Sociometria ako metóda poznávania a vytvárania. tímov

Transcription

1 Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra bankovníctva a poisťovníctva Sociometria ako metóda poznávania a vytvárania tímov Sociometry as a method of cognition and creation of teams Bakalárska práca Autor: Stanislav Šimák Bankovní management Vedúci práce: Eva Ţivčicová, PhDr., PhD. Banská Bystrica apríl, 2011

2 Vyhlásenie Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracoval samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry. Svojim podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác. V Povaţskej Bystrici, dňa 18. apríla 2011 Stanislav Šimák

3 Poďakovanie Moja veľká vďaka patrí vedúcemu práce, PhDr. Eve Ţivčicovej, PhD., za odbornú pomoc pri písaní záverečnej bakalárskej práce, za jej rady a pripomienky, ktoré boli pre mňa cenným prínosom. Na tomto mieste by som chcel ďalej poďakovať všetkým pracovníkom DRY-NON FOOD úseku HYPERNOVA, a. s., v Povaţskej Bystrici, ktorí mi ochotne odpovedali na otázky v sociometrickom teste.

4 Anotácia práce V mojej záverečnej bakalárskej práci s názvom Sociometria ako metóda poznávania a vytvárania tímov, som sa rozhodol venovať malým sociálnym skupinám a sociometrií ako metóde pri zisťovaní štruktúry malých sociálnych skupín. Cieľom práce bolo na základe vybraných sociometrických metód zistiť a zaznamenať v konkrétnej malej sociálnej skupine vzájomné vzťahy členov skupiny, štruktúru skupiny a postavenie jednotlivcov v skupine. V prvých dvoch častiach som podrobne rozobral malé sociálne skupiny charakteristika, znaky, ich členenie, štruktúru. V nasledujúcej časti som sa venoval atraktivite a vodcovstvu. V predposlednej časti som sa zameral na sociometriu ako takú. Hneď na úvod tejto časti som spomenul J. L. Morena, ktorý poloţil základy sociometrie, písal som o samotnej sociometrií, taktieţ som rozobral sociogram, sociometrickú maticu i sociometrický index. V poslednej časti za pouţitia sociometrického testu som uplatnil sociometrické metódy na prieskumnej vzorke. Annotation In my final bachelor's work entitled Sociometry as a method of cognition and creation of teams, I decided to focus on small social groups and on the sociometry as a method for identifying the structure of small social groups. The aim of the work was to find out and to record relationships between group members, group structure and position of individuals in the group in a particular small social group, with the help of selected sociometric techniques. In the first two parts I was examining in detail the small social groups characteristics, characters, their structure. In the next part, I paid attention to the attractiveness and leadership. In the penultimate part, I focused on the Sociometry itself. Right at the beginning of this section, I mentioned J. L. Moreno, who had laid the foundations of sociometry. I was writing about the very sociometry and I also analyzed the sociogram, the sociometric matrix and the sociometric index. In the last part using sociometric test I applied the method on the survey sample. Kľúčové slová: malá sociálna skupina, štruktúra malej sociálnej skupine, vodcovstvo, sociometria Key words: small social group, a small social group structure, leadership, Sociometry

5 OBSAH Vyhlásenie... 2 Poďakovanie... 3 Anotácia práce... 4 OBSAH... 5 ÚVOD MSS - CHARAKTERISTIKA Malé sociálne skupiny znaky Členenie MSS MSS interakcia, sociálne prostredie Vývoj malej sociálnej skupiny ŠTRUKTÚRA MSS Sociálna pozícia Sociálny status Sociálna rola Členenie rolí ATRAKTIVITA, VODCOVSTVO, LÍDER Atraktivita Atraktivita fyzická a osobná Vodcovstvo, líder Súdrţnosť (kohézia) skupiny SOCIOMETRIA AKO METÓDA ZISŤOVANIA ŠTRUKTÚRY MSS EMPIRICKÁ ČASŤ Cieľ, hypotézy a metodika skúmania Vyhodnotenie a interpretácia výsledkov Sociometrická matica Sociogram Sociometrický index Overenie hypotéz a odporúčania ZÁVER ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ZOZNAM POUŢITÝCH SKRATIEK, TABULIEK A GRAFOV Príloha

6 ÚVOD Tému Sociometria ako metóda poznávania a vytvárania tímov som si zvolil i kvôli tomu, ţe ma zaujal samotný názov témy. Hlavným dôvodom bol ale fakt, ţe kaţdý z nás patrí do min. jednej malej sociálnej skupiny, za určitý druh malej sociálnej skupiny sa povaţuje aj rodina, a chcel som vedieť o danej veci viac informácií. Hlavným cieľom mojej bakalárskej práce je na základe získaných teoretických poznatkov a za pomoci sociometrického testu, vyuţitého na konkrétnej malej sociálnej skupine, a sociometrických metód zistiť vzájomné vzťahy členov skupiny, štruktúru skupiny a postavenie jednotlivcov v skupine. Štruktúru bakalárskej práce tvorí 5 kapitol, pričom prvé štyri sú teoretické a posledná je praktická (analytická). Prvá kapitola je venovaná MSS, jej charakteristike, znakom malej sociálnej skupiny, ale aj podrobnému členeniu MSS. Taktieţ som svoju pozornosť upriamil na vývoj malej sociálnej skupiny. Obsahom druhej kapitoly je štruktúra malej sociálnej skupiny. Zameral som sa na sociálnu pozíciu, sociálny status i sociálnu rolu. Na lepšie pochopenie rozdielu medzi sociálnou pozíciou, sociálnym statusom a sociálnou rolou som uviedol i tabuľku. V tejto časti som na záver sociálne role podrobil členeniu. V ďalšej kapitole som sa venoval atraktivite, ktorá môţe byť fyzická a osobná. Ďalej som ozrejmil kto je to vodca skupiny. Jednu podkapitolu som tu venoval súdrţnosti skupiny inak povedané kohézie. Vo štvrtej kapitole v poradí som spomenul J. L. Morena, ktorý poloţil základy sociometrie. Spomenul som aj tri formy, ktorými sa vyjadrujú najčastejšie výsledky sociometrie, a to sociometrická matica, sociogram a sociometrický index. V empirickej časti som robil samotný výskum. Prieskumná vzorka dostala sociometrický test, ktorý som následne pomocou vybraných sociometrických metód spracoval do tabulky, sociogramu a grafu. 6

7 1. MSS CHARAKTERISTIKA Preţívanie a jednanie jedinca v spoločnosti je určované skupinami, ktorých je tento jedinec členom a v nich sa taktieţ prejavuje. (Pavel Řičan, 2005, s. 205) V sociálnej psychológii je pojem malá sociálna skupina vymedzený pomerne presne (aj keď definície malej sociálnej skupiny sú rôzne), z hľadiska kvantitatívneho i kvalitatívneho. Kvantitatívne vymedzenie je dané hlavne počtom členov v skupine. Ako dolná hranica, t. j. najmenší počet členov, sa uvádza dyáda (dvaja ľudia), prípadne triáda (traja ľudia) a horná hranica je zvyčajne vymedzovaná počtom členov. Podmienkou je, ţe medzi členmi malej skupiny sú osobné vzťahy, navzájom sa poznajú, komunikujú tvárou tvár, vytvorili sa medzi nimi psychologické vzťahy, a tým má skupina aj určité kvalitatívne znaky, ako sú spoločné ciele, normy a hodnoty (Kollárik, 1993) (Verešová Marcela a kolektív autorov, 2007, s. 192). Teda malú sociálnu skupinu môţeme charakterizovať ako skupinu jednotlivcov, ktorá sa vytvorila na základe psychologických vzťahov. Malé sociálne skupiny sú jadrom všetkých organizácií a povaţujeme ich za kľúčový pojem sociálnej psychológie. V istej podobe ich nachádzame vo všetkých, aj tých najzloţitejších štruktúrach sociálnych systémov. Skupiny jednotlivcov, ktoré sú vytvárané na základe sociálnych vzťahov, nazývame organizácie, inštitúcie a podobne. To neznamená, ţe v organizáciách (či inštitúciách) nepôsobia psychologické vzťahy a ţe malé sociálne skupiny fungujú celkom bez kontaktu so širším sociálnym prostredím. Malé sociálne skupiny sú subskupinami (subsystémami) väčších sociálnych celkov, najčastejšie inštitúcií a organizácií. V malých sociálnych skupinách zohráva dôleţitú úlohu fenomén reciprocity. To vlastne znamená akési poskytovanie si rovnakých alebo podobných sluţieb, odmien, vzájomnej pozornosti a podobne. Ak A urobí niečo B, potom B v zmysle reciprocity bude reagovať rovnako hodnotným konaním. Pričom toto konanie sa nemusí podobať správaniu originálnemu, nemusí nasledovať bezprostredne a je menej pravdepodobné vtedy, ak druhá osoba má vyšší status. Reciprocita v takomto chápaní to je akýsi pozitívny revanš a súvisí so zmienenou nadväznosťou: ak osoba A odmenila osobu B, bude mať B 7

8 tendenciu odmeniť A. To je pozitívna reciprocita. Platí to i pre negatívnu reciprocitu ak osoba A potrestala osobu B, bude osoba B mať tendenciu potrestať osobu A. Tak sa v interakcii môţe vytvoriť bludný kruh vzájomného odmeňovania a trestania. (Július Boroš, 2001, s ) 1.1. Malé sociálne skupiny znaky Všetky sociálne skupiny sa vyznačujú niekoľkými znakmi. Tie slúţia na charakteristiku konkrétnych, reálnych skupín a niektoré z nich sa pouţívajú aj ako kritérium pre klasifikáciu malých sociálnych skupín. Znakmi malej sociálnej skupiny sú: interakcia (vzájomné pôsobenie), ovplyvňovanie členov v rámci skupiny, ktoré sa vytvára psychologickými vzťahmi medzi nimi, existencia spoločných cieľov v skupine, ktoré jej členov robia navzájom od seba závislými, súdrţnosť ( my ) miera súdrţnosti je v kaţdej sociálnej skupine iná, závisí najmä od toho, do akej miery sú postoje členov skupiny k dôleţitým otázkam týkajúcim sa skupiny zhodné a do akej miery členovia pociťujú spolupatričnosť k skupine, organizovanosť skupiny kaţdý člen má v skupine určitú pozíciu a s ňou súvisiacu rolu, miera organizovanosti závisí aj od toho, či ide o formálnu alebo neformálnu skupinu je napríklad väčšia v pracovnej skupine, ako v rovesníckej priateľskej skupine, skupinová disciplína existencia noriem v skupine, ktoré dodrţiavajú všetci členovia, častosť sociálnych kontaktov v skupine v školskej triede sú kontakty medzi ţiakmi kaţdodenné, v záujmovom krúţku je interval vzájomných kontaktov väčší, veľkosť skupiny menšie skupiny (napr. dyáda) majú svoje špecifiká, väčšie skupiny členné sa zvyčajne členia na podskupiny, rovnorodosť skupiny znamená, ţe skupina má nejaký relevantný spoločný znak, napr. vek (školská trieda), pohlavie (chlapčenská, dievčenská skupina), záujem (fotografický krúţok, tanečná skupina), 8

