Andrea Olšovská Eva Szabová

Transcription

1 2016, ročník IV., číslo 4, s Ochranná funkcia pracovného práva v kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch (pracovnoprávne a trestnoprávne aspekty štrajku) 1 Protection Function of Labour Law in Collective Labour Law Relations (Labour Law and Criminal Law Aspects of Strike) Andrea Olšovská Eva Szabová Abstract: The basic and typical function of the labour law is its protection function which is oriented mainly towards the weaker party of the employment relationship the employee. However, this function should be maintained also in relation to the employer. An important area of activity of employees representatives the trade union is the area of collective bargaining. In the context of collective bargaining there may also occur the realisation of a strike which we will address from the perspective of the balanced protective function of the labour law. The aim of the paper is to investigate the possible limits of the right to strike, especially in terms of maintaining the existence of the employer (especially in plants where the interruption of operation can cause ecological disasters and threats to the lives of employees). Key Words: Labour Law; Criminal Law; Strike; Protective Function; Trade Union Cooperation; Collective Bargaining; Necessary Activities; the Slovak Republic. Abstrakt: Základnou a typickou funkciou pracovného práva je ochranná funkcia, ktorá je orientovaná najmä vo vzťahu k slabšiemu účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu zamestnancovi. Uvedená funkcia by mala byť však zachovaná aj vo vzťahu k zamestnávateľovi. Významnou oblasťou pôsobenia zástupcov zamestnancov, a to odborovej organizácie, je oblasť kolektívneho vyjednávania. V rámci kolektívneho vyjednávania môže dôjsť i k realizácii štrajku, ktorému bude venovaná pozornosť optikou vyváženej 1 Príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia projektu APVV s názvom Rozširovanie sociálnej funkcie slovenského súkromného práva pri uplatňovaní zásad európskeho práva, zodpovedný riešiteľ doc. JUDr. Monika Jurčová, PhD. 134 ŠTÚDIE

2 2016, Volume IV., Issue 4, Pages ochrannej funkcie pracovného práva. Cieľom príspevku je skúmanie možných limitov práva na štrajk, najmä z pohľadu zachovania existencie zamestnávateľa (a to najmä v prevádzkach, kde prerušenie prevádzky môže spôsobiť ekologickú haváriu či ohrozenie životov zamestnancov). Kľúčové slová: Pracovné právo; trestné právo; štrajk; ochranná funkcia; súčinnosť odborovej organizácie; kolektívne vyjednávanie; nevyhnutné činnosti; Slovenská republika. Právo na štrajk Právo na štrajk predstavuje jedno zo základných práv, ktoré patrí vo sfére pracovného práva osobám požívajúcim status zamestnanca. Právna úprava štrajku v základnom pracovnoprávnom predpise, ktorým je Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Zákonník práce ), je pomerne strohá. Právo na štrajk je zamestnancom garantované v Základných zásadách Zákonníka práce v článku 10, podľa ktorého zamestnanci majú právo na štrajk. Následne ustanovenie 141 ods. 8 Zákonníka práce stanovuje povinnosť zamestnávateľa ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho účasti na štrajku v súvislosti s uplatnením jeho hospodárskych a sociálnych práv, s tým, že mzda ani náhrada mzdy zamestnancovi nepatrí. V zmysle uvedeného možno právo na štrajk chápať tak, že zamestnanci majú právo využiť štrajk na ochranu hospodárskych a sociálnych práv. Účasť na štrajku po právoplatnosti rozhodnutia súdu o nezákonnosti štrajku sa podľa úpravy Zákonníka práce považuje za neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca v práci. Zákonník práce podrobnejšie podmienky vyhlásenia a realizácie štrajku neupravuje, preto je možné predpokladať, že právna úprava štrajku je obsiahnutá v iných právnych predpisoch. Problémom, ktorý možno v uvedenej súvislosti identifikovať v rámci legislatívy Slovenskej republiky, je absencia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by upravoval komplexne otázky dotýkajúce sa realizácie predmetného práva, respektíve podmienky uplatňovania inštitútu štrajku v praxi. Právo na štrajk možno odvodiť z práva koaličnej slobody, ktoré presahuje pracovnoprávnu oblasť a je teóriou vnímané ako špecifický prejav všeobecného práva združovať sa, upraveného v článku 29 Ústavy Sloven- STUDIES 135

3 2016, ročník IV., číslo 4, s skej republiky. 2 Právo na koaličnú slobodu je viazané účelom, ktorým je ochrana hospodárskych a sociálnych záujmov subjektov koaličnej slobody (článok 37 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Pojem hospodárske a sociálne záujmy nie je definovaný; teoreticky možno za tieto záujmy považovať tie, ktoré majú hospodársky a sociálny rozmer (môžeme uvažovať o rôznych záujmoch zamestnancov a zamestnávateľov, ktoré vyplývajú z pracovnoprávnych vzťahov, ale aj o záujmoch iných skupín subjektov, napríklad študentov, dôchodcov). 3 Ústava Slovenskej republiky právo na štrajk zaručuje v článku 37 ods. 4, s tým, že podmienky ustanoví zákon. Ústava Slovenskej republiky súčasne zakotvuje, že právo na štrajk nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov. Práva na štrajk garantovaného v článku 37 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého podmienky má ustanoviť zákon, sa možno v nadväznosti na článok 51 Ústavy Slovenskej republiky domáhať len v medziach zákonov, ktoré právo na štrajk vykonávajú. Ústavné právo na štrajk je garantované každému (nielen zamestnancovi) ako základné hospodárske a sociálne právo. Osobitný zákon upravujúci vo všeobecnosti podmienky vyhlásenia štrajku prijatý nebol, čo spôsobuje v aplikačnej praxi problémy, pričom súčasne vznikajú rôzne diskusie, či je dovolený štrajk podľa Ústavy Slovenskej republiky na ochranu hospodárskych a sociálnych práv. Možno konštatovať, že prevažná väčšina odbornej a vedeckej literatúry zdieľa názor, že neprijatie osobitného zákona upravujúceho štrajk neznamená, že uplatnenie práva na štrajk nie je dovolené. Hoci právo na štrajk doposiaľ neupravuje všeobecný zákon o štrajku, uvedené právo je zákonne upravené a garantované v Zákone č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o kolektívnom vyjednávaní ), ktorý však upravuje len štrajk v rámci kolektívneho vyjednávania, konkrétne v rámci sporu o uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Súčasne taxatívnym spôsobom určuje kategórie osôb, ktoré nemajú právo na štrajk a ktoré môžu uplatniť právo na štrajk len za určitých podmienok ( 20 Zákona o kolektívnom vyjednávaní). 2 Bližšie pozri KLÍMA, K. et al. Komentář k Ústavě a Listině. 1. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2005, s ISBN X. 3 Porovnaj GALVAS, M. K některým otázkám sdružovacího práva v pracovním právu ČR. Právo a zaměstnání. 2003, roč. 9, č. 1, s ISSN ŠTÚDIE

