Prípadové štúdie OSOBNÉ PORTRÉTY Rodiny, škôlky, školy a ich skúsenosti s viacjazyčnou výchovou

Transcription

1 Prípadové štúdie OSOBNÉ PORTRÉTY Rodiny, škôlky, školy a ich skúsenosti s viacjazyčnou výchovou á l O m sala o Hell ciao cześć E TER r u o j n bo

2 OBSAH ÚVOD... 2 RADIM OŠMERA... POVEDZ TO PO ČESKY MÁ VÄČŠÍ ÚČINOK AKO UPRAC SI HRAČKY ANDREA SPRINGER... 4 SKÚSENOSTI NEMECKEJ MATKY ŽIJÚCEJ V KASTÍLII JUAN RUIZ SUBIRÁN... VIACJAZYČNÁ VÝCHOVA V JEDNOJAZYČNEJ RODINE. AKO NA TO? AGNIESZKA WRONKO... ZO ŽIVOTA JEDNEJ VIACJAZYČNEJ RODINY HELENA KUCZYNSKA... 7 PRÍBEHY ZO ŽIVOTA JEDNEJ TALIANSKO-POĽSKEJ RODINY ZO SICÍLIE DENNIS & DAVID KALKAN... DEŤOM TREBA OBČAS DAŤ MOŽNOSŤ ROZHODNÚŤ SA, KTORÝ JAZYK CHCÚ POUŽÍVAŤ ANNA USLOWA AKO PÔSOBÍ VIACJAZYČNÁ VÝCHOVA NA DVE GENERÁCIE JEDNEJ RODINY ANNA ARGUCHINSKAYA KOLOBOK RUSKÝ JAZYK A KULTÚRA V ŠPANIELSKU ROSER ROVIRA RIERA AKÉ JE ŽIŤ V CUDZINE A V RODINE S VIACJAZYČNOU VÝCHOVOU OHLASY Z VIACJAZYČNEJ ŠKOLY JULIA CHRISTENSEN ECOLE MATERNELLE VIACJAZYČNÁ ŠKÔLKA V NEMECKU. PRÍRODOVEDNÉ POKUSY VO FRANCÚZŠTINE S JEAN-PIERROM VERONIKA VESELÁ INŠPIROVANÉ PROJEKTOM MULTILINGUAL FAMILIES

3 INTRODUCTION KTO NA NAŠOM ŽIVOTE V INEJ KRAJINE ZÍSKAVA NAJVIAC? SÚ TO NAŠI SYNOVIA. UČIA SA NOVÉ JAZYKY, MAJÚ KAMARÁTOV Z CELÉHO SVETA, SÚ TOLERANTNÍ A BEZ PREDSUDKOV. MOJE DETI OVLÁDAJÚ VIAC JAZYKOV A SÚ ŠŤASTNÉ. (Naše deti hovoria viacerými jazykmi a sú šťastné. Aké je žiť v inej krajine a v rodine s viacjazyčnou výchovou) OSOBNÉ PORTRÉTY Rodiny, škôlky, školy a ich skúsenosti s viacjazyčnou výchovou Vážení čitatelia, životopisné portréty obsiahnuté v tejto publikácii predstavujú zbierku skúseností, príkladov a osvedčených postupov realizácie viacjazyčnej výchovy v rodinách a školách. Rodičia, mladí ľudia, škôlky a školy sa podelili o svoje skúsenosti s viacjazyčnou výchovou a výučbou detí. Portréty by mali slúžiť ako zdroj inšpirácie pre učiteľov i rodičov. Líšia sa obsahom, formou i dĺžkou. Niektoré portréty sú realizované formou rozhovorov, iné sú podané formou článkov. Väčšina portrétov je doplnená o fotografie. Účelom portrétov je poukázať na rozmanitosť spôsobov, ktorými je viacjazyčná výchova v realizovaná v konkrétnych podmienkach konkrétnych rodín a organizácií. Citát, ktorým tento úvod začína, vyjadruje pohľad matky, ktorej deti vyrastajú v medzinárodnom, viacjazyčnom a multikultúrnom prostredí. Je ilustráciou toho, akým spôsobom vplýva migrácia a viacjazyčnosť na toleranciu a rešpektovanie iných kultúr, ale i na osobnosť človeka. Je ukážkou toho, že kultúrna a jazyková rozmanitosť je nie len prirodzeným javom, ale že má vysokú hodnotu pre jedincov i spoločnosť ako celok. Ak sa chcete o projekte Multilingual Families dozvedieť viac, navštívte prosím jeho webové stránky. Web: Facebook: Prajeme vám príjemné čítanie! Tvorcovia projektu Multilingual Families

4 RADIM OŠMERA POVEDZ TO PO ČESKY MÁ VÄČŠÍ ÚČINOK AKO UPRAC SI HRAČKY Môj syn Marko sa narodil do dvojjazyčnej rodiny. Som Čech a jeho matka je Macedónka. Čeština a macedónčina sú slovanské jazyky, majú podobnú slovnú zásobu, ich gramatika sa však do veľkej miery odlišuje. Na začiatku preto nebolo jednoduché rozlíšiť, či Marko používa macedónčinu, alebo češtinu. Prvé slová, ktoré Marko vyslovil, ako napr. mama, baba, tato, znejú v oboch jazykoch takmer úplne rovnako. Žijeme v Českej republike, a tak bol od narodenia obklopený skôr češtinou. Faktom zostáva, že ja ako jeho otec, som s ním hovoril výlučne po česky, zatiaľčo jeho matka používala len macedónčinu. V čase, keď nastupoval do škôlky, ovládal teda oba jazyky približne na rovnakej úrovni. Zmenu priniesli až prvé návštevy v Macedónsku. Túto krajinu navštívil prvý krát vo veku ôsmich mesiacov. Naše pobyty v Macedónsku boli odvtedy stále častejšie. Spočiatku češtinu a macedónčinu nerozlišoval, ako prostriedok komunikácie mali pre neho rovnaký význam. Vždy však pri komunikácii s Čechmi, či Macedóncami zvolil správny jazyk. Až do veku troch rokov boli jeho vyjadrovacie schopnosti v oboch jazykoch približne rovnaké. Z času na čas došlo k situácii, keď si nedokázal vybaviť určité slovo v jednom, alebo v druhom jazyku. Ako príklad je možné uviesť situáciu, keď chcel, aby som mu podal tanier. Mal práve dva roky a keďže sme sa krátko predtým vrátili z Macedónska, nemohol si spomenúť na vhodné české slovo. Zarazil sa a chvíľu premýšľal. Potom povedal činija (tanier v macedónčine) a čakal, ako zareagujem a aký efekt jeho požiadavka vyvolá. Potreba skladať zložitejšie vety prinášala situácie, kedy nedostatky v znalosti jedného jazyka nahradzoval znalosťami z druhého jazyka. Z tohto dôvodu začal vytvárať kombinácie českých a macedónskych slov. Rovnako sa začali vyskytovať situácie, kedy používal frázy preložené z češtiny do macedónčiny a naopak. Tieto samozrejme často nedávali zmysel, alebo neboli po jazykovej stránke úplne v poriadku. V takýchto situáciách sme ho systematicky viedli k tomu, aby sa opravil a vyjadril správne. Treba uviesť, že proti tomu nikdy nenamietal. Naopak, bol otvorený, naše rady prijímal a tento stav trvá doteraz. Na podnety typu povedz to správne po česky, alebo macedónsky vždy reagoval kladne a okamžite, na rozdiel od výzvy aby si napr. upratal svoje veci. Do veku troch rokov nebol schopný prekladu z jedného jazyka do druhého. Keď zavŕšil dva roky života, začal som občas skúšať, ako zareaguje na požiadavku preložiť jednoduché slová z češtiny do macedónčiny. Reagoval odmietavo, pretože odpoveď jednoducho nepoznal. Rovnako nedokázal spontánne reagovať, ak mal svojej macedónskej starej mame preložiť jednoduchú vetu. Keď mal tri roky, došlo k situácii, kedy mi sedel na kolenách a oproti sedel jeho macedónsky starý otec. Markovi som povedal, aby starému otcovi preložil, že sme sa boli prejsť a narazili sme na ovečky, ktoré sme kŕmili trávou. Marko sa otočil na starého otca a bez zaváhania v macedónčine zopakoval, čo som práve povedal. Odvtedy systematicky pracujem na tom, aby mu preklad nerobil žiadne problémy. So mnou však macedónsky nehovoril nikdy, rovnako ako nikdy neoslovil v češtine svoju matku. V prípadoch kedy som ja, alebo moja manželka použili jazyk toho druhého, reagoval prekvapene. Pripadalo mu to zvláštne, ba až smiešne a vyžadoval aby sme hovorili každý svojim jazykom. Situácia sa opäť zmenila v čase, keď nastúpil do materskej školy. Zmena súvisí zrejme aj s úlohou rozprávok v živote dieťaťa. Marko pozná väčšinou len české rozprávky a kamarátov má tiež výlučne českých. Z týchto dôvodov mu postupne začala chýbať macedónska slovná zásoba a tak pridával k českým slovám macedónske koncovky, podstatné mená neskloňoval (pády v macedónčine nejestvujú) a na české vety aplikoval macedónsku skladbu. Autor: Radim Ošmera, máj 2014 Fotografia: Radim Ošmera

