NÁHRADA ŠKODY PRI NEGATÍVNOM ZMLUVNOM ZÁUJME

Transcription

1 79 Náhrada škody pri negatívnom zmluvnom záujme 7 NÁHRADA ŠKODY PRI NEGATÍVNOM ZMLUVNOM ZÁUJME JUDr. Milan Hlušák Katedra občianskeho a obchodného práva Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave advokát Hlavným cieľom článku je priblížiť konštrukciu tzv. negatívneho zmluvného záujmu, ktorý môže mať svoje uplatnenie predovšetkým pri zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou zmluvy, ako aj zhodnotiť možnosti jej uplatnenia v slovenskom práve. Zásadnou otázkou tu je, či má mať strana poškodená neplatnosťou právo na náhradu škody, ktorá by ju priviedla do takého stavu, v akom by sa ocitla, keby bola zmluva platná, alebo len do stavu, v akom by bola, keby nikdy nepodnikala kroky smerujúce k uzavretiu zmluvy. V súvislosti s robením právnych úkonov predovšetkým s uzavieraním zmlúv naše právo na viacerých miestach výslovne spomína zodpovednosť za škodu. Ide predovšetkým o Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak pre neplatnosť právneho úkonu vznikne škoda, zodpovedá sa za ňu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Obdobnú úpravu nájdeme aj v 68 Obchodného zákonníka (ďalej aj OBZ ), podľa ktorého je ten, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený. Nakoniec tu treba ešte zahrnúť aj ods., ktorý zakladá právo na odškodnenie voči splnomocnencovi, ktorý prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa, resp. voči osobe konajúcej za iného bez plnomocenstva (falsus procurator). Zákonodarca ďalšie otázky zodpovednosti za škodu v uvedených prípadoch detailne nerozoberá, čo vedie, okrem iného, aj k otázke, v čom všetkom môže vzniknutá nahraditeľná škoda spočívať. Na prvý pohľad sa táto otázka môže zdať zbytočnou alebo aspoň nie príliš zložitou. Pri detailnejšom skúmaní sa však vec javí trochu inak.. Podstata a význam konštrukcie negatívneho zmluvného záujmu Pri posudzovaní nároku na náhradu škody sa zvyčajne používa tzv. diferenčná (rozdielová) metóda. Prostredníctvom nej porovnávame aktuálny stav vyvolaný škodnou udalosťou a stav, ktorý by nastal ako výsledok normálneho behu vecí, keby ku škodnej udalosti nedošlo. Tak napríklad pri porušení zmluvnej povinnosti konštruujeme hypotetickú situáciu, v ktorej by sa veriteľ za normálneho behu vecí mohol ocitnúť, keby dlžník svoju povinnosť riadne Ak z kontextu nevyplýva inak, ustanovenia uvedené ďalej bez názvu právneho predpisu sú ustanoveniami Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ ). Osobitný význam tejto metódy sa prejavuje najmä tam, kde nejde len o škodu na veci či na jednotlivom práve. Zameriava sa totiž skôr na celkový stav majetku, ako len na jeho individuálne zložky. Diferenčnú metódu v právnej náuke zrejme po prvýkrát, ešte v 9. storočí spomenul F. Mommsen (MOMMSEN, F. Beiträge zum Obligationenrecht. Zweite Abteilung: Zur Lehre von dem Interesse. Braunschweig : C. A. Schwetschke und Sohn, 8, s. ). a včas splnil. Trochu inak sa na vec pozeráme hoci vo svojej podstate ide o ten istý prístup pri porušení nie zmluvnej, ale mimozmluvnej povinnosti. Ak napríklad útočník niekoho zraní, pri určovaní náhrady škody vytvárame fiktívny stav, v akom by sa nachádzala poškodená osoba, keby ju útočník nezranil. V prípadoch, ktoré nás v tomto článku zaujímajú, však konštruovanie takýchto hypotetických stavov nemusí byť až také priamočiare. Pozrime sa konkrétne na škodu spôsobenú neplatnosťou zmluvy, resp. právneho úkonu (, resp. 68 OBZ). Znenie zákonnej úpravy by mohlo zvádzať k záveru, že treba porovnávať aktuálny stav, v ktorom sa poškodená strana nachádza, s hypotetickým stavom, v ktorom by sa nachádzala, keby zmluva bola platná. Naše deliktné právo však pre vznik zodpovednosti za vlastné činy vždy vyžaduje protiprávny úkon. To znamená, že naše hypotézy nemôžeme budovať na základe neplatnosti zmluvy (t. j. určitého stavu), ale na základe takého konania alebo opomenutia škodcu, ktoré možno považovať za protiprávne, a to bez ohľadu na to, či ide o občiansko- alebo obchodnoprávny vzťah. Takúto protiprávnosť bude možné vyvodiť predovšetkým z porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti ( ) alebo z konania v rozpore s dobrými mravmi ( ). Protiprávnosť tu pritom môže mať rôznorodé podoby. Napríklad podľa 9a to môže byť vyvolanie omylu alebo neupozornenie na možný omyl. Podľa 7 ods. to zas môže byť konanie nemyslené vážne. Protiprávnosť takéhoto správania bude pritom spočívať v tom, že u adresáta nedôvodne vyvoláva dôveru v platnosť úkonov druhej strany, a teda v platnosť zamýšľanej zmluvy. Pozri LUBY, Š. Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. diel. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 98, s. 9; ďalej ŠVESTKA, J. Odpovědnost za škodu podle občanského zákoníku. Praha : Academia, 966, s. 6; alebo DULAK, A. In ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁN- KOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. 0. Komentár. Praha : C. H. Beck, 0, s. 6. Pozri KNAPPOVÁ, M. Povinnost a odpovědnost v občanském právu. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 00, s. 6. Trochu inak MITTERPACHOVÁ, J. In ŠTEVČEK, M. a kol., cit., s. 0. Porovnaj KNAPPOVÁ, M., cit., s. 6. SÚKROMNÉ PRÁVO /07

2 8 predkupného práva ( 60), ďalej pri dodatočnej nemožnosti plnenia ( OBZ), pri zmarení účelu zmluvy ( 7 OBZ) alebo pri konaní v mene obchodnej spoločnosti pred jej vznikom ( 6 ods. OBZ). Posúdenie týchto špecifických situácií je ponechané na prípadné budúce spracovanie. PRINCÍP AKCESIE A VLASTNÍCKE PRÁVO K STAVBE A POZEMKU JUDr. Imrich Fekete, CSc. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave V súvislosti s rekodifikáciou občianskeho práva sa na Slovensku intenzívne diskutuje o otázke, či je potrebné sa v našom právnom poriadku vrátiť k princípu superficies solo cedit, ktorý bol z neho odstránený v roku 90 (pozri teraz 0 ods. OZ). V príspevku sme sa pokúsili priblížiť tento problém zo zorného uhľa princípu akcesie, ktorý je jedným zo základných princípov ovládajúcich vecné práva v európskom súkromnom práve. Z princípu akcesie vo vzťahu k vlastníckemu právu k pozemku vyplýva, že všetko, čo vzíde na pozemku prirodzeným (rastlinstvo) alebo umelým spôsobom (stavby) a je so zemou trvalo spojené, je súčasťou pozemku. Opustenie superficiálnej zásady práve vo vzťahu k pozemku a stavbe spôsobuje v súdnej praxi rozdielne názory, či výsledok stavebnej činnosti možno vôbec kvalifikovať ako stavbu v zmysle 9 ods. OZ, ktorá nie je súčasťou pozemku, ale môže byť príslušenstvom pozemku alebo inej stavby ( ods. OZ), alebo či nejde o stavbu v zmysle 9 ods. OZ, ktorá podľa 0 ods. OZ už môže byť súčasťou pozemku. Rozporné názory súdnej praxe v týchto veciach a z toho vyplývajúcu právnu neistotu považujeme za významný argument, ktorý podporuje prinavrátenie superficiálnej zásady do nášho občianskeho práva tak, ako sa to stalo v novom českom občianskom zákonníku. Princíp akcesie a jeho význam v súkromnom práve Princíp akcesie (Akzessionsprinzip) ako jeden zo základných princípov vecných práv spočíva v tom, že spojené (zložené) veci majú spravidla jednotné hospodárske určenie a musia podliehať spoločnému právnemu režimu. Tým sa zabezpečuje nielen právna istota, ale sa umožňuje plynulý hospodársky obeh týchto vecí. Rímske právo vychádzalo pri kategorizácii vecí (res) z aristotelovskej a stoickej filozofie a rozlišovalo medzi vecami jednoduchými, zloženými a hromadnými (corpus unitum, corpus composita a universitas rerum distantium). Toto delenie vecí vychádzalo z povahy spojenia medzi jednotlivými vecami. Týmito rozdielmi sa zaoberal najmä rímsky právnik Pomponius (D.,, 0), ktorý rozlišoval medzi jednoduchými vecami (napr. doska), spojenými vecami (corpora ex contigentibus), ktoré vznikli pevným spojením viacerých samostatných vecí (napr. loď, budova) a súborom vecí (corpora ex distantibus), ktoré nevznikli na základe telesného spojenia viacerých vecí (napr. stádo). Pomponius nepripúšťal samostatnú držbu ani vlastnícke právo GUNIA, S. Grenzüberbau und Akzessionsprinzip. Berlin : Der juristische Verlag Lexxion, 