4 2016, Volume IV., Issue 4, Pages Právo na kolektívne vyjednávanie je zamestnancom primárne garantované v článku 36 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky a v článku 10 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanci a zamestnávatelia majú právo na kolektívne vyjednávanie, s tým, že právo na kolektívne vyjednávanie podľa 229 ods. 6 Zákonníka práce patrí zamestnancom len prostredníctvom odborových orgánov. Vychádzajúc zo Zákona o kolektívnom vyjednávaní je kolektívne vyjednávanie vnímané užšie, a to tak, že jeho účelom je len uzatvorenie kolektívnej zmluvy a krajným prostriedkom riešenia sporu o uzatvorenie kolektívnej zmluvy (ak sa zmluvné strany nedohodli na uzatvorení kolektívnej zmluvy a nebolo úspešné ani konanie pred sprostredkovateľom) môže byť štrajk vyhlásený príslušným odborovým orgánom za podmienok stanovených týmto zákonom alebo prichádza do úvahy výluka vyhlásená zamestnávateľom. Ako už bolo zdôraznené vyššie, v slovenskom právnom poriadku absentuje zákon, ktorý by všeobecne upravoval podmienky štrajku. Dôsledkom uvedenej skutočnosti je vznik problémov a mnohých praktických sporných otázok nielen v oblasti pracovnoprávnej, ale rovnako tiež vo sfére trestného práva hmotného. Značným problémom je totiž nielen neexistencia konkrétneho zákona venujúceho sa inštitútu štrajku, ale aj mlčanie normotvorcu v otázkach dotýkajúcich sa jeho uplatňovania v rámci ďalších súvisiacich právnych predpisov. Na základe vyššie uvedeného možno štrajk v rámci kolektívneho vyjednávania považovať len za jeden z možných druhov štrajku 4 (iný názor má napríklad Drgonec), 5 čo potvrdzuje aj súdna prax, v zmysle ktorej ne- 4 Porovnaj BARANCOVÁ, H. Právna úprava štrajku vo svete. Justičná revue. 1991, roč. 43, č. 11, s ISSN ; BARANCOVÁ, H. Štrajk len podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní?. Právny obzor. 2008, roč. 91, č. 2, s ISSN ; BARANCOVÁ, H. a R. SCHRONK. Pracovné právo. 3. preprac. a dopln. vyd. Bratislava: Sprint 2, 2016, s. 497 a nasl. ISBN ; ŠUBRT, B. a M. KLIMŠA. Věcný záměr právní úpravy stávky v novém zákoníku práce. In: Asociace pro rozvoj kolektivního vyjednávání a pracovních vztahů [online] s. [cit ]. Dostupné na: a ŠUBRT, B. Kolektivní vyjednávání a kolektivní smlouvy Práce a mzda. 2013, roč. 61, č. 10, s ISSN Bližšie pozri DRGONEC, J. Základné právo na štrajk: rozsah a podmienky jeho uplatnenia v právnom poriadku Slovenskej republiky. Justičná revue. 2007, roč. 59, č. 6-7, s ISSN Podľa Drgonca právo na štrajk možno realizovať len v rámci kolektívneho sporu o uzatvorenie kolektívnej zmluvy preto, lebo zákon iný druh štrajku neupravuje. STUDIES 137

5 2016, ročník IV., číslo 4, s existencia zákonného rámca pre uplatnenie práva na štrajk nemôže viesť k spochybňovaniu ústavného práva na štrajk a jeho realizáciu. 6 Štrajk zákonom neupravený, t.j. taký, ktorý je uplatňovaný v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, môže byť realizovaný na ochranu akýchkoľvek hospodárskych a sociálnych záujmov subjektov. Vychádzajúc zo skutočnosti, že právo na štrajk je realizované v súvislosti s právom na koaličnú slobodu a na ochranu hospodárskych a sociálnych práv, subjektom práva na štrajk bude najmä kolektív zamestnancov. Nie je vylúčený ani štrajk z iných ako hospodárskych a sociálnych záujmov. Je potrebné podotknúť, že právo na štrajk môže uplatniť tiež akýkoľvek iný subjekt na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov, ako aj na ochranu iných záujmov. 7 Keďže štrajk z iných ako hospodárskych a sociálnych záujmov nie je výslovne upravený v žiadnom právnom predpise (z obsahu článku 37 Ústavy Slovenskej republiky by sa mal štrajk týkať hospodárskych a sociálnych záujmov), možno polemizovať o tom, či požíva rovnakú ochranu ako štrajk na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov (počas takého štrajku by napríklad zamestnanci museli plniť svoje pracovné povinnosti). Na rozhodovanie o prípadnej nezákonnosti štrajku, ktorý nesúvisí s kolektívnym sporom o uzatvorenie kolektívnej zmluvy, by bol tak príslušný len súd. 8 V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné prihliadať tiež na skutočnosť, že právo na štrajk možno realizovať len za podmienky, že nie sú ohrozené práva a slobody iných. Podľa článku 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky totiž nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Na záver možno pripomenúť, že slovenská právna úprava pozná dva druhy štrajkov, a to štrajk zákonom neupravený, realizovaný na základe Ústavy Slovenskej republiky a zásady čo nie je zakázané, je dovolené, a štrajk zákonom upravený, a to Zákonom o kolektívnom vyjednávaní, pričom možno uvažovať tiež o štrajku realizovanom podľa Zákonníka 6 Bližšie pozri Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 10/98 [ ]. 7 Porovnaj TEJKAL, J. Platnost výpovědi při účasti na stávce nesouvisející s kolektivním vyjednáváním. Práce a mzda. 2003, roč. 51, č. 6, s ISSN Porovnaj ĽALÍK, M. Problematika štrajku v právnom poriadku Slovenskej republiky. Podnikateľ a právo. 2003, č. 6, s. 8. ISSN ŠTÚDIE

6 2016, Volume IV., Issue 4, Pages práce, ktorý však neupravuje jeho podmienky. 9 Ústava Slovenskej republiky, ako aj Zákon o kolektívnom vyjednávaní taxatívnym spôsobom určujú kategórie osôb, ktoré nemajú právo na štrajk a ktoré môžu uplatniť právo na štrajk len za určitých podmienok. 10 Vyvstáva otázka, či iný štrajk ako v spore o uzatvorenie kolektívnej zmluvy je dovolený. Ak by sme vychádzali z vyššie uvedeného, dalo by sa uvažovať o tom, že iné štrajky dovolené sú (hoci ich nepozná platné zákonodarstvo), ale nepožívajú ústavnú alebo zákonnú ochranu. V prípade, ak nebol prijatý osobitný zákon o štrajku, len na základe tejto skutočnosti by nemalo byť jednoznačne konštatované, že by bolo právo na štrajk v iných prípadoch ako v spore o uzatvorenie kolektívnej zmluvy popreté v takomto prípade by bolo právo na iný štrajk upreté a fakticky by došlo k nenaplneniu podstaty a zmyslu ústavného práva na štrajk. 11 Právna úprava štrajkového práva rieši totiž iba jeden prípad z množiny predpokladaných druhov štrajkov štrajk pre prípad sporu o uzavretie kolektívnej zmluvy. 12 Pracovnoprávne aspekty vyhlásenia a realizácie štrajku Štrajk (najmä v minulosti) bol a stále je vnímaný ako nástroj presadzovania sociálnych a ekonomických záujmov zamestnancov. Za štrajk sa považuje dočasné čiastočné alebo úplné prerušenie práce určitou skupinou zamestnancov, nie však jednotlivca. Štrajk je totiž prejavom konfliktu skupinových záujmov, je prostriedkom pracovného boja v rámci koaličnej slobody a súčasne určitým legalizovaným nátlakom zamestnancov na zamestnávateľa. 13 Podľa 18 Zákona o kolektívnom vyjednávaní sa zamestnancovi nesmie brániť zúčastniť sa na štrajku, ani sa nesmie donucovať k účasti na 9 Bližšie pozri OLŠOVSKÁ, A. a M. MASLEN. Právo slobodne sa združovať na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov. In: Verejná správa: Základné práva a slobody. 1. vyd. Kraków: Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2015, s. 267 a nasl. ISBN Bližšie pozri článok 37 ods. 4 a článok 54 Ústavy Slovenskej republiky a 20 Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov; a Zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. 11 Bližšie pozri KLÍMA, K. et al. Komentář k Ústavě a Listině. 1. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2005, s ISBN X. 12 Bližšie pozri ČIČ, M. et al. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 1997, s ISBN Bližšie pozri GALVAS, M. et al. Pracovní právo. 2. aktualiz. a dopln. vyd. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 2004, s ISBN STUDIES 139

