Relatívne a absolútne obchody podľa Obchodného zákonníka

Transcription

1 Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva Relatívne a absolútne obchody podľa Obchodného zákonníka Relatively and Absolutely Commerces according to Commercial Code Bakalárska práca Autor: Jana Macurová Právní administrativa v podnikatelské sféře Vedúci práce: doc. JUDr. Soňa Kubincová, PhD. Banská Bystrica apríl 2013

2 VYHLÁSENIE Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry. Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác. V Ďurčine, Jana Macurová

3 Poďakovanie Rada by som poďakovala doc. JUDr. Soni Kubincovej, PhD. za jej cenné rady a podnetné pripomienky, ktorými prispela k vypracovaniu tejto bakalárskej práce. V Ďurčine,

4 ANOTÁCIA MACUROVÁ, Jana: Relatívne a absolútne obchody podľa Obchodného zákonníka. [Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva. Vedúci práce: doc. JUDr. Soňa Kubincová, PhD. Rok obhajoby: Počet strán: 54. Bakalárska práca sa zaoberá absolútnymi a relatívnymi obchodmi, ktoré sú zakotvené v Obchodnom zákonníku, konkrétne sa viaţu ku pojmu obchodno-záväzkových vzťahov. Pojem obchodných záväzkových vzťahov je rozoberaný nielen vzhľadom na terajšiu právnu úpravu v Slovenskej republike, ale venujeme sa aj historickému vymedzeniu tohto fenoménu. Taktieţ je v prvej kapitole uvedený prehľad pojmov viaţucich sa k obchodnozáväzkovým vzťahom. Druhá kapitola je venovaná triedeniu obchodných záväzkov podľa Obchodného zákonníka. V tretej kapitole je rozoberaná téma podľa aktuálnych trendov v právnej úprave súkromno-právnych vzťahov. KĽÚČOVÉ SLOVÁ Relatívne obchody, Absolútne obchody, Obchodno-záväzkové vzťahy.

5 ANNOTATION MACUROVÁ, Jana: Relatively and Absolutely Commerces according to Commercial Code. [Bachelor Work]. The College of Bank Institute Prague a foreign college Banska Bystrica. The Faculty of Economy, Average Pricing, Social Science and Law. A work manager: doc. JUDr. Soňa Kubincová, PhD. A year of plea: A number of pages: 54. My Bachelor work is about relatively and absolutely commerces, which are created in Commercial Code, they are specifically limited to a concept of business obligation ratios. The concept of business obligation ratios is analyzed not only in regard of existing legal form in Slovak Republic, but I adress on a historical restriction of this phenomenon. In the first chapter there is an overview of concepts bundling to business obligation ratios as well. The second chapter is about a categorization of business duties according to Commercial Code. In the third chapter there is an analyzed theme according to an actual trends in legal protection of private legal relations. ratios. KEY WORDS Relatively Commerces, Absolutely Commerces, The concept of business obligation

6 OBSAH ÚVOD Obchod a obchodno-záväzkové vzťahy v právnej úprave v Slovenskej republike Pojem obchod ako súčasť obchodno-záväzkových vzťahov Terminológia viaţuca sa k pojmu obchodno-záväzkových vzťahov Historické determinanty kreovania obchodného práva a obchodu Druhy obchodno-záväzkových vzťahov Relatívne obchody Absolútne obchody Fakultatívne obchody Kombinované obchody Obsah obchodno-záväzkových vzťahov Zásady obchodno-záväzkových vzťahov Charakteristika obchodno-záväzkových vzťahov v Obchodnom zákonníku Triedenie obchodno-záväzkových vzťahov Spoločné záväzky a spoločné práva Názory de lege lata a de lege ferenda Záver Zoznam pouţitej literatúry

7 ÚVOD Cieľom bakalárskej práce je charakteristika obchodno-záväzkových vzťahov v právnej úprave Obchodného zákonníka a súčasných trendov v právnej úprave súkromno-právnych vzťahov. Pri spracovaní bakalárskej práce sme pouţili metódu popisnú, analytickú a komparatívnu. V práci sa venujeme objasneniu najdôleţitejších pojmov, ktoré sa k daným vzťahom viaţu, pričom z historického hľadiska ide aj o zdôraznenie relatívne stabilných pojmov obchodného práva a tých trendov a tendencií, ktoré sú relevantné de lege ferenda. Dnešná doba, okrem iného, prináša aj prudký nárast legislatívy, najmä pokiaľ ide o oblasť obchodných vzťahov. Zákonodarný proces produkuje dosť časté zmeny platných zákonov a kódexov, odváţime sa tvrdiť, ţe obchodné právo je na svojej osudovej kriţovatke, nakoľko je neustále konfrontované s normatívnymi právnymi predpismi európskeho práva a jednak s poţiadavkou sprehľadnenia súkromného práva a postupným odbúravaním zastaralých právnych noriem a inštitútov. Základnou úlohou je teoretické vymedzenie pojmu obchodných záväzkových vzťahov. V prvej kapitole sa venujeme historickému vývoju obchodu a obchodného práva a pojmom viaţucim sa k obchodno-záväzkovým vzťahom. Druhá kapitola poskytuje prehľad jednotlivých druhov obchodno-záväzkových vzťahov, kde jednotlivé bliţšie špecifikujeme vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Tretia kapitola je zameraná na vývoj aktuálnych trendov a návrhom de lege ferenda. 7

8 1. Obchod a obchodno-záväzkové vzťahy v právnej úprave v Slovenskej republike 1.1 Pojem obchod ako súčasť obchodno-záväzkových vzťahov Obchod môţeme charakterizovať ako špecifickú ekonomickú činnosť, prostredníctvom ktorej sa uskutočňuje predaj a kúpa tovaru, sluţieb a i., prostredníctvom peňazí. Obchod uskutočňujúci výmenu vnútri štátu sa označuje ako obchod vnútorný, výmena medzi subjektmi rôznych štátov ale aj jej nositelia, sa označujú ako obchod zahraničný, medzinárodný ( právo medzinárodného obchodu). Rozvojom obchodu a jeho funkcií ako výsledku deľby práce sa obchod člení na maloobchod, ktorý predáva tovar konečným spotrebiteľom a tak zabezpečuje konečnú realizáciu tovaru, a veľkoobchod, ktorý nakupuje tovar z výroby a predáva ho maloobchodu alebo zásobuje ďalších výrobcov a veľkospotrebiteľov. V medzištátnych vzťahoch uskutočňovanie výmeny vyţaduje celý rad obchodných operácií, ktoré sa premietajú zvyčajne do obchodných dohôd, zmlúv (Ovečková, 1994, s.165). V prostredí slovenského obchodného práva je práve Obchodný zákonník základným prameňom, ktorý upravuje právne postavenie podnikateľov a právne vzťahy súvisiace s podnikaním (Suchoţa, 2003, s.21). Pod pojmom obchod si primárne predstavujeme pojem ekonomického charakteru. Treba si ale uvedomiť, ţe práve tento je realizovaný právnymi formami. Moţno ho vnímať z právneho hľadiska ako právny vzťah, konkrétnejšie ako obchodno-záväzkový vzťah, či obchodný záväzok. Podľa L. Balka pojem obchod vymedzuje pribliţné hranice obchodno-právnej úpravy záväzkových vzťahov, avšak pri zohľadnení skutočnosti, ţe pojem obchodník je určovaný pojmom obchody a za obchodníka je povaţovaný ten, kto sa zaoberá činnosťou definovanou ako obchody a naopak (Balko, 2001, s.9). Z rozsahu vymedzenia pôsobnosti môţeme vymedziť, ţe Obchodný zákonník, je základným právnym predpisom, ktorý v najširšom zmysle slova upravuje podnikanie, čiţe obchodovanie podnikateľských subjektov, nevynímajúc zahraničné osoby. 8

