Syndróm vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov

Transcription

1 178 Prehľadové články Syndróm vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov Doc. MUDr. Katarína Gazdíková, PhD., MHA, MPH, mim. prof. Katedra všeobecného lekárstva, Lekárska fakulta, Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava Ústav výživy, Fakulta ošetrovateľstva a zdravotníckych odborných štúdií, Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava Syndróm vyhorenia (burnout syndrome) je stav fyzického, emočného a mentálneho vyčerpania, postihujúci najčastejšie jedincov pracujúcich v pomáhajúcich profesiách, ku ktorým zaraďujeme aj zdravotníckych pracovníkov. Medzi najrizikovejšie pracovné oblasti z pohľadu syndrómu vyhorenia patria školstvo, zdravotníctvo, niektoré pracovné pozície v hospodárstve či sociálna starostlivosť a služby. Vyhorenie však môže postihnúť kohokoľvek, nezávisle od veku, spoločenského či finančného postavenia. Kľúčové slová: syndróm vyhorenia, burnout syndrome, zdravotnícki pracovníci Burnout Syndrome of Health Workers Burnout (burnout syndrome) is state of physical, emotional and mental exhaustion, most often it affects individuals working in the helping professions to which we include the health workers. Among the most risk workplaces in terms of burnout syndrome include education, health, some job positions in the economy or social care and services. However, burnout can affect anyone, it is not dependent on age, social or financial status. Key words: burnout syndrome, burnout, health workers Via pract., 2017, 14(4): Úvod Súčasný životný štýl kladie na jednotlivcov neustále vyššie nároky vo všetkých oblastiach života, čo ovplyvňuje ako pracovnú tak aj emocionálnu a sociálnu sféru života. Túžba po uznaní a pracovnom uplatnení v kombinácii s tlakom na výkon a časovým stresom veľakrát vedú k vyčerpaniu, preťaženiu a v konečnom dôsledku aj k vyhoreniu. Ako ukázal prieskum Eurobarometer, v roku 2014 až 27 % zamestnancov uviedlo, že zažíva pracovný stres takmer po celý pracovný čas (1). Syndróm vyhorenia (burnout syndrome) je stav fyzického, emočného a mentálneho vyčerpania, pričom postihuje najčastejšie jedincov pracujúcich v pomáhajúcich profesiách, ku ktorým zaraďujeme aj zdravotníckych pracovníkov, ktorí sú z pohľadu tohto syndrómu jednou z najohrozenejších skupín. Syndróm vyhorenia je dynamický proces, ktorý sa vyvíja postupne. Syndróm vyhorenia môže zásadne ovplyvňovať pracovnú výkonnosť lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov, ich prístup k pacientom, ale aj výskyt pracovných chýb a omylov. Okrem toho existujú dôkazy o vyššom výskyte duševných chorôb, predovšetkým depresií, ako aj dokonaných samovrážd medzi lekármi v porovnaní s ostatnou populáciou. Z uvedeného vyplýva, že syndróm vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov môže mať ďalekosiahlejšie dôsledky ako v iných profesiách (2). Syndróm vyhorenia Syndróm vyhorenia je prekladom anglického výrazu burnout syndrome alebo burn- -out syndrome, ktorý sa v obidvoch formách udomácnil aj v slovenskej literatúre. Predstavuje výstižnú metaforu, nakoľko anglické sloveso to burn znamená horieť, pričom v slovnom spojení burn out ide o výraz dohorieť, vyhorieť, vyhasnúť. U ľudí postihnutých príznakmi syndrómu vyhorenia prechádza počiatočný prudký, horiaci oheň symbolizujúci výraznú motiváciu, záujem, aktivitu a extrémne nasadenie človeka do stavu jeho vyhorenia, vyhasnutia alebo vypálenia. Tento syndróm je pravdepodobne starý ako samotná ľudská práca, čo potvrdzuje povesť o zakladateľovi a prvom kráľovi Korintu Sizyfovi, ktorý ako trest za oklamanie bohov musel v podsvetí kotúľať do kopca balvan, ktorý sa pred vrcholom vždy zrútil späť. Jeho meno je tak navždy spojené so synonymom namáhavej, zbytočnej práce (tzv. sizyfovská práca). Takáto opakovaná bezúčelná činnosť, bez možnosti zmeny, vykazuje charakteristické znaky vyhorenia (3). Ďalším príkladom z novodobej histórie je román britského spisovateľa Grahama Greena A Burn out Case (Vyhasnutý prípad) z roku 1961, v ktorom opisuje životný osud hlavného hrdinu, architekta s prejavmi jeho postupného celkového vyčerpania a okolnosťami, ktoré viedli až k jeho vyhoreniu. Posledných 40 rokov sa syndrómu vyhorenia venuje veľká pozornosť, pričom autori sa snažia o čo najjednoduchšiu charakteristiku fenoménu syndrómu vyhorenia s vystihnutím jeho hlavných čŕt. Veľmi výstižne ho prirovnal Myron D. Rush k sviečke: Pokiaľ zapálite oba konce sviečky, získate tým viac svetla. Sviečka však zároveň rýchlejšie vyhorí. (4). Podľa Křivohlavého (5): Vstupujeme do života s určitou mierou energie, s nádejou očakávame, že sa nám podarí uskutočniť to, na čo sa tešíme. Po určitej dobe však tam, kde sme sa stretli s prekážkami, ťažkosťami a neúspechmi, toto počiatočné nadšenie strácame. Jav vyhorenia je možné definovať z rôznych uhlov pohľadu, uvádza sa, že existuje viac ako sto rôznych vymedzení tohto javu, a preto uvádzame aspoň niektoré z nich. Prvá definícia pochádza z roku 1974 a naformuloval ju psychoanalytik Herbert J. Freudenberger: burnout je konečným štádiom procesu, pri ktorom ľudia, ktorí sa hlboko emocionálne niečím zaoberajú, strácajú svoje pôvodné nadšenie a svoju motiváciu (5). Podľa Pines a Aronsona je: burnout formálne definovaný a subjektívne prežívaný ako stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktoré je spôsobené dlhodobým zaoberaním sa situáciami, ktoré sú emocionálne ťažké (náročné). Tieto emocionálne požiadavky sú najčastejšie spôsobené kombináciou dvoch vecí, ktorými sú veľké očakávania a chronické situačné stresy (5). Rush definuje syndróm vyhorenia ako druh stresu a emocionálnej únavy, frustrácie, vyčerpania, ku ktorým dochádza v dôsledku toho, že sled alebo súhrn určitých udalostí týkajúcich sa vzťahu, poslania, životného štýlu alebo zamestnania dotyčného jedinca, neprinesie očakávané výsledky (4). Psychologička Kallvas zase charakterizuje syndróm vyhorenia ako všeobecne známy jav. Je to stav extrémneho vyčerpania, vnútorného odstupu, silného poklesu výkonnosti a rôznych psychosomatických problémov (6). Podobnú definíciu naformulovali aj českí autori Kebza a Šolcová, Via practica 2017; 14(4)

