Ukladanie trestu odňatia slobody

Transcription

1 Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra práva a spoločenských vied Ukladanie trestu odňatia slobody Sentencing to liberty Deprivation Bakalárska práca Autor: Kristína Ilavská Právní administrativa v podnikatelské sféře Vedúci práce: JUDr. Ferenčíková Simona PhD. Banská Bystrica 04 /2012

2 Vyhlásenie Vyhlasujem, že som bakalársku prácu spracovala samostatne a s použitím uvedenej literatúry. Svojím podpisom potvrdzujem, že odovzdaná elektronická verzia je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, že sa práca bude archivovať v knižnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác. Vo Važci dňa Kristína Ilavská

3 Poďakovanie Touto cestou sa chcem poďakovať vedúcej mojej bakalárskej práce JUDr. Simone Ferenčíkovej, PhD., a to predovšetkým za praktické rady, ochotu a usmernenia, ktoré mi pomohli pri tvorbe tejto bakalárskej práce. Vo Važci dňa

4 Anotácia Ilavská, Kristína: Ukladanie trestu odňatia slobody.(bakalárska práca). Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra práva a spoločenských vied. Vedúci práce: JUDr. Simona Ferenčíková, PhD. Rok obhajoby: Počet strán: 61 V mojej záverečnej bakalárskej práci pod názvom Ukladanie trestu odňatia slobody, som sa rozhodla venovať samotnému pojmu trestu odňatia slobody, jeho stručnej histórii, charakteristike, funkcii a významu tohto pojmu v spoločnosti. Cieľom práce je komplexné spracovanie problematiky ukladania trestov, od vzniku až po súčasnosť, s poukázaním na nové trendy a s cieľom priblížiť poznatky širokej verejnosti. Bakalársku prácu som rozčlenila na 4 kapitoly a niekoľko podkapitol. Prvá kapitola je zameraná na historický vývoj trestu a trestania, vymedzuje základné pojmy ako sú funkcie, účel, druhy trestu aj samotný pojem trest, ďalej sa zaoberá systémom trestania a na záver opisuje trest odňatia slobody. Druhá kapitola je právnym vymedzením podmienok ukladania jednotlivých druhov trestov podľa platnej právnej úpravy Slovenskej republiky. Tretia kapitola je venovaná problematike ukladania trestu odňatia slobody na doživotie. Posledná, štvrtá kapitola opisuje podmienky ukladania trestov mladistvým páchateľom, vymedzeniu pojmu mladistvý a inštitútu upustenia a odkladu výkonu trestu odňatia slobody mladistvých páchateľov. Kľúčové slová: trest odňatia slobody, ukladanie trestov, pojem trest, podmienečné prepustenie, mladiství a dospelí páchatelia

5 Annotation Ilavská, Kristína: Sentencing to liberty Deprivation.[Bachelor degree work].the College of Banking in Prague, Foreign high school Banská Bystrica. Department of Law and Social Sciences. Supervisor: JUDr. Simona Ferenčíková, PhD p. In my bachelor thesis, which is called Sentencing to liberty Deprivation, I decided to focus on the concept of freedom deprivation, it s brief history, nature, function, and meaning of this concept in society. The purpose of work is a complex look at the issue of sentencing, from its beginning to present, with a remittance on new trends and a goal to guide the general Public to a deeper understanding of the issue. The bachelor thesis is divided into four chapters and a variety of subchapters. The first chapter is focused on historical development of a sentence and sentencing, it then further deals with punishment systems and finally describes said sentence of liberty deprivation. The second chapter is the legal definition of sentencing conditions for various types of sentences according to current valid legal state of Slovak Republic. The third chapter is dedicated to life sentences. The last, fourth chapter describes conditions for sentencing adolescents definition of the term adolescent and institute to waiver and suspend the imprisonment of adolescent offenders. Keywords: sentencing to liberty Deprivation, issue of sentencing, the concept of freedom deprivation, conditionally release, adolescent offenders and adult offenders

6 Obsah Úvod POJEM TRESTU V TRESTNOM PRÁVE História trestu a trestania Účel a pojem trestu Pojem trestu Účel trestu Systém a druhy trestov Systém trestov Druhy trestov Trest odňatia slobody Všeobecná charakteristika trestu odňatia slobody Výkon trestu odňatia slobody PODMIENKY UKLADANIA TRESTU ODŇATIA SLOBODY DOSPELÝM PÁCHATEĽOM Všeobecné podmienky ukladania trestu odňatia slobody dospelým páchateľom Poľahčujúce okolnosti a priťažujúce okolnosti Mimoriadne zníženie trestu Upustenie od potrestania Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody TREST ODŇATIA SLOBODY NA DOŽIVOTIE Charakteristika trestu odňatia slobody na doživotie Výkon trestu odňatia slobody na doživotie Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie

7 4. PODMIENKY UKLADANIA TRESTU ODŇATIA SLOBODY MLADISTVÝM PÁCHATEĽOM Účel trestania mladistvých páchateľov Tresty ukladané mladistvým Upustenie od potrestania mladistvého Upustenie od potrestania Upustenie od potrestania za prečin Podmienečný odklad výkonu trestu a podmienečný odkladu výkonu trestu s probačným dohľadom Výchovné opatrenia Záver Použitá literatúra:

8 Úvod Problematika ukladania trestov a samotného trestania je v súčasnej dobe pomerne aktuálnym problémom riešeným na domácej, ale aj zahraničnej scéne. Súčasný uponáhľaný spôsob života plný nátlakov v súkromí, ale aj na verejnosti negatívne pôsobí na vývoj ľudskej osobnosti, ktorá sa v dôsledku negatívnych vplyvov dopúšťa rôznych protiprávnych konaní. Tému ukladanie trestu odňatia slobody som si zvolila preto, že kriminalita z roka na rok narastá a je nutné nájsť vhodné riešenia aby sa nárast kriminality zmierňoval. V práci si priblížime problematiku ukladania trestov a postupov pri trestaní. Pri riešení danej problematiky budeme vychádzať z Trestného zákona č. 300/2005 a Trestného poriadku č. 301/2005, ktoré sú zároveň základom Trestného práva a pre lepšie porozumenie problematiky budeme vychádzať aj z komentárov k daným právnym predpisom a iných odborných kníh, pomocou, ktorých si bližšie priblížime danú problematiku. Problematiku, o ktorej budem písať v mojej práci som rozčlenila na 4 hlavné kapitoly, ktoré sa členia na ďalšie podkapitoly, nakoľko niektoré témy sú obšírne a vyžadujú si viac pozornosti. Prvú kapitolu venujeme stručnej histórii trestov a trestania, objasníme si pojmy účel a funkcia trestu, aj samotný pojem trest, vysvetlíme si aj systém ukladania trestov a jednotlivé druhy trestov. Na záver kapitoly si bližšie rozoberieme samotný pojem trest odňatia slobody, jeho všeobecnú charakteristiku a podmienky výkonu trestu. V druhej kapitole sa zameriame na legislatívnu úpravu, teda vymedzenie určitých podmienok ukladania a zníženia trestu a samozrejme nezabudneme na inštitúty upustenia od potrestania a podmienečného odkladu výkonu trestu, pričom osobitnú úpravu má podmienečný odklad výkonu trestu u mladistvých páchateľov a u dospelých páchateľov. Oboznámime sa s inštitútom probačného dohľadu. Každý uložený trest je niečím špecifický, niektoré sú viac a niektoré menej závažné. Keď sa páchateľ dopustí obzvlášť závažného trestného činu a nie je už iná možnosť nápravy odsúdi sa na trest odňatia slobody na doživotie. Tretia kapitola sa bude venovať trestu odňatia slobody na doživotie, jeho charakteristike. Uvedieme si podmienky jeho 8