9 Obchodný zákonník bol vydaný ako vôbec prvý česko-slovenský kódex po roku Vo svojich ustanoveniach upravuje celý komplex spoločenských vzťahov, doposiaľ upravených pomerne veľkým počtom právnych predpisov rôznorodej povahy. V derogačnom ustanovení 772 sa uvádza aţ 86 zrušených právnych predpisov. Po rozdelení ČSFR, oba nástupnícke štáty, čiţe Slovenská republika a Česká republika prevzali Obchodný zákonník do svojich právnych poriadkov. V Slovenskej republike predstavuje Obchodný zákonník základný prameň slovenského obchodného práva. Prelínajú sa v ňom prvky súkromnoprávne (napr. úprava zmlúv), ale i verejnoprávne ( napr. úprava inštitútu obchodného registra), čo vytvára úplne novú kvalitu tohto právneho odvetvia. Obchodné právo sa vyznačuje viacerými metódami právnej regulácie, prevláda však metóda zmluvnej regulácie, ktorá sa uplatňuje v procese formovania obchodných záväzkových vzťahov i v procese kreovania podnikateľských subjektov. Oproti tomu verejnoprávne aspekty pravno regulačného mechanizmu podnikania sa prejavujú v uplatňovaní registračného princípu pri vzniku podnikateľských subjektov. Dokonca aj pri regulácii obchodných záväzkov sa moţno stretnúť s aplikáciou registračného princípu napríklad registrácia záloţného práva v Notárskom centrálnom registri záloţných práv (Suchoţa, 2009, s. 54) Medzi tieto prípady moţno zaradiť zriadenie záloţného práva k určitým nehnuteľnostiam, najnovšie aj k hnuteľným veciam, právam, iným majetkovým hodnotám, ale aj bytom a nebytovým priestorom. Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach upravuje obchodno-záväzkové vzťahy, postavenie podnikateľov a niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Treba si ale uvedomiť, ţe takto určený predmet nie je totoţný s predmetom slovenského obchodného práva ako samostatného právneho odvetvia. Z toho vyplýva, ţe teória obchodného práva koncipuje predmet oveľa širšie a Obchodný zákonník nie je jediným a výlučným prameňom slovenského obchodného práva. Pri pohľade na širší kontext sem moţno zahrnúť mnoţstvo ďalších právnych predpisov napr. zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, zákon č. 530/1990 Zb. o dlhopisoch v znení neskorších predpisov, predpisy o zmenkách a šekoch, predpisy o burzách a iné. Podrobnejšiu úpravu obchodno-záväzkových vzťahov nájdeme obsiahnutú v tretej časti Obchodného zákonníka. 9

10 Predmetom sú jednak vzťahy označované ako relatívne obchody a jednak vzťahy deklarované ako absolútne obchody. Pri relatívnych obchodoch vyţaduje zákon, aby sa na danom právnom vzťahu zúčastnili spravidla osoby označené ako podnikatelia, avšak obchody označené ako absolútne sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, ktorý sa na nich zúčastnia. Také obchody sú taxatívne vymenované v ustanovení 261 ods. 3 (napr. záväzkové vzťahy z burzových obchodov a ich sprostredkovania, z niektorých taxatívne vymenovaných zmlúv, z bankovej záruky a pod.) (Suchoţa, 2003, s. 22). Je zrejmé, ţe tam, kde Obchodný kódex upravuje istú časť obchodných záväzkových vzťahov zameriava sa primárne na právnu úpravu obchodov, obchodných zmlúv. Tieto obchody potom v ďalšom právna veda delí na: - relatívne obchody, ku vzniku ktorých môţe dôjsť najmä medzi podnikateľmi, - absolútne obchody, ktoré sú podriadené obchodnoprávnej normatívnej úprave, právnej úprave Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu ich účastníkov. Okrem toho poznáme i delenie na obchody obojstranné, ak na oprávnenej i povinnej strane stojí podnikateľský subjekt a na obchody jednostranné, ak ide o záväzkový vzťah podnikateľského subjektu k ďalšej osobe. Ako základné obchody sa označujú tie obchody, ktoré spadajú do okruhu výkonu podnikateľskej profesie. Ide o také obchody, ktorých vykonávanie charakterizuje konkrétnu osobu ako podnikateľa. Naopak akcesorické obchody sú také obchody, ktoré podnikateľ vykonáva pri výkone vlastnej podnikateľskej činnosti, resp. pri prevádzkovaní vlastného podniku, v praxi nimi vytvára technické a organizačné predpoklady pre ďalší chod podniku. Triedenie obchodov na obojstranné a jednostranné má pre naše obchodné právo význam len veľmi malý, pričom však triedenie obchodov na základné a akcesorické je z pohľadu platnej právnej normatívnej úpravy bezvýznamné. Najvšeobecnejším právnym pojmom nášho obchodného obligačného práva nie je obchod, ale obchodný záväzkový vzťah. Obchodné záväzkové vzťahy predstavujú pod kategóriu záväzkov všeobecne upravených Občianskym zákonníkom, ktorých definícia určuje záväzkový vzťah ako vzťah kedy veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) a dlţníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najčastejšie zo zmlúv (Válková, 2008, s. 93). 10

11 Slovenské obchodné právo je v právnej úprave obchodných záväzkových vzťahov právom autonómne konštruovaným, vyznačujúcim sa v zásade komplexnou normatívnou právnou úpravou, ktorého základné prvky sú v priamej korelácii so všeobecnou normatívnou právnou úpravou záväzkov stanovenou Občianskym kódexom v mnohých smeroch výrazne stratifikované. Obchodné záväzkové vzťahy nie je moţné definovať nijak inak ako nepresne. V kaţdom prípade však ide o súkromnoprávne záväzkové vzťahy, avšak na rozdiel od obligácii všeobecného práva občianskeho sa odlišujú tým, ţe ich subjekty spravidla vykazujú všetky pojmové znaky podnikateľov, je u nich vlastnosť podnikateľov aspoň konštruovaná na základe právnej fikcie, vznikajú ako obchodné záväzkové vzťahy buď v súvislosti s podnikateľskou činnosťou konajúcich subjektov, prípadne vo väzbe na aktivity, ktoré sú jej na úroveň postavené, alebo z vôle účastníkov, ich obsah je upravený predovšetkým normatívnou právnou úpravou Obchodného kódexu. Na to, aby v danom prípade išlo o obchodný záväzkový vzťah postačí naplnenie jedného z uvedených znakov. Vyššie uvedené členenie je veľmi všeobecné, nakoľko v sebe inkorporuje tri základné skupiny obligačných vzťahov (Jakubovič, 2004, s. 22) Terminológia viažuca sa k pojmu obchodno-záväzkových vzťahov Vo väčšine európskych obchodných zákonníkov sú základnými a principiálnymi pojmami, pojmy obchod a obchodník. Malovský-Wenig vo svojom diele Príručka obchodného práva uvádza, ţe obchodné právo nepreberá pojem obchod tak, ako ho vytvoril sám ţivot, alebo národohospodárska veda, ale pretvára ho suverénne pre svoje účely. Z hľadiska obchodného práva sú obchody len tie právne jednania, ktoré zákon prehlasuje za obchody, a obchodmi nie sú právne jednania, ktorým túto povahu obchodný zákonník upiera (Malovský-Wenig, 1947, s. 20). I. Pelikánová vo svojich prácach neustále pripomína, ţe je dôleţité si uvedomiť, ţe pojem obchodov chápe obchodné právo odlišne ako ho chápu rôzne iné vedné disciplíny a samotný hovorový jazyk. Pojem obchod je právnym pojmom, ktorý je umelo vytvorený samotným právom, resp. obchodným zákonníkom, a napriek určitým spoločným prvkom, môţe byť v kaţdej právnej úprave odlišný. 11

