti. Toto správanie bolo neskôr vysvetľované aj na stránkach denníka Slovák, že rabujúci si iba brali späť majetok, ktorý Židia získali z ich mozoľov. Antisemitizmus nebol pre Slovákov ničím novým, nadviazal totiž na svoje historické tradície a psychologicko-sociálne animozity. Jedným z jeho medzníkov boli napríklad texty Ľudovíta Štúra, či Svetozára Hurbana Vajanského. Príslušníci slovenskej elity, už v období pred vznikom Československa, videli v antisemitizme riešenie istých slovenských problémov, ktoré prezentovali aj vo svojich prejavoch. V čase Československej republiky a obzvlášť v poprevratovom období sa antisemitizmus stal pre Slovákov jedným zo zdrojov národného sebavedomia. Umožňoval a uľahčoval identifikáciu v zmysle my čestní, spravodliví, statoční, ukrivdení či ukrátení a trpiaci Slováci versus oni Židia ako stelesnenie zlého, nečistého, podlého, profitujúceho na úkor slovenského kresťana. Antisemitizmus sa stal akýmsi zástupným problémom, ktorý niektoré politické elity využívali na ventilovanie národných frustrácií. Národné sebavedomie Slovákov bolo takto povzbudzované a postupne rástlo, avšak skôr na princípe bujnenia metastáz. Zdravé sebavedomie národa a zdravý nacionalizmus sa budujú na základe pozitívnych prvkov, odkazov a symbolov. Sebavedomie bujnejúcich metastáz je postavené na extrémnom nacionalizme a šovinizme a ako také nevyhnutne potrebuje nepriateľa. Avšak nebezpečenstvo tohto prístupu je veľmi veľké, lebo ak STRANA 8 je nacionalistické cítenie prebúdzané takýmto spôsobom, hrozí zároveň eskalácia otvoreného antisemitizmu s jeho agresívnymi sprievodnými javmi. Obdobie rokov sa na stránkach denníka Slovák nieslo v znamení otvoreného a agresívneho antisemitizmu, ktorý bol najmä v počiatkoch sprevádzaný fyzickými útokmi na životy, zdravie a majetok Židov. Vo vymedzenom období bolo v denníku Slovák uverejnených 463 článkov obsahujúcich zmienky o Židoch. V roku 1919 bolo publikovaných 16 statí, ktoré sa týkali Židov. Iba jediný z nich sa zaoberal židovskou problematikou v cudzine. 5 Všetky zmienky o Židoch je možné vnímať ako negatívne. derná, ktorá uznáva židovskú národnosť a Židia majú veľkú voľnosť a slobodu pri obchodovaní. Svoj text autor ukončil ironickou poznámkou: To je pravda, svätá pravda! My to cítime na vlastnom tele. Ďalším príkladom je správa z Maďarska Židia a blokáda Maďarska. 7 Maďari vyjadrili svoje rozhorčenie a vinili z bojkotu svojej krajiny Židov. Slovák to komentoval: Oproti bojkotu začínajú Maďari protiakciu. Nepôjdu vraj odprosovať ku židovskej rade do Amsterdamu, ale začnú vyháňať židov z Maďarska. Bože uchovaj! To by potom všetko prišlo na Slovensko! V roku 1920 sa objavili aj správy o činnosti svetového židovstva, ako napríklad Medzinárodný kongres židov a Palestýna. 8 Referoval o prvom výročnom kongrese sionistických zástupcov všetkých krajín, ktorý sa uskutočnil 30. júna 1920 v Londýne. Objavila sa však aj správa na hranici absurdných obvinení s názvom Židovskí zločinci. 9 Táto čerpala z rakúskych úradných štatistík z roku 1910 a z uhorských z obdobia rokov Odznelo v nej konštatovanie, že najviac V roku 1920 bolo v Slovákovi zaznamenaných 136 článkov so zmienkami o Židoch. 32 správ bolo z cudziny a 41 z celkového počtu je možné považovať za informatívne. Je však nutné podotknúť, že mnoho informatívnych článkov sa končilo sarkazmom, ktorý bol vo forme veľmi stručného komentára, ako napríklad v článku Komu sa vedie v našej republike dobre? 6 Autor sa v tejto správe venoval Bulletinu, židovskému časopisu vychádzajúcemu v Paríži, ktorý uviedol, že v Maďarsku a v Poľsku sa nerešpektujú práva Židov. Naopak Československo sa uvádzalo ako krajina mozločincov je medzi Židmi a konkrétne: najviac zločinov medzi židmi je však v Rusku. Zaujímavá bola krátka správa (Obec bez žida 10 ) z nemeckej obce Metzenseifen, ktorá vraj nestrpí Žida a obchody i krčmy sú všetké v domorodých nemeckých kresťanských rukách. V kontexte budúceho vývoja hrozivo vyznel záverečný komentár Slováka: Tak by to malo byť i vo všetkých našich slovenských obciach! V roku 1921 bolo uverejnených 84 článkov, ktorých téma sa buď priamo venuje Židom, alebo čiastočne sa dotýka židovstva, z nich 21 malo informatívny charakter. Iba jeden článok je možné vnímať ako pozitívnu zmienku o Židoch a to stať Slováci katolíci! 11 Bola to výzva na vystavanie pomníka našej cirkevno-národnej slobody a v tejto súvislosti boli ako pozitívny príklad uvedení biblickí Židia, ktorí ochotne prispeli na svoj svätostánok: Keď sa Židia zo zajatia egyptského vyslobodili, a Mojžiš pri vrchu Sinaj chcel svätý stánok vystaviť, Židia na jeho vyzvanie ochotne a s radosťou obetovali svoje poklady a drahokamy k ozdobe stánku Pánovho. My len haliere prosíme a to, čo každý dľa hmotných pomerov obetovať môže. Pseudovedecky vyznel text článku Choromyseľnosť ľudí, 12 v ktorom Slovák na počte choromyseľných pacientov v rakúskych, maďar- ských, nemeckých a talianskych ústavoch dokazoval, že pomerne najviac prípadov neurasthenie, hystérie a smyslových poruchov je badané u židov. Slovák v roku 1922 publikoval 82 článkov so židovskou problematikou. Z nich 23 sa týkalo Židov mimo Československa. Prevažne obsahovali informácie o protižidovských hnutiach v Maďarsku, Rumunsku a Poľsku. Aj v tomto roku sa objavili správy s ironickým komentárom, ako napríklad Židovská škola. 13 Text článku informoval o príprave výstavby židovskej školy. Na záver odznel komentár: Potom sa vraj židia majú na Slovensku zle. Slovák v rámci informácií o činnosti židovskej komunity na Slovensku publikoval správu o kongrese židovských náboženských obcí v Piešťanoch s názvom Židovský kongres v Piešťanoch. 14 Ako pozitívnu zmienku je možné vnímať článok Loyalita židov, 15 kde bolo uvedené, že spojené strany židovské (cionisti) na Slovensku pod vedením pána Siposa odovzdali dňa 24. t.m. mi-

9 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY JÚN 2012 nistrovi dr. Mičurovi prejav loyality k č.-s. republike, poneváč niektoré časopisy na Slovensku ich loyality vzali v pochybnosť. V roku 1923 publikoval Slovák 87 článkov o Židoch, z toho bolo 33 správ zo zahraničia, predovšetkým z Palestíny, Poľska a Maďarska. Viac ako polovicu (46) je možné považovať skôr za informatívne, hoci niektoré z nich majú za cieľ vykresľovať negatívny obraz Žida, ako napríklad správa o zbití kresťanského študenta polytechniky v Poľsku Židia nabili študenta kresťana. 