7 2016, ročník IV., číslo 4, s štrajku. Na jednej strane, právo zamestnanca zúčastniť sa na štrajku nie je viazané na členstvo v odborovej organizácii, na strane druhej, právo organizovať a vyhlasovať štrajk prislúcha výlučne odborovým orgánom. Právo na účasť na štrajku je individuálnym právom zamestnanca; subjektom práva na vyhlásenie štrajku je výlučne odborový orgán príslušný podľa stanov odborovej organizácie. 14 Štrajk vyhlasuje príslušný odborový orgán za predpokladu, ak s ním súhlasí nadpolovičná väčšina zamestnancov zamestnávateľa zúčastnených na hlasovaní o štrajku, ktorých sa má kolektívna zmluva týkať, za predpokladu, že na hlasovaní sa zúčastní aspoň nadpolovičná väčšina zamestnancov zamestnávateľa počítaná zo všetkých zamestnancov. O výsledku hlasovania vyhotovuje príslušný odborový orgán zápisnicu. 15 Subjektom oprávneným vyhlásiť štrajk je odborová organizácia, v mene ktorej odborový orgán koná, a účastníkom štrajku je zamestnanec (ktorý môže, ale aj nemusí byť členom odborovej organizácie; z pohľadu hlasovania vo veci štrajku ním môže byť tiež zamestnanec, ktorý sa zúčastnil hlasovania o štrajku, ako aj zamestnanec, ktorý sa len pripojil k štrajku). 16 Príslušný odborový orgán podľa 17 ods. 8 Zákona o kolektívnom vyjednávaní písomne oznámi zamestnávateľovi najmenej tri pracovné dni pred začatím štrajku deň začatia štrajku, dôvody a ciele štrajku a menný zoznam zástupcov príslušného odborového orgánu, ktorí sú oprávnení zastupovať účastníkov štrajku (ako aj zmeny v zozname). Ďalej je príslušný odborový orgán povinný poskytnúť písomne zamestnávateľovi najmenej dva pracovné dni pred začatím štrajku informácie vo vzťahu k štrajku, ktoré sú mu známe a ktoré pomôžu zamestnávateľovi zaviesť rozvrhy práce na zabezpečenie nevyhnutných činností a nevyhnutných služieb počas štrajku podľa 17 ods. 9 Zákona o kolektívnom vyjednávaní. 14 Bližšie pozri BARANCOVÁ, H. a R. SCHRONK. Pracovné právo. 4. aktualiz. vyd. Bratislava: Sprint, s. ISBN Bližšie pozri OLŠOVSKÁ, A. a I. HODÁLOVÁ. Pracovnoprávne aspekty práva na štrajk v Slovenskej republike. In: P. KANDALEC, L. KYNCL, M. RADVAN, et al. eds. Days of Public Law/Dny veřejného práva [online]. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 2007, s. 141 [cit ]. ISBN Dostupné na: cz/sborniky/days-of-public-law/files/pdf/souhrn_final.pdf. 16 Bližšie pozri TOMAN, J., M. ŠVEC a S. SCHUSZTEKOVÁ. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. 1. vyd. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 187 a nasl. ISBN ŠTÚDIE

8 2016, Volume IV., Issue 4, Pages Za nevyhnutné činnosti a nevyhnutné služby sa podľa vyššie uvedeného ustanovenia považujú také činnosti a služby, ktorých prerušením alebo zastavením dochádza k ohrozeniu života a zdravia zamestnancov alebo iných osôb a ku škode na tých strojoch, zariadeniach a prístrojoch, ktorých povaha a účel neumožňujú, aby ich prevádzka bola prerušená alebo zastavená počas štrajku. Zástupcovia príslušného odborového orgánu, ktorí sú oprávnení zastupovať účastníkov štrajku, sú povinní počas štrajku umožniť bezpečný a primeraný prístup na pracovisko a nesmú brániť zamestnancom pracovať; môžu s nimi len rokovať ( 18 Zákona o kolektívnom vyjednávaní). Okrem informačnej povinnosti má príslušný odborový orgán, ktorý rozhodol o začatí štrajku, podľa 19 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní aj povinnosť poskytnúť zamestnávateľovi nevyhnutnú súčinnosť po celú dobu trvania štrajku pri zabezpečení ochrany zariadení pred poškodením, stratou, zničením alebo zneužitím a pri zabezpečení nevyhnutnej činnosti a prevádzky zariadení, pri ktorých to vyžaduje ich charakter alebo účel s ohľadom na bezpečnosť a ochranu zdravia alebo možnosť vzniku škody na týchto zariadeniach. Zamestnanci, ktorí vykonávajú práce pri zabezpečovaní činností uvedených vyššie, sa spravujú podľa 19 ods. 2 Zákona o kolektívnom vyjednávaní pokynmi zamestnávateľa. Vzhľadom na zaujímavosť a rozsiahlosť problematiky budeme venovať pozornosť len niektorým situáciám, kedy by mohlo dôjsť, respektíve došlo k narušeniu alebo ohrozeniu bezpečnosti a zdravia, prípadne ku vzniku škody a súvisiacich problémov. Zjednodušene uvedené, môžeme hovoriť o hraničných situáciách, za ktorých by mohlo dôjsť k realizácii štrajku, a to jednak z pohľadu Zákona o kolektívnom vyjednávaní, a jednak optikou trestného práva (právny stav účinný ku dňu 1. december 2016). V praxi sa v súvislosti s vyhlásením štrajku objavujú situácie, kedy by prerušenie či zastavenie prevádzky u zamestnávateľa spôsobilo veľkú materiálnu škodu, pretože zastavením strojových zariadení sa tieto natoľko poškodia, že už nemožno pokračovať vo výrobe po prípadnom skončení štrajku (prípadne, ak by sa vo výrobe malo pokračovať, bola by nevyhnutná oprava či úprava strojových zariadení, ktorá by bola natoľko finančne náročná, že by zamestnávateľ uvažoval skôr o ukončení pôsobenia, ako o obnove prevádzky). Ako problematické sa ďalej môže javiť, že nie je zákonom stanovené, aká škoda má hroziť, aby bolo možné uvažovať o neprerušení prevádzky. Otázne však je, či možno zákonnou nor- STUDIES 141

