etnol gické ROZPRAVY ročník XXI 2014 číslo 2

Transcription

1 etnol gické ROZPRAVY ročník XXI 2014 číslo 2

2

3 OBSAH 7 EDITORIÁL ŠTÚDIE 10 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková Alternatívna ekonomika a alternatívne poľnohospodárstvo 27 Gabriela Fatková, Peter Watson Live the garden: Post-socialist transformation of Garden Cooperatives in the Czech Republic 45 Zuzana Turiničová Fenomén komunitných záhrad v urbánnom prostredí MATERIÁLY 60 Kinga Czerwińska Dziedzictwo przyrodnicze i kulturowe regionu a alternatywne sposoby prowadzenia gospodarstw wiejskich 77 Katarína Nováková Ekologické hospodárenie v Liptovskej Tepličke, móda či nutnosť? 87 Petra Krettová Manažment ekologického včelieho hospodárstva na farme Bioapis 104 Jolana Darulová, Katarína Koštialová Revitalizácia tradičného stravovania netradičnými, alternatívnymi formami RECENZIE 117 Zdena Krišková Liptovská Teplička od druhej polovice 20. storočia (Zuzana Beňušková a kol.)

4 121 Jana Melúchová Súčasná alternatívna religiozita na Slovensku (Silvia Letavajová a kol.) SPRÁVY 127 Alexandra Bitušíková Konferencia Rodinné farmy potraviny z domoviny 129 Martin Mešša Pamiatkarsky seminár o ochrane ľudovej architektúry v Karlovej Studánke na Bruntálsku 132 Silvia Letavajová Celoštátne kolo ŠVOČ v Bratislave DISKUSIE 135 Martin Mešša Etnofilm 2014

5 Editoriál Milé kolegyne a kolegovia, vitajte v ďalšom čísle inovovaného vedeckého časopisu Etnologické rozpravy, ktorého nosnou témou sú Alternatívne formy hospodárenia na Slovensku. Prvotnou inšpiráciou pre stanovenie témy tohto čísla bol Medzinárodný rok rodinných fariem (2014), ktorý vyhlásila Organizácia spojených národov (OSN) na svojom 66. zasadnutí Valného zhromaždenia. Zobuďme sa, kým nebude neskoro. Spravme z poľnohospodárstva skutočne trvalo udržateľnú činnosť, aby sme nakoniec nehladovali. Takéto posolstvo vyslala nám všetkým OSN v snahe zvýšiť prestíž drobných roľníkov a rodinných fariem, poukázať na dôležitosť potravinovej sebestačnosti a potravinovej bezpečnosti, eliminovať chudobu a hlad, ako aj ochraňovať životné prostredie a biodiverzitu a skvalitňovať životné podmienky predovšetkým vo vidieckych, často marginalizovaných oblastiach. Dôvody, prečo je nevyhnutné venovať pozornosť tejto téme aj z pohľadu etnológie a sociálnej a kultúrnej antropológie, sú mnohoraké. Výrazný a vedecky dokázaný nárast dôsledkov klimatických zmien, globálna ekonomická kríza, konzumný spôsob života, intenzívne globálne poľnohospodárske politiky a tlak nadnárodných firiem majú nespochybniteľný a v prevažnej miere negatívny vplyv na rozvoj malého lokálneho hospodárenia v každej krajine vrátane Slovenska. Podľa Lawrence Buscha globalizácia spôsobila prevratnú zmenu v potravinových systémoch. Väčšina potravín konzumovaných v Európe a v severnej Amerike nepochádza z miestnych zdrojov, ale je vypestovaná na mega-farmách alebo vzniká v mega-továrňach po celom svete. Tradičné metódy spracovania potravín nahradili biochemické procesy ošetrovania. Kým sa potravinový tovar dostane do supermarketu a k spotrebiteľovi, musí prejsť dlhú cestu cez rôzne krajiny a rôzne zásobovacie a obchodné siete (Busch 2004). Cenou za tento luxus je výrazné zvýšenie rizika potravinovej bezpečnosti, zhoršovanie životného prostredia a rapídne prehlbovanie klimatických zmien, ale aj spomalenie lokálneho a regionálneho rozvoja. Odozvou na naznačené globálne trendy a tlaky je rastúci lokálny, regionálny, národný aj transnárodný aktivizmus, ktorý reaguje na rôzne formy a prejavy produkcie, konzumácie a distribúcie potravín 7

6 Editoriál (a v širšom kontexte aj formy a prejavy alternatívnych životných štýlov). V zahraničnej literatúre sa tento druh aktivizmu označuje ako food activism. Jeho hybnou silou je záujem o zdravie a potravinovú bezpečnosť, ekologické dôsledky globalizovaného industriálneho poľnohospodárstva, zlepšenie podmienok práce a života drobných farmárov, ale aj zlepšenie podmienok zvierat chovaných na farmách a fair trade. Vo svete aj na Slovensku stále viac narastá počet ľudí, ktorí sa z rôznych pohnútok pragmatických i ideologických rozhodli pre návrat k lokálnym potravinám, pre podporu miestnych producentov potravín, pre vlastné a často nové alternatívne formy záhradkárčenia a aktívny prístup k udržateľnému životnému štýlu. Redakcia časopisu iniciovala tému alternatívnych foriem hospodárenia na Slovensku v širokom kontexte. Zaujímali nás otázky života a hospodárenia na rodinných farmách, ekofarmách, v komunitných a permakultúrnych záhradách; život v ekokomunitách, trvaloudržateľných komunitách a pospolitostiach vo vidieckom i urbánnom prostredí; alternatívna ekonomika (najmä bezpeňažné hospodárstvo založené na výmene tovaru a služieb tzv. LETS) a všetky alternatívne formy hospodárenia vo vidieckom a urbánnom prostredí i vo väzbe na agroturizmus. Napriek tomu, že podnetov je vo všetkých spomenutých oblastiach na Slovensku mnoho, redakcia dostala len niekoľko publikovateľných príspevkov v daných témach. Môžeme sa preto pýtať, či sa informácia o tematickej výzve dostala všetkým možným potenciálnym autorom alebo je téma pre slovenských etnológov a antropológov nezaujímavá? Podľa predsedníčky zväzu ekologického poľnohospodárstva EKOTREND Slovakia Zuzany Homolovej existuje dnes vo svete približne 500 miliónov rodinných fariem, ktoré sú najrozšírenejšou formou hospodárenia. Práve farmárske rodiny zohrávajú dôležitú úlohu pri oživení trhu so zdravými potravinami, ale sú aj príkladom potravinovej bezpečnosti. Prispievajú k lokálnemu a regionálnemu rozvoju tým, že zabezpečujú zamestnanosť v poľnohospodárstve a potravinárstve vrátane činností a služieb pri spracovaní, distribúcii, marketingu a predaji. Sú nástrojom oživenia miestnej ekonomiky a kultúry a podnetom rozvoja agroturizmu najmä v marginalizovaných a zraniteľných oblastiach. Prinášajú na trh kvalitné a bezpečné potraviny, pomáhajú udržiavať a propagovať produkty i jedlá tradičnej kuchyne. 8

7 Etnologické rozpravy 2/2014 Slovensko je ešte stále krajinou s prevládajúcimi malými urbánnymi a rurálnymi sídlami a rurálnym spôsobom života. Alternatívne formy hospodárenia vrátane rodinného farmárčenia sú u nás aktuálnou a spoločensky i ekonomicky dôležitou témou, ktorá nesmie ostať na okraji záujmu slovenskej etnológie a sociálnej antropológie. Literatúra a pramene Alexandra Bitušíková BUSCH, Lawrence. (2004). Grades and Standards in the Social Construction of safe Food. In: LIEN, Marianne Elisabeth NERLICH, Brigitte. (eds.) The Politics of Food. New York: Berg. s

8 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková Alternatívna ekonomika a alternatívne poľnohospodárstvo 10 Danka Moravčíková a Izabela Adamičková Kontakt: doc. Mgr. Ing. Danka Moravčíková, PhD. Katedra spoločenských vied, Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre danka.moravcikova@uniag.sk doc. Ing. Izabela Adamičková, PhD. Katedra ekonomiky, Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre danka.moravcikova@uniag.sk Abstract: The paper briefly summarizes the existing terms dealing with alternative forms of economic systems and alternative models of agriculture and farming. In the first part it addresses the concept of alternative or community economy and market economy highlighting their overlapping character in the social reality. The second part of the paper is dedicated to description of the known models of local economic structures, such as Local Exchange Trading Scheme, Time Bank, Community Banks, Credit Unions and Community Business. The description includes explanation of their principles as well as identification of possible impacts on the community life and development. Next chapter provides information regarding the alternative agriculture and its existing forms and farming practices, such as Organic Farming, Bio-Dynamic Farming, No Tillage Farming, Urban and Periurban Farming, Natural Farming, Eco-Farming, Permaculture, Integrated Farming System, Floating Farms and Community Supported Agriculture. These farming practices are characterised in opposition to the conventional agriculture and farming methods. Finally, the authors emphasize the necessity to follow the principles of sustainable development using also alternative schemes of economy, agriculture and farming. Kľúčové slová: alternatívna ekonomika, komunitná ekonomika, alternatívne poľnohospodárstvo, ekologické poľnohospodárstvo Key words: alternative economy, community economy, alternative agriculture, ecological farming Úvod Proces globalizácie a čoraz častejšie ekonomické krízy priniesli a prinášajú do života spoločností i samotných spoločenstiev množstvo problémov. Spôsoby ich riešenia sú rôzne a popri oficiálnych mechanizmoch existuje aj množstvo príkladov, ktorých podstatou je mobilizácia lokálneho potenciálu. Originálne stratégie organizácie

9 Etnologické rozpravy 2/2014 komunít zabezpečujúce ich spoločenský a ekonomický rozvoj sú označované ako alternatívne/lokálne/komunitné ekonomiky, ale aj ako lokálne finančné a ekonomické systémy či modely. Druhá polovica 20. storočia i súčasnosť sú tiež typické prevládajúcim konzumným štýlom života a výrazne poznačené a ovplyvnené ekologickými problémami spojenými s devastáciou životného prostredia. To u istej časti populácie vyvoláva nesúhlasný postoj a deklaráciu potreby tzv. ekologicky priaznivého životného štýlu, resp. určitého návratu k tradičným spôsobom produkcie potravín reprezentovaného rôznorodými modelmi tzv. alternatívneho poľnohospodárstva. Okrem týchto ideologicky ušľachtilejších motívov je u ďalšej časti populácie častým motívom príklon k modernému tzv. BIO životnému štýlu, ktorý sa dnes dá považovať dokonca za statusovú symboliku reprezentantov istých socioekonomických skupín či spoločenských vrstiev. Terminológia týchto nových javov a procesov nie je zjednotená a problematika alternatívnych ekonomík či alternatívneho poľnohospodárstva nie je ani komplexne a interdisciplinárne analyzovaná. Táto štúdia sa snaží o sumarizáciu a prehľad existujúcich pojmov, ktoré sú prezentované jednak v rámci rôznych vedných disciplín, jednak rôznymi hnutiami i záujmovými zoskupeniami praktizujúcimi alternatívnu ekonomiku a poľnohospodárstvo. Koncept alternatívnej a komunitnej ekonomiky Alternatívna či komunitná ekonomika obvykle býva charakterizovaná ako re-socializované, re-politizované a priestorovo ukotvené miesto, kde sú vzájomne závislé a prepojené obchodné praktiky chápané ako etická prax. (Gibson-Graham 2006) Zástancovia tohto konceptu zdôrazňujú potrebu uvedomiť si jej vsadenosť 1 najmä v geografickom 1 Koncept vsadenosti (embeddedness) prezentovaný najmä v prácach K. Polanyiho zdôrazňuje, že v mnohých spoločenstvách sú ekonomické vzťahy podmienené hlavne príbuzenstvom, náboženstvom, rezidenčnými a politickými sieťami a tieto prepojenia je potrebné vnímať rovnocenne s ostatnými ekonomickými charakteristikami. Ekonomika teda nevytvára autonómnu oblasť regulovanú legislatívou a formálnym právnym systémom, ale ekonomická a sociálna sféra sú často veľmi úzko prepojené. Aj niektorí kultúrni ekonómovia pripúšťajú, že ľudia si obvykle zabezpečujú svoje živobytie spôsobom podobným tomu, akým moderní ekonómovia budujú modely trhovej ekonomiky. Lokálne/komunitné/alternatívne modely sú však veľmi rozmanité a mnohokrát aj veľmi odlišné od predstavovaných štandardov. Majú skôr metaforickú kvalitu a môžu byť kreované podľa rôznych aktuálne dominujúcich faktorov (rodina, dedičstvo, predstavy o niečom neznámom, cudzom a pod.). 11

10 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková a kultúrnom kontexte, rešpektovať početné a odlišné predstavy smerujúce k množstvu spoločných, sociálne akceptovaných a lokálne vlastnených iniciatív, ktoré sú orientované predovšetkým na miestny trh, presadzujú zmysluplnú komunitnú kontrolu a spravodlivé rozdelenie prebytku, počítajú s dlhodobými investíciami a obhajujú environmentálne udržateľné, komplexné a etické projekty. Ekonomická alternatíva neašpiruje byť v rovnocennej pozícii s dominantným ekonomickým modelom, avšak ako paralelný model ponúka vyváženie nedostatkov formálnej ekonomiky v oblasti spolupráce, tvorby silnejších sociálnych väzieb a sociálneho kapitálu. Alternatívne formy ekonomiky existujú tak v rozvinutých a ekonomicky prosperujúcich krajinách, ako aj v marginálnych spoločenstvách, ich vznik a rozšírenie je však často potlačené dominantným modelom. Všetky ekonomické modely je možné umiestniť na pomyselnom kontinuu dvoch ideáltypov výlučnej sebasaturácie a výlučnej produkcie pre trh. (Gudeman 1996; Moravčíková 2004) V prvom prípade sa výrobné aktivity realizujú pre seba a svoju skupinu, čo vedie k relatívnej nezávislosti a hospodárskej sebestačnosti. Komunitná ekonomika sa viaže na skupinu ľudí, tvoriacich územné spoločenstvo, ktorí využívajú materiálne nástroje a kultúrne dedičstvo zároveň. Ekonomické procesy sú cyklické, reprodukujú sa a žiadne výmeny sa nevyskytujú za hranicami komunity. Komunitné ekonomiky sú previazané s rôznymi druhmi priestorovej a lokálnej identity, produkcie, distribúcie, spotreby a výmeny sú sociálne regulované. Ako zdroj je využívaný určitý spoločný základ, na ktorý sa komunita spolieha a podľa ktorého sa jej členovia delia. Lokality však môžu byť rôzne definované (napr. ako domácnosti, rozšírené príbuzenstvo, susedské skupiny, náboženské organizácie a pod.) a ich hranice tak nemusia byť nemenné či uzavreté. V druhom prípade sú výrobné aktivity sprevádzané výmenami, čo vedie k čiastočnej (alebo úplnej) závislosti so zdôraznením zisku. Perfektný trh je založený na kompetícii medzi anonymnými jednotlivcami či skupinami, ich cieľom je akumulácia majetku a dosiahnutie zisku. Trhové vzťahy presahujú lokálny rámec a sú definované prevažne inými druhmi identity ako lokálnou. Zdroje trhovej ekonomiky pozostávajú z rôznych druhov tovaru a služieb a závisia od základných faktorov výroby, ktoré sú kategorizované ako pôda, práca a kapitál. Sú udržiavané prostredníctvom súkromného vlastníctva, obchoduje sa s nimi a ich hodnota je porovnávaná peniazmi. Stratégie majú predovšetkým racionálny, pragmatický a kompetitívny 12

11 Etnologické rozpravy 2/2014 charakter a sú orientované na čo najvyšší zisk. V sociálnej realite sú však existujúce ekonomiky kombináciou oboch typov 2. Väčšina ekonomických teórií 3 zdôrazňuje len jeden alebo druhý koniec tohto kontinua, antropologické štúdie však poukazujú na zmiešaný, komplementárny a dialektický charakter ekonomických praktík a pri štúdiu lokálnych modelov odporúčajú vziať do úvahy skutočnosť, že trhová ekonomika sa obvykle rysuje a kreuje v rámci komunitnej ekonomiky. Modely lokálnych ekonomických štruktúr Systémy lokálnych ekonomík vo všeobecnosti vytvárajú funkčnú alternatívu k ekonomickej globalizácii. Existuje mnoho lokálnych ekonomických štruktúr 4, ktoré podporujú udržateľný socioekonomický rozvoj komunít. Zabraňujú odčerpávaniu lokálnych zdrojov v prospech veľkých firiem a ponúkajú pracovné príležitosti priamo v mieste bývania, čo môže mať o.i. aj nezanedbateľný vplyv na kvalitu životného prostredia (napr. v zmysle využívania miestnych surovín a energie, manažmentu dopravy, odpadového hospodárstva, znečisťovania 2 Podobné protiklady pomenovávajú aj iní antropológovia, napr. Appadurai (1986) rozlišuje protiklad profitovo orientovanej a sociálne-ziskovo orientovanej stratégie a popisuje takúto dichotómiu ako protiklad medzi ekonomikou a kultúrou. Bourdieu (1998) zas odlišuje ekonomiku symbolických statkov a ekonomickú ekonomiku. 3 Ekonomická teória sa pri posudzovaní prospešnosti podniku stále sústreďuje iba na zisk pre majiteľa, a to výhradne v peňažnej podobe, pričom platí, že jeho výška vôbec nemusí vypovedať o zisku pre spoločnosť môže ísť napríklad o podnik, ktorého výroba má negatívny vplyv na prírodu i na zamestnanosť v širšom regióne (napr. supermarkety, ktoré môžu spôsobiť krach malých obchodov i výrobcov potravín v okolí). Je potrebné naučiť sa hľadať rovnováhu medzi ziskom pre podnikateľa (tzv. ekonomickým hľadiskom) a ziskom pre spoločnosť. (Douthwaite 1996) 4 Jedným z modelov sú napr. úverové družstvá, prostredníctvom ktorých ľudia svojpomocne financujú projekty vo svojej komunite. Takto fungoval i Gazdovský spolok Samuela Jurkoviča v Sobotišti, ktorý bol prvým úverovým družstvom na svete. Ďalej sú to napr. etické banky malé klasické banky, ktoré požičiavajú peniaze na eticky zamerané projekty (školy, škôlky, ekologické projekty a pod.), pričom si nepočítajú úroky. Fungujú napríklad v Nemecku. Mnohé životy marginálnych skupín zlepšili či dokonca zachránili mikropôžičky. Ich autorom je Bangladéšan Muhammad Junus, ktorý za ne neskôr dostal Nobelovu cenu za mier. Začal požičiavať chudobným malé sumy na konkrétne veci, čo im pomohlo preklenúť nepriaznivé obdobie. Na tomto princípe neskôr založil banku, ktorej pobočky s úspechom fungujú aj v mnohých vyspelých krajinách. Svojpomoc funguje aj na úrovni podnikov, napríklad vo Švajčiarsku vznikol systém WIR Bank vzájomné zúčtovanie pohľadávok, pri ktorom podniky riešili vzájomné pohľadávky bezpeňažne zaúčtovaním si služieb a produktov. V súčasnosti je vo WIR systéme zapojených zhruba malých a stredne veľkých podnikov. (Sulík 2010) 13

12 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková ovzdušia a pôdy a pod.). Druhy a spôsoby práce či zamestnania v lokalite taktiež ovplyvňujú medziľudské vzťahy a charakter sociálnych prepojení rodín príbuzenstiev susedstiev a komunity. Lokálne/alternatívne ekonomiky majú tendenciu produkovať to, čo spotrebujú a spotrebovať to, čo vyprodukujú, čo umožňuje nielen väčšiu sociálnu kontrolu, ale tiež uvedomenie si priamej a osobnej zodpovednosti za kvalitu života v komunite i dôsledky aktivít jednotlivcov. LETS (Local Exchange Trading Scheme/System) 5 možno charakterizovať ako neziskový a dobrovoľný systém, ktorý je založený s cieľom maximalizovať využitie schopností, vedomostí a zručností miestneho obyvateľstva. Ide v podstate o lokálne komunitné siete, v rámci ktorých si jednotlivci vymieňajú tovary a služby za minimálnu cenu, resp. s použitím tzv. lokálnej meny, dohodnutej účtovnej jednotky (napr. body, krížiky a pod.), alebo komunitných kreditov. Tieto prepočítavacie jednotky existujú len v lokálnom účtovníctve a na účtoch členov LETS a cena sa stanovuje dohodou. Komunitné kredity sa získavajú za poskytnutie tovaru či služby a jednotlivci ich môžu použiť na všetko, čo ponúkajú ostatní členovia LETS, napr. na starostlivosť o deti, dopravu, potravu, opravy, domáce práce atď. Douthwaite (1996) uvádza, že európske modely LETS umožňujú skupinám ľudí vzájomnú výmenu pomocou vlastnej menovej jednotky, ktorú si sami vymyslia a pomenujú. Potom si vypracujú zoznam služieb, ktoré sú ostatným v rámci systému ochotní poskytovať a začnú obchodovať. Peniaze sa väčšinou netlačia, ale existuje systém šekov a bankár, ktorý zapisuje príjmy a výdaje na účty jednotlivých členov. Takýto systém je výhodný aj v tom zmysle, že sa prispôsobuje objemu prebiehajúceho obchodu, t.j. nemôže vzniknúť inflácia v rámci systému. Založenie LETS si vyžaduje aktivizáciu obyvateľov, osobnú zainteresovanosť a vysokú mieru vzájomnej dôvery. Existuje veľa odlišností medzi schémami LETS, jednak čo sa týka počtu členov 6 a organizácie obchodných vzťahov medzi nimi, jednak v zmysle sortimentu ponúkaného tovaru a služieb či 5 LETS predstavuje podobný typ svojpomoci, aká bežne existovala v minulosti na slovenských dedinách. Systémový prístup vniesli do tohto modelu západoeurópske krajiny v druhej polovici 20. storočia, kde sa uplatňoval predovšetkým v rurálnych komunitách. Zavedenie LETS v mestskej časti alebo v mikroregióne si vyžaduje relatívne vysokú mieru decentralizácie (ako napr. v Holandsku alebo v severských krajinách). 6 Odporúčaný počet je členov. Tento počet zaručuje dostatočnú rozmanitosť ponuky tovarov a služieb a tiež umožňuje vzájomné poznanie sa členov. 14

13 Etnologické rozpravy 2/2014 foriem distribúcie informácií. Tradičné LETS modely distribuovali tlačené verzie adresárov a ponúk svojim členom, v súčasnosti sa využívajú moderné informačné a komunikačné technológie i sociálne siete (napr. on-line bulletiny, diskusné skupiny, fóra a pod.). Prvýkrát sa myšlienka systematického výmenného obchodu objavila v 30. a 40. rokoch 20. storočia v mestských častiach USA a v niektorých európskych krajinách, ich ďalšiemu rozvoju zabránila vojna. V novodobej ére založenie LETS v Kanade vo Vancouveri v roku 1983 naštartovalo zakladanie tzv. výmenných kruhov takmer po celom svete najviac sa rozšírili v Holandsku, Anglicku, Nemecku, Švajčiarsku, USA, Kanade, Austrálii, na Novom Zélande a tiež v menej rozvinutých krajinách (Thajsko, Indonézia, Ekvádor, Honduras, Nová Guinea atď.) 7. Ich prínos možno zhrnúť do troch okruhov: 1. Zlepšenie a skvalitnenie susedskej výpomoci: Tento model alternatívnej/komunitnej ekonomiky umožňuje využívať inak ťažko dostupné služby (napr. starostlivosť o deti, starých či chorých členov rodiny, pomoc s nakupovaním a domácimi prácami atď.), identifikuje potreby spoločenstva, odhaľuje skryté schopnosti jednotlivcov a dokáže vyvolať pocit užitočnosti pre spoločenstvo. Napomáha pri obnovení kvalitných susedských vzťahov, posilnení vzájomnej solidarity, ako aj pri formovaní nových sociálnych kontaktov a sietí. 2. Posilnenie ekonomickej svojpomoci a sebestačnosti: Členovia takejto lokálnej ekonomickej štruktúry môžu využívať služby, ktoré by vo formálnom ekonomickom systéme boli nad rámec ich finančných možností alebo by ich nepožadovali. Analogické konštatovanie platí aj pre ponuku služieb. Komunita je všeobecne menej závislá od externých finančných prostriedkov a má väčšiu kontrolu nad vlastným hospodárskym rozvojom. 3. Socioekonomický rozvoj komunity: Rozširuje sa škála možností pre zabezpečenie životných potrieb a aktivizujú sa činnosti zvyšujúce životné štandardy, čím sa posilňuje oficiálna kúpna sila obyvateľov rezidentov i samotná lokálna ekonomika. Nezanedbateľný je tiež pozitívny vplyv na životné prostredie a eliminácia sociálno-patologických javov, ako napr. kriminalita, vandalizmus a pod. 7 Na Slovensku sú informácie o podobných iniciatívach dostupné na: atď. 15

14 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková Časová banka (Time bank) predstavuje alternatívny ekonomický systém, ktorý vychádza z predpokladu, že každý človek potrebuje určitú službu a zároveň je schopný aj určitú službu ponúknuť, a to aj v prípade, ak sám pomoc potrebuje, resp. je na ňu odkázaný. Tento model nie je totožný s dobrovoľníctvom, kde jedna skupina ľudí pracuje v prospech druhej. V systéme časovej banky ide o výmenu času rovnocenne vnímaných jednotlivcov a o vytváranie pevných sociálnych väzieb. Aktivizujú sa nedostatočne alebo vôbec nevyužité zdroje (nezamestnaní, dôchodcovia a pod.), ktoré majú potenciál zabezpečovať služby potrebné pre najbližšie okolie. Jedna hodina akejkoľvek služby pre komunitu zodpovedá jednému kreditu alebo tzv. časovému peniazu. Časové peniaze možno uchovať v banke alebo darovať. Prvýkrát bola časová banka zadefinovaná v USA v roku 1980 a odvtedy sa ich rozšírilo viac ako 1000 po celom svete najviac v USA, Japonsku, ale i v Anglicku 8. Iniciátormi vzniku môžu byť rôzne organizácie a inštitúcie nemocnice, sociálne zariadenia, komunitné centrá, agentúry, súdy, neziskové či mimovládne organizácie atď. Pôvodne boli časové banky cielené na potreby starých ľudí, postupne však začali výrazne rozširovať spektrum cieľových skupín a zapojiť sa dnes do nich môžu i súkromné podniky, štátna správa i územná samospráva. Fungujúce časové banky je možné zapojiť do existujúcich programov a projektov iniciovaných vládou alebo regionálnou či miestnou samosprávou. (Poláčková 2002) Ďalšími modelmi lokálnych/alternatívnych ekonomických štruktúr sú komunitné banky či družstevné záložne, sociálne podniky a firmy a komunitné spoločnosti. (Bielik 2014) Komunitné banky a družstevné záložne (Community Banks and Credit Unions) majú podobu sporiacich a pôžičkových schém, ktoré sú dostupné a dôveryhodné pre ich členov. Ponúkajú im pôžičky s veľmi výhodným úrokom a povzbudzujú ľudí k sporeniu na účtoch prostredníctvom malých súm, ktoré sú pre klasické formy trhových bankových produktov nezaujímavé. Komunitné banky a družstevné záložne investujú peniaze predovšetkým do rozvojových komunitných projektov a väčšina týchto investícií sa tak vracia späť komunite. Ich členmi sú väčšinou ľudia s nízkymi príjmami, ktorí v nich sporia, požičiavajú si od nich a zároveň ich riadia ako dobrovoľníci, bez nároku 8 Na Slovensku vznikla prvá časová banka v Rajeckých Tepliciach v roku

15 Etnologické rozpravy 2/2014 na odmenu. Tieto družstevné záložne poskytujú pôžičky na menšie výdaje 9. Sociálne firmy (Social Firms) sú jednou z podôb tzv. sociálnych podnikov. Tento pojem sa obvykle používa ako zastrešujúci pre viacero modelov a sociálny podnik je všeobecne definovaný ako podnik, ktorý podniká pre sociálne účely, resp. ako subjekt, ktorý plní sociálne funkcie a prispieva k rastu zamestnanosti, ako aj k integrácii marginálnych a sociálnou exklúziou ohrozených skupín do spoločnosti 10. Sociálne podniky sú súčasťou tzv. sociálnej ekonomiky 11 tento pojem bol oficiálne akceptovaný aj Európskou komisiou v roku 1990, kedy bola vypracovaná jej definícia a koncepcia a sociálne podniky boli označené za jedného z kľúčových aktérov európskeho ekonomického a sociálnopolitického priestoru. V tejto štúdii popisované lokálne ekonomické štruktúry sú v podstate tiež istou formou sociálneho podniku. Sociálne firmy sú v spoločenstvách zakladané preto, aby sa zlepšila nielen kvalita života, ale aj sociálna a ekonomická integrácia znevýhodnených a hendikepovaných ľudí prostredníctvom vhodných pracovných príležitostí, ktoré sú primerane ohodnotené. A hoci je cieľom posilniť najmä sociálnu pozíciu týchto jednotlivcov, sociálne firmy môžu výrazne prispieť aj k zlepšeniu ekonomickej situácie komunity. Komunitné spoločnosti (Community business) sú vlastnené a kontrolované ľuďmi z lokálnej komunity a poskytujú výlučne služby 9 Ďalším príkladom alternatívnych finančných organizácii sú Community Development Loan Funds, ktoré požičiavajú peniaze na stavbu domov a Community Development Trusts, ktoré sa zameriavajú na podporu drobných podnikateľov v úpadkových oblastiach. (Klinec 2000, s. 84) 10 V slovenskej legislatíve bola v období od 1. apríla 2009 do 31. decembra 2010 na účely zákona o službách zamestnanosti za sociálny podnik považovaná aj právnická osoba, ktorá je obcou, samosprávnym krajom, združením obcí, združením samosprávnych krajov podľa osobitného predpisu a právnická osoba, ktorej zakladateľom alebo zriaďovateľom je obec alebo samosprávny kraj, ktorá: a) zamestnáva zamestnancov, ktorí pred prijatím do pracovného pomeru boli uchádzačmi o zamestnanie v zmysle zákona o službách zamestnanosti v počte, ktorý predstavuje najmenej 30% z celkového počtu jeho zamestnancov; b) poskytuje podporu a pomoc zamestnancom, ktorí pred prijatím do pracovného pomeru boli uchádzačmi o zamestnanie nájsť zamestnanie na otvorenom trhu práce; c) najmenej 30% z finančných prostriedkov získaných z príjmu z predmetu činnosti, ktoré zostanú po úhrade všetkých výdavkov na predmet činnosti za príslušné zdaňovacie obdobie podľa daňového priznania, každoročne použije na vytváranie nových pracovných miest alebo na zlepšovanie pracovných podmienok; d) je zapísaná v registri sociálnych podnikov. (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny 2009) 11 Sociálna ekonomika v súčasnosti reprezentuje novú oblasť ekonomických aktivít, pre ktoré je charakteristické prepájanie ekonomických a sociálnych cieľov. Predstavuje tak nový rozmer nekonvenčnej podnikateľskej dynamiky, ktorá je súčasne nositeľom sociálnych inovácií a sociálneho rozvoja, ako aj novým impulzom ekonomického rastu. (Lubelcová 2012, s. 89). 17

