KOMUNITNÝ ROZVOJ, SOCIÁLNA EKONOMIKA A TRETÍ SEKTOR COMMUNITY EVELOPMENT, SOCIAL ECONOMY AND THIRD SECTOR

Transcription

1 KOMUNITNÝ ROZVOJ, SOCIÁLNA EKONOMIKA A TRETÍ SEKTOR COMMUNITY EVELOPMENT, SOCIAL ECONOMY AND THIRD SECTOR Abstract (AJ) POLLÁK Miroslav This paper brings out similarities in characteristics of community development and of social economy. These similarities are not coincidental and they are mutually beneficial for community development as well as for social economy. The aim of these key terms is to endorse activities at local level which are an innate demonstration and needs of individuals to solve problems of their own and of their communities. Third sector community organizations of various legal forms assist in solving these problems. That results in applicable interconnection and mutual expediency of coexistence of community development with social economy and with third sector. Therefore social economy becomes naturally applicable at community level. Abstrakt (SJ) Práca poukazuje na podobnosť charakteristík komunitného rozvoja a sociálnej ekonomiky. Táto podobnosť nie je náhodná a je vzájomne prospešná pre komunitný rozvoj aj pre sociálnu ekonomiku. Cieľom oboch týchto kľúčových pojmov je podpora aktivít na lokálnej úrovni, ktoré sú prirodzeným prejavom a potrebou ľudí riešiť svoje vlastné problémy a tiež problémy svojej komunity. Tieto problémy zároveň pomáhajú riešiť aj komunitné organizácie neziskového sektora rôznej právnej formy. Výsledkom je vhodná prepojenosť a vzájomná výhodnosť spolužitia komunitného rozvoja, sociálnej ekonomiky a tretieho sektora. Sociálna ekonomika tak nachádza svoje prirodzené uplatnenie na komunitnej úrovni. ÚVOD Komunitný rozvoj a sociálna ekonomika patria medzi relatívne nové termíny, ktoré sa začali pomaly aplikovať aj na Slovensku. Trochu dlhšiu históriu má komunitný rozvoj, ktorý sa spoločne s komunitnou prácou udomácňuje najmä v treťom neziskovom sektore medzi mimovládnymi organizáciami, pracujúcimi s rómskou komunitou. Komunitný rozvoj a komunitná práca sa presadzujú v prostredí obecných, miestnych a mestských samospráv na lokálnej úrovni a trošku pomalšie a opatrnejšie aj na úrovni regionálnej samosprávy. Prvé skúsenosti s komunitnou prácou a komunitným rozvojom majú samosprávy a neziskové organizácie vďaka odvahe a ochote riešiť problémy svojich komunít vlastnými silami. Táto odvaha našla svoje miesto v plánovaných aktivitách strategických dokumentov obcí a krajov, ktorými sú programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja príslušnej obce, mesta, kraja. Komunitná práca a komunitný rozvoj tak nachádzajú svoje miesto medzi verejným sektorom a tzv. tretím neziskovým sektorom. Výnimočne je v tomto partnerstve zastúpený aj subjekt podnikateľského tzv. druhého sektora. O niečo ťažšiu situáciu má sociálna ekonomika, o 1

2 podstate ktorej ešte na Slovensku neprebehla verejná diskusia. Aj odborná diskusia je stále otvorená a neúplná, pretože je reprezentovaná veľmi malou skupinou nadšencov. Potenciálny rozsah a dopad sociálnej ekonomiky prekračuje hranice jedného sektora. Jej vplyv zasahuje do verejného sektora, je neodmysliteľným pre súkromný podnikateľský sektor a udomácňujú sa v ňom najmä organizácie z tretieho neziskového sektora. Súvislosť medzi komunitným rozvojom a sociálnou ekonomikou je obojstranný. Na jednej strane, komunitný rozvoj pri svojej snahe pomôcť členom komunity nemôže ignorovať možnosť využitia neštandardných ekonomických a sociálnych nástrojov, medzi ktoré patrí aj sociálna ekonomika. Tá v sebe spája rozmer ekonomický a sociálny súčasne. Na druhej strane, jedným z principiálnych poslaní sociálnej ekonomiky je vykonávať ekonomické aktivity v prospech členov svojej komunity tak, aby pomáhali riešiť sociálne problémy členov komunity a podporovali jej cielený rozvoj. Prirodzeným výsledkom je, že sociálna ekonomika pomáha realizovať ciele komunitného rozvoja a komunitný rozvoj podporuje vznik a udržateľnosť rôznych foriem sociálnej ekonomiky. 