Subjekty občianskoprávnych vzťahov Subjects of civil relations

Transcription

1 Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva. Subjekty občianskoprávnych vzťahov Subjects of civil relations Bakalárska práca Autor: Juraj Kvaššay Právní administrativa v podnikatelské sféře Vedúci práce: JUDr. PhDr. Róbert Jáger. PhD Banská Bystrica január 2013

2 Vyhlásenie Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracoval samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry. Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác. V Povaţskej Bystrici, dňa Juraj Kvaššay

3 Poďakovanie Touto cestou chcem poďakovať vedúcemu bakalárskej práce, JUDr. PhDr. Róbert Jáger. Phd., za odborné vedenie, ochotu, cenné rady a pripomienky, pri písaní tejto práce.

4 Anotácia KVAŠŠAY, Juraj: Subjekty občianskoprávnych vzťahov. [Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Bánska Bystrica. Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva. Vedúci práce: JUDr. PhDr. Róbert Jáger. PhD. Rok obhajoby: Počet strán: 49. Bakalárska práca prináša ucelený pohľad na subjekty občianskoprávnych vzťahov, vysvetľuje nielen právne postavenie subjektov, ale i pojmy viaţuce sa k jednotlivým subjektom občianskoprávnych vzťahov. Prvá kapitola prináša pohľad na vývoj postavenia fyzických a právnických osôb. Druhá kapitola sa zaoberá samotným pojmom občianskoprávneho vzťahu, jeho analýzou a venujeme aj vzniku, prvkom a druhom občianskoprávnych vzťahov. Téma fyzických osôb ako účastníkov občianskoprávnych vzťahov je vypracovaná v tretej kapitole, najmä jej právna spôsobilosť, pod ktorou rozumieme jednak spôsobilosť na práva a povinnosti a jednak spôsobilosť na právne úkony. Štvrtá kapitola je venovaná právnickým osobám a štátu. Kapitola je venovaná pojmu, identifikačným znakom, druhom, vzniku a zániku právnických osôb, ale i ochrane poskytovanej právnickým osobám.záver kapitoli sme sa zamerali na štát, ktorý rovnako vystupuje ako účastník občianskoprávnych vzťahov v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi a pozornosť sme zamerali na niektoré zvláštnosti tohto postavenia. Kľúčové slová: štát, občianskoprávne vzťahy, právnická osoba, fyzická osoba, občianske právo

5 Annotation KVAŠŠAY, Juraj: Subjects of civil relations. [Bachelor's thesis]. Banking Institute University of Prague, Foreign University Banska Bystrica. Department of Economics, pricing, social sciences and law. Supervisor: JUDr. PhDr. Róbert Jáger. PhD. Year of defense: the 2013th Number of pages: 49. Bachelor thesis provides a comprehensive view on the subjects of civil relations, explains not only the legal status of entities, but also concepts pertaining to individual operators civil relations.the first chapter provides insight into the development of the role of natural and legal persons. The second chapter deals with the very concept of civil relations, and devote his analysis and generation, and the second element of civil relations.topic individuals as participants in civil relations is developed in the third chapter, in particular the legal capacity under which we understand both the capacity and the rights and obligations of both legal capacity.the fourth chapter is devoted to legal entities and the state. Chapter is devoted to the concept, identification mark, second, the creation and termination of legal entities, as well as legal protection afforded osobám.záver chapter we focus on the state, which also acts as a participant in the civil relations of equal status with other participants and attention was focused on some this special status. Key words: state, civil relations, legal person, natural person, civil law

6 Obsah Obsah... 6 Úvod Vývoj právneho postavenia subjektov občianskoprávnych vzťahov Právne postavenie fyzických osôb v stredoveku Vznik a právne postavenie právnických osôb Pojem občianskoprávnych vzťahov Vznik občianskoprávnych vzťahov Prvky občianskoprávnych vzťahov Druhy občianskoprávnych vzťahov Fyzické osoby ako účastníci občianskoprávnych vzťahov Spôsobilosť na právne úkony Spôsobilosť na protiprávne úkony Spôsobilosť na práva a povinnosti Právnické osoby ako účastníci občianskoprávnych vzťahov Identifikačné znaky právnických osôb Druhy právnických osôb Vznik a zánik právnickej osoby Ochrana poskytovaná právnickým osobám Štát ako účastník občianskoprávnych vzťahov Zvláštnosti postavenia štátu ako účastníka občianskoprávnych vzťahov Záver Zoznam použitej literatúry

7 Úvod Cieľom bakalárskej práce je vytvorenie diela, ktoré prinesie ucelený pohľad na subjekty občianskoprávnych vzťahov, vysvetľuje nielen právne postavenie, ale i pojmy viaţuce sa k jednotlivým subjektom občianskoprávnych vzťahov. Práca je zameraná na subjekty občianskoprávnych vzťahov, nakoľko práve účastníkom týchto vzťahov sú adresované právne normy, ktoré im vymedzujú práva a povinnosti a len tieto subjekty môţu byť ich nositeľmi. Medzi subjekty občianskoprávnych vzťahov patria fyzické osoby, právnické osoby a štát, majú rovné právne postavenie. Občianskoprávne vzťahy, ich obsah a úprava, nenahraditeľne prispievajú k naplneniu občianskych práv a slobôd. Slovenská republika, ako demokratický štát, vo svojej právnej úprave zabezpečuje posilnenie občianskoprávnych istôt subjektov občianskoprávnych vzťahov v súlade s poţiadavkami a potrebami demokracie, rozvoja trhového hospodárstva a súkromného podnikania. V prvej časti práce sme sa preniesli do histórie, ktorej poznanie je nevyhnutnou súčasťou chápania prítomna. Venovaná je najmä histórií vzniku fyzických a právnických osôb. Spôsobilosť na práva, znamená mať určité subjektívne práva. Túto spôsobilosť nemal spočiatku kaţdý jednotlivec a stredoveké právo jej vznik viazalo na určité podmienky. Postavenie a najmä slobodná vôľa fyzických osôb, viazaná právnymi normami, ako ju poznáme teraz, v minulosti nebola vôbec samozrejmosťou. Rovnako absentovala aj istá miera fikcie, ktorú si vyţadoval pojem právnickej osoby. Ako prví si ju osvojili právnici kánonického práva, neskôr sa táto subjektivita priznávala zdruţeniam práva mestského, cechom atď. Do prvej časti neodmysliteľne patrí aj analýza samotného pojmu občianskoprávnych vzťahov. V druhej kapitole sa okrem pojmu občianskoprávneho vzťahu venujeme aj vzniku, prvkom a druhom občianskoprávnych vzťahov. Ako sme uţ spomenuli, medzi subjekty občianskoprávnych vzťahov patria aj fyzické osoby. Téma fyzických osôb ako účastníkov občianskoprávnych vzťahov je vypracovaná v tretej kapitole, najmä jej právna spôsobilosť, pod ktorou rozumieme jednak spôsobilosť na práva a povinnosti a jednak spôsobilosť na právne úkony. Štvrtá kapitola je venovaná právnickým osobám. Právny poriadok priznáva právnu subjektivitu nielen fyzickým osobám, ale aj vykonštruovaným spoločenským útvarom. Právnické osoby sú spôsobilé v medziach ustanovených právnym poriadkom mať práva 7

