Postoje v teórii a pedagogickej praxi

Transcription

1 Postoje v teórii a pedagogickej praxi Vlasta Dúbravová Tento text vznikol, aby cez výsledky práce odborníkov a vyhodnotením vlastnej skúsenosti umožnil poodkryť záhadu postojov. Na začiatku ponúkame ich charakteristiku z hľadiska sociálnej psychológie. Umožní nám získať citlivosť voči tomu, čo môžeme v škole u žiakov a žiačok ovplyvňovať a zároveň, ako to môžeme ovplyvňovať meniť, zachovávať, podporovať, upevňovať, či aj spochybňovať. V ďalších častiach sa venujem zložkám a funkciám postojov, ako aj faktorom ich utvárania a postupnej zmeny. Napokon sa zaoberám tým, prečo sú postoje vo výchove a vzdelávaní dôležité a prečo je užitočné, ak učitelia postoje svojich žiakov vedia diagnostikovať, spoznajú ich prejavy a premýšľajú o spôsobe, ako pôsobiť na ich rozvoj. Učitelia vynakladajú veľa síl, aby svojich žiakov niečo naučili, aby ich ovplyvnili. Často na krátky čas dosiahnu očakávané výsledky, ale z dlhodobého hľadiska je dopad ich pôsobenia neistý. Učitelia totiž zďaleka nie sú jediní, ktorí mladých ľudí ovplyvňujú, a to platí v oblasti vedomostí, zručností, aj postojov a hodnôt. Mnohí učitelia vnímajú svoje poslanie predovšetkým ako odovzdávanie poznatkov z konkrétneho vyučovacieho predmetu, lebo práve tie bude ich študent potrebovať pre svoje ďalšie štúdium alebo život v spoločnosti. Mnoho učiteľov sa popri vedomostiach snaží rozvíjať aj zručnosti žiakov, teda rôzne praktické spôsobilosti uplatniteľné v živote. A niektorí učitelia chcú svojím pôsobením dosiahnuť aj to, aby zo študentov vychovali slušných, úspešných, solidárnych či aktívnych ľudí. Je medzi nami nemálo takých, ktorí majú chuť robiť to všetko dohromady. Ako však môžeme vyhodnotiť, či sme svojim vplyvom alebo použitím vhodných metód dosiahli nejakú zmenu? Pri vedomostiach a zručnostiach je overenie jednoduchšie a učitelia poznajú a používajú celú škálu metód, od klasického testovania cez písomné práce až po rôzne spôsoby overovania zručností. Pri postojoch to nie je až také jednoduché a v ďalších častiach ukážeme, čo ťažkosti vo vzťahu k postojom môžu spôsobovať. Za snahou o cieľavedomé a zmysluplné pedagogické pôsobenie na žiakov stojí hlbšia otázka: Čo je vlastne cieľom vzdelávania? Snahou každej spoločnosti je pripraviť svojich členov, aj prostredníctvom vzdelávania, na osvojenie si kultúrne podmienených kompetencií a vzorcov správania. Ich súčasťou je aj systém postojov, ktorý spoločenstvá stabilizuje. Podľa Verešovej (2007) sú pre jednotlivcov postoje významným motivačným činiteľom, usmerňujú ich správanie a konanie. Motívy naše správanie aktivizujú a postoje sa v správaní prejavujú. Čo je to postoj? Človek si môže utvárať postoj ku všetkému okolo seba k ľuďom, veciam, umeniu, náboženským predstavám, ale aj voči sebe samému. Človek môže mať postoje len k tým veciam, ktoré existujú v jeho svete, v jeho zornom poli. Ak má obmedzený svet a nemá dostatok podnetov a skúseností, tak niektoré postoje nemá rozvinuté, alebo ich jednoducho nemá vôbec. Občas teda robíme chybu, ak sa detí pýtame na postoj k tým skutočnostiam, s ktorými nemajú skúsenosť. Na druhej strane, ako uvádza Krecht, Crutchfiel a Ballachey (1968), ak určitý predmet v našom zornom poli existuje, neznamená to automaticky, že k nemu máme utvorený aj nejaký postoj. Český psychológ Nakonečný (1995, 1999) postoj definuje ako hodnotiaci vzťah k sociálnym objektom reality. Postoj vyjadruje hodnotenie objektu jedincom alebo skupinou. Postoj má vždy určitú intenzitu od výrazne pozitívnej