1 KOMUNITNÁ PRÁCA Komunitná práca je jednou z najnovších foriem sociálnej práce a patrí určite k jej najťažším a najnáročnejším formám. Zahŕňa v sebe všetky potrebné skúsenosti a schopnosti potrebné pri iných formách sociálnej práce s jednotlivcom, rodinou alebo skupinou a musí počítať s tými najneočakávanejšími prekvapeniami a nevyspytateľnými problémami, ktoré doteraz ešte nikto neriešil a na ktoré neexistujú hotové recepty. Komunitná práca je tou sociálnou prácou, ktorá vstúpila a vstupuje do živého priestoru vopred nie celkom známeho a často nepoznaného, avšak veľmi dôležitého priestoru spoločného života ľudí v tej najprirodzenejšej forme ich zoskupenia v ľudskej komunite. Každá forma sociálnej práce dodržuje nevyhnutnú postupnosť krokov, ktorými vyčleňuje etapy svojej práce. Jednotlivé metódy a formy sociálnej práce sa môžu čiastočne líšiť v niektorých jej krokoch tým, že na niektoré z nich kladú väčší dôraz a iné sú rozpracované menej. Základná postupnosť ostáva zachovaná: a) oboznámenie sa s prípadom b) diagnostika prípadu, c) naplánovanie aktivít, d) samotná intervencia, e) vyhodnotenie výsledku. Táto postupnosť je dodržaná aj pri komunitnej práci. Rozdiel je v tom, že plánovanie aktivít a zasahovanie do problému, resp. samotná intervencia ( body c) a d) ) sú nahradené prípravou projektu a jeho následnou realizáciou. Projektovanie menších a väčších projektov v prospech komunity má pri komunitnej práci veľkú váhu a jej dôležitosť stále rastie (Mačáková Pollák 2008: 5). Stačí dodať, že školenia prípravy a realizácie projektov patria k neodmysliteľnej základnej príprave a neskoršej odbornej výbave všetkých komunitných pracovníkov a pracovníkov komunitných centier. Oblasti projektového manažmentu je venovaná zvláštna pozornosť (viac v 3.kapitole o komunitnom rozvoji). Podľa Slovníka sociální práce (Matoušek 2003: 94): Komunitná práca je proces pomáhajúci ľuďom, aby spoločnou aktivitou vyriešili problém miestnej komunity, prípadne zlepšili podmienky svojho života v komunite. V knihe Metódy a řízení sociální práce autor zdôrazňuje: Komunitná práca spočíva v organizovaní aktivít miestneho spoločenstva, ktorej cieľom je splnenie určitej miestnej potreby, alebo riešenie miestneho problému (Matoušek a kol 2003: 14). Komunitná práca spočíva v zapájaní ľudí do problémov, ktoré ovplyvňujú ich životy. Komunitná práca je metóda veľmi univerzálna možno ňou riešiť miestne problémy v oblasti sociálnych služieb a zdravotnej ochrany, etnického napätia, vzdelávania, ale i susedských vzťahov, životného prostredia atď. Komunitná práca je tiež veľmi variabilná - každá situácia vyžaduje odlišné riešenie, ktoré je do veľkej miery originálne a neprenosné 2

3 do iného prostredia a inej situácie. To kladie veľké požiadavky na kreativitu komunitného pracovníka, realizačného tímu a v konečnom dôsledku aj na členov komunity. Podľa britskej Community Work Training Company (CWTC podľa Nadácia Milana Šimečku 2003: 21-23), mimovládnej organizácie poskytujúcej tréningy jednotlivcom, skupinám a organizáciám, uskutočňujúcim komunitné aktivity, existujú dva určujúce princípy komunitnej práce, päť zásad v praxi komunitného rozvoja a osem štádií procesu komunitnej práce. Dva princípy komunitnej práce sú: 1. Vzdelávanie všetky rozvojové komunitné projekty obsahujú vzdelávacie prvky, ktorých charakter môže siahať od formálnych kurzov po rôzne krúžky a voľnočasové aktivity. 