12 Pojem obchod je svojou podstatou primárne pojmom ekonomickým. Obchodom sa rozumie špecifická ekonomická činnosť, pri ktorej sa sprostredkováva predaj a kúpa tovaru, sluţieb a ďalších statkov prostredníctvom peňazí. Obchod sa však realizuje právnymi formami, a preto ho moţné chápať aj ako právny pojem. V pojatí tradičnom sa však nejedná o vzťah, ale jedná sa o pojem obsahovo širší. Medzi pojmami obchod a obchodný záväzkový vzťah je teda značný rozdiel (Pelikánová, 1998, s. 144). Je tieţ dôleţité rozlišovať medzi pojmami obchodný záväzok a obchodná zmluva, teda medzi právnym vzťahom a najbeţnejším titulom vzniku právneho vzťahu. Zmluva je jednou z právnych skutočností, na základe ktorých môţe prísť k vzniku právneho vzťahu, záväzku na základe Obchodného zákonníka, ktorý nepouţíva pojem obchodná zmluva. Všeobecne platí, ţe ak je zmluva dôvodom, následkom čoho vznikne záväzkový právny vzťah, tak vychádzame z presvedčenia, ţe výsledkom je vznik obchodného záväzkového vzťahu a tie následne nazývame obchodné zmluvy. Môţeme povedať, ţe vznik obchodnej zmluvy je základom právnej stránky záväzkových vzťahov medzi podnikateľmi. Zmluvu môţeme vo všeobecnosti označiť ako právnu skutočnosť, ktorá vychádza z dvojstranného, taktieţ viacstranného právneho úkonu, pri ktorej vzniká dohoda na jednej strane tak i na druhej strane o tom, aká bude jej obsahová stránka, napríklad čo bude v predmete uvedené aby v konečnom dôsledku právnej normy ako následok spájania, vznikol záväzkový právny vzťah. Čo sa týka pojmu obchodná zmluva, Obchodný zákonník jej definíciu neobsahuje a daný pojem je nutné odvodiť od samotného pojmu obchodného záväzkového vzťahu ako zmluvu, uzavretím ktorej vzniká obchodný záväzkový vzťah. Obchodná zmluva sa od počiatku aţ po koniec svojej existencie riadi prednostne obchodným zákonníkom (Bejček, 1994, s. 51). Z právneho hľadiska je obchodná zmluva uvedená Obchodnom zákonníku, ale pridrţiava sa všeobecného stĺpca zo zmlúv občianskoprávnych, pretoţe Obchodný zákonník nemá všetky ustanovenia, ktoré by dopĺňali všeobecnú úpravu záväzkových vzťahov, ktoré sú uvedené v Občianskom zákonníku. K tomu tu sa pripája právna úprava, ktorá má účinok na konkrétny typ zmluvy v Obchodnom zákonníku. Podnikatelia uzavierajú predovšetkým zmluvy upravené ako zmluvné typy v Obchodnom zákonníku (Ovečková, 2010, s. 48). 12

13 Zmluvné typy sa môţu uzatvárať aj také, ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku, ale sú upravené v Občianskom zákonníku, stretáme sa s nimi napríklad pri kombinovaných obchodoch predtým absolútnych neobchodov ako je darovacia zmluva, kúpna zmluva, zmluva o prevode nehnuteľností, tieto záväzkové vzťahy sa vţdy spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Rozdelenie zmlúv podľa druhu a podľa typu je široký pojem, z hľadiska ich kritérií, ide hlavne o to, ktorý zmluvný typ sa najviac hodí na právnu úpravu konkrétnej zmluvy. Stretávame sa i s takými zmluvami, ktoré nenájdeme v ţiadnom zákonníku ide o nepomenované zmluvy(inominátne), ktoré zákon ako zmluvný typ nepozná. Právna terminológia pozná nie len zmluvu, ale aj pojem dohoda. Dalo by sa povedať, ţe v podstate to má ten istý význam ako zmluva, pretoţe z právneho hľadiska ide o celkom rovnaké významy. Ale predsa dáky rozdiel nájdeme a to: zmluvou sa označuje zvyčajne právny úkon, pri ktorom vznikne záväzkový právny vzťah, ktorý je typovo označený pre všetky zmluvy v Obchodnom aj v Občianskom zákonníku napríklad kúpna zmluva, kde dohodou sa označujú také právne úkony, kde dochádza k celkovej zmene záväzkového vzťahu napríklad pri zmene záväzku dohodou strán alebo dohoda o pristúpení k záväzku, alebo ak ide o zániku záväzku napríklad pri dohode o vzdaní sa svojho práva, alebo dohoda o zrušení záväzku. Druhý zmlúv: myslíme rozdelenie podľa rôznych kritérií, je ich veľa, nie všetky sú obsiahnuté v Obchodnom zákonníku, ale tie ktoré upravuje Obchodný zákonník môţeme spomenúť napríklad pomenované (nominátne), nepomenované (inominátne), zmiešané (kombinované). Typy zmlúv: základné triedenie poznáme podľa obsahu, ktoré vyplývajú z povinnosti zmluvných strán a predmetu ináč povedané podľa povahy poskytovania plnenia. Aby sme sa pridrţali niektorého zmluvného typu upravenom v Obchodnom zákonníku napríklad kúpna zmluva, tak je potrebné, aby zmluva obsahovala pojmové znaky, ktoré sú obsiahnuté v základných ustanoveniach pre konkrétne zmluvné typy. Znaky Obchodný zákonník 269 ods.1 označuje ako podstatné časti zmluvy, ktoré slúţia ako základný znak na uváţenie, či sa bude daná zmluva posudzovať podľa Obchodného zákonníka alebo nie. Základné časti obchodnej kúpnej zmluvy ako príklad uvediem povinnosť kupujúceho vec prevziať a zaplatiť kúpnu cenu obsiahnuté v 409, ale ak napríklad nebude kúpna zmluva obsahovať tieto časti nebude uzavretá. 13

