O precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia (aj podľa Civilného sporového poriadku)

Transcription

1 Autor: Mgr. Peter Toth-Vaňo O precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia (aj podľa Civilného sporového poriadku) Príspevok voľne nadväzuje na problematiku záväznosti súdneho rozhodnutia, začatú autorom v predchádzajúcom článku. V tomto prípade sa autor zaoberá precedenčnou záväznosťou súdnych rozhodnutí. Poukazuje na striktnosť uplatňovania tejto zásady v právnej kultúre common law a následne sa zaoberá otázkou, či je dnes v našich podmienkach možné hovoriť o existencii tohto druhu záväznosti súdnych rozhodnutí. Podstatná časť príspevku je venovaná súvisiacej úprave v Civilnom sporovom poriadku. Autor aj v nadväznosti na danú úpravu zdôrazňuje faktory, ktoré musia byť splnené, aby mohol tento druh záväznosti v praxi korektne fungovať a upozorňuje na nebezpečenstvo prílišnej automatizácie pri výkone súdnej moci, ktoré so sebou precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí prináša. 1. Úvod Analýzou precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia týmto nadväzujeme na príspevok uverejnený v predchádzajúcom článku, ktorého predmetom bola subjektívna záväznosť právoplatného rozhodnutia a záväznosť kasačného charakteru. Z nášho pohľadu je práve inštitút precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia tým, ktorý si v dôsledku zmien, ku ktorým dôjde od 1. júla 2016, zaslúži osobitný, samostatný, príspevok Precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí v právnej kultúre common law Miera precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia najvyššej súdnej autority v tej ktorej právnej kultúre je vo vertikálnej rovine nepriamo úmerná možnosti inštančne nižších súdov odchýliť sa od právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach súdov vyšších (od záväznej časti rozhodnutia vyšších súdov, t.j. od ratio decidendi), týkajúcich sa iných účastníkov. V rovine horizontálnej ide v prípade precedenčnej záväznosti takisto o nepriamu úmeru, tentokrát však s možnosťou toho istého súdu odchýliť sa od svojho predchádzajúceho právneho názoru predtým vysloveného v inej obdobnej veci. Jednoducho povedané, čím väčšia sila precedentu, tým menšia možnosť odklonu. Práve táto vlastnosť súdnych rozhodnutí je z hľadiska všeobecného povedomia asi najznámejším prvkom odlišujúcim právnu kultúru common law od kontinentálnej právnej kultúry. 1 1 OPETT, L.: K pojmovým východiskám sudcovskej tvorby práva; Justičná revue, 65, 2013, č. 11, s. 1385: V hrubých črtách možno povedať, že všeobecne prijímanou tézou v právnej vede (osobitne v právnej komparatistike) je tvrdenie, podľa ktorého právne systémy krajín písaného kontinentálneho práva charakterizuje zákonné právo a sudcovské právo je definičným znakom anglo-amerického právneho systému s tradíciou nepísaného práva.

2 Za pozornosť azda stojí nasledujúci príklad, ktorý, hoc ešte z 19. storočia a veľmi zjednodušene, dokumentuje silu precedenčnej záväznosti v britskej právnej kultúre. V prípade R. v. Millis bolo riešené, či je prítomnosť kňaza s potrebnými episkopálnymi sväteniami podstatnou pre uzatvorenie platného manželstva v Anglicku a Írsku. Írsky apelačný súd (Irish Appellate Court) bol v prejednávanom prípade proti tomu, aby manželstvo, pri ktorého uzatváraní daná podmienka splnená nebola, bolo uznané za platné. Snemovňa Lordov (House of Lords) toto rozhodnutie v roku 1844 následne potvrdila, 2 avšak z dôvodu rovnomerného rozdelenia hlasov len na základe princípu praesumitur pro negante (pri tomto princípe platí domnienka, že pravdu má popierajúci, t.j. nie ten, ktorý sa odvoláva). O sedemnásť rokov neskôr sa dostal pred súd prípad Beamishovcov. 3 Išlo o situáciu, kedy priamo osoba uzatvárajúca manželstvo (na strane jedného zo snúbencov) mala potrebné cirkevné svätenia. Snemovňa Lordov však uzatvorila, že právny názor v predtým riešenom prípade R. v. Millis nie je dôvod neaplikovať, a to z dôvodu, že potrebné episkopálne hodnosti musí mať oddávajúci kňaz a nie osoba uzatvárajúca manželstvo. Čo však bolo na danom prípade najzaujímavejšie a čo, hoci veľmi zjednodušene, historicky dokumentuje prísnosť uplatňovania tohto druhu záväznosti v anglickej právnej kultúre, bol pohľad jedného zo sudcov, Lorda Campbella. Išlo o osobu, ktorá nesúhlasila so záverom o neplatnosti manželstva v prípade R. v. Millis. V súvislosti s rozhodovaním prípadu Beamish v. Beamish však uviedla 4 : Pokiaľ by to bolo na mne, požiadal by som o znovuposúdenie pravidla stanoveného v prípade Millis, obzvlášť, pokiaľ sudcovia, ktorí daný prípad riešili, sa následne sťažovali na potrebu rýchleho vyslovenia názoru bez primeraného času na uváženie a sudcovia Snemovne Lordov, ktorí argumentáciu daných sudcov brali do úvahy pri posudzovaní otázky, či rozhodnutie súdu nižšej inštancie má byť zmenené, k zmene nepristúpili, keďže boli ich hlasy rovnomerne rozdelené. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie, ktoré posúdilo uzavretie manželstva muža a ženy Presbyteriánskym pátrom, ktorí obaja mali dané náboženské presvedčenie, ktorí obaja verili v zákonnosť a platnosť svojho manželstva, ktorí spolu žili ako manžel a manželka, a ktorí takto žijúc splodili i deti, bolo vyhlásené za nulitné len na základe technického pravidla Snemovne Lordov, podľa zásady praesumitur pro negante. Je však mojou povinnosťou povedať, že Vaše ctihodnosti sú týmto rozhodnutím viazané tak isto ako v prípade, pokiaľ by bolo prijaté jednohlasne (nemine dissentiente), a že pravidlo práva, ktoré bolo Snemovňou stanovené a je podkladom a základom pre Vaše rozhodnutie, musí byť vzaté v úvahu, a to dokiaľ dané právo nezmení zákon Parlamentu, odsúhlasený Dolnou snemovňou a Korunou, ako aj Vašimi ctihodnosťami. V prípade, ak by Vaše ctihodnosti neboli považovali toto právo, ustanovené ako ratio decidendi, za záväzné na všetkých podriadených tribunáloch, na všetkých zvyšných kráľovských inštitúciách, ak by ho neboli považovali za rovnako záväzné, by si Snemovňa prisvojila právo upravovať zákon a vykonávať legislatívnu činnosť na základe svojej samostatnej oddelenej právomoci. 5 2 (1844) 10 Cl. & F (1861) 9 HLC CROSS, R., HARRIS, J.W.: Precedent in English Law. 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted), s Za najviac citované v súvislosti s ustanovením pravidla, na základe ktorého bola House of Lords viazaná i svojimi vlastnými predchádzajúcimi rozhodnutiami v obdobných veciach, je pritom 2