8 a povinnosti. Objasňujeme tu samotný pojem, identifikačné znaky, druhy, vznik a zánik právnických osôb, ale i ochranu poskytovanú právnickým osobám. V poslednej časti štvrtej kapitoli, sme sa zamerali na štát, na samotný pojem štátu, ale najmä na jeho jedinečné postavenie v občianskoprávnych vzťahoch, kde nevystupuje ako orgán zvrchovanej moci, ale ako subjekt, ktorý má právne rovné postavenie s ostatnými subjektmi. Sú však isté zvláštnosti postavenia štátu ako účastníka občianskoprávnych vzťahov, pre potreby tejto práce sme sa zamerali na oblasť vlastníckeho práva štátu, jeho mimoriadne postavenie pre prípad dedičstva a bezdôvodného obohatenia. 8

9 1. Vývoj právneho postavenia subjektov občianskoprávnych vzťahov Ako hovorí výrok Thomasa Manna Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť, je dôleţité pozrieť sa aspoň v krátkosti na vývoj postavenie dnešných subjektov občianskoprávnych vzťahov, vzhľadom na zloţitý vývoj ktorým prešli, kým dostali povahu rovnocenných účastníkov občianskoprávneho vzťahu. Právny poriadok stredovekého uhorského štátu bol univerzálny, absentovala v ňom úprava členenia práva na verejné a súkromné právo, no tento úkaz nebol jedinečný, vyskytoval sa vo väčšine štátov vtedy ešte stredovekej Európy. Vtedy platný právny poriadok bol charakteristický tzv. právnym partikularizmom, ktorý znamená rozdrobenie jednotného právneho poriadku na niekoľko menších subsystémov, uplatňujúcich sa rovnako na personálnej i teritoriálnej úrovni. Na personálnej úrovni sa medzi jednotlivcami a stavmi (v rôznej miere privilegovanými skupinami obyvateľstva) vytvorili veľké verejnoprávne rozdiely, ktoré sa prejavovali najmä v neexistujúcej právnej rovnosti účastníkov, ktorá zasahovala do všetkých oblastí právneho ţivota. Základom právneho poriadku bolo krajinské šľachtické právo, ktoré bolo so svojími ustanoveniami ústavnej povahy spôsobilé dopĺňať medzery medzi uţ spomínanými partikulárnymi subsystémami, ktoré sa vyvíjali relatívne samostatne. Základom uhorského stredovekého práva bolo osobitné postavenie šľachticov a ich výlučná vlastnícka spôsobilosť obmedzená kráľovským právom vyplyvajúcim z donačnej ústavy a aviticita (viazanosť pôdy v rukách rodiny). Väčšiny obyvateľstva štátu sa týkala poddanská viazanosť bez vlastníctva obrábanej pôdy a podriadenosť súdnej a administratívnej právomoci šľachtica. Postupom času sa do istej formy verejnoprávnej zaviazanosti dostali aj slobodné kráľovské mestá ako právnické osoby. Na rozdiel od šľachticov sa do vzťahu so štátom, označovanom aj pojmom koruna, nedostal kaţdý jednotlivý mešťan, ale mesto, na základe privilégia (Mosný, 2010, s.46). V stredoveku sa vygenerovali tri základné stavy a to, cirkev klerici, vojaci milites, stotoţnení so šľachtou na čele s panovníkom a laboratores sedliaci (poddaní), ale i remeselníci, koncentrujúci sa vo vrcholnom stredoveku do vznikajúcich miest (civitates, oppida). Rodina však naďalej zostáva základnou spoločenskou jednotkou, aj napriek neistým a nebezpečným časom sa atomizovala na najbliţších pokrvných príbuzných, 9

10 viazaných agnátskym alebo kognátskym príbuzenským pomerom (Laclavíková, 2007, s. 235). Pojem a podstata subjektívneho práva nebola predmetom osobitného záujmu, aj keď si ho vedeli predstaviť ako náprotivok práva objektívneho. Právna teória sa skôr sústreďovala na druhy subjektívnych práv, pre ktoré existoval rad klasifikácií, najmä: 1. Práva prirodzené (iura connata) a práva nadobudnuté (iura acquisita) 2. Práva zdedené (iura hereditaria) a osobne nadobudnuté (iura acquisita) 3. Práva večné (iura perennalia) a dočasné (iura temporalia) 4. Práva osobné (iura personalia) a vecné (iura realia) 5. Práva holé (iura nuda) a plné (iura plena) Vznik a nadobudnutie subjektívnych práv traktovali od počiatku podľa rímskeho práva, avšak pomerne skoro sa ujalo učenie o dôvode nadobudnutia a spôsobe nadobudnutia. Strata a zánik subjektívnych práv sa upravovali rovnako podľa týchto vzorov. Ochrana a výkon subjektívnych práv bola jednak procesná, ale aj svojpomocná. Ako príklad svojpomocnej ochrany práv je dovolená obrana, ktorá pripúšťala odrazenie násilia násilím (Luby, 2002, s. 164). 1.1 Právne postavenie fyzických osôb v stredoveku V stredoveku právna subjektivita fyzickej osoby závisela od jej prirodzených ľudských vlastností a od vlastností odvodených od jej spoločenského postavenia. Postavenie fyzických osôb určovalo spôsobilosť na práva a spôsobilosť na právne úkony. Spôsobilosť na práva, znamená mať určité subjektívne práva. Túto spôsobilosť nemal spočiatku kaţdý jednotlivec a stredoveké právo jej vznik viazalo na určité podmienky, ako narodenie, spočiatku aj prijatie dieťaťa do rodiny otcom a stav slobody. Narodenie bolo zavŕšené oddelením dieťaťa od tela matky, pričom v tomto okamihu muselo dieťa ţiť, aby platila právna domnienka, ţe sa dieťa narodilo ţivé. Uţ v období stredoveku bola pripustená moţnosť priznania istých majetkových práv nascitura (nenarodeného ale počatého dieťaťa), ktorý nadobúda práva, nie však povinnosti. Prenesením dieťaťa cez prah domu, či zodvihnutím dieťaťa na ruky, otec ako hlava rodiny prijal dieťa do rodiny, uznal ho za svoje a úkon bol aj vyjadrením otcovskej moci. 10

11 Spôsobilosť na práva patrila výlučne osobám v slobodnom stave, otroci boli len objektom práv, nepovaţovali sa ani za fyzické osoby. Spôsobilosť na právne úkony, právne konať, predstavovala schopnosť vlastným konaním a vo vlastnom mene nadobúdať subjektívne práva a povinnosti. Táto spôsobilosť v sebe zahŕňala aj spôsobilosť na protiprávne konanie (deliktuálna spôsobilosť). Spôsobilosť na právne úkony bola v stredoveku a novoveku podmienená spoločenským postavením statusom človeka, ktoré bolo tvorené jeho statusovými vlastnosťami. Medzi statusové vlastnosti človeka patrili vek, zdravie, márnotratnosť, pohlavie, rodinný stav, česť, náboţenstvo, štátna príslušnosť, povolanie, stavovská príslušnosť (Mosný, 2010, s. 47). V období storočia sa zaznamenali zaujímavé procesy, ktoré smerovali ku kráľovskému povýšeniu alebo eximovaniu laikov z moci cirkevného alebo svetského feudála s vyústením do procesu nobilitácie, čo znamená, povýšenie do šľachtického stavu (Laclavíková, 2007, s. 236). Osobami, ako právnymi subjektmi, sú bytosti, ktoré právo uznáva za osoby v zmysle právnom, t.j. bytosti, ktorým právo priznáva osobnosť, subjektivitu. Podľa platného právneho poriadku má právnu osobnosť (spôsobilosť) kaţdý človek bezpodmienečne, a okrem toho určité zdruţenia osôb a majetku, v staršom práve nebol kaţdý človek právnou osobou (neboli nimi otroci), a tieţ korporácie a zdruţenia majetku uznalo len novšie právo (Luby, 2002, s. 165). Stavovské rozdiely odstránilo vo veľkej miere zákonodarstvo v roku 1848, ale ešte viac zasiahlo sem zákonodarstvo po roku 1918, najmä zákon č. 61/1918 Sb. z. a n. o zrušení šlachtictva, radov a práv z nich plynúcich. Podľa praxi nebolo tým však dotknuté súkromnoprávne prerogatívy šľachticov, hoci šľachtický stav bol verejnoprávne zrušený. Dnes je tento stav, ţe miesto šľachticov máme triedu bývalých šlachticov, ktorí v oblasti súkromného práva majú to isté postavenie ako predtým šľachtici, pokiaľ len neboli niektoré ich privilégia osobitne zrušené ( napr. práva rodinných fideikomisov). Bývalí šľachtici podnes majú: 1. súkromnoprávne privilégia a privilegiálne práva, ktoré ich predkovia nadobudli od kráľa pred rokom 1848, najmä tzv. menšie regálne práva, pokiaľ neboli medzičasom výslovne zrušené, 2. ostali v platnosti ustanovenia listín zakladajúcich šľachtické základiny, 11