16 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková určené pre komunitu a jej prospech. Akýkoľvek profit, resp. zisk sa využíva na posilnenie tohto podnikania alebo na vytvorenie ďalších služieb pre lokálne spoločenstvo. Komunitné spoločnosti mávajú často formu družstiev, napr. bytové, potravinové, marketingové a iné družstvá. Základné princípy ich fungovania sú nasledovné: dobrovoľné a otvorené členstvo, demokratická kontrola členmi, ekonomická participácia členov, autonómia a nezávislosť, vzdelávanie a výcvik, vzájomná informovanosť, spolupráca a záujem o komunitné dianie a život. Alternatívne poľnohospodárstvo Podľa Ekonomickej encyklopédie (Michník a kol. 1995) je alternatívne poľnohospodárstvo vnímané v protiklade, resp. ako konkurent konvenčnej poľnohospodárskej výroby, ktorú však nemôže úplne nahradiť. Je založené na prirodzenom vzťahu človeka k prírode, ktorý preferuje biologické technológie, vylučuje používanie priemyselných hnojív a chemických prostriedkov. Ako synonymá tohto pojmu sa používajú tiež pojmy ekologické, biologické, zelené alebo organické poľnohospodárstvo, ktoré slúžia na označenie vyváženého agroekosystému trvalého charakteru, založeného predovšetkým na miestnych obnoviteľných zdrojoch. Príroda je chápaná ako jednotný celok, ktorý je človek povinný rešpektovať, a preto by mal riadiť poľnohospodársku výrobu tak, aby sa stala harmonickou súčasťou tohto celku 12. Alternatívne poľnohospodárske systémy v porovnaní s konvenčným poľnohospodárstvom uprednostňujú a zdôrazňujú najmä odlišný manažment, prirodzené biologické vzťahy (napr. medzi škodcami a predátormi) a využitie prírodných procesov (bez chemických zásahov) 13. Alternatívne poľnohospodárstvo nie je len jediný systém, ale zahŕňa široké spektrum používaných postupov či techník označovaných napr. ako biologické, nízkonákladové, organické, regeneratívne či udržateľné (National Research Council 1999). 12 Napríklad Bartošová (1996), Kočík (1998). 13 Ekologické poľnohospodárstvo môže produkovať prinajmenšom také isté množstvo potravín z jedného hektára ako konvenčné poľnohospodárstvo a úroda sa môže stále zvyšovať (obzvlášť v rozvojových krajinách). Súčasné meta-analýzy ukazujú, že v globálnom merítku môže ekologické poľnohospodárstvo produkovať v priemere asi o 30% viac potravín z jedného hektára ako konvenčné poľnohospodárstvo, pričom v rozvojových krajinách to môže dokonca byť až o 80% viac. (Badgley et al. 2007) 18

17 Etnologické rozpravy 2/2014 V domácej literatúre sa najčastejšie stretávame s členením na nasledovné formy: organické poľnohospodárstvo, biologické poľnohospodárstvo, organicko-biologické poľnohospodárstvo, biodynamické poľnohospodárstvo, ekologické poľnohospodárstvo, udržateľné poľnohospodárstvo a metódu ANOG 14. Techniky používané v alternatívnom poľnohospodárstve môžu byť kompatibilné s rôznymi veľkostnými kategóriami fariem, pričom voľbu konkrétnej stratégie výrazne ovplyvňujú klimatické podmienky a kvalita pôdy. Alternatívne postupy musia byť veľmi citlivo prispôsobované fyzickým, prírodným i sociokultúrnym podmienkam prostredia, v ktorom sú či majú byť realizované. Alternatívne poľnohospodárstvo nie je jednoduchá socioekonomická aktivita, pretože je zložité vedieť detailne predvídať realizovateľnosť i udržateľnosť alternatívnych systémov, ako aj odhadovať ich ekonomické dopady či prínosy. Väčšina foriem udržateľného poľnohospodárstva indikuje návrat časom overených tradičných a eco-friendly techník, ktorých rozhodujúcim cieľom je udržiavať a zveľaďovať prírodné zdroje, chrániť životné prostredie, zabezpečiť istú mieru zárobkovosti pre poľnohospodárov, šetriť energie, zvýšiť produktivitu agrárnych subjektov, zlepšiť bezpečnosť a kvalitu potravín a vytvoriť životaschopnú socioekonomickú infraštruktúru pre lokalitu či región. Environmentálna udržateľnosť a ochrana (aj keď už redukovanej) biodiverzity je jednou z hlavných priorít súčasného rozvoja poľnohospodárstva 15 v kontexte moderného rozvoja vidieka i regionálneho rozvoja. Uvedené tendencie zahŕňajú a definujú niekoľko typov techník alternatívneho poľnohospodárstva (Padmavathy Poyyamoli 2011): organické poľnohospodárstvo, biodynamické poľnohospodárstvo, bezorbové obrábanie pôdy, mestské a prímestské poľnohospodárstvo, prírodné poľnohospodárstvo, ekologické poľnohospodárstvo, permakultúra, 14 Podrobné charakteristiky viď Kočík (1998). 15 Je potrebné si uvedomiť terminologický rozdiel v anglickom a slovenskom jazyku, ktorý sa týka pojmov Agriculture a Farming. Pojem Agriculture je v angličtine rozsiahlejší a zahŕňa dva pojmy Farming a Husbandry, pričom prvý z nich označuje právne podložené podnikateľské aktivity a druhý pojem sa spája s rodinným hospodárstvom a hospodárením. 19

18 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková integrované poľnohospodárstvo, plávajúce farmy, komunitou podporované poľnohospodárstvo. Organické poľnohospodárstvo (Organic Farming) Organické poľnohospodárstvo je pojem, ktorý všeobecne označuje ľudské aktivity v agrárnej sfére šetrné voči biosfére a tiež konkrétny postup, ktorý vylučuje používanie syntetických hnojív a pesticíd, umelú reguláciu rastu plodín, používanie prísad do krmív pre hospodárske zvieratá a geneticky modifikované organizmy. K jeho základným princípom patrí zachovanie úrodnosti pôdy, ktoré sa dosahuje väčšinou prostredníctvom používania vlastných organických hnojív a striedaním plodín v osevnom postupe. Externé vstupy sú maximálne obmedzované a prísne limitované, keďže ide o takmer uzavretý agroekosystém. Tento model kladie dôraz tiež na etiku chovu hospodárskych zvierat a na účelné funkčné prepojenie rastlinnej a živočíšnej výroby. Jeden z prvých novodobých príkladov bol zaznamenaný v Anglicku v 40. rokoch 20. storočia, avšak de facto ide o prehistorickú metódu starú ako poľnohospodárstvo samo. Postupy a metódy organického poľnohospodárstva sú formálne a právne regulované systémom certifikácie 16 jednak pre producentov farmárov, jednak pre spotrebiteľov. V niektorých krajinách bol dokonca vytvorený systém lokálnej/komunitnej certifikácie produktov organického poľnohospodárstva. Biodynamické poľnohospodárstvo (Bio-Dynamic Farming) Biodynamické poľnohospodárstvo je najstarším ekologickým modelom poľnohospodárstva, ktorý sa objavil už na prelome 19. a 20. storočia. Vychádza z predstáv a poznatkov o vplyve pozície mesiaca, slnka a planét na životné procesy a o vplyve kozmických, resp. vesmírnych síl na agrotechnické postupy. Je kombináciou biologických a dynamických postupov, ktoré zahŕňajú napr. využitie hnojív živočíšneho pôvodu, striedanie plodín, starostlivosť o blahobyt hospodárskych zvierat, celistvosť hospodárstva/farmy a lokálne distribučné mechanizmy. Biodynamické poľnohospodárske techniky upriamujú pozornosť aj na problematiku súvisiacu so súčasným demografickým vývojom, 16 Certifikačný systém zastrešuje medzinárodná organizácia International Federation of Organic Agriculture Movements (IFOAM), ktorá bola založená v roku

19 Etnologické rozpravy 2/2014 klimatickými zmenami a vyčerpateľnosťou zdrojov energie, pričom zdôrazňujú potrebu vytvorenia alternatívne efektívneho a účinného systému, ktorý je tieto trendy schopný reflektovať. Bezorbové obrábanie pôdy (No Tillage Farming) Zber plodín je obvykle spojený s klasickou orbou, ktorá je vykonávaná na rôzne účely a prevažne s pomocou strojovej techniky (traktorov). Takýto zásah do pôdy ovplyvňuje napríklad jej kompaktnosť, spôsobuje úbytok organickej hmoty, záhubu (resp. rozklad) niektorých pôdnych mikroorganizmov a ďalšie negatívne javy. Bezorbové obrábanie pôdy eliminuje tieto vplyvy a je ekonomicky efektívnejšie v porovnaní s konvenčným poľnohospodárstvom, pretože výrazne redukuje režijné náklady. Mestské a prímestské poľnohospodárstvo (Urban and Periurban Farming) Tento alternatívny model poľnohospodárstva je reprezentovaný rôznymi technikami kultivácie, spracovania a distribúcie zeleniny a ovocia, ktoré boli vypestované v mestskom prostredí nielen pre vlastnú spotrebu domácností, ale tiež pre bežný obchod ponúkajúci tovar mestskej populácii. Aj keď sa mestské a prímestské poľnohospodárstvo prevažne realizuje z dôvodu zabezpečenia určitého príjmu či doplnkovej produkcie potravín, v niektorých komunitách je hlavným dôvodom týchto aktivít relax a rekreácia. Okrem toho prispieva k potravinovej bezpečnosti tým, že zvyšuje podiel potravín dostupných pre ľudí žijúcich v mestách a umožňuje im konzumáciu čerstvých produktov zo zeleniny, ovocia i mäsa. Prírodné poľnohospodárstvo (Natural Farming) Prírodné poľnohospodárstvo je známe aj ako Do-Nothing Farming a je alternatívou k tradičnému i konvenčnému poľnohospodárstvu. Je založené na možnosti zužitkovať synergický efekt priestorovo dočasne sa prekrývajúcich plodín, rastlín a zvierat, ako aj domorodých mikroorganizmov. Jeho unikátnosť spočíva v tom, že nebýva komercionalizované, ale skôr praktizované pre domáce potreby s využitím ľahko dostupných ingrediencií a mikroorganizmov, ktoré sa kultivujú alebo miešajú veľmi jednoduchým spôsobom, často krát tiež s využitím zvyškového odpadu a materiálu. 21

20 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková Ekologické poľnohospodárstvo (Eco-Farming) Je to bližšie nešpecifikovaná forma alternatívneho poľnohospodárstva, ktorá kopíruje jeho všeobecné princípy, t.j. väzbu na lokálne prírodné pomery pôdu a klímu. Ekologické poľnohospodárstvo využíva predovšetkým miestne a obnoviteľné zdroje a ekologicky šetrné technologické postupy, ktoré minimalizujú poškodzovanie životného prostredia. Stabilita a udržateľnosť sa vníma predovšetkým vo vzťahu k budúcim generáciám, ktoré by mali mať garantované vhodné a primerané environmentálne podmienky. Nevyhnutnými charakteristikami tohto systému sú: maximálne, avšak udržateľné využitie lokálnych zdrojov; minimalizácia externých vstupov a investícií (len v prípade komplementarity k lokálnym zdrojom); dôraz na samozásobiteľstvo kombinované s doplnkovou produkciou pre trh; zachovanie biodiverzity rastlinných a živočíšnych druhov ako základne pre ekologickú stabilitu; zachovanie podporných ekosystémov a služieb; vytvorenie sociálne i ekonomicky atraktívneho lokálneho priestoru. Permakutúra (Permaculture) Pôvod tohto pojmu je zložený z anglického výrazu permanent agriculture. Cieľom je vytvoriť trvale udržateľné, ekologicky zdravé a ekonomicky prospešné systémy schopné zabezpečiť svoje vlastné potreby s minimalizovaním znečistenia životného prostredia a ďalších nepriaznivých vplyvov. Permakultúra je založená na pozorovaní prírodných systémov a využíva tak poznatky modernej vedy, ako aj poznatky tradičného poľnohospodárstva. Ide o prístup k životu a všetky ľudské činnosti založené na etickom využívaní krajiny. Kombinuje pôdu, vodu, rastliny, zvieratá a ľudské potreby do štruktúry spolupracujúcich prvkov systému. (Šarapatka 2010) Permakultúra sa riadi troma etickými princípmi: (i) dbaj o Zem, (ii) dbaj o ľudí a (iii) urči hranicu spotreby i reprodukcie a prerozdeľuj nadbytok. Okrem toho ju definuje dvanásť základných princípov: pozoruj a konaj; zachytávaj a uchovávaj energiu; získavaj výnos, usmerňuj seba samého a prijímaj spätnú väzbu; využívaj obnoviteľné zdroje a služby; netvor odpad; navrhuj najprv vzory a potom detaily; uprednostni začleňovanie pred vyčleňovaním; využívaj malé a pomalé riešenia; využívaj rozmanitosť a váž si ju; váž si okrajovosť; využívaj zmenu tvorivo a tvorivo na ňu aj reaguj. (Tkáčová 2013). Tento model alternatívneho poľnohospodárstva zabezpečuje i stabilný sociálny poriadok. 22

21 Etnologické rozpravy 2/2014 Integrované poľnohospodárstvo (Integrated Farming System) Kombinácia rastlinnej a živočíšnej výroby zmierňuje krehkosť i odolnosť poľnohospodárskych systémov voči čoraz náročnejším požiadavkám, ktoré vyplývajú z aktuálne presadzovaného konceptu tzv. multifunkčného poľnohospodárstva. Pojem multifunkčné poľnohospodárstvo znamená schopnosť rozvinúť v rámci agrárneho sektora aj iné ako čisto produkčné funkcie. Tento koncept znamená plnenie štyroch kľúčových funkcií ekonomickej, sociálnej a environmentálnej funkcie a funkcie potravinovej bezpečnosti. Multifunkčnosť poľnohospodárstva možno potom chápať ako schopnosť produkovať nielen komoditné, ale tiež nekomoditné výstupy. Plávajúce farmy (Floating Farms) Ide o historicky známy a tradičný poľnohospodársky systém, resp. model, ktorý sa praktizuje len v určitých regiónoch a častiach sveta. Ide najmä o oblasti, kde prevažuje výskyt barín a močiarnatých plôch. Tie sú zo socioekonomického hľadiska nenahraditeľné a preto i udržateľné vo všetkých aspektoch ich existencie. Komunitou podporované poľnohospodárstvo (CSA Community Supported Agriculture) 17 Tento model predstavuje alternatívu, ktorá umožňuje spotrebiteľom priamy kontakt s producentmi potravín. V CSA systéme majú spotrebitelia garantovaný stály prísun organických produktov a producenti/farmári nemusia investovať do marketingových aktivít, pretože majú zabezpečený odbyt. Cieľom CSA je eliminovať agrochemikálie a vstupy zvonku. Využíva sa pritom intenzívne biopestovanie, ktoré sa zameriava na efektívne pestovanie (napr. na stoloch), kde je možné dosiahnuť vysokú úrodu na veľmi malej ploche; biodynamické poľnohospodárstvo, ktoré sa snaží vytvoriť absolútne sebestačné jednotky zväčšením diverzity rastlín a zvierat a zároveň minimalizovaním vonkajších vstupov (napr. komerčné hnojivá a benzín); ako aj konvenčné organické poľnohospodárstvo, pri ktorom je síce 17 V Japonsku sa takýto štýl hospodárenia nazýva roľníctvo s tvárou. Európania používajú tiež termín predplatné hospodárstvo a spájanie farmárov s konzumentmi je ďalší výraz, ktorý sa používa vo Veľkej Británii. V USA je bežné používanie neformálneho označenia tohto systému ako tzv. debničkový systém (Box System). Na Slovensku napr atď. 23

22 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková prípustné používať hnojivá, stroje a palivo, ale nie herbicídy či pesticídy. Model CSA obvykle zahŕňa jedného alebo viac organických farmárov a zmluvne podchytených členov, ktorí vopred financujú poľnohospodárske aktivity s vedomím pravidelného zásobovania poľnohospodárskymi produktmi. Je to jeden z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich trendov drobného poľnohospodárstva. CSA slúži ako dáždnik pre farmárov, ktorí sa snažia dosiahnuť vzájomne prospešnú spoluprácu s komunitou konzumentov, ekologické a udržateľné hospodárstvo a verejnú osvetu a informovanie o súčasných problémoch farmárov i poľnohospodárstva. Záver Udržateľný rozvoj v celosvetovom, regionálnom i lokálnom význame sa javí v súčasnej ére ako nevyhnutný z pohľadu zachovania ľudskej existencie na Zemi. Industriálny a postindustriálny rozvoj vniesol do života spoločností množstvo negatívnych prvkov a problémov, ktoré dnešný svet nedokáže vyriešiť tým istým spôsobom myslenia a správania, ktorý ich spôsobil. Globálna ekologická kríza, kríza hodnôt ako podstata celosvetovej hospodárskej krízy a existencia tzv. rizikovej spoločnosti 18 podčiarkujú potrebu rešpektovania zadefinovaných princípov nového udržateľného smerovania ľudského vývoja. Alternatívne schémy a modely ekonomík či poľnohospodárstva vytvárajú dostatočné predpoklady a zároveň predstavujú konkrétne možnosti, resp. návody ako tieto potreby uspokojiť. Ich realizácia v praxi však závisí predovšetkým od vôle i miery uvedomelosti a odhodlania jednotlivcov, spoločenstiev a celých spoločností. Literatúra a pramene APPADURAI, A. (ed.) (1986). The Social Life of Things: Commodities in Cultural Perspective. Cambridge: Cambridge University Press. BADGLEY et al. (2007). Organic agriculture and the global food supply. In: Renewable Agriculture and Food Systems. 2007, Vol. 22, No. 2, p Pojem vytvorený nemeckým sociológom U. Beckom, podľa ktorého na jednej strane modernizácia a vedecko-technický rozvoj prináša uľahčenie života a množstvo pozitív, na strane druhej však negatívne ovplyvňuje životné prostredie a prináša nové riziká. 24

23 Etnologické rozpravy 2/2014 BARTOŠOVÁ, M. L. a kol. (1996). Ekologické poľnohospodárstvo. Nitra: Vydavateľstvo EKO. BOURDIEU, P. (1998). Teorie jednání. Praha: Karolinum. DOUTHWAITE, R. (1996). Short Circuit. Strengthening Local Economics for Security in an Unstable World. Devon: Green Books Ltd. GIBSON-GRAHAM, J.K. (2006). A postcapitalist politics. Minneapolis, MN: University of Minnesota Press. GUDEMAN, S. (1996). Economic Anthropology. In: BARNARD, A. SPENCER, J. (ed.) Encyclopediea of Social and Cultural Anthropology. London New York: Routledge. KLINEC, I. (2000). Alternatívne ekonomické teórie podporujúce smerovanie k trvalo udržateľnému rozvoju. [www stránky], [cit ]. Prístupné na: cke-teorie-podporujuce-smerovanie-k-tur.pdf KOČÍK, K. (1998). Alternatívne poľnohospodárstvo, pozitívny prístup vo využívaní a obhospodarovaní krajiny. In: Životné prostredie. 1998, roč. 32, č. 5, s LUBELCOVÁ, G. (2012). Sociálna ekonomika: koncepty, príležitosti, riziká. In: Sociológia. 2012, roč. 44, č. 1, s MICHNÍK, P. a i. (1995). Ekonomická encyklopédia, slovník A Ž. (1. vyd.) Bratislava: Vydavateľstvo SPRINT. MORAVČÍKOVÁ, D. (2004). Uplatnenie metodologických východísk ekonomickej antropológie v empirickom štúdiu súčasných vidieckych komunít. In: Medzinárodné vedecké dni 2004 (zborník vedeckých prác). Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita, s BIELIK, P. et al. (2014). Agribusiness and Commerce. Nitra: Slovak University of Agriculture. NATIONAL RESEARCH COUNCIL BOARD ON AGRICULTURE (1999). Alternative agriculture. Washington: National Academy Press. PADMAVATHY, K. POYYAMOLI, G. (2011). Alternative Farming Techniques for Sustainable Food Production. In: LICHTFOUSE, E. (ed.) (2011). Genetics, Biofuels and Local Farming Systems. Sustainable Agricultural Reviews 7. Springer Science + Business Media B.V. POLÁČKOVÁ, Z. (2002). Časová banka. [www stránky], [cit ]. Prístupné na: SULÍK, D. (2010). Zodpovedná spoločnosť. Alternatívna ekonomika, priama demokracia a komunity ako cesta k spravodlivejšej spoločnosti. Vydavateľstvo Vladislav Stanko. 25

24 Danka Moravčíková, Izabela Adamičková ŠARAPATKA, B. a kol. (2010). Agroekologie: Východiska pro trvale udržitelné zemědělské hospodaření. Olomouc: Bioinstitut, o. p. s. TKÁČOVÁ, A. (2013). Posouzení permakultury v kontextu soudobých poznatků aplikovaných při hospodaření v konvenčním a ekologickém zemědělství: bakalárska práca. Praha: Univerzita Karlova. ÚRAD PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY (2009). Sociálny podnik v podmienkach obce, samosprávnych krajov, združeniach obcí a samosprávnych krajov a v podmienkach právnických osôb založených alebo zriadených obcou alebo samosprávnym krajom (manuál). [www stránky], [cit ]. Prístupné na: page_id=

25 Etnologické rozpravy 2/2014 Live the garden: Post-socialist transformation of Garden Cooperatives in the Czech Republic Mgr. Gabriela Fatková a Peter Watson, M. A. Kontakt: Mgr. Gabriela Fatková Katedra antropologie FF ZČU, Sedláčkova 15, Plzeň 30100, ČR gfatkova@gmail.com Abstract: Garden cooperatives were a characteristic feature of Czech recreation during the socialist period. They represent a specific site within the local urban and rural landscapes. In the Czech context it also carries the meaning of the collectivity existing within but not strictly controlled by the socialist state. Although there is a growing individualism in Czech society, gardening cooperatives keep elements of this residual collective spirit (e.g. sharing of water, electricity, fences, various duties, etc.). Due to their special legislative status they became places of bricoleaur creativity allowing building of houses and improvements with little or no restriction. These types of cabins are continually transformed from second homes to the primary residence. The residents of garden communities are diverse. They include initial founders and those people who seek certain types of freedom, financially modest living, and an outdoor lifestyle. The case study of one garden cooperative in Western Bohemia shows how these formerly recreational places slowly turned into permanent homes. We can observe the shift from the former values of collective leisure to the recent values of individual rejection of economic globalization and consumerism. Kľúčové slová: druhé bydlení, zahrádkové osady, chataření, post-socialismus Key words: second home, garden cooperative, cottages, post-socialism Introduction In a culture of rampant consumerism driven by a never-ending barrage of marketing campaigns we are subjected to an infinite number of statusaffirming material items so that we are never content. This frivolity is not sustainable however. As many people prioritize their lives, the definition of luxury is no longer the material possessions they have amassed, but the often overlooked simpler things. Today s luxury, according to Enzenberger, consists of six inseparable facets that function as a whole. These include time, attention, space, quietude, environment, and security. It is precisely these things which are sought in the picturesque countryside. This is exemplified by the recent trend in the 27

26 Gabriela Fatková, Peter Watson Czech Republic toward the large increase of people leaving cities and moving to rural areas. During socialism the villages and rural localities always suffered a loss of residents. This trend reversed itself after the 1989 revolution and these small municipalities have been steadily growing ever since. At first it was largely the uneducated working class returning to their previous homes. Soon, a new educated elite was seeking refuge from city life. So from villages of less than 200 people were the fastest-growing target areas of Czech migration. After 2001, migratory growth in rural municipalities appeared only after many decades. This means that deconcentration movements targeting small municipalities in real peripheral areas took place (Drbohlav Rákoczyová 2012, s. 9). This is of course due to the usual push/pull factors and life circumstances of each individual (avoiding overcrowding, crime, education). The focus of our inquiry will be on the transformation of cottage-like secondary housing structures into livable primary residences. Using the Czech countryside village as a symbol will situate the larger discussion of second housing as a political refuge during the communist years as the springboard for these transformations. By specifically using the example of garden cooperatives we are able to draw on a multitude of aspects including privatization, communal responsibilities, management, and uses. 28 Czech Countryside as a Symbol The myth-making surrounding the modern Czech state came from the German-influenced passion for the pure, simple, uncorrupted peasantry (Hobsbawm 1990, s. 103) which was characteristic of the bourgeois nationalisms of Western Europe, though only adopted and only briefly in Eastern Europe by the Czechs (Sugar 1994, s. 72). The notion of returning to the villages was an opportune way to reinvent Czechness, thereby functioning as a homogenizing mechanism to exclude other groups living in the Czech lands (Jusova 2005). This nationalistic trend only went so far as to aid in the goals of the urban middle class. The leaders of the nationalist movement, whose endorsement of the division between the traditional village and the modern city for the covert purpose of manipulating this division to their advantage maintained an inexpensive and steady labor force for the cities to exploit (Jusova 2005, s. 73). When the more affluent did venture

27 Etnologické rozpravy 2/2014 out to smaller localities, their interaction with life there was shallow- an affirmation that this lifestyle still existed- and allowed them to return to the cities and modernize, thus alleviating the burden of traditional customs for the urban middle class (Jusova 2005, s. 73). In this era then, the Czech countryside is a place where tradition and custom can be justifications for national identity during a period of rising political uncertainty in Europe. Real or imagined, they worked for the purpose of mobilization and support, pointing to the importance the Czech people placed on connection and rootedness with the simplicity and peacefulness of the countryside. Once the goals of the national revival were realized with the recognition of Czechoslovakia as an independent state, the countryside again became solace for the urban Czech identity. Young people began to spend their free time in nature, away from the ills of city life, as the only affordable means of recreation. After statehood, many Czechs returned from the Americas with romantic tales of the vast natural expanse and the lawlessness of the frontier. American western films and novels further intrigued the youth, creating a uniquely Czech phenomenon. The wild scouts movement was founded and grew on the notion of the countryside as elsewhere, as beyond the reach of state control, and as a form of resistance against the dominant political ideology of capitalist, conservative, bourgeois values (Bren 2002, s. 128). In the late 1920s they adopted the moniker Tramps (Trampove). This came from Jack London s 1907 book The Road, an autobiographical account of his train-hopping hobo days. Though initially disenfranchised by capitalist ideology, the tramps were philosophically dangerous to the Communist regime as the movement s association of personal freedom could be when necessary, a vehicle for resistance (Bren 2002, s. 131). Tramps and tramping are still part of the Czech subculture and as long as pristine natural environments exist for each generation s adventurous and outward-looking youth, they always will. The Tramps are a cultural phenomenon in the Czech Republic whose lifestyle is romanticized and appreciated as though they are the folk hero protectors of natural preserves and distrustful watchdogs of political and social trends. Their use of the Czech landscape as an escape, where they alone made the rules was a direct act of resistance. This turned the countryside into sacred place, once again illustrating how powerful a philosophic tool unadulterated nature can be to the Czech people. 29

28 Gabriela Fatková, Peter Watson Second Homes and the Genesis of the Chata Phenomenon Tramping may not have been for everyone, but its contribution to the second home surge can be seen in the chata (cabin). These often ramshackle structures were built by the tramps based on the design of Canadian log cabins seen by the re-immigrants while they were abroad. Though the weekend getaway hut did not immediately catch on, a boom in second housing occurred in the post-war years. This is attributed to a number of factors: primarily the abandonment of many rural localities. In 1946, President Eduard Beneš expelled all Germans from the Czech lands, mostly in the rural Sudetenland periphery, bordering Austria and Germany. The Communist regime redistributed the homes to the Czech populace. The closure of military training camps in the interior also left unattended dwellings open for seizure. Rapid industrialization in the early communist years further emptied the villages as job opportunities in cities promised brighter futures. The villages were left with residents of retired age who soon willed these properties to heirs who would use them as second homes. As conditions worsened during the normalization period 1 and foreign travel was increasingly restricted by the hard line communists in power, the chata became the most attractive of the limited options for leisure. The chata-mania of the 1970s and 1980s was further enabled by increased access to automobiles and a reliable bus and train infrastructure which allowed people the mobility to travel greater distances from the cities. A shortened work week then provided the time needed for a weekend of leisure. The advent of multigenerational block housing apartments (panelák) in the cities and towns created overcrowding and the sense of a lack of privacy, urging more people to chatas as an escape. As their popularity grew and more chatas were built, new lands had to be purchased. At the same time building materials became more abundant. Throughout the Czech lands chatové osady (cottage settlements) were established and are still in use today. Access to and the ability to own a chata for those who could afford it leveled the playing field within society and provided the basis for an emerging middle class. Traffic jams became legendary on Fridays around the cities as the masses fled to the countryside. Inevitably people tried to avoid 1 Normalization period refers to the return of strict authoritarian rule after

29 Etnologické rozpravy 2/2014 traffic by leaving eariler on Friday and later on Monday, ironically using the shrinking work week as downtime from a busy weekend at the chata. Time was generally spent on building and modernization projects and various home improvements along with other chataření (cottage activities or cottaging) such as picking mushrooms and berries in the forest, hiking, gadgetry, and most of all, gardening. Time at the chata was important due, not only to the strict regime and chaos of city, but most importantly to a sense of ownership and self-expression in at least one small aspect of life. Under a system that criminalized the visibility of private property, the chata was one area of legal investment opportunity (Duffková 2006). These second homes were not merely compensation for everyday living, but rather a more real and important life experience (Cílek 2007, s. 388). The freedom to express oneself among family and friends invited an element of truth into an otherwise masked existence. Visible selfexpression also helped alleviate stress as ornaments and quirky statues adorned the environs of most chatas, adding to the uniqueness and individual personality of each. This decorative impulse was only possible away from the party-accepted propaganda allowed in the city. The space around the chata was ideal. Chata-mania was overlooked by the regime despite its materialist and capitalist undertones resonating with dissent. It was the only real consensus they were willing to reach in return for an inactive and compliant population. Empty cities avoided large scale street level politics while home improvement projects took time and energy away from such concerns. Again the Czech countryside was transformed into a place of freedom, expression, and selfrealization, albeit a seemingly detached and impersonal one. Garden Cooperatives Within Second Home Development Trends The beginning of the twentieth century saw the rise of gardening among the working class. Garden-allotments were located on land which was un-cultivable with heavy machinery, usually close to industrial towns and cities. Their main purpose was to soften the food shortages during wars and to improve the lives of the working classes inhabiting the small, substandard flats of workers quarters. This means of side-production did not flourish in the Czech lands before the twentieth century- much later than in other European countries such as 31