5 ANDREA SPRINGER SKÚSENOSTI NEMECKEJ MATKY ŽIJÚCEJ V KASTÍLII Som Nemka, môj manžel je Španiel. Žijeme v malej dedine v strednom Španielsku. Prostredie, ktoré nás obklopuje, je až na výnimky španielske. Angličtina sa tu vyučuje už v materskej škole, toto sa však netýka nemčiny. V priebehu tehotenstva som nemčinu používala veľmi zriedka, väčšinou pri komunikácii s rodičmi. Vzhľadom na to, že som si želala svoje dieťa vychovávať aj v nemčine, nakúpila som po jeho narodení CD, DVD a knihy v nemeckom jazyku, aby som mu tento jazyk mohla priblížiť. Vzhľadom na to, že mi moja krajina veľmi chýba, snažím sa ju svojmu synovi čo najviac priblížiť. Pripomíname si spolu advent a darčeky do topánok nám nadeľuje Mikuláš. Vyberáme adventný kalendár a každý deň spolu odkryjeme jedno okienko, aby sme vedeli, koľko dní ešte ostáva do príchodu Vianoc. Na Veľkú noc maľujeme vajíčka a na Veľkonočný pondelok spolu hľadáme zajačikov a ďalšie darčeky. Pokiaľ je to možné, snažíme sa aspoň časť týchto sviatkov stráviť v Nemecku. Môj syn má tak možnosť na vlastné oči zažiť, akým spôsobom oslavujú tieto sviatky ľudia v tejto krajine. Veľmi si prajem, aby môj syn i moje ďalšie dieťa boli schopní komunikovať v nemeckom jazyku a aby si svoju výhodu uvedomili už v útlom veku. Učenie bude podľa môjho názoru oveľa zábavnejšie, keď na to budeme traja. Práve pomocou pesničiek a riekaniek som svoje dieťa začala oboznamovať s nemeckou kultúrou. Nemecko sme v priebehu prvého roka života môjho dieťaťa navštívili celkom tri krát. Dôsledok svojho prístupu som si úplne uvedomila, keď som zistila, že mi moje dieťa rozumie. Musím však priznať, že som nemčinu používala hlavne vtedy, keď som so svojim dieťaťom bola sama. Jeho prvé slová boli španielske a španielčina zostala jazykom, ktorým komunikuje. Nemčine však rozumie bez problémov. Jeho komunikácia so starými rodičmi kvôli jazyku občas viazne, nakoniec sa však vždy dohodnú. Musím priznať, že keď mi môj syn prvý krát zaspieval pesničku v nemčine, do očí mi vyhŕkli slzy. Dnes má môj syn 3 roky a 5 mesiacov. Nemčine rozumie úplne bez problémov. Ak pri rozhovore so mnou reaguje v nemčine, nikdy nezabudnem zdôrazniť, akú radosť mi tým spôsobuje. Som opäť tehotná a už teraz som si istá, že moje druhé dieťa bude mať pre učenie sa nemeckého jazyka oveľa lepšie podmienky ako môj syn. Nemčina u nás doma v súčasnosti znie oveľa častejšie než predtým. Deti dokážu neraz vytvoriť veľmi zvláštne slová, kombinujúce prvky viacerých jazykov. Môj syn takto používa slovo rutschar, čo je kombinácia nemeckého slova rutschen (spustiť sa dolu šmykľavkou) so španielskou slovesnou koncovkou, alebo výraz espuckar, čo nie je nič iné ako nemecké slovo spucken (pľuť), prispôsobené španielskej výslovnosti. Autor: Andrea Springer, máj 2014 Fotografia: Andrea Springer

6 JUAN RUIZ SUBIRÁN VIACJAZYČNÁ VÝCHOVA V JEDNOJAZYČNEJ RODINE. AKO NA TO? Volám sa Juan Ruiz a som otcom štvorročnej Pauly a ročného Javiera. S manželkou sme pred svadbou žili vo viacerých metropolách Európy a vždy nás fascinovalo, ako dokážu malé deti z viacjazyčných rodín bez akýchkoľvek problémov hovoriť rôznymi jazykmi. Centrum sme otvorili desať mesiacov po tom, čo sa nám narodila Paula, v septembri V súčasnosti je spolu so svojimi rovesníkmi schopná používať španielčinu i angličtinu na rovnakej úrovni. Pre tieto deti je úplne prirodzené komunikovať v jazykoch, s ktorými vyrastajú v podstate od narodenia. Osvojili si oba jazyky, i keď každý iným spôsobom. Javier ako jednoročné dieťa už skúša vyslovovať svoje prvé slová v španielskom i anglickom jazyku. Neuvedomuje si prirodzene, že používa dva rôzne jazyky, začína ich však pomaly rozoznávať. Javier disponuje veľkou výhodou v podobe staršej sestry, ktorá je pre neho doslova súkromnou učiteľkou oboch jazykov. Javier sa pritom učí spôsobom, ktorý sa vzhľadom k jeho veku javí ako najvhodnejší hrou. Obaja pochádzame zo Španielska a nakoniec sme sa v našej domovine aj usadili. Napriek tomu sme chceli našim deťom poskytnúť rovnakú možnosť, akú majú ich vrstovníci vo viacjazyčnej rodine našich priateľov z Bruselu. Vzhľadom k našej situácii sme sa museli poobzerať po netradičnom riešení. Založili sme centrum pre predškolákov, ktoré sme nazvali Baby Erasmus. Pracujú v ňom kvalifikovaní učitelia anglického jazyka, ktorí pomocou vhodných materiálov vytvárajú autentické jazykové prostredie. Našim cieľom je skutočne vytvoriť také prostredie, ako keby rodičia každý deň odvádzali svoje deti do materskej školy napr. v Londýne. Týmto spôsobom vytvoríme deťom prostredie, v ktorom budú neustále obklopené cudzím jazykom a kultúrou. Sú to vhodné podmienky pre učenie sa cudzích jazykov nenásilne, prirodzenou cestou, napr. formou hier. O náš príbeh sme sa chceli podeliť predovšetkým preto, že sme presvedčení, že viacjazyčnú výchovu je možné realizovať aj v rodine, v ktorej sa používa jeden jazyk. Počet miest, ktoré disponujú britskými, alebo dvojjazyčnými materskými školami neustále narastá. Domnievame sa však, že to samo o sebe nestačí. Dôležitá je aj podpora detí zo strany rodičov a dodržiavanie určitého systému, ktorý u nás doma realizujeme v spolupráci s učiteľmi z nášho centra. Uplatňovanie týchto princípov a zásad bude pre naše deti v budúcnosti nepochybne predstavovať veľkú výhodu. Autor: Juan Ruiz Subirán, riaditeľ centra Baby Erasmus máj 2014 Fotografia: Juan Ruiz Subirán