9 2016, ročník IV., číslo 4, s mou stanoviť, aká výška škody (stanovenie konkrétnej sumy, prípadne percenta z hodnoty) by mala hroziť, aby nemohlo dôjsť k realizácii štrajku. Stanovenie konkrétnej výšky škody je totiž relatívne, pretože inak je vnímaná výška škody u veľkého zamestnávateľa a inak u menšieho zamestnávateľa. K potrebe zachovania prevádzky i činností u zamestnávateľa treba pristupovať citlivo najmä v tých prípadoch, kedy by prerušením prevádzky (časti prevádzky) u zamestnávateľa došlo k ohrozeniu, poškodeniu zdravia zamestnancov, či dokonca k smrti, prípadne k ohrozeniu prostredia a osôb nachádzajúcich sa v okolí prevádzky zamestnávateľa. Môže ísť o prípady, kedy by neuváženým, nedostatočne pripraveným prerušením prevádzky došlo k výbuchu alebo požiaru. V takomto prípade by bolo možné hovoriť o tom, že povinná súčinnosť príslušnej odborovej organizácie bude spočívať v tom, že nedôjde k zastaveniu či prerušeniu prevádzky preto, že existuje možnosť vzniku škody na zariadeniach zamestnávateľa, prípadne sú ohrozené zdravie a bezpečnosť, a teda sa bude v prevádzke pokračovať; nedôjde k prerušeniu práce a fakticky sa v týchto prevádzkach nebude štrajkovať. Posúdenie každej situácie bude iné, preto je potrebné, aby zamestnávateľ vymedzil tie procesy i prevádzky, ktoré je potrebné zachovať, aby nedošlo ku škodám. Práve v tomto bode môžu nastať medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom polemiky či nezhody, osobitne v prípadoch, ak by zamestnávateľ vyhodnotil, že je potrebné ponechať väčšinu prevádzok, činností u zamestnávateľa. Vyvstáva tak otázka, či v takomto prípade je vôbec možné uvažovať o štrajku, ak by sa napríklad mohlo štrajkovať len v tých prevádzkach zamestnávateľa, v ktorých pôsobí administratíva; či sa vôbec naplní cieľ štrajku. V prípade, ak dôjde k nedorozumeniam ohľadne vymedzenia prevádzok, ktorých činnosť musí zostať zachovaná, nie je v Zákone o kolektívnom vyjednávaní upravené, ako postupovať a, prípadne, akú súdnu ochranu uplatniť. Závažnejším problémom bude, ak už k realizácii štrajku dôjde, a to aj napriek tomu, že zamestnávateľ upozornil príslušný odborový orgán, že hrozia škody, je ohrozené zdravie či životy zamestnancov (prípadne aj osôb nachádzajúcich sa v okolí prevádzky zamestnávateľa). Opäť vyvstáva otázka, či by mohol zamestnávateľ žiadať o začatie vykonávania prác, respektíve zastavenie štrajku a či možno využiť súdnu ochranu. S prihliadnutím na situáciu, kedy by bola priam nevyhnutná rýchla súdna ochrana, dalo by sa uvažovať o uplatnení neodkladných opatrení v zmysle 324 a nasl. Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len 142 ŠTÚDIE

10 2016, Volume IV., Issue 4, Pages Civilný sporový poriadok ), o ktorých by mal súd rozhodnúť do 30 dní (konanie vo veci samej môže totiž trvať aj niekoľko rokov). Podľa 325 ods. 1 Civilného sporového poriadku neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby nenakladala s určitými vecami alebo právami, alebo niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. V konaní o neodkladné opatrenie ide o konanie, kde súd nemusí nariadiť pojednávanie a postačia listinné dôkazy, preto je potrebné nárok v návrhu dôkladne osvedčiť a presvedčiť súd o dôvodnosti nároku. Do úvahy by mohol prichádzať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým súd zakáže výkon štrajku, respektíve prikáže zastavenie štrajku, respektíve prikáže zdržať sa výkonu štrajku, prípadne nariadi, aby sa štrajk konal len v časti prevádzky alebo, naopak, aby sa nekonal v určitej časti prevádzky. Zamestnávateľ by sa mohol prípadne i domáhať konkrétnych činností na odvrátenie škody, napríklad zabezpečenia prevádzky strojov počas trvania štrajku na náklady odborovej organizácie. Návrh zamestnávateľa by však mal byť jasný, konkrétny, aby bol aj vykonateľný. Trvanie neodkladného opatrenia môže byť (ale nemusí byť) časovo obmedzené (napríklad po dobu trvania štrajku), ale nie je to nevyhnutné. Súd môže, ale nemusí navrhovateľovi uložiť povinnosť podať žalobu vo veci samej ( 336 Civilného sporového poriadku), ak je predpoklad, že sa účel dosiahne už samotným neodkladným opatrením. S prihliadnutím na rozsiahlosť problematiky budeme venovať pozornosť len situácii, kedy by neposkytnutím nevyhnutnej súčinnosti vznikla zamestnávateľovi škoda. V prípade, ak by v priebehu štrajku došlo ku škode podľa 23 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, za škodu vzniknutú udalosťou, ku ktorej došlo v priebehu štrajku, zodpovedá účastník štrajku zamestnávateľovi alebo zamestnávateľ účastníkovi štrajku podľa Občianskeho zákonníka (odkaz na 420 a nasl. ustanovenia). Ak však ide o škodu, ku ktorej došlo pri zabezpečovaní činnosti podľa 19 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, zodpovedajú podľa Zákonníka práce (odkaz na ustanovenia 177 až 217 Zákonníka práce, čo predstavuje celú časť Zákonníka práce týkajúcu sa zodpovednosti). STUDIES 143