až po úplne negatívnu. Z hľadiska významnosti hovoríme, že človek má centrálne a okrajové postoje. Pre deti sú podľa Nakonečného (1995) významnými objektmi záujmu, ku ktorým si vytvárajú postoje, spravidla rodičia, priatelia, škola, hudba a pod. Okrajovými objektmi sú napríklad ekonomická situácia alebo historická udalosť, o ktorej nemajú dostatok informácií a často ani sprostredkovanú skúsenosť. Centrálne postoje súvisia s integritou jedinca, pomáhajú mu zmenšovať úzkosť, ohrozenie, udržovať rovnováhu. Tieto postoje sú odolné voči zmenám. Postoj je definovaný aj ako dispozícia človeka k hodnoteniu. Znamená pohotovosť (pripravenosť) zaujať vzťah ku skutočnosti, ktorá nás obklopuje a ktorú vnímame. 24

2 Zložky postoja Sociálni psychológovia sa zhodujú v tom, že postoj má tri zložky, ktoré tvoria jeho vnútornú štruktúru: kognitívna, poznávacia zložka vyjadruje súbor názorov jednotlivca, jeho presvedčenia a predstavy o tom, aké sú alebo by mali byť objekty jeho postojov. Ide o hodnotiace súdy, ktoré sa utvárajú učením a vyjadrujú aj zovšeobecnenú skúsenosť jednotlivca či skupiny. afektívna, citová zložka tvoria ju pozitívne alebo negatívne emócie vzťahujúce sa k predmetu postoja, emócie spojené s presvedčením (príjemné, nepríjemné naladenie, obľúbenosť či neobľúbenosť predmetu postoja). Emócie sú dôvodom, že majú postoje motivačný alebo demotivačný charakter. behaviorálna, konatívna zložka postoja dispozícia, tendencia konať v pozitívnom alebo negatívnom smere vzhľadom na predmet postoja. Konanie človeka signalizuje, aké má postoje. Naše poznanie, náš emocionálny vzťah k svetu i k sebe samým a naša tendencia konať sú vzájomne spojené do relatívne trvalých sústav. Jednotlivci si tak vytvárajú trsy alebo zoskupenia postojov. Celkový súbor postojov jednotlivca sa nazýva postojová konštelácia. Nakonečný (1995) v tejto súvislosti hovorí o osobnej ideológii, osobnom porozumení a hodnotení sveta a života. To zväčša netvorí konzistentný celok, v niektorých oblastiach prevažujú emocionálne, v iných racionálne hľadiská a je v nich prítomný názor aj citový vzťah k určitému objektu. Individuálny systém postojov sa riadi skôr psychologickými než logickými kritériami usporiadania. Druhy postojov / typológia postojov Vzájomné vzťahy medzi zložkami postoja označujeme pojmom konzistencia, teda súlad alebo naopak disonancia, nesúlad. Krecht, Crutchfiel, Ballachey (1968) s ohľadom na konzistenciu postojov rozlíšili niekoľko druhov postojov: afektívne asociácie prevažuje v nich emocionálna zložka, s minimom poznávacieho obsahu a s malou alebo žiadnou orientáciou na konanie (sentiment, viera, predsudok), v komunikácii sa vyznačujú pozorovateľnými fyziologickými prejavmi, na ich základe možno len veľmi ťažko predvídať určité správanie; intelektualizované postoje poznávacia zložka v nich prevažuje nad emocionálnou a pripravenosť konať je malá (mienka, zmýšľanie, názor, teoretické zdôvodnenie), vyznačujú sa snahou objektivizovať, stavať iba na faktoch, eliminovať emocionálne ladené vyjadrenie vzťahu k objektom; postoje orientované na konanie prevažuje v nich tendencia konať vzhľadom na objekt postoja, majú minimálny kognitívny rozmer (akt, čin podpora, partnerstvo, tendencia škodiť, trestať, odmietať pomoc a pod.); vyvážené postoje v tomto type sú rozvinuté a vyvážené všetky tri zložky, a preto hovoríme o vysokej miere konzistentnosti. Jednotlivé zložky vyváženého postoja sa podporujú a dopĺňajú, jedinec si ich udržuje a pociťuje medzi nimi súlad. Problém pri pôsobení na postoje môže