16 Keďže rok 1923 bol rokom obecných volieb, v rámci správ sa objavili informácie o Židovskej strane, či židovských kandidátoch v rôznych politických stranách. Slovák si neodpustil ani články so sarkastickými poznámkami. Prvá zmienka o Židoch v danom roku bola o tom, že Národný fond židovský zaistil pre 35 rodín z Česko-Slovenska možnosť usadiť sa v Palestíne. Židia sa mali odsťahovať už na jar a Slovák im vo svojom článku Židia do Palestíny 17 zaželal: Šťastnú cestu! Škoda, že ku tým 35-tim nemožno pridať niekoľko núl. V poslednom roku vytýčeného obdobia som už zaznamenala menej článkov s taxatívnymi zmienkami o Židoch. Slovák v roku 1924 publikoval 58 statí, z toho 20 správ je zo zahraničia. Jednoznačne dominujú faktografické správy, otvorených antisemitských útokov preukázateľne ubúda, avšak istý nepriateľský podtón zostáva. V rubrike List z Prahy denník priebežne uverejňoval rôzne informácie a postrehy, ktoré sa týkali predovšetkým politického života v hlavnom meste či konkrétne pražskej vlády. V danom čísle sa v rubrike List z Prahy 18 objavila poznámka o tom, že prezident má veľmi dobrú mienku o Židoch: V Č.S.R. neexistuje problém židovskej otázky. Židia sú rovnoprávnymi občanmi a veľmi sú spokojní. Antisemitizmus ako program je u nás nemožným. Sionizmus pokladá za dobrý výhľad do budúcnosti židovského národa. Od sionizmu nesmie byť upusteno. Sionizmus je p. prezidentovi sympatický ako zjav charakterný. Slovák pridal aj komentár v tom zmysle, že sa teší tomuto uznaniu, ale zároveň upozornil, aby sa aj katolíkom rovnako meralo. Pripomenul prezidentovi jeho starší výrok o tom, že katolíci budú mať iba toľko práv, koľko si vydobyjú. Redakcia sa k tomuto výroku v rôznych obmenách a parafrázach opakovane vracala a poukazovala na to, že takýto postoj prezidenta nepovažuje za korektný, obzvlášť pri jeho pozitívnom vzťahu k Židom. V období sa v denníku Slovák používali výrazové prostriedky, ktoré boli typické neskôr pre nacistické Nemecko. Ich používanie je možné považovať za jeden z preukázateľných dôvodov vnímať antisemitizmus v tomto období za otvorený a veľmi agresívny. Výraz pijavice na označenie Židov sa vyskytol v článku Ľudové zhromaždenie vo Veľkých Topoľčanoch, 19 kde sa uvádzalo: Čo sklep to žid, a pravda pijavica ľudu... V texte Slovenská Vlasť sa obíma so Židmi 20 bol Slovák rozhorčený tým, že periodikum Slovenská vlasť sa opovážila...brániť židovské pijavice. Slovák upozorňoval na problémy slovenskej spoločnosti v článku Pánu min. Mičurovi do pozornosti, 21 pričom za jeden z najzásadnejších považuje židovstvo, o ktorom sa vyjadril nasledovne: Žid, toto je pijavica nášho slovenského ľudu. Tejto sa nevieme striasť. Tomu môžeš nadať, našpintať ako len chceš on toho nedbá. On si len pomyslí, veď prídeš zas, budeš mňa ešte potrebovať... A tomu všetkému sme si sami len na vine. Jozef Hamaj opisoval svoje zážitky z cesty poslancov a senátorov ľudovej strany na východ republiky v článku Zo Slovenského Východu 22 a v súvislosti so Židmi napísal: Vlasy nám dupkom stávali. Vypasená židovka, špinavé židulience vyliezli na chodbu a pomáhali najstaršej pijavici, nás gójov vycicať.... Židov je tu na tisíce miestami, jako ku pr. v Stropkove. Oni tvoria tam väčšiu polovicu obyvateľstva. Kaftáne a pajese nosia a v každej obci najmenej päť-šesť krčiem je v ich rukách. Oni sú pijavicami, kliatbou našeho dobrého rusínskeho ľudu! Úvodník s názvom Pijavice 23 od Jur Kozu Matejova bol z väčšej časti vybielený cenzúrou, avšak to, čo z neho zostalo, bolo zamyslením sa o rôznych národoch, pričom vyjadrenia na úkor Židov boli pre redakciu Slováka v danom období signifikantné. Autor rozdeľoval národy na tie, ktorým ostaneme na veky povďačnými k nim priradil Grékov i Rimanov za ich kultúrnu misiu. Ľudstvo bude povďačné aj za svetovú missiu Francie, Nem. a iných veľkých národov, ktoré bohatosťou a vyspelosťou svojej kultúry obohatili i iné národy. Žiaľbohu nemôžeme to povedať o všetkých národoch. Sú národy sebecké, egoistické a pažravé, ktoré ako pijavica chcú žiť na tele cudzom a sať sily iných národov. Od nich môžbyť zdravších a životaschopnejších, ale slabších a pokojamilovnejších a môžbyť menej prefíkaných. Najsmutnejším príkladom takéhoto vyžierania iných národov dáva nám židovstvo samé. Stá a stá rokov žije už výlučne zo životnej sily iných. Z cudzej krvi, z cudzieho tela. A žije dobre pohodlne. Ale nenávidene a opovržene. Lebo pijavica sa každému hnusí. Matejov ďalej rozvíjal myšlienku, že i slovenský národ bol obeťou takejto pijavice, ktorá z neho žila tisíc rokov: Prežili sme i to. Nechceme rekriminovať. História nám dala zadosťučinenie.... Pijavice slovenský národ striasol a hoci oslabený dal sa do práce.... No čoskoro sme so strašným prekvapením museli prísť na to, že nádej naša bola privčasná. Ďalej článok po zásahu cenzora nepokračoval. Ako Pažraví polypi 24 boli označení židovskí komisári v Rusku, ktorí mali nabádať k organizovaniu štrajkov a kupovaniu komunistických časopisov, aby ozbrojovali robotníkov, aby utvárali skupiny robotníkov, chcejúcich zrealizovať proletársku diktatúru, aby kliesnili cestu idei oddania vedenia fabrík do rúk rozvratníkov... Metafory syfilis židovstva, parazit či bacil použil Andrej Fridrichovský, ktorý napísal sériu tvrdo antisemitských článkov so spoločným názvom Židia a socializmus. 25 Do posledného z nich zasiahla aj cenzúra, napriek tomu môžeme sa v ňom dočítať: Či z obavy pred budúcim veľkým Ruskom, alebo že i Západ Európy je tiež tak presiaklý sifilisom židovstva, že sa nikto neodváži otvorene vystúpiť oproti pánom sveta? Vidíme tu strašný fakt, alebo sa nemôžu alebo nechcú sa zbaviť parazita, ktorý v túto chvíľu ako morový, tuberkulózny alebo sifilistický bacil ovládava a premáha nekonečne väčšieho, avšak otráveného jeho jedom Obra!... Buďme na stráži všetcia, ktorí sme si uchovali zdravého, neskaleného úsudku a zdravého smyslu pre celok. Do boja proti najväčším škodcom našej a vôbec ľudskej slobody! Neskoro bude, až budeme nútení klaňať sa a bozkávať boty lotrov a prosiť o život.... Organizujme sa, robme nátlak na žurnalistiku našu, aby konečne otvorene a nebojácne začala boj proti škodcom našim a celého človečenstva! 26 Slovák publikoval článok s citáciami názorov Napoleona Bonaparteho na Židov, s ktorými vyjadril nadšený súhlas. V texte článku Napoleon o židoch 27 sa uvádzalo: Ani proti katolíkom, ani proti protestantom nečujeme toľko ponôs ako proti židom. Lebo všetko zlo, čo títo zapríčiňujú, nekorení v jednotlivcoch, ale v sústave národa, židia sú podobní húseniciam a kobylkám, ktoré hryzú krajiny. V inom článku denník vykreslil Židov ako rozkladný živel každej spoločnosti a vlády slovami: Zabudli ste, že v tejto tragédii človečenstva všade sa osvedčili židia, jako notorickí ničitelia, špekulanti, vyssávači, paholci brachiálnej moci, špióni, udavačia a provokatéri? Naši zjavní nepriatelia a hrobári, slovom nepriatelia celého ľudstva! 28 Aplikácia výrazov prevzatých z organickej prírody či metafor vykresľujúcich Židov ako cudzorodé, démonické a nepriateľské teleso cudzopasiace na úbohom slovenskom ľude skrýva v sebe nebezpečný potenciál. Vnímanie Židov ako parazitov, ktorí spoločnosť neobohacujú, ba práve naopak, iba z nej profitujú, roznecovalo nepriateľstvo i agresivitu. Umožnilo vnímať Židov jednak v kolektívnych pojmoch a jednak utlmovať ich vnímanie ako ľudských bytostí. Daniel J. Goldhagen používanie takýchto výrazových prostriedkov dáva do súvislosti so snahou uľahčiť situáciu pre nemeckú verejnosť alebo poskytnúť psychologickú možnosť umlčať a vysporiadať sa so svedomím či s poslednými bariérami morálky. 29 Claudia Koonzová tvrdí, že nacistickí teoretici sa uchyľovali k pojmosloviu z parazitológie, aby popísali nebezpečenstvo číhajúce vo vnútri organizmu etnika. 30 Nemci v tretej ríši, ktorých myslenie bolo takto preparované, nemuseli vnímať Židov ako jednotlivé osobnosti, svojich židovských priateľov, susedov či obchodníkov. Pri intenzívnejšom opakovaní týchto tvrdení sa s úľavou nechali presvedčiť, že vôbec nejde o ľudské bytosti. Preto bolo iba prirodzené, že Židia z Nemecka zmizli v dôsledku akejsi modifikovanej verzii deratizácie či dezinsekcie. Dovolím si však pripomenúť, že prirovnania Židov k parazitom sa vo veľkej miere používali už v 18. storočí. Imre Herman uvádza, že už v roku 1777 prirovnával parížsky obchodný cech Židov k osám, ktoré vnikajú do úľa, aby pozabíjali včely, rozpárali im brušká a vycicali z nich nazhromaždený med. 31 Podobné výrazy boli používané aj v neskoršom období. V roku 1881 Ferenz List tvrdil, že by sa priečilo povahe veci, keby jeden národ žil ako parazitujúci živočích na úkor iného národa, keby sa zahniezdil v jeho útrobách. Osud chce, aby kresťania strhli tento národ zo svojej hrude a poslali ho späť do jeho skutočnej vlasti. 