11 2016, ročník IV., číslo 4, s Hoci 23 ods. 2 Zákona o kolektívnom vyjednávaní ustanovuje, že za škodu spôsobenú výlučne prerušením práce štrajkom účastník štrajku zamestnávateľovi a zamestnávateľ účastníkovi štrajku nezodpovedajú, máme za to, že ustanovenie uvedeného odseku sa týka klasického prerušenia práce štrajkovaním, kedy zamestnávateľ musí počítať so stratami a podobne. V prípade zabezpečenia nevyhnutnej súčinnosti podľa 19 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, t.j. v prípadoch, kedy by prerušením, zastavením prevádzky hrozila či vznikla škoda, bolo by ohrozené zdravie alebo život, postupuje sa podľa predchádzajúceho odseku 1. Vo vzťahu k poskytnutiu nevyhnutnej súčinnosti v zmysle 19 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní je ešte osobitná úprava obsiahnutá v 23 ods. 3 Zákona o kolektívnom vyjednávaní vo vzťahu k odborovej organizácii. Odborová organizácia, ktorej orgán rozhodol o začatí štrajku, zodpovedá podľa osobitných predpisov (odkaz na 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a 373 a nasl. Obchodného zákonníka) zamestnávateľovi za škodu, ku ktorej došlo z dôvodu neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti podľa 19 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Ak by došlo ku štrajku napriek tomu, že tak zamestnanci, ako aj príslušný odborový orgán vedeli (boli informovaní zamestnávateľom), že prerušením či zastavením činnosti vymedzených prevádzok dôjde k veľkej škode na strojových zariadeniach, prípadne došlo aj k požiaru, havárii, zo strany zamestnancov nedošlo k zabezpečeniu prevádzky tak, ako to vyžaduje 19 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní a vzniká otázka, či možno ohľadne náhrady škody vychádzať z ustanovenia 23 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní a postupovať v zmysle Zákonníka práce; keďže vôbec nedošlo k aktivitám smerujúcim k zabezpečeniu nevyhnutnej súčinnosti zo strany zamestnancov, dalo by sa vyvodiť, že nebude možné uvedené ustanovenie o náhrade škody aplikovať. Možno pripomenúť, že zabezpečenie nevyhnutnej súčinnosti je úlohou príslušného odborového orgánu, nie individuálnych zamestnancov. Zjednodušene by bolo možné položiť otázky, či celá ťarcha neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti spadá na príslušnú odborovú organizáciu a či celú škodu by mala nahradiť odborová organizácia v rámci občianskoprávnej zodpovednosti. Ak by sme vychádzali z 19 ods. 1 Zákona o kolektívnom vyjednávaní, za škodu vzniknutú neposkytnutím nevyhnutnej súčinnosti (takýmto konaním môže dôjsť aj k ohrozeniu zdravia, životov alebo ku vzniku škody na strojoch či výrobných zariadeniach), by mala 144 ŠTÚDIE

12 2016, Volume IV., Issue 4, Pages zodpovedať ako subjekt odborová organizácia, v mene ktorej vyhlásil a realizuje štrajk príslušný odborový orgán. Otázne je, či je pre takéto situácie odborová organizácia poistená, prípadne, či je v takej finančnej kondícii, že by bolo reálne náhradu škody aj vymôcť. V danej súvislosti tak možno hovoriť o slabšej pozícii zamestnávateľa, ktorý by v prípade, ak mu vznikla škoda (môže ísť o škodu veľkého rozsahu), s prihliadnutím na finančnú situáciu odborovej organizácie pravdepodobne nemal reálnu šancu získať náhradu škody. Zákon o kolektívnom vyjednávaní upravuje podmienky vyhlásenia štrajku; v prípade, ak sa zamestnávateľ, prípadne organizácie zamestnávateľov alebo prokurátor domnievajú, že štrajk je nezákonný ( 20 Zákona o kolektívnom vyjednávaní), môžu podľa 21 Zákona o kolektívnom vyjednávaní podať návrh (nemá odkladný účinok) na určenie nezákonnosti štrajku na súd, v ktorého obvode má sídlo príslušný odborový orgán, proti ktorému návrh smeruje. Súd postupuje pri rozhodovaní podľa ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich konanie v prvom stupni. V 23 ods. 4 Zákona o kolektívnom vyjednávaní je osobitne riešená náhrada škody. Ak súd rozhodol, že štrajk je nezákonný, odborová organizácia, ktorej orgán štrajk vyhlásil, zodpovedá podľa osobitných predpisov (odkaz na 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a 373 a nasl. Obchodného zákonníka) zamestnávateľovi za škodu, ktorá mu takým štrajkom vznikla. Trestnoprávne aspekty vyhlásenia a realizácie štrajku Ako bolo naznačené vyššie, vyhlásenie a následná realizácia štrajku vyvoláva nielen dôsledky vykazujúce pracovnoprávny charakter, ale rovnako tiež dôsledky, ktoré možno podradiť pod ďalšie odvetvie slovenského právneho poriadku, konkrétne pod odvetvie trestného práva hmotného. V danej súvislosti je nevyhnutné primárne poukázať na skutočnosť, že vyššie naznačená nečinnosť slovenského zákonodarcu v oblasti právnej úpravy štrajku nachádza svoje odzrkadlenie aj vo sfére trestného práva hmotného. Povedané inými slovami, pokiaľ nazrieme do aktuálne platných trestnoprávnych kódexov, respektíve do obsahu Trestného zákona de lege lata (Zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ďalej len Trestný zákon ), musíme nevyhnutne dospieť ku konštatovaniu absencie akejkoľvek zmienky dotýkajúcej sa trestnoprávnych aspektov realizovaného/vykonaného štrajku. Zákonodarca sa totiž v jeho rámci absolútne opomenul zaoberať myšlienkou trestnej zodpovednosti za následky spôsobené zamestnancom, prípadne odborovou or- STUDIES 145

13 2016, ročník IV., číslo 4, s ganizáciou v rámci výkonu ústavou garantovaného práva na štrajk. Uvedená skutočnosť pritom vyznieva zásadnejšie, pokiaľ zoberieme do úvahy aktuálny trend slovenského normotvorcu smerujúci k pomerne širokej kriminalizácii protiprávnych konaní, výsledkom ktorej je už na prvý pohľad enormný, neustále sa zvyšujúci počet skutkových podstát trestných činov obsiahnutých v osobitnej časti Trestného zákona. V nadväznosti na uvedené pokladáme za osobitne dôležité poukázať na skutočnosť vypovedajúcu o tom, že naznačený prístup slovenského normotvorcu vykazuje atribút jednostrannosti. K opomenutiu takej povahy, aké skloňujeme v kontexte trestnoprávnych dôsledkov štrajku spôsobených osobami zapojenými do jeho realizácie, totiž už v inej otázke previazanej s úpravou pracovnoprávnych vzťahov nedochádza. Máme tým na mysli otázku dotýkajúcu sa konania spočívajúceho v nevyplatení mzdy a odstupného, teda konania, ktoré spôsobuje škodu zamestnancovi a ktorého sa ako páchateľ dopúšťa zamestnávateľ. Uvedený typ protiprávneho konania už zo strany zákonodarcu kriminalizovaný je, a to v podobe samostatnej skutkovej podstaty trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného. Okrem toho je v tejto súvislosti potrebné osobitne poukázať na skutočnosť, že základná skutková podstata predmetného trestného činu obsiahnutá v ustanovení 214 ods. 1 Trestného zákona neobsahuje znak spôsobenia malej škody, tak, ako je to u väčšiny majetkových trestných činov. Z hľadiska formálnych znakov skutkovej podstaty daného trestného činu tak dochádza k trestnému postihu zamestnávateľov aj v prípadoch nevyplatenia miezd vo veľmi nízkych čiastkach. V uvedenej súvislosti tak možno vysloviť konštatovanie o značnej, až neúmernej striktnosti slovenského zákonodarcu, pokiaľ ide o kvalifikáciu daného konania ako konania postihnuteľného prostriedkami trestného práva hmotného. V nadväznosti na uvedené sa zákonite natíska myšlienka o pomerne jednostrannom prístupe zvolenom zo strany normotvorcu, pokiaľ ide o poskytovanie trestnoprávnej ochrany vo sfére pracovnoprávnych vzťahov v trestnom kódexe (Trestnom zákone) totiž rieši výlučne otázku škody spôsobenej zamestnancovi zo strany zamestnávateľa formou nevyplatenia mzdy, no absolútne opomína fakt, že status poškodeného subjektu môže veľmi jednoducho nadobudnúť aj samotný zamestnávateľ, a to práve na základe konania zamestnanca či odborovej organizácie, spočívajúceho v realizácii ústavou garantovaného práva na štrajk. Osobitne zásadne pritom vyznieva skutočnosť, že škoda vzišlá z popísaného konania zamestnancov neraz nadobúda atribút značného rozsahu. 146 ŠTÚDIE