3 K tomu je možné poukázať i na slová iného britského sudcu, Lorda Reida, v inej prejednávanej veci: Pred ustálením, že rozhodnutie má byť prehlasované (prekonané), je potrebné byť presvedčený nielen o tom, že ratio decidendi je zlé (nesprávne), ale že neexistuje ani žiadny iný podklad, na základe ktorého môže byť predchádzajúce rozhodnutie podporené. 6 Až v roku 1966 House of Lords 7 výslovne pristúpila k zmene dovtedajšej neudržateľnej praxe, na základe ktorej bola dovtedy i ona samotná viazaná svojimi vlastnými predchádzajúcimi rozhodnutiami. V roku 1966 bol totiž prijatý tzv. Practice Statement, v ktorom bolo okrem iného uvedené nasledovné: Ich Lordstvo považuje nasledovanie precedentu za nevyhnutný základ, na ktorom stojí rozhodovanie o tom, čo je právo a čo je jeho aplikácia v individuálnych prípadoch. Takýto postup poskytuje aspoň určitý stupeň istoty, na ktorú sa môžu jednotlivci spoľahnúť, keď si vybavujú svoje záležitosti a rovnako je základom pre usporiadanú zmenu právnych pravidiel. Ich Lordstvo napriek tomu uznáva, že príliš rigidné pridržiavanie sa precedentu môže viesť v jednotlivom prípade k nespravodlivosti a taktiež môže neprimerane obmedziť riadny vývoj práva. Preto navrhujú zmeniť súčasnú prax tak, že ak sa ukáže ako správne, bude možné odkloniť sa od predchádzajúceho rozhodnutia aj napriek tomu, že Snemovňa považuje svoje predchádzajúce rozhodnutia za normatívne záväzné......toto oznámenie nebolo vydané s úmyslom ovplyvniť nasledovanie precedentov na iných súdoch ako je táto Snemovňa Precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí u nás v období účinnosti Občianskeho súdneho poriadku V našich podmienkach v období účinnosti Občianskeho súdneho poriadku o precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí v pravom slova zmysle hovoriť nemôžeme. V Slovenskej republike sú podľa článku 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky všeobecne záväzné primárne rozhodnutia vydané v zmysle jej článku 125 ods. 1, 2 a 5 (rozhodnutia o súlade či o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov). 9 To znamená, napríklad výklad uvedený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj Ústavný súd SR alebo ÚS SR ) vydanom na základe ústavnej sťažnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré namietali porušenie svojich základných práv alebo slobôd (to znamená na základe ústavnej sťažnosti podanej v zmysle článku 127 Ústavy Slovenskej republiky), za záväzný pre iné konania prebiehajúce na všeobecných súdoch považovať nie je možné, t.j. všeobecný súd konajúci v inej veci je oprávnený prikloniť sa k inému právnemu považované ešte iné konanie - London Tramways v. London County Council [1898] AC 375 k tomu pozri CROSS, R., HARRIS, J.W.: Precedent in English Law. 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted), s. 102 a nasl. 6 Ross-Smith v. Ross-Smith [1963] AC at Dnes už je nástupcom Snemovne Lordov britský Najvyšší súd. 8 Practice Statement [1966] 3 All ER 77, v pôvodnom jazyku uvedené aj napr. v CROSS, R., HARRIS, J.W.: Precedent in English Law. 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted), s. 104; slovenský preklad pozri napríklad v diele KÁČER, M.: Prečo zotrvať pri rozhodnutom. Teória záväznosti precedentu. Praha: Leges, 2013, s K tomu pozri aj 38 ods. 4 či 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. 3

4 názoru (samozrejme s tým, že by mal uviesť dôvody, pre ktoré sa s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky nestotožnil). Napríklad súčasná predsedníčka Ústavného súdu SR I. Macejková vo svojej kompilácii 10 len uvádza, že precedenčná zásada stare decisis neznamená absolútnu nezmeniteľnosť právnych viet, resp. absolútnu nezmeniteľnosť právneho názoru v nich vyjadreného, je možné sa od nich odchýliť, avšak orgán aplikácie práva musí jasne, racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viac zodpovedá Ústave SR, resp. vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch je jeho odlišný právny názor založený. 11 V tomto smere na odlišné chápanie záväznosti precedenčného charakteru v porovnaní so záväznosťou kasačnou poukázal vo svojom uznesení 12 i Krajský súd v Banskej Bystrici, keď uviedol: Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg O precedenčnej záväznosti nemôžeme hovoriť ani v prípade tých rozhodnutí či stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj Najvyšší súd SR alebo NS SR ), ktoré sú v zmysle 22 ods. 1 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení uverejňované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. 14 Tak v prípade stanoviska pléna Najvyššieho súdu SR, ako aj v prípade stanoviska 10 MACEJKOVÁ, I.: K vybraným aspektom ústavnoprávnej úpravy ochrany ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. Dostupné na: spektom.pdf 11 Je pritom na tomto mieste vhodné upozorniť na rozdielnu mieru záväznosti nálezov Ústavného súdu u nás a v Českej republike. V Českej republike je totiž právny názor uvedený v náleze tamojšieho Ústavného súdu v zásade záväzný pre všeobecný súd konajúci aj v inej veci, čo vyplýva z článku 89 odst. 2 Ústavy Českej republiky, v zmysle ktorého vykonateľné rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sú záväzné pre všetky orgány i osoby. K tomu pozri aj napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa , sp. zn. IV. ÚS 301/05, v zmysle ktorého Ústavní soud dedukoval z čl. 89 odst. 2 Ústavy nepostradatelný princip, dle něhož ústavněprávní výklady vyslovené v nálezech Ústavního soudu jsou pro obecné soudy zpravidla závazné. 12 Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa , sp. zn. 17Co/410/ Na rozlišovanie záväznosti súdneho rozhodnutia v individuálnej kauze od záväznosti precedenčného charakteru upozorňuje aj T. Ľalík, ktorý konštatuje, že kasačná záväznosť rozhodnutia sa týka výlučne konkrétneho prípadu. Ďalej uvádza: Táto záväznosť je prísnejšia ako precedens de facto, ale na druhej strane viaže len následne konajúci súd, teda na rozdiel od precedensu nie je všeobecná. K tomu pozri ĽALÍK, T.: O sudcovskej tvorbe práva; Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s Na tomto mieste hodno poznamenať, že v súčasnosti sa už takáto tvorba výberu určitých privilegovaných rozhodnutí zo strany súdov nevníma len pozitívne. Pozri napr. BOBEK, M.: Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 11, s. 398 alebo KŰHN, Z. BAŇOUCH, H.: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy judikatura jako císařovy nové šaty; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 13, s