9 výkonu a tak ako pri iných trestoch aj pri tomto treste je možné zvoliť inštitút podmienečného upustenia od potrestania. Trestnej činnosti sa môžu dopustiť páchatelia rôznych vekových skupín, teda nielen dospelí ale aj mladiství delikventi, čo je v súčasnej dobe mnohokrát preberaná problematika. V štvrtej kapitole si uvedieme podmienky ukladania trestov mladistvým páchateľom, uvedieme si rozdiely v ukladaní trestov pri mladistvých a dospelých páchateľoch a samozrejme definujeme si aj samotný pojem mladistvý. Cieľom práce je komplexné spracovanie problematiky ukladania trestu odňatia slobody od jeho vzniku až po súčasnosť, s poukázaním na nové trendy a s cieľom priblížiť poznatky širokej verejnosti a upovedomiť ich na dôležitosť dodržiavania právnych predpisov a zákonov. 9

10 1.POJEM TRESTU V TRESTNOM PRÁVE Trest ako taký predstavuje neodmysliteľnú súčasť trestného práva. Jeho význam v oblasti trestného práva je zdôraznený aj tým, že ho možno považovať za jeden z kľúčových, ústredných pojmov. Z historického pohľadu sa trestanie konania, ktoré odporuje aktuálne platným a účinným spoločenským normám spája so vznikom ľudskej spoločnosti (Ivor, 2011, s. 89). 1.1 História trestu a trestania Samozrejme nesmieme zabudnúť na históriu trestu a trestania, ktorá je veľmi bohatá a pre správne pochopenie danej problematiky nevyhnutná. Je vhodné spomenúť si aspoň niektoré významné osoby a roky, ktoré prispeli k vývoju trestného práva. Samotný pojem trest má hlboké korene v dávnej minulosti a počas mnohých rokov sa teórie trestu a trestania vyvíjali a menili až nadobudli dnešnú menej krutú a bolestivú podobu. Tresty existujú od začiatku existencie ľudstva. Najstarší zákon upravujúci trestné činy a tresty, ktorý sa zachoval v úplnosti, je Chammurapiho zákonník napísaný v Babylone okolo roku 1750 pred Kristom. Bol široko využívaný a poslúžil ako vzor pre niektoré európske zákonníky. Vlastný zákonník je kompiláciou jednotlivých prípadov a príkladov, v ktorých sa odzrkadľuje Sumerské obyčajové právo a niektoré rozhodnutia Chammurapiho. Zákonník pozostával z 282 zákonov v 51 stĺpcoch klinového písma. Trestný zákon tvoril iba časť z tohto zákonníka. Hlavným princípom v trestnom práve bola odplata talio. Násilie medzi príslušníkmi z rovnakej spoločenskej vrstvy sa trestalo súhlasnými trestami (Ivor, 2006, s. 339). Páchateľ bol potrestaný rovnakým následkom, aký spôsobil poškodenému. Najvhodnejším príkladom na trestanie v minulosti je motto: Oko za oko, zub za zub. V histórii ľudstva boli obdobia, keď toto pravidlo bez výnimky platilo. Do istej miery je trest odplatou za vykonané zlo, ale v civilizovanej spoločnosti to vôbec nemôže byť jeho jediným účelom (Hrubala, Žilinčík, 1998, s. 24). Trest smrti sa ukladal za mnohé trestné činy vrátane krádeže. Chammurapiho zákonník sa stal zdrojom biblického práva Hebrejcov. Podľa biblickej knihy Exodus, dostal Mojžiš okolo roku 1300 pr. Kr. priamo od Boha dve kamenné dosky. Na týchto 10

11 dvoch doskách bolo napísaných Desatoro Božích prikázaní, ktorých základné princípy obsahujú zákonníky po celom svete. Desatoro je súhrnom zákonných povinností, keďže však neobsahujú mienku o treste, nepovažujú sa za zákonník. Vplyv Chammurapiho zákonníka na biblické zákony je zrejmý, pretože majú takmer rovnakú štruktúru, obsah a terminológiu. V židovskom právnom poriadku mal trest trojaký účel: odplatu, odstrašenie a pokánie. Trestné činy, ktoré nemali hrdelný charakter, sa trestali väznením, súhlasnými trestami, vyhnanstvom, zbičovaním alebo pokutou. Podľa biblických zákonov sa pokuty ukladali za majetkové trestné činy a za drobné telesné zranenia. Väzenie sa ukladalo páchateľom, ktorí už boli odsúdení druhýkrát. Trestné činy proti osobe sa trestali súhlasnými trestami, t.j. páchateľovi bolo spôsobené rovnaké zranenie, aké spôsobil obeti (Ivor, 2006, s ). Za účelom lepšieho vysvetlenia funkcie súhlasných trestov možno uviesť zopár príkladov: Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv (Genezis 9,6). Ak sa stane nešťastie, tak dáš život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu, popáleninu za popáleninu, ranu za ranu, hrču za hrču (Exodus 21, 12.) Keď oni po náležitom vyšetrovaní zistia, že krivý svedok vypovedal proti svojmu bratovi lož, nech s ním naložia tak, ako on zamýšľal urobiť so svojím bratom. Nezľutuješ sa nad ním, ale život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu (Deuteronómium 18, 19, 21). Požiadavky plebejcov na rovnosť pred zákonom viedli v rokoch pr. Kr. k vytvoreniu prvého rímskeho Zákona dvanástich tabúľ Lex Duodecim Tabularum. Tento zákonník bol významný tým, že bol určitým prechodom medzi súkromnou pomstou a štátnym trestom. Štátny trest bol vyhradený pre zločiny proti náboženstvu a proti občianskej bezpečnosti. Medzi takéto zločiny patrila nielen vlastizrada, ale aj využívanie zlých vplyvov alebo čiernej mágie. Dvanásť tabúľ prikazovalo trest smrti za mnohé zločiny vrátane krádeže v meste počas noci a za vlastizradu. V starovekom Ríme boli hlavnými trestami poprava, vyhnanstvo, telesný trest, väzenia a pokuta. Medzi spôsoby popravy patrilo upálenie, ukameňovanie, ukrižovanie a pohodenie zveri. Za menej závažnejšie delikty sa ukladali pokuty. V jednotlivých historických obdobiach vývoja ľudskej spoločnosti prevládali rôzne aj vyššie spomínané druhy trestov, ktoré boli na požiadavky humanizácie trestov a trestného systému počas niekoľkých rokov, vedené 11