009, s.. k veciam, ktoré tvorili súčasť (pars) zloženej veci, pokým toto spojenie trvalo. V tom spočíval rozdiel oproti hromadnej veci, pri ktorej nie je žiadne fyzické, ale iba hospodárske spojenie medzi vecami. Princíp akcesie ako jeden zo základných princípov vecných práv vyvodila až novodobá náuka civilného práva. Tá vychádza z toho, že niektoré veci môžu existovať samostatne a iné iba v spojení s inými vecami. V doktríne sa princíp akcesie vysvetľuje v tom zmysle, že vedľajšie veci vždy sledujú právny osud hlavnej veci. To znamená, že vecné práva k zloženej veci (veci skladajúcej sa z viacerých súčastí) alebo k hlavnej veci zahŕňajú každú časť zloženej veci a všetky jej súčasti. Ide o prejav známej parémie rímskeho práva: accessio cedit principali. Veľký slovenský civilista Š. Luby v súvislosti s vymedzením súčasti veci uvádza, že súčasť veci nemôže byť predmetom vecných práv a vôbec nemá právnu individualitu, a preto nemôže byť samostatným predmetom vlastníctva ani držby, nemôže byť samostatným predmetom právnych REY, H. Die Grundlagen des Sachenrecht und das Eigentum. Band I.. vyd. Bern : Stämpfli Verlag, 007, s. ; ROBERTO, V., HRUBESCH-MILLAUER, S. Sachenrecht.. Auflage. Stämpfli Verlag, 0, s. ; ERNST, W. Sachenrecht.. Auflage. Zürich : Dike Verlag, 0, s. 9. Princíp akcesie a vlastnícke právo k stavbe a pozemku

3 9 K povinnosti finančného agenta vrátiť províziu pri zániku poistnej zmluvy (rozsudok SD EÚ C-8/6) K POVINNOSTI FINANČNÉHO AGENTA VRÁTIŤ PROVÍZIU PRI ZÁNIKU POISTNEJ ZMLUVY (ROZSUDOK SD EÚ C-8/6) JUDr. Žofia Šuleková, PhD., MCL odborná asistentka na Katedre obchodného práva a hospodárskeho práva Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach V predkladanom príspevku autorka zhrňuje závery nedávneho rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-8/6, ERGO Poisťovňa a. s. proti Alžbete Barlíkovej zo 7. mája 07, týkajúceho sa povinnosti finančného agenta vrátiť províziu v prípade, ak poistná zmluva nie je realizovaná v predpokladanom rozsahu. Predmetom posúdenia Súdneho dvora Európskej únie sa stal výklad článku smernice Rady 86/6/EHS v nadväznosti na slovenskú právnu úpravu zmluvy o obchodnom zastúpení, obsiahnutú v 6 a nasl. Obchodného zákonníka. Závery rozsudku sú relevantné nielen v rámci výkonu sprostredkovateľskej činnosti v oblasti poisťovníctva alebo finančných služieb, ale taktiež pri sprostredkovaní obchodov alebo služieb, ktoré sa vyznačujú dlhodobým charakterom. I. Sprostredkovateľská činnosť v oblasti poisťovníctva Sprostredkovateľská činnosť v oblasti poisťovníctva je v praxi pomerne rozšírená. Uvedená činnosť spočíva v tom, že finanční agenti sa na základe písomnej zmluvy zaviažu vykonávať finančné sprostredkovanie medzi poisťovňou a záujemcami o poistenie tak, že v mene a na účet poisťovne uzatvoria s budúcimi klientmi poistné zmluvy. Finanční agenti sa nezameriavajú výlučne na sprostredkovanie vzniku zmluvného vzťahu medzi klientom a poisťovňou, ale aj na jeho udržanie a zabezpečenie komplexnej starostlivosti o klienta počas celej doby viazanosti. Za svoju činnosť sú sprostredkovatelia náležite odmeňovaní formou provízie, a to zväčša podľa objemu alebo rozsahu dohodnutých poistných zmlúv. Pri províznom odmeňovaní sa posudzuje výsledok dosiahnutej činnosti, medzi samotným výsledkom a činnosťou finančného agenta však musí byť vždy príčinná súvislosť (tzn. uzavretie poistnej zmluvy musí byť dôsledkom jeho aktívnej činnosti). V praxi nastáva problém najmä vtedy, ak finančný agent sprostredkuje uzavretie poistnej zmluvy s klientom a za sprostredkovanie získa províziu už pri samotnom uzavretí predmetnej poistnej zmluvy alebo pri zaplatení prvej splátky poist- Tento príspevok bol podporovaný Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV Právna úprava sprostredkovateľskej činnosti a poradenskej činnosti v oblasti poisťovníctva je upravená v zákone č. 86/009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Bližšie k činnosti finančných agentov pozri SLEZÁKOVÁ, A., TKÁČ, P., NOVOTNÁ, M. Samostatný finančný agent