7 AGNIESZKA WRONKO ZO ŽIVOTA JEDNEJ VIACJAZYČNEJ RODINY Emil je zmiešaného poľsko-dánskeho pôvodu. Naša rodina žije vo Veľkej Británii, kde Emil navštevuje anglickú materskú školu. S manželom komunikujeme v anglickom jazyku. S Emilom som sa od jeho narodenia rozprávala v poľskom jazyku. Angličtinu som používala zriedka, väčšinou v situáciách, keď sme sa nachádzali v spoločnosti ďalších ľudí. Keď mal Emil dva roky, detský lekár ma upozornil na mierne zaostávanie vo vývine jeho rečových schopností. Začali sme teda navštevovať odborníka. Po krátkom čase som si uvedomila, že v komunikácii s Emilom stále častejšie uprednostňujem anglický jazyk. Emil má v súčasnosti 2 roky a 8 mesiacov a začína už rozprávať. Používa však výlučne angličtinu. Na otázku položenú v poľštine reaguje správne, ale v angličtine. Poľštine teda rozumie, ale nepoužíva ju. Čítam mu knihy v poľštine, má však radšej tie anglické. Napriek tomu sa nevzdávam a snažím sa vyvolať jeho záujem o poľský jazyk ďalšími knihami. Je zaujímavé, že má rád poľské piesne a riekanky. Medzi jeho obľúbené patria Sroczka kaszkę warzyła..., Chodzi lisek koło drogi... a Panie Janie. Posledne menovaná pesnička existuje v rôznych jazykových verziách, vrátane dánčiny. S manželom ju občas ju spievame Emilovi v oboch jazykoch. Z nám neznámeho dôvodu si Emil viac obľúbil dánsku verziu tejto pesničky. Občas nám ju ráno zaspieva, mne v poľštine a manželovi v dánčine. S manželom často používame slová a frázy v našich jazykoch. Chceme totiž, aby si Emil rovnomerne rozširoval slovnú zásobu v poľskom, dánskom i anglickom jazyku. Využívame k tomu každodenné situácie. Ak napr. čakáme na výťah, povieme nahlas vetu Čakáme na výťah najprv v angličtine, ja zopakujem vetu v poľskom jazyku a môj manžel pridá vetu preloženú do dánčiny. V tomto prípade vyslovíme vetu s dôrazom na slovo výťah. Dôsledkom je, že Emil v súčasnosti používa slová z rôznych jazykov v rámci jednej vety. Považujeme za dôležité, aby sa Emil učil jazyky prirodzeným a spontánnym spôsobom podľa aktuálnej situácie. Nemáme vypracovaný žiadny plán postupu. Od začiatku nám však bolo jasné, že k anglickému slovu, alebo vete vždy vzápätí pripojíme ekvivalent v našich jazykoch. Snažíme sa využiť všetky príležitosti, ktoré prináša každodenný život. Jednu takúto príležitosť predstavuje spoločné nakupovanie. V obchodoch vždy objavíme veľa podnetov, ktoré využívame pre rozšírenie Emilovej slovnej zásoby. V súčasnosti sa sústredíme na posilnenie používania slovies, ktoré Emil často vynecháva. Nahlas pomenúvame činnosti, ktoré vykonávame, napr. tovar vkladáme do košíka, stojíme v rade pri pokladni, požiadame pani predavačku o pomoc, v obchode nebeháme, za nákup zaplatíme pri pokladni atď. Jeden z nás občas odbehne do inej časti obchodu. Keď si Emil všimne, že mama, alebo otec nie sú s ním, ten z nás, ktorý je s ním, mu vždy vo svojom jazyku vysvetlí kam išiel a prečo. Keď sa ten druhý vráti, opäť vo svojom jazyku vysvetlí kde bol a čo robil. Naše jazyky sa teda Emila snažíme učiť prirodzeným spôsobom. Vzhľadom k tomu, že Emil s hovorením stále mierne zaostáva, navštevujeme s ním logopedickú poradňu. Na poradňu sa obraciame aj v prípadoch, kedy potrebujeme kvalifikovanú radu, ktorá nám pomôže proces učenia zefektívniť. Základnou technikou je viacnásobné opakovanie jedného slova. V prípade potreby opakujeme určité slovo dovtedy, kým si ho Emil správne neosvojí. Účinok je obvykle dlhodobý, čo platí hlavne v prípade slov, ktoré Emil používa nesprávne. Veľmi dlho označoval výťah niečím, čo znelo ako ayey. Napriek tomu, že v našom dome je výťah, ktorý používame minimálne dvakrát denne, Emil nebol schopný toto slovo prestať používať. Pred dvom týždňami však výťah prvýkrát správne pomenoval v poľštine ( winda ) a v angličtine ( lift ). K tomuto výsledku sme sa dopracovali až po niekoľkých mesiacoch sústavného opravovania. Použitiu dánskeho výrazu označujúceho výťah sa Emil stále vyhýba, zrejme preto, že je to dlhé a ťažko vysloviteľné slovo. V budúcnosti hodláme pokračovať v nastolenom systéme využívania každodenných situácií, čítania kníh a spievania piesní v našich jazykoch. Tieto metódy sú dostupné každému, sú prirodzené a jednoduché. Dúfame, že nás privedú k nášmu cieľu, ktorým je, aby Emil plynule hovoril všetkými tromi jazykmi. Autor: Agnieszka Wronko, april 2014 Fotografia: Agnieszka Wronko