32 Zaujímavá je skutočnosť, že výrazové prostriedky sa v jednotlivých storočiach veľmi nelíšia. Obviňovanie Židov z parazitizmu jednak zdôrazňuje ich odlišnosť, cudzotu a jednak zdôrazňuje, že predstavujú prvok rozkladu, ktorý ničí zdravé jadro spoločnosti. Analýza používania daných pojmov v denníku Slovák preukázala, že najviac článkov obsahujúcich podobné výrazy pochádza z rokov 1920 a 1921, neskôr sa výrazové prostriedky zmierňujú a vyskytujú sa už len zriedkavo. Ich nebezpečenstvo a rozpor so zákonnými normami si uvedomovala aj štátna moc. Články, v ktorých sa takéto výrazy objavovali, boli nezriedka cenzurované. Autori, ako napríklad Jozef Hamaj, boli za protižidovské výroky súdení a odsúdení. Slovák obvykle v záveroch svojich článkov v rámci rôznych tém v súvislosti so Židmi nezriedka používal bojovú až militantnú rétoriku, ktorou sa snažil vyzývať svojich čitateľov k bdelosti voči nepriateľom (Židom). Paradoxné je, že militantnú rétoriku používali vo výzvach, aby sa hlásili ku kresťanskej idei, ktorá hlása mier, lásku, pokoj, a tá ich ako jediná môže zachrániť. 33 Sú to napríklad výroky: Kto to čítaš, rozumej a nedaj sa zvádzať. 34 ; Chyťme sa toho vážne a nie na plakátoch kričme von s votrelcami! Nech je konečne Slovák pánom na Slovensku a nie kadeaká zberba židovských puštošov! 35 ; Vedzte, že pokuta za hriech neujde! 36 ; Slovom podporujte všetko, čo je naše a nedajte sa viac židovi zviesť, hľaďte, aby žid z vašej dedinky zmizol. Prispejte tomu každý jeden s celou silou, aby sme na Slovensku už raz my boli pánmi a nie židia! 37 Andrej Fridrichovský sériu svojich silne antisemitsky ladených článkov Židia a socializmus ukončil výzvou: Zahoďte malicherné spo- STRANA 9

10 JÚN 2012 ry, vedomí buďme, že sme synovia jednej matky, že v nebezpečí nám je sa nutno sraziť v jedon mohutný šík. Buďme na stráži všetcia, ktorí sme si uchovali zdravého, neskaleného úsudku a zdravého smyslu pre celok. Do boja proti najväčším škodcom našej a vôbec ľudskej slobody! Neskoro bude, až budeme nútení klaňať sa a bozkávať boty lotrov a prosiť o život.... Organizujme sa, robme nátlak na žurnalistiku našu, aby konečne otvorene a nebojácne začala boj proti škodcom našim a celého človečenstva! 38 Aj v roku 1922 Slovák vyzýval: Už dosť bolo vyžierania a podobných výčinov za vojny. Náš ľud si to dobre zapamätal, dosť sa natrpel, dľa toho nech sa i drží. 39 Výskyt absurdných obvinení na adresu Židov a ich náboženských rituálov nebol v tomto období v denníku častý. No musím konštatovať, že obvinenia, hoci sporadicky, sa predsa len objavovali. Jedným z nich bol prípad tzv. rituálnej vraždy v článku Povesti o krvelačných židoch v okolí Košíc. 40 Do tejto kategórie spadá aj správa o ukradnutom dievčati z Beluši, ktorého zmiznutie dalo vzniknúť novosti, že dievča zabili židia. Chýr rozšíril sa v celom okolí a v Beluši došlo k hluku ľudu, takže muselo zakročiť četníctvo. 41 Krátka správa o vymieraní obyvateľstva dávala do súvislosti úmrtnosť v Detve, kde zúril šarlach, s tamojším lekárom Židom, ktorý o úbohých gójov veľmi sa nestará. 42 Obsah článku naznačoval, že nečinnosť a zanedbávanie povinností židovského lekára boli príčinami vysokej úmrtnosti obyvateľov Detvy. Do kategórie absurdných obvinení bez relevantných dôkazov je možné zaradiť aj články o židovských zločincoch 43 či o zvýšenej početnosti choromyseľných Židov 44. Na záver je možné konštatovať, že pri detailnom štúdiu periodika Slovák v období rokov boli zaznamenané témy, ku ktorým sa tento denník opakovane vracal. Patria k nim: Židia a ich trestuhodné správanie počas vojny, spájanie židovstva a boľševizmu, podiel Židov na maďarizácii Slovákov a Slovenska, obviňovanie iných politických strán zo spolupráce so Židmi, pričom ekonomicko-hospodárske témy sa týkali zdierania, úžery a alkoholizácie Slovákov, s tým úzko súvisela častá poprevratová téma prideľovania licencií na predaj liehových nápojov a trafík, v neposlednom rade aj otázka prerozdeľovania pôdy, ktorú nová republika vyvlastnila. Denník si v rámci vymedzovania my vs. oni osvojil tézu, že republika je prajnejšia voči Židom ako kresťanom, čo podporovalo myšlienku SĽS o dôležitosti zomknutia sa proti spoločným nepriateľom. Slovenská ľudová strana napriek častému deklaratívnemu odmietaniu, či dokonca odsudzovaniu antisemitizmu, bola zarytým a nebezpečným nepriateľom Židov, ktorých pokladala za príčinu všetkého zla. Čo dokazujú aj výrazy z parazitológie a prirovnávanie Židov k rôznym cudzopasným organizmom. Za heslo, ktoré by mohlo charakterizovať toto obdobie, považujem výzvu smerujúcu k roduverným Slovákom byť na stráži 45, byť bdelým a nedôverčivým voči tak cudziemu elementu, akým boli Židia. Takéto vyjadrovanie považujem za ďalší dôkaz, že zo strany denníka Slovák bola v rokoch uskutočňovaná akcia hrubého a štvavého antisemitizmu, ktorá vyzývala ľudí k nepriateľstvu a aktivitám namiereným proti Židom. intranet.ulib.sk/edoc/kramerius/kramerius/pshowperiodical.do?id=30&it=0 [citované ] [2] GOLDHAGEN, Daniel. Jonah. Hitlerovi ochotní katani. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1997, s. 610, ISBN [3] HERMAN, Imre. Psychológia antisemitizmu. Nové Zámky: Psychoprof, 1998, s. 128, ISBN [4] KAMENEC, Ivan FIALOVÁ, Zuzana. Malé dejiny česko-slovenských vzťahov IV. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 1996, s. 47, ISBN [5] KÁRNÍK, Zdeněk. Malé dějiny československé ( ). Praha: Dokořán, 2008, s. 503, ISBN [6] KOONZOVÁ, Claudia. Svědomí nacizmu. Praha: Columbus, 2008, s. 365, ISBN [7] MEŠŤAN, Pavol. Niektoré špecifické podmienky reprodukcie negatívneho stereotypu Žida na Slovensku po roku In Antisemitizmus na konci 20. storočia. Zborník referátov z konferencie (Nitra, máj 2000). Bratislava: Acta Judaica Slovaca, 2001, s , ISBN [8] MLYNEKOVÁ, Miriam. Židia na stránkach denníka Slovák In Acta Judaica Slovaca 17, 2011, s , ISBN Poznámky: 1 Pozri MEŠŤAN, Pavol. Niektoré špecifické podmienky reprodukcie negatívneho stereotypu Žida na Slovensku po roku In Antisemitizmus na konci 20. storočia. Zborník referátov z konferencie Nitra, máj Bratislava: Judaica Slovaca, 2001, s Až v poprevratovom období sa 19,5% pomaďarčených Slovákov prihlásilo späť ku svojej slovenskej identite. Podľa daného štatistického ukazovateľa je možné konštatovať, že až pätina Slovákov bola tzv. poprevratovými Slovákmi. Pozri KÁRNÍK, Zdeněk. Malé dějiny československé ( ). Praha: Dokořán, 2008, s Systém politických strán sa na Slovensku iba formoval, absentovala slovenská univerzita a slovenský spolkový život bol viac ako nedostatočný. 4 Najsilnejší zápas bol vedený s tézou o existencii československého národa, v rámci ktorého existoval tlak na splynutie Slovákov so silnejšími Čechmi. Nezanedbateľný je tiež fakt, že česko slovenské napätie vyplývajúce z tohto zápasu vnášalo na slovenskú politickú scénu prvky silnej diferenciácie a nedôveru k predstaviteľom myšlienky čechoslovakizmu a československého centralizmu vôbec. Pozri KAMENEC, Ivan FIALOVÁ, Zuzana. Malé dejiny česko-slovenských vzťahov VI. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 1996, s Slovák, , s. 5, Kto vedie dnes maďarský národ? 