14 2016, Volume IV., Issue 4, Pages Na podklade všetkých vyššie špecifikovaných skutočností automaticky vyvstáva niekoľko trestnoprávnych problémov, previazaných s inštitútom štrajku: 1. Prvý problém vykazujúci naznačený charakter nadobúda podobu spornosti ohľadom skutočnosti, či v súvislosti s ústavou garantovaným právom na štrajk možno hovoriť o následkoch trestnoprávnej povahy; 2. Ak by sme pripustili kladnú odpoveď na vyššie uvedený problém, musíme sa zaoberať otázkou, akú konkrétnu podobu budú vykazovať dôsledky trestnoprávneho charakteru, ktoré možno v kontexte vykonaného štrajku skloňovať v zmysle právnej úpravy de lege lata; 3. V nadväznosti na koncipovanie odpovede vzťahujúcej sa k trestnoprávnym následkom uskutočneného štrajku je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou, ktorá v rámci skúmanej problematiky vykazuje najspornejší charakter kto a v akom rozsahu bude niesť trestnú zodpovednosť za vzniknuté nepriaznivé následky realizovaného štrajku. Prípustnosť vyvodenia trestnoprávnych dôsledkov realizácie štrajku Pokiaľ chceme hovoriť o konkrétnych trestnoprávnych dôsledkoch realizácie štrajku, musíme sa na prvom mieste nevyhnutne vysporiadať s úlohou v podobe vyriešenia prvého z vyššie identifikovaných problémov problému prípustnosti vyvodzovania trestnoprávnych dôsledkov z vykonaného štrajku. Zodpovedanie danej otázky nevykazuje atribút zásadnej zložitosti. Za účelom jej správneho vyriešenia je totiž postačujúce nahliadnuť do ustanovení Trestného zákona obsiahnutých v jeho všeobecnej časti, konkrétne do ustanovení 24 až 30. Predmetná časť trestného kódexu je totiž venovaná úprave špecifických okolností, ktoré majú za následok, že skutok, ktorý inak vykazuje znaky trestného činu (čin inak trestný), nie je trestným činom, pretože mu chýba protiprávnosť. 17 V uvedenej súvislosti hovoríme o tzv. okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť činu. Do tejto kategórie okolností de lege lata zaraďujeme nasledovné: krajná núdza ( 24 Trestného zákona), nutná obrana ( 25 Trestného zákona), oprávnené použitie zbrane ( 26 Trestného zákona), 17 Bližšie pozri IVOR, J. et al. Trestné právo hmotné: Všeobecná časť. 1. vyd. Bratislava: Iura Edition, 2006, s ISBN STUDIES 147

15 dovolené riziko ( 27 Trestného zákona), výkon práva a povinnosti ( 28 Trestného zákona), súhlas poškodeného ( 29 Trestného zákona) a plnenie úlohy agenta ( 30 Trestného zákona). SOCIETAS ET IURISPRUDENTIA 2016, ročník IV., číslo 4, s Zákonodarca zvolil v rámci koncipovania uvedených skutočností taxatívny prístup. Inak povedané, naznačenému výpočtu je potrebné prisúdiť prívlastok uzatvorený jeho rozšírenie o okolnosť presahujúcu rámec explicitne formulovaný v Trestnom zákone je de facto, ako aj de iure absolútne vylúčené. Pokiaľ na výpočet okolností vedúcich k odstráneniu protiprávnosti skutku nazrieme v kontexte štrajku, musíme vysloviť konštatovanie, že normotvorca uvedený inštitút neponíma ako samostatnú okolnosť zakladajúcu imunitu voči trestnoprávnemu postihu dôsledkov plynúcich z jeho uskutočnenia. Na strane druhej, pri opätovnom nahliadnutí na vyššie formulovaný výpočet vystupuje v súvislosti s uskutočnením štrajku do popredia skutočnosť uvedená v jeho rámci na piatom mieste okolnosť v podobe výkonu práv a povinností. Z ustanovenia 28 ods. 1 Trestného zákona, ktoré predmetnú okolnosť zakotvuje, možno v danej súvislosti vyvodiť, že odstránenie trestnosti skutku spôsobuje (okrem iného) taký výkon práva, ktorého existencia vychádza z právneho predpisu všeobecne záväznej povahy. Ako už bolo naznačené vyššie, právo na štrajk síce nie je predmetom samostatného zákona, no jeho zakotvenie možno identifikovať v rámci Ústavy Slovenskej republiky (článok 36), ktorá v zmysle ustanovenia 1 ods. 1 Zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov napĺňa atribúty všeobecne záväzného právneho predpisu. Z uvedeného je zrejmé, že inštitút štrajku, respektíve právo na jeho uskutočnenie možno subsumovať pod trestnoprávnu okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, ktorá na seba berie podobu výkonu práv a povinností. Platnosť uvedeného konštatovania však nie je absolútna. Existencia predmetnej okolnosti totiž vykazuje atribút podmienenosti k jej zrodu dochádza výlučne v takom prípade, kedy výkon konkrétneho práva, práva na štrajk nevynímajúc, nie je v rozpore so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi previazanými so spôsobom jeho realizácie. V kontexte štrajku pritom možno za dané predpisy označiť predovšetkým Zákon o kolektívnom vyjednávaní, Zákonník práce, ako aj všeobecnejšie ustanovenie 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Na podklade všetkých vyššie uvedených skutočností je možné vysloviť konštatovanie, že výkon štrajku síce nie je v zmysle právnej úpravy de 148 ŠTÚDIE