ako dohliadaný subjekt finančného trhu. Bratislava : Wolters Kluwer, 06. V tomto článku autorka synonymicky používa pojmy finančný agent, obchodný zástupca a sprostredkovateľ poistenia za účelom štylistickej diferenciácie textu príspevku. ného, ale neskôr, počas poisťovňou ustanovenej minimálnej doby trvania poistnej zmluvy, dôjde k zrušeniu alebo zmene obsahu tejto poistnej zmluvy. V zmysle dohodnutých zmluvných podmienok je následne osoba, ktorá poistenie sprostredkovala, zvyčajne povinná vyplatenú províziu, prípadne jej pomernú časť, vrátiť (tzv. storno provízia). V praxi nie je ničím výnimočným, ak sa vyplatená provízia musí vrátiť aj v prípadoch, ak sám sprostredkovateľ neporušil žiadne svoje povinnosti vyplývajúce z jeho zmluvného vzťahu s poisťovňou. Na druhej strane, sprostredkovatelia sa nezriedka utiekajú k nepoctivému a špekulatívnemu poradenstvu a finančnému sprostredkovaniu, ktoré často vedie k tzv. prepoisťovaniu klientov za účelom získania opätovnej provízie alebo faktickému poisteniu, pri ktorom sprostredkovatelia uzatvoria desiatky poistných zmlúv a za klientov uhradia prvé splátky poistného, a to s jediným cieľom - získať čo najvyššiu možnú províziu. Z dôvodu nejednoznačnej právnej úpravy sa finanční agenti, ako aj poisťovne, prípadne iné inštitúcie poskytujúce poistenie, dosiaľ permanentne nachádzali v neistej situácii, o čom svedčí aj nemalé množstvo súdnych rozhodnutí s opačnými závermi o povinnosti finančného agenta vrátiť províziu (resp. jeho práva ponechať si už raz vyplatenú províziu), pokiaľ je poistná zmluva s klientom predčasne ukončená. Práve neistota v interpretácii vnútroštátnych právnych noriem viedla Okresný súd v Dunajskej Strede k predloženiu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj Súdny dvor ) týkajúcej sa výkladu smernice Rady 86/6/EHS o obchodných zástupcoch (ďalej aj smernica ), ktorá bola transponovaná do K judikatúre slovenských súdov týkajúcej sa povinnosti finančného agenta vrátiť províziu pozri ŠULEKOVÁ, Ž. Povinnosť finančného agenta vrátiť províziu pri zániku alebo zmene poistnej zmluvy. In Súkromné právo. 0, č., s. 7-. Smernica Rady z 8. decembra 986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov 86/6/EHS (Ú. v. ES L 8 z.. SÚKROMNÉ PRÁVO /07

4 00 ZMLUVNÁ POKUTA V NEPEŇAŽNEJ FORME Mgr. Lenka Dufalová, PhD. odborná asistentka na Katedre občianskeho práva Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave Z aplikačnej praxe je zrejmé, že v súčasnosti väčšina účastníkov záväzkovo právnych vzťahov využíva inštitút zmluvnej pokuty vo forme peňažnej sumy. Peňažná suma je podľa mnohých autorov jediným prípustným predmetom zmluvnej pokuty. Jej využitie v takejto podobe je však limitované solventnosťou dlžníka. Autorka preto v článku analyzuje súčasnú právnu úpravu inštitútu zmluvnej pokuty v Občianskom a Obchodnom zákonníku vo vzťahu k možnosti platného uzatvorenia dohody o zmluvnej pokute, ktorú by si účastníci vymienili v nepeňažnej forme, a to aj použitím metódy vertikálnej a horizontálnej komparácie. Zároveň poukazuje na problémy, ktoré sa spájajú s nepeňažnou formou zmluvnej pokuty, a navrhuje možné riešenia týchto problémov. Úvod Zmluvná pokuta je v súčasnosti právnym inštitútom, ktorý veritelia často využívajú za účelom zabezpečenia svojich záväzkov, a to nielen v obchodnoprávnych, ale aj v občianskoprávnych vzťahoch. Zmluvnú pokutu upravuje tak zákon č. 0/96 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj Občiansky zákonník alebo OZ ), ako aj zákon č. /99 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj Obchodný zákonník alebo ObZ ). Zmluvná pokuta je zabezpečovací právny inštitút, ktorý sa dojednáva v zmluve. Účelom zmluvnej pokuty zakotvenej v ustanoveniach a OZ je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie. Z hľadiska zaradenia zmluvnej pokuty k jednotlivým inštitútom súkromného práva je zmluvná pokuta radená k zabezpečovacím inštitútom, ktoré spravidla neplnia uhradzovaciu funkciu spravidla preto, lebo Občiansky zákonník v ods. umožňuje zmluvným stranám, aby