9 plastickosť skupiny niektoré skupiny sú strnulé, majú nemenné formy činnosti, vzťahov, iné sú plastickejšie, premenlivejšie, priepustnosť skupiny (smerom dnu alebo von) znamená, ako ľahko alebo ťaţko sa dá do skupiny dostať alebo z nej vystúpiť, priepustnou skupinou je napr. záujmový krúţok, málo priepustnou je náboţenská sekta, zločinecký gang, polarizácia skupiny jednotná orientácia všetkých členov skupiny na spoločný cieľ, napr. športové druţstvo, ktorého cieľom je zvíťaziť v zápase, stálosť, resp. nestálosť skupiny nie je to len dĺţka trvania skupiny, ale celá premenlivosť štruktúry skupiny, fluktuácia členov (napríklad školská trieda versus školský tanečný súbor, kde sa členstvo pravidelne obmieňa), autonómia skupiny t. j. závislosť alebo nezávislosť skupiny od iných skupín, miera kontroly skupiny je rôzna, školská trieda je kontrolovanou skupinou, detská hrová skupina podlieha menšej kontrole, resp. nie je kontrolovaná, miera intimity v skupine závisí od veľkosti skupiny, menšie skupiny sú intímnejšie, prínos z členstva v skupine pre jednotlivca je rozdielny, podľa toho, aké potreby jednotlivca skupina uspokojuje. (Verešová Marcela a kolektív autorov,2007, s ) 1.2. Členenie MSS Základným členením je členenie na skupiny umelé a reálne. Reálne skupiny, ktoré sú povaţované za objekt sociálno-psychologického výskumu, môţu byť laboratórne a prirodzené. Laboratórne sú tie, ktoré vznikajú a vytvárajú sa za účelom experimentov v laboratórnych podmienkach, za presne stanovených podmienok ich existencie a samotného experimentu. Môţu to byť skupiny vytvorené pre rôzne skupinové výcviky, za určitým konkrétnym cieľom smerom k členom danej skupiny (napríklad v rámci výcviku komunikácie). Prirodzené skupiny vznikajú a pôsobia v beţných ţivotných podmienkach a plnia svoje úlohy smerom navonok alebo smerom dovnútra k svojim členom. Takými sú napríklad rodina, pracovná skupina, športové skupiny a pod. 9

10 Z rôznych hľadísk moţno prirodzené skupiny rámcovo deliť na rôzne typy: a) Primárne a sekundárne Primárne členovia primárnej skupiny sú navzájom spätí silnejšími citovými väzbami, kontakty medzi nimi sú dôvernejšie. Typickou primárnou skupinou je rodina. Sekundárne typickou sekundárnou skupinou je napríklad školská trieda, športový klub. Aj v týchto skupinách sa medzi členmi môţu vytvoriť hlbšie citové vzťahy, predpoklady na to sú najmä v menších skupinách, ale väčšinou citová vizanosť členov na seba nie je príliš silná (v porovnaní s primárnou skupinou). (Teodor Kollárik, 1993, s ) b) Vlastné a cudzie Vlastné sú také malé sociálne skupiny, ktoré jednotlivec pociťuje a hodnotí tak, ţe k nim patrí, na rozdiel od skupín iných ľudí, ktoré sú cudzie, Cudzie to sú skupiny ľudí, ku ktorým daný jednotlivec nepatrí. Vzťah ku skupine vlastná cudzia sa výrazne odráţa v situáciách súperenia, no aj v tom, ţe členom vlastnej skupiny sa obvykle pripisujú lepšie vlastnosti, ako členom cudzej skupiny. (Július Boroš, 2001, s. 70) c) Formálne a neformálne Formálne sú vytvárané spoločenskými organizáciami a inštitúciami za účelom plnenia stanovených cieľov. Štruktúra vzťahov a činnosť v nich je organizovaná, kontrolovaná, riadi sa formálnymi predpismi a nariadeniami. Človek si ich spravidla nevyberá, je do nich zaradený (napr. ţiak do školskej triedy). To však nevylučuje, aby sa takáto skupina informalizovala, t. j. aby vo vnútri skupiny vznikli okrem formálnych vzťahov a formálnej štruktúry aj neformálne, resp. priateľské vzťahy medzi členmi skupiny a neformálne pozičné a rolové rozdelenie. Zabrániť, aby vo formálnej skupine nevznikli neformálne podskupiny, je takmer nemoţné. Motívy pre zdruţovanie do neformálnych podskupín v rámci formálnej skupiny, napr. organizácii, môţu byť rôzne: blízkosť pracovného miesta, plnenie spoločnej úlohy, sympatie, spoločné mimopracovné záujmy, bydlisko v rovnakej časti mesta a pod., 10

11 Neformálne reprezentujú sieť takých vzťahov, ktorých formy a funkcie nie sú predpísané ţiadnou spoločenskou organizáciou. Ich činnosť nie je určovaná predpismi a nariadeniami, vzťahy medzi jednotlivcami sú prirodzeným výrazom ich citov a potrieb. Štruktúra skupiny sa utvára postupne, v závislosti od autority, vlastností a popularity jej členov. Sú to priateľské skupiny, záujmové skupiny, detské hrové skupiny a pod., d) Členské a referenčné Členské sú tie, ktorých členom jednotlivec fakticky je, Referenčné referenčná skupina je skupina, ktorej členom jednotlivec nie je, ale túţi do nej patriť, táto skupina ho priťahuje, má k nej pozitívny vzťah ako jej naozajstný člen. Referenčná skupina výrazne ovplyvňuje jednotlivca, slúţi mu ako kritérium pre vlastné správanie, osvojuje si postoje, normy, spôsoby, správania jej členov, porovnáva sa s takouto skupinou, hodnotí sa podľa nej. Z tohto hľadiska plnia referenčné skupiny normatívnu a porovnávaciu funkciu. Referenčná skupina môţe byť pozitívna (rovesnícka skupina, záujmová skupina), ale aj negatívna (delikventná banda, skupina drogovo závislých a pod.), (Marcela Verešová a kolektív autorov, 2007, s. 195) e) Situačné a stále Situačné sú skupiny, ktoré vznikajú len v určitých situáciách, spravidla za účelom splnenia nejakej úlohy. Akonáhle okolnosti (situácia) pominú (úloha sa splní) skupina sa rozpadá, Stále sú skupiny pôsobiace dlhší čas a dlhodobejšie plnia určité úlohy v rôznych situáciach. (Július Boroš, 2001, s.70) Okrem uvedených (v mnohých knihách uvádzaných ako základných) klasifikácií existujú i ďalšie, podľa ktorých sa rozlišujú skupiny: f) Povinné a slobodné Povinné existujú skupiny, v ktorých sa členstvo nanúti, resp. človek si nemôţe vybrať, do ktorej skupiny by chcel patriť. To, do akej rodiny sme sa narodili, k akej etnickej skupine a národnosti kaţdý z nás patrí, nezávisí od nášho priania. Nikto 11

12 neovplyvnil to, kde sa narodil. Členstvo v armáde a v konkrétnom útvare je pre vojakov takisto povinné. Slobodné členmi iných skupín sa stávame na základe vlastnej voľby, slobodného rozhodnutia, kde členstvo si vyberáme a zvaţujeme najmä na základe vlastných kritérií a potrieb, ktoré nám skupina umoţní uspokojovať. Tak sa športovec slobodne rozhodne vstúpiť do športového klubu, pretoţe ten mu umoţňuje potrebu uplatniť sa a športovo presadiť. g) podľa šírky uspokojovania potrieb svojich členov Jednotlivé skupiny uspokojujú rozdielne potreby členov, pričom je zrejmé, ţe ani jedna neuspokojuje všetky potreby. To je totiţ tieţ dôvod, prečo sa človek stáva členom viacerých skupín. Môţu to byť potreby uspokojované: - krátkodobo - operatívne - dlhodobejšie potreby, ktoré sa uspokojujú pravidelne, v istých časových úsekoch (Teodor Kollárik, 1993, s. 138) h) IN skupiny a OUT skupiny IN skupiny jednotlivec sa so skupinou stotoţňuje, vníma ju ako svoju OUT skupiny stotoţnenie so skupinou je len vonkajškovo (Marcela Verešová a kolektív autorov, 2007, s. 196) i) Interaktívne, koaktívne a kontraaktívne skupiny Interaktívne v skupinách vykonávajú členovia určité série súvzťaţných aktivít (napr. basketbalové druţstvo, posádka tanku, pracovníci pri pásovej výrobe). Schopnosť jedného člena vykonávať svoju prácu tu spravidla závisí od toho, ţe predchádzajúci člen vykonal svoj podiel na práci. Koaktívne tieţ pracujú na spoločnej úlohe, ale kaţdý člen skupiny vykonáva svoju prácu relatívne nezávisle na iných členoch skupiny. Ich výkonnosť závisí od vlastných schopností, zručností a motivácie. Sú odmeňovaní jednotlivo a skupinovým produktom je spravidla súčet výkonov jednotlivcov. Príkladom môţe byť druţstvo stolných tenistov, kde sa výsledky zápasov jednotlivcov počítajú do výsledkov celého druţstva. 12

13 Kontraaktívne o takej skupine moţno hovoriť vtedy, keď časť členov zastáva jedno hľadisko a iná protichodné alebo prinajmenšom odlišné stanovisko. Vytvárajú sa teda najmenej dve podskupiny s vlastnými pod cieľmi, pričom je prítomný i spoločný jediný cieľ. Takou môţe byť skupina projektantov, kde sa názory členov na určité časti projektu rozchádzajú, orientácia podskupín autorov môţe byť odlišná, ale smerujúca k vypracovaniu konečného projektu. Delenie skupín má v hlavnej miere kategoriálny význam a umoţňuje hodnotiť a zadeliť skupiny z rôznych hľadísk. V konkrétnom ţivote to však stráca určité opodstatnenie i moţnosti, pretoţe skupiny, ktorých členmi ľudia sú, resp. o členstvo sa usilujú, spájajú v sebe prvky a znaky viacerých typov skupín. Samotné členstvo v rôznych skupinách má pre ľudí odlišné funkcie, pripisuje im odlišný význam, pričom aj v štruktúre spoločnosti majú odlišné postavenie. Kaţdá z nich sa však vyznačuje vlastnými vnútornými znakmi, ktoré ju charakterizujú ako konkrétnu, reálnu skupinu. (Teodor Kollárik, 1993, s ) 1.3. MSS interakcia, sociálne prostredie Vlastná vnútorná štruktúra malej sociálnej skupiny vzniká na základe sociálnej interakcie jej členov. Je to vlastne systém psychologických a sociálnych vzťahov, ktoré sa utvárajú v sociálnom styku, pričom môţe ísť o: formálnu štruktúru takou je napríklad rodina, školská trieda, úrad a podobne, neformálnu štruktúru táto sa utvára takmer v kaţdej skupine. Napríklad v školskej triede sa utvára na základe kamarátskych vzťahov a vôbec na základe sympatií a antipatií medzi spoluţiakmi. Tak vznikajú rôzne podskupiny a roly, ako šplhúni, bifľoši, experti, hviezdy či miláčik triedy, obetný baránok a iné. Sociálnu interakciu môţeme charakterizovať aj ako vzájomné sociálno-psychologické pôsobenie jednotlivcov, ktoré sa uskutočňuje: 13

14 na rôznych úrovniach spoločenskej činnosti a na rôznych úrovniach sociálnych vzťahov. Najčastejšie sa s ňou stretávame v takých situáciách, keď jeden človek pôsobí na druhého tak, ţe ho pozoruje, ţe mu niečo hovorí, dáva príkaz, alebo ho hodnotí a pod. Môţe pritom ísť o tieto typy sociálnej interakcie: interakcia typu spolupráce ide o taký spôsob riešenia situácie, ktorú moţno vyriešiť len vzájomnou kooperáciou všetkých, pričom mieru spolupráce ovplyvňuje: voľba vhodnej stratégie spolupráce, charakter hodnôt (výskumy ukázali, ţe bola dosahovaná oveľa vyššia kooperácia, ak išlo o významné hodnoty), kooperácia sa dotýka najmenej troch, no spravidla viacerých účastníkov. Všetci spoločne pôsobia na objekt činnosti a na seba navzájom, zvláštnosti osobnosti na spoluprácu negatívne pôsobia také črty osobnosti, ako je autoritárstvo, neúprosnosť aţ bezohľadnosť, neujasnenosť v sociálnych vzťahoch a pod., interakcia typu súperenia ide o taký druh situácie, v ktorej sa o konečný efekt usiluje viacero jednotlivcov (subjektov), ale dosiahnuť ho môţe len jeden. Je to interakcia, v ktorej jeden zvíťazil a druhý prehral, interakcia typu pomoci súvisí s interakciou typu spolupráce a je protikladom interakcie typu súperenia. Ďalej sa pokúsime o stručnú sociálno-psychologickú charakteristiku prostredia vo vzťahu k malej sociálnej skupine. Kontakt jednotlivca s prostredím vytvára základné predpoklady pre jeho sociálny vývin a začlenenie do sociálnej skupiny (resp. spoločnosti). Z toho hľadiska treba zdôrazniť, ţe pre formovanie jednotlivca ako sociálne rozvinutej osobnosti má veľký význam: a) Výchovné prostredie 14