2 Prehľadové články 179 ktorí uvádzajú: vyčerpanie, pasivita a sklamanie v zmysle burnout syndrómu sa dostavuje ako reakcia na prevažne pracovný stres a zaraďujú ho ako stav emocionálneho vyčerpania vzniknutý v dôsledku nadmerných psychických a emocionálnych nárokov (3). Ďalšiu definíciu ponúka Slovník sociálnej práce, je to súbor príznakov vyskytujúci sa u pracovníkov pomáhajúcich profesií, je odvodzovaný od dlhodobej nekompenzovanej záťaže, ktorú so sebou prináša práca s ľuďmi. Je to stav psychického, niekedy i celkového vyčerpania, sprevádzaný pocitmi beznádeje, obavami, prípadne zlosťou. Pracovná motivácia klesá, výkon sa zhoršuje, klesá sebavedomie. V správaní sa ku klientom je pozorovateľný odstup, dôraz na pravidlá a disciplínu, na formálne stránky práce, na racionalitu, niekedy aj vyslovene odmietavé alebo negatívne postoje (7). Táto definícia jasne poukazuje na vzťah medzi syndrómom vyhorenia a tzv. pomáhajúcimi profesiami, kam zaraďujeme zdravotnícke povolania. Príčiny syndrómu vyhorenia Rizikové faktory vedúce k syndrómu vyhorenia sú podmienené osobnosťou jedinca vrátane jeho vzťahov (intrapersonálnych alebo interpersonálnych), povolaním a pracovnými vzťahmi, v rámci ktorých ide najmä o organizáciu práce, a podmienkami pracovného prostredia, nastavením spoločnosti vo vzťahu k niektorým skupinám zamestnancov. Syndrómom vyhorenia sú ohrození jedinci s určitými osobnostnými črtami, medzi ktoré patria najmä: osobnosť typu A s veľmi silným zameraním sa na výkon, prehnanou súťaživosťou, nízkym stupňom asertivity, orientáciou na dosahovanie výkonov a postavenia, závislosťou od dosahovania uznania; senzitivita; perfekcionalizmus; obetavosť; empatia; obsedantnosť; idealizmus; vysoká potreba identifikácie s druhými; nízke sebavedomie a sebahodnotenie; počiatočná vysoká angažovanosť; zanietenie, entuziazmus; neschopnosť odreagovať sa; snaha riešiť problémy iných; absencia regenerácie vnútorných síl; zlosť, nepriateľstvo a agresivita; workoholismus závislosť od práce (8, 9). Medzi charakteristiky profesií vrátane zdravotníckych, spojených s rizikom rozvoja syndrómu vyhorenia patria (4): neschopnosť poľaviť z vysokého tempa život v časovom strese, extrémne nároky kladené na samého seba snaha zvládať všetko sám na úkor relaxu, získanie dobrej pracovnej pozície, odmietanie pomoci druhých nakoľko je chápaná ako vlastné zlyhanie, extrémne zameranie sa na detaily, nereálne ciele, očakávania, skreslený pohľad na životné hodnoty a priority, súťaživosť ako osobnostná črta jedinca, práca za každú cenu aj bez dlhodobej možnosti relaxu (napríklad dovolenka), problematický zdravotný stav, dlhodobý výkon rutinnej práce bez možnosti zmeny, problémy v oblasti sociálnych vzťahov. Medzi rizikové faktory možno bezpochyby zaradiť aj tzv. teror príležitostí, ktorý je typický pre aktívnych ľudí, zavalených často mnohými lákavými pracovnými príležitosťami, ktoré je veľmi ťažké odmietnuť, bez prehodnotenia svojich schopností a síl. Problémom je, že jedinec chce všetky rozpracované úlohy splniť na najvyššej profesionálnej úrovni, čo vedie k postupnému zvyšovaniu potrebnej energie a času na ich vyriešenie a v kombinácii s ďalšími faktormi (napríklad perfekcionizmus) môže takáto situácia viesť až k syndrómu vyhorenia (10). Príznaky syndrómu vyhorenia Príznaky syndrómu vyhorenia je možné rozčleniť do troch úrovní: Psychická úroveň: strata pocitu zodpovednosti, strata motivácie, záujmu o iných ľudí a o ich problémy, strata spontaneity, kreativity a iniciatívy, strata ilúzií, nádeje, plánov, zaujatia vecami, nadšenia, strata umenia radovať sa, tešiť zo života, emocionálna únava, citový chlad a prázdnota, manifestované expresívne pocitmi som na smrť unavený, mám toho po krk, som na dne, som v koncoch, nechajte ma, depresívne pocity smútku, frustrácie, beznádeje, postihnutý zaujíma negatívny postoj k sebe, k práci, spoločnosti, životu, nedokáže sa rozhodovať, pocity neustáleho napätia, vyčerpania, aj keď nič nerobí, aj bežné činnosti sa mu zdajú extrémne zaťažujúce, zmena vlastného vnímania, znížená sebadôvera, podozrievavosť, objavuje sa sebaľútosť, pocity menejcennosti, odsunutia na vedľajšiu koľaj. Fyzická úroveň: celková únava organizmu až ochabnutosť, celková strata energie, rýchla únava, ktorá prichádza už po krátkych etapách relatívneho zotavenia, vegetatívne problémy, napríklad bolesti v oblasti srdca, zmeny pulzovej frekvencie, zažívacie problémy, nechutenstvo, problémy s dýchaním (problém sa dostatočne nadýchnuť), bolesti hlavy, ktoré sú často nešpecifikované, poruchy krvného tlaku, spánku, bolesti svalov, pretrvávajúca celková tenzia, zvýšené riziko vzniku závislostí každého druhu, zvýšená náchylnosť na vznik psychosomatických ochorení, hnačky a pokles hmotnosti. Sociálna úroveň: útlm sociability, nezáujem o hodnotenie zo strany iných osôb, výrazná tendencia redukovať kontakty s klientmi, často aj so spolupracovníkmi a ďalšími osobami, ktoré majú vzťah k vykonávanej profesii, nízka empatia u jedincov, ktorí ju pôvodne mali vysokú, zjavná nechuť k vykonávaniu profesie, apatia k vlastnému sociálnemu okoliu a v dôsledku toho nárast konfliktov, problémy druhých ich obťažujú, nezáujem o názory druhých ľudí (3). Diagnostika syndrómu vyhorenia Na diagnostiku syndrómu existuje okolo tridsať rôznych škál, avšak najbežnejšou a najpoužívanejšou je dotazníková metóda MBI Maslach Burnout Inventory autoriek Maslach a Jackson, ktorou sa zisťujú tri relatívne samostatné faktory, z ktorých dva sú negatívne orientované: emocionálne vyčerpanie (EE) a depersonalizácia (DP), a jeden pozitívne osobné uspokojenie (PA). Emocionálne vyčerpanie (emotional exhaustion) sa týka predovšetkým stresu a pocitu vyhorenia fyzických a emocionálnych zdrojov. Patria sem strata chuti do života, nedostatok síl na akúkoľvek činnosť, absencia motivácie do budúcnosti a pod. Je to základný znak syndrómu vyhorenia, ktorý sa prejavuje v kontexte vyčerpanosti prameniacej z pracovných vzťahov a pracovného prostredia. Depersonalizácia (depersonalization) je odosobnenie sa od práce a od pacientov. Je to medziľudský komponent vyhorenia, v ktorom človek nadobúda vecný vzťah k pacientovi, získava si od neho odstup, čím sa chráni, a má na neho čoraz viac cynickejší a negatívny pohľad. Osvojuje si dehumanizovaný vzťah k pacientovi, čo môže prezentovať aj neverbálnym spôsobom. Je to forma obrany, nakoľko neustále požiadavky druhých je omnoho ľahšie zvládnuť, ak ich berieme ako neosobné (neživé) objekty práce. Osobné uspokojenie z práce (personal accomplishment), zníženie pracovnej výkonnosti je tretím faktorom, viažucim sa na sebahodnotenie jedinca, ktorý cíti, že sa znižuje jeho pracovný potenciál a produktivita práce. Vlastný dotazník MBI obsahuje 22 konštatovaní, z ktorých 9 položiek je zameraných na EE, 5 položiek sa vzťahuje na DP a 8 položiek na PA z práce. Silu pocitov jedinec uvádza v 7-bodovej škále (0 vôbec až 7 veľmi silno). Druhým najčastejšie používaným je dotazník BM Burnout Measure, ktorý naformulovali Pines a Aronson. Predstavuje sebadiagnostický nástroj zahŕňajúci 21 položiek, ktoré sú hodnotené na ; 14(4) Via practica