6 Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s. 1. CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY 9 Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s. 4.; Slovák, , s. 4. Vzhľadom k tomu, že náklad Slováka z bol skonfiškovaný, článok sa objavil v tlači aj nasledujúci deň. 17 Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s. 2 3.; Slovák, , s. 3 4.; Slovák, , s. 3.; Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s Slovák, , s. 3, Židia a socializmus. 29 Pozri GOLDHAGEN, J. Daniel. Hitlerovi ochotní katani. Praha: Nakladatelství LN, 1997, s KOONZOVÁ, Claudia. Svědomí nacizmu. Praha: Columbus, 2009, s HERMAN, Imre. Psychológia antisemitizmu. Nové Zámky: Psychoprof, 1998, s HERMAN, Imre. Psychológia antisemitizmu. Nové Zámky: Psychoprof, 1998, s Slovák, , s. 2, Špióni a včul cionisti. 34 Slovák, , s. 3, Rozumné slová. 35 Slovák, , s. 3, Von s votrelcami. 36 Slovák, , s. 3, Hontiansky Slovák proti židom: Už sa to kýva. 37 Slovák, , s. 2 3, Zo Žiliny. 38 Slovák, , s Slovák, , s. 3, Nenásytní židia. 40 Slovák, , s Slovák, , s. 4, Židia ukradli dievča? 42 Slovák, , s. 4, Detviansky ľud vymiera. 43 Slovák, , s. 3, Židovskí zločinci. 44 Slovák, , s. 3, Choromyseľnosť ľudí. 45 Toto heslo sa v strane ujalo a používalo sa veľmi často. Neskôr bol z neho odvodený pozdrav Na stráž!, ktorý sa stal oficiálnym pozdravom Hlinkovej gardy a slovenským variantom Heil Hitler! PhDr. Miriam Mlyneková, PhD. Katedra politológie a európskych štúdií, FF UKF B. Slančíkovej Nitra, SR miriammlynekova@hotmail.com Literatúra: Noviny [1] Slovák Dostupné na internete STRANA 10

11 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY JÚN 2012 VÝVOJ POLITICKÝCH S T R ÁN V G R É C K U VÝVOJ VOJ POLITICKÝCH CH STRÁN V GRÉCKU Prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc. Katedra politológie a európskych štúdií FF UKF Nitra Krno, S.: The Development of Political Parties in Greece CIVITAS, 2012, Vol. 18, No. 42, p. 11 Political Parties in Greece have a relatively long history. They have emerged right after the liberation from the Ottoman bondage in As the whole political system also the Political Parties have gone through many radical changes and backsets. Author deals with the key stages of diversiform and repeatedly rough-and-tumble development of party system in Greece. The focus of the study is aimed at the current situation. Prvé politické strany počas vlády kráľa Ota I. (roky ) Dejiny novodobého štátu, ktorý ležal zhruba na polovici územia dnešného Grécka, sa datujú rokom 1827, keď padla temer štyristoročná osmanská poroba. Dňa 28. januára 1828 sa ujal funkcie prvého prezidenta gróf Ioannis Antonios Kapodistrias ( ). V decembri 1831 ho vystriedal vo funkcii brat Avgostinos ( ), ktorý pod tlakom veľmocí a opozície po piatich mesiacoch opustil vlasť. Po občianskej vojne, ktorá ukončila republiku sa vo februári 1833 ujala moci regentská rada, zastupujúca neplnoletého kráľa Ota I., syna bavorského panovníka Ľudovíta I. z rodu Haus Wittelsbach. Roky sa preto označujú ako vláda cudzincov (xenokracia) alebo Bavorcov (vavarokracia). Dňa 20. marca 1844 bola zverejnená prvá moderná ústava. Prvé politické strany v Grécku boli charakterizované hlavným štiepením, založeným na geopolitickom smerovaní (Rusko, V. Británia a Francúzsko), a vedľajším štiepením, reprezentovaným konzervatívnou a liberálnou orientáciou. Všetky tri relevantné strany vznikli v roku Anglikón Kómma (Anglická strana) založená aktivistami za nezávislosť mala liberalistické zameranie. Kritizovala autokratické metódy bavorského kráľa Ota I. Po voľbách v roku 1844 mala 28 poslaneckých miest. Predsedal jej princ Alexandros Mavrokordatos ( ). Gallikón Kómma (Francúzska strana) sa opierala o prefektov, policajných dôstojníkov a sudcov. Reprezentovala liberálno-národne orientovaných voličov. Zázemie získala najmä v strede Grécka, vo Východnej Remele a v Euboei. Po voľbách v roku 1844 mala 20 poslaneckých miest. Stranu viedol Ioanis Kolettis ( ). Rossikón Kómma (Ruská strana) združovala konzervatívcov. Mala úzke väzby na pravoslávne duchovenstvo, ktoré sa cítilo utláčané katolíckym panovníkom Otom I. Jej radikálne krídlo na čele s vodcom protiosmanského povstania Theodorom Kolokotronisom ( ) žiadalo ruského cára Mikuláša I. o pomoc. Po voľbách v roku 1844 mala poslaneckých miest. Na čele strany stál od počiatku Andreas Metaxa ( ). Kómma ton Rizospaston (Radikálna strana) bola založená v roku 1848 na ostrovoch Iónskeho mora. Odmietala prítomnosť britskej armády na gréckom území. Politické strany pred prvou svetovou vojnou počas vlády kráľa Georga I. (roky ) Po zvrhnutí Wittelsbachovcov nastúpil v roku 1863 na trón Georg I. z rodu Haus Oldenburg. Počas jeho vlády silnelo národné povedomie, ktoré miestami prechádzalo k nacionalistickým a fundamentalisticko-pravoslávnym tendenciám. Historik Konstantinos Paparrigopulos ( ) vydal šesťzväzkovú knihu Dejiny gréckeho národa, v ktorej pojem Ellinismos (Všegréci) používal aj pri označovaní negréckeho obyvateľstva, medzi ktorým Gréci šírili kresťanstvo. Jeho text vyvolal explóziu národných diskusií až vášní. Nacionalisti kritizovali grécku ortodoxnú cirkev za to, že počas šírenia náboženstva zabúdala na pogréčťovanie. Grécke oživené sebavedomie zvýšilo organizovanie obnovených olympijských hier v Aténach v roku Víťaz maratónu Spyros Luis ( ) 1 sa stal národným hrdinom. Nasledujúci rok utrpel mladý štát porážku vo vojne s Tureckom, čo prinieslo značný hospodársky úpadok a pokles sebavedomia. V spoločnosti sa vytvorila kľúčová deliaca čiara, cleavage, ktorá trvá doposiaľ, a to medzi konzervatívcami a modernistami, reprezentovanými spočiatku liberálmi, resp. ľavými liberálmi, neskôr socialistami. Prvá skupina sa usilovala o uchovanie tradícií, udržanie patriarchálnej rodiny, odvekej úlohy mužov, elít, zabehaného školstva a národnej identity. Podporovala monarchiu a bránila sa západným kultúrnym vplyvom. Druhý pól sa prikláňal k zásadnej premene spoločnosti, vrátane školstva, zdôrazňoval úlohu ľudových más a väčšej otvorenosti voči zahraničiu. Vyzdvihoval výhody republikánskeho zriadenia. Otváral diskusie o utváraní modernej gréckej spoločnosti (kinonikos domotikismos). Spomínané názorové strety produkovali značné spoločenské napätie a polarizáciu. Modernými gréckymi dejinami sa ako niť ťahá aj rozpoltenie spoločnosti v jazykovej otázke (glossiko zítima). Pred pádom Byzantskej ríše (v roku 1453) dominovala v oficiálnych písomnostiach klasická atičtina, nazývaná aj byzantská gréčtina. Na rozdiel od latinčiny neprenikla ďaleko za územie obývané STRANA 11