5 kolégia, rokovací poriadok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádza, že z prijatého stanoviska vychádzajú sudcovia pri svojom rozhodovaní (článok 12 ods. 15 resp. článok 20 ods. 14). Uvedené slovo vychádzať bolo v podstate jednotne vykladané v odbornej literatúre. Príkladmo možno uviesť: Povinnosť vychádzať z prijatej judikatúry (ako aj stanoviska) je potrebné vnímať ako povinnosť sudcu presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodniť odlišnú aplikáciu práva, aká je v prijatej judikatúre alebo stanovisku. 15 Napriek tomu, že Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že osobitne publikované stanoviská by mali byť súdmi nižších stupňov akceptované, 16 dá sa povedať, že v uvedenej otázke panuje v zásade zhoda súd rozhodujúci obdobnú vec nie je povinný právny názor, hoc i súdu vyššej inštancie, prezentovaný v konaní týkajúcom sa iných účastníkov, nasledovať. Mal by však samozrejme zdôvodniť, prečo sa rozhodol odchýliť od daného právneho názoru, a to najmä vtedy, keď bol tento právny názor uvedený v rozhodnutí osobitne publikovanom či v rozhodnutí, na ktoré výslovne poukazuje jeden z účastníkov konania. 4. Precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí v Civilnom sporovom poriadku S účinnosťou od 1. júla 2016 nadobudne účinnosť Civilný sporový poriadok. Aplikácia jeho ustanovení môže vyššie opísaný náhľad na záväznosť súdnych rozhodnutí precedenčného charakteru v slovenských podmienkach zmeniť. Princíp právnej istoty versus spravodlivé riešenie prejednávanej veci Zásadná zmena pohľadu na záväznosť súdneho rozhodnutia z hľadiska precedenčného vyplýva z článku II CSP 17 v nasledovnom znení: (1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. (2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. (3) Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Z daného znenia je na prvý pohľad zrejmé, že z hľadiska legislatívnej úpravy sa výrazne dostáva do popredia princíp právnej istoty, a to, ako sa zdá, dokonca i na 15 MAJERSKÝ, R.: Zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike; Justičná revue, 59, 2007, č. 12, s Obdobne napr. PIPA, M.: Judikatúra a stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. In: Hamuľák,O. (ed.): Fenomén judikatury v právu. Sborník z konference Olomoucké debaty mladých právníků Praha: Leges, 2010, s Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 185/2006, ktorý bol i osobitne uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 41/2013. Precedenčnú záväznosť spomína vo svojom odlišnom stanovisku k uzneseniu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 395/2014, zo dňa , 16 i sudca tohto súdu M. Ľalík. 17 K uvedenému článku Civilného sporového poriadku sa už vyjadrovali aj iní autori k tomu pozri napríklad JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 4, s

6 úkor najspravodlivejšieho riešenia individuálnej, konkrétnej, právnej veci. 18 Pred legitímnym očakávaním spravodlivého riešenia veci totiž berúc do úvahy gramatický výklad ustanovenia článku II ods. 2 CSP má prednosť legitímne očakávanie strany konania, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. 19 Možno povedať, že pokiaľ normotvorca chápe v Civilnom sporovom poriadku pojem právna istota ako legitímne očakávanie rozhodnutia, ktoré bude vydané v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, tak ide ďalej ako napríklad Ústavný súd SR. Ten totiž napríklad v náleze zo dňa , sp. zn. III. ÚS 51/2014, k pojmu právna istota uviedol: Právna istota, spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní, principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje. 20 Domnienka, že Civilný sporový poriadok u nás zakladá precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít 21 sa zdá o to dôvodnejšou, že o odklone od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít hovorí výslovne článok II ods. 3 CSP len v prípade skutkových a právnych osobitostí prípadu. 22 To znamená, ak sú právne a skutkové okolnosti prípadu obdobné, mal by súd nižšej inštancie s ohľadom na znenie článku II CSP jednoznačne nasledovať doterajšiu ustálenú judikatúru. 23 Pokiaľ pritom majú základné princípy 18 K tomu porovnaj i staršie odborné komentáre, napr. VALKO, E. - VOZÁR, J.: K niektorým problémom predvídateľnosti rozhodovania súdov; Justičná revue, 52, 2000, č. 5, s. 561: Stav právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia, ktoré je založené na právnych argumentoch, sú prvým predpokladom návratu dôvery v právo. Opačne STELMACH, J.: Může být právní interpretace zárukou právní jistoty? In: Gerloch, A. Tryzna, J Wintr, J. (eds): Metodologie interpretace práva a právní jistota. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, s. 142:...upřednostnění jedné z těchto dvou hodnot (tedy právní jistoty anebo spravedlnosti) nemá podle mého soudu žádný smysl. Obdobně je tomu i v případě jiných stěžejních hodnot (svoboda, účinnost a efektivita). Vytváření nových formulí, byť to může být samozřejmě nesmírně lákavé, je neracionální. Jsem totiž přesvědčen o tom, že záruky zachování standardů právního státu jsou obsažené nejenom ve formálně pojímané právní jistotě, nýbrž rovněž v mnoha jiných hodnotách, jež právní systém (právní řád) musí uskutečňovat. 19 Dominancia princípu právnej istoty v prijatých kódexoch je celkom zrejmá aj z podmienok prípustnosti dovolania generálneho prokurátora k tomu pozri 458 ods. 2 CSP. Obdobne 78 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku. 20 K tomu pozri napríklad aj nález ÚS SR, zo dňa , sp. zn. I. ÚS 28/09, uverejnený aj v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 52/2009: K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodne odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných obdobných konaniach. 21 Pod pojmom najvyššia súdna autorita M. Števček rozumie Najvyšší súd SR, Ústavný súd SR, Súdny dvor EÚ a Európsky súd pre ľudské práva. K tomu pozri ŠTEVČEK, M.: Princípy a východiská nových kódexov civilného procesu. O dogmách, paradigmách a trochu o právnej filozofii; Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 12, s Pre porovnanie možno uviesť, že napríklad Nový Občiansky zákonník v Českej republike neobmedzuje možnosť odlišného právneho názoru len na skutkové a právne osobitosti. K tomu pozri jeho 13: Každý, kdo se domáhá právní ochrany, může důvodně očekávat, že jeho právní případ bude rozhodnut obdobně jako jiný právní případ, který již byl rozhodnut a který se s jeho právním případem shoduje v podstatných znacích; byl-li právní případ rozhodnut jinak, má každý, kdo se domáhá právní ochrany, právo na přesvědčivé vysvětlení důvodu této odchylky. 23 Obdobný právny názor vyplýva i z článku JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 4. s. 468: Slovo prípadné v článku 2 ods. 3 základných 6