8 HELENA KUCZYNSKA PRÍBEHY ZO ŽIVOTA JEDNEJ TALIANSKO-POĽSKEJ RODINY ZO SICÍLIE Narodila som sa v Poľsku, môj manžel je Sicílčan, ktorý sa narodil a vyrástol v Nemecku. Máme dve deti, dvojčatá vo veku ôsmich rokov, Zosiu (Sofiu) a Łucju (Luciu). Doma používame tri jazyky, taliančinu, poľštinu a nemčinu. Tú je však u nás doma počuť hlavne z televízora. Dcéry plynule ovládajú poľský a taliansky jazyk. Vzhľadom k tomu, že môj manžel sa považuje sa Sicílčana, nepovažoval za dôležité učiť dcéry nemecký jazyk. Za výchovu našich dvoch dcér som bola zodpovedná sama až kým dosiahli veku troch rokov. Vzdala som sa dokonca kvôli nej svojej kariéry. Vzhľadom k týmto okolnostiam je prirodzené, že boli väčšinou obklopené poľským jazykom. Komunikovala som s nimi výlučne týmto jazykom cítila som, že je to tak správne. Aj v súčasnosti im čítam len poľské knihy. Môj manžel a jeho rodina s našimi dcérami komunikujú v taliančine, ich starí rodičia dokonca sicílskym dialektom, čo je však už iný príbeh. Obe začali hovoriť pomerne neskoro, až keď mali tri roky, vyvinuli si však svoj vlastný spôsob komunikácie, reč, ktorá nepripomínala ani taliančinu, ani poľštinu, ktorú však úspešne využívali pre vzájomnú komunikáciu. Nám rozumeli bez problémov, bez ohľadu na to, či počuli poľštinu, alebo taliančinu, vždy urobili, čo sme im povedali. Keď začali hovoriť, prevažovala v ich reči poľština. Taliančinu začali častejšie používať, keď začali chodiť do materskej školy. Považovala som za potrebné informovať ich učiteľku o tom, že moje dcéry taliančine rozumejú, poľštinu však ovládajú lepšie. Žiadny problém však nenastal, taliančinu sa naučili veľmi rýchlo. Občas som sa od ich učiteliek dozvedela, že sa moje dcéry medzi sebou vadili. O príčine ich hádky však nemali najmenšieho tušenia, keďže sa hašterili v poľštine! Tento spôsob komunikácie pretrváva dodnes so spolužiakmi sa rozprávajú po taliansky, medzi sebou však komunikujú výlučne v poľskom jazyku. Musím priznať, že je to dôsledok mojej výchovy. Vštepila som im názor, že poľština je náš jazyk, ktorý môžu používať vždy, keď si neprajú, aby niekto iný vedel, o čom hovoria. K prvej z mnohých zábavných situácií, vyplývajúcej z viacjazyčnej výchovy v našej domácnosti došlo, keď mali dvojčatá približne tri roky. V tom čase ešte používali prevažne poľštinu. V prípade, keď chceli niečo povedať svojmu otcovi, ale nedokázali pre svoje myšlienky nájsť vhodné talianske slová, jednoducho si ich vymysleli. Väčšinou to vyriešili pripojením talianskej koncovky k poľskému slovu. Keď sme Vianočné sviatky trávili v Poľsku, obe dcéry s nadšením oznamovali manželovi, že pod stromčekom majú prezento. K poľskému slovu prezent pridali koncovku, pomocou ktorej sa v talianskom jazyku väčšinou tvoria podstatné mená v mužskom rode. Neskôr, v komunikácii so mnou, naopak pridávali poľské koncovky k talianskym slovám. Keď chceli, aby som ich pohojdala, volali na mňa pogiraj nas. V tomto prípade použili talianske slovo girare, čo znamená hojdať. Podobné neobvyklé spojenia vytvárajú doteraz. Poľsko navštevujeme dvakrát ročne, v zime a v lete. Snažíme sa, aby naše návštevy prebiehali v pravidelných intervaloch, nie vždy je to však možné. Občas sa intervaly predĺžia na 7, alebo 8 mesiacov. Po jednom takom dlhšom období a zároveň po roku, ktoré dvojčatá strávili v materskej škole, kde počuli len taliančinu, pri prechádzke v Poľsku s udivením zistili, že všetci ľudia okolo nich hovoria poľským jazykom.

9 Obe boli veľmi dlho presvedčené, že taliančinu vôbec neovládam, keďže som v komunikácii s nimi používala výhradne poľštinu. Vôbec si neuvedomili, že sa s manželom rozprávam po taliansky. Mali v tom jasno mamička hovorí len po poľsky a tak musia do taliančiny prekladať ony dve. Keď im niečo hovoril manžel, alebo ich starí rodičia, považovali za nevyhnutné vzápätí preložiť informáciu do poľštiny, aby som rozumela. Nikdy som im nepovedala, že ich preklad je zbytočný a že taliančinu ovládam bez problémov. Myslím si totiž, že preklad z jedného jazyka do druhého je užitočnou formou precvičovania jazykových schopností. Až raz, keď som sa v byte, v ktorom som kedysi bývala, prehrabovala starými školskými zošitmi, objavili moje dcéry jeden, ktorý som používala v kurze talianskeho jazyka. Keďže už v tom čase vedeli čítať, ľahko sa dovtípili, aká je skutočnosť. Boli priam až šokované zistením, že taliančinu ovládam. Toto náhle uvedomenie však bohužiaľ spôsobilo to, že ma prestali stotožňovať výlučne s poľským jazykom a v súčasnosti ma občas oslovujú aj v taliančine. Vymyslela som však novú taktiku. Určité veci hovorím zásadne v poľštine, alebo vyžadujem, aby sa vyjadrovali v poľštine a to aj v situáciách, keď im pomáham s domácou úlohou. Vtipných situácií sa udialo nespočet. Je zaujímavé, že nie všetky vyplývali z faktu, že dvojčatá vyrastajú vo viacjazyčnom prostredí. V niektorých zohrali úlohu skôr kultúrne odlišnosti. Snažím sa v nich udržiavať povedomie o ich príslušnosti k Poľsku. Už niekoľko rokov preto vždy 11. novembra spolu oslavujeme deň Poľska. Hovoríme tomu narodeniny, prichystáme tortu so sviečkami, rozvesíme červené a biele balóniky apod. Pri jednej takejto príležitosti sa zrazu začali dožadovať darčekov. Zdôvodnili to tým, že pokiaľ má narodeniny Poľsko, majú ich automaticky aj ony dve a majú teda nárok na darčeky. Zároveň žiadali, aby sme začali oslavovať aj narodeniny Talianska, samozrejme s darčekmi. Sviatok Sv. Mikuláša, ktorý sme raz oslávili v Poľsku, sa dievčatám tak zapáčil, že sme túto tradíciu zaviedli aj doma v Taliansku. Tam sladkosti deťom Mikuláš nenosí. Namiesto neho sladkosti roznáša bosorka, ktorá má meno La Befana a deje sa to 6. januára. Dcéram však zdôrazňujem, aby sa o tom, že im Mikuláš prinesie sladkosti až na Sicíliu nikomu nezmieňovali. Je to také naše rodinné tajomstvo. Samozrejme, La Befana nás musí navštíviť vždy, keď sme 6. januára v Poľsku. Na záver spomeniem ešte jednu úsmevnú príhodu. Zosia a Łucja si obľúbili niektoré druhy poľských jedál. Chutí im predovšetkým kabanos, čo je typická poľská údenina. Do Talianska si vždy privezieme zásobu tejto údeniny, avšak otecko sa jej nemôže ani dotknúť. Dôvod je jednoduchý nehovorí po poľsky! Raz večer manžel namiesto obvyklého "Buona Notte" povedal dievčatám "Dobranoc". Obe sa vzápätí rozbehli za mnou do kuchyne, aby mi oznámili, že ocko si už môže dať kabanos, keďže prehovoril po poľsky. Viem, že v budúcnosti nebude jednoduché motivovať deti, aby poľštinu používali pravidelne a aby si uchovali schopnosť komunikovať v tomto jazyku. Som však rozhodnutá urobiť pre to všetko. Autor: Helena Kuczyńska, May 2014 Fotografia: Helena Kuczyńska