3 180 Prehľadové články sedembodovej škále. Posudzujú sa tri faktory telesné, emocionálne a psychické vyčerpanie. Ďalšími metódami na diagnostiku syndrómu vyhorenia sú Inventár prejavov syndrómu vyhorenia s 24 položkami autorov Tošnerová a Tošner, ktorý zisťuje prejavy vyhorenia v rozumovej, telesnej, sociálnej a emocionálnej rovine, alebo Orientačný dotazník autorov Hawkins, Minirth, Maier a Thursman (5, 11). Syndróm vyhorenia a zdravotnícki pracovníci V približne v rovnakom období ako Freudenberger psychologička Christina Maslach zameriavala svoje sledovania na zvládanie pracovných vypätých emocionálnych situácií, vedúcich k dlhodobému stavu emocionálneho vyčerpania. Spolu so Susan E. Jackson opísali vyhorenie ako syndróm emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a zníženia osobného výkonu jedincov v tých profesiách, ktoré sa venujú potrebám ľudí (12). Z toho je zrejmé, že práca v zdravotníctve je výrazne ovplyvňovaná pracovným stresom, podmienená pracovným prostredím a psychosociálnymi rizikami. Zdravotnícke povolania patria medzi pomáhajúce profesie spojené so zvýšeným profesionálnym stresom, ktorého dôsledkom môže byť syndróm vyhorenia. Medzi tieto rizikové faktory pracovného stresu zaraďujeme: kontakt s tabuizovanými oblasťami ľudskej existencie bolesť, súkromie, smrť, integrita organizmu a pod., styk s negatívnymi emóciami pacientov, ako sú depresie, vyčerpanie, podráždenosť alebo hnev, morálna a právna zodpovednosť, neistota pri voľbe optimálneho liečebného postupu, potreba rozhodovať sa aj pri nedostatočných, neúplných informáciách, konflikt rolí zdravotnícky pracovník verzus rodič, terapeut verzus manažér, nedostatočná pozornosť vlastným neriešeným problémom, aktivizujúcim sa pri styku s pacientom, náročný životný štýl nadčasy, služby, malá pripravenosť uspokojovať vlastné psychické potreby, ľahká dostupnosť k návykovým liekom a sklon k samoliečbe, aj v prípadoch vhodnejšej pomoci iného zdravotníckeho pracovníka, domnelé alebo skutočné profesionálne zlyhania prežívajú zdravotníci horšie ako v iných profesiách, ťažké oddeľovanie profesie od súkromia, nakoľko je aj okolím vnímaný hlavne cez jeho povolanie, zdravotné riziká súvisiace s výkonom zdravotníckeho povolania infekcie, napadnutie človekom pod vplyvom návykových látok a pod., trojzmenná práca, nočné služby môžu vyústiť aj do spánkovej deprivácie, nároky vyplývajúce z tímovej práce a interpersonálnych problémov, nárazový charakter práce, lekár sa musí často zaoberať viacerými úlohami, ktoré je potrebné zvládnuť v stanovenom čase (13). Najrizikovejšie zdravotnícke profesie z pohľadu rozvoja syndrómu vyhorenia sú uvedené v tabuľke 1. Príčiny podieľajúce sa na syndróme vyhorenia u zdravotníkov sú hlavne: práca s ľuďmi, vysoká náročnosť, dlhodobo negatívna bilancia, vysoká zodpovednosť. Vznik syndrómu vyhorenia ovplyvňujú okrem profesie aj vlastnosti a osobnostné predpoklady jedinca, pôsobenie rôznych rizikových faktorov na jednotlivých pracoviskách, odborné zameranie, spôsoby liečby, frekvencia kontaktov s pacientmi a iné faktory. Okrem toho varovné signály sú zo strany samotných zdravotníckych pracovníkov prehliadané alebo podceňované, čo súvisí jednak s celospoločenským pohľadom na postavenie a profesiu zdravotníckeho pracovníka, najmä lekára, sestry, pôrodnej asistentky, záchranára a pod., ktorá je vnímaná ako jeho celoživotné poslanie a nie ako bežné zamestnanie, ako aj so skutočnosťou, že zdravotnícki pracovníci majú častokrát obavu priznať vlastné emócie, požiadať o pomoc v súvislosti s výkonom práce, pretože to v nich evokuje pocit profesionálneho zlyhania. Tento všeobecný prístup je u záchranárov potenciovaný ešte aj predstavou o ich nezraniteľnosti a extrémnej fyzickej a psychickej odolnosti, je známy aj ako syndróm Johna Wayna. Najčastejšie sa syndróm vyhorenia objavuje u zdravotníckych pracovníkov pracujúcich na onkologických a psychiatrických oddeleniach, jednotkách intenzívnej starostlivosti, chirurgii, ale aj v liečebniach pre dlhodobo chorých pacientov. Sú na nich kladené vysoké nároky z hľadiska profesionality, ktoré v spojení s veľkou zodpovednosťou a osobným nasadením vedú k práci v akútnom strese, neustálej pripravenosti pomôcť, bez možnosti oddychu a tlaku na výkon, so závažnými až fatálnymi následkami v prípade omylu. Práca zdravotníckych pracovníkov si okrem toho vyžaduje empatiu, ústretovosť, komunikačné zručnosti, ktoré automaticky očakávajú pacienti, ich príbuzní, ale tiež zamestnávateľ a kolegovia, spolupracovníci, kým návratnosť pozitívnej spätnej väzby vo vzťahu k zdravotníckemu pracovníkovi nebýva vždy pravidlom. Rizikovými osobnostnými predpokladmi pomáhajúceho zdravotníckeho pracovníka vo vzťahu k syndrómu vyhorenia sú hypersenzitivita, perfekcionizmus, sklon k workoholizmu, pedantnosť, prílišný optimizmus až entuziazmus. Všetky tieto vlastnosti sú charakteristické pre prácu v zdravotníctve a sú požadované v rámci každodenného podávania vysoko kvalifikovaného a perfektného pracovného výkonu. K znevýhodňujúcim faktorom pracovného prostredia zase patrí slabšia sociálna oporná sieť, ku ktorej môžeme priradiť aj nefungujúce rodinné, prípadne partnerské prostredie. Veľmi negatívne z vonkajších faktorov pôsobí nevyhovujúce pracovné prostredie, problematický pracovný kolektív, nekoncepčný alebo konfliktný nadriadený, časté riziko ohrozenia agresívnymi a neprispôsobivými pacientmi. V rámci komplexného pohľadu môžeme rizikové faktory syndrómu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov zhrnúť nasledovne: neustály kontakt s pacientmi a ich problémami, snaha porozumieť a pomôcť, nadmerný počet pacientov, prílišná emocionálna záťaž zo strany pacienta, nejasnosť postavenia zdravotníckeho pracovníka a jeho profesionálna rola, nedostatok kompetencií a komunikačných zručností, pôvodne vysoký záujem o druhých, nadmerná empatia, obetavosť, dlhodobo záporná energetická bilancia, znížené sebavedomie a sebaúcta, často nekompetentné riadenie zo strany manažérov v pracovnom prostredí, nevyhovujúce pracovné podmienky, mobbing na pracovisku, zmennosť a nepredvídateľnosť pracovnej činnosti bez ohľadu na biorytmus jedinca v rámci nepretržitej dostupnosti zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti, absencia ocenenia zo strany pacientov, ako aj nadriadených vedúcich zamestnancov, nedostatočné finančné ohodnotenie, nedostatočné ocenenie v morálnej a celospoločenskej rovine. Via practica 2017; 14(4)