30 Gabriela Fatková, Peter Watson Britain, France, Denmark, and Germany. Together with second living, ( chata ) gardening formed a specific category of leisure in socialist Czechoslovakia while second living in the post-socialist period evolved into the primary residence. The density of second homes in the Czech Republic is one of the highest in Europe where one quarter of the population owns or has access to a second home (Pospíšilová 2013, s. 16). A high density is quite common in post-socialist countries (Fialová Vágner 2009, s. 91). In 1991 the Czech Republic recorded almost 400,000 second homes, twice as many as in the 1970 s. After 1991 there was a downturn in both the construction of second homes and the transformation from secondary to primary homes. This was primarily due to the collapse of heavily statesubsidized housing construction and a distorted housing market (Drbohlav Rákoczyová 2012, s. 8). There have been a few positive developments since the Socialist Period regarding second living in the Czech Republic that allow owners to transform their summer-houses into permanent dwellings. These have arisen due to the difficult financial situation of young families and pensioners, the rise of jobs with flexible working hours, and the possibility to work from home due to information technologies (Fialová 2001, 2003). A recent study of second housing shows that more than half the owners of second homes are considering or are actually planning this transformation in the near future (Fialová Vágner 2009, s. 101). Along with this transformation we observe growing commercialization and internationalization of second homes (building, buying, or time-shares of weekend-houses abroad (Pospíšilová 2013, s. 33). The differences between second and first houses and between second living and commercial usage of the object are blurred in the last several years (Fialová Vágner 2009). Second homes in the Czech Republic can be divided into three ideal types. The first one is called chalupa. It is a house in a village, usually abandoned by farmers or the former German population. Chalupa as a former permanent house could be located in a village or isolated in a hamlet (samota). Compared to the following types of second homes chalupa are well suited for permanent dwelling (having electricity and water distribution, drainage, barns, cellar, etc. and are also quite spacious). The second type chata has already been mentioned. This is usually found outside of village settlements in a scenic place (near water, in the forest, or on an attractive mountainside). Contrary to the chalupa, the floor space of a chata was often regulated by local legislation and 32

31 Etnologické rozpravy 2/2014 initially only allowed to be 30 m 2 and grew to 80 m 2 by the 1990s (Fialová 200 1). Furthermore chata often did not have water, electricity, and heat distribution until they were modified. The third type of second home is represented by various cabins, cottages, and houses in garden cooperatives. Garden cooperatives are usually near towns or cities. Quite rare are garden cooperatives in or attached to villages. Cabins standing in the garden cooperatives are strongly regulated by local administration and their transformation to solid houses or places of first housing is the most complicated. On the other hand, readily available water and electricity distribution (often communal) are the basic pre-requisites of modern housing, making these places most easily habitable if the floorspace is sufficient for the dweller. Garden Cooperative as a Place for Permanent Living Under communism garden activities of any sort were centrally administered by the Czech Gardener s Association (CGA). The CGA administered whole plots in the settlement and distributed the allotment among applicants, collected rents and electricity payments, administered the major payments for the settlement as a whole, organized workshops for the maintenance of communal property, and demanded from the dwellers their adherence to a set of rules. This often included prohibiting a permanent dwelling on the allotment. The CGA was founded in 1957 and by the end of the communist era the number of settlements grew seven-fold from 676 to 4,477 (48,000 members to 400,000) (Vágner 2004). During this period of rapid growth, coinciding with chata-mania, people had to endure long waiting lists for an allotment. The organization was no longer relevant after the Socialist Era and a significant loss of land and membership followed with only 3,000 properties today (170,000 members) (Klouparova 2010, s. 6). Troubles for the local coordinators began when the allotments were privatized because people felt that the communal rules no longer applied. Currently, collectives are usually run based on the principles of a civic organization. Garden cooperatives outside this organization could work in a similar way or as a privately owned aggregation of allotments without communal regulations. After the fall of Socialism, second homes (chalupa, chata and gardens) were in a state of proprietary ambiguity. The plots considered chata or garden settlements were often state-owned and were returned to the original (pre-socialist) owner after During the 33

32 Gabriela Fatková, Peter Watson first years of this uncertainty, some people started to re-build and enlarge their second homes without anyone s consent. After a few years some settlements were transformed and villages had to deal with these discrepancies with zoning changes. Picture 1: Enlarged cabin (strategies of maintenance of the floor space and extension of the upper dwelling space), author: Gabriela Fatková Although garden cooperatives are not legislatively the easiest solution for permanent living, they attract various types of people. The Czech law of citizen registry allows people to ascribe a permanent address to structures having descriptive or evidence number and defined as an object for dwelling, accommodation, or individual recreation. This broad definition of a habitable structure is not self-evident in other post- Socialist countries. In Russia, for example, only places defined as objects for dwelling are designated as suitable for living (Kasatkina 2011, s. 19). Although living in a garden cooperative on a private allotment in a private building is legislatively allowed in the Czech context, dwellers 34

33 Etnologické rozpravy 2/2014 often experience negative reactions from local municipalities 2, police 3, and local service providers 4. The practical problems show up mainly in the spheres of garbage management, mail delivery and safeguarding. Garden cooperatives today are dwelled by people of all ages. Garden dwellers in most cases relish their decision to live in these settlements. The older generation consists mainly of former recreational gardeners who had used their allotments for a long time and decided to move there for retirement (Fialová 2001). The younger generation is usually represented by young gardeners (people living in the garden cooperatives to be environmentally diligent and self-sustainable), young families unwilling to live in the city and run into debt by buying a village house, or just young people who want to live outside the urban areas and focus on open-air activities (sport, breeding of animals, beekeeping, etc.). We use this division only for the needs of our analysis because in practice the inhabitants are a combination of more than one or all three categories. Until now we have spoken about garden dwellers who moved into their garden cabins based on their own decision, not due to inaccessibility of other dwellings. The media often highlights the issue of homeless people inhabiting garden cooperatives during the winter or even year round. Homeless people move into garden cooperatives very often because of its financial accessibility. Some of them turn into voluntary and satisfied garden dwellers 5, some use gardens only during the cold period of the year as an emergency shelter when the owners are likely away. Some of them have a legal contract with the owners to live as caretakers in the off-season. Media portrayal of this phenomenon is usually negative, ignoring the positive side of such 2 The first reaction of the municipality to our application to register a permanent address on a private plot in the garden settlement was a strong contract that we were forced to sign. In it we agree that village governance will not provide any ordinary services for us (public lighting, road maintenance, garbage services). However we do have to pay for the garbage services. In practice it means we have to drive our garbage to a collecting place in the neighboring village). 3 The unwanted attention of police and transients is descibed by dwellers of garden settlements near Prague. 4 Local rescue workers (firemen, ambulance drivers) complain about the inaccesibility of garden cooperatives skych-osadach -hasic-2953/. 5 Garden cooperatives could be transformed into platforms hosting regular social projects. A group of legal garden dwellers originating from former homeless people has been researched by anthropologist Pavla Burgos homeless-sem-homeless-tam-aneb-o-tom-jak-je-clovek-cloveku-nejlepsim-lekem. 35

34 Gabriela Fatková, Peter Watson contracts. 6 Aside from the negative articles about robberies and colonization by people without stable homes, we also encounter articles about representative garden dwellers in many magazines. These articles are very often under sub-headings of building and house decorating or alternative ways to solve your housing situation. 7 Although garden dwelling seems to be an individual private project governed only with building plans in a particular locality, there are, in practice, many more aspects which need to be taken into account. Even in the most private types of garden cooperatives there is shared property and activities (water and electricity distribution, maintenance of fences, garbage management or noise limitations). Garden dwellers are therefore never just private owners, but are part of a larger social organism with many relics from Socialist times. Case Study of a Permanently-Dwelled Garden Cooperative: Turnip-ville We will expand on this phenomenon of garden dwelling and its post-socialist development in a case study of a garden cooperative in the Pilsen region. For protection of personal information we will not mention the name of the village or settlement. For the purpose of this study we will call this garden cooperative Turnip-ville. The authors started with fieldwork in Turnip-ville in autumn 2013, when they permanently moved into the cooperative and spent all four seasons there. Turnip-ville, founded in 1984, lies 15 km from Pilsen (Plzen), the center of the West-Bohemian region. The settlement is at the edge of an agricultural village with a mild climate. The settlement can be reached using a 300m long dirt road and is connected with Pilsen by multiple 6 Např. asp x?c=a120710_123208_usti-zpravy_mav; prava/pri-kontrole-chatovych-oblasti-v-praze-policiste-objevili-i-malou-pestirnu-konopi Case of young couple who moved from a block house ( panelák ) into a garden cooperative living in a Mongolian yurt ura.aspx?c=a130814_ _brno-zpravy_ka1. Case of young family who built a small house in a garden cooperative - Case of man living in a garden cabin because of debt

35 Etnologické rozpravy 2/2014 daily buses. The village is a target area for suburban development projects, therefore old Turnip-ville has been vastly reshaped. Contemporary Turnip-ville is a mixed-type second home area. The allotments are all private property. Some of the owners keep using them as gardens (for vegetables or flowers), while others turned them into recreational chatas (low-cut grass, swimming-pool, trampoline, decorative plants, for example). The settlement consists of 23 plots (all with cabins). In 2013, only three of them were permanently dwelled in. The majority of the non-permanent dwellers is of retirement age and spends the five to seven warm months of the year there. The buildings in this area were mostly built in the 1990s, when the administration of these plots was loosened. During the 1990s most of the gardeners spent their energy planting high hedge fences, transforming seedbeds into places of leisure, and slowly building their own simulated forest corner (places visually private, but unfortunately acoustically public). Picture 2a: Strategy of creating own simulated forest corner, author: Peter Watson 37

36 Gabriela Fatková, Peter Watson Picture 2b: Strategy of creating own simulated forest corner, author: Peter Watson 38 Picture 3 Aerial view of Turnip-ville (showing the density of swimmingpools, trampolines, and other leisure equipment), source: GoogleEarth The contemporary permanent dwellers are singles of various ages. The oldest permanent dweller is a retired woman living in a little house, built on the foundation of the former cottage. She is local from the nearby village and has many family ties there. After her divorce, she moved into the garden house, where she lives alone, often getting visits

37 Etnologické rozpravy 2/2014 from her son and grandchildren. In a similar house lives another elderly woman, who still works in the nearby factory and lives with two dogs in the garden cottage customized for permanent living. Both ladies focus on their gardens where they grow half fruit and vegetables and half flowers. The third permanently dwelled house is occupied by a 32 year old man, who improved the cottage for permanent living. His main motivation for life in the garden cooperative is the open-air running and breeding of dogs. As we can see none of the permanent garden dwellers are the type of environmentally aware enthusiastic grower, as gardeners are portrayed by sociologist Jan Keller in his article Boast of the growers. Keller s gardener balances on the fragile tightrope over the gulf of greedy market society and state control. Although from Keller s article it is clear that he did not mean it as a conscious and purposeful activity. In our case study we have to point out that local garden dwellers are neither purely selfsustainable growers nor slaves to market society and state control. Growing is a self-evident regular activity of most of the seasonal gardeners; the case of the permanent garden dwellers is not so axiomatic. What all local permanent garden dwellers have in common is the compound usage of their allotments. Allotments are usually divided into the housing area, which never consists of a major share of the space, partly due to the fear of making building code violations too visible, and partly due to the utilitarian use of the rest of the allotment. The second largest occupiers of the plots are greenhouses, seed-beds, and shelter for wood and other fuel for winter. Quite a significant part of the allotment is assigned to social activities (pergola with table and chairs, terrace or other gathering spaces). Almost all gardeners have their own cars therefore most allotments have parking spaces specifically assigned to particular gardeners in a maintained order, easily broken by newcomers unfamiliar with the parking-space designations. 39

38 Gabriela Fatková, Peter Watson Picture 4a: Common composition of the garden dweller s allotment (cabin, fuel, seed-beds, pergola, parking space), author: Gabriela Fatková Picture 4b: Common composition of the garden dweller s allotment (cabin, fuel, seed-beds, pergola, parking space), author: Gabriela Fatková 40

39 Etnologické rozpravy 2/2014 Picture 4c: Common composition of the garden dweller s allotment (cabin, fuel, seed-beds, pergola, parking space), author: Gabriela Fatková Gathering places are mostly used for occasions when relatives and friends come to visit. The communal spirit among the permanent dwellers, described by Keller, subsided to the contemporary individualist conceptualization of one s own space and time. Gardens represent small and quite neat oasis in the wide wasteland of the social market economy. On one side relentless market dictation and on the other administrative pressure of state care isolate the people from each other. In the gardens they could be gathered together, if they want to. In the garden cooperative is valid: My garden my fortress. One-own s allotment within the garden cooperative allows all to seek and keep that fragile equilibrium between autonomy independence and completely voluntary cooperation. (Keller 2000) The recent significant suburban development in the village caused a change in the notion of the garden dwellers from the side of local autochthons. As the garden cooperative has been in the village for 30 years, it is perceived as ours by the locals, that is, part of the village. When unknown people come to the village, the dialog will usually look like this: Where are you from? 41

40 Gabriela Fatková, Peter Watson - From here, from up the hill. And are you from the settlement of from the satellite? - Settlement. Ok, so you are ours. Gardening and Living In the last several years the flow of urban dwellers to the rural areas has intensified. This wave mostly consists of people motivated by an unsatisfactory quality of life in the cities or by the economic accessibility of rural life. Rural life and the countryside are strong symbols since the national movement and are reflected in the contemporary urban-rural migration trends. The countryside is still today perceived as a place of privacy, safety and healthy lifestyle. To live in a village and to work in the city is a dream of most young families. In between those two broad categories of urban life and rural life stands the intermediate phenomenon of garden cooperatives. Garden cooperatives are located in most cases on the city s edge but offer quite a rural experience for its owner. Contemporary cooperatives are composed of private owners on separate allotments, though in most cases they are bound by various communal equipment or duties of the cooperative. Life in the garden cooperative is like living half in the city and half in the village, part alone, part tied to other dwellers. Turning an allotment into a permanent dwelling is not an unusual strategy, in accordance with the broader trend of transforming second homes into primary ones such as chatas. Many authors state that chata culture and chataření are typically Czech or post-socialist phenomena (e. g. Duffková 2006). The same can be said about garden cooperatives, which exist in other countries but did not take the same form of asylum, expression, and self-realization as in the Czech lands. This outlook persists beyond the Socialist Period every time the contemporary garden dwellers turn their little cabins into creatively built little houses, circumventing the public zoning plans and registering themselves as permanent dwellers. In the case study of a 30- year old West-Bohemian garden cooperative it was shown how the settlement turned into a place of primary living in just a few years. Czech garden dwellers surf not only between the market and selfsustainable economy (as Keller points out), but also between the 42

41 Etnologické rozpravy 2/2014 official and unofficial building process and residence strategies and foremost between urban and rural lifestyles. References BREN, P. (2002). Weekend getaways: The chata, the tramp and the politics of private life in post-1968 Czechoslovakia. In: CROWLEY, D. REID, S. E. (eds.). Socialist spaces: sites of everyday life in the Eastern Bloc, Oxford: Berg. s CÍLEK, V. (2007). Chatařství jako fenomén, mentalita a osud. In: ZAPLETALOVÁ, V. Chatařství Summerhouses. Brno: ERA, s DRBOHLAV, D. RÁKOCZYOVÁ, M. (2012). Social Impact of Emmigration and Rural-Urban Migration in Central and Eastern Europe: Final Country Report Czech Republic. [cit ] a prístupné na < d=fr&mode=advancedsubmit&policyarea=0&subcategory=0&year=0& country=0&type=0&advsearchkey=emigrationmigrationcentraleastern Europe&orderBy=docOrder>. DUFFKOVÁ, J. (2005). Životní způsob/styl a jeho variantnost (Malé zamyšlení nad tím, co všechno se může skrývat pod označením alternativní životní styl ). In: FAZIK, A. MATĚJŮ, M. (eds.) Aktuální problémy životního stylu, Praha: Univerzita Karlova, s DUFFKOVÁ, J. (2006). O tom, jak a proč vzniklo a (zatím) nezaniklo chataření a chalupaření v Čechách. [cit ] a prístupné na < aduff.estranky.cz/>. FIALOVÁ, D. (2001). Druhé bydlení a jeho vztah k periferním oblastem. In: Geografie Sborník ČGS, roč. 106, č. 1, s FIALOVA, D. (2003). Regional differentiation of second housing transformation in Czechia. In: Geographica, č. 1, s FIALOVÁ, D., VÁGNER, J. (2009). Sociogeografické aspekty druhého bydlení a jejich regionální diferenciace (na příkladu Česka). In: Geografický časopis, roč. 61, č. 2, s HOBSBAWM, E. J. (1990). Nations and Nationalism Since 1780: Programme, Myth, Reality. Cambridge: Cambridge University Press. JUSOVÁ, I. (2005). Gabriela Preissova s Women Centered Texts: Subverting the Myth of the Homogenous Nation. In: Slavic and East European Journal, roč. 49, č. 1, s

42 Gabriela Fatková, Peter Watson KASATKINA, A. (2011). Public And Private In Contemporary Russia: The Case of Garden Cooperatives. disertační práce, Budapešť: Central European University. KELLER, J. (2000). Chvála zahrádkářů. In: Právo. Příloha Salon KLOUPAROVA, P. (2010). Zahrádkářská kolonie jako kulturní fenomén. Etnologická interpretace. diplomová práce. Brno: MUNI Ústav evropské etnologie. POSPÍCHALOVÁ, L. (2013). Sociogeografický průzkum druhého bydlení vybrané oblasti jižních Čech. diplomová práce, Brno: MUNI Ekonomickosprávní fakulta. SUGAR, P. (1994). Nationalism in Eastern Europe. In: HUTCHINSON, J. SMITH, A. D. (eds.) Nationalism. Oxford: Oxford University Press, s VÁGNER, J. (2004). Vznik a vývoj zahrádkových osad na území Česka. In: Geografie a proměny poznání geografické reality. Sborník příspěvků z Mezinárodní geografické konference. Ostrava: Ostravská univerzita, s ZAPLETALOVÁ, V. (2007). Chatařství Summerhouses. Brno: Vydavatelství ERA. 44

43 Etnologické rozpravy 2/2014 Fenomén komunitných záhrad v urbánnom prostredí Mgr. Zuzana Turiničová Kontakt: Katedra etnológie a mimoeurópskych štúdii UCM v Trnave Námestie J. Herdu 2, Trnava zuzu.turinicova@gmail.com Abstrakt: Community gardens are examples of local activism which is focused on alternative ways of gardening in urban environment. The idea to start searching these alternative approaches to gaining crops in urban environment is often coming from market overfilled with foreign restaurants, fast food restaurants, goods from mass production which is low quality, etc. The study deals with question how this lifestyle and its realization can be in harmony with life in the city. We choose the draft of social associations focused on nutrition and eating culture mainly in socio-cultural context and influence of globalization on this phenomenon. The study is also focused on penetration and adaptation of these activities in Slovak territory, reasons why people started with these activities and why they prefer certain types of eating habits. Kľúčové slová: komunitné záhrady, lokálny aktivizmus, alternatívne hospodárenie, urbánne prostredie Key words: community gardens, local activism, alternative gardening, urban environment Úvod Štúdia Fenomén komunitných záhrad v urbánnom prostredí je zameraná na problematiku alternatívneho spôsobu hospodárenia a lokálneho aktivizmu vedúceho k aktivitám zameraným na zmenu prístupu k získavaniu potravín v mestskom prostredí. Štúdia sa zameriava na definíciu daného fenoménu, prienik a adaptáciu takýchto aktivít na našom území a ich konkrétne prejavy v lokálnych podmienkach. Dôležité je poukázať na prepojenie alternatívneho hospodárstva a socio-kultúrneho aspektu na príklade komunitných záhrad. Je možné predpokladať, že myšlienka začať hľadať alternatívne prístupy k získavaniu potravín v urbánnom prostredí často krát vychádza z presýtenosti zahraničnými reštauráciami, fast food zariadeniami, nekvalitným zahraničným tovarom z veľkovýrobní a podobne. Na ľudí je vyvíjaný tlak prostredníctvom médií. Stále viac sa 45

44 Zuzana Turiničová hovorí o škodlivosti fast food jedla, chemikáliách v potravinách a nekvalite produktov predávaných v supermarketoch. Do značnej miery je tiež propagovaný zdravý životný štýl a bio výrobky. Aj tieto aspekty vplývajú na zmeny v zmýšľaní ľudí a prístupe k stravovaniu a pestovaniu produktov aj v mestskom prostredí. Štúdia sa zaoberá otázkou, ako sa dá preferovanie a najmä realizácia takéhoto životného štýlu zosúladiť so životom v meste. Z hľadiska skúmania témy je zvolený koncept sociálnych hnutí zameraných na stravu a kultúru stravovania a to najmä v socio-kultúrnom kontexte a vplyv globalizácie na daný fenomén. Štúdia sa zameriava na prienik a adaptáciu takýchto aktivít na našom území i dôvody, pre ktoré sa ľudia začali týmto činnostiam venovať a preferovať daný typ stravovacích návykov. Prístup k skúmaniu danej problematiky bol zvolený na základe viacerých predpokladov: Príčiny vzniku lokálneho aktivizmu: 46 lokálny aktivizmus zameraný na kultúru stravovania vznikol na základe pôsobenia globalizačných javov, vznik lokálneho aktivizmu úzko súvisí so zmenou spoločenských hodnôt. Dôsledky lokálneho aktivizmu: výskyt lokálneho aktivizmu na našom území je úzko spojený s pôsobením glokalizácie, lokálny aktivizmus zameraný na kultúru stravovania možno považovať za nové sociálne/anti-globalizačné hnutia. V oboch prípadoch príčiny aj dôsledky spolu súvisia a sú navzájom prepojené. Je tiež možné hovoriť o tom, že jeden vyvoláva a podnecuje vznik ďalších. Problematika lokálneho aktivizmu súvisiaceho s alternatívnymi spôsobmi hospodárenia predstavuje aktuálny fenomén, ktorý sleduje súčasné trendy, a preto je možné ho skúmať v aktuálnych súvislostiach. Jednou z možností nazerania na tento fenomén je prostredníctvom výskumu komunitných záhrad. Táto štúdia predstavuje malé nahliadnutie do teoretického prístupu k problematike komunitných záhrad, ich definícii, štruktúre, členov a dôvodov ich zriadenia. Téma je skúmaná na príklade troch vybraných komunitných záhradách v Bratislave, pričom sa zameriava na aspekty, ktoré má rovnaké, ale aj na tie, ktoré ich navzájom odlišujú.

45 Etnologické rozpravy 2/2014 Teoretické východiská Na skúmanú problematiku komunitných záhrad v urbánnom priestore sa v príspevku nazerá z hľadiska troch okruhov. 1. Prvý okruh sa venuje problematike z pohľadu stravy a jej ovplyvňovania globalizačnými procesmi. Lokálny aktivizmus zameraný na stravu a kultúru stravovania je možné vnímať ako alternatívny spôsob stravovania alebo ako protipól ku globálnemu stravovaniu. Okruh sa zameriava na otázky počiatku takýchto aktivít, ich prenikaniu na naše územie a spôsoby uplatnenia a adaptácie na lokálne podmienky. Globalizácia a globalizačné procesy zohrávajú významnú úlohu v procese transformácie stravovacích návykov na našom území. Anthony Giddens (2010) definuje globalizáciu ako zintenzívnenie celosvetových sociálnych vzťahov, ktoré spájajú vzdialené lokality takým spôsobom, že miestne udalosti sú formované udalosťami, ktoré sa dejú mnoho míľ ďaleko. Súvisia najmä s ekonomickou stránkou, príchodom zahraničných firiem a produktov, ako aj s kultúrnou stránkou, rôznymi názormi na stravovanie, trendmi v stravovaní a podobne. Vplyvom globalizácie sa potláča etnická rozmanitosť krajiny, čo je možné vidieť aj z hľadiska skúmanej problematiky na veľkom množstve zahraničných reštaurácií, fast food zariadení, predaji zahraničných potravín a produktov v obchodoch na úkor domácich. Tu je možné hovoriť o reakcii na globalizáciu v zmysle unifikovania na západný obraz alebo o reakcii na mcdonaldizáciu spoločnosti, ktorá podľa Ritzera (1999, s. 18) predstavuje proces, pri ktorom princípy rýchloobslužných reštaurácií ovládajú stále viac sektorov americkej spoločnosti aj zvyšku sveta. Pre potreby skúmania danej témy je globalizácia vnímaná z hľadiska vzťahu zmeny stravovania na našom území a tým vyvolanej aktivite sociálnych hnutí. Z tohto hľadiska je nazerané kriticky na globalizáciu a jej negatívne dôsledky a to z dôvodu zmeny kultúry stravovania najmä po roku 1989, čo súviselo so zmenou režimu, otvorením hraníc a najmä s otvorením trhu voči vonkajšiemu svetu. Globalizácia na druhej strane môže priamo podnecovať zintenzívnenie lokálneho aktivizmu ako reakciu na jeho vplyvy. Ako poukazuje Giddens Súčasne s plíživým a konfliktným uvoľňovaním sociálnych vzťahov dochádza v tomto rámci, ako pozorujeme, k zosilňovaniu tlakov smerom 47

46 Zuzana Turiničová k lokálnej autonómii a regionálnej kultúrnej identite. (Giddens 2010, s. 63). Je potrebné podotknúť, že lokálne procesy a javy sa vyvíjajú spolu s globálnymi. Ako spomína Alexandra Bitušíková (2010), štúdium globalizačných javov viedlo k prehodnoteniu opozitného vzťahu globálne verzus lokálne a čoraz viac sa používa spojenie globálne a lokálne. Vychádza to z toho, že mnohé lokality a ich obyvatelia sú viac či menej ovplyvnené množstvom globálnych procesov a javov, ale neznamená to, že sú absorbované globálnou kultúrou. Tieto dva konštrukty globálne a lokálne, sú tak prepojené, že je ich ťažké od seba odlíšiť, keďže jedno infiltruje druhé. Pri analýze takýchto javov, je možné rozlišovať oba komponenty jedného procesu: 48 globalizácia rozširovanie, difúzia a univerzalizácia prvkov, modelov a vzťahov, lokalizácia selektívne včleňovanie, absorbovanie, dekódovanie, reinterpretácia a partikularizácia globálne rozptýlených javov, modelov a vzťahov (Roudometof 2003, s. 45) Preto je nutné prihliadať aj na prepojenie globalizácie a lokalizmu, teda glokalizácii ako konkrétnym prejavom lokálneho aktivizmu, ktorý má pôvod mimo nášho územia a jeho adaptácii na lokálne podmienky. Pojem glokalizácia môžeme chápať ako zavádzanie cudzorodých prvkoch v lokálnych podmienkach a Roland Robertson (1994) ho definuje ako stret dvoch vplyvov vplyvu globálneho a vplyvu lokálneho, ktoré slúžia na vyrovnanie glokalizačných a lokalizačných tlakov. Na výskum problematiky kultúry stravovania je možné túto teóriu aplikovať pri náhľade na spôsoby adaptácie food aktivizmu na lokálne podmienky. Vo veľkej miere takéto trendy vznikajú pod vplyvom západu, na základe projektov a myšlienok, ktoré už boli inde zrealizované. Tu je možné si klásť otázky, do akej miery sa tento špecifický fenomén na našom území ujal a ako sa adaptuje na lokálne podmienky. Ako spomína Rastislava Stoličná (1991) charakter stravovania v minulosti súvisel najmä s možnosťami, ktoré ľudom poskytovala lokálna poľnohospodárska výroba. Zmeny postupne záviseli od nástupu kapitalizmu, kedy začala prevažovať produkcia pre trh a rovnako narastala aj kúpyschopnosť ľudí. Preto začalo postupne prevyšovať

47 Etnologické rozpravy 2/2014 percento tovarov a potravín nakúpených v obchodoch a nových druhov potravín. Výrazný obrat nastal po druhej svetovej vojne, ktorý súvisel s budovaním obchodných sietí. Vplyv kolektivizácie súvisel najmä so zmenou hodnotových orientácií a vzťahu k pôde a pestovaniu plodín. Skúsenosť s nakupovaním v socialistických obchodoch bola negatívna: spotrebitelia sa stretávali s nedostatkom množstva, výberu aj kvality tovaru, dlhými radmi a nepríjemnými službami. (Búriková 2006, s. 86). V 2. pol. 20. storočia prešla kultúra stravovania na Slovensku viacerými zmenami. Na tieto zmeny vplývali rôzne faktory, z ktorých viaceré súvisia s prelomovým rokom Pád komunizmu v strednej a východnej Európe koncom osemdesiatych rokov 20. storočia spustil lavínu politických, ekonomických, sociálnych a kultúrnych zmien... proces zmien v postkomunistických krajinách Európy označujú sociálni vedci termínom transformácia. (Bitušíková 1999, s. 6). Tento rok a udalosti s ním súvisiace spôsobil zmeny vo viacerých sférach duchovnej aj materiálnej kultúry a spoločnosti ako takej. V oblasti kultúry a kultúry stravovania táto transformácia súvisela najmä s prílevom nových myšlienok a trendov zo zahraničia, otvorenia hraníc a trhu s tým súvisiacou zmenou spôsobu nakupovania, množstva druhou tovarov, sietí fast food zariadení či vplyvu reklamy, masovej kultúry a marketingu na spotrebiteľa. Na druhej strane, sa domáce potraviny dostávali po roku 1989 postupne do úzadia a v obchodoch sa začalo predávať stále väčšie množstvo zahraničných potravín. 2. Druhý okruh nazerá na skúmanú problematiku z pohľadu vytvárania sociálnych alebo antiglobalizačných hnutí. Tento okruh sa zameriava na primárne pohnútky, ktoré viedli k založeniu komunitnej záhrady. Vychádza z predpokladu, že prvotným cieľom bolo vytvorenie komunity spájajúcej spoločné záujmy a hodnoty. V krajinách západnej Európy a severnej Ameriky sa trend lokálneho aktivizmu zameraného na stravu začal prejavovať približne v 80. rokoch 20. storočia. V zahraničnej antropologickej literatúre sa tento fenomén označuje pojmom food activism alebo food aktivizmus a predstavuje snahy na dosiahnutie väčšej sociálnej a ekonomickej spravodlivosti prostredníctvom stravovacích praktík. Úlohou takéhoto aktivizmu je podporiť rôzne alternatívy ku globálnemu potravinovému a poľnohospodárskemu systému. Takýto aktivizmus sa prejavuje najmä 49