12 k vyzdvihnutiu iných druhov trestov, popri ktorých sa na popredné miesta dostávali miernejšie podoby trestov. V Európe v 17. storočí vznikali nové osvietenské teórie. Boli založené na sociálnych postojoch, ktoré podporovali osvietenskí filozofi ako Voltaire, Jean Jacques Rosseau a John Locke. Táto nová škola filozofov sa vyjadrovala proti mučeniu a proti telesným trestom, ktoré predstavujú barbarstvo minulých vekov a odporujú rozumu a humanite. Na základe týchto myšlienok sa v Európe začali názory na trest meniť. Prijal sa názor, že trest má dostatočne odstrašovať, musí byť predvídateľný a primeraný spáchanému zločinu. Väzenie týmto racionálnym myšlienkam úplne vyhovovalo. Dĺžka trestu sa dala ustanoviť v zákone a bola istota, že obvinený sa nestane obeťou sudcovskej svojvôle. Hlavné metódy trestu, t.j. väzenie, telesný trest a smrť, sa v priebehu vývoja podstatne nemenili. Podstatný prelom vo výkone trestu nastal v 18. storočí, kedy sa v Európe skončilo so súdnym mučením a hlavným alebo jediným spôsobom trestu za závažné zločiny sa stalo uväznenie. Telesné tresty a trest smrti sa prestali používať a v mnohých štátoch boli zrušené. V druhej polovici 20. storočia sa trestanie v Európe začalo vyvíjať progresívnym smerom. Európa nastúpila na cestu odmietnutia telesných trestov a zrušenia trestu smrti. Vo väčšej miere sa začala uplatňovať trestná politika založená na prevencii kriminality, rehabilitácii a liečbe osôb, ktoré sa dopustili protiprávneho konania. Trest smrti bol po tisícročia najvyšším trestom. Bol základným prvkom represívnych systémov, trestom v pravom zmysle slova exemplárnym, ktorý mal jedincov pokladaných za nenapraviteľných a nebezpečných definitívne vyradiť zo spoločnosti. Zabitie páchateľa bolo morálnym a spravodlivým činom odplaty a zárukou udržania poriadku. V zachovaných dokumentoch sa prvýkrát uvádza v Chammurapiho zákonníku. V prvých storočiach rímskej kultúry bol trest smrti, najmä však poprava, náboženským činom a pripomínal obetný rituál. V stredoveku uplatňovali všetky európske krajiny hrdelné tresty za širokú škálu zločincov. V tomto období sa v praxi najčastejšie uplatňoval trest smrti upálením. Ďalším rozšíreným spôsobom, ktorým sa vykonával trest smrti, bolo ukrižovanie. Niektorých odsúdených ukrižovali dolu hlavou, čo bolo pre ukrižovaných milosrdenstvom, pretože rýchlo nastalo bezvedomie. Po smrti zostávalo telo na kríži pre výstrahu. Gilotína je symbolom krvavých excesov Veľkej francúzskej revolúcie. V máji 1791 schválilo francúzske Ústavné zhromaždenie zákon, podľa ktorého všetci odsúdení na trest smrti boli stínaní. V Anglicku bolo oficiálnym spôsobom popravy obesenie. Okrem toho sa 12

13 ako spôsobom popravy využívalo aj otrávenie. Medzi spôsoby popravy, ktoré sa využívajú aj v súčasnosti, patrí elektrické kreslo, smrtiaca injekcia a zastrelenie. Reforma trestu smrti sa v Európe začala v polovici 18. storočia za podpory mysliteľov, akými boli taliansky právnik Cesare Beccaria, francúzsky filozof Francois Voltaire a anglický právny reformátor Jeremy Bentham. V druhej polovici 20. storočia sa najprv v Európe a potom aj v niektorých iných krajinách začal rušiť trest smrti. V Českej a Slovenskej Federatívnej Republike bol trest smrti zrušený a nahradený výnimočným trestom odňatia slobody na pätnásť až dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie v roku 1990 a to novelou Trestného zákona (zákon č. 175/1990 Zb.). Neskôr bolo zrušenie trestu smrti potvrdené prijatím čl. 6 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Neprípustnosť trestu smrti je výslovne ustanovená aj v čl. 1 a 2 dodatkového protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sa týkajú zrušenia trestu smrti: Trest smrti sa zrušuje. Nikoho nemožno na taký trest, odsúdiť ani popraviť. Zákaz trestu smrti je vyjadrený aj v čl. 15 ods. 3 a 4 Ústavy: Trest smrti sa nepripúšťa. Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. Trest smrti je v Slovenskej republike zrušený absolútne, to znamená, že ho nemožno uložiť ani za činy spáchané v čase vojny alebo bezprostrednej hrozby vojny. Vzhľadom na prijatie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich (oznámenie MZV č. 209/1992 Zb.), znovuzavedenie trestu smrti v Slovenskej republike je v súčasnosti vylúčené (Ivor, 2006, str ). Od obdobia feudalizmu sa postupne od trestov upúšťa, hlavne od trestov, ktoré týrajú človeka či ponižujú ľudskú dôstojnosť. V Európe už dávno neodtíname ruky zlodejom, neupaľujeme čarodejnice ani nikomu nevypichujeme oči. Úspechom vývoja európskeho spoločenstva a štátov združených v Rade Európy bol i zákaz trestu smrti vo veľkej väčšine európskych krajín, týka sa to tých krajín, ktoré podpísali Protokol č. 6 z roku 1983 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o zrušení trestu smrti. Je jediným trestom, ktorý má absolútny a nenapraviteľný následok. Aj to bolo jedným z príčin prečo sa krajiny trestu smrti zriekli (Hrubala, Žilinčík, 1998, s ). História trestu odňatia slobody osobitne zreteľne dokumentuje pokrok kultúry a ľudskosti, celkový stupeň vývoja spoločnosti i boja za lepší zajtrajšok. Trest odňatia slobody v dnešnom poňatí nemá starú tradíciu. Je výtvorom posledných storočí, ktorým vtlačila svoju pečať už kapitalistická spoločnosť. Dnešný chmúrny obraz väznice je odrazom chmúrnej minulosti. Je obrazom ľudí, ktorí ho vytvorili, i tých, ktorí v ňom trpeli. 13