4 Prehľadové články 181 Hlavnými spúšťačmi syndrómu vyhorenia zdravotníckych pracovníkov sú chronický stres, dlhodobý časový tlak, vysoké emočné napätie, konflikt rolí, nedostatok autonómie pri rozhodovaní, nedostatočne vymedzené kompetencie a úlohy, nejasnosti v hierarchických štruktúrach, práca v časovej tiesni, mobbing na pracovisku a iné. Prejavy vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov sú totožné s inými pomáhajúcimi profesiami. Patria sem: únava, pokles výkonnosti, depresia, úzkosť, poruchy spánku, pamäti a sústredenia, neschopnosť uvoľniť sa, nespokojnosť so sebou, zníženie sebavedomia a sebadôvery, narušenie medziľudských vzťahov, tendencia k užívaniu návykových látok, ako je alkohol, tabak, drogy. Medzi jeho fyzické dôsledky patria: poruchy trávenia, chuti do jedla, pocit dýchavičnosti, znížený záujem o sex, búšenie srdca, zvýšený tlak krvi, arytmie a iné vegetatívne prejavy (14). V rovine sociálnej dochádza k zmenám v sociálnych vzťahoch, v správaní sa k pacientom, k spolupracovníkom, mení sa aj vzťah k blízkym, členom rodiny. Prejavuje sa to: podráždenosťou, cynickosťou k pacientom alebo aj k najbližším príbuzným, apatiou, necitlivosťou k pacientom, negativistickými životnými postojmi, zhoršenou sociálnou komunikáciou, beznádejou a bezmocnosťou, kontraproduktívnymi technikami zvládania stresu vrátane užívania návykových látok alkoholu, liekov, nevhodnou verbalizáciou pred pacientmi, nadriadenými a pod. Dlhodobo pretrvávajúca vysoká profesionálna záťaž spolu s nadmerným pracovným stresom a prítomnosťou symptómov vyhorenia môžu u zdravotníckeho pracovníka zvyšovať potenciálne riziko chybných výkonov a nesprávnych rozhodnutí, pracovných úrazov, psychosomatických ochorení a nakoniec aj celkové zhoršenie jeho zdravotného stavu. Permanentný tlak a časový stres sú dôvodom častej fluktuácie v radoch zdravotníckych pracovníkov a ich práceneschopností. Takýto stav okrem zníženej produktivity práce výrazne ovplyvňuje aj celý systém zdravotníctva. Štúdie potvrdzujúce súvislosť výkonu profesie zdravotníka so vznikom syndrómu vyhorenia V literatúre existuje viacero štúdií dokladujúcich koreláciu medzi vznikom syndrómu vyhorenia a výkonom zdravotníckej profesie. Veľká štúdia vyhodnocujúca intenzitu prejavov syndrómu vyhorenia a depresie u lekárov (46 % žien, 54 % mužov v produktívnom veku rokov), čo predstavuje asi 20 % všetkých českých lekárov, bola realizovaná v susednej Českej republike. Najviac bolo zastúpených všeobecných praktických lekárov (962), nasledovali internisti (880), anestéziológovia (562), gynekológovia (456), pediatri (404) a psychiatri (358). Aj v tejto štúdii sa potvrdil známy fakt, že všeobecní praktickí lekári boli signifikantne starší a mali aj dlhšiu priemernú prax v porovnaní s ostatnými špecializáciami. Až u 34 % lekárov boli identifikované symptómy syndrómu vyhorenia, ktoré možno hodnotiť ako prítomné alebo veľmi závažné, a iba 8 % lekárov z celého súboru (10 % všeobecných praktických lekárov) uviedlo, že nikdy alebo iba veľmi zriedkavo pociťovali symptómy syndrómu vyhorenia. Naproti tomu 10 % lekárov opísalo symptómy stredne ťažkej až ťažkej depresie. Znepokojujúcim je zistenie, že až 1/3 z vyhodnoteného súboru tvorili vyhorení lekári. Najčastejšie sa syndróm vyhorenia vyskytoval v chirurgických odboroch, s najvyšším zastúpením úrazovej chirurgie a naopak najnižšie percento bolo zaznamenané v odbore pracovné lekárstvo. Štatisticky významne vyšší výskyt bol u mužov lekárov v porovnaní so ženami lekárkami, čo je pravdepodobne podmienené schopnosťou žien priznať si vyhorenie a začať ho aj riešiť. Podľa tohto výskumu najohrozenejšou skupinou boli mladí lekári v špecializačnej príprave s krátkou praxou a slobodní lekári v porovnaní s lekármi v manželskom zväzku, čo potvrdzuje úlohu rodiny pri vzniku syndrómu vyhorenia. Pri vyhodnotení pracovných podmienok participujúcich na vzniku syndrómu vyhorenia 16 % lekárov uviedlo mobbing zo strany nadriadených, 13 % zo strany iných osôb (administratívneho personálu a ďalších) a dokonca až 11 % aj zo strany starších kolegov, čo je alarmujúcim zistením s potrebou zintenzifikovať pozornosť na prevenciu a terapiu syndrómu vyhorenia nielen na individuálnej, ale najmä na systémovej úrovni nielen zo strany zamestnávateľa, ale aj celého systému zdravotníctva (15). Prieskum podobných rozmerov bol realizovaný aj v USA, v ktorom pri použití MBI dotazníka na vzorke lekárov až 45,8 % amerických lekárov vykazovalo aspoň jeden symptóm zo Tabuľka 1. Najrizikovejšie zdravotnícke povolania z pohľadu rozvoja syndrómu vyhorenia (37) Lekári pracujúci na onkológii, chirurgii, anestéziológii, jednotkách AIDS, jednotkách intenzívnej starostlivosti, intenzívnej neonatologickej starostlivosti, rehabilitačnom oddelení, všeobecní lekári a lekári pôsobiaci v akademických pozíciách pedagógovia Zdravotnícki záchranári Zubári Sestry Sociálni pracovníci Pracovníci v oblasti duševného zdravia Psychológovia Profesionálni terapeuti Rezidenti Študenti medicíny subškály syndrómu vyhorenia a v porovnaní s bežnou populáciou bol vyšší výskyt syndrómu vyhorenia 37,9 % verzus 27,8 %. Až 40,2 % lekárov vyjadrilo nespokojnosť s pracovnými podmienkami oproti 23,2 % zamestnancov pracujúcich v iných sférach. Najvyšší výskyt depresie, 37,8 %, bol u lekárov z odborov urgentnej medicíny, chirurgie, internej medicíny, pediatrie, čo je dôsledok extrémnej pracovnej, ako aj administratívnej záťaže, straty autonómie, zmyslu práce ako takej, problematického zosúladenia pracovného a súkromného života (16). Dôkazom syndrómu vyhorenia je aj európska štúdia vyhodnocujúca tri základné faktory MBI dotazníka na vzorke pediatrov v 12 európskych štátoch (Bulharsko, Chorvátsko, Francúzsko, Grécko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko, Turecko a Spojené kráľovstvo), v ktorej sa až u 2/3 respondentov potvrdila prítomnosť syndrómu vyhorenia, z toho u 43 % vysoký stupeň EE, u 35 % vysoký stupeň DP a u 32 % vysoký stupeň PA. Vysoký stupeň vyhorenia vo všetkých troch dimenziách bol u 12 % respondentov. Len 1/3 nevykazovala vysoký stupeň vyhorenia v žiadnej dimenzii. Pediatri z krajín južnej Európy vykazovali nižší stupeň EE, ale aj nižší pocit PA. Syndróm vyhorenia bol asociovaný aj s ďalšími problémami, ako sú práceneschopnosť, závislosť od alkoholu, tabaku, drog, psychotropných látok (17). Výsledky tejto štúdie, ako aj skutočnosť nárastu lekárov s diagnózou syndróm vyhorenia sa stali podkladom pre výskum realizovaný u 153 portugalských pediatrov (83 žien a 70 mužov vo veku od 29 do 64 rokov). 