Subjekty občianskoprávnych vzťahov

Transcription

1 Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra práva a spoločenských vied Subjekty občianskoprávnych vzťahov Subjects of civil relations Bakalárska práca Autor: Alena Pethöová Právna administratíva v podnikateľskej sfére Vedúci práce: Katarína Matejovie, JUDr. Banská Bystrica Apríl, 2011

2 VYHLÁSENIE Čestne vyhlasujem, ţe bakalársku prácu som vypracovala samostatne, s pouţitím uvedenej literatúry. Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou. Zároveň som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác. V Ruţomberku dňa Alena Pethöová

3 POĎAKOVANIE Touto cestou ďakujem JUDr. Kataríne Matejovie, vedúcej bakalárskej práce, za ochotu, pomoc a poskytnutie cenných rád a informácií pri vypracovaní mojej bakalárskej práce.

4 ANOTÁCIA Cieľom bakalárskej práce je analyzovať subjekty občianskoprávnych vzťahov, ktorými sú fyzické osoby, právnické osoby a štát. V práci je tieţ venovaná pozornosť charakteristike občianskoprávnych vzťahov. V jednotlivých kapitolách je opísaný všeobecný výklad subjektov občianskoprávnych vzťahov so zámerom poskytnúť ucelený pohľad na ich aktuálnu právnu úpravu, ktorá vyplýva z platného Občianskeho zákonníka. V práci je venovaná pozornosť hlavne vymedzeniu a porovnaniu jednotlivých pojmov, ktoré sa spájajú s touto témou. Kľúčové slová: občianskoprávne vzťahy, fyzické osoby, právnické osoby, štát, právna subjektivita. ANNOTATION The goal of bachelor thesis is analyze the subjects of civil relations, individual person, legal person and state bodies. The work is dedicated to the characteristics of civil-law relations. Each chapter describes the general interpretation of the subjects of civil relations with a view to provide an overview of the current legislation, which results from the current Civil Code. The paper focuses mainly on identifying and comparing different concepts that are associated with this topic. Key words: civil-law relations, natural person, legal person, state, law subjectivity.

5 Obsah Úvod Občianskoprávne vzťahy v slovenskom právnom systéme Predmet úpravy a zásady občianskoprávnych vzťahov Vznik občianskoprávnych vzťahov a ich prvky Subjekty občianskoprávnych vzťahov Predmet občianskoprávneho vzťahu Obsah občianskoprávnych vzťahov Fyzické osoby ako subjekty občianskoprávnych vzťahov Spôsobilosť fyzických osôb na práva a povinnosti Spôsobilosť na právne úkony Spôsobilosť na protiprávne úkony Konanie fyzickej osoby Ochrana osobnosti fyzickej osoby Právnické osoby ako subjekty občianskoprávnych vzťahov História právnických osôb Všeobecný výklad právnických osôb Identifikačné znaky právnických osôb Zriadenie a vznik právnickej osoby Zrušenie a zánik právnickej osoby Typológia právnických osôb Ochrana poskytovaná právnickým osobám Štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov Záver Zoznam použitej literatúry... 48

6 Úvod Rímsky právnik, rečník a filozof Marcus Tullius Cicero pomenoval vznik práva nasledovne: "Ubi homo, ibi societas; ubi societas, ibi ius". Tento výrok môţeme voľne preloţiť vo význame: kde je človek, tam je aj spoločnosť; kde je spoločnosť, tam je aj právo. Právo sa začalo formovať uţ v prvotnopospolnej spoločnosti v období, keď vznikali základné formy spoločenskej organizácie. Uţ vtedy si ľudia uvedomovali, ţe nemôţu existovať bez určitého systému, ktorý by reguloval ich správanie. Pravdaţe, vznik práva, v podobe v akej ho poznáme v súčasnej forme, bol dlhodobý a náročný proces. Človek dnešnej doby sa rodí do spoločnosti, pričom mu zákon priznáva určité práva. Či uţ ide o právo na ţivot, právo na súkromie, právo na informácie, človek sa s právom stretáva po celý čas svojej existencie, v rozličných sférach svojho ţivota. S právami sa spájajú aj určité povinnosti a prostredníctvom týchto práv a povinností sa človek stáva subjektom práva. Cez právnu reguláciu a následnú právnu skutočnosť vstupuje človek ako subjekt práva do konkrétneho právneho vzťahu. Jedným z druhov právneho vzťahu sú občianskoprávne vzťahy. Občianskoprávny vzťah, ako kaţdý právny vzťah, pozostáva z určitých prvkov, ktorými sú subjekty, obsah a predmet občianskoprávnych vzťahov. Subjekty občianskoprávnych vzťahov člením na fyzické osoby, právnické osoby a štát (ak vstupuje do občianskoprávnych vzťahov). Cieľom bakalárskej práce je na základe teoretických poznatkov priniesť ucelený prehľad o subjektoch občianskoprávnych vzťahov a vysvetliť určité pojmy, ktoré sa spájajú s touto témou. Pri písaní práce bola pouţitá deskriptívna metóda. Bakalárska práca je rozdelená do štyroch kapitol, v ktorých je skoncipovaná problematika subjektov občianskoprávnych vzťahov a ich miesto v Slovenskom právnom systéme. Prvá kapitola všeobecne vysvetľuje pojem občianskoprávnych vzťahov, ich charakteristiku, spôsob ich vzniku a úpravu. Tieţ sa zaoberá prvkami občianskoprávneho vzťahu, ktorý ako kaţdý právny vzťah je tvorený subjektom, predmetom a obsahom. Osobitná pozornosť je venovaná subjektom občianskoprávnych vzťahov, ktoré tvoria hlavnú tému tejto práce a ktoré pozostávajú z fyzických osôb, právnických osôb a štátu. 6

7 Druhá kapitola uţ konkrétne opisuje fyzické osoby ako subjekty občianskoprávnych vzťahov, ich právnu spôsobilosť na práva a povinnosti, spôsobilosť na právne úkony, deliktuálnu spôsobilosť. Kapitola tieţ bliţšie vymedzuje určité pojmy v danej oblasti. Cieľom tretej kapitoly je oboznámiť čitateľa s právnickými osobami, vykresľuje historické fakty, ktoré viedli ku vzniku právnických osôb do podoby ako ich poznáme v súčasnosti. Kapitola opisuje vznik a zánik právnej spôsobilosti právnických osôb, ich pojmové znaky a druhy. Postavením štátu ako subjektu občianskoprávnych vzťahov sa zaoberá štvrtá kapitola. Pri vypracovaní bakalárskej práce sme sa snaţili vyuţiť dostupnú literatúru, aby sme mohli podať komplexný pohľad na tému subjektov občianskoprávnych vzťahov. 7