48 Zuzana Turiničová formou rôznych sociálnych hnutí, ktoré sa zameriavajú na stravovanie, tzv. food movements alebo food hnutia (Bitušíková 2013, s. 40). Podľa Marion Nestle (2009) štúdium jedla umožňuje analyzovať spoločenskú zmenu. Tvrdí, že keďže každý človek potrebuje jesť, rôzne udalosti, procesy a zmeny je možné najlepšie uchopiť cez stravu a s ňou spojené praktiky a skúsenosti každodenného života. Marion Nestle zvýrazňuje najmä ten fakt, že jedlo mení politické na osobné, rôzne abstraktné koncepty globalizačných javov a voľného trhu na konkrétne reflexie spoločenskej zmeny. Podľa nej, food hnutia zastrešujú rôzne skupiny, ktoré majú spoločné to, že hľadajú zdravšie alternatívy k súčasnému prevládajúcemu spôsobu stravovania. Food movement sa považuje za sociálne hnutie, v ktorom sa aktivizujú ľudia s cieľom dosiahnuť sociálnu a kultúrnu zmenu. (Bitušíková 2013, s. 41), preto je zvolený konceptuálny prístup výskumu sociálnych hnutí alebo antiglobalizačných hnutí. Tu vychádzame z predpokladu, že aktivity, ktoré sú predmetom výskumu vznikli ako reakcia na globalizačné javy spojené so stravovaním. Na úrovni sociálnych hnutí je dôležité pristupovať k lokálnemu aktivizmu z hľadiska jeho aktivít, dôvodov vzniku a zamerania. Tu je možné vychádzať z teórie nových sociálnych hnutí, ktoré nadviazali na staršie teórie sociálnych hnutí zo rokov minulého storočia. Giddens definuje sociálne hnutia ako kolektívnu snahu o presadenie spoločného záujmu alebo dosiahnutie spoločného cieľa prostredníctvom kolektívnej akcie mimo sféru etablovaných inštitúcií. (Giddens 2000, s. 480) Novodobé teórie sociálnych hnutí sa podľa Františka Znebejánka (1997) dajú rozčleniť na dva významné prúdy: prevažne európsky výskum nových sociálnych hnutí, ktoré odrážajú rozpad starej ľavice a jej nahradzovanie zoskupeniami s inou sociálnou základňou a postmateriálnou orientáciou a americký smer výskumu teórie mobilizácie zdrojov, ktorá pre pochopenie kolektívneho jednania študuje organizáciu, zdroje a politické príležitosti hnutí. Dôležitá je tiež otázka, prečo k vzniku food hnutí a aktivizmu zameraného na stravu prichádza na našom území až v posledných rokoch. Ako už bolo spomenuté, v západných krajinách sa tento fenomén eviduje približne od 80. rokov minulého storočia, v skúmanom priestore bola prvá komunitná záhrada založená v roku Záujem o alternatívne prístupy k získavaniu potravín a alternatívnemu hospodárstvu sa na našom území začal vyskytovať podstatne neskôr. Aj z odborného hľadiska na našom území ide o málo preskúmanú tému. 50

49 Etnologické rozpravy 2/ Tretí okruh sa zameriava na problematiku food aktivizmu z hľadiska sociálnej skupiny a jej aktérov. Venuje sa dôvodom, pre ktoré sa členovia komunitných záhrad rozhodli zmeniť prístup s stravovaniu a dôvodom, pre ktoré sa začali venovať food aktivizmu. Komunitné záhrady je možné skúmať z daného hľadiska z toho dôvodu, že spĺňajú kritériá a definície sociálnej skupiny. Určenie týchto kritérií vychádza z práce Elišky Novotnej (2010). Úroveň sociálnej skupiny sa zameriava priamo na konkrétnych aktérov lokálneho aktivizmu. Sociálna skupina je jedným zo sociálnych útvarov, jednou z foriem, do ktorých sa ľudia združujú... je súborom živých aktérov, ktorí vnímajú seba aj druhých, sú spolu v interakcii a vzájomne sa ovplyvňujú. (Novotná 2010, s. 7) Tu sa prihliada na sociologický aspekt takýchto skupín, ich skladbu, dôvody členstva, napĺňanie potrieb, spoločné záujmy a spoločné hodnoty skupiny pre zistenie dôvodov, pre ktoré sa ľudia rozhodli zmeniť prístup ku stravovaniu. Na danej úrovni je možné venovať sa lokálnemu aktivizmu aj z hľadiska zmeny hodnôt. Názory a hodnoty spoločnosti i jednotlivých spotrebiteľov sa v čase menia a vyvíjajú. (Pravdová 2006, s. 26). V tomto smere je tiež možné hovoriť o zmene hodnotových orientácií a transformácii hodnôt vplyvom globalizácie, ktorá sa odzrkadľuje v zmene prístupu ku stravovaniu. Predpokladom je, že zmena hodnôt v tejto oblasti úzko súvisí so spôsobom zaobstarávania potravín a zmenami režimu, najmä s prelomovým rokom 1989 a postupným prenikaním západného sveta na naše územie. Dôležitý je odklon od domácej stravy a lokálnych výrobkov a preferovanie iného, najmä konzumného spôsobu života a s ním súvisiaceho spôsobu stravovania. Ako uvádza Viera Feglová (1999), hodnotový a etický systém spoločnosti sa vytvára a formuje v rodinách, sociálnych skupinách a komunitách. A preto môžeme komunitné záhrady skúmať z hľadiska spoločných, rovnakých hodnôt. Komunita je spojená s miestom bydliska, spája sa so zúčastňovaním sa na spoločných aktivitách, priestorom, kde sa ľudia pravidelne stretávajú. Medzi vlastnosti komunity patria spoločne uznávané hodnoty, pozornosť, dôvera, tímová práca, komunikácia v rámci komunity, participácia, potvrdzovanie svojej identity, zväzky s okolím či vízie do budúcnosti (Feglová 1999, s ). Dôležité je, že fungovanie takýchto záhrad je založené na teritoriálnej blízkosti. Väčšina ľudí, ktorí sa podieľajú na existencii 51

50 Zuzana Turiničová komunitných záhrad býva v susedstve a pozná sa, preto tiež plnia funkciu sociálnej integrácie. 52 Komunitné záhrady Termín komunitná záhrada, pochádza z anglického pojmu community garden. Cieľom komunitných záhrad je dopestovať si vlastné plodiny s možnosťou zveľadiť nevyužívané priestory v mestskom prostredí. Presne zadefinovať pojem komunitná záhrada nie je však až také jednoduché. Samotná organizácia záhrady býva individuálna. Neexistuje žiadny vzorový model ako by mala takáto záhrada vyzerať. Záhrady môžu byť uzatvorené alebo otvorené pre verejnosť. Záhrady sa vytvárajú na verejnom, štátnom alebo súkromnom pozemku, ide však najmä o nevyužívané pozemky, ktoré členovia záhrad svojou prácou zveľaďujú. Kľúčovým bodom je získavanie jedlých plodín, čo odlišuje komunitnú záhradu od verejného parku. Takéto záhrady sú primárne určené na pestovanie ovocia, zeleniny a ovocných stromov. Komunitné záhrady sa vyznačujú aj svojou štruktúrou. Záhrada môže byť zriadená zvrchu, teda miestnym úradom, občianskym združením alebo skupinou nadšencov. Starostlivosť o záhradu môže byť spoločnou aktivitou všetkých členov alebo môže byť rozdelená na políčka, ktoré majú stanoveného majiteľa. Napriek rôznorodosti, komunitné záhrady by mali zahŕňať 4 zložky: pozemok pôda, na ktorej sa pestujú plodiny, rastliny, ktorých plody sa dajú konzumovať, členov komunitnej záhrady, ktorí sa spolupodieľajú na jej obhospodarovaní, nejaký systém organizácie (Budder 1990). Získavanie potravín v urbánnom prostredí, prírodné záhrady, komunitný život, teda aj väčšina komunitných záhrad, sa pri zriaďovaní riadia myšlienkou permakultúry a trvalo udržateľného rozvoja. Podľa Whitefielda (1996) permakultúra predstavuje dizajnérsky prístup k riešeniu problémov súvisiacich so zaobstarávaním potravín v súlade s akýmsi rešpektom k prírode. Princípy permakultúrneho dizajnu vychádzajú z fungovania prírodných ekosystémov a sú inšpirované prírodnými vzormi. Medzi nosné vzory patrí vývoj a kolobeh života (sukcesia a recyklácia), ďalej rôzne priestorové vzory vyskytujúce sa v prírode ako sú špirály, fraktáty, stromové štruktúry a podobne.

51 Etnologické rozpravy 2/2014 Úlohou permakultúrneho dizajnu je ušetriť fyzickú prácu a zdroje vďaka pozorovaniu prírodných zákonitostí a vytvoriť čo najefektívnejší systém produkujúci potraviny s minimálnym vkladom. Prvky permakultúry sa využívajú najmä pri budovaní komunitných záhrad, ktoré pôsobia na sledovanom území. To sa prejavuje najmä v spôsobe kompostovania a využívania priestoru pri pestovaní plodín. Príklady komunitných záhrad v skúmanej oblasti Do výskumnej vzorky boli pre potreby vykreslenia problematiky vybrané tri komunitné záhrady v Bratislave. Dôvodom pre výber týchto záhrad bolo odlišné zloženie členov a dôvodov založenia. Každá zo záhrad vznikla za iným účelom, iným zriaďovateľom, má iné spôsoby financovania a organizácie. Do výskumnej vzorky sú zahrnuté záhrady: Krasňanský Zelovoc, Mobilná záhrada Sasinkova a Záhrada komunity projektu Život. Dôležité je kritérium, že sa všetky skúmané komunitné záhrady usilujú o rovnaký cieľ, ktorý však dosahujú odlišnými spôsobmi. Ide o tri rozdielne komunity, ktorých založenie a aj neskoršia činnosť vychádza z iných pohnútok, motivácií a majú odlišné pozadie. Za spoločný cieľ považujem dopestovanie vlastných, zdravých a bezpečných potravín a ich každodenné využitie. Krasňanský zelovoc Obrázok 1: Komunitná záhrada Krasňanský zelovoc. 53

52 Zuzana Turiničová Komunitná záhrada Krasňanský Zelovoc bola v roku 2013 založená mladými rodinami, pre ktoré bolo primárnym dôvodom zabezpečiť zdravé, bez chemikálií vypestované plodiny pre svoje deti. Myšlienka založiť komunitnú záhradu vznikla v Rodinnom centre Ráčik, ktorého členovia boli aj zakladajúcimi členmi záhrady. Táto záhrada vznikla na nevyužívanom pozemku za zdravotným strediskom prenajatom v mestskej časti Rača. Krasňanský Zelovoc je financovaný nadáciou SPP a rozpočtom hlavného mesta Bratislavy. V tejto záhrade je bežná aj medzigeneračná spolupráca. Členom záhrady často chodia pomáhať a radiť aj starší občania tejto mestskej časti, ktorí sa inak do aktivít komunitnej záhrady nezapájajú. Mobilná záhrada Sasinkova Obrázok 2: Mobilná záhrada Sasinkova, autor: Ondrej Drab. Mobilná záhrada je zaujímavým projektom, ktorý sa v súčasnosti nachádza na Sasinkovej ulici v Bratislave. Mobilné záhrady sú súčasťou projektu Diery občianskeho združenia Vnútroblok a táto na Sasinkovej ulici bola založená v roku Mobilná záhrada má premeniť nevyužitý pozemok na susedskú záhradu. Podstatou mobilných záhrad je to, že plodiny sa pestujú v prenosných nádobách a v prípade potreby je možné ich presunúť na iný nevyužívaný pozemok. 54

53 Etnologické rozpravy 2/2014 V priestoroch tejto záhrady sa usporadúvajú aj pikniky, dožinky a iné spoločenské akcie. V tejto záhrade môžu členovia využiť tri modely pestovania: 1. Model mestský záhradkár (1 drevený box o veľkosti palety (120x80 cm) ako jediný je ponúkaný zadarmo alebo dobrovoľný poplatok, 2. Model farmár (dva boxy) poplatok 25 eur, 3. Model veľkostatkár (3 boxy) poplatok 50 eur. V roku 2014 bola táto záhrada veľmi populárna a svojich nových členov si pre nedostatok miesta vyberala z množstva záujemcov. Preferovaní boli tí, ktorí sa už v minulosti do jej aktivít zapojili a tí, ktorí žijú v teritoriálnej blízkosti. Základnou myšlienkou tejto záhrady je totižto angažovať susedské komunity a vytvoriť udržateľné sociálne prostredie a tým pozitívne ovplyvňovať mestský život, zveľaďovať nevyužité priestory a podporovať lokálne iniciatívy. Komunitná záhrada projektu Život Obrázok 3: Komunitná záhrada Projekt Život. Záhrada komunity projektu Život vznikla v skúmanej oblasti ako prvá v roku Ide o veľkú nevyužívanú záhradu, ktorú zadarmo zveľaďujú nadšenci. Týchto ľudí spája najmä inklinácia k prírodnému životnému štýlu, často tu usporadúvajú spoločenské sezónne stretnutia, 55

54 Zuzana Turiničová hudobné akcie a prednášky. Na rozdiel od ostatných komunitných záhrad, ktoré sú dotované viacerými organizáciami a členskými poplatkami, členstvo v tejto komunite je bezplatné a funguje na báze dobrovoľnosti. Táto záhrada je dostupná aj pre verejnosť. Zaujímavosťou je, že na rozdiel od ostatných záhrad, ktorá spája najmä ľudí pochádzajúcich alebo dlhodobo žijúcich v Bratislave a ponúka im kontakt s prírodou v urbánnom prostredí, členovia tejto záhrady pochádzajú z iných častí Slovenska. Dôležitou motiváciou na ich členstvo je aj možnosť práci na záhrade, ktorú doma mali, ale tu im chýba. Táto záhrada sa neriadi konkrétnymi pravidlami. Organizujú spoločné aktivity, brigády a podobne. Pôdu na dopestovávanie si vyberá každý sám. Organizácia spočíva najmä od zakladajúcej osoby tejto komunitnej záhrady pán Maník, zakladateľ projektu Život, ktorý napríklad vytvoril podujatie Zóna bez peňazí alebo organizuje každoročný prírodný jarmok na Drienku. Do tejto záhrady prichádzajú raz do týždňa deti z neďalekej škôlky, aby trávili viac času v prírode. Zloženie členov a dôvody členstva sú rôznorodé. Zo skúmanej vzorky je však možné povedať, že väčšinu členov takýchto záhrad tvoria mladé rodiny s deťmi a mladí ľudia. Podľa výrokov respondentov, hlavnou motiváciou je trávenie času v rámci komunity a získavanie zdravých potravín. Z doterajšieho výskumu vyplýva, že aspekt vytvárania komunity a alternatívneho trávenia času v mestskom prostredí je pre členov dôležitejší ako samotné pestovanie plodín. Ako už bolo spomenuté, v súčasnosti sa komunitné záhrady tešia veľkej obľube a stále vznikajú nové. Komunitné záhrady sú zakladané najmä rôznymi občianskymi združeniami a mestskými časťami. Napríklad v mestskej časti Nové mesto, vznikla komunitná záhrada v rámci základnej školy. V tejto záhrade sa učia deti pestovať plodiny a s ťažšou manuálnou prácou im pomáhajú ľudia bez domova. Medzi ďalšie komunitné záhrady v Bratislave patria napríklad: komunitná záhrada, ktorá vznikla na terase pod Slovenským rozhlasom Záhrada pod pyramídou, komunitný vinohrad v mestskej časti Nové mesto, viaceré vnútroblokové záhrady, ktoré vznikli na nevyužitých priestoroch medzi panelovými domami v častiach Petržalka a Dúbravka, komunitná záhrada Vodárenskej spoločnosti Slovenska a mnohé iné. 56

55 Etnologické rozpravy 2/2014 Záver Globalizácia a globalizačné procesy zohrávajú významnú úlohu v procese transformácie stravovacích návykov na našom území. Súvisia najmä s ekonomickou stránkou, príchodom zahraničných firiem a produktov, ako aj s kultúrnou, rôznymi názormi na stravovanie, trendmi v stravovaní a podobne. V tejto oblasti je možné hovoriť až o valcovaní domácich potravín. Na tento posun má veľký vplyv globalizácia, trendy a masovo produkovaná strava, ktorá je od roku 1989 propagovaná aj na našom území. Takáto strava je prezentovaná najmä sieťami supermarketov a konzumným spôsobom života. Návrat k lokálnym a domácim výrobkom často krát vychádza z presýtenosti zahraničnými reštauráciami, fast food zariadeniami, nekvalitným zahraničným tovarom z veľkovýrobní a podobne. Dôležitou otázkou je však tiež fakt, do akej miery ide v tejto oblasti o návrat k lokálnym produktom. Vo veľkej miere takéto trendy vznikajú pod vplyvom západu, na základe iných projektov a myšlienok, ktoré už boli inde zrealizované. Tu je možné opäť hovoriť o vplyve globalizácie alebo o glokalizácii ako priamej reakcii na podnety v lokálnych podmienkach. Komunitné záhrady predstavujú zaujímavý príklad alternatívneho hospodárenia v urbánnom prostredí. Ľudia v mestách často nemajú možnosť pestovať vlastné plodiny a nechcú kupovať potraviny dovážané zo zahraničia a volia takýto spôsob získavania zdravých produktov. Komunitné záhrady v súčasnosti predstavujú preferovaný spôsob trávenia voľného času. ktorý sa neustále rozvíja a je veľmi populárny v urbánnom prostredí. V skúmanej oblasti stále vznikajú nové komunitné záhrady s rôznorodou členskou základňou, dôvodmi založenia a organizáciou. Cieľom komunitných záhrad je vytvoriť priestor, na ktorom môžu ľudia spoločne pestovať plodiny, tráviť čas a zúčastňovať sa na spoločných aktivitách. Komunitné záhrady sa zakladajú na nevyužitých pozemkoch s dočasným prenajatím alebo poskytnutím. Popri budovaní komunitných záhrad sa v týchto priestoroch organizuje aj viacero spoločenských udalostí a prednášok. Dôležitým aspektom, na ktorý treba pri výskume komunitných záhrad prihliadať je, že okrem alternatívneho spôsobu hospodárenia a získavania potravín je významnou zložkou aj vytváranie väzieb medzi ich členmi. Komunitné záhrady sú zakladané najmä ľuďmi z teritoriálnej blízkosti danej záhrady a slúžia na vytvorenie nových vzťahov, ako aj na 57

56 Zuzana Turiničová upevnenie už existujúcich. Je možné tvrdiť, že v skúmanej oblasti a teda najmä v oblasti, kde sa stáva život a susedské vzťahy stále viac anonymné, upúšťa sa vo veľkej miere aj od pocitu spolupatričnosti a vzájomných vzťahov. A práve komunitné záhrady, ktorých počet sa stále zvyšuje, prispievajú k vytváraniu komunity v urbánnom prostredí. Pre členov takýchto záhrad je do veľkej miery motiváciou aj únik od stereotypného života, sedavého zamestnania a anonymity mesta. Z iného pohľadu je možné nazerať na komunitné záhrady aj z hľadiska premeny samotného priestoru. Členovia takýchto záhrad často krát nezostávajú len pri práci vo svoje komunitnej záhrade. Zapájajú sa do rôznych projektov, ktoré slúžia na zveľaďovanie mestského prostredia a aktivít na podporu komunitného života. Ide o naozaj aktuálny fenomén, ktorý je možno skúmať vo viacerých rovinách a súvislostiach a tiež komparovať s výskumami v iných krajinách. 58 Literatúra a pramene BITUŠÍKOVÁ, Alexandra, LUTHER, Daniel. (2010). Slovenské mesto v etape globalizácie: antropologická identifikácia problematiky. In: Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku III., Globálne a lokálne v súčasnom meste. Bratislava: Ústav Etnológie SAV. s ISBN BITUŠÍKOVÁ, Alexandra. (2013). Cesty k udržateľnému životnému štýlu. In: Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. Bratislava: Ústav etnológie SAV. s BUDER, Stanley. (1990). Visionaries&Planners. The garden city movements and the modern community. Oxford: Oxford University press. 260s. ISBN BÚRIKOVÁ, Zuzana. (2006). Spotreba a výskum reálne existujúceho socializmu. In: Etnologické rozpravy. Bratislava: Ústav Etnológie SAV. ročník 13, č. 2. s FEGLOVÁ, Viera. (1999). Komunitné iniciatívny v mestskom prostredí. In: Diferenciácia mestského spoločenstva v každodennom živote Bratislava: Ústav Etnológie SAV. s GIDDNES, Anthony. (2010). Důsledky modernity. Praha: Slon. 158s. ISBN GIDDNES, Anthony. (2000). Sociologie. Praha: Argo. 596s. ISBN

57 Etnologické rozpravy 2/2014 NESTLÉ, Marion. (2007). Food politics. University of California Press. 486s. ISBN NOVOTNÁ, Eliška. (2010). Sociologie sociálních skupin. Praha: Grada. 120s. ISBN PRAVDOVÁ, Hana. (2006). Paradoxy globalizačných procesov. In: Reflexia globalizácie v lokálnom spoločenstve. Trnava: Filozofická fakulta Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Katedra etnológie a mimoeurópskych štúdií. s RITZER, George. (1996). Mcdonalizace společnosti. Praha: Pine Forge Press and Sage publications, Inc. 176s. ISBN ROBERTSON, Roland. (1994). Globalization or glocalization. In: Journal of International Communication. roč. 1, č. 1, s ROUDOMETOF, Victor. (2003). Glocalization, Space and Modernity. In: The European Legacy. Vol 8, no. 1, s STOLIČNÁ, Rastislava. (1999). Jedlá a nápoje našich predkov. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 244s. ISBN ZNEBEJÁNEK, František. (1997). Sociální hnutí. Praha: SLON. 175s. ISBN WHITEFIELD, Patric. (1996). Permakultura v kostce. Praha: Synergie. 115s. ISBN

58 Kinga Czerwińska 60 Dziedzictwo przyrodnicze i kulturowe regionu a alternatywne sposoby prowadzenia gospodarstw wiejskich Kinga Czerwińska Kontakt: doktor Kinga Czerwińska Uniwersytet Śląski w Katowicach Instytut Etnologii i Antropologii Kulturowej w Cieszynie k.czerwinska@spot.net.pl Abstrakt: The paper aims to analyze the state of development of farms which try to use natural and cultural heritage for their existence. There were analyzed difficult situation of small and medium farms and opportunities to improve their position. The processes of globalization and the development of industrial agriculture have become a serious threat to many farms. One of the alternative ways for farms is rural tourism, which may derive from the cultural and natural heritage. Heritage, which is a unique treasure of the place or the region can be a valuable tourist attraction. This activity brings benefits for tourists and for the development of the local community (e.g. provides work). Another argument for the development of rural tourism may be traditional ways of preparing food. Food sourced from small farms is part of the mainstream of organic food, which becomes in Poland and Europe more and more popular. An important factor for the development of rural tourism is also preparing educational programs that teach about the old, traditional ways of conducting farms. In the text, author presents two farms, whose activity is based on the local, natural and cultural heritage. Key words: agritourism/rural tourism, ecology, education in farms, natural and cultural heritage Kluczowe słowa: agroturystyka, ekologia, edukacja w gospodarstwach rolnych, dziedzictwo przyrodnicze i kulturowe Rolnictwo na polskiej wsi, mimo zmian społeczno gospodarczych i ustrojowych zapoczątkowanych w 1989 roku oraz postępujących procesów globalizacyjnych, stanowi wciąż w wielu miejscach ważne źróło egzystencji wspólnot lokalnych. Kultywowane przez wieki tradycje rolnicze przyczyniły się do usytuowania tego działu gospodarki wśród czołowych branż polskiego rynku ekonomicznego. Polska dysponuje 18,4 mln ha użytków rolnych, co stanowi 13,9% wszystkich użytków rolnych całej Unii Europejskiej, a to sytuuje Polskę na trzecim miejscu krajów Wspólnoty o największym obszarze rolniczym, po

59 Etnologické rozpravy 2/2014 Francji (29,8 mln ha) i Hiszpanii (25,4 mln ha). Najsłabszym punktem polskiego rolnictwa współcześnie, pod względem ekonomicznym, jest decentralizacja gospodarstw; małe i słabe wynoszą aż 96%, podczas gdy wskaźniki dla Unii Europejskiej to 38%, zaś gospodarstwa duże to: w Unii Europejskiej około 18%, podczas gdy w Polsce to zaledwie 0,15%. (Matlegiewicz 2009, s. 273). Przeobrażenia zachodzące w każdym sektorze życia społecznego, wymuszają poszukiwanie nowych rozwiązań, także dla rolnictwa, które zmaga się z wieloma wyzwaniami współczesnej rzeczywistości. Zglobalizowana gospodarka wolnorynkowa i konieczność respektowania normalizacji prawnych utrudnia koniunkturę rolnictwa, zwłaszcza w gospodarstwach małych i średnich. Równocześnie świadome wielu zagrożeń społeczeństwo wymusza przestrzeganie coraz wyższych standardów ekologicznych i etycznych, które pozwalają zapewnić zrównoważony proces rozwoju obszarów wiejskich oraz rolnictwa (Runowski 1996, Woś, Zegar 2002). Dodatkowo Integracja Polski z Unią Europejską i objęcie polskiego rolnictwa Wspólną Polityką Rolną wymusiły zmiany w podejmowanych działaniach na rzecz rozwoju gospodarki rolnej. Trudna sytuacja rolników została wsparta systemem unijnych dopłat, co dla polskiego rolnictwa oznaczało przede wszystkim wzrost zróżnicowania dochodów rolniczych. Dopłaty uzależnione były od wielkości użytkowanej ziemi i przysługiwały na każdy hektar gruntów, dlatego głównie skorzystały z nich gospodarstwa duże, a nie średnie i małe, których jak wspominałam wcześniej, w Polsce jest najwięcej. Równocześnie wprowadzono wiele programów wsparcia pozwalających rozwinąć rynek pozarolniczy na wsi. I tak na przykład, tylko z puli unijnych środków pomocowych w latach wykorzystano 27 mld zł, co jest jednym z najwyższych wskaźników w Unii (Stankiewicz 2010). W konsekwencji wskazanych wyżej uwarunkowań, wielu rolników stanęło przed koniecznością poszukiwania nowatorskich rozwiązań, które pozwoliłyby im na utrzymanie dotychczasowego zajęcia. Wprowadzenie pozaagrarnej funkcji w przestrzeń dotąd typowo rolniczą, przyczynia się do zróżnicowania gospodarki rolnej i odejścia od rolnictwa jako podstawowej roli terenów wiejskich. Pozwala jednak zachować w całości lub częściowo żywotność tych obszarów. (Sznajder, Przezbórska 2006; Majewski 2000; Sikora 1999). Dlatego działalność koncentrująca się na poszukiwaniu alternatywnych sposobów prowadzenia gospodarstw rolniczych jest niezmiernie popularna w 61

60 Kinga Czerwińska wielu krajach europejskich, a w ostatnich latach coraz bardziej powszechna również w Polsce, pomimo braku odpowiednich mechanizmów regulujących ten proces (Goszyczyński 2014). Pomimo trudności w pokonaniu wielu problemów, gospodarka rolna może stanowić ważny argument ekonomiczny, zwłaszcza tam gdzie gospodarstwa są położone na terenach przyrodniczo atrakcyjnych, zdala od zgiełku metropolii czy przemysłowych aglomeracji. Istotnym atutem staje się w tej kwestii właśnie środowisko naturalne, dotąd nie zdegradowane oraz otwartość na podejmowanie nowych rozwiązań, które pozwoliłyby spełniać oczekiwania odbiorców konsumentów. Z tej szansy korzystają właściciele małych lub średnich gospodarstw rolnych, którzy nie są w stanie wygrać z konkurencją rolniczych gigantów, ale równocześnie nie chcą rezygnować z kontynuacji wielopokoleniowych tradycji gospodarowania oraz często ważnego źródła utrzymania (Kmita 1995). Jednym z alternatywnych sposobów wyjścia z impasu, jako sprzeciw wobec rolnictwa przemysłowego, które spycha na margines niewielkie, indywidualne gospodarstwa rolne, może być agroturystyka lub ekoturystyka (Sikora 1999). Agroturystyka w swoich założeniach zapewnia rozwój wsi i zagospodarowanie obszarów wiejskich w kierunku modelu wielofunkcyjnego, zwłaszcza rozwoju funkcji recepcyjnej, rozwija działalność usługowo produkcyjną, przynoszącą dochód i miejsca pracy mieszkańcom. Równocześnie stanowi określony sposób podróżowania i spędzania czasu wolnego w środowisku wiejskim, którego walory przyrodnicze pozwalają na poprawę zdrowia, kondycji fizycznej i psychicznej oraz na poznawanie kultury regionu (Mikuta, Żelazna 2004). Turystyka wiejska ma w Polsce długie tradycje, tzw. wczasy pod gruszą albo wyjazdy na letniki od XIX wieku, z różną intensywnością były przez ostatnie stulecie bardzo popularne, a dla wielu Polaków stanowiły jedyny możliwy sposób odpoczynku po za własnym miejscem zamieszkania. Wyjazdy i spędzanie wolnego czasu na wsi, na łonie natury swa popularność zawdzięczało wielu czynnikom, wśród których do najważniejszych należały: niskie koszty pobytu, krótki czas trwania podróży, kontakt z przyrodą. Badania Fundacji Rozwoju Turystyki przeprowadzone w latach 90. XX wieku wskazywały, że prawie 80% polskich turystów zainteresowanych było spędzeniem urlopu na wsi. Co prawda, ostatnie dwie dekady wpłynęły na zmianę rynku usług agroturystycznych, ze względu na ułatwienie warunków podróżowania i wzmożony rozwój turystyki zagranicznej, to 62