16 2016, Volume IV., Issue 4, Pages lege lata kvalifikovateľný ako samostatná okolnosť vylučujúca protiprávnosť, no za predpokladu, že jeho vykonanie napĺňa predpoklad súladnosti s príslušnými právnymi predpismi, možno v súvislosti s ním hovoriť o nemožnosti vyvodzovania dôsledkov trestnoprávneho charakteru, respektíve o odmietnutí vzniku trestnoprávnej zodpovednosti ako takej. Pokiaľ však nahliadneme na dané konštatovanie prostredníctvom aplikácie výkladu argumentum a contrario, dospejeme nevyhnutne k ďalšiemu zisteniu zásadného významu porušenie niektorého z právnych predpisov dotýkajúcich sa spôsobu uskutočnenia štrajku zákonite vedie k nemožnosti uplatnenia 28 ods. 1 Trestného zákona a súčasne k založeniu trestnoprávnej zodpovednosti za nezákonný štrajk, respektíve trestnoprávnej zodpovednosti za dôsledky plynúce z jeho vykonania. Zjednodušene povedané, odpoveď na prvú otázku dotýkajúcu sa trestnoprávnych dôsledkov štrajku má jednoznačne kladný charakter. Konkretizácia podoby trestnoprávnych dôsledkov štrajku Ako bolo uvedené vo vyššie formulovanom výpočte trestnoprávnych problémov plynúcich z výkonu štrajkového práva, musíme sa na druhom mieste nevyhnutne zaoberať aj vyriešením úlohy v podobe špecifikácie dôsledkov realizovaného štrajku, vykazujúcich trestnoprávny charakter. Hľadanie odpovede na predmetný problém už nie je úlohou tak jednoduchou, ako tomu bolo v prípade otázky analyzovanej na prvom mieste. Berúc do úvahy skutočnosť, že normotvorca nevenoval v rámci osobitnej časti Trestného zákona naznačenému problému žiadny špecifický priestor, je nevyhnutné v súvislosti s ním siahnuť po analýze skutkových podstát takých trestných činov, ktoré vykazujú v oblasti štrajkového protiprávneho konania najvyššiu mieru použiteľnosti. V nadväznosti na uvedené si dovoľujeme formulovať domnienku o aplikovateľnosti troch kľúčových trestných činov, naplnenie znakov ktorých možno spozorovať predovšetkým v štrajkovom konaní nesúcom atribút nezákonnosti. Ide o nasledovné trestné činy: a) trestný čin vydierania ( 189 Trestného zákona), b) trestný čin nátlaku ( 192 Trestného zákona) a c) trestný čin všeobecného ohrozenia ( 284 Trestného zákona). Pokiaľ ide o trestný čin vydierania, zákonodarca vymedzuje toto protiprávne konanie takým spôsobom, že páchateľ naplní jednotlivé znaky jeho skutkovej podstaty za predpokladu, že inú osobu núti, aby niečo konala, opomenula alebo trpela, a to prostredníctvom použitia násilia, hrozby násilia alebo hrozby inej ťažkej ujmy. Takýmto spôsobom pritom STUDIES 149

17 2016, ročník IV., číslo 4, s páchateľ napĺňa znaky skutkovej podstaty nesúcej prívlastok základná. V kontexte štrajku však možno uvažovať nielen o naplnení znakov skutkovej podstaty základnej, ale tiež skutkovej podstaty prísnejšie trestnej (kvalifikovanej). Domnievame sa, že s ohľadom na podstatu a povahu štrajkového konania si možno jeho prísnejšiu trestnoprávnu kvalifikáciu predstaviť predovšetkým v prípade danosti takého scenára, v rámci ktorého bude spôsobená škoda majúca charakter väčšieho rozsahu, konkrétnejšie tzv. škoda väčšia, 18 škoda značná 19 alebo škoda veľkého rozsahu. 20 Pokiaľ ide o trestný čin nátlaku, konanie páchateľa spočíva v tom, že iného núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, čo by inak napadnutý bez donútenia neurobil, zneužívajúc pritom také okolnosti existujúce na strane poškodeného, akými sú hmotná núdza, naliehavá nemajetková potreba alebo tieseň vyvolaná nepriaznivými osobnými pomermi. V porovnaní s trestným činom vydierania páchateľ v tomto prípade nepoužíva násilie, ani jeho hrozbu, ale obmedzuje sa iba na stav, v ktorom sa poškodený nachádza. Pokiaľ opätovne nazrieme na vymedzenie trestného činu nátlaku v kontexte štrajkového konania, bolo by možné na teoretickej úrovni uvažovať nad tým, že k naplneniu znakov jeho skutkovej podstaty príde predovšetkým takým konaním štrajkujúcich, ktorí zneužijú tieseň existujúcu na strane zamestnávateľa, respektíve subjektu, vo vzťahu ku ktorému bol štrajk vyhlásený. V nadväznosti na uvedené sa však automaticky natíska otázka, či takýto trestnoprávny pohľad na konanie štrajkujúcich nie je v rozpore so samotnou podstatou inštitútu štrajku. Pokiaľ sa totiž zamyslíme nad dôvodmi, pre ktoré zamestnanci k výkonu štrajku pristupujú, a osobitne nad cieľmi, ktoré jeho výkonom sledujú, dospejeme zákonite k myšlienke, že kvalifikácia konania štrajkujúcich ako trestného 18 Uvedená kvalifikovaná skutková podstata je upravená v ustanovení 189 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, ktoré v prípade naplnenia všetkých príslušných znakov predpokladá uloženie trestu odňatia slobody v rozmedzí štyri roky až desať rokov. Zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. 19 Uvedená kvalifikovaná skutková podstata je upravená v ustanovení 189 ods. 3 písm. d) Trestného zákona, ktoré v prípade naplnenia všetkých príslušných znakov predpokladá uloženie trestu odňatia slobody v rozmedzí desať rokov až dvadsať rokov. Zákon č. 300/ 2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. 20 Uvedená kvalifikovaná skutková podstata je upravená v ustanovení 189 ods. 4 písm. b) Trestného zákona, ktoré v prípade naplnenia všetkých príslušných znakov predpokladá uloženie trestu odňatia slobody v rozmedzí dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov. Zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. 150 ŠTÚDIE

18 2016, Volume IV., Issue 4, Pages činu nátlaku by de facto prichádzala do úvahy v každom jednom prípade realizovania práva na štrajk. Predmetnú domnienku je možné ilustrovať na popise konkrétneho scenára, v rámci ktorého príde k vyhláseniu štrajku z dôvodu neúspešného kolektívneho vyjednávania dotýkajúceho sa uzatvorenia kolektívnej zmluvy, obsahom ktorej je najmä zvýšenie miezd. Pokiaľ pripustíme, že do predmetného štrajku vyhláseného zákonným spôsobom vstúpia hromadne všetci zamestnanci dotknutej spoločnosti, vyvolajú tým nevyhnutne na strane zamestnávateľa stav tiesne ich konaním totiž dochádza k pozastaveniu produkcie spoločnosti a ku z toho plynúcim stratám finančného charakteru. Navyše je potrebné brať na zreteľ cieľ vykonania daného štrajku, ktorým je snaha o zvýšenie miezd, teda snaha o vyvolanie aktívneho konania na strane zamestnávateľa. Pri nahliadnutí na popísaný praktický príklad možno vysloviť konštatovanie o pravdivosti vyššie načrtnutej domnienky o identifikovateľnosti trestného činu nátlaku prakticky v každom prípade vykonania štrajku. V rámci nami naznačeného praktického scenára možno totiž veľmi jednoducho spozorovať znaky skutkovej podstaty trestného činu nátlaku definované zákonom v jeho rámci prichádza jednak k naplneniu znaku v podobe donútenia poškodeného (zamestnávateľa) smerujúceho k vyvolaniu konkrétneho konania, a jednak k naplneniu znaku vo forme prostriedku použitého na jeho docielenie, konkrétne prostriedku v podobe využitia tiesne existujúcej na strane zamestnávateľa. Kvalifikovanie takéhoto konania ako konania zakladajúceho trestnú zodpovednosť pre spáchanie trestného činu nátlaku podľa 192 Trestného zákona tak fakticky odporuje podstate samotného štrajku. Vychádzajúc z uvedeného sa domnievame, že v prípade, keď štrajk neprekračuje rovinu súladnosti so všeobecne záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na spôsob jeho výkonu, nie je možné hovoriť o naplnení znakov predmetného trestného činu. O takomto trestnoprávnom posúdení štrajku preto možno uvažovať, na rozdiel od trestného činu vydierania, iba v kontexte štrajku uskutočneného nezákonným spôsobom. Ako totiž bolo uvedené vyššie, trestný čin vydierania predpokladá existenciu znaku vo forme použitia násilia či hrozby násilím, pričom konanie vykazujúce takýto atribút už nie je v žiadnom prípade možné spájať so samotnou podstatou inštitútu štrajku. Pokiaľ ide o možnosť identifikovať v štrajkovom konaní trestný čin nachádzajúci sa vo vyššie uvedenom výpočte na treťom mieste, teda trestný čin všeobecného ohrozenia, v tomto prípade už nastáva situácia odlišná od tej, ktorá bola previazaná s trestným činom nátlaku. V prvom STUDIES 151