nastať vtedy, ak sa nezameriavame na všetky tri jeho zložky, teda ak sa sústredíme iba na niektorú z nich. Naše kognitívne poznatky o predmete sú totiž ovplyvňované aj citmi a pripravenosťou konať. Zmena v poznatkoch môže, no nemusí spôsobiť zmenu v prežívaní a môže, aj nemusí ovplyvniť naše konanie. Pri skúmaní postojov sa ukázalo, že žiadne tvrdenia neplatia absolútne. Uvádzame radšej mieru pravdepodobnosti prejavu postoja, napr. v správaní. Funkcie postojov alebo prečo je dobré, že ich máme? Postoje majú viaceré funkcie. Umožňujú nám napríklad hodnotenie objektov. Postoje, ktoré si utvárame, usmerňujú naše reakcie voči svetu okolo nás a my vďaka nim nemusíme zakaždým hľadať vhodný spôsob ako zareagujeme. Ak si k niečomu alebo niekomu vytvoríme pozitívny postoj, tak sa mu nevyhýbame, naopak, vítame ho a očakávame. Postoje nám pomáhajú aj v sociálnom prispôsobovaní sa. Ak prejavíme svoje názory a utvorí sa väzba so skupinou iných ľudí s podobným názorom, identifikujeme sa s nimi. Uľahčuje nám to (spolu)žitie v spoločnosti. Ďalšou funkciou postojov je externalizácia. Hayesová (2003) tento jav vysvetľuje ako spojenie vnútorných stavov s tým, čo sa práve odohráva v našej blízkosti. Toto spojenie je často nevedomé, ale ústi do vytvorenia postoja k tomuto vonkajšiemu objektu. Vonkajší objekt je potom vnímaný vo vzťahu k nášmu vnútornému svetu. Postoje sú pre človeka taktiež nástrojom, ktorým vyjadruje určité hodnoty. Výrost (2008) uvádza, že postoje sprostredkovávajú vzťahy k iným ľuďom a tiež udržujú stabilitu sebaobrazu človeka. Postoje nám umožňujú lepšie zvládať konflikty a náročné životné situácie. Postoje fungujú rôzne: inštrumentálne postoje kladné postoje zaujímame k tomu, čo nám prináša odmenu, uspokojenie či bezpečie a negatívne k tomu, čo nás ohrozuje, prináša trest či nepokoj; ego defenzívne postoje udržujú náš sebaobraz; ego pozitívnymi postojmi potvrdzujeme správnosť nášho nazerania, zatiaľ čo ego negatívnymi vyjadrujeme nesúhlas s postojmi iných; hodnotovo expresívne postoje prezentujú hodnoty, ktoré zastávame; 25

3 kognitívne postoje nám umožňujú porozumieť zmyslu udalostí, konaniu iných ľudí a fungovaniu sveta okolo nás; sociálno-adjustačné postoje nám pomáhajú cítiť sa súčasťou určitého spoločenstva (záujmových skupín, subkultúr a pod.) (Faltýn, 2004, s ). Obsah postoja alebo presvedčenia môže byť menej dôležitý ako sociálne väzby, ktoré vytvára alebo udržiava. Preto ak chceme napríklad racionálnymi argumentmi vyvrátiť obsah toho, čo prezentuje niekto iný, môže sa to minúť účinku, lebo zmenou postoja by jeho nositeľ zradil jeho zástancov, ktorí by ho za to mohli odsúdiť. Ako sa postoje utvárajú? Postoj sa vytvára učením, a to: a) zovšeobecnením skúsenosti jednotlivca alebo sociálnej skupiny (stalo sa mi, preto verím, že je to tak; členom spoločenstva, ku ktorému patrím, sa stalo/stáva, preto verím, že...); b) preberaním postojov od autorít (od členov rodiny, priateľov, vrstovníkov, spolupracovníkov, predstaviteľov politických hnutí, záujmových skupín, cirkví či z médií). (Faltýn, 2004, s. 54) Každá socializačná autorita (dôležitý človek, či skupina, inštitúcia) má inú mieru pôsobenia buď je dominantná alebo si od nej dieťa či dospelý vytvára určitý odstup v závislosti od veku, kultúry, vzťahov a pod. U mnohých je dominantnou sociálnou jednotkou rodina, ktorá odovzdáva vzory, normy a tradície z generácie na generáciu. Významný vplyv na konštrukciu postojov môže mať aj náboženský systém. V súčasnosti utváranie postojov vo veľkej miere ovplyvňujú