61 Etnologické rozpravy 2/2014 jednak ten nurt spędzania wolnego czasu wciąż pozostaje popularny. Pobytem cieszą się przede wszystkim wyjazdy krótkoterminowe, związane głównie z tzw. długimi weekendami, (podczas gdy na długie wyjazdy urlopowo wakacyjne Polacy wybierają inną ofertę). Największą grupą beneficjentów są rodziny z dziećmi do 12 roku życia oraz osoby starsze. Wśród korzystających z oferty agroturystycznej przeważają turyści krajowi, z dużych aglomeracji miejskich. Według kryterium społeczno-ekonomicznego największym zainteresowaniem cieszy się agroturystyka wśród osób ze średnim lub wyższym wykształceniem. Równocześnie trzeba zaznaczyć, iż rozwój agroturystyki jest w Polsce bardzo zróżnicowany i zależy od przyrodniczego kapitału i lokacji gospodarstwa (najwyższy w regionach górskich czy na Pomorzu). Dlatego jeden z podstawowych warunków utrzymania się w tej branży to przygotowanie wyjątkowej oferty, dostosowanej do potrzeb indywidualnych turystów lub małych grup turystycznych oraz coraz częściej dla gości zagranicznych. (L. Przezbórska, A. Gawałek 2009, s ). Ten, cieszący się coraz większym powodzeniem nurt turystyki kulturowej otwiera nowe perspektywy dla rolnictwa, kładąc nacisk na rozwój lokalnych, zindywidualizowanych gospodarstw, które koncentrują się na specyfice uwarunkowań środowiskowych i społeczno kulturowych (Mikos von Rohrscheidt 2008). Wykorzystanie bogatego i zróżnicowanego potencjału polskiej wsi, zarówno w sferze przyrodniczej jak i kulturowej, stwarza możliwość zbudowania interesującej oferty turystycznej. Potwierdzają to eksperci, którzy turystykę na obszarach wiejskich przyjęli za jeden z pięciu obszarów priorytetowych rozwoju turystyki polskiej w najbliższym czasie (Wiatrak 1997). Za główne problemy rozkwitu polskiej agroturystyki uznaje się zróżnicowanie przyrodniczo kulturowe atrakcyjności obszarów wiejskich oraz dość krótki okres sezonu turystycznego, mimo, że wiele miejsc oferuje swe usługi całorocznie. Dochód uzyskiwany ze sprzedaży usług zależy w dużej mierze także od: pobytu gości w gospodarstwie, tzn. liczby noclegów, wykupionych posiłków, sposobu spędzania wolnego czasu, sprzyjającej pogody itp. W konsekwencji wahania dochodowości gospodarstw agroturystycznych są bardzo duże, a w skali roku średnia przychodów jest raczej niska. Dodatkowo renomę na rynku, za którą stoi zwiększająca się liczba turystów, buduje się kilka 63

62 Kinga Czerwińska sezonów. Dlatego rozwój turystyki wiejskiej jest jednym z głównych celów unijnej polityki rolnej. W Polsce branża ta została objęta Programem Rozwoju Obszarów Wiejskich na lata , który wspiera podejmowanie lub rozwijanie przez rolników działalności w zakresie usług turystycznych oraz usług związanych ze sportem, rekreacją i wypoczynkiem. Program zapewnia dofinansowanie inwestycji związanych z wynajmowaniem pokoi w budynku mieszkalnym oraz sprzedaży posiłków domowych lub świadczenia innych usług związanych z pobytem turystów w gospodarstwie rolnym, i cieszy się popularnością wśród beneficjentów 1. Jak wspominałam wcześniej, istotnym czynnikiem warunkującym rozwój agroturystyki jest dziedzictwo przyrodniczo kulturowe. Turyści przebywający na urlopach w gospodarstwach agroturystycznych, nie tylko dbają o zapewnienie sobie zaplecza dla rekreacji czy uprawiania sportów. Nierzadko pragną poznać historię i kulturę regionu, do którego przyjechali. Zachowanie dawnych, lokalnych tradycji, w tym tych dotyczących naturalnych sposobów gospodarowania, czyni takie miejsce unikatowym, atrakcyjnym dla przyjezdnych. Równocześnie sprzyja podniesieniu walorów indywidualnych gospodarstw, a w szerszej perspektywie rozwojowi społeczności lokalnej. Wykorzystanie elementów dziedzictwa kulturowego w prowadzeniu gospodarstw agroturystycznych, np. tradycyjnych sposobów przetwarzania żywności, zwiększa atrakcyjność miejsca. Specyficzny dla danego miejsca regionu element dziedzictwa kulturowego, ukształtowany tradycją pokoleń, staje się rozpoznawalną marką, produktem i pozwala wyróżnić je spośród innych. Nie bez znaczenia w tym procesie ma obecność Polski w Unii Europejskiej, gdzie dziedzictwo kulturowe jest priorytetowym wyznacznikiem tożsamości poszczególnych regionów i narodów. W tym kontekście, jako dziedzictwo całego kontynentu, produkty regionalne i lokalne stanowią istotny czynnik kształtowania gospodarki rynkowej i polityki regionalnej nie tylko w skali kraju, czy Europy, ale i świata (Palich 2009). Niezmiernie istotnym elementem dziedzictwa kulturowego danego miejsca, regionu jest kuchnia, na charakter której składały się tradycyjnie pozyskiwane i przetwarzane uprawiane rośliny i hodowane zwierzęta. 1 Wdrażanie lokalnych strategii rozwoju objętego Programem Rozwoju Obszarów Wiejskich na lata (Dz.U. z 2009 r., Nr 71, poz. 613). 64

63 Etnologické rozpravy 2/2014 Dziedzictwo kulinarne jest niepodważalnie jednym z najważniejszych czynników wspierających rozwój agroturystyki, w tym rolnictwa. Jego popularność idzie w parze z rosnącym zainteresowaniem żywnością ekologiczną, co wiąże się ze stale powiększającą się grupą aktywnych i świadomych konsumentów, którzy chcą otrzymywać nieprzetworzoną żywność wyższej jakości. Polska, wciąż pozostaje w tyle za liderami europejskiego gospodarstwa ekologicznego, ale obserwowany dynamiczny wzrost w tej dziedzinie, każe żywić nadzieję, że ten typ działalności będzie jednym z głównych sektorów polskiego rolnictwa. Spełniamy ku temu wiele sprzyjających warunków, tj. jedne z najmniej skażonych gleb rolniczych w Europie, duża powierzchnia gleb użytkowych, konkurencyjne ceny ziemi i produkcji rolnej. Pomocne w takich działaniu okazały się programy unijne, np. Program Rozwoju Obszarów Wiejskich , który wspierał np. uprawy dawnych, zapomnianych już odmian roślin (tj. orkisz), czy tworzenie gospodarstw ekologicznych. Promocja działań odtwarzających tradycje polskiego rolnictwa i dziedzictwa kulinarnego przynosi efekty, rosnącą popularnością cieszy się kilkanaście szlaków turystycznych dotyczących tradycyjnie uprawianych roślin, jarmarki z tradycyjnymi produktami lokalnymi i regionalnymi czy listy produktów tradycyjnych potwierdzone europejskim systemem jakości żywienia (Orłowski, Żelazna 2007). Jedną z ciekawszych inicjatyw wspierających agroturystykę, a szerzej rodzime rolnictwo jest idea edukacji w zagrodach wiejskich. Pomysł osadzenia programów edukacyjnych w terenie in situ wpisuje się w ogłoszoną przez Organizację Narodów Zjednoczonych koncepcję Dekady Edukacji dla Zrównoważonego Rozwoju Koncepcja ta zakłada nowoczesny model edukacji oparty na łączeniu teorii z praktyką, z możliwością testowania zdobytej wiedzy w konkretnych warunkach środowiskowych. Wielką zaletą takiego podejścia do edukacji jest empiryczne i holistyczne zdobywanie wiedzy z zakresu wielu dziedzin nauki jednocześnie, przy synchronicznym rozwoju emocjonalnym i poznawczym. Idea ta znalazła wielu zwolenników na całym świecie, w tym także w Europie i Polsce (Kmita- Dziasek 2009). Doskonałym miejscem spełniającym założenia nowoczesnej edukacji jest odpowiednio prowadzone gospodarstwo wiejskie, gdzie odbiorcy (uczniowie) mogą doświadczać zarówno walorów przyrodniczych jak i kulturowo społecznych. Dodatkowym argumentem za prowadzeniem 65

64 Kinga Czerwińska tego typu działalności jest równoczesne wspieranie rolnictwa i edukacji wymierne podnoszenie walorów proponowanych przez oba sektory. Wspominane wcześniej praktyki pedagogiczne, zorientowane na empiryczne zdobywanie wiedzy, ciekawe i urozmaicone programy nauczania, idą w parze ze wspieraniem lokalnego rolnictwa, stając się interesującą alternatywą zwłaszcza dla właścicieli niewielkich gospodarstw. Oferta edukacyjna może być atrakcyjną, dającą wiele satysfakcji, okazją pozyskania dochodów (często staje się głównym źródłem utrzymania), w szerszej perspektywie może budzić wśród odbiorców, w tym szczególnie dzieci zrozumienie życia na wsi, czy świadomość etosu i wartości pracy ludzkich rąk. Wymierne cele opisywanej tu działalności można analizować na kilku płaszczyznach: edukacyjnym, rekreacyjnym i turystycznym. Dlatego odbiorcami oferty gospodarstw edukacyjnych są zróżnicowane grupy: dzieci w wieku przedszkolnym, dzieci uczące się w szkołach podstawowych oraz turyści indywidualni, w tym głównie rodziny z dziećmi. Oferta programowa gospodarstw jest oczywiście zróżnicowana, oscyluje jednak zawsze wokół poznania codziennego znoju życia na wsi, pracy na gospodarstwie, zwłaszcza w czasach odległych, kiedy rytm dnia i obowiązków wyznaczały pory roku. Poszczególne bloki tematyczne dotyczą rolnictwa i zajęć gospodarczych, zarówno uprawy roślin, jak i hodowli zwierząt, w tym często pszczelarstwa czy rybołówstwa (w zależności od miejsca ulokowania gospodarstwa), praktyk codziennego życia związanego z higieną, ze sposobami przygotowania żywności, pracy rękodzielniczej czy zwyczajów i obrzędów dorocznych, które obrazują tradycyjny rytm życia. Zajęcia odbywają się w naturalnym otoczeniu i z pomocą dawnych narzędzi, co dodatkowo umożliwia poznanie tradycyjnych technologii czy sposobów zabudowy. Niezwykle atrakcyjnym elementem tego typu spotkań jest możliwość kontaktu ze zwierzętami hodowlanymi, takimi jak konie, owce, kozy, krowy, czy drób. Spotkanie takie jest dla dzieci niezmiernie ważne, często bowiem stanowi jedyną możliwość obcowania z żywymi zwierzętami, a sposobność ich dotknięcia czy zobaczenia jak funkcjonują w obrębie gospodarstwa staje się cenionym walorem poznawczym. Dlatego w gospodarstwach edukacyjnych zwierzęta zajmują miejsce szczególne. Przekazywana wiedza, połączona ze zdobywaniem osobistych doświadczeń metodą organoleptyczną, ma szeroki zakres treści od 66

65 Etnologické rozpravy 2/2014 historii po ekologię czy ochronę środowiska. Ważne by zaznaczyć, iż profil gospodarstw, oprócz wiedzy ogólnej z wymienionych dziedzin, prezentuje specyfikę kultury lokalnej i regionalnej. To oznacza, iż równolegle z nurtem edukacji rolniczej rozwija się oferta zajęć z zakresu edukacji regionalnej i dziedzictwa kulturowego. Spotkania prowadzone są często w tradycyjnych strojach ludowych, przy akompaniamencie muzyki ludowej i gwarą, co dodatkowo zwiększa ich potencjał poznawczy. Dziedzictwo kulturowe i jego odmienność regionalną możemy poznać w szerokiej perspektywie i co ważne w naturalnym entourageu, a nie jak to często bywa, wyrwane z kontekstu podczas folklorystycznych imprez, a to dla edukacji regionalnej jest wartością najwyższą. Znakomitą ilustracją wyżej opisanych praktyk są gospodarstwa agroturystyczne ulokowane u podnóża Beskidu Śląskiego, na Śląsku Cieszyńskim. Śląsk Cieszyński to region na pograniczu polsko-czeskim, obejmujący południowo-wschodnią część Śląska, skupioną wokół miasta Cieszyna i rzeki Olzy. Jego obszar to ok km². Pod względem geograficznym jest obszarem o urozmaiconym i zróżnicowanym krajobrazie górskim, pagórkowatym i nizinnym. Region wyznaczają granice: na zachodzie rzeka Ostrawica, oddzielająca go od Moraw, na południu pasmo Beskidu Śląskiego, za którym rozciąga się Słowacja, na wschodzie rzeka Białka, Masyw Klimczoka oraz pasmo Baraniej Góry, odgradzające Cieszyńskie od dawnej Rzeczypospolitej, a po pierwszym rozbiorze Polski od Galicji. Rubież północną stanowi Olza aż do ujścia do Odry z fragmentem Wisły pomiędzy tymi odcinkami rzek granica ma charakter polityczny (Sosna 2001). Dziedzictwo kulturowe Śląska Cieszyńskiego uwarunkowane zostało wieloma, zróżnicowanymi bodźcami. Jednym z prymarnych była lokacja, która uczyniła ten obszar obszarem pogranicza, kształtowanym zachodzącymi tu dynamicznie kontaktami z Małopolską (a w szczególności Żywiecczyzną), ze Śląskiem Górnym i Opawskim, a szerzej Morawami, Czechami i Słowacją. Położenie na pograniczu stało się elementem strategicznym i sprawiało, że na obszarze tym, od czasów najdawniejszych żywioł polski mieszał się z czeskim, niemieckim i żydowskim, tworząc oryginalną, kulturową jakość. Dodatkowo od XV wieku w Beskid Śląski wdziera się fala osadnictwa wołoskiego, które w obszary typowo rolnicze wniosło nieznaną dotąd gospodarkę szałaśniczą oraz odmienną kulturą artystyczną. 67

66 Kinga Czerwińska Usytuowanie Śląska Cieszyńskiego uwarunkowało również jego niełatwą historię i zmieniającą się przynależność państwową: polską, czeską czy austrowęgierską. Po upadku Monarchii Austro Węgierskiej w roku 1918, Śląsk Cieszyński stał się terenem spornym dla nowoutworzonych państw: polskiego i czechosłowackiego, które uzurpowały sobie prawo do tego obszaru. Ustalenie ostatecznej granicy nastąpiło dopiero w 28 lipca 1920 roku w Spa. Na mocy postanowień międzynarodowych Śląsk Cieszyński został podzielony między oba sporne państwa: Polsce przypadł obszar 1002 km2 (43,8%), Czechom zaś 1280 km2, najbardziej uprzemysłowionej części Cieszyńskiego, które odtąd nazywano Zaolziem (Popiołek 1958). Pierwszy przykład to Chlebowa Chata mieszcząca się w miejscowości Górki Małe 2, która jest rodzinnym gospodarstwem rolnym. Miejsce, wyjątkowo ulokowane u stoków beskidzkich, przy popularnej na południu Polski, trasie prowadzącej do jednego z najpopularniejszych ośrodków wypoczynkowych w tym regionie Brennej, cieszy się wielką popularnością, którą zawdzięcza zarówno walorom przyrodniczym, jak i bogatej ofercie edukacyjnej. Właściciele gospodarstwa, z zamiłowania do tradycji i lokalnej kultury zapoznają odwiedzających ich zagrodę z codziennym życiem wsi, powszechnym jeszcze 100 lat temu, a dziś znanym tylko z opowieści najstarszych generacji. Kultywowanie lokalnych tradycji i konieczność ich zachowania stało się także impulsem do wpisania Chlebowej Chaty na Szlak Tradycji, który powstał w ramach polsko czeskiego projektu Akademia Tradycyjnego Rzemiosła 3. Oferta Chlebowej Chaty jest bardzo bogata. Spotkania odbywają się w obrębie gospodarstwa rolnego, gdzie rozlokowano: drewnianą chałupę, specjalnie zaaranżowaną i adaptowaną, stodołę, gdzie zgromadzono dawne narzędzia rolnicze i transportowe oraz pasiekę. W dostosowanej do celów rekreacyjnych i edukacyjnych drewnianej chałupie, zaaranżowano tradycyjnie wyposażone wnętrze, w którym centralne miejsce zajmuje piec. Tam wypieka się chleb lub podpłomyki, które można własnoręcznie przygotować. Do chleba właściciele oferują swojskie masło, twaróg, smalec i miód, a do picia kawę zbożową z mlekiem

67 Etnologické rozpravy 2/2014 Zajęcia mają tematy przewodnie, podczas których uczestnicy zapoznają się szczegółowo z następującymi treściami: dawne, niezbędne do życia wyposażenie domu: podczas którego można zapoznać się ze sprzętami codziennego użytku, służącymi do przygotowania pożywienia, zachowania higieny i czystości, sprzętami schówkowymi; droga od ziarenka do bochenka : obejmuje wiedzę o podstawowych zbożach uprawianych niegdyś na beskidzkich wsiach, ich zastosowanie i obróbkę; w programie przewidziano również prezentacje maszyn, a nawet możliwość ich użycia, np. młócenie cepami lub mielenie zboża na żarnach i odsiew mąki; punktem kulminacyjnym jest zarobienie ciasta, uformowanie podpłomyków i ich wypiek; proces wyrobu masła i sera: to spotkanie, podczas którego można poznać poszczególne czynności wykonywane w produkcji wskazanych artykułów spożywczych oraz niezbędne do tego narzędzia; uczestnicy mają sposobność oddzielenia śmietany od masła, ubijania masła, wyrabiania twarogu oraz degustacji masła, maślanki, sera, serwatki; ciekawostki z życia pszczół: poświęcone są sposobom prowadzenia pasieki, opieki nad pszczołami, specyfikacji narzędzi czy pozyskiwaniu miodu. Poszczególne zajęcia edukacyjne planowane są na około 1,5 do 2 godzin. Pobyt zwykle przeciąga się, ponieważ wybór jednego bloku tematycznego, nie wyklucza możliwości zapoznania się z innymi, zgromadzonymi w gospodarstwie sprzętami. Dodatkowo, w posesji można rozpalić ognisko, albo zatrzymać się tu na jeszcze dłużej. Chlebowa Chata jest doskonałą bazą wypadową na pobliskie, górskie szlaki, a gospodarze oferują miejsca noclegowe. Nieco odmienny program edukacyjny oferuje Kozia Zagroda, ulokowana kilka kilometrów dalej, w centrum Brennej, u podnóża Beskidu Śląskiego 4. Co prawda właściciele Koziej Zagrody, miejscowe tradycje również uczynili podstawowym tematem swej działalności, jednak jak nazwa wskazuje, motywem przewodnim jest tu obecności zwierząt, głównie kóz. Siedziba gospodarstwa mieści się w zrekonstruowanej góralskiej chałupie, otoczonej zagrodą przeznaczoną

68 Kinga Czerwińska dla zwierząt. Właściciele w swojej działalności nawiązują do wołoskich tradycji w tym pasterstwa, które w tych regionach było dawniej podstawowym źródłem utrzymania. Oczywiście, postępujące zmiany nie sprzyjały żywotności tej formy gospodarowania, i z czasem Brenna stała się ośrodkiem wypoczynkowo rekreacyjnym, a ludność autochtoniczna musiała znaleźć inne, pozarolnicze źródło utrzymania. W ostatnim czasie jednak pasterstwo (w różnych formach) odradza się w Beskidach, również we wspominanej tu Brennej. Przejawem tego jest właśnie otwarcie Koziej Zagrody, która bardzo mocno opiera swoje funkcjonowanie na tradycjach pasterskich. Zagroda oferuje bardzo wiele atrakcji, w tym zajęcia edukacyjne, czy imprezy okolicznościowe, w których osią przewodnią jest góralski folklor oraz dziedzictwo kulinarne. Wiele spotkań połączonych jest z warsztatami pieczenia chleba, wyrobu serów, pieczenia placków ziemniaczanych, czy niezwykle popularnego w regionie, pieczenia barana. W Koziej Zagrodzie przygotowano programy edukacyjne, trwające około 3 4 godzin, w zależności od potrzeb i panującej aury pogodowej. Są to: Jak powstaje ser?: program realizowany jest od wiosny do jesieni, i opiera się na spotkaniu z tradycją pasterską Beskidu Śląskiego. W otoczeniu chaty góralskiej, koszora dla zwierząt i koliby pasterskiej, prezentuje się sposób pozyskiwania sera. Uczestnicy mogą oglądać stado kóz, pilnowane przez pasterskiego psa oraz zobaczyć jak doi się kozy. Poszczególnym procesom, w których uczestniczą zgromadzeni, towarzyszą historie dotyczące życia na halach, ilustrowane pokazem narzędzi pasterskich, dawnego stroju, wiedzy o nazewnictwie i hierarchii wśród pasterzy itd. Atrakcją programu jest możliwość przygotowania sera i jego degustacja wraz ze swojskim chlebem i innymi lokalnymi wyrobami, takimi jak miód czy smalec, które przyrządzane są przez miejscowych gospodarzy. Od gospodarza do piekarza: program realizowany jest przez cały rok, niezależnie od pogody, i obejmuje zapoznanie się z wieloetapowym procesem przygotowywania chleba: od siania zboża po jego wypiek. Uczestnicy również mogą włączyć się w poszczególne etapy, zaś największą atrakcją, zwłaszcza dla dzieci, jest możliwość wyrobienia własnej porcji ciasta i uformowania z niej dowolnej formy. Po upieczeniu ciasto zabiera się do domu. 70

69 Etnologické rozpravy 2/2014 Zabawę w pieczenie chleba, można zastąpić inną: formowaniem z masy solnej kóz, które po wysuszeniu dzieci także zabierają do domu. Jak wynika z powyższych przykładów, agroturystyka w znacznym stopniu przyczynia się do przywracania obszarom wiejskim ich dawnego, tradycyjnego charakteru i wizerunku, a przede wszystkim do ochrony, zachowania i propagowania dziedzictwa przyrodniczego i kulturowego. Jako unikatowy zespół dóbr kulturowych, takich jak kulinaria, stroje, budownictwo, obrzędowość i inne, wspierany walorami przyrodniczymi, stanowi wartość, która w zglobalizowanym świecie może i powinna stać się wyznacznikiem miejsca. Miejsca, którego walory są niewątpliwie doceniane w zunifikowanej rzeczywistości. Zachowanie i propagowanie dziedzictwa przyrodniczego i kulturowego należy do zadań wielu instytucji, ale nie bez uszczerbku może stać się również zadaniem dla agroturystyki. Działalność ta łączy możliwość kształtowania warunków dla zrównoważonego rozwoju obszarów wiejskich z ochroną zasobów środowiska naturalnego i zachowaniem spuścizny kulturowej wielu pokoleń. Równocześnie ta forma aktywności gospodarczej, może i jak dotąd zapewnia możliwość zachowania rolnictwa na terenach wiejskich. Dodatkowo wprowadzanie oferty edukacyjnej gospodarstw wiejskich jest obiecującym kierunkiem działalności łączącej lub uzupełniającej funkcjonowanie agroturystyki. Spełnia takie cele jak: zwiększenie źródeł dochodu mieszkańców wsi i rozwój branż usługowych i turystycznych, co znacznie wpływa na poziom rozkwitu społeczności lokalnych. W szerszej perspektywie zaś podnosi poziom edukacji. W obecnej sytuacji, gdy coraz więcej dzieci (nierzadko i dorosłych) nie posiada w ogóle lub ma pozorne wyobrażenie na temat źródeł pochodzenia żywności i jej pozyskiwania, agroturystyczne gospodarstwa edukacyjne mają szansę przynieść lepsze zrozumienie wsi, a przyszłości mogą budzić świadomość ekologiczną: ochrony bioróżnorodności, zrównoważonego wykorzystania obszarów wiejskich oraz działań na rzecz zachowania dziedzictwa przyrodniczego i kulturowego dla następnych pokoleń. 71

70 Kinga Czerwińska Obrazová príloha Figura 1a: Chlebowa Chata, 2010, autor: M. Janowska Figura 1b: Chlebowa Chata, 2010, autor: M. Janowska 72

71 Etnologické rozpravy 2/2014 Figura 1c: Chlebowa Chata, 2010, autor: M. Janowska Figura 2a: Kozia Zagroda, 2013, autor: P. Czerwiński 73

72 Kinga Czerwińska Figura 2b: Kozia Zagroda, 2013, autor: P. Czerwiński Figura 2c: Kozia Zagroda, 2013, autor: P. Czerwiński 74

73 Etnologické rozpravy 2/2014 Literatúra a pramene DRZEWIECKI, M. (2009) Agroturystyka współczesna w Polsce. Gdańsk: Wydawnictwo Wyższej Szkoły Turystyki i Hotelarstwa, 88 s. GOSZCZYŃSKI, W. (2014) Smak zmiany. Nowe formy społecznej organizacji rolnictwa i konsumpcji żywności w Unii Europejskiej. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe SCHOLAR, 281 s. KMITA, E. (1995) Rola agroturystyki w przemianach społeczno-gospodarczych na wsi. In: I. SIKORSKA-WOLAK (ed.) Doradztwo rolnicze a kształtowanie się przedsiębiorczości rolników. Warszawa: Wydawnictwo SGGW, s. KMITA-DZIASEK, E. (2010) Agroturystyczne gospodarstwa edukacyjne idee i dobre przykłady. pliki/cdr-turystwiejska/agroturystyczne_gospodarstwa_edukacyjne _idee_i_dobre_przyklady.pdf KURCZEWSKI, R., MACHNIK, A Dziedzictwo przyrodnicze w rozwoju turystyki kulturowej na terenach wiejskich. Turystyka Kulturowa, nr 7/2014 (lipiec 2014), s. MAJEWSKI, J. (2000) Agroturystyka to też biznes. Warszawa: Fundacja Wspomagania Wsi, 115 s. MATLEGIEWICZ, M. (2009) Rozwój turystyki wiejskiej drogą do zwiększenia konkurencyjności obszarów wiejskich In. PALICH, P. (ed.) Marka wiejskiego produktu turystycznego. Gdynia: Wydawnictwo Akademii Morskiej w Gdyni s. MIDURA, F. (2002) Walory turystyczne dziedzictwa kulturalnego polskiej wsi. Rocznik Dydaktyczny T.7, s. MIKOS VON ROHRSCHEIDT A. (2008) Turystyka kulturowa. Fenomen, potencjał, perspektywy. Gniezno: Wyd. GWSHM, 477 s. MIKUTA B., ŻELAZNA K. (2004) Organizacja ruchu turystycznego na wsi. Warszawa: Wydawnictwo Format-AB, s ORŁOWSKI, D., ŻELAZNA K. (2007) Kuchnia regionalna i jej wykorzystanie do uatrakcyjnienia oferty turystycznej na wsi. In. I. SIKORSKA-WOLAK (ed.) Turystyka w rozwoju obszarów wiejskich. Warszawa: SGGW, s. POPIOŁEK, F. (1958) Studia z dziejów Śląska Cieszyńskiego. Katowice: Wydawnictwo Śląsk, 90 s. PRZEZBÓRSKA L., GAWAŁEK A. (2009) Wizerunek rynkowy produktu agroturystycznego (na przykładzie badań sondażowych wybranych grup społecznych i zawodowych mieszkańców Poznania. In. PALICH, P. (ed.) 75

74 Kinga Czerwińska Marka wiejskiego produktu turystycznego. Gdynia: Wydawnictwo Akademii Morskiej w Gdyni s. SIKORA, J. (ed.), (2007) Turystyka wiejska a edukacja różne poziomy, różne wymiary. Poznań: Wydawnictwo Akademii Rolniczej im. A. Cieszkowskiego w Poznaniu, 300s. SIKORA, J., (2000) Agroturystyka w rozwoju obszarów wiejskich In. M. BORUSZCZAK (ed.) Polityka samorządu terytorialnego w dziedzinie turystyki : międzynarodowa konferencja naukowa, Ostrzyce kwietnia 2000 : zbiór materiałów pokonferencyjnych. Sopot: WSTiH, s. SOSNA, W., (ed.) (2001), Śląsk Cieszyński. Środowisko naturalne. Zarys dziejów. Zarys kultury materialnej i duchowej, Cieszyn: Macierz Ziemi Cieszyńskiej, 238 s. STANKIEWICZ, D. (2010) Wpływ akcesji do UE na modernizację polskiego rolnictwa. Studia BAS Nr 4(24) 2010, s C1F15/$file/BAS_24-10.pdf SZNAJDER, M., PRZEZBÓRSKA, L., Agroturystyka. Warszawa: PWE, 257 s. WIATRAK, A. P. (1997) Rola agroturystyki w rozwoju obszarów wiejskich. Zeszyty Naukowe. Warszawa: Wyższa Szkoła Ekonomiczna, nr 1, s. Elektronický zdroj

75 Etnologické rozpravy 2/2014 Ekologické hospodárenie v Liptovskej Tepličke, móda či nutnosť? Kontakt: Katedra etnológie FF UCM Trnava Námestie J. Herdu 2, Trnava katarina.novakova@ucm.sk Katarína Nováková Abstract: The study deals with the conditions and possibilities of organic farming in Liptovská Teplička cooperative. Organic farming is very interesting topic for the researchers, an unusual phenomenon eligible to study, particularly in the middle European context where can be found the roots of strong agrarian thinking. It is a possible alternative. This cooperative converts to organic farming because of the need of preserving existence, job security and more efficient product marketing. Nowadays the cooperative succeed and organic farming seems to be the appropriate form of management and business. Kľúčové slová: ekologické hospodárenie, poľnohospodárske podielnické družstvo, živočíšna výroba, rurálne prostredie Key words: organic farming, cooperative farm of shareholders, animal husbandry, rural environment Úvod Ekologické hospodárenie je pre výskumníka dnes zaujímavou témou, nevšedným fenoménom hodným skúmania, zvlášť v našom stredoeurópskom prostredí poznačenom silným agrárnym myslením a koreňmi. Je vlastne akousi alternatívou. Zvlášť zaujímavé je sledovať túto problematiku v prípade bývalého JRD v obci Liptovská Teplička, dnes podielnického družstva. Toto družstvo z dôvodu nutnosti zachovania existencie, pracovných miest a zabezpečenia efektívnejšieho odbytu produktov prešlo na ekologické hospodárenie. Možno konštatovať, že nemali veľmi inú možnosť ako prežiť. Zaujímavé bude preto sledovať transformáciu myslenia obyvateľov, ktorí dlho neboli ochotní myšlienku ekologického hospodárenia v obci prijať, tolerovať a akceptovať. Teraz väčšina túto myšlienku chváli a miestami aplikuje vo vlastnom hospodárení. Družstevníci teda naučili ekologicky myslieť i dedinčanov, čo je vcelku zaujímavý fenomén v rurálnom prostredí. 77

76 Katarína Nováková Politické zmeny v novembri 1989 znamenali druhý výrazný posun v hodnotení vlastníckych vzťahov na vidieku. Pod pojem spoločné vlastníctvo sa dostalo i družstevné poľnohospodárstvo. Po zásadnej politickej zmene v Československu začiatkom 90. rokov 20. storočia, keď sa tzv. socialistická kolektivizovaná dedina stala minulosťou a došlo postupne k obnove lokálnych samospráv, k transformácii poľnohospodárskych zariadení socialistického typu na družstvá vlastníkov poľnohospodárskej pôdy, prípadne individuálnych poľnohospodárskych fariem, z tradičnej rurálnej kultúry takmer nič nezostalo. 78 Situácia začiatkom 90. rokov 20. storočia Ako aj inde na Slovensku, tak Jednotné roľnícke družstvo (ďalej len JRD) v Liptovskej Tepličke zastihol príchod nového kapitalistického režimu v stave ekonomickej stagnácie a úpadku, čo viedlo k nevyhnutnosti jeho reštrukturalizácie a osamostatnenia sa od JRD v Štrbe. Družstvo na Štrbe sa v roku 1991 rozdelilo, majetkovo vysporiadalo, delimitovali sa zamestnanci a výroba. V tomto období malo družstvo v Tepličke 450 členov, začalo samostatne hospodáriť, venovalo sa spočiatku chovu hovädzieho dobytka a výrobe krmovín pre vlastnú potrebu. Obilninám sa nie veľmi darilo. V prvých rokoch boli nútení kupovať krmoviny z okolitých družstiev, pretože na vlastných pozemkoch, nevhodne zatrávnených, nemohli vyprodukovať dostatočné množstvo krmovín. Družstvo malo spočiatku 40 kráv, ktoré nemali kam ustajniť, chýbali priestory a vybavenie. Preto sa začalo s rekonštrukciou ovčína a kravy boli sústredené, podobne ako v 50. rokoch 20. storočia v obci. Kto mal väčšiu maštaľ, zobral si družstevné kravy, staral sa o ne a na základe dohody si mohol narodené teľa ponechať a kravu vrátiť družstvu. V roku 1992 sa uskutočnila transformácia družstva na družstvo podielnické. Časť pridruženej výroby sa preniesla zo Štrby do Tepličky, a v 90. rokoch 20. storočia veľmi efektívne fungovala. Na družstve sa snažili udržať každé pracovné miesto, aby obyvatelia nemuseli cestovať za prácou do vzdialených miest a obcí. V rámci pridruženej výroby nadviazali spoluprácu s viacerými firmami, vyrábali papierové vrecia, pracovné rukavice, pliešky na sviečky, šili flanelové košele. Postupne však tieto aktivity zanikali vzhľadom na silnú konkurenciu a dovoz týchto výrobkov za nižšie ceny zo zahraničia.