14 Podstatné časti príslušného zmluvného typu sa niekedy označujú aj ako podstatné náleţitosti zmluvy (Ovečková, 2010, s. 54). Kritéria pre vymedzenie druhov obchodov sú v tradičnom pojatí do značnej miery flexibilné. Kvalifikácia obchodov je raz odvodená od charakteru subjektu takéhoto vzťahu (subjektívny princíp) a inokedy od samotnej povahy zmluvy, bez ohľadu na účastníkov vzťahu (objektívny princíp). Podľa tradičnej právnej náuky je moţné deliť obchody na tzv., absolútne a relatívne. Absolútne obchody sa podrobujú reţimu obchodného kódexu bez ohľadu na vlastnosti účastníka, teda bez ohľadu na to, či účastník je obchodníkom, alebo nie. Na rozdiel od absolútnych obchodov, k vzniku relatívnych obchodov môţe prísť len medzi obchodníkmi. Poznáme aj tzv. prípravné obchody, ktoré vzniknú pred získaním podnikateľského oprávnenia, v tom prípade, ţe sú potrebné pre základ podnikateľskej činnosti, v iných prípadov je základ určenie povahy záväzku to znamená, je podnikateľ. Obchody sa ďalej môţu deliť na obojstranné a jednostranné. Obojstranné obchody sú také, kde na obidvoch stranách, zaväzujúcej sa a zaviazanej, stojí obchodník. U jednostranného obchodu ide o vzťah obchodníka a ďalšej osoby, teda neobchodníka. (Válková, 2006, s. 97). Iným delením obchodov je delenie na obchody základné a akcesorické. Základnými obchodmi sa rozumejú tie, ktoré spadajú do sféry výkonu profesie obchodníka, ktorá ho charakterizuje ako profesionála. Akcesorické obchody sú také, ktorými obchodník vytvára technické a organizačné podmienky pre ďalší chod svojho podniku Historické determinanty kreovania obchodného práva a obchodu Určujúcim faktorom historického vzniku obchodného práva je existencia obchodovania (obchodného styku, obchodnej komunikácie) ako špecifickej ľudskej činnosti uspokojujúcej potreby a záujmy ľudí, prípadne ich organizácií. Táto činnosť vznikla a vyvíjala sa ako dôsledok spoločenskej deľby práce. Prostredníctvom obchodovania dochádza predovšetkým k výmene hmotných a nehmotných statkov, tovarov. So vznikom a rozvojom peňazí sa celý obchodný styk začal urýchľovať a racionalizovať. V priebehu ďalšieho historického vývoja v kontexte, ktorého sa pôvodne kreovalo aj obchodné právo, významnú úlohu zohráva predovšetkým inštitút 14

15 zmenky a iných cenných papierov v trende racionalizácie obchodu. Obchodovanie sa obohacuje o nové zjednodušené uzavieranie obchodov, vrátane rozširovania teritoriálnych rozmerov obchodu. Podľa osvedčeného historického vzoru z obdobia Ríma sa zakladá akési právo slobodných miest, ktoré bolo doménou právnych škôl. Rozvoj počítačovej techniky vytvára nové dimenzie obchodovania a spôsobuje jeho akceleráciu. Uţ v starých ázijských či afrických otrokárskych despociach, štáty stredného a blízkeho východu, ale aj v klasických otrokárskych štátoch sa vytvára spoločenská vrstva obchodníkov. Obchodovanie sa profesionalizuje. Obchod sa v podstate začal profilovať na zladení dvoch ekonomických záujmov, záujmu výrobcu uskutočňovať masovú produkciu potrebných a ţiadaných tovarov a tieto výhodne ekonomicky realizovať, speňaţiť a záujmu spotrebiteľa kúpiť pre seba potrebné výrobky. Obchodná činnosť, aj keď z hľadiska historického vývoja bola a čiastočne aj v súčasnosti je spätá s výrobou, má svoj osobitný charakter. Postupne sa vyvinula situácia, keď obchodovanie sa v istom zmysle slova autonomizuje od bezprostrednej činnosti výroby v technologickom zmysle slova. Mechanizmus obchodovania plodí špecifické spôsoby, formy a nástroje, pomocou ktorých sa obchodný styk uľahčuje a modernizuje, a to s prihliadnutím na predmet obchodnej transakcie. So vznikom osobitnej spoločenskej vrstvy obchodníkov dochádza k upevňovaniu ich profesionálneho povedomia a budovania spoločných záujmových štruktúr. Proces inštitucionalizácie obchodovania vyplýva jednak z racionalizačných hľadísk týkajúcich sa obchodnej činnosti a jednak z dôvodov ochrany obchodovania. Spoločenstvá, v ktorých sa uplatňujú princípy trhového hospodárstva, vytvárali aj adekvátne zákony podporujúce obchod. Uţ v klasickom rímskom práve kurulskí edilovia formovali osobitné právne inštitúty umoţňujúce rozvoj obchodných transakcií. V tomto období rímskeho práva prenikajú do súkromného práva vrátane obchodného práva v Európe rôzne inštitúty práva, ktorou hlavnou úlohou bolo pôsobnosť predovšetkým v interpretačnej rovine. S prihliadnutím na uţ uvedené, dnes je veľmi zloţité určiť okamih, kedy nastal historický medzník, od ktorého moţno v našom priestore určiť(datovať) vznik 15

16 moderného obchodného práva a jeho derivátu, t. j. vedy, doktríny obchodného práva (Suchoţa, 2009, s. 37). Determinanty historického moderného obchodného práva môţeme charakterizovať na začiatku ako: - vznik vedy obchodného práva napríklad zmenkové právo, - ďalej ako vedecká literatúra o obchodnom práve, ktorá sa začala pouţívať v širšom zmysle súkromného práva. Vtedajšia legislatíva umoţňovala riešenie, podľa ktorého európske obchodné kódexy z 19.storočia sa od ich vzniku drţali na všeobecný reţim občianskeho práva. Tu spomenieme aj to, ţe obchodné právo obsahovalo aj verejnoprávne prvky, čo bolo z historického vývoja známe uţ v stredoveku ako t.j. stavovské právo. Stavba novovekého práva bola veľmi spätá nie len od kodifikácie, ale aj od normatívnych právnych aktov, ktoré v neposlednom rade boli pri ich vzniku, a to napríklad pri obchodovaní a zákon stanovené úpravy o zmenkách, šekov, ďalej niektoré úpravy pri obchodných spoločnosti, druţstiev a iné. Kodifikácia u nás prispela k rozšírenej vedeckej tvorbe, čím to prispelo k zaujímavým poznatkom k pripravovaným kódexom a iných zákonov. Vznikla široká paleta vedeckej a odbornej právnickej literatúry, ktoré boli zaznamenané hlavne po vydaní kódexov. A na záver môţeme spomenúť, ţe moderná veda obchodného práva získavala inšpiráciu s poznatkov rímskeho práva, i keď to bolo viac pouţité v koncepcii občianskoprávnych obchodných kódexov, predsa len determinovali koncepciu zmluvnej strany aj v obchodnom práve. Pre pochopenie historickej podmienenosti vzniku obchodného práva a jeho interpretácie sa tu ponúkajú dve protichodné koncepcie. Samozrejme, ide o určité zjednodušenie celej problematiky. Prvú z nich by sme mohli označiť ako historicko-ekonomickú koncepciu. Spočíva v tom, ţe obchodné právo chápe ako dôsledok vnútorných okolností trhu. Podľa toho hlavné vývojové zdroje obchodného práva treba hľadať v samom trhu, v systéme jeho regulácie. Druhá koncepcia, moţno ju s určitými výhradami nazvať aj právno-historická, objasňuje obchodné právo v kontexte právneho vývoja, predovšetkým občianskeho 16