14 Človek za mrežami je jedným z najzávažnejších problémov v našej trestnej politiky a možno povedať i trestnej politik na celom svete. Za situácie, keď ho chceme resocializovať, vystupuje do popredia vnútorný rozpor tohto opatrenia, ktorá sa pokúšali úspešne i bez úspechu riešiť mnohé reformné hnutia. Dejiny trestov i trestu odňatia slobody sú dejinami krutosti a nesmierneho utrpenia. Iba postupne preniká zásada, že trest má byť účelný, a nemá spôsobovať zbytočné utrpenie. Preto sa prvok represie časom zmierňuje a do popredia vystupuje zásada nápravy a prevýchovy páchateľa a preventívne pôsobenie aj na ostatných členov spoločnosti. Trest odňatia slobody v dnešnom poňatí nemá starú tradíciu. Je výtvorom posledných storočí, ktorým vtlačila svoju pečať už kapitalistická spoločnosť. V minulosti bolo naše väzenstvo pod vplyvom cudzích vzorov a je výsledkom súvislého vývoja a nadväzuje aj na vývojový proces vo svete (Paníček, 1970, s. 9-12). Na základe štúdia odbornej literatúry vieme, že história trestu sa vyvíjala už od dávnych čias až po súčasnosť a možno povedať, že trest v niektorých dobách bol naozaj veľmi krutý v porovnaní s platným systémom trestov na území Slovenskej republiky, nakoľko súčasný Trestný zákon prešiel mnohými novelami a rekodifikáciami až na dnešnú menej krutú podobu. 1.2 Účel a pojem trestu Pojem trest môžeme chápať ako utrpenie, ktoré si páchateľ odpyká za vykonaný čin alebo priestupok, ktorý spoločnosť považuje za nevhodný a neprístupný. Záujmom každej spoločnosti či už dnes alebo v minulosti je nastolenie poriadku, dodržiavaním určitých noriem, predpisov a zásad. Aby sa tieto pravidlá dodržiavali musí byť vytvorený systém, ktorým sú jednotlivé osoby nútené dodržiavať svoje povinnosti. V prípade nedodržiavania zásad bude osoba páchateľa potrestaná na základe právneho systému danej krajiny. Účelom trestu je teda nastolenie poriadku, dodržiavanie zásad a snaha prevýchovy páchateľov trestného činu a ich príprava na primerané uplatnenie v spoločnosti. 14

15 1.2.1 Pojem trestu Trest je popri pojme trestný čin jedným z kľúčových pojmov trestného práva (Ivor, 2006, s. 344). Trest je určitou ujmou a prostriedkom štátneho donútenia a jedným z prostriedkov pedagogického pôsobenia na páchateľa, ktorý má odstrániť kriminogénne defekty jeho osobnosti a rozvíjať pozitívne prvky, vlastnosti, návyky riadneho občana Slovenskej republiky. Trest je právnym následkom spáchaného trestného činu, ktorý sa ukladá páchateľovi za porušenie alebo ohrozenie spoločenských vzťahov chránených Trestným zákonom (Baláž, 2001, s. 141). Trest chápeme ako jeden z prostriedkov štátneho donútenia, ktoré štát využíva pri uplatňovaní svojich základných funkcií. Je dôležité aby trest páchateľa pôsobil na ostatnú spoločnosť ako varovanie pred páchaním trestných činov, následkami a negatívnymi dôsledkami kriminality, ktoré znižujú pocit právnej istoty, porušujú základné práva a slobody, verejný poriadok a pokoj celej verejnosti. Úlohou trestu v trestnom práve je postihnutie konaní, ktoré porušujú alebo ohrozujú vzťahy upravené aj v iných právnych odvetviach, čo prispieva k dodržiavaniu zákonnosti a budovaniu právneho štátu. Trest má páchateľovi spôsobiť len takú ujmu, ktorá sa vyžaduje na splnenie účelu trestu podľa 34 ods.1 TZ. Trest páchateľovi alebo účastníkovi možno uložiť na základe zákona a spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z. (ďalej len TP). Trest ako právny následok trestného činu musí byť vždy úmerný k spáchanému trestnému činu, preto súd má možnosti výberu druhu alebo výšky výkonu trestu (Baláž, 2001, s ). Každá z definícii trestu definuje určitú vlastnosť alebo jednotlivé prvky trestu, pri porušení ktorých nasleduje potrestanie páchateľa na základe právneho systému nášho štátu. Trest možno uložiť len fyzickej osobe, ktorá trestný čin spáchala, zodpovednosť inej osoby prichádza v slovenskom trestnom práve do úvahy len vtedy, ak má aj jej konanie všetky známky trestného činu alebo účasti na ňom, vrátane zavinenia. Slovenské trestné právo nepripúšťa kolektívnu trestnú zodpovednosť za trestné činy inej osoby, ani trestnú zodpovednosť právnických osôb. Najcharakteristickejším, základným a nevyhnutným znakom trestu je, že sa ním pôsobí konkrétnej osobe určitá ujma, pričom táto ujma obsiahnutá v treste má podľa možnosti postihovať výlučne páchateľa trestného činu, čo je priamo vyjadrené v 34 ods. 3 TZ (Madliak, J. et. al., 2010, s. 306). 15

16 V treste je obsiahnuté aj negatívne hodnotenie páchateľa, jeho činu, spoločenské odsúdenie aj jeho preventívne účinky. Trest má byť spravodlivý a humánny. Trest je prostriedkom štátneho donútenia, pretože ho ukladajú príslušné súdy po preukázaní viny a po splnení ďalších zákonných podmienok trestnej zodpovednosti. Hrozba trestom pôsobí preventívne, varuje občanov pred páchaním trestných činov. Účinná a efektívna ochrana spoločnosti vyžaduje, aby trest bol adekvátny spáchanému trestnému činu. Spoločenská prax potvrdila, že ani prehnane vysoký trest, alebo naopak, neprimeraný nízky trest, nevedú k splneniu účelu trestu podľa 34 TZ. Súd môže uložiť len taký druh trestu a v takej výmere, akú umožňuje Trestný zákon nulla poena sine lege. V treste je okrem negatívneho právneho a etického hodnotenia páchateľa a jeho činu zvýraznený aj jeho preventívnovýchovný charakter sledujúci k splneniu účelu trestu. Má pozitívny vplyv na zvyšovanie právnych noriem v spoločnosti a v štáte (Baláž, 2001, s.142). Trestné právo v Slovenskej republike je založené na zásade humanizmu, ktorá stanovuje, že trest má spôsobiť iba takú ujmu, akú vyžaduje splnenie účelu trestu. Zo zásady teda vyplýva, že ujma obsiahnutá v treste, nemôže prevyšovať nevyhnutnú potrebu ochrany spoločnosti. V rámci možnosti je potrebné ukladať také tresty, ktoré nesúvisia s trestom odňatia slobody (Ivor, 2006, s. 345). V súlade s uvedenou zásadou sú v čl. 16 ods. 2 ústavy a v čl. 7 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd zakázané neľudské alebo ponižujúce tresty. Trest v slovenskom trestnom práve je možné charakterizovať ako opatrenie štátneho donútenia, uloženého v mene štátu na to určenými súdmi v trestnom konaní, ktorým sa páchateľovi pôsobí určitá ujma za spáchanie trestného činu a zároveň sa ním vyslovuje i spoločenské odsúdenie trestného činu a jeho páchateľa (Madliak, J. et al., 2010, s. 308). Pri štúdiu problematiky účelu trestu si mnohokrát kladieme otázku aký účel by mal trest vlastne mať? Položením tejto otázky širokej verejnosti by sme mohli viesť širokú diskusiu s veľkým množstvom názorov a myšlienok a nedopátrali by sme sa k jednoznačnej odpovedi. Odpoveď je subjektívnym názorom každého jednotlivca, každý má svoju predstavu. K základným účelom trestu patrí ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestného činu. Trest by mal spĺňať účel opätovného nastolenia poriadku a pocitu bezpečnosti ľudí v spoločnosti. Pojem trestu sa uplatňuje v rôznych etapách ľudskej existencie, stretávame sa s ním aj v každodenných životných situáciách či už pri cestovaní v cestnej premávke, v zamestnaní alebo v škole a v rôznych iných situáciách, jednoducho na všetkých miestach, kde je potrebné dodržiavať alebo sa riadiť určitými zásadami. 16