77 Etnologické rozpravy 2/2014 Ekologické hospodárenie po teplicky Od 90. rokov 20. storočia sa začalo družstvo intenzívne zameriavať na chov hovädzieho dobytka na mäso i mlieko. Družstvo postupne prešlo na tzv. ekologický chov zvierat. Myšlienky ekologického chovu nie sú na Slovensku novinkou, rezonujú medzi poľnohospodármi už od konca 20. storočia. Iba marginálna časť poľnohospodárov sa zamerala po roku 1989 na výrobu zdravotne nezávadných potravín, na tzv. ekologické poľnohospodártvo. Termín, ktorý je prekladom anglického organic farming, sa bežne rozšíril popri označeniach ekopoľnohospodárstvo alebo biopoľnohospodárstvo (Válka 2011, s. 90). Napriek tomu, že ekologické poľnohospodárstvo nerieši odpoveď na otázky ekonomické, ekologické, sociálne ani kultúrne, vznikol z pôvodnej opozície voči konvenčnému poľnohopsodárstvu všeobecne uznávaný štandard podporovaný zo štátnych zdrojov. 1 Cesta k ekologickému družstvu bola v Liptovskej Tepličke náročná a dlhá. Základom ekologického hospodárenia bol rozbor pôdy. Na takejto pôde sa nesmú používať žiadne umelé hnojivá, žiadna chémia, len maštaľný hnoj. Jediným povoleným chemickým prostriedkom je meďnatý prípravok proti plesni zemiakovej. Chov hovädzieho dobytka je tiež týmto spôsobom náročnejší, zvieratá sa chovajú voľne ustajnené na hlbokej podstielke. Takto vzniknutý hnoj sa používa na hnojenie ornej pôdy. Kompostovaním a pridávaním biologických bakteriálnych prípravkov sa dá takýto hnoj používať i na hnojenie lúk a pasienkov. Zvieratá rozmnožujú prirodzenou plemenitbou, nakupujú pravidelne býky z okolitých družstiev. Chovajú ich v otvorených maštaliach, za čo si zo začiatku od členov PPD vyslúžili pohoršovanie a nepochopenie. Súčasná predsedníčka poľnohospodárskeho podielnického družstva v Liptovskej Tepličke Anna Glejdúrová nám však objasnila, že ak sú zvieratá na suchej podstielke, zima a chlad im vôbec nevadí. Mali i snahu a záujem chovať plemená, ktoré znesú celoročný chov vonku (galloway, angus, škótsky náhorný dobytok a pod.) 2, po úvahe však 1 Bližšie o ekologickom hospodárstve pozri napríklad PETR, J. DLOUHÝ, J. a kol. Ekologické zemědelství. Praha Galloway je zrejme najstaršie v súčasnosti chované pôvodné plemeno dobytka, ktoré je zaznamenané v kronikách z dôb okupácie anglických ostrovov rímskymi vojakmi. Škótsky náhorný dobytok patrí k najstarším známym plemenám dobytka, a keďže je veľmi odolný, už stáročia zvláda drsné podnebie na škótskych pahorkoch a ostrovoch. 79

78 Katarína Nováková tento nápad zamietli. Dôvodom bolo najmä myslenie miestnych ľudí, ktorí by nepochopili a neprijali nové spôsoby chovu i nové druhy dobytka. Ako hovorí p. Glejdúrová:...čo by nám miestni gazdovia povedali, keby sme sem priniesli napr. škótsky náhorný dobytok? Také niečo v živote nevideli a nepochopili by. Od samého počiatku svojej existencie zápasilo družstvo s ekonomickými aj ekologickými problémami. Problémy v novej dobe spôsoboval nielen nedostatok finančných prostriedkov, ale aj prítomnosť prísnych ekologických obmedzení v rámci nových foriem ochrany prírody a krajiny. V ochrannom pásme TANAP-u, NAPANT-u a významného vodného zdroja, nie je rozhodne ľahké niečo s pôdou podnikať. Bolo nutné hľadať nové alternatívy hospodárenia, ktoré by vyhovovali súčasným environmentálnym egregorom: Začínali sme pokusne so 143 hektármi a o päť rokov neskôr sme prešli na ekologické poľnohospodárstvo celou výmerou, dotácie na ekologické hospodárstvo boli len na prvé dva roky a ako ukázal čas, bez dotácii sa ekológia robiť nedala. Najmä keď ani skúsenosti neboli žiadne. Vyzeralo to tak, že jednoducho ako družstvo skončíme. Vydržať nás presviedčal Ing. Rataj, ktorý vtedy zastupoval ministerstvo pôdohospodárstva a tvrdil, že keď vstúpime do únie, určite to bude lepšie. Medzitým si však družstvo narobilo dlhy v poisťovniach a dotácie z únie sa poskytovali len tým družstvám, ktoré mali tieto pohľadávky vysporiadané. Nasledovalo ťažké obdobie splátkových kalendárov a boja o prežitie. 3 Boj o prežitie zostal v teplickom slovníku dodnes. K obmedzeniam ekologického hospodárenia patrí najmä zákaz používať umelé hnojivá, vrátane zákazu pastvy dobytka v ochrannom pásme vodných zdrojov. Ďalej sú tu proti erozívne opatrenia týkajúce sa zákazu obrábať svahy so sklonom väčším ako 12. V záujme získania dotácií je však nutné udržiavať krajinný ráz, teda na oko ošetrovať lúky na svahoch horským traktorom, aby nezarastali. Pre prežitie poľnohospodárov sú v súčasnosti dotácie z Európskej Únie otázkou života a smrti. Stratégiou súčasných biofariem je oscilácia medzi úvermi a dotáciami. Žijeme ako v rozprávke o troch grošoch. V decembri jeden úver splatíme a v januári berieme ďalší. Ale aspoň máme istotu, že v priebehu roka máme zabezpečené financovanie, ľudia dostávajú pravidelne výplatu a platíme pravidelne a v plnej výške aj všetky odvody. 3 Bližšie pozri: Podtatranské Noviny, č. 9,

79 Etnologické rozpravy 2/2014 K dotáciám ekologického hospodárenia v súčasnosti napokon ako aj k ostatným formám projektovo financovaných činností sa viažu aj niektoré menej milé skutočnosti. V rámci získania dotácií je nutné pestovať aj také plodiny, ktorých následné reálne spracovanie ani využitie nie je veľmi zrejmé, ani zaručené, spomína predsedníčka družstva Anna Glejdúrová: Pestovali sme pohánku, lebo bola na ňu dotácia. Je to dobrá obilnina na bezlepkovú diétu a tu sa jej darilo. Na Slovensku ale nie je nikto, kto by ju vedel spracovať. Robia to Poliaci aj Česi. Teraz jej máme na sklade tri tony... Živočíšna výroba spočíva prevažne v chove a spracovaní oviec (cca 850 ks), hovädzieho dobytka (cca 300 ks) a v rastlinnej produkcii (na 60 ha pôdy). V roku 2010 bol družstvu udelený štatút predaja z dvora, čo výrazne oživilo miestny obchod s domácimi produktmi. Na predaj je k dispozícii hovädzie, jahňacie a baranie mäso, ovčie mlieko aj syr. Od roku 2000 predávali v obci surové kravské mlieko, postupne začali s výrobou výrobkov z ovčieho mlieka. V čase výskumov (roky ) družstvo fungovalo a dodnes i funguje ako podielnické poľnohospodárske družstvo (ďalej len PPD) s 212 členmi, minimálny vklad jedného člena je 1 ha. Na PPD pracuje 30 zamestnancov, všetko obyvatelia obce Liptovská Teplička. Obhospodaruje 66 ha pôdy, pasienkov a lúk. Družstvo sa zameriava v živočíšnej výrobe na chov mäsových plemien hovädzieho dobytka (cca. 360 kusov), chov oviec (cca kusov) na mliečnu produkciu i mäsových druhov. Chov oviec je zameraný na produkciu ovčieho mlieka. Veľa námahy stálo vedenie družstva presvedčiť podielnikov o výhodách nového prístupu k chovu oviec, o nových víziách, trendoch. Snahou bolo efektívnejšie využiť ovčie mlieko, čo si vyžadovalo i kvalitnejšie spôsoby dojenia a spracovania ovčieho mlieka. Ovce sa dovtedy pásli na najvzdialenejších pozemkoch a pasienkoch na salašoch (tu nazývaných košare), dojilo sa ručne a preto dojenie i transport mlieka bol pomerne náročný. Dojiť dokázali len mocní chlapi. Na dojenie 100 kusov oviec potrebovali jedného silného chlapa, ovce sa dojili tri krát denne, čo bolo zo začiatku sezóny fyzicky veľmi náročné, ruky chlapom opuchali, boleli, kým si na ťažkú prácu zvykli. Zo salaša zvážali syr raz do týždňa. Pre zefektívnenie práce urobili tzv. mobilnú dojáreň s agregátom na holi. Agregát vynechával, vznikali tak problémy a straty. Situáciu riešili výmenou pasienkov pre kravy a ovce, ovce presunuli na pasienky bližšie k dedine. To bolo z pohľadu podielnikov revolučné a radikálne riešenie. Uľahčilo to však manipuláciu s mliekom a umožnilo jeho rýchlejšie a efektívnejšie spracovanie. Postupne sa postavila pevná dojáreň. Podľa 81

80 Katarína Nováková slov zainteresovaných ovce si na tento spôsob dojenia pomerne rýchlo zvykli, rýchlejšie ako miestni ľudia. V rastlinnej výrobe sa snažili využiť vlastnosti chotára a sadiť pôvodné druhy tu pestovaných plodín. Zemiaky pestujú na 4 5 ha pôdy, postupne upúšťajú od väčších výmerov na pestovanie zemiakov. Zemiaky uskladňujú pôvodným spôsobom v prenajatých pivničkách. V súčasnej situácii sa im nedarí presadiť sa na trhu s cenou ekologicky pestovaných zemiakov. Ďalej pestujú obilie pre vlastné potreby na kŕmenie zvierat. Posledné 3 4 roky sa zamerali na pestovanie špaldovej pšenice špaldy 4 na výmere okolo 20 ha. Tu dopestovaná špalda má vynikajúce kvalitatívne parametre, pravidelne sa robí rozbor a predávajú ju do potravinárskeho priemyslu s certifikátom bio produktu. Postupne prešlo PPD na predaj produktov z dvora a výrobu a predaj 100% ovčej bryndze a ovčej hrudky z nepasterizovaného mlieka. Predaj z dvora je spôsob predaja, keď prvovýrobca svoje výrobky aspoň čiastočne predáva konečnému spotrebiteľovi vo vlastnom mene a na vlastný účet. Logo PREDAJ Z DVORA môže používať len ten, kto má zmluvu so Zväzom EKOTREND Slovakia. Na družstve dnes ponúkajú na predaj výrobky z ovčieho mlieka: bryndzu, ovčiu hrudku čerstvú, solenú údenú, parené syry, hovädzie mäso. Kúpili mobilnú predajňu, aby mohli chodiť produkty predávať do širšieho okolia. Predávajú jahňatá v jarnom období, najmä pred Veľkou Nocou na mäso, neskôr narodené jahňatá predávajú miestnym farmárom i ľuďom z okolia na vlastný chov. Ľudia si zvykli, kupujú jahňatá na chov a spásanie dvora. Podielnici PPD boli v minulosti vyplácaní každoročne formou naturálií. V súčasnosti je jednoduchšie vyplatiť im nájom za pôdu v peniazoch a ľudia si sami kúpia, čo potrebujú. Výšku nájmu si odsúhlasujú na členskej schôdzi. Pred piatimi ôsmymi rokmi bola výška nájmu 100 korún (3,20 ), dnes je výška nájmu 6,50 za hektár pôdy. Vzhľadom na stav a bonitu pôdy je cena slušná, až príliš vysoká. Predsedníčka družstva však nechce nútiť podielnikov cenu znižovať. Pravidelne organizuje každoročné stretnutia dôchodcov, bývalých členov PPD, zamestnancov. Posledné roky im pri tejto príležitosti dávajú 4 Špalda (latinsky Triticum spelta) je druh pšenice. Pestovali ju starí Egypťania, Gréci, Kelti i Germáni. V Európe je jej pestovanie doložené zhruba tisíc rokov. Postupne ustupovala šľachtenej pšenici, ktorá mala vyššie výnosy. V súčasnosti je špalda považovaná za zdravšiu alternatívu šľachtenej pšenice, s vyšším obsahom minerálov a bielkovín. Vzhľadom ku svojej minimálnej reakcii na hnojenie umelými hnojivami, odolnosti voči škodcom, chorobám a počasiu je vhodnou a využívanou plodinou v ekologickom hospodárstve. 82

81 Etnologické rozpravy 2/2014 i 50 kg zemiakov z dobrej úrody. Dôvod je jednoduchý ak by si mali zemiaky dôchodcovia kúpiť, kúpia si ich radšej od poľských obchodníkov, ktorí chodia do dediny, lebo majú nižšie ceny zemiakov ako PPD. Takto dostanú zadarmo zemiaky z vlastného chotára v bio kvalite. Predsedníčka družstva Anna Glejdúrová sa výrazne podpísala pod rozvoj miestneho poľnohospodárskeho družstva, samotnej obce a argoturistiky. Z upadnutého družstva vybudovala ukážkové (ohodnotené cenou Chotár roka 2007), na ktoré sa chodia pozerať exkurzie z celého sveta. Nebála sa pokračovať v hospodárení v oklieštených podmienkach v náročnom teréne, hospodári efektívne a zaviedla výrobu bio produktov. Zaslúžila sa o ochranu vzácnych biotopov v okolí Liptovskej Tepličky, pomáha udržiavať charakteristický ráz krajiny. Podporuje organizácie pôsobiace v obci i samotnú obec pri väčšine jej aktivít. Kvalitu PPD ako aj jej samotnej vysoko vyzdvihla aj európska komisia súťaže Dedina roka. Okrem poľnohospodárskej činnosti sa snaží o rozvoj obce, zvýšenie zamestnanosti PPD pod jej vedením postavilo penzión, stavia wellnes centrum, spolupracuje s mnohými inštitúciami. Anna Glejdurová pôsobila aj ako poslankyňa Obecného zastupiteľstva. Jej činnosť ako aj PPD viac krát prezentovala v médiách. Všetok svoj voľný čas a silu investuje do rozvoja PPD a obce Liptovskej Tepličky. Záver Tak ako sa menili podmienky poľnohospodárskej výroby, menili sa i pozície poľnohospodárskych podnikov v spôsobe života generácii na vidieku. Poľnohospodárske družstvá mali v období socializmu významné postavenie nielen v ekonomickej oblasti, ale aj v sociálnych a kultúrnych kontextoch lokálneho spôsobu života. Boli to faktory, ktoré ovplyvňovali hodnotový systém všetkých generácii (Slavkovský 2013, s. 115). Taká agrofilantropia sa však v súčasnosti na slovenskom vidieku prejavuje minimálne. Liptovská Teplička je v tomto smere svetlou výnimkou. Potravinová sebestačnosť súvisí s lokálnymi možnosťami poľnohospodárskej produkcie. K plošnému zavedeniu širokospektrálneho pestovania plodín, ktoré by pokryli základné potravinové požiadavky členov, bránia horšie geo-klimatické podmienky v lokalite (Priečko 2010, s. 41). Čo sa roľníctva v Liptovskej 83

82 Katarína Nováková Tepličke týka, obhospodarovanie pôdy sa obmedzilo len na najbližšie záhumienky, kde obyvatelia pestovali veľmi málo druhov obilnín a zeleniny, najmä zemiaky a kapustu. V privátnej sfére pretrval chov menšieho počtu zvierat a hydiny. V oboch prípadoch však už nemožno hovoriť o hlavnom spôsobe obživy. Pôvodne tak vzácna pôda stratila svoju spoločenskú hodnotu, stala sa skôr symbolom núdze, driny, špinavých rúk a boľavých nôh. V sociálnej štruktúre sa začali objavovať nové statusy založené aj na iných ukazovateľoch ako je nehnuteľný majetok. Do popredia vystúpili skôr abstraktné hodnoty, napríklad vo forme lukratívnosti zamestnania finančného a spoločenského ohodnotenia, alebo a čo je vzácnejšie aj kvalít osobného vzdelania. Ak v minulosti dominoval v Liptovskej Tepličke hospodársky aspekt kultúry nad sociálnym, v súčasnosti je to práve ekologicko-ekonomický kompromis, ku ktorému musí smerovať väčšina hospodárskych aktivít obyvateľov. 5 Čo sa súkromného poľnohospodárstva na záhumienkoch a drobného chovu zvierat týka, má v súčasnosti v Liptovskej Tepličke ustupujúci charakter. So zákazom používať hnojivá bonita pôdy klesá a kvalita dopestovaných plodín sa ani zďaleka nevyrovná tej, ktorú ponúkajú obchodné reťazce. Podobný postoj vládne aj vo vzťahu k drobnochovu. Ako bude Teplička vyzerať o pár rokov, necháme sa prekvapiť. 5 Napríklad všeobecný zákaz tradičného pálenia pokosenej trávy či napadaného lístia tu pôsobí skôr ako nemiestny vtip, ktorý však väčšina Tepličanov rešpektuje a rieši situáciu kompostovaním za humnami, a v prípade na to vhodných podmienok aj dobrodružnejším spôsobom tajným nočným splavovaním po potoku voda bola odjakživa očistným živlom a tradičná prax vidieckeho spôsobu spolužitia s prírodou bude vždy iná ako tradičná teória ochranárov. 84

83 Etnologické rozpravy 2/2014 Obrazová príloha Obrázok 1a, 1b: Ekologické hospodárenie v Liptovskej Tepličke, autor: Katarína Nováková 85

84 Katarína Nováková Obrázok 2: Predaj z dvora, Liptovská Teplička, autor: Katarína Nováková Literatúra a pramene BEŇUŠKOVÁ, Z. a kol. (2013). Liptovská Teplička od druhej polovice 20. storočia. Nitra: UKF. PETR, J. DLOUHÝ, J. a kol. (1992). Ekologické zemědelství. Praha. PRIEČKO, M. (2010). Budovania alternatívnej komunikty v prostredí slovenských lazov: utópia alebo realita? In: DEÁK, D. HLÚŠEK, R. LETAVAJOVÁ, S. PRIEČKO, M. Alterantíva, životný štýl, Identita. Niekoľko pohľadov na súčasnú slovenskú spoločnosť. Čadca: Magma. s Podtatranské noviny. 2011, č. 9. Poprad: Vydavateľské družstvo. SLAVKOVSKÝ, P. (2013). Slovenský roľník (pramene k štúdiu a spôsobu života). Bratislava: Veda. VÁLKA, M. (2011). Sociokulturní proměny vesnice. Etnologické studie 8. Brno: Masarykova Univerzita. ŠVORC, P. (1973). Hospodársky a sociálny život, zamestnanie, strava. In: MICHÁLEK, J. (ed.) Liptovská Teplička. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo. s

85 Etnologické rozpravy 2/2014 Manažment ekologického včelieho hospodárstva na farme Bioapis Kontakt: Mgr. Petra Krettová IWD market research GmbH Petra Krettová Abstract: Beekeeping is the oldest way of farming and it is an important part of our culture. The paper is focused on the contexts of human and natural environment on the example of beekeeping in the present conditions. Depending on the reciprocity of human impacts and the environment can positively influence the beekeeping creating optimal breeding conditions closely match the classic natural conditions and precise care during the whole beekeeping year, which is very demanding in terms of the current state of nature significantly marked by significantly anthropogenic influences. The study is devoted to the theme of management of the economy on the organic bee farm, specific example Bioapis Brezovica upon the Torysa; in addition it is focused on the actual characteristics of farms to organic farming essence, its production and technological process of production of honey, revenues and profitability of bio-products. The importance of organic farming method recovers a brief comparison with traditional (conventional) beekeeping. Key words: bee, bio honey, environmental management, ecological beekeeping Kľúčové slová: včela, biomed, ekologické hospodárstvo, ekologický chov včiel Cieľom predkladanej štúdie je poskytnúť komplexný obraz o vývoji a stave včelieho ekologického hospodárenia s porovnaním a uvedením rozdielov s konvenčným chovom včiel. Pozornosť sústreďujem na zhodnotenie a analýzu produkcie a rentability ekologického chovu včiel na farme Bioapis v Brezovici nad Torysou, ktorá ako prvá začala v roku 2000 s ekologickým chovom včiel na Slovensku. Súčasný stav poznania a riešenia problematiky Organické (ekologické) poľnohospodárstvo vzniklo začiatkom dvadsiateho storočia, t.j. predtým, ako sa začali používať syntetické pesticídy, rozpustené priemyselné hnojivá, ktoré sú charakteristické pre poľnohospodárstvo posledných 50. rokov. Za kolísku ekologického poľnohospodárstva sa považuje Rakúsko, kde bol v roku 1924 vytvorený 87

86 Petra Krettová rakúskym polyhistorom, zakladateľom antropozofickej spoločnosti, Rudolfom Steinerom, spirituálno-filozofický systém hospodárenia. V štyridsiatych rokoch sa hnutie šírilo vo Francúzsku, Holandsku a USA (Ekotrend Slovakia 2014). Podľa Grznára (2011) sa z dnešného pohľadu vyznačovalo v tom čase malým, takmer zanedbateľným rozšírením organických systémov, nárast sa objavuje až s uvedomovaním si ekologickej ochrany životného prostredia v období rokov, vznikli mnohé národné zväzy ekologických poľnohospodárov a v roku 1972 bola založená Medzinárodná organizácia hnutí ekologického poľnohospodárstva, IFOAM Internationale federation of organic agriculture movoments, ktorá v súčasnosti združuje viac ako 700 organizácií z celého sveta. V osemdesiatych rokoch sa hnutie rozširuje po celom svete, vo viacerých krajinách boli prijaté zákony o ekologickom poľnohospodárstve. Nezadržateľný rozvoj sa prejavuje v deväťdesiatych rokoch aj v krajinách strednej a východnej Európy. Hlavnou ideou ekologického poľnohospodárstva sa stáva hospodárenie v súlade s prírodou a čo najmenšia závislosť na vstupoch. Je založené na filozofii holistického chápania prírody, kde príroda je jednotným celkom so svojou vlastnou vnútornou hodnotou. Človek sa nemá pokúšať násilne ovládať prírodu, ale snažiť sa na základe etickej a morálnej zodpovednosti konať v súlade s prírodou (Lacko-Bartošová 2005, s. 255). Podľa Šimčáka (2003) je všeobecným cieľom ekologickej výroby dosiahnutie uzavretého systému kolobehu hmoty a energie, v ktorom sú v podstatnej miere zohľadnené prirodzené požiadavky pôdy, rastlín, zvierat a ľudí. Základnými cieľmi ekologickej výroby sú: 88 produkcia zdravotne neškodných potravín, zachovanie úrodnosti pôdy, hlavne organickými látkami, vytvorenie podmienok pre prirodzený chov zvierat, racionálne hospodárenie s prírodnými zdrojmi, ochrana pred narušovaním prostredia a rovnováhy v prírode. Na Slovensku ekologické poľnohospodárstvo začalo písať históriu od roku 1991, nadväzujúc na skúsenosti a vývojové trendy západoeurópskych krajín. Vznikali prvé ekofarmy, ktoré začali hospodáriť podľa pravidiel organického poľnohospodárstva platné pre územie Slovenskej republiky. V roku 1995 bola Ministerstvom

87 Etnologické rozpravy 2/2014 pôdohospodárstva Slovenskej republiky prijatá Koncepcia organického poľnohospodárstva na Slovensku. V roku 1991 bolo na území Slovenka 37 ekologicky hospodáriacich fariem, až v roku 2005 sa začala výraznejšie zvyšovať výmera poľnohospodárskej pôdy, výraznejšie sa zvýšil aj počet fariem, takmer na 200, k roku 2013 máme registrovaných 341 ekologicky hospodáriacich fariem, ktoré obhospodarujú asi 2,5% z celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku a priemerná veľkosť farmy je 475 ha (ÚKSÚP 2014). Ekologický systém produkuje bioobilie všetkých bežných druhov, ale napríklad i pšenicu špaldovú, ktorá patrí ku skoro zabudnutým, no dnes znovu vzkrieseným druhom. Popri strukovinách, zeleninových druhoch a ovocí sa na Slovensku už môžeme pochváliť i biovínom, biomedovinou a biomedom. V rámci živočíšnej produkcie sa chovajú ovce, dojnice, kravy, v menšej miere kozy a kone. Do budúcnosti sa javí zaujímavou produkcia rybieho a holubieho mäsa a slimačieho kaviáru. Včelie ekologické hospodárstvo na Slovensku začal rozvíjať pán Bujňák z farmy Bioapis, keď v roku 2000 prešiel z konvenčného na ekologické včelie hospodárstvo. Včelie hospodárstvo Včelárstvo je jeden z najstarších odborov ľudskej činnosti, ktorý človeku prinášal v každej dobe prospech. Ide o chov medonosných včelích kolónií (včelstiev). Včelári sa starajú o včely za účelom zberu medu a včelieho vosku, za účelom opeľovania plodín, alebo na odchov včiel pre ďalších včelárov. V roku 2007 na území 27 štátov Európskej únie bolo evidovaných okolo včelstiev. Počet včelárov na území Európskej únie je okolo , z tohto počtu takmer udržuje početné stavy nad 150 včelstiev a sú považovaní za profesionálnych včelárov (Chlebo 2009, s. 4). Slovensko sa na celkových stavoch včelstiev v Európskej únii podieľa cca 2%, čo je viac ako územný podiel (Slovensko tvorí 1,2% územia Európskej únie) a produkuje okolo 1,8% medu v rámci únie. Počet včelstiev na Slovensku bol ku koncu roku 2012 podľa registra včelstiev Slovenskej republiky a počet včelárov , z toho profesionálnych včelárov s viac ako 150 včelstvami je 64. Spotreba medu na jedného obyvateľa je u nás okolo 0,5 0,7 kg na obyvateľa (Národný 89