7 Civilného sporového poriadku tvoriť rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované interpretované právne normy Civilného sporového poriadku, 24 takýmto spôsobom (možnosť rozdielneho rozhodnutia vo veci len v prípade existencie osobitostí v právnych a skutkových okolnostiach prejednávanej veci) bude zrejmé nevyhnutné vykladať slovo odklon i v 220 ods. 3 CSP. 25 Mohlo by sa zdať, že takéto znenie zákona (resp. jeho interpretácia) je v rozpore s princípom nezávislosti sudcov. 26 Aj nezávislý sudca však je povinný v zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodovať v súlade so zákonom, Civilný sporový poriadok od 1. júla 2016 nevynímajúc. 27 Možnosť zmeny a zjednocovanie rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR To, čo sa má považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (resp. ustálenú judikatúru), výstižne pomenoval v jednom zo svojich rozhodnutí práve samotný Najvyšší súd SR, keď uviedol, že až pokiaľ určitý právny názor bol opakovane potvrdený najvyšším súdom, ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu. : 28 Zmena tejto judikatúry je podľa Civilného sporového poriadku možná len prostredníctvom sedemčlenného veľkého senátu ( 48). Tento veľký senát však podľa CSP nerieši len zmenu ustálenej judikatúry, ale aj zjednocovanie rozdielnych právnych názorov trojčlenných dovolacích senátov. 29 Nespornou výhodou v porovnaní so stavom pred 1. júlom 2016 je, že podmienkou prijatia takéhoto zjednocujúceho stanoviska už nie je, aby najprv došlo k nejednotnosti princípov je nevhodné a nadbytočné, keď dôvodom na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít by mali byť práve skutkové a právne osobitosti. Opačne KOTRECOVÁ, A.: AD: K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku ; Justičná revue, 67, 2015, 6-7, s Citované zo všeobecnej časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku, s V zmysle 220 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. 26 Názor, že možnosť rozdielneho rozhodnutia vo veci len v prípade existencie osobitostí v právnych a skutkových okolnostiach prejednávanej veci zasahuje do nezávislosti sudcu konajúceho následne v obdobnej veci, sme v záujme prispieť k zmene navrhovaných ustanovení Civilného sporového poriadku uviedli v príspevku TOTH-VAŇO, P.: K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 66, 2014, č. 10, s S prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR citovaný v nasledujúcej poznámke pod čiarou tento názor čiastočne korigujeme. 27 K tomu primerane pozri z nálezu ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 433/2011, zo dňa : Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca sám tvoril právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text čl. 144 ústavy, v zmysle ktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie.... Princíp nezávislosti sudcov vyjadrený v čl. 144 ods. 1 ústavy je len jedným z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných ústavných princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov) právom (princíp legality). 28 Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Obdo 38/2014, zo dňa V zmysle 48 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor. 7

8 v rozhodovacej činnosti. 30 Stojí za to tiež upozorniť, že porušenie tohto postupu, t.j. nepostúpenie veci sedemčlennému veľkému senátu vo vyššie uvedených prípadoch, by malo bez ďalšieho zakladať porušenie ústavného práva na zákonného sudcu (článok 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). 31 V obdobných prípadoch napríklad Ústavný súd Českej republiky preto bez ďalšieho pristupuje k zrušeniu rozhodnutí, ktoré neboli vydané senátom v rozšírenom zložení. 32 Porušenie ústavného práva na zákonného sudcu by však pochopiteľne malo platiť aj opačne, t.j. ak bude vec postúpená na rozhodnutie veľkému senátu, hoci na to nebude dôvod. 33 Právny názor, vyjadrený v rozhodnutí sedemčlenného veľkého senátu je v zmysle 48 ods. 3 CSP pre senáty najvyššieho súdu záväzný. To znamená, obyčajný trojčlenný senát Najvyššieho súdu SR bude povinný právny názor veľkého senátu rešpektovať a nasledovať ho, ibaže bude vec znovu predložená veľkému senátu (hoc už samozrejme v inom zložení). Ustanovenie 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku Prípadný záver o konštituovaní precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí od 1. júla 2016 je možné odôvodniť i podmienkami prípustnosti dovolania, ako sú uvedené v 421 ods. 1 CSP. V zmysle 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Jednoducho povedané, ak sa odvolací súd odchýli od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ak rozhodoval o právnej otázke doteraz v praxi dovolacieho súdu neposudzovanej, či ak rozhodoval o právnej otázke posudzovanej doteraz 30 K tomu pozri 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Uvedená skutočnosť pritom bola i v poslednom období predmetom kritiky. Pozri napríklad ĽALÍK, T.: O sudcovskej tvorbe práva; Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s. 14. Obdobne aj MAJERSKÝ, R.: Zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike; Justičná revue, 59, 2007, č. 12, s K tomu pozri napríklad uznesenie NS SR, sp. zn. 3 Cdo 16/2007, uverejnené aj v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2013 pod číslom 30: Zákonným sudcom je sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce) určený príslušnú vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť. 32 Pozri napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 738/09, zo dňa Obdobne pozri napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 613/06 zo dňa K tomu pozri napríklad BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 359: Je však třeba mít na paměti, že postup podle ustanovení 23 Zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, ve svém důsledku znamená, že o výsledku řízení rozhoduje jiný orgán než senát, čímž může být za určitých podminek porušeno právo na zákonného soudce. Proto je nutné, aby senát pečlivě zkoumal, zda jsou podmínky naplněny. Znenie českého 23 Zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu je pritom nasledovné: Jestliže senát v souvislosti se svou rozhodovací činností dospěje k právnímu názoru odchylnému od právního názoru Ústavního soudu vysloveného v nálezu, předloží otázku k posouzení plénu. Stanoviskem pléna je senát v dalším řízení vázán. 8