2. Presadzovanie zmeny všetky komunitné projekty majú za cieľ priniesť zmenu pre jednotlivcov, skupiny a celé komunity. Slovo zmena sa opakuje vo všetkých charakteristikách komunitnej práce. Cieľom komunitnej práce býva najčastejšie ovplyvňovanie sociálnych zmien v určitej lokalite alebo organizácie vytváraním požadovaných vzťahov medzi skupinami existujúcimi v danej komunite, najlepšie tak, aby samotní členovia danej komunity tieto zmeny požadovali a uskutočňovali ich (Hartl 1997: 68). Cieľ komunitnej práce možno najvšeobecnejšie definovať ako úsilie o sociálnu zmenu. Uskutočňuje sa prostredníctvom dvoch procesov: 1) analýzou sociálnej situácie, 2) vytváraním vzťahov medzi sociálnym pracovníkom a komunitou a vzájomných vzťahov medzi rôznymi skupinami vo vnútri komunity (Hartl 1997: 68). Zmena sa musí dotknúť aj samotnej práce s komunitou. Ak má byť komunitná práca úspešná, musí opustiť staré metódy sociálnej práce zameranej prevažne na jednotlivca alebo rodinu, medzi ktoré patrí dominancia sociálneho (komunitného) pracovníka, jeho uzavretosť, individuálny prístup poznávania členov a spoliehanie sa na verbálny kontakt. Do popredia prichádzajú nové metódy práce, ktoré posilňujú členov komunity, otvorenosť medzi sociálnym (komunitným) pracovníkom a komunitou, skupinový prístup poznávania problémov a vizuálny zber informácií. Cieľom moderných metód je začleniť členov komunity do riešenia ich vlastných problémov čo najprirodzenejším a nenásilným spôsobom. Potom si komunita dokáže formulovať svoje vlastné potreby, vyjasní si svoje ciele a dokáže uskutočniť kroky na ich splnenie (Mačáková Pollák 2008: 6-7). Stručne môžeme spolu s Hartlom konštatovať, že komunitnú prácu môžeme definovať ako metódu uskutočňovania sociálnej zmeny (Hartl 1997: 69). Community Work Training Company popisuje osem štádií procesu komunitnej práce (Nadácia Milana Šimečku 2003: 22): Štádium Členovia skupiny Komunitný pracovník Prvé Nespokojní, ale pasívni Stimuluje ľudí premýšľať o tom, prečo sú nespokojní a s čím sú vlastne nespokojní Druhé Tretie Uvedomujú si určité potreby Uvedomujú si potrebu špecifickej zmeny Stimuluje ľudí premýšľať o tom, aké špecifické zmenyby sa mali uskutočniť, aby priniesli zmenu Stimuluje ľudí k uvažovaniu o tom, čo by mohli oni sami urobiť, aby sa želaná zmena uskutočnila 3

4 Štvrté Piate Šieste Siedme Ôsme Rozhodujú sa o krokoch, ktoré urobia, aby dosiahli želané zmeny Plánujú, čo urobiť a ako to urobiť Konajú podľa stanoveného plánu Hodnotia to, čo sa im podarilo dosiahnuť Proces sa začína odznova Stimuluje ľudí k uvažovaniu o tom, ako najlepšie zorganizovať dané kroky Stimuluje ľudí k zváženiu a rozhodnutiu o detailoch a postupnosti krokov, ktoré sa budú robiť, kto ich bude robiť, kedy a ako Stimuluje ľudí pri vyrovnávaní sa s nepredvídanými ťažkosťami, alebo problémami, na ktoré narazia pri realizácii krokov Pomáha ľuďom reflektovať, čo sa podarilo, ako sa to podarilo dosiahnuť, čo sa pri tom naučili a čo môžu robiť ako ďalší krok 2 KOMUNITNÝ ROZVOJ Aj keď neexistuje presná definícia komunitného rozvoja (okrem legislatívnej v zákone o sociálnych službách), z vyššie popísaných charakteristík komunity, komunitnej práce a komunitného centra vyplýva dôležitosť komunitnej práce, ktorá zabezpečuje a udržuje pri živote komunitný rozvoj. Organizácia Centrum komunitní práce z Ústí nad Labem považuje za cieľ komunitného rozvoja pomoc pri vytváraní svojpomoci a svojpomocných skupín, čím sa zlepší kvalita života členov týchto skupín. Takto chápaný komunitný rozvoj zvlášť zdôrazňuje samostatnosť, nezávislosť a spoliehanie sa na seba samých členov komunity, čo je jedným z významných faktorov pre budovanie silnej komunity a následne aj pre jej rozhodnutie realizovať aktivity sociálnej ekonomiky. V 2.kapitole o komunitnej práci sme spomenuli existenciu piatich zásad komunitného rozvoja podľa Community Work Training Company (CWTC podľa Nadácia Milana Šimečku 2003: 21). Sú to tieto zásady: 1. Holistický prístup - jednotlivec je vnímaný v kontexte jeho prostredia. Problémy sú videné ako prepojené so širšími sociálnymi a ekonomickými štruktúrami. Pri presadzovaní zmien musí byť zohľadnená kultúra a hodnoty komunity. 2. Reagovanie na potreby - potreby sú identifikované miestnymi ľuďmi tak, ako ich vnímajú oni. Úlohou komunitného pracovníka je participovať pri identifikácii ako partner. Môže ponúkať kritické komentáre a nové myšlienky, ale rozhodnutie musí byť vždy vecou miestnych ľudí. 3. Vzájomná pomoc a dobrovoľníctvo - podporné skupiny založené na dobrovoľnosti a vzájomnosti, ktoré môžu byť vytvorené napríklad pre slobodných rodičov, rodičov postihnutých detí, alebo okolo ďalších problémov a skúseností spoločných pre určitú skupinu ľudí. Sú výhodným spôsobom sebestačného zabezpečenia služieb a posilňujú sociálny kapitál komunity. 4. Nátlak, konflikt a participácia - veľmi často chcú miestni ľudia zmenu, ktorá sa zakladá na zvýšení podpory, alebo zastavení, či zmene určitého postupu, ktorý voči ním uplatňujú štátne orgány, alebo iné štruktúry ovplyvňujúce ich život. Ak toto nie je možné dosiahnuť metódou konsenzu, komunitný pracovník by mal použiť metódy nátlaku a niekedy musí 4

