RODINNÁ TERAPIA A PORADENSTVO

Transcription

1 Jitka Prevendárová RODINNÁ TERAPIA A PORADENSTVO Základné pojmy a teoretické východiská Bratislava 2004 P S Y C H O N L I N E Poradenstvo, Psychoterapia & Práca so skupinou Kontakt: ( ), ( ) prevendarova@centrum.cz, ondrej_kubik@yahoo.com 1

2 doc. PaedDr. Jitka Prevendárová, CSc. Recenzenti: prof. PhDr.Stanislav Kratochvíl, CSc. doc. PhDr. Ivo Plaňava, CSc. doc. PhDr. Emil Komárik, CSc. 3. dopl. vydanie, Bratislava 2004 Vydalo: OZ Sociálna práca, 2004 Za odbornú a jazykovú stránku zodpovedá autorka ISBN POĎAKOVANIE Ďakujem všetkým, študentom i klientom, ktorí majú zásluhu na tom, že táto kniha vznikla. Osobitná vďaka patrí oponentom mojej habilitačnej práce: prof. PhDr. S. Kratochvílovi, CSc, doc.phdr. I. Plaňavovi, CSc. a doc. PhDr. E. Komárikovi, Csc., ktorí mi poskytli cenné pripomienky k predchádzajúcemu vydaniu. S vďačnosťou prijímam tiež pomoc anjelov, plynúcu mojím bytím... 2

3 Ú v o d Poňatie rodinnej terapie a poradenstva, prezentované v tejto práci vyplýva z chápania rodiny ako nositeľky vlastností a osobitostí systémovej kvality. Systém predstavuje celok, má svoje funkcie a štrukturálne zákonitosti, ale predovšetkým - a to je podstatné- ako celok sa správa kvalitatívne inakšie, než suma jeho pozorovaných častí. Povedané rečou rodinného terapeuta, môžeme roky pracovať s každým členom rodiny osobitne, môžeme o týchto ľuďoch vedieť takmer všetko, a predsa nemusíme ešte vedieť nič o ich rodine, o jej štruktúre, sebaorganizácii, o stratégiách správania jednotlivých členov voči iným, o spôsobe, akým spolu komunikujú, o ich hierarchii, vzťahoch, väzbách, atď. Tento jav ma ako mladú neskúsenú poradkyňu vždy znova a znova privádzal do zúfalstva, bol zdrojom mojich profesionálnych neúspechov a z toho vyplývajúcich pochybností, či sa to vôbec niekedy naučím... Začiatkom osemdesiatych rokov, kedy poradenstvo na Slovensku začalo písať svoju zhruba desaťročnú históriu, sme sa mnohí učili takto "za pochodu", neraz aj na vlastných chybách. Možnosť supervízie prakticky neexistovala. Pracovala som vtedy v poradenskom centre (bývalej Manželskej a predmanželskej poradni) s dospelými ľuďmi, majúcimi prevažne manželské a partnerské problémy. Pri individuálnych rozhovoroch s nimi ma fascinovalo i miatlo zároveň, že každý z manželov prezenoval inú subjektívnu "teóriu" týkajúcu sa spoločných problémov, iné názory na kauzalitu (na príčine bol spravidla vždy ten druhý) a pozeral sa na vzťah svojským pohľadom, odlišným od pohľadu toho druhého. Spočiatku ma najviac trápila otázka, kto z nich má vlastne pravdu. Obávala som sa možnosti konfrontovať ich názory na spoločnom stretnutí a pripadalo mi zbytočné zaoberať sa aj širšími, napríklad medzigeneračnými súvislosťami. Chápanie cirkulárnej kauzality rodinných problémov bolo vtedy nad moje sily. Nízka efektívnosť individuálneho poradenstva a terapie sa prejavila ešte vypuklejšie v čase, keď som začala pracovať s deťmi s poruchami správania v pedagogicko - psychologickej poradni. Konečne som si naplno uvedomila, že niektoré problémy detí nie sú riešiteľné bez uskutočnenia podstatných zmien v rodinnom systéme. To predpokladalo nielen dôkladné poznanie klientských rodín a zapojenie rodičov do spolupráce, ale predovšetkým ich ochotu meniť sa. Musela som ich presvedčiť, že nie dieťa je choré či narušené, ale rodina ako celok potrebuje pomoc a zmenu (napríklad ujasniť si prioritu hodnôt, zmeniť výchovné postoje, nanovo usporiadať štruktúru vzťahov a pod.). Tu 3

4 niekde boli začiatky mojej práce s rodinou ako systémom. Po roku 1989 na Slovensku prudko vzrástol počet rodín, ktoré sa náhle a neočakávane ocitli v kríze. Pomoc vyhľadávajú napríklad sociálne slabé rodiny, ktoré prišli o svojho živiteľa. Vznikol tiež nový fenomén - rodiny podnikateľov "workoholikov", so vzťahmi poznačenými napätím, stresom, chaosom hodnôt, pocitom vnútornej osamelosti a citovej podvýživy. Čoraz častejšie sa objavuje tiež problematika násilia a drogových závislostí. Možno však povedať, že prakticky každý človek a každá rodina sa hocikedy môže ocitnúť v situácii, ktorej riešenie je momentálne nad ich sily, v situácii vyžadujúcej pomoc profesionála. Je mojim veľkým želaním, aby každá rodina, aj v najzapadlejšom kúte Slovenska, našla v prípade potreby vo svojom regióne "svojho" rodinného terapeuta či poradcu, ktorý by jej pomohol dostať sa z krízy von. Publikácia, ktorú práve otvárate, je určená predovšetkým ako učebnica základov rodinnej terapie a poradenstva pre študentov liečebnej pedagogiky, psychológie a sociálnej práce. Dúfam, že bude inšpirujúcim zdrojom poznatkov pre všetkých, koho zaujímajú možnosti profesionálnej pomoci rodine. Možno bude interesovať aj odborníkov pracujúcich inak než systémovo, napríklad detských terapeutov. Myslím, že žiaden detský terapeut alebo výchovný poradca sa nezaobíde bez pochopenia diania v rodine a poznania multiplicitných spôsobov práce s rodinnými systémami. Táto učebnica ponúka možnosť porozumieť základným pojmom, orientovať sa v spleti rôznorodých teoretických východísk, metód a postupov a vybrať si z nich napokon tie, v ktorých sa chceme ďalej zdokonaľovať. 4

5 1. Základné pojmy a kategórie 1.1. VŠEOBECNE O FORMÁCH PROFESIONÁLNEJ POMOCI RODINE Pri uvažovaní o predmete nášho skúmania - rodinnej terapii a poradenstve - je predovšetkým potrebné si objasniť zaradenie týchto pojmov do širšieho rámca profesionálnej pomoci rodine. Profesionalitu zdôrazňujeme z toho dôvodu, pretože laické poradenstvo a terapia bolo odjakživa súčasťou našej reality a je ním dodnes, avšak týmto sa nechceme zaoberať. Rovnako sa nemienime zaoberať mnohorakými formami profesionálnej pomoci, existujúcimi mimo rámec psychologických a psychoterapeutických služieb - takými sú napríklad niektoré sociálne služby, právne poradenstvo, či systém poradenstva v zdravotníctve, ktorý sa takisto dotýka problematiky rodiny (poradne pre tehotné ženy, genetické poradenstvo, poradne pre matky s deťmi a pod.). Predmetom nášho záujmu bude rodinná terapia ako samostatná forma psychoterapie a rodinné poradenstvo ako jedna z foriem psychologického poradenstva. Vzhľadom k tomu, že učebnica je v prvom rade určená pre študentov liečebnej pedagogiky a sociálnej práce, považujeme za užitočné vymedziť vzťahy týchto dvoch disciplín voči rodinnej terapii a rodinnému poradenstvu, keďže práca s rodinou je integrálnou súčasťou oboch týchto pomáhajúcich profesií, liečebnej pedagogiky i sociálnej práce. Obe majú široké, z časti odlišné, avšak v mnohom podobné pole pôsobnosti. Aj vtedy, ak pracujú s klientom individuálne, musia ho zároveň rešpektovať ako súčasť konkrétneho sociálneho systému (inštitúcie), akým je napríklad ústav, nemocnica, škola, či rodina. V súvislosti s rodinami je sociálna práca, rovnako ako aj práca liečebného pedagóga zacielená na: odstránenie, respektíve zmiernenie ťažkostí klienta prostredníctvom rodinných príslušníkov (u dieťaťa najmä rodičov, starých rodičov a súrodencov, u dospelých klientov zohráva významnú rolu hlavne pomoc zo strany manželského partnera), lepšiu adjustáciu klienta v rodine, adaptáciu klienta a rodiny na nové, objektívne ťažko zmeniteľné podmienky, napríklad v dôsledku ťažkého ochorenia alebo zdravotného postihnutia rodičov či dieťaťa, úmrtia v rodine, chronického abúzu drog, straty zamestnania, atď. Práca sociálneho pracovníka i liečebného pedagóga s rodinami 5