8 1 OBČIANSKOPRÁVNE VZŤAHY V SLOVENSKOM PRÁVNOM SYSTÉME Právo usmerňuje správanie ľudí v ich vzájomných vzťahoch. Spoločenské vzťahy upravené a regulované právnymi normami nazývame právne vzťahy. Právny vzťah môţeme definovať ako vzťah, ktorý vzniká minimálne medzi dvomi subjektmi práva, pričom tieto subjekty navzájom vystupujú medzi sebou ako nositelia práv a povinností. Občianskoprávne vzťahy sú druhom právnych vzťahov. Predstavujú konkrétne právne vzťahy medzi konkrétnymi právnymi subjektmi. Ich právna úprava je vyjadrená predmetom úpravy občianskeho práva, pričom subjekty v nich vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností (Cirák, Ficová, 2008, s ). 1.1 Predmet úpravy a zásady občianskoprávnych vzťahov Občianskoprávne vzťahy sú upravené hlavne v Občianskom zákonníku, v zákone č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte len Občiansky zákonník ), ale aj v iných zákonoch a osobitných občianskoprávnych predpisoch, ktoré úpravu Občianskeho zákonníka dopĺňajú. Občiansky zákonník, ktorý je základný a všeobecný predpis súkromného práva, upravuje nielen základné ustanovenia občianskeho práva, ale tieţ celého súkromného práva (Vojčík, 2009, s. 32). Občiansky zákonník teda predstavuje vo vzťahu ku všetkým ostatým právnym predpisom z oblasti súkromného práva všeobecný predpis lex generalis. Špeciálnym predpisom lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku je okrem Obchodného zákonníka najmä Zákon o rodine, Zákonník práce a ďalšie zákony, ktoré sa na podporné pouţitie Občianskeho zákonníka dovolávajú. Na základe uvedeného môţeme konštatovať, ţe ustanovenia Občianskeho zákonníka obsahujú právnu úpravu občianskoprávnych vzťahov, pokiaľ tieto vzťahy neupravujú iné zákony alebo medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná (Fekete, 2007, s. 32). Podľa Občianskeho zákonníka 1 ods. 1, úprava občianskoprávnych vzťahov prispieva k napĺňaniu občianskych práv a slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva. Uvedené ustanovenie svojím obsahom nielenţe vyjadruje predmet úpravy občianskoprávnych vzťahov, ale aj cieľ a hodnotovú orientáciu 8

9 Občianskeho zákonníka, ktorým je vytvorenie primeraných právnych istôt v súkromnej oblasti (Lazar, 2004, s. 130). Predmetom občianskoprávnych vzťahov sú spoločenské vzťahy upravené normami občianskeho práva. Sú to právne vzťahy, predmetom ktorých sú osobnostné, osobnomajetkové a majetkové vzťahy, bez ohľadu na to, v ktorej oblasti spoločenského ţivota vznikajú. A taktieţ bez ohľadu na povahu ich subjektov či ide o fyzické osoby, právnické osoby alebo o štát (Fekete, 2007, s. 31). Osobnostné vzťahy priamo súvisia s imateriálnou hodnotou a s jednotlivými stránkami osobnosti človeka a prináleţia kaţdému človeku bez ďalších podmienok. Ich vznik je totoţný so vznikom právnej subjektivity občana, t. j. okamihom narodenia. Pričom právny poriadok priznáva určité osobnostnoprávne práva aj ešte nenarodenému dieťaťu za predpokladu, ţe sa narodí ţivé. Vo všeobecnosti môţeme osobnostné vzťahy definovať ako oprávnenie jedného subjektu zaobchádzať individuálne s vlastnou osobnosťou a povinnosť druhých subjektov nerušiť oprávneného vo výkone jeho práv (Cirák, 1994, s ). Predmetom ochrany osobnostných práv sú napríklad ochrana ţivota a zdravia, telesnej integrity, cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena (priezviska), ako aj na hmotnom substráte zachytené prejavy osobnej povahy (Vojčík, 2009, s. 56). Osobnomajetkové vzťahy sú právne vzťahy vznikajúce z výsledkov tvorivej duševnej činnosti. Medzi právne vzťahy z duševného vlastníctva, ktorých predmetom sú hlavne osobné a majetkové práva, patria autorské vzťahy a vzťahy im príbuzné, právne vzťahy zo zlepšovacích návrhov, právne vzťahy k patentom, právne vzťahy k ochranným známkam, právne vzťahy k úţitkovým vzorom, právne vzťahy k dizajnom, právne vzťahy k topografiám polovodičových výrobkov, právne vzťahy k novým odrodám rastlín a plemenám zvierat (Fekete, 2007, s. 37). Majetkové vzťahy sú také spoločenské vzťahy, ktoré majú výslovne majetkový charakter. V súčasnosti však platný Občiansky zákonník pojem majetok presne nevymedzuje. Predmetom majetkových vzťahov sú predovšetkým práva, veci a pohľadávky. Tieto práva tvoria v občianskom práve jeho podstatnú časť. Základným znakom majetkových práv je ich prevoditeľnosť a v zásade (okrem výnimiek) sa premlčujú. Majetkové práva a majetkové vzťahy však môţu vzniknúť aj k predmetom, ktoré nemajú majetkovú hodnotu. Napríklad majetkové vzťahy môţu vzniknúť pri uplatnení ochrany nehmotných vecí, akou je zásah do práv týkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby a podobne (Vojčík, 2010, s. 13). 9

10 Občianskoprávne vzťahy môţeme triediť na občianskoprávne vzťahy absolútnej povahy a občianskoprávne vzťahy relatívnej povahy. Pre občianskoprávne vzťahy absolútnej povahy je charakteristické to, ţe subjekt oprávnenia je v nich určitý, ale subjekt povinnosti je neurčitý. Absolútne právne vzťahy pôsobia voči všetkým (erga omnes). V takomto prípade právo smeruje voči neobmedzenému počtu subjektov. Povinnosť individuálne neurčitých subjektov sa obmedzuje na to, aby nekonali, respektíve zdrţali sa akéhokoľvek konania, ktorým by mohli rušiť subjekt oprávnenia vo výkone jeho práva. Občianskoprávne vzťahy relatívnej povahy môţeme charakterizovať ako vzťahy, v ktorých je subjekt oprávnenia a povinnosti vţdy určený, pričom povinnosť smeruje k tomu, aby niekto niečo druhému dal (dare), niečo vykonal (facere), niečo strpel (omitere), niečoho sa zdržal (pati). Typickými relatívnymi právnymi vzťahmi sú zmluvné záväzky. Osoby mimo okruhu oprávnených a povinných subjektov nemajú z občianskoprávnych vzťahov relatívne povahy subjektívne práva ani právne povinnosti (Cirák, 1994, s. 51). Pre občianskoprávne vzťahy je charakteristická skutočnosť, ţe k spájaniu rôznorodých záujmov účastníkov dochádza na pomerne nízkom stupni spoločenskej integrácie. Regulácia občianskoprávnych vzťahov je zaloţená na dispozičnej autonómii a zmluvnej voľnosti ich účastníkov (Lazar, 2006, s. 141). Prostredníctvom dispozitívneho charakteru právnych noriem Občianskeho zákonníka sa umoţňuje, aby účastníci občianskoprávnych vzťahov dohodou formovali a utvárali vzájomné práva a povinnosti odlišne od jeho ustanovení. To je však moţné len za predpokladu, ak ide o vzťah, pri ktorom nie je výslovne zakázaná moţnosť odlišnej právnej úpravy a zároveň ani z povahy ustanovenia, ktoré sa má odlišne upraviť, nevyplýva, ţe sa od zákona odchýliť nemoţno. V takomto prípade, keby sa odchýlili od zákonných ustanovení, boli by ich prejavy vôle neplatné. Z uvedeného vyplýva, ţe zákon pozná dva druhy ustanovení: a) ustanovenia dispozitívne právna úprava občianskoprávnych vzťahov je ponechaná na rozhodnutí účastníkov. V tomto prípade majú zmluvné dohody prednosť pred dispozičnými ustanoveniami zákona. 10