9 v praxi dovolacieho súdu rozdielne, je (okrem výnimočných situácii) dovolanie prípustné voči takému rozhodnutiu odvolacieho súdu automaticky. Ustanovenie 421 ods. 1 CSP, ako bolo prijaté Národnou radou Slovenskej republiky, je však v analyzovaných súvislostiach zaujímavé aj z dvoch ďalších dôvodov, pričom najmä ten druhý je možné z nášho pohľadu hodnotiť negatívne. Prvou akousi osobitosťou predmetného ustanovenia podľa nášho názoru je, že za rozhodujúcu z pohľadu podmienok prípustnosti dovolania považuje dané ustanovenie výlučne prax dovolacieho súdu, t.j. už nie prax najvyšších súdnych autorít, na ktorú je odkazované v základných princípoch CSP. 34 Z uvedeného akoby vyplýva, že z dvoch súdov, ktoré sú predurčené k určovaniu právneho vývoja u nás, t.j. Ústavný súd SR na strane jednej a Najvyšší súd SR na strane druhej, by mal určovať ráz právneho vývoja primárne Najvyšší súd SR ako súd dovolací. 35 Práve toto hľadisko uvedené v rámci podmienok prípustnosti dovolania bude zrejme rozhodujúce i pre súdy nižšej inštancie v prípadoch, kedy bude rozhodovacia prax týchto dvoch súdnych autorít rozdielna. Berúc do úvahy aj zriedkavosť zásahov Ústavného súdu SR do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva sa totiž odvolací súd radšej prikloní k judikatúre Najvyššieho súdu SR, vedomý si toho, že v takom prípade nebude založená ani prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu a teda je minimálna možnosť, že príslušná právna vec sa mu po jeho rozhodnutí - zhodným s praxou dovolacieho súdu - dostane opätovne na stôl (k čomu by došlo len ak by bolo jeho rozhodnutie zrušené). Ilustratívny príklad možnosti rozdielnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky na strane jednej a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na strane druhej je aktuálne posúdenie súbehu či konkurencie nárokov z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnostných práv. Kým Najvyšší súd SR pripustil konkurenciu či súbeh uvedených nárokov, 36 Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí vydanom ani nie o tri mesiace už nie. 37 Paradoxné je, že v oboch prípadoch išlo o rozhodnutia s nie malou publicitou 34 K tomu porovnaj i článok 3 ods. 2 CSP: Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.. V zmysle článku 3 ods. 1 CSP platí nasledovné: Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. 35 K tomu pozri napríklad nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 117/2011 zo dňa : V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [ 8 ods. 3, 20 ods. 1 písm. b), 21, 22 a 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09). Ústavný súd ale môže v rámci svojej pôsobnosti najvyšší súd aspoň nepriamo iniciovať k tomu, aby (najvyšší) súd toto svoje poslanie aj reálne napĺňal Rozsudok NS SR, sp. zn. 7 Cdo 65/2013, zo dňa : Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. 37 Uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 426/2014, zo dňa : Právo na náhradu škody z titulu úhrady sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia 444 Občianskeho zákonníka a právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú samostatné 9