6 sa primárne odvíja od toho, v akom zariadení, pre akú inštitúciu tento odborník pracuje. Iná bude povedzme v nemocnici s onkologicky chorými deťmi a ich rodičmi, iná zasa v domove dôchodcov alebo senior-centre a celkom iné budú ciele liečebného pedagóga pracujúceho v školskom zariadení. Ako člen zdravotníckeho tímu môže pracovať s rodinou napríklad v súvislosti s nežiaducimi reakciami príbuzných na pacientovo ochorenie, bude im pomáhať k zlepšeniu psychickej pohody a vyrovnanosti, ako školský pracovník bude konzultovať s rodinou školské problémy ich dieťaťa, atď. Práca rodinného terapeuta sa v poslednom desaťročí 20. storočia vykryštalizovala do podoby samostatnej špecializovanej profesie. Na jej vykonávanie je potrebné predpísané postgraduálne vzdelávanie, ktorého štandardy určujú dnes už nielen národné spoločnosti, ale tieto musia byť prirodzene kompatibilné so štandardami EFTA (European Association of Family Therapy) a svetovej organizácie IFTA (International Family Therapy Association). Hoci má rodinná terapia a poradenstvo viaceré styčné plochy s ostatnými pomáhajúcimi profesiami, nemalo by dochádzať ku zámene kompetencií. Najmä nie v takej extrémnej podobe, ako popisuje Shulman (1984,s.126) vo svojej publikácii zameranej na zručnosti v pomáhaní. Prezentuje tu prípad sociálnej pracovníčky, zamestnanej v oblasti starostlivosti o dieťa ("Child Welfare Agency"), ktorá si urobila kurz poradenstva pre ľudí so sexuálnymi problémami. Kontakt s rodičmi sa jej zdal výbornou príležitosťou na uplatnenie nových vedomostí, pričom jej zostávalo čoraz menej času na pracovné povinnosti, za ktoré niesla priamu zodpovednosť. Shulman (tamtiež) ďalej diskutuje o otázke etiky a zodpovednosti, zamýšľa sa nad takými, v podstate bežnými prípadmi, keď si pracovník plní povinnosti, dané pracovnou zmluvou, ale túži skúšať aj niečo nové. Podľa nášho názoru je cenné, pokiaľ je pracovník iniciatívny a kreatívny, no nesmie prekračovať kompetencie, ktoré mu vymedzuje odbornosť. Napokon by sme sa chceli v tomto úvode dotknúť aj ďalšej filozoficko - etickej otázky, a síce za akých okolností máme právo zasahovať do takej intímnej sféry, akou je rodina. Ludewig (1994), ako zástanca systemicky orientovanej terapie, rozlišuje medzi skutočnou (dobrovoľnou) pomocou a nedobrovoľnou, nanútenou pomocou. Skutočná pomoc predpokladá, že si ju rodina, resp. niektorý z jej členov sám vyžiada, t.j. stane sa iniciátorom kontaktu s odborníkmi, alebo pomoc iniciovanú zo strany inštitúcie dobrovoľne prijme. Na prvý pohľad to možno znie ako samozrejmosť. Existuje však mnoho takých rodín, ktoré z nášho subjektívneho hľadiska pomoc potrebujú, no odmietajú ju prijať. Takými sú napríklad niektoré rodiny alkoholikov, deviantov, týrajúce alebo zneužívajúce deti a pod. V prípade nedobrovoľnej, 6

7 nanútenej pomoci používa autor termín sociálna kontrola alebo sociálna starostlivosť (tamtiež, 1994). Sociálna starostlivosť, v rámci ktorej je niekedy potrebný aj násilný zásah do rodičovských práv a povinností, môže mať pre rodinu aj sekundárny terapeutický efekt. Nemožno ju však stotožňovať s rodinnou terapiou alebo rodinným poradenstvom, ktoré ak má byť úspešné, musí byť založené na dobrovoľnosti účastníkov. Nanútený externý zásah rodinnú situáciu najmä zo začiatku vždy komplikuje. Kedže žiadateľom o pomoc býva zvyčajne iba jeden člen rodiny, častým problémom, s ktorým sa poradca / terapeut na začiatku stretáva, je nízka motivovanosť, nedôvera až odpor ostatných členov rodiny voči inštitucionálnej pomoci. Klientom vždy pomáha, ak im poskytneme čo najviac informácií o našom zariadení, o metódach práce, ktoré používame a uistíme ich, že nebudeme ani nechceme zasahovať do ich súkromia proti ich vôli. Ak sa nám nepodarí získať dôveru príbuzných ani po viacerých písomných alebo telefonických kontaktoch, nezostáva nič iné, ako pracovať s klientom (iniciátorom kontaktu) individuálne, avšak s cieľom dosiahnutia systémovej zmeny, pokiaľ je táto potrebná. Napríklad rodičia, ktorých deti boli školou označené ako výchovne problematické, často nedôverujú žiadnym inštitúciám a odmietajú spolupracovať s poradenským alebo terapeutickým centrom. To je bežný problém, ktorý poznajú všetci pracovníci protidrogových centier, detských psychiatrických liečební, pedagogicko - psychologických poradní a pod. Východisko vidíme v čo najužšej spolupráci liečebno-výchovných zložiek a terénnej sociálnej práce so školskými zariadeniami, vo zvyšovaní vážnosti profesie rodinného poradcu a terapeuta a v neposlednom rade v dôslednej osvetovej práci, propagujúcej výhody systémovej pomoci rodinám RODINNÁ TERAPIA Pojem rodinná terapia (resp. rodinná psychoterapia) sa vo svete začal udomácňovať postupne na počiatku druhej polovice 20. storočia, no niektoré pokusy pracovať s rodinou pacienta/ klienta sú oveľa staršieho dáta. Ako uvádzajú autori Kondáš a kol.(1985), a Langmeier a kol.(1989), historický medzník vo vývoji rodinnej terapie znamenali najmä výskumy interakcie v rodinách mladistvých schizofrenikov. Zaoberali sa nimi napríklad Bateson, Jackson, Haley a ďalší predstavitelia Školy z Palo Alto, známej svojou koncepciou medziľudskej komunikácie, ale aj psychoanalyticky orientovaní či vyškolení terapeuti ako Ackerman, Bowen, Wynne, Lidz a ďaľší. Skúmali, či a akým spôsobom môže rodinná interakcia prispieť ku vzniku schizofrénie. Ukázalo sa, že zvláštnosti 7