88 Petra Krettová program stabilizácie a rozvoja včelárstva na roky 2013/2014 až 2015/2016, s. 4). Na včelstve je fascinujúci jeho spoločenský život a múdro vedená spolupráca. Včely žijú vo vzájomnej harmónii, prebieha medzi nimi intenzívny kontakt a čulá komunikácia. Včelí jedinci môžu prežívať len vo vzájomnej závislosti, v spoločenstve, ktorému hovoríme roj, včelstvo alebo včelia rodina. Je to veľmi usporiadaná jednotka, obývajúca pomerne malý priestor. V dobe najväčšieho rozvoja má niekedy až šesťdesiattisíc obyvateľov (Hradil, Dettli 2010, s. 69). Včela medonosná patrí v zoologickom systéme do triedy hmyzu (Insecta), radu blanokrídlovcov (Hymenoptera), podradu štíhlopásych (Apocrita), nadčeľade včely (Apoidea), čeľade včelovité (Apidae) a rodu včela (Apis). Zo všetkých zástupcov nadčeľade Apoidea žije u nás v trvalých spoločenstvách jediný rod včela (Apis) zastúpený u nás jediným druhom včelou medonosnou (Apis mellifera). Základom včelej rodiny je včelia matka, nazývaná aj kráľovnou, niekoľko tisíc robotníc a niekoľko stoviek trúdov. Úlohou matky je klásť vajíčka a zaisťovať rast a rozmnožovanie včelstva. Trúdy sú včelie samce, ktorí majú za úlohu oplodniť nové matky. Všetky práce vo včelstve vykonávajú robotnice. Prinášajú nektár, medovicu, peľ, propolis a vodu, spracovávajú sladinu na med, starajú sa o výživu plodu, stavajú voskové plásty a chránia včelstvo pred votrelcami. Činnosť včiel robotníc je založená na deľbe práce, podmienenej chemickými látkami feromónmi. Robotnice sú najpočetnejšími jedincami včelstva a určujú jeho ráz (Veselý 2009, s. 38). Podľa Juríka (1977) je význam včiel v prírode ako opeľovačov rastlín veľmi významný. Ak sa má vyvinúť z kvetu plod, musí byť čo najskôr oplodnený. Včela pri návšteve kvetov prenáša peľové zrnká z kvetu na kvet a tým vykonáva krytosemenným rastlinám neoceniteľnú a biologicky veľmi dôležitú službu opeľovanie kvetov, t.j. prenášanie samčích pohlavných buniek na bliznu samičieho kvetu. Včela na rozdiel od iného hmyzu má niektoré osobitné vlastnosti. Včela medonosná má vyvinutý pud zhromaždenia potravy, preto navštevuje viackrát kvety, kým zabezpečuje ich optimálne opeľovanie. Pri opeľovacej činnosti včiel sa výrazne prejavuje tzv. flórokonštantnosť, t.j. vernosť kvetu. Ide o vlastnosť, s ktorou sa stretávame pri včelách, ostatný hmyz ju nemá. Včela tým, že pri dostatočnom množstve nektáru alebo peľu navštevuje len jeden druh kvetov počas dňa, veľmi silne zasahuje do opeľovacieho procesu rastlín. Táto skutočnosť nás oprávňuje považovať včelu 90

89 Etnologické rozpravy 2/2014 medonosnú z hľadiska potrieb našej spoločnosti za veľmi významného agrotechnického činiteľa v poľnohospodárstve. Pokusmi sa dokázalo a v poľnohospodárskej praxi overilo, že opeľovaním rastlín včelami sa zvyšuje nielen výška úrody, ale aj kvalita semien. Z uvedeného vidieť, že život včiel a rastlín je úzko spolu spätý, pričom táto spätosť sa vytvára mnoho miliónov rokov. Dnes by veľa rastlín bez včiel vyhynulo, práve tak ako včely by bez rastlín nemohli existovať. Rozdiely medzi konvenčným a ekologickým hospodárstvom S nastupujúcim trendom ekologického poľnohospodárstva bude stále viac moderné včeláriť eko. Je to veľmi nepostrádateľné odvetvie v našom pretechnizovanom svete. V konvenčnom včelárení: sa môžu používať úle zhotovené z neprírodných materiálov, vyskytuje sa aj používanie stavebného polystyrénu, sa úle môžu natierať ľubovoľnými farbami, farby môžu obsahovať pesticídy, ťažké kovy a inú chémiu, konvenčný včelár môže používať povolené chemické syntetické prostriedky, u niektorých sú známe problémy rezíduí vo včelích produktoch, dopĺňanie zimných zásob nie je ničím obmedzené, každý cukor je dovolený, v rámci úspory nákladov sa často uprednostňuje najlacnejší cukor, ktorý väčšinou pochádza z cudziny a nie je známy postup pestovania a spracovania, pristrihovanie krídiel kráľovnej je dovolené, je to častá prax, ktorá uľahčuje prácu konvenčnému včelárovi pri rojení včiel, nie je žiadne obmedzenie pre umiestnenie úľov, používaním rôznych liečiv a nevhodných farieb na úľoch, bieliacich prostriedkov na vosk atď. vzrastá riziko rezíduí. Nákupom bežných medzistienok vzniká tiež vysoké riziko rezíduí ( Podľa štandardov združenia IFOAM ekologické včelie hospodárstvo musí dodržiavať tieto pravidlá: úle musia byť len z prírodných materiálov, ako drevo, slama a pod., 91

90 Petra Krettová 92 náter len s farbami bez obsahu škodlivých látok, v žiadnom prípade nesmú obsahovať pesticídy, na ochranu pred škodcami a chorobami sú povolené nasledovné: kyselina mliečna, kyselina mravčia, kyselina šťaveľová, kyselina octová, prírodné éterické oleje (napr. mentol, eukalyptol, gáfor), para, priamy plameň a lúh sodný na dezinfekciu úľa, dopĺňanie zimných zásob len vlastným medom, BIO-medom alebo BIO-cukrom, v žiadnom prípade sa nepoužíva repný ani trstinový cukor, pristrihovanie krídiel kráľovnej je zakázané, stanovište včiel sa vyberá dôsledne, uprednostňujú sa plochy obhospodarované ekologickým poľnohospodárstvom alebo prírodné plochy, chov včiel považujeme za ekologický len vtedy, ak sa v okruhu 3 km od trvalého stanovišťa nehospodári konvenčným spôsobom, šetrné spracovanie medu, aby sa zachovala jeho kvalita a hodnota. Rôzne EKO certifikačné organizácie majú prísnejšie normy na kvalitu medu ako bežné predpisy. Pri kúpe medu s niektorým označením pre BIO má zákazník istotu, že kupuje med určitej vyššej kvality, podpora stavby plástov, vlastný kolobeh vosku, alebo nákup vosku len s niektorým BIO certifikátom. Biovčelár nie je len včelár, ktorý ma niektorý z BIO-certifikátov, ale každý ekologicky zmýšľajúci včelár, ktorý sa svojím spôsobom chovu včiel a spracovaním včelích produktov drží ekologických zásad. Používa ekologické materiály, pretože sa chce vyvarovať znečisteniu včelích produktov pesticídmi a inými chemickými látkami. Prísnejšie predpisy na spracovanie a kontrolu včelích produktov zabezpečujú ich vyššiu kvalitu. Ekologické včelie hospodárstvo Ekologické včelárenie ponúka iný systém, smer a alternatívu chovu včiel pre ekologicky zmýšľajúcich záujemcov a chovateľov včiel, v mnohých priaznivých prírodných podmienkach a oblastiach, ekologicky nezaťažených emisnými, chemickými či pôdnymi kontaminantmi a rezíduami. Predpokladom pre ekologické včelárenie je

91 Etnologické rozpravy 2/2014 u súčasných včelárov opustenie vychodených ciest doterajšieho včelárenia a odhodlanie pustiť sa do nového, prirodzeného spôsobu včelárenia, viac svoju pozornosť sústrediť na potreby včiel tak, aby využili v maximálnej miere ich prirodzený vývoj, danosti, poslanie, činnosti a život v súlade s ročným obdobím, klimatickými podmienkami a vegetáciou a tým prestať manipulovať ich vývoj podľa svojich predstáv včelára. Rovnako ako v iných odvetviach ekologického poľnohospodárstva, aj vo včelárení sa dbá na dodržiavanie tzv. welfare alebo pohodlie (prosperita) zvierat. Dôraz je kladený nielen na spôsob chovu či zásahy do včelárstva, ale tiež na liečbu a spôsob spracovania produktov. Postoj včelára ku včelám odzrkadľuje jeho postoj k prírode a k životnému prostrediu ako celku (Bentzien, 2008, s. 5). V Európskej únii predstavuje ekologické včelárenie 0,1% 13% všetkých včelárov. V priemere jeden organický včelár v týchto krajinách spravuje 141 kolónií, pričom konvenčný včelár má v priemere len 28 včelstiev. Jednotkou je Taliansko, ktoré spravuje okolo včelstiev, nasleduje Španielsko s včelstiev a na treťom mieste je Bulharsko s V súčasnosti ÚKSÚP Ústredný Kontrolný a Skúšobný Ústav Poľnohospodársky, Odbor životného prostredia a ekologického poľnohospodárstva na Slovensku registruje štyri včelárske ekofarmy, avšak prvou bola spoločnosť BIOAPIS SK z Brezovice, ktorá obhospodaruje ekologickým spôsobom 400 včelstiev v pohorí Levočských vrchov. Podmienky pre ekologický chov včiel na území Slovenska sú hlavne v lesných oblastiach severného Slovenska severné časti Trenčianskeho, Žilinského a Prešovského kraja, kde je zatiaľ nedostatočne využitý potenciál ekologických zdrojov medných znášok. V južnejších nížinných oblastiach Slovenska prevláda neekologická poľnohospodárska výroba a nie je zabezpečený čistý zdroj potravy pre včely v požadovanom priestore (Apimondia First World Conference on Organic Beekeeping 2010, s. 31). Skôr ako sa včelár stane členom niektorého z ekologických spolkov, by mal zvážiť svoje zmýšľanie, aby si určil, ktorý zväz mu je najbližší a tiež si preštudovať smernice rôznych spolkov. Pochopiteľne, včelár môže ekologicky včeláriť bez toho, aby patril do nejakej organizácie. Tu už zohrávajú rolu ekonomické úvahy: či nechce med predávať a produkuje len pre vlastnú spotrebu, vtedy sa členstvo nevyplatí. Ale pokiaľ sa chce ako včelár dostať na trh a to v obchodoch, kde predávajú bioprodukty 93

92 Petra Krettová potom členom niektorého zo zväzov byť musí. Len v tom prípade je totiž oprávnený predávať v obchodoch s označením bio (Bentzien 2008, s. 8, s. 16). Máme niekoľko ekologických spolkov v rámci Európskej Únie Démétér, Bioland, Naturland, Biokreis, Eg-Öko-Verordnung, podľa ktorých môže včelár ekologicky včeláriť. Samozrejme nevyhnutné je dodržiavať platnú legislatívu, u nás platí zákon č. 189/2009 o ekologickom hospodárstve, ktorý nadobudol účinnosť 1. júna Certifikácia včelích produktov Podľa zákona č. 189/2009 Z. z. v systéme ekologického poľnohospodárstva je garantom kontroly ÚKSÚP (Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky). Na Slovensku priamu kontrolu výrobcov a spotrebiteľov evidovaným v ekologickom poľnohospodárstve vykonáva inšpekčná spoločnosť NATURALIS SK, ktorá je poverená ÚKSÚP-om. Hlavnými predmetmi podnikania sú kontrola a certifikácia v ekologickej poľnohospodárskej výrobe. Inšpekcia kontroluje dodržiavanie zákonných predpisov, bioprodukty a biopotraviny sú kontrolované v procese ich spracovania, distribúcie, dovozu a predaja. Od zápisu v obchodnom registri ÚKSÚP jej vydal oprávnenie a bol jej pridelený kód certifikačnej organizácie SK-BIO-002. Tento kód je zapracovaný v logu organizácie. 94 Obrázok 1: Logo certifikačnej organizácie. Žiadateľom o vydanie certifikátu môže byť iba držiteľ registrácie (prevádzkovateľ), registráciu vykonáva ÚKSÚP. Po registrácii nasleduje povinná kontrola, ktorú vykonáva inšpekčná organizácia na základe podpísanej zmluvy s držiteľom registrácie. Na základe dodržiavania všetkých pravidiel ÚKSÚP-u vydáva žiadateľovi

93 Etnologické rozpravy 2/2014 osvedčenie o konverznom, resp. ekologickom pôvode produkcie. Počas kontroly inšpektor vypisuje správu z kontroly, ktorá slúži ako podkladový materiál na vydanie certifikátu. Naturalis SK vydáva typy certifikátov, ktoré sa od seba odlišujú textovo aj farebne. Na obaloch biopotravín musí byť kód inšpekčnej organizácie SK-BIO-002, ktorú jej pridelil ÚKSÚP, a tiež označenie výrobok pochádza z ekologického poľnohospodárstva. Naturalis je povinná minimálne raz do roka vykonať kontrolu, v prípade zistených nezhôd môže byť udelená sankcia. V rámci ekologického včelieho hospodárstva je kontrolovaná evidencia liečenia včelstiev proti klieštikovi včeliemu, spracovanie vosku a výroba medzistien z neho, včelia pastva a úle. Ekologické stanovište Stanovište včelstiev patrí medzi najdôležitejšie podmienky správneho a úspešného chovu včiel. Výber stanovišťa sa robí s ohľadom na viaceré základné kritériá: musí zabezpečovať počas celej produkčnej sezóny dostatočné zdroje sacharidovej i bielkovinovej potravy čiže nektáru a medovice, peľu a vody; zdroje nektáru a peľu musia byť uprednostnené, resp. hlavne z ekologicky pestovaných plodín v okruhu 3 km od umiestenia včelstiev alebo v okruhu 3 km sa musí nachádzať spontánna vegetácia napr. les; stanovište nesmie byť vlhké a vetristé, ale tienené, dobre dostupné aj za nepriaznivého počasia. Rizikom je výber stanovišťa len podľa jedného kritéria, napríklad podľa dostupnosti znášky počas celej sezóny, ďalej znáškové zdroje pestovaných plodín s použitím prípravkov na ochranu rastlín nepovolených v ekologickej poľnohospodárskej výrobe alebo pestovanie geneticky modifikovanej plodiny v dolete včiel ako zdroj peľu alebo nektáru či listovej medovice. Rezíduá použitých prípravkov na ochranu rastlín alebo peľové zrná z geneticky modifikovaných plodín by mohli kontaminovať hlavný produkt biomed (Čermáková 2011, s. 5). Včelí príbytok Kto chová včely ekologicky, prihliada už pri výbere materiálu na to, aby čo najmenej zaťažoval životné prostredie. Z tohto dôvodu 95

94 Petra Krettová neprichádzajú do úvahy polystyrén alebo sololit. V ekologickom chove výhradne používame materiál: slama, íl a drevo. Najpoužívanejším materiálom je drevo. Drevo je surovina, ktorá stále dorastá. Pri zhotovení a odstránení úľu sa prírodné prostredie zaťažuje len minimálne. Drevené úle vydržia veľmi dlho podľa druhu dreva a stanovišťa minimálne desať, väčšinou aj dvadsať rokov a viac. V súčasnosti včelári vyhľadávajú najviac drevo borovice. Je ľahké, veľmi príjemne vonia a práve kvôli tomu si ho obľúbili aj včely. Nevýhodou je, že úle z borovice veľmi ľahko vlhnú a tým sú náchylnejšie k rastu plesní ako napríklad úle zo smreku (Bentzien 2008, s. 22). Varroáza Základným znakom, podľa ktorého sa rozlišuje ekologické a konvenčné včelárenie, je spôsob, akým včelár predchádza napadnutiu roztočom Varroa destructor. Pokiaľ sa včelár roztočov nezbaví, včelstvo nemôže prežiť zimu. Klieštik včelí (Varroa destructor) bol do Európy dovlečený z Ázie nemeckými vedcami Andersonom a Truemanom zo Včelárskeho výskumného ústavu (Bieneninstitut Oberursel) v roku 1977 za účelom skúmania, odvtedy sa nezadržateľne šíri takmer po celom svete. V Európe sa naša domáca včela tomuto parazitu nevie brániť. Roztoč je oválneho tvaru, veľkosťou 1,1x1,7 mm v pomere k veľkosti svojho hostiteľa patrí medzi najväčšie známe vonkajšie parazity. Ak sa raz dostane na včelu, aj napriek jeho veľkosti sa ho už včela nezbaví. Klieštik včelí je vyzbrojený na ôsmich nohách háčikmi, ktoré ho spoľahlivo držia na včele, aby z nej nespadol. Jeho tvrdý pancier má tmavohnedú farbu a tiež maskovanie pachom mu napomáha, aby bol čistiacimi včelami ťažko odhalený. Hryzadlami dýkovitého tvaru sa napichne do mäkkej časti včely, do častí, ktoré spájajú jednotlivé segmenty zadočku, a živí sa jej hemolymfou ( krvou ) (Pohl 2008, s. 6). Starostlivosť o zdravotný stav včelstiev v ekologickom chove patrí medzi najnáročnejšie práce. Použitie veterinárnych liečiv v ekochove včiel je regulované a zodpovedá podmienkam ekologickej poľnohospodárskej výroby. Preto je zakázané používať alopatické veterinárne liečivá preventívne. Dôležitým prvým opatrením v boji proti roztočom je pravidelné vyrezávanie zaviečkovaného trúdieho plodu v stavebných rámcoch, pretože v nich sa roztoče môžu optimálne rozmnožovať. 96

95 Etnologické rozpravy 2/2014 V boji proti varroáze zasiahneme pomocou organických kyselín. Chemické metódy pomocou preparátov ako je napríklad Perizin, sú v ekologickom včelárení tabu. Dôvodom je usádzanie vo vosku a od istej koncentrácie sa zvyšky tejto látky objavia v mede. V ekologickom včelárení je preto možné liečiť varroázu len pomocou organických kyselín. (Bentzien 2008, s. 36). Chov a rozmnožovanie V nariadení Komisie (ES) č. 889/2008 je ustanovené: chovať včelu, prispôsobenú ekologickým požiadavkám a tolerantnú k roztočom Varroa, prednosť dávať prirodzenému chovu a prirodzeným metódam rozmnožovania. Je potrebné brať ohľad na rojivosť. Predstava ekologicky pracujúceho včelára je, že včely sa svojmu okoliu najlepšie prispôsobia samy. Pri výbere chovu včiel v systéme ekologickej poľnohospodárskej výroby sa zohľadňuje schopnosť včelstva prispôsobiť sa miestnym podmienkam, schopnosť využitia znáškových zdrojov, ďalej vitalita a odolnosť voči chorobám, vyšší prejav hygienického správania a varroatolerancie. Preto sa uprednostňuje chov druhu včela medonosná Apis mellifera a jeho miestnych ekotypov. Nesprávny výber ekotypu včely, vhodného pre dané stanovište, môže ohroziť úspešnosť ekochovu včiel (Čermáková 2011, s. 6). V konvenčnom chove včiel existuje snaha rojivosť minimalizovať. Rojenie je v očiach konvenčného včelára niečo, čomu sa za každú cenu musí zabrániť. Rojenie nie je choroba, je to prirodzený proces, ktorý slúži k udržaniu včiel ako druhu. V zdravom, normálne sa vyvíjajúcom včelstve na jar skôr či neskôr prepukne rojová nálada vzniká tým, že vo včelstve je málo otvoreného plodu a nadbytok včiel kojičiek, ktoré produkujú kŕmnu kašičku. Keď včelstvo začína mať rojovú náladu, matka vyletí z úľa, vytvoria okolo nej chumáč a zosadnú na vopred vybrané miesto, kde vytvoria rojový chumáč. Veľký roj obsahuje približne včiel, objem asi 6 litrov a váži zhruba 3 kg (Bentzien 2008, s. 50). Tu nastáva práca pre včelára, ktorý musí roj čo najskôr osadiť do nového úľa na medzisteny, aby mu včely neušli. Poväčšine sa rojový chumáč strasie na podložku pred úľ s otvoreným letáčom, včely cítia prázdny priestor a napochodujú do vnútra. Ak sa včelstvo vyrojí, je to jeho potreba, akási očista či znovuzískanie harmónie, veď roj osadený 97

96 Petra Krettová do úľa len s medzistenami už za niekoľko hodín po osadení pracuje na plné obrátky. Farma BIOAPIS Spoločnosť Bioapis SK včelia farma sa nachádza v Brezovici, v okrese Sabinov v Prešovskom kraji. Obec Brezovica leží v údolí rieky Torysa, pod východnými výbežkami Levočských vrchov, v nadmorskej výške 455 m. V rodine pána Bujňáka sa chovom včiel zaoberali viacerí jeho predkovia. Otec pána Bujňaka, Anton Bujňák začal so včelárením asi s ôsmimi včelstvami zakúpenými alebo darovanými z okolia Brezovice. Do roku 1975 sa farma rozrástla na približne 100 včelstiev, čo na súkromný sektor v časoch reálneho socializmu bol úctyhodný počet. Rodičia venovali obrovské úsilie, množstvo času a samozrejme financií zveľaďovaniu včelieho hospodárstva. Za 40 rokov z ôsmich včelích rodín sa stala veľkofarma čítajúca cez 400 včelstiev, plne sebestačná vo výrobe úľov, rámikov, potrebného včelárskeho náradia a spracovaní vosku na medzisteny. Súčasný majiteľ farmy Bioapis SK včelia, farma, Maroš Bujňák, sa začal včeláreniu naplno venovať, keď skončil strednú školu. S ekologickým chovom začal v roku 2000 a úspešne sa mu venuje dodnes. Od roku 2000 je včelia ekofarma zaregistrovaná ako subjekt ekologického poľnohospodárstva. Je zameraná na produkciu kvetových a medovicových medov, doplnkovou činnosťou je výroba medoviny u známeho medovinára pána Krivého v Trenčíne a výroba sviečok z vosku našich včiel, ktorej sa s nadšením venuje manželka. Ekologický chov včiel sa riadi zásadami spolku Démétér. 1 Včelstvá sú priamo v lese alebo v pásme I. a II. stupňa ochrany vôd. Je tu bohatstvo kveteny rastlín, stromov a krov ideálne podmienky pre produkciu biomedu. Súčasťou ekofarmy je technicko-hospodárske zázemie, medáreň, sklad vosku a včelárskych pomôcok. Je to prvá BIO včelia farma na Slovensku. 1 Spolok Démétér bol založení v roku 1924 Rudolfom Steinerom, pre zmluvné uznanie včelích chovov Démétér platí medzinárodná Démétér smernica ako doplnok k zákonným ustanoveniam, k Nariadeniu vlády (ES) č. 834/2007 o ekologickej produkcii a k Nariadeniu komisie (ES) č.889/2008 v platnom znení. 98

97 Etnologické rozpravy 2/2014 Technológia a manažment výroby a spracovania medu Biovčelár nielenže musí dodržiavať prísne pravidlá pri výbere stanovišťa, zhotovovaní úľov, pri chove a rozmnožovaní včiel a pri ochrane proti chorobám, ale je nevyhnutné, aby mal vypracovanú štúdiu výroby a spravovania medu. Na pozorovanom včeľom hospodárstve majú osobitné plásty, ktoré sú určené včelám na uloženie medu. Dielo týchto plástov nebolo nikdy zaplodované, ide vo včelárskej terminológii o panenské dielo, najkvalitnejší priestor na uchovanie včelieho medu. V znáškovom období po najmenej 3/4 zaviečkovaní plochy plástov, kedy je zrejmé, že obsah vody v mede je > 18% sa medové plásty po ometení od včiel odnesú zo stanovištia včelstiev v rezervných medníkoch zabezpečené proti vniknutiu včiel, prípadne prachu či iných nečistôt do sídla farmy do medárne, kde sa následne plásty odviečkujú nerezovými odviečkovacími vidličkami na nerezovom odviečkovacom stole. Odviečkované plásty sa vložia do nerezového, 6-rámikového, zvratného medometu, kde dôjde k odstredeniu medu z plástov. Med z medometu vyteká do 20 l zbernej nerezovej nádoby a cedí sa v 50 l nerezovom cedníku cez uhelonové sito, následne je med stáčaný a naložený do nádob (40 kg alebo 300 kg). Miestnosť na zber medu medáreň je v hospodárskej budove v mieste sídla farmy. Je určená na zber medu a jeho následné uskladnenie do doby odberu odberateľmi. Rozmery miestnosti sú 400x420 cm, podlaha miestnosti je z dlažby vysokej nosnosti a oderovej odolnosti. Technologické náradie na zber medu a to odviečkovacie vidličky, odviečkovací stôl, medomet, nádoba pod medomet, nádoba na cedenie a stáčanie medu, sú z nerezovej potravinárskej ocele. Odviečkovacie vidličky sa pred a po skončení obdobia zberu medu vyvaria po dobu 2 hodín v pitnej vode s 10% prídavkom kuchynskej soli, následne sa opláchnu a nerezová časť sa opáli plameňom propán-butánového horáku. Včely neprodukujú odpady. Na úle sa výhradne používa drevo a slama. Vyradené úle sa spália (Technologický postup zberu medu). Biomed Med je extraktom rastlinnej šťavy, obohatenej a upravenej včelami. Podľa pôvodu môžeme med rozdeliť na kvetový a medovicový a podľa 99

98 Petra Krettová toho sa líši i jeho zloženie, a tým aj účinky na ľudský organizmus. Zjednodušene povedané na rozdiel od kvetového medu je medovicový ochudobnený o bielkoviny a naopak obsahuje viac minerálov a rastlinných silíc. Samičky savého hmyzu (vošky, méry, puklice) potrebujú na tvorbu vajíčok bielkoviny, ktorých je v rastlinnej šťave málo, a preto majú vo svojom zažívacom ústrojenstve filtračné zariadenie, ktoré bielkoviny ako vysokomolekulárne látky zadržuje a púšťa do ďalších oddielov tráviaceho ústrojenstva, naopak cukry a minerály vylučuje v podobe sladkých štiav medovice. Čo je biomed? Je iný? A v čom je odlišný? Toto sú najčastejšie otázky zákazníkov kupujúcich med z ekologicky vedenej včelej farmy. Bio znamená vyprodukované v ekologickom poľnohospodárstve podľa zásad ekologického poľnohospodárstva a zákona č. 189/2009 o ekologickej poľnohospodárskej výrobe. Prečo med z biofarmy? Pretože pokiaľ nemáte priamo postavené vlastné včelstvá v čistej prírode, ste odkázaný na med z obchodu. Tu je kameň úrazu, pretože nie všetci obchodníci sú počestní a žiaľ aj niektorí chovatelia včiel sa správajú nečestne. V medoch sa našla izoglukóza, antibiotiká. Veľký pozor si treba dávať na med v hypermarketoch. Väčšinou ide o lacné medy zo zahraničia, z ktorých sú mnohé pančované sirupom z kukuričného škrobu. Na etikete takýchto medov sa dočítame, že surovina bola zakúpená v krajinách Európskej únie. Naopak med z biofarmy je pod kontrolou veterinárnej a potravinovej správy. Navyše včelstvá, samotnú farmu a produkty z nej kontrolujú aj inšpektori poverení ÚKSÚP-om. Med, na ktorého etikete nájdete napísané: BIOAPIS-SK Včelia farma a plnú adresu, je záruka, že to čo ste si zakúpili, je naozaj med a bol vyprodukovaný v ekologickom poľnohospodárstve. Má svoju jedinečnú chuť, arómu, zloženie a za jeho pôvodom stoja pracovité včely a neporušená príroda. 100 Produkcia včelieho medu V rámci vlastných výsledkov z analýzy z roku 2012, pozorovania konvenčnej a ekologicky hospodáriacej farmy zaoberajúcej sa chovom včiel, kde sme porovnávali financovanie, produkciu medu, vosku a propolisu zhodnoteniu výnosov a rentability, sme dospeli k výsledkom, že náklady na vybavenie bio chovu včiel sú porovnateľné s nákladmi na necertifikovaný chov. Výrazný rozdiel je pri nákladoch na dokrmovanie včelstiev. Bio certifikované chovy by mali byť dokrmované len bio kvalitnými surovinami, avšak cena je väčšinou minimálne

99 Etnologické rozpravy 2/2014 dvojnásobná oproti necertifikovaným potravinám. Ďalšia ekonomická nevýhoda bio chovu je veterinárna starostlivosť. V certifikovaných chovoch je vyššia úmrtnosť včelstiev, pretože sa nemôžu použiť všetky dostupné lieky. V ekologickom včelárení je produkcia medu výrazne nižšia ako v neekologickom chove z dôvodu, že pri ekologickom chove sa včelám necháva na prezimovanie v priemere 1/3 vyprodukovaného medu. Pri konvenčnom chove sa používa na dokrmovanie najmä trstinový cukor, ktorý je v certifikovanom chove zakázaný. Môže sa použiť len v bio kvalite. Veľký vplyv má aj umiestnenie farmy. Pri posudzovaní rentability ekologických fariem je základným predpokladom úspešnosti vyššia dosahovaná cena, ktorá obvykle kompenzuje vyššie výrobné a spracovateľské náklady. Rentabilita je výrazne vyššia v konvenčnom chove, čo nám potvrdilo, že náklady sú v ekologickom chove výrazne vyššie. Záver Dramatický rozvoj ľudskej spoločnosti, explozívny nárast populácie, zvyšovanie rozsahu vplyvu človeka na životné prostredie stavia civilizáciu pred závažné rozhodnutie ako ďalej. Jedinou cestou udržateľného života je harmonizácia požiadaviek ochrany životného prostredia a ekonomického rozvoja krajiny. Cieľom je rozumné využívanie prírodných zdrojov v medziach ich ekologickej únosnosti. Jedným z trvalo udržateľných spôsobov využívania krajiny je ekologické poľnohospodárstvo označované aj ako organické alebo alternatívne poľnohospodárstvo. Systém je chápaný ako jednotný a živý organizmus, príkladom mu je príroda, s ktorou hospodár harmonicky spolupracuje a rešpektuje jej prirodzené zákonitosti a limity. Človek je súčasťou prírody, nesie etickú a spoločenskú zodpovednosť za šetrné využitie krajiny a jej ochranu. V našich podmienkach sú ekologické poľnohospodárstvo a výroba biopotravín považované iba za doplnkový systém popri konvenčnom poľnohospodárstve. Jednou z vážnych príčin pomalšieho napredovania je nízky záujem našich spotrebiteľov o konzumáciu bioproduktov a biopotravín, ktoré sú spravidla sprevádzané vyššími cenami, nevýrazným označením, ale aj ich všeobecným nedostatkom v našich predajniach. 101

100 Petra Krettová V súčasnej dobe, keď je prezentovaná ekonomická kríza a nezamestnanosť sa vyšplhala na viac ako 15%, viac ako 90% obyvateľov na Slovensku si zváži kúpu potravín. V mnohých prípadoch je hlavných faktorom cena výrobku a nie kvalita. Žiaľ takúto situáciu podmieňuje vývoj na Slovensku, ceny výrazne stúpajú, ale mzdy stagnujú alebo stúpajú minimálne. Vzhľadom na to, že biopotraviny sú o 10 40% drahšie, nákup týchto potravín zaujíma len necelé 2% obyvateľstva. V tomto smere by nám mali byť príkladom krajiny s väčšou tradíciou biopotravín a bioproduktov, ako sú hlavne Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko a iné. 102 Obrazová príloha Logo certifikačnej organizácii. [online] [cit ]. Dostupné na internete: Inspekcne_organizacie_opravnene.pdf Literatúra a pramene BENTZIEN, C. (2008). Ekologický chov včel. Praha: Víkend. 119s. ISBN BIOAPIS SK. Technologický postup zberu medu. ČERMÁKOVÁ, T. (2011). Chov včiel v ekologickej poľnohospodárskej výrobe v podmienkach Slovenskej republiky. Liptovský Hrádok: Ústav včelárstva. 11 s. DETTLI, M. HRADIL, R. (2010). Včely a jejich svět. Hranice: Fabula. 153s. ISBN GRZNÁR, M. (2011). Podnikanie v agropotravinárstve. Bratislava: Ekonóm. 272s. ISBN CHLEBO, R. GERO, A. ILKO, Š. DUDÁŠOVÁ, B. STRNÁL, M. (2009). Uplatnenie inovatívnych produktov z medu na slovenskom agrotrhu. MP SR. 60s. JURÍK, A. (1979). Medonosné rastliny. Bratislava. 268s. LACKO-BARTOŠOVÁ, M. (2005). Udržateľné a ekologické poľnohospodárstvo. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita. 575s. ISBN POHL, F. (2008). Varroáza: jak ji poznat a úspěšně potírat. Praha: Víkend. 80s. ISBN