11 b) ustanovenia kogentné zo stupňa ich právnej záväznosti vyplýva, ţe ich ustanovenia nemoţno nahradiť, obmedziť alebo vylúčiť iným zmluvným dojednaním. Pre všetky občianskoprávne vzťahy je charakteristická zásada rovného postavenia subjektov. Podstata rovného postavenia subjektov spočíva v prvom rade v tom, ţe ţiadny zo subjektov občianskoprávnych vzťahov nie je voči druhému subjektu po právnej stránke ani nadriadený, ani podriadený. Preto tieţ ţiadny zo subjektov nemôţe jednostranne určovať právne postavenie druhého subjektu, alebo mocensky vynucovať na druhom svoje subjektívne občianske práva. Rovné právne postavenie subjektov tieţ znamená, ţe sa subjekty musia o obsahu občianskoprávneho vzťahu zásadne dohodnúť, samozrejme za predpokladu, ak príslušné právne povinnosti nevznikajú na základe zákona. Ak sa subjekty občianskoprávnych vzťahov o svojich subjektívnych právach a povinnostiach nedohodnú, musia sa obrátiť so svojím návrhom na oprávnený orgán štátu, ktorým je zásadne súd (Fekete, 2007, s. 39). Rámcovo môţeme teda zhrnúť, ţe realizáciu subjektívnych práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov je moţné vnímať ako právo kaţdého správať sa spôsobom, ktorý mu umoţňuje zákon, alebo ktorý vyplýva zo zmluvy alebo z príslušného rozhodnutia štátneho orgánu. Zákon tieţ dáva subjektom moţnosť domáhať sa svojich práv. V niektorých občianskoprávnych vzťahoch má určitý subjekt právo na určité konanie či nekonanie, v závislosti od jeho vôle, či bude svoje práva vykonávať alebo nie. V iných občianskoprávnych vzťahoch má niekto povinnosť a iný subjekt sa môţe domáhať splnenia tejto povinnosti. Výkon práva nemôţe byť konanie, ktoré je v rozpore s právom. Zákon zároveň ustanovuje, ţe výkon práv a povinností nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných osôb a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (Vojčík, 2009, s ). 1.2 Vznik občianskoprávnych vzťahov a ich prvky Občiansky zákonník v ustanovení 2 ods. 1 deklaruje vznik občianskoprávnych vzťahov nasledovne: občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. V nadväznosti na uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy vznikajú vţdy z nejakého právneho dôvodu, ktorým môţe byť buď zákon, alebo určitá právna skutočnosť (Cirák, Ficová, 2008, s. 312). Právne skutočnosti rozdeľuje 11

12 Občiansky zákonník do dvoch skupín: právne úkony (protiprávne úkony) a iné skutočnosti, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik občianskoprávnych vzťahov. Konkrétne môţeme vyvodiť, ţe občianskoprávne vzťahy vznikajú: a) Z úkonov občianskoprávne vzťahy obvykle vznikajú z úkonov, ktoré spočívajú v ľudskom chovaní, a to v konaní vedomom a vôľovom. Úkony spôsobujúce vznik, zmenu a zánik občianskoprávnych vzťahov rozdeľujeme na právne úkony a protiprávne úkony. Právny úkon je definovaný ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Protiprávny úkon je úkon, ktorý je v rozpore s právom. Vyplývajú z neho nepriaznivé právne dôsledky pre konajúceho (napr. zodpovednosť za škodu, bezdôvodné obohatenie). Protiprávny úkon môţe byť uskutočnený konaním alebo jeho nečinnosťou nekonaním subjektu. Protiprávne úkony môţeme tieţ rozdeliť na zavinené a nezavinené. b) Zo zákona zo zákona vznikajú občianskoprávne vzťahy len celkom výnimočne. Základnými príkladmi vzniku právneho vzťahu zo zákona je spôsobenie škody inému, vznik bezdôvodného obohatenia a konanie bez príkazu. c) Vznik občianskoprávnych vzťahov z konštitutívneho rozhodnutia štátneho orgánu je podmienený rozhodnutím, na základe ktorého vzniká, ruší sa alebo sa mení určitý právny vzťah. Patria sem predovšetkým rozhodnutia súdov (napr. o zriadení vecného bremena, o zriadení záloţného práva, o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva), ale aj rozhodnutia správnych orgánov (napr. rozhodnutie katastrálneho úradu o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností). d) Vznik občianskoprávnych vzťahov na základe udalostí, ktorých vznik nezávisí od vôle, respektíve správania sa ľudí. Zaraďujem sem napríklad plynutie času (premlčanie, preklúzia), biologické udalosti (narodenie alebo smrť fyzickej osoby), prírodné udalosti (povodeň), pôsobenie prírodných síl (napr. zlyhanie automobilu). Môţeme rozoznávať udalosti predvídateľné a nepredvídateľné alebo odvrátiteľné a neodvrátiteľné. Do tejto skupiny právnych skutočností zaraďujeme aj protiprávne stavy (napr. škody spôsobené ţivelnou udalosťou) a nezavinené spôsobenie škody (napr. spôsobenie škody zvlášť nebezpečnou prevádzkou) e) Občianskoprávne vzťahy môţu tieţ vzniknúť na základe iných právnych dôvodov. Patrí sem napríklad vznik vlastníckeho práva vytvorením veci alebo spracovaním, prípadne vznik práva nálezcu na nálezné a podobne (Fekete, 2007, s ). 12

13 Okolnosti, ktoré sa vyţadujú na vznik občianskoprávneho vzťahu, môţu byť zaloţené na existencii jednej právnej skutočnosti alebo viacerých právnych skutočností. Vzhľadom na subjekty občianskeho práva môţu občianskoprávne vzťahy vznikať: a) medzi fyzickými osobami navzájom, b) medzi fyzickými osobami a právnickými osobami, c) medzi právnickými osobami navzájom. Tak ako kaţdý právny vzťah aj občianskoprávny vzťah pozostáva z určitých prvkov. Občianskoprávny vzťah tvoria tieto prvky: a) subjekty (účastníci) určité fyzické osoby, právnické osoby alebo štát, b) predmet (objekt) určité správanie subjektov upínajúce sa na práva a veci, c) obsah konkrétne práva a povinnosti subjektov občianskoprávnych vzťahov (Lazar, 2006, s. 142). 1.3 Subjekty občianskoprávnych vzťahov Všeobecnú právnu úpravu subjektov občianskoprávnych vzťahov v právnom poriadku Slovenskej republiky zahŕňa Občiansky zákonník aţ od účinnosti novely z roku Konkrétne ide uţ o spomínaný zákon 509/1991 Zb., ktorým sa podstatným spôsobom novelizoval Občiansky zákonník z roku Občiansky zákonník za subjekty občianskoprávnych vzťahov označuje: a) fyzické osoby b) právnické osoby c) štát Úprava fyzických osôb je obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho zákonníka v 7 a nasledujúce, na právnické osoby sa vzťahujú ustanovenia 18 aţ 20a Občianskeho zákonníka a postavenie štátu pokiaľ vstupuje do občianskoprávnych vzťahov je upravené v ustanovení 21 (Cirák, Ficová, 2008, s. 232) Historický výklad pojmov Latinský výraz subiectum (subjekt) má svoj základ v antickej gramatike a logike. Latinská gramatika povaţovala pojem subiectum ako výraz niečoho, čo je základom niečoho iného. Toto chápanie subjektu má v právnej vede svoj zmysel. Ak je za subjekt 13