8 rodinnej situácie, v prípade schizofrénie najmä poruchová sociálna interakcia, chronická kumulácia komunikačných paradoxov, vyvolávajúcich zmätok či dezintegráciu osobnosti, môže byť jedným zo zdrojov psychosociálneho zlyhania pacienta. Na druhej strane sa uznávalo, že takéto závažné ochorenie, prípadne iný handicap jedného člena rodiny môže mať negatívny vplyv na celú rodinu. V počiatočnom období rozvoja rodinnej terapie bolo predovšetkým uplatňované hľadisko jednosmernej (lineárnej) závislosti: jeden problém či nedostatok bol chápaný ako príčina druhého. Súčasný rodinný prístup spočíva práve v prekonaní tohto jednosmerného ponímania príčiny a následku medzi situáciou či udalosťami v rodine a patológiou niektorého jej člena. Zdôrazňuje cirkulárnu kauzalitu a vzájomnú podmienenosť javov a procesov prebiehajúcich v rodinnom systéme. Pre terapeuta je takýto pohľad významný tým, že sa nemusí zaoberať prvotnou príčinou vzniku nezhôd, keďže príčina je ťažko uchopiteľná a schopnosť klientov riešiť problém často nezávisí od identifikácie príčin. Umožňuje to pomáhajúcemu k nestrannému a (samozrejme) neobviňujúcemu pohľadu na jednotlivých členov rodiny. K rozvoju rodinnej terapie dochádzalo pozvoľna v druhej polovici 20. storočia najmä v dôsledku rozvoja všeobecnej teórie systémov a jej aplikácie v biolológii, psychológii a sociológii. Rodinné prostredie prestalo byť chápané z hľadiska jedinca ako náhodné zoskupenie vplyvov a začalo sa počítať s tým, že tvorí spolu s človekom svojrázny celok - sústavu vyššieho rádu s vlastnými zákonitosťami vzájomnej závislosti. Miesto individuálneho pacienta (klienta), ktorý bol "obeťou" zlej výchovy alebo iných nepriaznivých vplyvov rodiny (prípadne miesto rodiny, "trpiacej" následkom individuálne podmienenej patológie niektorého jej člena) sa dostala do ohniska skúmania a intervencie rodina ako celok. Rodinnú terapiu, podobne ako manželskú terapiu, chápu niektorí autori ako špeciálnu oblasť psychoterapie (Vymětal, 1987, Kratochvíl, 1998). Nám sa však väčšmi pozdáva myšlienka, že rodinná terapia, podobne ako skupinová terapia sa vyvinula v priebehu času ako ďalšia, samostatná forma psychoterapie. Medzi individuálnou, skupinovou a rodinnou terapiou sú zásadné rozdiely, týkajúce sa vytýčeného cieľa, metód i postupov. Na druhej strane však posledný vývoj rodinnej terapie, ktorý predstavujú tzv. systemické (konštruktivistické) koncepcie, ukazuje že systemické postupy sú rovnako dobre použiteľné v pri práci s jednotlivcom, skupinou či rodinou. Po fáze 8

9 diferenciácie a samostatného vývoja jednotlivých foriem psychoterapie nastáva teraz obdobie vzájomného obohacovania. Vo všeobecnosti možno rodinnú terapiu definovať ako samostatnú formu psychoterapeutickej pomoci, zameranú na proces navodenia prospešných zmien v narušenom, patologicky zmenenom, či dysfunkčnom rodinnom systéme, prostredníctvom terapeutického vzťahu medzi pomáhajúcim a členmi rodiny a prostredníctvom terapeutických intervencií (postupov), špecifiká ktorých závisia od konkrétneho smeru (prístupu, školy) rodinnej terapie. Psychoterapeutický proces umožňuje teda zmenu a/ alebo ďalší vývin (zväčša je jedno od druhého neoddeliteľné). Mohli by sme sa pristaviť pri otázke, ktoré zmeny sú pre rodinu prospešné a kto má právo to určiť? Je to diskutabilné. Niektoré smery rodinnej terapie a poradenstva preferujú tzv. normatívny model rodiny, vymedzujúci, ako má vyzerať zdravá (správna, normálna, funkčná...) rodina - v tom prípade je pomáhajúci práve tým expertom, ktorý určuje, čo je pre rodinu prospešné. Iné smery odmietajú všetky normatíva s poukazom na jedinečnosť každého individua a každej rodiny, takže nie terapeut má rozhodovať o tom, čo je pre rodinu dobré, správne, prospešné, ale len ona sama, respektíve jej členovia. Taktiež je diskutabilné, kde je hranica (a či vôbec je) medzi rodinami relatívne zdravými, normálnymi, funkčnými a tými, ktoré sme v definícii nazvali narušenými, patologicky zmenenými či dysfunkčnými. Hranice normality rodiny sú skutočne ťažko definovateľné pre mnohorakosť kritérií a pohľadov. Všeobecne uznávaným snáď zostáva fenomenologické kritérium spoločenskej integrovanosti rodiny v širšom sociálnom prostredí a jej schopnosť vychovať prosociálne orientované potomstvo. Podstatné v rodinnej terapii je to, že pacientom je rodina (v nasledujúcom texte používame častejšie nemedicínsky pojem klient) s viac či menej zložitou štruktúrou vzťahov, rolí, pravidiel spolužitia, so svojimi obvyklými spôsobmi interakcie medzi členmi, s úlohami, ktoré sa postupne menia podľa toho, ako sa menia v priebehu dlhodobého vývoja rodiny jej príslušníci. Príznaky poruchy u jedného člena, ktorý je v tomto zmysle považovaný za rodinou identifikovaného pacienta, (nazývaného aj indexový pacient podľa Simon-Stierlina, 1995), t.j. zjavného nositeľa skrytej patológie celej rodiny, sú dôsledkom a signálom toho, že je narušená funkcia rodiny ako celku. 9

10 Keďže sme na viacerých miestach spomínali pojem "rodina ako celok", žiada sa jeho upresnenie. Sú to všetci členovia rodiny žijúci pod jednou strechou? Je to rodina základná (iba rodičia a deti) alebo rozšírená a ak- tak o aké príbuzenstvo, resp. koľko generácií? Zložitá otázka. Rodinní terapeuti jej zodpovedanie nechávajú zvyčajne na samotných účastníkoch sedenia, na ich predstave, cítení celku. Pritom treba mať na pamäti, že do sociálneho organizmu rodiny môžu zasahovať aj vzdialení, ba i zomrelí členovia rodiny - napríklad ako udržiavatelia rodinných tradícií, hodnôt a pod. Aj s nimi je nutné v rodinnej terapii počítať. Nepovažuje sa však za nutné pracovať za každých okolností s celou rodinou. Počet účastníkov na terapeutickom stretnutí je variabilný v závislosti od aktuálnych cieľov a úloh. Keď som po prvý raz videla Adrianu, ako schúlená čupí na schodoch pri dverách poradne, vo veľkej bunde so šálom na krku, bolo mi divné najmä to, prečo si ten šál tak kŕčovito drží a občas ním myká...pochopila som vo chvíli, keď spod goliera vykukla veľká biela myš - presnejšie potkan. To je Mišo, povedala a ja som cítila, že jej veľmi záleží na tom, aby sme si s Mišom rozumeli. Tak sme sa zoznámili... Bolo to pred rokom a pre 15- ročnú Adrianu bol Mišo vtedy jediným živým tvorom, s ktorým si rozumela. Kúpila si ho sama, kŕmila ho, spávala s ním. On bol jej rodina. On jediný ju chápal, keď v noci utekala z domu zo strachu pred opitým otčimom. Keď odišla z učňovky, nič jej nevyčítal. Ani vtedy, keď po prvý raz okúsila, ako chutí droga. Z domu utiekla niekoľkokrát, toto bol jeden z jej pokusov o záchranu. Takže na prvom stretnutí sme boli traja - ja, Adriana a Mišo. Strávila som potom mnoho hodín nekonečných rozhovorov s nimi dvomi, a taktiež s Aďkinou matkou a starou matkou. Keď som bola u nich doma na návšteve, poznala som aj Adrianinho mladšieho brata, len s otčimom sa sa nikdy nestretla. Keď som sa raz naňho pýtala, babka ukázala do kúta miestnosti na kôpku šrotu, čo zostala z písacieho stroja, a povedala: "Toť som Aďke kúpila nový stroj, aby mala, lebo ho v škole potrebovali, a on ho schytil a šmaril po nej... toto z neho zostalo... to je jej otčim, jeho vizitka"... Jedným z možných variantov rodinnej terapie je teda viacgeneračná terapia, zahŕňajúca do systému tzv. rozšírenú rodinu. Ďalšou možnosťou je párová terapia, pracujúca iba s párom - manželskou dvojicou. Párová (manželská) terapia má však isté špecifiká. Ako uvádza Simon a Stierlin (1995), postupy párovej terapie sa vyvíjajú jednak v spolupráci s rodinnou 10