sa dohodli, že zaplatením zmluvnej pokuty dlžník prestane byť zaviazaný plniť tú povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. V tomto prípade nejde o naplnenie uhradzovacej funkcie v zmysle, v akom túto funkciu chápeme napríklad vo vzťahu k ručeniu alebo k zrážkam zo mzdy, ale skôr možno hovoriť o zmluvnej pokute, ktorá je koncipovaná ako alternatívny záväzok, keďže dáva dlžníkovi možnosť voľby vo vzťahu k splneniu záväzku dlžník má právo výberu medzi splnením dohodnutého predmetu záväzku alebo uhradením zmluvnej pokuty. Pokiaľ ide o ďalšie funkcie zmluvnej pokuty tak, ako je zmluvná pokuta využívaná v praxi, do popredia vystupuje skôr preventívna a sankčná funkcia tohto inštitútu, keďže zmluvná pokuta má dlžníka nútiť splniť svoj dohodnutý záväzok Pod pojmom uhradzovacia funkcia rozumieme skutočnosť, že prostredníctvom konkrétneho zabezpečovacieho inštitútu dochádza priamo k splneniu záväzku dlžníka, prostredníctvom zabezpečovacieho inštitútu je veriteľovi poskytnuté to plnenie, ktoré je predmetom záväzku. Zabezpečovací inštitút predstavuje podporný/sekundárny zdroj uspokojenia veriteľovej pohľadávky. s tým, že ak ho nesplní, nielenže sa dostane do omeškania a s tým spojenými následkami, ale vznikne mu ďalšia povinnosť plniť veriteľovi to, čo je dohodnuté ako zmluvná pokuta. Zmluvná pokuta tak primárne plní funkciu sankcie za nesplnenie záväzku. Vo vzťahu k funkciám zmluvnej pokuty nemožno opomenúť skutočnosť, že zmluvná pokuta plní aj funkciu paušalizovanej náhrady škody, aj keď povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu nie je závislá od vzniku škody, len od jej platného dojednania v zmluve. Táto funkcia zmluvnej pokuty vychádza z ustanovenia ods. OZ: dojednanie zmluvných strán pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, kedy je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda, a taktiež z ustanovenia ods. OZ prvej vety: veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Zo znenia druhej vety citovaného ustanovenia veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté, tiež možno zmluvnú pokutu vnímať ako zákonom limitovanú náhradu škody. Forma zmluvnej pokuty z historického pohľadu Z historického hľadiska je zmluvná pokuta známa už z rímskeho práva. V rímskom práve sa stretávame s dvoma formami zmluvnej pokuty: rímske právo používalo tak pojem stipulatio poenae pre peňažnú sumu, ktorá slúžila k Občiansky zákonník nevylučuje možnosť dojednania zmluvnej pokuty aj pre prípad omeškania s platením peňažného záväzku. Občiansky zákonník rovnako nerieši súbeh úroku z omeškania a zmluvnej pokuty, na rozdiel od súbehu zmluvnej pokuty a náhrady škody či úrokov z omeškania a náhrady škody. Ak si účastníci záväzkového vzťahu dojednajú pre prípad omeškania s plnením peňažného či nepeňažného záväzku zmluvnú pokutu, dlžník je povinný v prípade omeškania so splnením uvedeného záväzku zaplatiť veriteľovi dojednanú zmluvnú pokutu a popritom aj úrok z omeškania v zmysle ustanovenia 7 ods. OZ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 9 Cdo 7/009). Zmluvná pokuta v nepeňažnej forme

5 08 RODNÉ ČÍSLO V PRACOVNEJ ZMLUVE JUDr. Jana Žuľová, PhD. odborná asistentka na Katedre pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Príspevok sa zaoberá problémom identifikácie zamestnanca jeho rodným číslom uvedeným v pracovnej zmluve, resp. niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Autorka analyzuje účel a právny základ spracovateľských operácií týkajúcich sa tohto osobného údaja v kontexte zatiaľ účinných, ale aj pripravovaných nových pravidiel ochrany osobných údajov (GDPR, nový zákon o ochrane osobných údajov). Úvod Právny úkon, ktorý sa v kontexte tohto článku príkladmo obmedzuje len na pracovnú zmluvu alebo niektorú z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, musí spĺňať určité zákonné náležitosti platnosti. Platnosť je základným atribútom záväznosti práv a povinností účastníkov, ktoré im vyplývajú z právnych vzťahov založených právnymi úkonmi. Z hľadiska platnosti každého právneho