12 3. platia rozdielne ustanovenia pre šľachticov a nešľachticov pri koakvizícii 4. platí osobitné vdovské dedenie 5. ostalo právo na uţívanie šľachtického mena, pravda, bez uvádzania šľachtického titulu. Príslušnosť k určitému druhu povolania je v dnešnom súkromnom práve stále významná, lebo príslušníci určitých povolaní majú osobitné privilégiá, tak najmä: 1. honoraciori, t.j. osoby, ktoré sa ţivia duševnou prácou v slobodnom povolaní alebo v zamestnaneckom pomere na základe vyššej diplomovanej kvalifikácie, teda najmä vysokoškolsky diplomovaní úradníci, advokáti, lekári, akademický vzdelaní spisovatelia, umelci a podobne majú v oblasti koakvizičného práva to isté postavenie, ako bývalí šľachtici, pre ich vdovy platí také isté vdovské dedenie ako pre vdovy bývalých šľachticov. 2. ministri, poslanci a niektorí verejní funkcionári, vojaci, úradníci a svetskí duchovní nie sú povinní zastávať poručenstvo a opatrovníctvo. 3. mnísi nie sú spôsobilí zastávať poručenstvo a opatrovníctvo a pokiaľ zloţili slávnostné sľuby chudoby, nemôţu nadobúdať majetok ani dedením ani nemôţu testovať, a čo by nadobudli, to pripadne ich reholiam (Luby, 2002, s. 54). 1.2 Vznik a právne postavenie právnických osôb Právnickými osobami sú organizácie osôb alebo majetku vytvorené na určitý účel, ktorým právo priznáva subjektivitu (právnu osobnosť). Najstaršie právo nepoznalo právnické osoby ani so substrátom personálnym (korporácie), ani so substrátom vecným ( základniny). Uţ v najstaršom právnom zriadení poznali rozličné zdruţenia osôb, ktoré mali význam pre vtedajšiu majetkovú sústavu. Pôvodne to boli kmene, neskôr rody, rodiny, no ţiaden z týchto zväzkov nepredstavoval samostatnú subjektivitu, pretoţe právo v najstaršom poňatí nedisponovalo takou mierou právnej abstrakcie, ktorá by bola schopná pomenovať a dať obsah pojmu právnická osoba. Preto tieto zväzky, ktoré tvorili jednotné a nerozlučné celky mali základ v kolektívnom vlastníctve. Jediným právom, ktoré udomácnilo pojem právnickej osoby bolo kánonické právo. Cirkevní právnici privykali vtedajšie právne myslenie prostredníctvom personifikácie Boha, svätých, cirkvi, jej ústavov a zdruţení na pojem a predstavu základnín v podobe 12

13 svojich piae causae. Neskôr sa táto subjektivita priznávala zdruţeniam práva mestského, cechom atď. Odvtedy sa uţ zauţívala subjektivita týchto osôb ako fikcia, no pri následnom intenzívnejšom vplyve komunitárneho a cirkevného práva, predstavovala právnická osoba akýsi organizmus predstavujúci a vykonávajúci svoje práva a povinnosti prostredníctvom svojich orgánov. Tripartitum rozoznávalo právnické osoby svetské a cirkevné. V neskoršej literatúre sa rozoznávali: 1. Fiscus regius (kráľovský fiskus) 2. Universitates seculares (komitáty a slobodné obvody) 3. Communitates (obce a mestá, neskôr urbárne obce a komposesoráty) 4. Corporationes (cechy, obchodné spoločnosti, súkromnoprávne spoločnosti) 5. Universitates ecclesiasticae (recipované a uznané cirkvi a ich zloţky) 6. Fundationes (základniny) (Luby, 2002, s. 206). Kráľovský fiskus a aerarium sú termíny, ktoré sa pouţívali uţ v čase stavovského štátu na označenie štátu alebo sv. Koruny alebo panovníka v reláciach verejnoprávnych financií a v súkromnoprávnych majetkových pomeroch. Fiskus reprezentoval tieto majetky a majetkové záujmy: 1. všetok kráľovský majetok v širšom zmysle, teda majetky korunné, fiškálne, kamerálne a patrimoniálne 2. všetky majetkové záujmy, ktoré vyplývali z práva najvyššieho dozoru nad základinami, cirkevným majetkom a pod. Fiskus mal spôsobilosť na súkromné majetkové práva a jeho zástupcovia mali spôsobilosť konať. Takisto oplýval aj mnohými privilégiami, ako právo na všetok majetok bez pána, právo na kaţdý poklad, právo na vysťahovaleckú taxu, právo na cudzineckú taxu a právo na ţidovskú daň. V procesnom práve mal fiskus výhody, ktorými boli napr. dlhšia lehota pri premlčaní a vydrţaní. Medzi obcami prichádzajú na prvom mieste mestá. Spočiatku sa tieto zakladali na personálnom substráte, neskôr sa vyvinul aj osobitný a uzavretý teritoriálny substrát miest. Po uznaní osobitnej mestskej organizácie a vytvorení osobitného personálneho a teritoriálneho substrátu mesto disponovalo všetkými elementmi samostatnej existencie. Mestá mali rozmanité právne postavenie, rozoznávali sa mestá kráľovské a poddanské, tie, 13