11 terapiou, jednak nezávisle na nej. "Z hľadiska rodinnej terapie sa pár javí ako systém, z hľadiska individuálnej terapie ako interakčné spoločenstvo dvoch indivíduí, ktorých potreby sú buď v súlade, alebo na seba narážajú" (s.134). Z dostupnej literatúry je u nás možné si zaobstarať preklad Williho (1993) a monografiu Kratochvíla (2000), ktoré poskytujú podrobný vhľad do problematiky párovej / manželskej terapie RODINNÉ PORADENSTVO Poradenstvo ako samostatná špecializovaná profesionálna činnosť sa podobne ako psychoterapia systematicky rozvíja a v praxi používa zhruba od začiatku 20. storočia. V publikácii Drapela, Hrabal a kol.(1994) autori uvádzajú, že odborné poradenstvo vzniklo začiatkom storočia v americkom Bostone zo snahy niekoľkých humanistov pomáhať mladým imigrantom pri hľadaní práce. Od poradenstva pri voľbe povolania a v profesiovom vývine sa služby neskôr rozšírili na oblasť školskej orientácie (poradenstvo pri výchove a vzdelávaní v podmienkach školy), špeciálno-pedagogické poradenstvo, poradenstvo pri riešení interpersonálnych a intrapersonálnych úloh, potrieb, problémov osobnosti, ako aj partnerské, manželské a rodinné poradenstvo. Poradenská práca s rodinou má vo svojom historickom vývoji úzku súvislosť najmä s výchovným poradenstvom, s prístupom Adlera a jeho nasledovníka Dreikursa, zakladateľmi poradní pre deti (Koščo a kol., l987). Ich programy poradenstva sa už začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia zameriavali na prácu s rodinami, zdôrazňovali súvislosť rodinnej konštelácie, výchovy a životného štýlu rodiny s problémami dieťaťa. Táto oblasť profesionálnej činnosti sa neustále vyvíja, rozpracúva a vyjasňuje v podobe štrukturovaných koncepcií a teórií, modelov a programov. Uplatňovanie systémového (alebo systemického) prístupu k rodine je v poradenstve častokrát problematické, pretože na Slovensku zatiaľ neexistujú takto špecializované inštitúcie. Poradensko-psychologická starostlivosť o rodinu je v súčasnosti u nás zabezpečovaná hlavne prostredníctvom siete Pedagogicko- psychologických poradní a tiež Centier poradensko- psychologických služieb pre jednotlivca, pár a rodinu, s veľmi variabilnou klientelou a šírkou riešených problémov, mnohokrát presahujúcich rámec rodinného poradenstva. Ako bolo už viackrát uvedené, táto práca sa zameriava predovšetkým na rodinu ako systém, z čoho vyplýva aj nasledovné vymedzenie pojmu rodinného poradenstva: 11

12 Rodinné poradenstvo je proces profesionálnej (psychologickej) pomoci rodine, založený na špecifickej interakcii medzi poradcom (pomáhajúcim) a členmi rodiny, ktorý umožňuje: - klientom čo najlepšiu orientáciu v ich situácii, - optimalizáciu fungovania rodinného systému, - optimalizáciu života každého jej jednotlivca, tak aby dokázali efektívne riešiť úlohy, ktoré spoločný život prináša, zvládať aj náročné situácie, krízy a konflikty. Patrí sem aj poskytovanie informácií ako elementárna forma pomoci, tréning niektorých zručností a spôsobilostí (napr. komunikačných), ako aj podpora, respektíve sprevádzanie rodiny na jej životnej ceste v takých etapách, ktoré sú priveľmi zaťažujúce, napríklad po narodení postihnutého dieťaťa, v prípade rozvodu, úmrtia a podobne. Spoločné znaky rodinnej terapie a rodinného poradenstva V predchádzajúcich častiach sme uvažovali o rodinnej terapii a rodinnom poradenstve ako o oddelených disciplínach, kde kritérium odlišnosti spočíva vo funkčnosti alebo dysfunkčnosti rodinného systému. Podotýkame však, že pojmy rodinné poradenstvo a rodinná terapia sú síce odlišné, no v praxi sa často prekrývajú. Niekedy je totiž ťažké až nemožné nájsť presnú hranicu medzi nimi, rovnako ako je za istých okolností ťažké jasne odlíšiť, či konkrétna rodina je ešte zdravá, eufunkčná, alebo narušená, dysfunkčná. V nasledujúcich kapitolách budeme zväčša o rodinnom poradenstve a terapii uvažovať spoločne. Stotožňujeme sa s názorom Úlehlu (2000, s.43), ktorý v citovanom článku analyzuje spoločné znaky psychoterapie a poradenstva. Inšpirovaní jeho myšlienkami chceme podčiarknuť, že základom práce rodinného terapeuta a poradcu je iniciovanie prospešných zmien v rodinnom systéme, ktoré smerujú k dosiahnutiu, obnove alebo udržaniu kvality rodinného života i života jej členov tak, aby bol čo najviac podnecujúci, uspokojujúci a príjemný jednak v aspektoch osobných, ale aj vzťahových, interakčných. Nasledujúca schéma má čitateľovi pomôcť zorientovať sa v podobnostiach a rozdieloch v medzi týmito dvoma formami systémovej pomoci rodine a ostatnými druhmi pomáhania, ktoré potenciál rodiny využívajú predovšetkým k zmene, náprave chýb, či odstráneniu ťažkostí u jednotlivca. Ako každá schéma i táto predstavuje iba zredukovaný model skutočnosti a ako takú ju treba chápať. 12

13 FORMY PRÁCE S RODINOU CIEĽ POMÁHANIA OBJEKT (fokus) PROSTRIEDKY POMOCI RODINNÁ TERAPIA RODINNÉ PORADENSTVO INÉ FORMY PRÁCE S RODINAMI (soc.práca, liečebnopedagogická práca, iné) V závislosti od prístupu sa zameriava na: -reštrukturalizáciu -obnovenie funkčnosti -zmenu vzťahov, komunikácie, správania, atď. Zameriava sa na: -poskytnutie orientácie, -optimalizáciu rodinného systému, -optimalizáciu života každého člena rodiny. Zameriava sa na: -odstránenie alebo zmiernenie ťažkostí klienta, -adjustáciu klienta v rodine, -adjustáciu členov rodiny na klienta a jeho problémy. Rodina ako systém: -narušená, -patologicky zmenená, -dysfunkčná Rodina ako systém: -relatívne zdravá, nenarušená, intaktná. Klient ako súčasť soc. systému: -rodiny, -školy, -zdravot. zariadenia, atď. Terapeutický vzťah medzi členmi rodiny a terapeutom. Terapeutické intervencie prevažne narušujúce doterajší systém. Poradenský vzťah. Poradenské intervencie prevažne posilňujúce rodinný systém. Špecifický vzťah. Prostriedky hlavne posiľňujúce klienta aj rodinný systém. 13