101 Etnologické rozpravy 2/2014 ŠIMČÁK, P. (2003). Ekonomika výroby ekoproduktov. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita. 168s. ISBN VESELÝ, V. (2009). Včelářství. Praha: Brázd: Český svaz včelářů. 270s. ISBN Elektronické zdroje Apimondia First World Conference on Organic Beekeeping [cit ]. Dostupné na internete: keepers.com/newsletter/june/apimondiaabstracts.pdf. Ecotrend Slovakia. [online] [cit ]. Dostupné na internete: IFOAM EU GROUP Opatrenia pre Ekologické poľnohospodárstvo v národných Programoch rozvoja vidieka v súvislosti s podporou ekonomického rastu a tvorby pracovných miest.. [online] [cit ]. Dostupné na internete: /around_word/eu_groupnew/positions/papers/pdf/position_foame U_RD_sk 08.O pdf. MP SR Národný program stabilizácie a rozvoja slovenského včelárstva na roky 2013/2014 až 2015/ [cit ]. Dostupné na internete: Nariadenie komisie (ES) č. 889/2008 ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá implementácie nariadenia Rady (ES) č. 834/2007 o ekologickej výrobe a označovaní ekologických produktov so zreteľom na ekologickú výrobu, označovanie a kontrolu. [online] [cit ]. Dostupné na internete: _2008_1.pdf ÚKSÚP Vývoj ekologického poľnohospodárstva v rokoch [online] [cit ]. Dostupné na internete: Včelárstvo, včely, med a ostatné veci okolo toho. [online] [cit ]. Dostupné na internete: 103

102 Jolana Darulová, Katarína Koštialová 104 Revitalizácia tradičného stravovania netradičnými, alternatívnymi formami Jolana Darulová a Katarína Koštialová Kontakt: doc. PhDr. Jolana Darulová, CSc. Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií Filozofická fakulta UMB Banská Bystrica jolana.darulova@umb.sk PhDr. Katarína Koštialová, PhD. Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií Filozofická fakulta UMB Banská Bystrica katarina.kostialova@umb.sk Abstract: The study deals with the culinary culture in the context of organic farming, especially the new alternative forms. We focused on the selected organizations and culinary activities carried out in the Banska Bystrica region. The study is concentrated on the importance of the regional uniqueness and originality of the culinary culture, as well as new forms of cultural elements transmission in the study area. From the theoretical point of view we can refer to the glocalization, it is the process of adaptation of the global product to the local conditions and on the other hand it is the creation of the counterweight through the local product. Kľúčové slová: alternatívne formy ekologického hospodárenia, Slow food, Tradičná chuť regiónov Key words: alternative forms of organic farming, SlowFood, Traditional Taste of the Regions...ochrana tradičného syra, poľa alebo plemena hospodárskeho zvieraťa je najlepším spôsobom ako chrániť seba samého a zaistiť nasledujúcim generáciám modernejšiu budúcnosť v tom najlepšom význame tohto slova... Úvod Vito Puglia, Slow Food Ako protipól existencie globálnej kultúry fast food, mcdonaldizácie, priemyselnej veľkovýroby a štandardizácie prostredníctvom chemických chutí, vznikajú i na Slovensku rôzne aktivity, podujatia či združenia zamerané na využívanie ekologicky pestovaných regionálnych,

103 Etnologické rozpravy 2/2014 lokálnych plodín a produktov. Východiskom sa pritom neraz stávajú tradičné formy hospodárenia a snahy o prinavrátenie tradičných chutí a vôní do súčasného stravovania prostredníctvom hľadania starých technológií a tradíciou overených receptov. Z teoretického hľadiska možno všeobecne odkazovať na glokalizáciu, proces, v ktorom je na jednej strane snaha o adaptáciu svetového, resp. globálneho výrobku na lokálne podmienky a na druhej strane ide o vytvorenie protiváhy pomocou lokálneho výrobku. V kontexte tejto štúdie však globálne a lokálne nechápeme ako opozíciu, lebo v konečnom dôsledku ide vo všetkých analyzovaných prejavoch o snahu presadenia sa na globálnom trhu/vo svete. Súčasný smer globálneho konzumného kapitalizmu podporuje neobmedzené potreby či požiadavky, s ktorých pomocou lokálne trhy, techniky adaptácie tovaru na ich potreby a získavania pôžitku zo sústavnej premeny identity umožňujú vznik istého druhu heterogenity. Globálne sa stáva lokálnym a lokálne globálnym (Barker 2006, s. 60). Štúdia sa venuje kulinárnej kultúre v kontextoch ekologického hospodárenia, najmä novým alternatívnym formám. Výskum vychádzal zo širšie koncipovaných snáh o vytváranie, presadzovanie a realizáciu zdravého životného štýlu a sústredil sa na niekoľko organizácií a kulinárnych aktivít realizovaných v banskobystrickom regióne. Pritom sa ako východiskové javili vybrané okruhy: inštitucionalizácia a profesionalizácia lokálnych skupín a aktivistov, nové formy transmisie kultúrnych prvkov v skúmanej oblasti, uvedomenie si dôležitosti vedomostí o tradičnom hospodárení a kulinárnej kultúre, význam regionálnej jedinečnosti a originality. Ekologické hospodárenie v mnohom odkazuje na podporu malých rurálnych komunít, existenciu a význam malých a stredných súkromných hospodárstiev. Z produkčného hľadiska sú nahraditeľné veľkými farmami a poľnohospodárskymi podnikmi, v nevhodných klimatických a pôdnych podmienkach je dnes navyše ekonomicky výhodnejší dovoz ako vlastná výroba. Miloslav Lapka a Miroslav Gottlieb upozorňujú, že v konečnom dôsledku by to znamenalo prázdny vidiek bez malých rodinných hospodárstiev a fariem (Lapka Gottlieb 2000, s. 8 ). Pozornosť sa preto sústreďuje na iné významy malého a stredného hospodárenia, hovorí sa o starostlivosti o krajinu, 105

104 Jolana Darulová, Katarína Koštialová o jej udržiavaní, o environmentálnych úlohách, zachovávanie systému hodnôt, systému vedomia, odovzdávanie poznatkov pre zaistenie trvalej udržateľnosti života. K formálnym znakom rurálnej tradície patrili najmä vzťah k pôde ako k živému organizmu, humánny vzťah k zvieratám, imobilita hospodáriacich roľníkov (viazanosť na pôdu/lokalitu), uzatvorený kolobeh práce (sezónnosť) v nadväznosti na ročné cykly, participácia spoločnosti na obhospodarovaní lokálnej krajiny. Domnievame sa, že ide o hodnoty, ktoré smerujú k formovaniu ekologického vedomia, ktoré bolo s tradičným roľníctvom spojené. Zároveň ale majú význam i pre nových zakladateľov fariem a rodinných hospodárstiev a taktiež sú východiskom pre už zmieňované alternatívne formy života. V nových súvislostiach zohrávajú významnú úlohu aj tradíciou overené odrody domácich rastlín (i regionálne viazané) a plemená hospodárskych zvierat, ako aj celá poľnohospodárska produkcia využívaná v súčasnom stravovaní. Kulinárna kultúra je považovaná za súbor špecificky organizovaných a kolektívom uplatňovaných vedomostí, symbolov, významov, sociokultúrnych regulatívov, kultúrnych kódov a pravidiel, ktoré si človek osvojil ako člen určitej spoločnosti. Výsledky antropologických výskumov potvrdzujú, že jedlo a spôsoby stravovania patria k najvýraznejším identifikačným kódom ľudských spoločenstiev. Kulinárna kultúra je zaraďovaná do štruktúr tzv. dlhého trvania a stravovacie modely patria k najstabilnejším hodnotám ľudských spoločenstiev (Stoličná 2007, s. 1). Globalizačné tendencie narúšajú tieto hodnoty a zasahujú aj do princípov stravovania, pričom sa mení obľuba jedál, ich chuť i vôňa, spôsob prípravy i konzumácia. K novým kulinárnym praktikám prispievajú aj výrobcovia potravín a prevádzkovatelia stravovacích služieb. Používajú nové technológie, množstvo nových aditívnych resp. pomocných látok, ktoré nielen zlacňujú ich výrobu, ale menia aj tradičné chute, vlastnosti a vône výrobkov. Potravinárske výrobky a prísady sa získavajú z celého sveta. Spotrebitelia požadujú celoročný prístup k potravinám, ktoré sa kedysi považovali za sezónne potraviny, čo núti výrobcov, aby ich chemicky upravovali a vyrábali polotovary tak, aby sa sezónnosť narušila. Záujem spotrebiteľov o to, čo sa im dostáva denne na stôl v krajinách západnej Európy a severnej Ameriky sa rozvíja vo forme food activism. Food aktivisti sa snažia podporiť zdravšie a chutnejšie stravovanie bez chemikálií, ekologickejšie poľnohospodárstvo, viac spravodlivosti (a viac možností) pre lokálnych malých farmárov a potravinových 106

105 Etnologické rozpravy 2/2014 producentov, zlepšenie životného prostredia, udržateľný životný štýl... Ide o hľadanie rôznych alternatívnych ciest ako protipól ku globálnemu industriálnemu potravinovému systému s cieľom nájsť početné alternatívy, ktoré sú šetrnejšie k životnému prostrediu, spravodlivejšie k ľuďom a udržateľnejšie pre ľudské spolunažívanie i pre planétu. (Bitušíková 2013, s ) Možno konštatovať, že sa vo všeobecnosti vytrácajú poznatky o tradičných jedlách a receptúrach. Strava sa teda opodstatnene stáva najčastejším zdrojom revitalizačných aktivít s dôrazom na prezentáciu kulinárnej tradície prostredníctvom jednotlivcov a skupín, ktoré si ešte uchovávajú poznatky o nej. Sekundárnou funkciou je aj vzdelávanie verejnosti a snaha o návrat pôvodných receptúr do jedálnych lístkov. Slow Food Celosvetové hnutie proti nezdravej strave, polotovarom, fast food-om, ale aj celosvetovému štýlu rýchleho života predstavuje Slow Food. 1 Cieľom Slow Food-u 2 je vážiť si kultúru stolovania, chrániť a vychutnávať si miestne produkty a jedlo zblízka. Presadzovať miestne produkty, domáce odrody rastlín a plemená hospodárskych zvierat, ktoré sú odsúdené na zánik v súčasnej dobe medzinárodnej štandardizácie potravinárskych výrobkov. V snahe o zachovávanie biodiverzity rozvíjať aktivity a projekty, ktoré sú zamerané na ochranu pôvodných živočíšnych druhov a rastlinných odrôd, ako aj podporovať obnovovanie a udržiavanie tradičných výrobných postupov a zachovávanie krajových, regionálnych a lokálnych gastronomických špecialít. 3 V užšom slova zmysle hnutie presadzuje miestne produkty, domáce odrody plodín a upozorňuje na zabudnuté recepty. Parafrázujúc myšlienky o pomalom jedle od zakladateľa hnutia Carla Petrini, jedlo by malo byť dobré, aby bolo pre všetkých radosťou jesť, čisté, aby sa neničilo životné prostredie a zdroje Matky zeme, spravodlivé, aby boli rešpektovaní všetci ľudia, ktorí pre nás získavajú potravu v pôde, moriach, na lúkach či v lesoch. Nadnárodné monopoly viní za globalizáciu chutí, vytesnenie malých výrobcov a zánik tradičných jedál. 1 Bližšie pozri i Bitušíková, A Hnutie Slow Food založil v roku 1986 Carlo Petrini taliansky novinár, gastronóm, ako odozvu na otvorenie pobočky nadnárodného fastfoodového reťazca na historickom námestí Piazza di Spagna v Ríme. 3 ( 107

106 Jolana Darulová, Katarína Koštialová Upozorňuje na význam tradičného lokálneho jedla, lebo práve lokálna kuchyňa s čerstvými sezónnymi produktmi od miestnych malovýrobcov spoluvytvára kultúru daného regiónu. Patria sem i krajové špeciality, tradičné odrody plodín či plemien domácich zvierat, pravá chuť bez umelých prísad, podpora komunálneho života a šetrnosť k životnému prostrediu spolu so zvýšenou vnímavosťou voči bio potravinám. K medzinárodnej eko-gastronomickej organizácii sa prihlásili stúpenci z viac ako 150 krajín a združuje viac ako miestnych skupín (konvívií). Organizuje celosvetové podujatie Terra Madre za účelom zachovávania chuťovej diverzity, rozmanitosti sveta podporuje projekt Archa chutí 4, ktorého metodická príručka nesie podtitul Ako budovať najväčší svetový katalóg chutí: dedičstvo, ktoré treba objaviť a chrániť (Milano Ponzio Sardo 2013). Projekt vznikol ako reakcia na zanikanie miestnych gastronomických tradícií a záujmu ľudí o to, čo jeme, odkiaľ jedlo pochádza, ako chutí a ako náš výber potravín ovplyvňuje okolitý svet. Predstavuje zoznam kvalitnej lokálnej produkcie živočíšnych a rastlinných druhov mimoriadneho dedičstva (ovocia, zeleniny, plemien zvierat, syrov, chleba...). Zoznam sa tvorí za účelom podporovania gastronomických tradícií, s cieľom poukázať na existenciu týchto produktov a upozorniť na riziko ich vyhynutia v priebehu niekoľkých generácií. Neustále sa rozširujúci zoznam tvorí v súčasnosti 2164 produktov, ktorých projekt chráni pred zabudnutím. Slovensko má od roku 2003 v kategórii Syry a mliečne výrobky zapísanú bryndzu. 5 Lokálnym konvíviom medzinárodného hnutia Slow Food je aj Slow Food Banská Bystrica. 6 V súlade s cieľmi hnutia sa snaží tradičným spôsobom podporovať vyrobené potraviny a ich výrobcov a tým napomáhať zachovávaniu rozmanitosti regionálnych gastronomických, potravinárskych a poľnohospodárskych tradícií a lokálnych kulinárskych špecialít, zlepšovať dostupnosť obyvateľov regiónu k čerstvým, miestnym potravinám, napomáhať praktickému prepájaniu miestnych producentov potravín s gastronomickými prevádzkami a inštitúciami verejného stravovania. 7 Inštitucionálnu podporu konvívia Slow Food Banská Bystrica zabezpečujú tri združenia pôsobiace 4 Myšlienka vzniku Archy chutí vznikla v roku Česká republika má zapísanú Juhomoravskú oskorušu, Maďarsko klobásu Mangalicu. Anglicko má zapísaných 79 produktov, USA 216 produktov. 6 Slow Food Banská Bystrica vznikol v roku ( 108

107 Etnologické rozpravy 2/2014 v banskobystrickom regióne: Vidiecky parlament Banskobystrického kraja, Združenie pre rozvoj vidieka a Tradičná chuť regiónov Slovenska. Vychádzajúc z medzinárodných cieľov a aktivít Slow Food Banská Bystrica a Združenie pre rozvoj vidieka pravidelne vyhlasujú výzvu na predkladanie nominácií tradičných produktov a receptov z banskobystrického regiónu Dedičstvo chutí. Tvorí ho zápis do Archy chutí, ktorý je základným stupňom nominácií do svetovej Archy chutí a Zabudnutá kuchyňa. Cieľom výzvy je budovanie Slow Food Archy chutí v banskobystrickom regióne 8 ako spoločnej databázy slúžiacej na ochranu vzácnych, unikátnych regionálnych potravín, úžitkových zvierat a kultúrnych rastlín. Projekt sa v nadväznosti na ekologické hospodárenie zameriava na produkty, ktoré sú späté s tradíciami, sú jedinečné, špecifické, ale vytrácajú sa z kulinárnej kultúry pod tlakom modernej doby. Výzva pre banskobystrický región na predkladanie nominácií stanovuje základné podmienky oprávnenosti nominácie, medzi ktoré patria: miestne produkty potravinového charakteru, ako sú: domestifikované druhy (kultivary a pôvodné ekotypy úžitkových rastlín; plemená a populácie hospodárskych zvierat), pôvodné divorastúce druhy rastlín (len ak ich technika zberu alebo ich ďalšieho spracovania vychádza z tradičnej metódy) a spracované produkty; produkty vykazujú výnimočné organolektické kvality (chuť, vôňu, farbu, vzhľad); ich zárukou je využívanie tradičných miestnych metód a remeselná výroba; produkty, ktoré tvoria súčasť konkrétneho územia, regionálneho, prípadne národného kultúrneho dedičstva, majú jednoznačnú identitu a sú preto neodmysliteľnou súčasťou prostredia, z ktorého pochádzajú; produkty, ktoré musia byť vyrábané v limitovaných množstvách; produkty, ktorých riziko zániku je preukázateľné. 9 K nominovaným produktom za banskobystrický región patrí napríklad Slovienka (strukovina), Hontianka (včelia línia), Pôvodná valaška 8 Ide o produkty na území Tekova, Hontu, Gemera, Novohradu, Malohontu, Podpoľania, Horehronia i Turca. 9 ( 109

108 Jolana Darulová, Katarína Koštialová (vyšľachtené plemeno ovce), Horehronská šunka, Polhorská šovdra (údená šunka), Muránsky obnôškový peľ, Bylinkové čaje z Horehronia, Pukanská cibuľa, Biela konkordia (odroda viniča), Čelovská chrupka (odroda čerešne), Vinické jablko, či výrobky zo 100% ovčieho mlieka. Cieľom projektu Zabudnutá kuchyňa je zbierať tradičné recepty regiónu. Medzi prvými piatimi sa nachádza Čipkárskô (Brusno), Pouhorské tľapkance (Pohronská Polhora), Drevorubačské párance (Pukanec), Halušky s jablkami a cukrom (Hontianske Nemce), Hrušovské lepníky (Hrušov). Tradičná chuť regiónov V poslednom období sme zaznamenali veľkú obľúbenosť a nárast kulinárnych súťaží, podujatí a prezentácií, poukazujúcich na významné stravovacie originality lokality, resp. regiónu. Obce súťažia vo varení guľášu, halušiek, zemiakov, organizujú spoločné zabíjačky, vinárske, gaštanové, hubové, rybárske i salašnícke dni. Z veľkého počtu podujatí zameraných na kulinárne špeciality vyniká predovšetkým Tradičná chuť Hontu, pri zrode ktorého stáli lídri Slow Food Banská Bystrica. 10 Zásobovanie vlastnými potravinami vo viacerých obciach Hontu pretrváva doposiaľ, avšak v menšej miere. Výrazné to bolo v období socializmu, kedy obyvatelia obcí pracovali v prosperujúcich jednotných roľníckych družstvách a doma sa ešte venovali záhradkárčeniu, vinohradníctvu, chovu hospodárskych zvierat, najmä ošípaných, hydiny i králikov. Dôležitú úlohu majú v tejto dobe i zakorenené návyky dedinského obyvateľstva byť zabezpečený stravou, ktorá má požadovanú kvalitu a vyhovuje chuťovým normám a nárokom jednotlivých domácností (Stoličná 1986, s. 117). Tradičná chuť Hontu 11 je zaštítená podujatím Tradičná chuť regiónov Slovenska. Genéza podujatia je založená na osobnej skúsenosti a iniciatíve jednotlivcov. Motivačným impulzom bola návšteva medzinárodného potravinárskeho veľtrhu SALIMA Brno, kde sa organizátori inšpirovali podujatím Zlatá chuť Jižní Moravy. 12 Tam som zistila, koľko my máme 10 Predovšetkým MVDr. Oľga Ľuptáková podpredsedníčka Slow Food Banská Bystrica, s ktorou sme realizovali rozhovory v roku Bližšie pozri i Darulová, J. Koštialová, K V rámci aktivít veľtrhu SALIMA sa prezentujú poprední výrobcovia a dodávatelia potravín a technológii pre potravinárske odbory, mlynárstvo, pekárstvo, cukrárstvo, vinárstvo, zariadenia pre obchod, hotely a verejné stravovanie z celého sveta. 110

109 Etnologické rozpravy 2/2014 toho národného a nik sa tomu nevenuje (O. L.). Na podnet tohto podujatia MVDr. Oľga Ľuptáková oslovila na jeseň roku 2008 niektorých starostov obcí regiónu Hont so zámerom zorganizovať gastronomickú súťaž. Cieľom bolo zrealizovať kulinárnu súťaž, ktorá by spĺňala náročné kritériá profesionálneho hodnotenia a nebola by monozložková. V spolupráci s Regionálnou poľnohospodárskou a potravinárskou komorou Zvolen, Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre a Univerzitou veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach bola vypracovaná metodika hodnotenia so zameraním na senzorické vlastnosti jedla, predovšetkým chuťové. Hodnotenie malo zaručovať objektivitu s vylúčením osobných preferencií. Nultý ročník podujatia sa uskutočnil v roku 2008 v obci Litava, kde sa metodika a pravidlá súťaže overili v praxi. Dôraz je kladený predovšetkým na znovuobjavenie tradičnej chuti jedla s použitím výlučne domácich korenín (napríklad soľ, korenie, majorán, rasca, paprika, muškátový oriešok), bez použitia dochucovadiel (napríklad vegeta) a chemických prípravkov. Všetky suroviny použité v súťaži zabezpečujú organizátori z lokálnych zdrojov. Podmienkou súťaže je, že suroviny musia pochádzať zo Slovenskej republiky pri zachovaní tradičných plemien zvierat a rastlinných kultúr. Najvyššie hodnotenie má koeficient chuti. Koeficienty vyhodnocuje počítač. Chuťove to musí byť vyvážené, keď je to napríklad zeleninové jedlo, neprevláda chuť mäsa či soli, ale cítiť tam tú zeleninu. Je dôležité zachovať jednotlivé chute, napríklad pri hríbovej polievke, aké hríby dáte, taká chuť má prevažovať (O. L.). Nultý ročník organizátori chápali ako aktivitu záujmovej skupiny ľudí a v snahe docieliť vyššiu profesionalitu podujatia bolo v roku 2009 založené občianske združenie Tradičná chuť regiónov Slovenska. Hlavným poslaním je podpora tradície vidieckej kuchyne so zachovaním senzorických vlastností regionálnych jedál a nápojov, ako aj ich popularizácia a revitalizácia. Jedným z cieľov združenia bolo nielen oživenie tradičných receptov, ale aj zaradenie víťazného jedla do jedálneho lístka niektorej z hontianskych reštaurácií, prípadne využitie tradičnej kuchyne v rámci agropodnikania a agroturistiky. Občianske združenie sa okrem organizácie každoročných súťaží podieľa aj na vzdelávaní širokej verejnosti. Obsahom vzdelávania sú napríklad témy: domáce spracovanie a predaj, základy kulinárskej úpravy potravín, 111

110 Jolana Darulová, Katarína Koštialová 112 spôsoby konzervovania, senzorické posudzovanie potravín a tradičných jedál, spôsoby rozlišovania tradičných jedál od bežných na základe surovinovej skladby a spôsobu úpravy, výroba tradičných špecialít podľa regiónov a podľa ročných období, tradičné potraviny, jedlá a nápoje ako súčasť agroturizmu a vidieckej politiky, vplyv lúk a pasienok na živočíšne produkty, inštitút spoločného stola (kde rodina aj vzájomne komunikuje) získavanie podpory, spôsoby prezentácie, napríklad webové stránky a podobne. Okrem teoreticky zameraných prednášok sa organizátori snažia aj o prebudenie záujmu detí o pestovanie rastlín a zdravú výživu, napríklad prácou na školských políčkach. Víťazné kuchárky príležitostne varia jedlá vo vytipovaných hoteloch a reštauráciách, kde sa táto aktivita stretáva s veľkým ohlasom. Do jedálneho lístka zaraďujú najmä baraní perkelt, strapkáče, štrúdľu, pričom iba využívajú klasické bylinky, koreniny a tuky. Popri varení radia tamojším kuchárom a upozorňujú, že jedlá pripravené na oleji nivelizujú chute. Odbornosť súťaže Tradičná chuť Hontu garantuje komisia zložená z odborníkov Slovenskej poľnohospodárskej univerzity z Nitry a zástupcov reštauračných zariadení. Hodnotí jedlo predovšetkým na základe senzorického posúdenia vlastností, nutričných hodnôt, estetických a degustačných vnemov. Posudzuje sa i originalita, pôvod, regionalita, využitie miestnych surovín, vplyv jedla na zdravie a bioprodukt. Záujemcovia môžu súťažiť v nasledovných kategóriách: vaječné jedlá, mliečne jedlá, mäsové jedlá, zeleninové jedlá, múčne jedlá, polievky. V každej kategórii je vyhodnotené len jedno jedlo a víťaz získava Certifikát Tradičná chuť Hontu. Z doteraz ocenených jedál to boli

111 Etnologické rozpravy 2/2014 napríklad: Nemčianske tvarohové halušky s podmaslím, Fučka s tvarohom, Fazuľová polievka s geršňou a klobásou, Demikát, Pukanské párance a podobne. Paralelne sa od roku 2010 každoročne koná aj Jablková chuť Hontu po ladziansky v Ladzanoch. Nadviazala na špecifickú tradíciu ovocinárstva v Honte. Malá obec Ladzany je známa kvalitnými ovocnými sadmi, z ktorých sa už za čias Rakúsko-uhorskej monarchie vyvážalo ovocie do Budapešti a ďalších miest. O ocenenie Najchutnejšie jedlo z jabĺk sa uchádzajú jedlá vo viacerých kategóriách: múčne, ovocné, mäsové jedlá a polievky. K víťazným jedlám patrí napríklad jeleň na jablkách, kačacie prsia s jablkami, plnené trubičky s jablkami v červenom víne, jablká plnené orechmi a medom. Občianske združenie Tradičná chuť regiónov Slovenska doteraz realizovalo v regióne Hont súťaže v obciach Litava, Bzovík, Hontianske Nemce, Senohrad, Čekovce a má ambíciu rozšíriť spomínanú aktivitu aj do iných regiónov Slovenska. Od roku 2012 organizuje aj Tradičnú chuť Podpoľania (v roku 2012 sa konala v obci Látky, v roku 2013 v obci Očová a v roku 2014 v Hriňovej) a pripravuje aj súťaž v regióne Horný Liptov. 13 V snahe rozšíriť kulinárnu súťaž do všetkých regiónov Slovenska si stanovilo neľahkú úlohu regionalizácie, s prihliadnutím nielen na súčasné administratívno-správne členenie a historickú kontinuitu, ale predovšetkým na faktor tradičného stravovania. Ďalším plánovaným krokom je písomne dokumentovať kuchárske umenie, charakter poľnohospodárstva v minulosti a súčasnosti (pestovanie plodín, chov hospodárskych zvierat) a vydať tlačou doteraz uskutočnené ročníky súťaže Tradičná chuť Hontu. Kulinárnu súťaž využívajú organizátorské obce aj na možnosť prezentovania a propagovania svojej histórie a kultúry. Okrem súťaže príprava jedál, hodnotenie jedál, vyhodnotenie súťaže sa koná aj verejná ochutnávka tradičných jedál. Priestor je poskytnutý prezentáciám poľnohospodárskych, potravinárskych, spracovateľských a obchodných firiem. Okrem toho si viaceré obce zorganizovali aj rôzne iné súťaže kulinárskych zručností, odborné semináre k bezpečnosti potravín a surovín produkovaných na Slovensku a takisto aj výstavy. 13 Občianskej združenie Tradičná chuť regiónov Slovenska a Slow Food Banská Bystrica sa prezentovali aj na Agrokomplexe Nitra Prezentácie Tradičná chuť regiónov Hont a Tradičná chuť regiónov Podpoľanie boli sprievodnými programami veľtrhu. 113

112 Jolana Darulová, Katarína Koštialová Z hľadiska popularizácie tradičnej stravy a zapojenia mladej generácie možno pozitívne hodnotiť aktivity spojené s myšlienkou: Slovensko je naša zem, čo zasejem, to aj zjem. Záver Snahy mimovládnych organizácii zamerané na slovenskú a regionálnu kultúru v poslednom období podporuje aj Slovenská republika. Od 1. júla 2014 Európska komisia notifikovala Slovensku označenie Slovenská potravina. Podmienkou označenia je, že najmenej 75% surovín a prísad do výrobku musí byť z produkcie vyrobenej na Slovensku a celý výrobný proces musí prebiehať na jeho území. Zároveň má Slovenská republika zavedené aj označenie Vyrobené na Slovensku, čo znamená, že celý výrobný proces prebieha na území Slovenska i Slovenský poľnohospodársky produkt vypestovaný, zberaný alebo cielene získaný v Slovenskej republike od zvierat znáškou, zo zabitých chovaných zvierat, z voľne žijúcich zvierat lovom alebo z farmového chovu zveri. Slovensko má aj notifikáciu Regionálny produkt, Regionálna potravina, Farmársky poľnohospodársky produkt a Farmárska potravina (SME: Vydané ). Uvedené označenia sú zakotvené vo Vyhláške Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo 16. júna 2014 o podmienkach používania dobrovoľného označovania poľnohospodárskych produktov a potravín za účelom informovania spotrebiteľa (Zz. č. 163/2014, s. 1271). Na záver je potrebné znova skonštatovať, že v súčasnosti sa prirodzeným vývojom a civilizačnými tendenciami tradičná rôznorodosť a variantnosť stravy nivelizuje, pričom dochádza aj k zmenám stravovacích návykov. Nivelizáciou, vypustením tradičných surovín zo súčasnej stravy, ako aj globalizačnými tendenciami, ktoré umožňujú prijímanie prvkov svetovej kuchyne (napríklad talianskej, ázijskej) do súčasného jedálenského lístka sa ochudobňuje slovenská kulinárna kultúra. A práve aktivity viacerých mimovládnych organizácií, okrem iného, prispievajú k medzigeneračnej transmisii, resp. revitalizácii tradičnej stravy ako významného etnoidentifikačného činiteľa a tým aj k udržiavaniu kultúrneho dedičstva. 114

113 Etnologické rozpravy 2/2014 Obrazová príloha Obrázok 1a, 1b: Jablková chuť Hontu, Ladzany 2011, autor: Jolana Darulová 115