17 práva, teda ako dôsledok jeho vnútorného rozvoja, diferenciácie. V takomto chápaní sa obchodné právo prezentuje skôr ako fenomén právny neţ hospodársky, ekonomický. Z tohto aspektu sa v podstate odvíja aj súčasná koncepcia komercionalizácie súkromného práva. Naznačené koncepcie však v čistej podobe v teórii neexistujú. Vo vydávaní právnych úprav a regulačných opatrení týkajúcich sa podnikania, ktoré v novoveku začali vydávať štáty kontinentálnej Európy, sa prejavuje značná roztrieštenosť, nejednotnosť a rozdielnosť obsahu a štruktúry týchto úprav, znásobená rôznymi prístupmi v hodnotení a interpretácii súkromného práva, osobitne dedičstva rímskeho práva. Roztrieštenosť prvých právnych úprav, ktoré začali vydávať štáty kontinentálnej Európy postupne viedla k prvým uceleným kodifikáciám obchodného práva. Základnou formou právnych úprav o obchodovaní sa stali obchodné zákonníky (Suchoţa, 2009, s. 12). Všeobecná teória práva dlhším skúmaní má zato, ţe veda o práve rozdeľuje právo rôznych štátov do viacero skupín. Ako prvé môţeme spomenúť výskum platných inštitútov, ktoré sa nachádzajú v prameňoch práva a to nie len u písaného ale aj nepísaného práva. Ako druhé je realizácia práva t. j. aplikačná sféra, výstiţne povedané v reálnych vzťahov, ktoré spadajú do historicky- vývojového kontextu. A napokon v tretej časti sa zaujíma právna veda o budúcnosť, a skúma aká najlepšia je moţnosť zmodernizovať právne úpravy. V tom sa ukazuje prognóza rozmerov právnej vedy. Ak máme na mysli vedu obchodného práva, tu nám je potrebné objasniť v širšom rozmedzí. Veda z hľadiska historického kreovania v obchodnom práve je spájaná so vznikom obchodného práva ako relatívny samostatný systém. Vznik vedy a odvetvia treba rozumieť ako proces z hľadiska histórie veľmi dlhý, ktorý sa vyznačoval zloţitosťou doby, a taktieţ i vnútornej charakteristiky právnej tej- ktorej krajiny. Pokiaľ ide o obchodné právo ako právne odvetvie, pri vymedzení jeho pojmu treba vychádzať z charakteristiky obchodnej činnosti. V klasických koncepciách obchodného práva sa pod pojmom obchod v širšom zmysle slova chápal vzájomný styk hospodárskych subjektov uskutočňovaný na základe obehu, pričom za obchod v uţšom zmysle sa povaţoval obeh uskutočňovaný ţivnostenským spôsobom, osobami, ktoré sa takouto činnosťou ţivia. Obchodný zákonník namiesto termínu obchodovanie pouţíva výraz podnikanie. Pod podnikaním zákon rozumie sústavnú činnosť uskutočňovanú samostatne 17

18 podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Pojem podnikanie v zmysle Obchodného zákonníka treba chápať širšie, neţ je pojem ţivnostenské podnikanie (Jakubovič, 2006, s.15). Pri vymedzení pojmu obchodné právo základným východiskom je teda podnikateľská činnosť a to predovšetkým v spojení s podnikateľom. Z tejto skutočnosti vychádza aj konštrukcia tretej časti Obchodného zákonníka upravujúca obchodné záväzky. Sú v nej upravené záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku s prihliadnutím na všetky okolnosti je zrejmé, ţe sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Pre takéto záväzkové vzťahy sa vţil pojem relatívne obchody. Okrem relatívnych obchodov ako vzťahov podnikateľov, ktoré spočívajú na subjektívnom princípe, Obchodný zákonník pozná aj absolútne obchody. Sú to záväzkové vzťahy, ktoré sú jednak v zákone vymenované expressis verbis a jednak sú charakterizované určitými znakmi daných povahou samého obchodu, a to bez zreteľa na právnu povahu účastníkov. Pri takomto vymedzení vzťahov patriacich do záujmovej sféry obchodného práva sa uplatňuje objektívny princíp. Z uvedeného vyplýva, ţe obchodné právo v zmysle právneho odvetvia sa odvíja od obchodovania hospodárskych subjektov. Vzhľadom na vzájomné prelínanie subjektívneho a objektívneho princípu v otázke určenia relevancie noriem obchodného práva, moţno usúdiť, ţe imanentnou zloţkou slovenského obchodného práva je jednak úprava postavenia podnikateľských subjektov a jednak oblasť vzťahov vyplývajúcich zo samej podnikateľskej činnosti. Činnosti späté s podnikaním, lakonický pomenované obchody, sú základom časti obchodného práva, ktorá nesie pomenovanie obchodné záväzkové vzťahy. Normy obchodného práva upravujú relatívne obchody a absolútne obchody. Vo všeobecnej rovine obchodných záväzkových vzťahov zákon vymedzuje povahu záväzkových vzťahov, ich vznik a zánik, zabezpečenie a dôsledky porušenia predovšetkým zmluvných povinností. Poňatie záväzkových vzťahov predovšetkým zodpovednostných, ako je to upravené v Obchodnom zákonníku sa však viaţe na obchodné zmluvy, presnejšie na porušenie zmluvných povinností. Ťaţiskom obchodného záväzkového práva je teda zmluvné právo (Suchoţa, 2009, s. 13). 18

19 1.2 Druhy obchodno-záväzkových vzťahov Obchodný zákonník pomerne rozsiahlo upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, ţe sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Taktieţ upravuje záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva a to štátny orgán, obec, vyšší územný celok a a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb. Subjektom verejného práva sa povaţujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzatváraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, ţe ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb (Balko, 2001, s. 102). Záväzkovým vzťahom je vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie a dlţníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najčastejšie zo zmlúv. Záväzkový právny vzťah je základným inštitútom záväzkového práva. Pojem právny úkon a jeho definícia je pre oblasť obchodného práva vymedzená Občianskym zákonníkom, rovnako ako aj náleţitosti právneho úkonu. Obchodný zákonník stanovuje len niektoré osobitné pravidlá o výklade právnych úkonov a ich neplatnosti, ktoré majú doplňujúci charakter vo vzťahu ku všeobecnej právnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Právny úkon je prejav vôle smerujúci ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, s ktorými zákon vznik, zmenu alebo zánik týchto práv spája. Prejav vôle sa v obchodných záväzkových vzťahoch vţdy vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. Ak prejav vôle nemoţno vyloţiť podľa úmyslu konajúcej osoby, bude sa vykladať podľa významu, ktorý by mu prikladala osoba v postavení druhej strany. Pri výklade prejavu vôle konajúcej strany je vţdy potrebné brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzatvorení zmluvy a praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli (Válková, 2008, s. 93). Špeciálna úprava Obchodného zákonníka sa vzťahuje aj pre neplatnosť právnych úkonov. Pri neplatnosti právnych úkonov z hľadiska jej dôsledkov je potrebné 19