14 1.4. SKUPINOVÁ PRÁCA S RODINAMI O rodinnej terapii a poradenstve sa zvyčajne hovorí v súvislosti s individualizovanou pomocou, orientovanou na samostatnú rodinnú jednotku. Okrem toho existuje však aj skupinová práca s rodinami. Je síce diskutabilné, nakoľko je zameraná na zmenu jednotlivca alebo systému, v každom prípade však umožňuje využívať skupinovú dynamiku k všeobecnému prospechu, k lepšej orientácii v probléme a skvalitnení života jednotlivcov i rodín. Skupinová práca s rodinami poskytuje viaceré možnosti: Terapeut /poradca pracuje so samotnými skupinami príbuzných, s vylúčením "pacienta" ako nositeľa problému alebo patológie, (napr. dieťaťa s mentálnym, telesným či zmyslovým postihnutím, pacienta v terminálnom štádiu ochorenia, drogovo závislého, s psychosomatickým ochorením, atď.). Patria sem aj tzv. rodičovské diskusné skupiny, o ktorých sa zmienime nižšie. Terapeut /poradca pracuje so skupinami rodičov, prípadne aj iných príbuzných spoločne s členmi rodiny, ktorí sú nositeľmi problému alebo patológie, prípadne - zo systémového hľadiska - sú zjavnými nositeľmi skrytej patológie rodiny (identifikovaní / indexoví pacienti). Táto forma práce je podstatne náročnejšia, kladie obrovské nároky na vedúceho skupiny, jeho vedomosti a profesionálne zručnosti, preto sa používa zriedkavo. Ďalšou možnosťou je, že viacero odborníkov pracuje v paralelne bežiacich skupinách pre rodičov a deti. Koščo a kol.(1987) v tejto súvislosti cituje prácu Csapovej a Friesena o paralelnom poradenskom programe pre rodičov a ich delikventné, agresívne deti, ktorého úspešnosť bola podľa autorov po postkontrole takmer 90%. V dôsledku absolvovania tréningu nastal pokles deviantného a zvýšenie sociálne akceptovateľného správania u detí, pričom u rodičov bola taktiež zaznamenaná zmena smerom k pozitívnejšiemu vnímaniu dieťaťa a kooperatívnejšiemu správaniu. 14

15 Skupinová práca s manželskými dvojicami - napr. Miller (in: Hargašová, l983) referuje o štrukturovanom poradenskom programe rozvíjania komunikačných zručností, Guerney a Rappaport (tamtiež, l983) píše o programe podpory vzťahov medzi manželmi a iných programoch. U nás sa skupinové manželské poradenstvo v zmysle spomínaných preventívnych programov využíva len zriedkavo a podľa názoru spomínanej autorky pri riešení už vzniknutých problémov je málo účinné, najviac snáď u mladých manželov do piateho roku trvania manželstva. Najčastejšou formou skupinovej práce sú rodičovské diskusné skupiny. Ako už sám názov hovorí, stretáva sa tu a spoločne diskutuje niekoľko rodičov, alebo aj manželských dvojíc, pričom spájajúcim prvkom ich rozhovorov je charakter problémov ich detí. Môže ísť napríklad o rodičov drogove závislých detí, detí s problémami v učení, s ťažko zvládateľným správaním a pod. Skupiny sa zvyčajne stretávajú 1- krát týždenne na 1,5-2 hodiny s rôznou frekvenciou počtu stretnutí (od niekoľkých návštev až po niekoľkoročné pravideľné stretávanie sa). Cieľom je predovšetkým: vzájomná podpora, posilnenie a znovuobnovenie rozhodnutia k aktívnej spoločnej zmene situácie, riešenie problémov a umožnenie pozrieť sa na problém z rôznych strán (odstránenie tzv."tunelového videnia"), destigmatizácia ( v zmysle prekonania pocitov viny z vlastného zlyhania a obáv zo svojej rodičovskej nedokonalosti). Rodičovské diskusné skupiny môžu byť podľa Langmeiera, Balcara a Špitza (1989) obsahovo zamerané buď na nejakú spoločne vybranú tému, na interakčné aspekty vzťahov, alebo na osobné problémy členov skupiny. Formálny rámec, v ktorom prebiehajú, býva rôzny, v závislosti od typu inštitúcie. Dieťa môže byť v domácej starostlivosti a opatere, alebo môže byť opakovane či trvalo umiestnené v zariadení, kam rodičia dochádzajú na skupiny, alebo sú rodičia v zariadení spolu s deťmi na čiastočný alebo celkový 15

16 pobyt. Napríklad Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím organizuje každoročne rekondično-rehabilitačné pobyty, v rámci ktorých časť programu strávia deti spoločne s rodičmi a časť oddelene, okrem iného aj formou rodičovských diskusných skupín. Tieto stretnutia majú pre rodičov výrazne posiľňujúci efekt a zároveň im umožňujú lepšie chápať vlastné potreby i potreby dieťaťa, korigovať prípadné chyby vo výchove a zosúlaďovať vzájomnú interakciu s dieťaťom ZÁŤAŽOVÉ ŽIVOTNÉ SITUÁCIE A VÝVINOVÉ KRÍZY V RODINÁCH Záťažové situácie a ich dôsledky (stavy záťaže) sprevádzajú ľudstvo od nepamäti, sú rôzneho druhu a taktiež reakcie ľudí na ne sú rôzne. Extrémne formy záťaže, presahujúce hranice tolerancie a adaptability organizmu (i psychiky) sa označujú ako disstres. Americkí lekári T.H. Holmes a R.H. Rahe (podľa Bratskej, 1992) zisťovali pravdepodobnosť výskytu ochorenia u ľudí, ktorí v krátkom časovom období prekonali mnohé životné zmeny, zvládali viaceré záťažové situácie. Na základe svojich pozorovaní vypracovali škálu Life change units scale, podľa ktorej smrť manželského partnera, rozvod a rozpad manželstva sú definované ako tri najzávažnejšie záťažové životné situácie. Na ďalšie miesta v poradí závažnosti zaraďujú napríklad chorobu jednotlivca alebo jemu blízkej osoby, uzavretie manželstva, výpoveď zo zamestnania, odchod do dôchodku, tehotenstvo a narodenie dieťaťa, pokles finančných príjmov, zmenu zamestnania, odchod dieťaťa z domu, zmenu bydliska, konflikty v rodine a iné. Pre dieťa môžu byť zdrojom záťaží nielen situácie v rodine, ale aj škola a rôzne situácie späté so žiackym kolektívom. Ak má rodinný systém zostať zachovaný, musí neustále reagovať na meniace sa vonkajšie a vnútorné podmienky. Vyžaduje to mobilizáciu síl v rodine a riešenie vznikajúcich záťažových situácií, prípadne adaptáciu na ne (to je jeden zo spôsobov ich riešenia). V opačnom prípade dochádza k vychýleniu z rovnováhy, vzniku konfliktu, krízy, prípadne k rozpadu rodiny. V súvislosti s adaptáciou na záťažové situácie zohrávajú významnú úlohu vôľové vlastnosti jedinca, jeho schopnosť prekonávať prekážky, húževnatosť a celkove optimistické ladenie. Nezvládnutie záťaže sa u človeka prejavuje najmä psychickým vyčerpaním, znížením pracovnej schopnosti, dlhodobou únavou, emocionálnymi zmenami a poruchami spánku. Nezvládnutie záťaže a následky z toho vyplývajúce sú najčastejším dôvodom, prečo ľudia vyhľadávajú 16