10 DENNIS & DAVID KALKAN DEŤOM TREBA OBČAS DAŤ MOŽNOSŤ ROZHODNÚŤ SA, KTORÝ JAZYK CHCÚ POUŽÍVAŤ Dennis (17 rokov, pracuje na magistráte mesta Viedeň) a David (21 rokov, pracuje ako lektor IT vo VHS Penzing) sa obaja narodili vo Viedni. Matričné záznamy však poodhalia ich pravý pôvod. Ich matka sa narodila rovnako ako oni vo Viedni, otec však pochádza z Turecka. Do Rakúska sa prisťahoval v mladom veku. Obaja chlapci teda vyrástli vo viacjazyčnom prostredí. O tom, čo pre nich tento fakt znamená a ako oni vnímajú život v tomto prostredí, sme sa porozprávali v jednej bowlingovej herni v 17 viedenskom obvode. S akými jazykmi ste vyrastali? Dennis: S rakúštinou (smiech). Lepšie povedané David: s nemčinou Dennis: Áno, s nemčinou. Po turecky viem lepšie ako David. Síce nie až tak dobre, aby som mohol v Turecku pracovať, ale základné situácie by som zvládol. Od hladu by som neumrel. David: U nás doma sa bohužiaľ turečtina nepoužívala. Hovorili sme všetci po nemecky, niektorí lepšie, iní horšie. Občas to bolo dosť zložité, dorozumieť sa. Dennis: S turečtinou sme sa však do kontaktu predsa občas nejakým spôsobom dostali. Uvediem príklad. Mám bratranca, približne v mojom veku. Keď sme boli mladší, hrávali sme sa spolu a občas som u nich smel prespať. Jeho matka nevedela po nemecky, takže oslovovala turečtinou aj mňa. Keď som sa vrátil domov, pýtal som sa otca na význam slov, ktorým som nerozumel. Vždy mi to objasnil, takže som rozumel stále viac a viac. David: Ja som mal turečtinu na základnej škole. V čase, keď mali spolužiaci hodiny náboženstva, ja som mal hodinu turečtiny. Moji spolužiaci väčšinou rozvíjali základy, ktoré mali zo svojich rodín. Ja som však bol vlastne úplný začiatočník. Neurobil som teda taký veľký pokrok, ako moji rovesníci, základy som sa však naučil. V súčasnosti som schopný občas zachytiť nejaké slovo, zriedka pochopiť kontext toho, čo niekto hovorí. Ten však často skôr odhadujem. Mrzí ma to. Bol by to jazyk navyše a bolo by to super. Aspoň hovoriť, písať nemusím vedieť. Dennis: Na strednej škole som mal francúzštinu, samozrejme angličtinu a neskôr na odbornej škole som začal študovať aj turečtinu. Otca som sa nespočetne krát pýtal, prečo nás nenaučil po turecky. Môj názor je, že nechceli, aby sme vedeli po turecky, ani otec, ani mama. Verím však, že to nie je ľahká úloha, vychovávať deti vo viacerých jazykoch. Je teda možné, že na to otec pri svojej práci jednoducho nemal čas. David: Povedal by som, že otec sa istý čas snažil preniesť na nás niečo z jeho znalosti tureckého jazyka, došlo k tomu však v období, keď som dospieval. Mal som približne 15 rokov a hovoriť po turecky bolo v tom čase to posledné, po čom som túžil. Nemal som najmenšiu chuť prehovoriť v turečtine, pripadalo mi to úplne trápne. Teraz si myslím, že k tomu malo dojsť oveľa skôr. Keď som mal 13 rokov, nepripadala mi možnosť naučiť sa turecky vôbec ničím príťažlivá. A zrejme nemá význam chcieť silou-mocou od 13 ročného dieťaťa, aby sa začalo učiť nejaký jazyk. Dennis: Deti sa do určitého veku nerozhodujú sami za seba, v ničom. Rozhodnutia za nich robia rodičia. Oni by mali prirodzene svoje deti smerovať k veciam, ktoré považujú za správne. Deti sú schopné zaujať určitý postoj až neskôr, keď vyrastú. A tým postojom môže byť aj nezáujem. David: My dvaja sme však mali na výber. Rodičia nás nikdy do ničoho netlačili. Tak to má podľa mňa byť.

11 Ako vyzerá váš bežný deň? Ktoré jazyky používate v súkromí a v práci? Dennis: V mojom zamestnaní prichádzam do kontaktu s mnohými jazykmi, nielen s nemčinou. Do nášho úradu prichádza denne veľké množstvo ľudí, ktorí hovoria rôznymi jazykmi, napr. veľa Srbov, či Turkov. Môjho zamestnávateľa zaujímalo, či okrem nemčiny ovládam ďalšie jazyky. Zaujímala ho hlavne turečtina, angličtina nebola až taká dôležitá. David: Ja najčastejšie používam nemčinu, ale dôležitá je pre mňa aj angličtina, hlavne pri programovaní. Angličtinu používam aj pri komunikácii s kolegami programátormi a grafikmi. Inak používam angličtinu v bežných situáciách, s kamarátmi z Talianska apod. Väčšina mojich priateľov hovorí len po nemecky, dokonca aj tí, ktorých predkovia, alebo členovia rodiny pochádzajú z cudziny. Na škole som mal francúzštinu a tiež turečtinu, využívam ich však veľmi zriedkavo. Napadlo vás niekedy, že by ste sa naučili po turecky teraz, keď ste už dospelí? Dennis: Na otázku, prečo ma nenaučil hovoriť po turecky, otec vždy odpovie, že sa to ešte stále môžem naučiť. Je však pre mňa ťažké donútiť sa a navyše na to ani nemám čas. Keby som sa začal učiť už ako dieťa, bolo by to omnoho jednoduchšie. Zdá sa mi, že už je neskoro. David: Možno sa to ešte zmení. Motivácia však chýba aj mne. Cítil som to, aj keď som sa učil francúzštinu, moje výsledky boli žalostné. A teraz sa snažím učiť turečtinu. Premrhali sme skvelú príležitosť naučiť sa tento jazyk v detstve, keď sme ním boli obklopení. Tatúto šancu nemá veľa ľudí. Samozrejme, mohol by som svojich priateľov, alebo členov rodiny požiadať, aby sme sa rozprávali len po turecky. Neexistuje však k tomu dôvod. Nepovažujem turečtinu za mimoriadne pekný jazyk, ani ju nepotrebujem v praktickom živote. A nemám ani talent na jazyky. Nemčinu a angličtinu síce ovládam dobre, to ale nie je žiadne umenie. Je pre mňa ťažké naučiť sa nový jazyk. Ak by som ho však skutočne potreboval, do učenia by som sa pustil hneď. A snažil by som sa ho naučiť čo najlepšie. Dennis: Ja tiež poznám veľa zaujímavejších činností, než učiť sa jazyky. Okrem toho, turečtina je veľmi komplikovaný jazyk. Keď sme v Turecku a chcem si v reštaurácii niečo objednať, spýtam sa otca, čo mám povedať. A viem, že ak to nezaopakujem úplne presne tak, ako mi to povie, nebudú mi rozumieť. Význam slov sa mení podľa toho, s akými predponami a koncovkami ich použijete. Zdá sa mi to celé príliš komplikované a ťažké. Musím však povedať, že to málo, čo z turečtiny viem, používam rád a často. Baví ma to. Poznám veľa srbských slov, samozrejme tureckých a viem niečo aj po arabsky. Skúšam ich používať v každodenných situáciách. Vždy, keď je možnosť turečtinu použiť, urobím to. Ľudia to dokážu oceniť. To, že môj otec je Turek, pre mnohých ľudí znamená, že som Turek automaticky aj ja. Hovoria so mnou preto po turecky a vždy keď dokážem zareagovať, povedia: Vidíš, hovoril som ti, že si Turek. Prístup tých ľudí ku mne sa na základe tých niekoľkých slov úplne zmení. Občas mi to škatuľkovanie však aj trochu vadí. (David súhlasne prikyvuje)