médiá. Človek nevedome preberá postoje odovzdávané skupinami, do ktorých patrí. Pri vedomom pôsobení na postoje je preto viac než užitočné, ak dominantný zdroj postojov poznáme a rešpektujeme. Nie je to len vec opatrnosti či predchádzania priamej konfrontácii, ale aj stratégia, ktorou možno iné postoje k tomu istému predmetu prezentovať tak, aby nespôsobili blok či automatické odmietnutie. Prezentovaním rôznych postojov a skúseností k tomu istému predmetu možno aj pri výchove a vzdelávaní dosiahnuť viac, než presviedčaním o správnosti či nesprávnosti konkrétnych postojov. Ako sa postoje menia, vyvíjajú? Psychológovia sa líšia v tom, čo má podľa nich významnejší vplyv na zmenu postojov. Je to presviedčanie (persuázia) alebo priama skúsenosť? Má najväčší vplyv mienka skupiny, do ktorej jednotlivec patrí? Sú dôležitejšie emocionálne vplyvy alebo racionálna argumentácia? A do akej miery frekvencia vplyvov napríklad časté opakovanie tých istých správ vplýva na udržanie či zmenu postoja? Na tieto otázky nie sú jednoznačné odpovede a medzi ďalšie faktory, ktoré môžu podnietiť zmenu postoja patrí aj dôveryhodnosť zdroja informácií, atraktívnosť informácie (štýl a štruktúra, v akej je podaná), moc/vážnosť zdroja informácií či osobnostné charakteristiky nositeľa aj príjemcu informácie. Dôležitú rolu zohráva aj to, do akej miery je sprostredkovaná informácia či ucelený postoj podobný alebo odlišný od postoja, ktorý človek zastáva. Ovplyvniteľnosť súvisí aj s aktuálnym vnútorným rozpoložením človeka a situáciou, v ktorej sa práve nachádza. Vplývanie na postoje nefunguje ako jednoduchý vzťah akcie a reakcie. Ľudia menia svoj postoj súhrou rôznych faktorov, a to spravidla až keď pocítia kognitívnu a emocionálnu nerovnováhu, ktorú prežívajú ako stresujúcu. Potom sú tri možnosti, ako na ňu môžu zareagovať: 1. situáciu aktívne zmenia, resp. sa jej vyhnú, alebo 2. situáciu si vysvetlia či interpretujú spôsobom, ktorý je v súlade s ich dovtedajším poznaním a presvedčením, alebo 3. zmenia svoj postoj. Človek najčastejšie hľadá takú možnosť, ktorá mu najviac vyhovuje. Popri vyššie opísaných funkciách, ktoré postoje u človeka plnia, aj toto objasňuje, prečo sú postoje pomerne rezistentné k zmene. Postoje v celkovej štruktúre prejavov osobnosti alebo postoje a názory Z charakteristiky zložiek postojov vieme, že naše názory sú súčasťou poznávacej, kognitívnej zložky postoja. Pre skúmanie postojov je potrebné odlišovať ich od názorov. Hayesová (2003) uvádza, že názory sú v podstate neutrálne sú to výroky, o ktorých si myslíme, že sú pravdivé. Naproti tomu postoje sú hodnotiace, vyjadrujú naše pocity vo vzťahu k určitému objektu, situácii. Postoje, ktoré identifikujeme zo správania človeka, však nemusia byť v súlade s názormi, ktoré prezentuje.... hodnoty Hodnoty sú relatívne stále osobné preferencie k objektom, iným ľuďom, ideám a k sebe samému. Sú základom postojov a vyjadrujú to, čo je morálne alebo sociálne žiaduce. Slúžia nám ako štandardy, podľa ktorých sa orientujeme, posudzujeme svoje správanie, aj činy iných. Hodnoty, ktoré človek vnútorne vyznáva, môžu zostať uchované napriek tomu, že jeho aktuálne správanie im odporuje, napríklad pod tlakom okolia. Postoj je akoby mostom medzi psychickou stránkou osobnosti človeka a jeho zaradením, rolou a účasťou v sociálnej realite. Práve preto sú postoje objektom skúmania tak sociálnej psychológie, ako aj sociológie, antropológie a ďalších odborov.... motívy Motívy môžu aktivizovať správanie a v správaní sa môžu následne prejaviť zastávané postoje. Napríklad výzva k účasti 26