17 poradenskú a psychoterapeutickú pomoc. Podľa Filadelfiovej (l998) k najbežnejším formám záťaže v súčasných slovenských rodinách patrí: časový stres, zdravotné problémy, finančné problémy. Autorka uvádza výsledky sociologického prieskumu z roku 1995, v ktorom až 60% respondentov uviedlo ako zdroj záťaže neustály časový stres (predovšetkým u strednej generácie, u rozvedených a v rodinách s dvoma a viacerými závislými deťmi). S nedostatkom peňazí sa vo svojej rodine potýka 72,3% účastníkov prieskumu a len 3,4% tento problém nikdy nemalo. Finančné problémy narastajú priamo úmerne so zvyšujúcim sa vekom, rastúcim počtom detí a s klesajúcim počtom dospelých členov v rodine. Zdravotné ťažkosti u niektorého člena rodiny komplikujú život viac ako 40% opýtaných respondentov. Zlý zdravotný stav nášho obyvateľstva je všeobecne známy. Varujúcim ukazovateľom je napríklad vysoká úmrtnosť mužov v strednom veku, ktorá je oveľa vyššia ako vo vyspelých európskych krajinách, taktiež aj zvyšujúci sa výskyt onkologických ochorení a vrodených vývojových chýb. Vývinová kríza rodiny je ďaľší z pojmov, ktorým sa chceme zaoberať v súvislosti s rodinnou terapiou a poradenstvom. Každá rodina zákonite prechádza určitými štádiami vývinu, spätými jednak s ontogenetickým vývinom jej členov (nielen detí, ale aj dospelých), ako aj s významnými udalosťami, s ktorými sa rodina na svojej životnej ceste stretáva. Tieto udalosti sú "uzlovými bodmi" vývinu rodiny, ohraničujú jednotlivé jej štádiá. Premeny v živote rodiny sú neraz späté so zmenšovaním alebo zväčšovaním počtu jej členov (tehotenstvo a narodenie dieťaťa, rozvod, odchod dospelého dieťaťa z rodiny, smrť jedného z manželov alebo rodičov atď). Tieto premeny vplyvom rôznych vnútorných a vonkajších podmienok utvárajú krízové obdobia, vyžadujúce zmenu doterajšieho spôsobu života - môže ísť o viac či menej radikálnu zmenu v oblasti hodnôt, noriem a tradícií, v oblasti rolových požiadaviek, vzájomných rolových očakávaní a tď. Ku každej etape rodinného života patria osobité vývinové úlohy, charakterizované buď ako vnútorné kvality, ktoré má človek nadobudnúť v procese vývinu, alebo ako vonkajšie požiadavky, ktoré je potrebné v istom období zvládnuť. Kríza nastáva práve v dôsledku nezvládnutia vývinových úloh a vonkajších požiadaviek, kladených na rodinu. Rodinná terapia a poradenstvo pomáha prostredníctvom 17

18 špecifických metód a postupov (bližšie rozoberaných v 5. kapitole) klientom nachádzajúcim sa v záťažovej životnej situácii a / alebo vývinovej kríze realizovať potrebné zmeny v rodinnom systéme, smerujúce k efektívnemu riešeniu problémových situácií, zvýšeniu adaptability v prípade ťažko odstrániteľných problémov, obnoveniu funkčnosti, odstráneniu patologickej symptomatológie a celkove ku optimalizácii rodinného spolužitia. 2. Inštitucionálne zázemie rodinnej terapie a poradenstva Inšitúty rodinnej terapie Rodinná terapia má svoju kolísku v Spojených štátoch amerických. Tu vznikali začiatkom 50.-tych rokov prvé vzdelávacie a terapeutické strediská. Pravdepodobne prvým bol Inštitút rodinnej terapie, založený N. Ackermanom v New Yorku. Prakticky všetky inštitúty rodinnej terapie boli budované zakladateľmi nových škôl, ktoré ako postupne vznikali, obohacovali teóriu a prax rodinnej terapie o nové prvky. Tak vznikol r.1958 známy Mental Research Institute (MRI), založený Jacksonom, Watzlawickom, Satirovou a ďalšími (tzv. škola z Palo Alto, rozvíjajúca komunikačný a strategický smer RT). Neskôr sa V. Satirová pripojila k hnutiu ľudského potenciálu, ktoré vzniklo v Californii a tak, ako sa postupne stávalo svetovým fenoménom, boli zakladané stále nové a nové inštitúty, nesúce meno tejto rodinnej terapeutky. Od r. l997 máme aj na Slovensku Inštitút Virginie Satirovej v SR, ktorý poskytuje teoretické i praktické vzdelávanie v zážitkovo orientovanej RT (nazývanej aj experienciálne humanistická). Inštitút vydáva publikácie z tejto oblasti a realizuje mnoho ďaľších aktivít. Z ďalších významných školiacich, výcvikových i terapeutických centier spomenieme ešte Family Therapy Institut of Washington, ktorý riadi Jay Haley spolu so svojou manželkou Cloe Madanesovou, The Minuchin Center for the Family v New Yorku, pokračujúce v rozvíjaní štrukturálnej RT, Brief Family Therapy Centrum (BFTC) v Milwaukee, kde pod vedením Steve de Shazera vznikali prvé systemicky orientované koncepcie krátkej rodinnej terapie. Podobne aj v Európe existuje celý rad významných školiacich a terapeutických stredísk, rozvíjajúcich systemické koncepcie. Spomenieme iba našich najbližších susedov, kde existuje Institut rodinné terapie a systemických studií, ktorý vznikol r.1990 pod vedením Petra Boša, jedného z prvých priekopníkov RT v býv. Československu, ďalej Centrum komplexní terapie v Liberci (Chvála, Trapková), zameriavajúce sa hlavne na psychosomatické poruchy, Institut pro systemickou zkušenost v 18

19 Prahe (Strnad, Úlehla). Výpočet známych inštitúcií zaoberajúcich sa rodinnou terapiou nie je, ani nemôže byť úplný, pretože existujú prakticky v každom väčšom meste, navyše pokračujúci rozvoj rodinnej terapie podmieňuje vznik stále ďalších. Systém vzdelávania a výcviku v týchto školiacich strediskách zodpovedá medzinárodným trendom. Základný výcvik v rodinnej terapii zahŕňa obvykle teoretický výklad, praktické cvičenia sebaskúsenostné a interakčné, štúdium literatúry, kazuistickú prácu až po vlastnú terapeutickú skúsenosť pod vedením supervízora. Vzdelávacie a vedecko-výskumné pracoviská Vzdelávanie v oblasti rodinnej terapie garantujú aj všetky významné univerzity v Európe i zámorí. Na Slovensku sa vedecko - výskumná a vzdelávacia báza rodinnej terapie a rodinného poradenstva rozvíja predovšetkým na Pedagogickej a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. (Tak napr. na odbore Liečebná pedagogika je kurz rodinnej terapie a poradenstva 2-semestrálny, základný a rozširujúci, s možnosťou voliť si tento predmet ako štátnicový. Kurz poskytuje dôkladnú teoretickú prípravu, nie však praktický výcvik). Univerzitné pracoviská, ale aj ďalšie inštitúcie, ako Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v SR, Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, Slovenská spoločnosť pre rodinu a Slovenská spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu majú zásluhu na organizácii viacerých významných podujatí, prednášok, konferencií a seminárov s domácou i zahraničnou účasťou. Všetky tieto aktivity sú pre nás nesmierne dôležité, nakoľko umožňujú vzájomnú výmenu názorov a skúseností systémovo (alebo systemicky) orientovaných terapeutov a poradcov. Profesné združenia a organizácie Medzinárodná asociácia rodinnej terapie (International Family Therapy Association -IFTA) bola založená r.1988 s cieľom presadiť rodinnú terapiu ako vedeckú disciplínu a takú metódu liečenia, ktorá považuje rodinu za jeden celok. Snaží sa podporiť výskum a odborné vzdelávanie, rozširovať informácie po celom svete a odovzdávať ich praktikom rodinnej terapie, vedcom a odborníkom v príbuzných disciplínach, podporovať medzinárodnú spoluprácu a výmenu nových myšlienok medzi tými, ktorí sa zaujímajú o psychologické, zdravotné, sociálne, ekonomické a ďalšie potreby rodín (Kopčanová, 1999). Pod záštitou IFTA sa každoročne usporiadavajú medzinárodné konferencie rodinnej terapie, na ktorých sa stretávajú odborníci zo všetkých kontinentov. 19