10 (čo je, ako ukážeme aj ďalej, základný predpoklad pre to, aby rozhodnutie disponovalo vlastnosťou precedenčnej záväznosti). 38 To, že názorový konflikt medzi dvoma najvyššími súdnymi autoritami v jednom zvrchovanom štáte nemusí byť ničím zriedkavým dokazuje napríklad aj názorový rozkol medzi Najvyšším súdom Českej republiky a Ústavným súdom Českej republiky v otázke relevancie dobrej viery nadobúdateľa pri nadobúdaní veci od nevlastníka. 39 Druhou zaujímavou okolnosťou súvisiacou s 421 ods. 1 CSP, ktorú by sme si na tomto mieste dovolili hodnotiť negatívne, z nášho pohľadu je, že analyzované ustanovenie v znení prijatom Národnou radou Slovenskej republiky neuvádza žiadnu možnosť zmeny ustáleného právneho názoru dovolacieho súdu, pokiaľ sa tento ukáže ako nie najvhodnejší. 40 Je preto podľa nášho názoru škoda, že z pôvodného znenia Civilného sporového poriadku schváleného vládou Slovenskej republiky (označeného ešte ako 412 ods. 1) vypadlo pri prijímaní naším zákonodarným zborom písmeno d) daného ustanovenia, v zmysle ktorého malo byť pôvodne dovolanie prípustné aj vtedy, ak mala byť dovolacím súdom už vyriešená právna otázka posúdená inak. 41 Negatívny následok je zrejmý ak sa určité, z hľadiska judikatúry dovolacieho súdu ustálené, právne posúdenie hoci i ukáže ako nie najvhodnejšie, pokiaľ sa odvolacie súdy budú tejto ustálenej judikatúry vzorne pridržiavať, nebude v silách výlučne Najvyššieho súdu SR toto právne posúdenie zmeniť, nakoľko Najvyšší súd SR nebude mať založenú prípustnosť dovolania ako takú. Preto pri danej právnej úprave prijatej Národnou radou Slovenskej republiky nijako (z dôvodu neexistencie prípustnosti dovolania) nepomáha ani ustanovenie 48 ods. 1 CSP o veľkom senáte, v zmysle ktorého ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Nesprávne právne posúdenie veci je totiž ako dôvod dovolania relevantné len vtedy, ak je súčasne založená aj jeho prípustnosť. Ustálenú judikatúru teda bude Najvyšší súd SR pri schválenom znení kódexov spôsobilý a oprávnený prelomiť len z iniciatívy či už Ústavného súdu SR (napríklad v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti fyzickej či právnickej osoby zruší rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vráti na ďalšie konanie, v ktorom bude Najvyšší súd SR už viazaný právnym názorom súdu Ústavného, vďaka čomu sa môže vytvoriť požadovaný nároky fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení, hoci aj v dvoch samostatných konaniach pred príslušným súdom. 38 Rozsudok Najvyššieho súdu SR bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky číslo 1/2015, uznesenie Ústavného súdu SR pre zmenu v časopise Zo súdnej praxe číslo 2/ K tomu pozri napríklad BORSÍK, D.: K rozsudku Nejvyššího soudu ČR o nemožnosti nabytí vlastnictví k nemovitosti od neoprávněného a jeho všem variacím; Právní rozhledy, 22, 2014, č. 11, s K tomu pozri napríklad BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 356: Model absolutní interní závaznosti judikatury by sice byl způsobilý čelit jednomu nežádoucímu extrému tj. svévoli, nepředvídatelnosti judikatury a pošlapání principu právní jistoty, na druhé straně by však aplikací takového modelu závaznosti došlo k ustrnutí vývoje judikatury, což je s ohledem na společenské působení práva rovněž nežádoucí. 41 K tomu pozri aj DRGONEC, J.: Zmena právnych názorov Ústavného súdu SR a princíp právnej istoty; Zo súdnej praxe, 18, 2013, č. 4, s. 155: Nejde o to vylúčiť každú zmenu právneho názoru zo súdnej praxe. Ide o to dosiahnuť prehľadnosť a dôvodnosť v takom dianí. 10

11 rozpor v judikatúre a predpoklady pre budúce rozhodovanie veľkého senátu 42 ), súdu odvolacieho (ktorý vedome či nevedome nebude precedenčnú záväznosť rešpektovať, čím vytvorí podmienky pre založenie prípustnosti dovolania voči svojmu rozhodnutiu), alebo na základe rozhodnutia medzinárodného orgánu, ktorého výklad práva bude zaväzovať i vnútroštátny súd. To, že takéto vnútorné zakonzervovanie vývoja judikatúry najvyššej súdnej autority, ktorá sama nie je spôsobilá docieliť zmenu svojich právnych názorov, nemožno považovať za riešenie náležité a vhodné, dokumentuje i už opísaná situácia týkajúca sa britskej House of Lords (Snemovne Lordov), ktorá nakoniec v roku 1966 výslovne pristúpila k zmene dovtedajšej neudržateľnej praxe, na základe ktorej bola do toho času i ona samotná viazaná svojimi vlastnými predchádzajúcimi rozhodnutiami. 43 Konflikt precedenčnej a kasačnej záväznosti súdneho rozhodnutia Na tomto mieste sa na moment ešte vrátime aj k záväznosti kasačného charakteru. V nadväznosti na rozoberané ustanovenia Civilného sporového poriadku sme totiž toho názoru, že od 1. júla 2016, kedy daný kódex nadobúda účinnosť, by mal byť súd nižšej inštancie byť oprávnený prelomiť kasačne záväzný právny názor súdu vyššej inštancie aj v prípade, ak dôjde k rozhodnutiu vydanému zo strany veľkého senátu Najvyššieho súdu SR. Nevidíme totiž žiadny zmysel v tom, aby sa napríklad súd prvého stupňa naďalej mal pridržiavať právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý by však už bol v rozpore s právnym názorom vysloveným medzitým veľkým senátom Najvyššieho súdu SR (hoc nie v tej istej veci). Taký stav by mal totiž zákonite v budúcnosti za následok tak prípustnosť dovolania voči konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (z dôvodu, že odvolacím súdom uvedený právny názor by už bol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu), ako aj jeho dôvodnosť (s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci). To znamená, v prípade podaného dovolania neúspešnou stranou konania by sa právny názor veľkého senátu v konečnom dôsledku presadil tak či tak. 44 Uvedená výnimka z kasačnej záväznosti právneho názoru inštančne nadriadeného súdu však platí s tou výhradou, že konajúci súd nižšej inštancie by mal pred tým, ako sa (z dôvodu právneho názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu SR) odchýli od rozhodnutia svojho priamo nadriadeného súdu, zvážiť, či nie je retrospektívne pôsobenie judikatúry v príslušnej právnej veci v zásadnom strete s dôverou v právo a princípom právnej istoty. Retrospektívne pôsobenie judikatúry Pokiaľ totiž ide o otázku zmeny judikatúry z pohľadu jej dopadu na následne prejednávané veci, tieto sa v právnej teórii vysvetľovali napríklad tak, že zmenou 42 K tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, zo dňa , sp. zn. 31 Cdo 2805/2011 (publikovaný pod číslom 121/2012): Rozpory v rozhodovací činnosti Nejvyššího soudu přísluší řešit velkému senátu Nejvyššího soudu, prosté převzetí názoru Ústavního soudu tříčlenným senátem Nejvyššího soudu ke sjednocení rozhodování nepostačuje. 43 Pozri Practice Statement [1966] 3 All ER 77, citovaný v bode 2 tohto príspevku, resp. poznámku pod čiarou číslo Odhliadnuc pre tieto účely na tomto mieste samozrejme od ustanovení 421 ods. 2 a 422 Civilného sporového poriadku, ktoré prípustnosť dovolania pre rozpor s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu obmedzujú. 11