14 ktoré patrili pod zemepánsku moc sľachticov alebo prelátov. Ich postavenie bolo individuálne, niektoré mali väčšinu prerogatív slobodných kráľovských miest, iné mali horšie postavenie. V oblasti súkromného práva však bolo dôleţité to, ţe poddanské mestá nedisponovali vlastníckym právom k mestskej pôde, z čoho vyplývali aj ďalšie dôsledky pre práva mešťanov, lebo ich právo na pôdu sa mohlo povaţovať len za emfyteutické, nie vlastnícke. Jedine verejnoprávne cirkevné organizácie boli uznané za spôsobilý subjekt súkromných práv, štátne právo uznávalo zásady cirkevného práva aj spôsob, ktorým sa cirkev spravovala. Cirkev sa vţdy zúčastňovala na právnom obrate, rozmnoţovala svoj majetok, čo sa časom stalo predmetom obmedzenia moţnosti nadobúdať majetok, najmä nehnuteľností, na úkor šľachty. Nekatolícke cirkvi nadobudli subjektivitu postupne, ako boli štátom recipované, splením podmienok II. Hlavy zák. čl. 43/1895, medzi ktoré patrilo aj spísanie a úradné schválenie štatútov. Tieto cirkvi disponovali obmedzenou majetkoprávnou spôsobilosťou, nehnuteľnosti mohli nadobúdať len pre potreby kultové, školské, dobročinné a pre obydlia svojich zamestnancov. Na tomto mieste treba predovšetkým spomenúť cechy, ktoré vznikali v mestách ako zdruţenia remeselníkov. Bola to inštitúcia známa v tej istej podobe v celej strednej Európe. Táto ustanovizeň nebola ku nám prenesená ako hotová inštitúcia nemeckým právom, ale vyvinula sa uţ na tunajšej pôde stálym pôsobením nemeckého vplyvu. Ich nové poslanie bolo skoro uznané aj zo strany mestských vrchností, ktoré ich povaţovali za oficiálne zdruţenia remeselníkov, zastupujúce záujmy toho-ktorého remesla. Od toho času mestské vrchnosti voči nim vystupovali s väčšími nárokmi a najmä sa usilovali zabezpečiť oveľa väčší vplyv na ich činnosť a organizovanie ako pri pôvodných bratstvách a zdruţeniach. Pomer mestskej vrchnosti k cechom bol v jednotlivých štátoch, ba aj v jednotlivých mestách najrozmanitejší, niekde boli cechy veľmi závislé od mestskej rady, ktorá prípadne ustanovovala cechového majstra a menovala členov cechovej rady, inde mali právo slobodnej voľby pre všetky funkcie. Tieţ samospráva cechov mohla byť úzka, ale aj pomerne široká, to isté platí o ich štatútotvornej kompetencií. Cechy nadobudli veľkú moc nielen v meste, ale aj v hospodárskom ţivote štátu, a preto sa pomaly stávali predmetom záujmu štátnej hospodárskej politiky a zákonodárstva, a to najmä vtedy, keď sa v 18. Storočí ukázalo, ţe uţ nie sú nositeľmi pokroku, ale ţe svojím konzervativizmom hatia rozvoj priemyselnej výroby, ba aj sama remeselná výroba pod ich 14

15 vedením upadla, a to pre prílišné zostrenie cechového prímusu a znemoţnenie prístupu nových členov do cechu, v ktorom členstvo zostávalo dedične určitým rodinám. V dobe osvietenskej boli proti cechom urobené prvé opatrenia, potom skoro nasledoval rad priemyselných zákonov, ktoré postupne zaviedli slobodnú manuálnu, manufaktúrnu aj továrenskú výrobu. Obchodné spoločnosti boli v Uhorsku zavedené v rámci prvého obchodného zákonodárstva v r. 1840, tento zákon u nás zaviedol verejné obchodné, komanditné a účastinné spoločnosti. Základiny boli pôvodne známe len v oblasti cirkevného práva, kde sa zriaďovali za účelom splnenia určitých kultových, školských a potom dobročinných účelov. Keďţe cirkevné právo uznávalo ich subjektivitu, bola uznávaná aj v oblasti štátneho práva. V najnovšom práve sa základiny rozšírili aj na oblasť štátneho verejného a súkromného práva. Od najstaršej doby platilo, ţe základiny môţu existovať a účinkovať len spovolením panovníka a len pod jeho dozorom. Táto právomoc sa v dobe, keď nebolo iných ako cirkevných základín, odvodzovala z hlavnej patronátnej moci kráľa. Keď ku katolíckým základinám pribudli aj protestantské a keď sa začali vo väčšej miere zriaďovať aj na necirkrevné účely, hlavné právo dozoru sa odvodzovalo z najvyššej vládnej moci prislúchajúcemu panovníkovi. Na súkromné účely sa základiny zakladali len v najnovšej dobe (Luby, 2002, s ). 15

16 2 Pojem občianskoprávnych vzťahov Právo upravuje správanie ľudí v ich vzťahoch. Ich vzťahy upravené právom sa preto nazývajú právne vzťahy. V právnych vzťahoch ľudia vystupujú voči sebe ako nositelia práv a povinností. Občianskoprávne vzťahy sú druhom právnych vzťahov. Ich úprava je daná predmetom úpravy občianskeho práva, pričom subjekty občianskeho práva v nich vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností (Cirák, 2008, s. 311). V zmysle 1 ods.1 Občianskeho zákonníka úprava občianskoprávnych vzťahov prispieva k napĺňaniu občianskych práv a slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva. Právna úprava má preto významnú úlohu pre posilnenie právnych istôt subjektov občianskoprávnych vzťahov v súlade s potrebami demokracie, trhového hospodárstva a taktieţ rozvoja súkromného podnikania. Tieto vzťahy vznikajú hlavne na základe noriem občianskeho práva. Moţno teda zhrnúť, ţe občianskoprávny vzťah je právny vzťah, ktorého predmet je upravovaný normami občianskeho práva a ktorého subjekty navzájom vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností (Vojčík, 2002, s. 75). Občianskoprávne vzťahy predstavujú právne vzťahy medzi konkrétnymi právnymi subjektami. Sú sociologickou rovinou realizácie subjektívnych občianskych práv a povinností. K spájaniu rôznorodých záujmov subjektov občianskeho práva dochádza na rôznych stupňoch občianskej integrácie. Pre občianskoprávne vzťahy je typické, ţe k spájaniu záujmov ich účastníkov dochádza na relatívne nízkom stupni spoločenskej integrácie. Preto aj spôsob právnej regulácie utvára široký priestor pre mieru pôsobenia jednotlivých účatníkov občianskoprávneho vzťahu na vznik a formovanie obsahu tohto vzťahu, t.j. na uplatnenie dispoziţnej autonómie a zmluvnej voľnosti. Tieto zásady našli svoj výraz aj v zákonnom vymedzení tohto spôsobu právnej regulácie v ustanovení 2, ods. 2 OZ, kde sa hovorí, ţe účastníci občianskoprávnych vzťahov majú navzájom rovné postavenie. To znamená, ţe tie osobnostné, majetkové a osobnomajetkové vzťahy, ktoré nie sú zaloţené na rovnosti svojich účastníkov nemoţno kvalifikovať ako občianskoprávne vzťahy (Cirák, 2008, s. 311). Pojem rovné postavenie účastníkov občianskoprávnych vzťahov, je nutné odlišovať od pojmu rovné postavenie subjektov občianskeho práva. Pod pojmom rovné postavenie účastníkov občianskoprávneho vzťahu je potrebné chápať, ţe všetci účastníci občianskoprávnych vzťahov disponujú moţnosťou dohodami meniť tieto občianskoprávne 16