20 Ďalšia významná medzinárodná spoločnosť garantujúca rozvoj rodinnej terapie, je Európska asociácia rodinných terapeutov (EFTA), ktorá vznikla roku 1990 v Paríži ako spoločnosť individuálnych členov. Jej pôsobnosť spočíva hlavne v usporadúvaní európskych konferencií rodinnej terapie a v spostredkovávaní individuálnych kontaktov medzi kolegami z rôznych európskych krajín. V roku 2004 sa v Nemecku konal už 5. medzinárodný kongres RT pod záštitou tejto organizácie. Okrem toho existuje v Európe aj sieť národných zástupcov rodinnej terapie (NFTO) a Európska asociácia pre psychoterapiu (EAP). Medzi týmito štruktúrami prebiehajú stále rokovania s cieľom koordinovať vlastné programy, napríklad pri tvorbe spoločných výcvikových štandardov, kritérií pre prijatie za člena organizácie a pod.). Každá krajina si zároveň buduje vlastné profesné a stavovské organizácie a združenia s rôznou mierou vplyvu a zodpovednosti za praktický rozvoj odboru. Na Slovensku existuje Sekcia rodinnej terapie pri Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, ktorá garantuje odbornú úroveň psychoterapeutov a rodinných terapeutov v SR. (Výcviky organizované pod záštitou tejto spoločnosti sú zrovnocenené s európskymi štandardami). Okrem toho máme u nás aj ďalšiu stavovskú organizáciu, reprezentujúcu profesiu rodinného poradcu, nazvanú Asociácia poradcov a sociálnych pracovníkov, ktorá vznikla v Bratislave roku Asociácia vypracováva svoje vlastné kvalifikačné požiadavky, presadzuje dôležité legislatívne zámery a taktiež usporadúva konferencie, ktoré sa z časti dotýkajú aj problematiky párového a rodinného poradenstva. Poradenské a terapeutické pracoviská Na Slovensku sa rodinná terapia a poradenstvo v praxi realizuje najmä prostredníctvom poradenských centier, ktoré vykonali za takmer tri desaťročia svojej existencie kus dobrej práce. Po rozpade bývalého Československa sa rozdelila aj pôvodne celistvá sieť Manželských a predmanželských poradní (MaPP). V Českej republike tak vznikli Poradny pre manželství, rodinu a mezilidské vztahy, na Slovensku Centrá poradensko- psychologických služieb pre jednotlivca, pár a rodinu. Centrá poradensko - psychologických služieb (CPPS) začali písať svoju novodobú históriu v roku 1991, kedy sa transformovali z bývalých MaPP. Nešlo tu iba o zmenu názvu, ale podstatne rozšírenú paletu poskytovaných služieb, ktoré si vyžiadala nová doba. Taktiež došlo ku kvalitatívne významnej zmene v spôsobe ich riadenia. CPPS je priamo riadené Ministerstvom práce, sociálnych 20

21 vecí a rodiny SR. Pozostáva zo siete 42 územných pracovísk v celej republike, prakticky vo všetkých okresoch. Služby CPPS využívajú: Jednotlivci s problémami v osobnostnom vývine, v krízových situáciách, nezamestnaní, s problémami drogovej závislosti, ale aj ľudia, ktorí majú záujem na svojom osobnostnom raste, chcú sa viac dozvedieť o sebe, o svojich schopnostiach a pod., Partneri v predmanželskej fáze vzťahu ( aj neplnoletí), manželia v problémovom a krízovom štádiu vzťahu a tiež tí, ktorí opakovane uzatvárajú manželstvo, Rodiny v predrozvodovej, rozvodovej a porozvodovej situácii, s problémami výchovy detí, s dysfunkčnými vzťahmi a problémami v komunikácii, s medzigeneračnými konfliktami a množstvom iných problémov, Žiadatelia o náhradnú rodinnú starostlivosť (t.j. žiadatelia o adopciu, pestúnsku starostlivosť alebo profesionálnu náhradnú výchovu v rodine), Rôzne organizácie a inštitúcie - súdy, úrady práce, sociálne oddelenia, domovy dôchodcov, zdravotnícke zariadenia a školy. Z prehľadu klientely vyplývajú aj služby, ktoré CPPS poskytuje. Je to predovšetkým: poradenstvo a psychoterapia pre ľudí s osobnostnými problémami, rodinné poradenstvo a rodinná terapia, predmanželské párové aj individuálne poradenstvo, predrozvodové, rozvodové a porozvodové poradenstvo a terapia, poradenstvo pre nezamestnaných, poradenstvo pre žiadateľov o náhradnú rodinnú starostlivosť, skupinové poradenstvo a skupinová psychoterapia. Okrem toho CPPS zabezpečujú aj ďalšie sociálnopsychologické služby, prednášky a besedy pre mládež a dospelých s tematikou partnerstva, rodiny a zdravých medziľudských vzťahov, cykly psychologických hier, tréningové programy zamerané na rozvoj sociálnych zručností, schopnosť relaxácie a pod. Je potešiteľné, že práca s rodinou ako systémom preniká aj do pedagogicko - psychologického poradenstva (PPP), prekonávajúceho zložitú tranformáciu. Táto sieť poradní patrí do rezortu MŠ, pričom je organizačne a metodicky riadená príslušnými okresnými školskými správami. Vzhľadom na požiadavky rezortu, primárnym cieľom PPP je pomáhať deťom a mládeži v oblasti výchovy a vzdelávania: 21

22 pri voľbe povolania, zisťovaní školskej zrelosti, v oblasti prevencie, diagnostiky a liečby porúch učenia, pri poruchách správania a v oblasti sociálnych vzťahov. Objednávateľmi týchto služieb sú predovšetkým školy, ale aj rodičia, ktorí sa chcú zorientovať v probléme dieťaťa a majú snahu mu pomôcť. Tým zároveň pomáhajú sebe i celej rodine, pre ktorú symptómy výchovného a vzdelávacieho zlyhávania dieťaťa sú výrazným stresujúcim faktorom. Pre klientov sú dostupné tieto služby: psychologická diagnostika, špeciálnopedagogická a liečebnopedagogická diagnostika, poradenstvo vo výchovno-vzdelávacej oblasti, rodinné poradenstvo, rozvodové a porozvodové poradenstvo, reedukácia a pedagogické vedenie dieťaťa (napríklad pri špecifických poruchách učenia), tréningy rôznych schopností a zručností, rozvíjajúce a stimulačné programy, krízové intervencie v náročných životných situáciách, odborné poradenské služby školám, školským zariadeniam a i. Takmer všetky uvádzané aktivity prebiehajú tak v individuálnej, ako i skupinovej forme a môžu mať charakter jednorázového stretnutia, prebiehať krátkodobe, alebo dlhodobe. Ďalšími zariadeniami v pôsobnosti rezortu MŠ, ktoré spolupracujú s deťmi, mládežou aj ich rodičmi, sú Centrá výchovnej a psychologickej prevencie, ktoré započali svoju činnosť na sklonku 90.-tych rokov 20.storočia. V súčasnosti sa paleta nimi poskytovaných služieb stále rozširuje a prispôsobuje požiadavkám klientely. Sme presvedčení, že systémová (alebo systemická) práca s rodinou sa stane integrálnou súčasťou ich preventívno - výchovnej činnosti. Podobne je tomu aj so špeciálno- pedagogickými poradňami (ŠPP), ktoré vznikali postupne koncom 90.-tych rokov, no vzhľadom na finančné i materiálne problémy nie je ešte ich sieť na Slovensku plne dobudovaná a dostupná každému klientovi. ŠPP sa zameriavajú na určitý typ zdravotného postihnutia a spravidla sú aj budované ako súčasť špeciálnych škôl. Klientami týchto poradenských centier sú školy, školské zariadenia, ústavy, orgány štátnej správy ale aj rodičia postihnutých detí. Do náplne ich práce patrí: spracovávanie podkladov k rozhodnutiu o zaradení dieťaťa do špeciálneho alebo integrovaného zariadenia, 22