12 judikatúry sa očisťuje staré právo od chybného výkladu. 45 Retrospektívne pôsobenie judikatúry 46 obhajoval v právnej kultúre common law i Lord Reid, keď uviedol: Nemôžeme povedať, že právo včera znamenalo to a zajtra bude znamenať ono. Pokiaľ rozhodneme, že existujúce pravidlo je nesprávne, musíme súčasne rozhodnúť, že bolo nesprávne vždy. 47 Avšak - pokiaľ Civilný sporový poriadok akcentuje princíp právnej istoty, mali by byť v zmysle tohto princípu podľa nášho názoru chránené aj tie osoby, ktoré ešte konali, resp. preukázateľne sa spravovali, podľa predchádzajúcej judikatúry, t.j. svoje konanie prispôsobovali následkom podľa judikatúry ustálenej v čase uskutočnenia prejavu svojej vôle (vykonania právneho úkonu). 48 Nebolo by totiž iste správne, aby budúca zmena judikatúry tieto osoby negatívne postihovala, a to len preto, že k rozhodnutiu v ich veci príde až následne. 49 V slovenských pomeroch na otázku retrospektívneho pôsobenia judikatúry 50 už v minulosti poukázal napríklad sudca Ústavného súdu SR M. Ľalík vo svojom odlišnom stanovisku k uzneseniu ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 219/2011, zo dňa , v časti vzťahujúcej sa k otázke premlčateľnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch: 45 BLACKSTONE, W.: Commentaires on the Laws of England in Four Books, vol. 1. Philadelphia: J.B. Lippincott Company, 1893, s Prečo sa v daných súvislostiach nepoužíva výraz retroaktívny, objasňuje Z. Kühn: Jak v kontinentálním, tak v angloamerickém právu je zcela převažující přístup založen na premise, že soud právo netvoří, ale pouze nalézá v jiných pramenech práva (zákona, obyčeje, právní principy atd.). Změna judikatury je v tomto pohledu jen opravou omylu ve výkladu práva. Není proto možné, aby na v minulosti proběhlé právní vztahy byly aplikovány (mylné) právní názory z doby před jejich změnou, která proběhla v důsledku rozhodnutí k tomu oprávněného soudního tělesa. Z tohoto důvodu není ani korektní hovořit o tom, že změna judikatury působí retroaktivně. K tomu pozri KŰHN, Z.: Prospektivní a retrospektivní působení judikatorních změn; Právní rozhledy, 19, 2011, č. 6, s West Midland Baptist (Trust) Association Inc v Birmingham Corporation [1970] AC 874, s Takýto prístup, kedy je nový právny názor aplikovaný aj na už prebiehajúce konania, sa nazýva tzv. incidenčnou retrospektivitou. 48 KŰHN, Z.: Prospektivní a retrospektivní působení judikatorních změn; Právní rozhledy, 19, 2011, č. 6, s. 191: Ve všech právních systémech je přitom zásadou aplikace nové soudcovské normy na všechny aktuálně před nižšími soudy probíhající kauzy, event. na všechny žaloby podané po dni vynesení nového precedentu. Takovýto přístup sice obecně funguje, někdy se však stane, že se dostane do zásadního střetu s hodnotami právní jistoty a důvěry v právo. 49 Ako riešenie sa občasne v USA ale i zo strany Súdneho dvora Európskej únie aplikuje tzv. princíp obmedzenej retrospektivity. Pri tomto princípe sa nový právny názor vzťahuje (i) na kauzu, ktorá dala súdu možnosť vytvoriť nové pravidlo, (ii) na všetky právne vzťahy, ktoré vznikli po dni vyhlásenia nového precedentu a (iii) na staršie prípady, ale za podmienky, že žaloba bola podaná najneskôr v deň vyhlásenia nového precedenčného rozhodnutia. K tomu pozri BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 153: Podobná konstrukce odstraňuje podstatnou nevýhodu předchozích modelů. Na jednu stranu totiž chrání tu stranu, která spoléhala na správný význam textu zákona, tedy jednala v důvěře ve správnou normu, pročež podala ještě před změnou judikatury žalobu....není totiž žádného důvodu, proč by měla být jednostranně a bez dalšího opomíjena ochrana důvěry těch adresátů normy, kteří této normě rozumí od počátku správně (na rozdíl od dosavadní judikatury), což se také posléze potvrdí judikatorní změnou. Naproti tomu skutečnost, že se někdo začne chovat souladně se soudcovsky dotvořenou normou teprve poté, co soud tuto normu dotvořil, nasvědčuje, že doposavad v žádné důvěře nebyl. 50 V českom právnom prostredí na legitímne očakávanie účastníkov konania v súvislosti so zmenou judikatúry upozornil aktuálne Ústavný súd Českej republiky v náleze, sp. zn. II. ÚS 1955/15, zo dňa

13 ...v čase podania žaloby súdu sťažovateľom (r. 2005) súdna prax bezvýhradne a všeobecne prijímala názor, podľa ktorého sa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepremlčoval. Zmena právneho názoru všeobecných súdov v prospech premlčateľnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv nastala až v roku Preto ak ústavný súd aproboval túto zmenu v priebehu súdneho sporu, neproporcionálne znevýhodnil sťažovateľa bez uvedenia čo i len jedného dôvodu, ktorý by bol spôsobilý odôvodniť nerovnosť v prístupe k tomuto účastníkovi konania ako poškodenej osobe, čím sám uplatnil štátnu moc v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.... K zmene rozhodovacej praxe všeobecných súdov je potrebné pristupovať opatrne a pri posudzovaní jednotlivých prípadov tak, aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania a aby takouto zmenou nebola popretá požiadavka na spravodlivé rozhodnutie v zmysle rešpektu k základným právam účastníkov konania. 51 Práve s ohľadom na problematiku retrospektívneho pôsobenia judikatúry uvádzal už spomenutý Practice Statement 52 takisto nasledovné: V tejto súvislosti bude mať Lordstvo na pamäti hrozbu retrospektívneho zásahu do základov, na ktorých stoja platne uzavreté zmluvy, usporiadanie vlastníctva a úprava daňových záležitostí; taktiež sa prihliadne na osobitnú potrebu istoty vo veciach trestného práva. O tom, že otázka retrospektívneho pôsobenia judikatúry je v právnej kultúre common law aktuálna i v súčasnosti, svedčí v konečnom dôsledku aj stanovisko Lorda Steyna z roku 2005: Nevylučujem možnosť, že v celkom výnimočnom prípade záujmy spravodlivosti môžu vyžadovať, aby tento súd v kontexte sporu o common law alebo o význam zákona deklaroval, že jeho rozhodnutie nie je aplikovateľné retrospektívne Nevyhnutné predpoklady precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí V stave, kedy v slovenských právnych pomeroch uvažujeme o precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí, je však potrebné prihliadnuť i na faktory, ktoré sú z pohľadu jej korektného uplatňovania nanajvýš nevyhnutné. Nevyhnutnosť patričnej publikácie súdnych rozhodnutí Tým prvým je patričná publikácia súdnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. 54 Pokiaľ ide o zverejňovanie súdnych rozhodnutí, bolo by asi nosením dreva do lesa 51 Na otázku retrospektívneho pôsobenia judikatúry upozornil M. Ľalík aj vo svojom aktuálnom príspevku, ktorý bol publikovaný v Zborníku z konferencie 21. slovenské dni práva, v ktorom uviedol, že z povahy precedentu...nám vyplýva, že orientuje a ovplyvňuje právnu prax do budúcnosti (prospektívne); stáva sa však, že pôsobí aj retrospektívne (napr. podľa neho sa rozhoduje aj o návrhoch, ktoré boli podané na súd pred jeho prijatím), čo treba považovať za jav negatívny. ĽALÍK, M.: Judikatúra mýty a skutočnosť v slovenskej realite. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s Practice Statement [1966] 3 All ER K tomu pozri National Westminster Bank plc v. Spectrum Plus Limited and others and others [2005] UKHL K tomu pozri napríklad KŰHN, Z. BAŇOUCH, H.: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy judikatura jako císařovy nové šaty; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 13, s. 487 a 490: Publikace 13