25,3 % pediatrov vykazovalo vyšší stupeň EE, 16,2 % vyšší stupeň DP, 16,7 % PA a iba 2 % respondentov vykazovalo negatívnu úroveň naraz vo všetkých troch dimenziách. Štatisticky nevýznamne vyšší stupeň EE a nižší stupeň PA vykazovali starší muži s vyššou odbornou praxou ; 14(4) Via practica

5 182 Prehľadové články v zdravotníctve oproti ženám. U lekárov žijúcich v manželských alebo partnerských zväzkoch boli vyššie EE a DP oproti slobodným (rozvedeným) kolegom. Symptómy syndrómu vyhorenia nevykazovali lekári s deťmi, čo autori uzavreli, že rodinná záťaž je jedným zo stresových faktorov, avšak u niektorých žien je to práve ochranným faktorom pred syndrómom vyhorenia. Syndróm vyhorenia bol asociovaný s vyšším vekom lekárov (18). K opačným výsledkom dospeli vyhodnotením vzorky 158 austrálskych lekárov. Pološtrukturovaným interview a dotazníkom MBI dokázali signifikantne nižšie skóre EE 13 % u vekovo starších lekárov (nad 50 rokov) oproti mladším (do 40 rokov), u ktorých bol v 18 % dokázaný vysoký stupeň EE a rovnako ako DP, ktorý bol u mladších lekárov 6,47 % v porovnaní s 3,73 % u starších. Vyšší výskyt DP nekoreloval s dĺžkou odbornej praxe lekára. Podľa autorov štúdie si starší lekári postupne počas svojej odbornej praxe budujú ochranné postoje, dostatočnú asertivitu vo vzťahu k pacientom, vykonávajú skôr privátnu prax, pri výkone povolania im pomáha empíria a postupné upevňovanie sebadôvery. Tieto zistenia by mohli byť podkladom na využitie skúseností starších lekárov v prevencii syndrómu vyhorenia, ktoré by formou mentoringu mohli predávať mladším kolegom, čo by zabezpečilo aj lepšiu generačnú spoluprácu lekárov (19). Zdravotnícki pracovníci pracujúci na onkologických oddeleniach patria tak isto k vysoko rizikovým z pohľadu rozvoja syndrómu vyhorenia. Zo 77 lekárov a 56 sestier pracujúcich na onkologickom oddelení v Turecku sa dokázala asociácia psychologického distresu a syndrómu vyhorenia s vekom a rodinným stavom respondentov. Mladší lekári do 29 rokov vykazovali signifikantne vyššie EE a DP a nižšie PA. Vo všetkých troch hodnotených subškálach EE, DP a PA, bolo zaznamenané výrazne vyššie skóre v skupine slobodných oproti lekárom žijúcim v manželstve. Vyhodnotením výsledkov sa zistilo vyššie skóre EE u sestier v porovnaní s lekármi (20). Z prezentovaných štúdií sa javí vek ako dôležitý prediktor syndrómu vyhorenia u lekárov. Niektoré výskumy zreteľne dokázali, že veľké citové vyčerpanie a depersonalizácia postihujú skôr mladších, kým starší lekári sú voči vysokému pracovnému vypätiu odolnejší. Na druhej strane, boli aj sledovania dokladujúce, že čím je lekár starší, tým je náchylnejší na vyhorenie. Z toho vyplýva, že profesiu lekára sprevádzajú dve kritické obdobia z pohľadu syndrómu vyhorenia. Prvé je na začiatku pracovného života a druhé nastáva v neskoršom profesionálnom veku. Neexistujú jednoznačné závery vyhodnotenia vplyvu pohlavia na vznik syndrómu vyhorenia u lekárov. Rodinný stav jedinca sa javí jedným z prediktorov syndrómu vyhorenia. Slobodní a bezdetní sú náchylnejší na vyhorenie ako jedinci žijúci v manželstve (partnerstve), kde rodina pôsobí ako ochranný faktor proti syndrómu vyhorenia (21). Profesia sestry je taktiež rizikovou profesiou. Na vzniku syndrómu vyhorenia participuje nevhodné pracovné prostredie, negatívna sociálna podpora (aj od spolupracovníkov) s následným psychickým a fyzickým vyčerpaním sestier. Medzi najohrozenejšie patria sestry pracujúce na onkologických oddeleniach, oddeleniach paliatívnej starostlivosti, geriatrie, psychiatrie, jednotkách intenzívnej starostlivosti a ďalších. Sestry bývajú denne v práci vystavované množstvu potenciálnych stresorov vrátane konfliktov s lekármi, diskriminácie, vysokej psychickej a často aj fyzickej záťaži, stretov s pacientmi a ich rodinami a výnimkou nie je ani smrť (22). Štúdie v Českej republike zamerané na výskyt syndrómu vyhorenia u nelekárskych zdravotníckych pracovníkov s najpočetnejším zastúpením respondentov zo štandardných oddelení, oddelení intenzívnej starostlivosti, z ambulantných prevádzok, ako aj zo záchrannej služby, kúpeľníctva detegovali najčastejšie problémy, medzi ktoré patria neúmerná pracovná záťaž, nevhodné pracovné podmienky, nemožnosť riadne sa starať o zverených pacientov, zlá komunikácia s nadriadeným, nedostatok personálu, nízke finančné ohodnotenie, mobbing, nárast administratívy a ďalšie. Na druhej strane, stupeň vyhorenia českých sestier nebol vyšší v porovnaní so zahraničnými štúdiami v nízkom riziku bolo 50,3 % sestier, v strednom 30,8 % a v stave vyhorenia približne 19 % (23). Práca na jednotkách intenzívnej starostlivosti je vysoko riziková z pohľadu syndrómu vyhorenia, čo dokázali aj výsledky štúdie uskutočnenej na zdravotníckych pracovníkoch (82 % žien) pracujúcich na jednotkách intenzívnej a resuscitačnej starostlivosti. Súbor tvorilo 80 % sestier, 15 % zdravotných asistentov a 5 % vedúcich sestier. Závažné prejavy syndrómu vyhorenia boli zistené u 790 (33 %) respondentov, z ktorých až 60 % zvažovalo opustenie profesie. Jedna tretina vyhodnotených sestier mala závažné príznaky syndrómu vyhorenia (24). Psychiatrické oddelenia predstavujú ďalšie rizikové pracoviská zdravotníckych pracovníkov, čo dokladuje 59,2 % prevalencia syndrómu vyhorenia u japonských sestier pracujúcich na týchto oddeleniach v porovnaní s 51,5 % u sestier z iných oddelení. Najohrozenejšou vekovou skupinou boli 30-ročné sestry, ktoré majú dostatok odborných skúseností na kariérny postup, veľké očakávania a požiadavky v práci, ale sú aj nadmerne zaťažené náročnou dennou prácou, čo vedie k extrémnemu psychickému a fyzickému vyčerpaniu s rizikom rozvoja syndrómu vyhorenia. Ďalšou je