úkonu je nevyhnutné označenie zmluvných strán a ich náležitá identifikácia. Kým absencia označenia zmluvných strán zapríčiní absolútnu neplatnosť právneho úkonu, neúplná či chybná identifikácia automaticky takýto právny účinok nemá. Nepresnosti v označení účastníka zmluvy nespôsobujú neplatnosť zmluvy, ak je nepochybné, kto zmluvu uzavrel. Žiadne ustanovenie Zákonníka práce (zákon č. /00 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len Zákonník práce ) výslovne nepredpisuje povinné identifikátory zmluvnej strany. Zamestnávateľ sa tak zvyčajne identifikuje rovnako ako vo svojich obchodných dokumentoch. Uvádzanie obchodného mena je pritom samozrejmosťou, ale nie povinnosťou, pokiaľ je nepochybné, kto je účastníkom právneho úkonu, ak, navyše, pracovnoprávne predpisy neobsahujú povinnosť označiť zamestnávateľský subjekt jeho obchodným menom. Identifikátory požadované od zamestnanca Príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia grantového projektu APVV--098: Elektronizácia v podnikaní s akcentom na právne a technické aspekty a grantového projektu VVGS-06-: Účinky nariadenia o ochrane osobných údajov na pracovisku (PCOV). Uvedené platí pre akýkoľvek právny úkon. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obdo V / z V súlade s a zákona č. /99 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov je každý podnikateľ povinný na svojich obchodných listoch a objednávkach vyhotovených v písomnej alebo elektronickej forme (ďalej len obchodné dokumenty ) uvádzať obchodné meno, sídlo alebo miesto podnikania, právnu formu právnickej osoby a identifikačné číslo, ak je pridelené. Podnikatelia zapísaní v obchodnom registri alebo v inej evidencii podnikateľov uvádzajú aj označenie registra, ktorý podnikateľa zapísal, a číslo zápisu. Z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 60/99 z. 7. majú v praxi skutočné široký diapazón. Na internetových stránkach možno dohľadať rôzne zaručene použiteľné vzory pracovnej zmluvy alebo niektorej dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ktoré vyžadujú vyplniť na identifikáciu zmluvnej strany súčasne, ale aj v rôznych kombináciách: meno a priezvisko zamestnanca, rodné priezvisko, dátum a miesto narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu/pasu/iného identifikačného dokladu, adresu bydliska, ovú adresu, telefónne číslo, rodinný stav a pod. Skôr, ako sa zamestnávateľ rozhodne pre editovanie niektorého vzoru, mal by kvalifikovane posúdiť, ktoré údaje zamestnanca môže z pohľadu pravidiel ochrany osobných údajov pre identifikáciu zmluvnej strany vôbec vyžadovať. V načrtnutých súvislostiach upriamujeme pozornosť na oprávnenosť zamestnávateľa získať a spracúvať rodné číslo zamestnanca na pracovnej zmluve, resp. v pracovnej zmluve, a to v kontexte nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 06/679 z 7. apríla 06 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 9/6/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov, ďalej len GDPR ) a pripravovaného zákona o ochrane osobných údajov, ktorým sa zruší zákon č. /0 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len nový zákon o OOÚ ).. Rodné číslo bežný alebo citlivý údaj? Rodné číslo je osobným údajom, pretože umožňuje identifikovať konkrétnu fyzickú osobu. V podmienkach Slovenskej republiky 6 je to jedinečný a trvalý identifikátor fyzic- 00, v ktorom sa riešila situácia posúdenia platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti. Tá bola súčasťou pracovnej zmluvy, v ktorej sa ale zamestnávateľ označil už neexistujúcim obchodným menom. Pri znení nového zákona o OOÚ vychádzame z materiálov dostupných na stránke: číslo legislatívneho procesu LP/07/, stav účinný k. septembru Rodné číslo ako všeobecný identifikátor osôb požívajú aj v Českej republike. Rodné číslo v pracovnej zmluve