5 podporovať skupinu v konflikte s inštitúciami disponujúcimi mocou. Kľúčom je opäť participácia tých, ktorých sa požadovaná zmena najviac dotýka. 5. Akčný výskum - väčšina komunitných rozvojových aktivít vyžaduje, aby komunitný pracovník a skupina, s ktorou pracuje, vymýšľali a testovali nové spôsoby a metódy pri realizácii potrieb komunity. Akčný výskum je preto veľmi vhodným prístupom, ktorý by si mali obe strany osvojiť a naučiť sa ho používať. Súčasťou procesu komunitného rozvoja je realizácia komunitných projektov. Cieľom komunitných projektov je uskutočniť zmenu v prospech komunity, ktorú môžeme zrealizovať tromi základnými spôsobmi: a) rozvojom komunity, b) sociálnym plánovaním, c) sociálnou akciou. Projekt obsahuje myšlienku šírenia hodnôt otvorenej spoločnosti; tá je založená na teórii K. R. Poppera, ktorý v roku 1945 formuloval vo svojej knihe Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia znaky otvorenej a uzavretej spoločnosti; otvorená spoločnosť je podľa neho schopná permanentnej reformy pri riešení svojich problémov (Matoušek a kol 2003: 267). Pri uskutočňovaní komunitného rozvoja sa zvykne využívať tzv. komunitný prístup. Ide o metódu, ktorá zdôrazňuje medzisektorovú spoluprácu pri presadzovaní zmeny na lokálnej úrovni. Tento prístup sa využíva pri tvorbe strategických dokumentov na lokálnej úrovni. Záverom tejto kapitoly môžeme zhrnúť spoločné charakteristiky pojmov komunita, komunitná práca, komunitné centrum a komunitný rozvoj. Všetky tieto pojmy spájajú kľúčové slová: občan, aktivita, svojpomoc, partnerstvo, zmena, dôstojný život. Cesta komunitného rozvoja je cestou pre aktívnych občanov, ktorí sú odhodlaní svojpomocne realizovať svoje plány tak, aby dosiahli pozitívnu zmenu vo svojom živote a mohli ho žiť dôstojne. Dôležitým predpokladom procesov komunitného rozvoja je rovnocennosť postavenia všetkých jeho účastníkov, čo v praxi znamená, že nikto nie je privilegovaným expertom, resp. všetci sú rovnakými expertmi na riešenie spoločných problémov komunity, ktorej sú členmi. 3 SOCIÁLNA EKONOMIKA, SOCIÁLNE PODNIKANIE A SOCIÁLNY PODNIK Úvodom kapitoly definujme základné pojmy, ktorými sú sociálna ekonomika, sociálne podnikanie a sociálny podnik. Sociálna ekonomika v súčasnosti reprezentuje novú oblasť ekonomických aktivít, pre ktoré je charakteristické prepájanie ekonomických a sociálnych cieľov. Predstavuje tak nový rozmer nekonvenčnej podnikateľskej dynamiky, ktorá je súčasne nositeľom sociálnych inovácií a sociálneho rozvoja, ako aj novým impulzom ekonomického rastu (Lubelcová 2012: 89). Termín sociálna, resp. solidárna ekonomika bol do oficiálnej politickej rozpravy uvedený francúzskou vládou v 80. rokoch minulého storočia a postupne bol prijímaný ďalšími európskymi krajinami. Európska komisia oficiálne akceptovala sociálnu ekonomiku v roku 1990, vypracovala jej definíciu a uznala sociálne podniky ako kľúčových aktérov európskeho ekonomického, sociálneho a politického priestoru. Pri ich vymedzení sú zdôrazňované predovšetkým ich sociálne funkcie a sociálna misia. Sociálne podniky sú vnímané ako subjekty, ktoré prispievajú k rastu zamestnanosti a k integrácii marginálnych a sociálnym vylúčením ohrozených sociálnych kategórií do väčšinovej spoločnosti. Umožňujú jednotlivcom a komunitám pracovať spoločne na obnove ich životných podmienok a prostredia a ukazujú cesty, ako zabezpečiť a reformovať verejné a sociálne služby (Dohnalová podľa Lubelcová 2012: 89-90). 5