19 2016, ročník IV., číslo 4, s rade je potrebné ozrejmiť, že v zmysle ustanovenia 284 Trestného zákona spočíva konanie páchateľa trestného činu všeobecného ohrozenia v tom, že buď: a) úmyselne vydá ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví alebo cudzí majetok do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu, a to konkrétne tým, že spôsobí požiar alebo povodeň, alebo poruchu či haváriu prostriedku hromadnej prepravy, alebo škodlivý účinok výbušnín, plynu, elektriny, rádioaktivity alebo iných podobne nebezpečných látok alebo síl, alebo sa dopustí iného podobného nebezpečného konania (všeobecné nebezpečenstvo), alebo b) všeobecné nebezpečenstvo úmyselne zvýši alebo úmyselne sťaží jeho odvrátenie alebo zmiernenie. V kontexte štrajku možno zvažovať spáchanie predmetného trestného činu dvomi konkrétnymi formami, a to formou spojenou s vydaním cudzieho majetku do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu, a rovnako tiež formou v podobe vydania iných osôb do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví. Podradenie štrajkového konania pod uvedené formy spáchania trestného činu všeobecného ohrozenia pritom možno odôvodniť predovšetkým skutočnosťou, že konaním, ku ktorému prichádza v rámci, respektíve v dôsledku vykonaného štrajku, môže byť veľmi jednoducho naplnený znak v podobe spôsobenia všeobecného nebezpečenstva. O existencii predmetného znaku totiž hovoríme vtedy, keď konkrétnym konaním nastala situácia, ktorá svojou povahou, rozsahom a intenzitou ohrozenia predstavovala nebezpečenstvo vzniku následkov spočívajúcich v ohrození chránených záujmov. V danom kontexte je dôležité uviesť, že pre zhodnotenie konania páchateľa ako konania napĺňajúceho uvedený znak je postačujúce vyvolanie samotného nebezpečenstva; ku vzniku konkrétnej poruchy tak nemusí vôbec dôjsť. Pre stav všeobecného nebezpečenstva je pritom typická živelnosť a neovládateľnosť priebehu udalosti, pri ktorej vznik poruchy je závislý na náhodných udalostiach, ktoré sa vymykajú vplyvu páchateľa i ohrozených osôb. 21 S cieľom ozrejmenia uvedeného výkladu je opätovne vhodné predostrieť konkrétny scenár, na ktorom možno demonštrovať naplnenie hypotézy o použiteľnosti uvedených foriem trestného činu všeobecného ohrozenia na konanie súvisiace s výkonom štrajku. Za týmto účelom možno rozvinúť prípad predostretý v rámci analýzy trestného činu ná- 21 Bližšie pozri ČENTÉŠ, J. et al. Trestný zákon: Veľký komentár. 1. vyd. Bratislava: Eurokódex. 2013, s ISBN ŠTÚDIE

20 2016, Volume IV., Issue 4, Pages tlaku. Pokiaľ by sme uvedený skutkový stav doplnili skutočnosťou, že spoločnosť, vo vzťahu ku ktorej prišlo k zákonnému vyhláseniu štrajku, využíva v rámci svojej činnosti zariadenia vyžadujúce si osobitnú a nepretržitú obsluhu, vyhlásenie hromadného štrajku všetkých jej zamestnancov môže veľmi jednoducho spôsobiť dôsledok v podobe neodvratnej škody na spomenutých zariadeniach. V uvedenej súvislosti je však potrebné zvažovať aj naplnenie takého scenára, v rámci ktorého sa v priestoroch zamestnávateľa nachádzajú technické zariadenia, ktorých neobsluhovanie môže viesť k výbuchu či spôsobeniu požiaru v tomto prípade by totiž bolo možné zvažovať, že dôsledkom popísanej nečinnosti zamestnancov bude nielen trvalé poškodenie predmetných zariadení, ale rovnako tiež spôsobenie smrti, prípadne ťažkej ujmy na zdraví osôb nachádzajúcich sa v priestoroch zamestnávateľa (továreň, fabrika), ako aj v ich blízkom okolí (blízka obec, mesto). Popísaný hypotetický scenár nás ale nevyhnutne privádza k návratu k otázke dotýkajúcej sa právnych predpisov upravujúcich spôsob výkonu štrajku, konkrétne k všeobecnému ustanoveniu 415 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenie totiž od každého, účastníkov štrajku nevynímajúc, vyžaduje uskutočňovanie konania takým spôsobom, aby neprichádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode či životnom prostredí. Nahliadnuc na nami naznačený scenár však rešpektovanie uvedenej zákonnej požiadavky vysloviť nemožno. U zamestnancov vykonávajúcich činnosť v spoločnosti využívajúcej popísané zariadenia sa totiž dá prezumovať vedomosť o dôsledkoch, ktoré sa spájajú s prerušením ich obsluhy či činnosti. Povedané inými slovami, prípad, keď zamestnanci aj napriek uvedenej skutočnosti pristúpia k hromadnému štrajku, možno posúdiť ako porušenie ustanovenia 415 Občianskeho zákonníka, a teda takýto štrajk možno posúdiť ako štrajk vykazujúci atribút nezákonnosti jeho vykonania. Na podklade uvedeného si dovoľujeme vysloviť konštatovanie, že možnosť vyhodnotenia štrajkového konania ako konania napĺňajúceho znaky trestného činu všeobecného ohrozenia je možnosťou reálnou, no zároveň značne limitovanou. Daný scenár totiž síce nemožno absolútne vylúčiť, no, na strane druhej, prípad, v rámci ktorého by bolo konanie štrajkujúcich kvalifikovateľné ako trestný čin všeobecného ohrozenia zo strany príslušných orgánov činných v trestnom konaní, a nielen zo strany zamestnávateľa, možno označiť priam za raritný a atypický. K uvedenej kvalifikácii štrajkového konania pristupujú totiž väčšmi samotní zamestnávatelia, pričom takýto postup vzbudzuje skôr dojem akéhosi zastrašenia zamestnancov smerujúceho k zrušeniu ohláseného štrajku, ako dojem STUDIES 153