17 vzťahy prípadne len niektoré práva a povinnosti a ani jeden z účastníkov nedisponuje právomocou autoritatívne vynucovať plnenie od druhého účastníka. Napriek tomu, ţe v občianskoprávnom vzťahu má jeden zo subjektov viac práv ako druhý účastník, nie je mu nadradený (Vojčík, 2002, s. 75). Moderná veda občianskeho práva kladúca dôraz na individuálne subjektívne práva a povinnosti postupne opúšťa koncepciu občianskoprávneho vzťahu ako jediného a výlučného prostriedku realizácie subjektívnych občianskych práv a povinností. Opiera sa pritom o poznanie, ţe právnym vzťahom sú výlučne korelatívne vzťahy určitého subjektu práva voči inému určitému subjektu povinnosti. Preto správne odlišuje subjektívne práva absolútnej povahy a subjektívne práva relatívnej povahy avšak za právne vzťahy povaţuje výlučne vzťahy, ktoré vznikajú medzi konkrétnymi nositeľmi práv a povinností navzájom. Z tohto prístupu je moţné dedukovať záver, ţe nie všetky subjektívne práva a povinnosti sú súčasťou občianskoprávneho vzťahu, to znamená, ţe existujú subjektívne práva a povinnosti mimo právneho vzťahu (Cirák, 2008, s ). V právnej vede patrila daná problematika medzi diskutované témy, či všetky subjektívne práva a im zodpovedajúce povinnosti tvoria nevyhnutne súčasť občianskoprávneho vzťahu, to znamená, či sa všetky subjektívne práva môţu realizovať výlučne prostredníctvom právnych vzťahov. Zväčša na danú otázku bola odpoveď kladná, čo viedlo k uţ spomínanému rozlišovaniu relatívnych a absolútnych právnych vzťahov (Knappová, 2002, s.210). 2.1 Vznik občianskoprávnych vzťahov Vznik, zmena a zánik subjektívnych práv je viazaná na určitý právny dôvod. Tieto delíme na dva základné druhy, a to, sám zákon alebo právne skutočnosti obsiahnuté v hypotéze právnej normy. V prípade, ţe je právnym dôvodom zákon, ku vzniku, zmene alebo zániku subjektívnych práv a povinností dochádza nadobudnutím účinnosti právnej normy, alebo okamihom, keď nastane skutočnosť, ktorá je v právnej norme obsiahnutá (Lazar, 2010, s. 148). Občiansky zákonník v ustanovení 2 ods. 1 ustanovuje, ţe občianskoprávne vzťahy takisto vznikajú aj z priamych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými občianskoprávne normy spájajú ako právny následok vznik, zámenu alebo zánik týchto 17

18 vzťahov. V nádväznosti na uvedené ustanovenie občianskoprávne vzťahy vznikajú vţdy z nejakého právneho dôvodu, ktorým je buď zákon, alebo právna skutočnosť. V konkrétnostiach rozlišujeme tieto právne dôvody: 1. zákon, ktorý je výnimočným dôvodom vzniku právneho vzťahu ( napr. podľa 23 OZ vzniká ex lege, tzv. zákonné zastúpenie) 2. konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu predovšetkým súdu nie sú takisto typickou občianskoprávnou skutočnosťou ( napr. súdom zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu) 3. úkony patria medzi typické právne skutočnosti zakladajúce občiansko právne vzťahy. V rámci tejto najväčšej skupiny rozoznávame právne úkony, napr. zmluvy, ale i protiprávne úkony napr. zodpovednostné záväzky zo spôsobenia škody, vadného plnenia atď. 4. udalosti, napr. zánik práva v dôsledku neuplatnenia práva prekúzia 5. iné právne dôvody za takýto dôvod vzniku právneho vzťahu sa povaţuje napr. právo nálezcu na nálezné vo vzťahu k vlastníkovi stratenej veci podľa 135 ods. 2 OZ. Okolnosti, ktoré sa vyţadujú na vznik občianskoprávneho vzťahu, môţu byť zaloţené na existencií jednej alebo viacerých právnych skutočností. Tak, ako napr. pri zmluve o prevode hnuteľnej veci dojednanej s výhradou vlastníctva ( podľa 601 OZ), sa na vznik zamýšľaného právneho vzťahu vyţaduje okrem zmluvy ako právneho úkonu aj zaplatenie kúpnej ceny, t.j. ďalší právny úkon. Súhrn právnych skutočností tvorí skutkovú podstatu nadobudnutia subjektívnych občianskych práv a povinnsotí (Cirák, 2008, s. 312). 2.2 Prvky občianskoprávnych vzťahov Ako kaţdý právny vzťah aj občianskoprávny vzťah má svoje prvky, ktorými sú subjekty, obsah a predmet. Subjekty tvoria súčasť kaţdého právneho vzťahu. Ide o najmenej dva subjekty. V občianskoprávnom vzťahu však môţu vystupovať na jednej strane aj viaceré osoby ( napr. v prípade spoludlţníkov, viacerých škodcov a pod.). Týmito osobami môţu byť fyzické osoby, právnické osoby alebo štát, pokiaľ vystupuje ako účastník občianskoprávnych vzťahov. Subjektmi môţu byť všetky subjekty, ktorým sú občianskoprávne normy priamo adresované. Takisto moţno povedať, ţe kaţdý subjekt 18

19 občianskeho práva je moţným subjektom občianskoprávnych vzťahov, môţe sa ním stať na základe právnej skutočnosti, ktorou sa zakladá občianskoprávny vzťah, zohľadňujúc pri tom rozmanitosť právnych skutočností, najmä na základe vlastného úkonu ( nerozlišujeme medzi právnym či protiprávnym), na základe úkonu niekoho iného ( napr. rozhodnutie súdu), alebo na základe iných skutočností uvedených v zákone, zvyčajne nezávislých na vôli účastníka občianskoprávneho vzťahu. Obsah právnych vzťahov tvoria subjektívne práva a povinnosti účastníkov, ktoré pre nich z tohto vzťahu plynú. Tieto sú väčšinou vzájomné a navzájom si odpovedajú. Pri relatívnych občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci nielen oprávnenie, ale aj povinnosti. Moţno povedať, ţe za kaţdé plnenie sa poskytuje protiplnenie, no nie je tomu tak vţdy. Existujú prípady, kedy z tejto zásady zákon pripúšťa výnimky, ako príklad moţno uviesť protiplnenia z darovacej zmluvy, z dohody o odpustení dlhu a vzdaní sa práva. Plnenie však nemusí nastať súčasne. Istú autonómiu poskytuje zákon účastníkom, nakoľko plnenie je predovšetkým ponechané na dohodu subjektov (Vojčík, 2002, s. 86). Predmet občianskoprávnych vzťahov chápeme ako predmet primárny, ktorým rozumieme ľudské správanie v občianskom práve (spočíva v určitej činnosti alebo nečinnosti), ale aj ako predmet sekundárny, ktorým rozumieme to, ţe aj ľudské správnanie má svoj druhotný predmet, tj. vzťahuje sa na veci, práva a iné majetkové hodnoty (Cirák, 2008, s. 313). Pod pojmom činnosť subjektu chápeme, ak jeden subjekt druhému subjektu niečo dá, napr. pri právnom vzťahu z kúpnej zmluvy, alebo pre druhého niečo koná. Nečinnosťou rozumieme strpenie činnosti druhého alebo zdrţanie sa činnosti, ktorú by subjekt mohol inak vyvíjať. Druhotným (nepriamym) predmetom občianskoprávneho vzťahu sú veci, práva alebo iné majetkové hodnoty, pretoţe správanie subjektov sa ich týka. V Občianskom zákonníku sa osobitne uvádzajú ako predmety občianskoprávnych vzťahov aj byty a nebytové priestory ako špecifické predmety, pričom ide o veci. V ustanoveniach Občianskeho zákonníka sa však uvádza, ţe práva sú predmetom občianskoprávnych vzťahov len za predpokladu, ţe to ich povaha pripúšťa. Patria sem aj nehmotné veci a hodnoty, ktoré sú predmetom práva nehmotných statkov. Väčšinou predmetov sú však veci. Ku vyplneniu určitej medzery v zákonníku bolo prijatie novely, kde sa medzi predmety občianskoprávnych vzťahov zaradili aj iné majetkové hodnoty. Môţu nimi byť 19