4 na dobrovoľníckej akcii aktivizuje motiváciu pomáhať, ale to, akým spôsobom sa do aktivít zapojíme, závisí na našom postoji k pomoci iným. Možno len pošleme podpornú sms- -ku, možno sa osobne zúčastníme, možno sa aj aktívne zapojíme. A možno neurobíme vôbec nič alebo nabudúce naopak zorganizujeme niečo aj sami.... správanie Správanie je vždy situačne podmienené a nemusí vyjadrovať skutočný postoj človeka. Výskumy poukazujú na nízku pozitívnu koreláciu medzi postojmi a správaním. Predpovedať správanie jedinca k určitým objektom z poznania jeho postojov preto nie je spoľahlivé a presné. Podľa Žitniakovej Gurgovej (2013) to spôsobujú napríklad osobné faktory (vplyv iných postojov, súperenie motívov, absencia možnosti konať), situačné faktory (sociálny tlak, obava z dôsledkov prejavenia postoja) a iné nepredvídateľné vonkajšie faktory. Konanie nie je určené jedným, ale mnohými postojmi, ako aj potrebami a situačnými podmienkami, ktoré pôsobia súčasne. Napríklad v situácii, keď je prítomná autorita, ktorú rešpektujeme, vieme svoju averziu ku konkrétnemu objektu postoja (napr. príslušníkom určitej skupiny) skryť, aby sme získali uznanie, alebo sa vyhli konfliktu či odsúdeniu. Hayesová (2003) preto upozorňuje na potrebu nepreceňovať konzistentnosť postoja, lebo sociálne tlaky a iné okolnosti spôsobujú rozpory medzi postojmi a správaním. Nekonzistentnosť zložiek postoja nastáva, ak jednotlivec myslí alebo cíti podľa určitej logiky, no jedná podľa inej. Vzťahy medzi postojmi a ostatnými zložkami osobnosti sú výzvou pre ľudí v pomáhajúcich profesiách, a taktiež pre učiteľov. V pedagogike je v tejto súvislosti dôležité brať do úvahy aj vývinové charakteristiky žiakov a žiačok. Sociálne učenie a postoje Postoje nie sú dedičné, ale naučené, a preto je zaujímavé skúmať, ako takýto proces učenia prebieha. Jedným zo spôsobov osvojovania si postojov je učenie podmieňovaním, to znamená, že za vyjadrovanie určitých postojov je jedinec odmeňovaný alebo trestaný. Ďalším spôsobom učenia sa je napodobňovanie. Neznáme objekty spoznávame aj pozorovaním, z ktorého sa o nich dozvedáme rôzne informácie, vytvárame si úsudky a presvedčenia o tom, ako sa správajú a odhadujeme ich ďalšie vlastnosti a prejavy. Pri utváraní postoja môžeme odlíšiť tri úrovne: uvedomenie (napr. uvedomujem si, že lekári zistili škodlivosť fajčenia na zdravie); akceptácia (napr. verím tomu, že fajčenie je škodlivé); personalizovaná akceptácia (napr. verím, že fajčenie je nebezpečné aj pre mňa osobne). Deti si často utvárajú postoj priamym zážitkom. Na druhej strane ich postoje nezriedka odrážajú pozitívne alebo negatívne postoje ich rodičov či rovesníkov. Pri zamýšľanom ovplyvňovaní postojov preto potrebujeme podporu tých, ktorí postoj dieťaťa ovplyvnili. Podľa Verešovej (2007) deti získavajú postoje voči rôznym sociálnym skupinám tak, že počuli dôležité osoby ako vyjadrujú svoje postoje a následne za reprodukovanie postojov boli deti pochválené či odmenené. Odlišné postoje alebo príklady odlišného správania voči určitým objektom môžu naopak spochybniť či narušiť zastávané postoje. Cieľavedomé rozvíjanie postojov v práci učiteľov Ak chce človek svetu okolo seba porozumieť, je dobré, ak sa v priebehu života stretáva s rôznymi postojmi a v strete s nimi dozrieva. Škola, učitelia, médiá a rôzne sociálne skupiny, ktorých súčasťou sa človek stáva, by mali podporovať takéto zrenie názorov a vystavovať dieťa alebo mladého človeka rôznym pohľadom na svet. Náš obraz o svete tvorí východisko