12 JÚN 2012 STRANA 12 Grékmi. Na Balkáne narazila na hrádzu staroslovienčiny, ktorá sa užívala ako liturgický jazyk. Problém vtedajšej oficiálnej gréčtiny bol v tom, že sa stále viac odlišovala od hovoreného jazyka, ktorý navyše ovplyvňovala počas osmanskej nadvlády turkičtina a niektoré iné jazyky. V úsilí prekonať tento rozpor vznikla puristická kathareusa (čistý jazyk), ktorej cieľom bolo uchovať archaický jazyk, vyhnúť sa cudzím slovám vytvorením neologizmov, opierajúcim sa o staré výrazy. Druhý smer, tzv. dimotiki, vychádzal z ľudových tradícií. Odmietal elitárstvo. Kathareusa prevažovala do konca 19. storočia. Jej ústup nebol ľahký. Preklad evanjelií do ľudového jazyka, uskutočnený básnikom Alexandrom Pallisom ( ), vyvolal v roku 1901 masové demonštrácie, ktoré si vyžiadali ôsmich mŕtvych a neskôr aj pád modernistického premiéra Georgiosa Theodókisa. Aj pre túto historickú skúsenosť dnešná moderná ústava zakazuje ľubovoľné preklady biblických textov. 2 O dva roky protestovali demonštranti proti uvedeniu Aischylovej tragédie Oresteia v aténskom divadle v jazyku dimotiki. Tento raz zahynuli dvaja ľudia. Keď sa dostali k moci ľavoliberálne vlády, v základných školách zavádzali dimotiki. Nástup vojenskej junty tzv. čiernych plukovníkov v roku 1967 bol spätý s oživením kathareusy. Po návrate k demokracii bolo zákonnom kodifikované dimotiki. Ide o novogrécky jazyk opierajúci sa o historické koiné, ktoré spájalo od polovice 1. tis. p. n. l. rozličné nárečia. Dimotiki používajú obyvatelia Grécka, južného Cypru a grécke menšiny v iných štátoch. Tým sa pravdepodobne skončila dvojjazyčnosť (diglosia). V roku 1982 sa zaviedol tzv. monotistický prístup, ktorý zjednodušil jazyk. Katheurasu používajú dodnes niektorí vzdelanci v odborných textoch a pri slávnostných prejavoch. Politické strany sa v tomto prostredí štiepili na liberálny (nadväzujúci na probritskú orientáciu) a na konzervatívny (nadväzujúci na proruskú a profrancúzsku orientáciu) smer. Socialisti dosahovali iba bezvýznamnú podporu. Theodoros Deliannis ( ), päťnásobný premiér, v nadväznosti na Francúzsku a Ruskú stranu založil v roku 1880 konzervatívnu, rojalistickú a nacionalistickú Kómma Ethnikónfronon (Stranu národného obrodenia). Charilaos Trikupis ( ), šesťnásobný premiér, nadväzoval na tradície Anglickej strany, ktorú zakladal jeho strýko princ Alexandros Mavrokordatos ( ). V roku 1872 založil Pempto Kómma (Piatu stranu), ktorá neskôr mala meno Neoteristikón Kómma (Moderná strana). NK požadovala modernizáciu krajiny, priblíženie sa západnej Európe, minimálne zásahy štátu do ekonomiky. Svoje hodnoty odvodzovala od britského liberalizmu. V roku 1895 prebral vedenie Giorgios N. A. Theotókis ( ), v roku 1897 vytvoril zo svojej frakcie Theotókis Kómma (Stranu Theotókisa). Tritón Kómma (Tretia strana) bola založená v roku Na jej čele stál expremiér Alexandros Zaimis ( ). Fileléfthéron Kómma (Liberálna strana) vznikla v roku Pri jej základoch stál Kréťan Eleftherios Venizelos ( ), ktorý v šiestich obdobiach vykonával funkciu premiéra. Ľavicoví intelektuáli zo Sociologickej spoločnosti (Kinoniolojiki eteria) ustanovenej v roku 1908 založili v roku 1910 Élliniko Laiko Kómma (Grécku ľudovú stranu). Strana nedosiahla výrazné výsledky. V roku 1915 sa jej členovia stali súčasťou ľavicového krídla Venezilisovej Liberálnej strany. Alexander Papanastasiu ( ), predseda ľudovcov, sa tak neskôr stal dva razy stal premiérom. Sosialistiko Kómma Élládos (Grécka socialistická strana) vznikla v roku 1909 po transformácii Zväzu robotníckych tried Grécka, na čele ktorého stál publicista Platon Drakulis ( ). Strany v medzivojnovom období Dňa bola vyhlásená druhá republika. Podľa sčítania obyvateľstva žilo v roku 1928 v Grécku utečencov (najmä z Malej Ázie, ale aj z Bulharska a Ruska). Polovica z nich sa usadila v egejskom Macedónsku, v ktorom sa tým podiel Slovanov výrazne znížil. Grécki utečenci sa nestretávali všade s vítaním. Na svoju obranu si založili dve politické strany s radikálno-nacionalistickou a liberálnou orientáciou. Tretí smer utečencov podporoval komunistov. Mnohí Gréci v staronovej vlasti ich považovali za nečistých. Vyjadrovali sa o nich posmešne, napr. jaurtoptismeri (krstení jogurtom). Posmešne pokrikovali za prisťahovalcami z Pontu (pondi). Štátnu pomoc týmto ľuďom označovali ako oglukracia (podľa častého slova v tureckých menách). V rokoch bola dvakrát nastolená vojenská diktatúra. Dňa 17. novembra 1935 došlo k reštaurácii monarchie. V medzivojnovom období sa o Grécko veľmi zaujímalo najmä Nemecko a Francúzsko. Vnútri štátu zápasili o moc dve najsilnejšie zoskupenia Zväz liberálov a Ľudová strana združujúca monarchistov. Laikon Kómma (Ľudová strana) zastupovala monarchistov. Od počiatku bola pronemecky orientovaná. Počas vojny kolaborovala s nemeckými nacistami. Ľavica bola viditeľne slabšia. Jej hlavný prúd reprezentovali komunisti a agrárnici. Sociálni demokrati si začali úspešnejšie budovať zázemie iba pred začiatkom druhej svetovej vojny. Fileléfthéron Kómma (Liberálna strana) vznikla v roku Pri jej základoch stál Kréťan Eleftherios Venizelos ( ), ktorý v šiestich obdobiach vykonával funkciu premiéra. Usiloval sa skĺbiť niektoré prvky západoeurópskeho liberalizmu s konzervatívno-autoritatívnymi tradíciami gréckej politickej scény. Po jeho odchode do cudziny v roku 1924 sa strana začala štiepiť. Do nástupu vojenskej chunty Grécko sa po druhej svetovej vojne rozhodnutím veľmocí stalo súčasťou tzv. západného bloku. Stabilita pri Egejskom mori nastala až v roku 1949 po skončení občianskej vojny. O vplyv súperili dva základné póly. Prvý blok viedli predstavovali národní radikálni s promorachistickou, nacionalistickou a autoritatívnou orientáciou. Druhý blok reprezentovali sociálni liberáli. Vedľajšie blok zastupovali pravostredoví pokrokári a radikálne ľavica. Vojenský fašistický prevrat a nástup vlády v roku 1967 tzv. čiernych plukovníkov prerušil na sedem rokov obdobie pluralistickej demokracie. Súčasný stranícky systém Po páde chunty a obnovení demokratického politického systému v roku 1974 vznikli v Grécku odlišné politické strany v porovnaní s tými, ktoré pôsobili do roku Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa tu hneď vytvoril stabilný rovnovážny pravo-ľavý stranícky systém porovnateľný so štátmi západnej Európy a to s dvomi kľúčovými hráčmi. Pravú CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY stranu reprezentovali konzervatívna Néa Dimokratía (Nová demokracia) a ľavú PASOK (Panellinion Socialistikó Kínima, Panhelénske socialistické hnutie). Obaja rivali sa striedali pri moci. Počas vládnutia sa tlačili viac k stredu a tým uvoľňovali priestor iným. Zvyšné ľavé spektrum bolo od počiatku pestrejšie. Ľavých tradicionalistov predstavujú komunisti, ktorí hľadajú svoje ideové žriedlo v partizánskom a neskôr v protichuntovskom odboji. Medzi nimi a socialistami sa neskôr vytvorilo dnes najpopulárnejšie radikálno- -ľavicové hnutie SYRIZA (Synaspismos Rizospastikis Aristeras) ostro kritizujúce kapitalizmus i sovietsky blok, združujúce eurokomunistov, femistky, ekosocialistov a antiglobalistov, považujúce socialistov za oportunistov a komunistov za dogmatikov. Naľavo od komunistov (Kommunistiko Kómma Élládos) pôsobí veľa extrémnych organizácií, ktoré sa kvôli rozdrobenosti ocitajú mimo parlamentu. Napravo od Novej demokracie si našli priestor nacionalisti s istou nostalgiou za vojenskými vladármi. Dvaja hlavní súperi Nová demokracia a PASOK vytvorili kartelovú dohodu opatrenú zákonom, podľa ktorej víťaz parlamentných volieb dostáva navyše päťdesiat poslaneckých miest. Tým pádom vylúčili šancu tretieho subjektu a to čo iba sa spolupodieľať ako bočný partner na koaličnej vláde. Tým sa stalo, že mimo týchto dvoch strán prakticky nik nemá veľké skúsenosti s vládnutím. Tento model fungoval, pokiaľ nestala kríza. Posledné udalosti v juhovýchodnom cípe Európy pripomínajú sériu vulkanických erupcií po výbuchu sopky Théra na Santorini, najjužnejšom ostrove súostrovia Kyklady, asi pred tridsiatimi siedmimi storočiami. Výrazne zasiahol do krétskej (nazývanej podľa mýtického kráľa aj mínójskej) civilizácie. Život na brehoch Krétskeho mora však pokračoval po prírodnej katastrofe aj ďalej, ale už sa nikdy nevrátil do pôvodných koľají. Májové parlamentné voľby v roku 2012 priniesli celkom iné rozloženie zastúpenie