15 Je všeobecne známe, ţe popri biologických činiteľoch sa na utváraní osobnosti zúčastňuje aj prostredie a výchova. Sú to tie činitele, pomocou ktorých človek získava skúsenosti s prírodnými aj sociálnymi javmi a ktoré pôsobia istým spôsobom na duševné stvárňovanie a vývin človeka. Výchovné prostredie sa tu chápe ako: Široký a mnohostranný komplex organizovaných a náhodných vplyvov a podnetov, Ako syntéza špecifických okolností, ktoré istým spôsobom vplývajú na jednotlivca, Pre výchovu typické podnety spoločenského prostredia, ktorých nositeľom je predovšetkým škola. b) Spoločenské prostredie Tu máme na mysli predovšetkým sociálne (spoločenské) vzťahy, ktoré obklopujú človeka. Dôleţité sú pritom také konkrétne znaky spoločenského prostredia ako, je: Obyvateľstvo Jeho rozmiestnenie a hustota, pretoţe na tom záleţí častosť a rôznorodosť spoločenských stykov, Jeho profesijná štruktúra, ktorá súvisí s ekonomickou aj kultúrnou úrovňou ľudí, Jeho veková štruktúra, ktorá súvisí s biologickou dynamikou jednotlivcov, Jeho vzdelanostná štruktúra, ktorá sa povaţuje za jednu zo základných kritérií a charakteristík spoločenského prostredia. (Július Boroš, 2001, s ) 1.4. Vývoj malej sociálnej skupiny Sociálne skupiny prechádzajú od svojho vzniku určitými zmenami. V jednotlivých etapách ich existencie sú obdobia, ktoré sa vyznačujú typickými znakmi. (Jozef Výrost, Ivan Slaměník, 2008, s. 327) 15

16 Problematikou vývinu skupiny sa sociálna psychológia začala zaoberať v 50. Rokoch a k najznámejším a najcitovanejším koncepciám vývinu skupiny patrí koncepcia Tuckamana a Jensenovej. Podľa uvedených autorov vývin skupiny má päť štádií: (Marcela Verešová a kolektív autorov, 2007, s. 198) Formovanie charakterizuje ju závislosť a orientácia. Ľudia sa zoznamujú navzájom a s úlohou. Prevláda úzkosť členov a ich neistota z hľadiska spolupatričnosti ku skupine, Odpor (Búrenie) typickým znakom je konflikt a emocionalita. Členovia skupiny sa snaţia presadiť a docieliť toho, aby skupina uspokojovala ich osobné potreby. Vznikajú konflikty a dochádza k nepriateľskému chovaniu medzi členmi s rôznymi potrebami, Normovanie charakterizuje ho súdrţnosť a výmena. Kaţdý sa snaţí prekonať konflikty, často dohodnutím jasnejších pravidiel skupinového chovania. Vytvárajú sa spoločné zdieľané postoje, hodnoty, rolové očakávania, spôsoby konania, Optimálny výkon charakterizuje ho rolové chovanie členov skupiny a produktívne riešenie problémov a vykonávanie skupinových úloh. Členovia pracujú kooperatívne na dosiahnutie spoločných cieľov. Vzťahy sú stabilizované, rovnako ako efektívne chovanie v prospech celku, Ukončenie je to fáza rozchodu. Členovia sa uvoľňujú so sociálne emocionálnych väzieb a aktivít zameraných na plnenie úloh skupiny. (Jozef Výrost, Ivan Slaměník, 2008, s. 327) Jednotlivé fázy môţu trvať rôzne dlho, záväzný je však ich sled. Táto koncepcia predpokladá, ţe fázy budú nasledovať v popísanom poradí. Pritom za istých okolností môţe dôjsť aj k regresii, t. j. návratu späť do niţšej fázy, ale vţdy v popísanom poradí. Podobne S. Tyson, T. Jacson (1997) popisujú vývoj pracovnej skupiny v troch štádiách: Chaotické štádium je to štádium na začiatku vzniku skupiny, keď cieľ nie je jasne určený, skupina nevenuje pozornosť plánu jeho riešenia, vrhá sa do činnosti, všetci hovoria, málo sa počúvajú, v skupine sú konflikty, nezhody, napätie. Ak má skupina vedúceho, hneď ho prijímajú, aţ postupne sa vyvíjajú vzťahy a dôvera. 16

17 Formálne štádium chaos začína členom prekáţať, preto skupina sa snaţí usporiadať, začína plánovať, stanovujú sa pravidlá, vyţaduje sa poslušnosť vodcovi, skupina sa zomkne. Neformálne štádium skupina opúšťa niektoré formálne pravidlá, koordinácia je menej direktívna, prevláda atmosféra dôvery, spolupráce, otvorenosti, vytvára sa tím. (Marcela Verešová a kol. autorov, 2007, s. 199) Každý z nás bez ohľadu na vek, pohlavie, dosiahnuté vzdelanie či povolanie je členom MSS. Predsa aj rodina je určitým druhom MSS. Všetky MSS sa vyznačujú určitými znakmi ako sú napr. interakcia, súdržnosť, veľkosť skupiny a pod.. Existuje základné členenie MSS a to na umelé a reálne. Rámcovo sa prirodzené skupiny delia z rôznych hľadísk na rôzne typy. Pri MSS sa stretávame aj s pojmom sociálna interakcia. Sociálne prostredie MSS sa rozdeľuje na výchovné a spoločenské. 2. ŠTRUKTÚRA MSS Od začiatku vzniku skupiny, bez ohľadu na to ako vznikla, sa začínajú prejavovať rozdiely medzi členmi. Niektorí sú aktívnejší, viac komunikujú, sú dominantnejší, iní skôr počúvajú, správajú sa nenápadne, podriaďujú sa. Tak sa začína proces diferenciácie členov skupiny. Z anonymnej osoby sa stáva konkrétny človek so svojimi neopakovateľnými vlastnosťami, schopnosťami a spôsobmi správania, ktoré ovplyvňujú jeho interakcie a vzťahy, do ktorých vstupuje s ostatnými členmi skupiny. Vznikajúce vzorce vzťahov medzi jednotlivými členmi sa postupne fixujú a vytvárajú systém, ktorý sa označuje ako skupinová štruktúra (Lovaš, 1997, s. 368) Skupinová štruktúra je rozloţenie, usporiadanie pozícií jednotlivých členov v skupine a skladba vzájomných vzťahov medzi nimi(řezáč, 1998). V sociálnom (spoločenskom) prostredí zaujíma jednotlivec (jedinec) určité postavenie. Ide o také postavenie jednotlivca v skupine, ktoré sa označuje ako sociálna pozícia, sociálna rola a sociálny status. (Marcela Verešová a kol. autorov, 2007, s ) 17

18 2.1. Sociálna pozícia V sociálnom systéme práce sú stabilizované kategórie alebo triedy, ktoré určujú postavenie osobnosti v ňom a tým i jeho vzťahy s ostatnými členmi. Vzájomná súvislosť medzi jednotlivcom a sociálnym prostredím, adekvátnosť alebo neadekvátnosť ich vzťahov sa prejaví v jeho postavení v skupine, t. j. v jeho pozícii. (Teodor Kollárik, 2002, s.65) Kaţdý jednotlivec je spravidla začlenený do istých spoločenských podmienok. Je členom nejakej skupiny v pracovnom či mimopracovnom prostredí. Jednotlivec v sociálnom prostredí (situácií) zaujíma určité miesto, ktoré prezentuje jeho spoločenskou funkciou. V sociálnej psychológii to označujeme ako sociálna pozícia jednotlivca. Tá vyjadruje jeho postavenie, funkciu, prestíţ, alebo spoločenskú preferenciu. Vo všeobecnosti sa hovorí o piatich základných pozíciách: pozícia súvisiaca s vekom a pohlavím (dieťa dospelý, muţ ţena, dospelý starec), pozícia súvisiaca so zamestnaním (úradník, učiteľ, kňaz a pod.), pozícia súvisiaca s rodinou (otec, matka, dieťa, manţel, manţelka, brat, sestra atď.), pozícia súvisiaca s prestíţou (majster robotník, učiteľ ţiak, šéf podriadený), pozícia vnútri skupiny (vedúci člen). Získanie určitej pozície závisí od viacerých osobných (individuálnych), vonkajších a spoločenských okolností a podmienok. Istú úlohu tu môţe zohrať: osobná príťaţlivosť (popularita) čím väčšia, tým môţe byť vyššia aj sociálna pozícia, obľuba to napríklad znamená, koľko sociálnych väzieb a volieb jednotlivec dosahuje vo formálnej alebo neformálnej skupine, či je akceptovaný, alebo neakceptovaný, respektíve odmietaný a podobne. V závislosti od potrieb zaradenia v pracovnom procese a od formálnej organizácie podniku sa ako špecifický prípad sociálnej pozície uvádza pracovná pozícia. Vyjadruje 18

19 začlenenie jednotlivca do konkrétneho sociálneho útvaru v pracovnej oblasti. Rozlišujú sa v podstate dve pozície: a) pracovná pozícia riadiacich (vedúcich) pracovníkov, manaţérov, b) pracovná pozícia radových pracovníkov, zamestnancov. Je známe, ţe práve v pracovnej oblasti sa stretávame s tým, ţe niektorý z radových pracovníkov sa profiluje ako vodcovská osobnosť, pričom po formálnej stránke nebol ustanovený do funkcie vedúceho. To znamená, ţe je moţné hovoriť o určitých rozdieloch medzi vedením a vodcovstvom. (Július Boroš, 2001, s ) Systém pozícií v skupine vypovedá o deľbe moci v skupine, vzájomných sympatiách, resp. antipatiách medzi členmi skupiny, stupni integrácie jednotlivých členov do skupinových vzťahov, vnímanom prínose jednotlivcov k skupinovému ţivotu. Pozícia jednotlivca v skupine sa určuje (Nakonečný, 1970): podľa miery jeho príťaţlivosti pre iných členov, podľa miery jeho osobnej moci alebo prestíţe, podľa spôsobu jeho presadzovania sa pri začleňovaní sa do skupiny, podľa jeho podielu na dosahovaní skupinových cieľov. Z hľadiska uvedených kritérií existujú v skupine rôzne pozície. Podľa miery príťaţlivosti pre ostatných členov existujú v skupine: populárne osoby (sú príťaţlivé pre väčšinu členov skupiny), obľúbené osoby (sú príťaţlivé pre mnohých), akceptované osoby (sú príťaţlivé pre časť skupiny), trpené osoby (sú príťaţlivé len pre malú časť skupiny), mimo stojace osoby (nie sú príťaţlivé pre nikoho). Pozícia odmietaného a mimo stojaceho člena skupiny je nepríjemná, negatívne ovplyvňuje jeho preţívanie i správanie, spokojnosť so sebou samým i s ostatnými. J. 19