skupina 50-ročných sestier, u ktorých sú najrizikovejšími faktormi znižovanie fyziologických síl a nadmerná záťaž v práci (25). Vplyv dĺžky praxe u sestier sledovali aj Iglesias et al. (26). Signifikantnosť vzťahu potvrdili v dimenziách EE a DP v období od rokov (p 0,001 v EE, DP), nad 20 rokov (p 0,01 EE, DP). Na nespavosť, častejšie sa budenie v noci a poruchy spánku, ako jeden z prejavov syndrómu vyhorenia u sestier sa zamerala grécka štúdia. Neliečený syndróm vyhorenia negatívne ovplyvňuje spánok, čo vedie k bludnému kruhu nového zdroja únavy, prechádzajúci až do chronického stavu. Viac ako 50 % zo 174 zaradených všeobecných sestier malo vážnejšie problémy so spánkom a 3/4 vykazovali vysoké hladiny vyhorenia. Na nespavosť boli citlivejšie mladšie sestry a vyššie skóre nespavosti vo vzťahu k subškálam syndrómu vyhorenia EE, DP a PA vykazovali sestry pracujúce na chirurgických oddeleniach a tie, ktoré mali viac ako 4,5 nočných, respektíve 3 víkendové služby za mesiac (27). Syndróm vyhorenia a slovenskí zdravotnícki pracovníci Výskyt syndrómu vyhorenia bol dokázaný prostredníctvom MBI dotazníka aj u 389 zdravotníckych pracovníkov (323 žien, 66 mužov) vo vekovom rozpätí rokov pracujúcich na rôznych klinikách v bratislavských nemocniciach. Súbor tvorilo 57 % sestier, 35 % lekárov, 4 % nižší zdravotný personál, 3,4 % psychológovia a menej ako 1 % pracovníci technicko-hospodárskych pracovísk. Vysokoškolsky vzdelaných bolo 39 %, stredoškolsky 58 % a zvyšné percentá tvoril nižší zdravotnícky personál. Syndróm vyhorenia sa vyskytoval u 17,7 % respondentov a 29,5 % bolo ním ohrozených. Najvyššie priemerné skóre dosiahli respondenti vo faktore PA a EE. Neboli zistené signifikantné rozdiely medzi sestrami a lekármi, najvyššie percento burnout syndrómu bolo zaznamenané u nižšieho zdravotníckeho personálu. Štúdia dokázala závislosť medzi vekom a syndrómom vyhorenia, pričom najvyššie percento syndrómu vyhorenia sa vyskytovalo v najmladšej vekovej skupine ročných Via practica 2017; 14(4)

6 Prehľadové články 183 (25,3 %). Okrem toho boli zistené vyššie hodnoty syndrómu vyhorenia v skupine mužov hlavne vo faktoroch EE a DP. Neboli zistené rozdiely vo výskyte syndrómu vyhorenia v závislosti od zastávania pracovnej funkcie (28). Dimudová a Nagyová dokázali štatisticky významnú koreláciu medzi dĺžkou praxe a rozvojom syndrómu vyhorenia u sestier a pôrodných asistentiek. Pomocou MBI dotazníka vyhodnotili 844 sestier a pôrodných asistentiek pracujúcich na Slovensku, pričom najrizikovejšou dĺžkou praxe z pohľadu rozvoja syndrómu vyhorenia je 1 3 roky a viac ako 5 rokov praxe. Pravdepodobným vysvetlením získaných výsledkov je fakt, že v období 1 3 rokov je u sestier zvýšené pracovné nasadenie, svoju prácu vykonávajú s nadšením a zabúdajú na osobnú psychohygienu, v roku dôjde k vyrovnaniu, vnútornému osobnému, ako aj profesijnému dozrievaniu. Pretrvávajúci pracovný stres a konfrontácia so skutočnosťami, ako sú smrť, umieranie a utrpenie, osobné a profesionálne očakávania, fyzická námaha môžu byť dôvodom signifikantne vyššieho výskytu syndrómu vyhorenia u sestier a pôrodných asistentiek nad 5 rokov praxe (29, 30). Prevencia syndrómu vyhorenia Nakoľko je stres jedným z najdôležitejších rizikových faktorov syndrómu vyhorenia, dôležitú úlohu v jeho rozvoji zohráva subjektívne vnímanie stresorov a salutorov. V prípade ich nerovnováhy je potrebné znížiť vplyv stresorov (napríklad vzdať sa niektorej aktivity, delegovať právomoci na iného, prípadne zmeniť životnú situáciu, ak nepomáhajú žiadne čiastkové kompromisné riešenia) a zvýšiť podiel salutorov (napríklad rozvíjanie činností, ktoré zlepšujú duševnú pohodu a rovnováhu, zlepšenie fyzickej kondície, relaxácia, posilňovanie odolnosti voči stresu a pod.). Jednou z možností je tiež izolovanie sa od zdroja problému. Významnú úlohu v prevencii syndrómu vyhorenia zohráva relaxácia a odpočinok. V rámci individuálneho prístupu sa preferujú hlavne rôzne dychové cvičenia, joga, autogénny tréning, meditačné techniky. Medzi menej efektívne spôsoby zmeny, ktoré napomáhajú prežiť syndróm vyhorenia, patrí zmena pozície v rámci odboru, odchod zo stresujúceho zamestnania a rekvalifikácia na inú pozíciu. Takéto riešenie môže priniesť jedincovi krátkodobú úľavu, avšak bez zásadnej zmeny individuálneho charakteru pretrváva riziko návratu k už zabehnutým stereotypom. Ak sa jedinec vráti k predchádzajúcemu spôsobu práce, ktorá viedla k vyhoreniu, bez náležitých zmien, vyhorí opäť a ešte rýchlejšie a ľahšie ako predtým. Nakoľko zotavenie zo syndrómu vyhorenia možno očakávať až v priebehu mesiacov či dokonca až rokov, nemožno od zmien na individuálnej úrovni očakávať okamžité zmeny k lepšiemu. Treba si uvedomiť, že určujúcimi faktormi zotavovania je samotná osobnosť jedinca, ako aj rozsah, v akom jedinca vyhorenie postihlo. Každá ďalšia rekonvalescencia si vyžaduje viac času a energie. Zotavovanie sa z vyhorenia si vyžaduje zbavenie sa všetkých nezdravých návykov a osvojenie si nových, ktoré na človeka vplývajú pozitívne s dominantnou úlohou pozitívneho postoja k sebe, k druhým a k životu. Dôležitým prvkom je opätovné budovanie sebadôvery so zdravou dávkou nadhľadu a humoru pri zvládaní záťažových situácií. Spokojnosť v živote a psychické blaho (z anglického pojmu well-being) obsahuje subjektívnu, psychickú aj senzorickú zložku osobnosti. Spokojný človek je ten, ktorý má najmä nadpriemernú hladinu pozitívnych emócií a podpriemernú hladinu negatívnych emócií (31). Nezanedbateľnými sú však aj faktory prostredia, ako sociálne, životné okolnosti a pracovné podmienky vplývajúce na ohrozeného jedinca. Zásadnú emocionálnu vzpruhu poskytujú najmä kvalitné sociálne väzby na pracovisku, ktoré môžu zasahovať aj do súkromia. Prevencia syndrómu vyhorenia zdravotníckych pracovníkov pozostáva zo systémových a individuálnych opatrení (21). Systémové preventívne opatrenia ovplyvňujú pracovné prostredie, v ktorom zdravotnícky pracovník trávi podstatnú časť svojho aktívneho života. Zahŕňajú organizáciu priestorov pracoviska, pracovných úloh, fungujúcu a prehľadnú štruktúru riadenia na úrovni vertikálnej, ako aj horizontálnej, jednoznačne rozdelené pracovné úlohy a definované vzájomné pracovné vzťahy. Riadiaci pracovník má povinnosť nielen organizovať prácu, ale aj identifikovať a odstraňovať príznaky mobbingu, nepodceňovať ich a zabezpečiť bezproblémové fungovanie pracovného