23 vypracovávanie návrhu adekvátneho spôsobu vzdelávania a výchovy postihnutých detí a mladistvých, depistáž postihnutých detí v danom regióne, komplexná diagnostika a cielená poradenská a psychoterapeutická pomoc deťom, mladistvým i dospelým s rôznym druhom postihnutia, poradenstvo pri voľbe povolania pre mládež a dospelých so zmenenou pracovnou schopnosťou, rodinné poradenstvo zamerané na riešenie problémov rodín s postihnutými deťmi, osvetové podujatia zamerané na problematiku výchovy, vzdelávania a integrácie postihnutých ľudí do spoločnosti. Individuálna práca s rodinou, alebo skupinová práca s viacerými rodinami príbuzných má dlhodobú tradíciu aj v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku: psychiatrických ambulanciách, liečebniach, nemocniciach a sanatóriách, na psychologických klinikách, v centrách pre liečbu drogových závislostí, psychosociálnych centrách, a i. Nie vždy má charakter rodinného poradenstva či terapie v tom zmysle, v akom sme tieto dve formy pomoci definovali. V týchto zariadeniach prevláda jednoznačné chápanie klienta ako jednotlivej osoby, pričom úlohou príbuzných je napomáhať procesu úzdravy chorého člena rodiny. Charitatívne a svojpomocné organizácie, nadácie a združenia Decentralizácia a nová legislatíva umožnili vznik novým typom poradenských zariadení, ako sú charitatívne a pastorálne poradenstvo, poradenstvo poskytované svojpomocnými organizáciami a nadáciami, či súkromná poradenská prax pre platiacu klientelu. Ako referuje Rašlová (1993) v Bratislave zahájilo svoju činnosť v spolupráci s Hnutím kresťanských rodín Centrum rodiny, ktoré sa okrem vzdelávacej, metodicko - organizačnej a publikačnej činnosti zameriava aj na manželské a rodinné poradenstvo a vzdelávanie duchovných v tejto oblasti pastoračnej praxe. Veľmi sľubnou sa ukazuje aj realizácia projektu Krízového centra rodiny, v spolupráci s občianskym združením na pomoc ohrozeným deťom (Slovenská nádej dieťaťa) ako o ňom informuje Dočolomanská a kol. (1993). Prijatie do centra predpokladá umiestnenie ohrozeného dieťaťa spolu s rodičmi, alebo aspoň jedným z nich, na dlhodobejší pobyt, s cieľom zahájenia intenzívnej terapeutickej práce zameranej na obnovenie funkčnosti rodinného systému. V 23

24 začiatkoch sa počíta predovšetkým s deťmi týranými, zanedbávanými a s poruchami správania, kde v etiológii zohráva významnú úlohu nepriaznivé rodinné prostredie. Súhlasíme s autorkou (tamtiež, 1993), keď píše že spoločensky závažný problém, akým je stále sa zvyšujúci počet ohrozených rodín, nie je možné úspešne riešiť v rámci doteraz existujúcej štruktúry zariadení výchovnej, sociálnej a zdravotníckej starostlivosti. Problém rodiny sa tak rieši len čiastočne, v zmysle pomoci iba jednému členovi rodiny, alebo sa nerieši vôbec. Dieťa ohrozené násilím, zneužívané, žijúce v patologickom rodinnom prostredí atď., sa jednoducho vyjme z tohto prostredia, umiestni v diagnostickom alebo výchovnom centre či detskom domove a kompetentné orgány sa tvária, že tým je problém vyriešený. Jedno krízové centrum rodiny je iba "kvapkou, spadnutou na vyprahnutú púšť". Konštatujeme, že v sieti existujúcich zariadení na Slovensku do dnešných čias výrazne absentujú inštitúcie, zamerané na riešenie problému rodiny v kríze systémovo a komplexne, t.j. multidisciplinárne a multirezortne, s cieľom prevencie pred totálnym zlyhaním rodiny. K tomu je však potrebné vytvoriť najprv príslušné legislatívne podmienky a prijať potrebné ekonomické opatrenia. 24

25 3. Niektoré všeobecné charakteristiky práce s rodinou ako systémom 3.1. PRIESTOROVÉ PODMIENKY Práca s rodinou si vyžaduje určité priestorové nároky, ktoré žiaľ mnohokrát nie sú dodržiavané. Dospelí sa môžu cítiť stiesnene, pokiaľ na rozhovor nie je k dispozícii iný priestor než detská herňa. Komická a fyzicky dosť nepohodlná situácia nastáva v prípade, ak dospelý nemá inú možnosť, než sadnúť si na detskú stoličku, čo vôbec nebýva u nás zriedkavým javom. Rovnako neprirodzené a pre menšie deti navyše aj nudné je, ak musia vydržať v konzultačnej miestnosti, určenej na prácu s dospelými. V poradenských centrách býva takáto miestnosť zariadená klasickým sektorovým nábytkom, so sedacou súpravou a konferenčným stolíkom. V prvom prípade, ak máme k dispozícii len herňu, komunikujeme tým postoj, že sme tu predovšetkým kvôli dieťaťu. Rodič si to môže vysvetľovať aj tak, že jeho problémy a pocity nie sú dôležité. V prípade, ak máme iba pracovňu bez priestoru na hranie, neumožní nám to vidieť dieťa v jeho najprirodzenejšej aktivite a v interakcii s rodičom. Rodičia ho radšej nechajú doma, aby sa nenudilo a niečo nezničilo, ale môže sa stať aj to, že v priebehu konzultácie nám skutočne zmení pracovňu aj s kancelárskym vybavením na kôpku šrotu. Prípadne budeme do omrzenia počúvať rodičovské upozornenia typu "nechaj to na pokoji", "nechytaj", "prestaň už konečne", "vydrž ešte chvíľu". Pravda, dobrý terapeut môže z tejto situácie vyťažiť maximum: Môže pozorovať rodičovské výchovné stratégie v menej štandardných a vypätých situáciách, skúmať trpezlivosť svojich klientov... (alebo tiež veľmi rýchlo sa ich zbaviť). Spomíname to preto, lebo väčšina poradenských a terapeutických zariadení, ktoré u nás máme, nebola projektovaná na prácu s rodinou ako systémom. Systémová práca vyžaduje celkom iné priestorové usporiadanie. Nábytok i hrový materiál by mal byť prispôsobený situácii, keď sú všetci členovia rodiny v ineterakcii, no zároveň by mal poslúžiť aj pri separovaných subskupinových aktivitách. V ideálnom prípade, ako píše R. Chasin a T.B. Whiteová (in: Combrinck, Graham, 1989), by to mal byť väčší priestor so štyrmi oddeleniami a variabilnou možnosťou prepojenia (napr. pomocou posuvných dverí, jednostranného zrkadla), umožňujúci pozorovanie, oddych, diskusiu i hru. Komplex štyroch oddelení poskytuje viacero alternatív: plnú zúčastnenosť prítomných na nejakej aktivite, 25