20 predovšetkým predmety duševného vlastníctva, ktoré sú oceniteľné, obchodné podiely, zaknihované cenné papiere, ktoré nie sú vydané v listinnej podobe a i. (Vojčík, 2002, s.81). 2.3 Druhy občianskoprávnych vzťahov Občianskoprávne vzťahy a právne vzťahy vôbec sú vţdy viacstranné. Z pojmu právny vzťah vyplýva, ţe musí mať najmenej dva subjekty, ktoré sú však zároveň voči sebe v opačnom právnom postavení, v postavení strán. Na kaţdej strane však môţe byť i viac subjektov (napr. podieloví spoluvlastníci). Právne vzťahy môţu byť dvojstranné a viacstranné. Viacstranné sú v prípadoch, kedy nejde o vzájomné práva a povinnosti, najmä o vzájomné plnenie, ale o prípady, kedy viac osôb zdruţuje svoje pričinenie alebo svoje veci za účelom dosiahnutia spoločného výsledku, spoločného prospechu. Niekedy sa hovorí o občianskoprávnych vzťahoch jednostranných, čím sa ale nemyslí občianskoprávny vzťah, ktorý by mal len jeden subjekt, ale občianskoprávny vzťah s jednostranným plnením ( typicky právny vzťah zo zmluvy darovacej alebo vzťah zo záväzku, resp. z vecného bremena nezatieniť vlastnou stavbou susedovu vyhliadku a pod.). V tomto prípade je výstiţnejšie hovoriť o občianskoprávnom vzťahu jednostranne zaväzujúcom. Dvojstranné občianskoprávne vzťahy sa tradične rozlišujú na synallagmatické a asynallagmatické. Toto rozlišovanie, ktoré v súčasnom občianskom práve nemá veľký právnický význam, nebýva ani jednotne chápané. Podľa svojho pôvodného významu sa synalagmatickými právnymi vzťahmi rozumejú také, v ktorých obe strany majú navzájom postavenie dlţníkov a veriteľov, čo znamená také právne vzťahy, v ktorých za hodnotu poskytnutou jednou stranou je druhá strana povinná poskytnúť protihodnotu. Zároveň sa pri rozlišovaní synalagmatického a asynallagmatického právneho vzťahu niekedy prihliada i ku vzťahu vzájomne poskytovaných hodnôt a za synalagmatické sa povaţujú len také právne vzťahy, v ktorých hodnota a protihodnota sú navzájom ekvivalentné ( hodnota je pribliţne rovnaká). Typickým synalagmatickým občianskoprávnym vzťahom je právny vzťah z kúpy za primeranú kúpnu cenu, typickým asynallagmatickým vzťahom je občianskoprávny vzťah vznikajúci z darovacej zmluvy. 20

21 Občiansky zákonník kategóriu synalagmatických, resp. asynallagmatických občianskoprávnych vzťahov výslovne neuvádza, a to aj z dôvodu, ţe sa pouţívaniu cudzích a zastaraných výrazov vyhýba. Občianskoprávne vzťahy zaloţené právnymi úkonmi moţno ďalej triediť podľa charakteru právneho úkonu, ktorým boli zaloţené občianskoprávne vzťahy odplatné a bezodplatné, z ktorých odplatné môţu byť a spravidla aj sú synalagmatické a bezodplatné sú asynallagmatické, ďalej na občianskoprávne vzťahy kauzálne a abstraktné a občianskoprávne vzťahy pomenované (nominátne) a nepomenované (inominátne) (Knappová, 2002, s ). 21

22 3 Fyzické osoby ako účastníci občianskoprávnych vzťahov Fyzická osoba je subjektom občianskeho práva, teda jej sú adresované normy občianskeho práva a poţíva na základe týchto noriem ochranu svojej osoby a svojho majetku. Zákon jej priznáva práva bez toho, aby ich musela uplatniť či domáhať sa ich. Fyzická osoba sa môţe stať subjektom občianskoprávneho vzťahu, a to v týchto prípadoch, kedy svoje právo uplatňuje alebo sa ho domáha voči iným, alebo ak na základe svojej vôle robí určité právne úkony. Fyzická osoba je jedným zo subjektov účastníkov občianskoprávneho vzťahu. Občiansky zákonník upravuje podrobne postavenie fyzickej osoby v občianskoprávnych vzťahoch. Účastníkom občianskoprávneho vzťahu môţe byť akákoľvek fyzická osoba, bez ohľadu na to, či je naším štátnym občanom alebo nie. Pravda, slovenské právne predpisy sa pouţívajú na občianskoprávne vzťahy, účastníkom ktorých sú cudzí štátni príslušníci, len za predpokladu, ţe na daný vzťah treba podľa zákona 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom treba pouţiť slovenské občianskoprávne predpisy (Vojčík, s. 88). Súčasný právny poriadok povaţuje za právne subjekty fyzické osoby, právnické osoby a štát. Všeobecnú právnu úpravu subjektov práv a povinností v našom právnom poriadku obsahuje Občiansky zákonník aţ od účinnosti novely z roku Pojmom fyzická osoba občianske právo označuje človeka. Nie je jednoduché vysvetliť, prečo je to tak. Právo prostredníctvom svojich noriem pôsobí na človeka, platí len a len na človeka. Pritom si tento pojem človek v práve nenašiel svoje miesto. Slovo homo uţ v rímskom práve znamenalo skôr objekt práva ako jeho subjekt. Pojem človek sa vzťahoval na predmet kúpy, ktorý osoba v tom čase aj predstavovala, pokiaľ bola v postavení otroka. Pod značným vplyvom prirodzenoprávnej teórie sa pojem človek nahradil pojmom prirodzená osoba, čo malo vytvoriť protipól pojmu morálnych osôb, teda pojmu, ktorý neskôr nemecká historickoprávna škola nahradila pojmom právnických osôb. Takisto aj pôvodný text Občianskeho zákonníka z roku 1964 aţ do prijatia novely v roku 1991 mylne zamenil pojem človeka vrátane pojmu fyzická osoba pojmom občan, takţe za subjekty občianskeho práva povaţoval občanov, organizácie a štát. Platná právna úprava sa po roku 1991 opätovne vrátila k ustálenej a vţitej terminológii zodpovedajúcim pojmom fyzická osoba a právnická osoba. 22

23 Pojem fyzická osoba v zmysle právnej osoby nie je identický s pojmom občan v štátoprávnom zmysle. Pod pojmom fyzická osoba máme v občianskom práve na mysli človeka ako ľudskú bytosť bez ohľadu na jeho štátne občianstvo (štátnu príslušnosť). Subjektom občianskeho práva môţu byť aj cudzí štátni občania, bezdomovci, ako aj cudzie právnické osoby. Objektívne právo priznáva právnym subjektom ako potenciálnym nositeľom subjektívnych práv a povinností sociálne a právne významné vlastnosti, ktoré potom vytvárajú právnu osobnosť a nazývame ich právnou spôsobilosťou (právnou subjektivitou). Právnej osobe sa v práve priznáva dvojaká spôsobilosť, a to jednak jej spôsobilosť na práva a povinnosti a jednak jej spôsobilosť na právne úkony (Cirák, s. 222). Pojem osoba sa v pôvodnom súkromnom práve stotoţňoval s pojmom človek t.j. ľudská bytosť. Potom, čo právo priznalo právnu subjektivitu aj právnickým osobám, bolo nevyhnutné osobu terminologicky odlíšiť od osoby derivátu človeka, t.j. od právnickej osoby. Občianske zákonníky kontinentálneho právneho systému označujú ľudskú bytosť buď pojmom prirodzená osoba (napr. Nemecko), alebo pojmom fyzická osoba (napr. Taliansko, Poľsko, Rusko a i.). Pojem prirodzená, či fyzická osoba sa však v samom texte zákona pouţíva len veľmi striedmo. Pre výstiţnejšie pomenovanie ľudskej bytosti sa v konkrétnej situácií uvádzajú skôr pojmy osoba, človek, ľudia, dieťa, maloletý, poručiteľ a iné. Sú však krajiny, ktoré pojem fyzická osoba, či prirodzená osoba vo svojich civilných kódexoch vôbec nepouţívajú ( Rakúsko, Francúzsko). Pojem fyzická osoba či právnická osoba nemal pevnú tradíciu ani v uhorskom práve. Za čias obyčajového práva sa síce pouţíval všeobecný pojem osoba, resp. osoby, ten však zahŕňal jednak cirkevné osoby, to sú také, ktoré sa zaoberali duchovnými vecami, čl. 2 Opus tripartitum a jednak svetské osoby. Osoby sa v právnych textoch označovali najmä podľa charakteru vzťahu, do ktorého vstupovali, napr. súrodenci od jedného otca, nedielni príbuzní, pán nad majetkami, nevydaté dievča, ţena, panny a dievčatá a iné. Pojem fyzická osoba nepouţíval dôsledne ani Občiansky zákonník z roku 1950, aj keď názov jeho prvej hlavy druhej časti znel Osoby fyzické, jednotlivé ustanovenia zákona skôr pouţívali označenie človek, resp. ľudia, dieťa, nezvestný, kto je mladší ako 6 rokov a pod, ani Občiansky zákonník z roku 1964 v pôvodnom znení. Súčasná právna úprava fyzických osôb bola do Občianskeho zákonníka doplnená aţ tzv. veľkou novelou, zákonom č. 509/1991 Zb. 23