kolektívu. Na úrovni jednotlivca ide o účinné využívanie vlastných vedomostí, schopností, daností na zabezpečenie dobrého zdravotného stavu. Cielené regulovanie a riadenie vlastného životného štýlu s rešpektovaním svojich potrieb bez prekračovania svojich vnútorných limitov a pochopenie seba samého sú podstatnými prvkami v prevencii syndrómu vyhorenia. Každý by mal vždy brať do úvahy svoje emócie a rozum a pracovať s nimi pri riadení vlastného konania (32). Psychická odolnosť (resilience) je protiváha proti pôsobiacej záťaži a stresu a umožňuje adaptáciu jedinca aj napriek pôsobiacemu riziku. Zhŕňa odolnosť ako jeho osobnostnú črtu, ako aj jeho schopnosť návratu k pôvodnej úrovni fungovania po prekonaní kritického alebo stresujúceho zážitku alebo situácie. Zdrojmi psychickej odolnosti sú osobnostné charakteristiky, spôsob myslenia, životný štýl, sociálne väzby, kondícia jedinca. V priebehu života jedinca sa tieto faktory menia, vyvíjajú a je ich možné cielene posilňovať, čím sa zvyšuje odolnosť voči stresu. Pri spracovávaní stresu zohráva dôležitú úlohu aj lokalizácia kontroly správania. Ak má jedinec tzv. externú lokalizáciu kontroly, verí, že jeho život je určovaný len vonkajšími okolnosťami a sám svojím konaním nemá naň vplyv, ide vždy len o náhodu alebo šťastie. Pri internej lokalizácii kontroly jedinec prisudzuje príčiny úspechu aj neúspechu sám sebe, sú to jeho schopnosti, úsilie, neúspechy. Práve takto disponovaní jedinci sú nielen odolnejší voči syndrómu vyhorenia, ale majú aj realistickejší pohľad na život (33). Opatrenia proti syndrómu vyhorenia sú účinné iba v prípade, že sú aplikované v jeho počiatočnej fáze. Patria sem hlavne: korektúra doterajšieho snaženia, proporcionálne rozloženie síl medzi pracovný a súkromný život, nastavenie častejších prestávok v práci, starostlivosť o seba, naplánovanie si dovolenky a pod. (6). Podľa Dušeka a Večeřovej-Procházkovej medzi preventívne opatrenia zahŕňajúce osobnú (individuálnu) sféru jedinca, ako aj vonkajšie (externé) podmienky vrátane pracovného prostredia patria (34): znižovanie príliš vysokých nárokov, vyhýbanie sa syndrómu pomocníka, prehnanej citlivosti na potreby a požiadavky iných ľudí, pohyb v rozmedzí medzi súcitom a emocionálnym odstupom, umenie povedať NIE zdravá asertivita, stanovenie si priorít a sústredenie sa na podstatné činnosti, načasovanie práce, dobrý plán na riešenie úloh, rozdelenie väčších úloh na čiastkové etapy, vyčlenenie si času na prestávky v práci pri plnení úloh, vyhľadanie emocionálnej podpory, otvorené, ale zároveň taktné a citlivé vyjadrovanie svojich pocitov, vyhľadávanie vecnej podpory pri riešení úloh, žiadosti o radu a návrhy od kolegov, prípadné hľadania návrhov na riešenie vecí, ; 14(4) Via practica

7 184 Prehľadové články vyvarovanie sa negatívneho myslenia STOP, radosť a užívanie si pozitívnych stránok života, predchádzanie komunikačným problémom formou otvorenej komunikácie o očakávaniach a cieľoch, vyhýbanie sa unáhleným rozhodnutiam, sľubom, ktoré nie je možné splniť, zachovanie rozvahy v kritických okamihoch, zvolenie primeraných spôsobov riešenia konfliktov, dopĺňanie energie, vyrovnanie pracovnej záťaže potrebnou mierou oddychu, výber činností a okruhu vzťahov s pozitívnym nábojom a energiou, osvojenie si relaxačných techník, záujem o svoje zdravie a koncentrácia na varovné signály organizmu, výber z možností vhodného výcviku, supervízia v práci. Tieto odporúčania možno zjednodušene zhrnúť do snahy jedinca vyselektovať si individuálne prospešné opatrenia ovplyvňujúce sociálnu sféru a pracovné prostredie. Riadiaci pracovníci by mali dbať na primerané pracovné zaťaženie podriadených, zabezpečenie dostatku personálu, zreteľné vymedzenie kompetencií a redukciu administratívnej záťaže. Nemenej dôležitou je komunikácia vo vertikálnej, ako aj horizontálnej sfére pôsobenia spolu so spätnou väzbou a prejavmi ocenenia zo strany nadriadených, ale aj kolegov. Účinným spôsobom kontroly kvality práce, vzdelávania, ako aj poskytovania emocionálnej podpory je supervízia terapeutických postupov a práca s pacientom. Príkladom môžu byť aj tzv. Bálintovské skupiny, ktoré umožňujú profesijný, osobnostný rast lekára, pomáhajú znižovať emočné napätie, ktoré môže sprevádzať liečbu pacienta. Syndróm vyhorenia má nielen špecifický kontext, ale má predovšetkým dôležitý sociálny rozmer vo vzťahu k zamestnaniu a k pracovným podmienkam (35). Podľa Ponceta et al. ďalším významným preventívnym opatrením pred rozvojom syndrómu vyhorenia je predchádzanie konfliktom a kvalitný manažment starostlivosti o pacientov v terminálnom štádiu života (24). Nezanedbateľnú protektívnu úlohu zohráva aj rozsah sociálnej podpory. U sestier pracujúcich s onkologickými pacientmi sa dokázala negatívna korelácia medzi stupňom vyhorenia a stupňom sociálnej podpory, tzn. čím je vyššia sociálna podpora, tým je nižšie riziko vzniku syndrómu vyhorenia, čím ju môžeme zaradiť medzi protektívne faktory vzniku syndrómu vyhorenia. Ďalším veľmi dôležitým aktívnym ochranným nástrojom sú dobré medziľudské a pracovné vzťahy, tzv. sociálna podpora zo strany spolupracovníkov (peer-support). Ak má sestra, ako aj iní zdravotnícki pracovníci dobrú sociálnu podporu a spolu s ďalšími protektívnymi faktormi, môže byť dostatočne chránená pred syndrómom vyhorenia bez ohľadu na dĺžku odbornej praxe (36). Podľa nestora psychiatrie Dr. Nešpora k dobrým zvykom profesie lekára patrí udržiavanie nástrojov v poriadku, pričom veľmi často sa zabúda, že najdôležitejším nástrojom lekára je on sám (13). Pri rozanalyzovaní tohto jeho tvrdenia je nespochybniteľné, že u lekára je rovnako dôležité riešiť pracovné povinnosti, ako aj podmienky na ich výkon a celková pracovná, ako aj súkromná pohoda. Lebo iba lekár s naplnenými potrebami môže podávať adekvátny výkon bez ohrozenia jeho samého. Záver Syndróm vyhorenia je diagnóza ako každá iná, v Medzinárodnej klasifikácii chorôb 10 s prideleným číselným kódom Z73.0 Syndróm vyhorenia (burnout syndrome). Syndróm vyhorenia postihuje približne 10 % ľudí v produktívnom veku, u zdravotníckych pracovníkov je uvádzaná 12 % prevalencia tohto syndrómu. Preto je nevyhnutné si stanoviť reálne profesijné ciele, vyhradiť si dostatočný čas na odpočinok a relax. Každý zdravotnícky pracovník si musí uvedomiť, že je v prvom rade človek, ktorý má aj svoje vlastné potreby, ako aj určité limitácie, ktoré je nevyhnutné akceptovať, lebo iba tak bude schopný podávať kvalitné pracovné výkony bez ovplyvnenia jeho zdravotného stavu. Literatúra 1. Flash Eurobarometer 398 TNS Political & Social. Working Conditions [online] Available from: < eu/public_opinion/flash/fl_398_sum_en.pdf. Publication April, 2014>. Accessed July 15, Cassells C. Job Stress a Major Factor in High Rates of Physician Suicide [online]. Medscape Available from: < Accessed August 20, Kebza V, Šolcová I. Syndrom vyhoření [online]. 