20 Křivohlavý (1977, s ) uvádza štyri spôsoby správania, ktoré jednotlivca určite privedú na sociálnu perifériu: 1. Vystatovačný klamár vystatovanie, samochvála a snaha presvedčiť o tom aj druhých je veľmi účinný spôsob, ako sa stať neobľúbeným. Sociálne príťaţliví sú ľudia, ktorí sa snaţia vystupovať skromne. 2. Pohŕdanie - človek sa môţe stať nepopulárny, ak zniţuje kvality iného človeka, nielen verbálne, ale aj nevhodným gestom, mimikou. 3. Podlizovanie vtedy, keď sa prejavy uznania a chvály vyrábajú na objednávku a protirečia faktom. 4. Rozčarovanie negatívne zapôsobíme vtedy, keď predstierame určité pozitívne vlastnosti a ukáţe sa, ţe ich nemáme. Podľa osobnej moci (prestíţe) sa v skupine vyčleňujú tieto pozície: vodca (osoba dominujúca v skupine), pomocníci (aktívni členovia), súputníci (podriaďujú sa), pasívni členovia a periférni, okrajoví členovia. Vodca má v skupine najväčšiu moc, vysoké formálne postavenie, veľký vplyv na ostatných, hrá dôleţitú úlohu pri určovaní cieľov, noriem a hodnôt skupiny. Z hľadiska uznania nachádzame v skupine pozície: podporovaný člen (jeho seba presadzovanie je akceptované), odmietavý člen (rád by sa presadil, ale skupina mu bráni), prehliadaný člen (chcel by sa presadiť, ale skupina ho prehliada), izolovaný člen (nechce sa presadiť a skupina ho tieţ neakceptuje). Pozícia konkrétneho člena skupiny vyplýva zo vzájomného porovnávania sa a posudzovania jeho správania z hľadiska uvedených kritérií. Konkrétny systém pozícií v sociálnej skupine je dynamický a mení sa. Členovia skupiny môţu mať aj v rámci tej 20

21 istej skupiny v rôznych činnostiach rôzne pozície (napríklad ten istý člen môţe mať vedúcu pozíciu v športovej činnosti skupiny, ale nízku pri organizačných záleţitostiach a naopak). Významnosť jednotlivých kritérií sa tieţ mení, v závislosti od obsahu skupinovej činnosti, či typu skupiny. (Marcela Verešová a kolektív autorov, 2007, s ) 2.2. Sociálny status Status treba chápať ako miesto, ktoré jednotlivec zaujíma v spoločenskej situácii, a to na základe toho: čo získal od svojich predkov, čo získal reálne v priebehu ontogenézy a čo mu okolie pripisuje a prisudzuje. Na rozdiel od sociálnej pozície sociálny status vyjadruje trvalejší stav a označuje sa ako: vrodený status predstavuje predovšetkým zdedené, stále danosti. Takým je napríklad pohlavie, ktoré napriek tomu, ţe sa nemení v priebehu ţivotnej cesty, nadobúda v kaţdom vekovom období (vývinovom štádiu) špecifické znaky, získaný status je vlastne všetko, čo človek v procese vývinu nadobudne (napríklad prestíţ, obľuba, vplyv) a ako sa to odrazí v jeho správaní, pripísaný status je to, čo sa určuje (pripisuje) niektorým jednotlivcom najmä z hľadiska ich spoločensko-ekonomickej situácie (napríklad riaditeľ podniku je veľmi dobrý manaţér a má vysokú autoritu). (Július Boroš, 2001, s. 77) Existujú rôzne pozície jedinca v skupine, resp. rôzne druhy sociometrického statusu, definované sociometrickými parametry. Sú to napr. nasledujúce pozície: hviezda má maximálnu hodnotu tzv. zmiešaného sociometrického statusu, t.j. suma všetkých získaných volieb, pozitívnych i negatívnych, outsider je osoba, ktorá veľa volí, ale je málo volená a vcelku odmietaná (veľký počet negatívnych volieb), 21

22 antihviezda táto osoba má minimálny zmiešaný sociometrický status, získala maximum negatívnych volieb, izolát je osoba, ktorá ani nevolí, ani nie je volená, ţije izolovane na okraji skupiny, ambivalentný status je komplikovaná pozícia, ktorá má maximálny počet všetkých získaných volieb, pozitívnych i negatívnych, avšak nulový zmiešaný sociometrický status, šedá eminencia je to osoba v pozadí, ktorá je pozitívne volená lídrom a sama lídra volí, ale inak je izolovaná. (Milan Nakonečný, 1999, s. 230) Sociálny status vyjadruje miesto jednotlivca v skupine z hľadiska potreby, prestíţe, významu a hodnoty pre skupinu. Na zvýraznenie statusu existujú aj rôzne symboly (označenia), prostredníctvom ktorých sa príslušníci určitého statusu ( stavu ) rozlišujú aj navonok. Napríklad označenie v armáde, v doprave, u maturantov zelená stuţka a iné. Sociálna pozícia, ale aj status si od kaţdého jednotlivca vyţaduje, aby ako ich nositeľ, plnil aj primerané úlohy. (Július Boroš, 2001, s. 77) 2.3. Sociálna rola Kaţdá rola má interpersonálny charakter a vytvára sa vo vzájomnom vzťahu dvoch ľudí. Najprv vystupuje osoba, ktorá formuluje rolu, ktorú vytvára vo svojom očakávaní od druhého na základe svojich predstáv a skúseností. Porovnáva jednanie osoby so svojím očakávaním. Na strane druhej vystupuje nositeľ role, ktorý si sám vymedzuje poţiadavky a posudzuje či splňuje formulované očakávania. (Július Alexy, Július Boroš, Rudolf Sivák, 2004, s. 188) Rola (úloha), je niečo, čo pozostáva z istého vzoru správania. Ide o taký vzor, ktorý sa v danom spoločenskom prostredí očakáva od kaţdého jednotlivca, ak chce zaplniť, alebo uţ zapĺňa v spoločnosti určité, často špecifické, miesto, alebo postavenie (funkciu). (Július Boroš, Edita Ondrišková, Eva Živčicová,1999, s.243) 22

23 Očakávanie sa týka nielen práv a povinností, ale aj celého súboru spoločenskoekonomických činností. Rolu potom môţeme definovať, podľa M. Vágnerovej (1999, s. 195), ako súbor normatívne vymedzeného, v tejto pozícii očakávaného dovoleného i vyţadovaného správania. Sociálne roly jednotlivcov, aktívnych v sociokultúrnych a ekonomických činnostiach, sú značne rôznorodé a diferencované. Kaţdá rola: je človekom individuálne spracovaná, preţívaná a hodnotená, má pre človeka istý význam, sa nejako prejavuje, je určitým spôsobom realizovaná v konaní a správaní, vyplýva z určitej sociálnej pozície, ktorú človek v procese svojho rozvoja získal a zastáva a stáva sa dôleţitým činiteľom sociálnej interakcie človeka, ako osobnosti. Z hľadiska uplatnenia určitej sociálnej roly sa predpisuje, ako sa má jednotlivec správať práve z tohto aspektu, to znamená, ţe má pomerne presne vymedzený systém noriem a správania. (Július Boroš, 2001, s ) Pozícia, rola a status sú navzájom spojené, podmieňujú sa, nie je moţné ich oddeľovať. (Marcela Verešová a kol., 2007, s. 206) Na presnejšie odlíšenie a pochopenie, aj keď neveľkých rozdielov medzi rolou, pozíciou a statusom (M. Nakonečný, 1999) sa uvádza schéma: Tabuľka 1 Rozdiel medzi rolou, pozíciou a statusom STATUS (spoločenská hodnota pozícia prestíţ) ROLA (čo sa očakáva) POZÍCIA (miesto jednotlivca v systéme spoločenských funkcií NORMA (čo sa má robiť) Zdroj: (Július Boroš, 2001, s. 78) 23

24 2.4. Členenie rolí Roly môţeme členiť v závislosti od spôsobu ich získania, od zastávanej pozície alebo aj od toho, či sú človeku dané, alebo závisia do jeho voľby. Z tohto hľadiska poznáme: Tzv. roly obligatórne, z ktorých sú mnohé človeku určené jeho existenciou v určitej spoločnosti, alebo vyplývajú automaticky zo ţivotnej situácie človeka. Tieto roly môţu byť určené: vývinovou fázou, napr. rola rodiča, dospelého, starca, pohlavím, napr. rola muţská, ţenská, sociálnou pozíciou, napr. rola ţiaka, lekára, manaţéra, zdravotným stavom, napr. rola zdravého, chorého. Tieto roly si človek nevyberá. Môţe ich aspoň do istej miery vykonávať individuálne variabilným spôsobom, aj keď treba pamätať na to, čo je rolou normatívne vymedzené. Blízke týmto obligatórnym rolám sú: formálne roly, ktoré majú vymedzené veľmi presné pravidlá a aj metódy a spôsoby, ktorými ich človek môţe získať. Ide napr. o rolu vysokoškoláka, riaditeľa školy, poslanca a pod. voliteľné, alternatívne roly človek si ich spravidla volí a vyberá na základe určitej motivácie, ašpirácie a záujmov. Také sú: roly spojené so spoločenským stavom, napr. rola slobodného, ţenatého, rozvedeného, roly profesie, napr. rola učiteľa, lekára, kominára, predavačky, roly rodičovské, napr. ţena sa stáva matkou, muţ sa stáva otcom, roly vymedzené výberovým vzťahom k určitým ľuďom, napr. rola priateľa, manţela, milenca. Tieto roly sú individuálne špecifické. Trvajú dovtedy, kým majú pre človeka význam. Potom končia a sú nahradené inými rolami. Súvisia s hodnotovou orientáciou človeka a pre 24

25 jeho poznanie majú väčší význam ako roly obligatórne, uloţené či vnútené. Blízke k týmto voliteľným rolám sú: neformálne roly, ktoré nemajú ţiadne presné pravidlá, vznikajú spontánne, ich obsah nie je presne vyhranený, človek si ich sám volí, alebo sa mu prisudzujú. Takými sú napr. rola kamaráta, sťaţovateľa, notorického kritika a pod. (Július Boroš, 2001, s ) Sociometrické vymedzenie rolí rozpracoval najmä J. Moreno (Sekera, 2005, s. 48): rola vodcu osoba, ktorá najviac ovplyvňuje ostatných členov skupiny, pričom si to nemusí plne uvedomovať a nemusí byť vţdy najviac obľúbená, rola hviezdy je vlastne vodcom z hľadiska obľúbenosti a sociálnej príťaţlivosti, hviezdy sú spoločenské, veselé, zábavné, nekonfliktné, rola čiernej ovce nepríťaţlivý člen skupiny, ostatným ľahostajný, nesympatický, skupina ho odmieta, je mimo skupiny, môţe sa stať aj obetným baránkom v prípade nejakého neúspechu skupiny. (Marcela Verešová a kol. autorov, 2007, s. 205) Úroveň jednotlivých sociálnych rolí človeka sa nevytvára len na základe toho, čo sa od neho očakáva, ale na základe vlastnej osobnej skúsenosti, záţitkov, spoločenského styku s rôznymi ľuďmi, predstaviteľmi profesií a iných. Tak si postupne vytvára vlastný systém sociálnych rolí. Tie potom, ako komplex, ovplyvňujú celkové spoločenské a mravné správanie jednotlivca. (Július Boroš, 2001,s. 80) Pán prof. PhDr. Július Boroš, DrSc. v jednom svojom diele s názvom Základy sociálnej psychológie pomocou tabuľky nádherne ukázal rozdiel medzi sociálnou pozíciou, statusom a rolou. 25

26 3. ATRAKTIVITA, VODCOVSTVO, LÍDER 3.1. Atraktivita Atraktivita sa vzťahuje k jedincovi alebo ku skupine osôb, ktorých nejaká vlastnosť alebo vlastnosti sú pre iných jedincov zdrojom odmien. Fyzické a osobné vlastnosti vyvolávajú priamu alebo kognitívnymi procesmi sprostredkovanú pozitívnu emocionálnu odozvu a nositelia týchto vlastností môţu uspokojovať najrôznejšie potreby tých, pre ktorých sú príťaţliví. (Jozef Výrost, Ivan Slaměník, 2008, s. 252) Kaţdý človek je vnímaný ako príjemný, nepríjemný, sympatický, nesympatický, obľúbený, neobľúbený a inak. Faktor atraktivity (príťaţlivosti) človeka pre iných je veľmi dôleţitý. Atraktivita (obľúbenosť) človeka v nejakej sociálnej skupine, organizácii, či inštitúcii je podmienená tým, do akej miery uspokojuje tento človek svoje potreby, potreby iných, inštitúcie ako celku. Na otázku, aké správanie prispieva k atraktivite (obľúbenosti) človeka, môţeme odpovedať aj takto: ako obľúbený je vnímaný človek, ktorý: pomáha iným a ochraňuje ich, povzbudzuje (aktivizuje) iných, dáva najavo akceptovanie iných, kontroluje svoje nálady, dobre sa ovláda (hlavne neprenáša na iných depresie, úzkosť, obavu a pod.), je schopný rýchlo nadviazať kontakt, zaujíma sa o pocity a potreby iných. Podľa zistení pána Boroša, J., respondenti ako obľúbenú uvádzali takú osobu, ktorá je vo svojom konaní zaujímavá, zábavná, no ktorá je zároveň tolerantná, zdvorilá, priateľská, slušne upravená atď. Vidíme, ţe v podstate ide o také charakteristiky, ktoré prakticky v ničom neohrozujú niečie hodnoty. 26