17 1.2.2 Účel trestu Účel trestu sa niekedy spájal, prípadne označoval ako cieľ trestania, ktorý bol v minulosti chápaný odlišne od dnešného ponímania, v trestnoprávnej vede a filozofii mal a doteraz má osobitné miesto. V priebehu vývoja ľudskej spoločnosti sa sformovali štyri hlavné ciele trestu, ktorými sú odplata, zabránenie v ďalšom páchaní, náprava a zastrašenie. Obvykle jeden z týchto cieľov bol počas vývoja dominantným. Napríklad v období Chammurapiho bola dominantnou formou trestania odplata, počas feudálnej spoločnosti bolo hlavným cieľom trestania odstrašenie zločinca a v ďalšom vývoji, hlavne pod vplyvom osvietenských teórií sa začala presadzovať ochrana pred páchateľmi, prevýchova páchateľa a zastrašenie možných potenciálnych páchateľov. Podľa účelu trestu vznikajú tri základné koncepcie absolútne, relatívne a zmiešané (Ivor, 2006, s. 346). Absolútne teórie reprezentované ako teória odplaty vychádzajú z myšlienky punitur, quia peccatum est (trestá sa, lebo bolo spáchané zlo). Tieto teórie sa niekedy označujú aj ako taliačné teórie ius talionis (právo odplaty). (Ivor, 2006, s. 346). Absolútne teórie trestov neboli spojené s účelom trestu. Vo feudálnom spoločenskom poriadku sa uplatňovali rôzne známe bohoslovecké teórie trestu, podľa ktorých je trest prejavom Božej vôle, napríklad známe sú tzv. božie súdy, ordály vodou alebo ohňom, vykúpenia za hriechy a ďalšie. Úlohou trestu v tomto období bolo predovšetkým odstrašiť verejnosť od páchania zločinov, keďže telesné tresty i popravy sa spravidla vykonávali verejne a boli spojené s mučením, aj iným ponižovaním dôstojnosti (Baláž, 2005, s. 154). Z hľadiska účelu trestu absolútne teórie trestu predstavovali významné miesto. Podľa absolútnych teórii sa trestá len na odplatu, pretože bolo spáchané zlo. Idea odplaty talia vychádzala zo zásady: oko za oko, zub za zub; život za život. Z tejto zásady vyplývalo páchateľovi, že mu bude spôsobená rovnaká ujma, akú spôsobil obeti. Na praktizovanie rovnakej ujmy páchateľovi sa používali rôzne drastické prostriedky, ktoré spôsobovali zmrzačenie až samotnú likvidáciu odsúdeného páchateľa zločinu. Osvietenci v tomto období vyžadovali, aby bol občan na základe zmluvy zaviazaný, že ak dôjde k porušeniu zmluvy, bude nútený podrobiť sa trestu uloženému súdom podľa zákona (Baláž, 2005, s. 154). Známe je aj Kantovo učenie z obdobia 18. storočia, podľa ktorého jedinou úlohou trestu bolo uskutočňovať spravodlivosť, bez ktorej štát a spoločnosť nemôže existovať. 17

18 Trest pokladal za kategorický imperatív, ktorý nemožno odôvodňovať žiadnymi pre spoločnosť užitočnými účelmi. Na jeho teóriu nadviazal Hegel, ktorý tvrdil, že trest je účelom sám o sebe a chápal ho ako obnovenie práva (Baláž, 2005, s. 154). Relatívne teórie sú vyjadrené myšlienkou punitur, ne peccetur (trestá sa preto, aby nebolo páchané zlo). Zahŕňajú celé spektrum myšlienok individuálnej alebo generálnej prevencie, či už negatívnych, odstrašujúcich, alebo pozitívnych, resocializačných, reintegračných. Podstatu trestu spájajú s jeho účelom mimo samého trestu, t.j. ochranou jednotlivca a celej spoločnosti s polepšením zločinca. Trest chápu ako liečenie, ktoré odsúdenému zabráni páchať trestné činy v budúcnosti. Odplatu ako základný prvok trestu odmietajú. Namiesto hesla: Vina vyžaduje trest, presadzujú názor: Choroba potrebuje liečenie. Medzi tieto teórie sa zaraďuje napríklad sociologická škola F. von Liszta a C. Lombrosa. Liszt kládol dôraz na špeciálnu prevenciu a rozdelil páchateľov na náhodných, napraviteľných a nenapraviteľných. Voči týmto skupinám odporúčal voliť odlišné preventívne postupy, resp. tresty. Presadzoval zásadu, že náhodných, nenarušených páchateľov treba zastrašiť, narušených, ale napraviteľných treba napraviť, narušených, ale nenapraviteľných páchateľov treba zneškodniť. Najvýznamnejšie miesto medzi relatívnymi teóriami zaujala teória psychologického donútenia P. J. A. von Feuerbacha, ktorá už jasne rozlišovala medzi generálnou a individuálnou prevenciou, pričom Feuerbach spájal generálnu prevenciu s hrozbou trestom a staval ju do centra systému. Do skupiny predstaviteľov relatívnych teórií možno zaradiť aj C. Beccariu, ktorý reprezentuje školu odstrašenia trestom. Jeho hlavnou tézou bola na tú dobu pokroková myšlienka: odstrašujúci účinok nespočíva v prísnosti, ale v neodvratnosti trestu (Ivor, 2006, s. 347). Zmiešané teórie sa pokúsili prekonať rozpory medzi relatívnymi a absolútnymi teóriami, predovšetkým sa pokúsili spojiť myšlienku trestu ako odplaty a trestu účelového, teda zlúčenie prostriedkov generálnej a špeciálnej prevencie. Generálna prevencia sa zameriavala na osoby, ktoré by sa zločincami mohli stať a špeciálna prevencia sa zameriavala na konkrétneho páchateľa, už spáchaného trestného činu. Von Liszt tvrdí, že každý účelný trest je trestom spravodlivým a podľa zástancov zmiešaných teórií spravodlivý trest zabezpečuje právny poriadok. Spravodlivý trest sa snaží aplikovať pokiaľ to právny poriadok dovoľuje šetrným zásahom, teda vinu a intenzitu trestu dáva do vyrovnávaného vzťahu k osobnosti páchateľa (Madliak, J. et al., 2004, s. 272). 18