aj pre formuláciu cieľov výchovy a vzdelávania. Tieto ciele sú v štátnych a školských vzdelávacích programoch stanovené pre všetky deti, všetky školy a všetkých učiteľov a učiteľky. V týchto cieľoch sú čitateľné konkrétne hodnoty spoločnosti. Ciele druhotnej, školskej socializácie sú v pedagogickom jazyku vyjadrené v podobe kompetencií, ktoré sa majú u žiakov a žiačok rozvíjať v jednotlivých vzdelávacích oblastiach, prostredníctvom vyučovacích predmetov a prierezových tém. Na súbore kompetencií tak možno ukázať, aký cieľový stav rozvoja žiakov sa má v konkrétnej oblasti dosiahnuť. To však nie je len záležitosť konkrétnych vyučovacích hodín či učebníc. Napríklad rozvoj občianskych kompetencií je záväzný pre všetky predmety, nie je to len vec občianskej náuky. Na ich rozvinutie vplýva všetko, čo sa v škole deje, odučené kurikulum, ale aj vzorce správania a konania, ktoré môžu žiaci odpozorovať počas vyučovania aj mimo neho. Zodpovednosť za rozvíjanie hodnôt a postojov má celá škola, ktorá pritom musí zohľadňovať hodnotové zázemie detí, spolupracovať s rodičmi a spolu s nimi a aj so samotnými žiakmi hľadať vhodné spôsoby, ako rôzne postoje rozvíjať. Rešpektovanie pestrosti názorov, a zároveň podpora hodnôt stanovených v záväzných školských dokumentoch je citlivá oblasť, z ktorej nemožno vynechať žiadneho aktéra primárnej a sekundárnej socializácie detí. Popritom si učiteľ vo svojom výchovnom pôsobení musí byť vedomý aj svojich vlastných postojov a hodnôt, ktoré ovplyvňujú jeho pedagogické pôsobenie. Ako možno sledovať mieru rozvoja kompetencií a vyhodnocovať tak dopad nášho pedagogického pôsobenia? Vieme to cez merateľné ukazovatele, ktoré opisujú postupné premeny vo všetkých troch zložkách kompetencií vedo- 27

5 mostiach, zručnostiach aj postojoch. Pri postojoch pritom môžeme sledovať nielen kognitívnu, ale aj afektívnu a konatívnu úroveň, teda nielen poznatky a emócie, ktoré postoj spoluvytvárajú a ovplyvňujú, ale aj pripravenosť konať v súlade s nimi. Konkrétne podnety a aktivity vo vyučovaní sa pritom môžu cielene venovať iba jednej z týchto zložiek, avšak s vedomím existencie a dôležitosti aj tých ostatných. Pri cieľavedomom výchovno-vzdelávacom pôsobení je kľúčová diagnostika, v tomto prípade nie psychologická, ale pedagogická. Tá má svoje zásady a nástroje. Využívame niektoré z nich v našom vyučovaní? Korthagenov cibuľový model poslanie 2. identita 3. názory 4. kompetencie 5. správanie 6. prostredie Výskum, ktorý môže realizovať učiteľ vo svojej triede, sa nazýva akčný výskum (bližšie pozri príspevok Márie Rychnavskej). Akčný výskum má svoje špecifické postupy, ale vždy začína záujmom o zlepšenie pedagogickej situácie. Učiteľ pozoruje javy, ktoré ovplyvňujú nielen výsledky vzdelávania, ale aj atmosféru v triede a výkony jednotlivcov. Skúma, spracováva informácie a na základe zistení plánuje svoje pedagogické pôsobenie a projektuje vzdelávacie aktivity v súlade s cieľmi vzdelávania a pedagogickou situáciou. Diagnostika má s akčným výskumom viacero spoločných charakteristík. Učitelia vždy analyzujú a interpretujú pedagogické situácie, vyhodnocujú ich a navrhujú kroky, ktoré môžu existujúci stav zlepšiť. Podľa Kompolta a Timkovej (2010) je diagnostika integrálnou súčasťou učiteľského povolania. V súvislosti s postojmi sa zameriava na ich zisťovanie a analýzu, teda na rozpoznanie aktuálneho stavu, ako aj príčin vzniku konkrétnych postojov. Na základe diagnostiky sa učiteľ rozhoduje o zmenách v podmienkach učenia alebo v prístupe k žiakovi či skupine žiakov, hľadá