14 povaţované niečo, čo spočíva v základoch logických úvah, potom tendencia k stotoţneniu človeka ako východiska a cieľa spoločenských vied je na mieste, ak vo výroku je obsiahnuté hodnotenie charakteristiky subjektu, napríklad jeho práv a povinností, jeho právne spôsobilosti a podobne. Zaujímavé historické korene nájdeme tieţ v pojme osoba. Starogrécky ekvivalent latinského významu persona označoval hereckú masku a súčasne bol pouţívaný v zmysle hereckej role. Ani Rímske právo nedospelo k formovaniu pojmu persona v zmysle subjektu práv a povinností, tento pojem bol pouţívaný vcelku beţne i pre označenie otrokov, ktorí právnou subjektivitou vybavení neboli. V stredoveku sa objavuje pojem persona v súvislosti s uvádzaním antických komédií. V 14. storočí sa objavuje vo francúzštine výraz personnage, ktorý vyjadroval divadelnú personu, v 15. storočí je rovnaký výraz pouţívaný pre označenie hlavného hrdinu divadelnej hry. Za všeobecne uznávané miesto zrodu osoby v zmysle právneho subjektu je povaţované kánonické (cirkevné) právo (Hurdík, Katolický, 1992, s. 7 15). Pojem fyzická osoba či právnická osoba nemal pevnú tradíciu ani v uhorskom práve. Za čias obyčajového práva sa síce pouţíval všeobecný pojem osoba, ten však zahŕňal jednak cirkevné osoby a jednak svetské osoby. Osoby sa v právnych textoch označovali najmä podľa charakteru vzťahu, do ktorého vstupovali, napríklad súrodenci od jedného otca, nedielni príbuzní, pán nad majetkami, nevydaté dievča, ţena, panny a dievčatá a iné. V súčasnej právnej úprave sa označením osoba označuje fyzická osoba a právnická osoba vrátane štátu. Kým pri fyzických osobách ide o reálne existujúcu bytosť človeka, právnická osoba je umelým výtvorom vytvoreným ľuďmi najmä pre obchodný a právny styk (Lazar, 2010, s ) Vymedzenie pojmov Zákonodarca druhú hlavu Občianskeho zákonníka nazval Účastníci občianskoprávnych vzťahov, pričom treba poznamenať, ţe v skutočnosti nejde o účastníkov občianskoprávnych vzťahov, ale o subjekty občianskeho práva, ktoré sa stávajú účastníkmi občianskoprávneho vzťahu na základe právnych skutočností. Vo všeobecnosti moţno uviesť, ţe subjektmi sú osoby, na ktoré sa vzťahujú normy občianskeho práva, ktoré sa môţu správať tak, ako im to príslušné normy občianskeho práva umoţňujú (Vojčík, 2009, s. 45). 14

15 Občiansky zákonník pouţíva na označenie účastníka občianskoprávneho vzťahu ako nositeľa subjektívnych práv a povinností viaceré výrazy. Medzi tradičné označenie zaraďujeme pojmy účastník a osoba. V určitých prípadoch sa však tieto pojmy dokonca zamieňajú a pouţíva sa označenie konajúca osoba. Do roku 1992, kedy nadobudla účinnosť novela zákona č. 509/1991 Zb., bol pojem účastník jedným z východiskových pilierov vtedajšieho občianskeho práva. Nahrádzal všeobecný pojem osoba a tieţ označoval pojmy občania a socialistické organizácie. Podľa dostupných komentárov a publikovanej literatúry pojem účastník adekvátne odzrkadľoval paternalistické ponímanie vtedajšieho občianskeho práva a zdôrazňoval prepojenosť občana a štátu, čo pri pojme osoba neplatilo, keďţe vyvolával istú dávku individualizmu. Napriek tomu, ţe spomínaná veľká novela Občianskeho zákonníka z roku 1991 znamenala návrat k zauţívanej a ustálenej terminológii pojmov fyzické osoby a právnické osoby, nebola v konečnom dôsledku celkom dôsledná, nakoľko názov príslušnej hlavy Občianskeho zákonníka zostal aj naďalej v pôvodnom znení, t. j. Účastníci občianskoprávnych vzťahov. Do budúcnosti sa plánuje vypustenie pojmu účastník z Občianskeho zákonníka a jeho nahradením pojmom osoba (Lazar, 2010, s. 150) Právna spôsobilosť Právnym subjektom je kaţdá osoba, ktorú právna veda uznáva za osobu v právnom zmysle slova. Na to, aby sa subjekty práva mohli stať subjektmi občianskoprávnych vzťahov, sa viaţe priznanie právnych vlastností, ktorými sú jednak: a) spôsobilosť na práva a povinnosti a tieţ b) spôsobilosť na právne úkony (Vojčík, 2009, s. 46). Spôsobilosť na práva a povinnosti vyjadruje spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti v medziach právneho poriadku. Vyjadruje tieţ právom garantovanú moţnosť byť moţným nositeľom subjektívnych práv a povinností ako aj účastníkom právneho vzťahu. Táto spôsobilosť je totoţná s pojmom právna subjektivita a zároveň totoţná s pojmom osoba v právnom zmysle. Spôsobilosť na práva a povinnosti majú všetky fyzické osoby a právnické osoby. Spôsobilosť na právne úkony dáva fyzickým osobám a právnickým osobám moţnosť konať v súlade s právnymi normami a tým meniť, zakladať a rušiť právne vzťahy, 15

16 respektíve zakladať, meniť alebo rušiť subjektívne práva a povinnosti. Ide o spôsobilosť konať s určitým právnym účinkom (Cirák, 1993, s. 142). Spôsobilosť na právne úkony rozdeľujeme na spôsobilosť na právne úkony spôsobilosť na protiprávne úkony tzv. deliktuálna spôsobilosť, ktorá vyjadruje spôsobilosť niesť zodpovednosť za svoje protiprávne konanie. (Lazar, 2006, s. 131). Vznik a zánik spôsobilosti na práva a povinnosti je u právnických osôb v zásade totoţná so vznikom a zánikom ich spôsobilosti na právne úkony. U fyzických osôb je však rozdiel medzi oboma spôsobilosťami dosť značný a dôleţitý. Z tohto dôvodu sa budeme s touto otázkou zaoberať neskôr (Švestka, Dvořák, 2009, s. 161). 1.4 Predmet občianskoprávneho vzťahu Prvotným priamym predmetom občianskoprávneho vzťahu je vţdy konkrétny majetkový vzťah, prípadne vzťah podobný a súvisiaci s majetkovým vzťahom, pričom základom je vţdy určité správanie subjektov občianskoprávneho vzťahu. Toto správanie môţe pozostávať z určitej činnosti alebo nečinnosti. V činnosti spočíva správanie vtedy, keď niekto druhému subjektu niečo dá alebo pre neho niečo koná. V nečinnosti spočíva správanie v prípade, keď niekto strpí nejakú činnosť druhému subjektu, prípadne, keď sa niekto zdrţí nejakej činnosti, ktorú by inak mohol vyvíjať. Druhotným nepriamym predmetom občianskoprávneho vzťahu sú veci a za určitých podmienok práva alebo iné majetkové hodnoty. Občiansky zákonník osobitne uvádza ako predmet občianskoprávnych vzťahov aj byty a nebytové priestory ako špecifické predmety (Vojčík, 2010, s ). Občiansky zákonník pojem vec presne nedefinuje. Vychádzajúc ale z tradičnej interpretácie zákona pod pojmom vec rozumieme hmotné veci a prírodné sily, a to za predpokladu, ţe sú ovládateľné a slúţia potrebe ľudí. Pojem vec v právnom zmysle je teda fakticky podmienená dvomi vlastnosťami. Je to jej uţitočnosť a ovládateľnosť. Uţitočnosťou rozumieme schopnosť veci prinášať určitý úţitok. Ide hlavne o úţitok hospodársky, prípadne estetický a podobne. Schopnosť prinášať úţitok sa posudzuje nielen zo subjektívneho hľadiska, ale aj objektívneho hľadiska, teda sa posudzuje nielen vo vzťahu k vlastníkovi, ale všeobecne. Nie však všetko, čo je pre človeka uţitočné (slnko, 16