27 Ďalej zistili, ţe aj u ich respondentov vnímanie iných a budovanie medziľudských vzťahov vo vysokej miere ovplyvňuje osobný pôvab a šarm človeka. Ten sa môţe prejaviť rôzne. Napríklad: šarm mladej dievčiny sa môţe vyjadriť v jej iskrivom pohľade, v jej svieţosti, v zdravej vitalite, v sršiacom šťastí a i., u starších muţov sa šarm môţe prejaviť napr. v ich pokojných, váţnych, distingvovaných spôsoboch, okorenených suchým humorom, šarm, pôvab dievčin, ţien, muţov to je niečo, čo môţe eliminovať aj mnohé nepriaznivé či aţ protisociálne vlastnosti, je známe, ţe svojím pôvabom (šarmom) dokáţu napr. psychopati úplne neutralizovať nepriateľské postoje, ktoré spôsobili nevhodným správaním. Pravda, ani odpoveď na otázku, prečo je niekto šarmantný, nie je ľahká. Ide tu pravdepodobne o kombináciu faktorov, ktoré sú spojené s fascinovaním, o totalitu čŕt, ktoré sú pre takéhoto človeka najprimeranejšie. ako neobľúbený je vnímaný človek, ktorý: je príliš dominantný, je agresívny, je vystatovačný, si vyţaduje neustálu pozornosť, si vyţaduje neustálu pomoc a iné. Ukázalo sa, ţe ako menej obľúbené (či neobľúbené) boli vytypované tie osoby, ktoré sú kritické, posmievačné, uráţlivé, neuznanlivé a i. Bolo zistené (Boroš, J., 1995), ţe nielen kritika: ale aj neoceňovanie myšlienok, názorov, postojov, ašpirácií druhých nie je správne, vystrkovanie všade do popredia len seba, - čo sa prejavuje často v tzv. aktívnom seba presadzovaní, to znamená, ţe jednostranne zdôrazňuje, vystrkuje a vyzdvihuje do popredia len seba, vlastné 27

28 záujmy, osobný prospech, ţe je to ţivotný princíp človeka, jeho hodnotová orientácia, - keď veľa a len chválenkársky hovorí, to znamená len sám seba vychvaľuje a vyťahuje sa. Empiricky je potvrdené, ţe to je najlepší spôsob ako prísť o obľúbenosť a zvýšiť neobľúbenosť. Potvrdzuje to aj príslovie: Samochvála smrdí!, - keď popri sebavyvyšovaní zľahčuje (zhadzuje) iných a ak hodnotí ich osobnostné kvality, zásluhy, činy a skutky, tak oveľa horšie, ako ich hodnotia iní ľudia, - keď pohŕda inými, nevhodne odhaduje ich hodnoty a postoje, ktoré sami podľa vlastného hlbokého uváţenia a subjektívneho presvedčenia skutočne majú a ktoré si vysoko váţia, pochlebovanie to je akési svojské vychvaľovanie iných. Tu si treba uvedomiť, ţe chválenie môţe byť vyuţité vhodne, ale môţe byť aj zneuţité. Pochlebovanie chápeme ako kladne prijímané prejavy chvály a uznania, ktoré sú vyrábané na objednávku. Pričom sú pozitíva obvykle neúmerne zvýraznené, neraz protirečia dostupným faktom, ale negatíva sa pritom vôbec nespomínajú, rozčarovanie súvisí s obľúbenosťou a príťaţlivosťou, ktorá sa v priebehu času môţe zmeniť, to znamená, ţe človek, ktorý bol najprv hodnotený ako príťaţlivý a obľúbený, sa na základe nejakých skutočností zmenil (napr. nesplnil očakávanie, sklamal a pod.) a v dôsledku toho došlo k rozčarovaniu, stratil na svojej atraktivite a obľúbenosti, škriepnosť a hádavosť keď sa často s inými škriepi a háda a pritom často môţe byť ťaţkopádny, mrzutý a ufrflaný. ( Július Boroš, 2001, s ) Atraktivita fyzická a osobná Rozlišuje sa atraktivita fyzická a osobná, z nich kaţdá má svoju špecifickú rolu, ale často sa obidva tieto aspekty atraktivity prelínajú. Fyzická atraktivita je daná rysmi tváre, výškou postavy, drţaním tela, hmotnosťou, farbou vlasou a pokoţky, vekom, pomerom pasu a bokov, u ţien veľkosťou a tonusom 28

29 poprsia. Kaţdá doba a kaţdé spoločenstvo má svoj ideál krásy, ktorý je zdieľaný väčšinou populácie, ale okrem toho má kaţdý človek svoj obraz fyzickej atraktivity. Pri posudzovaní vonkajšku sa prejavuje tendencia uplatňovať rôzna presvedčenia, predsudky a stereotypy, utvorené na základe minulé skúsenosti. Fyzická atraktivita sa podieľa hlavne na nadväzovaní kontaktov. Fyzická vzhľad je dôleţitý pre prvý dojem o človeku. Výskumy potvrdzujú skúsenosť kaţdodenného ţivota, ţe viac túţime po osobách fyzicky atraktívnych a pokiaľ sa ich podarí kontaktovať, potom sa snaţíme o ďalší interakcie. (Jozef Výrost, Ivan Slaměník, 2008, s. 252) 3.2. Vodcovstvo, líder Moc v malej sociálnej skupine sa týka vzťahu medzi sociálnymi pozíciami z hľadiska ovplyvňovania a kontroly. Dôleţitým hľadiskom určenia pozície jednotlivca v malej sociálnej skupine je miera jeho osobnej moci. Uvádza sa viacero základných mocenských statusov, ktoré sa označujú ako: vodca, pomocník, súputník, pasívny člen, periférny člen a pod. Uţ dávnejšie bolo identifikovaných šesť foriem spoločenskej moci vodcu. Niektoré má len vodca, ostatné aj iní členovia skupiny: 1. moc odmeňovať moc prideľovať rôzne druhy odmien, 2. donucovacia moc moc trestať, 3. referenčná moc moc dosiahnutá vďaka tomu, ţe ostatní členovia skupiny sa túţia s daným jednotlivcom identifikovať, 4. expertná moc moc vyplývajúca z toho, ţe určitý človek má väčšie vedomosti ako ostatní členovia skupiny, 5. legitímna moc moc, ktorú iní rešpektujú vďaka určitej pozícii či vďaka iným sociálnym normám, 6. informačná moc moc zaloţená na vlastníctve či ovládaní (poznaní) určitých informácií. (Július Boroš, 2001, s. 81) Za vodca (lídra z angl. leader, vodca) je povaţovaná osoba, ktorá kontroluje aktivity skupiny, podstatne prispieva k jej súdrţnosti, reprezentuje skupinu, jednoducho hrá 29

30 v skupine významnú dominantnú rolu spojenú s činnosťou skupiny a jej cieľmi. Vodcom, hlavnou osobnosťou vo skupine je ten, kto získava autoritu, dôveru a v určitom smere sa presadzuje alebo vedie skupinu vôbec. Je to teda osoba, ktorá má silnú pozíciu v skupine, resp. vysoký sociometrický status, a ako taká má tieţ značný vplyv na členy skupiny a ich činnosť (C. A. Gibb, 1954) (Milan Nakonečný,1999, s ) Pojem vodca sa niekedy zamieňa s pojmom vedúci. Dôvody môţu byť štylistické. Niekedy sa pojem vedúci rezervuje pre formálneho vodcu skupiny. Takéto vynorenie vodcu je neraz ţiaduce najmä: 1. v situácii, keď je skupina ohrozená. Ohrozenie môţe byť vnútorné alebo vonkajšie. Je zistené, ţe: vnútorné ohrozenie spočíva vo vzniku názorových a iných rozporov v skupine (úlohou vodcu je dosiahnuť obnovenie rovnováhy ), vonkajšie ohrozenie môţe mať rôzny charakter. Väčšinou je to nejaká prekáţka, ktorá bráni v postupe skupiny dosiahnuť cieľ, 2. v situácii, keď formálny vodca skupiny plní svoju funkciu neprimerane. Podľa D. Krecha a iných (1968) môţe vodca plniť v skupine viaceré funkcie, ako napríklad: je najvyšším plánovačom, usmerňovačom, koordinátorom skupinovej činnosti i aktivít skupiny, určuje ciele a politiku skupiny, je zdrojom pohotových informácií (je akýmsi expertom, znalcom), reprezentuje skupinu navonok, rieši a upravuje vzťahy medzi členmi skupiny, je príkladom v správaní, rozdeľuje odmeny a udeľuje tresty, je skupinovým symbolom, ktorý prispieva k jednote, je zástupcom individuálnej zodpovednosti, pretoţe sám rozhoduje, môţe sa stať obetným baránkom (v prípade neúspechu skupiny) a podobne. 30

31 Niektoré z týchto funkcií sa uplatnia viac, iné menej, alebo aj nie. Moţno z nich vydedukovať základné črty vodcovstva, to znamená, vlastnosti, ktoré sú poţadované od vodcu skupiny. Ide o také črty (vlastnosti), ako je: uznanlivosť a snaha porozumieť členom skupiny, iniciatívnosť a organizačné predpoklady, výkonnosť v súvislosti s motiváciou členov skupiny, sociálna citlivosť spojená so starostlivosťou o členov skupiny. K ďalším osobnostným črtám správania vodcu je moţné zaradiť: uváţlivosť je charakterizovaná ako správanie, ktoré uváţlivo motivuje členov skupiny k prijatiu skupinových cieľov a úloh, iniciatívnosť a riadenie sústreďovanie sa na objasňovanie spôsobov a prostriedkov dosahovania cieľov skupiny, inteligentnosť, dominantnosť, extravertnosť, menšia konzervatívnosť, citlivosť v medziľudských vzťahoch, energickosť, vytrvalosť, ambicióznosť, zhovorčivosť, fyzická príťaţlivosť (váhovo ťaţší), no aj lepšia upravenosť a iné. (Július Boroš, 2001, s ) Pre ozrejmenie v kaţdej sociálnej skupine nachádzame vodcu alebo vedúceho, t. j. osobu, ktorá má v skupine špecifické postavenie k ostatným členom. Zaujatie tohto postavenia sa môţe dosiahnuť rôznymi cestami, ale vzhľadom na rozlišovanie vodcu a vedúceho treba konštatovať, ţe vodca je ten, ktorý sa spontánne dostáva do čela skupiny, vedúcim zase ten, ktorému sa táto pozícia určila. (Milan Nakonečný, 1999, s. 154) Vodca by mal spĺňať aj isté očakávania zo strany ostatných členov skupiny. To napríklad znamená, ţe: členovia skupiny by mali vodcu vnímať ako jedného z nich. Inak by sa s ním nemohli identifikovať. Mal by mať s členmi skupiny relatívne rovnaké záujmy, postoje a tendencie konania, vodca skupiny by mal byť vnímaný ako väčšina z nich, ako člen skupiny, ktorý do značnej miery stelesňuje normy a hodnoty, ktoré majú v skupine ústredné postavenie, 31