6 Medzi najuznávanejších odborníkov pre oblasť sociálnej ekonomiky patrí J. Defourny, ktorý je profesorom na Univerzite v Liege (Belgicko) a riaditeľom Centra pre sociálnu ekonomiku. V jeho prácach (Defourny Nyssens 2008) sa nachádza definícia sociálneho podnikania: Sociálne podnikanie je činnosť s primárne sociálnymi cieľmi, kde hospodárske prebytky sú prednostne znovu investované do podnikania za rovnakým účelom alebo do rozvoja miestnej komunity, na rozdiel od potreby maximalizovať zisk pre zainteresované skupiny či vlastníkov. Sociálna ekonomika je prepojená dvomi princípmi ekonomickým a sociálnym. Ekonomický princíp rešpektuje konkurencieschopnosť a ekonomickú udržateľnosť. Sociálny princíp vnáša do sociálnej ekonomiky solidaritu, sociálnu inklúziu a sociálny rozvoj. Sociálna ekonomika sa tak stáva tretím pilierom ekonomiky, komplementárnym k trhovej a verejnej ekonomike a jej základom je demokratizácia ekonomiky, založená na ekonomickom (pracovnom) zapojení a sociálnom začleňovaní ľudí (najmä tých so sťaženým prístupom na trh práce) (Korimová podľa Lubelcová 2012: 90). Stručne môžeme sumarizovať definície nasledovne: sociálna ekonomika je časť ekonomiky s primárne sociálnymi cieľmi ale veľmi dôležitými ekonomickými dosahmi (v EÚ pôsobí vyše dvoch miliónov sociálnych podnikov, čo predstavuje viac ako 10 percent všetkých európskych podnikov, a zamestnávajú vyše 20 miliónov pracovníkov), sociálne podnikanie je činnosť v oblasti sociálnej ekonomiky a sociálny podnik je aktér sociálneho podnikania s formálnoprávnym statusom. Európska výskumná sieť EMES, založená v roku 1996 na preskúmanie nárastu sociálnych podnikov v Európe bližšie popisuje ekonomické a sociálne kritéria sociálnej ekonomiky a ich prepojenie (EMES podľa Lubelcová 2012: 93-95): Ekonomické kritériá: 1. Ide o sústavnú činnosť založenú na produkcii a predaji tovarov a služieb (podnikanie). Sociálne podniky na rozdiel od tradičných neziskových organizácií, ktoré môžu byť svojou činnosťou zamerané na obhajobu skupinových záujmov a financované na základe redistribučných mechanizmov, priamo realizujú produkciu tovarov a ponuku služieb na predaj, a to ako svoju sústavnú, kontinuálnu činnosť. 2. Vysoký stupeň autonómnosti. Sociálne podniky sú spravidla vytvárané skupinou ľudí na základe autonómneho podnikateľského plánu a sú riadené týmito ľuďmi. Môžu byť čiastočne podporované z verejných a súkromných zdrojov, avšak ich pozícia, manažment a rozhodovanie je nezávislé od verejného a súkromného sektora. 3. Znášanie ekonomického rizika. Aj sociálne podniky ako podnikateľské subjekty sú vystavené riziku konkurencieschopnosti na trhu tovarov a služieb, ktoré produkujú. Hoci môže ísť o aktivity čiastočne podporované z verejných zdrojov, finančná udržateľnosť sociálneho podniku závisí od výkonu pracovníkov a ich úsilia o zabezpečenie primeraných zdrojov. 4. Kombinácia platenej a neplatenej práce. Sociálne podniky môžu kombinovať finančné a nefinančné zdroje, dobrovoľnícku prácu a platených zamestnancov. V západoeurópskych krajinách je rozvinutá a často sa využíva dobrovoľnícka práca. Súvisí s rozvinutosťou občianskeho a tretieho sektora a etablovanými kultúrnymi vzormi. V našich podmienkach je uplatňovanie dobrovoľníckej práce vzhľadom na sociálno-ekonomické podmienky občanov limitované. Pre podporu takýchto foriem by bolo potrebné špecifikovať a posilniť status dobrovoľníckej práce. Ako čiastkovú podporu možno vnímať zavedenie zvýhodneného príspevku na aktivačnú činnosť formou dobrovoľníckej služby v zákone o službách zamestnanosti. 6