v najvyššom zákonodarnom orgáne v Aténach, na aké sme si za posledné polstoročie zvykli. Keďže sa situácia mení každým dňom, nedá sa zodpovedne jednoznačne prognózovať budúci vývoj. Ale je sotva pravdepodobné, že sa pôvodné rozloženie síl na gréckom politickom Olympe obnoví. Dnes tak často spomínaná antická aténska demokracia predstavuje veľmi zaujímavé, inšpiratívne obdobie, ale nemá až taký zásadný vplyv na tom, čo sa dnes deje. Priniesla slobodu iba časti spoločnosti. Väčšina sa ocitla mimo verejného života. Viacerí významní myslitelia, napr. Aristoteles, ju považovali za zlý model usporiadania. Hoci mala elitársky charakter, zaviedla antielitársky prvok priamu demokraciu, ktorej sa dnes stále viac domáhajú mnohí demonštranti vo viacerých kútov starého svetadielu. Súčasný výbušný grécky pohyb odráža v sebe skôr iné vplyv európskych mocností a mocných hospodárskych hráčov, moderné politické tradície, južanskú kultúru a, samozrejme, vlastné trápenia. Len čo sa Gréci začali vymaňovať z osmanskej poroby, už na ich dvere klopali hlavní súperi chátrajúceho Istanbulu. Prvé politické strany pod Akropolou, odlišujúce sa geopolitickou orientáciou, niesli vo svojom názve úprimné symbolické prídavné mená anglická, ruská a francúzska. Nasledujúce osudy poznačilo časté striedanie vlád, zmeny z republiky na monarchiu a naopak a vojenské prevraty, po ktorých nastúpila vždy diktatúra. Dokonca, aj keď sa v máji 1945 prestali kopať zákopy, na sever Grécka prebiehala nová vojna medzi tými, ktorí súhlasili a tými, ktorí nesúhlasili s jaltským delením sveta. Dve desaťročia po tom, čo aj tu prestali rinčať zbrane, pravicový puč zastavil pomalý proces stabilizácie demokratických inštitúcií. Demokratická západná Európa nič zásadné

13 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY JÚN 2012 nepodnikla k tomu, aby zabránila k nástupu k moci tzv. čiernych plukovníkov. Hlavnou vecou bolo to, že sú na tej správnej geopolitickej strane. Počas protestov na aténskej polytechnike zabili 17. novembra 1973 uniformovaní muži 24 študentov a okolo tisícky zranili. Necelé desaťročie vyčíňania vojenskej diktatúry a alibistický postoj spojencov silne poznačil historické vedomie Grékov. Aj tu cítiť jeden zo zdrojov istej nedôverčivosti prostých Grékov i časti ich politických lídrov voči súčasným európskym a euroatlantickým inštitúciám. Nie je tajomstvom, že podiel na problémoch súčasného Grécka a tým aj eurozóny a Európskej únie majú viacerí grécke politické elity, slepí európski činitelia, špekulatívne banky a aj prostí grécki občania. Tí sa bránia tým, že ich reálny podiel na výkone a kontrole moci je napriek krásnym deklaráciám zanedbateľný. Podľa nich platiť by malí iní hlavní vinníci. Dobre vieme, že problém reálnej spoluúčasti občianskej spoločnosti a tým aj jej spoluzodpovednosti pokrivkáva aj v úspešnejších štátoch Európy. A to napriek dlhším neodškriepiteľným menej prerušovaným demokratickým tradíciám. Pojem postdemokracia, t. j. stav, v ktorom napriek demokratickým inštitúciám a zvykom sa demokracia viditeľne vyparuje, sa v odborných kruhoch vyslovoval hodne skôr, ako na Slovensku prepuklo málo úspešné antigorilovské hnutie. Európska únia nedokázala presvedčiť grécku spoločnosť, že ňou navrhované liečenie je správne a najmä spravodlivé. Navyše nekorektný stereotyp, ktorý sa často vyslovuje v radoch negréckych národných politikov o lenivom a darychtivom Grékovi (Spomeňme si aj na diskusiu na Slovensku, či povolebný bilbord Slovenskej národnej strany v roku 2010 znázorňuje Róma alebo Gréka) spôsobil bumerangový efekt silný príklon stredového voliča k radikálnej ľavici a na druhej strane rast tentoraz nie krajne nacionalistickej, ale priamo profašistickej strany Chrysi Avgi (Slnečný úsvit). Nezvládnutá kampaň spôsobila nové členenie spoločnosti. Popri tradičnej polarizácii ľavica kontra pravica sa objavilo nové, ba i silnejšie napätie. Viac než dve tretiny Grékov hlasovalo proti opatreniam Európskej únie. V parlamente sa popri spomínaných fašistoch objavili ďalšie dva kritické subjekty DIMAR (Dimokratiki Aristera. Demokratická ľavica), ktorá vznikla zlúčením postkomunistov a socialistov, a ANEL (Anexartitoi Ellines, Nezávislé Grécko), ktorého členovia opustili Novú Demokraciu. Tzv. proeurópske strany ani s neférovou bonifikáciou päťdesiatich poslancov sa ocitli mimo hry. Grécko čakajú 17. júna nové voľby. Nejde o nič nové. V prelome rokov 1989/1990 za desať mesiacov túto procedúru absolvovalo trikrát. Mimoriadne kritická a málo sebakritická nálada v kolíske európskej demokracie rastie. Európska únia stojí pred závažnými rozhodnutiami. Tzv. grécky problém jej však paradoxne môže pomôcť. Už roky jej chýba duchovná vízia, jej inštitúcie sa skôr venujú každodenným pragmatickým problémom a v prípade Grécka ich haseniu. Svoju pružnosť a životaschopnosť môže preukázať práve v kríze, ktorú juhovýchodný Balkán iba prehlbuje. Súhrn Politické strany v Grécku majú pomerne dlhú tradíciu. Vznikali hneď po oslobodzovaní sa z Osmanskej poroby v roku Tak ako celý politický systém štátu, prežili veľa radikálnych premien a obratov. Autor sa vo svojej štúdii sa venuje kľúčovým etapám pestrého, neraz výbušného vývoja straníckeho systému v Grécku. Poznámky: 1 Grécky športovec sa neusiloval vytlćť z veľkej slávy profity. Po pretekoch sa vrátil do tichej rodnej dediny Marousi pri Aténach, v ktorej sa živil ako roľník a poštár. 2 V článku 3/3 gréckej ústavy sa píše: Text Písma svätého musí byť udržiavaný v nezmenenom stave. Úradný preklad textu do akejkoľvek inej formy jazyka, bez predchádzajúceho súhlasu zo strany autokefálnej cirkvi Grécka a Veľkej Kristovej cirkvi v Konštantínopole, je zakázaný. Výsledky predčasných volieb do gréckeho parlamentu (účasť 62,47 %) Politická strana Orientácia strany, vzťah k prijatiu podmienok EÚ (PEÚ) % hlasov Počet mandátov Nacionalisti a monarchisti Ľudový zväz / Zlatá žiara ChA Extrémna pravica, proti PEÚ, za ponechanie eura, proti prisťahovalcom 6,25 17 Ľudové ortodoxné hnutie LAOS Radikálna pravica, proti PEÚ, za ponechanie eura, proti prisťahovalcom 1,58 - Pravica a pravý stred Nová demokracia ND Liberálny konzervativizmus, Pravý stred, za prijatie mierne upravených PEÚ 29, Nezávislé Grécko AE Pravica, umiernený nacionalizmus, proti prijatiu PEÚ 7,51 20 Obnova Grécka DX Pravý stred, za prijatie mierne upravených PEÚ 1,59 - Koinonia KPP Pravý stred, proti prijatiu PEÚ 0,29 - Stred Zelení ekologisti Zelení OP/EOV Environmentalizmus, proti prijatiu PEÚ 0,88 - Demokratický zväz DISY Liberálni centristi, za prijatie mierne upravených PEÚ 0,28 - Piráti KPE Infoanarchizmus 0,23 - Ľavý stred a ľavica Socialisti PASOK Ľavý stred, za prijatie mierne upravených PEÚ 12,28 33 Demokratická ľavica DA Modernistická ľavica, za prijatie upravených PEÚ 6,92 18 Radikálna ľavica SAP Radikálna modernistická ľavica, proti prijatiu PEÚ, za ponechanie eura 26,89 71 Komunistická strana Grécka KKE Tradicionalistická radikálna ľavica, proti podmienkam, euru a členstvu v EÚ 4,5 12 Neplatiči, hnutie KIDEP Protesthnutie, proti prijatiu PEÚ 0,39 - Antikapitalistická ľavicová spolupráca ENANTIA Extrémna ľavica, proti prijatiu podmienok EÚ 0,33 - Komunistická strana Grécka (marxistickoleninistická) KKEML Extrémna maoistická ľavica, proti podmienkam, euru a členstvu v EÚ 0,12 - prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc. Katedra politológie a európskych štúdií, FF UKF B. Slančíkovej Nitra, SR skrno@ukf.sk STRANA 13