20 rozlišovať absolútnu a relatívnu neplatnosť. Účastník obchodného záväzkového vzťahu sa nemôţe dovolávať absolútnej neplatnosti právnych úkonov zmluvy pre jej uzatvorenie v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Relatívnej neplatnosti právneho úkonu ustanovenej na ochranu len niektorého z jej účastníkov sa môţe dovolávať len takýto účastník obchodného záväzkového vzťahu. Ak v dôsledku neplatnosti právneho úkonu vznikla osobe voči ktorej tento úkon smeroval a o neplatnosti úkonu táto osoba nevedela, má nárok na náhradu takto vzniknutej škody voči konajúcej osobe. Z jednostranných právnych úkonov vznikajú obchodné záväzkové vzťahy napríklad pri zabezpečení záväzkov ručením, pri verejnom návrhu na uzavretie zmluvy atď. (Válková, 2007, s. 24) Relatívne obchody Relatívne obchody prvej skupiny sú vymedzené v 261 ods. 1 Obchodného zákonníka ako záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, ţe sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Základnou podmienkou je,ţe musí ísť o záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, to znamená, ţe subjektmi záväzkového vzťahu musia byť na oboch stranách podnikatelia (Ovečková, 2012, s. 8). Osoby právneho vzťahu majú medzi sebou práva a povinnosti navzájom. Tým sa záväzkové vzťahy líšia od absolútnych vzťahov, kedy určitej, individuálne určenej osobe práv odpovedá povinnosť určitého počtu bliţšie neurčených osôb povinností, pričom sa táto povinnosť obmedzuje na nekonanie niečoho nerušenie oprávneného v jeho právach. Typickým príkladom takýchto práv je vlastnícke právo (Válková, 2007, s. 25). Druhá skupina relatívnych obchodov sú uvedené v 261 ods.2 a 3 Obchodného zákonníka ako záväzkové vzťahy týkajúcich sa zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, kde novela novým spôsobom právne klasifikuje subjekty verejného práva, pričom subjektom verejného práva je v tejto súvislosti: štátny orgán, obec, vyšší územný celok, zdruţenie právnických osôb, štátne organizácie, právnická osoba a medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti ( ). 20

21 Pod pojmom štátny orgán sa rozumie aj štátne organizácie upravené v 261 ods.4 a 5, ktoré nie sú podnikateľmi. Medzi právnické osoby zriadené na účel plnenia potrieb všeobecného záujmu, ktoré nemajú výrobný, alebo obchodný charakter patrí : (RTVS, Sociálna poisťovňa); tieto subjekty boli do ustanovenia odseku 2 doplnené novelou (zákonom č. 263/1999 Z. z.) účinné do 31.januára 2013 a zákonom č. 9/2013 Z.z. sa novelizoval Obchodný zákonník s účinnosťou od 1. februára Podľa zákona musí byť na strane uvedených subjektov splnený charakter ich činnosti t.j. aby obsahom záväzkového vzťahu bolo uspokojovanie verejných potrieb (Ovečková, 2010, s. 20) Absolútne obchody Jedná sa o obchody, ktoré sú podriadené reţimu 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, kde dominantným znakom týchto obchodov je obsahová stránka neţ vlastnosť subjektu takého vzťahu, t.j. môţu vzniknúť medzi osobami, ktoré nemajú povahu podnikateľských subjektov(nepodnikatelia). Ustanovenie odseku 6 vymedzuje päť skupín absolútnych obchodov. Za prvé sa jedná o záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom. Vzťahy sa musia týkať účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktoré sú potrebné na prevod podielu spoločníka. Novela č. 500/2001 Z.z. rozšírila uplatnenie reţimu Obchodného zákonníka aj na vzťahy medzi spoločnosťou a: - štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, - členom dozorného orgánu spoločnosti, - spoločníkom pri zariaďovaní záleţitosti spoločnosti, - prokuristom pri výkone povolania Ďalšiu skupinu tvoria záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi druţstva a medzi členom a druţstvom, pokiaľ vyplývajú z členského vzťahu v druţstve, ďalej aj zo zmlúv o prevode členských práv a povinností. Spomínanou novelou došlo k rozšíreniu Obchodného zákonníka o vzťahy medzi členom štatutárneho orgánu a kontrolným orgánom druţstva a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a druţstvom pri výkone jeho poverenia. 21

22 Tretia skupina zahŕňa vzťahy z burzových obchodov a ich sprostredkovania ( 642). Za burzové obchody sa pokladajú obchody uzavreté na burzách zriadených podľa osobitného predpisu, zmluvy o sprostredkovaní obchodov uzavierajú burzoví dohodcovia. Ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov, medzi také najznámejšie cenné papiere patrí dlhopis, vydaný dlţníkom (emitentom), ktorý môţe byť napríklad štát, banka, podnik, alebo fyzická osoba, ktorá je zapísaná v obchodnom registri a ďalej akcia spojená s právami akcionára, ktorá vyjadruje podiel majiteľa na majetku konkrétnej spoločnosti ( ). V štvrtej skupine sú taxatívne vymenované typy zmlúv, ktoré sa vţdy budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ide o zmluvu o predaji podniku alebo jeho časti, zmluvu o úvere, zmluvu o kontrolnej činnosti, zasielateľskú zmluvu, zmluvu o prevádzke dopravného prostriedku, zmluvu o tichom spoločenstve, zmluvu o otvorení akreditívu, zmluvu o inkase, zmluvu o bankovom uloţení vecí, zmluvu o beţnom účte, zmluvu o vkladovom účte. Poslednú skupinu absolútnych obchodov tvoria: - banková záruka, - cestovný šek, - sľub odškodnenia. V komercialistike sa častejšie moţno stretnúť s pouţívaním termínov relatívne obchodné záväzky a absolútne obchodné záväzky, pričom vzniká otázka, či tieto termíny sú rovnocenné s termínmi relatívne obchody a absolútne obchody. Aj keď niektorí autori medzi nimi robia rozdiely, zastávame názor, ţe uvedenými termínmi sú vyjadrené rovnaké pojmy (Suchoţa 2009, s. 674) Fakultatívne obchody Fakultatívne obchodno-záväzkové vzťahy sú výnimočne zaloţené na dohode, kde si môţu zmluvné strany dohodnúť, či ich záväzkový vzťah sa bude riadiť podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. Takáto dohoda musí byť uzatvorená v písomnej forme, ďalej musí spĺňať poţiadavky po formálnej tak i po obsahovej stránke t. z. musí sa týkať Obchodného zákonníka ako celku. Ak sa bude voľba týkať zmluvného typu, ktorý je upravený v Obchodnom zákonníku bude sa aplikovať v plnom 22