24 V budúcnosti, t.j. po rekodifikácií súkromného práva, sa plánuje zotrvať pri delení osôb na fyzické osoby a právnické osoby, pri čom, v prípade fyzickej osoby sa ráta s tým, ţe pokiaľ by označenie fyzická osoba v konkrétnej súvislosti pôsobilo ťaţkopádne, nahradí sa označením človek. V rámci príprav a tvorby nového Občianskeho zákonníka sa pri fyzickej osobe uvaţuje o podrobnejšej úprave právnych pomerov fyzickej osoby vrátane definície pojmov meno, bydlisko, domácnosť, blízke osoby a iné (Lazar, s.151). 3.1 Spôsobilosť na právne úkony Spôsobilosť na právne úkony, niekedy označovaná aj ako svojprávnosť, znamená spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti a zároveň tieto práva meniť, zabezpečiť, či rozhodovať o ich zániku. Je nutné poloţiť si otázku, či je kaţdú fyzickú osobu moţné identifikovať v rozsahu, či je spôsobilá jednať a niesť zodpovednosť za vlastné jednanie. Na rozdiel od spôsobilosti na práva a povinnosti, ktorá vzniká narodením, je spôsobilosť na právne úkony iba moţné nadobudnúť, tieto práva jej automaticky neprináleţia. Zmyslom právnej úpravy fyzickej osoby nie je priradiť jej okamihom narodenia aj spôsobilosť na právne úkony. Kaţdá osoba, vrátane fyzickej osoby, potrebuje mať nielen potenciálnu, ale i faktickú schopnosť práva a povinnosti nadobúdať. No nie kaţdá osoba túto schopnosť má, napr. v prípade duševnej poruchy ju nikdy nadobudnúť nemusí, iné ju nadobúdajú postupne (Večeřa, 2007, s. 134). Môţeme konštatovať, ţe na rozdiel od spôsobilosti na práva a povinnosti, spôsobilosť na právne úkony sa nadobúda v závislosti od intelektuálnej a vôľovej vyspelosti človeka, to znamená, ţe na to, aby bola osoba spôsobilá na právne úkony, musí byť schopná ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho následky. Podľa stupňa tejto spôsobilosti rozlišujeme úplnú spôsobilosť na právne úkony a čiastočnú spôsobilosť na právne úkony. Spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu vzniká fyzickej osobe dosiahnutím plnoletosti, t.j. dovŕšením 18 roku veku. Pred dovŕšením 18 roku veku, moţno nadobudnúť plnoletosť len uzavretím manţelstva, avšak len v prípade ak manţelstvo uzavrie osoba staršia ako 16 rokov. Na uzavretie manţelstva osobou staršou ako 16 rokov je potrebné povolenie súdu. Pokiaľ osoba staršia ako 16 rokov uzavrie manţelstvo bez povolenia súdu, manţelstvo je neplatné. Spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu maloletej osobe 24

25 staršej ako 16 rokov zostáva zachovaná aj v prípade, ak jej manţelstvo zanikne pred dovŕšením 18 roku veku. Čiastočnú ( obmedzenú) spôsobilosť na právne úkony majú maloleté osoby, ktorými sa rozumejú osoby mladšie ako 18 rokov ( za predpokladu, ţe nedosiahli plnoletosť uzavretím manţelstva). Maloletí, majú spôsobilosť na právne úkony v rozsahu objektívnych kritérií schopní ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho následky. Na rozdiel od spôsobilosti na práva a povinnosti, pri ktorej sme konštatovali, ţe človeka sprevádza po jeho celý ţivot, spôsobilosť fyzickej osoby na právne úkony je v tomto smere odlišná, počas jej ţivota môţe totiţ dôjsť k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony, alebo dokonca ku zbaveniu spôsobilosti na právne úkony. V oboch prípadoch ide o veľmi váţny zásah do práv fyzickej osoby, ktorým sa v istom zmysle mení jej osobný status. Preto sa jednotlivé prípady musia posudzovať prísne individuálne. Rozhodnúť o obmedzení a pozbavení spôsobilosti na právne úkony môţe len súd na základe a v medziach zákona, rozhodnutie má účinok ex nunc (rozhodnutie o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony súd nemôţe vydať so spätnou účinnosťou- R 14/1977). Pokiaľ by fyzická osoba postihnutá duševnou poruchou urobila právny úkon pred nadobudnutím účinnosti rozhodnutia o obmedzení či pozbavení spôsobilosti na právne úkony, jej úkon sa bude posudzovať so zreteľom na ustanovenie 38 ods. 2 OZ, podľa ktorého neplatný je právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Konanie o obmedzení a pozbavení fyzickej osoby jej spôsobilosti na právne úkony sa spravuje ustanoveniami OSP. Rozsudok, ktorým sa osoba pozbavuje spôsobilosti na právne úkony alebo ktorým sa jej spôsobilosť na právne úkony obmedzuje, je rozhodnutím o osobnom stave a tak samo rozhodnutie môţe byť dodatočne zmenené alebo zrušené. Obmedziť v spôsobilosti na právne úkony i pozbaviť spôsobilosti na právne úkony moţno predovšetkým fyzickú plnoletú osobu. Nie je však vylúčené, aby sa tak stalo aj voči maloletému so zreteľom na dosahovanú rozumovú a vôľovú vyspelosť maloletých osôb v danom veku, podľa ktorej sa maloletej osobe priznáva čiastočná spôsobilosť na právne úkony (Lazar, s ). Obmedziť fyzickú osobu v jej spôsobilosti na právne úkony moţno len z dôvodu, ak táto trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, alebo z dôvodu nadmerného poţívania alkoholických nápojov alebo iných omamných látok či jedov, pre ktoré je osoba schopná robiť len niektoré právne úkony. 25