19 Na základe týchto zásad bol neskôr Trestným zákonom č.140/1961 Zb. formulovaný účel trestu, ktorý implicitne vyplýva z ustanovenia 34 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej len TZ) a to nasledovne: Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z tejto definície vyplýva, že trest nie je nástrojom pomsty spoločnosti alebo poškodených voči páchateľovi. Represia voči páchateľovi, ako aj výchova páchateľa i ostatných občanov má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred trestnými činmi (Hrubala, Žilinčík, 1998, s. 22). Podľa tohto ustanovenia účelom trestu je: a) chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov ochranná funkcia trestu, b) zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti individuálna represia, c) vychovávať ho k tomu, aby viedol riadny život individuálna prevencia, d) výchovné pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti generálna prevencia. Chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov je nielen účelom Trestného zákona, ale je aj základnou funkciou trestného práva, prostredníctvom štátneho donútenia. Individuálnou represiou chce naša spoločnosť zabrániť páchateľovi v ďalšom páchaní trestnej činnosti. Na plnenie represívnej funkcie využíva tresty, ktoré citeľne zasahujú do základných práv a slobôd odsúdeného. K výchovnému účelu trestu musí prispieť predovšetkým vhodný režim a prostriedky výchovných zariadení, kde sa trest vykonáva, ako aj požadovaná spolupráca štátnych orgánov a záujmových združení pri uplatňovaní inštitútov a prostriedkov prevýchovy. Na individuálnu represiu nadväzuje individuálna prevencia, ktorá na rozdiel od individuálnej represie používa aktívne metódy na výchovu a prevýchovu páchateľa, kladne ovplyvňuje jeho osobnosť, aktivizuje odsúdeného k pozitívnemu, aktívnemu zapojeniu do spoločenského, pracovného a občianskeho života. Generálna prevencia sa uskutočňuje rôznymi metódami, napríklad zverejňovaním rozhodnutí súdov a iných orgánov, verejným prejednávaním prípadov na hlavných pojednávaniach. Výchovné pôsobenie trestu musí vychádzať z jednoty individuálnej a generálnej prevencie. Okrem hrozby trestom, t.j. odstrašenia týchto páchateľov od páchania trestných činov, má generálna prevencia rozšíriť právne vedomie občanov a zvýšiť dôveru verejnosti, zvýrazniť neodvratnosť trestu (Baláž, 2001, s ). 19

20 Vymedzenie pojmu účel trestu patrí v trestnoprávnej teórii i praxi medzi najzákladnejšie a najdôležitejšie problémy trestného práva. Táto otázka svojím významom presahuje oblasť bádania právnikov, kriminológov a kriminalistov a v priebehu vývoja spoločnosti sa ňou zaoberal i celý rad filozofov, teológov, pedagógov a etikov (Madliak, J. et al., 2004, s. 270). 1.3 Systém a druhy trestov Jednotlivé druhy trestov, ktoré sú ukladané páchateľom trestného činu sú za daný protiprávny čin v každom štáte iné a taktiež sa menili aj počas svojho historického vývinu. V Slovenskej republike sú jednotlivé druhy trestov uvedené v 32 TZ. V tejto kapitole sa bližšie dozvieme informácie o systéme a jednotlivých druhoch trestov, aj o tom aký druh trestu možno uložiť za ten či onen spáchaný trestný čin Systém trestov Pod pojmom systém trestov sa rozumie ucelený súbor trestov zakotvený v Trestnom zákone, ktoré možno uložiť páchateľom po zistení ich viny za trestné činy, ktoré spáchali. Spolu s Trestným zákonom preto systém trestov odráža trestnú politiku štátu, ako aj miesto trestu, ktoré mu štát v boji proti zločinnosti priznáva (Fábry, A., 2006, s.50). Trestný zákon č. 300/ 2005 Z. z. v II. hlave vymedzením jednotlivých druhov trestov, zásad, podmienok a predpokladov ich ukladania, vzájomných vzťahov, závažnosti, spôsobu ich výkonu, vymedzuje systém trestov možných uložiť za spáchané trestné činy, ktoré sú diferencované podľa druhu a výmery v sankciách ustanovených pre jednotlivé trestné činy. Systém trestov pozostáva z jednotlivých druhov trestov, ktoré môže uložiť trestne zodpovednému páchateľovi za spáchané trestné činy. Systém trestov v našom trestnom práve vychádza zo zásady jednoty represie a výchovy. Náš systém trestov je humánny, nepripúšťa žiadne tresty, ktorými by sa ponižovala ľudská dôstojnosť. Pre demokratickú spoločnosť sú charakteristické najmä tresty, ktoré nie sú spojené s odňatím slobody, neizolujú páchateľa od rodiny a pracovného prostredia. V rekodifikácii trestných kódexov sú aj v našom trestnom práve snahy obmedziť ukladanie trestu odňatia slobody a nahradiť ho ukladaním alternatívnych trestov. 20

21 Podľa toho, či Trestný zákon umožňuje ukladať určité tresty samostatne alebo v spojení s inými druhmi trestov, rozlišujeme tresty: - hlavné, napríklad trest odňatia slobody, - vedľajšie, napríklad trest straty titulov a vyznamenaní. O možnosti a niekedy aj povinnosti súdu ukladať určité druhy trestov s hlavným trestom, treba odlišovať možnosť uložiť viac druhov trestov pri sebe. Podľa 34 ods. 6 TZ možno tresty uvedené v 32 TZ uložiť: - samostatne, - uložiť viac trestov popri sebe. Optimálna miera represie závisí od povahy prípadu, osoby páchateľa, motívu a ďalších okolností. Neprimeraná a nespravodlivá sankcia môže v niektorých prípadoch pôsobiť demoralizujúco než výchovne. Podľa 34 ods. 7 TZ nemožno popri sebe uložiť trest: - odňatia slobody a domáceho väzenia, - odňatia slobody a povinnej práce, - peňažný a prepadnutie majetku, - prepadnutie veci a prepadnutie majetku, - zákaz pobytu a vyhostenie. Systém trestov v Trestnom zákone je upravený tak, aby podľa intenzity narušenia páchateľa, závažnosti a škodlivosti konania a následkov trestného činu umožňoval diferencovane ukladať jednotlivé druhy trestov a ich výmeru. Trestný zákon umožňuje uložiť aj miernejší trest, aký je možné za spáchaný čin uložiť, ak sa páchateľ ním dopustí konania, ktoré má znaky trestného činu, na ktorý zákon ustanovuje miernejší trest. Tresty sú všeobecne vymedzené v Trestnom zákone najvyššou trestnou sadzbou, napríklad trest odňatia slobody až na dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie. V jednotlivých skutkových podstatách trestných činov je trest vymedzený dolnou a hornou hranicou. Pri opätovnom spáchaní zločinu sa dolná hranica zvyšuje o jednu tretinu a pri obzvlášť závažnom zločine až o polovicu. Zníženie ani zvýšenie pri úhrnom alebo súhrnom treste neprichádza do úvahy, ak je ustanovený trest odňatia slobody na dvadsať päť rokov alebo na doživotie ako je uvedené v 38 ods. 8 TZ. Niektoré tresty nie je možné ukladať určitým kategóriám páchateľov (Baláž, P., 2005, s ). Pokiaľ ide o trestanie mladistvých, tu sa najviac prejavuje prevýchovná funkcia trestného práva a účelu trestu. Trestný zákon zároveň pozitívne vymenúva tresty, ktoré možno mladistvému páchateľovi uložiť. Podľa zákonnej úpravy teda môže súd 21