23 rozsahu, ale ak sa bude voľba zmluvného typu týkať Občianskeho zákonníka tu sa bude aplikovať ustanovenia 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je dobré podotknúť, ţe kaţdý obchodno-záväzkový vzťah má niekoľko ustanovení, ktoré vo svoj prospech bude mať vţdy len jedna strana(víťaz). Preto je nutné zmluvy podrobne posudzovať v celku nie na časti. Významnú úlohu má aj výklad kogentného ustanovenia, kde strany sa môţu odchýliť od zákona s výnimkou 263 Občianskeho zákonníka, ktorý jasne hovorí, aký je rozdiel právnej úpravy podnikateľa a nepodnikateľa pri rovnakom obchodnom záväzkovom vzťahu. Pre podnikateľa platí úprava Obchodného zákonníka v plnom rozsahu a pre subjekt, ktorý nie je podnikateľ platí rovnaká úprava Obchodného zákonníku ale s tým rozdielom, ţe ak sa záväzkový vzťah týka spotrebiteľa pouţije sa ustanovenie 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vţdy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľ. Tu by som sa pozastavila nad ochranou nepodnikateľského subjektu, a to je spotrebiteľ. Keď Slovenská republika deklarovala svoj úmysel stať sa členom Európskej únie, znamenalo to, ţe všetky zásadné záväzky musela prijať a zabezpečiť kompatibilitu slovenského právneho poriadku s právnym poriadkom Európskej únie, a to i ochrane spotrebiteľa uvedené v zákone 250/2007 Z. z. V ochrane spotrebiteľa, ktorá je podľa nás, slabšia zmluvná strana je dôleţité si uvedomiť kto je tento nepodnikateľský subjekt. Na účely zákona o ochrane spotrebiteľa sa pod spotrebiteľom rozumie fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky pre svoju osobnú spotrebu. Pod pojmom slabšia strana môţeme zhodnotiť, ţe ide o fyzickú osobu, ktorá vystupuje v obchodných vzťahov vţdy v tej slabšej pozícií, pretoţe jej profesionálne vedomosti nie sú na takej úrovni ako u profesionálnych podnikateľov. Ochrana práv spotrebiteľov na Slovensku je v súčasnosti nepostačujúca. V tejto súvislosti môţeme spomenúť na poukázanie Zdruţenia slovenských spotrebiteľov, ilustrujúc na príklade spoločnosti Energetického centra. Prvé sťaţnosti začali prichádzať ešte v roku 2010, Úrad pre reguláciu sieťových odvetí však konštatoval porušenie zákona aţ v marci Veľmi často máme zaujímavé zákony, proklamatívne ošetrujúce ochranu spotrebiteľa, ale tým, ţe niektoré nie sú sankcionované, tak ich vymoţiteľnosť je veľmi nízka. ( ). 23

24 Mohlo by sa zdať, ţe spotrebiteľom môţe byť i právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo pouţíva sluţby pre vlastnú potrebu, pokiaľ vystupuje voči predávajúcemu obdobne ako fyzická osoba, ale ide len o fyzickú osobu, podľa 52 Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník pri postavení podnikateľa a nepodnikateľského subjektu pri úprave obchodno-záväzkových vzťahov jednoznačne prihliada na stranu spotrebiteľa a to fyzickú osobu. Obchodné vzťahy sú hlavne záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti z čoho vyplýva, ţe podľa Obchodného zákonníka majú mať rovnaké postavenie z obidvoch strán a to z právneho hľadiska. Ale ako nám vyplýva, medzi uzatváraním obchodno-záväzkových vzťahov nie je toto tvrdenie pravdivé a to z toho hľadiska, ţe sa medzi nimi vyskytujú zmluvné vzťahy, kde na jednej strane je síce podnikateľ, ale na druhej strane uţ podnikateľ nie je, a tu ide o stranu nepodnikateľa. V takomto prípade sa nejedná len o fakultatívne obchody, kde na jednej strane vystupuje nepodnikateľ, ale patrí tu aj absolútny obchod, ktorý sme opisovali v predchádzajúcej časti a to, kde na jednej strane je subjekt verejného práva napríklad štátny orgán, alebo vyšší územný celok. V tejto súvislosti v nadväznosti na ochranu spotrebiteľa platí, ţe ak dôjde k pochybnostiam o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom pouţije sa výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší 266 ods. 5 Obchodného zákonníka. Podobne sa riadia aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzkov zo zmlúv podľa ustanovenia 262 ods. 3, ktoré pri dohode zmluvných strán boli podriadené podľa úpravy Obchodného zákonníka s tým, ţe poskytovateľ súhlasil, ţe zabezpečovací záväzok sa riadi reţimom hlavného záväzku. Reţim zabezpečenia podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka je odlišný, a to tak, pokiaľ ide o prísnosť a dôsledky. Fakultatívne obchody podľa nášho názoru sú dosť nejasné. Ak sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu to je v poriadku ochrana spotrebiteľa, ale tu zákon chráni i subjekty verejného práva a to je trochu zvláštne na vysvetlenie. Z nášho hľadiska je trochu nezrozumiteľné, aby štát patril pod právnu úpravu strany, ktorá má slabšiu kompetenciu. Keď si zoberieme zo subjektívneho hľadiska názory a hodnotenie na to, čo je povaţované za prioritu obchodného vzťahu, Obchodný zákonník nám ponúka jasne vysvetlenie, čo sa rozumie pod pojmom obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa riadi Obch. z. Ako sme uviedli vyššie v prípade zo strany nepodnikateľa vo vzťahu, 24

25 ktorý podlieha úprave Obchodného zákonníka, platí úprava tejto normy s tým, ak je to v prospech zmluvnej strany, ktorý nie je podnikateľom, pouţije sa ustanovenie 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ale ak je na druhej strane spotrebiteľ, ktoré jednoznačne smeruje k ochrane spotrebiteľa, zodpovednosť za porušenie povinnosti pôjde podľa ustanovenia 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako zmluvný typ. Pri ich spoločných záväzkoch sa bude postupovať podľa Občianskeho zákonníka, ak sa nedohodnú inak Kombinované obchody Pojem tzv. kombinované obchody sú také záväzkové transakcie, ktoré sa objektívne nikdy nemôţu povaţovať za obchody. Jedná sa o záväzkové vzťahy vymedzené v 261 ods. 9 Obch. z, ako zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1a 2, ktoré nie sú upravené v druhej hlave tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku. Vedľa týchto troch skupín záväzkových vzťahov podriadené Obchodnému zákonníku existujú takzvané absolútne neobchody, ktoré dnes sú pomenované ako kombinované vzťahy, ktoré sú výslovne vylúčené z reţimu Obchodného zákonníka. Príkladom je napríklad poistná zmluva, ktorá sa vţdy bude riadiť Občianskym zákonníkom (Pelikánová, 2010, s. 60). Medzi kombinované obchody zaraďujeme tieto zmluvy: - kúpne zmluvy z nehnuteľnosti, - darovacie zmluvy, - zmluvy o pôţičke, - nájomné zmluvy a poistné zmluvy pri prevádzaní majetku. Novelou zákona č. 432/2004 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. októbra 2004 aj k zmene dikcie, ktorá zasiahla aj tieto záväzkové vzťahy. Pred novelou patrili tieto záväzkové vzťahy pod 261 ods.6,prvá veta OBZ od novelizácií 1.februára 2013 patria pod 261 ods.9, ktoré stanovili, ţe pokiaľ ide o zmluvy medzi osobami uvedenými v 261 ods. 1 a 2 OBZ od novelizácií 1. februára 2013 patria pod 2, 3, 4, 5, ktoré nie sú upravené ako typ zmluvy v jeho hlave dva druhej časti, ale sú upravené ako typ zmluvy v Občianskom zákonníku, sa spravujú príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku (Suchoţa, 2009, s. 678). 25