6 NÁMIETKA NEDOSTATKU PRÁVOMOCI SÚDU Z DÔVODU, ŽE SPOR SA MÁ PREJEDNAŤ A ROZHODNÚŤ V ROZHODCOVSKOM KONANÍ, A TZV. NÚTENÉ ROZHODCOVSKÉ KONANIA JUDr. Jozef Zámožík, PhD. Katedra občianskeho a obchodného práva Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave advokát V poslednej dobe sa možno v odbornej literatúre stretnúť s názorom, že slovenský zákonodarca zakotvil do Civilného sporového poriadku tzv. negatívny účinok doktríny kompetenz-kompetenz. Tento účinok vyjadruje pravidlo, že prioritu rozhodovania o právomoci rozhodcovského súdu by mal mať rozhodcovský súd nielen v rozhodcovskom konaní (tzv. pozitívny účinok), ale aj v prípade podania žaloby na všeobecný súd. Ak takáto priorita vyplýva z právneho poriadku, potom strana, ktorá popiera právomoc rozhodcovského súdu, je nútená podať žalobu na rozhodcovský súd a tam namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu napriek tomu, že sa domnieva, že právomoc rozhodcovského súdu nie je daná. Článok obhajuje tézu, že v slovenskom práve nie je zakotvený negatívny účinok doktríny kompetenz-kompetenz s výnimkou prípadu, ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr ako konanie pred štátnym súdom.. Úvod Doktrína kompetenz-kompetenz vyjadruje jednu z nosných zásad rozhodcovského konania. Vo všeobecnosti predstavuje pravidlo, že rozhodcovské súdy majú právomoc prejednávať a rozhodovať spory o ich vlastnej právomoci. Rozhodcovský súd má mať preto podľa nej právomoc rozhodovať o svojej právomoci aj v prípade, keď nemá danú právomoc rozhodovať daný spor. V zákone č. /00 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o rozhodcovskom Tento článok bol vypracovaný v rámci riešenia projektu APVV Námet na prípravu článku vychádza čiastočne zo skúseností z advokátskej praxe autora, v ktorej bol konfrontovaný so zneužívaním námietky nedostatku právomoci pri rozhodcovských zmluvách uzatvorených bez súhlasu zmluvnej strany, ktoré sa však prima facie javili ako existujúce a platné. V článku sa používa výraz doktrína používaný v slovenskom právnickom jazyku, ktorý je prevzatý z anglického výrazu doctrine, hoci v Slovenskej republike sa možno stretnúť aj s označením pravidlo, zásada, resp. princíp. V anglických prameňoch sa možno stretnúť aj s označením competence-competence, resp. s francúzskym compétence-compétence. Taktiež sa možno stretnúť s označením právomoc rozhodnúť o vlastnej právomoci. V tomto článku sa tieto výrazy chápu synonymicky, napriek tomu, že pôvodný význam doktríny v nemeckom právnom poriadku bol trochu odlišný. Podrobne napríklad SCHLOSSER, P. Das Recht der internationalen privaten Schiedsgerichtsbarkeit.. vyd. Tübingen : Mohr Siebeck, 989, s.. BORN, G. B. International Commercial Arbitration.. vyd. Alphen aan den Rijn : Wolters Kluwer Law & Business, 0, s. 07. konaní alebo ZRK ) je doktrína premietnutá do ustanovenia ods., podľa ktorého [r]ozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví. Doktrína kompetenz-kompetenz je vo všeobecnosti akceptovaná aj v mnohých ďalších právnych poriadkoch, keďže je zakotvená i v Modelovom zákone UNCITRAL o medzinárodnej obchodnej arbitráži (ďalej len Modelový zákon ), ktorý bol k. júlu 07 prevzatý 7 štátmi a celkovo 06 právnymi poriadkami. 6 Podľa ustanovenia článku 6 ods. Modelového zákona platí, že Rozhodcovský súd môže rozhodovať o svojej vlastnej právomoci vrátane akýchkoľvek námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. 7 Širokú akceptáciu tejto doktríny potvrdzuje aj jej zakotvenie v článku V bod. Európskeho dohovoru o medzinárodnej obchodnej arbitráži z roku 96 (ďalej len Európsky dohovor 8 ). UNCITRAL Model Law on International Commercial Arbitration (98), with amendments as adopted in Status. UNCITRAL Model Law on International Commercial Arbitration (98), with amendments as adopted in 006. In texts/arbitration/98model_arbitration_status.html [stav k ]. 7 V anglickom origináli: The arbitral tribunal may rule on its own jurisdiction, including any objections with respect to the existence or validity of the arbitration agreement. 8 European Convention on International Commercial Arbitration; v zbierke bol publikovaný ako vyhláška č. 76/96 Zb. Námietka nedostatku právomoci súdu z dôvodu, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní...