17 vzduch), je vecou v právnom zmysle. Podmienka uţitočnosti veci musí byť preto kumulatívne spojená s podmienkou ovládateľnosti veci, pričom ovládateľnosť musíme tieţ vnímať v objektívnom zmysle. Pri vymedzení pojmu vec sa v duchu súčasnej právnej úpravy za vec v právnom zmysle povaţuje aj zviera. Nebráni tomu ani skutočnosť, ţe zvieratá podliehajú osobitnej právnej regulácii a pristupuje sa k nim ako k ţivým tvorom, ktoré sú schopné pociťovať bolesť a utrpenie. Preto sú aj v mnohých smeroch vlastnícke práva k zvieratám výrazne obmedzené. Tento trend, označený pojmom dereifikácia zvierat, sa hlavne zameriava na ekologické hľadiská a etiku ochrany zvierat. Niektoré veci síce spĺňajú všetky všeobecné vlastnosti veci, teda ţe sú ovládateľné a slúţia potrebe ľudí, ale sú vylúčené z beţnej občianskoprávnej dispozície so zreteľom na ich osobitosť. Špecifická osobitosť týchto vecí sa prejavuje v tom, ţe podliehajú určitým obmedzeniam, ktoré vyplývajú z verejnoprávnych predpisov a týkajú sa hlavne nakladania s nimi. Do tejto kategórie zaraďujeme napríklad zbrane, strelivo, jedy, drogy, tieţ je veľmi aktuálna otázka častí ľudského tela, orgánov a podobne (Lazar, 2010, s ). Predmetom právnych vzťahov v súčasnosti sú aj informácie a databázy vytvorené na báze počítačových programov, algoritmov a podobne. Ako predmet občianskoprávnych vzťahov sú povaţované aj imateriálne hodnoty (nehmotné statky) a to ako určité stránky ľudskej osobnosti (ţivot, zdravie, telesná neporušenosť, podoba, hlas, meno a pod.), rovnako ako na hmotnom substráte zachytené prejavy osobnosti človeka (napr. podobizeň, obrazové snímky, písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy) alebo výsledky tvorivej duševnej činnosti človeka (napr. autorské dielo, vynález, dizajn). Rámcovo moţno zhrnúť, ţe primárnym predmetom občianskoprávnych vzťahov je správanie ľudí a nepriamym predmetom sú veci, práva, výsledky tvorivej duševnej činnosti a hodnota ľudskej osobnosti (Lazar, 2004, s ). 1.5 Obsah občianskoprávnych vzťahov Obsahom občianskoprávnych vzťahov sú subjektívne práva a subjektívne povinnosti účastníkov občianskoprávneho vzťahu, ktoré pre nich z tohto právneho vzťahu vyplývajú (Vojčík, 2010, s. 93). 17

18 Subjektívne právo a subjektívna povinnosť je vţdy konkrétnym právom a konkrétnou právnou povinnosťou vychádzajúcou z objektívneho práva. Obyčajne sa ich vznik viaţe na vznik predpokladanej právnej skutočnosti právneho titulu (Lazar, 2004, s. 173). Objektívne právo predstavuje vnútorne jednotný a logicky usporiadaný súbor všeobecne záväzných noriem, ktoré určujú pravidlá správania sa subjektov práva, majú štátom stanovenú alebo uznanú formu a sú vynútiteľné štátom. Subjektívne právo je charakterizované ako oprávnenie subjektu práva správať sa v konkrétnej situácii istým spôsobom. Subjektívna povinnosť je objektívnym právom stanovená miera nutného správania sa subjektu práva. Obsahom občianskoprávnych vzťahov môţu byť aj práva k nehmotným statkom. Zaraďujeme tu osobné práva všeobecnej povahy, ktoré sa dotýkajú ochrany osobnosti (napr. právo na ţivot, zdravie, súkromie) a osobné práva osobitnej povahy teda práva k výsledkom tvorivej duševnej činnosti (napr. autorské právo, právo k vynálezom a pod.) (Lazar, 2010, s ). Práva a povinnosti vyplývajúce z týchto vzťahov sú väčšinou vzájomné. Nakoľko pre občianskoprávne vzťahy je typická ekvivalencia plnenia, za kaţdé plnenie sa spravidla poskytuje určité protiplnenie. Pochopiteľne, aj pri tejto zásade existujú určité výnimky, ktoré zákon pripúšťa, napríklad protiplnenie z darovacej zmluvy. Aj keď si práva a povinnosti účastníkov občianskoprávneho vzťahu vzájomne korešpondujú, to neznamená, ţe ich účastníci musia plniť súbeţne. Kedy a kto má plniť povinnosti z konkrétneho občianskoprávneho vzťahu, vychádza predovšetkým z ich vzájomného dohovoru (Vojčík, 2010, s. 93). 18

19 2 FYZICKÉ OSOBY AKO SUBJEKTY OBČIANSKOPRÁVNYCH VZŤAHOV Pojem osoba bol v pôvodnom súkromnom práve stotoţňovaný s výrazom človek vo význame ľudská bytosť. Po tom, ako právo priznalo právnu subjektivitu aj právnickým osobám derivátom človeka, bolo nevyhnutné od seba terminologicky odlíšiť tieto pojmy a určiť ich špecifické znaky. Občianske zákonníky kontinentálneho právneho systému označujú ľudskú bytosť (človeka) buď pojmovým výrazom prirodzená osoba (napríklad Nemecko), alebo pojmom fyzická osoba (ako to je napríklad v Taliansku). Pojem prirodzená či fyzická osoba sa však v samom texte zákonov pouţíva len veľmi sporadicky. Pre výstiţnejšie pomenovanie ľudskej bytosti sa v konkrétnych situáciách uvádzajú skôr pojmy ako: osoba, človek, ľudia, dieťa, maloletý, poručiteľ a iné. Existujú však aj také krajiny, ktoré pojem fyzická osoba či prirodzená osoba vo svojich civilných kódexoch vôbec nepouţívajú napríklad Rakúsko, Quebec, Francúzsko a iné. Pojem fyzická osoba nepouţíval dôsledne ani Občiansky zákonník z roku 1950 konkrétne ide o zákon č. 141/1950 Zb. Názov jeho prvej hlavy druhej časti znel síce Osoby fyzické, ale jednotlivé ustanovenia zákona skôr pouţívali označenie človek, prípadne ľudia, dieťa, nezvestný, kto je mladší ako šesť rokov a podobne. Ani úprava Občianskeho zákonníka z roku 1964 v pôvodnom znení nepouţíva pojem fyzická osoba V budúcnosti, po rekodifikácii súkromného práva, sa plánuje zotrvať pri označenie fyzickej osoby tak, ako to je zauţívané, teda fyzická osoba, pričom v prípade ak by toto pomenovanie v konkrétnej súvislosti pôsobilo ťaţkopádne, nahradí sa označením človek. V rámci príprav a tvorby nového slovenského Občianskeho zákonníka sa pri fyzickej osobe uvaţuje o podrobnejšej právnej úprave jej pomerov, vrátane definície pojmov meno (pseudonym), bydlisko, domácnosť, blízke osoby a iné. (Lazar, 2010, s ). Termín fyzická osoba ako subjekt občianskoprávnych vzťahov nie je zhodný s termínom občan v štátoprávnom význame. Pod pojmom fyzická osoba rozumieme človeka, ľudskú bytosť, bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť. Je potrebné poznamenať, ţe aj cudzí štátni príslušníci môţu byť subjektom občianskeho práva, a to za predpokladu, ak sa nachádzajú na území Slovenskej republiky (Vojčík, 2009, s. 46). 19