26 Práve preto z tohto dôvodu boli záväzkové vzťahy, ktoré upravoval ako jediný zmluvný typ Občiansky zákonník, boli pomenované ako záväzkové vzťahy (obchody) nazývané absolútne ne obchody. V dnešnej dobe takéto pomenovanie nie je moţné. Novela rozšírila ustanovenie 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, ktoré znie spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. Z tohto dôvodu sa vzťahy riadia tak podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka. A preto nie je dobré pouţívať názov absolútne ne obchody, ale kombinované obchody. Táto zmena nám dáva väčší prehľad, kde sa pouţije ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktorý sa vzťahuje na daný záväzok, a ostatné zmluvy, ktoré nie sú upravené v príslušnom občianskom právnom zväzku, tie platia ustanovenie pre obchodné záväzkové vzťahy podľa Obchodného zákonníka. 1.3 Obsah obchodno-záväzkových vzťahov Pre prvú skupinu záväzkového vzťahu sú špecifické dva základné prvky: - ak sa jedna o charakter všeobecný, tieto sú prioritou pre všetky záväzkové vzťahy, jedná sa o obligačný- záväzkový vzťah z ktorého nám jednoznačne vyplýva o vzniku práva na plnenie a povinnosť splniť záväzok. Ak by sme to v skratke zhrnuli, ide o relatívny právny vzťah, ktorý vzniká medzi konkrétnymi subjektmi a hlavný obsah sú tu ich vzájomné práva a povinnosti, kde záväzok neplatí voči tretej osobe s výnimkou napríklad záloţného práva. Hlavný dôvod takéhoto zväzku je napríklad vznik zmluvy z čoho vyplýva, ţe pôsobnosť takéhoto právneho úkonu je obmedzená len na subjekty tohto vzťahu. Tým sa relatívne subjektové právo značne líši od vecného práva t. j. tu ide o absolútne práva, ktoré majú pôsobnosť voči všetkým. - ak sa jedná o charakter osobitný, tak tieto patria výlučne pre obchodné záväzkové vzťahy.charakteristická pre tieto záväzkové vzťahy je široká zmluvná voľnosť. Ustanovenia zákona majú iba dispozitívnu povahu a osoby majú moţnosť si vzájomné práva a povinnosti dohodnúť v zmluve odchýlne od ustanovenia zákona. Výnimku tvorí iba 263, od neho sa osoby nemôţu v zmluve odchýliť. Práva a povinnosti tvoriace obsah záväzkového vzťahu, sú určené podriadenosťou reţimu Obchodného zákonníka a to: - kogentnými ustanoveniami, 26

27 - dohodou osôb záväzkového vzťahu a to buď vyjadrenou v zmluve alebo odkazujúc na všeobecné alebo iné obchodné podmienky, poprípade na obchodné zvyklosti. Ako uvádza O. Ovečková: všeobecne moţno konštatovať, ţe pri záväzkovom právnom vzťahu môţe mať charakter obchodného záväzkového vzťahu v dvoch prípadoch: - v prvom prípade, keď to vyplýva zo zákona 261 t. j. obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka v tomto prípade nemoţno aplikáciu vylúčiť dohodou strán, - v druhom prípade na základe konsenzuálneho prejavu vôle subjektov záväzkového vzťahu, ktorý nie je obchodným záväzkovým vzťahom zo zákona, moţno sa podriadiť reţimu Obchodného zákonníka 262 ods. 1 v znení, moţno rozšírenie reţimu Obchodného zákonníka dohodou strán (Ovečková, 2012, s. 7). Podriadenosť reţimu Obchodného zákonníka vyplýva z: - ustanovenia iného zákona napríklad 31, 36, 37 ZCP - písomnej dohody strán záväzkového vzťahu 262 ods. 3 - dispozitívnymi ustanoveniami Obchodného a Občianskeho zákonníka. Dispozitívne ustanovenia právnych predpisov určujú obsah záväzkového vzťahu iba vtedy, pokiaľ nie je dohodou strán stanovené niečo iné. Zvláštny význam pre obsah obchodných záväzkových vzťahov majú obchodné podmienky. Obchodný zákonník koncipuje právnu úpravu zmlúv na základe bezformálnosti právnych úkonov, a to v prípade písomnej formy ide o: a) písomná forma musí byť pri niektorých zmluvách, napríklad pri predaji podniku, alebo ak ide o iný zákon napríklad zákon o cenných papierov, zákon to väčšinou vyţaduje v prípade zabezpečiť právnu istotu, ďalej sa písomná forma pouţíva pri dohodách napríklad o zmluvnej pokute, Obchodný zákonník vyţaduje písomnú formu aj pre niektoré jednostranné úkony, medzi ktoré patrí uznanie záväzku, záruka za akosť, banková záruka a cestovný šek (Ovečková, 2010, s. 55). b) podmienkou platnosti v písomnej podobe môţe byť dohoda, 27

28 c) ak pri uzavretí zmluvy v písomnej podobe prejaví záujem len jedna strana, ak chce druhá strana uzatvoriť dohodu, musí pristúpiť v prípade, ak chce platne uzavrieť zmluvu, tu zákon nevyţaduje dohodu, preto ide o jednostranný prejav vôle. Obchodné podmienky vypracovávajú ich odborné alebo záujmové organizácie a uľahčujú uzatváranie zmlúv vyţadujúcich podrobnú zmluvnú úpravu. Sú však záväzné iba vtedy, pokiaľ sa strany v zmluve na ne odvolali. Ak zmluva obsahuje odkaz na iné obchodné podmienky vypracované a pouţívané jednou zo zmluvných strán, vyţaduje sa, aby boli stranám známe alebo ku zmluve priloţené. Ak zmluva rieši určitú otázku odchýlne od ustanovenia obchodných podmienok, je rozhodujúce ustanovenie obsiahnuté v zmluve. Zákon umoţňuje určiť obsah obchodných záväzkových vzťahov aj pomocou vykladacích pravidiel. Na rozdiel od všeobecných obchodných podmienok je moţné ich pouţívať len vtedy, ak zmluva obsahuje doloţku, na ktorú sa tieto pravidlá vzťahujú. Rozhodujúce sú vykladacie pravidlá, na ktoré odkazuje zmluva. Vykladacie pravidlá sa pouţívajú predovšetkým v medzinárodnom obchode (Švarc, 1993, s. 8). 1.4 Zásady obchodno-záväzkových vzťahov Zásada profesionality sa v úprave obchodných záväzkových vzťahov prejavuje tým, ţe predpokladá, ţe účastník daného vzťahu má dostatočné odborné znalosti a schopnosti k tomu, aby bol schopný odborne, riadne a s dostatočnou starostlivosťou, akú je od podnikateľa moţné poţadovať, vykonávať podnikateľské činnosti v danom obore. S uvedenou zásadou sa logicky spojuje zásada zmluvnej voľnosti. Strany majú moţnosť si vzájomné vzťahy upraviť dohodou tak, ako to odpovedá ich záujmom a potrebám. Táto zásada by sa mala uplatňovať v čo najširšej miere, a preto je obmedzená len v presne vymedzenom rozsahu zakotvenom v zákone. Zákon určuje ustanovenia od ktorých nie je dovolené sa odchýliť a od všetkých ostatných ustanovení sa strany dohodou odchýliť môţu. Moţnosť odchýliť sa od ustanovenia preto nemusí byť uvedená u kaţdého zákonného ustanovenia, ale logicky sa a contrario vyvodí z taxatívneho výpočtu kogentných ustanovení. Zásada dispozitívnosti právnej úpravy spolu so zásadou zmluvnej voľnosti zabezpečuje predovšetkým pruţnosť vzťahov, pretoţe umoţňujú aby sa zmluvné strany dohodli na pravidle odchylnom od ustanovení 28