22 mladistvému páchateľovi uložiť len trest odňatia slobody, trest prepadnutia veci, vyhostenia, zákazu činnosti, povinnej práce a peňažný trest (Madliak, J. et al., 2010, s ). Trest odňatia slobody možno uložiť: a)relatívne, ktorý je možné podľa správania sa odsúdeného podmienečne skrátiť Za relatívne uloženie trestu odňatia slobody možno považovať aj odklad jeho výkonu bez dohľadu alebo s probačným dohľadom uvedené v 49 až 62 TZ. b)absolútne, napríklad pri uložení trestu odňatia slobody na doživotie, ak zároveň súd rozhodne, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je prípustné vyjadrené v 34 ods. 8 TZ. Na zmiernenie alebo sprísnenie trestov Trestný zákon upravuje aj ďalšie podmienky a predpoklady uvedené v ustanoveniach II. hlavy všeobecnej časti Trestného zákona (Baláž, P., 2005, s ). Aby bol systém trestov účinný a spravodlivý, musia byť ukladané tresty v súlade s účelom trestu vyjadreným v našom TZ podľa 34 musia byť spôsobilé ochrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov a brániť ich v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ako aj výchovne pôsobiť na páchateľa a na ostatných členov spoločnosti (Madliak, J. et al., 2010, s ). Využívané systémy trestov prešli náročným historickým vývojom, pričom jednotlivé systémy sú odlišné vzhľadom na obdobie a úroveň rozvoja spoločnosti, ako aj vzhľadom na geografickú lokalizáciu. Pre historický vývoj je typický postupný prechod od najprimitívnejších, striktných a veľmi prísnych systémov až po moderné, humánne a miere protiprávneho konania primerané systémy (Ivor, 2011, s. 89) Druhy trestov Trestný zákon taxatívnym spôsobom určuje druhy trestov a zakotvuje tak zásadu: nula poena sine lege, teda, že trest možno uložiť len na základe zákona. Ustanovenie priamo nadväzuje na čl. 49 Ústavy, podľa ktorého: Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Za trestný čin možno uložiť len z niektorých z uvedených druhov trestov a nie je možné ich rozšíriť inak než zmenou zákona. Trest možno uložiť páchateľovi výlučne len za spáchaný trestný čin. 22

23 V systéme trestov prevažujú tresty, ktoré nie sú bezprostredné spojené s izoláciou páchateľa od spoločnosti, čím je zvýraznená možnosť jeho resocializácie. Zákon nerozlišuje medzi dôležitosťou jednotlivých druhov trestov, sú v zásade rovnocenné a v súlade s podmienkami uvedenými v nasledujúcich ustanoveniach ich možno uložiť za akýkoľvek trestný čin. Základným kritériom pre určenie druhu trestu a jeho výmery je, aby splnil svoj účel so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu a osobu páchateľa (Čenteš, J. et al, 2006, s ). Systém trestov podľa platného Trestného zákona tvoria nasledovné druhy trestov uvedené v 32 TZ: - trest odňatia slobody, - trest domáceho väzenia, - trest povinnej práce, - peňažný trest, - trest prepadnutia majetku, - trest prepadnutia veci, - trest zákazu činnosti, - trest zákazu pohybu, - trest straty čestných titulov a vyznamenaní, - trest straty vojenskej a inej hodnosti, - trest vyhostenia. Rozhodnutie, ktorý trest a v akej výmere najlepšie splní svoj účel je naozaj veľmi ťažké. Je samozrejmé, že tak ako každý páchateľ tak aj každý skutok je iný. Súd musí brať do úvahy všetky špecifiká toho - ktorého prípadu. Prístupy súdu sú ku každému páchateľovi odlišné, inak pristupuje ku viacnásobnému recidivistovi a inak k ešte netrestanému páchateľovi. Z priťažujúcich okolností spomeňme napríklad spáchanie činu z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky, spáchanie činu surovým spôsobom, zákerne, využijúc niečiu bezbrannosť a pod. Poľahčujúcou okolnosťou je napríklad spáchanie činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku, spáchanie činu v silnom rozrušení, ako aj to, že páchateľ žil pred spáchaním trestného činu riadnym životom alebo pri objasňovaní činu pomáhal (Hrubala, Žilinčík, 1998, s. 23). 23

24 1.4 Trest odňatia slobody Všeobecná charakteristika trestu odňatia slobody Trest odňatia slobody možno predstavovať ako univerzálny a zároveň najprísnejší druh trestu, možno ho uložiť za každý trestný čin a ktorémukoľvek páchateľovi. Je najprísnejším druhom trestu, a preto zákon aj naďalej predpokladá, že bude ukladaný len v tých prípadoch, keď miernejšími druhmi trestov nebude možné dosiahnuť splnenie účelu trestu alebo v prípadoch, keď pôjde o typovo najzávažnejšie zločiny a obzvlášť závažné zločiny a uloženie trestu odňatia slobody bude jediným spôsobom vyjadrenia závažnosti a škodlivosti spáchaného trestného činu (Prikryl, O. etal, 2006, s. 142). Trest odňatia slobody spočíva v ujme na slobode odsúdeného. Tento sa nemôže na území štátu zdržiavať podľa svojej vôle, ale musí sa podrobiť určeniu pobytu v mieste výkonu trestu. Trest odňatia slobody možno uložiť ako trest na určitý čas, vo výmere od jedného dňa najviac do 25 rokov, alebo na doživotie (Fábry, A., 2006, s. 53). V súčasnej dobe je trest odňatia slobody zároveň najzávažnejšou formou zásahu do občianskych práv a slobôd, vychádza z obmedzenia základných práv a slobôd uvedených v čl. 13 ods. 2 4, ďalej čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa ustanovení Trestného zákona má trest odňatia slobody v menovanom zákone dve formy. A to trest, ktorého výkon je podmienečne odložený alebo nepodmienečný trest odňatia slobody. Na realizáciu výkonu trestu odňatia slobody musí existovať rozhodnutie súdu, ktorým sa ukladá trest odňatia slobody. Rozhodnutie musí byť právoplatné a vykonateľné. Účel daného trestného konania je dosiahnutý až výkonom konkrétne vydaných rozhodnutí. Konkrétny výkon trestu odňatia slobody upravuje Trestný poriadok v štvrtej časti Vykonávacie konanie. Zákonom upravené zásady pri uložení akéhokoľvek trestu je nutné dodržiavať, je to zásada postihu páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na páchateľovu rodinu a taktiež jeho blízke osoby. Na zdôraznenie účelu trestu je vhodná aj ďalšia zásada, ktorá v sebe zahŕňa morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou za spáchaný trestný čin. Obligatórnou zásadou je povinnosť uložiť trest odňatia slobody, pokiaľ páchateľ bol odsúdený za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody prevyšuje päť rokov. Neznamená to, že musí byť uložený nepodmienečný trest ( ). 24