26 Povahu duševnej poruchy vo vzťahu k ustanoveniu 10 ods. 2 t.j. najmä vzhľadom na jej prechodnosť posudzujú odborníci z oblasti psychológie, psychiatrie, aj keď konečné rozhodnutie je na voľnej úvahe súdu. V zásade by sa za poruchu, ktorá by mala viesť k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony, nemala povaţovať porucha, ktorá je krátkodobá, resp. pri ktorej sa predpokladá, ţe bude krátkodobá, napr. porucha vyvolaná poţitím alkoholu, drog, záchvatom, stresom, či úrazom. Podobne je to aj v prípade nadmerného poţívania alkoholických nápojov či omamných látok. Nadmerné uţívanie alkoholických nápojov samo o sebe nemôţe viesť k automatickému obmedzeniu fyzickej osoby v jej spôsobilosti na právne úkony. Nadmernosť poţívania alkoholických nápojov či iných omamných látok sa musí posúdiť v súvislosti so schopnosťou fyzickej osoby vykonávať právne úkony. Intenzita poţívania spomínaných látok musí byť nadmerná, a tým spôsobujúca také poruchy mysle a vôle, ktoré obmedzujú rozpoznávaciu a určovaciu schopnosť fyzickej osoby potrebnú na vykonávanie právnych úkonov. Rozsah obmedzenia spôsobilosti na právne úkony určí súd v kaţdom prípade osobitne. Zákonnou dikciou...a rozsah obmedzenia určí súd 10 ods. 2 OZ rozumieme presné označenie typu, resp. druhu úkonov, ktoré osoby robiť môţe, či naopak nesmie ( napr. nesmie disponovať svojím majetkom nad určitú hodnotu a pod.). V praxi však výroky súdu častejšie určujú právne úkony, ktoré osoba robiť nemôţe, resp. nesmie, keďţe sa predpokladá, ţe pozitívnym vymedzením by sa ťaţšie postihli všetky situácie, ktoré v ţivote prichádzajú do úvahy ( R 3/1979). Právne úkony, ktorých sa obmedzenie netýka, fyzická osoba môţe robiť bez obmedzenia, t.j. budú právne relevantné. Úkony, na ktoré sa však obmedzenie vzťahuje, budú absolútne neplatné podľa 38 ods. 2, ibaţe by ich za fyzickú osobu, ktorej sa obmedzenie týka, urobil jej zástupca. Osobe, ktorá bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, ustanoví súd opatrovníka v rozsahu, ktorého sa obmedzenie týka. Pozbavenie spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony je osobitne váţnym zásahom do jej osobnej integrity. O pozbavení spôsobilosti osoby na právne úkony rozhodne súd len v prípade, ak fyzická osoba trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, avšak na rozdiel od podmienok potrebných na obmedzenie spôsobilosti, na pozbavenie sa vyţaduje, aby fyzická osoba pre duševnú poruchu nebola schopná robiť ţiadne právne úkony. 26

27 Aj v tomto prípade platí, ţe duševná choroba nemôţe mať len prechodný charakter. Medzi duševné poruchy, ktoré vedú ku pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, patrí napr. schyzofrénia, progresívna paralýza, chronické závislosti od liekov a alkoholu, ktoré však majú za následok pokročilú psychickú depriváciu osobnosti. Deprivácia znamená chýbanie alebo krajný nedostatok niečoho, čo je nevyhnutné na uspokojenie nejakej dôleţitej potreby. Pri určitých duševných ochoreniach dochádza k tzv. remisiám, svetlým obdobiam (lucida intervalla), v rámci ktorých by mohol mať človek s duševnou poruchou spôsobilosť na niektoré právne úkony. Ak však uţ bola osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony svetlé obdobia nemajú pre právne úkony ţiadny význam, t.j. právne úkony by sa povaţovali za absolútne neplatné, bez ohľadu na to, či ich osoba urobila v lucida intervalla. Osobe, ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony súd obligatórne ustanoví opatrovníka, ktorý bude jej zákonným zástupcom, bude za ňu robiť všetky právne úkony (Lazar, s ). 3.2 Spôsobilosť na protiprávne úkony Spôsobilosť na protiprávne úkony, tzv. deliktuálna spôsobilosť, je vlastne spôsobilosť vlastnými úkonmi zaloţiť vlastnú zodpovednosť. V plnom rozsahu sa nadobúda dosiahnutím plnoletosti. Pred dosiahnutím plnoletosti sa posudzuje plne individuálne, in concreto podľa toho, či maloletý v danom okamihu mal závaţnosti úkonu zodpovedajúcu, určovaciu a rozpoznávaciu schopnosť a či bol schopný ovládnuť svoje konanie. Obdobne sa postupuje pri posúdení deliktuálnej spôsobilosti duševne chorej osoby. Tým sa deliktuálna spôsobilosť odlišuje od spôsobilosti na právne úkony, pri ktorej sa meradlo dosiahnutia čiastočnej spôsobilosti na právne úkony posudzuje vţdy objektívne. Okrem spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony sa rozlišuje spôsobilosť fyzickej osoby na zavinené protiprávne úkony, t.j. deliktuálna spôsobilosť, ktorá jej zakladá spôsobilosť niesť následky svojho protiprávneho konania. Pred dosiahnutím plnoletosti sa spôsobilosť fyzickej osoby na zavinené protiprávne konanie posudzuje podľa jej rozumovej a vôľovej vyspelosti, to platí aj pre osoby postihnuté duševnou poruchou (Lazar, s.158). 27

28 Pravda, z rôznych právno-spoločenských dôvodov, sa v občianskom práve uplatňuje aj tzv. objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť bez zavinenia ( zodpovednosť za výsledok). V plnom rozsahu, ak tomu nebráni nijaká prekáţka sa nadobúda dosiahnutím plnoletosti. Celkom výnimočne sa deliktuálna spôsobilosť priznáva aj tomu, kto síce v danom okamihu potrebnú určovaciu a rozpoznávaciu schopnosť nemal, avšak do takéhoto stavu, v ktorom mu chýbala schopnosť ovládnuť svoje chovanie a posúdiť jeho následky sa uviedol vlastnou vinou 423 OZ. ( Cirák, s. 237). 3.3 Spôsobilosť na práva a povinnosti Účastníkom občianskoprávneho vzťahu môţe byť fyzická osoba len vtedy, ak má spôsobilosť na práva a povinnosti. Ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti má právnu subjektivitu, t.j. občianske právo ho uznáva za subjekt občianskoprávneho vzťahu. Právna subjektivita býva často zamieňaná so skutočnosťou, ţe určitý substrát existuje ako subjekt v právnom zmysle. Pojem právna subjektivita síce nadväzuje na pojem právneho subjektu, nie je s ním však totoţný. Pojmom subjekt označujeme osobu, ktorá má spôsobilosť mať práva a povinnosti, naopak subjektivita definuje, o ktoré konkrétne práva a povinnosti sa jedná a takisto vymedzuje ich rozsah. K pojmovému omylu prichádza aj vtedy, keď sa právna subjektivita priznáva všetkým osobám v rovnakej miere, t.j. ţe kaţdá soba má rovnaký rozsah práv, ktoré mu právny poriadok priznáva. Nie je tomu tak ani v oblasti súkromného práva. Toto tvrdenie by sme mohli podporiť príkladom 469 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza, ţe Nededí, kto sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manţelovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môţe však dediť, ak mu poručiteľ tento čin odpustil. Z daného plynie, ţe osoba, ktorá sa týchto skutkov dopustí, je v konečnom dôsledku občianskej sankcie vylúčená z okruhu dedičov, do ktorého predtým, neţ sa uvedené skutočnosti udiali, patrila. Z toho plynie, ţe výlučne zákon ustanoví, ktorý útvar bude subjektom a zároveň vymedzí rozsah jeho spôsobilosti k právam a povinnostiam, čiţe subjektivity a len zákon môţe tieto práva odobrať úplne alebo zúţiť ich rozsah ( Večeřa, 2007, s. 135). Pod občianskoprávnou spôsobilosťou na práva a povinnosti rozumieme spôsobilosť mať v medziach právneho poriadku práva a povinnosti v občianskoprávnych vzťahoch. Spôsobilosť na práva a povinnosti fyzickej osoby vymedzené v Občianskom zákonníku má 28