12 Akým spôsobom vnímate toto vaše postavenie? Dennis: Občas mi to pripadá zvláštne, keď si uvedomím, že by som mal vlastne predstavovať akýsi most medzi kultúrami. Fakt, že môj otec je Turek, oprávňuje mnohých ľudí automaticky predpokladať, že viem o Turecku úplne všetko. Ale vie každý Rakúšan úplne všetko o Rakúsku? Podľa mňa nie. To, čím som si istý, je to, že moja matka a môj otec boli vychovaní každý inak. Môj otec je síce Turek, to však neznamená, že o Turecku mám dokonalý prehľad. Ak príde reč na Turecko, spolužiaci sa ma vždy pýtajú na môj názor. Ja však často netuším, o čom je reč. Nezaujíma ma to. Som len polovičný Turek, neovládam jazyk a vierovyznanie mi tiež nič nehovorí. Ľudia v tom však majú jasno, si Turek a hotovo. So svojou identitou sa však stotožňujem. Nechcel by som, aby to bolo inak, aby som mal iné korene. Mám rád tureckú kultúru, spôsob stravovania, páči sa mi Turecko. David: Mám rovnaký názor. Deti by mali poznať jazyky rodiny, mali by byť schopné používať ich. Som si istý, že viacjazyčná výchova by mala začať hneď od začiatku, od narodenia dieťaťa. Ak to rodičia zanedbajú, môže byť už neskoro. Nikto tým nič nepokazí, práve naopak, deti budú vedieť ďalší jazyk, budú schopné vyjadriť sa v ňom. Je mi jasné, že viacjazyčná výchova nie je jednoduchá a že vyžaduje veľa času a úsilia. Zároveň si však uvedomujem o čo sme my dvaja prišli. Čo by vám znalosť ďalšieho jazyka priniesla? David: Viac jazykov znamená viac možností v osobnom i pracovnom živote. Znalosť jazykov posilňuje rodinné väzby a samozrejme schopnosť dorozumieť sa. Získate tým možnosť lepšie spoznať ľudí. Znalosť jazykov uľahčuje život, pokiaľ sa rozhodnete žiť, alebo pracovať v inej krajine. O žiadnych nevýhodách vlastne neviem. Dennis: Určite by som mal viac možností v situáciách, ktoré prináša každodenný život. Myslím, že by tým moja osobnosť získala ďalší rozmer. Naozaj by som rád vedel po turecky, možností použiť ju je totiž naozaj veľa. Aj do futbalového klubu, ktorého som členom, chodí pár Turkov. Ľudí spoznáte oveľa lepšie, ak dokážete hovoriť ich jazykom. Spriatelili by sme sa možno oveľa lepšie, ak by sme sa mohli porozprávať po turecky. Môj okruh známych by bol zrejme širší. A nezáleží na tom, aké jazyky ovládate. Využiť môžete akýkoľvek jazyk, aj keď sa to zdá nepravdepodobné. Súhlasím s bratom, o žiadnych nevýhodách neviem. S Dennisom a Davidom sa rozprávala Lo Hufnagl, marec 2014 Plná verzia rozhovoru bola uverejnená vo VHS Magazine Forum. Fotografia: Rudi Vancura, VHS Wien Čo by podľa vás mali robiť rodičia, ktorí majú možnosť vychovávať svoje deti viacjazyčne? Dennis: Mali by zrejme zvážiť, aké sú ich možnosti a čo vlastne chcú dosiahnuť. A keď si stanovia svoje ciele, mali by ich dôsledne naplňovať. Neponechávať viacjazyčnej výchove voľný priebeh. To, že jazyky sú dôležité, vie dnes každý. Treba však zohľadniť aj praktický aspekt veci. Nemá zmysel nútiť deti, aby sa učili jazyk, ktorý nebudú používať. A nie je dobré klásť na ne príliš veľké požiadavky. Treba si uvedomiť, že sú to deti a tie by mala každá činnosť hlavne baviť. Ak sa však v rodine používa viac jazykov, je tým možné deti k učeniu sa jazykov motivovať.

13 ANNA USLOWA AKO PÔSOBÍ VIACJAZYČNÁ VÝCHOVA NA DVE GENERÁCIE JEDNEJ RODINY Anna hovorí od narodenia dvomi jazykmi. Má bulharské korene, vyrástla však v Nemecku. U nich doma sa hovorilo po bulharsky. Doma sme používali bulharčinu, vonku a v škole som hovorila po nemecky. Úplne mi to vyhovovalo. A dnes dokážem komunikovať v oboch jazykoch na rovnakej úrovni hovorí Anna. Sama už vychováva päť ročnú dcéru, Mayu, ktorá tiež vyrastá vo viacjazyčnom prostredí. Anna hovorí o svojich skúsenostiach s viacjazyčnou výchovou, ktoré vychádzajú aj z jej pôsobenia v rôznych typoch škôl. MF: Anna, bolo vaše detstvo niečím výnimočné? Anna: Stále me neprestáva udivovať, ako hlboko súvisí znalosť jazykov s prežívaním rôznych situácií a aké neočakáváné dôsledky to môže mať. Ja mám napríklad jazyky spojené s číslami. Keď som bola malá, moja stará mama z Bulharska ma učila základy matematiky počítanie a násobilku. Doteraz vykonávam matematické operácie v duchu v bulharskom jazyku. Telefónne čísla čítam v bulharčine a v tomto jazyku si ich aj pamätám. Ak by som ich mala povedať po nemecky, musela by som si ich najprv napísať na papier a preložiť do nemčiny! Niektoré situácie z minulosti si vybavujem v bulharčine, iné zas v nemčine. Môj súkromný a rodinný život je spojený z bulharčinou, práca výlučne s nemčinou. MF: Svoju dcéru vychováváte tiež dvojjazyčne. Líši sa v niečom spôsob výchovy vašej dcéry od toho, ktorý ste zažili v detstve vy? Anna: V porovnaní s mojou dcérou som mala v detstve lepšie podmienky pre učenie sa oboch jazykov našej rodiny. Ako dieťa som bola v podstate neustále vystavená pôsobeniu dvoch jazykov. Doma sme používali bulharčinu, vonku a v škole som hovorila po nemecky. Vytvoriť rovnaké podmienky pre moju dcéru nie je možné, najmä čo sa týka bulharčiny. Aj v domácnosti totiž občas používame nemčinu. Ani vonku nie je vždy možné, aby sme sa rozprávali len po bulharsky, V niektorých situáciách je lepšie, keď používame nemčinu. Napriek tomu, že sa viacjazyčnosťou zaoberám profesionálne, nie je vôbec jednoduché zaradiť niektoré osvedčené prvky viacjazyčnej výchovy do každodenného života. Moja dcéra vie teda po nemecky lepšie ako po bulharsky. Tomuto jazyku rozumie, vyjadrovacie schopnosti má však oveľa lepšie v nemčine. bulharčinu. Veľmi sa mi jej prístup páči. Občas sa síce pýta na bulharské slová, oveľa viac ju však zaujíma spôsob, akým sa vyslovujú a intonácia celkove. To, že sa po bulharsky môže rozprávať so svojimi kamarátmi ju veľmi motivuje, občas ma však požiada, aby sme sa namiesto bulharčiny rozprávali po nemecky. Viacjazyčná výchova je veľmi zaujímavý a zároveň veľmi individuálny proces. MF: Ako sa na vašej dcére prejavuje viacjazyčná výchova? Anna: V tomto období prejavuje veľké odhodlanie zdokonaliť svoju bulharčinu. Jej bulharskí kamaráti sa totiž vrátili z dlhšieho pobytu v Bulharsku a stihli za ten čas urobiť veľký pokrok. Moja dcéra si prirodzene všimla, že sa jej kamaráti v bulharčine výrazne zlepšili. Vytvorila si teda akýsi vlastný jazyk používa bulharskú intonáciu a vytvára slová, ktoré jej pripomínajú