25 1.4.2 Výkon trestu odňatia slobody Trest odňatia slobody sa vykonáva v ústavoch na výkon trestu, ktoré sa od seba líšia podľa miery izolovania páchateľa a zabezpečenia ochrany ústavu. Dôvodom pre takéto diferencovanie je snaha prevýchovy a možnosť nápravy páchateľa. Čím vyšší stupeň stráženia v ústave, tým je vyššia miera obmedzenia práv odsúdených. Ústavy na výkon trestu rozlišujeme s minimálnym, stredným a maximálnym stupňom stráženia. Kritériom pre zaradenie páchateľa do jedného z troch stupňov je spravidla to, či bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. Podmienky výkonu trestu odňatia slobody sú upravené právnymi predpismi: Zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v platnom znení, Zákon č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody v platnom znení Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, ktorého bázou je Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z.z. ( ). Súd, hneď ako sa rozhodnutie stane vykonateľným, vydá príkaz na zadržanie odsúdeného za účelom jeho dodania do výkonu trestu odňatia slobody. Zadržanie odsúdeného vykoná Zbor väzenskej a justičnej stráže. Súd nariadi výkon trestu a dodanie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody. Zákon umožňuje odsúdenému, u ktorého nie je dôvodné podozrenie, že ujde, bude sa skrývať, že mu nechá pred nástupom na výkon trestu určitú lehotu, aby mohol obstarať svoje osobné záležitosti. Lehota nesmie byť dlhšia ako jeden mesiac odo dňa, v ktorom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Ak odsúdený nenastúpi ani po zákonom určenej lehote na výkon trestu, súd vydá nariadenie dodania do výkonu trestu odňatia slobody. Úmyselné nenastúpenie sa môže posúdiť ako trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1 písm. a) TZ ( ). V celosvetovom vývoji sa presadzuje úsilie o širšie využívanie trestov nespojených s odňatím slobody a postupné nahrádzanie trestu odňatia slobody trestami alternatívnymi. Hlavné dôvody je potrebné vidieť najmä v tom, že alternatívy k trestu odňatia slobody nemajú nevýhody odňatia slobody, ich výkon je spojený s nižšími nákladmi a nie sú prekážkou opätovného začlenenia páchateľa do spoločnosti ale naopak, v mnohých prípadoch mu účinne pomáhajú ( ). 25

26 2.PODMIENKY UKLADANIA TRESTU ODŇATIA SLOBODY DOSPELÝM PÁCHATEĽOM Výkon trestov a ochranných opatrení, ktoré obmedzujú osobnú slobodu občanov, nemôže byť v demokratickom a právnom štáte predmetom tabuizovania, rovnako ako nemôže byť zneužívaný na akékoľvek utláčanie iných. Väzenstvo sa čoraz viac stáva sociálnou službou, ktorá sa aj prostredníctvom donútenia snaží presvedčiť odsúdených, že zločinnosť je nezlučiteľná s humanizmom, demokraciou a so zákonným uplatňovaním základných práv a slobôd občanov. Rekodifikácia Trestného zákona viedla aj k rozšíreniu tzv. alternatívnych trestov a k zvýšeniu spoločenskej kontroly nad správaním tých odsúdených, ktorým boli takéto tresty, prípadne ochranné opatrenia uložené. V záujme toho sa do nášho právneho poriadku po dlhej prestávke znovu zaviedol inštitút probácie (Fábry, A., 2006, s. 5). 2.1 Všeobecné podmienky ukladania trestu odňatia slobody dospelým páchateľom Pri ukladaní trestov sa zdôrazňuje požiadavka spravodlivosti a humánnosti trestu. Zárukou správneho ukladania trestov v slovenskom trestnom práve a súdnictve je dodržiavanie dvoch hlavných princípov a to princípu zákonnosti trestného práva a princípu individualizácie trestu. Druh a intenzita trestu sú pri každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam prípadu a zároveň musia byť riadené všetkými pravidlami pre ukladanie trestov, ktoré sú upravené vo všeobecnej časti TZ 34 a nasledovne (Čečot, V. et al.2009, s.336). Pri ukladaní trestov sa riadi súd okrem zásad trestného konania, zásad organizácie súdnictva aj modifikovanými ústavnými zásadami, ktoré majú význam nielen pre uplatňovanie noriem trestného práva hmotného, ale aj trestného práva procesného. Medzi tieto všeobecné zásady, ktoré sa musia dodržiavať, patrí: a) zásada nulla poena sine lege, 26

27 b) zásada jednoty trestnej prevencie a represie, c) zásada neodvratnosti trestu, d) zásada zákazu retroaktivity, e) zásada personality trestu, f) zásada primeranosti trestu, g) zásada ne bis in idem (nie dvakrát o tej istej veci), h) zásada účelnosti trestu, i) zásada humánnosti trestu, j) zásada zákazu analógie a) Zásada nulla poena sine lege Zásada žiadny trest bez zákona vyjadruje zákonnosť trestu. Vychádza z čl. 49 Ústavy, kde sa uvádza Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Podľa zásady zákonnosti možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, akú ustanovuje Trestný zákon. Podľa tejto zásady niet trestu bez zákona. Trest nemožno uložiť osobe, ktorá nespáchala trestný čin, alebo osobe, ktorá nie je trestne zodpovedná, alebo ak súd upustil od potrestania. Pri ukladaní trestu nie je možné kumulovať tie druhy trestov, ktoré zákon nedovoľuje spoločne uložiť. b) Zásada jednoty trestnej prevencie a represie Touto zásadou sa vyjadruje vzájomný vzťah medzi trestnou prevenciou a trestnou represiou pri uplatňovaní funkcií trestného práva. Prvoradé miesto vyplývajúce z tejto zásady patrí trestnej prevencii, ktorá využíva pozitívne metódy pôsobenia nielen na páchateľa, ale aj na celú verejnosť. V prípade, keď preventívne aktivity a metódy výchovného pôsobenia nestačia, nastupuje represívna metóda alebo kombinácia obidvoch metód. Integrácia prevencie a represie do jednej zásady umožňuje lepšie posúdiť povahu činu, osobu páchateľa a vybrať vhodný druh trestu a určiť správne jeho výmeru. Na splnenie účelu trestu je ideálna kombinácia, správna proporcia a vyváženosť obidvoch zložiek tejto zásady. c) Zásada neodvratnosti trestu Včasné odhalenie trestného činu a uloženie trestu musí páchateľa presvedčiť o spravodlivosti a neodvratnosti trestu nielen z hľadiska jeho uloženia, ale aj pravdepodobného výkonu. Neodvratnosť trestu značne prispieva k efektívnosti 27