7 0 GLOSA K UZNESENIU ÚSTAVNÉHO SÚDU SR SP. ZN. II. ÚS 9/07 Z (OCHRANNÝ ÚČEL NORMY A ZODPOVEDNOSŤ ZA BANKOVÝ DOHĽAD) doc. JUDr. Kristián Csach, PhD., LL.M. Katedra občianskeho a obchodného práva Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Of counsel PRK Partners s. r. o., Bratislava Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vyžaduje, aby vzniknutá ujma bola dôsledkom nesprávneho úradného postupu. Tak je to v prípade, ak mal úradný postup alebo výsledok tohto postupu za cieľ chrániť nielen všeobecný záujem spoločnosti, ale práve pred vznikom tejto ujmy aj poškodeného. Teória ochranného účelu normy ako kategória príčinnej súvislosti bola predmetom podrobnejšieho rozboru v minulom čísle tohto časopisu. Hoci ide o teóriu, ktorá je v zahraničnej právnej doktríne a praxi dobre známa, v domácej aplikačnej praxi nebola doteraz, na rozdiel od teórie adekvátnej príčinnej súvislosti, jasne identifikovaná. Nejde však o kategóriu súdnej praxi úplne neznámu. Stanoviská v tuzemskej právnej doktríne sú zriedkavé a prevažujúci názor sa nevytvoril. Luby, ako je známe, idealistické či právne kategórie príčinnej súvislosti odmietal. Menej prísne, ale podobne negatívne sa k teórii hlási Mitterpachová, naopak, pozitívne Dulak. Na porovnanie, v českej právnej vede nadobudla diskusia o teórii ochranného účelu normy nový impulz v súvislosti s rekodifikáciou súkromného práva. 6 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd ) konštrukciu ochranného účelu normy výslovne spomenul a dal glosovaným rozhodnutím nový impulz pre právnu doktrínu a prax. DULAK, A. Teória ochranného účelu ako spôsob určenia príčinnej súvislosti. In Súkromné právo. 07, č., s. 0-. Podľa Rc 9/96: [K] protiprávnosti nestačí porušení nějaké normy vůbec, nýbrž že se vyžaduje, aby byly porušeny právě ty zájmy, které jsou chráněny normou, k jejímuž porušení došlo. Súd v ňom ale nie je konzistentný, či ide o otázku príčinnej súvislosti alebo protiprávnosti. Teória býva používaná aj v rámci argumentácii strán, pozri napríklad argumentáciu zachytenú v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obo /0, Obo 6/0 z Určité náznaky môžeme nájsť už v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS /00 z pri interpretácii rozsahu blokačnej povinnosti banky počas exekúcie a povinností exekútora. LUBY, Š. Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve I. Bratislava : SAV, 98, s (vo vzťahu k ochrannému účelu normy). Podľa Mitterpachovej nie je potrebné a nevyhnutné nachádzanie spravodlivosti prostredníctvom účelu normy ochranného charakteru, a to z dôvodu, že u nás v zásade nedochádza k priznávaniu nepriamych škôd. MITTERPA- CHOVÁ, J. Zodpovednosť za škodu v obchodnom práve. Bratislava : Wolters Kluwer, 0, s. 6. DULAK, A., op. cit. 6 PIPKOVÁ, P. J. Ochranný účel normy a jeho význam pro vymezení rozsahu odpovědnosti za škodu (k 90 NOZ). In Právník. 0, roč., č. 9, s Podstatou učenia o ochrannom účele normy je myšlienka, že zodpovedať za škodu sa má vtedy, ak bolo porušené pravidlo, ktorého účel bolo chrániť poškodeného pred touto škodou. Teória ochranného účelu normy spolu s teóriou adekvátnosti tvorí doplnok k rýdzo fyzickému či mechanickému posudzovaniu príčinnej súvislosti, pri ktorom je príčinou každá príčina, bez ktorej by následok nenastal (conditio sine qua non). 7 Koncept ochranného účelu normy je v rôznych právnych poriadkoch vnímaný rôzne. Prevažujú dva prístupy, rozlišujúce to, v rámci ktorého predpokladu nároku na náhradu škody sa ochranný účel normy skúma. Ochranný účel normy sa zisťuje jednak pre určenie protiprávnosti (pýtame sa, či bola porušená norma, ktorá mala zabrániť vzniku určitých škôd), ale aj pre určenie príčinnej súvislosti medzi príčinou a následkom. Ústavný súd vtesnal ochranný účel, podobne, ako aj tunajšia právna spisba, 8 do príčinnej súvislosti ako predpokladu nároku na náhradu škody. Oba tieto prístupy sa však nevylučujú, ale skôr prelínajú. Koncept ochranného účelu normy bude relevantným vtedy, ak porušenie práva spočíva v určitom správaní (Verhaltensunrecht). Menej dôležitý bude v prípade, ak porušenie spočívalo v zásahu do absolútnych právnych pozícií. Ak totiž právo garantuje absolútnu právnu pozíciu (vlastníctvo, ochrana osobnosti, života a zdravia), bude právna norma mať v zásade ochranný účel a slúžiť ochrane týchto právnych statkov. Hoci právna veda teóriu ochranného účelu normy náznakmi spracovávala, na jej skutočné judikatórne potvrdenie sme si museli počkať až donedávna. V glosovanom uznesení, potvrdenom aj v ďalšom uznesení tohto senátu, 9 ústavný súd v obiter dictum vyslovil, že ochranný účel normy musí byť skúmaný pre zistenie, či je v konkrétnom prípade daný nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. 7 Okrem už citovaného príspevku Dulaka, pozri aj CSACH, K. Kauzálny nexus v judikatúre SR vo vzťahu k profesijnej zodpovednosti. In Právny obzor. 0, č., s Pozri už citované diela Dulaka, Lubyho a Mitterpachovej. 9 Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/07 zo Glosa k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. cdo 9/0 z (hypotetický ušlý zisk)