32 vodca skupiny by mal byť vnímaný ako najlepší z nich to je poţiadavka diskutabilná, napríklad vo vzťahu k predchádzajúcej poţiadavke ( byť jeden z nich! ). Moţno by tu bola vhodná korekcia v zmysle vodca skupiny, nemal byť oveľa lepší od nich!. Aj D. Krech a kol. (1962) uvádzajú päť charakteristík úspešného vodcu skupiny: 1. skupina ho musí vnímať ako svoju súčasť, 2. musí mať vlastnosti a názory, ktoré má aj skupina ako celok, 3. musí byť pre členov skupiny modelom, 4. skupina ho musí vnímať ako niekoho, kto jej pomáha dosahovať ciele, 5. musí skupinu pozitívne reprezentovať navonok. Ak sa jednotlivec stane vodcom, môţe pouţívať rôzne štýly (spôsoby) vodcovstva. Efektivita rôznych štýlov vodcovstva závisí od podmienok, v ktorých vodca pôsobí a, samozrejme, od jeho pozície v štruktúre moci. Čím vyššia je pozícia v hierarchii moci, tým efektívnejšie môţe viesť skupinu autokratickým štýlom a naopak, čím niţšie sa v tejto hierarchii nachádza, tým efektívnejší je štýl demokratický. Autorita vodcu Uţ v roku 1921 identifikoval M. Weber tri zdroje vodcovskej autority: autorita racionálna vyplýva z presvedčenia, ţe vodca je reprezentantom legitímnych noriem a zákonov, autorita tradičná vyplýva z viery v dôleţitosť tradície a kontinuity, autorita charizmatická je dôsledkom povahy vodcu. (Július Boroš, 2001, s ) Súdrţnosť (kohézia) skupiny Psychologický slovník vysvetľuje kohéziu nasledovne - vlastnosť skupiny definovaná ako síla pôsobiaca na členov, aby zostali v skupine 32

33 (Pavel Hartl, 2004, s. 110) Súdrţnosť (kohézia) skupiny je dôleţitou charakteristikou skupiny, je ukazovateľom stability a atraktivity skupiny. Podľa miery súdrţnosti je moţné usudzovať, ako veľmi členom skupiny záleţí na skupine, ako veľmi chcú byť jej členmi a udrţať ju. Pre súdrţné skupiny platí, ţe: majú veľký vplyv na svojich členov, sú lepšie organizované, sú v nich lepšie medzi osobné vzťahy, členovia sú spokojnejší, majú produktivitu práce, výkon, prebiehajú v nich intenzívnejšie skupinové procesy ako vzájomná závislosť, tlak ku konformite, akceptácia skupinového vplyvu, zniţujú napätie, stres, fluktuáciu (Boroš, 2001, Kollárik a kol., 2004) (Marcela Verešová a kol., 2007, s ) Ku skupinovej kohézii prispieva (S. Kratochvíl, 1978): uspokojovanie individuálnych potrieb jednotlivcov skupiny, prestíţ skupiny, príťaţlivosť skupinových aktivít, vzájomné sympatie medzi jednotlivcami, priateľsky akceptujúca atmosféra, no napríklad aj prítomnosť devianta v malej sociálnej skupine, proti ktorému sa ostatní členovia skupiny zjednocujú (alebo aj nie). Ďalej sú pre kohéziu členov skupiny dôleţité: 1. motívy a motivácia jednotlivcov pre členstvo v skupine, 2. postoje, ašpirácie, hodnoty, záujmy jednotlivcov a ich zosúladenie v skupine. (Július Boroš, 2001, s. 90) Mieru súdrţnosti skupiny ovplyvňuje i vodca a jeho štýl vedenia skupiny zvyšuje sa v prípade, keď vodca zapája do rozhodovacích procesov ostatných členov skupiny. 33

34 Ako uvádza J. Řezáč (1998, s. 184), niektorí autori rozlišujú socioemocionálnu súdrţnosť, ktorá vychádza z povahy vzťahov v skupine, a inštrumentálnu súdrţnosť, ktorá vychádza z cieľov skupiny. Inštrumentálna súdrţnosť sa odvíja z vedomia členov skupiny, ţe sa navzájom potrebujú, ak chcú dosiahnuť svoje individuálne a skupinové ciele alebo uspokojiť svoje potreby. Podobne T. M. Newcomb (1963, s ) kohéziu chápe ako spoločné správanie členov skupiny, ktoré nemusí nutne znamenať tesnú telesnú blízkosť. Podľa neho je mierou kohezívnosti skupiny jej sila ovplyvniť svojich členov. Rozlišuje kohezívnosť a prináleţitosť (belongingness), ktorú chápe ako vnútornú identifikáciu sa so skupinou. Kohézia sa týka skupiny ako celku a prináleţitosť je záleţitosťou jednotlivca. Na stupeň súdrţnosti (kohézie) skupiny majú podľa neho vplyv tri faktory: či členovia skupiny vnímajú svoje členstvo v skupine ako atraktívne, či sú motivovaní realizovať v skupine pridelenú rolu, či sa môţu podieľať na prijímaní skupinových noriem a či tieto normy rešpektujú Súdrţnosť skupiny a prináleţitosť vzájomne spolu súvisia. Rast prináleţitosti u všetkých členov skupiny vo všetkých troch oblastiach vedie k posilneniu jej súdrţnosti. Koţnar (1992, s. 133) uvádza tri podmienky pre vznik kohézie: motivácia členov zúčastniť sa spoločných aktivít, koordinácia snáh a tendencií členov skupiny, ktoré sa vzťahujú k výkonu skupiny, príťaţlivosť skupiny pre členov (povaţuje ju za hlavný obsah kohézie). (Marcela Verešová a kol., 2007, s ) Prílišnému uzavretiu skupiny do seba bráni sila opačná. Je to skupinové napätie, ktoré vzniká práve z intenzívnych vnútro skupinových kontaktov, zväčšujúcich sa trecích plôch. Do popredia vystupujú sympatie a antipatie, neuspokojené potreby, rivalita, konflikty. Skupinové napätie môţe mať charakter úzkosti a strachu alebo agresivity. V skupine je preto dôleţité vypozorovať a zneškodniť prejavy agresie a zniţovať úzkosť, pretoţe ak je napätie v skupine príliš silné a dlhodobé a nie je vyváţené emocionálnou podporou a súdrţnosťou, členovia sa môţu snaţiť o únik zo skupiny. Miera vyváţenosti medzi napätím a súdrţnosťou určuje celkovú atmosféru skupiny. Priaznivá a bezpečná atmosféra umoţňuje členom skupiny otvorene hovoriť o svojich 34

35 pocitoch, vyjadrovať uznanie aj kritiku, dávať a prijímať pozitívnu aj negatívnu spätnú väzbu. Príliš nízka hladina napätia spôsobuje, ţe členovia sa v skupine cítia veľmi príjemne a dávajú prednosť pohodlným vzájomným vzťahom pred rozoberaním a riešením problémov a konfliktov. Tie ostávajú neriešené a skupina sa nehýbe dopredu. ( Zuzana Hitková, 2007, ) Žijeme v MSS, z toho vyplýva že sme MSS ovplyvňovaní aj vnímaní. Každý jedinec je vnímaný napr. ako sympatický, nesympatický a pod. Vyplýva to z našej atraktivity (obľúbenosti) v MSS. Atraktivita môže byť dvojaká fyzická a osobná. Za lídra napr. v banke je považovaný riaditeľ banky. Prečo? Taký riaditeľ musí kontrolovať aktivity v banke, vedie skupinu, reprezentuje banku. Kohézia skupiny je dôležitá pre existenciu MSS. Keby nebola kohézia, teda súdržnosť, skupina by sa z najväčšou pravdepodobnosťou skôr či neskôr rozpadla (nemala by stabilitu) 4. SOCIOMETRIA AKO METÓDA ZISŤOVANIA ŠTRUKTÚRY MSS Základy metódy poloţil J. L. Moreno, ktorý je i autorom viacerých metód zameraných najmä na analýzu vzťahov, štruktúry a terapie v malých skupinách. Základnou jednotkou u Morena je sociálny atóm, ako systém socioekonomických vzťahov jednotlivca s inými ľuďmi. Sociálny atóm jednotlivca tvorí: 1. Objem známosti, 2. Známosť bez osobného významu 3. Sociálny prah 4. Vonkajšie jadro (úroveň spontaneity) 5. Vnútorné jadro (úroveň reality) 35

36 Ďalšími súčasťami jeho teórie sú: ţivotný priestor a sociometrický obraz spoločnosti, pričom spoločnosť delí na: 1. Vonkajšiu (makroštruktúru) viditeľné zoskupenie veľké i malé, oficiálne i neoficiálne, 2. Sociometrickú maticu (mikroštruktúra) sociometrické štruktúry, ktoré moţno odhaliť psychometrickou metódou, 3. Sociálnu realitu syntézu makroštruktúry a mikroštruktúry. Moreno uţ počas prvej svetovej vojny robil experimenty s malými skupinami a priamo v armáde pouţíval sociometrický test. Sociometriu predkladá ako určitú teóriu, na základe ktorej moţno postihnúť a analyzovať štruktúru skupiny i spoločnosti a má sa stať akousi terapeutickou disciplínou, zameranou sociálno-inţiniersky, ktorej úlohou je liečiť nielen čiastkové neduhy v malých skupinách, ale pôsobiť v tomto zmysle i na celú spoločnosť. Etapy vývoja sociometrie moţno chronologicky deliť takto: 1. Začiatky sociometrie, pobyt Morena v Európe ( ) 2. Vnútorný rozvoj sociometrie, pobyt Morena v USA ( ) 3. Rozšírenie sociometrie do Európy (vplyv Morenovho inštitútu v štáte New York). (Teodor Kollárik, Eva Sollárová, 2004, s ) Psychologický slovník opisuje sociometriu ako zisťovanie a analýzu vzťahov v malých skupinách, kaţdý člen skupiny vyberá medzi ostatnými, koho má najradšej, koho by nechal zastupovať skupinu, koho nie. Voľby vypovedajú o atmosfére vo skupine, o kľukách, hviezdach, izolantoch, jedna z metód, kde sa kvantitatívny veličiny prevádzajú na kvalitu. (Pavel Hartl, 2004, s. 255) Sociometria je špecifická metóda na analýzu štruktúry skupiny. Moţno ju pouţiť v rozličných oblastiach (v školstve, v pracovnej sfére, klinickej praxi) pri analýze malých skupín. Jej názov pochádza z latinského slova socius druh, priateľ, a z gréckeho slova metron meranie. Najlepšie sa uplatňuje v malej skupine, kde sa všetci členovia navzájom poznajú a sú v kontakte. 36

37 Princíp sociometrie spočíva vo voľbe členov skupiny a umoţňuje sledovať jej súdrţnosť, vzťahy medzi jednotlivcami, ich postavenie v skupine, postavenie vodcu, vedúceho. Informácie (voľby sa získavajú na základe výpovedí členov, obyčajne písomnou formou na predloţené otázky). Sociometria sa môţe pouţívať v určitých variantoch. Prvý variant umoţňuje uskutočniť ľubovoľný počet volieb, ohraničený však počtom členov v skupine. Podľa druhého variantu majú respondenti uskutočniť stanovený počet volieb, napríklad voliť iba tri osoby. Kritéria volieb môţu byť rozličné, všeobecne sa však zameriavajú na pozitívnu alebo negatívnu voľbu. V prvom prípade moţno otázku postaviť takto: S kým by ste chceli pracovať? a v druhom prípade: S kým by ste nechceli pracovať? (Z praxe je však známe, ţe u dospelých sa neodporúča voliť negatívne odmietavé voľby, ktoré u respondentov vyvolávajú rôzne zábrany a neochotu odpovedať.) Voľbu moţno viazať na reálne situácie (napr. vzťahujúce sa na spolupracovníkov) alebo potenciálne situácie, t. j. také, ktoré sa môţu vyskytnúť iba výnimočne, ale respondent si ich vie predstaviť (napr. stroskotáme na ostrove). Klasická sociometria bola postupne rozpracúvaná a v súčasnosti má uţ niekoľko variantov, napr. v podobe vzťahovej analýzy, preferenčného záznamu, odhadu času, voľbou konaním, systémom hádaj kto a pod. Výsledky sociometrie sa najčastejšie vyjadrujú troma formami. Predovšetkým je to sociogram, ktorý graficky znázorňuje vzájomné vzťahy v skupine a postavenie jednotlivcov. Sociogramom sa dá názorne prehľadne vyznačiť počet i smer volieb, no jeho pouţitie v skupinách nad 20 členov nie je vhodné pre neprehľadnosť. (Teodor Kollárik, Eva Sollárová, 2004, s ) Jedinci sú v sociogramu znázornení kruhmi s písmenami, ktoré označujú ich totoţnosť. Voľby ľudí sú znázornené šípkami medzi kruhmi. Kaţdá šípka vychádza z kruhu človeka, ktorý voľbu uskutočnil, a končí u človeka, ktorého zvolil. Výsledky diagram ukazuje, ktorí členovia skupiny sú obľúbení alebo prirodzenými vodcami a ktorí sú sociálne izolovaní alebo neobľúbení. (Nicky Hayesová, 1998, s. 113) Sociometrické matice vyjadrujú jednotlivé voľby systémom tabuliek s dvojitým chodom. Ich výhodou je, ţe prehľadne ukazujú počet volieb u kaţdého jednotlivca, či uţ uskutočnených, alebo získaných. (Teodor Kollárik, Eva Sollárová, 2004, s ) 37