7 Sociálne kritériá: 1. Explicitný sociálny cieľ (na pomoc a podporu komunity). Základným cieľom sociálneho podniku je napĺňanie jeho sociálnej misie slúžiť lokálnej komunite alebo špecifickej skupine občanov. Sociálny podnik využíva podnikanie ako nástroj na podporu sociálnych cieľov, jeho hlavným záujmom je rozvíjať a podporovať zmysel pre sociálnu zodpovednosť na lokálnej úrovni. 2. Činnosť sociálneho podniku vychádza z občianskej iniciatívy. Sociálne podniky sú spravidla výsledkom kolektívnej dynamiky zapájania občanov alebo príslušníkov skupiny, ktorí majú spoločný cieľ alebo potrebu vstúpiť do komunity. Táto kolektívna dimenzia sa môže realizovať rôznymi formami, dôležité je individuálne alebo skupinové vodcovstvo, ktoré ale nesmie byť zneužívané pre úzky skupinový záujem, ale pre potreby zapojenia jednotlivcov a skupín do širšieho spoločenstva. 3. Rozhodovacie právomoci nie sú odvodené od vlastníctva kapitálu. Platí všeobecné pravidlo jeden člen, jeden hlas, to znamená rovnosť pozície všetkých členov v procese prijímania rozhodnutí, nezávisle najmä od podielu vkladov (finančných či iných foriem zdrojov) jednotlivých členov. Rozhodovacie právomoci vo všeobecnosti majú všetci zainteresovaní aktéri (stakeholders). 4. Participatívna povaha riadenia sociálneho podniku. Významnou charakteristikou sociálnych podnikov je povaha riadenia. Je založená na participatívnom riadení, do procesov prijímania rozhodnutí sú zapojené všetky zúčastnené strany (stakeholders) vrátane participácie používateľov alebo zákazníkov produkovaných tovarov alebo služieb. V mnohých prípadoch je hlavným cieľom sociálneho podniku rozvíjať demokraciu na lokálnej úrovni prostredníctvom ekonomickej aktivity. 5. Obmedzená redistribúcia zisku. Medzi sociálne podniky patria organizácie bez prerozdeľovania príjmov získaných svojou činnosťou, ako aj organizácie (napr. družstvá), ktoré do určitej miery môžu prerozdeľovať zisk, ale v zásade je pre sociálne podniky charakteristické obmedzené rozdeľovanie zisku medzi akcionárov alebo zamestnancov a povinnosť reinvestovať zisk (resp. jeho podstatnú časť) do sociálnych cieľov podniku. 4 SÚVISLOSTI MEDZI KOMUNITNÝM ROZVOJOM, SOCIÁLNOU EKONOMIKOU A TRETÍM SEKTOROM Na veľmi zaujímavé vlastnosti sociálnej ekonomiky z hľadiska pochopenia úzkeho prepojenia medzi komunitným rozvojom (ktorého prirodzeným predpokladom je kreativita a hľadanie nových riešení) a sociálnou ekonomikou upozornila G. Lubelcová v práci A. Nichollsa z centra pre sociálne podnikanie Said Business School of Oxford University, ktorý nepovažuje organizačnú formu sociálneho podnikania za kľúčovú, vzhľadom na dynamickú flexibilitu jeho foriem. Sociálne podnikanie definuje prostredníctvom dvoch konštitutívnych elementov: prvým je strategické zameranie na sociálny prínos podnikania a druhým je inovatívny prístup k dosahovaniu svojej misie. Práve kombinácia sociálnej misie a podnikateľskej kreativity vytvára hlavný rozdiel (špecifikum) sociálneho podnikania oproti ostatným formám privátneho, verejného a občianskeho sektora. Sociálni podnikatelia sú predovšetkým agentmi sociálnej zmeny, ktorí svojimi aktivitami prekračujú zabehnuté inštitucionalizované a organizačné formy a prekračujú hranice sektorov (edge-cutting strategies). Ako definičné kritériá pre sociálne podnikanie zdôrazňuje tri dimenzie: socialita (sociálny prínos), trhová orientácia a inovácia. Sociálni podnikatelia preto zväčša narušujú etablované organizačné štruktúry a efektívne pracujú práve v hybridných formách, ktoré prekračujú, alebo inovujú ustálené podnikateľské formy. V tom spočíva napätie medzi formou 7

8 (sociálny podnik) a aktivitou (sociálne podnikanie), ktoré má praktické dôsledky pri etablovaní sociálnej ekonomiky (Nicholls podľa Lubelcová 2012: 101). Medzi návrhy na riešenie krízy sociálneho štátu na lokálnej úrovni metódou zdola nahor, patria odporúčania francúzskeho sociológa P. Rosanvallona. Jeho odporúčania sú nepriamou propagáciou komunitných aktivít a sociálnej ekonomiky. Rosanvallonov návrh obsahuje tri odporúčania: - redukovať dopyt po štátnych službách, - zmeniť ohniska solidarity v spoločnosti, - zvýšiť viditeľnosť sociálna. Trhovo individualistické chápanie spoločnosti neumožňuje vytvárať iné typy vzájomnosti medzi jednotlivcom a celkom. Preto P. Rosanvallon navrhuje rozvinúť alternatívne formy solidarity: - susedské skupiny, - siete vzájomnej pomoci, - autonómny výkon kolektívnych