20 2.1 Spôsobilosť fyzických osôb na práva a povinnosti Spôsobilosť na práva a povinnosti majú všetky fyzické osoby počas celej doby svojej existencie, nikto jej nemôţe byť zbavený ani akokoľvek obmedzený. Nemá na ňu vplyv vek, pohlavie, rasa, zdravotný stav ani akákoľvek iná skutočnosť. Táto spôsobilosť patrí k základným ľudským právam. Je obsiahnutá v čl. 5 Listiny základných práv a slobôd (Lazar, 2010, s. 152). Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká jej narodením a zaniká smrťou. Narodenie človeka sa v dávnom právnom poriadku zavŕšilo oddelením dieťaťa od materského tela. V tomto okamihu dieťa muselo ţiť, inak sa naň v právnej oblasti pozeralo tak, ako by sa vôbec nebolo narodilo. Či sa uţ dieťa narodilo ţivé alebo nie, to sa v pochybných prípadoch skúmalo rozličným spôsobom práve podľa zvykov vtedajšej doby; v najstaršej dobe sa nutne vyţadovalo, aby dieťa prejavilo ţivot krikom, plačom, a určitými pohybmi. Okrem toho aj ţivotaschopnosť a ľudská podoba bola podmienkou vzniku subjektivity človeka. Neskôr podmienka ţivotaschopnosti odpadla a za človeka sa povaţovalo aj dieťa, ktoré hneď po pôrode pre nedostatok vitality zomrelo; deti, ktoré nemali celkom ľudskú podobu, uznalo len najnovšie právo (Luby, 2002a, s. 165). Právnu subjektivitu v súčasnosti zákon priznáva aj ešte nenarodenému, ale počatému dieťaťu (tzv. nasciturus), pokiaľ sa narodí ţivé. Právna subjektivita nascitura spočíva v tom, ţe nadobúda práva tak, ako keby bol uţ v čase počatia na svete. Toto ustanovenie má význam hlavne pri otázke dedičstva. Spôsobilosť na práva a povinnosti nascitura je podmienená tým, ţe sa dieťa narodí ţivé. Ak sa dieťa narodí mŕtve alebo ak by nedošlo vôbec k pôrodu (v prípade umelého prerušeniu tehotenstva, alebo v prípade spontánneho potratu), hľadí sa naň, ako keby nenadobudlo nijaké práva, teda ako keby nebolo nikdy existovalo (Lazar, 2006, s. 144). Na vyjadrenie pojmu začatia ţivota existujú viaceré názory, ktoré sa navzájom líšia. Podľa niektorých teórií ţivot vzniká oplodnením vajíčka. Podľa iných tvrdení sa ţivot začína aţ keď sa plod stáva ţivotaschopným, ďalšie teórie spájajú vznik ţivota aţ s okamihom narodenia ţivého jedinca. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva, otázka, kedy sa začína právo na ţivot spadá do kompetencie a vlastnej úvahy konkrétneho štátu. Toto konštatovanie sa však odlišuje od čl. 4 amerického dohovoru o ľudských právach, podľa ktorého má byť právo na ţivot chránené uţ od okamihu počatia. Právny poriadok Slovenskej republiky povaţuje za rozhodujúce pre vznik právnej subjektivity narodenie ţivého dieťaťa. To znamená úplné vypudenie alebo vyňatie dieťaťa 20

21 z tela matky, pričom dieťa by malo vykazovať aspoň jednu zo známok ţivota a dosahovať určenú pôrodnú hmotnosť (Lazar, 2010, s. 153). Spôsobilosť na práva a povinnosti zaniká smrťou. Smrť človeka je takou istou právnou skutočnosťou ako jeho narodenie. Smrť človeka, jej čas a príčina sa zisťuje prostredníctvom prehliadky mŕtveho v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy. Smrť môţe konštatovať lekár alebo odborné konzílium. Osoba je povaţovaná za mŕtvu, ak lekár zistí, ţe došlo k trvalému zastaveniu dýchania a srdcovej činnosti. Osoba sa povaţuje za mŕtvu aj v prípade, ak došlo k nezvratnému vyhasnutiu všetkých činností celého mozgu. Ak sa dýchacie a obehové funkcie udrţiavajú len pomocou prístrojov, mozgovú smrť je oprávnené jednohlasne potvrdiť lekárske konzílium. Lekár, prípadne odborné konzílium je povinný ihneď po zistení smrti spísať zápisnicu o určení momentu smrti. Lekár, ktorý vykonal prehliadku mŕtveho (respektíve zdravotnícke zariadenia v prípade nariadenia pitvy) je tieţ povinný bez meškania oznámiť úmrtie príslušnému matričnému úradu. Príslušný matričný úrad následne vydá úmrtný list, ktorým sa formálne preukazuje smrť fyzickej osoby. V prípade, ak smrť fyzickej osoby nemoţno preukázať ustanoveným spôsobom, teda prehliadkou mŕtveho a vydaním úmrtného listu, môţe súd vyhlásiť fyzickú osobu za mŕtvu. Návrh na vyhlásenie za mŕtveho je oprávnený podať ten, kto môţe preukázať na veci právny záujem (napr. pozostalý manţel, dedičia, veritelia). Príslušný návrh sa podáva na súde, ktorý bol v Slovenskej republike naposledy všeobecným súdom toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho (Svoboda, 2005, s. 35). Súd vyhlási fyzickú osobu za mŕtvu ak: a) zistí ţe smrť fyzickej osoby nie je moţné preukázať predpísaným spôsobom (lekárskou prehliadkou a vystavením úmrtného listu), ale súd zistí smrť na základe iných dostupných dôkazných prostriedkov (napríklad listinou, svedkami a pod.). V takejto situácii vydá súd rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho na základe zistenia smrti. Napríklad po havárii lietadla, kedy zahynuli všetky osoby ktoré boli na palube, nie je moţné identifikovať jednotlivé osoby, ale je zrejmé, ţe osoba nachádzajúca sa v čase havárie na palube lietadla haváriu nepreţila. To bude dostatočný dôkaz na to, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým vyhlási fyzickú osobu za mŕtvu. Vyhlásenie za mŕtveho má v tomto prípade deklaratórny charakter zánik právnej subjektivity nenastáva vyhlásením za mŕtveho, ale smrťou fyzickej osoby. 21

22 b) súd vyhlási za mŕtvu nezvestnú osobu, pri ktorej vzhľadom na všetky okolnosti (hlavne doba nezvestnosti a vek osoby v čase, kedy sa stala nezvestnou) môţeme predpokladať, ţe uţ neţije. V prípade nezvestnosti fyzickej osoby však nemusí byť určitosť, či osoba ţije alebo neţije. Stačí predpoklad jej smrti. Treba však brať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých sa fyzická osoba stala nezvestnou. Takéto vyhlásenie za mŕtveho teda nemá charakter zistenia smrti, ale veľkej pravdepodobnosti smrti (Fekete, 2007, s ). V oboch prípadoch má určovací výrok súdu rovnaké právne následky ako smrť, dochádza teda ku zániku subjektivity, zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu, dochádza k dedeniu po takejto osobe, dochádza k zániku manţelstva, rodičovských práv a podobne (Lazar, 2006, s. 144). Deň smrti fyzickej osoby je uvedený v rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho. V tomto rozhodnutí sa uvedie deň smrti zistený iným spôsobom ako úmrtným listom (deň havárie lietadla) alebo deň, ktorý nezvestný zrejme nepreţil tzv. prezumptívny (predpokladaný) deň smrti (Fekete, 2007, s. 55). Ak sa neskôr ukáţe, ţe osoba, ktorá bola vyhlásená za mŕtvu ţije, súd zruší výrok vyhlasujúci ju za mŕtvu. Príslušná osoba môţe následne ţiadať reštituovanie do pôvodných osobných ako aj majetkových pomerov, hlavne môţe ţiadať o vrátenie majetku, ktorý prevzali dedičia ako dedičstvo a podobne (Luby, 2002b, s. 47). Práva a povinnosti osoby, ktorá bola mylne vyhlásená za mŕtvu sa teda obnovia tak, akoby k vyhláseniu za mŕtveho nikdy nebolo došlo. Výnimka z tejto zásady nastáva v prípade, ak ide o manţelstvo osoby vyhlásenej za mŕtvu. Pôvodné manţelstvo je moţné totiţ obnoviť len za predpokladu, ak druhý manţel medzitým neuzavrel nové manţelstvo s inou osobu. K obnove manţelstva v tomto prípade nedôjde ani vtedy, keď nové manţelstvo druhého manţela zaniklo (Lazar, 2006, s. 144). 2.2 Spôsobilosť na právne úkony Od nadobudnutia právnej subjektivity, ktorá je podmienená narodením fyzickej osoby, odlišuje Občiansky zákonník jej spôsobilosť na právne úkony. Spôsobilosťou na právne úkony rozumieme spôsobilosť svojím konaním a vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti, čiţe zakladať, meniť alebo rušiť právne vzťahy (Fekete, 2007, s. 56). 22