38 Sociometrické matice sú základnou formou spracovania výsledkov sociometrického testu. Východzou formou je tzv. neusporiadaná sociometrická matica. (Jaromír Janoušek a kol., 1986, s. 194) Sociometrické indexy sú číselným vyjadrením uskutočnených volieb, zameraných najmä na sledovanie súdrţnosti, expanzivity skupiny a pod., a to pomocou rozličných matematicko-štatistických operácií. Voľby uskutočnené členmi skupiny môţu byť jednosmerné, ak jedna osoba (alebo skupina) volí inú, pričom sama nie je ňou volená, dvojsmerné, ak sa volia dve osoby navzájom, moţný je i prípad bez voľby, ak medzi osobami nie je voľba ani z jednej strany. Prehľad o nich najlepšie poskytujú sociogramy a matice, kým indexy poskytujú informácie o situácii v skupine, resp. celkove bez udania ich smeru a nadväznosti. Sociometrickou metódou sa zistia vzťahy v skupine, jej štruktúra a postavenie jednotlivcov v nej, ale neposkytne sa údaj o príčinách týchto vzťahov a postavení jednotlivcov, ani o ich význame pre činnosť a pôsobenie skupiny. Je totiţ zrejmé, ţe napr. silné osobné vzťahy v rámci skupiny môţu byť pre jej činnosť významné, ale aj indiferentné, alebo dokonca môţu pôsobiť i proti nej. (Teodor Kollárik, Eva Sollárová, 2004, s ) Keby nebolo pána J. L. Morena asi by som sa teraz venoval úplne niečomu inému, pretože bol to práve on kto položil základy sociometrie. 38

39 5. EMPIRICKÁ ČASŤ 5.1. Cieľ, hypotézy a metodika skúmania Cieľom práce bolo za pomoci sociometrického testu, vyuţitého na konkrétnej prieskumnej vzorke malej sociálnej skupiny, a sociometrických metód zistiť vzájomné vzťahy medzi členmi malej sociálnej skupiny, štruktúru skupiny a postavenie jednotlivcov v skupine. Na základe vybraného výskumu boli stanovené tieto hypotézy, ktoré boli prostredníctvom výskumu potvrdené alebo vyvrátené: hypotéza č. 1, lídrom malej sociálnej skupiny je ţena a nie muţ hypotéza č. 2, v malej sociálnej skupine bude viac jednosmerných pozitívnych volieb ako jednosmerných negatívnych volieb, hypotéza č. 3, v malej sociálnej skupine bude viac obojstranných pozitívnych volieb ako obojstranných negatívnych volieb hypotéza č. 4, obľúbenou osobou v skupine je muţ a nie ţena hypotéza č. 5, neobľúbenou osobou v skupine je ţena a nie muţ Za metodiku výskumu, teda za základnú metódu získavania informácií, sme si zvolili sociometrický dotazník. Prieskumná vzorka Za prieskumnú vzorku výskumu sme si zvolili zamestnancov NON-FOOD ÚSEKU hypermarketu HYPERNOVA v Povaţskej Bystrici, ktorý vlastný holandská spoločnosť Ahold. Bolo to celkom 11 respondentov, ktorým sme formou dotazníka poloţili dve otázky s obmedzeným počtom výberov. 39

40 5.2. Vyhodnotenie a interpretácia výsledkov výskumu Rozhodli sme sa realizovať sociometriu v MSS, konkrétne na vybranom úseku vo firme, s cieľom zistiť vzájomné vzťahy členov skupiny. Pouţili sme pri tom parametrický sociometrický test (test pri ktorom je obmedzený počet výberov) s tým, ţe sme stanovili hranicu moţných výberov. Zamestnancom sme poloţili nasledovné otázky: 1. S ktorým kolegom by si šla/šiel na dovolenku? 2. S ktorým kolegom by si nešla/nešiel na dovolenku? Zamestnanci mali moţnosť vybrať najviac troch kolegov. Ich odpovede sú zaznamenané v nasledujúcich tabuľkách. 1. S ktorým kolegom by si šla/šiel na dovolenku? Môţeš uviesť mená najviac troch kolegov. Tabuľka 2 Pozitívna voľba kolegov 1. meno 2. meno 3. meno Anička Ľubka B. Janka Anna Anna Ľubka B. Mária Ľubka M. Ivan Zuzka Mária Janka Ľubka B. Mária Stanislav Ľubka B. Janka Anička Anna Ľubka M. Anna Mária Stanislav Mária Silvia Anna Ľubka M. Silvia Mária Stanislav Mária Janka Zuzka Ivan V prvom stĺpci sú zapísané mená respondentov, v ďalších stĺpcoch je zaznamenané v poradí prvé, druhé a tretie meno kolegu s ktorým by dotyčný respondent šiel na dovolenku. 40

41 2. S ktorým kolegom by si nešla/nešiel na dovolenku? Môţeš uviesť mená najviac troch kolegov. Tabuľka 3 Negatívna voľba kolegov 1. meno 2. meno 3. meno Anička Ivan Zuzka Anna Ivan Ľubka M. Janka Ľubka M. Silvia Ľubka B. Ivan Zuzka Silvia Ľubka M. Mária Anička Zuzka Janka Silvia Zuzka Stanislav Ľubka M. Zuzka Zuzka Stanislav V prvom stĺpci ako u predchádzajúcej tabuľky sú zaznamenané mená respondentov, ktorý na danú otázku odpovedali. V nasledujúcich troch stĺpcoch je v poradí prvé, druhé a tretie meno uvedený kolega s ktorým by dotyčná osoba nešla na dovolenku. Je známe, ţe sa pri vyhodnotení odporúča neuvádzať mená, preto sme ich nahradili písmenami. Písmená sme k jednotlivým kolegom priradili nasledovne: Anička (A), Anna (H), Ivan (I), Janka (J), Ľubka B. (Ľ), Ľubka M. (M), Mária (B), Silvia (K), Stanislav (S), Zuzka (Z) 41

42 Sociometrická matica Najprv sme si zostavili maticu členov skupiny. Do riadkov boli vpisované získané údaje, teda, kto koho zvolil. Spôsob značenia volieb sme si určili nasledovne: jednosmerná pozitívna voľba + obojsmerná pozitívna voľba (+) jednosmerná negatívna voľba obojsmerná negatívna voľba ( ) V o l i a c i Tabuľka 4 Sociometrická matica Volení A H I J Ľ M B K S Z Počet uskutočnených volieb + - Spolu A (+) H (+) (+) (+) 3 0 I - + (+) 2 1 J (+) (+) 3 2 Ľ (+) (+) - (+) M (+) (+) B - (+) - (+) (+) K (+) S (+) - + (-) 2 2 Z (+) (-) 1 1 Počet získaných volieb Spolu 39 42

43 Z matice vyplýva, ţe skupina je nastavená skôr pozitívne (24 pozitívnych volieb a 15 negatívnych). Člen B je najobľúbenejším členom skupiny, tzv. hviezdou, získal najviac (6) pozitívnych volieb. Člen H dostal 4 pozitívne voľby a člen Ľ získal 3 pozitívne voľby, môţeme konštatovať, ţe sú taktieţ významnými členmi skupiny. Člen A sa dá povaţovať za vyrovnaného člena skupiny, lebo dostal zhodný počet pozitívnych a negatívnych volieb. Člen J dostal 3 pozitívne a 1 negatívnu voľbu. Člen S dostal 2 pozitívne a 1 negatívnu voľbu. Člen M dostal 2 pozitívne a 3 negatívne voľby. Členovia I a K dostali taktieţ zhodný počet volieb jednu pozitívnu a 2 negatívne voľby. Člen Z je tzv. čiernou ovcou skupiny, pretoţe získal 5 negatívnych volieb a len jednu pozitívnu voľbu. Významným hodnotiacim kritériom je vzájomnosť volieb. Vidno, ţe členovia A-Ľ, H- Ľ, H-M, H-B, I-Z, J-Ľ, J-S, M-B a B-K uskutočnili vzájomné pozitívne voľby, čo hovorí o reciprocite pozitívneho vnímania. Členovia S-Z uviedli naopak vzájomnú negatívnu voľbu. Problémom je vzťah M a S, pretoţe M vníma S pozitívne, ale S vníma M negatívne. Taktieţ problematickým je vzťah J a B, pretoţe J vníma B pozitívne, ale B vníma J negatívne Sociogram Graficky sme znázornili vzťahy a postavenie jednotlivcov v skupine. Najskôr sme nakreslili do stredu uzol, ktorý zastupuje najčastejšie volenú osobu (tzv. vodcu), okolo neho sme zoradili členov skupiny, ktorí ju volili. Okrajoví členovia skupiny boli umiestnení v širšom okruhu. Vzťahy medzi členmi sme znázornili šípkami. Dievčatá Chlapci jednosmerná pozitívna voľba (osoba volí inú osobu, pričom ňou sama nie je volená) obojstranná pozitívna voľba (osoby sa volia navzájom) 43

44 jednosmerná negatívna voľba (osoba odmieta inú pričom sama ňou nie je odmietaná obojstranná negatívna voľba (osoby sa odmietajú navzájom) Sociogram č. 1 Klasický sociagram M J Ľ H B S A I K Z Ak by pracovník A najradšej šiel na dovolenku s kolegom J vyznačí sa táto voľba šípkou od A smerom k J. Ak je voľba vzájomná, napr. medzi kolegami J a S, bude názorne vyznačená obojsmernou šípkou. 44

45 Zo sociogramu vidno, ţe pracovník B je akýsi vodca skupiny, získal najviac pozitívnych volieb od kolegov. Zo sociogramu tieţ moţno vyčítať, ţe najviac negatívnych volieb od kolegov dostal pracovník Z, ktorý je tzv. čiernou ovcou skupiny. Na vytvorenom sociograme sa vyskytli nasledujúce kombinácie vzájomných vzťahov medzi členmi skupiny, tzv. sociometrické vzorce: Páry: dvaja navzájom sa voliaci členovia Trojuholník: traja členovia, ktorí sa volili navzájom Reťaze: skupiny, v ktorých členovia nie sú navzájom spojení recipročnými voľbami Hviezda: člen skupiny volený viacerými členmi, pričom medzi ostatnými členmi nie sú časté voľby Partie: podskupiny, v rámci ktorých sa osoby navzájom volia, pričom voľba členov mimo skupiny je minimálna Kruhový sociogram Vyuţili sme i kruhový sociogram, kde počet kruţníc závisí od najvyššieho počtu získaných volieb (člen B dostal 6 pozitívnych hlasov, preto sme nakreslili 6 kruţníc). Z tohto sociogramu názorne vidieť, kto je najobľúbenejší (osoba v strede). Najmenej obľúbený členovia sa nachádzajú pri okraji, teda v najväčšej nakreslenom kruhu. Za najmenej obľúbeného člena skupiny povaţujeme člena ktorý dostal najmenej pozitívnych volieb, v našom prípade ide o jednu pozitívnu voľbu. Len jednu kladnú voľbu od malej sociálnej skupiny dostali hneď štyria členovia skupiny a to člen skupiny A, I, K a Z. Niekedy za najmenej obľúbených členov sa povaţujú členovia mimo kruhu, no v našom prípade sa tak nestalo, pretoţe kaţdý člen skupiny dostal aspoň jednu pozitívnu voľbu. V druhom najväčšom kruhu sa nachádzajú dvaja členovia skupiny, sú to členovia M a S, ktorý dostali dve pozitívne voľby. V poradí tretom kruhu od konca sú znázornený taktieţ dvaja členovia skupiny, sú to členovia J a Ľ. Vo štvrtom najväčšom kruhu sa nachádza člen H, ktorý získal štyri pozitívne voľby od členov skupiny. 45