2nd ed. Praha, Czech Republic: Státní zdravotní ústav, 2003: 23. Available from: < edice/plne_znani/brozury/syndrom_20vyhoreni.pdf. >. Accessed July 15, Rush MD. Syndrom vyhoření. Praha, Czech Republic: Návrat domů, Křivohlavý J. Jak nestratit nadšení. Praha, Czech Republic: Grada Publishing, a. s., 1998: Kallwas A. Syndrom vyhoření v práci a osobním životě. Praha, Czech Republic: Portál, 2007: Matoušek O. Slovník sociální práce. 2nd ed. Praha, Czech Republic: Portál, 2008: Kopřiva K. Lidský vztah jako součást profese: psychoterapeutické kapitoly pro sociální, pedagogické a zdravotnické profese. Praha, Czech Republic: Portál, 2013: Přikrilová D, Nakládalová M, Lužný J. Burnout syndrom myslíme na tuto diagnózu [online]? Available from: < Accessed July 15, Jeklová M, Reitmayerová E. Syndrom vyhoření. Praha, Czech Republic: Vzdělávací institut ochrany dětí, 2006: Tošnerová T, Tošner J. Burn-out: Syndrom vyhoření. Praha, Czech Republic: Hestia, 2002: Maslach CH, Jackson SE, Leiter MP. Maslach Burnout Inventory. In: Zalaquett CP, Wood RJ. Evaluating Stress: A Book of Resources. 3. London, UK: The Scarecrow Press, 1997: Nešpor K. Prevence profesionálního stresu a syndromu vyhoření. Medicína pro praxi. 2007; 4(9): Gazdíková K. Ohrozuje syndróm vyhorenia zdravotníckych pracovníkov? Via Practica. 2015; Raboch J, Ptáček R. Syndrom vyhoření a deprese v lékařských profesích výsledky české národní studie [online]. Psychiatria-psychoterapia-psychosomatika. 2014; 21(3 4): Available from: < files/psychiatria/ /ppp cla7.pdf.>. Accessed August 20, Shanafelt TD, Boone S, Tan L, et al. Burnout and Satisfaction with WorkLife Blance among US Physicians Relative to the General US Population. Arch Intern Med. 2012; 172(18): Soler JK, Yaman H, Esteva M, et al. Burnout in European Family Doctors: The EGPRN Study [online]. Family Practice Advance Access. 2008: Available from: < journals.org/content/25/4/245.full.pdf.>. Accessed August 20, Marcelino G, Cerveira JM, Carvalho I, et al. Burnout Levels Among Portuguese Family Doctors: A Nationwide Survey [online]. BMJ Open. 2012; 2(3): 7. Available from: < bmjopen.bmj.com/content/2/3/e full.>. Accessed August 19, Peisah C, Latif E, Wilhelm K, Williams B. Secrets to Psychological Success: Why Oder Doctors Might Have Lower Psychological Distress and Burnout than Younger Doctors [online]. Aging & Mental Health. 2009; 13(2): Available from: < CAMH.pdf.>. Accessed August 19, Alacacioglu A, Yavuzsen T, Dirioz M, Oztop I, Yilmaz U. Burnout in nurses and physicians working at an oncology department. Psycho-Oncology. 2009; 18(5): Ptáček R, Čeledová L. Stres a syndrom vyhoření u lékařů posudkové služby. Praha, Czech Republic: Karolinum, 2011: Iglesias MEL, Becerro de Bengoa Vallejo RB, Fuentes P, Trepal M. Comparative Analysis of Moral Distress and Values of the Work Organization Between American and Spanish Podiatric Physicians. The Journal of the American Podiatric Medical Association. 2012; 102(1): Špirudová L, Mastiliaková D. Syndrom vyhoření u sester v České republice ve vztahu k podmínkám jejich práce přehledová studie [online]. Zdravotnícke listy. 2014; 2(1): Available from: < Vol.2_No.1_Edicna_seria_OSETROVATELSTVO.pdf.>. Accessed August 20, Poncet M, Toullic P, Papazian L, et al. Burnout Syndrome in Critical Care Nursing Staff. American Journal of Respiratory and Critical Care Medicine. 2007; 175(7): Imai H, Nakao H, Tsuchiya M, Kurda Y, Katoh T. Burnout and Work Environments of Public Health Nurses Involved in Mental Health Care. Occupation and Environmental Medicine. 2004; 61(9): Iglesias MEL, Becerro de Bengoa Vallejo RB, Fuentes PS. Relationship between Experiential Avoidance and Burnout Syndrome in Critical Care Nurses: A Cross-Sectional Questionaire Survey. International Journal of Nursing Studies. 2010; 47(1): Via practica 2017; 14(4)

8 Prehľadové články Kousloglou S, Mouzas O, Bonotis K, Roupa Z, Vasilopoulos A, Angelopoulos N. Insomnia and Burnout in Greek Nurses [online]. Hippokratia. 2014; 18(2): Available from: < /PMC /.>. Accessed August 20, Nôtová P, Páleníková V. Syndróm vyhorenia analýza pilotnej štúdie u zdravotnických pracovníkov. Psychosomatika v teórii a praxi. Pezinok : Dimundová L, Nagyová I. Vzťah medzi syndrómom vyhorenia a dĺžkou praxe u sestier a pôrodných asistentiek na Slovensku. Profese online. 2012; V/1: Štípalová O, Šebeková V. Syndróm citového vyhorenia. In: Jarošová D, Dušová B, eds. Sborník I. ostravské sympozium ošetřovatelství s mezinárodní účastí (Ostrava, 2. února 2001). Ostrava, Czech Republic: Ostravská univerzita, Zdravotně sociální fakulta, 2001: Křivohlavý J. Psychologie pocitů štěstí. Praha, Czech Republic: Grada Publishing, a. s., 2013: Knoblauch J. Cíle v pracovním i osobním životě. Praha, Czech Republic: Portál, 2013: Kebza V, Šolcová I, Ptáček R, Pacit I. Psychická zátěž, stres a psychohygiena v lékařských profesích. Praha, Czech Republic: Grada, 2012: Dušek K, Večeřová-Procházková A. Diagnostika a terapie duševních poruch. 2nd ed. Praha, Czech Republic: Grada, 2015: Andrášiová M. Syndróm vyhorenia v lekárskej praxi, možnosti jeho zvládania a prevencie. Via practica. 2006; 3(12): Ježorská Š, Kozyková J, Chrastina J. Syndrom vyhoření u všeobecných sester pracujících s onkologicky nemocnými vzdelávanie [online]. Ošetrovateľstvo: teória, výskum. 2012; 2(2): Available from: < eu/_files/2012/02/56- syndrom-vyhoreni-u-vseobecnychsester-pracujicich-s-onkologicky-nemocnymi pdf.>. Accessed August 20, Carod-Artal FJ, Vázquez-Cabrera C. Burnout Syndrome in an International Setting. Bährer-Kohler S, ed. Burnout for Experts: Prevention in the Context 15 of Living and Working. New York, NY: Springer Science+Business Media New York, 2013: Doc. MUDr. Katarína Gazdíková, PhD., MHA, MPH, mim. prof. Katedra všeobecného lekárstva Lekárska fakulta, Slovenská zdravotnícka univerzita Limbová 12, Bratislava katarina.gazdikova@szu.sk ; 14(4) Via practica