služieb na komunitnej úrovni a iné. Všetky formy solidarity je potrebné podporiť právnymi úpravami. Ak sa jednotlivci združia a sami sebe poskytnú nejaký druh verejnej služby, ktorú bežne poskytuje špecializovaná štátna inštitúcia, tak štát uzná, že ich súkromná iniciatíva naplňuje určitú verejnú potrebu a odmení ich daňovými úľavami. Jediný spôsob ako znížiť dopyt po štátnych službách je všemožne podporovať tieto samoobslužné skupinové iniciatívy rozvíjané na lokálnej úrovni (Rosanvallon podľa Keller 2005: 140). P. Rosanvallon tvrdí, že je potrebné, aby ľudia dostali chuť a priestor začleniť sa do siete priamej solidarity. S tým súvisí potreba zvýšiť viditeľnosť sociálnych väzieb. Je oveľa lepšie a prirodzenejšie pomáhať si navzájom než spoliehať sa na príliš vzdialený, finančne vyčerpaný a zúfalo preťažený štát. Pokiaľ má mať ekonomika skutočne vyššiu flexibilitu a štátna moc menej byrokracie, tak sa tým otvára priestor pre vyššiu autonómiu osôb a skupín a pre najrôznejšie formy ich vzájomnej svojpomoci. Ak modernizovaný trh nevytvára dostatočný počet plnohodnotných, sociálne užitočných pracovných miest a ak chudobný sociálny štát na tento cieľ už dávno rezignoval, potom ostáva iba tretí sektor. Túto oblasť vzájomnej svojpomoci treba vymaniť z tieňa čiernej ekonomiky a umožniť ľuďom, aby v nej napĺňali tie potreby, ktoré nedokáže plniť trh ani štát (Rosanvallon podľa Keller 2005: ). P. Rosanvallon vyššie popísal príklady dôvodov pre vytváranie podnikov sociálnej ekonomiky, ktorá slúži potrebám členov komunity a podporuje jej komunitný rozvoj. To, čo P. Rosanvallon volá autonómny výkon kolektívnych služieb na komunitnej úrovni, sa na Slovensku úspešne realizuje vo viacerých oblastiach: - poskytovanie sociálnych služieb neziskovými organizáciami na lokálnej úrovni, - obecné firmy rôzneho zamerania, zamestnávajúce miestnych občanov a využívajúce lokálne zdroje v prospech rozvoja obce, - chránené dielne, zamestnávajúce zdravotne znevýhodnených občanov. Typickým príkladom zvýšenia viditeľnosti sociálna u P. Rosanvallona je na Slovensku napríklad: - tvorba komunitného plánu na úrovni obce, - tvorba programu hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce komunitným princípom, - činnosť komunitných organizácií v obci, napr. pri prevádzkovaní komunitného centra, - realizácia kultúrnych, vzdelávacích a spoločenských akcií rôznymi neziskovými organizáciami. 8

9 Sociálny podnik, ako aj samotná sociálna ekonomika vzniká a funguje v určitej komunite a preto ich výsledky musia slúžiť tejto komunite tak, aby posilnili jej udržateľnosť. V opačnom prípade by boli samoúčelné. Sociálny podnik a sociálnu ekonomiku nemožno oddeliť od komunitnej práce a komunitného rozvoja. Túto prepojenosť vhodne popisuje T. Blundel z organizácie PAVO (Powys association of voluntary organizations) z Walesu (Blundel 2006). Vo svojich tréningových kurzoch o sociálnej ekonomike charakterizuje päť základných charakteristík sociálneho podniku: 1. je to podnikateľský subjekt ako každý iný, ktorý sa orientuje na predaj výrobkov, poskytovanie služieb a uskutočňovanie tréningov, kurzov a školení, 2. má sociálne ciele, napr. podpora zamestnanosti, zvyšovanie pracovných zručností a odborností, poskytovanie služieb pre miestnu komunitu, 3. je nezávislou organizáciou, ktorá prijíma vlastné rozhodnutia a nie je kontrolovaná a riadená ani samosprávou ani štátnymi inštitúciami, 4. členovia miestnej komunity sú zamestnancami a majú účasť na rozhodovaní a riadení, 5. zisk je prerozdelený späť do sociálneho podniku alebo pre potreby miestnej komunity. Sociálny podnik je natoľko sociálnym podnikom nakoľko plní uvedených päť hlavných charakteristík pre podnikanie, sociálne ciele, nezávislosť, participáciu a reinvestovanie zisku. Päť charakteristík T. Blundela korešponduje s deviatimi kritériami EMES-u, ktoré vo 4. kapitole popísala G. Lubelcová. Nutným predpokladom pre možnosť uplatnenia komunitného rozvoja a sociálnej ekonomiky je kreativita. Neopakovateľnosť a nepredvídateľnosť