nové stratégie vyučovania, skúša rôzne vyučovacie metódy a spôsoby hodnotenia. Na posilnenie alebo zmenu postojov v súlade so stanovenými cieľmi výchovnej činnosti môže používať takmer všetky metódy pedagogickej diagnostiky pozorovanie, rozhovor, ale aj dotazníky, sociometrické merania klímy, didaktické testy a rôzne spôsoby hodnotenia. Korthagenov cibuľový model (pozri obrázok) nám ukazuje, že existujú rôzne úrovne nášho fungovania, ktoré ovplyvňujú aj rozvoj našich kompetencií. Tento model bol pôvodne vytvorený na ilustrovanie rôznych úrovní profesijnej prípravy učiteľov, no inšpiratívny je aj vtedy, ak chceme rozvíjať postoje našich žiakov. Nabáda nás totiž, aby sme pritom brali do úvahy pozorovateľné, ako aj skryté úrovne. Prvou úrovňou je prostredie, ktoré vzdelávanie ovplyvňuje. Spolu s ďalšími dvoma úrovňami, správaním a kompetenciami, sú pozorovateľné zvonku, v správaní žiakov. Smerom dovnútra sú zas úrovne, ktoré vyžadujú jemnejšie pedagogické intervencie, lebo názory, presvedčenia či identita sa utvárajú inými mechanizmami, ako len nácvikom správania a prijatím vonkajších pravidiel. Uvedený model nám pomáha stanoviť si výchovno-vzdelávacie ciele, keď máme určitý postoj identifikovaný, diagnostikovaný. Zmena postoja predstavuje proces, ktorému môžeme porozumieť poznaním jednotlivých úrovní, a taktiež na seba nadväzujúcich krokov. Najskôr totiž musíme novej informácii či podnetu venovať pozornosť, až potom im môžeme porozumieť a následne ich aj prijať. Až keď nový podnet prijmeme, môžeme si ho uchovať a následne konať v súlade s ním. Túto postupnosť si možno predstaviť aj ako rad otázok, ktoré učiteľovi pomáhajú identifikovať stupeň osvojenia si určitého postoja (každá otázka predstavuje jeden stupeň): 1. Venuje žiak novej informácii pozornosť? 2. Rozumie jej? 3. Prijíma ju? 4. Uchová si ju? 5. Správa sa v súlade s ňou? (Výrost, 2008) Iba kladná odpoveď na všetky tieto otázky zabezpečí dosiahnutie zmeny. Prezentovaná postupnosť krokov korešponduje so stanovovaním výchovných cieľov výučby a pedagogická teória ju prezentuje ako Kratwohlovu taxonómiu afektívnych cieľov (Turek, 2008, s ). Aby sme dosiahli zmenu postoja, predpokladá sa úspešné zvládnutie celého reťazca. Stačí niekoľko odlišných podnetov, protichodná skúsenosť či cielené presviedčanie a celý reťazec sa začína odznovu! V tom je čaro i náročnosť zmeny v takej citlivej oblasti, akou je oblasť postojov. Zoznam použitej literatúry FALTÝN, J. Mutikulturní andragogika, Praha: Univerzita Karlova, HAYESOVÁ, N. Základy sociální psychologie. Praha: Portál, KOLLÁRIK, T. a kol. Sociálna psychológia. Bratislava: Univerzita Komenského, KOMPOLT, P. TIMKOVÁ, B. Pedagogická diagnostika a akčný výskum. Bratislava: Univerzita Komenského, KORTHAGEN, F. In search of the essence of a good teacher: towards a more holistic approach in teacher education. Teaching and Teacher Education 20 (2004), s

6 KRECH, D. CRUTCHFIELD, R.S. BALLACHEY, E. L. Človek v spoločnosti. Bratislava: SAV, NAKONEČNÝ, M. Psychologie osobnosti. Praha: Academia, NAKONEČNÝ, M. Sociální psychologie. Praha: Academia, TUREK, I. Didaktika. Bratislava: IURA Edition, VEREŠOVÁ, M. Postoje, stereotypy, predsudky a ich zmeny. In: Sociálna psychológia. Nitra: Enigma, 2007, s VÝROST, J. SLAMĚNÍK, I. (eds.) Sociální psychologie. Praha: Grada Publishing, ŽITNIAKOVÁ GURGOVÁ, B. Úloha psychológie v príprave učiteľov ma realizáciu multikultúrnej výchovy. In VANČÍKOVÁ a kol. Multikultúrna výchova jej miesto v príprave učiteľov. Banská Bystrica: UMB, 2013, s