46 V strede kruhu sa nachádza uţ spomínaný člen B, ktorý dostal najväčší počet kladných volieb od skupiny, t. j. v skupine je najobľúbenejší. Sociogram č. 2 Kruhový sociogram K S H M Ľ B I Z J A Na rozdiel od predchádzajúceho sociogramu, v kruhovom sociograme sa znázorňujú len pozitívne voľby členov skupiny. 46

47 Tabuľkový sociogram Pri grafickom znázorňovaní výsledkov sme pouţili aj tabuľkový sociogram, ktorý vyjadruje v prehľadnej podobe uskutočnené voľby. Počet riadkov vţdy zodpovedá najvyššiemu počtu získaných volieb. V stĺpci naľavo sú uskutočnené voľby, oproti v stĺpci napravo je zobrazený sociálny status. Počet volieb Sociogram č. 3 Tabuľkový sociagram Sociálny status 6 1. B H 3 4. J Ľ 2 S M A K Z I

48 Sociometrický index Na vyjadrenie volieb v číselnej forme rôznymi matematicko-štatistickými metódami sme pouţili sociometrický index. Pouţili sme ho na hodnotenie jednotlivcov skupiny. Akceptovanie osoby (AO) AO = počet osôb, ktoré volili/ (N 1) Akceptovanie osoby A: AO = 1/ (10-1) = 1/9 0,11 Akceptovanie osoby H: AO = 4/ (10-1) = 4/9 0,44 Akceptovanie osoby I: AO = 1/ (10-1) = 1/9 0,11 Akceptovanie osoby J: AO = 3/ (10-1) = 3/9 0,33 Akceptovanie osoby Ľ: AO = 3/ (10-1) = 3/9 0,33 Akceptovanie osoby M: AO = 2/ (10-1) = 2/9 0,22 Akceptovanie osoby B: AO = 6/ (10-1) = 6/9 0,67 Akceptovanie osoby K: AO = 1/ (10-1) = 1/9 0,11 Akceptovanie osoby S: AO = 2/ (10-1) = 2/9 0,22 Akceptovanie osoby Z: AO = 1/ (10-1) = 1/9 0,11 Akceptovanie osoby je min. 0 max. 1). Čím vyššiu hodnotu indexu osoba dosiahne, tým viac je skupinou akceptovaná. Člen B dosiahol hodnotu indexu 0,67, z čoho vyplýva, ţe je obľúbenou osobou v skupine. Členovia A, I, K a Z dosiahli hodnotu indexu 0,11 moţno povedať, ţe v skupine sú síce akceptovaný ale veľmi málo. 48

49 Odmietanie osoby (OO) OO = počet osôb, ktoré odmietajú osobu/ (N 1) Odmietanie osoby A: OO = 1/ (10-1) = 1/9 0,11 Odmietanie osoby H: OO = 0/ (10-1) = 0/9 = 0 Odmietanie osoby I: OO = 2/ (10-1) = 2/9 0,22 Odmietanie osoby J: OO = 1/ (10-1) = 1/9 0,11 Odmietanie osoby Ľ: OO = 0/ (10-1) = 0/9 = 0 Odmietanie osoby M: OO = 3/ (10-1) = 3/9 0,33 Odmietanie osoby B: OO = 0/ (10-1) = 0/9 = 0 Odmietanie osoby K: OO = 2/ (10-1) = 2/9 0,22 Odmietanie osoby S: OO = 1/ (10-1) = 1/9 0,11 Odmietanie osoby Z: OO = 5/ (10-1) = 5/9 0,56 Osoba, teda člen skupiny, môţe získať hodnotenie min. 0 max. 1. Čím vyššiu hodnotu dosiahne osoba, tým je viac odmietaná. Členovia H, Ľ a B s dosiahnutou hodnotou 0 nie sú skupinou odmietaný vôbec. Člen skupiny Z je skupinou najviac odmietaný z pomedzi všetkých členov skupiny. Dosiahol najvyššiu hodnotu z pomedzi všetkých členov skupiny, jeho dosiahnutá hodnota je 0,56. 49

50 5.3. Overenie hypotéz a odporúčania V empirickej, čiţe výskumnej časti sme pracovali so vzorkou MSS o veľkosti 11 členov, z toho bolo deväť ţien, ktoré mali vek medzi 24 aţ 55 rokov a dvaja muţi, ktorí mali vek 22 a 24 rokov. Táto veľkosť výskumnej vzorky je postačujúca na pouţitie sociometrie pri výskumu MSS. Členovia skupiny odpovedali na dve otázky, pri ktorých mali ohraničený počet moţností. Dá sa povedať, ţe vzdelanie a pohlavie nehralo dôleţitú úlohu. Zo spracovaných tabuliek, grafov a sociagramov je moţné potvrdiť hypotézy stanovené na začiatku výskumnej časti. Hypotéza č. 1, lídrom malej sociálnej skupiny je ţena a nie muţ je pravdivá. Hypotéza vychádzala z faktu, ţe v skupine je viac ţien ako muţov. Hypotéza č. 2, v malej sociálnej skupine bude viac jednosmerných pozitívnych volieb ako jednosmerných negatívnych volieb je pravdivá. Z pravdivosti hypotézy vyplýva, ţe skupina je orientovaná pozitívne a nie negatívne. Hypotéza č. 3, v malej sociálnej skupine bude viac obojstranných pozitívnych volieb ako obojstranných negatívnych volieb je pravdivá. V skupine bolo zaznamenaných naozaj viac obojstranných pozitívnych volieb. Hypotéza č. 4, obľúbenou osobou v skupine je muţ a nie ţena je nepravdivá. V malej sociálnej skupine je obľúbenou osobou ţena. Hypotéza č. 5, neobľúbenou osobou v skupine je ţena a nie muţ je pravdivá. MSS je síce orientovaná pozitívne, ale z matice a sociogramov je moţnosť vidieť, ţe štyria členovia skupiny získali len jednu pozitívnu voľbu. Za pozitívne povaţujem, ţe aj člen skupiny, ktorý je outsider získal pozitívnu voľbu od skupiny, pretoţe v niektorých prípadoch sa stáva,ţe člen označený za outsidra nezíska ani jednu pozitívnu voľbu od MSS a pri grafickom znázornený sa tak nachádza mimo skupiny. Graficky sa mi zdá, ţe skupina je rozdelená na niekoľko menších skupín. Bolo by lepšie keby MSS ostala MSS a nevytvárala vo svojom vnútri ďalšie MSS vzhľadom na malý počet členov skupiny. 50

51 Záver Hlavným cieľom práce bolo na základe získanej teórie a vybraných sociometrických metód zistiť a zaznamenať v konkrétnej malej sociálnej skupine vzájomné vzťahy členov skupiny, štruktúru skupiny a postavenie jednotlivcov v skupine. Tento cieľ som postupne napĺňal v jednotlivých kapitolách, keď som teoretické informácie čerpal z literatúry a z odborných článkoch. V práci som sa venoval malým sociálnym skupinám a sociometrií. Celú prácu je moţné rozdeliť na dve veľké časti a to na teoretickú časť a empirickú časť. Za teoretickú časť sú povaţované prvé štyri kapitoly, posledná kapitola je venovaná výskumu. V prvej kapitole práce som charakterizoval malé sociálne skupiny, napísal som ich členenie, do povedomia som sa snaţil dostať interakciu. Poslednú podkapitolu prvej kapitole som venoval vývoju malej sociálnej skupiny. Na nasledujúcich stranách tejto práci som rozobral sociálnu pozíciu, status a rolu. Pomocou tabuľky som vysvetlil ich hlavný rozdiel. V ďalšej teoretickej časti som sa venoval atraktivite, ktorá môţe byť fyzická a osobná. Definoval som vodcovstvo a tzv. lídra skupiny. Súdrţnosť skupiny bola tieţ predmetom môjho písania. V poradí štvrtej kapitole som spomenul sociometriu a ako to bolo z jej vznikom. Teoreticky som opísal sociometrickú maticu, sociogram a index aby som ich v nasledujúcej časti mohol uplatniť aj v praxi. Záverečná, empirická časť bakalárskej práce, patrila výskumu malej sociálnej skupine pozostávajúcej z 11 členov NON-FOOD úseku v hypermarkete HYPERNOVA v Povaţskej Bystrici. Najskôr som si stanovil cieľ výskumu, metodiku výskumu, prieskumnú vzorku a hypotézy výskumu, ktoré boli na závere bakalárskej práce potvrdené alebo vyvrátené. Vypracoval som sociometrický test z dvoma ohraničenými odpoveďami, ktorý som s nimi následne spravil. Údaje získané pomocou testu som si najskôr spracoval do dvoch tabuliek. Následne som pomocou tabuliek vyhotovil sociometrickú maticu, ktorú som podrobne opísal. Vyuţil som aj tri druhy sociogramu, pri ktorých mi okrem tabuliek bola nápomocná aj sociometrická matica. Na vyjadrenie volieb v číselnej forme rôznymi matematicko-štatistickými metódami boli pouţité dva sociometrické indexy. Na samotný záver môţeme konštatovať, ţe cieľ bakalárskej práce bol splnený. 51

52 Zoznam pouţitej literatúry: 1. ALEXY J. BOROŠ J. SIVÁK R. Manažment ľudských zdrojov a organizačné správanie. Bratislava : IRIS, s. ISBN BOROŠ, J. Základy psychológie. Vyd. 3. Bratislava : SPN, s. 3. BOROŠ, J. Základy sociálnej psychológie. Bratislava : IRIS, s. ISBN BOROŠ, J. ONDRIŠKOVÁ, E. - ŢIVCICOVÁ, E. Psychológia. Bratislava : IRIS, s. ISBN HARTL, P. Stručný psychologický slovník. Praha : Portál, s. ISBN HAYSOVÁ, N. Základy sociální psychologie. 1. vyd. Praha : Portál, s. ISBN JANOUŠEK J. a kol., Metódy sociální psychologie. Praha : SPN, s. 8. KOLLÁRIK, T. Sociálna psychológia. 1. vyd. Bratislava : SPN, s. ISBN KOLLÁRIK, T. Sociálna psychológia práce. Bratislava : Vydavateľstvo UK, s. ISBN KOLLÁRIK, T. - SOLLÁROVÁ E. Metódy sociálnopsychologickej praxe. Bratislava : Ikar, s. ISBN NAKONEČNÝ, M. Sociální psychologie. Praha : Academia, s. ISBN ŘÍČAN, P. Psychologie : Příručka pro studenty. 1. vyd. Praha : Portál, s. ISBN VEREŠOVÁ, M. a kol. Sociálna psychológia. Nitra : ENIGMA, s. ISBN VÝROST, J. SLAMĚNÍK, I. Sociální psychologie : 2. přepracované a rozšírené vydání. Praha : GRADA, s. ISBN Odkazy na citovanie internetových zdrojov HITKOVÁ, Z. Malá sociálna skupina. Časopis o táborníctve, turistike a recesií online , cit Dostupné na internete 52