problémov a ich riešení počas procesu tvorby a realizácie komunitného rozvoja a tiež sociálnej ekonomiky si vynucuje nadpriemerné využitie kreativity a preto je komunitný rozvoj úzko spätý s občianskou participáciou, bez ktorej nemôže dosiahnuť žiadny úspech, keďže procesy komunitného rozvoja majú dlhodobý charakter. O sociálnu ekonomiku sa zaujímajú neziskové organizácie tretieho sektora (niekedy označované ako organizácie občianskeho sektora) a často sú práve oni na čele aktivít, ktoré testujú nové možnosti a príležitosti v prospech rozvoja komunít, ku ktorým patria aj nové formy sociálnej ekonomiky. Prečo je to tak? Jednoduchou odpoveďou je porovnanie charakteristík organizácií neziskového sektora s charakteristikami sociálnej ekonomiky. Charakteristikám organizácií neziskového sektora sa venuje D. Klimovský v kapitole Aktéri tvorby rozvojovej politiky na lokálnej a regionálnej úrovni (Klimovský podľa Hudec 2009: 150) Organizácie občianskeho sektora prinášajú niektoré zaujímavé a neprehliadnuteľné prvky. Po prvé, explicitne deklarujú svoju neziskovosť, čo znamená, že sú ochotné participovať aj v takých etapách cyklu tvorby politiky, ktoré im neprinesú zisk, respektíve nejaký bezprostredný materiálny úžitok. Po druhé, vzhľadom na to, že členstvo v nich je dobrovoľné, dokážu byť v oblastiach, ktorým sa venujú, veľmi aktívne. Po tretie, tieto organizácie sa zväčša nezvyknú orientovať na určité ideológie, ale naopak, problémovo. Znamená to, že majú vymedzený okruh problémov, ktorému sa venujú a naň orientujú najväčší podiel svojej pozornosti. Po štvrté, organizácie občianskeho sektora pomáhajú jednotlivcom prekonať kapacitnú nedostatočnosť a často sa snažia vyvolať synergický efekt vlastným spájaním či kooperáciou. No a po piate, prostredníctvom týchto organizácií môžu ich členovia participovať aj v tých fázach cyklu tvorby politiky, kde by ako jednotlivci nemali prístup, respektíve kde by zohrávali zanedbateľnú rolu. Vyššie spomenutých päť zaujímavých a neprehliadnuteľných prvkov neziskových organizácií je v úzkej zhode s deviatimi kritériami EMES-u pre sociálnu ekonomiku, a tiež 9

10 v zhode s piatimi charakteristikami sociálnej ekonomiky, uvedenými v tejto podkapitole T. Blundelom. Organizácie neziskového sektora vznikajú za účelom uspokojenia nejakého konkrétneho záujmu alebo za účelom riešenia určitého všeobecnejšieho problému. Ak je pre nejakú organizáciu takýmto záujmom rozvoj konkrétnej komunity a problémom napr. nezamestnanosť jej členov, tak sociálna ekonomika môže byť pre túto organizáciu veľmi vhodnou ponukou. Sociálna ekonomika je nástrojom komunitného rozvoja, prostredníctvom ktorej členovia komunity realizujú svoju túžbu po zmene, po riešení svojich problémov, po uspokojení svojich potrieb a je výrazom vzájomnej dôvery, solidarity a spolupráce členov komunity na lokálnej úrovni. Na lokálnej úrovni predstavuje model uplatnenia schopnosti človeka cestou zdola nahor. Použitá literatúra 1. BLUNDEL, T., 2007: Trainers guides to social enterprise start up, interný materiál autora 2. DEFOURNY, J. - NYSSENS, M., 2008: Social Enterprise in Europe: Recent Trends and Developments. In: Working Paper, No.2008/01, EMES 3. HARTL, P., 1997: Komunita občanská a komunita terapeutická. Praha, SLON. 4. HUDEC, O. a kol., 2009: Podoby regionálneho a miestneho rozvoja. Košice, TUKE. 5. KELLER, J., 2005: Soumrak sociálního státu. Praha, SLON. 6. LUBELCOVÁ, G., 2012: Sociálna ekonomika: koncepty, príležitosti, riziká1. In: Sociológia, 44, č. 1, s MAČÁKOVÁ, S. - POLLÁK, M. a kol. 2008: Komunitná práca v znevýhodnených komunitách. Košice, ETP. 8. MATOUŠEK, O., 2003: Slovník sociální práce. Praha, Portál. 9. MATOUŠEK, O. a kol., 2003: Metódy a řízení sociálni práce, Praha, Portál. 10. NADÁCIA MILANA ŠIMEČKU, 2003: Príručka objavovateľa stratených území, Bratislava, NMŠ. Kontaktné údaje Miroslav Pollák, RNDr., Mgr. Ústav rómskych štúdií Prešovská univerzita v Prešove Ulica 17. novembra č Prešov Slovensko miropollak123@gmail.com 10