23 Spôsobilosť na právne úkony sa nadobúda v závislosti od intelektuálnej a vôľovej vyspelosti človeka, teda podľa schopnosti ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho následné dôsledky. Podľa stupňa tejto schopnosti rozoznávame: a) úplnú spôsobilosť na právne úkony spôsobilosť v plnom rozsahu, b) čiastočnú (obmedzenú) spôsobilosť na právne úkony (Lazar, 2010, s. 155). Spôsobilosť na právne úkony sa nadobúda v plnom rozsahu dosiahnutím plnoletosti, t. j. dovŕšením 18. roku veku. Vek 18 rokov je dovŕšený uţ začiatkom (v hod.) toho dňa, ktorý číslom a mesiacom prináleţí dňu, keď sa pred osemnástimi rokmi fyzická osoba narodila. Spôsobilosť na právne úkony je tieţ aj všeobecnou podmienkou vykonávania ţivnosti fyzickej osoby. Občiansky zákonník pozná jedinú výnimku, keď moţno dosiahnuť plnoletosť pred dovŕšením veku 18 rokov. Je to v prípade uzavretia manţelstva maloletého, ktorý je starší ako 16 rokov a na uzavretie manţelstva dal povolenie súd. Plnoletosť sa v tomto prípade získava k okamţiku uzavretia manţelstva a nie k začatiu alebo koncom určitého dňa. Takto nadobudnutá plnoletosť nezaniká ani vtedy, ak bolo manţelstvo pred dovŕšením veku 18 rokov osoby, ktorá jeho uzavretím nadobudla plnoletosť, rozvedené, alebo zaniklo smrťou druhého manţela, ani ak ho súd vyhlási za neplatné. Uvedená výnimka však neplatí v oblasti podnikania, pretoţe ţivnostenský zákon medzi všeobecnými podmienkami prevádzkovania ţivnosti fyzickou osobou okrem spôsobilosti na právne úkony vyslovene vyţaduje dosiahnutie veku 18 rokov. Spôsobilosť na právne úkony sa môţe v rôznych právnych odvetviach odlišovať. Napríklad v pracovnom práve spôsobilosť na pracovnoprávne úkony vzniká dovŕšením veku 15 rokov. Vek 14 rokov je zas predpokladom na nadobudnutie trestnej zodpovednosti v trestnom práve (Fekete, 2007, s. 56). Maloletí majú len čiastočnú, teda obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. Spôsobilosť maloletých fyzických osôb k právnym úkonom je nutné posudzovať s prihliadnutím na vek a charakter príslušného právneho úkonu. Základným kritériom je vek maloletého, pretoţe vek je objektívne zistiteľný a zároveň poskytuje základnú právnu istotu osobám, s ktorými maloletý vstupuje do občianskoprávnych vzťahov. Veková hranica sa chápe objektívne neskúma sa individuálne u kaţdého maloletého, lebo tým by bola do občianskoprávnych vzťahov vnesená neistota (Hurdík a kol., 2008, s. 89). Rodičia sú oprávnení a povinní svoje maloleté deti zastupovať a spravovať ich veci. Rodičia sú zákonnými a rovnocennými zástupcami svojich maloletých detí priamo zo 23

24 zákona bez toho, aby sa k tomu vyţadovalo rozhodnutie súdu alebo iného orgánu. Predpokladom pre takéto zastúpenie však je, aby rodič mal spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a aby nebol pozbavený svojich rodičovských práv. Pokiaľ by jeden z rodičov nebol spôsobilý dieťa zastupovať alebo ak by jeden z rodičov zomrel, alebo ak by otcovstvo k dieťaťu nebolo vôbec určené, bol by druhý rodič oprávnený zastupovať maloleté dieťa v celom rozsahu. Rodičia spravujú záleţitosti svojich detí, najmä pokiaľ ide o ich majetok a jeho výnos. Postupujú pritom podľa zásad riadneho hospodárenia, v opačnom prípade by súd mohol v tomto smere obmedziť ich rodičovské práva a určiť dohľad nad touto správou. Ak rodičia v rámci správy majetku dieťaťa urobia opatrenie presahujúce rámec beţnej správy majetku, vyţaduje sa pre perfektnosť takého právneho úkonu schválenie súdom. Rodičia nemajú právo na odmenu za správu majetku dieťaťa. Ak však rodičia poveria správou majetku dieťaťa inú osobu (fyzickú alebo právnickú), tá má nárok na odmenu za vykonávanú správu majetku. Právo a povinnosť rodičov zastupovať maloleté deti a spravovať ich veci, ako uţ bolo spomenuté, zaniká dosiahnutím ich plnoletosti, teda dovŕšením 18. roku veku alebo uzavretím manţelstva maloletým starším ako 16 rokov (Svoboda, Ficová, 1999, s. 125). Na rozdiel od spôsobilosti fyzickej osoby na práva a povinnosti, ktorá je nemenná a trvá po celý ţivot, spôsobilosť na právne úkony je v tomto smere odlišná. Počas ţivota fyzickej osoby môţe dôjsť k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony alebo dokonca k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony. V oboch prípadoch ide o veľmi váţny zásah do osobných práv fyzickej osoby, ktorým sa zásadne mení jej osobný status. Z tohto dôvodu je potrebné, aby sa jednotlivé prípady posudzovali prísne individuálne (Lazar, 2010, s. 155). Pozbavením a obmedzením spôsobilosti na právne úkony sa na jednej strane sleduje ochrana osôb, ktoré nie sú spôsobilé obstarávať svoje veci vôbec alebo náleţite, ako aj ochrana tretích osôb, ktoré môţu prísť s nimi do kontaktu v rámci občianskoprávnych vzťahov (Svoboda, 2005, s. 39). Rozhodnutie o obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne úkony prináleţí len súdu na základe a v medziach zákona. Takéto rozhodnutie nemôţe byť vydané so spätnou účinnosťou. Rozsudok, ktorým sa osoba obmedzuje alebo pozbavuje spôsobilosti na právne úkony, je rozhodnutím o osobnom stave. Rozhodnutie môţe byť dodatočne zmenené alebo zrušené, najmä ak odpadnú dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu. Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a pozbavenie spôsobilosti na právne úkony sa týka hlavne plnoletej fyzickej osoby. Nie je však vylúčené, aby sa tak konalo aj proti 24