14 MF: Čo by ste doporučili rodičom,ktorí sa zaujímajú o viacjazyčnú výchovu svojich detí? Anna: Moja dcéra pozerá svoje obľúbené filmy výlučne v bulharčine. Často počúvame bulharské rozhlasové stanice na internete. To, čo sa nám osvedčilo, sú magnetické obrázky s písmenami z bulharskej a nemeckej abecedy, ktoré máme pripevnené na chladničke. Maya sa s nimi často hrá a skladá z písmen svoje meno a mená ďalších rodinných príslušníkov. Týmto spôsobom sa učí abecedu a zároveň tým posilňuje svoje povedomie o rozdieloch medzi bulharčinou a nemčinou. Všimla si, že k tomu, aby zložila svoje meno v nemčine potrebuje štyri písmená, v bulharčine si však vystačí s tromi. Hra s písmenami sa nám veľmi osvedčila a ja ju môžem ďalším rodičom vrelo doporučiť. MF: Ďakujeme za rozhovor. S Annou sa rozprávala Julia Christensen, marec 2014 Fotografia: Anna Uslowa

15 ANNA ARGUCHINSKAYA KOLOBOK RUSKÝ JAZYK A KULTÚRA V ŠPANIELSKU Anna Arguchinskaya: Som matka dvoch detí vo veku 4 a 9 rokov, ktoré hovoria po španielsky, katalánsky a rusky. Podieľala som sa na založení ruského kultúrneho združenia Kolobok, cieľom ktorého je približovať deťom ruského pôvodu kultúru a jazyk Ruska. Podľa môjho názoru závisí úspech viacjazyčnej výchovy predovšetkým od rodičov a úsilia, ktoré tomuto spôsobu výchovy venujú. Je dôležité mať na pamäti, že rodičia sú v prých rokoch života dieťaťa jedinými autoritami v oblasti jazyka. Ďalej považujem za dôležité, aby sa rodičia snažili stať súčasťou spoločenstva, ktoré spolu s jazykom zdieľa aj rovnaké hodnoty. Jedine týmto spôsobom sa upevní význam a hodnota jazyka. Deti získajú možnosť využívať jazyk ku komunikácii s ďalšími deťmi, pri hre a iných zábavných činnostiach. Nájsť rodiny, ktoré sú v podobnej situácii a hovoria rovnakým jazykom našťastie nie je veľký problém. Naše združenie poskytuje takýmto rodinám priestor pre výmenu skúseností a predstavuje podporu jazykového vzdelávania detí. Väčšina detí vo veku 3 rokov je schopná zaradiť sa do vzdelávacieho procesu, ktorý sa realizuje v skupinách. Výučba prebieha formou hier, prostredníctvom ktorých deti budujú svoju slovnú zásobu, posilňujú svoje komunikačné a základné matematické schopnosti. K dispozícii máme aj herňu, v ktorej sa deti venujú hudbe a rozvoju pohybových schopností. S deťmi neustále spolupracujú odborníci z oblasti psychológie a logopédie. S deťmi precvičujú predovšetkým správnu výslovnosť samohlások, niektorých obtiažnych spoluhlások, schopnosť rozlišovať jednotlivé zvuky, intonáciu, rytmus a melódiu reči. Vo veku 4-5 rokov deti obvykle rozdeľujeme do rôznych skupín. V tomto veku sa už vo veľkej miere prejavuje rozdiel v znalostiach, ktorý je výsledkom rôznej úrovne starostlivosti, ktorú rodičia deťom venujú. Deti rodičov, ktoré s nami intenzívne spolupracujú sú na tom oveľa lepšie, než deti rodičov, ktorí sa nami spolupracujú sporadicky, väčšinou kvôli ich pracovnej zaneprázdnenosti. V každej skupine aplikujeme rôzne metódy, používame iné výukové materiály a hry.

16 Obom vekovým skupinám (5-6 a 6-7) ponúkame rôzne typy učebných metód a foriem. Vo veku 7 rokov deti absolvujú test, na základe ktorého sme schopní výučbu ešte lepšie prispôsobiť ich individuálnym schopnostiam a potrebám. Deti, ktoré k nám začnú chodiť v ranom detstve, obvykle neskôr nemajú problémy so štúdiom na ruských školách. Pre niektoré deti však ruština ostáva cudzím jazykom. V tomto prípade aplikujeme koncept výučby ruštiny ako druhého jazyka, ktorý sa používal ešte v časoch Sovietskeho zväzu. Navštevujú nás teda aj deti, ktoré sa ruštinu učia ako cudzí jazyk. Pravidelne organizujeme spoločenské udalosti, ako napr. divadelné predstavenia a festivaly, pomocou ktorých sa snažíme spoločenstvo ruských rodín ešte viac zomknúť a upevniť ich vzájomné väzby. Zatiaľ sa nám to darí a dúfame, že v budúcnosti prehĺbime spoluprácu s ďalšími podobnými združeniami. Problémy nastali, keď mal Saša tri roky a začal chodiť do školy. Vždy pred spaním sme s ním po rusky preberali všetko, čo v ten deň v škole zažil a robil. Ak si nejaké slová nedokázal vybaviť, pomohli sme mu a v ďalšie dni sme sa k nim opakovane vracali, aby si ich upevnil. Vďaka tomuto prístupu bol vždy schopný vyjadriť svoje pocity a zážitky. Medzi povinné aktivity patrilo (a stále patrí) každodenné čítanie ruských kníh. Som veľmi rada, že škola, ktorú Saša navštevuje (CEIP Baro de Viver, Barcelona), realizuje väčšinu vzdelávacieho obsahu formou projektov a nezaťažuje deti veľkým množstvom domácich úloh. Deti sami cítia potrebu vyhľadávať informácie pre svoje projekty. Snažím sa, aby Saša pre vyhľadávanie informácií využíval ruské zdroje. Týmto spôsobom si rozširuje slovnú zásobu vo všetkých troch jazykoch. Viacjazyčná výchova presahuje aj do môjho súkromného života. Môj manžel je Katalánec, naša rodina žije v Španielsku. V našom bezprostrednom okolí prevláda španielsky jazyk. Snažíme sa však o rovnomerné zastúpenie všetkých troch jazykov a to vo všetkých ich formách a prejavoch. Ja sama som túžila po tom, aby moje deti ruštinu ovládali, bol to však predovšetkým môj otec, ktorý sa obával, že sa so svojimi vnúčatami nedokáže dorozumieť. Keď mal Saša 3 roky, používal prevažne ruštinu a to aj v detskom centre Family Espai, ktoré v tom čase navštevoval namiesto materskej školy. Raz sa ma jeho učiteľ spýtal, čo znamená slovo gaduka, či je to nejaká hra. V tom čase môjho syna veľmi zaujímali hady a ďalšie plazy a tak každý predmet, ktorý sa na ne ponášal, označoval za hada. Za krátky čas sa všetky deti v centre hrali so svojmi gadukami. Moja dcéra ma situáciu už značne uľahčenú, keďže jej Saša slúži ako vzor používania všetkých troch jazykov. Má vždy veľkú radosť, keď v správach, alebo filmoch začuje nejaké ruské slovo. Obe moji deti využívajú služieb a aktivít združenia a sú s nimi veľmi spokojné. Moje skúsenosti s výchovou svojich detí v troch rôznych jazykoch aplikujem v rámci svojej práce v združení a veľmi mi pomáhajú aj rady a skúsenosti ďalších rodičov a odborníkov. Autor: Anna Arguchinskaya, máj 2014 Fotografia: Anna Arguchinskaya

17 VOICES FROM THE MULTILINGUAL CLASSROOM

18 Citované so súhlasom partnerov projektu MEVIEL ( Výstupy projektu Multilingual Families boli opakovane prezentované na stretnutiach partnerstva a predstavené na záverečnej konferencii projektu.