14 uvádzať, že praktická situácia dnes nie je najvhodnejšia. Bežný užívateľ má nezriedka problém vôbec nájsť napríklad kompletné znenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a to dokonca i vtedy, pokiaľ disponuje jeho spisovou značkou (najmä v prípade, pokiaľ nejde o jedno z aktuálnejších rozhodnutí 55 ). Samostatnú kapitolu tvorí vyhľadávanie rozhodnutí podľa špecifických kritérií. 56 Náležitá aplikácia v tejto oblasti sa z pohľadu prijatého znenia Civilného sporového poriadku javí takisto ako nevyhnutnou. 57 V opačnom prípade sa totiž veľmi ľahko môže stať, že častokrát preťažené súdy nižších inštancií budú rozhodovať mechanicky a výlučne podľa toho, akú ustálenú judikatúru im tá ktorá strana konania predloží. S jednoduchosťou vyhľadávania súdnych rozhodnutí úzko súvisí aj ich označovanie. Hoci dnes 243d ods. 3 O.s.p. (resp. 457 CSP) pripúšťa, že právoplatné rozhodnutia dovolacieho súdu môžu byť označované popri číselnom označení právnej veci aj priezviskom (v prípade fyzickej osoby) resp. názvom alebo obchodným menom (v prípade právnickej osoby) účastníka konania, táto možnosť nie je z dôvodu jej fakultatívnosti príliš využívaná. Pri argumentovaní judikatúrou sa preto používajú prakticky výlučne zložité spisové značky, t.j. označenie síce značne špecifické, ale o to viac nezapamätateľné. V nadväznosti na uvedené je možné poukázať na názor, ktorý odznel v českej odbornej literatúre, aplikujúc ho i na naše slovenské pomery: V českém prostředí je kultura citací soudních rozhodnutí na embryonální úrovni: lze říci, že citace judikatury toliko spisovou značkou nemá pravděpodobně ve vyspělých zemích obdoby, neboť činí příslušné rozhodnutí nedohledatelným nebo dohledatelným jen velmi obtížně. Stejně tak takováto citace činí nepřezkoumatelným, podle jakého zdroje je dané rozhodnutí citováno, stejně jako nelze posoudit, zda citované rozhodnutí bylo či nebylo někde publikováno. 58 rozhodnutí v uživatelsky přívětivé formě hraje při budování příznivého obrazu justice nezastupitelnou roli. Dokud není určité soudní rozhodnutí publikováno, nemůže hrát žádnou autoritativní ani argumentační funkci v soudcovském odůvodnění Postačí třeba i jen internetová publikace, která ovšem umožní právníkovi najít relevantní rozhodnutí plnotextovým vyhledávačem. Zo zahraničnej literatúry k tomu pozri napr. SAUNDERS, CH.: Courts of Final Jurisdiction: The Mason Court in Australia. The Federation Press, 1996, 292 s. 55 Problémom je najmä samotná stránka Najvyššieho súdu SR, od ktorej je dôvodné očakávať, že bude primárnym zdrojom všetkých rozhodnutí vydaných zo strany NS SR. Na danej stránke však často nenájdeme nielen staršie rozhodnutia NS SR, ale dokonca, nie vždy je užívateľ úspešný, keď vyhľadáva i rozhodnutie aktuálne. Koncom roka 2015 sme napríklad neúspešne na stránke Najvyššieho súdu SR dohľadávali uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Obo 2/2014, a to napriek tomu, že išlo o rozhodnutie, ktoré už bolo medzičasom publikované v inom odbornom periodiku (v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2015). 56 Súčasný stav u nás v uvedenom ohľade podrobil kritike aj F. Sedlačko, podľa ktorého je efektívna orientácia v nekonečnej spleti právnych noriem a súvisiacich súdnych rozhodnutiach nedosiahnuteľná bez účinných elektronických informačných zdrojov, ktoré umožňujú správne a vyčerpávajúce zavŕšenie vyhľadávacieho a selektívneho procesu vo vzťahu k judikatúre. V tomto smere pritom vykazuje Slovenská republika výrazné nedostatky. SEDLAČKO, F.: Judikatúra k záväznosti judikatúry hľadanie optimálneho riešenia. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s K tomu pozri BOBEK, M.: Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 11, s. 399, 401: Pokud je totiž poskytnuta pouze suma neutříděných dat, pak pro uživatele se může rovnat situaci, kdy by vlastně nic zpřístupněno nebylo; má sice k dispozici velké množství dat, vyhledávání v nich je ale obtížné či nemožné. Pokud však existuje smysluplný vyhledávací systém, pak ani desetitisíce judikátů nepředstavují problém. 58 KŰHN, Z. BAŇOUCH, H.: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy judikatura jako císařovy nové šaty; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 13, s