14 JÚN 2012 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY Svetozár Krno: Balkán (Historický vývoj, súčasnosť a naše vzťahy k jeho národom) Nitra: FF UKF, 2011, 400 s. ISBN S Balkánom má naša krajina blízke vzťahy od nepamäti. Život v štátoch juhovýchodnej Európy a slovenské väzby s nimi už dlhšie mapujú viacerí spoločenskovední bádatelia. Najviac v tomto smere urobili literárnovední balkanisti. Etnografi si všímajú najmä slovenské menšiny žijúce v rôznych častiach polostrova. Politická veda na rozdiel od praktickej politiky Slovensku sa mu venuje veľmi skromne. Publikačné vákuum politológov čiastočne zaplnil Miroslav Mojžita, ktorý sa ako diplomat už pätnásť rokov venuje západnému Balkánu. Pôsobil ako veľvyslanec Slovenskej republiky v Belehrade s pôsobnosťou aj pre Macedónsko a Albánsko, v súčasnom období vykonáva funkciu veľvyslanca v Bosne a Hercegovine. Napísal dve podnetné memoárové publikácie (Belehrad. Poznámky Dilema 2003, 231 s.; a Sarajevo, čakanie na lastovičky. KALLIGRAM 2010, 264 s.) Vedecké monografie však chýbajú. Aj z tohto dôvodu treba privítať publikáciu Svetozára Krna s názvom Balkán (Historický vývoj, súčasnosť a naše vzťahy k jeho národom). Autor nadväzuje na vysokoškolskú učebnicu Politické strany balkánskych krajín (Nitra: UKF 2004, 244 s.). Vo svojej najnovšej monografii pôvodný text značne rozšíril, teoreticky prehĺbil a spracoval aj ďalšie balkánske krajiny. Zaoberá sa tak vývojom dvanástich štátov Slovinskom, Chorvátskom, Srbskom, Čiernou Horou, Bosnou a Hercegovinou, Macedónskom, Albánskom, Gréckom, Bulharskom, Rumunskom, Kosovom a Tureckom. Súčasne si všíma pestrý Balkánsky polostrov ako celok a slovenské vzťahy k nemu. Prináša mnoho zaujímavých faktov i hlbšiu analýzu. Mapuje historický vývoj, duchovné tradície, súčasný stav politického a straníckeho systému spomínaných štátov a zdôrazňuje aj geopolitické súvislosti ich vývoja. Ukazuje, ako sa vytváral v európskom myslení sociálno-psychologický stereotyp: Balkán ako symbol chaosu, bezprávia, autoritatizmu a nevypočítateľnosti. Vysvetľuje pojem balkanizmus ideovo pripomínajúci postkoloniálny orientalizmus, na ktorý upozorňoval svojho času napr. Edwar Said (Orientalism, London, Routledge 1978). Podľa Krna: pohľad na Balkán umocnili aj stereotypy tradičné európske napätie sever kontra juh a novšie civilizovaný západ kontra divoký východ. V tomto modeli uvažovania hodnota spoločnosti klesá zo severozápadu na juhovýchod od protestantských tradícií, cez katolicizmus, pravoslávie až po moslimstvo. (s. 10). Z autorovho textu je zrejmé, že nie je jednoduché povedať ako vyzerá typická balkánska krajina. Vďaka svojmu interdisciplinárnemu prístupu zdôrazňuje veľké geografické, historické, kultúrne, etnické a náboženské rozdiely. Kriticky hodnotí aj časté zasahovanie veľmocí do osudov spomínaných krajín, ktoré narástlo po páde Osmanskej ríše. Z textu cítiť, že autor uvedenú oblasť pozná nielen z odbornej a umeleckej literatúry, ale aj z cieľavedome zameraných poznávacích pobytov. Obraz jeho knihy dotvárajú dve farebné prílohy a množstvo čiernobielych fotografií. Metódou aj formou nadväzuje na svoje publikácie (Krajiny v srdci Ázie (288 s.), Kaukazské republiky (216 s.) a Postsovietsky západ (400 s.) vydané v rokoch 2008 a 2009 Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre. Zaiste osloví odbornú verejnosť ale aj ostatných náročných čitateľov, ktorí chcú poznať Balkán nie iba z letnej plážovej dovolenky. Doc. PhDr. Ivan Dubnička, PhD. Katedra politológie a európskych štúdií, FF UKF B. Slančíkovej Nitra, SR idubnicka@ukf.sk STRANA 14

15 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY JÚN 2012 Lowenthal, A. F. Piccone, T. J. Whitehead, L. ed.: Shifting The Balance: Obama and the Americas Brookings Institution Press 2011, 193 p. Publikácia nadväzuje na knihu The Obama Administration and the Americas: Agenda for Change z roku 2009, ktorá je akousi príručkou plnou odporúčaní, ako by mala americká administratíva postupovať pri udržiavaní priateľských vzťahov s latinskoamerickými štátmi. Obe publikácie vyšli v rovnakom vydavateľstve, ktoré je súčasťou súkromnej neziskovej organizácie Brookings Institution, ktorá sa venuje najdôležitejším otázkam domácej a zahraničnej politiky. Kniha Shifting The Balance sa venuje nezávislej analýze modernej Latinskej Ameriky. Je kritickým pohľadom na to, aké kroky podnikol prezident Obama a jeho administratíva vo vzťahu k Latinskej Amerike a Karibiku a aké opatrenia by mali byť prijaté v budúcnosti. Kniha je rozdelená na jedenásť kapitol, z ktorých osem kapitol sa zaoberá konkrétnymi latinskoamerickými štátmi (Mexiko, Brazília, Kolumbia, Venezuela, Bolívia, Kuba, Honduras, Haiti). Jednotlivé kapitoly sa však nezaoberajú len vzťahmi spomenutých štátov s USA, ale aj vzťahmi viacerých latinskoamerických štátov navzájom, prípadne ich stručnou históriou s poukázaním na najdôležitejšie momenty, ktoré viedli k súčasnému stavu. Záujem Spojených štátov o Latinskú Ameriku po jedenástom septembri 2001 prudko klesol, čo využila Brazília a zintenzívnila svoju diplomatickú aktivitu v regióne. V roku 2008, kedy Obama vyhral americké prezidentské voľby, celá Latinská Amerika sledovala jeho kroky s nádejou na lepšiu spoluprácu. Fidel Castro vtedy označil Obamu za inteligentného a vzdelaného treba mať na pamäti, že Obama je 44. americký prezident a 11. prezident, ktorý čelí Fidelovi Castrovi. Venezuela predstavuje pre USA problém od roku 1998, kedy sa dostal k moci Hugo Chávez, ktorý sa snaží vytvoriť nový politický a ekonomický model s cieľom zastaviť americkú dominanciu nielen v regióne, ale aj na celom svete. Kniha je plná odporúčaní pre Obamovu administratívu, aké kroky by mala podniknúť, aby bola úspešná v latinskoamerickom regióne. Hlavné odporúčanie sa týka vytvorenia širokej koalície viacerých štátov a rozšírenia multilaterálnej spolupráce. Vhodná by bola aj pomoc pri demokratizácii Latinskej Ameriky, čo si však vyžaduje zmenu v spôsobe myslenia, ďaleko vzdialeného od tradičného bilaterálneho diplomatického nátlaku. Demokratické zmeny, ktorým čelí napr. Bolívia, Paraguaj a Guatemala sa svojou povahou a podmienkami diametrálne odlišujú od akýchkoľvek iných štátov. Publikácia je veľmi prínosnou v oblasti danej problematiky, pretože je skutočne nezávislou analýzou kontinentu a jeho vzťahov s USA. Snaží sa o konštruktívnu kritiku s konkrétnymi realizovateľnými návrhmi na budúcu úspešnú spoluprácu medzi štátmi. Kniha je svojím jazykom, vedeckým spracovaním a obsahom skvelou príručkou pri štúdiu moderných vzťahov medzi Spojenými štátmi a Latinskou Amerikou. PhDr. Andrea Mončeková Katedra politológie a európskych štúdií FF UKF B. Slančíkovej Nitra Ivan Dubnička: Misa Mäsa Bratislava: Karpaty-Infopress, 2012, 240 s., ISBN Antropológ a politológ Ivan Dubnička sa v predkladanej monografii interdisciplinárnym prístupom zaoberá konzumáciou mäsa ako jedným z determinantov evolučného vývoja Homo sapiens a zároveň ako kultúrnym fenoménom. Kniha je rozdelená do dvoch hlavných celkov, kde v prvom z nich (Mäso ako evolučný podnet) autor monitoruje fyzickú evolúciu človeka a predstavuje teórie, ktoré tvrdia, že lov a konzumácia mäsa zásadným spôsobom ovplyvnili fylogenézu človeka. Presvedčivým spôsobom tu tiež dokazuje, že človek nikdy nebol vegetariánom, ale vždy preferoval mäso pred rastlinnou potravou. Tento fakt do veľkej miery determinoval našu evolučnú psychiku, monogamné tendencie, agresivitu, reč a