19 ROSER ROVIRA RIERA AKÉ JE ŽIŤ V CUDZINE A V RODINE S VIACJAZYČNOU VÝCHOVOU Toto je môj príbeh, príbeh matky a ženy žijúcej v cudzine (k dispozícii aj na mojej stránke ). Ja, môj manžel a moje dve deti sme doma tam, kde spolu bývame. Žijeme v medzinárodnom spoločenstve a je to skvelé. Obklopuje nás množstvo rôznych jazykov a kultúr. V prejavoch sa odlišujeme, v podstate sme však všetci rovnakí. Toto je to, na čo chcem poukázať v príbehoch, ktoré zverejňujem na svojich stránkach. Môžete si vybrať z množstva rôznych príbehov a rozprávok, či už tradičných, alebo autorských. Dúfam, že vás príbehu zaujmú aspoň tak ako mňa. Kto na našom živote v inej krajine získava najviac? Sú to naši synovia. Učia sa nové jazyky, majú kamarátov z celého sveta, sú tolerantní a bez predsudkov. Moje deti ovládajú viac jazykov a sú šťastné Môj sedemročný syn preložil text, ktorý videl na tričku Angry birds z angličtiny do katalánčiny týmto spôsobom: Originálny text v angličtine: Big pig has stolen my homework. Katalánsky preklad: El gran porc ha robat els meus deures. Ako vetu preložil môj syn: El big porc ha robat el meu homework. Kto na našom živote v inej krajine stráca najviac? Naši rodičia. Starým rodičom veľmi chýba možnosť hrať a smiať sa so svojimi vnúčatami. Fyzický kontakt bohužiaľ Skype nikdy nenahradí. Je smutné vidieť starých rodičov skrývať slzy na obrazovke počítača. Ako matka, som hrdá na to, že žijem v inej krajine. Z mojich detí vyrastú sebavedomí a otvorení ľudia. Som veľmi rada, že mám možnosť stretávať a poznávať ľudí zo všetkých kútov sveta. Je to spôsob objavovania nových krajín, jazykov i netradičných vzorcov myslenia. Rada porovnávam slová, ktoré pochádzajú z rôznych jazykov. Pamätám sa, ako sme raz s jednou mojou priateľkou z Japonska porovnávali slová, ktoré v japončine a katalánčine označujú zvuky, ktoré vydávajú zvieratá. Sú úplne iné! Je zaujímavé, že niektoré slová majú v rôznych jazykoch totožný význam. Veľa slov, ktoré sa používajú v katalánčine, je možné nájsť napr. aj v rumunčine. Život v cudzine je vždy veľmi osobná a individuálna skúsenosť a každý sa s ňou musí vyrovnať sám. Vždy bude niečo, čo vám z vášho domova bude chýbať a naopak. Objavíte však veľa nových krásnych vecí, ktoré za to stoja. Autor: Roser Rovira Riera, April 2014 Fotografia: Roser Rovira Riera

20 JULIA CHRISTENSEN ECOLE MATERNELLE VIACJAZYČNÁ ŠKÔLKA V NEMECKU. PRÍRODOVEDNÉ POKUSY VO FRANCÚZŠTINE S JEAN-PIERROM Jean-Pierre a Fred sú plyšové hračky s dôležitým poslaním. Ich úlohou je pomáhať s jazykovým vzdelávání deťom, ktoré navštevujú dvojjazyčnú materskú školu Ecole Maternelle v Nemecku. Fred hovorí po nemecky a Jean-Pierre po francúzsky, čo je druhý jazyk väčšiny detí. Deti pozorujú svoje papierové kvety. V popredí Jean-Pierre Každý týždeň sa Jean-Pierre spolu s francúzskou učiteľkou Fabienne venuje výučbe prírodovedy. Výučba tohto predmetu prebieha výlučne vo francúzskom jazyku. Toto poňatie výučby prírodných vied kombinuje prvky jazykového vzdelávania s objavovaním prírodných zákonitostí. Pre deti je jazyk prostriedkom, ktorým sa dorozumievajú v priebehu rôznych pokusov a hier. Jazykom sú obklopené neustále v priebehu pokusov i keď so záujmom počúvajú inštrukcie od Fabienne. Jazykové vzdelávanie je teda systematicky prepojené so zaujímavými aktivitami, ktoré deti spolu vykonávajú. Fabienne a Jean-Pierre predstavujú deťom dnešný pokus. Dnes Fabienne odvádza deti do škôlkárskeho laboratória. Všetko je pripravené pre dnešný pokus. Fabienne spolu s Jean-Pierrom v predstihu pripravili všetky pomôcky: veľkú misu plnú vody a kvietky vyrobené z papiera. Deti najpry vyskúšajú, ktorý materiál sa udrží na vodnej hladine. Le papier flotte; la boule ne flotte pas! Potom na papierové kvietky napíšu svoje mená a opatrne ich položia na vodnú hladinu. Sledujú ako sa kvety vo vode rozvíjajú a odkrývajú jednotlivé mená. Netreba pripomínať, že dnešný pokus bol úspešný. Jean-Pierre samozrejme všetko pozorne sleduje. Občas sa detí niečo spýta, alebo im poradí, čo majú robiť. Deti sa s ním delia o svoje dojmy a ukazujú mu svoje kvety v miske s vodou. Aký pokus si Fabienne a Jean-Pierre pre deti pripravia budúci týždeň? Za spoluprácu ďakujeme Ecole Maternelle. Zaznamenala Julia Christensen, March 2014, Autor Julia Christensen, April 2014 Fotografia Julia Christensen

21 VERONIKA VESELÁ INŠPIROVANÉ PROJEKTOM MULTILINGUAL FAMILIES Pracujem ako učiteľka v materskej škole so zameraním na podporu integrácie detí cudzincov do prostredia českého školstva a vzdelávacieho systému. Problematika začlenenia je hlavným dôvodem nášho záujmu o výsledky projektu Multilingual Families. Zúčastnila som sa workshopu s názvom Podpora viacjazyčnosti v škole, rodine a spoločnosti, ktorý organizovala Jazykové škola Pelikán. Workshop mi pomohol vytvoriť si jasnú predstavu o formách práce, ktoré sa používajú v rôznych európskych inštitúciách. Projekt sme následne predstavili na schôdzach s rodičmi, ktorí o materiály i projekt ako taký prejavili veľký záujem. Hodláme ďalej spolupracovať so zástupcami viacjazyčných rodín a zaznamenávať ich skúsenosti a zážitky. Materiály projektu predstavujú veľkú pomoc v našej každodennej činnosti. Skúsenosti rodičov s použitím materiálov v domácnosti sú zatiaľ tiež bez výnimky pozitívne. Plánujeme prehĺbiť spoluprácu s Jazykovou školou Pelikán, ktorá bude zahrňovať i ďalšie vzdelávacie kurzy pre našich učiteľov. Sme presvedčení, že spolupráca bude znamenať prínos predovšetkým pre deti z viacjazyčných rodín. Ich úsmev a spokojní rodičia sú pre nás tou najväčšou odmenou! Autor Veronika Veselá, Materská škola Sluníčko, máj 2014 Fotografia: Veronika Veselá