25 maloletému so zreteľom na jeho rozumovú a vôľovú vyspelosť v danom veku, podľa ktorej sa maloletej osobe priznáva čiastočná spôsobilosť na právne úkony (Lazar, 2010, s ). V prípade, ţe by fyzická osoba konajúca v duševnej poruche urobila právny úkon, ktorý ju robí na tento právny úkon neschopnou, jej úkon bude posudzovaný za neplatný. Toto ustanovenie sa týka prípadu, keď spôsobilosť na právne úkony osoby trpiacej duševnou chorobou sa buď vôbec neobmedzila, alebo obmedzenie na základe rozhodnutia nezahŕňa právny úkon, o ktorý ide. Môţe ísť o okamţitú duševnú poruchu, predovšetkým o konanie v afekte a podobne. Kaţdý prípad je potrebné skúmať individuálne, či existuje súvislosť medzi právnym úkonom a duševnou poruchou, a či práve pre duševnú poruchu bola fyzická osoba neschopná urobiť právny úkon, pretoţe nedokázala posúdiť moţné následky svojho činu, alebo nebola schopná ovládnuť svoje konanie (Fekete, 2007, s. 134) Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony Obmedziť fyzickú osobu spôsobilosti na právne úkony moţno za predpokladu, ţe táto osoba trpí duševnou poruchou, ktorá nemá len prechodný charakter alebo z dôvodu nadmerného pouţívania alkoholických nápojov, alebo iných omamných látok či jedov, pre ktoré je osoba schopná robiť len niektoré právne úkony. Povahu duševnej poruchy najmä vzhľadom na jej prechodnosť, posudzujú odborníci z príslušnej oblasti, najmä psychológovia a psychiatri, aj keď konečné rozhodnutie závisí od súdu. V princípe by sa za poruchu, ktorá vedie k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony, nemala povaţovať porucha, ktorá má prechodný, krátkodobý charakter. Podobne je to aj v prípade nadmerného pouţívania alkoholických nápojov a iných omamných látok. Samotné nadmerné uţívanie alkoholických nápojov nemôţe samo osebe viesť k automatickému obmedzeniu fyzickej osoby v jej spôsobilosti na právne úkony. Nadmernosť pouţívania alkoholických nápojov či iných omamných látok je potrebné v konkrétnom prípade posudzovať z následkov. Miera pouţívania spomínaných látok musí byť nadmerná v tom zmysle, ţe vyvoláva také poruchy mysle, ktoré obmedzujú rozpoznávaciu a určovaciu schopnosť fyzickej osoby pri vykonávaní právnych úkonov. Súd v rozhodnutí, ktorým vyslovuje obmedzenie spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony, musí uviesť rozsah obmedzenia. Súd presne určí druhy úkonov, ktoré osoba robiť môţe, či naopak nesmie. Právne úkony, ktorých sa príslušné obmedzenie netýka, môţe 25

26 robiť fyzická osoba bez obmedzenia. Úkony, na ktoré sa však obmedzenie vzťahuje, budú absolútne neplatné, ibaţe by ich za fyzickú osobu vykonával jej zástupca (opatrovník). Osobe, ktorá bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony ustanoví súd opatrovníka, ktorý za ňu koná v tom rozsahu, v ktorom nemá spôsobilosť na právne úkony Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony O pozbavení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony rozhodne súd (podobne ako pri obmedzení) len v prípade, ak osoba trpí duševnou poruchou, ktorá nemá len prechodný charakter, pričom na pozbavenie sa vyţaduje, aby fyzická osoba pre duševnú poruchu nebola schopná robiť vôbec ţiadne právne úkony. Medzi duševné poruchy, ktoré vedú k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, patrí napríklad schizofrénia, progresívna paralýza, chronická závislosť od liekov a alkoholu. Tieto duševné poruchy majú za následok pokročilú psychickú depriváciu osobnosti. Pri určitých duševných ochoreniach dochádza niekedy ku obdobiam, kedy sa duševné ochorenie človeka neprejavuje a človek by teoreticky mohol mať spôsobilosť na právne úkony. Avšak, ak uţ raz bola osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony, nemajú takéto obdobia pre právne úkony ţiadny význam. Právny úkon by sa povaţoval v takomto prípade za absolútne neplatný. Osobe, ktorá bola pozbavená k spôsobilosti na právne úkony, ustanoví súd obligatórne opatrovníka, ktorý bude jej zákonným zástupcom a bude v jej mene vykonávať všetky právne úkony (Lazar, 2010, s ). 2.3 Spôsobilosť na protiprávne úkony Spôsobilosť na protiprávne úkony (tzv. deliktuálnu spôsobilosť) môţeme charakterizovať ako spôsobilosť vlastnými úkonmi zaloţiť vlastnú zodpovednosť. Deliktuálna spôsobilosť sa v plnom rozsahu nadobúda dosiahnutím plnoletosti, t. j. dosiahnutím 18. roku ţivota fyzickej osoby. Pred dosiahnutím tohto veku sa spôsobilosť na protiprávne úkony posudzuje prísne individuálne, podľa toho, či mal maloletý v danom momente so zreteľom na závaţnosť úkonu zodpovedajúcu určovaciu a rozpoznávaciu schopnosť a či bol schopný ovládať svoje konanie. Podobne prebieha aj posúdenie deliktuálnej spôsobilosti duševne chorej osoby. Týmto sa zároveň deliktuálna spôsobilosť 26

27 odlišuje od spôsobilosti na právne úkony, pri ktorej sa miera dosiahnutia čiastočnej spôsobilosti na právne úkony posudzuje vţdy objektívne (Lazar, 2006, s. 146). 2.4 Konanie fyzickej osoby Fyzické osoby môţu konať osobne, vo vlastnom mene alebo prostredníctvom zastúpenia. Účel zastúpenia vo všeobecnosti znamená, ţe konanie jednej osoby (ustanoveného zástupcu) má právne následky pre inú osobu (zastúpeného). Zastupovanie na jednej strane chráni oprávnené záujmy tých, ktorí nie sú spôsobilí na právne úkony, alebo záujmy tých, ktorí síce spôsobilosť na právne úkony majú, ale z určitých dôvodov tieto právne úkony nevykonávajú. Podľa účinkov zastúpenia pre zastúpeného rozlišujeme priame zastúpenie, kedy zástupca koná v mene a na účet zastúpeného a nepriame zastúpenie (tzv. náhradníctvo), kedy zástupca uskutočňuje vlastné vyhlásenie vôle vo svojom mene a na cudzí účet. Podľa dôvodu vzniku zastúpenia rozlišujeme zákonné zastúpenie a zmluvné zastúpenie. Zákonné zastúpenie vzniká priamo zo zákona, na základe rozhodnutia súdu či iného štátneho orgánu. Zákonný zástupca sa ustanovuje osobám, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony, tým, ktorých pobyt nie je známy, z iných váţnych dôvodov a tieţ, ak je to odôvodnené kolíziou záujmov zástupcu a zastupovaného. Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu, zastúpenie ako právny vzťah medzi zástupcom a zastúpeným (daný predmetom a obsahom) a zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia (dohoda o plnomocenstve). Zástupcom môţe byť fyzická aj právnická osoba. Z moţnosti zastupovania sú vylúčené osoby, ktoré nemajú spôsobilosť na právny úkon o ktorý v zastúpení ide, a tieţ osoby, ktorých záujmy by boli v rozpore so záujmami zastúpeného (Cirák, Ficová, 2008, s ). 2.5 Ochrana osobnosti fyzickej osoby Podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka má kaţdá fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ochrana osobnosti prináleţí kaţdej fyzickej osobe bez ohľadu na jej pôvod, rasu, národnosť, sociálne postavenie atď. Predmetom ochrany je osobnosť človeka ktorú vnímame ako nehmotný statok, ktorý patrí vţdy konkrétnej fyzickej osobe. Právo na 27