vedomie, sociálne správanie, teritoriálne správanie, no tiež našu sexualitu a reprodukciu. Za prínos tejto časti možno považovať aj prehľad najvplyvnejších súčasných evolučných psychológov a paleoantropológov, ako aj ich teórie. V druhej, rozsiahlejšej časti (Mäso v kultúrnej reflexii), autor mapuje rôzne spoločnosti v priestore a čase a skúma ich vzťah ku konzumácii mäsa, k jeho tabuizovaniu i k zabíjaniu zvierat. Od kmeňových spoločností sa tak dostal až k modernej spoločnosti a k módnemu vegetariánstvu. Nemalý priestor venuje aj kanibalizmu, najmä jeho symbolickej forme, ktorá pretrváva tak v náboženstvách ako aj v rozprávkach a folklóre. V monoteistických náboženstvách nachádza úplne iný vzťah k mäsu ako je tomu vo východných náboženstvách. Tvrdí, že sú ním posadnuté, pretože majú vyvinuté celé schémy zákazov a príkazov, ktoré jeho konzumáciu upravujú. Niektoré, najmä tie, ktoré nachádzame v Starom zákone, ale aj v Koráne, sa očami súčasníka môžu javiť až ako bizarné a nepochopiteľné. Autor to pripisuje pastierskemu spôsobu života, kde spomínané náboženstvá vznikli. Pastieri sa živia predovšetkým mliekom, mliečnymi výrobkami a naostatok mäsom domácich zvierat, ktoré má vo výžive najvyšší hodnotový kredit. Pre pastiera je zrejmé a úplne prirodzené, že aj Boh preferuje mäso. V hebrejskej mytológii zohralo dokonca mäso dôležitú úlohu v príbehu o prvej vražde. Aj keď sa teológovia snažia v tomto príbehu hľadať predovšetkým poučenie o škodlivosti závisti, v podstate, tak uvádza autor, bola príčinou prvej bratovraždy neľúbosť Boha vo vegetariánskej strave. Aj keď monografia má dva celky, obe na seba nadväzujú, pretože v autorovej interpretácii ide o spojené nádoby. Obhajuje tézu, že ekologické podmienky diktujú spôsob obživy, ktorý následne determinuje kultúru. Predpokladá, že všetky rozhodujúce determinanty a biologické zákonitosti, ktoré ovplyvnili fylogenézu Homo sapiens a jeho existenciu, sú pretransformované do duchovnej kultúry, do tradícií, zvykov a náboženstiev, čo pomenováva ako environmentálny pragmatizmus. Monografia Misa Mäsa, aj keď má charakter kultúrno-antropologickej literatúry, obsahuje množstvo informácií a úvah aj z religionistiky, etiky, filozofie, environmentalistiky ako aj z politickej antropológie. Preto predstavuje zaujímavé čítanie nielen pre odbornú verejnosť, ale môže poslúžiť ako rozširujúca literatúra pre študentov zo spoločenskovedných odborov. Doc. PaedDr. Igor Lomnický, PhD. Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky FF UKF Hodžova Nitra, SR ilomnicky@ukf.sk STRANA 15

16 JÚN 2012 CIVITAS - ÈASOPIS PRE POLITICKÉ A SOCIÁLNE VEDY Svetozár Krno: Balkán (Historický vývoj, súčasnosť a naše vzťahy k jeho národom) Nitra: FF UKF, 2011, 400 s. ISBN S Balkánom má naša krajina blízke vzťahy od nepamäti. Život v štátoch juhovýchodnej Európy a slovenské väzby s nimi už dlhšie mapujú viacerí spoločenskovední bádatelia. Najviac v tomto smere urobili literárnovední balkanisti. Etnografi si všímajú najmä slovenské menšiny žijúce v rôznych častiach polostrova. Politická veda na rozdiel od praktickej politiky Slovensku sa mu venuje veľmi skromne. Publikačné vákuum politológov čiastočne zaplnil Miroslav Mojžita, ktorý sa ako diplomat už pätnásť rokov venuje západnému Balkánu. Pôsobil ako veľvyslanec Slovenskej republiky v Belehrade s pôsobnosťou aj pre Macedónsko a Albánsko, v súčasnom období vykonáva funkciu veľvyslanca v Bosne a Hercegovine. Napísal dve podnetné memoárové publikácie (Belehrad. Poznámky Dilema 2003, 231 s.; a Sarajevo, čakanie na lastovičky. KALLIGRAM 2010, 264 s.) dotvárajú dve farebné prílohy a množstvo čiernobielych fotografií. Metódou aj formou nadväzuje na svoje publikácie (Krajiny v srdci Ázie (288 s.), Kaukazské republiky (216 s.) a Postsovietsky západ (400 s.) vydané v rokoch 2008 a 2009 Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre. Zaiste osloví odbornú verejnosť ale aj ostatných náročných čitateľov, ktorí chcú poznať Balkán nie iba z letnej plážovej dovolenky. Doc. PhDr. Ivan Dubnička, PhD. Katedra politológie a európskych štúdií, FF UKF B. Slančíkovej Nitra, SR idubnicka@ukf.sk Vedecké monografie však chýbajú. Aj z tohto dôvodu treba privítať publikáciu Svetozára Krna s názvom Balkán (Historický vývoj, súčasnosť a naše vzťahy k jeho národom). Autor nadväzuje na vysokoškolskú učebnicu Politické strany balkánskych krajín (Nitra: UKF 2004, 244 s.). Vo svojej najnovšej monografii pôvodný text značne rozšíril, teoreticky prehĺbil a spracoval aj ďalšie balkánske krajiny. Zaoberá sa tak vývojom dvanástich štátov Slovinskom, Chorvátskom, Srbskom, Čiernou Horou, Bosnou a Hercegovinou, Macedónskom, Albánskom, Gréckom, Bulharskom, Rumunskom, Kosovom a Tureckom. Súčasne si všíma pestrý Balkánsky polostrov ako celok a slovenské vzťahy k nemu. Prináša mnoho zaujímavých faktov i hlbšiu analýzu. Mapuje historický vývoj, duchovné tradície, súčasný stav politického a straníckeho systému spomínaných štátov a zdôrazňuje aj geopolitické súvislosti ich vývoja. Ukazuje, ako sa vytváral v európskom myslení sociálno-psychologický stereotyp: Balkán ako symbol chaosu, bezprávia, autoritatizmu a nevypočítateľnosti. Vysvetľuje pojem balkanizmus ideovo pripomínajúci postkoloniálny orientalizmus, na ktorý upozorňoval svojho času napr. Edwar Said (Orientalism, London, Routledge 1978). Podľa Krna: pohľad na Balkán umocnili aj stereotypy tradičné európske napätie sever kontra juh a novšie civilizovaný západ kontra divoký východ. V tomto modeli uvažovania hodnota spoločnosti klesá zo severozápadu na juhovýchod od protestantských tradícií, cez katolicizmus, pravoslávie až po moslimstvo. (s. 10). Z autorovho textu je zrejmé, že nie je jednoduché povedať ako vyzerá typická balkánska krajina. Vďaka svojmu interdisciplinárnemu prístupu zdôrazňuje veľké geografické, historické, kultúrne, etnické a náboženské rozdiely. Kriticky hodnotí aj časté zasahovanie veľmocí do osudov spomínaných krajín, ktoré narástlo po páde Osmanskej ríše. Z textu cítiť, že autor uvedenú oblasť pozná nielen z odbornej a umeleckej literatúry, ale aj z cieľavedome zameraných poznávacích pobytov. Obraz jeho knihy CIVITAS Ročník 18, 2012, č. 42 1/2012 Vydáva / Published by: Katedra politológie a európskych štúdií, FF UKF, B. Slančíkovej 1, Nitra, SR Registraèné è.: 1762/97 ISSN: Šéfredaktor / Editor-in-Chief: doc. PhDr. Ivan Dubnička, PhD. (FF UKF, Nitra) Členovia redakčnej rady / Editorial Board: prof. PhDr. Oskar Krejčí, CSc. (VŠMaVV, Praha, ČR) prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc. (FF UKF, Nitra) prof. PhDr. Erich Mistrík, CSc. (PdF UK, Bratislava) doc. PhDr. Tomáš Koziak, M. A., PhD. (UPJŠ, Košice) doc. PhDr. Jozef Lysý, CSc. (PedF UK, Bratislava) doc. PhDr. Hana Pravdová, PhD. (FMK UCM, Trnava) PhDr. Radoslava Brhlíková, PhD. (FF UKF, Nitra) PhDr. Elena Dřízová, CSc. (FF UKF, Nitra) PhDr. Peter Horváth, PhD. (FF UCM, Trnava) PhDr. Zuzana Poláčková, CSc. (ÚPV SAV, Bratislava) PhDr. Vladimír Srb, PhD. (ARC VŠPaSV, Kolín, ČR) PhDr. Milan Valach, Ph.D. (PedF MU, Brno, ČR) PaedDr. Ivan Rajtar (SPŠP Nitra) Sekretárka redakcie / Editorial Secretary: Mgr. Eva Bernáthová ebernathova@ff.ukf.sk Grafická úprava / Graphic design: Michal Ševella msevella@gmail.com Èasopis je vydávaný dvakrát roène / The magazine is published twice a year Odborné a vedecké èlánky sú recenzované / Special and scientific rewrite are judge. Názor prispievate¾ov nemusí by zhodný s názorom redakènej rady. STRANA 16